Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 444 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hajdúchová, Iveta

Hajdúchová, Iveta, 19. 5. 1958 Zvolen — slovenská ekonómka. R. 1978 – 79 pôsobila v Ústave systémového inžinierstva priemyslu, 1982 – 86 v Okresnom priemyselnom podniku vo Zvolene, od 1993 na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene (2005 – 2016 vedúca Katedry ekonomiky a riadenia lesného hospodárstva) a zároveň 1998 – 2001 na Fakulte financií Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici; 2006 profesorka. Zaoberá sa najmä manažmentom a financovaním lesných podnikov. Hlavné diela: Účtovná hodnota lesného podniku (2001), Finančné plánovanie firmy a prognózovanie (2002, spoluautorka), Majetková a kapitálová štruktúra lesných podnikov (2003), Komparácia daňového zaťaženia lesných podnikov SR a ČR (2005, spoluautorka), Finančná výkonnosť lesných podnikov (2017, spoluautorka).

Hajdúchy

Hajdúchy — národná prírodná rezervácia v CHKO Malé Karpaty v katastri obce Častá v okrese Pezinok vyhlásená 1981; 56 ha. Ochrana zachovaných bukových lesných spoločenstiev. Využívaná na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele.

Hajdušek, Jozef

Hajdušek, Jozef, 19. 2. 1923 Dunajská Streda – 31. 12. 1996 Modra — slovenský knihovník. R. 1954 – 58 šéfredaktor časopisu Knižnica, 1955 – 58 vedúci oddelenia knižníc Povereníctva školstva a kultúry, 1958 – 65 riaditeľ Slovenskej technickej knižnice, 1965 – 88 pôsobil na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty UK v Bratislave, súčasne šéfredaktor časopisu Knihovník, 1969 – 71 vedúci informačného a dokumentačného oddelenia Knižnice OSN v New Yorku, 1984 expert UNESCO v Pchjongjangu (KĽDR). Zaoberal sa problematikou riadenia a organizácie knižničných a informačných sústav, riadením i organizáciou knižníc a teóriou práce s náučnou literatúrou. Autor publikácií Rozvoj technických závodných knižníc na Slovensku (1956), Organizácia knižničnej a informačnej sústavy v ČSSR (1966), Organizácia vedeckých a technických informácií v socialistických krajinách (1967), Maďarsko-slovenský a slovensko-maďarský knihovnícky a bibliografický slovník (1968), Anglicko-slovenský a slovensko-anglický slovník z knihovníctva a informačnej vedy (1975), Slovník anglických skratiek a značiek z knihovníctva a informačnej vedy (1983) a Slovník maďarských skratiek z knihovníctva a informačnej vedy (1993), spoluautor Diplomatického slovníka anglicko-slovenského a slovensko-anglického (1995).

hajdúsi

hajdúsi [maď.] —

1. pôvodne skupina uhorských obyvateľov (roľníkov alebo pastierov bez prístrešia), ktorí ušli pred Turkami. Niektorí sa živili ako pohoniči dobytka (lat. haidones, maď. hajtú; odtiaľ názov), väčšina sa dala najímať na obranu hraníc s Osmanskou ríšou, resp. do vojenských služieb sedmohradských kniežat, preto termín hajdúsi označuje od 16. stor. žoldnierov. Hajdúsi tvorili nepravidelnú doplnkovú zložku ľahkého jazdectva, ich prednosťami boli rýchlosť, schopnosť narúšať činnosť nepriateľa v rôznych fázach boja a relatívne široká oblasť pôsobnosti. Hajdúske oddiely boli úspešne využívané na získavanie zajatcov a informácií, na záškodnícku činnosť, narúšanie zásobovacích trás a prekvapujúce prepady a útoky. Výstroj a výzbroj hajdúchov bývali často rôznorodé aj v rámci jednotlivých oddielov, ktoré sa navyše líšili aj počtom. Počas stavovských povstaní v 17. a na začiatku 18. stor. (→ protihabsburské povstania) tvorili jadro povstaleckých vojsk. R. 1609 dostali na základe privilégia Š. Bočkaja územie v Szabolcsskej stolici (6 mestečiek, hlavné centrum Böszörmény, dnes Hajdúböszörmény), kde mali vlastnú samosprávu na čele s grófom, od 1871 kapitánom. R. 1876 bolo ich územie začlenené do novovytvorenej župy Hajdú (dnes Hajdú-Bihar);

2. v Uhorsku ozbrojený zemepanský alebo župný sluha; dráb;

3. v juhovýchodnej Európe zbojnícke skupiny ľudových bojovníkov proti tureckej nadvláde, ktorí boli v 17. – 19. stor. predstaviteľmi národnej a náboženskej opozície v Osmanskej ríši. V Grécku boli známi ako kleftovia, ich obdobou boli aj uskokovia, ktorí utiekli do kresťanských krajín (Chorvátsko, Benátsko), odkiaľ robili výpady na územia obsadené Turkami. Hajdúsi sa stali jednou z významných tém ľudovej tvorby, boli oslavovaní najmä v bulharských a srbských národných piesňach.

