Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 376 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Heem, Jan Davidszoon de

Heem [hém], Jan Davidszoon de, aj Johannes de Heem, okolo 1606 Utrecht – 26. 4. 1684 Antverpy — holandský maliar, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov holandskej maľby zátišia (→ holandské výtvarné umenie).

V ranom období svojej tvorby pôsobil v Leidene (1626 – 32), bol ovplyvnený Rembrandtom a haarlemskými maliarmi zátiší (P. Claesz, W. C. Heda). Maľoval najmä zátišia typu vanitas v monochromatických sivých a žltohnedých tónoch. Okolo 1636 sa presťahoval do Antverp, kde žil (okrem pôsobenia v Utrechte 1667 – 72) až do konca života. V Antverpách maľoval veľké dekoratívne kvetinové a banketové zátišia, ťažisko jeho tvorby však tvorili drobné obrázky so symbolickým obsahom určené pre kultivovaných zberateľov (Zátišie s ovocím, 1652). Zátišia, v ktorých zobrazoval drahocenné nádoby, ovocie, kvetiny i živočíchy, sa vyznačujú miniatúrnym stvárnením detailu. V jeho diele sa spája holandský zmysel pre vecnosť, pozorovanie detailov a minuciózna maľba s flámskym kolorizmom, dekorativizmom a smerovaním k spontánnosti maliarskeho prejavu. Mal množstvo nasledovníkov v Holandsku i vo Flámsku, maliarmi boli aj jeho synovia Cornelis de Heem (*1631, †1695) a Jan Janszoon de Heem (*1650, †po 1695).

Heemskerck, Maerten van

Heemskerck [hémskerk], Maerten van, 1498 Heemskerck – 1. 10. 1574 Haarlem — nizozemský maliar a kresliar, popredný predstaviteľ nizozemského romanizmu (→ romanisti), ktorý sa významne zaslúžil o rozšírenie manierizmu v sev. Európe.

Okolo 1527 – 29 spolupracoval s J. van Scorelom, ktorý ovplyvnil jeho ranú tvorbu. R. 1532 – 36/37 navštívil Taliansko, kde študoval antickú architektúru a vytvoril množstvo dokumentačných panoramatických kresieb, ktoré sú dôležitým archeologickým a umeleckohistorickým prameňom (Pohľad na Forum Boarium v Ríme, 1532 – 36). Od 1537 žil v Haarleme, kde mal významné spoločenské postavenie. Venoval sa najmä tvorbe náboženských oltárnych obrazov (Ukladanie do hrobu, 1559 – 60), ale maľoval aj biblické a mytologické výjavy (Venuša a Kupido, 1545) a portréty (Portrét Johannesa Colmannusa, 1538). R. 1538 namaľoval autoportrét s Koloseom v pozadí, ktorý dokladá silný vplyv talianskeho pobytu na jeho dielo. Na jeho štýl významne pôsobilo dielo Michelangela Buonarrotiho, neskôr sa stal zdržanlivejším (Oplakávanie, 1566). Vytvoril aj množstvo predlôh medirytín (okolo 600), ktoré realizovali rytci ako napr. Hieronymus Cock (*okolo 1510, †1550), a návrhy vitráží.

Heerenveen

Heerenveen [hérenvén] — mesto v Holandsku v provincii Friesland; 50-tis. obyvateľov (2017). Priemysel kovoobrábací a potravinársky.

Heerlen

Heerlen [hér-] — mesto v juž. Holandsku v provincii Limburg pri hranici s Nemeckom; 200-tis. obyvateľov, aglomerácia Heerlen-Kerkrade okolo 248-tis. obyvateľov (2017). Priemysel chemický (výroba amoniaku a plastov), kovoobrábací, elektrotechnický, sklársky. Do 1975 stredisko ťažby čierneho uhlia a oceliarstva.

Vzniklo na mieste rímskej stanice Coriovallum (2. pol. 3. stor.), prvýkrát písomne doložené 1056.

Stavebné pamiatky: čiastočne zrekonštruované rímske kúpele (termy; pri nich múzeum), gotický kostol Sint Pancratius (1180), budova Glaspaleis Schunck (Sklený alebo Krištáľový palác, 1935; Frits Peutz, *1896, †1974; viackrát zreštaurovaný, 1999 zaradený k 1 000 najvýznamnejším stavbám 20. stor. na svete).

Viaceré múzeá, galérie, divadlo. V okolí Heerlenu vodné mlyny (mlyn Eyckender a i.).

Heezen, Bruce Charles

Heezen [hí-], Bruce Charles, 11. 4. 1924 Vinton, Iowa – 21. 6. 1977 Atlantický oceán neďaleko pobrežia Islandu, pochovaný v Muscatine, Iowa, USA — americký oceánograf a geológ. Viedol kolektív geológov Kolumbijskej univerzity, ktorý v 50. rokoch 20. stor. konštatoval existenciu stredooceánskych chrbtov. Dokázal, že mohutné podmorské turbiditné prúdy pohybujúce sa rýchlosťou až 100 km/h dokážu prenášať obrovské množstvo materiálu pochádzajúceho z pevniny stovky kilometrov do hlbokých oceánskych panví. Venoval sa aj kartografii; spolu s americkou oceánografkou Marie Tharpovou (Tharp, *1920, †2006) napr. vytvorili prvé fyziografické mapy dien svetových oceánov (prvá publikovaná 1957, kompletná verzia 1977). Najvýznamnejšie diela: Dná oceánov I. Sev. Atlantik (The Floors of the Oceans. I. The North Atlantic, 1959, spoluautor), Stredozemné spodné prúdy a mikrofyziografia záp. od Gibraltáru (Mediterranean Undercurrent and Microphysiography West of Gibraltar, 1969, spoluautor), Tvár hlbín (The Face of the Deep, 1971, spoluautor). Je podľa neho nazvaná oceánografická výskumná loď námorníctva USA.

Héfaisteion

Héfaisteion — grécky antický chrám v Aténach nad agorou blízko centra štvrte Kerameikos zasvätený bohovi Héfaistovi a bohyni Aténe, nesprávne nazývaný Théseion. Chrám typu dórskeho periptera postavený okolo 440 pred n. l. za vlády Perikla v rovnakom období ako Parthenón a podľa jeho vzoru, je však menší a jednoduchší, jeho takmer 6 m vysoké dórske stĺpy sú približne o polovicu nižšie. Nachádzali sa v ňom kultové sochy Héfaista a Atény od Alkaména z Atén. Od 7. storočia skoro až do polovice 19. storočia slúžil ako kresťanský kostol (Hagios Georgios), vďaka čomu je jedným z najlepšie zachovaných gréckych antických chrámov (má aj strechu). Zo sochárskej výzdoby znázorňujúcej Heraklove činy, hrdinské činy Thésea a mýty spojené s Atikou sa čiastočne zachovali iónsky vlys, metópy a fragmenty štítov, vo východnej predsieni je zachovaný kazetový strop.

Héfaistos

Héfaistos, genitív Héfaista — v gréckej mytológii boh ohňa a kováčstva, zároveň aj kováč. Patril medzi vyšších (olympských) bohov. Podľa Homéra syn Héry a Dia (Zeus), podľa Hésioda iba Héry samotnej.

Po narodení ho Héra (hanbiac sa za synovo krívanie) zvrhla z Olympu, vychovávaný bol morskými bohyňami Tetidou (Thetis) a Eurynomou. Keď vyrástol, poslal matke z pomsty do daru zlatý trón, na ktorý ostala Héra kúzlom pripútaná; ako podmienku jej oslobodenia si (podľa jednej z verzií) Héfaistos vyžiadal manželstvo s Afroditou. Po návrate na Olymp sa však zastal matky v jej hádke s Diom, za čo ho Zeus z Olympu zhodil. Dopadol až na ostrov Limnos (starogr. Lémnos) a zlomil si obidve nohy (ľudia mu poskytli pomoc). Ako nepekný krivkajúci mrzák bol terčom posmechu bohov (v Iliade tzv. homérsky smiech). Ako zručný kováč vyhotovil vo svojej podzemnej kováčskej vyhni s pomocou Kyklopov blesky pre Dia, štít pre Aténu, šípy pre Artemidu a Apolóna, výzbroj pre Achilla a Aenea, reťaz, ktorou Zeus prikázal pripútať Prometea, a sieť, do ktorej na lôžku polapil svoju manželku Afroditu nevernú s Areom. Z hliny a vody vytvoril Pandóru. Z kvapky Héfaistovho semena splynutého so zemou (Gaiou) sa zrodil Erichthonios.

Centrom Héfaistovho kultu boli Atény, kde mu bol zasvätený chrám Héfaisteion a na jeho počesť sa konali slávnosti héfaisteje (gr. héfaistia) a chalkeje (gr. chalkeia). Obľúbený námet vo výtvarnom umení: zobrazovaný na vázových maľbách (napr. Héfaistov návrat na Olymp, okolo 450 pred n. l.; Héfaistos s Dionýzom a Mainadami, okolo 450 pred n. l.), v sochárstve a maliarstve často stotožňovaný s Vulkánom, ktorý je jeho obdobou v rímskej mytológii.

Hefele, Melchior

Hefele, Melchior, 11. 1. 1716 Kaltenbrunn, Nemecko – 17. 4. 1794 Szombathely, Maďarsko — rakúsky architekt klasicizujúceho baroka.

