Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 382 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Healdton

Healdton [hílton] — ropné pole v USA v štáte Oklahoma v blízkosti mesta Healdton, najväčšie spomedzi okolitých deviatich ropných polí. Ložiská v hĺbke 129 m boli objavené 1888 na území patriacom Čikasawom vo vtedajšom Indiánskom teritóriu. Po začatí ťažby 1913 najproduktívnejšie ropné nálezisko na juhu USA (1913 – 37 bolo vyťažených viac ako 200 mil. barelov ropy). Koncom 1. pol. 20. stor. po vyčerpaní zásob v roponosných pieskoch sa začala ťažba hlbinnými vrtmi (začiatkom 21. stor. ťažba viac ako 2 380 barelov denne). V meste Healdton (2,7 tis. obyvateľov, 2010) ropné múzeum (Healdton Oil Museum) dokumentujúce históriu ťažby ropy v regióne.

Heaney, Seamus

Heaney [híni], Seamus (Justin), 13. 4. 1939 Castledawson, Severné Írsko – 30. 8. 2013 Dublin — írsky básnik, esejista a literárny kritik píšuci po anglicky. V 60. rokoch 20. stor. sa aktívne podieľal na formulovaní východísk skupiny mladých belfastských spisovateľov (Philip Hobsbaum, *1932, †2005; Michael Longley, *1939; Derek Mahon, *1941; James Simmons, *1933, †2001; Paul Muldoon, *1951; Frank Ormsby, *1947) nazývanej Belfastská skupina (The Belfast Group). R. 1966 – 72 prednášal na Queen’s University v Belfaste. Počas nepokojov v Belfaste sa presťahoval do Írskej republiky (grófstvo Wicklow), kde žil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Hosťujúci profesor na amerických univerzitách, od 1985 riadny profesor rétoriky na Harvardovej univerzite, 1989 – 94 profesor poézie na Oxfordskej univerzite.

Vo svojej poézii spojil tradičné poetické postupy s prvkami modernizmu, vychádzal z vnútorných osobných spomienok, ktoré sa prelínajú s obrazmi írskej minulosti a s krajinou jeho detstva. Pri úvahách o katolícko-protestantskom konflikte bol jeho pohľad skôr vizionársky a alegorický; ústredným symbolom a východiskom pri skúmaní minulosti sa preňho stalo rašelinisko, do vrstiev ktorého dejiny uložili ako do pamäti hmotné svedectvá – predmety a mumifikované telá. Debutoval zbierkou Jedenásť básní (Eleven Poems, 1965), 1966 získal Cenu Erica Gregoryho za zbierku Smrť milovníka prírody (Death of a Naturalist), v ktorej podobne ako v zbierke Dvere do tmy (Door into the Dark, 1969) vychádzal zo zážitkov z detstva a dospievania na malej farme v Severnom Írsku. V básnických zbierkach Prezimovanie pod šírym nebom (Wintering Out, 1972), Sever (North, 1975) a Poľné práce (Field Work, 1979) rozšíril tematiku a dospel k hlbšiemu pochopeniu dejinných súvislostí i k vyhranenejšiemu politickému postoju. V neskorších zbierkach Ostrov s krížovou cestou (Station Island, 1984), Pohľad na veci (Seeing Things, 1991) a Duch hladiny (The Spirit Level, 1996) sa inšpiroval antickou a stredovekou kultúrou. R. 1998 vyšiel reprezentatívny výber Otvorená zem. Básne 1966 – 1996 (Opened Ground. Poems 1966 – 1996). V zbierke Elektrické svetlo (Electric Light, 2001) sa opäť objavili spomienky na detstvo v súvislosti s plynutím času a blížiacou sa smrťou. Úspešné boli aj zbierky District a Circle (District and Circle, 2006) a Ľudské puto (Human Chain, 2010). Kritické eseje a prednášky publikoval vo výberoch Hlavné záujmy. Vybraná próza 1968 – 1978 (Preoccupations. Selected Prose 1968 – 1978, 1980), Vláda jazyka (The Government of the Tongue, 1988), Miesto písania (The Place of Writing, 1989) a Náprava poézie (The Redress of Poetry, 1995), v ktorých sa zaoberal úlohou poézie a básnika. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Na okraji vôd (2000). Nobelova cena za literatúru (1995).

HEAO

HEAO, angl. High Energy Astronomical Observatory — séria veľkých kozmických observatórií (umelých družíc Zeme) NASA zameraných na štúdium vysokoenergetického kozmického žiarenia (röntgenové žiarenie a žiarenie gama).

Observatórium HEAO 1 bolo vypustené 12. 8. 1977, zaniklo 9. 1. 1979. Detegovalo žiarenie s rozsahom 0,2 keV – 10 MeV, pričom monitorovalo žiarenie röntgenových zdrojov v blízkosti pólov ekliptiky. Prvýkrát v histórii detegovalo zatmenia v zákrytovej röntgenovej dvojhviezde s nízkou hmotnosťou, na základe získaných výsledkov bol zostavený katalóg zdrojov röntgenového žiarenia v závislosti od ich polohy.

Misia observatória HEAO 2 (po vypustení premenované na Einsteinovo observatórium) patrí ku kľúčovým v histórii röntgenovej astronómie. Bolo vypustené 12. 11. 1978 pomocou rakety Atlas Centaur SLV-3D na nízku, takmer kruhovú dráhu okolo Zeme (výška 470 km nad povrchom Zeme, sklon k rovníku 23,5°); zaniklo v apríli 1981. Na jeho palube sa o. i. nachádzal prvý ďalekohľad umožňujúci mapovať oblohu v röntgenovej oblasti spektra 0,2 – 20 keV (rozlišovacia schopnosť niekoľko oblúkových sekúnd, zorné pole niekoľko desiatok oblúkových minút, citlivosť asi stokrát väčšia ako citlivosť dovtedy používaných podobných zariadení). Prístroje na HEAO 2 umožnili prvýkrát zobraziť plošné zdroje röntgenového žiarenia na oblohe podobne, ako ich zobrazuje fotografia (prípadne CCD kamera) vo viditeľnej oblasti spektra, ako aj detegovať slabé zdroje röntgenového žiarenia a ich difúznu emisiu. Misia HEAO 2 uskutočnila spektroskopiu s vysokou rozlišovacou schopnosťou a morfologické štúdium zvyškov supernov, zistila, že koronálne emisie hviezd podobných Slnku sú silnejšie, ako sa predpokladalo, detegovala viacero röntgenových zdrojov v galaxiách Andromedy a Magellanových oblakov, ako aj röntgenové zdroje vo vzdialenejších galaxiách a hviezdokopách a i.

Observatórium HEAO 3 bolo vypustené 20. 9. 1979 a zaniklo 29. 3. 1981. Vybavené bolo spektrometrom gama s vysokou rozlišovacou schopnosťou, pracovalo v oblasti 50 keV – 10 MeV. K jeho najznámejším výsledkom patrí preskúmanie úzkych emisných čiar žiarenia gama.

Heardov ostrov a McDonaldove ostrovy

Heardov ostrov a McDonaldove ostrovy, Teritórium Heardovho ostrova a McDonaldových ostrovov, angl. Heard Island and McDonald Islands, Territory of Heard Island and Mc Donald Islands — subantarktické ostrovy v juž. časti Indického oceána juhových. od súostrovia Kergueleny, zámorské teritórium Austrálie; 412 km2, trvalo neobývané. Pozostávajú z Heardovho ostrova (368 km2), 44 km záp. ležiacich McDonaldových ostrovov (okolo 18 km2; ostrovy Flat, Mayers Rock a McDonaldov ostrov) a okolo 10 km sev. ležiacej skupiny ostrovčekov a skál (ostrovy Shag, Sail Rock, Morgan Island, Black Rock). Väčšinou sú budované sopečnými horninami a vápencami. Zaľadnené územie, maximálnu výšku dosahuje činná sopka Mawson Peak, 2 745 m n. m., na Heardovom ostrove, druhá činná sopka je na McDonaldovom ostrove. Skromná vegetácia zastúpená trávami, riasami, machmi (42 druhov) a lišajníkmi (52 druhov). Pestrá živočíšna ríša: 7 druhov plutvonožcov (najmä uškatcov), 34 druhov vtákov, vo vodnom prostredí 24 druhov rýb. Vďaka neporušenému ekosystému ostrovov chránených pred vonkajšími vplyvmi bolo územie 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Heardov ostrov

Heardov ostrov [hér-], angl. Heard Island — sopečný ostrov v južnej časti Indického oceána juhovýchodne od súostrovia Kergueleny administratívne patriaci Austrálii (súčasť zámorského teritória Heardov ostrov a McDonaldove ostrovy); dĺžka 43 km, šírka 21 km, rozloha 368 km2, trvalo neobývaný (občasne obývaný vedcami a výskumníkmi). Hornatý reliéf, činná sopka Mawson Peak (Big Ben), 2 745 m n. m., je najvyšším austrálskym vrchom. Dva polostrovy (Azorella, Laurens) s lávovými jaskyňami. Nad 300 m n. m. večný sneh a ľadovce (zaľadnených okolo 80 % územia). Početné ľadovcové jazerá.

hearing

hearing [hí-; angl.], híring — verejná rozprava, diskusia (výmena názorov) znalcov na nejakú tému.

