Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 444 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

halibut

halibut [angl.] — zaužívaný názov rodov Hippoglossus a Reinhardtius z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad platesotvaré. Majú sploštený tvar tela, ktorý sa vyvinul nesúmerným rastom orgánov a postupným prechodom na bentický spôsob života. Patrí sem napr. najznámejší druh halibut svetlý (Hippoglossus hippoglossus) s hmotnosťou okolo 300 kg, ktorý je v súčasnosti pre nadmerný rybolov zriedkavým úlovkom, a najčastejšie lovený druh halibut tmavý (Reinhardtius huippoglossoides), ktorý vie plávať (ako výnimka z radu platesotvaré) rovnako ako väčšina rýb – kolmo na vodný stĺpec.

Halič

Halič — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji v severozápadnej časti Lučenskej kotliny v doline Tuhárskeho potoka, 267 m n. m., 1 632 obyvateľov (2017). Prevažne odlesnené územie miestami pokrývajú teplomilné dubiny a agátové porasty.
Obec vznikla pod hradom, ktorý pravdepodobne jestvoval už v 12. stor. Písomne doložená 1299 ako Holuch, 1350 Gaach, 1386 Gach, 1424 Galch, 1435 Gaach, 1773 Gács, 1786 Gacsch, 1808 Gács, Gácsvárallya, Halič, 1863 – 1913 Gács, 1920 – 38 Halič, 1938 – 45 Gács, 1945 Halič. R. 1332 sa v obci spomína fara. R. 1554 – 94 bola poplatná Turkom, 1765 dostala štatút mestečka. Tradičným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, ovocinárstvo a hrnčiarstvo. R. 1767 založili Forgáčovci v Haliči prvú manufaktúru na súkno na Slovensku, z ktorej sa v 19. stor. vyvinula továreň. R. 1792 tam dali do prevádzky prvé spriadacie stroje, 1832 prvý parný stroj v priemyselnej výrobe na Slovensku, 1867 prvý mechanický tkáčsky stroj na Slovensku. V rámci manufaktúry pracovala od konca 18. stor. aj dielňa na majoliku a výrobňa papiera, ozdobných kníh a ceruziek, 1836 – 1852 cukrovar a mlyny. R. 1926 bola textilná továreň zatvorená. Archeologické nálezy zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: zámok, pôvodne hrad, ktorý pred 14. stor. patril rodu Tomajovcov, stúpencov Karola I. Róberta, preto ho Matúš Čák Trenčiansky dobyl a vypálil. R. 1450 – 51 sa spomína aj ako tvrdza patriaca J. Jiskrovi. V 2. pol. 15. stor. bol hrad zbúraný, jeho majitelia Lošonciovci ho však zač. 16. stor. obnovili bez kráľovského povolenia, preto stavbu na základe rozhodnutia krajinského snemu z 1544 opäť zbúrali a panstvo sa stalo majetkom rodu Forgáčovcov. R. 1612 postavil Žigmund Forgáč na mieste niekdajšieho stredovekého hradu veľký opevnený renesančný kaštieľ so šiestimi baštami, ktorý bol 1762 A. Meyerhoferom barokovo prestavaný (zachované sú aj vyrezávané maľované renesančné stropy, rokoková štukatúra stropov a kachle, v parku fragmenty barokových sôch; 2006 – 16 prestavaný na hotel); barokovo-klasicistická budova bývalého soľného skladu (koniec 18. stor.); klasicistická budova bývalej manufaktúry na súkno (zač. 19. stor.); klasicistický rímskokatolícky Kostol povýšenia sv. Kríža (1835); kaplnka na cintoríne (1843).

Haličsko-volynské kniežatstvo

Haličsko-volynské kniežatstvo — historické územie v západnej časti Ukrajiny a v juhovýchodnom Poľsku medzi Dneprom a Karpatmi, konglomerát dvoch kniežatstiev. Založené 1199 volynským kniežaťom Romanom Mstislavičom (1170 – 1205) so sídlom vo Vladimire. Po jeho smrti sa však začalo mnohoročné obdobie bojov o nástupníctvo. Kniežatstvo bolo znovuzjednotené 1238 za vlády Daniela Romanoviča, keď zažilo aj najväčší ekonomický a kultúrny rozkvet. R. 1240 podľahlo útokom mongolských vojsk vedených Batu-chánom a dostalo sa do formálnej podriadenosti od Zlatej hordy. Od pol. 13. stor. ho oslabovali boje nielen s Mongolskou ríšou, ale aj s Poľskom, litovskými kniežatami, nemeckými rytiermi a Uhorskom. Po smrti spoluvládcov bratov Leva II. a Andreja I. v boji s Mongolmi (1323) vymrela priama línia dynastie Monomachovičovcov a bojarská rada určila za nástupcu syna ich sestry Boleslava, ktorý prijal pravoslávie a meno Juraj II. Jeho vládu sprevádzal rozkvet obchodu a nemecká kolonizácia, preferovanie cudzincov na dvore však vzbudilo nevôľu bojarov. Po jeho násilnej smrti (1340) sa kniežatstvo postupne rozpadalo a časti jeho územia pripadli Poľsku, Litve a Uhorsku.

Haliena, Ján

Haliena, Ján, 11. 12. 1928 Dražkovce, okres Martin – 19. 9. 2000 Martin — slovenský knihovník. Od 1955 pôsobil v Matici slovenskej v Martine ako ústredný metodik knižničnej práce, redaktor súbežnej článkovej bibliografie a vedeckovýskumný pracovník. Organizátor budovania jednotnej sústavy knižníc na Slovensku. Autor a zostavovateľ monografií, zborníkov, metodických materiálov, učebných textov, štatistických rozborov (približne 100 štúdií, recenzií a článkov) a prác K dejinám ľudových knižníc na Slovensku (1973), Funkcie a úlohy okresnej knižnice ako ústrednej knižnice regiónu (1982), Dejiny socialistického knihovníctva na Slovensku. Bibliografia (1987), Kalendárium slovenského socialistického knihovníctva (1988).

halier

halier — pôvodne drobná (0,55 g) strieborná minca, ktorá bola od konca 12. stor. (razba prvýkrát písomne doložená 1189) razená v kráľovskej mincovni založenej Fridrichom I. Barbarossom v nemeckom meste Schwäbisch Hall (podľa neho nazvaná denarius Hallensis, nem. Häller, Heller). Pre jej obľúbenosť ju mnohí ďalší vydavatelia zaviedli do svojich menových sústav. Pôvodne bola časťou fenigu, od 14. stor. polovicou peniaza (mince, ekvivalentu denára) a nazývala sa aj malý peniaz alebo čierny peniaz (zvyčajne jednostranné mince). V Uhorsku sa halier objavil ako čiastková jednotka uhorského denára, počas vlády Žigmunda Luxemburského (koncom 14. a v 1. pol. 15. stor.) bol jeho polovicou, 1550 jeho tretinou. Od zavedenia korunovej meny v Rakúsko-Uhorsku 1892 stotina koruny. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa zachoval ako čiastková jednotka meny v niektorých nástupníckych štátoch – v Maďarsku (→ fillér) a v Československu, kde sa prvé halierové mince (dvadsaťhalierniky) začali raziť 1921 (1 halier predstavoval 1/100 československej koruny). Od rozdelenia Česko-Slovenska (1993) čiastková menová jednotka slovenskej koruny (1/100 Sk) a čiastková menová jednotka českej koruny (čes. haléř; 1/100 Kč). Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1993 boli halierové mince s nízkou nominálnou hodnotou (10 halierov, 20 halierov) stiahnuté z obehu, 2004 – 2008 na Slovensku obiehali len mince s nominálnou hodnotou 50 halierov (od 2009 prechod na euro).

