Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 382 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Havassy, Ivan

Havassy [-ši], Ivan, 1. 7. 1925 Humenné – 28. 2. 1990 Košice — slovenský biochemik. R. 1954 – 61 pôsobil na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach), 1961 – 64 v Laboratóriu hutníckej technológie SAV, 1964 – 69 v Ústave experimentálnej biológie SAV, od 1969 v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Košiciach; 1982 DrSc. Zaoberal sa biochémiou v oblasti fyziológie hospodárskych zvierat, pričom spolu s kolektívom medzi prvými v Československu zvládli pracovnú techniku so zlúčeninami označenými stabilným izotopom dusíka. Autor a spoluautor vyše 70 vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí, ktoré prispeli k formovaniu nového komplexného pohľadu na dusíkový metabolizmus hospodárskych zvierat, najmä prežúvavcov.

Havaš, Peter

Havaš, Peter, 11. 9. 1935 Spišská Nová Ves – 5. 7. 2015 Bratislava — slovenský architekt.

R. 1960 – 63 pôsobil v Hutnom projekte, od 1963 na Katedre konštrukcií pozemného staviteľstva Stavebnej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita, STU), od 1971 na Katedre architektonickej tvorby, od 1990 na Katedre interiéru a výstavníctva, od 2006 na Ústave architektúry obytných budov Fakulty architektúry STU v Bratislave (1990 – 94 a 1996 – 2002 prodekan fakulty); 1998 profesor. Zaoberal sa obytnými a občianskymi budovami, ako aj interiérom a dizajnom v architektúre. Autor početných štúdií, 71 projektov a 38 realizácií, napr. kobercovej zástavby rodinných domov vo Fulde a v Raibachu (dnes súčasť Gross-Umstadtu, okres Darmstadt) v Nemecku (1968), rekonštrukcie kaviarne Park (1972) a interiéru kaviarne U zlatého slnka (1978) v Bratislave, spoluautor návrhu na celoštátnu verejnú telefónnu hovorňu (1984), ako aj viacerých projektov ocenených na medzinárodných architektonických súťažiach.

Spoluautor publikácií Kozuby a kachľové pece (1990), Krby a kachľové pece (1996), Interiér (2003). Spoluriešiteľ vedeckovýskumných úloh a expertíz, napr. Humánnosť tvorby uličného priestoru. Absolvoval študijné pobyty vo Švédsku a v Maďarsku. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Medaily Emila Belluša (2001) udeľovanej Fakultou architektúry STU.

havdala

havdala [hebr.] — židovský náboženský rituál, obrad ukončenia sabatu a sviatkov (hebr. havdala = oddelenie). Obsahuje štyri požehania (→ beracha): nad pohárom vína, korením, svetlom (špeciálnou spletenou sviecou, ktorá horí štyrmi plameňmi) a záverečné požehnanie zdôrazňujúce rozlíšenie (sakrálneho a profánneho, svetla a tmy, Izraela a iných národov, siedmeho posvätného dňa a šiestich pracovných dní). Najskôr sa prednáša postojačky v rámci židovskej modlitby amida počas sobotňajšej večernej bohoslužby, potom pred koncom bohoslužby a nakoniec doma.

Havel, Karel

Havel, Karel, 21. 7. 1944 Praha — slovenský letecký odborník. Od 1970 pôsobí na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov VŠD (dnes Žilinská univerzita) v Žiline, 1990 – 91 prodekan fakulty;1998 profesor; súčasne od 1975 letový inštruktor profesionálnych pilotov na Žilinskej univerzite. Od 2002 prednášal na univerzite v Glasgowe, Terste a Portoroži. Od 1993 styčný pracovník v európskom programe harmonizácie a integrácie riadenia letovej prevádzky, kde pôsobí v rôznych odborných skupinách, od 1998 poradca riaditeľa štátneho podniku Letové prevádzkové služby SR. Autor a spoluautor asi 100 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 5 monografií, napr. Řízení letového provozu (1990), Civilno-vojenská spolupráca v manažmente letovej prevádzky (Civil/military Co-operation in Air Traffic Management, 1996) a Dopravné nehody (2003).

Havelange, João

Havelange [avelanž], João, vlastným menom Jean Marie Faustin Goedefroid de Havelange, 8. 5. 1916 Rio de Janeiro – 16. 8. 2016 tamže — brazílsky priemyselník a športový funkcionár. R. 1974 – 98 prezident Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA). Zaslúžil sa o rozvoj a propagáciu svetového futbalového hnutia, jeho zásluhou bol program majstrovstiev sveta 1982 v Španielsku rozšírený na účasť 24 a majstrovstiev sveta 1998 vo Francúzsku na 32 mužstiev. Účastník olympijských hier 1936 v Berlíne v plaveckých súťažiach a vo vodnom póle.

Havelka, Božej

Havelka, Božej, 1. 1. 1928 Bratislava — slovenský veterinárny lekár. R. 1957 – 89 pôsobil v Ústrednom štátnom veterinárnom ústave v Bratislave (od 1968 vedúci odboru bakteriológie), z toho 1969 – 71 na College of Veterinary Medicine v Bagdade, 1990 – 91 vo Výskumnom ústave liečiv v Modre; 1990 DrSc. Zaoberal sa laboratórnou diagnostikou hygienickej bezchybnosti a zdravotnej neškodnosti potravín a surovín živočíšneho pôvodu, ako aj laboratórnou diagnostikou zápalov mliečnej žľazy dojníc, ich tlmením a prevenciou. R. 1981 získal spolu s kolektívom spolupracovníkov autorské osvedčenie na vynález dezinfekčného prostriedku na tlmenie mastitíd dojníc. R. 1984 – 89 člen Medzinárodnej mliekarskej federácie. Autor diela Hygiena dojenia a mastitídy dojníc (1976), spoluautor diel Hygiena potravín živočíšneho pôvodu (1961), Zápaly mliečnej žľazy dojníc (1975), Mastitidy skotu (1987) a Výroba kvalitného mlieka (1987), ako aj autor 147 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a zborníkoch.

