Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 380 z celkového počtu 380 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Heim, Albert

Heim [hajm], Albert, 12. 4. 1849 Zürich – 31. 8. 1937 tamže — švajčiarsky geológ a glaciológ. R. 1873 – 1911 profesor na Vysokej škole technickej (Eidgenössische Technische Hochschule), od 1875 aj na univerzite v Zürichu. Sformuloval pojmy tektoniky pásmových pohorí. Zdôraznil význam tangenciálnych pohybov zemskej kôry v Alpách pôsobiacich približne vodorovne so zemským povrchom a súvisiacich s horizontálnymi pohybmi. Za príčinu zemetrasení označil tektonické procesy. Významne prispel ku glaciologickému výskumu. Zasadzoval sa za ochranu fauny a krajiny. R. 1898 podnikol prvý vedecký prelet balónom nad Alpami. Najvýznamnejšie diela: Prieskumy o mechanizme horotvorby (Untersuchungen über den Mechanismus der Gebirgsbildung, 1878, 2 zväzky, atlas), Rukoväť náuky o ľadovcoch (Handbuch der Gletscherkunde, 1885), Geológia Švajčiarska (Geologie der Schweiz, 1918 – 22, 2 zväzky).

Heim, Karl

Heim [hajm], Karl, 20. 1. 1874 Frauenzimmern, dnes súčasť Güglingenu – 30. 8. 1958 Tübingen — nemecký evanjelický teológ. Od 1907 pôsobil ako docent v Halle, od 1914 profesor systematickej teológie v Münsteri, od 1920 v Tübingene. Vychádzal zo švábskeho pietistického prostredia, kriticky pristupoval k poznávaniu prostredníctvom rozumu. V dialógu s filozofickými smermi sa snažil podložiť absolútnosť kresťanskej viery. Najvýznamnejšie diela: Podstata evanjelického kresťanstva (Das Wesen des evangelischen Christentums, 1925), Evanjelická viera a myslenie súčasnosti (Der evangelische Glaube und das Denken der Gegenwart, 1931 – 52, 6 zväzkov).

Heimaey

Heimaey [hajmi] — ostrov pri juhozáp. pobreží Islandu, ktorému patrí, najväčší ostrov súostrovia Vestmannaeyjar; 13,4 km2, 4-tis. obyvateľov (jediný trvalo obývaný ostrov súostrovia, 2009). Budovaný sopečnými horninami, maximálnu výšku dosahuje činná sopka Helgafell, 226 m n. m. (posledná erupcia 1973, po ktorej sa ostrov plošne zväčšil). Rybolov. Trajektové a letecké spojenie s pevninou.

Heimwehr

Heimwehr [hajmvér; nem.], aj Heimatschutz — rakúska polovojenská dobrovoľnícka organizácia (domobrana) v období medzi dvoma svetovými vojnami. Vznikla 1919 ako pravicové nadstranícke zoskupenie, od polovice 20. rokov 20. storočia (krvavé nepokoje vo Viedni v júli 1927) sa zmilitarizovalo. Pod vedením spolkového vodcu, kniežaťa E. R. von Starhemberga (1930 – 36), sa rozvinulo na politické bojové hnutie, ktoré sa zameriavalo na boj proti rakúskej sociálnej demokracii. Podľa talianskeho vzoru sa sfašizovalo, podľa programu z Korneuburgu (18. 5. 1930) prijalo zásady vedenia štátu na diktátorskom a vodcovskom princípe a budovania stavovskej spoločnosti. Počas režimu kancelára A. Dollfussa (1932 – 34) patril Heimwehr k jeho hlavným oporám. Od 1935 spolupracoval s novozaloženým Vlasteneckým frontom. Po páde vicekancelára Starhemberga 1936 sa Heimwehr ako organizácia prakticky rozpadol a jeho príslušníci sa pripojili k činnosti Vlasteneckého frontu alebo ku krídlu vodcu rakúskych národných socialistov Waltera Pfrimera (*1881, †1968), ktoré sa po anšluse Rakúska nacistickým Nemeckom 1938 stalo súčasťou NSDAP.

Hein, Christoph

Hein [hajn], Christoph, 8. 4. 1944 Heinzendorf, dnes Jasienica, Poľsko — nemecký spisovateľ. R. 1971 – 79 dramaturg v berlínskom divadle Volksbühne, kde bola 1974 inscenovaná jeho hra Schlötel alebo No čo už (Schlötel oder Was solls, vydaná 1981), v ktorej zobrazil podobne ako v hrách Cromwell (uvedená 1980, vydaná 1981), Lassalle sa pýta pána Herberta na Soňu (Lassalle fragt Herr Herbert nach Sonja, uvedená 1980, vydaná 1981) a Rytieri okrúhleho stola (Die Ritter der Tafelrunde, vydaná i uvedená 1989; sfilmovaná 1990, réžia Fritz Bornemann) každodenné problémy v bývalej NDR.