halier svätého Petra

halier svätého Petra, lat. denarius Sancti Petri, census Sancti Petri, tal. obolo di San Pietro — peňažná dávka odvádzaná Apoštolskej stolici na úhradu nákladov činnosti Rímskej kúrie. Jej začiatky siahajú do 8. stor., keď v Anglicku kráľ Alfréd Veľký zozbieral od anglických zemepánov príspevky na podporu pápežskej stolice, v 10. – 11. stor. však zbierka nadobudla medzinárodný charakter. Predstavitelia Anglicka, Írska, Walesu, Kráľovstva oboch Sicílií, Dánska, Švédska, Nórska, Španielska, Čiech, Istrie a Dalmácie, Uhorska, Poľska a Portugalska odovzdávali výnos zbierky osobne vo Vatikáne alebo do rúk pápežských legátov ako symbol osobitného podrobenia sa pápežovi. V 16. stor. prestalo platiť dávku Anglicko i krajiny, ktoré sa priklonili k reformácii (napr. Švédsko, Dánsko), až postupne zanikla. R. 1860 sa pápež Pius IX. obrátil s prosbou na katolícku verejnosť, aby opäť, tentoraz dobrovoľne, poskytla halier svätého Petra na prekonanie finančnej krízy Cirkevného štátu. Po zániku Cirkevného štátu a na základe encykliky pápeža Pia IX. Saepe Venerabilis z 5. 8. 1871 sa dávka postupne transformovala na celosvetové dobrovoľné príspevky, od zač. 20. stor. ju spravuje kuriálny úrad vykonávajúci správu majetku Apoštolskej stolice. Vyberá sa pravidelne na sviatok sv. Petra a Pavla (29. júna) alebo v najbližšiu nedeľu pred ním či po ňom. Na Slovensku sa od 2014 vyberá vždy v poslednú júnovú nedeľu pod názvom Zbierka na dobročinné diela Svätého Otca.

Halifax

Halifax — mesto v Spojenom kráľovstve v Anglicku na území metropolitného grófstva West Yorkshire; 91-tis. obyvateľov (2015). Priemysel textilný (vlnársky, hodvábnický, výroba kobercov), strojársky, kovoobrábací. Vzniklo v anglosaskom období, rozvíjať sa začalo od 13. stor., a najmä v 19. stor. v období priemyselnej revolúcie, keď sa stalo jedným z centier textilnej výroby (prvá pletiareň sa spomína už 1275). Stavebné pamiatky: gotický farský kostol Saint John the Baptist (pravdepodobne 12. stor., prestavaný v 15. stor.), radnica (1863, Ch. Barry), divadlo (Victoria Theatre, 1901), viaceré múzeá.

Halifax

Halifax — prístavné mesto v Kanade na juhovýchode polostrova Nové Škótsko na pobreží Atlantického oceána, administratívne stredisko provincie Nové Škótsko; 403-tis. obyvateľov (2017). Centrum priemyslu, obchodu, kultúry a školstva. Priemysel hutnícky (zlievarne), lodný, strojársky, kovoobrábací, potravinársky (najmä rybný a mäsový), textilný, odevný, obuvnícky, petrochemický. Jeden z najvýznamnejších námorných prístavov Kanady (najväčší nezamŕzajúci prístav štátu, významné prekladisko ťažkých nákladov a kontajnerov, vývoz poľnohospodárskych produktov, dreva a i.), začiatočný bod transkanadskej železnice (Canadian Pacific Railway) vedúcej do Vancouveru, medzinárodné letisko.

Založený 1749 britskými prisťahovalcami ako vojenská pevnosť a pre svoju strategickú polohu sa stal významnou námornou základňou vo viacerých vojnových konfliktoch (aj počas obidvoch svetových vojen z neho odchádzali mnohé vojenské konvoje); 1840 bola uvedená do prevádzky prvá parná transatlantická lodná linka medzi Kanadou a Spojeným kráľovstvom. Stavebné pamiatky: citadela (1828, postavená na základoch starej pevnosti z 1749; dnes múzeum), kostol Saint Paul’s Church (1750) je najstarším kostolom anglikánskej cirkvi v Kanade, vládne budovy (1800), Province House (1818). Viaceré vysoké školy, päť univerzít (Saint Mary’s University, 1802; Dalhousie University, založená 1818; Nova Scotia College of Art and Design, 1907; Mount Saint Vincent University, 1925; University of King’s College, 1802), konzervatórium, múzeá (napr. Nového Škótska, námorné), galérie; sídlo katolíckeho arcibiskupstva. V prístave Halifax došlo 6. 12. 1917 k jednej z najväčších explózií spôsobených nejadrovými výbušninami v histórii ľudstva potom, ako sa zrazila nórska a francúzska loď (majúca na palube viac ako 2 400 t výbušnín). Explózia, pri ktorej zahynulo okolo 3-tis. ľudí, zničila prístav a priľahlú časť mesta.

Haligovce

Haligovce — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji v severnej časti Spišskej Magury v doline Lesnianskeho potoka, 600 m n. m., na severe zasahuje chotár do Ľubovnianskej vrchoviny a do Pienin; 631 obyvateľov (2017). Výrazným prvkom v chotári sú Haligovské skaly s krasovým reliéfom a viacerými jaskyňami, z ktorých najznámejšia je Aksamitka (národná prírodná pamiatka). V doline Lesnianskeho potoka je minerálny prameň. Obec písomne doložená 1338 ako Hedvigvagassa, Heluigwagasa, Hlinguagasa, 1773 Halligocz, Haligocz, Holgotz, 1786 Haligotz, Holgotz, 1808 Haligócz, Helbingsau, Haligowce, 1863 – 88 Haligóc, 1892 – 1902 Helivágás, 1907 – 13 Helivágása, 1920 Haligovce. V 15. stor. mali blízko obce tábor bratríci, po ich porážke sa vyľudnila. R. 1523 sa stala majerom Červeného kláštora, v 17. stor. sa rozrástla. Neorománsky rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (1896).

Haligovské skaly

Haligovské skaly — komplex bralnatých vápencových skál a sutín v Pieninskom národnom parku (→ Pieniny). Silno skrasovatené vápencové bralá s mnohými formami povrchového i podzemného krasu (najznámejšie sú jaskyne Aksamitka v Červenej skale, Brestová diera pri Bielej skale a Zbojnícka diera pod Hrubou skalou pri 5 m vysokom skalnom okne nazývanom Zbojnícka brána). Vzácna flóra s mnohými endemickými druhmi, spoločný výskyt teplomilných prealpínskych a dealpínskych, ako aj horských a vysokohorských druhov. V stromovom poschodí prevláda smrek nad bukom, jedľou, borovicou a smrekovcom.