Hearst, William Randolph

Hearst [hérst], William Randolph, 29. 4. 1863 San Francisco – 14. 8. 1951 Beverly Hills, Kalifornia, USA — americký magnát, zakladateľ žltej tlače. R. 1895 kúpil denník The New York Morning Journal (1882 – 1901), ktorý nevyberavo súťažil s novinami New York World vydávanými J. Pulitzerom. Hearst v novinárskej práci využíval senzácie, vymyslené udalosti, veľké titulky štylizované ako výkriky, množstvo obrázkov a kreslených seriálov; noviny zneužíval na osobné politické ambície. Ultrapravicovú politiku, v ktorej nechýbali sympatie k nemeckému fašizmu, zahmlieval heslami o boji proti spoločenskej nespravodlivosti. R. 1935 vlastnil 26 denníkov, ktoré vychádzali v náklade asi 5 mil. kusov (13,6 % z celkového nákladu denníkov v USA), pričom nedeľné vydania mali náklad takmer 7 mil. kusov. Zakladateľ mediálneho impéria Hearst Corporation (dnes Hearst Communication Inc., skrátene Hearst).

Heartfield, John

Heartfield [hártfíld], John, vlastným menom Helmut Herzfeld, 19. 6. 1891 Berlín – 26. 4. 1968 tamže — nemecký grafik, kresliar, typograf a scénograf.

R. 1918 bol spoluzakladateľom berlínskej dadaistickej skupiny (→ dadaizmus) a stal sa členom komunistickej strany. V 20. rokoch 20. storočia vytváral najmä agitačne zamerané propagačné diela pre komunistickú stranu (letáky, plagáty, knižný dizajn). Spolupracoval s Proletárskym divadlom E. Piscatora, pre ktoré vytvoril návrhy scén. Inovatívne presadzoval uplatnenie fotografie v dizajne knižných a časopiseckých obálok, sústredil sa na prepojenie fotografie a typografie i na využitie fotomontáže, ktorú vnímal najmä ako nositeľa určitej informácie. R. 1933 emigroval do Prahy, 1938 do Londýna, 1950 sa vrátil do východného Nemecka a pôsobil ako scénograf.

Heath, Edward

Heath [hít], Edward (Richard George), sir, 9. 7. 1916 Broadstairs – 17. 7. 2005 Salisbury — britský politik. Od 1950 poslanec Dolnej snemovne britského parlamentu za Konzervatívnu stranu. R. 1959 – 60 minister práce, 1960 – 63 lord strážca tajnej pečate. R. 1965 – 75 vodca Konzervatívnej strany, 1970 – 74 predseda vlády, nariadil vyslanie vojsk do Severného Írska, 1973 Spojené kráľovstvo vstúpilo počas jeho vlády do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. R. 1979 – 1981 veľvyslanec v USA. R. 1992 mu bol udelený šľachtický titul.

Heathrow

Heathrow [hítrou] — medzinárodné letisko v Londýne (v časti Hillington), najväčšie v Európe, siedme najväčšie na svete. Ročne letiskom prejde 78 mil. cestujúcich (2017).

heavy metal

heavy metal [hevi; angl.] — hudobný štýl rockovej hudby, ktorý vznikol v USA na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Štýlovo sa vyvinul z amerického hard rocku a anglického blues revivalu. Za protagonistov heavy metalu sú pokladané skupiny Steppenwolf (1967 nahrala pieseň Born to be wild, v ktorej texte zazneli slová heavymetalová búrka), Blue Cheer (1968 vydala hardrockový hit Summertime Blues), a najmä Black Sabbath (1969 nahrala svoj rovnomenný debutový album). Typické piesne heavy metalu zvyčajne vyjadrujú agresívnou hudbou (nielen textom) problémy určitej časti mládeže. Dominujú v nej ostro znejúce, hlasné a skreslené tóny elektrickej sólovej, sprievodnej i basovej gitary, elektronických klávesových a bicích nástrojov v podobe opakujúcich sa akordických riffov, nad ktorými sa ešte opakujú kvíliace sóla elekrickej gitary. Heavy metal sa spočiatku zaraďoval do undergroundovej hudby, rýchlo sa však začlenil medzi najobľúbenejšie štýly rockovej hudby najmä u mladšej generácie. Najpredávanejšou platňou bola 1987 Slippery When Wet skupiny Bon Jovi, ktorej sa predalo 8 miliónov kusov. Medzi najpopulárnejšie heavymetalové skupiny (najmä od 80. a 90. rokov 20. stor.) patria Judas Priest, Metallica, Guns N’ Roses a i.; z popredných slovenských skupín sa k heavy metalu najvýraznejšie prepracovali Gladiátor, Metalinda, Tublatanka a i.

Hebbel, Friedrich

Hebbel, (Christian) Friedrich, pseudonym Dr. J. F. Franz, 18. 3. 1813 Wesselburen, Šlezvicko-Holštajnsko – 13. 12. 1863 Viedeň — nemecký spisovateľ. Pochádzal z chudobnej rodiny murára, začas pracoval ako pisár, s pomocou spisovateľky Amalie Schoppeovej (Schoppe, *1791, †1858) vyštudoval právo, literatúru a históriu. V Hamburgu sa zoznámil s krajčírkou Elise Lensingovou (Lensing, *1804, †1854), ktorá ho morálne i materiálne podporovala. Dánsky kráľ Kristián VIII. mu udelil štipendium, ktoré mu umožnilo navštíviť Paríž, Neapol a Rím. Materiálne zabezpečenie a kontakty s divadelnou scénou získal po sobáši (1846) s herečkou viedenského Burgtheatra Christine Enghausovou (Enghaus, *1817, †1910).

Autor poviedok Anna (napísaná 1836, vydaná časopisecky 1847, knižne 1855 v zbierke Poviedky a novely, Erzählungen und Novellen) a Krava (Die Kuh, časopisecky 1849, knižne v zbierke Poviedky a novely; sfilmovaná 2007, réžia Marco Gadge), eposu Matka a dieťa (Mutter und Kind, 1859; niekoľkokrát sfilmovaný), významné sú jeho divadelné hry, ktoré sa vyznačujú dejovým napätím i vynikajúcou kresbou charakterov; inšpiroval sa antikou, W. Shakespearom a H. von Kleistom, hlavnými témami sú vzťah medzi jednotlivcom a svetom, citové krízy, konflikt medzi mužom a ženou i duševná osamotenosť. R. 1840 bola uvedená jeho prvá dráma Judita (Judith, vydaná 1841; niekoľkokrát sfilmovaná), úspech získal meštiackou drámou Mária Magdaléna (Maria Magdalene, vydaná 1844, uvedená 1846; slov. 1944; niekoľkokrát sfilmovaná), v ktorej pochmúrnymi realistickými prostriedkami a so zmyslom pre detail stvárnil spoločenský a morálny úpadok, karierizmus i falošnú morálku. Vo Viedni vznikli Hebbelove majstrovské drámy Herodes a Mariamna (Herodes und Mariamne, uvedená 1849, vydaná 1850; sfilmovaná 1965, réžia Wilhelm Semmelroth), Agnesa Bernauerová (Agnes Bernauer, uvedená 1852, vydaná 1855) a jedna z najvýznamnejších klasických nemeckých tragédií Gygés a jeho prsteň (Gyges und sein Ring, vydaná 1856, uvedená 1889; sfilmovaná 1963, réžia Robert Freitag), v ktorej spracúva príbeh o lýdskom kráľovi Gygovi (8./7. stor. pred n. l.). Hra má symbolistický charakter, autorovo chápanie života súvisí s filozofiou nemeckého idealizmu (život musí byť zošľachtený silou idey). Celonemecký úspech získal trilógiou Nibelungovia (Die Nibelungen, uvedená 1861, vydaná 1862) skladajúcou sa z častí Nezraniteľný Siegfried (Der gehörnte Siegfried), Siegfriedova smrť (Siegfrieds Tod) a Kriemhildina pomsta (Kriemhilds Rache). V diele čerpal námet z Piesne o Nibelungoch, spracoval ho však netradičným spôsobom s cieľom presvedčivo stvárniť prechod od pohanstva ku kresťanstvu. R. 1863 sa ako prvý stal nositeľom Schillerovej ceny.

Hebe

Hebe — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď skorocelovité. Vždyzelené dreviny pochádzajúce najmä z Nového Zélandu, ale aj z Austrálie, Papuy-Novej Guiney, Veľkonočného ostrova, Falklandov a Južnej Ameriky. Majú jednoduché celistvookrajové kožovité protistojné listy a drobné, zvyčajne štvorpočetné kvety, plod tobolka.