Ako prozaik debutoval zbierkou poviedok Pozvanie na Lever Bourgeois (Einladung zum Lever Bourgeois, 1980), ktorá vyšla aj v NSR v skrátenej verzii pod názvom Cesta nocou a skoré ráno (Nachtfahrt und früher Morgen, 1982). Autor ironicko-kritických reflexií Cudzí priateľ (Der fremde Freund, 1982; slov. 1989), románov Hornov koniec (Horns Ende, 1985; slov. 1988), Hráč tanga (Der Tangospieler, 1989; sfilmovaný 1991, réžia Roland Gräf), Willenbrock (2000; sfilmovaný 2005, réžia Andreas Dresen), Osídlenie (Landnahme, 2004; slov. 2006), Záhrada detstva (In seiner frühen Kindheit ein Garten, 2005), Pani Pavla Trousseanová (Frau Paula Trousseau, 2007), Weiskernov odkaz (Weiskerns Nachlass, 2011), Vzdor (Trutz, 2017), zbierky článkov a príhovorov z 1987 – 90 Piaty základný počtový úkon (Die fünfte Grundrechenart, 1990), autobiografie Od úplného začiatku (Von allem Anfang an, 1997).

R. 1998 – 2000 predseda nemeckého PEN klubu. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (2002).

Heine, Heinrich

Heine [haj-], (Christian Johann) Heinrich (do krstu 1825 Harry), 13. 12. 1797 Düsseldorf – 17. 2. 1856 Paríž — jeden z najvýznamnejších nemeckých básnikov a publicistov 19. stor. Pochádzal zo židovskej obchodníckej rodiny (korene má na Slovensku, v meste Hlohovec je pochovaná jeho stará matka Sara van Geldern, rod. Bocková, †2. 2. 1779). Od 1819 študoval právo na univerzite v Bonne (zároveň navštevoval prednášky A. W. Schlegla o literatúre), neskôr v Göttingene a Berlíne (tam navštevoval prednášky G. W. F. Hegla a zúčastňoval sa na kultúrnom živote sústredenom najmä v literárnych salónoch, 1823 mal ako básnik prvý veľký úspech v salóne Rahel Varnhagenovej (Varnhagen von Ense, *1771, †1833). Štúdium ukončil 1825 v Göttingene. V tom istom roku konvertoval zo židovskej viery na protestantskú a prijal meno Christian Johann Heinrich. Tento krok mu mal otvoriť prístup k európskej kultúre, už skoro ho však oľutoval. R. 1822 navštívil Poľsko, 1824 počas cesty po pohorí Harz J. W. Goetheho vo Weimare, 1827 Anglicko a 1828 Taliansko. Pre reakčné tendencie v nemeckej spoločnosti odišiel 1831 ako korešpondent augsburských novín Allgemeine Zeitung do Paríža. Tam sa začalo jeho nové životné a umelecké obdobie, dostal sa do kontaktu so Saint-Simonom, L. Börnem, A. Dumasom st. i s A. Humboldtom. R. 1834 spoznal mladú parížsku predavačku Eugénie Miratovú (Mirat, *1815, †1883), ktorú v básňach ospevoval ako Matildu (1841 sa s ňou zosobášil). R. 1835 nemecký spolkový snem zakázal Heineho tvorbu a tvorbu autorov skupiny Mladé Nemecko (Junges Deutschland), a tak sa Paríž stal Heineho trvalým exilom (okrem dvoch ciest do Nemecka 1843 a 1844 tam žil až do smrti). Od detstva trpel bolesťami hlavy, 1845 takmer oslepol, od 1848 bol pripútaný na lôžko a svoje verše bol nútený diktovať.

