Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 386 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hasan II.

Hasan II., 9. 7. 1929 Rabat – 23. 7. 1999 tamže — marocký kráľ z dynastie Alavitovcov. R. 1957 – 61 následník trónu, 1960 – 61 podpredseda vlády a minister obrany. Od 1961 kráľ, vrchný veliteľ ozbrojených síl a najvyšší cirkevný predstaviteľ marockých moslimov (1961 – 63 a 1965 – 67 aj predseda vlády, od 1971 minister obrany). Vo vnútropolitickej sfére sa snažil udržať si v rámci konštitučnej monarchie autokratickú moc, následne zač. 70. rokov 20. stor. čelil viacerým pokusom o atentát a o štátny prevrat. Po čiastočnej liberalizácii vnútorných pomerov si postupne získaval popularitu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. zvýšil zahraničnopolitickú aktivitu Maroka vo vzťahu ku krajinám Blízkeho východu, 1972 – 73 predseda Organizácie africkej jednoty (OAJ). Historické nároky Maroka na Západnú Saharu a jej anexia 1979 sa však nestretli s medzinárodným pochopením a 1984 viedli k vystúpeniu Maroka z OAJ. V pol. 80. rokov prejavil Hasan záujem o kandidatúru Maroka na vstup do Európskej únie, jeho iniciatíva nenašla v tom čase v európskych krajinách žiadnu podporu. R. 1989 Hasan inicioval na konferencii v Marrákeši založenie zväzu západných arabských krajín Maghrebu (združuje severoafrické islamské krajiny pri pobreží Stredozemného mora: Alžírsko, Tunisko, Maroko).

Haskilová, Clara

Haskilová (Haskil), Clara, 7. 1. 1895 Bukurešť – 7. 12. 1960 Brusel — rumunská klaviristka. Študovala na konzervatóriu v Bukurešti, vo Viedni a v Paríži, kde ako 15-ročná absolvovala klavírnu triedu A. Cortota. Koncertovať začala 1909 po získaní 1. ceny v husľovej a 2. ceny v klavírnej súťaži parížskeho konzervatória, 1910 vyhrala 1. cenu v klavírnej súťaži; zdravotné ťažkosti (skolióza chrbtice) si vynútili dlhšie prestávky v jej koncertnej činnosti. R. 1920 začala opäť koncertovať (Švajčiarsko, Belgicko), 1924 účinkovala v New Yorku, 1926 v Londýne. R. 1937 sa začala jej spolupráca s francúzskym rozhlasom v Paríži, pre ktorú ju angažoval francúzsky dirigent a hudobný skladateľ Désiré Émile Inghelbrecht (*1880, †1965), zakladateľ Orchestre symphonique de Radio Paris (predchodca dnešného francúzskeho Národného rozhlasového orchestra), neskôr s ním pravidelne vystupovala. Od 1943 žila vo Vevey vo Švajčiarsku. Jej umelecká kariéra sa postupne rozvíjala až po 2. svetovej vojne. Mimoriadne uznanie získala 1949 na koncertoch v Holandsku a 1951 v Paríži. Udivovala virtuóznou technikou, jej hra dodnes pôsobí vzácnou jednoduchosťou. Jej široký repertoár obsahoval klavírnu tvorbu L. van Beethovena, F. Schuberta, F. Chopina, R. Schumanna a M. Ravela, z hudby 20. stor. uvádzala napr. B. Bartóka a P. Hindemitha. Interpretácii W. A. Mozarta sa začala intenzívne venovať až 1929 a jej nahrávky dodnes patria k neopakovateľným. Spolupracovala s najvýznamnejšími virtuózmi (G. Enescu, E. Ysaye, P. Casals, A. Grumiaux) a dirigentmi svojej doby (L. Stokowski, H. von Karajan, Ch. Münch). Jej pamiatke je venovaná súťaž Concours international de piano Clara Haskil, ktorá sa od 1963 koná každé dva roky vo švajčiarskom Montreux-Vevey.

Hasse, Johann Adolf

Hasse, Johann Adolf, pokrstený 25. 3. 1699 Bergedorf, dnes súčasť Hamburgu – 16. 12. 1783 Benátky — nemecký skladateľ, najvýznamnejší predstaviteľ neskorej talianskej opery seria, manžel F. Hasseovej-Bordoniovej, žiak N. Porporu a A. Scarlattiho v Neapole. Vrcholné tvorivé obdobie prežil (spolu s manželkou, opernou primadonou) na dvore saského kurfirsta Fridricha Augusta II. (Augusta III.) v Drážďanoch (od 1731 s prestávkami do 1763), kde premiéroval svoje najvýznamnejšie diela, napr. Cleofide (1731), Senocrita (1737), La clemenza di Tito (1738), Demetrio (1740), Didone abbandonata (1742), Arminio (1745), Demofoonte (1748), Adriano in Siria (1752), Il Re pastore (1755) a i., prevažne na libretá P. Metastasia s antickými a orientálnymi námetmi. Po smrti kurfirsta (1763) sa 1764 usídlil vo Viedni, od 1773 žil v Benátkach. Jeho opery boli známe nielen na saskom dvore, ale v celej Európe, uvádzali sa v Londýne, Paríži, Mníchove, vo Varšave, Viedni, ale najmä v talianskych mestách (Neapol, Benátky). R. 1771 bola v Miláne uvedená jeho posledná opera Ruggiero (kde bola v rovnakom čase uvedená aj opera Ascanio in Alba vtedy 15-ročného W. A. Mozarta). Hasse ako vrcholný predstaviteľ nemeckého operného baroka v štýle neapolskej opery serie svojím prepracovaním recitatívu signalizoval cestu k opernej reforme Ch. W. Glucka. Jeho rozsiahle dielo zahŕňa 56 opier, 13 intermezz v buffóznom štýle, 11 oratórií, omše, psalmy a motetá; invenčnou motivickou prácou sa vyznačuje jeho bohatá inštrumentálna hudba, napr. koncerty pre flautu, husle a lesný roh, sólové a triové sonáty.

Hasselblad

Hasselblad — značka fotografických prístrojov vyrábaných švédskou firmou Hasselblad v Göteborgu (pôvodne obchodná firma založená 1841), ktoré sa vyznačujú vysokou spoľahlivosťou a výkonnými objektívmi. K ich vývoju najviac prispel Victor Hasselblad (*1906, †1978), ktorý 1940 skonštruoval (podľa nemeckého leteckého fotoaparátu) svoj prvý fotoaparát HK7 a 1948 zrkadlovku H1600F. Najznámejší model 500C alebo 500C/M (strednoformátová jednooká zrkadlovka s bohatým príslušenstvom a zdokonaleným objektívom) sa stal štandardným profesionálnym prístrojom. Fotoaparáty firmy Hasselblad sa využívali aj pri viacerých projektoch NASA, napr. typ 500C pri projekte Mercury (1962), typ SWC pri lete Gemini 9 (1966), typ 500EL/70 pri prvom pristátí človeka na Mesiaci (let Apollo 11, 1969), typ 500EL/M pri projekte Apollo-Sojuz (1975) a typ 553ELS využívala posádka raketoplánu Discovery (1998). V súčasnosti sa pod značkou Hasselblad vyrábajú aj digitálne fotoaparáty.

Hastings, Warren

Hastings [hejstinks], Warren, 6. 12. 1732 Churchill – 22. 8. 1818 Daylesford — britský politik. R. 1750 odišiel ako zamestnanec britskej Východoindickej spoločnosti do Bengálska, kde sa 1772 stal guvernérom. R. 1774 – 85 prvý generálny guvernér Indie. Upevnil britské koloniálne panstvo a expanzívnymi vojenskými výpravami ho podstatne rozšíril, zreorganizoval vnútornú správu. Po návrate do Anglicka 1785 sa venoval politickej kariére, 1788 bol na podnet E. Burka obvinený zo zneužívania úradnej moci a vydieračstva (impeachment), 1795 zbavený viny.

Hašler, Karel

Hašler, Karel, 31. 10. 1879 Praha – 22. 12. 1941 koncentračný tábor Mauthausen — český textár, skladateľ, herec a režisér. R. 1903 – 15 člen Národného divadla v Prahe, kde stvárnil napr. postavu Chlestakova (N. V. Gogoľ: Revízor) a Honzu (J. Kvapil: Pampeliška). Od 1915 pôsobil v kabaretoch (Rokoko, Lucerna a Varieté ako riaditeľ, autor, režisér a interpret) a venoval sa filmu (herec, režisér a autor filmových scenárov a filmovej hudby: Písničkář, 1932; Král ulice, 1935; Babička, 1940; Městečko na dlani, 1942, a i.). Preslávil sa najmä ako autor piesní (približne 300) s príťažlivými melódiami (tzv. hašlerky), napr. Ta naše písnička česká a Po starých zámeckých schodech (ako Staropražské písničky vyšli 1906 tlačou v nakladateľstve Mojmíra Urbánka) i politických kupletov (protirakúskych i protinemeckých), mnoho jeho piesní bolo nahraných na gramofónové platne. Autor operiet Flašinetářova schovanka (1932), Dcera druhé roty (1938) a Americký hotel (1939).

