Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 511 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

helebarda

helebarda [tal.] — sečná a bodná zbraň s dlhou násadou (tzv. žrďová zbraň), ktorú používala pechota v 13. – 17. storočí najmä v boji s jazdectvom. Vyvinula sa z dlhej drevenej palice, na ktorú sa pripevnil kosák, okolo 1300 sa kosák (neskôr zahnutá sekera v tvare kosáka) začal pripevňovať na kopiju. Často býva zamieňaná s kosou, sudlicou a s halapartňou, najmä ak má aj protihrot slúžiaci na stiahnutie jazdca.

Helena

Helena [helin] — mesto v USA vo východnej časti Skalnatých vrchov v blízkosti horného toku Missouri, hlavné mesto štátu Montana, 1 234 m n. m.; 31-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, drevársky. Obchodné stredisko banskej (ťažba rúd medi, zinku a olova, zlata a striebra), ako aj poľnohospodárskej, lesníckej a turistickej oblasti. Dopravná križovatka. Založené 1864 zlatokopmi, od 1875 hlavné mesto teritória, od 1889 štátu Montana. Ťažko poškodené zemetraseniami 1935 a 1936. Stavebné pamiatky: drevená požiarna veža (1886), Kapitol (1911), Katedrála sv. Heleny. Viaceré vysoké školy, múzeum dejín Montany, galéria.

heligón

heligón [gr.] — basový plechový dychový hudobný nástroj, typ kontrabasovej tuby. Má dvakrát kruhovito stočenú trubicu umožňujúcu ľahšie ovládanie pri hre za pochodu (hráč má heligón na pleci). Mohutná ozvučnica smeruje šikmo nahor. Heligón v skladbách podporuje basové tóny, používa sa v dychovke ako najhlbší hudobný nástroj. Ladenie je v B a F, rozsah E1 – b, notuje sa netransponovane v basovom kľúči. Heligón zostrojil 1848 Ignaz Stowasser (*1811, †pred 1906) vo Viedni a rýchlo sa rozšíril, v USA sa z neho vyvinul suzafón.

Henrich II. Jasomirgott

Henrich II. Jasomirgott, okolo 1108 – 13. 1. 1177 Viedeň — rakúsky markgróf (od 1141), rakúsky vojvoda (od 1156) a bavorský vojvoda (1143 – 56) z rodu Babenbergovcov, syn rakúskeho markgrófa Leopolda III. Titul rakúskeho markgrófa získal až po mladšom bratovi a bavorským vojvodom sa stal po sobáši (1142) s Gertrúdou, vdovou po bavorskom vojvodovi Henrichovi X. Pyšnom. Po nástupe cisára Fridricha I. Barbarossu na trón sa musel Bavorska vzdať v prospech Henricha Leva, začo bolo rakúske markgrófstvo povýšené na vojvodstvo s viacerými osobitnými právami v rámci Rímsko-nemeckej ríše (1156 privilegium minus).

heptóda

heptóda [gr.], pentagrid — vákuová elektrónka zložená zo siedmich elektród: katódy, prvej (riadiacej) mriežky, druhej (prvej tieniacej) mriežky, tretej (druhej riadiacej) mriežky, štvrtej (druhej tieniacej) mriežky, piatej (prvej brzdiacej) mriežky a anódy. Možno si ju predstaviť ako triódu a pentódu zapojené do série. Medzi druhou a treťou mriežkou sa elektróny spomalia a vytvorí sa ich zhluk pred treťou (druhou riadiacou) mriežkou. Tento elektrónový zhluk sa správa ako nová katóda (virtuálna katóda) dodávajúca elektróny do ďalšej časti elektrónky. Heptóda sa používala predovšetkým v zmiešavacích obvodoch.

Hérault de Séchelles, Marie Jean

Hérault de Séchelles [ero d sešel], Marie Jean, 20. 9. 1759 Paríž – 5. 4. 1794 tamže — francúzsky revolucionár a politik. Na začiatku Francúzskej revolúcie sa aktívne podieľal na páde Bastily (14. 7. 1789). R. 1791 sa stal členom Zákonodarného národného zhromaždenia ako poslanec klubu jakobínov, kde patril k najradikálnejším montagnardom (→ Hora). Od septembra 1792 člen Národného konventu a od mája 1793 Výboru pre verejné blaho, mal podiel na odstránení predákov girondistov a nástupe jakobínskej diktatúry. Na jeseň 1793 sa dostal do podozrenia zo styku s hébertovcami, v marci 1794 bol uväznený a potom gilotínovaný.

herbár

herbár [lat.] — zbierka usušených alebo tlakom vylisovaných, zvyčajne celých (aj s podzemnými orgánmi) rastlín alebo húb (tzv. položiek) nalepených na hárku papiera alebo vložených do obálky, ktorá slúži najmä na študijné účely. Na vedecké účely musia byť k položkám priložené schedy (papierové štítky prevažne formátu A6 alebo menšie s vedeckým názvom rastliny, opisom lokality, dátumom zberu a menom zberateľa i určovateľa vedeckého názvu). V herbároch sústredených zvyčajne v múzeách, vo výskumných ústavoch a na univerzitách sú položky usporiadané z taxonomického hľadiska (zvyčajne sa využívajú štvormiestne čísla podľa registra Dallu Torreho), uložené v skriniach alebo v posuvných kompaktoroch a udržiavané kustódom. Významné sú najmä tzv. typové položky, na ktoré sa viažu vedecké názvy taxónov (→ Medzinárodný kód botanickej nomenklatúry), dokladové exempláre k botanickým štúdiám (vrátane molekulárno-systematických analýz rastlinných DNA), k flóram, atlasom rozšírenia jednotlivých taxónov a ku kľúčom na určovanie rastlín. Proti poškodeniu hmyzom sa položky chránia zmrazovaním v mrazničkách pri -30 °C alebo chemickým ošetrením insekticídmi. Zoznam všetkých svetových herbárov (Index Herbariorum, 1963), v ktorom je aj skratka herbára, pod ktorou je uvádzaný vo svetovej vedeckej literatúre, obsahuje okolo 500 vedeckých inštitúcií s významnými herbármi.

Pôvodne sa názvom herbár (lat. herbarium) označovala kniha o rastlinách (napr. Herbár talianskeho lekára a botanika Pietra Andreu Mattioliho, u nás známy z českého prekladu Tadeáša Hájka z Hájku Herbář aneb bylinář, 1562). Pojem herbár v súčasnom význame sa začal používať v 18. storočí. Najväčší herbár na svete (okolo 7 miliónov položiek) je v Kráľovskej botanickej záhrade (Kew Gardens) v Londýne, niekoľko miliónov položiek obsahujú napr. herbáre v Paríži a Petrohrade, okolo milióna položiek herbáre v Budapešti a Prahe. Najstarší zachovaný herbár na Slovensku je z 1766 – 71 a pochádza od kamaldulského mnícha Cypriána z Červeného Kláštora. V súčasnosti sú najväčšie herbáre v Slovenskom národnom múzeu (okolo 468-tisíc položiek), Botanickom ústave SAV (→ Centrum biológie rastlín a biodiverzity; okolo 171-tisíc položiek) a na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK (okolo 175-tisíc položiek) v Bratislave.