Vo svojom diele vychádzal z estetiky nemeckého romantizmu, zároveň ju však prekonal. Jeho tvorba oscilujúca medzi iróniou, výsmechom a zasnenou melanchóliou bola prijímaná rozporuplne – bol ospevovaný ako básnik lásky a majster nemeckého jazyka, ale zároveň prenasledovaný pre politické a literárne satiry. Jedným z najvýznamnejších a zároveň najpopulárnejších diel nemeckej poézie 19. stor. je Heineho básnická zbierka Kniha piesní (Buch der Lieder, 1827; len za Heineho života bola vydaná 13-krát), ktorá predstavuje súbor jeho lyriky z obdobia 1817 – 26 čiastočne vydanej už v zbierkach Básne (Gedichte, 1822), Tragédie a lyrické intermezzo (Tragödien, nebst einem lyrischen Intermezzo, 1823) a Obrazy z ciest (Reisebilder, 2 zv., 1826 – 27). Skladá sa z cyklov Mladé žiale (Junge Leiden, 1817 – 21), Lyrické intermezzo (Lyrisches Intermezzo, 1822 – 23), Návrat (Die Heimkehr, 1823 – 24), Z cesty po Harzi (Aus der Harzreise, 1824) a z dvojdielneho cyklu Severné more (Die Nordsee, 1825 – 26). Básne z cyklu Návrat sú napísané formou elegickej piesne, ústredným motívom je neopätovaná láska k sesterniciam Amalie (*1800, †1838) a Therese (*1807, †1880). V cykle sa nachádza aj jedna z najznámejších Heineho básní Ja neviem, čo sa so mnou robí (Ich weiß nicht, was soll es bedeuten) známa ako Lorelei (Die Lore-Ley). Je v nich už badateľná Heineho irónia, sebairónia a okázalý cynizmus. Cykly prírodnej reflexívnej lyriky Severné more sú napísané rytmicky uvoľneným veršom, v ktorom sa striedajú romantické opisy prírody s neúprosnou kritikou bezduchého univerzitného života v Nemecku a nemeckej aristokracie. V štyroch zväzkoch Obrazov z ciest (Reisebilder, 1826 – 27, 1830 – 31) Heine potvrdil svoje spoločenskokritické postoje v estetických intenciách cestopisného žánru. V obraze s názvom Idey. Kniha Le Grand (Ideen. Das Buch Le Grand, 1827) vyjadril obdiv nad Napoleonom I. Bonapartom a Francúzskou revolúciou, veľké pohoršenie vyvolal cyklus Kúpele v Lucce (Die Bäder von Lucca, 1830) či Mesto Lucca (Die Stadt Lucca, 1831), v ktorých pranieroval katolicizmus podieľajúci sa na absolutizme. Heine ako kritický vlastenec skoro spoznal tvár nemeckého nacionalizmu a jeho deštrukčné sily, ktoré boli v rozpore s demokratickými ideami Francúzskej revolúcie, čo vyjadril v pamflete K dejinám novšej krásnej literatúry v Nemecku (Zur Geschichte der neueren schönen Literatur in Deutschland, 1833; rozšírený 1836 pod názvom Romantická škola, Die Romantische Schule), v ktorom sa zároveň dištancoval od romantizmu.

Svoje prvé zážitky z Paríža vydal v knihe Francúzske pomery (Französische Zustände, časopisecky 1832, knižne 1833). Z jeho úsilia o sprostredkovanie vzťahov medzi nemeckou a francúzskou kultúrou vznikla filozofická rozprava K dejinám náboženstva a filozofie v Nemecku (Zur Geschichte der Religion und Philosophie in Deutschland, 1834 v 2. zv. zbierky Salón, Der Salon; slov. 1956). Ostrou satirou na nemeckú malomeštiacku obmedzenosť a tzv. tendenčnú literatúru skupiny Mladé Nemecko bol veršovaný epos Atta Troll. Sen noci svätojánskej (Atta Troll. Ein Sommernachtstraum, časopisecky 1843; knižne 1847; slov. 1956). Pod vplyvom aktuálnych dojmov zo svojej druhej cesty do Nemecka (1844), počas ktorej spoznal K. Marxa a F. Lassalla, vytvoril veršovaný epos Nemecko. Zimná rozprávka (Deutschland. Ein Wintermährchen, 1844; slov. 1956), ktorý je vtipnou satirou na vtedajšie pomery v Nemecku. Heine paroduje správanie filistrov, pruskú mentalitu a anachronistické prejavy viery v cisára a ponúka pozitívny výhľad do budúcnosti po naplnení spoločenko-politických ideálov Francúzskej revolúcie. V básni napísanej na spôsob starých nemeckých piesní Sliezski tkáči (Die schlesischen Weber, 1844; slov. 1951) reagoval na vzburu tkáčov (1844). Vyšla v časopise Vorwärts (Napred), ktorý vydával K. Marx, neskôr bola šírená vo forme letákov. Je koncipovaná ako lyrický cestopis, pranieruje v nej sociálnu nerovnosť, pruský militarizmus i nacionalizmus.

Neskorší vývin Heineho poézie smeroval k vyjadreniu neštylizovanej zmyslovosti so satirickými prvkami. R. 1851 vydal básnickú zbierku Romancero (Romanzero; slov. 1986), ktorej verše sú poznamenané Heineho krutým osudom i sklamaním z revolúcie 1848 a 1854 zbierku básní, memoárov, článkov o politike, umení a zo života ľudu Zmiešané spisy (Vermischte Schriften, 3 zv.) obsahujúcu o. i. diela Priznania (Geständnisse) a Lutécia (Lutezia). V slovenčine vyšli výbery z jeho poézie Básne (1951), Plameň a kvety (1956), Moje srdce je more (1963), Lorelei (1992), Piesne a vzdychy (2015) a výber z prózy Láska, hnev a nenávisť (1989). Heine vo svojej tvorbe spojil a tvorivo rozvinul ľudové, klasické a romantické tradície nemeckej literatúry, mnohé jeho básne boli zhudobnené (F. Schubert, R. Schumann, F. Liszt) alebo zľudoveli (Lorelei). Hoci v období nacizmu boli jeho knihy zakázané a spálené, báseň Lorelei sa nachádzala v školských učebniciach (s poznámkou autor neznámy). R. 1957 – 90 udeľovalo ministerstvo kultúry NDR Cenu Heinricha Heineho. Od 1972 udeľuje mesto Düsseldorf kultúrnu Cenu Heinricha Heineho (Heinrich-Heine-Preis), podľa Heineho je nazvaná aj univerzita v Düsseldorfe (Heinrich-Heine-Universität).