hajdúsky tanec

hajdúsky tanec, hajdúch, hajdúk — slovenský mužský pastiersky a zbojnícky tanec. Pochádza zo začiatku 16. stor., na strednom a severnom Slovensku sa tancuje do súčasnosti. Názov je odvodený od protitureckých bojovníkov hajdúchov. Patrí do skupiny starých mužských tancov silového a virtuózneho pohybového charakteru. Podrepmi, vysokými výskokmi, šikovným narábaním s valaškou ako so zbraňou (najmä v sólistickej podobe), ale aj koordinovanými pohybmi v dvojici, trojici, štvorici a v kruhu sa približuje starým európskym vojenským tancom (→ moreska). Má výrazné pohybové a hudobné väzby s fašiangovými obradovými palicovými a šabľovými tancami a v mnohých oblastiach Slovenska (ale napr. aj u Slovákov v Maďarsku) sa uplatňuje ako sólový tanec na svadbe. Hajdúsky tanec a jeho motívy sa stali v stredoeurópskom priestore najcharakteristickejším tanečným symbolom pastierstva a slovenskej tanečnej kultúry. Prvá správa o ňom je z 1514, keď pri poprave Juraja Dóžu museli jeho verní zatancovať hajdúsky tanec. Doklady o atraktívnom charaktere hajdúskeho tanca s valaškou a so šabľou na cisárskom dvore a na Bratislavskom hrade (z 1572, 1573, 1577, 1647, 1669 a i.) svedčia o jeho obľube nielen medzi pastiermi, ale aj medzi šľachtou. Sprievod k tancu hrali od 16. stor. (až do súčasnosti) gajdoši i sláčiková hudba. Stredoeurópske korene nápevu siahajú do 14. stor. Prvý hudobný záznam hajdúskeho tanca je z Organovej tabulatúry Jána z Lublina (1540) a vzťahuje sa na dnešné fašiangové nápevy. Typickou sprievodnou melódiou hajdúskeho tanca je pieseň Po valasky od zeme, ktorá je zachytená v početných zápisoch zo 17. stor. v zbierke A. Szirmayovej-Keczerovej z Liptova a v Uhroveckej zbierke zo začiatku 18. stor., ale aj vo všetkých zbierkach 19. stor. Koncom 18. stor. použil J. Haydn nápev s variáciami v skladbe pre hodiny s flautovou melódiou a v 2. polovici 19. stor. sa ním inšpiroval A. Dvořák v Slovanských tancoch (napr. Odzemok, Slovanský tanec č. 1 H dur op. 79). Silu a popularitu tohto nápevu využívajú diela mnohých slovenských skladateľov. Hajdúsky tanec sa stal inšpiračným zdrojom maľby na skle, v ktorej dominuje Jánošík vo výskoku nad zbojníckou družinou. Atraktívny motív hajdúskeho tanca často používala v kompozícii figurálna ľudová a profesionálna drevorezba. Hajdúsky tanec je dôležitým výrazovým prostriedkom v ľudových rozprávkach aj v slovenskej literatúre (zbojnícka tematika). Výskumom hajdúskeho tanca v oblasti hudby sa zaoberal J. Kresánek a O. Elschek, v oblasti choreografie K. Ondrejka a S. Dúžek; od 1928 až do súčasnosti je hajdúsky tanec stálym predmetom filmovej dokumentácie. Detailný obraz geografického rozšírenia hajdúskeho tanca poskytujú mapy v Etnografickom atlase Slovenska.

Hajdúszoboszló

Hajdúszoboszló [-sobosló] — kúpeľné mesto vo východnom Maďarsku v župe Hajdú-Bihar 20 km juhozápadne od Debrecína; 24-tis. obyvateľov (2017). Prvýkrát písomne doložené 1075 (pôvodne Szobosló), 1552 ho spustošili Turci, 1594 Krymskí Tatári, následne takmer opustené. R. 1606 tam Š. Bočkaj usadil hajdúchov; jedno zo šiestich miest hajdúskeho samosprávneho územia. R. 1925 boli pri hľadaní ložísk ropy a zemného plynu, ktoré sa v súčasnosti ťažia, objavené liečivé termálne pramene (73 – 78 °C), pri ktorých vznikol rozsiahly kúpeľný komplex. Stavebné pamiatky: múr pevnosti s vežou (gotická, 15. stor.), gotický reformačný kostol (15. stor.), barokový rímskokatolícky Kostol sv. Ladislava (pôvodne gotický, 1711 – 17 a 1818 – 20 prestavaný). Múzeá (napr. regionálne múzeum, pôvodne múzeum Š. Bočkaja), galéria.

Hájek, Ján

Hájek, Ján, 27. 12. 1926 Kružlovská Huta, dnes časť Kružlova, okres Bardejov – 29. 10. 2000 Bratislava — slovenský technik. R. 1953 – 56 a 1961 – 93 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV; 1969 mimoriadny profesor na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, 1977 DrSc. Venoval sa teoretickému a experimentálnemu výskumu betónových konštrukcií, najmä ich medznému stavu použiteľnosti. Autor publikácií Pretvorenia betónových konštrukcií (1994) a Namáhanie betónových komínov a chladiacich veží pri dynamických účinkoch (1990, s E. Juhásovou).