Hathor

Hathor — egyptská bohyňa (Hathor = doslovne Horov dom), jedno z najstarších a najpopulárnejších božstiev. Spájaná bola s prírodnými silami, oblohou a slnkom, bohyňa lásky, hudby a tanca, matka, ochrankyňa, ale aj ničiteľka. Jej posvätným zvieraťom bola krava, v podobe ktorej bola aj najčastejšie zobrazovaná; okrem zoomorfnej podoby bola zobrazovaná aj v antropomorfnej i kombinovanej forme (žena s kravskými ušami a rohmi). K jej charakteristickým atribútom patria kravské rohy so slnečným kotúčom a vztýčenou kobrou, ako aj hudobný nástroj sistrum. Miesta jej kultu sa vyskytovali po celom území Egypta i mimo neho, k najznámejším patrí kultové miesto s chrámom v Dendere, kde ju uctievali ako manželku boha Hora a matku Horsemataweja. Jej najvýznamnejším sviatkom v roku bola posvätná svadba s Horom v Edfú, súčasťou slávností boli obradné plavby po Níle medzi Denderou a Edfú so sochami obidvoch božstiev. Hathor bola uctievaná aj v Serabit el-Chádim na juhozápade Sinajského polostrova ako Pani tyrkysu, ktorý sa tam ťažil, a v meste Byblos ako Pani Byblu. V nápisoch nazývaná i Pani sykomory, Pani západu ap. V mytologických textoch o oku slnečného boha Re vystupuje Hathor ako ničiteľka ľudstva, pričom sa prejavujú jej živelné deštruktívne vlastnosti. Iné texty ju predstavujú ako dcéru boha Re, ale aj ako jeho matku a matku Hora. V týchto významoch bola symbolicky považovaná za matku egyptských kráľov. V období Starej ríše bola spolu s bohom Slnka Re a kráľom uctievaná v slnečných chrámoch. V mladšom období jej funkcie a symboly splývali s inými ženskými božstvami (Eset, Sachmet, Mut a i.), v gréckej mytológii stotožňovaná s Afroditou. Na početných egyptských sochárskych dielach sa zachovalo zoomorfné zobrazenie Hathor v podobe kravy v ochrannom postoji nad panovníkom (dnes napr. v Egyptskom múzeu v Káhire), hlavice stĺpov s podobou bohyne Hathor (tzv. Hathorina hlavica) boli napr. v chráme kráľovnej Hatšepsut v Dér el-Bahrí.

Hatrík, Juraj

Hatrík, Juraj, 1. 5. 1941 Orkucany, dnes súčasť Sabinova — slovenský skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. R. 1958 – 63 študoval kompozíciu u A. Moyzesa a teóriu hudby a estetiku u O. Ferenczyho na VŠMU v Bratislave. R. 1963 – 65 pôsobil na konzervatóriu v Košiciach, 1965 – 68 ašpirant na VŠMU, súčasne študoval hudobnú psychológiu na Filozofickej fakulte UK. R. 1968 – 71 odborný asistent na Katedre hudobnej teórie VŠMU, 1972 – 90 odborný spolupracovník Slovenského hudobného fondu (dnes Hudobný fond), od 1991 vedúci Katedry kompozície na VŠMU; 1997 profesor. Schopnosť syntetizujúceho myslenia spojená s hlbokou znalosťou svetovej hudby, literatúry, filozofie a psychológie sa odráža nielen v Hatríkovej tvorbe, ale aj v pedagogickej práci na VŠMU (hudobná analýza, hudobné dielne) i v hudobnoteoretických textoch. Jeho skladateľský vývoj sa uberá od tradičných formových schém cez rozšírenú tonalitu k novším kompozično-technickým postupom a vyznačuje sa humanistickým posolstvom. Skladby Canto responsoriale (1965), Introspekcia (1967), Dvojportrét (1970), Symfónia č. 1 „Sans souci“ (1979) a Ponorená hudba (1982) sa v obsahu, ako aj v použitých kompozičných postupoch vyznačujú vzájomným pôsobením a vyrovnávaním protikladov. Jeho tvorba zahŕňa asi 150 opusov rôznych žánrov: opery Adamove deti (1974) a Šťastný princ (1977 – 78), orchestrálne, vokálne a vokálno-inštrumentálne diela, dve symfónie, zbory, komorné diela, napr. sláčikové kvartetá Stratené deti (1993) a Dolcissima mia vita... (2005), piesňovú, akordeónovú a klavírnu tvorbu. Intenzívne sa venoval aj tvorbe pre deti: cyklus hudobných rozprávok Medzi Trpaslúšikmi (1986) a Záhadné pesničky (1986 – 88), spevohry Statočný cínový vojačik (1994) a Bájky o Levovi (1999) i celý rad ďalších hudobných rozprávok a hudobno-scénických projektov s mnohostranným didaktickým využitím, a to najmä pri rozvíjaní detskej kreativity. V jeho tvorbe možno nájsť množstvo priamych súvislostí a prepojení medzi skladbami pre deti a skladbami pre dospelých, napr. v symfonickej básni podľa A. Lundkvista Litánie okamihu (2000), ako aj v koncertnej fantázii Ecce quod Natura (2002) na motívy z cyklu detských zborov Nie som človekpredsa žijem... (1997) a i. Nositeľ Ceny SOZA za najúspešnejšiu skladbu vážnej hudby roku 2006. Jeho osobnosti a dielu sú venované publikácie Evy Čunderlíkovej Hlas pamäti (2003) a Klíčenie semienok: tvorba Juraja Hatríka a jej hudobno-pedagogické kontexty (2013).

Hatta, Muhammad

Hatta, Muhammad, 12. 8. 1902 Bukittinggi, západná Sumatra – 14. 3. 1980 Jakarta — indonézsky politik, jeden z vodcov hnutia za nezávislosť Indonézie. R. 1922 – 32 študoval v Holandsku. Po návrate sa spolu s neskorším prezidentom A. Sukarnom aktívne zapojil do politiky v rámci Indonézskej národnej strany (Perserikitan Nasional Indonesia, PNI). R. 1934 holandskými úradmi uväznený a 1935 poslaný do vyhnanstva na ostrov Bandanaaira, kde zostal až do japonskej okupácie Indonézie 1942, s Japoncami počas vojny v prvých rokoch spolupracoval. R. 1945 sa dostal spolu so Sukarnom do čela hnutia za vyhlásenie nezávislosti (17. 8. 1945) Indonézie, 1945 – 56 viceprezident, v decembri 1948 po holandskej invázii boli krátkodobo aj so Sukarnom uväznení. Po prepustení viedol indonézsku delegáciu na rokovaniach s Holandskom, ktoré 1949 definitívne uznalo nezávislosť Indonézie. R. 1948 – 51 predseda vlády, 1950 – 51 minister zahraničných vecí. R. 1956 odstúpil z funkcie viceprezidenta pre nezhody so Sukarnom, stiahol sa z politického života a venoval sa akademickej kariére. Po Sukarnovom páde 1967 poradca vlády.

Hattala, Martin

Hattala, Martin, 4. 11. 1821 Trstená, okres Tvrdošín – 11. 12. 1903 Praha — slovenský jazykovedec, pôvodca reformnej kodifikácie spisovnej slovenčiny, autor jej prvej gramatiky.

R. 1844 – 48 študoval teológiu a slavistiku na Pázmaneu vo Viedni, 1848 – 50 kaplán v Bzovíku a Hodruši, 1850 – 54 stredoškolský profesor v Bratislave. Od 1854 na odporúčanie P. J. Šafárika študoval jazykovedu na filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe, kde sa aj habilitoval a od 1861 pôsobil ako profesor. Už ako študent Pázmanea sa v auguste 1847 zúčastnil na 4. zasadnutí spolku Tatrín v Čachticiach o jednotnom spisovnom jazyku Slovákov. R. 1850 vyložil odchýlky svojej koncepcie od Štúrovej slovenčiny, od češtiny, staroslovenčiny a bernolákovčiny v knihe Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s najbližšie príbuzným jazykom českým (Grammatica linguae Slovenicae collatae cum proxime cognata Bohemica). Táto gramatika, vydaná anonymne 1852 pod názvom Krátka mluvnica slovenská, bola prvou slovenskou príručkou spisovnej slovenčiny podľa hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy.

Hattala upravil štúrovskú spisovnú normu v hláskosloví a pravopise, pričom v pravopise uplatnil fonologický aj etymologický (historický) princíp. Vo svojej kodifikácii spisovnej slovenčiny dôsledne neodlíšil živé a archaické zložky jazykového systému, a najmä v tvarosloví kodifikoval viaceré archaické javy, pre ktoré nachádzal oporu v češtine. Jeho kodifikácia tzv. opravenej slovenčiny nebola dôsledná ani úplná, vystihla však vtedajší spoločenský vývin a verejnosť napokon slovenčinu prijala ako celonárodný spisovný jazyk.