Herliansky gejzír

Herliansky gejzír — nepravý studený gejzír v katastri obce Herľany v areáli bývalých kúpeľov. Prírodný mechanizmus bol uvedený do činnosti technickým zásahom človeka. Herliansky gejzír vznikol 1870 navŕtaním podzemnej vody s napätou hladinou; hĺbka vrtu 404,5 m, priemerná výdatnosť 25 – 30 l/s, teplota vody 14 – 18 °C, erupcie s periódou 32 – 36 hodín siahajú do výšky 15 – 20 m a trvajú približne 25 min. V súčasnosti gejzír stráca na sile a perióda medzi erupciami sa predlžuje. Pri striekaní je silno mineralizovanou vodou vynášaný ílovitý sediment obsahujúci viacero minerálov. Národná prírodná pamiatka (vyhlásená 1987).

Héródés Attikos

Héródés Attikos, genitív Héróda Attika, 101 alebo 102 Maratón – 177 alebo 178 tamže — grécky rečník, aticista, vplyvná osobnosť rímskej politickej správy, o. i. konzul (143). Uznávaný cisármi Hadriánom i Antoninom Piom, vychovávateľ budúceho cisára Marca Aurelia a jeho spoluvládcu Lucia Aurelia Vera. Financoval mnohé verejné stavby najmä v Olympii, Delfách a Aténach, napr. štadión a Ódeion. Jeho dom bol jedným z literárnych stredísk Grécka. Z literárneho diela (listy, reči) sa zachovala iba reč O štáte (Peri politeias), v ktorej tak skvelo imitoval jazykovú kultúru Atén klasického obdobia, že ju niektorí bádatelia datovali do 5. stor. pred n. l.

Heron

Heron, Heron Island — koralový ostrov v juhozápadnej časti Koralového mora v južnej časti Veľkej koralovej bariéry patriaci Austrálii, administratívne je súčasťou štátu Queensland. Súčasť chránenej morskej oblasti Great Barrier Reef Marine Park. Početné kolónie morského vtáctva. Morská biologická stanica. Turistické stredisko (potápanie).

Herzog, Roman

Herzog [-cog], Roman, 5. 4. 1934 Landshut – 10. 1. 2017 Jena — nemecký ústavný právnik a politik. Spočiatku pôsobil ako profesor na univerzite v Mníchove, Berlíne a Speyeri. R. 1970 vstúpil do CDU. Kariéru politika začal 1973 ako reprezentant Porýnia-Falcka v spolkovej vláde, 1978 – 83 pôsobil v krajinskej vláde v Bádensku-Württembersku. R. 1983 viceprezident spolkového ústavného súdu a 1988 jeho prezident. R. 1994 – 99 prezident Nemecka.

Henrich VIII.

Henrich VIII., 28. 6. 1491 Greenwich, dnes súčasť Londýna – 28. 1. 1547 Westminster, dnes súčasť Londýna — anglický kráľ (od 1509) z dynastie Tudorovcov, syn Henricha VII., otec Eduarda VI., Márie I. Krvavej a Alžbety I. Po nástupe na trón sa oženil s vdovou po svojom staršom bratovi Arthurovi (†1502) Katarínou Aragónskou, ktorá bola dcérou španielskej kráľovnej Izabely I. Katolíckej a španielskeho kráľa Ferdinanda II. Katolíckeho a stala sa matkou neskoršej kráľovnej Márie I. Krvavej. Počas svojej vlády nadviazal na autoritatívne úsilie svojho otca a stal sa tvorcom typickej absolutistickej monarchie. Pod vplyvom kancelára kardinála T. Wolseyho viedol politiku v duchu udržania rovnováhy síl, resp. moci na európskej pevnine. Pôvodne bol spojencom Španielska, bol sprostredkovateľom v mocenskom zápase medzi cisárom Karolom V. a francúzskym kráľom Františkom I., ktorí proti sebe viedli štyri vojny (1521 – 44). Pôvodne bol odporcom reformácie a za vystúpenie proti luteránom dostal 1521 od pápeža Leva X. titul Fidei defensor (Obranca viery). Keďže s Katarínou Aragónskou nemal mužského potomka, Henrich chcel s ňou dosiahnuť rozvod, čo pápež Klement VII. odmietol odsúhlasiť. Po jeho tajnom sobáši v januári 1533 s Annou Boleynovou (bola už tehotná) ho pápež pre bigamiu exkomunikoval. Tento konflikt viedol v konečnom dôsledku k odtrhnutiu anglickej cirkvi od Ríma a k vytvoreniu samostatnej národnej cirkvi, ktorej najvyššou hlavou sa stal kráľ (→ anglikánska cirkev). Hospodársku moc si Henrich posilnil aj konfiškáciami cirkevných majetkov, kláštory boli zrušené a mnísi kruto prenasledovaní. Politickú oporu mal v tzv. novej šľachte (z radov meštianstva) a v úradníckom aparáte, vplyv starej aristokracie bol potlačený a značná časť jej príslušníkov skončila na popravisku. R. 1529 sa kancelárom stal T. More, ktorý však odmietol prestúpiť na protestantizmus a ako množstvo ďalších odporcov anglikanizmu bol 1535 popravený. R. 1536 bola popravená aj Anna Boleynová (matka budúcej Alžbety I.), ktorá bola obvinená z cudzoložstva. Jeho ďalšou manželkou sa stala Jana Seymourová, ktorá však 1537 zomrela pri pôrode následníka (neskoršieho Eduarda VI.). Na radu T. Cromwella sa Henrich 1540 z politických príčin oženil s nemeckou princeznou Annou Klévskou, ktorá sa mu však natoľko nepáčila, že sa s ňou už po pol roku rozviedol a Cromwella dal popraviť. Svoju piatu manželku Katarínu Howardovú dal 1542 popraviť za neveru. Jeho šiestou a poslednou ženou bola od 1543 Katarína Parrová, ktorá ho prežila. Postava Henricha VIII. sa stala námetom viacerých literárnych (napr. dráma W. Shakespeara Henrich VIII., 1612) i filmových spracovaní, napr. režisér Alexander Korda (*1893, †1956) natočil film Šesť žien Henricha VIII. (The Private Life of Henry VIII, 1933; hlavnú postavu stvárnil Charles Laughton, ktorý za ňu 1934 získal Oscara), režisér Charles Jarrott (*1927) film Tisíc dní s Annou (Anna of the Thousand Days, 1969; postavu Henricha VIII. stvárnil R. Burton, ktorý za ňu 1970 získal Oscara, film získal Oscara aj za najlepšie kostýmy a režisér Ch. Jarrott získal 1970 Zlatý glóbus za réžiu), režisér Keith Michell (*1928) film Šesť žien Henricha VIII. (Henry VIII and His Six Wives, 1972), režisér Pete Travis televízny film Henrich VIII. (Henry VIII, 2003) a i.

Hej, Slováci

Hej, Slováci — hymnická pieseň, ktorej text napísal štúrovský básnik S. Tomášik 1834 počas pobytu v Prahe na nápev poľskej vojenskej dobrovoľníckej piesne Józefa Wybického (*1747, †1822) Jeszcze Polska nie zginęła. Svojím patriotickým obsahom plnila národnoidentifikačnú a národnomanifestačnú funkciu, spievala sa pri mnohých národných udalostiach, 1939 – 45 slovenská štátna hymna. S incipitom Hej, Slovania (často pod názvom Na Slovanov alebo Všeslovanská hymna) rozšírená aj v slovanských krajinách. Okrem slovenčiny a češtiny (Hej, Slované) bola preložená do 10 jazykov (vrátane angličtiny, nemčiny a latinčiny) a publikovaná približne v 100 spevníkoch. Pod názvom Hej, Sloveni, ješče žije duh dedova sa stala podkladom bývalej juhoslovanskej štátnej hymny.