Bol ovplyvnený generáciou rakúskych barokových majstrov J. B. Fischera z Erlachu, A. Hildebrandta a B. Neumanna. Staviteľské vzdelanie a skúsenosti získal vo Würzburgu, keď spolupracoval pri výstavbe tamojšej katedrály. Začas pôsobil ako profesor kreslenia pri kráľovskej uhorskej garde vo Viedni. Jeho prvým významným samostatným dielom je hlavný oltár (1756) pútnického kostola v Sonntagbergu (Dolné Rakúsko), vďaka ktorému sa stal členom viedenskej Akadémie výtvarných umení (1757). Od 1757 architekt Uhorskej stavebnej komory, od 70. rokov 18. storočia aj hlavný architekt v Passau. Pracoval na významných cirkevných a šľachtických objednávkach vo Viedni i v Uhorsku. R. 1771 – 73 prestaval katedrálu v Győri, kde sa zoznámil so svojím neskorším mecenášom, biskupom Jánosom Szilyom, pre ktorého postavil v Szombathelyi seminár (1777 – 78), biskupský palác (1778 – 83) a dóm (od 1791). R. 1778 – 81 bol v Bratislave podľa jeho projektov postavený palác ostrihomského prímasa, arcibiskupa J. Baťána (→ Primaciálny palác), ktorý monumentalizáciou hmôt, racionálnym pôdorysom i kompozíciou priečelia s interiérmi v štýle Ľudovíta XVI. predznamenával nástup klasicizmu. Hefele pravdepodobne participoval aj na návrhu neskorobarokového paláca (1760 – 69) M. J. Esterháziho vo Fertőde. Málo známe, ale zaujímavé sú aj jeho návrhy príležitostných architektúr na sklonku činnosti. V Dóme sv. Štefana vo Viedni postavili podľa jeho projektu castrum doloris po smrti cisárov Jozefa II. (1790) a Leopolda II. (1792). Pri príležitosti korunovácie Leopolda II. 1790 postavili vo Viedni víťazný oblúk (na medirytine a kresbách označený signatúrou Melchior Hefele Archi. Inv. C. Schütz sculp.).

Hefner-Alteneck, Friedrich von

Hefner-Alteneck [-nek], Friedrich von, 27. 4. 1845 Aschaffenburg – 7. 1. 1904 Biesdorf (dnes súčasť Berlína) — nemecký elektrotechnik. R. 1867 – 90 pôsobil vo firme Siemens & Halske, kde sa vypracoval z obyčajného robotníka na konštruktéra a šéfinžiniera; 1880 prokurista. Blízky spolupracovník W. Siemensa. R. 1872 – 73 nahradil prstencové vinutie jednosmerných a striedavých elektrických strojov účinnejším bubnovým, 1878 – 79 zostrojil oblúkovú lampu s diferenciálnou reguláciou konštantnej vzdialenosti elektród. R. 1896 – 1948 sa používala podľa neho nazvaná jednotka svietivosti (Hefnerova sviečka).

Heftaliti

Heftaliti — stredoázijský, jazykovo neidentifikovaný kočovný kmeň nejasného pôvodu, ktorý obýval stepi južne od Altaja. V 2. storočí n. l. začali Heftaliti postupovať spolu s Hunmi na západ, v 5. storočí ohrozovali sásánovskú Perziu a pod svoju kontrolu dostali rozsiahle územia Strednej Ázie, Afganistanu a východného Iránu, koncom 5. alebo začiatkom 6. storočia vpadli do Indie a rozvrátili ríšu Guptovcov, v 2. polovici 6. storočia boli porazení západnými turkickými kmeňmi. Podľa byzantských zdrojov sa vyznačovali svetlou pleťou, preto sa v niektorých prameňoch nazývajú Bieli Huni. V čínskych prameňoch označovaní menom Chua (Chua-tun).

Hefty, Ján

Hefty, Ján, 16. 4. 1950 Bratislava — slovenský geodet. R. 1975 – 91 pôsobil v Astronomicko-geodetickom observatóriu SVŠT (dnes STU) v Bratislave, od 1991 na Katedre geodetických základov Stavebnej fakulty STU v Bratislave; 2005 profesor. Venuje sa najmä monitorovaniu a analýze zmien rýchlosti rotácie Zeme a pohybu pólov, určovaniu polohy využitím umelých družíc Zeme, meraniu a spracovaniu družicových geodetických meraní s cieľom sledovať kinematiku litosféry, ako aj globálnej a regionálnej geodynamike.

Autor a spoluautor viac ako 100 odborných publikácií, napr. Globálny polohový systém v štvorrozmernej geodézii (2004), Slovensko očami satelitov (2010), Meniace sa Slovensko očami satelitov (2012). Člen Medzinárodnej astronomickej únie (1988), Medzinárodnej geodetickej asociácie (1993) a Európskej spoločnosti geovied (1999).

Hegedűs, Ármin

Hegedűs [-dűš], Ármin, pôvodne Ármin Geiger, 5. 10. 1869 Szécsény, župa Nógrád – 29. 6. 1945 Budapešť — maďarský architekt, významný predstaviteľ secesie.

Od 1894 pôsobil v staviteľskom úrade v Budapešti, od 1896 v spoločnom ateliéri s Henrikom Böhmom (*1867, †1936), s ktorým navrhoval prevažne kúpeľné stavby (spolupracoval na nich aj s Artúrom Sebestyénom, *1868, †1943). Navrhol viacero verejných i súkromných stavieb najmä v Budapešti, napr. budovu Tureckej banky (1905 – 06, s H. Böhmom), školu na ulici Dob (1905 – 06) a kúpele a hotel Gellért (1909 – 18, s Izidorom Sterkom, *1860, †1935, a A. Sebestyénom), ktoré patria k najvýznamnejším stavbám v secesnom štýle v Budapešti. V neskoršej tvorbe sa priklonil k modernistickému tvarosloviu (napr. obytný dom v Budapešti z 1925, prvá čisto oceľová nosná konštrukcia; hotel a kúpele Tisza v Szolnoku, 1928; pôrodnica vo štvrti Újpest v Budapešti, 1928; a i.).

Na Slovensku navrhol kinematografické divadlo (1909, 1964 asanované), komplex hotela Thermia Palace a kúpeľov Irma (1910 – 12, 2006 obnovené podľa pôvodného projektu) i kúpeľný hotel Pro Patria (1916) v Piešťanoch a Grand hotel Teplice (1909 – 10, vznikol prestavbou a nadstavbou pôvodného hotela z 1859) v Trenčianskych Tepliciach.

Hegedüs, Géza

Hegedüs [-düš], Géza, 14. 5. 1912 Budapešť – 9. 4. 1999 tamže — maďarský spisovateľ. R. 1939 – 46 redaktor vydavateľstva Anonymus, 1945 – 73 prednášal na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti. Autor úspešných historických, biografických a spoločenských románov, napr. Buriči opojenia (A mámor zendülői, 1937), Milétsky námorník (A milétoszi hajós, 1957; slov. 1964), Starí bohovia (Régi istenek, 1959), monografie Byron (1961), kultúrnohistorických štúdií a esejí, literárnych portrétov maďarských spisovateľov Galéria maďarskej literatúry (A magyar irodalom arcképcsarnoka, 1976), spomienok Súmrak včerajška (A tegnap alkonya, 1987), dejín filozofie Tisícročie európskeho myslenia (Az európai gondolkodás évezredei, 1994), kroniky Metropola na brehu rieky Körös. Veľkovaradínske legendárium (Körösparti metropolis. Nagyváradi legendárium, 1999) a i.

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, 27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín — nemecký filozof, vrcholný predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie. Študoval teológiu a filozofiu v Tübingene, 1793 – 96 domáci učiteľ v Berne a 1797 – 1800 vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1801 docent, od 1805 mimoriadny profesor na univerzite v Jene, kde spolu s F. Schellingom vydávali Kritisches Journal der Philosophie (1802 – 03). R. 1806 sa počas vojny s Francúzskom vzdal profesúry a pracoval ako redaktor miestnych novín v Bambergu. R. 1808 – 16 riaditeľ gymnázia v Norimbergu, od 1816 pôsobil na univerzite v Heidelbergu a od 1818 na univerzite v Berlíne (1830 jej rektor).