Havelka, Karol

Havelka, Karol, 13. 1. 1900 Brno – 15. 9. 1970 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1928 – 39 pôsobil na VUT v Brne, 1940 – 70 na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1949 – 50 rektor SVŠT; 1946 profesor, 1956 DrSc. Súčasne 1953 založil a do 1962 externe viedol Ústav stavebníctva a architektúry SAV. R. 1964 akademik SAV, 1965 člen korešpondent ČSAV. Venoval sa problematike betónových konštrukcií. Zjednodušil výpočet železobetónového prierezu vypracovaním teórie substitučného prierezu, rozvinul metódu fiktívnych momentov na riešenie staticky neurčitých konštrukcií a rozpracoval metódu lineárnej redukcie plošných konštrukcií, ktorá zjednodušila a spresnila výpočty dosák a škrupín. Autor projektu 65 m vysokej vežovej konštrukcie vodojemu v Trnave. Autor, resp. spoluautor viacerých kníh, napr. Betón I. Technológia a dimenzovanie (1953), Predpäté kruhové základové dosky premenného prierezu (1956), Rámové konštrukcie mostové a halové (1958), Rotačné nosné plochy (1961) a i.

Havelka, Ondřej

Havelka, Ondřej, 10. 10. 1954 Praha — český herec, spevák a režisér. Vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte AMU v Prahe (1978) a opernú réžiu na JAMU v Brne (1989). Od 1976 – 95 spolupracoval s Originálnym pražským synkopickým orchestrom ako spevák, tanečník a stepár a nahral s ním šesť albumov. R. 1995 založil vlastný swingový big band Melody Makers, s ktorým doteraz vystupuje. R. 1978 – 85 člen divadelného Studia Ypsilon v Prahe; presadil sa ako filmový a televízny herec napr. vo filmoch Krakonoš a lyžníci (1978), Vinobraní (1982), Pod nohama nebe (1983), Saturnin (1994) a Případy detektivní kanceláře Ostrozrak (2000). Scenárista a režisér filmu Zdravý nemocný Vlastimilený Brodský (1999), režíroval operu Nagano (2004; hudba Martin Smolka, *1959, libreto Jaroslav Dušek, *1961).

Havelka, Svatopluk

Havelka, Svatopluk, 2. 5. 1925 Vrbice, dnes časť Bohumína, okr. Karviná – 24. 2. 2009 Praha — český skladateľ, jeden z najvýznamnejších tvorcov českej hudby 2. polovice 20. storočia. Skladbu študoval súkromne u K. B. Jiráka, muzikológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity u J. Huttera a A. Sychru. Po krátkom pôsobení v ostravskom rozhlase a v Armádnom umeleckom súbore sa od 1954 výhradne venoval hudobnej kompozícii. Jeho kompozičný štýl bol od začiatku zakotvený v národnej tradícii s dôrazom na ľudovú melodiku tanečného typu. V období do 1970 uňho prevládali skladby programového charakteru, pričom dôležitým nástrojom výrazu sa stali zvukové prostriedky avantgardy 60. rokov 20. storočia, v 2. polovici 70. rokov komorná tvorba. V 80. rokoch vo svojom diele syntetizoval všetky slohové exkurzy do vyzretého a celistvého výrazu. Väčšina jeho skladieb z tohto obdobia je inšpirovaná základnými kresťanskými hodnotami. Z tvorby: kantáta Chvála světla (1959, na texty S. K. Neumanna), obdobne motivovaná „poéma o přírodě a lásce“ Heptameron (1964), symfonická báseň Pěna (1965, podľa básne H. M. Enzensbergera) a symfonický obraz Che Guevara (1969) inšpirovaný stretnutím s kubánskym revolucionárom. Historické inšpiračné zdroje mala aj symfónia (balet) Pyrrhos (1970, uvedená v Drážďanoch 1975 – 80 v choreografii P. Šmoka), a symfonická fantázia Hommage à Hieronymus Bosch (1974) i kantáta List Poggia Braccioliniho Leonardu Brunimu z Arezza o odsouzení Mistra Jeronýma z Prahy (1984). Havelkov zmysel pre jedinečné zvukové kombinácie a nuansy potvrdzuje suita Percussionata pre 4 hráčov a 46 bicích nástrojov (1978) a z novších diel Parénéze (1993, pre spev a sústavu bicích nástrojov) na pôvodne grécky text epištol. Vzácne sú aj jeho drobné komorné skladby pre sólové nástroje (violu, sólovú flautu, Pocta Fra Angelicovi pre sólovú gitaru a i.). Inšpiratívna sila slova a obrazu sa u Havelku prejavila aj pri tvorbe filmovej (k 70 dlhometrážnym a 150 krátkym filmom) a scénickej hudby. V období tzv. normalizácie, keď nesmel vyučovať na štátnych školách, bol vyhľadávaným súkromným učiteľom kompozície, a tým výrazne ovplyvnil mnohých príslušníkov strednej generácie súčasných českých skladateľov. R. 1990 vymenovaný za riadneho profesora kompozície na pražskej AMU. Nositeľ viacerých vyznamenaní a ocenení.

Havelský, Václav

Havelský, Václav, 7. 5. 1943 Osuské, okres Senica — slovenský strojársky odborník. Od 1969 pôsobí na Katedre tepelnej techniky Strojníckej fakulty SVŠT (dnes STU); 2000 profesor. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na termomechaniku, najmä na oblasť chladiacej a klimatizačnej techniky so zameraním na výskum a vývoj nových energeticky efektívnejších a ekologicky menej škodlivých systémov vrátane kombinovaných systémov súčasnej výroby tepla, chladu a elektrickej energie. Autor 87 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a monografie Energetická efektívnosť aplikácií chladiacich obehov (1999), spoluautor publikácie Tepelné čerpadlá (1988).

Havemann, Robert

Havemann [-fe-], Robert, 11. 3. 1910 Mníchov – 9. 4. 1982 Grünheide — nemecký prírodovedec a politológ, východonemecký disident. Od 1932 bol členom nemeckej komunistickej strany, po nástupe nacizmu sa zapojil do odboja. R. 1943 ho nacisti odsúdili na smrť, trest mu však potom zmenili na väzenie. Po 1945 sa stal profesorom na Humboldtovej univerzite vo východnom Berlíne, vstúpil do Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), za ktorú bol poslancom v Snemovni ľudu NDR. V súvislosti s destalinizáciou sformoval 1956 v strane opozičnú skupinu intelektuálov a verejne vystupoval proti komunistickej verzii marxizmu. R. 1964 vylúčený zo SED a z univerzity, 1966 aj z akadémie vied. Pokračoval v kritike socialistického režimu a jeho ideológie, za čo bol 1976 odsúdený na domáce väzenie, z ktorého bol pre ťažkú chorobu prepustený tri roky pred smrťou.

