Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 382 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Hatalov

Hatalov — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji na Východoslovenskej rovine medzi riekami Laborec a Duša, 103 m n. m.; 757 obyvateľov (2017). Miestne časti: Hatalov, Ridzina. Písomne doložená 1326 ako Gathal, Gothal, 1344 Olchel, Olcheb, 1406 Alcheb, Alcseb alio nomine Gathal, 1773 Gatály, Hatalow, 1786 Gattaly, Hatalow, 1808 Gataly, Hatalow, Hatalowce, 1863 – 1913 Gatály, 1920 Hatalov. Pôvodne osada patriaca zemanovi Gothalovi, od 1326 obec. Patrila viacerým šľachtickým rodinám. R. 1505 sa spomína hrad. R. 1715 bola obec opustená. V 19. storočí tam bol liehovar a parný mlyn. Archeologické nálezy: osídlenie z mladšej bronzovej, halštatskej a rímskej doby, ako aj z raného stredoveku (13. – 14. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného srdca Panny Márie (1971).

Határ, Győző

Határ, Győző, vlastným menom Viktor Hack, 13. 11. 1914 Gyoma, dnes Gyomaendrőd – 27. 11. 2006 Londýn — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ pôsobiaci v Spojenom kráľovstve. Po maďarskom protikomunistickom povstaní 1956 emigroval, od 1957 žil v Londýne, 1957 – 76 spolupracovník maďarskej sekcie BBC. Napísal mytologicko-surrealistický román Heliáne (1947) a básnickú zbierku Liturgikon (1948). Mystickú lásku zobrazil v románe Pepito a Pepita (fr. Pépito et Pépita, 1963; maď. Pepito és Pepita, 1983), v mystériu Babylonská veža (Bábel tornya, 1966) hľadá odpoveď na večné témy ľudstva. Autor cyklu mysterióznych drám Golghelóghi (1976), filozofických komentárov Čas račej hodiny (A rákóra ideje, 1982), básnickej zbierky Medvedie ručanie (Medvedorombolás, 1988), románu Eumolpos alebo Žaltár klamania (Eumolposz avagy A hazudozás zsoltára, 1990), básnickej zbierky Medailón Madona (Medaillon Madonna, 1997) a i. Nositeľ Kossuthovej ceny (1991) a Ceny Sándora Máraia (2001).

hatéria

hatéria [lat.], Sphenodon — rod jašterov z čeľade hatériovité (Sphenodontidae). Má do 50 cm dlhé telo, na hlave s pozostatkom temenného oka prerasteného kožou. Vyskytuje sa len na malých ostrovoch pri Novom Zélande. Živí sa bezstavovcami; chladnému prostrediu sa prispôsobil spomalením metabolizmu, pravdepodobne preto sa dožíva aj 100 rokov. Patria sem dva druhy – hatéria bodkovaná (Sphenodon punctatus) a hatéria Güntherova (Sphenodon guentheri), ktoré sú v súčasnosti veľmi ohrozené introdukovanými druhmi predátorov (napr. mačkami a potkanmi).

hathajoga

hathajoga [indoárijské jazyky] — jedno z odvetví jogy. Prvými propagátormi hathajogy boli v Indii príslušníci sekty kánphátov založenej v 10. storočí guruom Górakhnáthom. Hathajoga vychádza z fyziologických teórií súvisiacich s haďou silou (kundaliní). Pomocou nej sa aktivujú centrá psychickej energie (čakry), aby mohla kundaliní vystúpiť do vyšších sfér vedomia. Opísaná je v najstaršej zachovanej príručke Hathajógapradípiká, ktorú zostavil v 16. storočí Svátmáráma na základe starších sanskritských textov a vlastnej skúsenosti. Nemožno ju zamieňať s klasickou Pataňdžaliho rádžajogou, ktorej cieľom je oslobodenie duše a jej spojenie s bohom, hathajoga pôvodne tvorila len jej technickú zložku. Na rozdiel od nej kladie dôraz na očistenie tela, ktorá vedie k očisteniu mysle. Nerozlišuje medzi nižším a vyšším vedomím či medzi telom a duchom, ktoré považuje len za rozličné prejavy životnej sily (prány). Na usmernenie tokov tejto životnej sily má podrobne vypracovanú sústavu telesných polôh (ásany), ako aj techník na ovládanie dychu (pránájáma) a mentálneho sústredenia. Ásany nemajú slúžiť len ako základ meditácie, ale aj ako prostriedok, ktorý pomáha liečiť choroby tela a udržiavať ho v dobrom zdravotnom stave. Veľa moderných škôl hathajogy vychádza zo školy Šrí Tirumalaia Krišnamáčarju (*1888, †1989). Hathajoga je najznámejším a najrozšírenejším odvetvím jogy v západných krajinách, kde sa jej stúpenci zameriavajú najmä na ásany a cvičenia.

Hathor

Hathor — egyptská bohyňa (Hathor = doslovne Horov dom), jedno z najstarších a najpopulárnejších božstiev. Spájaná bola s prírodnými silami, oblohou a slnkom, bohyňa lásky, hudby a tanca, matka, ochrankyňa, ale aj ničiteľka. Jej posvätným zvieraťom bola krava, v podobe ktorej bola aj najčastejšie zobrazovaná; okrem zoomorfnej podoby bola zobrazovaná aj v antropomorfnej i kombinovanej forme (žena s kravskými ušami a rohmi). K jej charakteristickým atribútom patria kravské rohy so slnečným kotúčom a vztýčenou kobrou, ako aj hudobný nástroj sistrum. Miesta jej kultu sa vyskytovali po celom území Egypta i mimo neho, k najznámejším patrí kultové miesto s chrámom v Dendere, kde ju uctievali ako manželku boha Hora a matku Horsemataweja. Jej najvýznamnejším sviatkom v roku bola posvätná svadba s Horom v Edfú, súčasťou slávností boli obradné plavby po Níle medzi Denderou a Edfú so sochami obidvoch božstiev. Hathor bola uctievaná aj v Serabit el-Chádim na juhozápade Sinajského polostrova ako Pani tyrkysu, ktorý sa tam ťažil, a v meste Byblos ako Pani Byblu. V nápisoch nazývaná i Pani sykomory, Pani západu ap. V mytologických textoch o oku slnečného boha Re vystupuje Hathor ako ničiteľka ľudstva, pričom sa prejavujú jej živelné deštruktívne vlastnosti. Iné texty ju predstavujú ako dcéru boha Re, ale aj ako jeho matku a matku Hora. V týchto významoch bola symbolicky považovaná za matku egyptských kráľov. V období Starej ríše bola spolu s bohom Slnka Re a kráľom uctievaná v slnečných chrámoch. V mladšom období jej funkcie a symboly splývali s inými ženskými božstvami (Eset, Sachmet, Mut a i.), v gréckej mytológii stotožňovaná s Afroditou. Na početných egyptských sochárskych dielach sa zachovalo zoomorfné zobrazenie Hathor v podobe kravy v ochrannom postoji nad panovníkom (dnes napr. v Egyptskom múzeu v Káhire), hlavice stĺpov s podobou bohyne Hathor (tzv. Hathorina hlavica) boli napr. v chráme kráľovnej Hatšepsut v Dér el-Bahrí.

hatchback

hatchback [hečbek; angl.] — karoséria osobného automobilu sedan so šikmo sklonenou zadnou časťou a s dverami v jej celej alebo v takmer celej ploche.

Hatiar, Anton

Hatiar, Anton, 30. 1. 1901 Ružomberok – 3. 7. 1984 Zvolen — slovenský lesný odborník. R. 1946 – 52 vedúci Hospodárskej úpravy lesov pre Slovensko, 1952 – 58 hlavný inžinier Lesoprojektu vo Zvolene, 1958 – 71 kolaudátor lesných hospodárskych plánov Slovenska. Zakladateľ a organizátor modernej hospodárskej úpravy lesov na Slovensku, autor koncepcie priestorového rozdelenia lesov na trvalé jednotky (dielce); prispel aj k rozvoju lesníckej fotogrametrie. Hlavné dielo: Hospodárska úprava lesov (1961, spoluautor).