Patrí sem okolo 100 druhov, napr. Hebe albicans s bielymi súkvetiami, do 90 cm vysoký Hebe canterburiensis, Hebe armstrongii s bielymi kvetmi s červenými peľnicami a do 1 m vysoký druh Hebe hulkeana s bledofialovými kvetmi. Viaceré druhy sa pestujú ako ozdobné dreviny, trpasličie formy napr. v skalkách či vo vresoviskách. Nazvaný podľa gréckej bohyne Hébé.

Hébé

Hébé — v gréckej mytológii bohyňa mladistvej krásy, čašníčka bohov na Olympe, ktorým nalievala nektár a podávala ambróziu. Dcéra Dia (Zeus) a Héry, manželka Herakla (po jeho prijatí medzi Olympanov). Zriedkavejší námet výtvarných (antické vázové maľby z 5. stor. pred n. l.; A. Canova: socha Hébé, 1796) i hudobných diel (J. Ph. Rameau: orchestrálna suita Slávnosti Hébé, Les Fêtes d’Hébé, 1739; Ch. W. Gluck: opera Svadba Hébé a Herakla, Le nozze d’Ercole e d’Ebe, 1747).

Hebe

Hebeasteroid č. 6 objavený 1847 Karlom Ludwigom Henckem (*1793, †1866) v Driesene (dnes Drezdenko, Poľsko). Patrí medzi 10 najjasnejších asteroidov. Je z hlavného pásu, veľká polos jeho dráhy je 2,43 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky 14,8°. Nazvaný podľa gréckej bohyne Hébé.

hebefrénia

hebefrénia [gr.] — forma schizofrénie charakteristická poruchami správania. Začína sa v období okolo puberty, pričom prvé príznaky pripomínajú vystupňované pubertálne prejavy a protestné reakcie (neviazanosť, náladovosť, hrubosť, drzosť, povýšeneckosť, netaktnosť, manierovosť alebo naopak plachosť, nedôverčivosť, samotárstvo, emočná prázdnota a apatia). Nálada je plytká a neprimeraná, myslenie dezorganizované a inkoherentné (bez vnútornej súvislosti). Prognóza je zvyčajne zlá, bez liečby nastáva postupný rozpad osobnosti.

Hebel, Johann Peter

Hebel, Johann Peter, 10. 5. 1760 Bazilej – 22. 9. 1826 Schwetzingen — nemecký spisovateľ. R. 1778 – 80 študoval teológiu na univerzite v Erlangene, od 1780 domáci učiteľ v Hertingene, 1782 ordinovaný, 1783 – 91 domáci učiteľ a vikár v Lörrachu, od 1791 učiteľ a od 1808 riaditeľ gymnázia v Karlsruhe, 1819 biskup evanjelickej luterskej krajinskej cirkvi v Bádensku, 1821 čestný doktor teológie univerzity v Heidelbergu.

Preslávil sa básňami v alemanskom nárečí Alemanské básne (Allemannische Gedichte, 1803), v ktorých ospevuje čaro mladosti a lásky i krásu prírody, a vydávaním ľudového kalendára Der Rheinländische Hausfreund (Porýnsky rodinný priateľ, 1808 – 15 a 1819). Autor ľudových anekdot a krátkych humoristických príbehov s nábožensko-didaktickým charakterom, ktoré zhrnul v zbierke Klenotnica rýnskeho rodinného priateľa (Schatzkästlein des rheinischen Hausfreundes, 1811).

Hébert, Jacques René

Hébert [ebér], Jacques René, 15. 11. 1757 Alençon – 24. 3. 1794 Paríž (gilotínovaný) — francúzsky novinár a revolucionár. Počas Francúzskej revolúcie založil 1790 noviny Le Père Duchesne, ktoré získali široký vplyv napriek demagogickému a vulgárnemu štýlu. Od 1791 člen klubu kordeliérov, v Zákonodarnom národnom zhromaždení patril k ultraradikálnemu krídlu montagnardov (→ Hora), mal významný podiel na páde girondistov. Po zavraždení J.-P. Marata (13. 7. 1793) vystupoval ako jeho nástupca a vodca ľudu, jeho prívrženci (hébertovci) tvorili v Konvente najradikálnejšiu frakciu (→ zbesilí), ktorá sa podieľala na rozpútaní najväčšej vlny teroru. Po sporoch o ďalšom charaktere revolúcie sa dostal do konfliktu s M. Robespierrom, ktorý ho dal spolu s ďalšími členmi jeho skupiny zlikvidovať.

Hebký, Alois

Hebký, Alois, 12. 5. 1905 Lišany, okres Rakovník – 3. 4. 1981 Praha — český strojár. R. 1930 – 39 a 1945 – 46 asistent v Ústave všeobecného strojárstva ČVUT v Prahe (dnes Fakulta strojní ČVUT), 1940 – 45 konštruktér v Škodových závodoch v Plzni, 1946 a 1953 – 72 prednášal na Fakulte strojní ČVUT v Prahe, 1946 – 53 pôsobil na Strojníckej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, kde pomáhal zakladať nové špecializácie, najmä štúdium vodných strojov, 1949 – 50 dekan Fakulty strojného a elektrotechnického inžinierstva SVŠT, 1955 – 57 prodekan Fakulty strojního inženýrství ČVUT v Prahe (dnes Fakulta strojní ČVUT); 1946 profesor. Autor viacerých knižných publikácií, napr. Vodné sily (1951), Hydrodynamické převody (1964) a Hydraulické pohony transportních strojů (1974).

Hebr

Hebr — skratka novozákonného Listu Hebrejom (Židom); → Pavlove listy, → Biblia.

Hebreji

Hebreji, Hebrejci, hebr. Ivriim — označenie príslušníkov izraelských, resp. protoizraelských kmeňov používané v Biblii na viacerých miestach vo viacerých významoch. Pôvod má pravdepodobne v hebrejskom slovese avar (prešiel); Ivriim sú teda tí, ktorí prešli rieku Jordán (prišli z druhej strany, z východu). Meno Hebrej (hebr. Ivri), ktorým sa v Biblii (1M 14,13) označuje Abrahám (hebr. Avraham) a jeho vnuk Jákob (hebr. Jaakov, syn Izáka) sa odvodzuje aj od Hebera (Ebera), ktorý bol ich predkom (1 M 10,21 a 11,14). Názov Hebreji sa vyskytuje vo viacerých starozákonných (1 M, 2 M, 5 M, 1 Sam, Jdt, Est, Jer, Jon) i novozákonných knihách (Sk, 2 Kor, Fil, Zjav) a vo variantnom názve novozákonného listu apoštola Pavla Židom (List Hebrejom). V prvých biblických knihách (1 M, 2 M) sa označenie Hebrejov používa skôr na ich jednoznačné odlíšenie od Egypťanov (rasou, pôvodom i náboženstvom). V Prvej knihe Samuelovej (1 Sam 4; 13; 14; 29) v zmienkach o bojoch medzi Izraelitmi a Filištíncami nie je jasné, či sú Hebreji a Izraeliti totožní. Aj keď vo všeobecnosti označenie Hebreji (Ivri) má v Biblii niekoľko významov, dominantný je etnický a náboženský význam, v niektorých prípadoch mal tento výraz hanlivý charakter (opovržlivé označenie izraelských kmeňov pohanmi). Novozákonnému výkladu slova Hebreji možno rozumieť ako označeniu nehelenizovaných Židov, ale aj ako všeobecnému odlíšeniu Židov od pohanov.