Autor analýzy synchronických javov v oblasti skladby zachytenej v Mluvnici jazyka slovenského I, II (1864, 1865) a v Skladbe jazyka slovenského (1865). Hattala dobre poznal výsledky novej historicko-porovnávacej jazykovedy a viedol v tejto oblasti viaceré polemiky (Brus jazyka českého. Příspěvek k dějinám osvěty vůbec a slovanské zvláště, 1877).

Haubenstock-Ramati, Roman

Haubenstock-Ramati [-štok], Roman, 27. 2. 1919 Krakov – 3. 3. 1994 Viedeň — avantgardný izraelský hudobný skladateľ. Študoval kompozíciu v Krakove a vo Ľvove. R. 1947 – 50 vedúci hudobného oddelenia poľského rozhlasu a redaktor hudobného časopisu Ruch muzyczny. R. 1951 – 57 učiteľ na konzervatóriu v Tel Avive-Jaffe, od 1958 lektor vydavateľstva Universal-Edition vo Viedni, 1968 – 69 pedagóg v Buenos Aires a v Štokholme, 1973 – 89 profesor hudobnej kompozície na Univerzite hudby a dramatického umenia a 1976 – 86 vedúci jej Ústavu elektroakustiky, experimentálnej a úžitkovej hudby vo Viedni (dnes Institut für Komposition und Elektroakustik). Svojou tvorbou zasiahol najmä do vývoja notácie (hudobná grafika), pričom sa hudbou a spôsobom jej záznamu, resp. interpretácie, usiloval navodiť nové akusticko-priestorové vzťahy medzi hudbou a poslucháčom (napr. Mobile for Shakespeare, 1960, pre hlas a 6 hráčov). Autor koncertantných inštrumentálnych a vokálnych, ako aj javiskových diel, napr. Ricercari pre sláčikové trio (1952), Recitativo e aria pre čembalo a orchester (1955), Les symphonies des timbres (1957), opier Amerika (1966) a Tableau I (1967), antiopery Le comédie (1969), ako aj sláčikového kvarteta (1973), Concerto per archi (1976) a i.

Hauer, Josef Matthias

Hauer, Josef Matthias, 19. 3. 1883 Wiener Neustadt – 22. 9. 1959 Viedeň — rakúsky hudobný teoretik a skladateľ. V hudbe bol samouk. Ako prvý začal uplatňovať princípy dvanásťtónovej kompozičnej techniky (→ dodekafónie). Tradičný durovo-molový systém nahradil súborom 44 trópov, t. j. akordických zostáv, z ktorých sa dali poskladať 12-tónové konštrukcie. Opierajúc sa o absolútnu autonómiu súzvukov, vytvoril nový druh hudobného zápisu, ktorý využíval sústavu 8 notových čiar. Svoj nový kompozičný systém teoreticky sformuloval v prácach O hudobnej podstate (Vom Wesen des Musikalischen, 1920), Význam melosu (Deutung des Melos, 1923), Od melosu k tympanom (Vom Melos zur Pauke, 1925) a Dodekafónia (Zwölftontechnik, 1925). Autor koncertantných a javiskových diel.

Hauer, Rutger

Hauer, Rutger (Oelsen), 23. 1. 1944 Breukelen – 19. 7. 2019 Beetsterzwaag, Holandsko — holandský herec, producent a režisér. R. 1969 účinkoval v televíznom seriáli Floris a vo filme Pán Hawarden (Monsieur Hawarden). R. 1973 vytvoril hlavnú úlohu vo filme režiséra P. Verhoevena Turecký med (Turks fruit, podľa knihy J. Wolkersa), ktorý bol vyhlásený za najlepší holandský film 20. storočia, od 80. rokov 20. storočia účinkoval aj v amerických filmoch. V takmer 100 filmoch vytvoril široké spektrum hereckých postáv, presadil sa najmä v dobrodružných, historických a akčných filmoch. Účinkoval vo filmoch Wilbyho sprisahanie (The Wilby Conspiracy, 1975), Blade Runner (1982; ako android Roy Batty), Jastrabia žena (Ladyhawke, 1985; kapitán Etienne Navarre), Obojok (Wedlock, 1991), Nostradamus (1994), V zajatí ľadu (Arctic Blue, 1993), Výbuch (Blast, 1996), Merlin (Merlin, 1998; lord Vortigern), Vykosťovač (Bone Daddy, 1998), Jungle Juice (2001), Batman začína (Batman Begins, 2005), Sin City: Mesto hriechu (Sin City, 2005, kardinál Roark), Mlyn a kríž (Młyn i krzyż, 2011, Pieter Bruegel starší) a i. Ako režisér sa prezentoval filmom Izba (The Room, 2001), kde zároveň vytvoril postavu Harryho, spoluprodukoval viacero filmov, samostatne produkoval film Submitting (1989).

Haughey, Charles James

Haughey [hóhi], Charles James, 16. 9. 1925 Castlebar – 13. 6. 2006 Dublin — írsky právnik a politik. Člen Fianna Fáil, od 1957 poslanec parlamentu (Dáil). V 60. rokoch 20. storočia zastával viackrát post ministra (o. i. spravodlivosti a financií). Od 1977 vodca strany Fianna Fáil. R. 1979 – 81, marec – december 1982 a 1987 – 92 ministerský predseda. Prioritou jeho vlády bolo úsilie o vyriešenie problému Severného Írska a o zlepšenie anglo-írskych vzťahov. Hospodársku krízu krajiny riešil zahraničnými pôžičkami, čím prudko vzrástla zadlženosť štátu. V poslednom funkčnom období sa usiloval zaviesť úsporné opatrenia a prísnu daňovú politiku.

Haushofer, Karl Ernst

Haushofer, Karl Ernst, 27. 8. 1869 Mníchov – 10. 3. 1946 Pähl, Bavorsko — nemecký geograf a generál. R. 1887 vstúpil do bavorskej armády, kde pôsobil na rozličných postoch, o. i. podnikol početné cesty do východnej a južnej Ázie (Japonsko, India, Kórea, Mandžusko, Čína); po skončení 1. svetovej vojny generálmajor. R.1921 – 39 profesor geografie na univerzite v Mníchove. Najvýznamnejší predstaviteľ medzivojnovej školy geopolitického myslenia Geopolitik, ktorá prispela k formovaniu agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka, spoluzakladateľ a vydavateľ jej časopisu Zeitschrift für Geopolitik (1924 – 44). Mal osobné kontakty s R. Hessom, blízkym spolupracovníkom A. Hitlera. Silno ovplyvnený prácami prirovnávajúcimi štát k biologickému organizmu (najmä F. Ratzela a R. Kjelléna), rozvinul teóriu tzv. životného priestoru (→ Lebensraum). R. 1934 – 37 prezident Nemeckej akadémie, 1938 – 41 prezident Národného zväzu pre Nemectvo v zahraničí.