Hájek, Jiří

Hájek, Jiří, 6. 6. 1913 Krhanice, okres Benešov – 22. 10. 1993 Praha — český právnik, diplomat a politik. Počas štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe bol činný v organizácii mladých sociálnych demokratov, počas okupácie v ilegálnom hnutí, 1939 – 45 väznený v nacistických väzniciach v Nemecku. R. 1946 – 48 ústredný tajomník Robotníckej akadémie. R. 1945 – 46 poslanec Dočasného národného zhromaždenia za sociálnodemokratickú stranu, presadzoval jej úzke spojenie s komunistami a po Februári 1948 sa podieľal na jej zlúčení s KSČ. R. 1948 – 69 člen Ústredného výboru (ÚV) KSČ, 1949 – 53 profesor a rektor Vysokej školy politickej a hospodárskych vied, po jej zrušení od 1954 profesor na Karlovej univerzite v Prahe. R. 1955 – 58 československý veľvyslanec v Londýne, 1958 – 62 námestník ministra zahraničných vecí, 1962 – 65 stály zástupca ČSSR v OSN. R. 1965 – 67 minister školstva a kultúry, 1967 – 68 minister školstva, apríl – september 1968 minister zahraničných vecí. V auguste 1968 protestoval v Bezpečnostnej rade OSN proti sovietskej invázii do ČSSR. V septembri 1968 bol odvolaný z funkcie ministra, 1969 zbavený členstva v ÚV KSČ a 1970 vylúčený zo strany. R. 1968 – 72 vedecký pracovník Historického ústavu ČSAV v Prahe, od 1973 na dôchodku. V 70. rokoch 20. stor. patril k hlavným predstaviteľom opozície proti totalitnému režimu, 1977 signatár a 1978 hovorca Charty 77. R. 1988 spoluzakladateľ a predseda Československého helsinského výboru. Po páde komunistického režimu bol 1990 – 92 poradcom A. Dubčeka.

Hájek, Karel

Hájek, Karel, 22. 1. 1900 Lásenice, okres Jindřichův Hradec – 31. 3. 1978 Praha — český fotograf.

Od 1928 člen Českého klubu fotografov. R. 1932 – 45 pracoval ako novinár a fotoreportér (Melantrich, Pestrý týden, Svět v obrazech). Tvoril najmä v oblasti reportážnej a novinárskej fotografie, je pokladaný za zakladateľa reportážnej fotografie v Čechách. Vytváral reportážne zábery z politických, kultúrnych a spoločenských akcií (športové i politické mítingy, vojenské prehliadky, divadelné premiéry i kurzy plávania), žánrové snímky (zvieratá v prírode), dokumentoval významné udalosti (pohreb T. G. Masaryka, norimberský proces, februárový prevrat 1948). Spolupracoval aj so svetoznámymi časopismi ako Life (USA), Illustration (Paríž) a Sketch (Londýn). Od 1950 vedúci sekcie fotoreportérov vo Zväze českých fotografov. Zúčastnil sa na výstavách po celom svete, držiteľ mnohých ocenení. Publikácie: Mírov (1946), Norimberk – zločin a soud (1946), Terezín (1947), Krásy myslivosti (1953), Lovu zdar (1957).

Hájek, Kornel

Hájek, Kornel, 21. 10. 1920 Kružlovská Huta, dnes časť Kružlova, okres Bardejov – 8. 3. 1968 Košice — slovenský operný režisér. R. 1944 absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. R. 1947 – 49 asistent réžie Opery SND v Bratislave, 1949 – 68 režisér Opery Štátneho divadla v Košiciach (1962 – 66 aj jej umelecký šéf). Vyhranený divadelný názor na operu ako tímové dielo najvýraznejšie realizoval vo výpravných uvedeniach Svätopluka (1960) E. Suchoňa, Tannhäusera (1959) a Blúdiaceho Holanďana (1963) R. Wagnera a Dona Carlosa (1967) G. Verdiho. Z pohostinských réžií v Opere SND vynikla jeho inscenácia Vzkriesenia (1962) J. Cikkera. Bol prvým slovenským režisérom, ktorý sa špecializoval na operný žáner. Režíroval aj operety a muzikály, pracoval ako dramaturg, prekladal libretá.

Hajek, Otto Herbert

Hajek, Otto Herbert, 27. 6. 1927 Kaltenbach, dnes Nové Hutě, okres Prachatice, ČR – 29. 4. 2005 Stuttgart — nemecký sochár, maliar a výtvarný teoretik.

R. 1947 – 54 študoval sochárstvo na Štátnej akadémii výtvarných umení v Stuttgarte. R. 1980 – 92 pôsobil ako profesor sochárstva na akadémii v Karlsruhe, 1994 čestný člen profesorského zboru Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Od začiatku sa vo svojej tvorbe zaoberal vzťahom výtvarných diel a priestoru (Priestorové prenikanie, 1952), sústredil sa najmä na integráciu výtvarných diel do verejných priestorov. Viaceré svoje diela realizoval v architektonických objektoch. Vytváral aj abstraktné sochy charakteristické jasnou farebnosťou a možnosťou priameho vstupu diváka do diela. Jeho práce vyjadrujú originálne teoretické úvahy a predstavy o hodnote človeka a vzťahu výtvarného umenia a architektúry. Autor viacerých architektonických a urbanistických koncepcií (kúpele Leuze, 1979 – 83, Stuttgart).