Halík, Tomáš

Halík, Tomáš, 1. 6. 1948 Praha — český rímskokatolícky kňaz, teológ, sociológ a psychológ. R. 1968 bol činný v opozičnom študentskom hnutí ako člen Akademickej rady študentov Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, zúčastňoval sa na ekumenických aktivitách kresťanov, 1978 v Erfurte (bývalá NDR) tajne vysvätený za kňaza. Do 1989 bol evidovaný a vyšetrovaný ako nepriateľská osoba režimu, nemohol prednášať na vysokých školách. R. 1972 – 90 pôsobil v civilných povolaniach (sociológ, psychológ). V 80. rokoch 20. stor. patril k najbližším spolupracovníkom kardinála F. Tomáška. V tom období sa ako jeden z prvých zaoberal sociálnopsychologickým výcvikom, výcvikom senzitivity a sociálnej komunikácie v riadení a vo vedení ľudí. Od 1990 pôsobí na Karlovej univerzite v Prahe (do 1993 na Katolíckej teologickej fakulte a od 1993 na Filozofickej fakulte); 1997 profesor. Prednášal na viacerých zahraničných univerzitách. R. 1990 vymenovaný za konzultanta Pápežskej rady pre dialóg s neveriacimi, 1990 – 93 generálny sekretár Biskupskej konferencie ČR. Bol aj externým poradcom českého prezidenta V. Havla. Vo vedecko-pedagogickej práci sa zaoberá filozofiou a sociológiou náboženstva, vzťahom náboženstva, kultúry a politiky, ako aj otázkami európskej kultúrnej identity. Zúčastnil sa na rozhovoroch s predstaviteľmi rôznych kresťanských cirkví, judaizmu, islamu, buddhizmu a hinduizmu. Člen Európskej akadémie vied a umení a viacerých domácich i zahraničných vedeckých spoločností. Publikoval viac ako 200 prác (kníh i článkov) doma i v zahraničí. Autor diel O přítomnou církev a společnost (1992), Sedm úvah o službě nemocným a trpícím (1993), Víra a kultura (1995), Co je bez chvění, není pevné (2002), Oslovit Zachea (2003) a i. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Halikarnas

Halikarnas, starogr. Halikarnassos — grécke antické prístavné mesto v Kárii na juhozápadnom pobreží Malej Ázie, dnes Bodrum. Založené okolo 1000 pred n. l. Dórmi ako obchodná kolónia, neskôr v nej bol silný iónsky živel. Od 480 pred n. l. tam vládla kráľovná Artemisia (známa účasťou na výprave Xerxa I. proti Grécku i v námornej bitke pri Salamíne). R. 453 pred n. l. sa Halikarnas stal členom Aténskeho námorného spolku, po Antalkidovom mieri pripadol 386 pred n. l. Perzii. Perzský satrapa Mausólos urobil z Halikarnasu hlavné mesto Kárie a vybudoval tam viaceré monumentálne stavby (chrám boha Area, chrám Herma a Afrodity, palác) a začal stavať monumentálnu hrobku Mausóleion (→ mauzóleum) pokladanú v antike za jeden zo siedmich divov sveta. Stavbu dokončila po jeho smrti (353 pred n. l.) jeho manželka Artemisia, ktorá vládla v Halikarnase ako kráľovná Artemisia II. Základ stavby tvoril masívny obdĺžnikový podstavec (40 x 30 m, výška 20 m) z nepálených tehál, obložený mramorom. Na ňom stál náhrobný chrám s 36 iónskymi stĺpmi po obvode nesúcimi stupňovitú stavbu, na vrchole ukončenú súsoším Mausóla a jeho manželky Artemisie vo voze ťahanom štvorzáprahom. Hrobka bola vysoká okolo 45 m. Steny náhrobného chrámu vyzdobili námetmi z antickej mytológie najznámejší súdobí sochári Timotheos, Skopas, Bryaxis a Leócharés. Architektonickú koncepciu mauzólea ako syntézy kamenného masívu orientálnych hrobiek, gréckeho periptera a staroegyptskej pyramídy navrhli grécki architekti Pytheos a Satyros. Stavbu podrobne opísal Plínius St., ktorý ju pravdepodobne aj navštívil; hrobku spomína v knihe Desať kníh o architektúre aj Vitruvius. R. 334 pred n. l. mesto dobyl a zničil Alexander III. Veľký, odvtedy nemalo väčší význam. V 12. stor. silno poškodené zemetrasením, v 15. stor. bolo mauzóleum rozobraté a použité johanitmi ako materiál na stavbu pevnosti. Niekoľko vlysov a fragmentov sochárskej výzdoby (napr. monumentálne sochy Mausóla a Artemisie) sú v súčasnosti v Britskom múzeu v Londýne. Rodisko Hérodota a Dionysia Halikarnaského.

Halikarnas Balıkçısı

Halikarnas Balıkçısı [-likčiši], vlastným menom Cevat Şakir Kabaağaçlı, 1886 Istanbul – 1973 Izmir — turecký spisovateľ a novinár. Ako syn vyslanca vyrastal v Aténach. Po absolvovaní štúdia novodobých dejín na Oxfordskej univerzite (1908) publikoval v rôznych tureckých časopisoch články a karikatúry. Počas 1. svetovej vojny uverejnil poviedku o popravách vojenských zbehov bez súdu, za čo si odpykal tri roky väzenia v pevnosti v Bodrume (ant. Halikarnas). Po prepustení sa tam 1924 usadil a živil sa lovom rýb a morských hubiek. Odtiaľ pochádza aj jeho pseudonym (Halikarnas Balıkçısı = Halikarnaský rybár), pod ktorým vydal prvú zbierku poviedok Od brehov Egejského mora (Ege Kıyılarından, 1939). V prózach sa inšpiroval tvorbou J. Conrada. Autor piatich kníh poviedok, napr. Nech žije more (Yaşasın Deniz, 1954), a piatich románov, napr. Kapitán Turgut (Turgut Reis, 1966). Protagonistom jeho próz sa stalo more, ktoré zobrazoval ako antické božstvo. Do jeho poeticky ladených diel sa premietli mýty a legendy obyvateľov pradávnych i súčasných sídel na pobreží Egejského mora. Venoval sa aj žurnalistike, prekladal diela anglických spisovateľov. Vydal štyri odborné publikácie o kultúre Malej Ázie. Za celoživotné dielo dostal 1971 štátnu cenu ministra kultúry.

Halimba

Halimba — obec v Maďarsku v župe Veszprém na severných úbočiach Bukových vrchov, 1,2 tis. obyvateľov (2016). Významné stredisko ťažby bauxitu. V blízkosti sa nachádza významné archeologické nálezisko – pohrebisko belobrdskej kultúry, sú tam aj hroby z halštatskej, laténskej a rímskej doby, ako aj z obdobia sťahovania národov, hroby z 10. – 12. stor. sú pozostatkami zmiešaného slovansko-maďarského obyvateľstva.

Halimiocistus

Halimiocistus [gr.] — krížený rod (Cistus x Halimium) vždyzelených krov s kopijovitými listami a s bielymi miskovitými kvetmi (so žltou škvrnou v ich strede), pre ktoré sa pestujú ako okrasné rastliny.