hebrejská literatúra

hebrejská literatúra — literárne diela od staroveku po súčasnosť napísané v hebrejskom jazyku, súčasť židovskej literatúry. Najväčšími a najstaršími dielami hebrejskej literatúry staroveku sú Tanach (Starý zákon) a Apokryfy (grécky termín pre tzv. skryté knihy, hebr. Sfarim chiconim), t. j. knihy nezahrnuté do hebrejskej Biblie, pochádzajúce z obdobia druhého jeruzalemského Chrámu: Kniha Tobiášova (hebr. Tobit), Kniha Juditina (Judit), Kniha múdrosti, Kniha Sirachovho syna (Ben Sira) a dve Knihy Makabejcov (Chašmonaim Alef, Chašmonaim Bet). V období pred dobytím Judska Rimanmi bola vytvorená aj časť pseudoepigrafickej literatúry (Henoch, Kniha jubileí, Nanebovzatie Mojžiša, Závety dvanástich Patriarchov; → Pseudoepigrafy), ktorá nie je súčasťou kánonickej Biblie a nepatrí ani k Apokryfom, a Zvitky od Mŕtveho mora. Hoci literatúra Židov biblického obdobia bola napísaná prevažne v hebrejčine, niektoré písomnosti sa zachovali v aramejských (→ aramejská literatúra), gréckych a arabských prekladoch. V období od 2. do 6. stor. n. l. vznikli veľké encyklopedické práce náboženského a právnického charakteru a zbierka komentárov k Tóre známa pod názvom Talmud (pozostáva z Mišny a Gemary). Súčasťou Talmudu sú Halacha (súbor záväzných predpisov civilného židovského práva) a hagada (výklad textu Mišny formou výrokov mudrcov, historických príbehov, legiend, mravných ponaučení, podobenstiev ap.). Vo 4. stor. bol dokončený preklad Tóry (Päť kníh Mojžišových, hebr. Chumaš) a kníh prorokov (Proroci, hebr. Neviim) do ľudovo používanej aramejčiny. V 6. a 7. stor. boli základné texty doplnené vokalizáciou a kantilačnými značkami (masora), ktoré označovali prízvuk v prednese. Po 6. stor. vznikla v Babylone literatúra gaonov, učencov stojacich na čele babylonských akadémií, kde až do 11. stor. vznikali ďalšie komentáre k Talmudu a i. liturgické texty. Medzi tých, ktorí svojimi dielami najviac ovplyvnili vývoj judaizmu, patria Amram Gaon (Amram Chasida, † začiatok 4. stor.), Acha Gaon (Acha zo Šabchy, asi 8. stor.), Saadja Gaon (Saadja ben Josef), Šerira Gaon (Šerira ben Chamina, *asi 906, †1006), Šmuel Gaon (Šmuel ben Hofni, †1013) a Chaj Gaon (Chaj ben Šerira, *939, †1038).

Po zániku babylonských akadémií sa centrum židovskej literatúry prenieslo do Španielska a sčasti aj do Talianska. Tam sa po stáročia pestovala synagógová poézia (ovplyvnená arabskou a indickou literatúrou), filozofia, filológia, exegéza a kodifikácia liturgických textov. V 14. stor. vzniklo základné dielo židovskej mystiky (→ kabala) Zohar. Výskyt sekulárnej literatúry v neskoršom období bol obmedzený tým, že hebrejčina prestala byť hovorovým jazykom. Výnimkou sú diela, ktoré vznikli v Španielsku, Provensalsku a Taliansku v 10. – 14. stor. Básnici Šmuel Hanagid (*993, †po 1056), Jehuda ben Samuel Halevi a Immanuello Romano (vlastným menom Imanuel ben Šlomo, *asi 1261, †po 1328) písali okrem mnohých náboženských a liturgických textov aj svetskú poéziu. Ďalšími významnými učencami a autormi hebrejskej literatúry v stredoveku boli napr. Dunaš ben Tamim (*asi 890, †po 955/956), Dunaš ben Labrat (okolo pol. 10. stor.), Geršom ben Jehuda (*asi 960, †1028), rabín ben Jakob ha-Kohen al-Fasi (*1013, †1103), Ibn Gabirol, Raši (vlastným menom Šlomo ben Jicchak), najvýznamnejší komentátor Biblie a Talmudu, Abraham ibn Ezra, Maimonides (Moše ben Majmon), Nachmanides (Moše ben Nachman), Josef Halevi Abulafia (*asi 1225, †1298), I. Abrabanel a J. Karo, autor záväzného kódexu židovského práva Šulchan aruch. Na začiatku obdobia modernej hebrejskej literatúry stál M. Mendelssohn považovaný za otca haskaly, židovského osvietenského hnutia v strednej Európe v období 1770 – 1880. Jeho oponentom bol bratislavský rabín a predstavený bratislavskej ješivy Ch. Sofer (vlastným menom Moše Schreiber). Ďalšími osobnosťami tohto obdobia sú Nachman Krochmal (*1785, †1840), Šlojme Ansky (vlastným menom Solomon Zajnvel Rapoport, *1863, †1920), Perec (Peter) Smolenskin (*1840 alebo 1842, †1885), básnik Jehuda Leib Gordon (*1831, †1892) a novelista Mendele Mocher Sforim (vlastným menom Šlomo Jaakov Abramovič).

Vzostup sionizmu priniesol do hebrejskej literatúry nové impulzy. Sionisti vyhlásili hebrejčinu za národný jazyk Židov už pred vznikom štátu Izrael (1948) a tvorba hebrejskej literatúry sa postupne presunula do Palestíny. Významnými predstaviteľmi tohto obdobia sú A. Ginsberg a Josef Chaim Brener (*1881, †1921), ktorý opisoval život Židov vo vých. Európe a život prvých osídlencov v Palestíne, a Žalman Šneur (*1887, †1959), ktorý písal o jednoduchých, nevzdelaných Židoch. Dvaja najväčší básnici modernej hebrejskej literatúry Chaim Nachman Bialik (*1873, †1934) a Šaul Černichovsky (*1875, †1943) boli ovplyvnení gréckou antickou literatúrou. Avraham Šlonsky (*1900, †1973), Lea Goldbergová (*1911, †1970) a vedúci predstaviteľ hebrejskej poetickej avantgardy Natan Alterman (*1910, †1970) vo svojich básňach reflektovali sociálne a politické témy. Š. J. Agnon, nositeľ Nobelovej ceny (1966), portrétoval východoeurópske prostredie a život prvých osídlencov v Palestíne a jeho diela možno považovať za klasické diela modernej epickej literatúry. K významným autorom narodeným koncom 19. stor. patrili Uri Cvi Grinberg (*1896, †1981), jeden z najväčších poetov modernej hebrejskej literatúry, a prozaici Uri Nisan Gnesin (*1879, †1913), Chaim Hazaz (*1898, †1973) a Aron David Gordon (*1856, †1922), jeden z najväčších sociálnych a politických esejistov modernej hebrejskej literatúry. Medzi významných literárnych kritikov patrili David Frišman (*1861, †1922) a Josef Klausner (*1874, †1958). Hebrejskí spisovatelia narodení v Izraeli sa vo svojich dielach inšpirujú židovskou minulosťou alebo izraelskou súčasnosťou. Najvýznamnejší z tejto skupiny je Moše Šamir (*1921, †2004). K významným izraelským autorom oceneným izraelskými literárnymi cenami (napr. Cena Chaima Nachmana Bialika, Cena Josefa Chaima Brenera, Cena Izraela), ako aj prestížnymi zahraničnými oceneniami, ktorých diela sú prekladané do mnohých svetových jazykov, patria prozaici Jizhar Smilansky (*1916, †2006), básnik Jehuda Amichaj (*1924, †2000), satirik a dramatik E. Kišon (Kishon), jeden z najčítanejších spisovateľov v zahraničí, prozaička a poetka Amalia Kahanová-Karmonová (Kahana-Karmon; *1926), Aharon Apelfeld (*1932, †2018), Avraham B. Jehošua (*1936), Amos Oz (*1939), Geršom Šaked (*1929, †2006), Šulamit Harevenová (Hareven; *1930, †2003), Natan Zach (*1930), vedúci predstaviteľ avantgardy izraelskej poézie David Avidan (*1934, †1995), autorka kníh pre dospelých i pre deti Rut Almogová (Almog, *1936), Joram Kaniuk (*1930, †2013), Chaim Beer (*1945), Meir Šalev (*1948), Anton Šamas (*1950), David Grossman (*1954) prekladaný do mnohých jazykov, Zeruja Šalevová (Shalev, *1959), Amir Gutfreund (*1963, †2015) a i. Autori žijúci mimo Izraela píšu väčšinou v jazyku príslušnej krajiny alebo v jazyku jidiš.

hebrejské písmo

hebrejské písmo — kvadrátne (štvorcové) písmo používané na zápis hebrejského jazyka. Vyvinulo sa zo starohebrejského (hebrejsko-fenického alebo kanaánskeho) písma, ktorého najstarší zachovaný doklad predstavuje takzvaný gezerský poľnohospodársky kalendár (10. stor. pred n. l.; → Gezer). Po návrate z babylonského zajatia (6. stor. pred n. l.), keď sa ako hovorový jazyk presadila aramejčina, prebrali Židia aj aramejské písmo, v ktorom zapisovali hebrejské texty a z ktorého sa od 3. stor. pred n. l. vyvinulo dnešné hebrejské písmo.