Hejná, Naďa

Hejná, Naďa, 6. 10. 1906 Martin – 7. 2. 1994 Štiavnička, okres Ružomberok — slovenská herečka. Pochádzala z významného umelecky založeného rodu Pietorovcov, popredná herečka amatérskeho Slovenského spevokolu v Martine (1913 – 43). Spoluzakladateľka Slovenského komorného divadla (1944 – 45) v Martine, do ktorého sa krátko po vojne natrvalo vrátila (1948 – 80). Vynikla v dievčenských a ženských postavách i v postavách starých žien v komediálnych, groteskných, ako aj v tragických polohách. Jej komediálne postavy (Cathos, Molière: Smiešne preciózky, 1944; Colombina, C. Goldoni: Klamár, 1948; Slečna Furnivalová, P. Shaffer: Čierna komédia, 1969; Madlena, J. Chalupka: Kocúrkovo, 1978; Syra, Plautus: Kupecká komédia, 1979) kontrastovali s vybrúsenými psychologickými portrétmi manželiek a matiek v drámach (Mária Ľvovna, Leonid Rachmanov: Profesor Poležajev, 1952; Matka, K. Čapek, 1957; Matka, J. Barč-Ivan, 1971). Vo filmoch stvárnila menšie úlohy (Pole neorané, 1953; Markéta Lazarová, 1965; Ružové sny, 1976), vynikla v televíznej inscenácii Profesor Poležajev (1954, 1976, v titulnej postave s J. Kronerom). Širokú škálu postáv vytvorila aj ako rozhlasová herečka.

Hejný, Slavomil

Hejný, Slavomil, 21. 6. 1924 Lidmaň, okres Pelhřimov – 22. 6. 2001 Praha — český botanik. R. 1953 – 56 pôsobil vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Prahe a 1956 – 61 v Geobotanickom laboratóriu Československej akadémie vied (ČSAV). R. 1962 – 90 riaditeľ Botanického ústavu ČSAV v Průhoniciach pri Prahe. Zaoberal sa hydrobotanikou, botanikou synantropných spoločenstiev, geobotanikou, ekológiou, ochranou prírody a históriou botaniky. Člen viacerých výskumných expedícií zameraných na floristiku a štúdium ekosystémov (Albánsko 1957; Juhoslávia, Bulharsko, Egypt 1960 – 69; Egypt 1973 – 83; Venezuela 1970; India 1987). Hlavné diela: Ekologická charakteristika vodných a močiarnych rastlín slovenských nížin – územie Dunaja a Tisy (Ökologische Charakteristik der Wässer- und Sumpfpflanzen in den slowakischen Tiefebenen – Donau- und Theissgebiet, 1960), Karanténní plevele Československa (1973, spoluautor), Květena ČSR (1988, spoluautor). Člen redakčných rád viacerých domácich a zahraničných časopisov (napr. Preslia), dlhoročný vedúci redaktor časopisov Folia Geobotanica et Phytotaxonomica a Živa. R. 1976 – 90 predseda Československej botanickej spoločnosti pri ČSAV. Nositeľ Holubyho pamätnej medaily Slovenskej botanickej spoločnosti pri SAV (1996).

Hekata

Hekata, gr. Hekaté — pôvodne maloázijská bohyňa uctievaná v Kárii, jej kult bol neskôr prenesený do Grécka. Podľa Hésioda dcéra Titana Persea a Titanky Asterie. Za pomoc Diovi v gigantomachii jej Zeus prepožičal moc na nebi (stotožňovaná so Selénou), na zemi (s Artemidou) i v podsvetí (s Persefonou). Bola dobrotivou (ochrankyňa jazdcov, pastierov a žien pri pôrodoch) i nepriaznivou bohyňou. Obete (pes alebo čierne jahňa) jej ľudia prinášali na rázcestia (lat. trivium, stotožňovaná s rímskou Triviou), kde sa v noci preháňala (niekedy sama v podobe psa alebo vlčice) v sprievode svorky psov. V trojfunkcii spodobňovaná v trojpodobe (v troch telách alebo v jednom tele s troma hlavami), jej sochy na rázcestiach, prípadne pred obydliami slúžili ako apotropajon. V období helenizmu bohyňa čarodejníc a mágie. Jej atribútmi sú pes, pochodne a hady.

Hekelová, Edita

Hekelová, Edita, 11. 2. 1954 Trenčín — slovenská odborníčka v oblasti riadenia kvality. Od 1977 pôsobí na Katedre výrobných systémov Strojníckej fakulty STU v Bratislave; 2002 profesorka. Od 2014 rektorka Vysokej školy manažmentu v Trenčíne. Zaoberá sa výskumom v oblasti riadenia a zabezpečovania kvality produkcie, komplexného riadenia kvality (Total Quality Management, TQM), marketingu a riadenia ľudských zdrojov, skúmaním faktorov a rozpracúvaním metód ovplyvňujúcich kvalitu firiem i aplikáciami metód TQM na kvalitu univerzitného vzdelávania. Autorka viac ako sto článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 13 vysokoškolských učebných textov, spoluautorka monografie Komplexný manažment kvality — nástroj zvýšenia konkurencieschopnosti firmy (1998) a publikácie Manažérstvo kvality v sektore priemyslu a služieb (2001).

Hekla

Hekla — činná sopka v juž. časti Islandu v oblasti Rangárvellir na centrálnej riftovej štruktúre sopečného chrbta, stratovulkán, ktorý vznikol v dôsledku výlevov z viacerých kráterov, 1 491 m n. m. Trvalo zaľadnený vrchol, svahy bez vegetácie. Jedna z najaktívnejších sopiek Islandu činná najmenej 6 600 rokov, prvá zaznamenaná erupcia 874, v 20. stor. 5 erupcií (1947, 1970, 1980, 1991, 2000). V severogermánskej mytológii označovaná ako Brána do pekla (→ Hel). Jej katastrofálne výbuchy viackrát podstatne ovplyvnili život na ostrove (1694 spôsobil jej výbuch fluorózu hospodárskych zvierat, 1970 zahynulo po výbuchu na následky otravy fluórom asi 8-tis. hospodárskych zvierat, najmä oviec).