Hausovia

Hausovia, vlastným menom Hàusàawaa — najpočetnejšia západoafrická etnická skupina obývajúca najmä sev. Nigériu a juž. Niger. Menšie skupiny žijú aj v Sudáne, Kamerune, Ghane, Čade, Pobreží Slonoviny, Benine, Stredoafrickej republike, Togu, Alžírsku, Rovníkovej Guinei, Guinei, Kongu, Gambii, Gabone, Burkine Faso a Eritrei; spolu asi 43 mil. (2016). Tradičným spôsobom obživy je poľnohospodárstvo (proso, ryža, maniok a i.), chov dobytka, oviec a kôz, remeslá (výroba z kovu, kože, dreva; hrnčiarstvo, tkáčstvo) a obchod. Hausovia nikdy nevytvorili veľký centralizovaný štát, ale od 10. – 11. stor. začali na severe dnešnej Nigérie vznikať opevnené sídla, z ktorých sa postupne sformovali ranofeudálne mestské hauské štáty. Ich mýtickým zakladateľom bol princ Bajadžida, ktorý podľa legendy zabil draka brániaceho ľuďom v Daure čerpať vodu z miestnej studne. Kráľovná Daury sa zaňho z vďaky vydala a ich syn sa stal praotcom hauských štátov, jeho siedmi synovia sa stali vládcami 7 mestských štátov – Biram (nazývaný aj Garub Gabas), Daura, Gobir, Kano (najvýznamnejší hauský štát, ktorý ovládol cesty vedúce do údolia Nílu), Katsina, Rano a Zaria (Zazzau), ktoré sa považujú za pravé, legitímne štáty (Hausa Bakwai). Bajadžidov ďalší syn, ktorého matkou bola konkubína, sa stal praotcom takzvaných nepravých, nelegitímnych hauských štátov (Banza Bakwai) – Gwari, Kebbi, Kwararafa, Nupe, Yauri, Zamfara a Ilorin, v ktorých zasa vládli jeho synovia. Hauské mestá boli chránené vysokými hradbami (nazývanými Aminine valy) a silnými bránami, vnútri ktorých boli polia, aby mali obyvatelia počas nepriateľského obliehania dostatok obživy. Významnú úlohu v nich hral obchod, najmä transsaharský (najmä v mestách Kano a Zaria), od 17. storočia aj obchod so štátmi na juhu a juhozápade (Oyo, Dahomejská ríša, Ašantská ríša). Rozvíjali sa v nich remeslá, tkáčstvo, výroba látok, ktoré farbili indigom, spracovanie koží a kováčstvo. Jazyk Hausov (→ hauský jazyk), v ktorom existuje i bohatá literatúra, sa obchodom rozšíril a stal sa dorozumievacím jazykom (lingua franca) na rozsiahlom území záp. Afriky a tretím najrozšírenejším jazykom v Afrike. Od 11. stor. začala väčšina Hausov prijímať islam a tento proces bol zavŕšený v 15. stor. Počas neho Hausovia migrovali i smerom na juh do Oya a iných jorubských štátov, keďže začali obchodovať aj s Európanmi usadenými na pobreží Beninského zálivu. Od 16. stor. začali na územie Hausov od západu prenikať jazykovo úplne odlišní Fulbovia vyznávajúci takisto islam, ktorí v polovici 18. stor. vytvorili teokratický štát, vyhlásili svätú vojnu (džihád) susedom a začiatkom 19. stor. začali džihád i proti hauským štátom (obviňovali ich z vlažného vyznávania viery a z návratu k pohanstvu). Pod vedením fulbského vodcu a náboženského reformátora Usmana dan Fodia väčšinu z nich dobyli a na ich území vytvorili 1801 sultanát Sokoto (→ Sokotská ríša). Ustavičné boje medzi sultanátmi, v ktorých Fulbovia tvorili vládnucu vrstvu, a zvyšnými hauskými štátmi umožnili na prelome 19. a 20. stor. Britom a Francúzom začleniť hauské územia do svojich kolónií. Britský miestodržiteľ Frederick John Dealty Lugard (*1848, †1945) ustanovil systém takzvanej nepriamej vlády (Indirect Rule; neskôr zavedený aj v iných britských kolóniách v Afrike), keď s časťou bývalých právomocí ponechal pri moci miestnych vládcov (emirov), ktorí si tradičné funkcie a právomoci zachovali dodnes. Preto je celá hauská oblasť aj v súčasnosti zaostalou, v podstate feudálnou časťou sev. Nigérie.

Haussmann, Georges Eugène

Haussmann [osman], Georges Eugène, barón, 27. 3. 1809 Paríž – 12. 1. 1891 tamže — francúzsky politik. R. 1853 – 70 v období vlády Napoleona III. prefekt Paríža. Od 1853 za účasti architekta Jeana Charla Alphanda (*1817, †1891) viedol z Napoleonovho poverenia rozsiahlu neorenesančnú prestavbu Paríža. Modernizácia si vyžiadala asanáciu veľkej časti stredovekého mesta, čo sa stretlo s vlnou pobúrenia. Grandiózny a finančne náročný urbanistický koncept riešil otázky bývania, dopravy, hygieny (kanalizačná sieť, zásobovanie vodou), ale aj tvorby zelených zón v meste i na jeho okraji. Nový systém širokých mestských tried (bulvárov) založený na križovaní hlavných mestských osí a prepojení dvoch sústredných okruhov obopínajúcich mesto odľahčil premávku a širokými bulvármi sprístupnil robotnícke štvrte na periférii; cieľom však zároveň bolo dostať pod kontrolu zhromažďovanie robotníkov a zabrániť im pri povstaniach stavať barikády. Haussmann zmenil koncepciu a vzhľad starších námestí, vznikli napr. radiálne sa rozbiehajúce dlhé a široké ulice (bulváre) z námestia Place de l’Étoile (dnes Place de Charles de Gaulle), v priehľadoch ukončené monumentálnymi stavbami, napr. bulvár Champs-Élysées Víťazným oblúkom (Arc de Triomphe) na Place de Charles de Gaulle a obeliskom (Obélisque de Luxor) na Place de la Concorde. Pozdĺž bulvárov vyrástli moderné nájomné domy, ale aj nové druhy stavieb (tržnice, obchodné domy, burzy a iné peňažné inštitúcie). Bezpečnosť mesta zvýšilo zavedenie verejného plynového osvetlenia. Haussmannova prestavba Paríža mala na konci 19. a začiatkom 20. storočia výrazný vplyv na architektúru miest v celej Európe. Centrum Paríža (nábrežie Seiny) vrátane častí, ktoré vznikli Haussmannovou prestavbou Paríža, bolo 1991 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Haute-Normandie

Haute-Normandie [ot -di] — metropolitný región, administratívna oblasť v severnom Francúzsku vo východnej časti Normandského polostrova pri pobreží Lamanšského prielivu medzi Seinskou zátokou a ústím rieky Bresle a na nížine Seiny; rozloha 12 318 km2, 1,839 mil. obyvateľov (2013), administratívne stredisko Rouen. Zahŕňa departementy Eure a Seine-Maritime. Rovinný reliéf tvorený najmä kriedovými usadeninami. Jeden z najbohatších regiónov Francúzska. Priemysel je sústredený pozdĺž dolného toku Seiny na hlavnom dopravnom ťahu spájajúcom oblasť Paríža s Lamanšským prielivom: petrochemický s rafinériami (najmä medzi Le Havrom a Rouenom), chemický (výroba priemyselných hnojív), automobilový (Renault), metalurgický, lodný, strojársky, elektronický, potravinársky, papierenský, cementársky, energetický (tepelná elektráreň v Le Havri, jadrové elektrárne v Paluel a Penly). Významná poľnohospodárska oblasť. Pestovanie obilia (pšenica, jačmeň), cukrovej repy, zeleniny a ovocných stromov (najmä jabloní, výroba calvadosu). Chov hovädzieho dobytka mliečneho typu. Na pobreží viacero rekreačných oblastí. Hustá dopravná sieť; hlavnou dopravnou tepnou je Seina (preprava stavebných materiálov, ropy a ropných produktov, obilia), železničné a cestné (diaľnica) spojenie Paríž – Le Havre, významné prístavy: Le Havre, Rouen. Väčšie mestá: Rouen, Dieppe, Évreux, Le Havre.

Havelange, João

Havelange [avelanž], João, vlastným menom Jean Marie Faustin Goedefroid de Havelange, 8. 5. 1916 Rio de Janeiro – 16. 8. 2016 tamže — brazílsky priemyselník a športový funkcionár. R. 1974 – 98 prezident Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA). Zaslúžil sa o rozvoj a propagáciu svetového futbalového hnutia, jeho zásluhou bol program majstrovstiev sveta 1982 v Španielsku rozšírený na účasť 24 a majstrovstiev sveta 1998 vo Francúzsku na 32 mužstiev. Účastník olympijských hier 1936 v Berlíne v plaveckých súťažiach a vo vodnom póle.

Hawker Aviation Group Ltd.

Hawker Aviation Group Ltd. [hóker evjejšn grup] — jedna z najväčších britských spoločností na výrobu lietadiel, riadených striel, jadrových reaktorov, spaľovacích turbín, lodí a výpočtovej techniky. Založená 1935 so sídlom v Londýne. Vlastnila viac ako 30 firiem doma i v zahraničí, od 1977 súčasť britského štátneho konzorcia leteckej a kozmickej techniky British Aerospace, od 1999 BAE Systems (vytvorené spojením British Aerospace s Marconi Electronic Systems). Výrobca prvých lietadiel s kolmým štartom Hawker Siddeley Harrier úspešných v bojovom nasadení vo vojne o Falklandy.

Hawkins, Coleman

Hawkins [hókins], Coleman, 21. 11. 1904 Saint Joseph, Missouri, USA – 19. 5. 1969 New York — americký džezový tenorsaxofonista. Začínal v skupine Jazz Hounds a v orchestri Fletchera Hendersona (*1897, †1952), 1934 – 39 pôsobil v Európe, po návrate hrával v príležitostných zoskupeniach v harlemských kluboch, v ktorých prijal aj bopové vplyvy. Jeho prejav bol charakteristický prierazným tónom, brilantnou technikou a romantizujúcou rapsodickosťou, čo vyniklo najmä pri interpretácii balád (najznámejšia z nich je nahrávka evergreenu Body and Soul, 1939). Ako prvý uplatnil tenorsaxofón ako džezový nástroj. Najväčší vplyv mal v období swingu.

Heath, Edward

Heath [hít], Edward (Richard George), sir, 9. 7. 1916 Broadstairs – 17. 7. 2005 Salisbury — britský politik. Od 1950 poslanec Dolnej snemovne britského parlamentu za Konzervatívnu stranu. R. 1959 – 60 minister práce, 1960 – 63 lord strážca tajnej pečate. R. 1965 – 75 vodca Konzervatívnej strany, 1970 – 74 predseda vlády, nariadil vyslanie vojsk do Severného Írska, 1973 Spojené kráľovstvo vstúpilo počas jeho vlády do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. R. 1979 – 1981 veľvyslanec v USA. R. 1992 mu bol udelený šľachtický titul.