Hegela značne ovplyvnili jeho predchodcovia, ale i prevratné udalosti vo vtedajšej Európe (napr. napoleonské výboje a Francúzska revolúcia). Charakteristickým princípom jeho myslenia je skôr dôraz na stávanie sa (Werden) ako na bytie (Sein), dôraz na dejiny a zmenu. Dejiny a všetky zmeny sa vyvíjajú v dialektickom procese, v ktorom je protirečenie princípom pohybu a zmeny, pričom každá myšlienka alebo téza je popretá inou myšlienkou alebo antitézou. Tým sa obidve rušia a rozplynú vo vyššej harmónii, v syntéze, pričom sú vyzdvihnuté (aufheben) a zachované na vyššej úrovni, na ktorej sa táto syntéza stáva novou tézou. Celý proces sa takto ďalej opakuje na inej úrovni. Hegelovo filozofické učenie má dominantne systémovú podobu, v ktorej sa usiluje zachytiť celú sféru skutočnosti — myslenie, prírodu, dejiny, kultúru, náboženstvo i umenie. Náznaky jeho filozofického systému obsahovalo už jeho prvé významné dielo Fenomenológia ducha (Phänomenologie des Geistes, 1807), v ktorom sa objavuje pojem svetového rozumu ako základ celej skutočnosti a vývin skutočnosti sa opisuje ako vzostupný proces sebauvedomovania tohto svetového rozumu. Dielo obsahuje významnú analýzu dialektiky pána a raba ako procesu vzájomného sebauznania a vzájomnej závislosti. Ich sebavedomie existuje o sebe a pre seba len ako uznané sebavedomie. Osobnosť nemôže existovať izolovane, ale vytvára sa projekciou do niečoho iného, než je sama, rovnováhu dosahuje len vtedy, keď medzi obidvoma elementmi dôjde k zmiereniu. Hegel toto chápanie osobnosti neskôr v rámci filozofie náboženstva aplikuje aj na teologicko-metafyzickú tému Svätej Trojice. Fenomenológia ducha poukazuje na rozpad metafyzickej ontológie v modernej dobe ako sebavyprázdnenie abstraktnej substancie. Hlavnú myšlienku tohto diela (najhlbším základom všetkého je absolútna idea) rozvíjal Hegel v obsiahlych výkladoch systematickej filozofie. Svoj systém rozpracúval vo viacerých dielach, najmä v prácach Logika ako veda I-III (Wissenschaft der Logik, 1812 – 16; slov. 1986) a Základy encyklopédie filozofických vied (Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaft im Grundrisse, 1817). V nadväznosti na filozofiu I. Kanta, J. G. Fichteho a F. W. J. Schellinga rešpektuje delenie skutočnosti na jej subjektívnu a objektívnu zložku, zásadne však zdôrazňuje ich dialektickú jednotu. Vychádza z presvedčenia, že vo filozofii záleží všetko na tom, či pochopíme a vyjadríme pravdu nielen ako substanciu, ale práve tak isto aj ako subjekt. Hľadá (podobne ako Fichte) cestu na filozofické zdôvodnenie, že ľudské poznanie (sebauvedomený duch) sa zákonite vyvíja smerom k vede – k absolútnemu sebauvedomeniu. Pravú podobu pravdy kladie do oblasti vedy, t. j. živlom existencie pravdy je len pojem. Ten sa mu stáva základným vymedzením činného sebauvedomenia, ktoré sa v poznaní stotožňuje s objektom. Absolútny základ reality je považovaný za blízky povahe nášho myslenia, inak by sa takýto základ stal pre naše myslenie neidentifikovateľným. Hegel vo svojej filozofii však nevychádza zo subjektu (ako napr. R. Descartes či J. G. Fichte), ale z chápania všeobecného vedomia, ktoré sa rozvíja z fázy prirodzeného myslenia až po absolútne vedenie (umenie, náboženstvo, filozofia). Vedomie sa pre Hegela stáva kľúčom k celej pravde, keď vykonáva pohyb od konečného k nekonečnému, čo je možné len vtedy, keď je dynamické, a nie statické. V kritickej nadväznosti na Kantovo a Fichteho chápanie ja (jastva) rozvíja myšlienku, že vedomie je vždy spojené nielen s vedomím seba samého, ale aj s objektom. Zdôraznenie autonómnosti ja viedlo Fichteho k pochopeniu transcendentálneho vedomia ako činnosti. Na Hegelovej koncepcii je najvýznamnejšie to, že vedomie nevyhnutne spája s pohybom sebavytvárania – človek sa tvorí v dejinách sám, vlastnou myšlienkovou prácou, čím Hegel najvýraznejšie z učenia všetkých ostatných nemeckých klasických filozofov posúva problém vedomia do oblasti dejín. Zároveň zdôrazňuje, že základom akéhokoľvek filozofovania je spinozizmus. B. Spinoza vo svojom učení o substancii, ktorú zároveň stotožňuje s Bohom a prírodou, vytvára priestor na nenáboženské chápanie skutočnosti, lebo substancia je causa sui. Hegel tvrdí, že absolútna substancia je pravdou, ale nie je celou pravdou. Aby ňou bola, musí byť myslená ako v sebe činná – živá, dynamická, a nie statická ako u Spinozu. Spinozovský a fichteovský motív (substancia a sebauvedomenie) začali prinášať dovtedy neočakávané filozofické výsledky. Hegel chápe absolútno ako kladenie a sebakladenie, rozvíjanie a sebarozvíjanie neosobného princípu sveta, ktoré sa najprv vyvíja v rámci čistého myslenia (logika), potom prechádza do inobytia (filozofia prírody) a nakoniec sa vracia späť k sebe samému (filozofia ducha). Absolútno (absolútny duch, svetový duch, svetový rozum) je základnou štruktúrou a dynamickým princípom skutočnosti. Je svetom a svet je ním v zmysle myšlienkovo-duchovných a predmetno-konkrétnych realít. Živá substancia je potom bytie, ktoré je opravdivo subjektom a zároveň objektom, je opravdivo skutočné len potiaľ, pokiaľ je pohybom sebakladenia, t. j. sprostredkovaním medzi prechodom seba do inobytia a návratom k sebe samému. V myšlienke o jednote substancie a subjektu sa potvrdzuje nielen dialektický charakter skutočnosti, ale zároveň sa zdôrazňuje nevyhnutnosť chápať subjekt ako konkrétny systém činnosti. Hegel chápe subjekt ako sebačinnosť, sebakladenie a sebavytváranie v rôznych dejinných formách poznávaco-praktickej činnosti ľudí a národov. Hegel pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádza z predpokladu, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti – pojem. Je podľa neho zvrátené zastávať názor, že najprv jestvujú predmety tvoriace obsah našich predstáv a až potom prichádza naša subjektívna činnosť vytvárajúca ich pojmy abstrahovaním a zhŕňaním toho, čo majú predmety spoločné. Pojem je pre Hegela tým prvým a veci sú tým, čím sú v dôsledku činnosti imanentného a v nich sa prejavujúceho pojmu. Hegel tým tvrdí, že myšlienka, konkrétnejšie pojem, je nekonečnou formou, slobodnou stvoriteľskou činnosťou, ktorá na svoju realizáciu nepotrebuje látku jestvujúcu mimo nej. Hegel pochopil pojem ako nekonečnú formu a nazval ho absolútnou ideou. Ide o neosobný duchovný princíp sveta, ktorý sa vyvíja. V procese svojho dialektického samovývoja prechádza troma základnými stupňami. Na prvom stupni sa absolútna idea vyvíja v sebe samej v živle čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové určenia do systému kategórií, ktoré sú navzájom spojené, prechádzajú do protikladov a potom do protirečení, rušia sa a prekonávajú, aby sa na vyššom stupni zjednotili. Tento stupeň skúma logika v troch základných častiach (učenie o bytí, učenie o pojme, učenie o podstate). Na druhom stupni sa absolútna idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, objektivizuje sa do prírody a jej procesov – mechaniky, fyziky a organiky, čím znova obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby na poslednom, treťom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosť. Tento stupeň vývoja skúma filozofia prírody. Na treťom stupni sa absolútna idea vracia k sebe samej. Zjednocuje prvý a druhý stupeň – čisté myslenie a inobytie, čím sa stáva duchom, ktorý predstavuje ľudstvo s jeho duchovno-kultúrnymi aktivitami. Na tomto stupni vývoj absolútnej idey smeruje od subjektívneho ducha (ľudské vedomie) cez objektívneho (právo, morálka, spoločnosť, štát a dejiny, ktoré Hegel chápe ako napredovanie vo vývoji slobody) až k absolútnemu duchu (umenie, náboženstvo, filozofia). Tretí stupeň skúma filozofia ducha. Hegel predovšetkým majstrovsky uplatňuje svoju dialektickú metódu, lebo je presvedčený, že protirečenia hýbu svetom. Umenie skúma krásno ako formu nekonečného v zmyslovej jestvujúcnosti (nekonečno v konečnosti vyjadruje vo forme predstavy). Náboženstvo sa na úrovni citu pokúša pochopiť a vysvetliť skutočnosť. Najvyššou formou absolútneho ducha je filozofia, lebo sa zmocňuje skutočnosti na najvyššej možnej úrovni, na úrovni pojmu. Filozofia je médium, v ktorom idea myslí samu seba. Preto aj dejiny filozofie sú dejinami absolútneho myslenia, ktoré je jediné schopné reflektovať samo seba. Hegel sa preto stal zakladateľom a jedným z vrcholných predstaviteľov dejín filozofie. Súčasťou systémovej stavby Hegelovej filozofie je filozofia práva, filozofia dejín, filozofia náboženstva, estetika a dejiny filozofie. Problematike teórie štátu a práva venoval samostatné dielo Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy (Grundlinien der Philosophie des Rechts oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse, 1820), ktoré je známejšie pod názvom Filozofia práva. Po Hegelovej smrti vydali jeho žiaci jeho Prednášky o filozofii dejín (Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte, 1837). Filozofia objektívneho ducha obsahuje tézu, že človek sa rodí do určitého duchovného prostredia, ktoré žije v morálke a mravnosti, v práve a ústave. V živej mravnosti splývajú objektívne, všeobecné etické normy so subjektívnym morálnym zmýšľaním, t. j. jednotlivci si osvojujú rozumné princípy a uplatňujú ich. Poslaním filozofie práva je opisovať reálne existujúci štát ako niečo, čo je samo osebe rozumné. Právo Hegel nechápal v úzkom právnom zmysle, ale ako súhrn všetkých stránok života spoločnosti. Troma vývojovými stupňami práva sú abstraktné (formálne) právo, moralita a mravnosť. Mravnosť sa člení na rodinu, občiansku spoločnosť a štát. Štát je najvyšším výrazom ľudskej slobody, výsledkom pokračovania rodiny a občianskej spoločnosti. Oddanosť štátu je predpokladom plne sa realizujúcej individuality. Hegel nesúhlasil s myšlienkou suverenity ľudu a obhajoval myšlienku suverenity štátu. Jeho filozofia umenia je koncentrovaná v diele Estetika (Vorlesungen über die Ästhetik, 1835 – 38; slov. 1968). Umenie je vyjadrením ducha v zmyslových formách, a tak sa stáva cestou sebapoznávania absolútnej idey. Hegel rozlišuje tri vývojové stupne v histórii umenia – symbolický, klasický a romantický. Podľa jeho významnej teórie smrti umenia umenie vyčerpalo svoj potenciál. Jeho téza o umení ako poznaní ovplyvnila najmä estetiku marxizmu. Podľa neho náboženstvo i filozofia majú rovnaký predmet záujmu, t. j. pravdu, ktorou je výlučne Boh. Hegelova filozofia náboženstva je postosvietenským pokusom rehabilitovať významné postavenie teológie medzi ostatnými disciplínami myslenia, pričom je zároveň kritikou tradičnej teológie a aj jej rekonštrukciou, čo niekedy vzbudzovalo mylné podozrenie z príklonu k ateizmu. Je reakciou na osvietensky skeptickú kritiku teológie ako metafyziky, ktorá vyvrcholila I. Kantom. Podľa Hegela po Kantovi už viac nie je možná teológia ako špeciálna metafyzika o nadzmyslovom jestvujúcne, t. j. o najvyššom bytí. Kritiku teologickej metafyziky Hegel akceptuje, ale neprijíma osvietenské povýšenie subjektivity na ústredný princíp. Preto transcendentné, najvyššie bytie nie je ani základnou substanciou (ako v metafyzickej ontoteológii), ani základným subjektom (ako v imanentnej antropológii), ale je rozpoznané ako dejinné bytie, t. j. ako spoločenský proces, v ktorom dochádza k splývaniu a zachovávaniu protikladov. Prvý postoj absolutizoval metafyzickú substanciu najvyššieho bytia, druhý zdôrazňoval osvietenské práva subjektivity a slobody. Obidva postoje myslenia tak vyjadrujú odcudzenie božského a ľudského. Hegel však vychádza z reformačného porozumenia viery, ktoré sa sústreďuje na christologické zmierenie božského s ľudským. Odmieta preto učenie o dvoch prirodzenostiach a jeho obnova filozofickej teológie je formou božsko-ľudskej jednoty. Rekonštruuje inkarnáciu ako formu božského sebapoznania vo svojom protiklade. Náboženstvo je tak vzájomným božsko-ľudským sebapoznaním. Analogicky k vývoju absolútnej idey sa Boh prejavuje v inkarnácii Krista, aby dospel k svojej jednote vo Svätom Duchu. Formuláciou o substancii, ktorá sa stáva subjektom, Hegel revidoval monopolárne chápanie klasického teizmu na bipolárne, ktoré neskôr rozvinul do triadického (trojičného) chápania absolútna. Jeho špekulatívna filozofia však nie je závislá od kresťanstva, pretože ho transformuje na univerzálnu ontológiu, v ktorej inkarnácia nie je jedinečným historickým faktom, ale ontologickým princípom božsko-ľudského vzťahu.

hegemónia

hegemónia [gr.] — vodcovstvo, vedúce postavenie, vedúca úloha, napr. určitej spoločenskej vrstvy, politickej strany, štátu; prvenstvo, primát.

