Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 374 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Has, Wojciech Jerzy

Has, Wojciech Jerzy, 1. 4. 1925 Krakov – 3. 10. 2000 Lodž — poľský filmový režisér. Od 1947 režisér Štúdia dokumentárnych filmov v Lodži, od 1955 Filmového štúdia vo Varšave. V tom období nakrútil niekoľko dokumentárnych a populárno-náučných filmov. Od 1957 sa venoval réžii celovečerných hraných filmov, debutoval filmom Slučka (Pętla, 1957), 1963 nakrútil psychologickú drámu Ako byť milovaná (Jak być kochaną). Zaujal aj romantickým príbehom zo Španielska 18. stor. Rukopis nájdený v Zaragoze (Rękopis znaleziony w Saragossie, 1964) a adaptáciou románu B. Prusa Bábka (Lalka, 1968). Od 1974 prednášal na filmovej škole v Lodži, 1989 – 90 dekan, 1990 – 96 rektor. Režíroval filmy Šifry (Szyfry, 1966), Sanatórium so znakom smrti (Sanatorium pod klepsydrą, 1973), Nezaujímavá história (Nieciekawa historia, 1982), Škrabák (Pismak, 1984), Nezvyčajná cesta Baltazára Kobera (Niezwykła podróż Baltazara Kobera, 1988) a i.

Hasá

Hasá, arab. al-Hasá’, al-Ahsá’ — krajina vo východnej časti Saudskej Arábie pri pobreží Perzského zálivu, na severe hraničí s Kuvajtom, na juhovýchode s Katarom a so Spojenými arabskými emirátmi; rozloha okolo 106 200 km2, hlavným strediskom je mesto Hofúf. Púšťová krajina tvorená pobrežnou nížinou na východe a náhornou plošinou na západe. Pri pobreží početné ostrovčeky a koralové útesy. Početné oázy, najväčšia Hasá (50 dedín s prameňmi silnej výdatnosti zavlažujúcimi viac ako 16-tis. ha okolitej pôdy), v ktorej okolí je vysadených množstvo stromov na spevnenie pohyblivých viatych pieskov. Hasá je jedným z najvýznamnejších regiónov ťažby ropy na svete (o. i. strediská Ghavár a Bukajk, podmorské ložisko Saffánija). Viacero moderných prístavno-priemyselných komplexov (napr. v Dammáme), početné ropné prístavy (najväčší v Ras Tanura); odsoľovanie morskej vody. Na umelo zavlažovaných pôdach pestovanie ryže, pšenice, sezamu, citrusov, datľovníka, figovníka a zeleniny. Hustá dopravná sieť, potrubná doprava z ropných polí do prístavov na pobreží Perzského zálivu a Červeného mora a do Rijádu.

hasák

hasák [nem.] — technický slangový názov kliešťového nastaviteľného kľúča na silné zatiahnutie a na rozoberanie rúrok.

Hasan

Hasan, plným menom Hasan ibn Alí ibn Abí Tálib, 625 Medina – 669 tamže — syn Alího ibn Abí Táliba a Fátimy, najstarší vnuk proroka Mohameda, podľa šíitskej tradície druhý imám. V detstve patril do okruhu najbližších ľudí svojho starého otca, proroka Mohameda. V mladosti nebol politicky činný, až po zavraždení kalifa Usmána ibn Affána (656) pomáhal svojmu otcovi Alímu potláčať nepokoje a dosiahnuť uznanie Alího nástupníctva po Mohamedovi a titul kalifa. Po zavraždení Alího (661) nebol určený nástupca a viacerí jeho stúpenci prisahali vernosť Hasanovi. Vyzvali ho, aby sa postavil proti sýrskemu umajjovskému miestodržiteľovi Mu’ávijovi I. (Mu’ávija ibn Abí Sufjá), ktorý viedol rebélie proti Alímu a odmietol uznať Hasana ako ďalšieho kalifa. Napriek sklamaniu mnohých začal Hasan s Mu’ávijom I. rokovať a 661 sa za priznanie doživotného dôchodku zriekol kalifátu v prospech Mu’áviju. Dožil pokojne v Medine, šíitská tradícia však pripisuje zodpovednosť za jeho smrť Umajjovcom a Hasana zaraďuje medzi popredných šíitských mučeníkov.

Hasan II.

Hasan II., 9. 7. 1929 Rabat – 23. 7. 1999 tamže — marocký kráľ z dynastie Alavitovcov. R. 1957 – 61 následník trónu, 1960 – 61 podpredseda vlády a minister obrany. Od 1961 kráľ, vrchný veliteľ ozbrojených síl a najvyšší cirkevný predstaviteľ marockých moslimov (1961 – 63 a 1965 – 67 aj predseda vlády, od 1971 minister obrany). Vo vnútropolitickej sfére sa snažil udržať si v rámci konštitučnej monarchie autokratickú moc, následne zač. 70. rokov 20. stor. čelil viacerým pokusom o atentát a o štátny prevrat. Po čiastočnej liberalizácii vnútorných pomerov si postupne získaval popularitu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. zvýšil zahraničnopolitickú aktivitu Maroka vo vzťahu ku krajinám Blízkeho východu, 1972 – 73 predseda Organizácie africkej jednoty (OAJ). Historické nároky Maroka na Západnú Saharu a jej anexia 1979 sa však nestretli s medzinárodným pochopením a 1984 viedli k vystúpeniu Maroka z OAJ. V pol. 80. rokov prejavil Hasan záujem o kandidatúru Maroka na vstup do Európskej únie, jeho iniciatíva nenašla v tom čase v európskych krajinách žiadnu podporu. R. 1989 Hasan inicioval na konferencii v Marrákeši založenie zväzu západných arabských krajín Maghrebu (združuje severoafrické islamské krajiny pri pobreží Stredozemného mora: Alžírsko, Tunisko, Maroko).

Haščič, Marcel

Haščič, Marcel, 15. 4. 1954 Trenčín — slovenský grafik. R. 1973 – 79 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u O. Dubaya a A. Brunovského. Venuje sa voľnej grafike, ilustrácii, knižnej tvorbe, plagátu, grafickému dizajnu, krátkym filmom a tvorbe objektov. Z grafických techník preferuje farebnú litografiu. Jeho diela sa vyznačujú dadaistickou hravosťou, analytickým štúdiom mechanizmov a pohybu, ako aj intelektuálnym humorom hraničiacim s iróniou (Dáma s chameleónom, litografia, 1988).