Najzávažnejší materiál na štúdium vývoja hebrejského písma predstavujú rukopisy nájdené 1947 v Kumráne pri Mŕtvom mori (→ Zvitky od Mŕtveho mora), ktoré obsahujú texty hebrejskej Biblie (Starého zákona) a sú datované do obdobia 2. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l., ako aj na tých istých miestach objavené Bar Kochbove listy pochádzajúce z 2. stor. n. l. Vzácnou pamiatkou je aj takzvaný Nashov papyrus z 2. stor. pred n. l. (resp. asi z 150 pred n. l.) z obdobia Makabejcov, ktorý obsahuje Dekalóg a vyznanie Šma. Väčší počet písomných pamiatok zapísaných hebrejským písmom, o. i. 120 rukopisov pochádzajúcich z obdobia pôsobenia babylonských akadémií, ako aj starých biblických fragmentov (najstaršie sú zo 7. – 8. stor. n. l.) sa našiel v genize káhirskej synagógy Ben Ezra. Charakteristické črty kvadrátneho písma sa zreteľne prejavujú napr. na nápise v synagóge v obci Kefar Bar’am (Kafir Bir’am) v Galilei (3. – 4. stor. n. l.). Kvadrátne písmo sa zachovalo takmer v nezmenenej podobe aj po zavedení kníhtlače. V Európe sa neskôr vytvorili dva varianty hebrejského písma: zaokrúhlenejšie sefardské a hranatejšie aškenázske. V 11. stor. vzniklo rabínske, takzvané Rašiho písmo (kurzíva kvadrátneho písma).

Hebrejské písmo bolo pôvodne konsonantické, no už od najstarších čias sa datujú pokusy zaviesť znaky pre samohlásky. Potreba dôsledného označovania samohlások vznikla v čase, keď sa hebrejčina prestala používať ako živý hovorový jazyk a stala sa liturgickým jazykom Židov. Znaky sa v rámci spoluhláskových písmen dávali najprv nad riadok, neskôr pod riadok (takzvaný tiberiadský systém; podľa mesta Tiberias, hebr. Tverja). Hebrejské písmo sa nepoužívalo len na náboženské účely. Zapisuje sa ním jidiš, ladino aj ivrit (moderná hebrejčina – úradný jazyk štátu Izrael).

Novohebrejská abeceda (hebr. alef-bejt) má 22 spoluhlások, ktoré majú aj číselnú hodnotu (zapisuje sa nimi napr. dátum, číslujú sa strany ap.), 5 písmen (kaf, mem, nun, pe, cadi) má na konci slova inú formu. Samohlásky sa zapisujú pomocou značiek, takzvaných vokalizačných znamienok, čiarok a bodiek pod alebo nad samohláskami; takéto značenie sa nazýva punktácia a text vokalizovaný. Používa sa len v náboženskej literatúre (Biblia, liturgické texty), v poézii, detskej literatúre a niektorých učebniciach. Hebrejské písmo sa píše sprava doľava, nerozlišujú sa malé a veľké písmená, tlačená a písaná forma sú odlišné.

hebrejský jazyk

hebrejský jazyk, hebrejčina — jeden z jazykov severozáp. skupiny semitských jazykov afroázijskej jazykovej rodiny, od biblických čias jazyk Židov, v súčasnosti úradný jazyk Izraela. Hovorí sa ním aj v dnešnej Palestíne, USA a i. židovských diaspórach vo svete; spolu ním hovorí asi 7,5 mil. ľudí (2016). Hebrejský jazyk sa vždy zapisoval hebrejským písmom, bola v ňom vytvorená bohatá náboženská, filozofická, vedecká a krásna literatúra (→ hebrejská literatúra). Historicky sa člení na: 1. jazyk Svätého písma (starohebrejčinu alebo biblickú hebrejčinu; 15. – 4. stor. pred n. l.); 2. jazyk Mišny, t. j. jazyk učencov a mudrcov, v ktorom sú napísané Mišna (3. stor. n. l.) a niektoré úseky Talmudu, midraše, Halachahagady (4. – 12. stor.), obsahuje lexikálne inovácie, množstvo arameizmov, grécizmov, latinizmov a iných výpožičiek a vyznačuje sa aj viacerými morfologickými a syntaktickými zmenami; 3. jazyk stredovekej poézie (pijutim), filozofie a rabínskej literatúry (11. – 16. stor.); 4. novohebrejčinu (ivrit) – od 18. (od obdobia haskaly) a 19. stor. (sionizmus) dodnes.

Hebrejčina bola jazykom Židov od obdobia patriarchov, najstaršie doklady sa zachovali v črepinových nálezoch (8. stor. pred n. l. – 2. stor. n. l.) nájdených v Palestíne a predovšetkým v starozákonných knihách Tanachu (Biblie). V hebrejskom jazyku bola asi v 15. stor. pred n. l. kodifikovaná Tóra (Päť kníh Mojžišových, hebr. Chumaš) a odovzdávaná nasledujúcim generáciami ďalej. Od jeho historického postavenia ako pôvodného jazyka posvätných textov Tóry, resp. prevažnej väčšiny textov Tanachu (Biblie), sa odvodzuje aj jej posvätnosť (hebrejčina sa po hebrejsky nazýva aj lašon ha kodeš alebo lešon hakodeš, t. j. svätý jazyk). Označenie hebrejčina sa používa od 2. stor. pred n. l., dovtedy sa jazyk, ktorým hovorili izraelské kmene, nazýval kanaánčina; najstaršie doklady kanaánčiny (z 20. stor. pred n. l.) boli objavené v Ugarite (dnes Ras Šamra). Po zničení prvého jeruzalemského Chrámu Nebukadnesarom II. (Nabuchodonozor) 586 pred n. l. a následným babylonským zajatím sa medzi Židmi presadila ako hlavná reč aramejčina (→ aramejský jazyk). Po zničení druhého jeruzalemského Chrámu (70 n. l.) opustila väčšina Židov Palestínu a usadila sa v rôznych oblastiach Rímskej ríše. Približne od 200 n. l. prestala byť hebrejčina hovorovým jazykom (posledným územím, kde sa dovtedy udržala, bolo Judsko), stala sa prevažne jazykom liturgie, filozofie a poézie, prípadne slúžila ako lingua franca. Jej obnova ako hovorovej reči sa začala na konci 19. stor.

Napriek tisícročnému vývoju rozdiely medzi staro- a novohebrejčinou nie sú významné (menej významné ako napr. medzi staro- a novogréčtinou). Výslovnosť v Európe sa líšila podľa jednotlivých oblastí, rozdiely vznikli vplyvom jazykov prostredia, v ktorom Židia žili. Prevládajú dva spôsoby výslovnosti: aškenázska (pôvodne v nemecko-francúzskej oblasti, neskôr aj v str. a vo vých. Európe) a sefardská (v Španielsku a juž. Európe). V Izraeli bola prijatá takzvaná sefardská výslovnosť. Existuje aj veľká variabilita podľa stupňa formálnosti, napr. hebrejčina bohoslužieb je iná než hebrejčina Tóry a odlišuje sa aj od bežnej, hovorovej hebrejčiny. Za zakladateľa modernej hebrejčiny sa všeobecne považuje hebrejský spisovateľ a lexikograf, jeden z prvých aktívnych sionistov E. Ben Jehuda, ktorý 1890 založil Hebrejský jazykový výbor (Vaad halašon), predchodcu dnešnej Akadémie hebrejského jazyka. Vďaka nemu sa hebrejčina po viac než 2-tis. rokoch stala hovorovým jazykom.

Hebridy

Hebridy, angl. Hebrides — súostrovie v Atlantickom oceáne pri severozápadnom pobreží Škótska administratívne patriace Spojenému kráľovstvu; 7 555 km2, okolo 29-tis. obyvateľov, administratívne stredisko Stornoway (na ostrove Lewis, 5,4 tis. obyvateľov). Pozostáva približne z 500 ostrovov (okolo 100 ostrovov neobývaných). Prielivmi Malý Minch a Severný Minch sú Hebridy rozdelené na 2 skupiny: Vonkajšie Hebridy (budované metamorfovanými horninami, najmä rulami; najväčšie ostrovy Lewis, North Uist, South Uist) a Vnútorné Hebridy (budované usadenými a vyvretými horninami; najväčšie ostrovy Skye, Mull, Islay, Jura). Pahorkatinný a vrchovinný reliéf, maximálna výška 993 m n. m. (na ostrove Skye). Oceánske extrémne daždivé podnebie, priemerné teploty v januári 4 – 5 °C, v júli 12 – 13 °C, ročný úhrn zrážok na pobreží okolo 1 000 mm, v horských oblastiach okolo 2 000 mm, silné vetry, časté búrky. Početné jazierka, močiare a rašeliniská; väčšinou odlesnená krajina, chudobná vegetácia, pasienky. Pestovanie ovsa, jačmeňa a zemiakov. Ťažiskom poľnohospodárskej činnosti je chov hovädzieho dobytka a oviec; v minulosti významný rybolov. Remeslá, najmä tkáčstvo (výroba ručne tkaných vlnených látok a tradičného tvídu), pálenice whisky. Cestovný ruch rozvinutý najmä na Vnútorných Hebridách. Medzi hlavnými ostrovmi a pevninou je pravidelné lodné a letecké spojenie. Obyvateľstvo je koncentrované na pobreží a v prístavných mestách.