Heine, Thomas Theodor

Heine [haj-], Thomas Theodor, 28. 2. 1867 Lipsko – 26. 1. 1948 Štokholm — nemecký grafik, maliar a kresliar.

R. 1885 – 89 študoval na akadémii v Düsseldorfe. R. 1889 odišiel do Mníchova, kde maľoval obrazy v impresionistickom štýle (Rybár, 1892) a pracoval ako ilustrátor pre časopisy Fliegenden Blätter a Pan. R. 1896 založil spolu s A. Langerom ilustrovaný týždenník Simplicissimus, pre ktorý vytvoril množstvo karikatúr a satirických kresieb. Ostro v nich parodoval dobové sociálne pomery, spoločenskú pretvárku, militarizmus a pravicový extrémizmus. Vo svojich kresbách striedal množstvo štýlov, ovplyvnený bol najmä grafickým dielom A. V. Beardsleyho a H. Toulousa-Lautreca, uplatnilo sa v nich i secesné tvaroslovie. Používal mäkké oblé línie, ktoré kombinoval s kontrastnými, jasne vymedzenými plochami farby. Vytvoril aj množstvo knižných ilustrácií (Ch. F. Hebbel: Judita, 1908) a plagátov (Červený buldog, 1902). Svoj obľúbený motív diabla stvárnil aj ako sochu (Diabol, 1902). R. 1933 opustil Nemecko, krátko žil v Prahe a 1942 sa usadil v Štokholme, kde pokračoval v tvorbe ilustrácií. Jeho rozsiahle grafické dielo významne ovplyvnilo štýl dobovej karikatúry a ilustrácie.

Heineccius, Johannes Gottlieb

Heineccius [hajnekcius], Johannes Gottlieb, aj Heinecke, Johann Gottlieb, 11. 9. 1681 Eisenberg, Durínsko – 31. 8. 1741 Halle — nemecký teológ, filológ, historik a právnik. Prednášal právnu vedu a filozofiu v Halle. Na sústavu právnych doktrín nazeral ako na svojbytný filozoficky racionálne usporiadaný systém. Vychádzal z tézy prispôsobovania a symbiózy rímskeho práva obsiahnutého v ius commune a domáceho práva, ako aj z tvorby nových právnych zásad a inštitúcií na základe rímskeho práva (→ usus modernus pandectarum). Autor obľúbených učebníc práva, ktoré vyšli v mnohých vydaniach a v ktorých rozvíjal svoju axiomatickú metódu. Diela: Základy civilného práva vychádzajúce z Inštitúcií (Elementa Iuris Civilis secundum ordinem Institutionum, 1725), Základy racionálnej a morálnej filozofie (Elementa Philosophiae rationalis et moralis, 1728), Dejiny rímskeho a nemeckého civilného práva (Historia Iuris Civilis Romani ac Germanici, 1733), Základy prirodzeného práva a práva národov (Elementa Iuris Naturae et Gentium, 1738), a i.

Heinemann, Gustav

Heinemann [haj-], Gustav, 23. 7. 1899 Schwelm – 7. 7. 1976 Essen — nemecký právnik a politik. R. 1945 spoluzakladateľ CDU, 1949 – 50 pôsobil v prvej vláde K. Adenauera. R. 1952 z CDU vystúpil a 1957 sa stal členom SPD, za ktorú bol poslancom v Spolkovom sneme a 1966 – 69 ministrom spravodlivosti. R. 1969 ho zvolili za spolkového prezidenta (vo funkcii do 1974). Sám sa pokladal za občianskeho prezidenta, podporoval zahraničnú politiku kancelára W. Brandta v prospech zlepšenia vzťahov s NDR a so sovietskym blokom.

Heinesen, Jens Pauli

Heinesen [haj-], Jens Pauli, 2. 11. 1932 Sandavágur – 19. 7. 2011 Tórshavn — faerský prozaik. Autor rozsiahlych realistických románov, v ktorých sa usiloval zachytiť postupný vývoj svojej krajiny od vidieckej spoločnosti k modernej. Trilógia Ty, svet začiatku (Tú upphavsins heimur, 1962 – 66) je obrazom uzavretej vidieckej spoločnosti, ktorá prostredníctvom výstavby tunela postupne získava kontakt s okolitým svetom. R. 1980 – 92 vydal 7-zväzkový románový cyklus pod spoločným názvom Cesta do nekonečného príbehu (Á ferð inn í eina óendaliga søgu), v ktorom sleduje životné osudy jednotlivých postáv od 30. rokov 20. stor. po súčasnosť. Autor poviedok Hra vĺn na piesku (Aldurnar spæla á sandi, 1969), Tajuplná láska (Tann gátuføri kærleikin, 1986), Rósa Maria (1993), románov Básnik zo Selvíku (Yrkjarin úr Selvík og vinir hansara, 1958), Meno sane je Fafnir (Frænir eitur ormurin, 1973), Rekamaðurin (1977), Považujú sa za bohov (Tey telgja sær gudar, 1979), Nesmrteľná duša (Ein ódeyðilig sál, 1999) a i.