Haversove kanáliky

Haversove kanálikyzool. široké kanáliky rovnobežné s osou kosti a pospájané šikmými alebo priečnymi spojkami, ktorými prechádzajú krvné cievy a nervové vlákna; na priečnom reze viditeľné ako okrúhle alebo oválne otvory, okolo ktorých sa nachádza lamelovitá štruktúra kosti. Nazvané podľa anglického lekára Cloptona Haversa (*1657, †1702), ktorý ako prvý opísal štruktúru kosti.

Havešová

Havešová — národná prírodná rezervácia v Národnom parku Poloniny (→ Poloniny) v katastri obcí Kalná Roztoka a Stakčínska Roztoka v okrese Snina; vyhlásená 1964, rozloha 171 ha. Súčasť územia Karpatské bukové pralesy zaradeného 2007 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Zameraná na ochranu zachovaných vzácnych porastov pralesovitého charakteru s výskytom unikátnych exemplárov listnatých stromov (buk, javor, jaseň, brest a i.).

Havetta, Elo

Havetta, Elo (Eliáš), 13. 6. 1938 Veľké Vozokany, okres Zlaté Moravce – 3. 2. 1975 Bratislava, pochovaný vo Veľkých Vozokanoch — slovenský filmový režisér, manžel J. Havettovej. R. 1953 – 57 študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. So svojím spolužiakom J. Jakubiskom počas štúdia natočil svoj prvý 16-mm film Šupka a Šupáci (1957) a neskôr nemý film Mikulášsky občasník (1961 – 63). R. 1961 – 66 študoval réžiu na pražskej FAMU u K. Kachyňu (keďže nedoplnil teoretickú časť diplomovej práce, štúdium formálne neukončil). Ku krátkometrážnym filmom z tohto študentského obdobia, keď uprednostňoval sklon k obrazovej výtvarnosti a improvizácii, patria Gotická manéž pro jednoho (1962), Svatá Jana (1963), Život nadivoko (1964), Oběd v trávě (1964, televízna inscenácia), 34 dnů absolutního klidu (1965) a Předpověď: nula (1966, absolventský film). R. 1968 nastúpil ako režisér do Slovenského filmu. Debutoval filmom Slávnosť v botanickej záhrade (1969, réžia), svoj druhý (zároveň aj posledný) hraný film Ľalie poľné (1972, námet, scenár, réžia) nakrútil na motívy prózy V. Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec. Svojím naturelom smeroval k surrealistickému videniu problémového sveta, usiloval sa však, aby jeho filmárske výpovede nestratili zrozumiteľnosť. Po nástupe normalizácie sa obidva filmy dostali takmer na 30 rokov do trezoru a Havetta mohol ako režisér Československej televízie Bratislava (1973 – 75) režírovať len niektoré televízne inscenácie a dokumentárne filmy, napr. Dve lásky skromného Púchovčana (1973), Všade stretneš mladých ľudí (1974) a Škoda lásky (1974). Realizoval aj nekonvenčný filmový magazín Ráčte vstúpiť (1974 – 75, 15 dielov) a magazín Lastovička (1973 – 74, 5 dielov). Okrem filmu a divadla sa venoval aj fotografii (diapolyekran Stvorenie sveta pre výstavu Expo ’67 v Montreale), výtvarnému umeniu a knižnej grafike, písal prózu a piesňové texty. R. 1990 mu bola in memoriam udelená Cena V. Vančuru na Filmovom festivale pracujúcich a osobitná cena poroty za celoživotné dielo na festivale Dni českého a slovenského filmu v Bratislave.

Havettová, Jaroslava

Havettová, Jaroslava, rod. Likařová, 5. 10. 1942 Praha — slovenská filmová výtvarníčka českého pôvodu, animátorka a režisérka, manželka Ela Havettu. Do filmovej animovanej tvorby vstúpila v 60. rokoch 20. storočia, debutovala vo filme bratov V. a I. Popovičovcov Pinguin (1965). Prvú samostatnú filmovú animáciu a réžiu prezentovala 1969 vo filme Pieseň. Významný úspech zaznamenala filmom Socha (1970), ktorý je inšpirovaný Michelangelovou myšlienkou, že v každom kameni je ukrytá socha. Pri filme Kým sa ucho neodbije (1971) spolupracovala s hudobníkmi M. Vargom a P. Hammelom. Ďalšie filmy: Kontakty (1980; hudba D. Ursíny; tretia cena – bronzový Hugo na XVII. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Chicagu), Pomoc (1984), Prečo máme rady sliepky (1986), Restaurant (1986), Údel (1988; hudba D. Ursíny) reagujúci na odcudzenosť človeka v modernej spoločnosti (Strieborný medveď na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale v Berlíne 1989) a i. R. 1995 Havettová režírovala divácky populárny film Z deníku žáka III. B aneb Edudant a Francimor. V súčasnosti žije a tvorí v Českej republike.

Haviar, Vladimír

Haviar, Vladimír, 18. 10. 1911 Púchov – 4. 3. 1996 Bratislava — slovenský lekár, kardiológ, spoluzakladateľ slovenskej kardiológie a kardiochirurgie. R 1934 – 87 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1948 – 79 prednosta II. internej kliniky Lekárskej fakulty UK, súčasne externý pedagóg v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 1987 na dôchodku; 1956 mimoriadny, 1965 univerzitný profesor. R. 1944 účastník SNP, 1945 – 46 poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu, 1968 – 70 Slovenskej národnej rady. Zaoberal sa predovšetkým novými vyšetrovacími metódami v kardiológii i problematikou pohybového režimu a rehabilitácie po akútnom infarkte myokardu. Autor a spoluautor mnohých odborných, encyklopedických a vedecko-náučných publikácií, napr. Hyperthyreodizmus a angina pectoris (1939), Embolické príznaky pri paroxymálnej tachykardii (1941), Srdce ťa varuje (1962), Hypertenzívní choroba (1954), Arterioskleróza (1957), Dlhodobé sledovanie liečby infarktu myokardu pohybovým režimom (1970) a Arrhythmie (1974), autor vyše 150 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, ako aj populárno-náučných a a zdravotno-výchovných článkov o získaných a vrodených srdcových chybách, o prevencii srdcovo-cievnych chorôb a správnej životospráve. R. 1955 – 66 hlavný internista Slovenska, 1954 – 60 predseda Československej kardiologickej spoločnosti, 1969 zakladajúci člen a prvý predseda Slovenskej lekárskej spoločnosti, 1969 – 73 predseda Slovenskej kardiologickej spoločnosti, člen Medzinárodnej kardiologickej spoločnosti, 1966 expert Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve pre kardiovaskulárne choroby a rehabilitáciu v kardiológii. Nositeľ Československého vojnového kríža 1939 I. stupňa (1945) za účasť v protifašistickom odboji a SNP, Medaily J. E. Purkyňu (1969) a Pribinovho kríža I. triedy (2007, in memoriam).