Hegenbarth, Josef

Hegenbarth [-bart], Josef, 15. 6. 1884 Česká Kamenice – 27. 7. 1962 Drážďany — nemecký maliar a grafik, jeden z najvýznamnejších nemeckých ilustrátorov 20. storočia.

R. 1908 – 15 študoval na akadémii v Drážďanoch, kde 1946 – 49 vyučoval ilustráciu. Od 1921 kreslil pre časopisy Simplicissimus a Jugend, po 1945 pre Ulenspiegel. Virtuózny a mimoriadne tvorivý kresliar, vynikajúci ilustrátor rozprávok a povestí, ktoré ilustroval perokresbami a akvarelom. Mal bohatú fantáziu a osobitý štýl, ktorý sa vyznačoval expresívnymi líniami a niekedy hraničil s groteskou. Vytvoril knižné ilustrácie diel W. Shakespeara, J. W. Goetheho, H. Balzaca, N. V. Gogoľa, G. Flauberta a i.

Hegerová, Hana

Hegerová, Hana, vlastným menom Carmen Farkašová, 20. 10. 1931 Bratislava — česká speváčka slovenského pôvodu. R. 1951 – 53 študovala dramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave. R. 1953 získala angažmán v Divadle Petra Jilemnického v Žiline (činoherné úlohy), ako speváčka debutovala 1957 v bratislavskej Tatra revue. R. 1958 – 61 účinkovala v pražskom divadle Rokoko, 1961 – 66 v divadle Semafor, 1965 s M. Horníčkom vytvorili recitál H & H ’65.

Presadila sa presvedčivou interpretáciou šansónov domácich autorov i piesní z repertoáru E. Piaf (Mylord), J. Brela (Lásko prokletá), autorskej dvojice K. Weill a B. Brecht (Surabaya Johnny, Barbara Song) a i., medzi jej najväčšie hity patria aj Levandulová, Obraz Doriana Graye, Rozvod, Denim blue a i. Spolupracovala najmä s P. Hapkom a textárom Pavlom Koptom (*1930, †1988). Publikum aj kritiku zaujala precíznym výberom repertoáru, najmä však kultivovaným tmavým altom a schopnosťou dramaticky interpretovať text s mimovoľným prechodom do parlanda. Absolvovala množstvo sólových koncertov doma i v zahraničí (Švajčiarsko, Belgicko, bývalá NSR, Argentína, Kanada, Poľsko, bývalý ZSSR a i.), 1967 hosťovala v parížskej Olympii.

Piesne zo svojho repertoáru nahrala aj na hudobné nosiče (gramofónové platne, neskôr CD): Šansony (1966), Recital (1971), Recital 2 (1973), Lásko prokletá (1977), Potměšilý host (1987), Live (1991), Bratislava live (1997), Všechno nejlepší (2006) a i. Hrala vo filmoch Frona (1954, titulná úloha Frony), Naděje (1963), Kdyby tisíc klarinetů (1964), Ta naše písnička česká (1967) a i. R. 1990 o nej vznikol televízny medailón Nešťastná šťastná Hana Hegerová, 1991 jej filmový recitál Vůně, 1994 v televíznom cykle GEN dokumentárny portrét Hana Hegerová (réžia F. Fenič). R. 1997 vyšla jej autobiografia ...a láska klečí na hrachu. Nositeľka mnohých ocenení.

Hegi, Gustav

Hegi, Gustav, 3. 11. 1876 Ottenbach, kantón Zürich – 23. 4. 1932 Küsnacht, kantón Zürich, Švajčiarsko — švajčiarsky botanik. R. 1902 – 08 kustód v Botanickej záhrade v Mníchove, 1910 – 26 profesor botaniky na univerzite v Mníchove, 1910 – 20 konzul a 1920 – 26 generálny konzul Švajčiarska v Mníchove. Hlavné diela: Príspevky k rastlinnej geografii bavorskej alpskej kveteny (Beiträge zur Pflanzengeographie der bayerischen Alpenflora, 1905), Ilustrovaná kvetena strednej Európy (Illustrierte Flora von Mittel-Europa, 1906 – 31, 7 zväzkov).

heglovstvo

heglovstvo [vlastné meno], hegelianizmus — súborné označenie filozofických učení (smery, školy, hnutia) hlásiacich sa k odkazu G. W. F. Hegla. Po Heglovej smrti (1831) sa veľmi skoro sformovali dve základné školy. Prvá, staroheglovci (väčšinou priami Heglovi žiaci predstavujúci tzv. heglovskú pravicu), kládla dôraz na systémovú podobu jeho absolútnej filozofie s osobitným zreteľom na potvrdzovanie jednoty filozofie a náboženstva (teológie). Jej hlavnými predstaviteľmi boli Georg Andreas Gabler (*1786, †1853), Herman Friedrich Wilhelm Hinrichs (*1794, †1861), Karl Friedrich Göschel (*1781, †1861), Carl Rössler (*1820, †1896) a Karl Ludwig Michelet (*1801, †1893). Predmetom ich záujmu sa stali najmä otázky významu pojmov absolútno a rozum, konečno a nekonečno. Predstaviteľmi druhej heglovskej školy, mladoheglovcov (heglovská ľavica), výrazne radikalizujúcej kritickú reflexiu Heglovej filozofie najmä chápaním človeka, jeho slobody a kritickým vzťahom k náboženstvu, boli najmä Arnold Ruge (*1802, †1880), M. Stirner, Bruno Bauer (*1809, †1882), Moses Hess (*1812, †1875), D. F. Strauss, A. Cieszkowski, L. Feuerbach a mladý K. Marx. Pre myslenie tejto radikálnej filozofickej školy sa stal rozhodujúcou otázkou vzťah filozofie k svetovým dejinám. Vplyv Heglovej filozofie sa rozšíril aj do ďalších krajín sveta. V Spojenom kráľovstve ho reprezentovali najmä J. McTaggart, F. H. Bradley, J. Stirling (*1820, †1909) a B. Bosanquet, v Taliansku B. Croce a G. Gentile, vo Francúzsku J. E. Renan, v Rusku M. A. Bakunin, V. G. Belinskij, A. I. Gercen a N. G. Černyševskij, v Čechách A. Smetana a na Slovensku najmä štúrovci (Ľ. Štúr a J. M. Hurban).

Hegyi, Eugen

Hegyi [-ďi], Eugen, 19. 1. 1917 Levoča – 2. 4. 2011 Bratislava — slovenský lekár, dermatológ, alergiológ a klinický imunológ, brat Ladislava Hegyiho. R. 1942 – 44 pôsobil v Trebišove, 1944 v Bardejove, 1945 – 88 na Dermatovenerologickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, zakladateľ a poverený vedúci Dermatovenerologickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Martine (1962 – 72), zakladateľ a prvý riaditeľ Ústavu lekárskej kozmetiky v Bratislave (1968 – 81), vedúci Dermatovenerologickej katedry Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a zdravotníckych pracovníkov v Bratislave (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita, SZU), 1988 – 2000 konzultant na Katedre dermatovenerológie SZU; 1965 DrSc., 1967 profesor. Zaoberal sa najmä alergiológiou, klinickou imunológiou a kožnými chorobami z povolania. Podieľal sa na zostavení ochranných mastí (Indulona). Autor a spoluautor 18 knižných prác, napr. Diagnostika profesionálneho ekzému (1960), Prevencia a odškodňovanie kožných chorôb z povolania (1966), Pracovné a ochranné masti a pasty (1966), Diagnostika a terapia v dermatovenerologickej praxi (1972), Praktická terapia kožných a pohlavných chorôb (1979), Dermatovenerológia v praxi (1987), Dermatovenerologický atlas – Atlas of Dermatology (1990), Moderná terapia dermatovenerologických chorôb v lekárskej praxi (1993), Ošetrovanie a liečenie kožných a pohlavných chorôb (1994), Dermatologická propedeutika (1997), Aktuálne kapitoly klinickej dermatológie a venerológie (2003), autor vyše 300 vedeckých štúdií a článkov v domácich i zahraničných časopisoch. Zakladateľ a prvý predseda Slovenskej spoločnosti pre alergológiu a klinickú imunológiu, zakladateľ Slovenskej dermatovenerologickej spoločnosti, čestný člen Československej spoločnosti J. E. Purkyňu (1977), Československej dermatologickej spoločnosti (1977), Československej spoločnosti pre alergiológiu a klinickú imunológiu, dermatologických vedeckých spoločností vo Fínsku, v Maďarsku, Nemecku a Poľsku, čestný člen Maďarskej alergiologickej spoločnosti i Spoločnosti pre alergiológiu a experimentálnu imunológiu v bývalej NDR, nositeľ mnohých ocenení.