Heinesen, William

Heinesen [haj-], William, 15. 1. 1900 Tórshavn – 12. 3. 1991 tamže — faerský básnik píšuci po dánsky. Centrom jeho literárneho záujmu boli rodné ostrovy, na ktorých strávil celý život. Po štúdiách v Kodani sa vrátil do rodiska, kde prevzal rodinnú firmu, od polovice 30. rokov 20. stor. sa venoval výlučne literatúre a maliarstvu. Úzke spojenie ľudského života s kolobehom prírody je základnou črtou jeho ranej (Arktické elégie, Arktiske elegier og andre Digte, 1921) i neskoršej poézie (Temné slnko, Den dunkle sol, 1961; Hymny a rozhorčený spev, Hymne og harmsang, 1961; Panoráma s dúhou, Panorama med regnbue, 1972). Ťažiskom jeho tvorby je próza zobrazujúca modernizáciu života a vpád kapitalistických vzťahov do idylického života na ostrovoch (Veterný úsvit, Blæsende gry, 1934; Noatun, 1938) a i. V románe Čierny kotol (Den sorte gryde, 1949) zobrazil hektické obdobie 2. svet. vojny, keď boli Faerské ostrovy obsadené britskými vojakmi. Vrcholom jeho tvorby je historický román zo 17. stor. Dobrá nádej (Det gode håb, 1964), ktorého hlavným hrdinom je kňaz so všetkými ľudskými slabosťami prekonávajúci nástrahy života a bojujúci na strane svojich farníkov proti tyranii a korupcii. Autor zbierok poviedok Gamalielova posadnutosť (Gamaliels besættelse, 1960), Liek proti zlým duchom (Kur mod onde ånder, 1967), Veža na konci sveta (Tårnet ved verdens ende, 1976), Laterna magica (1985), románov Stratení muzikanti (De fortabte spillemænd, 1950; slov. 1975), Matka Plejáda (Moder Syvstjerne, 1952) a i.

Heinitz, Bohuslav

Heinitz [hajnic], Bohuslav, 7. 10. 1883 Tábor – 10. 9. 1957 Praha — český agrochemik. R. 1907 – 12 pôsobil v Kráľovskej českej akadémii hospodárskej v Tábore, 1912 v Ústave pre skúmanie pôd, poľnohospodárskych produktov a potravín v Kalmare (Švédsko), potom správca výskumnej stanice pri lesníckom ústave v Písku, od 1920 prednosta Roľnícko-lučobného ústavu v Prahe, od 1945 prednášal poľnohospodárske inžinierstvo na SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1946 – 47 na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach (1948 – 49 dekan odboru poľnohospodárskeho inžinierstva), 1947 – 50 prednosta Ústavu agrikultúrnej chémie a analytiky, do 1953 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre; 1947 profesor. Organizátor moderného potravinárskeho a poľnohospodárskeho skúšobníctva na Slovensku, spoluzakladateľ štúdia organickej a agrikultúrnej chémie a analytiky. Autor mnohých článkov a štúdií v odborných časopisoch, najmä o priemyselných hnojivách.

Heinkel, Ernst Heinrich

Heinkel [hajn-], Ernst Heinrich, 24. 1. 1888 Grunbach, dnes súčasť Remshaldenu – 30. 1. 1958 Stuttgart — nemecký letecký konštruktér a podnikateľ. R. 1910 skonštruoval svoje prvé lietadlo, 1911 s ním uskutočnil prvý let, ktorý sa skončil haváriou a Heinkelovým ťažkým zranením. Od 1911 pôsobil ako konštruktér v mnohých leteckých firmách, 1922 založil vo Warnemünde vlastnú firmu Ernst Heinkel Flugzeugwerke, ktorá bola i po 2. svetovej vojne základom jeho podnikania aj v iných výrobných odboroch (výroba bicyklov, motocyklov, automobilových súčiastok a miniautomobilov). Je konštruktérom prvého raketového lietadla He 176 (1939), prvého turboreaktorového lietadla He 178 (1939), športového lietadla He 64 (1932), dopravného lietadla He 70 (1932) a lietadla He 111 (1934, od 1937 ako bombardovacie), nočnej stíhačky He 219 (1942) a prúdovej stíhačky He 162 (1944).