Hasdeu, Bogdan Petriceicu

Hasdeu, Bogdan Petriceicu, 26. 2. 1838 Cristineşti-Hotinului, Besarábia, dnes Cristineşti, judeţ Botoşani, Rumunsko – 25. 8. 1907 Cîmpina, dnes Câmpina, pochovaný v Bukurešti — rumunský jazykovedec, historik a folklorista. Pochádzal zo starej bojarskej rodiny, po absolvovaní štúdií v rôznych vedných odboroch sa 1863 usadil v Bukurešti. Založil a viedol niekoľko časopisov (napr. Din Moldova, Lumina), v ktorých uverejňoval svoje historické, jazykovedné, etnografické a literárnokritické články. Od 1874 profesor porovnávacej filológie na univerzite v Bukurešti. Položil vedecké základy rumunskej filológie, svojím monumentálne projektovaným slovníkom rumunského jazyka Etymologicum Magnum Romaniae (1886 – 93) sa zaslúžil o konštituovanie spisovnej rumunčiny. Z historických prác je najvýznamnejší spis Kritické dejiny Rumunov (Istoria critică a românilor, 1874/75). V oblasti folkloristiky sa pokúsil o klasifikáciu ľudovej slovesnosti a zaoberal sa teóriou rozprávky. Z dramatických prác vyniká jeho historická dráma Razvan a Vidra (Răzvan şi Vidra, 1867).

Hasdingovia

Hasdingovia — východogermánsky kmeň tvoriaci jednu z vetiev zväzu Vandalov.

Hasdrubal

Hasdrubal — meno viacerých kartáginských politikov a vojvodcov: Hasdrubal, ? – 221 pred n. l. (zavraždený) — zať Hamilkara Barka, švagor Hannibala. Po Hamilkarovej smrti 229 pred n. l. prevzal velenie nad kartáginským vojskom v Hispánii a pokračoval vo výbojoch. R. 227 pred n. l. založil prístavné mesto Kart Hadashat (Nové Kartágo, lat. Carthago nova, dnes Cartagena). Ovládol hispánske územie až po rieku Iberus (dnes Ebro), ktorá sa po uzavretí zmluvy s Rímom 226 pred n. l. stala hranicou kartáginského vplyvu. R. 221 pred n. l. zahynul v bojoch s keltskoiberským obyvateľstvom, velenie nad kartáginským vojskom prebral Hannibal; Hasdrubal, asi 243 pred n. l. – 207 pred n. l. pri rieke Metaurus (dnes Metauro, Umbria) — syn Hamilkara Barka, mladší brat Hannibala, kartáginský veliteľ v 2. púnskej vojne. Počas Hannibalovho ťaženia v Itálii velil vojskám v Hispánii. R. 211 pred n. l. porazil rímske vojsko, na ktorého čele stáli bratia Scipio a Scipio Calvus, a (dočasne) získal stratenú Hispániu (po rieku Iberus). R. 210 (alebo 209) pred n. l. sa však Rimania pod velením Scipiona Africana St. zmocnili mesta Kart Hadashat (Nové Kartágo) a 208 pred n. l. porazili Hasdrubalovo vojsko pri Baecule (dnes Baylen), čím Hasdrubal znova stratil Hispániu. Podarilo sa mu však prejsť s časťou vojska cez Pyreneje a Alpy do Itálie na pomoc Hannibalovi, ale 207 pred n. l. v bitke pri rieke Metaurus zahynul. Jeho hlavu vhodili Rimania do Hannibalovho tábora; Hasdrubal, ? – 146 pred n. l. — veliteľ kartáginského vojska počas 3. púnskej vojny (149 – 146 pred n. l.). Spočiatku porazil rímske vojsko vedené konzulmi L. Calpurniom Pisonom a L. Mancinom, potom bránil Kartágo, ktoré obliehal Scipio Africanus Ml. V bezvýchodiskovej situácii sa vzdal.

Hase

Hase [háze] — rieka v Nemecku, pravostranný prítok Emže; dĺžka 193 km. Pramení v Teutoburskom lese, ústi v meste Meppen. Na hornom toku západne od Melle bifurkáciou (prostredníctvom vodných tokov Else a Werre) spojená s Veserou.

hašé

hašé [fr.] — kašovitý pokrm z jemne sekaného alebo mletého mäsa (hovädzie, rybie) pripravovaný na cibuli, často ochutený koreninovými prísadami, ktoré mu dodávajú typickú vôňu a chuť. Podáva sa ako hlavné jedlo alebo ako nátierka. Známe sú aj polievky hašé.

Hase, Karl August von

Hase [háze], Karl August von, 25. 8. 1800 Niedersteinbach – 3. 1. 1890 Jena — nemecký evanjelický teológ a cirkevný historik. Od 1823 súkromný docent na teologickej fakulte univerzity v Tübingene, od 1828 na filozofickej fakulte univerzity v Lipsku, od 1830 profesor cirkevných dejín na univerzite v Jene. Autor diela Cirkevné dejiny (Kirchengeschichte, 1834), ktoré vyšlo v jedenástich prepracovaných vydaniach, a Príručky protestantskej polemiky proti rímskokatolíckej cirkvi (Handbuch der protestantischen Polemik gegen die römisch-katholische Kirche, 1862).

Hasegawa, Tóhaku

Hasegawa, Tóhaku, aj Nobuharu, 1539 Nanao – 1610 Edo, dnes Tokio — japonský maliar obdobia Momojama (1568 – 1600).

V mladosti maľoval tušom diela s buddhistickými námetmi a signoval ich ako Nobuharu (Stádo koní, okolo 1570). Na zač. 70. rokov 16. stor. sa usadil v Kjóte, kde študoval diela maliarskej školy Kanó, monochrómnu tušovú maľbu (tzv. suiboku) z obdobia šógunátu Muromači, ako aj čínske maliarstvo obdobia dynastií Sung a Jüan. Vytváral najmä náboženské diela pre zen-buddhistické chrámy, tušom maľované skladacie deliace steny (zásteny, tzv. bjóbu; Borovice v hmle, okolo 1600), ale i diela pre aristokraciu. Jeho diela sa vyznačujú lyrizmom, expresivitou, výnimočným majstrovstvom monochrómnej tušovej maľby a jedinečným zachytením premenlivej nálady prírodného prostredia. Neskoré diela sú charakteristické odvážnou kompozíciou a osobitou výrazovou silou (Havrany a volavky, po 1605), čo ho zaraďuje medzi najvýznamnejších japonských maliarov (→ japonské výtvarné umenie).