Halimium

Halimium [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď cistovité. Vždyzelené kry s úzkymi oválnymi listami a so žltými miskovitými kvetmi, niekedy s červenými, purpurovými alebo s čiernymi škvrnami v ich strede. Patria sem napr. do 1 m vysoký druh Halimium lasianthum s oválnymi sivozelenými listami a do 60 cm vysoký druh Halimium ocymoides, ktoré sa pestujú ako okrasné dreviny.

halisteréza

halisteréza [gr.] — zánik kostného tkaniva spôsobený nedostatkom minerálnych solí, charakteristický odvápnením kostí a tvorbou širokých osteoidných obrúb okolo zvápenatenej kosti (tzv. osteoidný lem), pričom vnútorná časť kostí, ako aj jej obsah vápnika môžu byť nezmenené. Najčastejšie sa vyskytuje pri osteomalácii.

halit

halit [gr.], kamenná soľ, NaCl — minerál, chlorid sodný. Kryštalizuje v kubickej sústave, tvorí kryštály tvaru kociek často s konkávnym povrchom, zriedkavo oktaédre. Vyskytuje sa aj v celistvých, zrnitých a vláknitých agregátoch i v podobe stalaktitov. Obsahuje asi 40 hmotnostných % sodíka a 60 hmotnostných % chlóru. Čistý halit je bezfarebný, jeho rôzne sfarbenie spôsobujú prímesi, napr. oxidy železa farbia soľ do červena a do žlta, bitúmeny a íly do siva, pôsobením rádioaktívneho žiarenia vzniká modrý a fialový halit. Halit je priesvitný až priehľadný, so skleným leskom, vryp má vždy biely. Podľa Mohsovej stupnice tvrdosti je druhým najmäkším prírodným minerálom. Vzniká vyzrážaním pri odparovaní vody zo soľných jazier alebo z lagún (alebo zo zátok oddelených valmi od otvoreného mora aridných oblastí). Vyparujúcou sa soľnou panvou je v súčasnosti Mŕtve more. Výkvety solí sa tvoria aj na stepných a púšťových pôdach. Halit sa vyskytuje spolu s ďalšími halovcami. Ložiská halitu vyskytujúce sa hlboko v zemi sa deformujú do veľkých dómových štruktúr – diapírov. Významné náleziská sú v USA (Texas), západnej Kanade, Rusku (Solikamsk), Poľsku (Wieliczka), Rakúsku (Hallein, Bad Ischl), Nemecku, Rumunsku (Sedmohradsko), Španielsku a juž. Iráne. Na Slovensku sa halit nachádza v neogénnych sedimentoch, najväčšie nálezisko je v oblasti Zbudze pri Michalovciach, vyskytuje sa aj v Solivare pri Prešove. Halit sa po úprave používa najmä v potravinárstve (kuchynská soľ), v chemickom priemysle pri výrobe sodíka, chlóru a ich zlúčenín a i.; → soľ.

hálka

hálka, cecídia — nenormálny guľovitý útvar, znetvorenina na rôznych orgánoch rastlín, ktorá vzniká parazitickým alebo symbiotickým pôsobením rôznych organizmov. Činnosťou rastlinných organizmov sa zvyčajne vytvárajú hálky s nepravidelným tvarom a rôznou veľkosťou, napr. na listoch brusníc (nazývajú sa aj fytocecídie). Činnosťou živočíchov (najmä háďatiek, roztočov a hmyzu, napr. hrčiarok, dvojkrídlovcov z čeľade byľomorovité, chrobákov z čeľade nosáčikovité, niektorých motýľov, červcov a bzdôch) vznikajú hálky prevažne s pravidelným tvarom, veľkosťou a vnútornou stavbou, napr. na duboch, bukoch a topoľoch (nazývajú sa aj zoocecídie).

halkiera

halkiera — skamenelina z vrstiev raného kambria v Grónsku. Má zvláštnu anatómiu, jej ploché, červíkovi podobné telo je článkované a na každom konci pokryté šupinami, schránkou pripomína ramenonožca. Vnútorná stavba tela halkiery naznačuje, že ide o predchodcu celého radu rozličných živočíšnych skupín.

Hall, Conrad L.

Hall [hól], Conrad L., 21. 6. 1926 Papeete, Tahiti – 4. 1. 2003 Santa Monica, Kalifornia, USA — americký kameraman. Po absolvovaní Filmovej fakulty Juhokalifornskej univerzity (USC) založil so spolužiakmi spoločnosť Canyon Films vyrábajúcu priemyselné filmy, dokumenty a reklamné snímky. Od konca 50. rokov 20. stor. sa sústredil na kameramanskú prácu. Bol majstrom vo využívaní prirodzeného a umelého svetla. Za filmy Butch Cassidy a Sundance Kid (1969), Americká krása (American Beauty, 1999) a Cesta do Perditionu (Road to Perdition, 2002) z gangsterského prostredia získal Oscara. Vo filmoch Morituri (1965), Profesionáli (The Professionals, 1966), Chladnokrvne (In Cold Blood, 1967), Deň kobyliek (The Day of the Locust, 1975), Tequila Sunrise (1988), Nevinné ťahy (Searching for Bobby Fischer, 1993) a Žaloba (Civil Action, 1998) bol na Oscara nominovaný. Svoje skúsenosti kameramana zachytil v dokumentárnom filme Preludy svetla (Visions of Light: The Art of Cinematography, 1992). Ďalšie filmy: Frajer Luke (Cool Hand Luke, 1967), Peklo v Pacifiku (Hell in the Pacific, 1968), Modrá Electra Glide (Electra Glide in Blue, 1973), Maratónec (Marathon Man, 1976), Čierna vdova (Black Widow, 1987), Ľúbostný príbeh (Love Affair, 1994), Za hranicami možností (Without Limits, 1998), Ospalá diera (Sleepy Hollow, 1999) a i.

Hall, Edwin Herbert

Hall [hól], Edwin Herbert, 7. 11. 1855 Great Falls, dnes Gorham, Maine, USA – 20. 11. 1938 Cambridge, Massachusetts, USA — americký fyzik. R. 1881 – 1921 pôsobil na Harvardovej univerzite, od 1895 profesor. Zaoberal sa termoelektrickými javmi, elektromagnetizmom, elektrickou a tepelnou vodivosťou kovov a skúmal, či sa odpor vodiča zmení pôsobením magnetického poľa. Pri jednom z pokusov 1879 zistil, že ak na zlatú platničku, ktorou preteká elektrický prúd, začne pôsobiť magnetické pole, indukuje sa v nej elektrické pole kolmé na smer elektrického prúdu, ako aj na smer magnetického poľa (→ Hallov jav).

Hall, Granville Stanley

Hall [hól], Granville Stanley, 1. 2. 1844 Ashfield, Massachusetts, USA – 24. 4. 1924 Worcester, Massachusetts, USA — americký psychológ. R. 1881 – 88 profesor na univerzite v Baltimore, 1889 – 1920 profesor a prvý rektor Clark University vo Worcestri.

Jeden zo zakladateľov experimentálnej pedagogiky v USA, zdôrazňoval význam riešenia psychologických problémov v pedagogickej praxi (→ pedopsychológia), venoval sa najmä teórii vývinu detí a evolučnej teórii. R. 1883 založil prvé americké psychologické laboratórium v Baltimore, 1887 revue American Journal of Psychology, 1892 bol zvolený za prvého prezidenta Americkej psychologickej asociácie (American Psychological Association). Autor publikácií Čo je v psychike detí pred vstupom do školy (The Contents of Children’s Minds on Entering School, 1883), Dospievanie (Adolescence, 1904), Výchovné problémy (Educational Problems, 1911), Ježiš Kristus vo svetle psychológie (Jesus, the Christ, in the Light of Psychology, 1917), Staroba – posledná etapa života (Senescence, the Last Half of Life, 1922) a Život a vierovyznanie psychológa (Life and Confessions of a Psychologist, 1923).

Hall, Charles Martin

Hall [hól], Charles Martin, 6. 12. 1863 Thompson, Ohio, USA – 27. 12. 1914 Daytona Beach, Florida, USA — americký chemik. R. 1886 vynašiel súčasne s P. L.-T. Héroultom (ale nezávisle od neho) moderný spôsob výroby hliníka elektrolýzou oxidu hlinitého rozpusteného v roztavenom kryolite (Hallov-Héroultov proces).