hájenie

hájenie — v minulosti v širšom význame ochrana lesného, vodného a poľného majetku proti poškodzovaniu a krádeži, v užšom význame presne stanovené obdobie ochrany, počas ktorého v čase potrebnom na rast alebo na reprodukciu prírodných systémov platil dočasný zákaz vykonávať určité činnosti, napr. bolo zakázané na pasienkoch s mladým porastom a po 24. apríli (od Juraja) na zasiatych obilných poliach pásť dobytok a iné hospodárske zvieratá, v čase od zmäknutia hrozna po zber vstupovať do vinice, v období párenia, rodenia a odchovu mláďat loviť lesnú zver a ryby. Obdobie tzv. zahájenia (t. j. ochrany) poľa, vinice ap. a zákazy s ním spojené tvorili na území Slovenska významnú zložku obyčajového práva, na ktoré nadväzovali nariadenia feudálnej vrchnosti. Zahájenie časti chotára označovali zakazujúce znaky, napr. do zeme zapichnutá zelená vetvička alebo drevený kríž s nápisom oznamujúcim zákaz pasenia, v niektorých obciach sa vyhlasovalo bubnovaním, vyhlasovaním pred kostolom ap. Dohľadom nad dodržiavaním zákazov, ako aj strážením lesov, lúk, polí, pasienkov a viníc bol poverený hájnik. V súčasnosti sa termín hájenie nepoužíva, nahrádza ho termín ochrana, napr. ochrana lesa, ochrana vôd, ochrana zveri.

Hajfong

Hajfong, vietnamsky Hai Phong — prístavné mesto v severnom Vietname v delte Červenej rieky v blízkosti Bacboského zálivu; 620-tis. obyvateľov, aglomerácia 2,191 mil. obyvateľov (2016). Významné priemyselné stredisko. Priemysel hutnícky (hutníctvo cínu), lodný, strojársky, kovoobrábací, cementársky, chemický, gumársky, textilný (bavlnársky, hodvábnický), potravinársky (lúparne ryže, spracovanie rýb), drevársky. Hlavný obchodný prístav štátu, železničné a cestné spojenie s Hanojom, letisko. V okolí ťažba čierneho uhlia. V blízkosti sa nachádza turistami vyhľadávaná oblasť, záliv Ha Long zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Pôvodne rybárska dedina, ktorá sa od pol. 19. stor. počas francúzskej koloniálnej nadvlády vyvinula na najvýznamnejšie obchodné centrum a exportný prístav severného Vietnamu. R. 1946 zbombardovaný Francúzmi, viackrát Američanmi počas vietnamskej vojny (1972 prístav zamínovaný Američanmi). Stavebné pamiatky: pagoda Du Hang (17. stor.), viaceré stavby v duchu tzv. koloniálnej architektúry (opera, vily, paláce a i.). Univerzita, múzeá, sídlo katolíckeho biskupstva.

Hajk

Hajk — podľa arménskej tradície prvý kráľ a zakladateľ Arménska (→ Hajastan). Hajk cestoval z Babylonu na sever do krajiny Ararat, usadil a opevnil sa na južnej hranici Urartu v nehostinnom kraji Šubria, kde vytvoril so svojimi potomkami a rodinou prvé arménske kráľovstvo (približne v 8. stor. pred n. l.). Z jeho mena sú odvodené arménske slová Haj (Armén) a Hajer (Arméni).

Hajko, Vladimír

Hajko, Vladimír, 3. 10. 1920 Krompachy, okres Spišská Nová Ves – 24. 7. 2011 Košice — slovenský fyzik. R. 1944 pôsobil v Ústave technickej fyziky SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1953 – 63 na Katedre fyziky Vysokej školy technickej (dnes TU) v Košiciach (1953 – 62 prorektor Vysokej školy technickej), 1963 – 82 na Katedre experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1963 – 69 dekan Prírodovedeckej fakulty, 1969 – 74 rektor Univerzity P. J. Šafárika), súčasne 1980 – 82 externý riaditeľ Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach, 1982 – 85 riaditeľ ústavu (pôsobil v ňom až do 1989); 1960 profesor, 1972 akademik SAV, 1973 akademik ČSAV. R. 1974 – 89 predseda SAV, 1974 – 89 podpredseda ČSAV. Zaoberal sa fyzikou magnetických javov, na pracoviskách v Košiciach inicioval výskum magnetických vlastností feromagnetických látok a v tomto odbore vybudoval vedeckú školu. So spolupracovníkmi navrhol nový pohľad na mechanizmus premagnetovania feromagnetických tyčí a teoreticky interpretoval špecifickú povahu hysterézy demagnetizačného faktora, vďaka čomu bolo možné predvídať priebeh tohto javu v rôznych miestach tyče. Na základe štúdia zmien magnetickej štruktúry feromagnetík vytvoril predstavu o mikrofyzikálnych procesoch podmieňujúcich javy reptation a bascule negative (posúvanie, resp. stáčanie nesymetrických hysteréznych slučiek). Prispel k jednoznačnému potvrdeniu existencie záporných Barkhausenových skokov, k vypracovaniu fenomenologickej teórie ich vzniku a k objasneniu ich závislosti od fyzikálnych podmienok experimentu. Inicioval usporadúvanie pravidelných celoštátnych konferencií o magnetizme v Košiciach a bol ich hlavným organizátorom. Zaslúžil sa o založenie Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1963) a bol jej prvým dekanom. Autor 38 vedeckých prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch, vedúci autorského kolektívu publikácií Fyzika v príkladoch (1960; vyšla vo viacerých vydaniach i v zahraničí), Základy fyziky (1980), Magnetizačné procesy (1982), Fyzika v experimentoch (1988; prepracovaná anglická verzia Physics in Experiments, 1997). Nositeľ štátnej ceny SR (1972), zahraničný člen Akadémie vied bývalej NDR (1977), bývalého ZSSR (1982), Ukrajiny (1990), Dr. h. c. Štátnej univerzity v Užhorode (1985) a Spojeného ústavu jadrových výskumov v Dubne (2005).