Hegyi, Ladislav

Hegyi [-ďi], Ladislav, 27. 5. 1939 Bratislava – 27. 1 2016 Malacky — slovenský lekár, geriater, brat Eugena Hegyiho. Od 1963 pôsobil v nemocnici v Topoľčanoch, od 1973 v Novej Bani, od 1977 v Malackách, 1979 – 90 krajský odborník pre geriatriu v Západoslovenskom kraji, 1991 – 94 riaditeľ Výskumného ústavu gerontológie v Malackách, 1995 – 96 riaditeľ Geriatrického centra a primár geriatrického oddelenia v Nemocnici s poliklinikou v Malackách, od 1996 pôsobil v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita, SZU) v Bratislave, od 2002 vedúci Katedry výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky SZU; 2000 DrSc., 2004 profesor. Zaoberal sa gerontológiou a sociálnym lekárstvom. Vymedzil vzťah sociálnej gerontológie k sociálnemu lekárstvu a k verejnému zdravotníctvu, definoval a zdôvodnil pojem sociálna geriatria. Vypracoval princípy geriatrickej dispenzárnej starostlivosti (1984), ako prvý opísal a definoval geriatrický maladaptačný syndróm (1993) a upozornil na jeho význam najmä pre chorých v inštitucionálnej starostlivosti, zaslúžil sa o zavedenie predmetu sociálna gerontológia do výučby (1996). Zakladajúci člen Slovenskej gerontologickej a geriatrickej spoločnosti (1994 – 2002 jej predseda), od 1994 člen Generálnej rady Európskeho zväzu staršej generácie (EURAG, 1996 – 2002 jej podpredseda). Od 1995 vedúci redaktor časopisu Geriatria, od 2004 časopisu Verejné zdravotníctvo. Autor a spoluautor 15 monografií, napr. Zlyhanie adaptácie vo vyššom veku (1993) a Geriatria pre praktického lekára (2004), 7 vysokoškolských učebníc, autor 342 vedeckých a odborných článkov publikovaných v domácich i zahraničných vedeckých a odborných časopisoch. Nositeľ mnohých ocenení.

Heh

Heh — egyptský boh, ktorý sa spájal s predstavou nekonečna. Spolu so svojím ženským aspektom, bohyňou Hauhet, boli členmi ešmunénskeho Osmora, kde bol ako mužský aspekt zobrazovaný v podobe muža s hlavou žaby. V systéme čísloviek jeho hieroglyfická značka vyjadrovala číslo milión. V mýte o nebeskej krave vystupuje Heh ako jeden z bohov, ktorých vytvoril boh Šu, aby mu pomohli podopierať oblohu. Zobrazovaný bol v ľudskej podobe s božskou parochňou a bradou, zvyčajne ako kľačí a v každej ruke drží osekanú palmovú vetvu so symbolmi používanými v ikonografii na obradné zaznamenávanie rokov. Niekedy je zobrazovaný s takouto palmovou vetvou na hlave. Jeho podoba bola súčasťou ozdôb, amuletov, šperkov ap.

Heheovia

Heheovia, vlastným menom Hehe, Wahehe — bantuské etnikum vo vých. Tanzánii; asi 1,3 mil. (2016).

Heheovia prišli na svoje dnešné územie medzi riekami Rufidži a Ruaha (región Iringa) pravdepodobne v 18. stor. V 30. rokoch 19. stor. zastavili postup Masajov a v 70. rokoch odrazili vpád Ngoniov, neskôr úspešne vzdorovali prenikaniu Nemcov i Britov. Kmeňovo jednotní sú od 2. pol. 19. stor., keď náčelník Munyigumba (†1879) zjednotil rozličné heheské územia do jedného kráľovstva.

V súčasnosti je tradičné náboženstvo nahrádzané kresťanstvom. Heheovia sú väčšinou roľníci a pastieri, pestujú kukuricu, pšenicu a zemiaky, chovajú dobytok, ovce a kozy. Jazyk Heheov (kihehe) patrí do benue-konžskej skupiny nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej jazykovej rodiny, mnohí hovoria aj po swahilsky.

Heian

Heian

1. Heian-kjó, Cisárske mesto Pokoja a mieru — pôvodný názov japonského mesta Kjóto založeného 794, do 1868 sídlo cisárskeho dvora a hlavné mesto Japonska. Budované podľa vzoru čínskeho cisárskeho mesta Čchang-an (→ Si-an). Malo pravouhlú šachovnicovú sieť ulíc a v sev. časti cisársky palác Dairi (Vnútro) so záhradami obklopený rozľahlou vládnou štvrťou; kláštory (Saidži, Tódži);

2. obdobie japonských dejín (794 – 1185) nazvané podľa vtedajšieho hlavného mesta ríše Heian. V tom období došlo k vzostupu politického vplyvu rodu Fudžiwarovcov na úkor cisárskej moci a k rozvoju šľachtickej kultúry v meste. Vznikali prvé klasické literárne diela v japončine (básnická zbierka Kokinšú, román Gendži monogatari a i.), maliarske diela v japonskom štýle jamato-e (Fudžiwara-no Takajoši: súbor zvitkových malieb emaki ilustrujúcich scény z románu Gendži monogatari; palácové nástenné maliarstvo). Rozkvet buddhizmu (sekta tendai-šú, zakladateľ mních Saičó, centrum v kláštore Enrjakudži na vrchu Hiei severových. od mesta Heian; sekta šingon-šú, mních Kúkai, kláštor na hore Kója; šírenie amidizmu) i sakrálneho umenia (Džóčó: socha buddhu Amidu; nástenné maľby) a architektúry (kláštory, svätyne). Obdobie mieru trvajúce skoro 400 rokov ukončila vojna medzi rodmi Tairovcov a Minamotovcov, ktorá sa skončila 1185 porážkou rodu Tairovcov, úplným vyvraždením jeho príslušníkov a nastolením minamotovskej vojenskej vlády (šógunátu) v meste Kamakura. Literárnym spracovaním týchto historických udalostí je epos Heike monogatari.

Heiberg, Johan Ludvig

Heiberg [haj-], Johan Ludvig, 14. 12. 1791 Kodaň – 25. 8. 1860 Bonderup — dánsky dramatik a literárny kritik. R. 1822 – 25 pôsobil ako lektor dánskeho jazyka v Kiele. R. 1839 – 49 dramaturg, 1849 – 56 riaditeľ Kráľovského divadla v Kodani. Vydával noviny Kjøbenhavns flyvende Post (1827 – 30), v ktorých presadzoval vlastné estetické názory inšpirované G. W. F. Heglom. Písal vaudevilly, napr. Aprílové žarty (Aprilsnarrene, 1826), Recenzent a zviera (Recensenten og dyret, 1827), Nerozluční (De uadskillige, 1827), v ktorých sa vysmieva z neduhov spoločenského života. Autor tzv. národnej spevohry Návršie elfov (Elverhøi, 1828). Jeho najvýznamnejším básnickým dielom je zbierka Nové básne (Nye digte, 1841), do ktorej bola okrem lyrických básní začlenená aj satirická apokaliptická komédia Duša po smrti (En sjæl efter Døden, 1840).

heidacu

heidacu [jap.], heidatsu — výtvarná technika zdobenia povrchu umeleckých predmetov, pri ktorej sa tenké plátky kovu (napr. striebra alebo zlata), z ktorých je vyrezaný požadovaný dekoratívny tvar, vkladajú do lakového základu. Po zoškrabaní alebo vyleštení vrchnej vrstvy laku sa odhalí kovový povrch vloženého tvaru. Technika sa vyvinula v Číne, kde je označovaná ako ping tuo, v období Nara (8. stor.) bola importovaná do Japonska, kde sa stala veľmi populárnou.

Heide

Heide [haj-] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko; 22-tis. obyvateľov (2017). Strojársky priemysel. Prvýkrát písomne doložené 1404, 1447 – 1559 hlavné mesto slobodnej sedliackej republiky Dithmarschen, na hlavnom námestí (Marktplatz; 4,7 ha) sa každú sobotu konali krajinské zhromaždenia (v súčasnosti trhy). Od 1870 mesto. Stavebné pamiatky: neskorogotický kostol Sankt Jürgen (14. – 15. stor., v 16. – 17. stor. upravený), vodná veža (1903). Vysoké školy, múzeá.

Heidegger, Martin

Heidegger [haj-], Martin, 26. 9. 1889 Messkirch – 26. 5. 1976 Freiburg — nemecký filozof. R. 1909 – 11 študoval katolícku teológiu, 1911 – 16 prírodné vedy a filozofiu vo Freiburgu, od 1915/16 prednášal a viedol semináre, 1919 – 23 pôsobil ako asistent E. Husserla. R. 1923 profesor filozofie na univerzite v Marburgu, od 1928 vo Freiburgu (Husserlov nástupca), 1933 – 34 rektor univerzity, 1945 – 51 mal zakázané pedagogicky pôsobiť, od 1952 emeritný profesor.