Hatiar, Imrich

Hatiar, Imrich, 5. 11. 1927 Liptovský Trnovec, okres Liptovský Mikuláš – 18. 7. 1997 Bratislava — slovenský lekár, otorinolaryngológ, organizátor slovenského zdravotníctva. R. 1953 – 57 lekár Okresného ústavu národného zdravia, 1957 – 65 jeho riaditeľ, súčasne externý učiteľ na Strednej zdravotníckej škole, 1966 – 69 riaditeľ Krajského ústavu národného zdravia v Banskej Bystrici, 1969 – 87 pôsobil na ministerstve zdravotníctva, súčasne od 1969 externý pedagóg v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (ILF, dnes Slovenská zdravotnícka univerzita) v Bratislave, 1980 – 96 vedúci Katedry sociálneho lekárstva, od 1989 riaditeľ ILF, 1993 – 96 prednášal na Fakulte ošetrovateľstva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave; 1986 profesor. Zaoberal sa koncepciou sociálneho lekárstva v zdravotníckej praxi a komplexným výskumom zdravia obyvateľstva a zdokonaľovania riadenia zdravotnej starostlivosti. Spoluautor diel Sociálne lekárstvo a organizácia zdravotníctva (1978) a Vademecum medici (1985), Organizácia zdravotníctva (1989), autor mnohých odborných prác z oblasti sociálneho lekárstva.

Hatikva

Hatikva, Ha-Tikva — izraelská štátna hymna. Vyjadruje nádej Židov na návrat do svojej krajiny a túžbu žiť v nej v pokoji, mieri a harmónii (hatikva = hebr. nádej). Jej text napísal 1878 Naftali Herz Imber (*1856, †1909) ako báseň a 1886 ju publikoval pod názvom Tikvatenu (Naša nádej). Melódiu zložil skladateľ Samuel Cohen, imigrant z Moldavska, ako populárnu ľudovú moldavsko-rumunskú melódiu, v ktorej zaznievajú hudobné motívy z Vltavy z cyklu Má vlast B. Smetanu. Počas 7. sionistického kongresu v Bazileji (1905) už bola veľmi obľúbená a jej štatút hymny sionistického hnutia bol potvrdený na 18. kongrese v Prahe (1933). Štátnou hymnou je od 1948. V niektorých komunitách sa spieva ako záverečná pieseň bohoslužby vďakyvzdania alebo po jedle.

Hatiora

Hatiora — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Epifytické sukulenty pochádzajúce z tropických lesov južnej Brazílie. Má previsnuté, pravidelne článkované hranaté výhonky a biele, žlté, červené alebo svetlofialové široko otvorené zvončekovité kvety, ktoré vo veľkom množstve vyrastajú na koncoch článkov. Patria sem napr. kríčkovitý, do 30 cm vysoký druh hatiora slanorožcovitá (Hatiora salicornioides) so zlatožltými kvetmi, najznámejší druh Hatiora gaertneri so sýtočervenými kvetmi a do 60 cm vysoký druh Hatiora clavata s bielymi kvetmi. V niektorej odbornej literatúre sa rod pre stále systematické nejasnosti uvádza aj ako Hariota, epifylum (Epiphyllum), Epiphyllopsis, Pseudozygocactus, Rhipsalis a Rhipsalidopsis; vzhľadom sa veľmi podobá rodu šlumbergera.

Hatňanskovci

Hatňanskovci, páni z Hatného — uhorský šľachtický rod, ktorý v 15. storočí zohral významnú úlohu v Trenčianskej stolici. Najstarším hodnoverne doloženým predkom bol Ondrej, syn Kiliána, ktorý 1321 dostal od uhorského kráľa Karola I. Róberta 7 dedín. Rast majetkovej držby rodu je doložený od 2. štvrtiny 15. storočia. Juraj a jeho synovia Ladislav, Gašpar a Juraj dostali 1438 od uhorského kráľa Albrechta panstvá Klieština a Kátlina (dnes miestna časť Dolnej Marikovej) a 1439 panstvo Budatín. Od 1460 bol Juraj aj držiteľom Ilavy a kapitán tamojšieho hradu. R. 1466 dal časť svojich majetkov do zálohu Podmanickovcom a neskôr sa Hatňanskovci dostali aj do sporov so Suňogovcami, ktorí sa stali držiteľmi hradu a panstva Budatín. Koncom 15. storočia sa Hatňanskovci pokúšali získať späť majetky dané do zálohu Podmanickovcom, ktorí im ich však neboli ochotní ani po vyplatení zálohovej sumy vrátiť. Vdova po Rafaelovi sa vydala za Gašpara Suňoga, ktorý sa tak stal otčimom a poručníkom jej maloletého syna Juraja. Po dosiahnutí plnoletosti sa Juraj márne domáhal vrátenia hatňanskovských majetkov, zomrel však v mladom veku začiatkom 16. storočia a rod ním vymrel.

Hatné

Hatné — obec v okrese Považská Bystrica v Trenčianskom kraji v Javorníckej brázde v južnej časti Javorníkov, 310 m n. m.; 603 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1321 ako Hathna, 1405 Hatne, 1498 Hatna, 1598 Hatne, 1773 Hatne, Hattne, 1786 Hatne, 1808 Hattne, Hatné, 1863 Hattne, 1873 – 82 Hatne, 1888 – 95 Hattné, 1898 – 1902 Hattne, 1907 – 13 Hatna, 1920 – 79, 1990 Hatné. R. 1979 – 90 pričlenená k obci Dolná Mariková. Patrila Hatňanskovcom, neskôr ďalším zemianskym rodinám, od 16. storočia hradnému panstvu Považská Bystrica. Sídliskové nálezy z laténskej a rímskej doby, neisté doklady osídlenia z bronzovej doby a zo stredoveku. Na cintoríne neobaroková rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa (1802), na námestí zrubová zvonica (2. pol. 19. stor.).

Hatrík, Juraj

Hatrík, Juraj, 1. 5. 1941 Orkucany, dnes súčasť Sabinova — slovenský skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. R. 1958 – 63 študoval kompozíciu u A. Moyzesa a teóriu hudby a estetiku u O. Ferenczyho na VŠMU v Bratislave. R. 1963 – 65 pôsobil na konzervatóriu v Košiciach, 1965 – 68 ašpirant na VŠMU, súčasne študoval hudobnú psychológiu na Filozofickej fakulte UK. R. 1968 – 71 odborný asistent na Katedre hudobnej teórie VŠMU, 1972 – 90 odborný spolupracovník Slovenského hudobného fondu (dnes Hudobný fond), od 1991 vedúci Katedry kompozície na VŠMU; 1997 profesor. Schopnosť syntetizujúceho myslenia spojená s hlbokou znalosťou svetovej hudby, literatúry, filozofie a psychológie sa odráža nielen v Hatríkovej tvorbe, ale aj v pedagogickej práci na VŠMU (hudobná analýza, hudobné dielne) i v hudobnoteoretických textoch. Jeho skladateľský vývoj sa uberá od tradičných formových schém cez rozšírenú tonalitu k novším kompozično-technickým postupom a vyznačuje sa humanistickým posolstvom. Skladby Canto responsoriale (1965), Introspekcia (1967), Dvojportrét (1970), Symfónia č. 1 „Sans souci“ (1979) a Ponorená hudba (1982) sa v obsahu, ako aj v použitých kompozičných postupoch vyznačujú vzájomným pôsobením a vyrovnávaním protikladov. Jeho tvorba zahŕňa asi 150 opusov rôznych žánrov: opery Adamove deti (1974) a Šťastný princ (1977 – 78), orchestrálne, vokálne a vokálno-inštrumentálne diela, dve symfónie, zbory, komorné diela, napr. sláčikové kvartetá Stratené deti (1993) a Dolcissima mia vita... (2005), piesňovú, akordeónovú a klavírnu tvorbu. Intenzívne sa venoval aj tvorbe pre deti: cyklus hudobných rozprávok Medzi Trpaslúšikmi (1986) a Záhadné pesničky (1986 – 88), spevohry Statočný cínový vojačik (1994) a Bájky o Levovi (1999) i celý rad ďalších hudobných rozprávok a hudobno-scénických projektov s mnohostranným didaktickým využitím, a to najmä pri rozvíjaní detskej kreativity. V jeho tvorbe možno nájsť množstvo priamych súvislostí a prepojení medzi skladbami pre deti a skladbami pre dospelých, napr. v symfonickej básni podľa A. Lundkvista Litánie okamihu (2000), ako aj v koncertnej fantázii Ecce quod Natura (2002) na motívy z cyklu detských zborov Nie som človekpredsa žijem... (1997) a i. Nositeľ Ceny SOZA za najúspešnejšiu skladbu vážnej hudby roku 2006. Jeho osobnosti a dielu sú venované publikácie Evy Čunderlíkovej Hlas pamäti (2003) a Klíčenie semienok: tvorba Juraja Hatríka a jej hudobno-pedagogické kontexty (2013).