Havířov

Havířov — mesto v Česku v Moravskosliezskom kraji v okrese Karviná v Ostravskej panve v aglomerácii Ostravy; 73-tis. obyvateľov (2017). Vzniklo 1955 zlúčením viacerých obcí a bolo vybudované ako sídlisko s dominantnou obytnou funkciou a rozvinutými verejnými službami (najväčšie administratívne samostatné sídliskové mesto Česka, najvýznamnejší urbanistický celok v štýle tzv. socialistického realizmu v bývalom Československu). V okrajových častiach priemysel strojársky, potravinársky, kožiarsky, energetický (tepelná elektráreň). Južne od Havířova chránené územie Meandry Lučiny (riečna niva s meandrujúcim tokom, s výskytom ohrozených a chránených živočíchov a rastlín).

Havka

Havka — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v Spišskej Magure v doline potoka Jordanec, 630 m n. m.; 47 obyvateľov (2017). Leží v ochrannom pásme Pieninského národného parku (→ Pieniny). Písomne doložená 1337 ako Hafka, 1863 – 1902 Hafka, 1907 – 13 Hóka, 1920 Havka. Prvý raz sa spomína ako majer Červeného kláštora. V 15. storočí ju vypálili husitské vojská. R. 1786 sa tam usídlili nemeckí osadníci z Württemberska. Klasicistický rímskokatolícky Kostol Panny Márie Karmelskej (1. pol. 19. stor.).

Havlíček, František

Havlíček, František, 3. 1. 1921 Karlove Vary – 6. 8. 1989 Bratislava — český skladateľ a aranžér populárnej hudby. Po štúdiu na konzervatóriách vo Viedni a v Prahe (1940 – 41) sprevádzal ako klavirista popredných domácich i zahraničných spevákov (Zarah Leander, *1907, †1981; C. Valenteová a i.). S tanečnými orchestrami účinkoval vo Francúzsku, v Holandsku, vo Švédsku i v Nemecku, od 1945 pôsobil v Prahe, od 1949 na Slovensku (Vysoké Tatry), 1956 sa usadil v Bratislave (klavírne trio s J. Berczelerom a Júliusom Bavolyárom, *1924, †1985), od 1958 v slobodnom povolaní. Autor približne 60 piesní (o. i. December, Luna nad Lago maggiore, More, Pesnička z predmestia, Ráno nad riekou, Starý denník), skladieb zábavnej, scénickej i filmovej hudby, ako aj inštrumentálnych skladieb. Od polovice 50. do začiatku 80. rokov 20. storočia ako skladateľ výrazne obohacoval kvalitu slovenskej populárnej hudby i jej žánrovú pestrosť.

Havlíček, Ivo

Havlíček, Ivo, 13. 6. 1931 Boskovštejn, okres Znojmo – 20. 1. 2005 Bratislava — slovenský telovýchovný pedagóg. R. 1953 – 62 pôsobil na Vojenskom gymnáziu Jana Žižku v Bratislave, 1962 – 2001 na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave, 1994 – 2005 na Katedre kinantropológie Masarykovej univerzity v Brne; 1991 profesor. Zaoberal sa kinantropológiou a teóriou športového tréningu. Autor 17 monografií, napr. Kinantropológia (1994), vysokoškolských učebných textov a vedeckých statí.

Havlíček, Josef

Havlíček, Josef, 5. 6. 1899 Praha – 30. 12. 1961 tamže — český architekt, inžinier a urbanista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov československého funkcionalizmu.

Spoluzakladateľ a člen viacerých spolkov a združení (Devětsil, Sdružení architektů, SVU Mánes, Levá fronta). Jeho dlhoročným spolupracovníkom bol architekt Karel Honzík (*1900, †1965), s ktorým 1928 založil architektonický ateliér H & H. Najvýznamnejšou prácou ateliéru sa stala budova Všeobecnej penzijnej poisťovne na Žižkove (1929 – 31, realizácia 1932 – 34) pokladaná za najvýznamnejšiu funkcionalistickú stavbu v Prahe. Havlíček je autorom projektov mnohých realizovaných obytných domov a víl v pražských štvrtiach Dejvice (1926), Bubeneč (1927), Nusle a Smíchov (1929), spoluautorom viacerých projektov obchodných a kancelárskych domov v pražskom Novom Meste (1928). R. 1937 vypracoval projekt obchodného domu Bílá labuť. Projektoval sídliská aj mimo Prahy, napr. v Hradci Králové (Labská kotlina, 1947 – 50, s F. Bartošom) a Kladne (Rozdělov, 1952, s K. Filsakom a K. Bubeníčkom). R. 1947 sa zúčastnil na projekte budovy OSN v New Yorku. K významným urbanistickým prácam patria návrh Slezského předměstia v Hradci Králové (1945) a regulačný plán Jindřichovho Hradca (1948, s K. Filsakom), k architektonicko-sochárskym dielam úprava pamätníka J. Mánesa (1951), návrh hraničných kameňov ČSR (so sochárom B. Stefanom) ap. Autor a spoluautor knižných prác Stavby a plány (1931, s K. Honzíkom), Cestou k novému Žižkovu (1940, s E. Hruškom), Návrhy a stavby (1963) a i.

Havlíčkův Brod

Havlíčkův Brod — okresné mesto v Česku v kraji Vysočina v sev. časti Českomoravskej vrchoviny na rieke Sázava; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky, chemický (výroba plastov). Železničný uzol.