Jeden z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších mysliteľov 20. storočia. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa aktívne angažoval v NSDAP, bol jej členom a aktívnym propagátorom. Do konca života bol presvedčený o tom, že učenie národného socializmu bolo v nemeckých dejinách krokom správnym smerom, len jeho uskutočňovanie realizovali ľudia, ktorí zlyhali. Filozoficky sa profiloval pod vplyvom Husserlovej fenomenológie, ale po publikovaní svojho najväčšieho filozofického diela Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927) bolo zrejmé, že sa od pôvodného fenomenologického myslenia radikálne odklonil. Heidegger v celom svojom diele riešil z rôznych pohľadov (vedy, umenia, techniky, jazyka, básnictva a dejín filozofie) len jedinú filozofickú otázku: čo je bytie. V prvom období koncentroval svoju pozornosť na vybudovanie filozofického projektu fundamentálnej ontológie ako učenia o existenciálnej analytike ľudského pobytu (Dasein). Rozhodujúcou v tomto projekte bola otázka, aký je zmysel bytia, pretože len na jej základe potom možno dospieť k odpovedi na otázku čo je bytie. Odpoveď na ňu hľadá filozofia už viac ako dvetisíc rokov, výsledok je však stále neuspokojivý. Heidegger preto odporúčal deštruovať dejiny ontológie, aby sa našla produktívna cesta k odhaľovaniu problému bytia. Podľa Heideggera sa doterajšie ontologické skúmania v celých dejinách filozofie dotýkali len otázok jestvujúcna (Seiende), a nie otázky bytia (Sein), pričom rozdiel medzi jestvujúcnom a bytím nebol tradičnou ontológiou nerešpektujúcou ontologickú diferenciu dostatočne jasne a hlboko pochopený. Fundamentálna ontológia si kladie za cieľ rešpektovať ju a skúmať ľudskú existenciu ako jediný priestor, kde sa môže zmysluplne klásť otázka o zmysle bytia. Človek je jediná bytosť, ktorá si túto otázku kladie, lebo je temporálnou (časovou) bytosťou. Prostredníctvom existenciálov (starosť, úzkosť, strach, nuda, vrhnutosť, naladenosť) jedine ľudská existencia je spätá s otázkou bytia. Preto Heidegger môže tvrdiť, že metafyzika je základným dianím v ľudskom pobyte. Druhé obdobie Heideggerovej tvorby (po tzv. obrate – Kehre) sa nieslo v znamení rozhodujúcej zmeny v pohľade na riešenie otázky prečo je skôr jestvujúcno a nie nič ako rozhodujúcej súčasti hlavnej otázky metafyziky čo je bytie. Kým v prvom období smeroval od otázky bytia k problému času, v druhom období sa pokúsil o rozhodujúcu zmenu a dospel k názoru, že ak má človek pochopiť problém bytia, musí sa najskôr vyrovnať s otázkou času. Vec myslenia Heidegger charakterizuje nie tak, že hovorí o pravde bytia alebo o dejinách bytia, ale jedine tak, aby prehovorila pravda bytia a myslenie dospelo k tejto reči. Myslenie vzťahuje na bytie ako na to, čo prichádza. Preto je myslenie vo svojej bytnosti ako myslenie bytia bytím nárokované. Vecou myslenia je potom priviesť k reči tento trvajúci a vo svojom trvaní na človeka čakajúci príchod bytia. Reč chápe ako dom bytia. V tomto obydlí človek exisistuje len vtedy, ak náleží pravde bytia, ktorú opatruje. V druhom období Heideggerovej tvorby sa teda otázka zmyslu bytia mení na otázku pravdy bytia, lebo ak nie je táto otázka myslená, zostáva ontológia bez svojho základu. Človek sa tak v jeho chápaní stáva pastierom bytia, resp. susedom bytia. Je ním preto, lebo len človek je vo svojej dejinnej bytnosti jestvujúcnom, ktorého bytie ako existencia spočíva v pobývaní v blízkosti bytia. Heideggerov filozofický vývoj nakoniec vyústil do filozoficky nezvládnuteľnej pozície, keď sa neúspešne pokúšal premyslieť otázku bytia bez jeho vzťahu k jestvujúcnosti (Môže vôbec bytie bytovať bez jestvujúcna?). Heidegger sa pokúša premyslieť tento filozofický problém, ale neúspešne. Preto sa jeho filozofické úsilie nakoniec skončilo v rezignácii z akékoľvek nového úsilia o pojmové premyslenie otázky bytia. Heideggerovo dielo veľmi výrazne ovplyvnilo fenomenologické myslenie 20. storočia (E. Fink, J. Patočka), francúzsky existencializmus (J.-P. Sartre, M. Merleau-Ponty), hermeneutiku (H. G. Gadamer) a osobitne dekonštruktivistické učenie J. Derridu, ale napr. aj H. Arendtovú. Hlavné diela: Ontológia — hermeneutika fakticity (Ontologie — Hermeneutik der Faktizität, 1923), Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927), Fenomenologická interpretácia Kantovej Kritiky čistého rozumu (Phänomenlogische Interpretation von Kants Kritik der reinen Vernunft, 1927), Kant a problém metafyziky (Kant und das Problem Metaphysik, 1929), Čo je metafyzika? (Was ist Metaphysik?, 1929), Základné pojmy metafyziky (Die Grundbegriffe der Metaphysik, 1929 – 30), Aristotelova Metafyzika IX (Aristoteles: Metaphysik IX, 1931, 3 zväzky), Bytie a pravda (Sein und Wahrheit, 1933 – 34), Príspevky k filozofii (Beiträge zur Philosophie, 1936), Európa a nemecká filozofia (Europa und die deutsche Philosophie, 1937), Dejiny bytia (Die Geschichte des Seyns, 1938 – 40), Nietzsche I-II (1940), Parmenidés (Parmenides, 1942 – 43), Platónovo učenie o pravde (Platons Lehre von der Wahrheit, 1942), Hérakleitos (Heraklit, 1943 – 44), O bytnosti pravdy (Vom Wesen der Wahrheit, 1943), List o humanizme (Brief über den Humanismus, 1947), Lesné cesty (Holzwege, 1950), Vec (Das Ding, 1950), Reč (Die Sprache, 1950), Úvod do metafyziky (Einführung in die Metaphysik, 1953), Básnicky obýva človek (Dichterisch wohnet der Mensch, 1954), Čo je to – filozofia? (Was ist das – die Philosophie?, 1956), Identita a diferencia (Identität und Differenz, 1957), Princípy myslenia (Grundsätze des Denkens, 1958), Hegel a Gréci (Hegel und Griechen, 1959), Kantova téza o bytí (Kant These über das Sein, 1962), Čas a bytie (Zeit und Sein, 1962), K veci myslenia (Zur Sache des Denkens, 1969).

Heidelberg

Heidelberg [haj-] — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko na východnom okraji Hornorýnskej nížiny na rieke Neckar; 160-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky (výroba dopravných prostriedkov a i.), jemnej mechaniky, elektrotechnický, chemický, kožiarsky, potravinársky, drevársky, papiernický, polygrafický. Dopravná križovatka.

Osídlené už v prehistorickom období (nález sánky Homo heidelbergensis; asi spred 500-tis. rokov), okolo 800 pred n. l. keltské opevnenie, od polovice 1. – 2. storočia rímsky kastel (most cez rieku Neckar). V 3. storočí vznikli na mieste Germánmi zničenej rímskej osady dve nové (naposledy uvádzané 769), na ktorých mieste vzniklo v 11. storočí mesto Heidelberg (prvýkrát písomne doložené 1196) a hrad patriaci falckej línii Wittelsbachovcov (1225). Prvý veľký rozkvet Heidelbergu nastal v 14. storočí, keď sa falcký gróf Ruprecht I. (→ Falcko) stal jedným zo 7 kurfirstov (Heidelberg sa stal jeho rezidenčným mestom) a 1386 založil v Heidelbergu univerzitu (dnes Ruprecht-Karls-Universität). Heidelberg a jeho univerzita sa stali významným kultúrnym a vedeckým centrom. Počas tridsaťročnej vojny nastal úpadok mesta (1622 ho obsadil J. T. von Tilly, 1633 ho dobyli Švédi). R. 1689 dobyté, 1693 zničené francúzskymi vojskami. Po prenesení rezidencie kurfirstov do Mannheimu (1720) stratil Heidelberg dovtedajší hospodársky význam. Od 1803 kúpeľné mesto.

V súčasnosti jedno z najvýznamnejších centier vedy, školstva a kultúry v Nemecku. Sídlo viacerých vysokých škôl, z ktorých najvýznamnejšia je Ruprecht-Karls-Universität založená 1386 ako jedna z prvých troch univerzít na území Svätej rímskej ríše (po pražskej a viedenskej univerzite) a prvá na území dnešného Nemecka. Stala sa jedným z centier humanizmu, dôležitú úlohu zohrala v období reformácie, v 2. polovici 16. storočia jedno z centier európskej vedy a kultúry a centrum kalvinizmu (→ Heidelberský katechizmus). Počas tridsaťročnej vojny utrpela veľké straty, jej knižnica Bibliotheca Palatina bola 1622 ukoristená Maximiliánom I. Bavorským, na žiadosť pápeža Gregora XV. 1623 odoslaná do Vatikánu, odvtedy vo Vatikánskej apoštolskej knižnici (→ Palatina). Po zničení Heidelbergu 1693 bola univerzita niekoľko rokov zatvorená. Nový rozkvet nastal po 1803, keď bola zreorganizovaná, od 1805 súčasný názov. Od 19. storočia jedna z najvýznamnejších svetových univerzít, pôsobili (resp. študovali) na nej napr. R. W. Bunsen, G. R. Kirchhoff, H. L. Helmholtz, M. Weber, K. Jaspers, H.-G. Gadamer i viacerí nositelia Nobelovej ceny (napr. C. Bosch, G. Wittig, O. F. Meyerhof, Ph. Lenard). V súčasnosti má 16 fakúlt a sú k nej pričlenené viaceré významné vedecké ústavy (napr. Centrum molekulárnej biológie, Nemecké centrum pre výskum rakoviny, Astronomické centrum a i.). V Heidelbergu pôsobí viacero vedeckých ústavov, napr. štyri ústavy Inštitútu Maxa Plancka (astronomický, lekársky, právnický a jadrovej fyziky). Knižnice, napr. univerzitná knižnica (vyše 3 mil. zväzkov, z toho vyše 6-tis. rukopisov, ako aj archeologické a umeleckohistorické zbierky; sídli v budove z 1903 – 05), početné múzeá, napr. Kurpfälzisches Museum otvorené 1908 (archeológia, história mesta, maliarstvo od 15. a sochárstvo od 12. storočia, grafické zbierky, umelecké remeslá, zbierka bábik a i.), sídliace v barokovom Palais Morass (1716), galérie, divadlá. Sídlo viacerých vydavateľstiev a mediálnych spoločností.