Hatšepsut

Hatšepsut, aj Hatšepsowet — egyptská kráľovná (asi 1473 – 1458 pred n. l.) z 18. dynastie, dcéra Thutmoseho I. a kráľovnej Ahmose, manželka svojho nevlastného brata Thutmoseho II., s ktorým mala dcéru Neferure. Po smrti Thutmoseho II. sa dedičom trónu stal jeho syn Thutmose III., ktorého matkou bola vedľajšia manželka. Hatšepsut počas jeho neplnoletosti spravovala krajinu ako regentka, okolo 1473 pred n. l. však prebrala na seba všetku moc s tradičnými atribútmi a symbolmi a vládla ako faraón. Na tento účel boli vytvorené propagandistické texty o jej božskom zrodení, ktoré mali za úlohu nespochybniteľne potvrdiť jej nárok na egyptský trón v duchu štátnej a náboženskej ideológie. Počas panovania podnikla niekoľko vojnových ťažení do Sýrie, Palestíny a Núbie. Najvýznamnejšie však bolo vyslanie obchodnom výpravy v 9. roku jej vlády do bájnej krajiny Punt pod vedením pokladníka Nehesiho. Expedíciu dokumentuje výzdoba chrámového komplexu, ktorý dala vybudovať v Dér el-Bahrí. Rozsiahlu stavebnú činnosť kráľovnej možno doložiť i v Karnaku, kde okrem obeliskov dala postaviť kvarcitovú kaplnku pre boha Amona známu ako Červená kaplnka (podľa farby kameňa), rozšírila chrám smerom na juhozápad stavbou ôsmeho pylónu, svätyne posvätnej bárky a i. Stavebná činnosť sa rozvíjala aj na iných miestach (Madínit Habu, Beni Hasan). Hatšepsut bola pochovaná v hrobke v Údolí kráľov (KV 20). Po jej smrti Thutmose III. nariadil odstrániť jej meno zo všetkých stavieb.

Hatta, Muhammad

Hatta, Muhammad, 12. 8. 1902 Bukittinggi, západná Sumatra – 14. 3. 1980 Jakarta — indonézsky politik, jeden z vodcov hnutia za nezávislosť Indonézie. R. 1922 – 32 študoval v Holandsku. Po návrate sa spolu s neskorším prezidentom A. Sukarnom aktívne zapojil do politiky v rámci Indonézskej národnej strany (Perserikitan Nasional Indonesia, PNI). R. 1934 holandskými úradmi uväznený a 1935 poslaný do vyhnanstva na ostrov Bandanaaira, kde zostal až do japonskej okupácie Indonézie 1942, s Japoncami počas vojny v prvých rokoch spolupracoval. R. 1945 sa dostal spolu so Sukarnom do čela hnutia za vyhlásenie nezávislosti (17. 8. 1945) Indonézie, 1945 – 56 viceprezident, v decembri 1948 po holandskej invázii boli krátkodobo aj so Sukarnom uväznení. Po prepustení viedol indonézsku delegáciu na rokovaniach s Holandskom, ktoré 1949 definitívne uznalo nezávislosť Indonézie. R. 1948 – 51 predseda vlády, 1950 – 51 minister zahraničných vecí. R. 1956 odstúpil z funkcie viceprezidenta pre nezhody so Sukarnom, stiahol sa z politického života a venoval sa akademickej kariére. Po Sukarnovom páde 1967 poradca vlády.

Hattala, Martin

Hattala, Martin, 4. 11. 1821 Trstená, okres Tvrdošín – 11. 12. 1903 Praha — slovenský jazykovedec, pôvodca reformnej kodifikácie spisovnej slovenčiny, autor jej prvej gramatiky. R. 1844 – 48 študoval teológiu a slavistiku na Pázmaneu vo Viedni, 1848 – 50 kaplán v Bzovíku a Hodruši, 1850 – 54 stredoškolský profesor v Bratislave. Od 1854 na odporúčanie P. J. Šafárika študoval jazykovedu na filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe, kde sa aj habilitoval a od 1861 pôsobil ako profesor. Už ako študent Pázmanea sa v auguste 1847 zúčastnil na 4. zasadnutí spolku Tatrín v Čachticiach o jednotnom spisovnom jazyku Slovákov. R. 1850 vyložil odchýlky svojej koncepcie od Štúrovej slovenčiny, od češtiny, staroslovenčiny a bernolákovčiny v knihe Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s najbližšie príbuzným jazykom českým (Grammatica linguae Slovenicae collatae cum proxime cognata Bohemica). Táto gramatika, vydaná anonymne 1852 pod názvom Krátka mluvnica slovenčiny, bola prvou slovenskou príručkou spisovnej slovenčiny podľa hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy. Hattala upravil štúrovskú spisovnú normu v hláskosloví a pravopise, pričom v pravopise uplatnil fonologický aj etymologický (historický) princíp. Vo svojej kodifikácii spisovnej slovenčiny dôsledne neodlíšil živé a archaické zložky jazykového systému, a najmä v tvarosloví kodifikoval viaceré archaické javy, pre ktoré nachádzal oporu v češtine. Jeho kodifikácia tzv. opravenej slovenčiny nebola dôsledná ani úplná, vystihla však vtedajší spoločenský vývin a verejnosť napokon slovenčinu prijala ako celonárodný spisovný jazyk. Autor analýzy synchronických javov v oblasti skladby zachytenej v Mluvnici jazyka slovenčiny I, II (1864, 1865) a v Skladbe jazyka slovenského (1865). Hattala dobre poznal výsledky novej historicko-porovnávacej jazykovedy a viedol v tejto oblasti viaceré polemiky (Brus jazyka českého. Příspěvek k dějinám osvěty vůbec a slovanské zvláště, 1877).

Hatto I.

Hatto I., okolo 850 – 5. 5. 913 — franský arcibiskup v Mainzi (od 891). Bol poradcom východofranského kráľa Arnulfa Korutánskeho a 900 významne prispel ku kráľovskej voľbe Ľudovíta IV. Dieťaťa. Počas jeho maloletosti spravoval spolu s biskupom Adalberom z Augsburgu (†909) krajinu ako regent. Získal rozsiahly politický vplyv a využil ho pri voľbe Konráda I., ktorý sa 911 stal posledným kráľom z dynastie Karolovcov. Presadzoval úzke prepojenie cirkvi a kráľovskej moci.

Hatvan

Hatvan — mesto v Maďarsku v župe Heves severovýchodne od Budapešti; 21-tis. obyvateľov (2017). Potravinársky priemysel (cukrovary, konzervárne). Železničná križovatka. Osídlenie už v mladšej kamennej, a najmä v bronzovej dobe (→ hatvanská kultúra), v rímskej dobe pravdepodobne vojenský tábor. R. 1170 sa tam usadili premonštráti. Mesto prvýkrát písomne doložené 1235, 1423 dostalo colné právo. V 18. storočí tam boli nasťahovaní nemeckí a slovenskí obyvatelia. Stavebné pamiatky: barokový Grasalkovičov palác (1754 – 63), radnica (1729 na mieste staršieho kláštora premonštrátov, posledná prestavba 1910), rímskokatolícky Kostol sv. Adalberta (1751 – 55). Múzeum.

hatvanská kultúra

hatvanská kultúra — kultúra staršej bronzovej doby nazvaná podľa výšinného tellového sídliska (preskúmané 1932 – 34) pri meste Hatvan v Maďarsku. V čase najväčšieho rozšírenia zaberala územie časti južného Slovenska a severovýchodného Maďarska medzi povodiami riek Ipeľ a Körös. Vyvinula sa z miestneho kultúrneho podložia, na jej formovaní sa podieľali aj južné a východné vplyvy. Sídliská hatvanskej kultúry boli neopevnené aj opevnené (často tellového charakteru, napr. dolné vrstvy osady vo Včelinciach a Malých Kosihách). Nadzemné obydlia mali kolovú konštrukciu s mazanicovými stenami. Nositelia hatvanskej kultúry svojich mŕtvych spaľovali, popol ukladali do urny alebo do jamky. Do hrobu sa vkladali hlinené nádoby (často aj vo väčšom počte), charakteristické sú najmä amfory a misy, na ktorých sa najčastejšie uplatňovala výzdoba odtlačkami textilu (voštinovaním), ale aj hlinené zvieracie plastiky, modely kolies vozov a i. Nástroje sa vyhotovovali z kameňa, kosti a parohoviny. Doklady výroby bronzových predmetov nie sú ešte početné, našli sa napr. kadluby na odlievanie bronzových sekier s otvorom v tyle. Ľud hatvanskej kultúry bol usadlý a živil sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka, pričom efektivita hospodárstva sa používaním koní a vozov postupne zvyšovala. Hatvanská kultúra je v časti svojho rozšírenia najstaršou kultúrou bronzovej doby, na juhozápade Slovenska súčasná s nitrianskou, únětickou a maďarovskou, na východnom Slovensku s koštianskou a otomanskou kultúrou. Existovala do začiatku strednej bronzovej doby (do obdobia kosziderského horizontu) a tvorí jednu z genetických zložiek pilinskej kultúry.