Hájková, Zuzana

Hájková, Zuzana, 11. 6. 1963 Bratislava — slovenská choreografka a pedagogička. R. 1986 absolvovala VŠMU a následne umeleckú stáž v Győrskom balete v Maďarsku. R. 1994 – 95 umelecká šéfka baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici, od 1998 riaditeľka Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici. Spoluzakladateľka tanečného odboru Konzervatória J. L. Bellu. Predstaviteľka moderných tendencií v slovenskom tanečnom umení. Choreografie: Okno dotykov (1995), O strome vo mne (1996), Sattó (1998), Zakázané miesta (1998), O trpaslíkovi Nosáľkovi (1999), Lietajúca Frída (2000), Trois (2000), Twins — Tak dávno som ti nepísala (2001), Šachmat alebo šachymachy (2002), Tichá púšť (2003), Čierny kocúr (2005, réžia M. Náhlik), Nové stromy vo mne (2005), Blízkosť vzdialených (2007), Bioprodukt (2009), Lososy (2012).

Hajnáčka

Hajnáčka, Ajnácskő — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine v časti Hajnáčska vrchovina v rozšírenej doline rieky Gortva, 223 m n. m.; 1 169 obyvateľov, 15,5 % slovenskej, 81,3 % maďarskej národnosti (2017). Z neogénnych pieskovcov vystupujú miestami odolnejšie trosky neogénnych lávových prúdov porastených teplomilnými a suchomilnými rastlinnými spoločenstvami. Obec písomne doložená 1245 ako Danuskue, 1255 Kues, 1344 Anyaskw, 1427 – 31 Anyaskewalya, 1565 Haynachkeallya, 1773 Ajnacskő, Hajnatschko, Hajnacžka, 1786 Ajnacskő, Hajnacko, 1808 Ajnácskő, Hajnácskő, 1863 – 1913 Ajnácskő, 1920 – 38 Hajnáčka, 1938 – 45 Ajnácskő, 1945 Hajnáčka. Vznikla ako majer pod rovnomenným hradom, pôvodne patrila hradnému panstvu Hajnáčka, neskôr viacerým zemianskym rodinám. Výskyt sírnych prameňov podmienil v polovici 19. stor. vznik kúpeľov, ktoré v pol. 20. stor. zanikli.

Stavebné pamiatky: hrad Hajnáčka postavený na kopci s dominujúcou prírodnou skalou na mieste starej pevnosti (podľa majiteľa sa pravdepodobne pôvodne nazýval Danov kameň – Danuskő, neskôr Ajnácskő). Opevnenie sa prvýkrát spomína počas mongolského vpádu (1241 – 42), najstaršia priama písomná zmienka o hrade je z 1245, keď jeho obrancami boli jobagióni hradu Beckov. Do 1320 patril Alexandrovi, synovi Welka (Vlka), keď mu ho pre nevernosť kráľ Karol I. Róbert odňal a dal ho Tomášovi zo Sečian. R. 1427 bol v držbe kráľovnej Barbory, potom viacerých šľachtických rodín. V pol. 15. stor. patrilo do jeho hradného panstva okolo 15 dedín, v 16. stor. bol súčasťou protitureckej obrannej línie. R. 1566 – 93 a nakrátko aj 1645 bol v moci Turkov. Ešte v 17. stor. bol prestavovaný, zač. 18. stor. bol ešte obývaný, potom postupne pustol; v súčasnosti sú z neho zachované len zvyšky.

Archeologické nálezy: mohylník kultúry východoslovenských mohýl, sídlisko pilinskej a kyjatickej kultúry, ako aj z laténskej doby. V Kostnej doline (národná prírodná pamiatka) pri Hajnáčke sa nachádza významné paleontologické nálezisko objavené 1863. Boli tam nájdené kostrové zvyšky stavovcov, najmä cicavcov, rýb, plazov, vtákov a i. patriace do obdobia pliocénu (pred 3,3 – 2,8 mil. rokov). Vyskytujú sa v jemnozrnných siltových pieskoch a tufitoch, ktoré sa usadili v menšom jazere v kráteri niekdajšej sopky maaru. Rôzne živočíchy, ktoré chodili do jazera piť, boli pravdepodobne usmrtené výronmi plynov alebo produktmi sopečného výbuchu.

V katastri obce sa nachádzajú národné prírodné rezervácie Pohanský hrad a Ragáč a prírodné rezervácie Hajnáčsky hradný vrch, Ostrá skala a Steblová skala zamerané na ochranu dominantných geomorfologických útvarov a ich charakteristických rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.