Hedviga

Hedviga, sv., poľ. Jadwiga, asi 18. 2. 1374 – 17. 7. 1399 Krakov — poľská kráľovná, dcéra uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Po smrti otca (1382) bola vyhlásená za poľskú kráľovnú a 1384 korunovaná v Krakove. Po jej sobáši 1386 s litovským veľkokniežaťom Vladislavom II. Jagiełłom vznikla na základe krevskej únie (1385) personálna únia poľsko-litovského štátu. R. 1387 sa zaslúžila o obnovenie činnosti univerzity (Jagelovská univerzita) v Krakove. R. 1997 kanonizovaná, sviatok 17. júla.

Haüy, René Just

Haüy [aüi], René Just, 28. 2. 1743 Saint-Just-en-Chaussée – 3. 6. 1822 Paríž — francúzsky mineralóg, zakladateľ vedeckej kryštalografie. Kanonik v Notre-Dame a zároveň od 1802 profesor mineralógie na Sorbone a v Národnom prírodovednom múzeu (Muséum national d’histoire naturelle) v Paríži. Zaslúžil sa o poznanie vnútornej stavby minerálov, vypracoval hypotézu o mriežkovej štruktúre kryštálov. Veľa minerálov určil a opísal. Zistil, že kryštály kalcitu sa pri mechanickom namáhaní rozpadajú vždy tak, že vytvárajú klence s plochami zvierajúcimi rovnaké uhly rovnako ako jemný kalcitový prach, ktorý pozoroval pod mikroskopom. Podľa neho rozpad kalcitu pokračuje až po najmenší klenec, ktorý sa nedá už ďalej rozdeliť bez toho, aby sa neporušila základná stavebná jednotka uhličitanu vápenatého. Najmenšie čiastočky nazval štiepne tvary. Najvýznamnejšie diela: Rozprava o teórii štruktúry kryštálov aplikovanej na niekoľko druhov kryštalizujúcich látok (Essai d’une théorie sur la structure des cristaux appliquée à plusieurs genres de substances crisstallisées, 1784), Príručka mineralógie (Traité de minéralogie, 1801), Príručka kryštalografie (Traité de cristallographie, 1822) a i.

Havajčania

Havajčania

1. vlastným menom Kanaka Māoli – označenie pôvodných obyvateľov Havajských ostrovov. Z celkového počtu 1,3 mil. obyvateľov Havajských ostrovov (2010) tvoria 5,9 %. Žijú i v pevninovej časti USA; spolu 527 077 (2010). Z jazykového, kultúrneho a antropologického hľadiska sa zaraďujú k Polynézanom. Havajčania osídlili ostrovy v 3. – 6. stor. n. l. z Markéz a okolo 800 z Tahiti. Vytvorili vyspelú kultúru založenú na poľnohospodárstve a remeselnej výrobe (rezbárstvo, stavba lodí ap.), ako aj na výborných astronomických a moreplaveckých znalostiach. Nemali písmo, ale všetky vedomosti uchovávali a učili osobitne vyškolení ľudia, takzvaní kahunovia. Rozvinuli aj spev, hru na hudobných nástrojoch a tanec (najmä mnohé obmeny huly). Po príchode Európanov (od 1778) sa medzi Havajčanmi rozšírili choroby, proti ktorým neboli prirodzene imúnni (napr. cholera), čoho následkom bol prudký pokles ich počtu z odhadovaných 300 – 500-tis. (1778) na 70 036 (1853), 1910 ich bolo už len 40-tis. V súčasnosti sa počet pôvodných Havajčanov odhaduje na 1 000, ostatní sú miešanci. Veriaci sú kresťania (katolíci a protestanti), pôvodné náboženstvo bolo polyteistické. Havajčania pracujú väčšinou ako poľnohospodárski robotníci, v priemysle a v službách (najmä turizmus). V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa začalo kultúrne oživenie založené na jedinečných dejinách, jazyku a tradíciách Havajčanov. R. 1993 – 2012 boli Havajčania pod názvom Ka Lahui Hawai’i členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO);

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva amerického štátu Havaj bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

havajská explózia

havajská explózia — typ sopečnej erupcie, pri ktorej riedka veľmi horúca (1 200 – 1 300 °C) bázická láva (typ pahoehoe alebo a’a, ktoré majú nízky obsah SiO2) vystrekuje do výšky v podobe fontán. Keďže je extrémne tekutá, pohybuje sa po svahoch sopky vysokou rýchlosťou (až 100 km/h) na veľké vzdialenosti. Havajské explózie sú späté s činnosťou horúcich škvŕn (Havajské ostrovy) alebo s rozpínaním oceánskeho dna (Island). Havajská sopka Mauna Loa (najvyššia činná sopka na svete) vytvorila 1855 lávový prúd dlhý 72 km. Asi 90 % jej povrchu tvoria bazaltové lávy mladšie ako 4 000 rokov, ktoré sa vyliali z puklín na svahoch alebo pretiekli z kalderového lávového jazera pri vrchole.

havajské observatóriá

havajské observatóriá — voľný názov astronomických observatórií umiestnených na ostrove Havaj na vrchole sopiek Mauna Kea a Mauna Loa, ako aj na sopke Haleakala na ostrove Maui. Vznik havajských observatórií sa datuje do 1967, keď bol založený Astronomický ústav (Institute for Astronomy) pri Havajskej univerzite.

Postupne bolo na Mauna Kea vo výške okolo 4 200 m n. m. vybudovaných 13 ďalekohľadov (Mauna Kea Observatories) patriacich rôznym štátom (9 optických a infračervených, 3 submilimetrové, 1 rádiový), ktoré využívajú mimoriadne priaznivé pozorovacie podmienky (vysoká nadmorská výška, suchá a bezoblačná klíma, relatívne stabilná teplota); prvý ďalekohľad s priemerom objektívu 2,2 m bol spustený do prevádzky 1970. Keckove ďalekohľady s priemerom zrkadla 10 m sú najväčšie optické ďalekohľady (pracujú aj v infračervenej oblasti) a Maxwellov ďalekohľad (JCMT) je najväčší submilimetrový ďalekohľad na svete. Skúmajú objekty slnečnej sústavy, hviezdy, exoplanéty, vzdialené galaxie a v nich sa nachádzajúce objekty (napr. hviezdokopy), medzihviezdnu a medziplanetárnu hmotu a i.

Na Mauna Loa sú umiestnené ďalekohľady na pozorovanie Slnka (Mauna Loa Solar Observatory), ktoré prevádzkuje High Altitude Observatory v Boulderi (Colorado) a sú zamerané na výskum Slnka (fotosféra, chromosféra, koróna) v rôznych vlnových dĺžkach a prejavov jeho aktivity.

Na vrchole sopky Haleakala je umiestnené Meesovo observatórium (Mees Solar Observatory) zamerané na sledovanie magnetického poľa Slnka a prejavov jeho aktivity (slnečné škvrny), získavanie spektroheliogramov vo svetle viacerých spektrálnych čiar a pozorovanie slnečnej koróny a fotometrického indexu slnečných škvŕn.

Havajské observatóriá, ďalekohľady na Mauna Kea
Názov Typ Priemer zrkadla alebo antény (m) Prevádzkovateľ V prevádzke od
UH 0,6 m optický 0,6 Havajská univerzita (USA) 1968
UH 2,2 m optický 2,2 Havajská univerzita (USA) 1970
IRTF (Infrared Telescope Facility) infračervený 3,0 Havajská univerzita pre NASA (USA) 1979
CFHT (Canada-France-Hawaii Telescope) optický, infračervený 3,6 Kanada, Francúzsko, USA 1979
UKIRT (United Kingdom Infra-Red Telescope) infračervený 3,8 Spojené kráľovstvo 1979
Keck I (W. M. Keck Observatory) optický, infračervený 10,0 USA 1993
Keck II (W. M. Keck Observatory) optický, infračervený 10,0 USA 1996
Subaru optický, infračervený 8,2 Japonsko 2000
Gemini (Gemini Northern Telescope) optický, infračervený 8,1 USA, Spojené kráľovstvo, Kanada, Čile, Austrália, Argentína, Brazília 1999
CSO (Caltech Submillimeter Observatory) submilimetrový 10,4 USA 1987
JCMT (James Clerk Maxwell Telescope) submilimetrový 15 Spojené kráľovstvo, Kanada, Holandsko 1987
SMA (Submillimeter Array) submilimetrový 8 antén s priemerom 6 m USA, Taiwan 2003
VLBA (Very Long Base Array) rádiový 25 USA 1993

havajský jazyk

havajský jazyk, havajčina, havajsky ’ōlelo Hawai’i — polynézsky jazyk patriaci do vých. (oceánijskej) vetvy austronézskych jazykov. Má veľmi jednoduchý fonetický systém: 5 samohlások a 8 spoluhlások. Od 1822 sa zapisuje latinkou. Hovorí ním približne 24-tis. ľudí (2010), najmä obyvatelia ostrova Niihau a časť staršej generácie na ostatných ostrovoch. V polovici 19. stor. sa používal v školách na vyučovaní, pri bohoslužbách, v súdnictve, tlači i v krásnej literatúre. Po strate nezávislosti Havajských ostrovov koncom 19. stor. začal ustupovať angličtine. Od 70. rokov 20. stor. prežíva intenzívnu revitalizáciu, 1978 sa stal úradným jazykom krajiny (popri angličtine).