Hatyai

Hatyai [hádjaj], Hat Yai, Haad Yai — mesto v južnom Thajsku na Malajskom polostrove v province Songkhla 40 km od hranice s Malajziou v blízkosti pobrežia Thajského zálivu; 159-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (lúpareň ryže, výroba oleja), textilný, spracovanie kaučuku; remeslá. Obchodné a službové stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kaučukovníka, kokosovníka, ryže). Významná dopravná križovatka na trase Bangkok – Singapur, letisko. Obľúbené letovisko malajzijských turistov. V blízkosti ťažba cínu.

Haubenstock-Ramati, Roman

Haubenstock-Ramati [-štok], Roman, 27. 2. 1919 Krakov – 3. 3. 1994 Viedeň — avantgardný izraelský hudobný skladateľ. Študoval kompozíciu v Krakove a vo Ľvove. R. 1947 – 50 vedúci hudobného oddelenia poľského rozhlasu a redaktor hudobného časopisu Ruch muzyczny. R. 1951 – 57 učiteľ na konzervatóriu v Tel Avive-Jaffe, od 1958 lektor vydavateľstva Universal-Edition vo Viedni, 1968 – 69 pedagóg v Buenos Aires a v Štokholme, 1973 – 89 profesor hudobnej kompozície na Univerzite hudby a dramatického umenia a 1976 – 86 vedúci jej Ústavu elektroakustiky, experimentálnej a úžitkovej hudby vo Viedni (dnes Institut für Komposition und Elektroakustik). Svojou tvorbou zasiahol najmä do vývoja notácie (hudobná grafika), pričom sa hudbou a spôsobom jej záznamu, resp. interpretácie, usiloval navodiť nové akusticko-priestorové vzťahy medzi hudbou a poslucháčom (napr. Mobile for Shakespeare, 1960, pre hlas a 6 hráčov). Autor koncertantných inštrumentálnych a vokálnych, ako aj javiskových diel, napr. Ricercari pre sláčikové trio (1952), Recitativo e aria pre čembalo a orchester (1955), Les symphonies des timbres (1957), opier Amerika (1966) a Tableau I (1967), antiopery Le comédie (1969), ako aj sláčikového kvarteta (1973), Concerto per archi (1976) a i.

Hauer, Franz von

Hauer, Franz von, 30. 1. 1822 Viedeň – 20. 3. 1899 tamže — rakúsky geológ a paleontológ, spoluzakladateľ vedeckej geológie v Rakúsku a Rakúskej geografickej spoločnosti. R. 1839 – 43 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, 1846 asistent W. K. Haidingera v Banskom múzeu vo Viedni, od 1849 prvý geológ Ríšskeho geologického ústavu, 1866 – 85 jeho riaditeľ, 1885 – 96 intendant Prírodovedného dvorného múzea vo Viedni. Venoval sa regionálnej geológii a geologickému mapovaniu Rakúsko-Uhorska s dôrazom na druhohory a ich faunu (najmä hlavonožce). V mierke 1 : 567 000 vypracoval Prehľadnú geologickú mapu rakúsko-uhorskej monarchie (Geologische Übersichtskarte der österreichisch-ungarischen Monarchie, 12 listov, 1867 – 71), vo vysvetlivkách k listu III (Západné Karpaty) podal prvú syntézu geologickej stavby Západných Karpát (1869). Autor a spoluautor viacerých geologických a paleontologických prác: Geologický prehľad baníctva rakúskej monarchie (Geologische Übersicht der Bergbaue der österreichischen Monarchie, 1855, spoluautor), Príspevky k paleontografii Rakúska (Beiträge zur Paläontographie von Österreich, 1858 – 59), Geológia Sedmohradska (Geologie Siebenbürgens, 1863, spoluautor), Geológia a uplatnenie jej poznatkov na bonitu pôdy rakúsko-uhorskej monarchie (Die Geologie und ihre Anwendung auf die Kenntnis der Bodenbeschaffenheit der österreichisch-ungarischer Monarchie, 1875). Od 1893 udeľuje Rakúska geografická spoločnosť Hauerovu medailu ako najvyššie vedecké vyznamenanie.

Hauer, Josef Matthias

Hauer, Josef Matthias, 19. 3. 1883 Wiener Neustadt – 22. 9. 1959 Viedeň — rakúsky hudobný teoretik a skladateľ. V hudbe bol samouk. Ako prvý začal uplatňovať princípy dvanásťtónovej kompozičnej techniky (→ dodekafónie). Tradičný durovo-molový systém nahradil súborom 44 trópov, t. j. akordických zostáv, z ktorých sa dali poskladať 12-tónové konštrukcie. Opierajúc sa o absolútnu autonómiu súzvukov, vytvoril nový druh hudobného zápisu, ktorý využíval sústavu 8 notových čiar. Svoj nový kompozičný systém teoreticky sformuloval v prácach O hudobnej podstate (Vom Wesen des Musikalischen, 1920), Význam melosu (Deutung des Melos, 1923), Od melosu k tympanom (Vom Melos zur Pauke, 1925) a Dodekafónia (Zwölftontechnik, 1925). Autor koncertantných a javiskových diel.

Hauer, Rutger

Hauer, Rutger (Oelsen), 23. 1. 1944 Breukelen – 19. 7. 2019 Beetsterzwaag, Holandsko — holandský herec, producent a režisér. R. 1969 účinkoval v televíznom seriáli Floris a vo filme Pán Hawarden (Monsieur Hawarden). R. 1973 vytvoril hlavnú úlohu vo filme režiséra P. Verhoevena Turecký med (Turks fruit, podľa knihy J. Wolkersa), ktorý bol vyhlásený za najlepší holandský film 20. storočia, od 80. rokov 20. storočia účinkoval aj v amerických filmoch. V takmer 100 filmoch vytvoril široké spektrum hereckých postáv, presadil sa najmä v dobrodružných, historických a akčných filmoch. Účinkoval vo filmoch Wilbyho sprisahanie (The Wilby Conspiracy, 1975), Blade Runner (1982; ako android Roy Batty), Jastrabia žena (Ladyhawke, 1985; kapitán Etienne Navarre), Obojok (Wedlock, 1991), Nostradamus (1994), V zajatí ľadu (Arctic Blue, 1993), Výbuch (Blast, 1996), Merlin (Merlin, 1998; lord Vortigern), Vykosťovač (Bone Daddy, 1998), Jungle Juice (2001), Batman začína (Batman Begins, 2005), Sin City: Mesto hriechu (Sin City, 2005, kardinál Roark), Mlyn a kríž (Młyn i krzyż, 2011, Pieter Bruegel starší) a i. Ako režisér sa prezentoval filmom Izba (The Room, 2001), kde zároveň vytvoril postavu Harryho, spoluprodukoval viacero filmov, samostatne produkoval film Submitting (1989).

hauerit

hauerit, MnS2 — minerál, sulfid mangánu. Kryštalizuje v kubickej sústave, kryštály sú oktaédrické alebo kubooktaédrické, vyskytuje sa aj v podobe celistvých a zrnitých agregátov. Je nepriehľadný, červenohnedý, hnedý alebo čierny, na vrype hnedočervený, s kovovým až matným leskom. Tvorí sa na stropoch soľných dómov pri premene evaporitov. V bani na síru na Sicílii boli nájdené viac ako 6 cm veľké oktaédre. Na Slovensku sa nachádzajú v podobe až 2 cm veľkých kryštálov i guľovitých a hviezdicovitých agregátov v íloch a sadrovcoch na ložisku síry v Kalinke (dnes Vígľašská Huta-Kalinka). Nazvaný podľa rakúskeho geológa F. Hauera.