Hektor

Hektor, gr. Hektór, lat. Hector — trójsky princ, syn kráľa Priama a jeho manželky Hekaby, starší brat Parida, manžel Andromachy, otec Astyanakta (Skamandria). V trójskej vojne popri Achillovi bojujúcom na strane Grékov najudatnejší hrdina na strane Trójanov. Zvíťazil nad Achillovým priateľom Patroklom, ktorého smrť Achilles pomstil. Homérov epos Ilias zachytáva Hektorovu dojímavú rozlúčku s Andromachou a Astyanaktom, s Priamom i s Hekabou pred odchodom do boja, súboj s Achillom, prehru a zomieranie, počas ktorého Hektor predpovedal Achillovi smrť, ako aj Achillovu bezcitnosť pri zohavení Hektorovej mŕtvoly, ktorú vláčil priviazanú o voz. Smútok Hektorových rodičov i manželky, Priamovo vykúpenie Hektorovho tela, prevezenie jeho mŕtvoly do Tróje a pohreb patria k najdojímavejším opisom v Iliade. Námet literárnych (W. Shakespeare: Troilos a Kressida), hudobných (F. Schubert: piesňové dueto Hektorov odchod, začiatok 19. stor., na námet básne F. Schillera) i výtvarných diel (Euthymidés: váza s postavami Hektora, Priama a Hekaby, okolo 500 pred n. l.; A. Canova: socha Hektor, 19. stor.).

heladská kultúra

heladská kultúra — súhrnný názov medenej a bronzovej doby v strednom a južnom pevninovom Grécku, ktorý zaviedli Alan John Bayard Wace (*1879, †1957) a Carl William Blegen (*1887, †1971). Delí sa na ranú, strednú a neskorú heladskú dobu, ktorá je známa ako mykénske obdobie. Raná heladská kultúra (1. pol. 3. tisícročia pred n. l. – zač. 2. tisícročia pred n. l.) sa vyznačovala výskytom prevažne neopevnených sídlisk, ktoré sa usporiadaním vnútornej zástavby už podobali na mestá. Pravouhlé či kruhové domy alebo domy s apsidami boli budované z nepálených tehál, ich základy boli z kameňa a medzi nimi viedli úzke ulice. Niektoré sídliská (napr. Tiryns) boli už opevnené. Ručne robená keramika mala kovový lesk, v poslednej fáze sa zdobila jednoduchými ornamentmi. Objavovali sa aj sošky ľudí a zvierat z hliny alebo z kameňa. Známe sú aj pečatidlá, najviac (vyše 120) sa ich našlo v paláci v Lerne. V strednej heladskej dobe (zač. 2. tisícročia pred n. l. – 16. stor. pred n. l.) sa prejavilo viacero zmien, ktoré súviseli s príchodom nového obyvateľstva (predchodcovia Grékov). Výroba keramiky bola v tom období oveľa vyspelejšia a bola nazvaná podľa gréckeho kmeňa Minyov – minyjská keramika. Nádoby sa vyrábali sčasti ručne, používal sa však už aj hrnčiarsky kruh. K šperkom a nádobám z bronzu a drahých kovov patrili diadémy, ihlice, pinzety a šálky zo zlata. V tom období boli sídliská už častejšie opevnené, spopolnených mŕtvych pochovávali do jamky, kamennej skrinky, pod mohyly alebo do spoločných hrobiek, deti aj do nádob, tzv. pithosov. Strednoheladská doba postupne prechádzala do neskoroheladskej, t. j. do mykénskej doby (→ mykénska kultúra).

Helcmanovce

Helcmanovce — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji vo Volovských vrchoch v doline Hnilca, 425 m n. m.; 1 434 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1297 ako (terra comitis) Cuncz, 1326 Kunchfalva, 1374 (villa) Henchmanni, 1773 Helczmanocz, Helzmanowetz, Helczmanowcze, 1786 Hleczmanócz, 1808 Helczmanócz, Hletzmanowitz, Hannsdorf, Helcmanowce, 1863 – 88 Helcmanóc, 1892 – 1902 Nagykunchfalu, 1907 – 13 Nagykuncfalva, 1920 Helcmanovce. Údajne bola založená dedičným richtárom Kuncmanom zo Slavkova z poverenia spišského kastelána Tomáša. Patrila hradnému panstvu Spiš. Okolo 1605 vyhorela. Neskôr bola poddanskou obcou Turzovcov a Čákiovcov. Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (zač. 16. stor., rozšírený a upravený v 2. pol. 18. stor. a po požiari 1910), klasicistický kaštieľ (okolo pol. 19. stor., čiastočne prestavaný v 1. pol. 20. stor.), Kaplnka presvätej Bohorodičky Lurdskej (1947), pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne (1962, J. Vavro).

Held, Ľubomír

Held, Ľubomír, 2. 11. 1953 Trnava — slovenský pedagóg. R. 1976 – 82 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1983 – 87 v Ústrednom ústave pre vzdelávanie učiteľov v Bratislave, 1987 – 90 vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave, 1990 – 95 na Katedre didaktiky prírodných vied Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, od 1995 vedúci Katedry chémie Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave; 2000 profesor.

Venuje sa otázkam didaktiky chémie, teórii prírodovedného vzdelávania na základnej škole, niektorým všeobecnodidaktickým problémom, ako aj teoretickým a koncepčným otázkam vzdelávania učiteľov. Autor vedeckých a odborných štúdií, ako aj študijných a metodických materiálov pre vzdelávanie učiteľov chémie, autor a spoluautor monografií Psychogenéza žiakovho poznania vo vyučovaní (1995), Vyučovanie chémie a tvorivosť (1996), Výskumne ladená koncepcia prírodovedného vzdelávania (2011), Induktívno-deduktívna dimenzia prírodovedného vzdelávania (2014) a Didaktická rekonštrukcia tém chemického vzdelávania: Látky, ich vlastnosti a zmeny, látkové množstvo (2017).

heliocentrická sústava

heliocentrická sústava — svetová sústava, v ktorej je stredom planetárnej sústavy (prípadne i celého vesmíru) Slnko; sústava, ktorej začiatok leží v strede Slnka.

Prvú predstavu o heliocentrickom usporiadaní (heliocentrizmus) našej planetárnej sústavy vytvoril v 3. stor. pred n. l. Aristarchos zo Samu (→ Aristarchova sústava), upadla však do zabudnutia. Heliocentrický model navrhol v 5. stor. n. l. aj indický astronóm Árjabhata v diele Árjabhatija (499), jeho práce však neboli preložené do latinčiny, a tak zostali pre Európu neznáme. Určujúcim názorom na usporiadanie planét a Slnka zostal až do 16., resp. 17. stor. geocentrizmus (→ geocentrická sústava) vypracovaný v 2. stor. n. l. K. Ptolemaiom.

Prvú ucelenú heliocentrickú sústavu, v ktorej planéty obiehali okolo Slnka, a nie okolo Zeme, sformuloval M. Kopernik (→ Kopernikova heliocentrická sústava). K rozvoju heliocentrickej teórie významne prispeli a potvrdili ju aj výskumy G. Galileiho, jej zástanca a propagátor G. Bruno dospel k názoru, že Slnko nie je stredom vesmíru, ale len jednou z hviezd. Matematicky ju dokázali a rozvinuli J. Kepler a I. Newton, pričom J. Kepler dokázal, že planéty sa nepohybujú po kruhových, ale eliptických dráhach a Slnko leží v ich spoločnom ohnisku. V 18. – 20. stor. sa postupne ujasnilo, že Slnko nie je presne stredom obežnej dráhy planét. Planéty obiehajú okolo spoločného ťažiska (barycentra) slnečnej sústavy. Moderné používanie termínov geocentrický a heliocentrický slúži len na určenie začiatku a orientácie tej-ktorej vzťažnej sústavy.