Hebron

Hebron, arab. al-Chalil, Al Khalíl — mesto v strednej Palestíne v časti okupovanej Izraelom v pohorí Judej 37 km južne od Jeruzalema na historickej komunikácii spájajúcej v minulosti Sýriu s Egyptom, takmer 1 000 m n. m., administratívne stredisko provincie Hebron; 216-tis. obyvateľov (2017). Najvýznamnejšie stredisko juž. časti územia na Západnom brehu Jordánu. Sklársky priemysel; remeslá (hrnčiarstvo). Pestovanie ovocia a viniča.

Jedno z najstarších nepretržite obývaných miest na Strednom východe založené v 18. stor. pred n. l. Kanaáncami, pôvodne nazývané Kirjat Arba. Patrí k štyrom posvätným mestám židovstva (popri Jeruzaleme, Tiberiase a Safede). Podľa tradície sa tam po vyhnaní z raja usadili Adam a Eva, po návrate z Egypta si tam postavil stan patriarcha Abrahám a v jaskyni Machpéla (Makpele) je pochovaný spolu s manželkou Sárou, synom Izákom, Izákovým synom Jákobom a ich manželkami (preto uctievané i moslimami). V 10. stor. pred n. l. bol v Hebrone Dávid verejne pomazaný za kráľa a Hebron sa stal na sedem a pol roka kráľovským hlavným mestom. V 6. stor. pred n. l. počas babylonského zajatia padol Hebron do rúk Edomejcov a po návrate zo zajatia sa tam opäť usídlili Židia. Obdobie veľkého rozkvetu zažil v 1. stor. pred n. l. za vlády Heroda I. Veľkého. R. 635 – 1917 obsadený moslimami (okrem 1100 – 1260, keď ho ovládali križiaci). R. 1917 súčasť Palestíny, od 1920 mandátne územie Spoločnosti národov pod britskou správou.

Na zač. 20. storočia bol Hebron arabským mestom s malou židovskou komunitou, ktorá pre konflikty načas opustila mesto (1929 boli Židia v Hebrone vyvraždení). R. 1948 anektovalo Jordánsko Západný breh Jordánu vrátane Hebronu, 1967 ho počas šesťdňovej vojny obsadil Izrael. R. 1968 sa Židia do mesta opäť vrátili (žijú v prísne stráženej enkláve), 1972 si vybudovali nad Hebronom nové sídlisko Kirjat Arba. Dňa 15. 1. 1997 na základe dlhých rokovaní sprostredkovaných USA uzavreli izraelská a palestínska delegácia dohodu o Hebrone, ktorá bola 16. januára schválená izraelským parlamentom a autonómnou Palestínskou národnou radou, 17. 1. 1997 prešiel Hebron pod palestínsku správu a 19. 1. 1997 tam vstúpil J. Arafát. Mesto opustila podstatná časť izraelskej armády (do augusta 1998 v ňom ostalo len 2 000 vojakov). V súčasnosti je Hebron ako súčasť Izraelom okupovaného Západného brehu Jordánu miestom stálych arabsko-židovských konfliktov.

Významné pútnické miesto navštevované vďaka hrobke patriarchov v dnešnej Abrahámovej mešite (pôvodne kresťanská bazilika, ktorú dal postaviť v 6. stor. cisár Justinián I. Veľký nad pamätnou jaskyňou a ktorú Arabi v 7. stor. premenili na mešitu), ako aj vďaka posvätným dubom v blízkej lokalite Mamré, kde si podľa tradície postavil stan Abrahám. R. 2017 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Heck, Philipp Nicolai von

Heck [hek], Philipp Nicolai von, 22. 7. 1858 Petrohrad – 28. 6. 1943 Tübingen — nemecký právnik. Pôsobil na univerzite v Berlíne, Greifswalde a Halle, 1901 – 28 profesor občianskeho, obchodného a zmenkového práva na univerzite v Tübingene (1904 – 05, 1915 – 16, 1919 – 20 a 1927 – 28 dekan právnickej fakulty, 1911 – 12 rektor univerzity).

Predstaviteľ jednej z teórií výkladu práva, záujmovej jurisprudencie spájajúcej prvky právneho pozitivizmu so sociologickým prístupom, vyzdvihujúcej účel a záujem v práve. Zaoberal sa aj dejinami práva. Hlavné diela: Prehľad záväzkového práva (Grundriss des Schuldrechts, 1929), Prehľad vecného práva (Grundriss des Sachenrechts, 1930), Vznik pojmu a záujmová jurisprudencia (Begriffsbildung und Interessenjurisprudenz, 1932).

Heckel, Erich

Heckel [-kel], Erich, 31. 7. 1883 Döbeln – 27. 1. 1970 Hemmenhofen, dnes Gaienhofen (pri Konstanzi) — nemecký maliar, grafik a sochár, predstaviteľ expresionizmu; jeden zo zakladateľov skupiny Die Brücke.

Študoval architektúru v Drážďanoch, po založení skupiny Die Brücke (1905) sa venoval najmä maľbe a grafike, ale pôsobil aj ako jej manažér a organizátor. Maľoval podľa modelu, ateliér si zariadil vlastnoručne vyrezaným nábytkom a sochami. Sústredil sa na tvorbu kolorovaných drevorezov, v ktorých zdôraznil plošnosť a zjednodušené formy (Odpočívajúca žena, 1909). Jeho diela z obdobia pred 1. svetovou vojnou sú charakteristické kombináciou sofistikovaných a primitívnych motívov, vyznačujú sa ostrými líniami a skulpturálnymi formami, figúry majú symbolickú funkciu (Zotavujúca sa žena, 1912 – 13). R. 1922 – 23 pracoval na cykle nástenných malieb Obdobia existencie pre Angermuseum v Erfurte. Po nástupe nacistov v Nemecku boli jeho diela označené ako entartete Kunst a Heckel bol perzekvovaný. R. 1949 – 55 vyučoval na Akadémii výtvarných umení v Karlsruhe. Jeho maľby z toho obdobia sa vyznačujú tradičnejším poňatím, maľoval najmä akvarelové krajiny.

Heckel, Vilém

Heckel [-kel], Vilém, 21. 5. 1918 Plzeň – 13. 5. 1970 Peru — český fotograf.

Pracoval v ateliéri Illek-Paul, neskôr ako propagačný fotograf, 1956 sa osamostatnil. Do 50. rokov 20. storočia sa venoval priemyselnej fotografii, neskôr najmä fotografovaniu krajiny, predovšetkým hôr a reportážam zo zahraničia (Ázia a iné). Krajinu chápal ako dokument doby a života v nej, ako obraz vnútorného sveta človeka. Na výprave s horolezcami tragicky zahynul pri zemetrasení pod lavínou uvoľnenou z vrchu Huascarán v Peruánskych Andách. Najvýznamnejšie práce: fotografické publikácie Naše hory (1956), Království slunce a ledu (1960), Hory a lidé (1964), Hindúkuš (1967), Krásy Československa (1968), Poslední hora (1972, posmrtne).

Heckscher, Eli Filip

Heckscher [hekšer], Eli Filip, 24. 11. 1879 Štokholm – 23. 12. 1952 tamže — švédsky politický ekonóm a ekonomický historik. R. 1909 – 44 profesor ekonómie a štatistiky, neskôr hospodárskych dejín na Vysokej obchodnej škole v Štokholme, od 1945 emeritný profesor. R. 1929 jeden zo zakladateľov a riaditeľ (do 1949) štokholmského Ústavu hospodárskych dejín (Ekonomisk-historiska institutet). Zaoberal sa najmä dejinami národného hospodárstva a ekonomického myslenia, najmä problematikou merkantilizmu. Prispel k rozpracovaniu náuky o medzinárodnom obchode. Na jeho článok Vplyv zahraničného obchodu na rozdelenie dôchodku (Utrikeshandelns verkan på inkomstfördelningen, pôvodne uverejnený 1919 v časopise Ekonomisk Tidskrift) nadviazal vo svojom diele jeho žiak B. G. Ohlin. Ich teória sa pod názvom Heckscherova-Ohlinova teoréma stala súčasťou teórie medzinárodného obchodu. Heckscher bol autorom množstva odborných publikácií a článkov, viaceré boli preložené do angličtiny a často citované. K jeho najpozoruhodnejším prácam sa zaraďuje spracovanie hospodárskych dejín Švédska. Hlavné diela: Kontinentálny systém. Veľká obchodná blokáda pred sto rokmi. Ekonomicko-historická štúdia (Kontinentalsystemet. Den stora handelsspärrningen för hundra år sedan. En ekonomisk-historisk studie, 1918), Merkantilizmus: stupeň v dejinách ekonomickej politiky (Merkantilismen: ett led i den ekonomiska politikens historia, 1931, 2 zväzky), Hospodárske dejiny Švédska od panovania Gustáva I. Vasu (Sveriges ekonomiska historia från Gustav Vasa, 1935 – 49, 4 zväzky).