Havalda, Andrej

Havalda, Andrej, 26. 4. 1930 Turany, okres Martin – 19. 2. 2010 Bratislava — slovenský metalurg. Od 1953 pôsobil v Laboratóriu strojníctva a hutníctva SAV (dnes Ústav materiálov a mechaniky strojov SAV), od 1971 zástupca riaditeľa, od 1981 až do odchodu do dôchodku vedúci oddelenia materiálov na Katedre materiálov a technológií Strojníckej fakulte STU v Bratislave; 1972 DrSc., 1979 profesor. R. 1967 – 68 hosťujúci docent na Michiganskej univerzite v Ann Arbore (Michigan) v USA. Od 1953 sa zaoberal problematikou fyzikálnej metalurgie, najmä vplyvom najdôležitejších technologických parametrov na celkovú tepelnú bilanciu zvárania elektrickým oblúkom a od 1981 štúdiom prípravy a vlastností nových druhov zložených kovových materiálov a materiálov pripravených technológiou práškovej metalurgie. Spoluzakladateľ (1962) a dlhodobý výkonný redaktor časopisu Kovové materiály. Autor vyše 150 odborných článkov v domácich i zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov, autor a spoluautor publikácií Tepelná kinetika pri zváraní elektrickým oblúkom (1960) a Základy zvárania, delenia a spájkovania (1989).

havanská mačka

havanská mačka, havanská hnedá — plemeno mačiek umelo vyšľachtené britskými chovateľmi v 50. rokoch 20. storočia z čierno-hnedej siamskej mačky a čiernej krátkosrstej mačky, v Severnej Amerike sa považuje za samostatné plemeno, v Spojenom kráľovstve sa zaraďuje medzi orientálne krátkosrsté mačky. Má krátku alebo stredne dlhú orieškovohnedú lesklú srsť, ktorá farbou pripomína havanský tabak (odtiaľ názov), svalnaté telo, dlhé štíhle (predné trochu kratšie) nohy, dlhý mierne zašpicatený chvost, dlhú klinovitú hlavu, stredne krátky nos, veľké uši a šikmé zelené mandľovité oči. Pomerne vzácna mačka; rýchla, obratná, k cudzím ľuďom pomerne nedôverčivá. Nazvaná podľa havanského tabaku s podobnou farbou.

Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928

Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928, aj Havanský dohovor o medzinárodnom súkromnom práve z 1928 — dohovor prijatý na VI. kongrese amerických štátov, ktorý sa konal v Havane na Kube 16. 1. – 20. 2. 1928. Bol k nemu pripojený Kódex medzinárodného súkromného práva (špan. Código de derecho internacional privado) označovaný ako Bustamanteho kódex (Código de Bustamante), nazvaný podľa jeho tvorcu, prezidenta kongresu, významného kubánskeho právnika a právneho vedca zaoberajúceho sa najmä medzinárodným právom, politika a sudcu medzinárodného súdneho tribunálu Antonia Sáncheza de Bustamante y Sirvén (*1865, †1951). Havanskú zmluvu podpísalo na konferencii v Havane 20 štátov, bez výhrad prijalo šesť a s výhradami ďalších deväť štátov Latinskej Ameriky (Brazília, Bolívia, Kostarika, Kuba, Dominikánska republika, Salvádor, Čile, Ekvádor, Guatemala, Haiti, Honduras, Nikaragua, Panama, Peru, Venezuela). Z faktu, že sa k nej nepripojili USA a Kanada a viacerí signatári ju prijali s výhradou, vyplýva, že sa oslabila jej účinnosť, ktorá nastala už 25. 11. 1928. Bustamanteho kódex sa člení na štyri časti s nasledujúcimi názvami: 1. Medzinárodné civilné právo, 2. Medzinárodné obchodné právo, 3. Medzinárodné trestné právo, 4. Medzinárodné právo procesné. V časti o medzinárodnom trestnom práve vychádzal z medzinárodnej jurisdikcie vzťahujúcej sa na určité trestné činy v zmysle medzinárodného práva vrátane obchodu s otrokmi a so ženami, pirátstva a i. Jeho ustanoveniami sa inšpirovalo mnoho krajín, ktoré ich prevzali do svojich úprav medzinárodného súkromného práva.

havarijná tyč reaktora

havarijná tyč reaktora — riadiaca tyč jadrového reaktora určená na rýchle zastavenie štiepnej reakcie, a tým na odstavenie reaktora z prevádzky pri vzniku podmienok vyžadujúcich jeho rýchle odstavenie. Pracuje na princípe zníženia neutrónového toku materiálmi prudko pohlcujúcimi neutróny, ako sú oceľ legovaná bórom alebo zliatiny kadmia a hafnia. Je umiestnená nad aktívnou zónou reaktora a vo svojej polohe je držaná pomocou elektromagnetu; uvoľňuje sa prerušením jeho napájacieho okruhu. Aby jej pád nebol príliš prudký, v spodnej časti aktívnej zóny je hydraulický alebo mechanický tlmič. Havarijná tyč reaktora sa dvíha zdvíhacím zariadením s osobitným pohonom a prevodovým mechanizmom. Indukčný vysielač a mechanické zariadenie ukazujú krajné polohy havarijnej tyče reaktora. Kvôli vylúčeniu fluktuačných impulzov musia na jej pád naraz zapôsobiť minimálne dve z troch blokád dostávajúcich impulz od výkonu reaktora, od jeho periódy alebo od iných parametrov (tlak a teplota) elektrárne. V jadrových reaktoroch VVER-440 typu V-230 a V-213 je 37 havarijných tyčí reaktora. Vysoké požiadavky na bezpečnosť jadrovej elektrárne predpisujú aj ďalšiu nezávislú ochranu reaktora.

Havas, Ferenc

Havas [-vaš], Ferenc, 12. 3. 1935 Budapešť – 23. 2. 2007 Šopron — maďarský tanečník a pedagóg. R. 1953 absolvoval Štátny baletný inštitút (Állami balett intézet, ABI) v Budapešti u F. Nádasiho a 1963 študijný pobyt vo Veľkom divadle v Moskve u L. M. Lavrovského, A. Meserera a i. Člen (1952), sólista (1953) a baletný majster-repetítor, ako aj pedagóg baletu Štátnej opery v Budapešti. Vytvoril okolo 40 titulných, hlavných a sólových postáv, ako sú napr. Jozef (Šatôčka), Franz (Coppélia), Princ (Labutie jazero), Baltaváry (Nôty z Biharu), Girej (Bachčisarajská fontána), Albert (Giselle), Princ Desiré (Spiaca krásavica), Romeo (Romeo a Júlia), SpartakusCrassus (Spartakus), Colas (La Fille mal gardée), Orion (Sylvia), Mlynár (Trojrohý klobúk), ako aj postavy v baletoch Drevený princ, Vták ohnivák, Ludas Matyi a i. Hosťoval v London Festival Ballet (1960 – 64), v Barcelone, vo Veľkom divadle v Moskve, v Grand Ballet de France (od 1974) a i. Pedagogicky pôsobil na Maďarskej vysokej škole tanečného umenia (Magyar Táncművészeti Főiskola).

Havassy, Ivan

Havassy [-ši], Ivan, 1. 7. 1925 Humenné – 28. 2. 1990 Košice — slovenský biochemik. R. 1954 – 61 pôsobil na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach), 1961 – 64 v Laboratóriu hutníckej technológie SAV, 1964 – 69 v Ústave experimentálnej biológie SAV, od 1969 v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Košiciach; 1982 DrSc. Zaoberal sa biochémiou v oblasti fyziológie hospodárskych zvierat, pričom spolu s kolektívom medzi prvými v Československu zvládli pracovnú techniku so zlúčeninami označenými stabilným izotopom dusíka. Autor a spoluautor vyše 70 vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí, ktoré prispeli k formovaniu nového komplexného pohľadu na dusíkový metabolizmus hospodárskych zvierat, najmä prežúvavcov.

Havel, Karel

Havel, Karel, 21. 7. 1944 Praha — slovenský letecký odborník. Od 1970 pôsobí na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov VŠD (dnes Žilinská univerzita) v Žiline, 1990 – 91 prodekan fakulty;1998 profesor; súčasne od 1975 letový inštruktor profesionálnych pilotov na Žilinskej univerzite. Od 2002 prednášal na univerzite v Glasgowe, Terste a Portoroži. Od 1993 styčný pracovník v európskom programe harmonizácie a integrácie riadenia letovej prevádzky, kde pôsobí v rôznych odborných skupinách, od 1998 poradca riaditeľa štátneho podniku Letové prevádzkové služby SR. Autor a spoluautor asi 100 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 5 monografií, napr. Řízení letového provozu (1990), Civilno-vojenská spolupráca v manažmente letovej prevádzky (Civil/military Co-operation in Air Traffic Management, 1996) a Dopravné nehody (2003).