Hall, James

Hall [hól], James, 12. 9. 1811 Hingham, Massachusetts, USA – 7. 8. 1898 Bethlehem, New Hampshire, USA — americký geológ, vedúca osobnosť v oblasti paleontológie bezstavovcov v USA, priekopník štúdia prvohorných skamenelín. R. 1871 – 98 riaditeľ Newyorského štátneho múzea prírodných vied (dnes Americké múzeum prírodných vied). Zaoberal sa všetkými skupinami vyhynutej fauny. Vďaka jeho úsiliu sa stali vrstvy silúru v Sev. Amerike predmetom intenzívnych výskumov už v polovici 19. stor. Venoval sa aj orogenéze Apalačských vrchov, prispel ku geosynklinálnej teórii, robil geologické mapovanie vo viacerých štátoch USA. Zakladateľ Americkej asociácie geológov a prírodovedcov (od 1848 súčasť Americkej asociácie rozvoja vedy). Najvýznamnejšie dielo: Paleontológia New Yorku (Paleontology of New York, 8 zväzkov, 1847 – 94).

Hall, Peter

Hall [hól], Peter, 22. 11. 1930 Bury Saint Edmunds, Suffolk – 11. 9. 2017 Londýn — britský divadelný a filmový režisér. Spočiatku pôsobil v londýnskom Art Theatre, kde uvádzal moderných európskych autorov (E. Ionesco: Lekcia, 1955; S. Beckett: Čakanie na Godota, 1955). R. 1960 – 68 bol umeleckým vedúcim súboru Shakespeare Memorial Theatre (od 1961 Royal Shakespeare Company) v Stratford-on-Avon a urobil z neho jedno z najvýznamnejších britských činoherných divadiel. Vybudoval stabilný herecký súbor a počas zimných sezón s ním hrával v londýnskom Aldwych Theatre. Najväčší úspech mal cyklus inscenácií W. Shakespeara pod spoločným názvom Vojna ruží (so shakespearovským bádateľom Johnom Bartonom) založený na troch hrách o Henrichovi VI. a na hre Richard III. (1963), v ktorom zobrazil negatíva a krutosti svojej doby. O mechanizme moci a jej zneužitia vypovedali aj jeho veľkovýpravné inscenácie Sen noci svätojánskej (1959, obnovená 1962), Hamlet (1965) a Búrka (1973). R. 1973 – 88 bol umeleckým riaditeľom Národného divadla (National Theatre) v Londýne, ktoré 1976 začalo hrať v novostavbe s troma sálami. Z komplexu Národného divadla urobil celodenné centrum umenia (koncerty, výstavy, filmové predstavenia, diskusie). Uvádzal klasické hry aj modernú anglickú i svetovú dramatiku, vyčlenil priestor na experimenty, pozýval najvýznamnejších režisérov. Vo svetových premiérach režíroval takmer všetky hry H. Pintera, uvádzal hry J. Anouilha, T. Williamsa, E. Albeeho, P. Shaffera, J. Mortimera, A. Ayckbourna a i. Vo významných operných divadlách v New Yorku, Chicagu, Los Angeles, Houstone, Bayreuthe a Ženeve režíroval okolo 40 opier (W. A. Mozart: Čarovná flauta, 1966; R. Wagner: Tristan a Izolda, 1971; P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, 1971, a i.). R. 1984 – 90 pôsobil aj ako umelecký riaditeľ Glyndebourne Festival. Často nakrúcal filmy podľa predlôh divadelných hier: Work Is a 4-letter Word (1968), Sen noci svätojánskej (A Midsummer Night’s Dream, 1968), Never Talk to Strangers (1995) a i. R. 1988 založil vlastné divadlo Peter Hall Company, v ktorom pôsobil, najmä vo vzťahu k dnešnému divákovi, ako režisér s hlbokým analytickým prienikom do inscenovaného textu. Od 2003 viedol aj divadlo Rose of Kingston v Kingston upon Thames.

Hall, Robert Ernst

Hall [hól], Robert Ernst, 13. 8. 1943 Palo Alto, Kalifornia, USA — americký ekonóm. Pôsobil ako profesor ekonómie na Massachusettskom technologickom inštitúte v Cambridgei a na Kalifornskej univerzite v Berkeley, od 1978 profesor na Katedre ekonómie Stanfordovej univerzite v Palo Alte. Ako národohospodársky expert bol poradcom viacerých vládnych a finančných inštitúcií. V rokoch 1977 – 2013 riaditeľ výskumného programu o ekonomickej fluktuácii a raste v Národnom úrade pre ekonomický výskum. Člen Národnej akadémie vied, Americkej akadémie vied a umení, Ekonometrickej spoločnosti, Americkej ekonomickej asociácie (2005 viceprezident, 2010 prezident). Zaoberal sa makroekonómiou, ako aj vednými odbormi súvisiacimi s aplikovanou mikroekonómiou, otázkami hospodárskej súťaže, inflácie, zdaňovania, zamestnanosti, hospodárskej politiky, agregátnej ekonómie, menovej politiky, špičkovými technológiami z hľadiska ekonómie a i. Autor a spoluautor množstva vedeckých štúdií a odborných publikácií. Hlavné diela: Inflácia, príčiny a účinky (Inflation, causes and effects, 1982), Makroekonómia: teória, výkonnosť a stratégia (Macro-Economics: Theory, Performance, and Policy, 1986, spoluautor), Racionálny spotrebiteľ: teória a dôkaz (The Rational Consumer: Theory and Evidence, 1990), Mikroekonómia: zásady a aplikácie (Microeconomics: Principles and Applications, 1998, spoluautor) a i.

Hall, Rodney

Hall [hól], Rodney, 18. 11. 1935 Solihull, Spojené kráľovstvo — austrálsky scenárista a spisovateľ. R. 1947 sa jeho rodina presťahovala z Anglicka do Austrálie, kde 1971 absolvoval štúdium na University of Queensland. Do literatúry vstúpil v 60. rokoch 20. stor. zbierkami básní Večne bez groša (Penniless Till Doomsday, 1962), Štyridsať korálikov na katovom povraze (Forty Beads on a Hangman’s Rope, 1963) a Očitý svedok (Eyewitness, 1967). V 70. rokoch 20. stor. napísal romány Loď na minci (The Ship on the Coin, 1972) a Miesto medzi ľuďmi (A Place among People, 1975). R. 1982 a 1994 získal literárnu cenu Miles Franklinovej za romány Spravodliví príbuzní (Just Relations, 1982) a Príšerná manželka (The Grisly Wife, 1993). Ďalšie diela: Deň, keď sme mali doma Hitlera (The Day We had Hitler Home, 2000), Posledný románik (The Last Love Story, 2004) a i.

Halle

Halle, Halle an der Saale — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na pravom brehu rieky Sála; 238-tis. obyvateľov (2017). Sídlo viacerých spolkových a krajinských úradov. Priemysel chemický, polygrafický, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov — osobné vagóny), kovoobrábací, elektronický, cementársky, potravinársky Významná dopravná križovatka, riečny prístav Halle-Trotha (začiatok vodnej cesty na Sále). Turistické stredisko, liečivé kúpele Wittekind pri slaných prameňoch. V blízkosti bohaté ložiská hnedého uhlia, vápenca a soli (ťažila sa od železnej doby).