Vzniklo v polovici 13. stor. ako Smilov Brod, od 1308 nazývané Nemecký Brod. R. 1422 tam vojská J. Žižku porazili cisára Žigmunda a mesto vypálili. Od 1637 kráľovské mesto, 1639 vypálené Švédmi. R. 1945 nazvané podľa K. Havlíčka Borovského, ktorý v ňom dlhé roky pôsobil.

Stavebné pamiatky: Nová radnica (pôvodne tzv. Stará rychta z 13. stor., 1913 neobarokové priečelie), Stará radnica (pôvodne neskorogotická, 1662 renesančne prestavaná; dnes knižnica), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne ranogotický z 1350, v 1. pol. 17. stor. barokovo prestavaný), Havlíčkov dom (renesančný zo 16. stor., 1871 neogoticky upravený; od 1871 patril otcovi K. Havlíčka Borovského, dnes okresné múzeum s Havlíčkovou expozíciou), renesančný Stamicov dom (koniec 16. stor.; zač. 18. stor. bol jeho majiteľom otec hudobníka J. A. Stamica).

Havlíková, Klára

Havlíková, Klára, 15. 10. 1931 Martin – 2. 2. 2007 Bratislava — slovenská klaviristka. R. 1952 absolvovala štúdium hry na klavíri na konzervatóriu v Bratislave u A. Kafendovej, 1952 – 56 študovala na VŠMU u A. Kafendovej a R. Macudzińského, 1963 – 66 ašpirantka VŠMU (pod vedením A. Kafendovej). Od 1961 pravidelne koncertovala doma i v zahraničí (v Európe, Ázii, Afrike, na Kube), 1973 – 90 sólistka Slovenskej filharmónie.

Presadila sa ako interpretka tvorby 20. stor. (C. Debussy, L. Janáček, S. Prokofiev, D. Šostakovič, I. Stravinskij, B. Bartók a i.). Propagovala slovenskú klavírnu literatúru, najmä diela J. Cikkera (Concertino pre klavír a orchester), F. Babuška (Koncert pre klavír a orchester d mol) a E. Suchoňa (Rapsodická suita), od 1964 z klavírnej tvorby E. Suchoňa premiérovo uvádzala každé nové dielo. Nahrávala doma i v zahraničí pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá (gramofónové platne a iné zvukové nosiče), najvýznamnejšie sú súborné nahrávky klavírnej tvorby E. Suchoňa. Napísala autobiografiu Čiernobiele klávesy života (2003). Nositeľka Ceny F. Kafendu (1966, 1972).

Havola

Havola, nem. Havel — rieka v severových. Nemecku, najdlhší prítok Labe; dĺžka 325 km, rozloha povodia 24 096 km2, priemerný ročný prietok v ústí 115 m3/s. Pramení na Meklenburskej jazernej pahorkatine, preteká viacerými jazerami (Schwielow, Trebel, Plauer a i.), ústi pod mestom Havelberg. Splavná 243 km. Hlavný prítok: Spréva (ľavostranný).

Prostredníctvom viacerých prieplavov (Odriansko-havolský prieplav, prieplavy Finow, Labe – Havola a Teltowkanal) je Havola spojená s Odrou a umožňuje spojenie medzi Labe a Odrou. R. 1951 – 52 bol medzi mestami Henningsdorf a Ketzin vybudovaný Havolský prieplav (nem. Havelkanal, dĺžka 34,9 km) slúžiaci na obchvat záp. Berlína. Väčšie mestá na Havole: Berlín, Postupim, Brandenburg. Na dolnom toku v blízkosti mesta Havelberg sa rozkladá Westhavelland (1 315 km2), najväčší prírodný park spolkovej krajiny Brandenbursko.

havortia

havortia, Haworthia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asfodelovité. Sukulenty pochádzajúce z južnej Afriky. Má prízemné ružice trojuholníkovitých listov s bielymi škvrnami na povrchu a drobné rúrkovité biele kvety na dlhých stopkách. Patria sem napr. trsovitý, do 5 cm vysoký druh havortia pavučinatá (Haworthia arachnoidea), ktorá má na okrajoch listov jemné biele brvy, a do 15 cm vysoký druh havortia pásikavá (Haworthia fasciata). Na Slovensku sa pestuje len ako izbová rastlina.

Havran

Havran, Corvus, Crv — súhvezdie južnej oblohy pod súhvezdím Panna; vrcholí o polnoci koncom marca 20° nad južným obzorom. Predstavuje havrana z gréckej mytológie, ktorého poslal Apolón po pohár živej vody pre Dia. V súhvezdí Havran sa nachádza interagujúca dvojica galaxií NGC 4038 a 4039 nazývaná Tykadlá.

Havran

Havran — miestna časť obce Častkov.

Havran

Havran — najvyšší štít Belianskych Tatier, 2 152 m n. m. Budovaný horninami krížňanského príkrovu. Vrcholová bralnatá časť tvorená krasovatejúcimi muránskymi vápencami s mnohými krasovými formami: Tristárskou jaskyňou (dĺžka 500 m), Havraňou dierou (dĺžka 120 m) s ľadovou výzdobou, Havraňou priepasťou (hĺbka 45 m) a i. Výskyt vzácnych vápnomilných rastlín.

Havranec

Havranec, Gavrianec — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji na rozhraní Ondavskej a Laboreckej vrchoviny pri štátnej hranici s Poľskom, 385 m n. m.; 11 obyvateľov, 72,7 % slovenskej, 27,3 % rusínskej národnosti (2017).

Vznikla 1598 – 1618 na hradnom panstve Makovica, písomne doložená 1618 ako Gawriniecz, 1773 Gawranecz, Gavranecz, 1786 Gawranecz, 1808 Gavranyecz, Gawranec, 1863 – 82 Gavranec, 1888 – 1902 Gavranyec, 1907 – 13 Kishollód, 1920 Gavranec, Havranec, 1927 Havranec. Počas 2. svetovej vojny bola veľmi poškodená.

Stavebné pamiatky: drevený gréckokatolícky Chrám premenenia Pána (1968). V obci je minerálny prameň, do katastra zasahuje CHKO Východné Karpaty (→ Východné Karpaty).