Hajnáčska vrchovina

Hajnáčska vrchovina — geomorfologický oddiel v strede Cerovej vrchoviny. Erózno-denudačný reliéf s chrbtami dosahujúcimi 450 – 500 m n. m., najvyšší vrch Karanč, 728 m n. m. Podklad tvoria usadené treťohorné pieskovce, íly a sliene, do ktorých vnikli andezity, neskôr vypreparované na kopovité vrchy (Karanč, Šiator) a i. sopečné formy. Neskôr sa do dolín vyliali bazalty, ktoré boli tiež vypreparované a rozčlenené na stolové vrchy. Stred Hajnáčskej vrchoviny je zalesnený dubovo-hrabovými a cerovo-dubovými, v najvyšších častiach bukovými lesmi s prímesou agáta. Veľká časť územia je odlesnená a poľnohospodársky využívaná.

Hajnal, Ján

Hajnal, Ján, 11. 12. 1943 Košice — slovenský skladateľ, klavirista a aranžér. R. 1962 – 67 študoval hru na klavíri a kontrabase na konzervatóriu v Košiciach, kde 1963 založil Trio J. Hajnala (s Viktorom Hidvéghym a J. „Dodom“ Šošokom), 1964 – 66 Jazzové kvarteto košického konzervatória. R. 1966 finalista súťaže Friedricha Guldu pre mladých džezových hudobníkov vo Viedni, 1967 na džezovej prehliadke v Salgótarjáne získal so skupinou All Stars Band 1. miesto. R. 1969 založil skupinu populárnej hudby, 1977 – 83 umelecký vedúci Slovenského jazzového kvinteta, pre ktoré písal skladby, 1980 – 83 člen Tanečného orchestra Československého rozhlasu (TOČR) v Bratislave, od 1983 vystupoval ako sólový klavirista v zahraničí (Švédsko, Nórsko, Rakúsko, Švajčiarsko), neskôr vytváral príležitostné zoskupenia, napr. duo s G. Jonášom, neskôr s manželkou Riou (Mária Kendrovská). R. 1990 – 94 písal skladby pre Big band Radio Bratislava, 1997 – 98 spolupracoval s džezovými hudobníkmi Garrym Scottom a Johnom Purcellom. Účinkoval na Medzinárodnom džezovom festivale sólového klavíra v Prahe (2003), v rámci BHS uviedol sólový recitál (2004). R. 2015 založil skupinu Ján Hajnal & His Hammond factory, v ktorej hrá na organe Hammond. Vo svojich skladbách využíva aj rytmické bohatstvo a kompozičné prvky stredoeurópskeho folklóru. Vydal profilové CD Monk’s Tatra Dream (1999) a Bartók’s Room (2016).

Hajná Nová Ves

Hajná Nová Ves — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozápadnej časti Nitrianskej pahorkatiny v doline potoka Hlavinka, 195 m n. m.; 333 obyvateľov (2017). Odlesnený pahorkatinný povrch. Písomne doložená 1358 ako Septench, 1381 Vyfalu, 1773 Szep-Ujfalu, Hajnowischa, Hajnowejsa, 1786 Sépd-Ujfalu, Hajnowejsza, 1808 Szeptencz-Újfalu, Zahajnowejsa, 1863 – 1913 Szeptencújfalu, 1920 Hajnová Ves, Hajnovejsa, 1927 Hajná Nová Ves. Archeologické nálezy: doklady osídlenia kultúry s lineárnou keramikou, bošáckej, jevišovickej, lužickej a čačianskej kultúry. Nálezy z laténskej a rímsko-barbarskej doby, ako aj z 10. – 15. stor. V obci sa nachádza chránený areál Hajnonovoveský park (anglický park z 1. pol. 19. stor.), uprostred ktorého stojí pôvodne renesančný kaštieľ (okolo 1609; 1816 a 1924 prestavaný).

hájnik

hájnik — v minulosti osoba poverená strážením lesov, lúk, polí, pasienkov a viníc. Inštitúcia hájnika bola zriadená kráľovskou mocou na stráženie (→ hájenie) lesných revírov a zverníc. Na Slovensku je pôsobenie hájnikov doložené v 11. stor., postavenie a povinnosti viničných hájnikov vymedzovali od 15. stor. štatúty viničného poriadku. Službu hájnika pôvodne vykonávali poddaní oslobodení od poddanských povinností, neskôr lesní zamestnanci. Hájnici boli najímaní správou majetku a volení obcou alebo urbárskym spoločenstvom. Nosili palicu alebo sekerku, neskôr zbraň a kovový odznak, viniční hájnici signalizačné trúby alebo píšťaly. Odmeňovaní boli formou naturálií a podielom z vybraných pokút. Postavenie hájnika upravovali už v 19. stor. niektoré zákony, postupne sa však ich funkcie prispôsobovali novoformovaným režimom policajtov. V súčasnosti sa termín hájnik používa zriedkavo, ochranu prírody a krajiny zabezpečuje stráž ochrany prírody.

Hájniky

Hájniky — mestská časť Sliača.