Stavebné pamiatky: bývalé sídlo falckých Wittelsbachovcov Heidelberský hrad (pôvodne pevnosť z 11. storočia, 1398 – 1410 a 1544 prestavaná na hrad, ktorý bol 1693 a 1764 zničený, odvtedy v ruinách, jedna z najväčších zrúcanín hradu v Nemecku; 1897 – 1900 zreštaurovaný); Starý most (Alte Brücke, aj Carl-Theodor-Brücke, jeden z najstarších zachovaných kamenných mostov v Nemecku, prvýkrát spomínaný 1248) s Neckarskou bránou (1786 – 88); neskorogotický kostol Heiliggeistkirche (1400 – 11; bola v ňom uschovávaná Bibliotheca Palatina); neskorogotický kostol Peterskirche (15. storočie, dokončený 1864 – 70; v stredoveku univerzitná kaplnka, sú v ňom pochovaní viacerí univerzitní profesori), renesančný Haus der Ritter (1592; dnes hotel); baroková radnica (1701 – 05); jezuitský kostol (1712 – 51), jezuitské kolégium (1703 – 11) a i.

Významné turistické a rekreačné stredisko nadštátneho významu, kúpele pri minerálnych prameňoch. Botanická a zoologická záhrada. V Heidelbergu je sídlo hlavného veliteľstva amerických vojsk v Európe. Na vrch Königstuhl (568 m n. m.) s rozhľadňou vedie lanová dráha. Východne od Heidelbergu v doline rieky Neckar sa rozprestiera malebná krajina Neckartal s lesmi striedajúcimi sa s vinicami, hradmi a hradnými zrúcaninami.

Heidelberský katechizmus

Heidelberský katechizmus [haj-] — katechizmus reformovanej cirkvi (evanjelickej cirkvi helvétskeho vyznania, kalvínov) prvýkrát vydaný v januári 1563. Napísaný na podnet falckého kurfirsta Fridricha III. Pobožného s cieľom posilniť a zjednotiť reformovanú vetvu protestantov na území Falcka. Obsahuje vierouku kalvínskeho učenia a vymedzuje ho voči luteránskej a katolíckej vierouke. Hlavný podiel na jeho formulovaní mali profesori teológie na univerzite v Heidelbergu Caspar Olevianus (*1536, †1587) a Zacharias Ursinus (*1534, †1583). Pôvodne bol vydaný v nemčine, holandčine, angličtine, francúzštine a gréčtine, 1619 v češtine a v tom istom roku uznaný Dordrechtskou synodou. Zaradil sa k najrozšírenejším knihám reformovaného kresťanstva. Jeho 129 otázok a odpovedí je rozdelených na tri hlavné časti: 1. bieda hriešneho človeka; 2. vykúpenie človeka, 3. vďačnosť ako ľudská odpoveď na Božie konanie.

Heiden, Eric Arthur

Heiden [haj-], Eric Arthur, 14. 6. 1958 Madison, Wisconsin, USA — americký rýchlokorčuliar. Jediný rýchlokorčuliar v histórii zimných olympijských hier, ktorý získal na jedinej olympiáde (1980 v Lake Placid) 5 zlatých medailí (v pretekoch na 500, 1 000, 1 500, 5 000 a 10 000 m). Po skončení rýchlokorčuliarskej kariéry sa profesionálne venoval cyklistike, 1985 bol majstrom USA a zúčastnil sa na pretekoch Giro d’Italia (1985) a Tour de France (1986). R. 1984 ukončil štúdium medicíny na Stanfordovej univerzite v Kalifornii. Od 1991 lekár (ortopéd) v Salt Lake City, neskôr vyštudoval aj športovú medicínu, 2002 – 06 lekár amerického olympijského rýchlokorčuliarskeho družstva.

Heidenstam, Verner von

Heidenstam, Verner von, 6. 7. 1859 Olshammar – 20. 5. 1940 Övralid — švédsky básnik a prozaik. Pre ochorenie na tuberkulózu musel prerušiť štúdium, podnikol dve dlhodobé cesty po južnej Európe a Blízkom východe, krátko študoval maliarstvo v Ríme a Paríži. Dlhý čas žil vo Švajčiarsku, kde sa zoznámil s A. Strindbergom (ich vzájomná korešpondencia je dôkazom ich obojstranne hlbokého vplyvu). Od 1912 člen Švédskej akadémie. Ústredná postava švédskeho novoromantizmu, ktorého program zhrnul v spise Renesancia (Renässans, 1889) a v polemickej satire Pepitina svadba (Pepitas bröllop, 1890); jeho heslom bola krása, individualizmus a hedonizmus. Program hnutia revoltujúceho proti naturalizmu, vede a technike naplnil už v prvej lyrickej zbierke Roky putovania a potuliek (Vallfart och vandringsår, 1888), ktorá je charakteristická orientálnymi motívmi, hýrivými farbami i tónmi, dekoratívnosťou, metaforami a prirovnaniami vychádzajúcimi z konkrétnych obrazov i neobyčajným osobným tónom.

Jeho lyrika i próza sa vyznačujú národným pátosom, láskou k rodnému kraju a obdivom k prostému človeku. Z lyrických zbierok vynikajú Básne (Dikter, 1895), ako aj silno vlastenecky ladené až exaltované zbierky Ľud (Ett folk, 1902), Nové básne (Nya dikter, 1915) a Staré básne (Sista dikter, 1942). Z prozaických prác sa preslávil cyklom poviedok Karolovci (Karolinerna, 1897 – 98) o období vlády Karola XII., historickým románom Púť sv. Brigity (Heliga Birgittas pilgrimsfärd, 1901) a 2-dielnym románom Rodokmeň Folkungovcov (Folkungaträdet, 1905 – 07), v ktorom zobrazil vzostup mocného rodu. Autor románov Hans Alienus (1892), Svätý Juraj a drak (Sankt Göran och draken, 1900), Les šumí (Skogen susar, 1904) a i. Spomienky na detstvo zobrazil v memoároch Keď kvitli gaštany (När kastanjerna blommade, 1941). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 1916.

Heidler, Jan

Heidler [haj-], Jan, 7. 9. 1883 Police, okres Třebíč – 28. 5. 1923 Opatija, Chorvátsko — český historik a publicista. Pôsobil ako učiteľ dejín na obchodnej akadémii v Prahe-Karlíne. Počas 1. svetovej vojny sa zúčastnil na domácom odboji, významne sa podieľal na májovom manifeste 1917. Po vzniku ČSR od 1919 docent a od 1921 profesor Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Zameriaval sa na české politické dejiny 19. a začiatku 20. storočia. Autor prác České strany politické v Čechách, na Moravě a ve Slezsku (1914), Čechy a Rakousko v politických brožurách předbřeznových (1920).

Heidžó

Heidžó — starý sinojaponský názov mesta Nara.

Heifetz, Jasha

Heifetz [hajfec], Jasha (Josif Ruvimovič), aj Jascha, Yasha, 2. 2. 1901 Vilnius – 10. 12. 1987 Los Angeles, Kalifornia — americký huslista litovského pôvodu. Pochádzal z hudobníckej rodiny, syn koncertného majstra symfonického orchestra vo Vilniuse. Bol zázračným dieťaťom, na husliach hral od štyroch rokov pod vedením otca, neskôr študoval na konzervatóriu vo Vilniuse u Iľju Davidoviča Malkina (*1866, †1953). Ako 6-ročný debutoval v Kovne (dnes Kaunas) ako sólista husľového koncertu F. Mendelssohna-Bartholdyho. Po tomto výnimočnom úspechu sa stal žiakom cárskeho konzervatória v Petrohrade u L. Auera.

R. 1914 debutoval s Berlínskymi filharmonikmi pod taktovkou A. Nikischa, 1916 podnikol koncertné turné po Škandinávii, odtiaľ odišiel do USA, kde už 1917 koncertoval v Carnegie Hall v New Yorku. Odvtedy vystupoval po celom svete ako vyhľadávaný husľový virtuóz. R. 1925 získal americké občianstvo, ZSSR naposledy navštívil 1934. Popri kariére huslistu sa venoval aj pedagogickej činnosti, od 1959 vyučoval v Los Angeles. K jeho žiakom patrili Pierre Amoyal (*1949), Erick Friedmann (*1939, †2004) a i. Podobne ako F. Kreisler aj Heifetz transkriboval mnohé skladby pre husle (asi 250) a je aj autorom kadencií k najznámejším husľovým koncertom (L. van Beethovena, J. Brahmsa, W. A. Mozarta). Venoval sa aj uvádzaniu husľových koncertov súvekých skladateľov (E. W. Korngold, M. Castelnuovo-Tedesco, W. Walton a i.). Realizoval prvé uvedenie Koncertu pre husle a orchester č. 2 S. Prokofieva v Amerike. Venoval sa komornej hudbe a spolupracoval s najznámejšími hudobníkmi svojej doby (s A. G. Rubinštejnom, E. Feuermannom, G. Piatigorským, W. Kappelom a i.). Koncertoval na nástrojoch z dielne A. Stradivariho z 1731 a z dielne G. A. Guarneriho z 1742. Patril k najväčším husľovým virtuózom 20. stor., jeho hra sa vyznačovala brilantnou technikou s rýchlym prstovým vibratom. Koncertnú činnosť zanechal 1973 zo zdravotných dôvodov.

Heike monogatari

Heike monogatari, Príbeh rodu Tairovcov — japonský vojnový epos o vzostupe a páde rodu Tairovcov, najvýznamnejšie dielo následnej tradície žánru bojovníckych príbehov gunki mono. Existuje v mnohých verziách, pričom prvá verzia pravdepodobne vznikla v období medzi 1220 – 40 ako spojenie rozličných pamätí, kronikárskych záznamov a rozprávaní slepých pevcov s lutnou biwa. Idealizujúcim a romantizujúcim spôsobom rozpráva o tragickom závere úsilia Tairovcov o získanie politickej moci na konci obdobia Heian. Krutosť a tragika udalostí vrátane smrti maloletého cisára Antokua (*1178, †1185) otriasli celou krajinou, čo sa v diele odráža v podobe silno prítomného buddhistického pocitu nestálosti (mudžókan) a zákona karmy – zákona príčin a následkov (ingakan). Vysoký podiel slov čínskeho pôvodu (tzv. sinojaponského čítania znakov) v diele odrážal zmeny v mužskej japončine na prechode od jej klasickej fázy k modernej. Vznešený a patetický jazyk eposu Heike monogatari sa stal štandardom tvorby neskorších drám nó. R. 1993 vyšiel český preklad pod názvom Příběh rodu Taira.