Hauff, Wilhelm

Hauff, Wilhelm, pseudonym H. Clauren, 29. 11. 1802 Stuttgart – 18. 11. 1827 tamže — nemecký spisovateľ. Študoval teológiu a filozofiu, bol vychovávateľom a redaktorom, podnikol študijnú cestu po Francúzsku a Nemecku. Umelecky nadviazal na neskorý romantizmus, výraznými črtami jeho diela sú ľudový charakter a oscilovanie medzi realizmom a fantastikou. Prvý úspech získal satirickými črtami Muž na mesiaci alebo Príťažlivosť sŕdc je hlas osudu (Der Mann im Mond oder der Zug des Herzens ist des Schicksals Stimme, 2 zväzky, 1825 – 26), ktoré vydal ešte pod pseudonymom, a Správy z pamätí Satana (Mittheilungen aus den Memoiren des Satan, 4 zväzky, 1825 – 39). Románom Lichtenstein. Romantická povesť z württemberskej histórie (Lichtenstein. Romantische Sage aus der würtembergischen Geschichte, 3 zväzky, 1826) ovplyvneným W. Scottom spopularizoval v nemeckej literatúre žáner historického románu. Autor noviel podľa romantických vzorov Speváčka (Die Sängerin, časopisecky 1826, knižne 1828 v 2. zväzku zbierky Novely, Novellen), Žobráčka na Pont des Arts (Die Bettlerin vom Pont des Arts, časopisecky 1826, knižne 1828 v 1. zväzku zbierky Novely), Žid Süss (Jud Süß, časopisecky 1827, knižne 1828 v 2. zväzku zbierky Novely; sfilmovaná 1940, réžia Veit Harlan), Cisárov obraz (Das Bild des Kaisers, časopisecky 1827, knižne 1828 v 3. zväzku zbierky Novely) a umelých orientálnych rozprávok, ktoré publikoval v Rozprávkovom almanachu na rok 1826 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1826, 1825) obsahujúcim diela Karavána (Die Karawane), Malý Muk (Die Geschichte von dem kleinen Muck; slov. 1960; sfilmované napr. 1953, réžia W. Staudte), Rozprávka z karavány o bocianovi kalifovi a princeznej sove (Die Geschichte von Kalif Storch; slov. 1967; sfilmované napr. 1981, réžia Valerij Ugarov) a i., v Rozprávkovom almanachu na rok 1827 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1827, 1826) obsahujúcim diela Alexandrijský šejk a jeho otroci (Der Scheik von Allessandria und seine Sklaven), Trpaslík Nosáľko (Der Zwerg Nase; slov. 1964; sfilmované napr. 2003, réžia Iľja Maximov a Konstantin Bronzit) a i., a v Rozprávkovom almanachu na rok 1828 (Mährchen-Almanach auf das Jahr 1828, 1827) obsahujúcim diela Hostinec v Spessarte (Das Wirtshaus im Spessart; sfilmované napr. 1958, réžia Kurt Hoffmann), Chladné srdce (Das kalte Herz; sfilmované napr. 1950, réžia P. Verhoeven), Saidove dobrodružstvá (Saids Schicksale; sfilmované 1969, réžia Peter Trabold) a i. V slovenčine vyšli výbery jeho tvorby Poviedky (1921), Východné poviedky od Viliama Hauffa (1923), Pohádky ilustrované (1931), Rozprávky z púšte i mora (1965) a Rozprávky (1985).

Haug, Émile

Haug [óg], Émile, 19. 6. 1861 Drusenheim – 28. 8. 1927 Niederbronn-les-Bains — francúzsky geológ, jeden zo zakladateľov modernej stratigrafie. Zaoberal sa vývojom geosynklinál, náuku o nich rozpracoval na základe druhohorných sedimentov mora Téthys. Prispel k rozšíreniu príkrovovej teórie. Najvýznamnejšie dielo: Učebnica geológie (Traité de géologie, 1911).

Haugesund

Haugesund — prístavné mesto v juhozápadnom Nórsku v provincii (fylke) Rogaland na pobreží Severného mora; 37-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky (hliníková huta), rybný, lodný (jeden z najväčších suchých dokov v Škandinávii), odevný. Významný rybársky prístav (najmä lov sleďov). Vzniklo v 19. storočí (pôvodne prekladisko tovaru), od 1854 mesto. Konštruktivistická radnica (1924 – 31), Haraldshaugen (pamätník zjednotiteľa Nórska Haralda I. Krásnovlasého), ponad prieliv Karmøysund 700 m dlhý most spájajúci Haugesund s ostrovom Karmøy. Divadlá, etnografické múzeum.

Haughey, Charles James

Haughey [hóhi], Charles James, 16. 9. 1925 Castlebar – 13. 6. 2006 Dublin — írsky právnik a politik. Člen Fianna Fáil, od 1957 poslanec parlamentu (Dáil). V 60. rokoch 20. storočia zastával viackrát post ministra (o. i. spravodlivosti a financií). Od 1977 vodca strany Fianna Fáil. R. 1979 – 81, marec – december 1982 a 1987 – 92 ministerský predseda. Prioritou jeho vlády bolo úsilie o vyriešenie problému Severného Írska a o zlepšenie anglo-írskych vzťahov. Hospodársku krízu krajiny riešil zahraničnými pôžičkami, čím prudko vzrástla zadlženosť štátu. V poslednom funkčnom období sa usiloval zaviesť úsporné opatrenia a prísnu daňovú politiku.

Haugwitz, Friedrich Wilhelm

Haugwitz [-vic], Friedrich Wilhelm, gróf von, 11. 12. 1702 – 11. 9. 1765 zámok Náměšť nad Oslavou, okres Třebíč — rakúsky politik. Spočiatku pracoval v sliezskej krajinskej správe, po obsadení Sliezska Pruskom sa na zvyšku sliezskeho územia patriaceho Rakúsku stal 1742 jeho prezidentom. R. 1743 prvýkrát predložil panovníčke Márii Terézii svoju predstavu reformy štátnej správy, realizovať ju začal 1747 a pokračoval v nej ako prezident novozaloženého Direktória pre verejné a kamerálne záležitosti (1749 – 61). Podstatou jeho reforiem bola centralizácia, byrokratizácia, a tým zefektívnenie štátnej správy. Nástupom profesionálnych úradníkov sa znížil vplyv šľachtických stavov. Boli zrušené aj najvyššie české úrady a vytvorené spoločné úrady s rakúskymi dedičnými krajinami, čím sa dovŕšilo splynutie českého štátu s habsburskou monarchiou.

Haugwitz, Christian Heinrich Curt

Haugwitz [-vic], Christian Heinrich Curt, gróf von, 11. 6. 1752 Peuke, dnes Byków (pri Oleśnici), Dolnosliezske vojvodstvo – 9. 2. 1832 Benátky — pruský diplomat a politik. R. 1791 vyslanec vo Viedni, 1792 kabinetný minister, 1802 – 04 a 1805 – 06 minister zahraničných vecí. Spočiatku podporoval oddelenie pruskej politiky od politiky Rakúska a uzatvorenie mieru s Francúzskom (Bazilejský mier, 1795). Vývoj francúzskej politiky pod vedením Napoleona I. Bonaparta ho v novembri 1805 podnietil k vstupu do tretej protifrancúzskej koalície (po boku Spojeného kráľovstva, Ruska a Rakúska). Po francúzskom víťazstve pri Slavkove (2. 12. 1805) však musel v Schönbrunne (15. 12. 1805) a v Paríži (15. 2. 1806) podpísať pre Prusko nevýhodné zmluvy, ktoré znamenali značnú územnú stratu. Aby zabránil izolácii, presadil vstup Pruska do štvrtej protifrancúzskej koalície (po boku Spojeného kráľovstva, Ruska a Švédska). Napoleonovo víťazné ťaženie do Pruska (v októbri 1806 pád Berlína) ho prinútilo rezignovať a odísť do ústrania.

Hauhet

Hauhet — egyptská bohyňa. Ženský protipól boha Heha, s ktorým tvorila božskú dvojicu v ešmunénskom mýte o vzniku sveta Osmoro. Bola symbolom nekonečnosti, zobrazovaná s telom ženy a hlavou hada.