Hajnóci, Daniel

Hajnóci, Daniel, aj Haynóczi, Hajnóczy, 9. 4. 1690 Považská Bystrica – 26. 2. 1747 Šopron, Maďarsko — náboženský spisovateľ. Od 1718 učiteľ, neskôr konrektor a od 1740 rektor gymnázia v Šoprone. Vynikajúci rečník, autor niekoľkých teologických dizertácií, pohrebných kázní a gratulačných veršov. V rukopise zostali jeho doplnky k práci D. Cvitingera Pokus o zhrnutie vedeckosti Uhorska... (Specimen Hungariae literatae virorum eruditione clarorum natione Hungarorum, Dalmatarum, Croatarum, Slavorum atque Transylvanorum, 1711).

Hajnówka

Hajnówka [-nuv-] — mesto v severovýchodnom Poľsku v Podleskom vojvodstve na západnom okraji Bielovežského pralesa; 21-tis. obyvateľov (2016). Priemysel drevospracujúci, strojársky (výroba strojov pre lesné hospodárstvo), odevný, potravinársky. Turistické stredisko. Vzniklo na mieste osady (založenej v 16. stor.) správcov kráľovských lesov, mesto až od 1951. R. 1894 – 1906 vybudovaná železnica, v súčasnosti turistická atrakcia. Múzeá.

Hajóssyová, Magdaléna

Hajóssyová [-šio-], Magdaléna, 25. 7. 1946 Bratislava — slovenská operná speváčka, popredná európska sopranistka. R. 1967 absolvovala štúdium spevu u Márie Smutnej-Vlkovej na konzervatóriu a 1971 u A. Hrušovskej na VŠMU v Bratislave. Od 1963 sólistka speváckeho zboru Lúčnice, 1971 – 79 Opery SND, od 1976 hosť, od 1978 stála členka Štátnej opery v Berlíne. Súčasne 1979 – 89 sólistka Slovenskej filharmónie v Bratislave, stály hosť opery v Mníchove i v Bonne a Národného divadla v Prahe. Vynikajúca predstaviteľka lyrických, neskôr aj mladodramatických sopránových partov. Debutovala ako Páža (Rigoletto, 1970) na scéne Opery SND, kde stvárnila postavu Marienky (Predaná nevesta), Fiordiligi (Così fan tutte, 1971), Rusalky (1972), Sophie de Courvoisier (Hra o láske a smrti, premiéra, 1973), Leonory (Fidelio, 1974), Margaréty (Faust a Margaréta, 1975), Donny Elvíry (Don Giovanni, 1975), Kataríny Maslovovej (Vzkriesenie, 1976), Paminy (Čarovná flauta, 1976), Adely (Pani úsvitu, 1976) a Mimi (Bohéma, 1977). Na scéne Štátnej opery v Berlíne získala úspech ako Jaroslavna (Knieža Igor, 1978), Margaréta (Faust a Margaréta, 1977), Fiordiligi (Così fan tutte, 1979), Pamina (Čarovná flauta, 1979), Eva (Majstri speváci norimberskí, 1979), Micaela (Carmen, 1979), Arabella (1980) a Grófka Madeleine (Capriccio, 1980). Ďalej stvárnila Tatianu (Eugen Onegin, 1980), Agátu (Čarostrelec, 1980), Elektru (Idomeneo, 1981), v Národnom divadle v Prahe Donnu Annu a Donnu Elvíru (Don Giovanni, 1976). V postavách z mozartovského a wagnerovského repertoáru, ktorý obsahuje viac ako 30 hlavných úloh, hosťovala najmä na nemeckých scénach (Mníchov, Hamburg, Frankfurt nad Mohanom, Viedeň), v Japonsku, Moskve, Sofii, Teheráne a i. Jej soprán, v začiatkoch charakteristický až insitnou farebnosťou a dievčenským výrazom, získal rokmi sýtosť a širokú farebnú a dramatickú škálu. Jej rozsiahly koncertný repertoár siaha od baroka až do súčasnosti, interpretka slovenskej vokálnej tvorby M. Bázlika, T. Salvu, J. Hatríka a J. Beneša, príležitostne uvádza cykly piesní E. Suchoňa, A. Moyzesa, A. Očenáša, D. Kardoša, Z. Mikulu a M. Nováka. Spolupracuje s poprednými orchestrami, dirigentmi, pravidelne nahráva pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá. Nositeľka čestného titulu Kammersängerin (1979), Národnej ceny NDR (1981), slovenského Radu Bieleho dvojkríža III. triedy (2003) a i. Od 90. rokov 20. stor. sa venuje aj pedagogickej činnosti, pôsobí na AMU v Prahe a na Vysokej hudobnej škole Hannsa Eislera v Berlíne. Patrí k významným a vyhľadávaným vysokoškolským pedagógom.

hájovníkovité

hájovníkovité, Riodinidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera), podrad uzdokrídle (Heteroneura). Menšie motýle s 11 – 13 mm dlhým telom a odlišne sfarbenou spodnou a vrchnou stranou krídel; predné nohy samčekov sú zakrpatené. Tučné húsenice majú krátke chlpy, kukly bývajú zavesené. Patrí sem okolo 1 500 druhov vyskytujúcich sa prevažne v tropických oblastiach Ameriky, Ázie a Afriky, z Európy (aj Slovenska) je známy len jediný druh hájovník prvosienkový (Hamearis lucina) s tmavohnedou až čiernou hornou stranou krídel nazývaný aj hájnik. Bledohnedá húsenica s tmavými škvrnami na chrbte sa vyskytuje prevažne na prvosienke (odtiaľ názov), motýle lietajú vo dvoch generáciách: prvá od apríla do júna, druhá od júla do septembra.

hajren

hajren [arménsky] — básnická forma stredovekej arménskej lyrickej poézie pozostávajúca zo štyroch pätnásťslabičných veršov. Hajreny prevažne vznikali v ľudovej poézii. Väčšina hajrenov v zborníkoch je pripisovaná Nahapetovi Khučakovi (16. stor.).