Hasenclever, Walter

Hasenclever [-zenklé-], Walter (Georg Alexander), pseudonymy Axel Kjellström a Hans Vecleer, 8. 7. 1890 Aachen – 21. 6. 1940 internačný tábor v Les Milles, Francúzsko — nemecký spisovateľ. Pacifista, po zbavení nemeckého občianstva 1933 emigroval do Francúzska. Autor expresionistických drám Syn (Der Sohn, vydaná 1914 uvedená 1916), Antigona (Antigone, vydaná i uvedená 1917) a Zo záhrobia (Jenseits, vydaná i uvedená 1920), vtipných konverzačných komédií Lepší pán (Ein besserer Herr, vydaná 1926, uvedená 1927; slov. 1962; sfilmovaná napr. 1963, réžia Hans-Dieter Schwarze) a Sobáše sa uzatvárajú v nebi (Ehen werden im Himmel geschlossen, vydaná i uvedená 1928) a hry Münchhausen (vydaná 1938, uvedená 1948; slov. 1968; sfilmovaná 1966, réžia Fritz Umgelter). V satirickej hre Napoleon zasahuje (Napoleon greift ein, vydaná 1929; uvedená 1930) vytvoril analógiu medzi Napoleonovou diktatúrou a nacistickým režimom. Autor spomienkových románov Bezprávni (Die Rechtlosen, 1963 vo výbere Básne, drámy, próza, Gedichte, Dramen, Prosa) o živote vo francúzskom internačnom tábore a Omyl a vášeň (Irrtum und Leidenschaft, 1969) o rokoch mladosti.

Hášim, Ahmet

Hášim, Ahmet, 1884 Bagdad – 4. 6. 1933 Istanbul — turecký básnik. Bol učiteľom francúzštiny. Silne na neho zapôsobili P. Verlain a A. Rimbaud. Kládol dôraz na estetiku verša. Patril medzi prvých predstaviteľov expresionizmu a symbolizmu v tureckej poézii. Jeho poézia sa vyznačuje mimoriadnou obraznosťou. Vydal zbierky básní Jazerné hodiny (Göl Saatleri, 1921), Pohár (Piyale, 1926) a i. Napísal aj cestopis a knihu spomienok na detstvo.

Hásí Mesáud

Hásí Mesáud, fr. Hassi Messaoud — veľké ropné pole v Alžírsku v severnej časti Sahary v pieskovej púšti Veľký východný Erg tiahnuce sa v smere sever – juh, objavené 1956. Ropa sa nachádza v prvohorných pieskovcoch (2,5 mld. t zásob). Hásí Mesáud je ropovodmi spojený s prístavnými mestami Arzew, Alžír, Bedžája a Skikda i s náleziskom zemného plynu Hásí R’Mel. V priebehu prípravných prác na ťažbu ropy boli objavené zdroje vody, pri ktorých vznikli kúpaliská a vyrástli rozsiahle háje.

Hašimoto, Rjútaró

Hašimoto, Rjútaró, 29. 7. 1937 Soja, prefektúra Okajama – 1. 7. 2006 Tokio — japonský politik. R. 1960 vyštudoval politické vedy na Keio University a zapojil sa do politického života v rámci najväčšej stredopravej konzervatívnej Liberálnodemokratickej strany (Liberal Democratic Party, LDP; jap. Džijú-minšu-tó), ktorá je vlastne konglomerátom viacerých kooperujúcich strán, resp. frakcií. R. 1963 zvolený prvýkrát do japonského parlamentu. R. 1990 – 2004 líder jednej z frakcií – Hašimotovej strany (angl. Hashimoto Faction, jap. Heisei Kenkjúkai). R. 1980 – 86 riaditeľ financií a verejnej správy v rámci LDP, 1989 generálny sekretár LDP. R. 1986 – 87 minister dopravy, 1989 – 91 minister financií, 1994 – 96 minister medzinárodného obchodu a priemyslu. R. 1996 – 98 predseda vlády (82. a 83. japonská vláda). R. 2001 minister poverený vedením štátnej a správnej reformy. R. 2004 zapletený do finančného škandálu (získanie 100 mil. jenov od asociácie japonských dentistov), rezignoval z funkcie lídra strany a 2005 sa stiahol z politického života.

Hášimovci

Hášimovci, arab. Banú Hášim — arabský moslimský rod patriaci ku kmeňu Kurajš. Svoj pôvod odvodzuje od Hášima ibn Abd al-Manáfa (†okolo 540), prastarého otca proroka Mohameda. Do rodu Hášimovcov patria Mohamedovi potomkovia v línii jeho dcéry Fátimy i v línii Fátiminho manžela (prorokovho bratanca) Alího ibn Abí Táliba. Členovia rodu Hášimovcov vládli až do 1924 v Mekke s čestným titulom ochrancov severovýchodných miest Mekky a Mediny (→ šaríf). Vďaka titulu a urodzenému pôvodu Hášimovci verili vo zvláštne poslanie svojho rodu a v novodobých dejinách sa usilovali prevziať zodpovednosť za budúcnosť všetkých Arabov. R. 1916 sa Husajn ibn Alí al-Hášimí postavil na čelo arabského povstania (1916 – 18) proti Osmanskej ríši. Usiloval sa vytvoriť jednotnú arabskú ríšu (vyhlásil sa za kráľa Arábie), vládol však len v Hidžáze (1917 – 24 ako Husajn I., 1924 Hidžáz ovládli Sa’údovci). Husajnov syn Fajsal I., ktorý je považovaný za zakladateľa dynastie Hášimovcov, sa po 1. svetovej vojne (aj z rozhodnutia mandátnych mocností) stal vládcom v Sýrii (1918 – 20 guvernér, od 1920 kráľ) a Iraku (1921 – 33; v Iraku vládli Hášimovci do 1958). Husajnov druhý syn Abdalláh ibn al-Husajn sa 1921 stal emirom Transjordánska (Zajordánska) a od 1946 kráľom, 1948 vyhlásil Jordánske hášimovské kráľovstvo, ktoré celú 2. polovicu 20. storočia (do 1999) spravoval Abdalláhov vnuk, kráľ Husajn II., v súčasnosti je jordánskym kráľom jeho syn Abdalláh II. (*1962).

Hásí R’Mel

Hásí R’Mel, fr. Hassi R’Mel — stredisko ťažby zemného plynu v Alžírsku v severnej časti Sahary 60 km severne od mesta Ghardája, jedno z najväčších nálezísk zemného plynu na svete (zač. 90. rokov 20. stor. boli jeho zásoby okolo 1,2 mld. m3). Ložiská viazané na pórovité šelfové pieskovce spodnodevónskeho veku boli objavené 1956. Hásí R’Mel je plynovodmi spojený s viacerými alžírskymi prístavmi (Arzew, Alžír, Skikda) a plynovodmi vedúcimi pod hladinou Stredozemnéhom mora so Španielskom (s Cordóbou plynovodom Maghreb – Európa, dĺžka 1 395 km, v prevádzke od 1996) a s Talianskom.

hašiš

hašiš [arab.] — návyková droga patriaca medzi kanabinoidy. Tmavá gumovitá látka získavaná zo žltkastej živice produkovanej kvitnúcimi vrcholmi samičích rastlín konopy hašišovej (Cannabis sativa var. indica). Hlavná účinná látka drogy podmieňujúca jej psychotropný účinok je ∆9-tetrahydrokanabinol (THC). Hašiš sa fajčí v impregnovanom tabaku alebo sa žuje, prípadne sa pridáva do jedál a nápojov. Účinok drogy závisí od situácie, osobnosti užívateľa, spôsobu podania a množstva dávky. Po užití sa po prechodnom štádiu stiesnenosti dostavuje eufória, niekedy vznikajú i zrakové a sluchové halucinácie. Pri dlhodobom užívaní sa dostavujú poruchy pamäti a intelektu a môže nastať úplná devastácia osobnosti.