Heinlein, Robert Anson

Heinlein [hajnlajn], Robert Anson, 7. 7. 1907 Butler, Missouri – 8. 5. 1988 Carmel, Kalifornia — americký spisovateľ, jeden z najpopulárnejších autorov vedecko-fantastickej literatúry (→ science-fiction). Literatúre sa začal venovať, keď musel zo zdravotných príčin odísť z amerického námorníctva.

Vo svojich dielach sa zamýšľal nad rozvojom civilizácie a budúcnosťou ľudstva, jeho román Cudzinec v cudzej zemi (Stranger in a Strange Land, 1961, rozšírený 1991) sa stal kultovou knihou americkej alternatívnej kultúry 60. rokov 20. stor. Autor románov Šiesty stĺp (Sixth Column, časopisecky 1941, knižne 1949), Matuzalemove deti (Methuselah’s Children, časopisecky 1941, knižne 1958), Za týmto horizontom (Beyond This Horizon, časopisecky 1942, knižne 1948), Raketová loď Galileo (Rocket Ship Galileo, 1947; sfilmovaný 1950, réžia Irving Pichel, Oscar za špeciálne efekty, 1951), Vládcovia bábok (The Puppet Masters, 1951; sfilmovaný 1994, réžia Stuart Orme), Dvojník (Double Star, 1956), Hviezdna pechota (Starship Troopers, 1959; sfilmovaný 1997, réžia P. Verhoeven), Cesta slávy (Glory Road, 1963), Mesiac je drsná milenka (The Moon Is a Harsh Mistress, časopisecky 1965 – 66, knižne 1966), Nebudem sa báť žiadneho zla (I Will Fear No Evil, 1970), Dosť času na lásku (Time Enough for Love, 1973), Mačka, ktorá prechádza stenami (The Cat Who Walks Through Walls, 1985), Až za západ slnka plaviť sa (To Sail Beyond the Sunset, 1987), spomienok Vykašli sa na vládu! Príručka pre občanov, ktorí chcú, aby demokracia fungovala (Take Back Your Government! A Practical Handbook for the Private Citizen Who Wants Democracy to Work, napísané 1946, vydané 1992), zbierok poviedok Muž, ktorý predal Mesiac (The Man Who Sold the Moon, 1950) a Zelené pahorky Zeme (The Green Hills of Earth, 1951). Nositeľ viacerých ocenení.

Heinrich

Heinrich [hajn-] — nemecké mužské meno, slovenská podoba → Henrich.

Heinrich von Morungen

Heinrich von Morungen [hajn-], asi 1150 hrad Morungen pri Sangerhausene – asi 1222 Lipsko — stredohornonemecký stredoveký básnik (→ minnesang), hornosaský ministeriál markgrófa z Meißenu Dietricha I. Bedrängte (Stiesnený, *1162, †1221). Autor formálne dokonalých ľúbostných piesní ospevujúcich lásku ako najvyšší princíp (minne), ktoré napísal pod vplyvom provensalských trubadúrov a Heinricha von Veldeke. Zachovalo sa 35 piesní (115 strof), ktoré sa nachádzajú v rukopisnej zbierke Codex Manesse.

Heinrich von Plauen

Heinrich von Plauen [hajn- fon], aj Henrich z Plavna, okolo 1370 Vogtland – 9. 11. 1429 Lochstädt, dnes Pavlovo, Kaliningradská oblasť, Rusko — veľmajster Rádu nemeckých rytierov (1410 – 13). Do funkcie bol zvolený po zdrvujúcej porážke rádového vojska poľsko-litovskou armádou pri Grunwalde (bitka pri Tannenbergu, 1410), 1411 uzatvoril s poľským kráľom Vladislavom II. Jagiełłom mierovú zmluvu, ktorou bol zastavený postup nemeckých rytierov v Pobaltí. Pokúsil sa zreorganizovať rádový štát, proti jeho úsiliu sa však čoskoro sformovala opozícia (Jašteričí spolok) a 1413 bol donútený odstúpiť.

Heinrich von Veldeke

Heinrich von Veldeke [hajn- fon fel-], aj Hendrik van Veldeke, okolo 1140 – 50 v okolí mesta Hasselt, Belgicko – okolo 1200 hrad Neuenburg pri Freyburgu — holandsko-nemecký stredoveký básnik, minnesänger. Pochádzal zo šľachtického rodu z Veldeke pri Maastrichte. Svojím veršovaným eposom Eneit (Eneidt, vydaný 1784 v antológii Zbierka nemeckých básní z 12., 13. a 14. stor. Prvý zväzok, Samlung deutscher Gedichte aus dem XII. XIII. und XIV. Iahrhundert. Erster Band; asi 13 500 veršov), ktorý dokončil okolo 1190 podľa vzoru francúzskeho románu Roman d’Énéas a Vergíliovho eposu Aeneis, je považovaný za zakladateľa nemeckého dvorského románu. Autor ľúbostných veršov v dolnonemeckom nárečí a veršovanej Legendy o svätom Servatiovi (Sinte Servatius legende, napísaná okolo 1160 – 70, vydaná 1858) podľa latinskej predlohy oslavujúcej patróna mesta Maastricht.