Havránek, Bedřich

Havránek, Bedřich, aj Hawranek, 4. 1. 1821 Praha – 1. 3. 1899 tamže — český maliar a grafik. Študoval na akadémii v Prahe u A. Mánesa a u krajinára Maxa Haushofera (*1811, †1866). Maľoval najmä krajiny s divadelnou úpravou, od konca 40. rokov 19. stor. sa sústredil na pitoreskné motívy starej Prahy s precízne stvárnenými detailmi a na českú vidiecku krajinu (Helmové mlyny, 1853). Systematicky rozvíjal a kultivoval tradíciu českej krajinomaľby a veduty, v neskorých dielach sa jeho štýl priblížil k naturalizmu. Jeho práce majú dokumentačnú hodnotu. Pracoval aj ako ilustrátor pre časopisy a topografické publikácie. Vysokú úroveň dosiahla jeho grafika, najmä lepty (Starý židovský cintorín v Prahe, 1858).

Havránek, Bohuslav

Havránek, Bohuslav, 30. 1. 1893 Praha – 2. 3. 1978 tamže — český jazykovedec, slavista a bohemista. R. 1929 mimoriadny, 1934 riadny profesor Masarykovej univerzity v Brne, 1939 dekan jej Filozofickej fakulty, od 1945 pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe, od 1946 prvý riaditeľ Ústavu pro jazyk český ČAVU, 1953 – 61 rektor Vysokej školy ruského jazyka a literatury v Prahe.

Ako hlavný organizátor jazykovedného výskumu niekoľko desaťročí významne ovplyvňoval vývin českej jazykovedy. Venoval sa vzájomným vzťahom slovanských spisovných jazykov a nárečí (Genera verbi v slovanských jazycích I – II, 1928, 1937), spoločnému východisku slovanských jazykov, staroslovienčine a cirkevnej slovančine, českým nárečiam a vývoju spisovnej češtiny. Stál pri zrode teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry (zborník Spisovná čeština a jazyková kultura, 1932), terminologicky ako prvý rozlíšil jazykovú normu a kodifikáciu spisovného jazyka. Mal vedúce postavenie v základných kodifikačných gramatických a slovníkových dielach (Česká mluvnice, 1951; Pravidla českého pravopisu, 1957; Příruční slovník jazyka českého, 8 zv., 1935 – 57; Slovník spisovného jazyka českého I – IV, 1960 – 71). Práce z oblasti normy a kodifikácie spisovného jazyka, jeho funkčnej a štýlovej diferenciácie, jazykovej kultúry, analýzy jazyka literárnych diel a prekladov, ako aj porovnávacie štúdie o slovanských spisovných jazykoch sú zhrnuté v monografii Studie o spisovném jazyce (1963).

Priekopník funkčnej štruktúrnej jazykovedy, 1926 spoluzakladateľ a neskôr predseda Pražského lingvistického krúžku (→ pražská lingvistická škola), zakladateľ a dlhoročný hlavný redaktor časopisu Slovo a slovesnost. Člen viacerých zahraničných akadémií, popredný funkcionár Medzinárodného komitétu slavistov, predseda a člen mnohých domácich a zahraničných vedeckých orgánov, komisií a redakčných rád.

Havrania

Havrania — miestna časť obce Zázrivá.

Havrania skala

Havrania skala — národná prírodná rezervácia v Národnom parku Slovenský kras (→ Slovenský kras) v katastrálnych územiach obcí Hačava (okres Košice-okolie) a Bôrka (okres Rožňava); vyhlásená 1982, rozloha 147,2 ha. Ochrana skalného vápencového komplexu nad záverom Zádielskej tiesňavy s geomorfologicky výraznými formami a zachovanými pôvodnými spoločenstvami rastlín a živočíchov.

Havrania skala

Havrania skala — výrazný vrchol v centrálnej časti Národného parku Slovenský ra (→ Slovenský raj), 1 153 m n. m. Strmé vápencové stráne, v ktorých je viacero menších jaskýň, spadajú do doliny Veľkého Zajfu. Pod Havraňou skalou vyviera v 960 m n. m. občasný prameň.

Havranie vrchy

Havranie vrchy — najzápadnejšia časť Volovských vrchov na ich styku so Slovenským rajom. Majú pretiahnutý tvar v smere juhozápad – severovýchod. Južná časť je tvorená devónskymi horninami rakoveckej skupiny (gabrodiority, diabasy, fylity), permskými zlepencami, drobami, arkózami, pieskovcami a bridlicami. Severná, vyššia časť s najvyšším vrcholom Muráň (1 260 m n. m.) budovaná prevažne triasovými bridlicami s polohami pieskovcov a vápencov. Havranie vrchy nemajú ústredný chrbát, sú rozčlenené na menšie skupiny. V hornatinnom až vysočinnom reliéfe prevažujú hladko modelované chrbty s hlbokými dolinami. Väčšinu územia pokrývajú lesy s prevahou smreka a buka.

Havránková, Milota

Havránková, Milota, 7. 8. 1945 Košice — slovenská výtvarná fotografka. R. 1963 absolvovala štúdium na Strednej umelecko priemyselnej škole (SUPŠ) v Bratislave a 1969 na FAMU (Katedra fotografie) v Prahe. Neskôr pracovala vo fotografickom oddelení Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe v Bratislave. R. 1972 – 77 vyučovala fotografiu na SUPŠ v Bratislave, kde sformovala celú generáciu mladých fotografov známych ako slovenská nová vlna (T. Stano, M. Švolík, P. Župník a i.). R. 1991– 2007 vedúca Katedry fotografie (od 1994 Katedra fotografie a nových médií) na VŠVU v Bratislave; 2006 profesorka, súčasne 1994 – 2005 pedagogicky hosťovala na FAMU v Prahe. Od 2013 pôsobí na Katedre Intermédií a digitálnych médií na Akadémii umenia v Banskej Bystrici.