Užívanie hašiša bolo známe oddávna najskôr v Indii a Perzii, v 8. – 7. storočí pred n. l. v Mezopotámii, odkiaľ preniklo do arabského kultúrneho priestoru (→ asasínovia), v 5. – 4. storočí u Skýtov (podľa Hérodota), poznali ho aj Tráci a Kelti. Zrejme ako prvý Európan opísal účinky hašiša cestovateľ Marco Polo, zmienky o ňom sú aj vo viacerých literárnych dielach (napr. v Dekamerone).

haskala

haskala [hebr.] — európske židovské osvietenské hnutie v období od 70. rokov 18. stor. do 80. rokov 19. stor. Jeho cieľom bolo šíriť vzdelanie (haskala = hebr. vzdelanie) a odstrániť izoláciu Židov v getách, a zmeniť tak ich tradičnú existenciu v prospech krajiny, v ktorej žili, a ich samotných. Reakcie na haskalu boli rôzne. Niektoré menšiny sa úplne asimilovali a zriekli sa svojej identity, iné sa, naopak, vzdali akýchkoľvek osvietenských snáh. Väčšina Židov reformy prijala, požiadavku úplnej asimilácie však odmietla a požadovala integráciu. Ďalšia reakcia mala nacionálny charakter, čiže Židia prijali zmeny, ale naplnené novým, moderným židovským obsahom. Za priekopníka hnutia je považovaný M. Mendelssohn a jeho spolupracovníci.

Haskell, Arnold Lionel

Haskell [heskel], Arnold Lionel, 19. 7. 1903 Londýn – 14. 11. 1980 Bath — anglický tanečný teoretik, historik a kritik. Spoluzakladateľ The Camargo Society (1930), podieľal sa aj na založení Baletnej školy pri Vic Wells Ballet (premenovaný 1942 na Sadler’s Wells Ballet, od 1957 Kráľovský balet), kde pôsobil 1947 – 65 ako riaditeľ, od 1956 správca (governoor) Kráľovskej baletnej školy. Od 1935 písal kritiky pre Daily Telegraph. Vydavateľ baletnej ročenky The Ballet Annual (1947 – 63). Autor publikácií o balete, napr. Niekoľko štúdií o balete (Some Studies in Ballet, 1928), Baletománia, príbeh posadnutosti (Balletomania: the Story of an Obsession, 1934) a Ďagilev (Diaghileff, 1935) a Nádherný svet tanca (The Wonderful World of Dance, 1969).

Haskilová, Clara

Haskilová (Haskil), Clara, 7. 1. 1895 Bukurešť – 7. 12. 1960 Brusel — rumunská klaviristka. Študovala na konzervatóriu v Bukurešti, vo Viedni a v Paríži, kde ako 15-ročná absolvovala klavírnu triedu A. Cortota. Koncertovať začala 1909 po získaní 1. ceny v husľovej a 2. ceny v klavírnej súťaži parížskeho konzervatória, 1910 vyhrala 1. cenu v klavírnej súťaži; zdravotné ťažkosti (skolióza chrbtice) si vynútili dlhšie prestávky v jej koncertnej činnosti. R. 1920 začala opäť koncertovať (Švajčiarsko, Belgicko), 1924 účinkovala v New Yorku, 1926 v Londýne. R. 1937 sa začala jej spolupráca s francúzskym rozhlasom v Paríži, pre ktorú ju angažoval francúzsky dirigent a hudobný skladateľ Désiré Émile Inghelbrecht (*1880, †1965), zakladateľ Orchestre symphonique de Radio Paris (predchodca dnešného francúzskeho Národného rozhlasového orchestra), neskôr s ním pravidelne vystupovala. Od 1943 žila vo Vevey vo Švajčiarsku. Jej umelecká kariéra sa postupne rozvíjala až po 2. svetovej vojne. Mimoriadne uznanie získala 1949 na koncertoch v Holandsku a 1951 v Paríži. Udivovala virtuóznou technikou, jej hra dodnes pôsobí vzácnou jednoduchosťou. Jej široký repertoár obsahoval klavírnu tvorbu L. van Beethovena, F. Schuberta, F. Chopina, R. Schumanna a M. Ravela, z hudby 20. stor. uvádzala napr. B. Bartóka a P. Hindemitha. Interpretácii W. A. Mozarta sa začala intenzívne venovať až 1929 a jej nahrávky dodnes patria k neopakovateľným. Spolupracovala s najvýznamnejšími virtuózmi (G. Enescu, E. Ysaye, P. Casals, A. Grumiaux) a dirigentmi svojej doby (L. Stokowski, H. von Karajan, Ch. Münch). Jej pamiatke je venovaná súťaž Concours international de piano Clara Haskil, ktorá sa od 1963 koná každé dva roky vo švajčiarskom Montreux-Vevey.

Hašková, Alena

Hašková, Alena, 6. 7. 1962 Piešťany — slovenská pedagogička. Od 1985 pôsobí na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre (do 1992 Pedagogická fakulta v Nitre; 1993 – 01 pracovala na Ústave didaktickej technológie, 2001 – 10 na Ústave technológie vzdelávania, od 2010 na Katedre techniky a informačných technológií, súčasne 1997 –99 zástupkyňa riaditeľa UNESCO katedry pre interdisciplinárny výskum v oblasti informačných a vzdelávacích technológií a 2000 – 04 projektová manažérka Inštitútu kvality vzdelávania pre krajiny strednej a východnej Európy; 1999 – 2002 prodekanka); 2006 profesorka.

Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa zameriava na metodologické aspekty vzdelávania, odborovú didaktiku technických predmetov, uplatňovanie informačných technológií vo vzdelávaní, tvorbu vzdelávacích prostredí a ich využívanie na špecifické účely a na optimalizáciu školského manažmentu. Pôsobí ako expertka v rôznych národných aj medzinárodných projektoch zameraných na výskum vzdelávania. Autorka a spoluautorka viacerých monografií a učebníc, napr. Technológia vzdelávania, 2004; Príprava školských manažérov ako kľúčový predpoklad efektívnosti školy, 2008; Zabezpečovanie kvality vysokoškolského vzdelávania v národnom kontexte Slovenskej republiky, 2013; Technika na základných školách - áno alebo nie, 2015; Technické vzdělávání na základních školách v kontextu společenských a technologických změn, 2017; Prírodovedné a technické vzdelávanie: perspektívy, príležitosti a výzvy, Science and Technology Education: Perspectives, Opportunities and Challenges, 2018; Aplikácia metodiky hodnotenia kompetencií učiteľa: prípadové štúdie, 2018.