Heinsch, Jan Jiří

Heinsch [hajnš], Jan Jiří, aj Johann Georg Heintsch, 1647 Kłodzko, Poľsko – 7. 9. 1712 Praha — barokový maliar a kresliar pôsobiaci v Čechách.

R. 1678 sa usadil v Prahe, kde vytvoril množstvo náboženských malieb (pracoval najmä pre jezuitov). Jeho diela sa vyznačujú naratívnosťou a zmyslom pre realistické zachytenie detailu (Glorifikácia sv. Ignáca z Loyoly, 1688). Bol ovplyvnený K. Škrétom a benátskym maliarstvom 16. storočia. Príležitostne sa venoval i portrétnej tvorbe, vytvoril aj viacero kresbových návrhov rytín. Jeho dielo stojí na pomedzí raného a vrcholného baroka, predstavuje realisticky umiernený prúd českej vrcholnobarokovej maľby.

Heinsius, Anthonie

Heinsius, Anthonie, 23. 11. 1641 Delft – 3. 8. 1720 Haag — nizozemský politik a vojvodca. Od 1682 prívrženec a priateľ miestodržiteľa a neskoršieho anglického kráľa Viliama III. Oranžského. Od 1689 veľký penzionár Spojených nizozemských provincií za Holland. Ako úzky spolupracovník miestodržiteľa mal v krajine významný vplyv. Počas vojny o španielske dedičstvo bol spolu s vojvodom J. Ch. Marlboroughom a princom Eugenom Savojským poverený vojenským vedením aliancie proti Francúzsku.

Heinsius, Wilhelm

Heinsius [hajnzius], Wilhelm, 28. 7. 1768 Lipsko – 1. 10. 1817 Gera — nemecký bibliograf. Kníhkupec v Lipsku, neskôr v Gere. R. 1793 vydal vo vlastnom vydavateľstve 4-zv. abecedný zoznam kníh od 1700 Allgemeines Bücher-Lexikon, ktorý obsahoval knihy vydané v Nemecku a krajinách s príbuzným jazykom alebo literatúrou. Použil univerzálny knižný katalóg vydávaný od 1748 jeho strýkom a od 1760 jeho otcom Johannom Samuelom Heinsiom (*1734, †1807).

R. 1798 vydal dodatky a 1812 a 1813 nový 4-zv. Allgemeines Bücher-Lexikon, ktorý obsahoval nemeckú literatúru z obdobia 1700 – 1810. Postupne vychádzali jeho ďalšie pokračovania, ktoré už zostavovali Ch. G. Kayser, Otto August Schulz (*1803, †1860), Ludwig Franz Albert Schiller (*1805, †1858), Karl Robert Heumann (*1816, †1868) a i. Lexikón vychádzal v Lipsku vo vydavateľstve Gleditsch a 1831 – 92 vo vydavateľstve Brockhaus. Spolu vyšlo 19 zv.

Heise, Georg Arnold

Heise [hajze], Georg Arnold, 2. 8. 1778 Hamburg – 6. 2. 1851 Lübeck — nemecký právnik. Od 1814 profesor rímskeho práva v Göttingene, 1818 pôsobil v hannoverskej štátnej službe. R. 1820 prvý predseda novovzniknutého Najvyššieho odvolacieho súdu štyroch slobodných miest v Lübecku. Počas tridsiatich rokov jeho účinkovania v tejto funkcii nadobudol súd nadregionálny význam, dokonca pôsobil aj ako rozhodcovský zmierovací súd v právnych sporoch medzi štátmi Nemeckého spolku. Predstaviteľ historickoprávnej školy, patril k významnejším nemeckým právnym učencom. Z jeho pandektového systému vychádzala celá pandektová veda 19. storočia. Diela: Prehľad systému všeobecného civilného práva na účely prednášok z pandektového práva (Grundriss eines Systems des allgemeinen Civilrechts zum Behuf von Pandekten-Vorlesungen, 1807), Heiseho obchodné právo (Heises Handelsrecht, vydané 1858) a i.

Heisei

Heisei

1. Heisei-tennó — oficiálne (posmrtné) meno, ktoré bude udelené japonskému cisárovi Akihitovi po smrti;

2. Nastávanie mieru — názov vládnej éry cisára Akihita, ktorá sa začala 7. 1. 1989 dňom jeho nástupu na trón a skončila sa 30. 4. 2019 jeho abdikáciou.