Hauptmann, Gerhart

Hauptmann, Gerhart (Johann Robert), 15. 11. 1862 Ober Salzbrunn, dnes Szczawno-Zdrój, Poľsko – 6. 6. 1946 Agnetendorf, dnes Jagniątków, mestská časť Jelenej Góry, Poľsko, pochovaný na ostrove Hiddensee — nemecký spisovateľ. R. 1880 študoval sochárstvo na škole umeleckého priemyslu vo Vroclave, od 1882 filozofiu, históriu a dejiny umenia na univerzite v Jene, 1883 – 84 umenie v Berlíne, 1884 – 85 navštevoval prednášky z histórie a herectva v Berlíne (bol tam v kontakte s naturalistickou skupinou spisovateľov Durch!). V berlínskom intelektuálnom prostredí ho ovplyvnili myšlienky teoretika nemeckého naturalizmu A. Holza. R. 1885 sa oženil s Marie Thienemannovou (Thienemann, *1860, †1914) a stal sa finančne nezávislým, 1889 sa zúčastnil na založení Freie Bühne. Od 1901 až do smrti žil v Agnetendorfe v Sliezsku, často sa však zdržiaval v Erknere pri Berlíne, v Drážďanoch a na ostrove Hiddensee. V celom jeho diele sa prelína estetické vnímanie a poetickosť so sociálnym cítením (súcit s utláčanými a bezmocnými) a skutočnosť so snom. Zo začiatku písal novely, napr. Karneval (Fasching, časopisecky 1887, knižne 1923) a Železničný strážnik Thiel (Bahnwärter Thiel, časopisecky 1888, knižne 1892; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1968, réžia Werner Völger, a 1982, réžia Hans-Joachim Kasprzik). Jeho prvá sociálna dráma Pred východom slnka (Vor Sonnenaufgang, vydaná i uvedená 1889; sfilmovaná 1979, réžia Oswald Döpke) otvorila cestu nemeckému naturalizmu. Zobrazil v nej morálny úpadok rodiny Krauseovcov, ktorá sa po náhlom zbohatnutí utápa vo vášňach a v alkoholizme. Hra vyvolala škandál svojimi drastickými a erotickými scénami. Témou hry Sviatok mieru (Das Friedensfest, vydaná i uvedená 1890; sfilmovaná napr. 1979, réžia Gerd Keil) je opäť rozvrat rodiny, hra Osamelí ľudia (Einsame Menschen, vydaná i uvedená 1891; sfilmovaná 1963, réžia Axel Ivers) je príbehom tragického osudu intelektuála. Sociálna dráma Tkáči (De Waber. (Die Weber.), vydaná 1892, uvedená súkromne 1893, uvedená verejne 1894; sfilmovaná napr. 1927, réžia Frederic Zelnik) nadväzuje na historické udalosti vzbury sliezskych tkáčov 1844. Pôvodne bola napísaná v sliezskom dialekte, neskôr v spisovnej nemčine. Obidve verzie boli zakázané, hrali sa na javisku združenia Freie Bühne v Lessingovom divadle v Berlíne. Do obdobia tvorby, v ktorom sa Hauptmann pokúšal inovovať naturalistický štýl, patria ostrá satira na pruskú byrokraciu Bobrový kožuch (Der Biberpelz, vydaná i uvedená 1893; slov. 1957; sfilmovaná napr. 1962, réžia John Olden), dráma Hankino nanebovstúpenie (Hanneles Himmelfahrt, vydaná i uvedená 1893; sfilmovaná napr. 1934, réžia T. von Harbou), v ktorej hrdinka, zneužívané dieťa bez matky, uniká z krutej reality do snov a fantázie, a rozprávková dráma Potopený zvon (Die versunkene Glocke, uvedená 1896, vydaná 1897) o stroskotaní umelca a o jeho márnom zápase s nadprirodzenými duchmi. Základná téma trpiaceho človeka spája tragédie Furman Henschel (Fuhrmann Henschel, vydaná i uvedená 1898; slov. 1962; sfilmovaná napr. 1956, réžia Josef von Báky), Michael Kramer (vydaná i uvedená 1900; sfilmovaná napr. 1965, réžia Peter Beauvais) a Rose Berndová (Rose Bernd, vydaná i uvedená 1903; sfilmovaná napr. 1957, réžia W. Staudte) odrážajúce Hauptmannove citové trápenie, keď sa zamiloval do 14-ročnej huslistky Margarete Marschalkovej (Marschalk, *1875, †1957), s ktorou sa 1904 oženil. Vášeň štyroch mužov k tanečnici zobrazil v symbolistickej hre A Pippa tancuje (Und Pippa tanzt!, vydaná i uvedená 1906; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1961, réžia Fritz Umgelter). Tragikomédia Potkani (Die Ratten, vydaná i uvedená, 1911; slov. 1960; sfilmovaná napr. 1955, réžia Robert Siodmak) je symbolom rozpadávajúceho sa cisárstva a jeho spoločenskej štruktúry. V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa opäť vrátil k téme úpadku morálky a rozkladu rodinných vzťahov (hry Dorothea Angermannová, Dorothea Angermann, vydaná i uvedená 1926; sfilmovaná 1959, réžia Robert Siodmak; Pred západom slnka, Vor Sonnenuntergang, vydaná i uvedená, 1932; slov. 1943; sfilmovaná napr. 1937, réžia Veit Harlan, a 1956, réžia Gottfried Reinhardt). Po nástupe fašizmu v Nemecku sa utiahol do ústrania a pracoval na dramatickej tetralógii z gréckych dejín Ifigénia v Delfách (Iphigenie in Delphi, vydaná i uvedená 1941), Ifigénia v Aulide (Iphigenie in Aulis, uvedená 1943, vydaná 1944), Smrť Agamemnóna (Agamemnons Tod, uvedená 1947, vydaná 1948) a Elektra (uvedená 1947, vydaná 1948). V jeho prozaických prácach sa ešte väčšmi prejavili tendencie novoromantizmu, symbolizmu a impresionizmu. K najvýznamnejším románom patrí Blázon v Kristu Emanuel Quint (Der Narr in Christo Emanuel Quint, 1910), ktorý je vyvrcholením jeho celoživotného záujmu o postavu Ježiša Krista. V románe zobrazil osudy novovekého mesiáša usilujúceho sa o uplatnenie kresťanských ideálov lásky, pokory a chudoby v modernom svete. Dojmy z Ameriky zachytil v románe Atlantída (Atlantis, 1912; slov. 1933; sfilmovaný 1913, réžia August Blom), lásku mladého kňaza k pastierke v novele Kacír zo Soany (Der Ketzer von Soana, 1918; slov. 1957). R. 1937 napísal svoje pamäti Dobrodružstvo mojej mladosti (Das Abenteuer meiner Jugend, 2 zväzky). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1912) a Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1932).

Hauptová, Hilda

Hauptová, Hilda, 28. 10. 1925 Bratislava – 21. 5. 1996 tamže — slovenská tanečnica. Žiačka E. Fuchsovej-Lehotskej. R. 1940 – 45 sólistka Baletu SND v Bratislave, 1945 – 62 jedna zo zakladajúcich členov a prvá sólistka baletu Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach, 1963 – 71 pedagogička na tamojšej ľudovej škole umenia. V SND stvárnila Vílu Orgován (Spiaca krásavica, 1942) a Priateľku Raymondy (Raymonda, 1943) v choreografii M. Fromana. Profilujúca osobnosť košického baletu 40. a 50. rokov 20. storočia, stvárnila titulné a sólové postavy repertoáru súboru, o. i. Odettu (Labutie jazero, 1948, 1957), Luciu (Talianske capriccio, 1949), Myrthu (Giselle, 1950), Máriu (Bachčisarajská fontána, 1953), Princeznú (Hlúpy Jano, 1954), Tao Chou (Červený mak, 1954), Júliu (Romeo a Júlia, 1955), Mahulienu (Radúz a Mahuliena, 1956), Swanildu (Coppélia, 1958), Veronu (Rytierska balada, 1960) a i.