Hašler, Karel

Hašler, Karel, 31. 10. 1879 Praha – 22. 12. 1941 koncentračný tábor Mauthausen — český textár, skladateľ, herec a režisér. R. 1903 – 15 člen Národného divadla v Prahe, kde stvárnil napr. postavu Chlestakova (N. V. Gogoľ: Revízor) a Honzu (J. Kvapil: Pampeliška). Od 1915 pôsobil v kabaretoch (Rokoko, Lucerna a Varieté ako riaditeľ, autor, režisér a interpret) a venoval sa filmu (herec, režisér a autor filmových scenárov a filmovej hudby: Písničkář, 1932; Král ulice, 1935; Babička, 1940; Městečko na dlani, 1942, a i.). Preslávil sa najmä ako autor piesní (približne 300) s príťažlivými melódiami (tzv. hašlerky), napr. Ta naše písnička česká a Po starých zámeckých schodech (ako Staropražské písničky vyšli 1906 tlačou v nakladateľstve Mojmíra Urbánka) i politických kupletov (protirakúskych i protinemeckých), mnoho jeho piesní bolo nahraných na gramofónové platne. Autor operiet Flašinetářova schovanka (1932), Dcera druhé roty (1938) a Americký hotel (1939).

hasnica

hasnica — nádrž na hasenie vápna, prípadne aj na prípravu malty. Zhotovovala sa z drevených dosák, zriedkavejšie z tehál. Pred ňou (pri nedostatku miesta aj pod ňou) sa vykopala jama na uloženie vyhaseného vápna. Iný typ hasnice sa skladal z dvoch nad sebou umiestnených nádob, pričom v hornej sa vápno hasilo a v dolnej zhromažďovalo.

Hassan, Ihab Habib

Hassan, Ihab Habib, 17. 10. 1925 Káhira – 10. 9. 2015 Milwaukee, Wisconsin — americký literárny historik a kritik egyptského pôvodu. Od 1946 žil v USA. Pozornosť vzbudil knihou o povojnovom americkom románe Radikálna nevinnosť. Súčasný americký román (Radical Innocence. The Contemporary American Novel, 1961). Autor kníh Literatúra mlčania. Henry Miller & Samuel Beckett (The Literature of Silence. Henry Miller & Samuel Beckett, 1967), v ktorej ocenil tvorbu S. Becketta a H. Millera, a Rozštvrtenie Orfea. Smerovanie k postmodernej literatúre (The Dismemberment of Orpheus. Toward a Postmodern Literature, 1971).

Hasse, Johann Adolf

Hasse, Johann Adolf, pokrstený 25. 3. 1699 Bergedorf, dnes súčasť Hamburgu – 16. 12. 1783 Benátky — nemecký skladateľ, najvýznamnejší predstaviteľ neskorej talianskej opery seria, manžel F. Hasseovej-Bordoniovej, žiak N. Porporu a A. Scarlattiho v Neapole. Vrcholné tvorivé obdobie prežil (spolu s manželkou, opernou primadonou) na dvore saského kurfirsta Fridricha Augusta II. (Augusta III.) v Drážďanoch (od 1731 s prestávkami do 1763), kde premiéroval svoje najvýznamnejšie diela, napr. Cleofide (1731), Senocrita (1737), La clemenza di Tito (1738), Demetrio (1740), Didone abbandonata (1742), Arminio (1745), Demofoonte (1748), Adriano in Siria (1752), Il Re pastore (1755) a i., prevažne na libretá P. Metastasia s antickými a orientálnymi námetmi. Po smrti kurfirsta (1763) sa 1764 usídlil vo Viedni, od 1773 žil v Benátkach. Jeho opery boli známe nielen na saskom dvore, ale v celej Európe, uvádzali sa v Londýne, Paríži, Mníchove, vo Varšave, Viedni, ale najmä v talianskych mestách (Neapol, Benátky). R. 1771 bola v Miláne uvedená jeho posledná opera Ruggiero (kde bola v rovnakom čase uvedená aj opera Ascanio in Alba vtedy 15-ročného W. A. Mozarta). Hasse ako vrcholný predstaviteľ nemeckého operného baroka v štýle neapolskej opery serie svojím prepracovaním recitatívu signalizoval cestu k opernej reforme Ch. W. Glucka. Jeho rozsiahle dielo zahŕňa 56 opier, 13 intermezz v buffóznom štýle, 11 oratórií, omše, psalmy a motetá; invenčnou motivickou prácou sa vyznačuje jeho bohatá inštrumentálna hudba, napr. koncerty pre flautu, husle a lesný roh, sólové a triové sonáty.

Hassel, Kai-Uwe von

Hassel, Kai-Uwe von, 21. 4. 1913 Gare, Tanzánia – 8. 5. 1997 Aachen — západonemecký politik. Pôvodne obchodník, po 1945 sa angažoval v Kresťanskodemokratickej únii. Ako politik pôsobil spočiatku v Šlezvicku-Holštajnsku, kde bol 1954 – 62 ministerským predsedom. Na spolkovej úrovni bol 1963 – 69 ministrom dvoch vlád, 1969 – 72 predsedom Spolkového snemu a 1972 – 76 jeho podpredsedom. V 70. rokoch 20. stor. pôsobil aj v európskej politike, o. i. stál 1973 – 80 na čele Európskej únie kresťanských demokratov.

Hasselblad

Hasselblad — značka fotografických prístrojov vyrábaných švédskou firmou Hasselblad v Göteborgu (pôvodne obchodná firma založená 1841), ktoré sa vyznačujú vysokou spoľahlivosťou a výkonnými objektívmi. K ich vývoju najviac prispel Victor Hasselblad (*1906, †1978), ktorý 1940 skonštruoval (podľa nemeckého leteckého fotoaparátu) svoj prvý fotoaparát HK7 a 1948 zrkadlovku H1600F. Najznámejší model 500C alebo 500C/M (strednoformátová jednooká zrkadlovka s bohatým príslušenstvom a zdokonaleným objektívom) sa stal štandardným profesionálnym prístrojom. Fotoaparáty firmy Hasselblad sa využívali aj pri viacerých projektoch NASA, napr. typ 500C pri projekte Mercury (1962), typ SWC pri lete Gemini 9 (1966), typ 500EL/70 pri prvom pristátí človeka na Mesiaci (let Apollo 11, 1969), typ 500EL/M pri projekte Apollo-Sojuz (1975) a typ 553ELS využívala posádka raketoplánu Discovery (1998). V súčasnosti sa pod značkou Hasselblad vyrábajú aj digitálne fotoaparáty.