Heilbroner, Robert Louis

Heilbroner [hajl-], Robert Louis, 24. 3. 1919 New York – 4. 1. 2005 tamže — americký ekonóm, predstaviteľ amerického ekonomického inštitucionalizmu. Od 60. do konca 90. rokov 20. stor. vyučoval na newyorskej Novej škole sociálnych štúdií (New School for Social Research), od 1972 emeritný profesor.

Venoval sa dejinám ekonomických teórií, neskôr problematike ekonomických systémov a spoločenskej kontrole ekonomiky, upozorňoval na krízu industriálnej spoločnosti. Autor vyše 20 kníh, množstva článkov a odborných štúdií, najznámejšie je jeho dielo Svetskí filozofi: životy, doba a myšlienky veľkých ekonomických mysliteľov (The Worldly Philosophers: The Lives, Times, and Ideas of the Great Economic Thinkers, 1953). Ďalšie diela: Skúmanie ľudskej perspektívy (An Inquiry into the Human Prospect, 1974), Marxizmus: za a proti (Marxism: For and Against, 1980), Kapitalizmus 21. storočia (Twenty-First Century Capitalism, 1993) a i.

Heilbronn

Heilbronn [hajl-] — mesto v juhozápadnej časti Nemecka v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko na rieke Neckar; 124-tis. obyvateľov (2017). Hospodárske a kultúrne stredisko strednej časti údolia rieky Neckar. Priemysel banský (ťažba kamennej soli), strojársky, automobilový (výroba karosérií, súčiastok), elektronický, potravinársky (najmä vinársky), chemický, papiernický, obuvnícky. Dopravná križovatka, významný riečny prístav. V okolí pestovanie viniča. Prvýkrát písomne doložené 741, 1281 mesto, 1371 ríšske mesto. Stavebné pamiatky: zvyšky pôvodného mestského opevnenia, radnica (okolo 1300, 1579 – 82 renesančne prestavaná), ranorenesančný kostol Kilianskirche (koniec 15. stor.) a i. Divadlo, múzeá.

Heiler, Friedrich

Heiler [haj-], Friedrich, 30. 1. 1892 Mníchov – 28. 4. 1967 tamže — nemecký protestantský teológ. Po štúdiu katolíckej teológie, filozofie, psychológie, cirkevných dejín a orientálnych jazykov pôsobil od 1918 na univerzite v Mníchove. Ovplyvnený N. Söderblomom sa 1919 priklonil k protestantizmu, od 1920 prednášal cirkevné dejiny a filozofiu náboženstva na teologickej fakulte univerzity v Marburgu, od 1922 profesor, 1934 na Filozofickej fakulte v Greifswalde a 1935 v Marburgu (po 1945 jej prvý dekan), 1962 – 67 na univerzite v Mníchove. Ovládal mnohé jazyky, zaoberal sa orientálnymi náboženstvami a ich dejinami. V práci Modlitba. Nábožensko-historický a nábožensko-psychologický výskum (Das Gebet. Eine religionsgeschichtliche und religionspsychologische Untersuchung, 1918) zhromaždil rozsiahly materiál o typoch a formách modlitieb rôznych národov sveta a v rôznych historických obdobiach, modlitbu poníma ako centrum každého náboženstva. Jeho vizionárskym cieľom bola ekumenizácia náboženstiev bez dogmatických hraníc. Za jej predstaviteľov považoval arcibiskupa N. Söderbloma, pápeža Jána XXIII. a indického prezidenta a filozofa S. Rádhakrišnana. Ďalšie diela: Nové cesty k jedinej cirkvi (Neue Wege zur einen Kirche, 1963), O ekuméne (Vom Werden der Ökumene, 1967) a i.

Heiligenberg

Heiligenberg [haj-] — obec v Nemecku v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko; 3,1 tis. obyvateľov (2016). Renesančný zámok (pôvodne stredoveký hrad, okolo 1260) budovaný od 1560, s veľkou, 32 m dlhou rytierskou sálou (okolo 1580 – 84) s vyrezávaným kazetovým stropom.

Heiligenkreuz

Heiligenkreuz [haj- -krojc] — obec v Rakúsku v spolkovej krajine Dolné Rakúsko; 1,5 tis. obyvateľov (2017). Pútnické miesto, cez Heiligenkreuz vedie stará pútnická cesta (Via Sacra) z Viedne do Mariazellu. Cisterciánsky kláštor (založený 1133, budovaný od 1150, vysvätený 1187, v 17. a 18. storočí barokovo prestavaný) s kláštorným kostolom (pôvodne románska trojloďová bazilika z 12. storočia, v 13. storočí rozšírená o gotický chór, veže z 1774), románsko-gotickou krížovou chodbou (okolo 1240) a i. Kláštorná knižnica uschováva o. i. rukopisy z 11. – 13. storočia. V Heiligenkreuzi sa nachádza Filozoficko-teologická vysoká škola (založená 1802, štatút vysokej školy od 1976).

Heiligenstadt

Heiligenstadt [haj- -štat] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko na rieke Leine; 17-tis. obyvateľov (2017). Priemysel textilný, hutnícky, tabakový, papiernický. Bahenné kúpele. Vzniklo pri kláštore založenom v 9. storočí, od 1227 mestské práva. Trojloďový kláštorný kostol Sankt Martin (1304 – 1487), bývalé jezuitské kolégium (1739 – 40) v barokovom štýle, barokový zámok (1736 – 38).

Heilmann, Josué

Heilmann [elman], Josué, 19. 2. 1796 Mulhouse – 5. 11. 1848 tamže — francúzsky priemyselník a vynálezca. Už ako 21-ročný vlastnil pradiareň, ktorá pod jeho vedením výborne prosperovala. R. 1823 vynašiel mechanický tkáčsky stav, 1828 vyšívací stroj na 20 nití, ktorý nahradil ručné vyšívanie. Jeho najdôležitejším vynálezom bol stroj na česanie vlny a bavlny (1844), ktorý bol 1855 na parížskej svetovej výstave vyhlásený za najvýznamnejšiu vymoženosť predchádzajúceho desaťročia v textilnom priemysle. Heilmann sa výrazne zasadil o prijatie zákona zakazujúceho detskú prácu v tamojších továrňach.

Heilmann zo Schweinfurtu

Heilmann zo Schweinfurtu [hail- švajn-], Jacob, aj Jacob Hylmann, Jakob zo Schweinfurtu, Jakob Frank, ? asi Schweinfurt – 1526 Meissen — nemecký neskorogotický architekt.

Vyučil sa v hute B. Rieda (Rejta) v Prahe (pravdepodobne pracoval pod jeho vedením v Kutnej Hore). Od 1512 majster kamenárskej huty pri Sankt Annenkirche v nemeckom Annabergu-Buchholzi (po 1515; sieťová klenba trojlodia a starej sakristie s dynamicky vykrojenými rebrami). R. 1517 navrhol a viedol stavbu farského Kostola nanebovzatia Panny Márie v Moste (s bohatým obrazcom hviezdicovej krúženej klenby s pretínajúcimi sa rebrami trojlodia a s klenbou starej sakristie), súčasne bol poradcom pri stavbe mestského kostola v Naumburgu a staval empory kostola v Zwickau. Od 1524 viedol dostavbu paláca Albrechtsburg v Meissene (špirálovité schodisko, klenba v Erbovej sále). Zakladateľ saskej stavebnej huty.

Heim, Albert

Heim [hajm], Albert, 12. 4. 1849 Zürich – 31. 8. 1937 tamže — švajčiarsky geológ a glaciológ. R. 1873 – 1911 profesor na Vysokej škole technickej (Eidgenössische Technische Hochschule), od 1875 aj na univerzite v Zürichu. Sformuloval pojmy tektoniky pásmových pohorí. Zdôraznil význam tangenciálnych pohybov zemskej kôry v Alpách pôsobiacich približne vodorovne so zemským povrchom a súvisiacich s horizontálnymi pohybmi. Za príčinu zemetrasení označil tektonické procesy. Významne prispel ku glaciologickému výskumu. Zasadzoval sa za ochranu fauny a krajiny. R. 1898 podnikol prvý vedecký prelet balónom nad Alpami. Najvýznamnejšie diela: Prieskumy o mechanizme horotvorby (Untersuchungen über den Mechanismus der Gebirgsbildung, 1878, 2 zväzky, atlas), Rukoväť náuky o ľadovcoch (Handbuch der Gletscherkunde, 1885), Geológia Švajčiarska (Geologie der Schweiz, 1918 – 22, 2 zväzky).

Heim, Karl

Heim [hajm], Karl, 20. 1. 1874 Frauenzimmern, dnes súčasť Güglingenu – 30. 8. 1958 Tübingen — nemecký evanjelický teológ. Od 1907 pôsobil ako docent v Halle, od 1914 profesor systematickej teológie v Münsteri, od 1920 v Tübingene. Vychádzal zo švábskeho pietistického prostredia, kriticky pristupoval k poznávaniu prostredníctvom rozumu. V dialógu s filozofickými smermi sa snažil podložiť absolútnosť kresťanskej viery. Najvýznamnejšie diela: Podstata evanjelického kresťanstva (Das Wesen des evangelischen Christentums, 1925), Evanjelická viera a myslenie súčasnosti (Der evangelische Glaube und das Denken der Gegenwart, 1931 – 52, 6 zväzkov).

Heimaey

Heimaey [hajmi] — ostrov pri juhozáp. pobreží Islandu, ktorému patrí, najväčší ostrov súostrovia Vestmannaeyjar; 13,4 km2, 4-tis. obyvateľov (jediný trvalo obývaný ostrov súostrovia, 2009). Budovaný sopečnými horninami, maximálnu výšku dosahuje činná sopka Helgafell, 226 m n. m. (posledná erupcia 1973, po ktorej sa ostrov plošne zväčšil). Rybolov. Trajektové a letecké spojenie s pevninou.