Vzniklo na mieste starého osídlenia (od stredného a mladého paleolitu), prvýkrát písomne doložené 806 ako Halla (priestor, kde sa dobýva soľ), po 1150 mesto, od 1260 člen Hanzy, 1503 – 1680 rezidencia magdeburských arcibiskupov. V 16. stor. prevažne protestantské mesto, v 17. stor. centrum pietizmu.

Stavebné pamiatky: štvorvežový neskorogotický kostol Marktkirche Unser Lieben Frauen (Marienkirche; 1529 – 37; postavený na mieste dvoch starých románskych kostolov, z ktorých sa zachovali dve veže), neskorogotická zvonica Rote Turm (1418 – 1509), dóm (ranogotické jadro od 1280, 1520 – 23 neskorogoticky prestavaný, portál sakristie je z jedným z prvých ranorenesančných v strednom Nemecku), bývalé arcibiskupské sídlo Neue Residenz (od 1529), štvorkrídlový neskorogotický zámok Moritzburg (1484 – 1517, 1637 zničený, 1901 – 13 prestavaný; dnes Štátna galéria so zbierkami umenia 19. – 20. stor.), neskorogotický kostol Moritzkirche (1388 – 1511), neskorogotický kostol Ulrichskirche (od 1975 koncertná sála), hrad Giebichenstein (doložený 961, pôvodne rezidencia magdeburských biskupov, v súčasnosti sídlo Vysokej školy umenia a dizajnu).

Stredisko vedy s dlhoročnou tradíciou: viaceré vysoké školy, napr. univerzita (založená 1694), ktorá sa 1817 zlúčila s univerzitou vo Wittenbergu (založená 1502), v súčasnosti ako Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg, od svojho vzniku významné duchovné centrum (študovali na nej aj viacerí významní Slováci); najstaršia nemecká prírodovedecká spoločnosť Deutsche Akademie der Naturforscher Leopoldina (založená 1652 v Schweinfurte, od 1878 sídli v Halle); niekoľko ústavov Inštitútu Maxa Plancka a viacero iných vedeckovýskumných ústavov; vzdelávacia nadácia Franckesche Stiftungen (založená v 90. rokoch 17. stor. nemeckým evanjelickým teológom a pedagógom A. H. Franckem) a Cansteinov biblický ústav (založený v 90. rokoch 17. stor. A. H. Franckem a právnikom Carlom Hildebrandom von Canstein, *1667, †1719), ktorý sa venuje tlačeniu a šíreniu Biblie, v súčasnosti obidva pričlenené k univerzite; knižnice (napr. univerzitná a krajinská knižnica; Marienbibliothek — najstaršia a najväčšia evanjelická cirkevná knižnica v Nemecku); opera a viaceré divadlá; múzeá (napr. Händlovo múzeum v jeho rodnom dome, solivarské múzeum, archeologické múzeum a i.). Viaceré festivaly, napr. od 1952 každoročne usporadúvané Händlove slávnosti. Botanická a zoologická záhrada, planetárium.

Hallé, Charles

Hallé [helej], Charles, sir, vlastným menom Karl Halle, 11. 4. 1819 Hagen, Nemecko – 25. 10. 1895 Manchester, Spojené kráľovstvo — anglický klavirista a dirigent nemeckého pôvodu. Základy klavírnej hry získal u otca (organistu), od 1835 študoval v Darmstadte, od 1836 žil v Paríži, kde sa spriatelil s F. Chopinom, L. Cherubinim, F. Lisztom, A. Mussetom a G. Sandovou. R. 1840 vytvoril s huslistom a skladateľom Jeanom-Delphinom Alardom (*1815, †1888) a violončelistom a skladateľom Augustom Franchommom (*1808, †1884) klavírne trio, s ktorým v Paríži uviedol sériu komorných koncertov. Revolučné udalosti 1848 ho prinútili odísť do Manchestru, kde sa natrvalo usadil. Prvý anglický klavirista, ktorý naštudoval a uviedol všetkých 32 klavírnych sonát L. van Beethovena (Londýn, Manchester, Paríž). V Manchestri 1848/49 uvádzal komorné koncerty, 1850 založil spoločnosť pre zborový spev, 1850 dirigent Pánskych koncertov (Gentlemen’s Concerts), od 1858 samostatného cyklu symfonických koncertov. Súčasne založil v Manchestri prvý anglický profesionálny symfonický orchester Hallé Orchestra, s ktorým pripravil anglické premiéry významných diel H. Berlioza (Fantastická symfónia, 1879; Faustovo prekliatie, 1880), a zbor (Hallé Choir). Pravidelný sólista symfonických koncertov a recitálov, viedol niekoľko hudobných festivalov, koncertoval v Londýne, Austrálii a Južnej Afrike; vyhľadávaný pedagóg. R. 1888 za zásluhy o rozvoj anglického hudobného života povýšený do šľachtického stavu.

Halle, Morris

Halle [hel], Morris, vlastné meno Pinkovičs, 23. 7. 1923 Liepāja, Lotyšsko – 2. 4. 2018 Cambridge, Mass. — americký jazykovedec. R. 1951 – 96 pôsobil ako profesor lingvistiky a moderných jazykov na Massachusettskom technologickom inštitúte. Zaoberal sa všeobecnou jazykovedou a fonológiou (fonetikou) angličtiny a ruštiny. Mal podiel na prechode od fyziologicko-artikulačnej fonetiky k fyziologicko-akustickej fonetike. Vypracoval fonologickú teóriu vychádzajúcu z generatívnej gramatiky a teórie dištinktívnych príznakov R. O. Jakobsona. Spoluautor diel Základy jazyka (Fundamentals of Language, 1956, s R. O. Jakobsonom), Zvuková štruktúra angličtiny (The Sound Pattern of English, 1968, s N. Chomským), autor publikácie Zvuková štruktúra ruštiny (The Sound Pattern of Russian, 1959) a zborníka Od pamäti k reči a späť: štúdie z fonetiky a fonológie 1954 – 2003 (From Memory to Speech and Back: Papers of Phonetics and Phonology 1954 – 2003; 2004).

Halleck, Henry Wager

Halleck [helek], Henry Wager, 16. 1. 1815 Westernville, New York, USA – 9. 1. 1872 Louisville, Kentucky, USA — americký generál. Po absolvovaní vojenskej akadémie vo West Pointe získal uznanie za svoje spisy o vojenstve. Počas americko-mexickej vojny 1846 – 48 slúžil v Kalifornii. R. 1854 odišiel do civilu. Po vypuknutí americkej občianskej vojny vstúpil 1861 opäť do armády v hodnosti generálmajora a bol poverený velením nad všetkými vojenskými silami Západu. R. 1862 bol vymenovaný za tzv. veliaceho generála všetkých federálnych armád, slúžil však predovšetkým ako hlavný vojenský poradca prezidenta A. Lincolna a nad vojskami v poli nemal žiadnu podstatnú kontrolu. R. 1864 ako šéf štábu koordinoval styk medzi 17 rôznymi armádnymi veliteľstvami a fungoval ako spojka medzi generálom U. S. Grantom a A. Lincolnom.