V kontexte českej a slovenskej fotografie je výraznou osobnosťou, uprednostňuje farebnú fotografiu. Začiatkom 60. rokov 20. stor. často používala Sabatierov efekt, koláže, montáž, tvarovú a tónovú štylizáciu a iné netradičné manipulácie (zasahovanie do negatívu, tlač na fotografiu ap.). V prácach pre architektúru (interiérové fotografie) a v reklame používala aj farebný sprej. Zaujíma sa o surrealistickú fotografiu, popartovú expresivitu vytvára širokouhlým objektívom. Priamu zväčšeninu negatívu používa zriedka, väčšinou experimentuje (zrnenie, drsné tónové prechody); prekračuje hranice rôznych výtvarných médií (od ilustrácie cez architektúru a film po reklamný dizajn a módu) a kombinuje ich. Fotografiu aplikuje aj na textil (využíva potlač, serigrafiu, vytvára vlastnú estetiku). Od zač. 70. rokov 20. stor. pracuje s geometrickými prvkami, farbu aplikuje emotívne, s dekoratívnym účinkom (najmä pri veľkoformátových kompozíciách v priestoroch reštaurácií, kaviarní a obchodov). Vystavuje doma (napr. viackrát v rámci Mesiaca fotografie) i v zahraničí. Jej rozsiahla tvorba je zastúpená vo viacerých domácich i zahraničných múzeách a galériách. Fotograficky ilustrovala básnickú zbierku J. Kráľa Skamenelý (1972). Medzi jej fotografické cykly patrí Integrovaný obvod (2000), Komunikačný lifting (2003), Čakám návštevu (2004), Zelený dom (2005), V kružnici vysporiadania (2007), Nový koniec (2007). Spoluzakladateľka Galérie X (1990; fotografický dizajn v móde, šperkárstve a architektúre) a Galérie PF01 (2007) v Bratislave.

Havránok

Havránok — archeologická lokalita, hradisko s areálom v blízkosti obce Bobrovník na severozáp. brehu vodnej nádrže Liptovská Mara. Sídliskový komplex s výšinným opevnením púchovskej kultúry z laténskej a rímskej doby. Osídlenie od strednolaténskej doby (tzv. predpúchovský horizont), rozkvet sa začal v neskorolaténskej dobe a v ranej rímskej dobe, keď sa v okolí hradiska nachádzalo niekoľko neopevnených sídlisk s vyspelou remeselnou výrobou. V priebehu archeologického výskumu (od 1965) boli preskúmané kováčske, kovolejárske a šperkárske dielne, ako aj hrnčiarske pece. Z náleziska pochádzajú aj doklady razby keltských mincí (odlievacie formy na mince), ktoré slúžili ako platidlo v diaľkovom obchode s Panóniou, s alpskými obchodnými centrami a so Stredozemím.

Hradisko refugiálneho charakteru, ktoré malo v období púchovskej kultúry aj kultovú funkciu, využívalo výhodnú strategickú polohu: na východe bolo opevnené dvojitým kamenným múrom a bránou, v ostatných častiach drevohlinitým valom s kamennou hradbou. Bolo tam preskúmané obetisko s kamennou dlažbou, so žiaroviskami so zvyškami poľnohospodárskych plodín, šperkov a mincí a s jamami s dokladmi ľudských a zvieracích obetí. Bola nájdená aj kamenná stéla, pod ktorou sa našli milodary z kovu a keramiky. Na prelome laténskej a rímskej doby hradisko zaniklo, počas staršej rímskej doby osídlenie pokračovalo len v niekoľkých nížinných osadách. Do neskoršieho obdobia osídlenia patrili osada z obdobia Veľkej Moravy (9. – 10. stor.) a stredoveký vežový hrádok opevnený priekopou a palisádami (13. – 15. stor.). R. 1990 bola lokalita Havránok vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Na nálezisku bol vybudovaný archeologický skanzen (súčasť Liptovského múzea v Ružomberku) s náznakovou rekonštrukciou opevnenia a kultového miesta, s rekonštrukciou príbytkov a dvorca z obdobia púchovskej kultúry a s náznakovou rekonštrukciou stredovekého opevneného hrádku.

Havranová, Marija

Havranová (Havran), Marija, 1. 4. 1966 Padina, Srbsko — slovenská scénická a kostýmová výtvarníčka. R. 1996 absolvovala štúdium scénografie u J. Cillera a kostýmového výtvarníctva u M. Čorbu na VŠMU v Bratislave. Jej výtvarný prejav sa vyznačuje premyslenou farebnosťou a jednoduchosťou so zmyslom pre abstraktnosť, symboliku a scénickú skratku.

Vytvorila viac ako 75 scénických a kostýmových návrhov pre hry rôznych autorov (V. Klimáček: Angeleo, GUnaGU, Bratislava, 1996; L. Klíma – S. Lavrík: Láska jest hovadství, Komorní scéna Aréna, Ostrava, 1997; P. V. Ollík: Zňenadála, DPOH, Bratislava, 1998; A. Boito: Mefistoteles, Divadlo J. K. Tyla, Plzeň, 1999; S. Lavrík: Svety za dedinou, DJP, Trnava, 1999; V. Dubačová: Návraty, Divadlo z pasáže, Banská Bystrica, 1999; F. M. Dostojevskij – Jan Novak: Vražda sekerou v Svätom Peterburgu, Astorka-Korzo ’90, Bratislava, 2000; Jacek Papis: Czerwony szalik, Teatr Współczesny, Vroclav, 2000; P. Weiss: Marat – Sade, DPOH, Bratislava, 2001; F. Kafka: Zámek, ND, Brno, 2002; W. Shakespeare: Mnoho kriku pre nič, ŠD Košice, 2002; Molière: Mizantrop, Činoherní klub, Praha, 2002; C. Goldoni: Treperendy, Mahenovo divadlo, Brno, 2003; Kornel Hamvai: Obdobie katov, Színhász Merlin, Budapešť, 2003; B. Brecht: Dobrý člověk ze Sečuanu, Stavovské divadlo, Praha, 2003; W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2004; V. Klimáček: Hypermarket, DPOH, Bratislava, 2005; Roland Schimmelphennig: Žena z minulosti, Slovinské národné divadlo Drama, Ľubľana, 2006; F. Schiller: Úklady a láska, SND, Bratislava, 2007; Sláva Daubnerová: Iluminárium, Divadlo P. A. T., Bratislava, 2012; S. Mrożek: Láska na Kryme, Astorka-Korzo ’90, Bratislava, 2014) a i.