Heckscherova-Ohlinova teoréma

Heckscherova-Ohlinova teoréma [hekšer- úli-] — formula objasňujúca existenciu medzinárodného obchodu na základe rozdielnej vybavenosti jednotlivých krajín výrobnými faktormi. Jej tvorcami sú švédski ekonómovia E. F. Heckscher a B. G. Ohlin. Podľa nej bude krajina, v ktorej je hojným výrobným faktorom kapitál, vyvážať výrobky náročné na kapitál a krajina hojne vybavená prácou bude vyvážať výrobky náročné na prácu. Teoréma je založená na predpoklade, že obidve krajiny sa od seba líšia len vybavenosťou výrobnými faktormi a inak sú identické. Za predpokladu zanedbateľných dopravných nákladov povedie vzájomný obchod medzi krajinami a regiónmi k vyrovnaniu cien jednotlivých výrobných faktorov. Heckscherova-Ohlinova teoréma je súčasťou Heckscherovho-Ohlinovho modelu medzinárodného obchodu formulovaného E. F. Heckscherom (1919) a B. G. Ohlinom (1933) a ďalej rozpracovaného P. A. Samuelsonom (1948, 1949, 1953).

Hečko, Pavel

Hečko, Pavel, 8. 6. 1825 Horné Srnie, okres Trenčín – 24. 6. 1895 Hodruša, dnes Hodruša-Hámre, okres Žarnovica — slovenský pedagóg a evanjelický kňaz. Od 1858 farár v Hodruši. Otázky výchovy rozpracoval na základe kresťanskej filozofie. Vzorom mu bol poľský pedagóg mesianista B. Trentowski, najmä jeho spis Chowanna (1842). Filozofickými a pedagogickými článkami prispieval do časopisov Orol, Priateľ školy a literatúry a Konfesionálna škola. Časopisecky uverejnil viacero filozofických úvah, v ktorých prezentoval vlastný pokus o „reálno-ideálny“ systém slovanskej filozofie.

Hečková, Janka

Hečková, Janka, 1. 1. 1949 Bratislava — slovenská archeologička, dcéra J. Dekana. R. 1971 – 92 pôsobila v Archeologickom ústave SAV v Nitre, od 1992 na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre; 2006 profesorka. Zaoberá sa protohistorickou dobou (mladšia železná a rímska doba). Autorka práce Rimania & Germáni na strednom Dunaji (2005) a viacerých odborných článkov.

Heda, Willem Claeszoon

Heda, Willem Claeszoon, okolo 1594 Haarlem – 24. 8. 1680 tamže — holandský maliar, jeden zo zakladateľov a najvýznamnejších predstaviteľov holandskej maľby zátišia 17. storočia (→ holandské výtvarné umenie).

V ranom období maľoval zátišia typu vanitas (Vanitas, 1621), ktoré sa vyznačujú monochromatickou sivohnedou farebnosťou a predstavujú prvé príklady tohto štýlu v holandskom maliarstve, neskôr zátišia s jednoduchými predmetmi dennej potreby a s jedlami na neutrálnom pozadí (Zátišie s pozlátenou čašou, 1635). V neskoršom období bol ovplyvnený W. Kalfom. Vo svojich dielach majstrovsky zobrazoval zložitú hru svetla a jemne odstupňovaných farebných odtieňov, čo im dodávalo istý nádych slávnostnosti. Mal množstvo žiakov, maliarom bol aj jeho syn Gerrit Willemszoon Heda (*okolo 1620, †pred 1702).

Hedájat, Rizákulíchán

Hedájat, Rizákulíchán, 1800 Širáz – 1871 Tabríz — perzský básnik, filológ a historik. Pochádzal z rodiny dvorských úradníkov. Vzdelanie nadobudol v Širáze, kde vstúpil do služieb panovníckej dynastie Kádžárovcov. Od 1838 pôsobil na dvore v Teheráne, za vlády šacha Násiruddína sa stal pomocníkom ministra národnej osvety a riaditeľom Dáru’l-funúnu (Domu vied). Na sklonku života bol vychovávateľom následníka trónu Muzaffaruddína. Hedájatov díván obsahujúci 50-tis. dvojveršov, poémy Ružový sad Iramu (Gulistán-i Iram) a Kniha Baktášova (Baktášnáme) i ďalšie štyri poémy sú poplatné klasickým vzorom. Originálne sú jeho lexikografické a literárnohistorické práce. R. 1871 vyšiel jeho výkladový slovník perzského jazyka. Antológie Zhromaždenie krasorečníkov (Madžmua’u’ l-fusahá, 1878) a Nivy poznavších (Rijázu’l-árifín, 1888) sú cenné ako zdroj poznania staršej perzskej poézie.

Hedájat, Sádek

Hedájat, Sádek, 17. 2. 1903 Teherán – 4. 4. 1951 Paríž — perzský prozaik. Pochádzal z aristokratickej rodiny s bohatými kultúrnoliterárnymi tradíciami. R. 1926 – 30 študoval v Belgicku a vo Francúzsku. Po návrate pôsobil ako úradník a popri zamestnaní sa venoval literárnej tvorbe a štúdiu. Ako veľký obdivovateľ starej predislamskej iránskej civilizácie sa venoval prekladaniu zo staroperzského jazyka. S priateľmi utvoril literárnu skupinu Rab’ (Štvorka), ktorá výrazne vplývala na modernizáciu kultúrneho života Teheránu. Študoval starú perzskú kultúru, zbieral ľudovú slovesnosť a prekladal (o. i. aj diela F. Kafku). Jeho vlastná literárna tvorba je veľmi rozmanitá, čerpá z iránskej histórie i súčasnosti. Je venovaná najmä individuálnym ľudským osudom, hľadaniu záhadných skrytých prúdov unášajúcich jednotlivca nevedno kam. Hedájat sám si zvolil dobrovoľný únik z tohto prúdu. Neľútostnú analýzu stavov ľudského vedomia i podvedomia predstavuje jeho svetoznáma novela Slepá sova (Búfe-e kúr, 1936; slov. 1977). Novela Hadži Agá (Hádží Ágá, 1945; slov. 1977) je parodickou kritikou spoločenskej situácie a politického oportunizmu v Iráne pred 2. svetovou vojnou. Doménou Hedájatovej tvorby boli poviedky (vydal niekoľko zbierok), z ktorých k najznámejším patria Pochovaný zaživa (Zende be gúr, 1930), Tri kvapky krvi (Se katre chún, 1932) a Šerosvit (Sáje-roušan, 1933). Sú poznačené smútkom a tragikou ľudskej samoty, miestami aj jemnou iróniou. Hedájat používal hovorový jazyk a ľudové idiómy. Viaceré jeho diela boli preložené do svetových jazykov.

Hedberg, Olle

Hedberg [-berj], Olle, vlastným menom Carl Olof, 31. 5. 1899 Norrköping – 20. 9. 1974 Verveln — švédsky prozaik, popredný predstaviteľ medzivojnového švédskeho románu. Autor početných moralisticko-satirických románov z meštianskeho a šľachtického prostredia. Debutoval románom Utečenci a honci (Rymmare och fasttagare, 1930) o mladíckom pokuse hlavného hrdinu snažiaceho sa vymaniť z meštiackeho prostredia, životného štýlu a jeho hodnôt. Zo šľachtického prostredia čerpal námety románov Iris a poručíkovo srdce (Iris och löjtnantshjärta, 1934), Som rodeným princom (Jag är en prins av blodet, 1939), Priznaj farbu (Bekänna färg, 1947) a i. Autor protinacistickej satiry Preč s blondínkami (Ut med blondinerna, 1939) a memoárov Môj život bol snom (Mitt liv var en dröm, 1962). Od 1957 člen Švédskej akadémie.

hedenbergit

hedenbergit, CaFe2+Si2O6 — minerál zo skupiny pyroxénov, kyslíkatý silikát (kremičitan) vápnika a železa, obsahuje aj mangán alebo horčík. Kryštalizuje v monoklinickej sústave, vytvára krátke prizmatické kryštály často s celistvým, steblovitým alebo doštičkovitým habitom. Má hnedastozelenú, svetlo- až tmavozelenú alebo čiernu farbu, svetlosivý vryp so zelenkavým odtieňom a sklený alebo matný lesk. Vzniká v mramoroch a rozličných typoch vyvretých hornín.

Vyskytuje sa v Taliansku (Elba), Nórsku (Arendal), Švédsku, Rusku, Kazachstane a na skarnových ložiskách v Česku. Nazvaný podľa švédskeho mineralóga a chemika Andersa Ludviga Hedenberga (*1781, †1809).