Hallein

Hallein [-lajn] — mesto v severozápadnom Rakúsku v spolkovej krajine Salzbursko na rieke Salzach pri hranici s Nemeckom; 21-tis. obyvateľov (2017). Až do 1989, keď boli vyčerpané bane na soľ zatvorené, najvýznamnejší producent soli v oblasti. Soľ pod vrchom Dürnberg (810 m n. m.) ťažili z hĺbky až 120 m už Kelti (asi od 600 pred n. l. až do neskororímskej doby). Koncom 12. stor. bola ťažba obnovená, pri baniach vzniklo mesto Hallein, ktoré 1230 získalo mestské práva. Stavebné pamiatky: v starom meste meštianske domy (prelom 15. – 16. stor.) s barokovými a rokokovými priečeliami z 18. stor., klasicistický halový dekanátny kostol (1769 – 75, z pôvodnej stredovekej stavby sa zachoval iba gotický chór), budova bývalého Soľného úradu (1654); keltské múzeum. Južne od Halleinu sú kúpele Bad Dürnberg s múzeom a hrobkou hudobného skladateľa F. X. Grubera (autor vianočnej piesne Tichá noc, svätá noc) a s turisticky sprístupnenou soľnou baňou pod vrchom Dürnberg dostupnom lanovkou, na Dürnbergu je jedno z najvýznamnejších keltských pohrebísk v Európe.

Halle-Neustadt

Halle-Neustadt [nojštat] — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko západne od Halle; 46-tis. obyvateľov (2017). Vzniklo vyčlenením (1964) z mesta Halle (an der Saale). Slúži ako obytné sídlisko pre pracovníkov priemyselnej aglomerácie tvorenej mestami Halle, Leuna a Schkopau.

Hallé Orchestra

Hallé Orchestra [helej -kes-] — jeden z najstarších symfonických orchestrov v Spojenom kráľovstve so sídlom v Manchestri, ktorý 1858 založil Ch. Hallé. Po smrti svojho zakladateľa 1895 sa stal verejným orchestrom. K jeho významným šéfdirigentom patril o. i. H. Richter (1899 – 1911, uvádzal diela R. Straussa a E. Elgara), T. Beecham (1914 – 20), H. M. Sargent (1933 – 39), J. Barbirolli (1943 – 70) a J. Loughran (1970 – 83), od 2000 Mark Elder (*1947). Súčasťami Hallé Orchestra sú aj 160-členný miešaný zbor (Hallé Choir), mládežnícky miešaný zbor (Hallé Youth Choir) a orchester mladých (Hallé Youth Orchestra).

Haller, Hermann

Haller, Hermann, 24. 12. 1880 Bern – 23. 11. 1950 Zürich — švajčiarsky sochár a maliar.

Študoval v Stuttgarte a Mníchove. Od 1905 sa venoval sochárstvu, 1909 sa presťahoval do Paríža, 1914 do Zürichu. Okrem množstva verejných objednávok (sochárska výzdoba architektúry) a portrétov vytváral najmä sochy žien plné gracióznosti, impresívnej spontánnosti a vnútornej sily. Jeho diela, najmä verzie jeho dievčenských aktov (Kľačiaca, 1920), sa nachádzajú v zbierkach vo Švajčiarsku i v Nemecku. Patril k popredným predstaviteľom švajčiarskeho medzivojnového sochárstva.

Hallerovci

Hallerovci (Haller) — uhorskí medailéri a rytci razidiel. Ich diela sa vyznačujú portrétom modelovaným do plochého poľa, nízkym reliéfom a presným reprodukovaním skutočnosti; reverz medailí je vyplnený erbom a dekoratívnou kresbou;

Daniel st. (aj Hayler, Hailer, Haider), ? Augsburg – pred 2. 2. 1628 — pravdepodobne otec Daniela ml. Do Uhorska prišiel 1615, od 1617 je doložený v Kremnici. Z jeho diel sa zachovala medaila Vincenta Muschingera (1618), na ktorej reverze je zobrazený sv. Juraj na koni zabíjajúci draka, a portrétna medaila G. Betlena (1620), ktorou nadviazal na tradíciu kremnického portrétneho medailérstva 16. stor.;

Daniel ml., ? Kremnica – pred 9. 3. 1647 — pravdepodobne syn Daniela st. Pôsobil v Kremnici, kde sa 1633 stal mešťanom, 1636 tam pôsobil ako rytec razidiel. Z jeho diel sa zachovala medaila ostrihomského arcibiskupa Imricha Lósiho (1637 – 42) a medaily nitrianskeho a kalocsského biskupa Jána Telegdyho (1643).

Hallerov orgán

Hallerov orgán — zmyslový orgán (chemoreceptor) kliešťov na chodidlách prvého páru nôh, ktorým zaregistrujú svojho budúceho hostiteľa.

Hallgrímsson, Jónas

Hallgrímsson, Jónas, 16. 11. 1807 Öxnadalur – 26. 5. 1845 Kodaň — islandský básnik a prozaik. Počas štúdia práva, neskôr prírodných vied a literatúry v Kodani založil 1835 s viacerými študentmi časopis Fjölnir, ktorý sa stal orgánom islandských romantikov. Považuje sa za prvého klasika novodobej islandskej poézie, ktorú obrodil formálne (nové metrá, sonety a i. pri zachovaní aliterácie) a tematicky (vlastenecká a prírodná poézia). K jeho romantickým prózam patria najmä rozprávky, satiry a prvá islandská novodobá poviedka Cesta na liečivý mach (Grasaferð, 1847). Jeho básne vyšli v zbierke Poézia (Ljóðmæli 1847).

Halligen

Halligen — malé ostrovy patriace do skupiny Severofrízskych ostrovov pri severnom pobreží Nemecka (10 ostrovov pri pobreží spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko medzi ostrovmi Amrum, Föhr a výbežkom pevniny Eiderstedt chránených od otvoreného mora zo západu troma piesočnými vyvýšeninami; 23,14 km2, okolo 300 obyvateľov) a Dánska (dnes už jediný existujúci ostrov Mandø; 7,63 km2, okolo 60 obyvateľov). Plochý reliéf. Pre zasolené pôdy sú poľnohospodárske aktivity obmedzené len na chov dobytka; poľnohospodárske usadlosti sú pre morské búrky situované na 4 až 5 m vysokých, umelo vytvorených vyvýšeninách. Turistická oblasť. Ostrovy vznikali od stredoveku z bahnitých usadenín a zvyškov pevniny vybudovaním hrádzí chrániacich územia pred činnosťou mora. Všetky ostrovy patriace Nemecku vrátane piesočných vyvýšenín sú súčasťou národného parku Schleswig-Holsteinisches Wattenmeer (vyhlásený 1985, 285-tis. ha), z nich 3 ostrovy (Hamburger Hallig, Norderoog, Südfall) sú prírodné chránené územia.

Hallov článok

Hallov článok [hólov], Hallov generátor, Hallova sonda — elektronický prvok založený na objave amerického fyzika E. H. Halla 1879 (→ Hallov jav), umožňujúci meranie magnetickej indukcie, elektrického výkonu a elektrickej energie v statických elektromeroch. Tenkou polovodičovou doštičkou s hrúbkou \(h\) vloženou do magnetického poľa s indukciou \(B\) preteká pomocný prúd \(I_p\). Na priečnych elektródach Hallovho článku sa objaví tzv. Hallovo napätie:

\(\displaystyle{U_H=h_H\frac{{BI}_p}{h},}\)

kde \(h_H\) je Hallova konštanta. Hallov článok takto umožňuje merať súčin \({BI}_p\), čo je aj základom merania elektrického výkonu či energie. Pri konštantnom pomocnom prúde \(I_p\) je \(U_H\) úmerné magnetickej indukcii \(B\), podobne ako pri teslamete. Na meranie dvoch či troch zložiek vektora magnetickej indukcie sa osobitou konštrukciou dajú realizovať dvoj- alebo trojsondy.