Havelka, Božej

Havelka, Božej, 1. 1. 1928 Bratislava — slovenský veterinárny lekár. R. 1957 – 89 pôsobil v Ústrednom štátnom veterinárnom ústave v Bratislave (od 1968 vedúci odboru bakteriológie), z toho 1969 – 71 na College of Veterinary Medicine v Bagdade, 1990 – 91 vo Výskumnom ústave liečiv v Modre; 1990 DrSc. Zaoberal sa laboratórnou diagnostikou hygienickej bezchybnosti a zdravotnej neškodnosti potravín a surovín živočíšneho pôvodu, ako aj laboratórnou diagnostikou zápalov mliečnej žľazy dojníc, ich tlmením a prevenciou. R. 1981 získal spolu s kolektívom spolupracovníkov autorské osvedčenie na vynález dezinfekčného prostriedku na tlmenie mastitíd dojníc. R. 1984 – 89 člen Medzinárodnej mliekarskej federácie. Autor diela Hygiena dojenia a mastitídy dojníc (1976), spoluautor diel Hygiena potravín živočíšneho pôvodu (1961), Zápaly mliečnej žľazy dojníc (1975), Mastitidy skotu (1987) a Výroba kvalitného mlieka (1987), ako aj autor 147 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a zborníkoch.

Havelka, Karol

Havelka, Karol, 13. 1. 1900 Brno – 15. 9. 1970 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1928 – 39 pôsobil na VUT v Brne, 1940 – 70 na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1949 – 50 rektor SVŠT; 1946 profesor, 1956 DrSc. Súčasne 1953 založil a do 1962 externe viedol Ústav stavebníctva a architektúry SAV. R. 1964 akademik SAV, 1965 člen korešpondent ČSAV. Venoval sa problematike betónových konštrukcií. Zjednodušil výpočet železobetónového prierezu vypracovaním teórie substitučného prierezu, rozvinul metódu fiktívnych momentov na riešenie staticky neurčitých konštrukcií a rozpracoval metódu lineárnej redukcie plošných konštrukcií, ktorá zjednodušila a spresnila výpočty dosák a škrupín. Autor projektu 65 m vysokej vežovej konštrukcie vodojemu v Trnave. Autor, resp. spoluautor viacerých kníh, napr. Betón I. Technológia a dimenzovanie (1953), Predpäté kruhové základové dosky premenného prierezu (1956), Rámové konštrukcie mostové a halové (1958), Rotačné nosné plochy (1961) a i.

Havelka, Ondřej

Havelka, Ondřej, 10. 10. 1954 Praha — český herec, spevák a režisér. Vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte AMU v Prahe (1978) a opernú réžiu na JAMU v Brne (1989). Od 1976 – 95 spolupracoval s Originálnym pražským synkopickým orchestrom ako spevák, tanečník a stepár a nahral s ním šesť albumov. R. 1995 založil vlastný swingový big band Melody Makers, s ktorým doteraz vystupuje. R. 1978 – 85 člen divadelného Studia Ypsilon v Prahe; presadil sa ako filmový a televízny herec napr. vo filmoch Krakonoš a lyžníci (1978), Vinobraní (1982), Pod nohama nebe (1983), Saturnin (1994) a Případy detektivní kanceláře Ostrozrak (2000). Scenárista a režisér filmu Zdravý nemocný Vlastimilený Brodský (1999), režíroval operu Nagano (2004; hudba Martin Smolka, *1959, libreto Jaroslav Dušek, *1961).

Havelka, Svatopluk

Havelka, Svatopluk, 2. 5. 1925 Vrbice, dnes časť Bohumína, okr. Karviná – 24. 2. 2009 Praha — český skladateľ, jeden z najvýznamnejších tvorcov českej hudby 2. polovice 20. storočia. Skladbu študoval súkromne u K. B. Jiráka, muzikológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity u J. Huttera a A. Sychru. Po krátkom pôsobení v ostravskom rozhlase a v Armádnom umeleckom súbore sa od 1954 výhradne venoval hudobnej kompozícii. Jeho kompozičný štýl bol od začiatku zakotvený v národnej tradícii s dôrazom na ľudovú melodiku tanečného typu. V období do 1970 uňho prevládali skladby programového charakteru, pričom dôležitým nástrojom výrazu sa stali zvukové prostriedky avantgardy 60. rokov 20. storočia, v 2. polovici 70. rokov komorná tvorba. V 80. rokoch vo svojom diele syntetizoval všetky slohové exkurzy do vyzretého a celistvého výrazu. Väčšina jeho skladieb z tohto obdobia je inšpirovaná základnými kresťanskými hodnotami. Z tvorby: kantáta Chvála světla (1959, na texty S. K. Neumanna), obdobne motivovaná „poéma o přírodě a lásce“ Heptameron (1964), symfonická báseň Pěna (1965, podľa básne H. M. Enzensbergera) a symfonický obraz Che Guevara (1969) inšpirovaný stretnutím s kubánskym revolucionárom. Historické inšpiračné zdroje mala aj symfónia (balet) Pyrrhos (1970, uvedená v Drážďanoch 1975 – 80 v choreografii P. Šmoka), a symfonická fantázia Hommage à Hieronymus Bosch (1974) i kantáta List Poggia Braccioliniho Leonardu Brunimu z Arezza o odsouzení Mistra Jeronýma z Prahy (1984). Havelkov zmysel pre jedinečné zvukové kombinácie a nuansy potvrdzuje suita Percussionata pre 4 hráčov a 46 bicích nástrojov (1978) a z novších diel Parénéze (1993, pre spev a sústavu bicích nástrojov) na pôvodne grécky text epištol. Vzácne sú aj jeho drobné komorné skladby pre sólové nástroje (violu, sólovú flautu, Pocta Fra Angelicovi pre sólovú gitaru a i.). Inšpiratívna sila slova a obrazu sa u Havelku prejavila aj pri tvorbe filmovej (k 70 dlhometrážnym a 150 krátkym filmom) a scénickej hudby. V období tzv. normalizácie, keď nesmel vyučovať na štátnych školách, bol vyhľadávaným súkromným učiteľom kompozície, a tým výrazne ovplyvnil mnohých príslušníkov strednej generácie súčasných českých skladateľov. R. 1990 vymenovaný za riadneho profesora kompozície na pražskej AMU. Nositeľ viacerých vyznamenaní a ocenení.

Havelský, Václav

Havelský, Václav, 7. 5. 1943 Osuské, okres Senica — slovenský strojársky odborník. Od 1969 pôsobí na Katedre tepelnej techniky Strojníckej fakulty SVŠT (dnes STU); 2000 profesor. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na termomechaniku, najmä na oblasť chladiacej a klimatizačnej techniky so zameraním na výskum a vývoj nových energeticky efektívnejších a ekologicky menej škodlivých systémov vrátane kombinovaných systémov súčasnej výroby tepla, chladu a elektrickej energie. Autor 87 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a monografie Energetická efektívnosť aplikácií chladiacich obehov (1999), spoluautor publikácie Tepelné čerpadlá (1988).

Havemann, Robert

Havemann [-fe-], Robert, 11. 3. 1910 Mníchov – 9. 4. 1982 Grünheide — nemecký prírodovedec a politológ, východonemecký disident. Od 1932 bol členom nemeckej komunistickej strany, po nástupe nacizmu sa zapojil do odboja. R. 1943 ho nacisti odsúdili na smrť, trest mu však potom zmenili na väzenie. Po 1945 sa stal profesorom na Humboldtovej univerzite vo východnom Berlíne, vstúpil do Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), za ktorú bol poslancom v Snemovni ľudu NDR. V súvislosti s destalinizáciou sformoval 1956 v strane opozičnú skupinu intelektuálov a verejne vystupoval proti komunistickej verzii marxizmu. R. 1964 vylúčený zo SED a z univerzity, 1966 aj z akadémie vied. Pokračoval v kritike socialistického režimu a jeho ideológie, za čo bol 1976 odsúdený na domáce väzenie, z ktorého bol pre ťažkú chorobu prepustený tri roky pred smrťou.