Hasselt

Hasselt — mesto v severovýchodnom Belgicku na rieke Demer (prítok Šeldy), administratívne stredisko provincie Limburg; 77-tis. obyvateľov (2017). Významný potravinársky (pivovarnícky, olejársky) a tabakový priemysel, ďalej elektrotechnický, chemický a drevársky priemysel. Dopravná križovatka, vnútrozemský prístav spojený Albertovým prieplavom s Antverpami. Stredisko športu a cestovného ruchu. Založené v 7. stor., od 1252 mesto a člen Hanzy. Stavebné pamiatky: gotická katedrála Sint Quintinuskathedraal (začiatok stavby 1292, kaplnky z 14./15. stor., chórová ochodza zo 16. stor.) s vežou (11. stor.) a zvonkohrou; radnica (1675, klasicisticky prestavaná), dvor beginiek (Beginenhof; najstaršie časti z 1245, 1707 – 62 prestavaný), japonská záhrada (najväčšia v Európe). Univerzita. Viaceré múzeá. Sídlo katolíckeho biskupstva.

Hasseová-Bordoniová, Faustina

Hasseová-Bordoniová (Hasse-Bordoni), Faustina, 11. 11. 1697 Benátky – 4. 11. 1781 tamže — talianska operná speváčka (soprán), jedna z najväčších primadon barokovej opery 18. storočia, manželka J. A. Hasseho. Debutovala ako 16-ročná v Benátkach, preslávila sa na talianskych scénach, v Mníchove i vo Viedni. Od 1726 slávila úspechy v Londýne, najmä v operách G. F. Händla. Po svadbe (1730) pôsobila s manželom prevažne v Drážďanoch (od 1733), 1751 spevácku kariéru ukončila.

Haššík, Štefan

Haššík, Štefan, 25. 11. 1898 Dlhé Pole, okres Žilina – asi 24. júla 1985 Lakewood, Ohio, USA, pochovaný v Clevelande — slovenský vojak a politik. Po skončení vojenskej kadetskej školy dôstojník uhorskej, potom československej armády. R. 1925 vstúpil do Rodobrany, 1929 vystúpil z armády a pôsobil ako funkcionár HSĽS, od 1930 jej tajomník v Michalovciach. R. 1935 – 39 poslanec Národného zhromaždenia. Od 1939 šarišsko-zemplínsky a od 1940 nitriansky župan. R. 1938 – 45 poslanec Snemu Slovenskej republiky. R. 1944 – 45 minister národnej obrany, jeden z hlavných organizátorov boja proti antifašistickému hnutiu a SNP. Pred koncom 2. svetovej vojny ušiel do západnej Európy a neskôr do USA. R. 1947 v neprítomnosti odsúdený na trest smrti.

Hassleben

Hassleben — obec v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko s archeologickým náleziskom, kde bola objavená skupina kostrových hrobov z mladšej rímskej doby (z konca 3. stor. n. l. a zo 4. stor. n. l.) s bohatou výbavou vrátane rímskych importov. Najbohatším bol ženský hrob príslušníčky miestnej nobility uložený v drevenej komore v hĺbke 3 metre. Obsahoval milodary zo zlata (nákrčník, prsteň, dve spony, sekerovitý prívesok, perlu a zlaté mince, z ktorých jedna bola v ústach pochovanej), strieborné predmety (spony, ihlice, nožík, hrebeň, strieborný tanier s rastlinným motívom, časti dreveného vedra so strieborným kovaním a iné), ako aj ďalšie milodary (dve brošne s jantárom, náhrdelník zo sklených perál, niekoľko bronzových nádob a osem nádob z keramiky). Do hrobu boli pridané aj zvyšky obetných darov (ryby, ošípaná, prepelica, hus). Ďalších 6 hrobov s bohatými milodarmi patrilo malým deťom. Pohrebisko sa používalo od konca 3. do 4. stor. Podľa nálezísk v Leune a Hasslebene sa bohaté germánske kostrové hroby z obdobia okolo 300 a zo 4. stor. nazývajú skupina Leuna-Hassleben.

Hassler, Hans Leo von

Hassler, Hans Leo von, 26. 10. 1564 Norimberg – 8. 6. 1612 Frankfurt nad Mohanom — nemecký hudobný skladateľ, predstaviteľ neskororenesančnej hudby. R. 1584 – 85 žiak A. Gabrieliho v Benátkach, od 1586 dvorný organista v Augsburgu, neskôr pôsobil v Norimbergu, Drážďanoch a Prahe na dvore Rudolfa II. Autor početných cirkevných skladieb (motetá, omše, žalmy) i svetských piesní často s tanečnými prvkami, napr. Canzonette (1590), Neue teutsche Gesang... (1596), Madrigali (1596) a i. V jeho cirkevnej tvorbe sa výrazne prejavujú vplyvy benátskej školy (princíp viaczborovosti), v nemeckej piesni zlúčil prvky talianskeho a nemeckého slohu; prvý významnejší predstaviteľ benátskej školy v Nemecku.

Hassreiter, Joseph

Hassreiter [-raj-], Joseph, 30. 12. 1845 Viedeň – 8. 2. 1940 tamže — rakúsky tanečník, choreograf, pedagóg a baletný majster. Študoval na baletnej škole vo Viedni a v Nemecku. R. 1870 sólista, 1891 – 1920 choreograf a baletný majster baletu Viedenskej štátnej opery, 1870 – 1920 pedagóg baletnej školy pri Viedenskej štátnej opere. Autor 48 baletov, napr. Kráľovná bábik (Die Puppenfee, 1888, hudba Josef Bayer, *1852, †1913), Sonne und Erde (1889, J. Bayer), Rouge et noir (1891, J. Bayer), Rund um Wien (1894, J. Bayer) a Jahreszeiten der Liebe (1911, F. Schubert).

Hastings

Hastings [hejstinks] — prístavné mesto v Spojenom kráľovstve v juhovýchodnom Anglicku v grófstve East Sussex na brehu Lamanšského prielivu; 98-tis. obyvateľov (2012). Priemysel potravinársky a strojársky. Rybársky prístav. Už v ranom stredoveku významný prístav, 1377 vypálený, opätovný rozvoj od 18. storočia, v súčasnosti vyhľadávané prímorské kúpele a turistické stredisko (príjemné podnebie, prístupné klifové pobrežie). Ruiny hradu, ktorý po 1069 začal stavať Viliam I. Dobyvateľ, kostoly Saint Clemens (okolo 1380) a All Saints (15. storočie). Divadlo.