Héliodóros

Héliodóros, 3. stor. – 4. stor. — grécky spisovateľ. Preslávil sa ľúbostným románom Opis etiópskych príbehov Theagena a Charikley; skrátene Etiópske príbehy (Syntagma tón peri Theagenén kai Charikleian Aithiopikón, skrátene Aithiopika) v 10 knihách. Dej v pseudohistorickom rámci podfarbený kultom boha Hélia a novopytagorovskou filozofiou oplýva napínavými scénami a nečakanými zvratmi. Virtuózna naračná technika, kultivovaný jazyk a výrazný morálny náboj prispeli k obľube románu i medzi antickými kresťanmi; tam pramení legenda, že Héliodóros bol biskupom v tesálskej obci Trikka. Héliodórov román, najrozsiahlejší a najlepšie komponovaný zo všetkých zachovaných gréckych románov, ovplyvnil najmä byzantský a moderný európsky ľúbostný román.

heliofília

heliofília [gr.] — spôsob života organizmu, ktorý uprednostňuje priame slnečné svetlo a neznáša tieň, resp. tmu (sciofóbia). Medzi heliofilné živočíchy (heliofily) patria všetky živočíchy aktívne počas slnečného svitu. Heliofilné rastliny (heliofyty) neznášajú zatienenie, optimum ich životných prejavov je v rozsahu plného a bohatého slnečného svitu (0,5 – 1 klx i viac), svojimi morfologickými znakmi sú prispôsobené nadbytku slnečného žiarenia. Patria medzi ne vysokohorské, púšťové, stepné a i. rastliny rastúce na plne osvetlených miestach, napr. druhy rodov kavyľ (Stippa sp.), horec (Gentiana sp.), plesnivec (Leontopodium sp.), devätorník (Helianthemum) a slnečnica (Helianthus). Opak: heliofóbia.

heliograf

heliograf [gr.], slnkomer — prístroj na registráciu trvania slnečného svitu počas dňa; automaticky zaznamenáva výskyt priameho slnečného žiarenia s intenzitou nad 120 W/m2. V sieti meteorologických staníc sa najčastejšie používa Campbellov-Stokesov heliograf skonštruovaný 1853 Johnom Francisom Campbellom (*1822, †1855) a zdokonalený G. G. Stokesom. Pozostáva zo šošovky tvaru gule koncentrujúcej slnečné lúče do ohniska, v ktorom je umiestnená registračná páska rozdelená na hodinové intervaly, prepaľovaná skoncentrovanými slnečnými lúčmi (ak slnečný kotúč nie je zatienený oblakmi). Pri slabej intenzite žiarenia môže byť povrch pásky len odfarbený. Okrem Campbellovho-Stokesovho heliografu sú známe i ďalšie konštrukčne odlišné heliografy, z ktorých najznámejšie sú Marvinov heliograf a Jordanov heliograf. Klasické heliografy sú na automatických meteorologických staniciach nahrádzané elektronickými slnkomermi zaznamenávajúcimi trvanie slnečného svitu pri intenzite priameho slnečného žiarenia nad 120 W/m2.

heliografické súradnice

heliografické súradnice — sústava súradníc na povrchu Slnka, obdoba geografických súradníc na Zemi. Heliografická šírka sa meria v oblúkových stupňoch (±90°) od slnečného rovníka smerom na sever alebo na juh (smerom k severnému pólu je kladná, smerom k južnému pólu záporná). Heliografická dĺžka sa počíta od 0° do 360° od základného, Carringtonovho poludníka (prechádzal stredom slnečného disku napoludnie 1. 1. 1854) smerom na východ (Carringtonova dĺžka) alebo od 0° do 90° na viditeľnej pologuli od okamžitého centrálneho poludníka (meridiánu) smerom na západ (kladná hodnota) alebo na východ (záporná hodnota). V tomto prípade sa údaje obvykle prepočítavajú na Carringtonovu dĺžku. Vzhľadom na diferenciálnu rotáciu Slnka je určovanie heliografickej dĺžky zložitejšie ako určovanie geografickej dĺžky na Zemi.

heliogravúra

heliogravúra [gr.+ fr.], fotogravúra — stará technika tlače z hĺbky, ktorá spočíva v špeciálnom postupe prípravy tlačovej formy. Na hladký vyleštený medený plech sa nasypal asfaltový prášok, ktorý sa zatavil miernym zohriatím. Naň sa tlakom nalepil zvlhčený pigmentový papier (papier s vrstvou pigmentovanej želatíny scitlivenej dvojchrómanom draselným), na ktorý bol naexponovaný diapozitív reprodukovaného obrazu. Po stiahnutí papierovej podložky, vymytí vo vode a vysušení zostala na povrchu pigmentová kópia, ktorá regulovala hĺbku tlačových jamiek vytvorených leptaním medi roztokom chloridu železitého. Po odstránení želatínovej kópie a asfaltu bola forma pripravená na tlač. Heliogravúru vynašiel 1878 K. V. Klíč. Bola obľúbenou technikou ilustrátorov okolo 1900.

heliometer

heliometer [gr.] — prístroj na meranie veľmi malých uhlových vzdialeností na oblohe. V podstate refraktor (šošovkový ďalekohľad) s objektívom rozrezaným na dve polovice umožňuje súčasné zobrazenie dvoch blízkych hviezd alebo napr. protiľahlých okrajov pozorovanej planéty. Pri posune jednou časťou objektívu sa posúvajú obidva obrazy; pri meraní sa obrazy posúvajú, až kým nesplynú. Posun, ktorý je mierou uhlovej vzdialenosti objektov, sa odčíta mikrometrom vo dvoch polohách (pri splynutí a pri vonkajšom dotyku objektov). Prvý heliometer zostrojil 1754 J. Dollond, 1838 F. W. Bessel uskutočnil pomocou heliometra prvé meranie paralaxy hviezd (61 Cygni). Prvý heliometer obsahujúci achromatický typ objektívu zostrojil okolo 1820 J. Fraunhofer. V súčasnosti sa na tento druh meraní používajú fotografické (CCD) metódy alebo lasery.

Hélion, Jean

Hélion [eljon], Jean, 21. 4. 1904 Couterne, Orne – 27. 10. 1987 Paríž — francúzsky maliar a teoretik výtvarného umenia.

Autodidakt, od polovice 20. rokov 20. storočia sa venoval maľbe, 1929 vytvoril prvé abstraktné obrazy, bol ovplyvnený kubizmom, P. Mondrianom a T. van Doesburgom. V teoretických článkoch definoval potrebu čistej maľby kontrolovanej logikou, participoval na aktivitách skupiny Abstraction-Création. V 30. rokoch 20. storočia pod vplyvom štúdia diel N. Poussina a G. P. Seurata začal v maľbách uplatňovať zakrivené, voľne plynúce formy, z ktorých vytváral rytmické kompozície zložené z konštruovaných figúr a abstraktných prvkov (Padnutá figúra, 1939). V jeho neskoršej tvorbe prevážili metaforicky poňaté figurálne motívy (À rebours, 1947). R. 1942 – 46 žil v USA, kde jeho diela mali vplyv na formovanie amerických abstraktných umelcov.