Haviar, Vladimír

Haviar, Vladimír, 18. 10. 1911 Púchov – 4. 3. 1996 Bratislava — slovenský lekár, kardiológ, spoluzakladateľ slovenskej kardiológie a kardiochirurgie. R 1934 – 87 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1948 – 79 prednosta II. internej kliniky Lekárskej fakulty UK, súčasne externý pedagóg v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 1987 na dôchodku; 1956 mimoriadny, 1965 univerzitný profesor. R. 1944 účastník SNP, 1945 – 46 poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu, 1968 – 70 Slovenskej národnej rady. Zaoberal sa predovšetkým novými vyšetrovacími metódami v kardiológii i problematikou pohybového režimu a rehabilitácie po akútnom infarkte myokardu. Autor a spoluautor mnohých odborných, encyklopedických a vedecko-náučných publikácií, napr. Hyperthyreodizmus a angina pectoris (1939), Embolické príznaky pri paroxymálnej tachykardii (1941), Srdce ťa varuje (1962), Hypertenzívní choroba (1954), Arterioskleróza (1957), Dlhodobé sledovanie liečby infarktu myokardu pohybovým režimom (1970) a Arrhythmie (1974), autor vyše 150 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, ako aj populárno-náučných a a zdravotno-výchovných článkov o získaných a vrodených srdcových chybách, o prevencii srdcovo-cievnych chorôb a správnej životospráve. R. 1955 – 66 hlavný internista Slovenska, 1954 – 60 predseda Československej kardiologickej spoločnosti, 1969 zakladajúci člen a prvý predseda Slovenskej lekárskej spoločnosti, 1969 – 73 predseda Slovenskej kardiologickej spoločnosti, člen Medzinárodnej kardiologickej spoločnosti, 1966 expert Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve pre kardiovaskulárne choroby a rehabilitáciu v kardiológii. Nositeľ Československého vojnového kríža 1939 I. stupňa (1945) za účasť v protifašistickom odboji a SNP, Medaily J. E. Purkyňu (1969) a Pribinovho kríža I. triedy (2007, in memoriam).

Havířov

Havířov — mesto v Česku v Moravskosliezskom kraji v okrese Karviná v Ostravskej panve v aglomerácii Ostravy; 73-tis. obyvateľov (2017). Vzniklo 1955 zlúčením viacerých obcí a bolo vybudované ako sídlisko s dominantnou obytnou funkciou a rozvinutými verejnými službami (najväčšie administratívne samostatné sídliskové mesto Česka, najvýznamnejší urbanistický celok v štýle tzv. socialistického realizmu v bývalom Československu). V okrajových častiach priemysel strojársky, potravinársky, kožiarsky, energetický (tepelná elektráreň). Južne od Havířova chránené územie Meandry Lučiny (riečna niva s meandrujúcim tokom, s výskytom ohrozených a chránených živočíchov a rastlín).

Havlíček, František

Havlíček, František, 3. 1. 1921 Karlove Vary – 6. 8. 1989 Bratislava — český skladateľ a aranžér populárnej hudby. Po štúdiu na konzervatóriách vo Viedni a v Prahe (1940 – 41) sprevádzal ako klavirista popredných domácich i zahraničných spevákov (Zarah Leander, *1907, †1981; C. Valenteová a i.). S tanečnými orchestrami účinkoval vo Francúzsku, v Holandsku, vo Švédsku i v Nemecku, od 1945 pôsobil v Prahe, od 1949 na Slovensku (Vysoké Tatry), 1956 sa usadil v Bratislave (klavírne trio s J. Berczelerom a Júliusom Bavolyárom, *1924, †1985), od 1958 v slobodnom povolaní. Autor približne 60 piesní (o. i. December, Luna nad Lago maggiore, More, Pesnička z predmestia, Ráno nad riekou, Starý denník), skladieb zábavnej, scénickej i filmovej hudby, ako aj inštrumentálnych skladieb. Od polovice 50. do začiatku 80. rokov 20. storočia ako skladateľ výrazne obohacoval kvalitu slovenskej populárnej hudby i jej žánrovú pestrosť.

Havaj

Havaj, angl. Hawaii, havajsky Hawai’i — najväčší ostrov Havajských ostrovov v severnej časti Tichého oceána; 10 451 km2, okolo 100-tis. obyvateľov. Budovaný je bazaltmi, prítomné sú aj alkalické bázické lávy – havaity. Typický sopečný reliéf, sopky Mauna Kea (4 205 m n. m.), Mauna Loa (4 169 m n. m.) a Kilauea (1 250 m n. m., v minulosti považovaná za vedľajší kráter Mauny Loa), medzi ktorými sa nachádza neúrodná náhorná plošina (1 500 – 1 800 m n. m.). Početné jazierka, na mnohých miestach uniká z puklín v zemi horúca para. Na južnom a severovýchodnom pobreží plantáže cukrovej trstiny a kávovníka. Hlavným centrom je prístavné mesto Hilo.

Havajský národný park

Havajský národný park, angl. Hawaii Volcanoes National Park — národný park na ostrove Havaj; 92 934 ha, vyhlásený 1916 (1961 bol z neho vyčlenený národný park Haleakala na ostrove Maui). Zahŕňa sopky Mauna Loa (4 169 m n. m.) s množstvom vedľajších kráterov a Kilauea (1 250 m n. m.), ako aj časť pobrežia Tichého oceána. Rozmanité lávové útvary, sopečné javy sú predmetom vedeckého štúdia (1912 na Havaji Massachusettský technologický inštitút zriadil observatóriá na skúmanie sopečnej činnosti, → havajské observatóriá). Bohatá tropická vegetácia s vysokým podielom endemických druhov, vzácne druhy vtákov, 428 druhov z kmeňa chordáty, z čoho sa 352 druhov považuje za endemity. Havajský národný park je od 1980 súčasťou biosférickej rezervácie, 1987 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Havettová, Jaroslava

Havettová, Jaroslava, rod. Likařová, 5. 10. 1942 Praha — slovenská filmová výtvarníčka českého pôvodu, animátorka a režisérka, manželka Ela Havettu. Do filmovej animovanej tvorby vstúpila v 60. rokoch 20. storočia, debutovala vo filme bratov V. a I. Popovičovcov Pinguin (1965). Prvú samostatnú filmovú animáciu a réžiu prezentovala 1969 vo filme Pieseň. Významný úspech zaznamenala filmom Socha (1970), ktorý je inšpirovaný Michelangelovou myšlienkou, že v každom kameni je ukrytá socha. Pri filme Kým sa ucho neodbije (1971) spolupracovala s hudobníkmi M. Vargom a P. Hammelom. Ďalšie filmy: Kontakty (1980; hudba D. Ursíny; tretia cena – bronzový Hugo na XVII. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Chicagu), Pomoc (1984), Prečo máme rady sliepky (1986), Restaurant (1986), Údel (1988; hudba D. Ursíny) reagujúci na odcudzenosť človeka v modernej spoločnosti (Strieborný medveď na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale v Berlíne 1989) a i. R. 1995 Havettová režírovala divácky populárny film Z deníku žáka III. B aneb Edudant a Francimor. V súčasnosti žije a tvorí v Českej republike.

Havetta, Elo

Havetta, Elo (Eliáš), 13. 6. 1938 Veľké Vozokany, okres Zlaté Moravce – 3. 2. 1975 Bratislava, pochovaný vo Veľkých Vozokanoch — slovenský filmový režisér, manžel J. Havettovej. R. 1953 – 57 študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. So svojím spolužiakom J. Jakubiskom počas štúdia natočil svoj prvý 16-mm film Šupka a Šupáci (1957) a neskôr nemý film Mikulášsky občasník (1961 – 63). R. 1961 – 66 študoval réžiu na pražskej FAMU u K. Kachyňu (keďže nedoplnil teoretickú časť diplomovej práce, štúdium formálne neukončil). Ku krátkometrážnym filmom z tohto študentského obdobia, keď uprednostňoval sklon k obrazovej výtvarnosti a improvizácii, patria Gotická manéž pro jednoho (1962), Svatá Jana (1963), Život nadivoko (1964), Oběd v trávě (1964, televízna inscenácia), 34 dnů absolutního klidu (1965) a Předpověď: nula (1966, absolventský film). R. 1968 nastúpil ako režisér do Slovenského filmu. Debutoval filmom Slávnosť v botanickej záhrade (1969, réžia), svoj druhý (zároveň aj posledný) hraný film Ľalie poľné (1972, námet, scenár, réžia) nakrútil na motívy prózy V. Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec. Svojím naturelom smeroval k surrealistickému videniu problémového sveta, usiloval sa však, aby jeho filmárske výpovede nestratili zrozumiteľnosť. Po nástupe normalizácie sa obidva filmy dostali takmer na 30 rokov do trezoru a Havetta mohol ako režisér Československej televízie Bratislava (1973 – 75) režírovať len niektoré televízne inscenácie a dokumentárne filmy, napr. Dve lásky skromného Púchovčana (1973), Všade stretneš mladých ľudí (1974) a Škoda lásky (1974). Realizoval aj nekonvenčný filmový magazín Ráčte vstúpiť (1974 – 75, 15 dielov) a magazín Lastovička (1973 – 74, 5 dielov). Okrem filmu a divadla sa venoval aj fotografii (diapolyekran Stvorenie sveta pre výstavu Expo ’67 v Montreale), výtvarnému umeniu a knižnej grafike, písal prózu a piesňové texty. R. 1990 mu bola in memoriam udelená Cena V. Vančuru na Filmovom festivale pracujúcich a osobitná cena poroty za celoživotné dielo na festivale Dni českého a slovenského filmu v Bratislave.