Asi 10 km severozápadne od Hastingsu (pri dnešnej obci Battle) sa 14. 10. 1066 odohrala bitka, v ktorej normanský vojvoda, neskorší Viliam I. Dobyvateľ, na hlavu porazil vojsko anglosaského kráľa Harolda II. Bitka znamenala začiatok dobýjania a podmaňovania Anglicka Normanmi a začiatok vlády normanskej dynastie (1066 – 1154). Vylodenie Normanov a bitka pri Hastingse sú vyobrazené na známej tapisérii z Bayeux (okolo 1077).

Hastings

Hastings [hejstinks] — mesto na Novom Zélande vo vnútrozemí východnej časti Severného ostrova v administratívnej oblasti Hawke’s Bay v blízkosti zálivu Hawke; 79-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, drevársky, textilný, chemický (výroba priemyselných hnojív). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (ovocinárstvo, pastierstvo). Založené 1864 na pôde prenajatej od domorodých Maoriov, nazvané podľa generálneho guvernéra Indie W. Hastingsa. Obnovené po zemetrasení 1931.

Hastings, Warren

Hastings [hejstinks], Warren, 6. 12. 1732 Churchill – 22. 8. 1818 Daylesford — britský politik. R. 1750 odišiel ako zamestnanec britskej Východoindickej spoločnosti do Bengálska, kde sa 1772 stal guvernérom. R. 1774 – 85 prvý generálny guvernér Indie. Upevnil britské koloniálne panstvo a expanzívnymi vojenskými výpravami ho podstatne rozšíril, zreorganizoval vnútornú správu. Po návrate do Anglicka 1785 sa venoval politickej kariére, 1788 bol na podnet E. Burka obvinený zo zneužívania úradnej moci a vydieračstva (impeachment), 1795 zbavený viny.

hastingsit

hastingsit [hejstink-], \(\mathrm{NaCa_2(Fe_4^{2+}Fe^{3+})Si_6Al_2O_{22}(OH)_2}\) — minerál, zložitý hlinitokremičitan sodíka, vápnika, železa a hliníka zo skupiny amfibolov. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Tvorí stĺpikovité kryštály, vyskytuje sa aj zrnitý. Býva zamatovo čierny, hnedý až tmavozelený. Hojne sa vyskytuje v alkalických granitoch a nefelinických syenitoch, zriedkavo v kryštalických vápencoch. Jeho pôvodné nálezisko leží pri Hastingse (Kanada; podľa neho nazvaný), vyskytuje sa aj v Rusku (polostrov Kola) a USA (štáty New York, New Hampshire a i.).

hať

hať — objekt prehradzujúci korytá vodných tokov a vzdúvajúci vodu na rôzne účely. Charakteristickými znakmi hatí (na rozdiel od priehrad) je ich pomerne malá výška (do 20 metrov) a šírka (spravidla nepresahuje šírku toku). Zvýšenie hladiny vody za haťou (akumulácia vody v tomto priestore spravidla nebýva jej hlavným cieľom) umožňuje vytvoriť rozdiel hladín vody nad a pod haťou. Rozdiel hladín hornej (výška hladiny vody nad haťou) a dolnej vody (pod haťou) určuje výšku vzdutia alebo spád hate. Podľa staviva sa hate delia na betónové, železobetónové, murované, drevené, kamenné, oceľové a z plastických látok, podľa pôdorysu na priame (kolmé alebo šikmé), lomené, oblúkové a neúplné (neúplné hate sa budovali len do menších výšok, ich účelom bolo umožniť plavbu lodí alebo pltí nezahradenou časťou toku bez prídavných zariadení). Podľa konštrukcie sa hate delia na nepohyblivé (pevné) a pohyblivé.

Pevné hate slúžiace na vytvorenie trvalého vzdutia sú bez pohyblivých častí, a teda bez možnosti ovládania. Vodu vzdúvajú pevným haťovým telesom pri všetkých vodných stavoch (i pri povodňových vodách; počas povodne je možné takmer úplne uvoľniť ich prietokový profil). Môžu byť masívne (z celistvej hmoty betónu či kameňa, ktorá pôsobí ako gravitačná oporná stavba vzdorujúca tlaku vody svojou váhou) alebo členené (zo železobetónu alebo z ocele; ich duté teleso prenáša vodný tlak do podložia pomocou pilierov).

Pohyblivé hate môžu meniť prietokový profil až po jeho úplné vyhradenie. Tvorí ich spodná, tzv. pevná časť (z betónu; k brehom je pripútaná haťovými piliermi zo železobetónu) a pohyblivé časti (stavidlá, klapky, segmenty, gumené nafukovacie vaky a i.), ktorými je možné podľa potreby operatívne regulovať výšku hladiny i objem vody za haťou (hornú vodu) a pomocou pohyblivého hradiaceho telesa haťového uzáveru, ktorý sa zdvíha, spúšťa, sklápa, otáča ap., prepúšťať aj veľké vody, splaveniny a ľad. Uzávery z dreva, kovu, železobetónu alebo z plastických látok dosadajú alebo sú uložené na spodnej, pevnej stavbe hate medzi haťovými piliermi. Podľa typu uzáveru môže byť pohyblivá hať hradidlová, hradlová, stavidlová, tabuľová, poklopová, segmentová, valcová a vaková. Automatická (hydrostatická) hať využíva na pohyb a ustálenie polohy uzáveru vodný tlak pôsobiaci pri vhodne upravenej spodnej stavbe na časť konštrukcie.

Hate sa využívajú na zabezpečenie potrebnej hĺbky v mieste odberu vody z riek pre priemysel a poľnohospodárstvo (na závlahy), na dosiahnutie potrebnej plavebnej hĺbky pre lode i v období malých prietokov (kanalizovanie riek, plavebná kanalizácia), vytvorením výškového rozdielu hladiny nad a pod haťou na využitie vodnej energie (na pohon vodných strojov), znížením rýchlosti prúdenia vody chránia dno pred prehlbovaním a brehové stavby pred podomieľaním, umožňujú rekreáciu a vodné športy. Vybudovaním hate sa však značne zasiahne do pomerov nielen vodného toku, ale aj jeho okolia, a to tým viac, čím je hať vyššia a čím sú brehy toku plochšie a priepustnejšie. Zvýšenie hladiny hornej vody vyžaduje zvýšiť hrádze a nábrežné múry a upraviť mosty, sťažuje odvodnenie okolitého územia, zmenšuje stabilitu svahov nad haťou, vyvoláva usádzanie splavenín a zhoršuje odchod ľadov, čo je potrebné pri navrhovaní hate ekonomicky zvážiť. Pri stanovení celkovej stability hate sa posudzujú odolnosti proti vyšmyknutiu po základovej škáre, proti preklopeniu, dosiahnutiu medznej alebo kritickej únosnosti podložia a proti prevaleniu podložia.