Helios

Helios — dve medziplanetárne kozmické sondy určené na výskum medziplanetárneho priestoru a Slnka, vyvinuté v rámci spoločného nemecko-amerického projektu. Helios 1 bola vypustená na eliptickú dráhu okolo Slnka raketou Titan/Centaur 10. 12. 1974 a priblížila sa k nemu na vzdialenosť 45 mil. km, Helios 2 raketou rovnakého typu 15. 1. 1976 a k Slnku sa priblížila na vzdialenosť necelých 41 mil. km. Sondy získali neoceniteľné informácie o štruktúre medziplanetárneho magnetického poľa, mikrometeoroidov a slnečného žiarenia v rovine ekliptiky a v blízkosti slnečného povrchu. Nazvané podľa gréckeho boha Slnka Hélia.

helioseizmológia

helioseizmológia [gr.] — odvetvie fyziky Slnka, ktoré skúma vnútornú štruktúru a dynamiku Slnka na základe zvukových a tiažových vĺn. Jeho začiatky siahajú do 60. rokov 20. stor., keď americký fyzik Robert (Benjamin) Leighton (*1919, †1997) v Mount Wilson Observatory objavil na povrchu Slnka oscilácie s periódou 5 minút. Neskôr sa zistilo, že oscilácie sú spôsobené zvukovými vlnami, ktoré vznikajú kolísaním tlaku pri konvektívnom pohybe slnečnej hmoty v rôznych hĺbkach pod fotosférou. Pohyby podobné vlnám nesmerujú len priamo k povrchu Slnka, ale aj do jeho vnútra, kde sa odrazia a smerujú opäť k jeho povrchu. Skúmanie vibrácií, ktoré spôsobujú, umožňuje študovať fyzikálne parametre (teplotu, hustotu, rotáciu, veľkoškálové meridiánové prúdy) a chemické zloženie vnútra Slnka (podobne ako sa na základe seizmických vĺn skúma vnútro Zeme). Na základe helioseizmologických meraní sa zistilo, že konvektívna vrstva siaha do hĺbky 200-tis. km a s hĺbkou sa zmenšujú rozdiely v rotácii medzi rovníkom a pólmi Slnka (→ diferenciálna rotácia), zmapovalo sa prostredie pod slnečnými škvrnami, bola objavená podpovrchová veľkoškálová cirkulácia hmoty pripomínajúca cirkuláciu teplých a studených morských prúdov a i.

helioterapia

helioterapia [gr.] — liečba pomocou slnečného žiarenia. Využíva sa v balneoterapii a klimatoterapii.

héliová hviezda

héliová hviezda

1. hviezda spektrálneho typu O alebo B, ktorá má v spektre veľmi silné čiary hélia. Čiary vodíka sú veľmi slabé alebo nie sú prítomné, čo svedčí o slabom zastúpení alebo neprítomnosti vodíka v povrchových vrstvách hviezdy. Strata povrchových vrstiev bohatých na vodík môže nastať buď v dvojhviezde, keď sa na konci štádia prenosu hmoty z hmotnejšej na menej hmotnú zložku odkryje héliové jadro, v ktorom sa všetok vodík termonukleárnymi reakciami premenil na hélium, alebo vo veľmi svietivých Wolfových-Rayetových hviezdach pod vplyvom silného hviezdneho vetra. S výnimkou bielych trpaslíkov sú héliové hviezdy pomerne vzácne, ich príkladom sú Bidelmanove hviezdy;

2. hviezda spektrálneho typu B s abnormálne silnými čiarami neutrálneho hélia v spektre, pričom čiary vodíka sú normálne; → chemicky pekuliárna hviezda (typ He-strong).

helenistický judaizmus

helenistický judaizmus — životný štýl Židov, ktorí prijali v období helenizmu helenistickú kultúru, jazyk a mentalitu. Z náboženskej stránky udržiavali spojenie s Jeruzalemom platením chrámových daní a púťami do jeruzalemského Chrámu na veľké sviatky, zachovávali obriezku, sobotný odpočinok a predpisy týkajúce sa zakázaných pokrmov. V synagógovej liturgii používali namiesto hebrejčiny hovorovú gréčtinu koiné.

S helenizmom sa Židia stretli počas výbojov macedónskeho kráľa Alexandra III. Veľkého a v čase panovania jeho následníkov Ptolemaiovcov v Egypte a Seleukovcov v Sýrii. Intenzívne grécke osídľovanie Palestíny a Sýrie malo za následok rýchlu helenizáciu obyvateľstva. Židia v Palestíne, ale aj Židia žijúci v diaspóre jej podliehali do tej miery, že sa židovstvu začali odcudzovať. Priamou hrozbou pre židovstvo bol Antiochos IV. Epifanés, ktorý sa usiloval helenizovať všetky územia patriace pod jeho správu a v skutočnosti zakázal praktizovať židovské náboženstvo. Silný odpor proti tomu prerástol do povstania Makabejcov (166 – 164 pred n. l., na pamiatku víťazstva sa slávi sviatok Chanuka), Makabejci vyhnali všetkých Grékov z okolia Jeruzalema, znova vysvätili Chrám a nastolili vlastnú vládu. Obdobie helenizmu však prinieslo aj mnohé pozitíva v rozličných oblastiach života, najmä v kultúre a vo vede. Židia sa usádzali v gréckych mestách na pobreží Stredozemného mora a ich hovorovým jazykom sa stala gréčtina. Vznikla bohatá judaistická literatúra (literatúra týkajúca sa judaizmu, ale na rozdiel od hebreík písaná iným jazykom), ktorú charakterizujú nielen helenistické literárne formy, ale aj helenistické zmýšľanie. V Alexandrii vznikol grécky preklad hebrejskej Biblie Septuaginta (→ Tanach). Jeho súčasťou boli ďalšie knihy Apokryfov a Pseudoepigrafov ako Štvrtá kniha Ezdrášova, Kniha múdrosti, Judit, Tobiáš, Baruch a Knihy Makabejcov, ktoré však neboli zaradené do kánonu židovskej Biblie. Na výklad Starého zákona sa aplikovala alegorická metóda prevzatá od stoikov. V rámci svetskej vzdelanosti sa Židia oboznámili s dielami gréckej filozofie, najmä s Platónom a Aristotelom. Zlúčiť filozofiu Grékov so židovským svetonázorom sa usiloval najvýznamnejší predstaviteľ gréckeho myslenia v židovstve Filón Alexandrijský.

heliport

heliport [gr. + angl.] — plocha určená na pristávanie a vzlietanie vrtuľníkov (helikoptér), resp. na ich pozemný pohyb. Heliport býva umiestnený na zemi (na jej úrovni alebo na vyvýšenej konštrukcii), na budovách alebo na vodnej hladine (napr. plávajúca alebo ukotvená konštrukcia na mori). Heliport určený na účely leteckej záchrannej služby sa nachádza zväčša v areáloch nemocníc alebo zariadení prvej pomoci. Heliport zriadený v komplexe letiska pre konvenčné lietadlá môže mať s ním spoločné niektoré časti, napr. vybavovacie priestory. Na pravidelnú verejnú dopravu sú určené veľké heliporty s rozmermi 120 x 60 m, na iné účely menšie heliporty, pretože schopnosť zvislého letu umožňuje vrtuľníku bezpečný vzlet aj z plochy nie väčšej, ako je on sám. Pri umiestňovaní heliportov sa zohľadňuje prepravný záujem, blízkosť miesta dopravy, meteorologické podmienky vrátane turbulencie pri vyššej zástavbe okolia, zaťažovanie okolia nadmerným hlukom, pri jednomotorových vrtuľníkoch nevyhnutnosť voľných plôch na núdzové pristátia autorotáciou. Príletové sektory heliportov musia byť bez prekážok a bez križovania s konvenčnou leteckou dopravou. Heliport býva označený písmenom H (veľkosť 3 – 5 m) bielej alebo žltej farby s čiernym orámovaním, ktoré je umiestnené uprostred plochy a orientované v smere sever-juh. Na Slovensku sú heliporty budované najmä ako plochy pre leteckú záchrannú službu.