Spolupracuje s viacerými režisérmi doma i v zahraničí, zúčastnila sa na viacerých výstavách. Nositeľka Divadelného ocenenia sezóny DOSKY za najlepší divadelný kostým (2007, 2012, 2014).

havran poľný

havran poľný, Corvus frugilegus — druh z triedy vtáky (Aves), čeľaď krkavcovité. Stredne veľký vták s čiernym perím s kovovozeleným leskom, ktorý veľmi rýchlo lieta. V dospelosti má okolo zobáka obnaženú svetlú kožu, čím sa odlišuje od vrán, s ktorými sa vyskytuje v zime zvyčajne vo veľkých kŕdľoch; hniezdi v kolóniách.

Havre

Havre [hevr] — mesto v USA v severnej časti štátu Montana na rieke Milk River; 9,8 tis. obyvateľov (2016). Nazvané podľa francúzskeho mesta Le Havre, z ktorého oblasti pochádzali prví osadníci. Západne od mesta Havre leží priehrada Fresno Dam a južne indiánska rezervácia Rocky Boy’s.

Havrevold, Finn

Havrevold, Finn, 11. 8. 1905 Oslo – 8. 2. 1988 Ringsaker, Hedmark — nórsky prozaik. R. 1939 debutoval zbierkou noviel To sa netýka Andersena (Det raker ikke Andersen), do literárneho povedomia vošiel románom Smelým (Til de dristige, 1946), v ktorom deheroizoval vojenské hrdinstvá počas 2. svetovej vojny. Bol psychológom ľudských vášní, v románe Lavína (Skredet, 1949) odhalil skryté agresívne pudy v človeku v erotických vzťahoch, v románoch Súdny deň (Den ytterste dag, 1963), Vzdorovití (De gjenstridige, 1965) a Modrý rytier (Den blå rytter, 1968) prejavy rôznych patologických anomálií.

Autor úspešných divadelných hier, napr. Bezprávie (Uretten, 1955), ktorá vyvolala debatu o ženskej emancipácii, a viacerých kníh pre mládež, napr. Vreckový nôž (Lommekniven, 1969), ako aj románov Walter mierumilovný (Walter den fredsomlige, 1947), Šíp vo svetle (Pilen i lyset, 1971) a Priateľstvo (Vennskapen, 1976), cyklu spomienok na detstvo Vlani v lete (I fjor sommer, 1977), Zima vo Vallegatanovej ulici (Vinter i Vallegatan, 1979), Otcov dom (Fars hus, 1979), Vitaj doma (Velkommen hjem, 1980) a i.

Havrilla, Vladimír

Havrilla, Vladimír, 13. 5. 1943 Bratislava — slovenský sochár, maliar, intermediálny výtvarník, autor počítačovej grafiky a animácií, filmár, jeden z vedúcich predstaviteľov neoficiálnej výtvarnej scény od konca 60. do konca 80. rokov 20. stor. na Slovensku. R. 1962 – 68 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u R. Pribiša. R. 1990 – 93 pôsobil na Katedre sochárstva VŠVU v Bratislave.

Od 80. rokov 20. stor. vytvára abstrahované figurálne sochy z dreva, sadry, keramiky, polystyrénu a papiera. Popri tradičných výtvarných disciplínach sa venuje novým médiám, voľnej počítačovej tvorbe, kreslenému a experimentálnemu filmu (Vtáčia žena, 1972), konceptom fontán a literárnej tvorbe. Jeho výtvarný svet sa pohybuje na hranici sna a skutočnosti, bytosti z tohto sveta sa v ňom prelínajú s bytosťami science-fiction. R. 1999 získal hlavnú cenu na 14. trienále grafiky v Banskej Bystrici, 2000 cenu za počítačovú grafiku v Krakove. Pravidelne vystavuje doma i v zahraničí. Pod pseudonymom Roberta Weinerová publikoval fragment románu Noc a deň (Paríž, 1984).

Hawallí

Hawallí — mesto v Kuvajte, administratívne stredisko guvernorátu Hawallí; 205-tis. obyvateľov (podľa počtu obyvateľov 4. najväčšie mesto štátu, výrazný nárast počtu Pakistancov; 2015). Plní najmä obytnú funkciu, slúži ako sídlisko pre aglomeráciu hlavného mesta Kuvajt, s ktorým je spojené diaľnicou.

Hawke, Edward

Hawke [hók], Edward, barón, 21. 2. 1710 Londýn – 17. 10. 1781 Sunburry — britský admirál. R. 1747 počas vojny o rakúske dedičstvo (1740 – 48) porazil v brilantnej námornej akcii vojnové lode Francúzska pri ostrove Belle-Île. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) sa vyznamenal vo veľkej námornej bitke v zálive Quiberon pri severozápadnom pobreží Francúzska (20. 11. 1759), jeho víťazstvo zmarilo francúzske plány na inváziu na Britské ostrovy. R. 1766 – 71 prvý lord admirality. R. 1776 povýšený na baróna.

Hawke, Robert

Hawke [hók], Robert (Bob) James Lee, 9. 12. 1929 Bordertown, Južná Austrália — austrálsky politik. Od 1958 pracoval v odborovom hnutí, 1970 – 80 predseda Austrálskej rady odborových zväzov (Australian Council of Trade Unions, ACTU). R. 1973 – 78 prezident Austrálskej labouristickej strany (Australian Labor Party, ALP), 1983 – 91 vodca strany a predseda vlády (potvrdený v parlamentných voľbách 1984, 1987 a 1990). V sociálnych a kultúrnych otázkach postupoval niekedy radikálne, napriek labouristickým tradíciám však odstránil bariéry, ktoré od 1901 do značnej miery obmedzovali austrálske hospodárstvo. Umožnil vstup zahraničného kapitálu a konkurencie do krajiny, čo malo za následok predaj a sťahovanie nerentabilných tovární dovtedy chránených vysokými ochrannými sadzbami do krajín s lacnejšou pracovnou silou. Uvoľnil finančné toky z cudziny do Austrálie a opačne, čo v pol. 80. rokov 20. stor. viedlo k obdobiu konjunktúry a prosperity, ale aj k určitej aziatizácii Austrálie. Počas svojho funkčného obdobia sa tešil veľkej popularite. V závere politickej kariéry sa usiloval presadiť novú austrálsku ústavu, nezískal však dostatočnú politickú podporu, a preto v decembri 1991 odišiel z premiérskej funkcie, vo februári 1992 aj z parlamentu a stiahol sa z politického života.