Hauptschule

Hauptschule [-šu-] — druhý stupeň základnej školy v Nemecku, nižší stupeň sekundárneho vzdelávania poskytujúci všeobecné vzdelanie podľa Medzinárodnej štandardnej klasifikácie vzdelávania (ISCED). Obyčajne zahŕňa 5. – 9. ročník (v niektorých spolkových krajinách sa začína 7. ročníkom a v niektorých s 10-ročnou povinnou školskou dochádzkou sa končí 10. ročníkom). Vo väčšine krajín, kde povinná školská dochádzka trvá 9 rokov, môžu žiaci na získanie ďalšej kvalifikácie navštevovať aj nepovinný 10. ročník na 2. stupni základnej školy (napr. rozšírené ukončenie 2. stupňa základnej školy – Hauptschulauschluss).

Háura

Háura, anglicky Howrah — prístavné mesto v severovýchodnej Indii v členskom štáte Západné Bengálsko na západnom brehu rieky Huglí oproti Kalkate, súčasť aglomerácie Kalkata; 1,077 mil. obyvateľov (2011). Druhé najväčšie priemyselné stredisko v aglomerácii (po Kalkate), významné obchodné stredisko. Priemysel textilný (spracovanie juty a bavlny), strojársky (o. i. výroba železničných vagónov), hutnícky (hliníková huta, oceliarne, valcovne železa), papierenský, chemický, lodný (výrobná a opravárenská lodenica), sklársky. Dopravná križovatka, prístav dostupný i námorným lodiam, spojenie s Kalkatou železnično-cestným mostom. Botanická záhrada (založená 1786).

Hauriou, Maurice Jean Claude Eugène

Hauriou [orju], Maurice Jean Claude Eugène, 17. 8. 1856 Ladiville – 12. 3. 1929 Toulouse — francúzsky právnik, sociológ a politológ. R. 1883 – 1929 pôsobil na univerzite v Toulouse. Predstaviteľ teórie syndikalistického a korporatívneho štátu. Tvrdil, že pri zachovaní existujúceho sociálneho a hospodárskeho systému sa na riadení spoločenských procesov môžu oveľa lepšie ako v demokracii podieľať všetky triedy a vrstvy prostredníctvom odborových združení (syndikátov) vytvorených na základe dohody medzi podnikateľom a zamestnancom. Na tieto syndikáty a ich vedúce orgány (korporácie) treba preniesť niektoré funkcie štátu, a vybudovať tak most medzi štátom a spoločnosťou. Korporatívnu teóriu sčasti prevzal a realizoval taliansky fašizmus. Ťažisko Hauriouovho učenia spočíva v teórii inštitúcií ako prostriedkov na vytvorenie právneho spoločenstva, v ktorom majú korporácie osobitnú autonómiu. Obhajoval súkromné podnikanie, súkromné vlastníctvo a prispel k zakotveniu prostriedkov ochrany pred neoprávneným zásahom zo strany administratívnych úradov. Jeho teoretické práce z oblasti verejného práva významne prispeli k rozvoju francúzskeho administratívneho (správneho) práva a ústavného práva. Hlavné diela: Prehľad správneho a všeobecného verejného práva (Précis de droit administratif et de droit public général, 1900 – 01), Základy verejného práva (Principes de droit public, 1910), Prehľad ústavného práva (Précis de droit constitutionnel, 1923) a i.

Hausenblas, Karel

Hausenblas [-zen-], Karel, 16. 11. 1923 Benešov – 5. 7. 2003, pochovaný v Prahe — český jazykovedec, bohemista. R. 1951 – 89 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1967 prof., 1968 DrSc. Venoval sa najmä štylistike (Výstavba jazykových projevů a styl, 1971), teórii štýlov so zameraním sa na zmysel (Od tvaru k smyslu textu. Stylistická reflexe a interpretace, 1996) a štylistickej analýze literárnych diel, ako aj verbálnej komunikácii, náuke o texte, kultúre spisovného jazyka a českej gramatike (Vývoj předmětového genitivu v češtině, 1958; spoluautor akademickej Mluvnice češtiny, 1987). Spoluautor početných stredoškolských učebníc češtiny a praktických jazykových príručiek (O češtině pro Čechy, 1960; Čeština za školou, 1974, a i.). Člen mnohých odborných komisií a redakcií. Po odchode do dôchodku (1989) pôsobil v 90. rokoch 20. stor. ako externý konzultant na FFKU a žil v obci Lnářský Málkov (okres Strakonice).

Hauser, Arnold

Hauser [-zer], Arnold, 8. 5. 1892 Temešvár – 28. 1. 1978 Budapešť — maďarský historik umenia.

R. 1921 z politických príčin opustil Maďarsko a odišiel do Berlína, kde ho ovplyvnil najmä A. Goldschmidt. R. 1938 emigroval do Anglicka, 1951 – 57 pôsobil na univerzite v Leedse. R. 1977 sa vrátil do Maďarska. Vo svojich prácach aplikoval marxizmus ako teóriu dejín (nie ako politický systém) do svojej koncepcie dejín výtvarného umenia. Jeho najvýznamnejším dielom sú Sociálne dejiny umenia (The Social History of Art, 1951), v ktorých zhodnotil úlohu umenia v spoločnosti. Autor diel Filozofia dejín umenia (Philosophie der Kunstgeschichte, 1958), v ktorej rozvinul teóriu historického materializmu s dôrazom na sociológiu umenia, Manierizmus (Der Manierismus, 1964), Sociológia umenia (Soziologie der Kunst, 1974) a i.

Hauser, Jiří

Hauser [-zer], Jiří, 10. 2. 1892 Lišany, okres Rakovník – 20. 4. 1971 Brno — český strojár. R. 1919 pôsobil ako asistent na Vysokom učení technickom v Brne, 1919 – 23 technický úradník v USA, 1925 – 32 v Škodových závodoch v Plzni a Prahe, 1932 – 34 v Pražskej železničnej spoločnosti, 1934 – 38 v Škodových závodoch v Prahe, 1938 – 46 v automobilových závodoch v Mladej Boleslavi, 1947 – 51 prednášal na Vysokom učení technickom v Brne, 1951 – 53 na Vojenskej technickej akademii (dnes Vojenská akademie) v Brne, 1953 – 60 vedúci Katedry strojárskej výroby na Strojníckej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1953 – 55 dekan fakulty; 1946 profesor. Priekopník prestavby vysokoškolského štúdia strojárskej technológie, zaslúžil sa o rozvoj výskumu v tomto študijnom odbore. Autor 5 vedeckých štúdií v odborných časopisoch, autor a spoluautor knižných publikácií Technický průvodce železničáře (1953), Automatizácia v priemysle (1956) a Obrábanie kovov (1960).

Hauser, Michael

Hauser [-zer], Michael, aj Miška, Mihály, 8. (al. 9.) 12. 1822 Bratislava – 8. 12. 1887 Viedeň — uhorský huslista a skladateľ. R. 1835 – 39 študoval na konzervatóriu vo Viedni. Koncertnú kariéru začal ako 17-ročný úspešným turné po viacerých európskych krajinách. R. 1839 koncertoval v Nemecku, Dánsku, Švédsku, Nórsku, Fínsku a Rusku, 1847 mal spoločný koncert v Bratislave s A. G. Rubinštejnom, 1850 vystupoval v Londýne, 1853 – 58 v Severnej i v Južnej Amerike, v Ázii a Austrálii. Od 1874 verejne nevystupoval. Brilantný huslista s vyspelou technikou hry, autor drobných skladieb (početné fantázie, rondá a variácie, Uhorská rapsódia a úpravy piesní F. Schuberta pre husle), ktoré sa dnes uvádzajú zriedka, a operety Slepý verklikár. R. 1858 – 59 vyšla v Lipsku jeho korešpondencia z turné po Amerike a Austrálii pod názvom Z cestopisného denníka rakúskeho virtuóza (Aus dem Wanderbuche eines österreichisches Virtuosen). Hral na nástroji z dielne A. Stradivariho z 1710. Bol učiteľom J. Joachima (1839).

Haushofer, Karl Ernst

Haushofer, Karl Ernst, 27. 8. 1869 Mníchov – 10. 3. 1946 Pähl, Bavorsko — nemecký geograf a generál. R. 1887 vstúpil do bavorskej armády, kde pôsobil na rozličných postoch, o. i. podnikol početné cesty do východnej a južnej Ázie (Japonsko, India, Kórea, Mandžusko, Čína); po skončení 1. svetovej vojny generálmajor. R.1921 – 39 profesor geografie na univerzite v Mníchove. Najvýznamnejší predstaviteľ medzivojnovej školy geopolitického myslenia Geopolitik, ktorá prispela k formovaniu agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka, spoluzakladateľ a vydavateľ jej časopisu Zeitschrift für Geopolitik (1924 – 44). Mal osobné kontakty s R. Hessom, blízkym spolupracovníkom A. Hitlera. Silno ovplyvnený prácami prirovnávajúcimi štát k biologickému organizmu (najmä F. Ratzela a R. Kjelléna), rozvinul teóriu tzv. životného priestoru (→ Lebensraum). R. 1934 – 37 prezident Nemeckej akadémie, 1938 – 41 prezident Národného zväzu pre Nemectvo v zahraničí.