Hell, Matej Kornel

Hell, Matej Kornel, 1653 – 4. 11. 1743 Banská Štiavnica — slovenský banský konštruktér pravdepodobne moravského pôvodu, otec Jozefa Karola Hella a Maximiliána Hella. Od 1693 žil v Banskej Štiavnici, pracoval ako hlavný strojmajster na odvodňovaní banskoštiavnických baní. Od 1696 konštruoval a staval najmä zdokonalené čerpacie zariadenia s kývavým pákovým prevodom s vodným pohonom a zdokonalené gáple na konský a vodný pohon. Vodnú energiu na pohon strojov získaval stavbou nádrží (tajchov), do ktorých sa zachytávala dažďová a snehová voda, ktorá poháňala stupy a iné úpravnícke zariadenia. Pomáhal synovi Jozefovi Karolovi pri konštruovaní prvých čerpacích strojov, 1718 skonštruoval pravdepodobne najvýznamnejšie čerpacie zariadenie 18. storočia, ktoré bolo postavené nad šachtou Karol v Štiavnických Baniach. Jeho stroje prispeli k záchrane banskoštiavnických baní pred zatopením a umožnili ďalšiu ťažbu rúd.

Hell, Pavel

Hell, Pavel, 5. 12. 1930 Prešov – 11. 8. 2009 Zvolen, pochovaný v Štiavnických Baniach — slovenský ornitológ a teriológ, nestor slovenského poľovníctva, odborník na problematiku poľovnej zveri. R. 1953 – 69 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1969 – 2002 vedecký pracovník vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene (dnes Národné lesnícke centrum – Lesnícky výskumný ústav Zvolen), súčasne 1986 – 2005 vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre (dnes Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum – Výskumný ústav živočíšnej výroby Nitra) a 2000 – 02 a 2005 – 07 na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene, od 2005 dobrovoľník v Stredoeurópskom inštitúte ekológie zveri v Nitre. Zaoberal sa systematikou, rozšírením, populačnou dynamikou a potravnou ekológiou zveri, ochranou vzácnych druhov, problematikou chovu, ochrany zdravotného stavu a manažmentu zveri vrátane jej selekcie a ochrany genofondu, ako aj všetkými druhmi raticovej zveri, krkavcovitými a dravými vtákmi i šelmami. Od 1972 vedecký redaktor a zostavovateľ poľovníckeho periodika Folia venatoria, člen redakčnej rady The Journal of Wildlife Management. Autor a spoluautor 13 monografií, napr. Vlk v slovenských Karpatoch (2001), Rys a divá mačka v slovenských Karpatoch a vo svete (2004) a Encyklopédia poľovníctva (2004), viacerých učebných textov a vyše 180 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch i zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Hell Creek

Hell Creek [hel krík] — nálezisko skamenelín v USA v štáte Montana v blízkosti mesta Jordan, formácia suchozemských hornín (íly, pieskovce), ktorá vznikla uložením v bývalej delte rieky pred 67 – 65 mil. rokov, v najmladšej kriede a najstarších treťohorách. V súčasnosti sa nálezisko nachádza v polosuchej oblasti, kde sú horniny ustavične vystavené erózii a odkrývajú stále nové fosílne zvyšky. Zachovali sa tam pozostatky posledných druhov dinosaurov a našli sa aj kosti veľkých dinosaurov, napr. Edmontosaurus, Triceratops, Tyrannosaurus, Anatotitan a Torosaurus. Ide o jediné nálezisko dinosaurov, kde sa vyskytujú sedimenty z obdobia, ktoré znamenalo koniec éry dinosaurov. Spoločne s nimi tam žilo množstvo bezstavovcov, zo stavovcov sa zachovali formy pripomínajúce dnešné hlodavce a vačkovce, ako aj placentárne formy, pre ktoré životné prostredie boli typické machy, ginká a ihličnaté i listnaté stromy.

Heller, Ivo

Heller, Ivo, vlastným menom Ivan Grajciar, 20. 8. 1938 Lučenec — slovenský populárny spevák, brat Ž. Grajciarovej. Študoval na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave. Pôsobil v odbore, súčasne vystupoval s amatérskymi zábavnými skupinami. Od 1964 spevák profesionálnej kapely Vlada Hronca, s ktorou absolvoval takmer 3-ročný zájazd v NSR, vo Švajčiarsku i vo Švédsku. R. 1969 – 74 pôsobil v Tatra revue, od 1974 člen a sólista spevohry Novej scény v Bratislave. R. 1972 získal bronzovú Bratislavskú lýru s piesňou V mene človeka. Nahrával aj s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu (TOČR) v Bratislave. Jeho najväčšími hitmi z tohto obdobia sú Eleonóra, Mátoha parohatá, Píš vôňou lúk, Tatiana a i. V postavách klasických operiet dokázal tvorivo skĺbiť spevácky i herecký prejav. Vystupoval v operetách Krásna Helena, Gróf Luxemburský, Cigánsky barón, v muzikáloch Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia, Grand hotel, Jozef a jeho zázračný plášť, Hamlet, Klietka bláznov a i.

Heller, Joseph

Heller, Joseph, 1. 5. 1923 New York – 12. 12. 1999 tamže — americký spisovateľ. Narodil sa v Brooklyne v chudobnej rodine židovského prisťahovalca. Počas 2. svetovej vojny slúžil v americkom letectve na Korzike, vyštudoval literatúru, pracoval v reklamných agentúrach ako textár, neskôr pôsobil na City College v New Yorku, kde začal literárne tvoriť. Preslávil sa absurdným satirickým románom o 2. svetovej vojne Hlava XXII (Catch-22, 1961; slov. 1974; sfilmovaný 1970, réžia M. Nichols). Hlavnou postavou románu je kapitán Yossarian búriaci sa proti nezmyselnostiam vojenskej byrokracie, ktorú stelesňuje právny predpis, tzv. hlava XXII. Romány Niečo sa stalo (Something Happened, 1974; slov. 1983), Gold nad zlato (Good as Gold, 1979; slov. 1983) a Boh vie (God Knows, 1984) sú kriticko-satirickým pohľadom na americkú súčasnosť. Autor románov Predstavte si toto (Picture this, 1988), pokračovania Hlavy XXII Záverečná! (Closing Time, 1994; slov. 1995) a Portrét starého umelca (Portrait of an Artist, as an Old Man, 2000; slov. 2000), autobiografií Nebolo mi do smiechu (No Laughing Matter, 1986; slov. 1998; so Speedom Vogelom, *1918, †2008) a Teraz a potom. Z Coney Islandu až sem (Now and Then. From Coney Island to Here, 1998).