Hedenvind-Eriksson, Gustav

Hedenvind-Eriksson, Gustav, 17. 5. 1880 Gubbhögen – 17. 4. 1967 Štokholm — švédsky prozaik, predstaviteľ prvej generácie švédskej robotníckej literatúry. Pôvodne lesný robotník, neskôr pracoval na stavbe železníc, potom pri námorníctve. Debutoval sociálnym románom Z vyrúbaného lesa (Ur en fallen skog, 1910) o ničivej moci peňazí a hrabivosti podnikateľov. V trilógii Dedičstvo roztratených (De förskingrades arv, 1926), Okrídlené koleso (Det bevingade hjulet, 1928) a Na vykúpenej zemi (På friköpt jord, 1930) čerpal námety z prostredia robotníkov pracujúcich na stavbe železnice. V 30. rokoch 20. stor. sa postupne priklonil k modernizmu, najmä k expresionizmu a symbolizmu, napr. vo fantastických rozprávkach Jämtländské rozprávky (Jämtländska sagor, 1941), Rozprávkový ľud, ktorý sa stratil (Sagofolket som kom bort, 1946), Rozprávka o Jormovi (Jorms saga, 1949) a Rozprávka o lovcovi Gismusovi (Gismus jägares saga, 1959) inšpirovaných ľudovými rozprávkami a príhodami. Napísal autobiografický román S vagónikom k básňam (Med rallarkärra mot dikten, 1944) a spomienkovú knihu Spor Boží a proletársky básnik (Gudaträtan och proletärdiktaren, 1960).

hedging

hedging [hedžing; angl.] —

1. zmierňovanie kategorického tvrdenia, ohradzovanie sa proti možným námietkam;

2. ekon. a) zabezpečenie; zaisťovanie; b) forma zmierňovania finančných rizík podniku; spôsob zabezpečovania sa podniku pred stratami spôsobenými intenzívnejšími výkyvmi cien, menových kurzov a úrokových sadzieb i výkyvmi konjunktúry prejavujúcimi sa zmenami burzových indexov. Nástrojmi hedgingu sú termínové obchody na finančných trhoch (forward, futurity, opcie) a swapové operácie (menové, úrokové).

Hedin, Sven Anders von

Hedin, Sven Anders von, 19. 2. 1865 Štokholm – 26. 11. 1952 tamže — švédsky geograf a etnograf, jeden z najvýznamnejších bádateľov Centrálnej Ázie 19. a 20. stor.

Prvú väčšiu expedíciu do vnútornej Ázie podnikol 1893 – 97 a počas nej prešiel cez Pamír, ako prvý Európan prešiel púšťou Taklamakan (dvakrát), skúmal jazero Lobnor v Tarimskej panve, prebádal sev. časť Tibetu a cez Peking a Sibír sa vrátil do Štokholmu. Počas druhej expedície 1899 – 1902 navštívil Tarimskú panvu (vykonal nivelačné merania v okolí jazera Lobnor, zmapoval tok Tarimu), prešiel púšťou Taklamakan a Tibetom a dorazil do Indie. Na tretej expedícii 1905 – 08 precestoval Perziu, dostal sa do Indie a do najvyšších oblastí Tibetu, pričom objavil horný tok Brahmaputry (Ja-lu-cang-pu-ťiang), pramene riek Satladž a Indus, objavil a skúmal pohorie Transhimaláje (nazývané Hedinovo pohorie), ktorých hlavný chrbát viackrát prešiel naprieč. Cieľom jeho štvrtej, medzinárodnej expedície 1927 – 35 bol všestranný výskum zóny púští ležiacich severne od Tibetu.

Ako konzervatívny politik sa angažoval v problematike obrany a zahraničnej politiky. Napísal pamflet Varovné slovo (Ett varningsord, 1912), v ktorom nabádal ľudstvo na ostražitosť pred rozpínavosťou Ruska. Na nástup fašizmu, s ktorým sympatizoval, reagoval 1937 vydaním pronemeckého spisu Nemecko a svetový mier (Tyskland och världsfreden). Bol nekritickým obdivovateľom A. Hitlera a Nemecka, ktoré vo svojich reportážach z frontu chápal ako baštu pred východnými barbarmi.

Napísal viac ako 60 kníh a množstvo listov obsahujúcich významný etnografický a geografický materiál. Autor cestopisu Dobyvačná výprava do Tibetu (Erövringståd i Tibet, 1934), pre švédske základné školy vydal učebnicu Od pólu k pólu 1 – 2 (Från pol till pol 1 – 2, 1911), ktorá bola preložená do 13 jazykov. Ako posledný Švéd bol 1902 povýšený do šľachtického stavu. R. 1905 bol prijatý do Kráľovskej švédskej akadémie vied, 1909 zvolený do Kráľovskej švédskej akadémie vojenských vied, 1913 – 52 volený člen Švédskej akadémie s právom hlasovať pri výbere nositeľov Nobelovej ceny.

Hedley, William

Hedley [hedli], William, 13. 7. 1779 Newburn (pri Newcastle upon Tyne), Northumberland – 9. 1. 1843 Burnhopeside Hall (pri Lanchestri), Durham — britský banský dozorca a vynálezca. Navrhol priamo spojiť (bez sprostredkovania, napr. vahadlami) parný stroj lokomotívy s kolesami; ako prvý zistil a pokusmi potvrdil, že veľkosť trenia závisí od tlaku kolies na koľajnice. Na tomto tzv. adhéznom princípe postavil prvú komerčne úspešnú lokomotívu Puffing Billy (patentovaná 13. 3. 1813), ktorá slúžila takmer päťdesiat rokov na dopravu uhlia na päťmíľovej (asi 8 km) trase Wylam – Lemington-on-Tyne (dnes súčasť Newcastle upon Tyne). R. 1828 skonštruoval parnú pumpu, ktorá výrazne zlepšila možnosti odčerpávania vody z baní a jej používanie sa rozšírilo v baniach celého severného Spojeného kráľovstva.

hedlund

hedlund — mutačný typ norky bieleho sfarbenia.

hedonistický princíp

hedonistický princípekon. jedna z axiomatických zásad, ktorú vytýčil klasický ekonóm W. N. Senior. Vychádzala zo starogréckej spoločenskoetickej koncepcie, podľa ktorého správanie človeka determinuje úsilie maximalizovať životné pôžitky a minimalizovať životné strasti. Podľa Seniora sa každý človek usiluje dosiahnuť bohatstvo s najmenšou možnou obeťou, takže hospodárenie je dosahovanie maximálneho pôžitku za súčasného prinesenia minimálnych obetí. Výrobu chápal ako obeť zo strany kapitalistu (zriekajúceho sa okamžitej spotreby dôchodku) aj zo strany robotníka (zriekajúceho sa pohodlia a voľného času). Na hedonistický princíp nadviazali vo svojich teóriách niektorí priekopníci neoklasickej ekonómie.

hedonizmus

hedonizmus [gr.] — filozofické učenie alebo etický smer, ktoré považuje slasť (zmyslové alebo duchovné uspokojenie pudu) za najvyšší etický princíp určujúci etickú hodnotu konania. Zdôvodnenie tohto etického princípu odkazuje prevažne na ľudskú prirodzenosť a na tvrdenie, že to, čo je prirodzené, je zároveň aj dobré. Prirodzený účel ľudského konania má preto spočívať v dosiahnutí slasti a rozkoše. Predstaviteľmi hedonizmu boli Aristippos z Kyrény, Démokritos, Eudoxos a Epikuros. Typickým stelesnením hedonizmu bol epikureizmus. Podľa Epikura sa slasť, duchovná spokojnosť a duševná vyrovnanosť dajú dosiahnuť životom v samote a nepodliehaním vášňam (ataraxiou).

Hedviga

Hedviga, sv., poľ. Jadwiga, asi 18. 2. 1374 – 17. 7. 1399 Krakov — poľská kráľovná, dcéra uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Po smrti otca (1382) bola vyhlásená za poľskú kráľovnú a 1384 korunovaná v Krakove. Po jej sobáši 1386 s litovským veľkokniežaťom Vladislavom II. Jagiełłom vznikla na základe krevskej únie (1385) personálna únia poľsko-litovského štátu. R. 1387 sa zaslúžila o obnovenie činnosti univerzity (Jagelovská univerzita) v Krakove. R. 1997 kanonizovaná, sviatok 17. júla.

Hedwig, Johannes

Hedwig, Johannes, 8. 12. 1730 Brašov – 7. 2. 1799 Lipsko — nemecký botanik a lekár. Študoval bryoflóru v Chemnitzi a od 1781 v Lipsku, od 1786 profesor medicíny a od 1789 profesor botaniky a riaditeľ Botanickej záhrady univerzity v Lipsku. Zaoberal sa najmä bryológiou, predovšetkým systematikou machov a rozmnožovaním machorastov (objavil anterídiá a archegóniá pečeňoviek), ale aj hubami, lichenizovanými hubami, papraďorastmi a cievnatými rastlinami; bol priekopníkom mikroskopie. Opísal mnoho rodov a druhov machorastov, je podľa neho nazvaný rod šedivec (Hedwigia). Vedecký časopis Kryptogamenkunde und Phytopatologie bol 1852 premenovaný na počesť Hedwiga ako zakladateľa modernej bryológie na Hedwigiu (v súčasnosti Nova Hedwigia).