Haushoferová, Marlen

Haushoferová (Haushofer), Marlen, rodená Marie Helene Frauendorferová (Frauendorfer), 11. 4. 1920 Frauenstein, dnes súčasť Mollnu – 21. 3. 1970 Viedeň — rakúska spisovateľka. Úspech získali jej autobiografická novela Piaty rok (Das fünfte Jahr, 1951) so spomienkami na detstvo a knihy pre deti Byť dobrý je ťažké (Brav sein ist schwer, 1965) a Byť zlý tiež nie je jednoduché (Schlimm sein ist auch kein Vergnügen, 1970). Haushoferovej poviedky a romány pre dospelých sa presadili pod vplyvom zvýšeného záujmu o tzv. ženskú literatúru. Autorka románov Tapetované dvere (Die Tapetentür, 1957) a Stena (Die Wand, 1963; slov. 1989; sfilmovaný 2012, réžia Julian Pölsler) o ženách vo výnimočných situáciách, keď sú nútené samy sa rozhodnúť a prehodnotiť svoj vzťah k mužom.

Hauskrecht, Julián

Hauskrecht, Julián, 20. 6. 1940 Bratislava — slovenský architekt.

Najčastejšie spolupracoval so Š. Svetkom a Š. Ďurkovičom. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia viedol spolu so Š. Svetkom Štátny výskumný, projektový a typizačný ústav. Diela: terasovitý obytný dom na Medenej ulici v Bratislave (1968 – 74, so Š. Svetkom), hotel Poľana v Tatranskej Javorine (1973 – 77, so Š. Svetkom, Š. Durkovičom a F. Husovským), projekt hotela Forum v Bratislave (1988 – 89, s viacerými spoluautormi, dnes hotel Crowne Plaza).

Nositeľ Ceny D. Jurkoviča (1977, za projekt hotela Poľana).

hauský jazyk

hauský jazyk, hauština, hausky harshèn hausa, hausa — najvýznamnejší čadský jazyk z afroázijskej jazykovej rodiny. Je rozšírený v sev. Nigérii a susedných oblastiach Nigeru (pôvodný areál hauského jazyka), ako aj v Kamerune, Ghane, Benine, Togu a i. afrických krajinách. Plní aj funkciu interetnického jazyka; asi 74 mil. používateľov (2016). Existuje v ňom bohatá orálna literatúra, ako aj literatúra písaná arabským písmom (ajami), a to najmä historiografická, napr. Kronika Kana opisujúca tradičnú históriu hauských štátov a ich vládcov sarki (sarkin), ale aj náboženská literatúra a poézia. Od konca 19. stor. sa zapisuje aj latinkou (boko). V jeho fonetickom systéme sa vyskytuje 5 samohlások, 4 dvojhlásky, typické sú spoluhlásky s hrtanovým záverom. V slovnej zásobe je veľa výpožičiek najmä z arabčiny a angličtiny.

hausmaler

hausmaler [nem.], aj Winkelmaler, Pfuscher, fr. chambrelan — maliar fajansy, porcelánu alebo skla, ktorý pracoval samostatne mimo manufaktúry (doma alebo vo svojej dielni), odkiaľ získaval len nezdobené, často aj vyradené výrobky. Táto činnosť sa zaužívala v 17. storočí v Nemecku, odkiaľ sa rozšírila najmä do Rakúska, Čiech, Francúzska, Holandska a Anglicka. V poslednej tretine 17. storočia sa významným centrom hausmalerov stal Norimberg, kde pôsobil maliar Johann Schaper (*1621, †1670). Počas 18. storočia bol najvýznamnejším centrom Augsburg, kde sa mnohí zlatníci preškolili na polychrómovanie a zlátenie meissenského porcelánu, z nich k najvýznamnejším patrili Johann Auffenwerth (*1659, †1728) a jeho dcéra Sabina Auffenwerthová (*1706, †1782), ktorých chinoizérie a watteauovské figúry sa stali inšpiračným zdrojom rozvoja maľovanej výzdoby v manufaktúre v Meissene, ako aj bratia Bartolomeus (*1678, †1754) a Abraham (*1688, †1747) Seuterovci. K najvýznamnejším hausmalerom patrí aj maliar porcelánu a miniaturista Ignaz Bottengruber (jeho pôsobenie je doložené 1720 – 30 vo Vroclave), ktorý maľoval porcelán z meissenskej a viedenskej manufaktúry a vo výzdobe s obľubou používal figurálne lovecké, vojnové alebo bakchické kompozície (porcelánová šálka s bakchickým výjavom, 1729). Známymi dekoratérmi skla a východoázijského porcelánu boli Daniel Josef Norbert Preissler (*1636, †1733) a jeho syn Ignác Preissler (pokrstený 1676, †1741) pochádzajúci z Čiech, ktorí sa preslávili maľbou v čiernom švarclote (→ preisslerovské sklo). K významným hausmalerom patrili aj Johann Friedrich Metzsch (†1766), ktorý pôsobil v Bayreuthe a zdobil svoje diela mytologickými výjavmi, krajinami a chinoizériami, a Franz Ferdinand Mayer (*okolo 1727, †po 1794), ktorý maľoval žánrové a pastorálne výjavy. Hausmaleri zohrali významnú úlohu najmä v začiatkoch výroby porcelánu v Európe. S postupujúcim pokrokom manufaktúrnej výroby sa stali nežiaducou konkurenciou a od polovice 18. storočia došlo k poklesu ich produkcie i umeleckej hodnoty ich prác.

Hausmann, Raoul

Hausmann, Raoul, 12. 7. 1886 Viedeň – 1. 2. 1971 Limoges — rakúsky umelec, autor fotomontáží, maliar, fotograf, grafik, básnik a teoretik výtvarného umenia.

Maliarske vzdelanie získal u svojho otca, maliara Victora Hausmanna (*1859, †1920). R. 1900 odišiel do Berlína, kde sa neskôr stal kľúčovou postavou berlínskeho dadaizmu. V raných dielach bol ovplyvnený expresionizmom, vytváral olejomaľby (Modrý akt, 1916) a drevorezy a publikoval množstvo teoretických a satirických článkov. R. 1918 spoločne s R. Huelsenbeckom, G. Groszom a J. Heartfieldom vytvoril jadro berlínskeho centra dadaizmu (1918 – 22). Od 1918 sa venoval tvorbe tzv. numerických malieb, koláží, fotomontáží (Tatlin doma, 1920) a asambláží vytváraných z nájdených objektov (Mechanická hlava: Duch našej doby, 1919), v ktorých preferoval automatizmus v tvorbe i používanie nových materiálov. Sústredil sa aj na tvorbu tzv. optofonickej poézie (alebo tzv. zvukovej poézie), ktorá je založená na náhodnom zoskupovaní písmen, pričom dôraz sa kladie na ich zvukový efekt (Optofonická báseň, 1918). Jeho diela sú ironickou oslavou modernej technológie a kultúry a majú výrazný kritický sociálno-politický charakter. Používal architektonické tvary, ktoré anticipujú konštruktivistickú estetiku a smerujú k abstrakcii (Abstraktný Obraz — Myšlienka, 1921). Vyjadroval v nich svoje filozofické názory, nasledoval a rozvíjal mystickú monistickú tradíciu, podľa ktorej je všetka hmota preniknutá duchom jednoty. Neskôr sa intenzívne venoval najmä fotografii, pričom o nej publikoval množstvo teoretických článkov, tvoril fotogramy, rayogramy a piktogramy. V jeho fotografiách plnia svetlo, tvar a tieň úlohu štruktúry. R. 1933 opustil Nemecko, 1938 sa usadil vo Francúzsku. Na konci 50. rokov 20. storočia sa opäť vrátil k maľbe (Znamenie, 1962) a publikoval množstvo retrospektívnych kníh.