Halloween

Halloween [helouín; angl.] — americký sviatok, predvečer a noc z 31. októbra na 1. novembra pred Sviatkom všetkých svätých (angl. All Hallows Eve). Pôvod má v keltskej kultúre Írska a Škótska, kde bol 1. november sviatkom Samhain znamenajúcim príchod zimy. Nazývali ho aj diablova (pekelná) noc alebo noc zla. V tomto prechodnom čase sa podľa viery Keltov stierali rozdiely medzi záhrobím a ľudským svetom. Po zavedení kresťanského Sviatku všetkých svätých v 9. stor. sa v jeho predvečer konali omše nazývané Allhallowmass. Írski vysťahovalci preniesli sviatok do Ameriky, kde sa v 19. stor. modifikoval na sviatok detí, spriaznených rodín, spolkov a susedských komunít.

Deti v strašidelných prestrojeniach obchádzajú domácnosti susedov a príbuzných a výhražnou formulkou trick or treat (fígeľ alebo pohostenie) si pýtajú sladkosti. Mládež a dospelí sa stretávajú na žartovných večierkoch v karnevalových kostýmoch. V takejto podobe sa v 90. rokoch 20. stor. Halloween rýchlo rozšíril do Európy (i na Slovensko) so silnou podporou masmédií a obchodného marketingu. Prenikol do rôznych komunít a nadobudol karnevalový charakter. Jeho žartovný charakter, ktorý je v protiklade k trúchlivej atmosfére sviatku Pamiatky zosnulých (2. november), ako aj jeho americký pôvod sú príčinou jeho odmietania konzervatívnejšou časťou obyvateľstva. Symbolom Halloweenu sú vyrezávané alebo vydlabané (aj keramické) tekvice s horiacou sviečkou, ktoré sa umiestňujú na viditeľných miestach domu a v jeho okolí a sú aj súčasťou výzdoby nákupných a zábavných priestorov. S Halloweenom súvisí príprava jedál z tekvice, tekvicového koláča, ovocného chlebového koláča, pečených tekvicových jadierok i tajuplných miešaných nápojov. Kostýmy majú podobu strašidiel, lebky, smrti alebo bosoriek, sú inšpirované filmovými postavami, charakteristický je vysoký špicatý klobúk.

Hallstatt

Hallstatt [-štat] — obec v Rakúsku v spolkovej krajine Horné Rakúsko v oblasti Salzkammergut (historicky Soľná komora) južne od mesta Bad Ischl na svahoch masívu Dachstein na západnom brehu Halštatského jazera; 774 obyvateľov (2017). Soľná baňa, ťažba soli v okolitých horách už v neolite, v rímskej dobe a vo včasnom stredoveku prerušená, obnovená 1305, 1311 dostal Hallstatt právo trhu. Stavebné pamiatky: neskorogotický farský kostol Mariae Himmelfahrt (1505), pri ňom kostnica (asi 1 200 ľudských lebiek pomaľovaných kvetinovými vzormi, mnohé s menom, dátumom a príčinou smrti). Múzeum (po viedenskom Prírodovednom múzeu najbohatšie zbierky halštatskej kultúry). Turistické stredisko, jedno z najkrajších miest oblasti Salzkammergut rozložené na terasách príkreho svahu. V blízkosti Hallstattu sa nachádzajú klimatické a minerálne kúpele Bad Goisern s jódovou vodou, jaskynné systémy a vrch Salzberg (1 030 m n. m.) s najstaršími soľnými baňami v Európe (Salzweten).

Významné archeologické nálezisko. V časti Salzberg ležiacej 450 m nad jazerom bolo objavené sídlisko a pohrebisko z 1. pol. 1. tisícročia pred n. l. zo staršej železnej doby (→ halštatská kultúra). Bohaté pohrebisko a nálezy zvnútra vrchu dokazujú, že oblasť bola v minulosti centrom ťažby a obchodu so soľou. Prvé systematické výskumy v areáli pohrebiska sa uskutočnili 1846 – 63. V tom období bolo preskúmaných 980 hrobov a získaných asi 19 500 predmetov. Celkový počet hrobov sa dnes odhaduje na 2 000, z nich bolo doteraz preskúmaných približne 1 300. Pochovávať sa do nich začalo okolo 800 pred n. l., posledné hroby sú asi zo 400 – 350 pred n. l. Veľmi bohato boli vybavené bojovnícke hroby s mečmi a dýkami, ktoré pravdepodobne patrili majiteľom soľných baní. Medzi milodarmi prevažujú náramky, spony, ihlice, nákrčníky, zdobené plechové pásy, jantárové perly a bronzové nádoby. Bohatstvo plynúce z obchodu so soľou zapríčinilo sociálnu diferenciáciu obyvateľstva. Soľné bane s dlhými šachtami boli vo viacerých revíroch v nadmorskej výške 1 000 – 1 200 m n. m. V soli sa zakonzervovalo aj mnoho predmetov z organického materiálu (zvyšky tkanín z ovčej vlny a ľanu), ktoré sú dokladom pracovných postupov, oblečenia baníkov a i. Odev baníkov bol z kože a kožušín, nosili ploché alebo zahrotené kožené čiapky. Pri práci používali rôzne mlaty, soľ sa lopatami nakladala do vriec z hovädzej kože, ktoré vynášali na povrch. Na ošetrovanie rán sa používala liečivá bylina deväťsil. Zánik baní nie je definitívne vysvetlený, príčinou mohla byť banská katastrofa, ale aj keltská expanzia na prelome 5. a 4. stor. pred n. l. Hallstatt je súčasťou územia Hallstatt-Dachstein 1997 zapísaného do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hallstein, Walter

Hallstein [-štajn], Walter, 17. 11. 1901 Mainz – 29. 3. 1982 Stuttgart — nemecký právnik a politik. R. 1930 – 41 profesor práva na univerzite v Rostocku, 1941 – 48 na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. Po 2. svetovej vojne vstúpil do CDU, 1950 – 51 štátny tajomník úradu spolkového kancelára, 1951 – 57 štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a poradca kancelára K. Adenauera v zahraničnopolitických otázkach (→ Hallsteinova doktrína). Aktívne podporoval európsku integráciu, od júna 1950 viedol z poverenia kancelára Adenauera západonemeckú delegáciu na konferencii o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v Paríži, od vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva bol 1958 – 67 predsedom Komisie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnes Európska komisia) a po odstúpení z funkcie pôsobil 1968 – 74 ako prezident Európskeho hnutia. Vrátil sa aj do západonemeckej politiky, 1969 – 72 bol poslancom Spolkového snemu.

Hallsteinova doktrína

Hallsteinova doktrína [-štaj-] — zahraničnopolitická línia NSR 1955 – 73 nazvaná podľa štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí W. Hallsteina, sformulovaná vo vyhlásení vlády z 29. 9. 1955. Opierala sa o Ústavu NSR (Grundgesetz) a o tézu, že medzinárodnoprávne je NSR jediným zástupcom celého Nemecka. Podľa Hallsteinovej doktríny NSR nesmela nadväzovať a udržiavať diplomatické styky s tými štátmi, ktoré uznali NDR (s výnimkou ZSSR ako jednej zo štyroch okupačných veľmocí), na základe čoho NSR prerušila diplomatické styky s Juhosláviou a Kubou. Prvýkrát bola Hallsteinova doktrína porušená nadviazaním diplomatických vzťahov s Rumunskom (1967) a v súvislosti s novou politikou NSR voči východným krajinám stratila platnosť (formálne sa tak stalo 1973 vstupom obidvoch nemeckých štátov do OSN).