Heisler, Joseph

Heisler [hajzler], Joseph, aj Heissler, Heizler, Heussler, P. Glycerius a Sancto Joanne, 1759 Podolínec, okres Stará Ľubovňa – 1834 Spišská Belá, okres Kežmarok — slovenský piarista, organár, organista, pedagóg a konštruktér. Študoval na gymnáziu v Podolínci, 1776 vstúpil do tamojšieho piaristického rádu a neskôr zastával viaceré hudobnícke funkcie (Institutor Musicae, regenschori a i.), 1789 ukončil štúdium teológie a stal sa profesorom na piaristickom gymnáziu v Podolínci (od 1813 vicerektor), od 1821 administrátor rímskokatolíckej fary v Spišskej Belej. Vzdelaný hudobník, ale aj nadaný mechanik-konštruktér a organár. Podľa správy z 1790 zhotovil hudobný organový stroj s obdivuhodnými zvukovými kombináciami (registrami) a fortepiano s viacerými registrami. R. 1811 opravil organ Vavrinca Čajkovského (*1677, †1749) z 1720 v drevenom evanjelickom kostole v Kežmarku. Skonštruoval aj hasičský prístroj a v kláštore v Podolínci zriadil botanickú záhradu.

Heißenbüttel, Helmut

Heißenbüttel [hajsen-], Helmut, 21. 6. 1921 Rüstringen, dnes súčasť Wilhelmshavenu – 19. 9. 1996 Glückstadt — nemecký spisovateľ. Podstatne ovplyvnil teoretické myslenie o literatúre, jeho poetika vychádza z tézy autoreferenčnosti jazyka literatúry, čo sa odrazilo v básnických zbierkach Kombinácie (Kombinationen, 1954) a Topografie (Topographien, 1956), v ktorých sa usiluje vniknúť do podstaty jazyka a do jeho skrytých pravidiel s cieľom odhaliť mechanizmy automatizácie vnímania reality. Tento jazykový experiment v intenciách konkrétnej poézie sa prejavil aj v Knihách textov (Textbücher, 11 častí, 1960 – 87). Od 1970 pracoval na rozsiahlom „románe“ Projekt č. 1. D’Alembertov koniec (Projekt Nr. 1. D’Alemberts Ende, 1970), v ktorom sa pohráva s možnosťou zachytiť rozprávanie a dialogické texty pomocou využitia techniky koláže rôznych jazykových prostriedkov. Zo spolupráce s básnikom Franzom Monom (*1926) vznikol súbor básní Antiantológia (Antianthologie, 1973), v ktorej sú básne zoradené podľa počtu slov.

Autor teoretických prác o literatúre, napr. O literatúre (Über Literatur, 1966), Korešpondencia o literatúre (Briefwechsel über Literatur, časopisecky 1968 – 69, knižne 1969; s Heinrichom Vormwegom, *1928, †2004), O tradícii moderny (Zur Tradition der Moderne, 1972), O možnosti učiť, čo je poetické alebo Každý môže písať básne (Von der Lehrbarkeit des Poetischen oder Jeder kann Gedichte schreiben, 1981), rozhlasových hier Dva alebo tri portréty (Zwei oder drei Porträts, 1970), Čo máme vôbec vysielať? (Was sollen wir überhaupt senden?, 1971), Marlowov koniec (Marlowes Ende, 1971), Max bezprostredne pred zaspaním (Max unmittelbar vorm Einschlafen, 1971) a i. Nositeľ Ceny Georga Büchnera (1969) a Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1990).

Heisserer, Johann Michael

Heisserer [hajse-], Johann Michael, 1741 Sibiu, Rumunsko – 1809 Banská Štiavnica — uhorský organár. Prevzal a 1771 – 73 viedol organársku dielňu M. Podkonického v Banskej Bystrici. R. 1775 bol jeden rok členom bratislavského cechu stolárov, od prelomu storočí žil v Banskej Štiavnici. Pôsobil v kostoloch v Banskej Bystrici (rímskokatolícky Kostol sv. Kríža), Zvolene (rímskokatolícka kaplnka farského kostola), Novej Bani, Revúcej, Hronskom Beňadiku, Drženiciach, Novej Lehote (okres Prievidza), Šiveticiach, Slovenskej Ľupči a i.

Heizer, Michael

Heizer [haj-], Michael, 4. 11. 1944 Berkeley, Kalifornia, USA — americký sochár, maliar a grafik, významný predstaviteľ land-artu.

R. 1963 – 64 študoval na Art Institute v San Franciscu. Rané diela vytváral v duchu minimalizmu (→ minimálne umenie), na konci 60. rokov 20. storočia sa vzdal maľby a sústredil sa na land-art, ktorým sa usiloval vyjadriť kontrast medzi umeleckým gestom a silou prírody, medzi monumentálnym a efemérnym. R. 1969 – 70 realizoval v Nevade landartovú inštaláciu Zdvojený negatív, pri ktorej odstránil okolo 250-tis. ton skál. R. 1972 sa vrátil k maľbe, v ktorej sa sústredil predovšetkým na problém formy a rozvíjal dialóg medzi pozitívom a negatívom (Bez názvu 7, 1974). V sochárskych dielach menších rozmerov pracuje s jednoduchými geometrickými tvarmi (Sever, 1982), venuje sa aj experimentálnej grafike.