Hate patria medzi najstaršie vodohospodárske stavby. Ich budovanie bolo prispôsobované vodným pomerom toku, stavu techniky a dostupnému miestnemu stavivu (drevo, kameň). Na Slovensku sa pevné hate stavali už od 10. stor., využívali sa na vzdúvanie vody privádzanej do hradných priekop i ako súčasť náhonov na pohon mlynov, neskôr hámrov, píl a vodných elektrární. Zložitejšie pohyblivé hate sa objavili až v 19. stor. (1834 hradlová hať na rieke Yonne vo Francúzsku). V súčasnosti sa hate budujú ako samostatné stavby alebo ako súčasť sústavy objektov, kde hať spolu s vodnou elektrárňou, plavebnou komorou, objektom na odber vody ap. tvorí stavebne i prevádzkovo jeden celok. Na Slovensku sú napr. súčasťou energetického systému Vážskej kaskády, vzdúvajú vodu pred prítokom vody do turbíny (Hričov, Drahovce a i.). Najznámejšou je hať pri obci Čunovo, ktorá 1992 prehradila staré koryto Dunaja (súčasť vodného diela Gabčíkovo).

Hatala, Gregor

Hatala, Gregor, 22. 8. 1974 Viedeň — rakúsky tanečník slovenského pôvodu, syn Milana Hatalu. Absolvent Baletnej školy Rakúskeho spolkového divadla (Ballettschule der Österreichischen Bundestheater) vo Viedni, od 1990 člen, 1993 demisólista baletu Viedenskej štátnej opery, 1994 – 95 sólista Bostonského baletu (Boston Ballet), od 1996 sólista a od 2000 prvý sólista baletu Viedenskej štátnej opery, súčasne hosťujúci sólista Maďarského národného baletu (od 1999) aj Baletu SND v Bratislave (od 2004). Vytvoril hlavné a sólové postavy najvýznamnejších baletov, napr. Princ (Luskáčik, 1995), Princ Siegfried (Labutie jazero, 1996), Spartakus (1999), Solor (Bajadéra, 2005), Princ Desiré (Spiaca krásavica, 2005), Albert (Giselle, 2005), Rytier Jean de Briene (Raymonda, 1999), Grék Zorba (2002). K stálym úlohám jeho repertoáru ešte patria: Princ Florimund (Šípová Ruženka), Lysander (Sen noci svätojánskej), RomeoMercutio (Romeo a Júlia) a i. Hosťoval na mnohých európskych scénach (Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Holandsko a i.), v USA, Japonsku i v Mexiku. Od 2003 konzultant Francisa Menottiho (*1938) a organizátor Gala di Danza na festivale (Festival dei due mondi) v Spolete.

Hatala, Jozef

Hatala, Jozef, 27. 2. 1937 Chmiňany, okres Prešov — slovenský banský odborník. R. 1960 – 98 pôsobil na Banskej fakulte (dnes Fakulta baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií) Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach, 1981 – 85 vedúci Katedry dobývania ložísk; 1995 profesor. Zameriaval sa na problematiku geotechniky a podzemného staviteľstva, jeho výskumné práce z oblasti mechaniky hornín sa uplatnili v uhoľnom a magnezitovom priemysle. Autor 61 odborných príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, 14 vysokoškolských učebných textov a 3 patentov, spoluautor učebnice Razenie banských diel (1977). Od 1979 člen Medzinárodnej spoločnosti pre mechaniku hornín (International Society for Rock Mechanics), od 1987 člen Medzinárodného byra pre mechaniku hornín pri Organizačnom komitéte svetových banských kongresov (International Bureau of Strata Mechanics, World Mining Congress International Organising Committee).

Hatala, Milan

Hatala, Milan, 1. 12. 1942 Bratislava — slovenský tanečník a baletný majster, otec Gregora Hatalu. Absolvent Tanečného konzervatória v Bratislave (pedagogička E. Jaczová). R. 1962 – 66 člen Baletu SND, od 1966 žije mimo územia Slovenska. R. 1966 – 69 a 1971 – 73 člen baletu Theater an der Wien, 1969 – 71 baletného súboru v Johannesburgu, od 1973 sólista, od 1984 baletný majster baletu Viedenskej štátnej opery.

Hatala, Štefan

Hatala, Štefan, 27. 2. 1915 Černová, dnes súčasť Ružomberka – 6. 11. 1990 Liptovský Ján, okres Liptovský Mikuláš — slovenský filozof, rímskokatolícky teológ a prekladateľ. R. 1936 absolvoval gymnázium v Kláštore pod Znievom, potom študoval filozofiu v Innsbrucku a teológiu v Segedíne. V rámci akcie zameranej proti biskupským úradom bol 1949 zatknutý a 1951 odsúdený na 13 rokov nepodmienečne. Po prepustení 1960 pracoval 7 rokov ako robotník, potom ako správca farnosti v Bielom Potoku pri Ružomberku a od 1969 farnosti v Liptovskom Jáne. Prispieval najmä do časopisov Kultúra, Obroda, Verbum, Nová práca a Most. V knižnej štúdii Kresťanský humanizmus (1944) načrtával možnosť pozitívneho vývinu kresťanského humanizmu v dejinách. Práca Kresťanský spoločenský poriadok (1948) bola významným prínosom ku kresťanskému riešeniu sociálnej otázky a etiky. Z pozície personalizmu kritizoval individualizmus vrcholiaci v liberalizme. V oblasti filozofie odmietal N. O. Losského aj intuitívny realizmus J. Diešku (v stati Absolútne kritérium pravdy, Verbum, 1947).

Hatala, Vojtech

Hatala, Vojtech, 17. 4. 1930 Trnava – 21. 12. 1985 Bratislava — slovenský právnik. Od 1952 pôsobil na Katedre trestného práva (dnes Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky) Právnickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, 1966 – 69 dekan fakulty; 1967 profesor. Člen vedeckých rád Právnickej fakulty UK, Slovenskej akadémie vied, Československej akadémie vied a i. R. 1968 člen vládnej komisie a vládneho výboru na vypracovanie návrhu ústavného zákona o československej federácii, neskôr predseda odbornej vládnej komisie na vypracovanie ústavného zákona o súdoch a prokuratúre. Poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR, predseda Ústavnoprávneho výboru Snemovne národov, člen Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR (1969 sa mandátu vzdal). Po 1968 v rámci tzv. konsolidačného procesu musel Právnickú fakultu opustiť, pôsobil vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. Bol významným predstaviteľom slovenskej vedy trestného práva. Autor monografií, odborných štúdií, článkov a i. Spoluautor dvoch celoštátnych učebníc trestného práva, viacerých vysokoškolských učebných textov i komentovaného vydania Trestného zákona. Diela: Obzvlášť priťažujúce okolnosti v československom trestnom práve (1956), Zavinenie v československom trestnom práve (1961, habilitačná práca), Motív a trestný čin (1968).