Hekaba

Hekaba, gr. Hekabé, lat. Hecuba — v gréckej mytológii posledná z manželiek trójskeho kráľa Priama. Porodila mu štyri dcéry a mnohých synov (podľa Homérovej Iliady 16, podľa iných zdrojov 19 i viac). Počas trójskej vojny sa naplnil jej tragický osud: zabili jej manžela, vlastných (o. i. Parida, Hektora, Tróila, Antifa) i nevlastných synov (o. i. Polydóra a Lykaóna), vnuka Astyanakta, na Achillovom hrobe obetovali jej dcéru Polyxenu. Podľa neskorších verzií (Euripidés) poslal Priamos Polydóra k svojmu zaťovi, tráckemu kráľovi Polyméstórovi, do opatery. Po skončení vojny Hekaba ako Odyseova otrokyňa objavila na pobreží Trácie mŕtvolu Polydóra, ktorého Polyméstór pre zlato zabil. Hekaba sa mu pomstila, s ostatnými Trójankami mu vypichla oči a zabila deti. Podľa Ovídiových Premien (13. kniha, 567 – 575. verš) ju bohovia za trest premenili na psa. V Homérovej Iliade vzor dôstojnej ženy a milujúcej matky; hrdinka Euripidových (Hekabé, Tróades), Enniových (Hecuba) i Acciových (Hecuba, Troades) tragédií.

Hekataios

Hekataios, genitív Hekataia, asi 560/550 pred n. l. Milétos, dnes Milét – asi 480 pred n. l. — jeden z najstarších gréckych zemepiscov a historikov, logograf. Pochádzal z aristokratickej rodiny. Mal významný podiel na iónskom povstaní. Spočiatku odrádzal Milét od povstania, po jeho vypuknutí zasa radil politikom v boji. Pred začiatkom grécko-perzských vojen viedol 494 pred n. l. posolstvo k bratrancovi Dareia I. Veľkého, perzskému satrapovi Artafernovi.

Autor dvoch kníh v čistom iónskom dialekte. Poznatky z rozličných ciest Hekataios spracoval v geografickom diele Opis zeme (Periégésis alebo Periodos gés), v ktorom opísal Európu, Áziu (ako prvý Európan Indiu), ako aj Egypt a Líbyu. Výrazne ovplyvnil Hérodota. V diele Genealógie (Geneélogiai; aj pod názvom Rodokmene héroov, Héróologia) sa pokúsil racionálne vyložiť pôvod rodov mytologických hrdinov; medzi nimi je aj výklad o jeho rodine.

Hekmatjár, Gulbuddín

Hekmatjár, Gulbuddín, 1950 (alebo 1947) Baghlán — afganský fundamentalistický kmeňový vodca paštunského pôvodu. Po neúspešnom povstaní proti prezidentovi S. M. Dá’údovi 1975 sa spolu s mladými islamskými radikálmi ukryl v oblasti Péšávaru v Pakistane, kde založil Islamskú stranu (Hezbe islámí) a stal sa jej vodcom. R. 1980 – 92 bojoval proti promoskovskému režimu v Afganistane. Po odchode sovietskych vojsk premiér (1993 – január 1994 a 1996). R. 1996 po víťazstve Talibanu utiekol do Iránu a neskôr do Pakistanu, od 2003 sa pohyboval na vých. hraniciach Afganistanu s Pakistanom, ktoré kontrolovali jeho ozbrojení stúpenci. Predpokladá sa jeho spolupráca s U. bin Ládinom a sieťou al-Kájda. Vystupoval ako otvorený nepriateľ afganského prezidenta H. Karzaja, jeho vojenské jednotky sú zodpovedné za množstvo vojenských útokov a atentátov namierených proti domácemu obyvateľstvu, ako aj proti zahraničným vojenským silám a je na zozname hľadaných teroristov zo strany USA. R. 2016 podpísal s afganskou vládou mierovú dohodu, ktorá mu 2017 umožnila návrat do Afganistanu.

Helena

Helena, gr. Helené — v gréckej mytológii krásna dcéra Lédy a Dia (premeneného na labuť), vlastná sestra Dioskúrov (Kastora a Polydeuka). V inej verzii nevlastná sestra Tyndareových detí Kastora a Klytaimnéstry. V mladosti unesená Théseom a Peirithoom, Dioskúrovia ju však priviedli späť. Podľa Eratosthena pravou matkou Heleny nebola Léda, ale Nemesis. Zeus (v podobe divej kačky) sa dal v snahe získať krásnu Nemesis prenasledovať orlom, Nemesis (premenená na labuť) ochránila Dia, čo využil a oplodnil ju. Vajce, z ktorého sa neskôr vyliahla Helena, odovzdali Léde. Helena si za manžela zvolila Menelaa (neskoršie Tyndareov nástupca v Sparte), ktorému porodila dcéru Hermionu. Trójsky princ Paris v spore o najkrajšiu bohyňu prisúdil prvenstvo Afrodite, ktorá mu za odmenu pomohla získať Helenu. Paris Helenu z Menelaovho sídla uniesol, čím dal podnet na trójsku vojnu. Po páde Tróje sa Helena vrátila s Menelaom do Sparty. Básnik Stésichoros pôvodne hanlivú verziu Heleninej nevery nahradil inou (zdramatizovanou aj Euripidom), podľa ktorej uniesol Paris do Tróje iba prízrak. Skutočnú Helenu odviedol Hermés do Egypta, kde žila pod dohľadom egyptského kráľa Prótea, ktorý ju nedotknutú vrátil po páde Tróje Menelaovi.

Od obdobia staroveku bola Helena častým námetom výtvarných (zachovalo sa okolo 120 vázových malieb, mozaika z Pelly Únos Heleny, 4. stor. pred n. l.; z novšieho obdobia rovnomenné obrazy od Tintoretta, 16. stor., L. Giordana, 17. stor., a G. Moreaua, 1852; a i.), literárnych (Euripidés: Trójanky, Tróades, 415 pred n. l.; odlišná verzia podľa Stésichora v tragédii Helena, Helené, 412 pred n. l.; N. Kazantzakis: Odysseia, 1938; J. Vrchlický: Helena, 1878; J. Zeyer: Helena, 1881) a hudobných diel (C. Saint-Saëns: opera Helena, Hélène, 1904; Ch. W. Gluck: Paris a Helena, Paride ed Elena, 1770; R. Strauss: Egyptská Helena, Die ägyptische Helena, 1928).

helenidy

helenidy [vl. m.] — súčasť dinársko-albánsko-helénskej vetvy európskych alpíd. Rozsiahla orogénna jednotka ležiaca z väčšej časti na území Grécka a z menšej časti na území Albánska približne od Ochridského jazera po Egejské more (hranica medzi albánskym a gréckym sektorom heleníd je však pomerne nevýrazná), kde sa jej štruktúry konkávne stáčajú (egejský oblúk) a spájajú v komplikovanom uzle s pohorím Taurus v Turecku. Pri pozdĺžnom členení heleníd je pre vnútorné pásma typický hlbokomorský vývoj sedimentov s ofiolitovými horninami (oblasť pohoria Pindos v Grécku), pre vonkajšie pásma prevažne plytkomorská karbonátová fácia. Pri komplikovanom priečnom členení heleníd má samostatné postavenie vnútrohelénska brázda oligocénneho až stredne miocénneho veku, ktorá je vyplnená molasovými pieskovcami a zlepencami.