Hájske

Hájske — obec v okrese Šaľa v Nitrianskom kraji na juhozápadnom okraji Nitrianskej pahorkatiny pri jej prechode do Podunajskej roviny, 130 m n. m.; 1 308 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1113 ako Copusde, 1270 Kupusd, 1773 Kőpösd, 1786 Köppeschd, 1808 Köpösd, Kepessd, Kepežd, 1863 – 1913 Köpösd, 1920 Kepešd, 1927 – 48 Kepežd, 1948 – 1951 Dverníky, 1951 Hájske. Patrila Nitrianskemu hradu, neskôr bola majetkom viacerých zemanov. Archeologické nálezy: keltské kostrové pohrebisko. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Barbory (1841, postavený na starších barokových základoch z 18. stor.).

hajtman

hajtman [nem.] — náčelník (veliteľ) alebo hodnostár s vojenskou alebo civilnou mocou;

1. v Česku (čes. hejtman): a) pôvodne každý hodnostár s vojenskou alebo civilnou mocou, od pol. 14. stor. kráľovský zástupca pre správu určitého územného obvodu (lat. capitaneus); b) správca krajiny v čase neprítomnosti panovníka (zemský hajtman), c) počas husitských vojen zástupca mesta, náčelník a správca, ktorý okrem vojenskej funkcie vykonával aj politický dohľad a mal najvyššiu súdnu právomoc; d) od 16. stor. úradník zastupujúci kráľovské záujmy v mestskej samospráve (kráľovský hajtman); e) náčelník politickej, vojenskej, finančnej a súdnej správy na území kraja (krajský hajtman); f) počas 1. ČSR (do 1945) štátny úradník na čele okresnej politickej správy (okresný hajtman); g) od 2000 náčelník samosprávy kraja (hajtman kraja) volený zastupiteľstvom kraja na 4 roky;

2. v Poľsku (poľ. hetman) od 15. stor. (do 1792) kráľom vymenúvaný vrchný veliteľ poľských ozbrojených síl, od 1581 mal titul veľký korunný hajtman a jeho zástupcom bol poľný hajtman;

3. od 16. stor. (do 1764) titul vodcu ukrajinských kozákov potvrdzovaný poľským kráľom, resp. ruským cárom (→ ataman);

4. v Nemecku (nem. Hauptmann) v období Svätej rímskej ríše od 14./15. stor. najvyšší veliteľ (náčelník) žoldnierskeho vojska. Od pol. 16. stor. titul najvyššieho veliteľa armády (poľný hajtman) veliaceho práporu, resp. kompánie;

5. v armádach nemecky hovoriacich štátov (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko) vojenská hodnosť na stupni veliteľa roty alebo batérie vo význame kapitána;

6. v Rakúsku predseda krajinskej vlády (Landeshauptmann – krajinský hajtman).

Hajtman, Andrej

Hajtman, Andrej, 4. 6. 1952 Valaská, okres Brezno — slovenský lekár, otorinolaryngológ. Od 1976 pôsobí na Klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku (od 1990 jej prednosta) Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine, 1994 – 2000 dekan fakulty; 1997 profesor. Zaoberá sa onkochirurgiou v otorinolaryngológii, chirurgickou liečbou chorôb štítnej žľazy a prištítnych žliaz, alergickými a chronickými chorobami horných dýchacích orgánov a uší, ako aj zdravotníckym manažmentom a financovaním zdravotníctva. Od 1996 člen redakčnej rady časopisu Choroby hlavy a krku, od 1998 člen Európskej asociácie pre medicínske vzdelávanie (Association for Medical Education in Europe), od 2003 predseda Onkologickej sekcie Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu a chirurgiu hlavy a krku. Spoluautor monografií Repetitórium pediatra (1994), Vademecum pediatra (2001), Základy klinickej onkológie (2015) a Detská chirurgia (2015), autor vysokoškolských učebných textov a vyše 140 pôvodných vedeckých publikácií. Ocenený Zlatou medailou UK (2017).

Hajtovka

Hajtovka — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji na južnom úpätí Ľubovnianskej vrchoviny pri jej styku so Spišsko-šarišským medzihorím, 525 m n. m.; 71 obyvateľov (2017). Väčšina chotára je odlesnená. Hajtovka vznikla na zákupnom práve na prelome 14. a 15. stor., písomne doložená 1427 ako Ayathuagasa, 1773 Hajtuska, Hajtnoka, Hajtuvka, Hajtuwka, 1786 Hajduka, Hajtuška, 1808 Hajtúvka, 1863 – 82 Hajtufka, 1888 – 1902 Hajtuvka, 1907 – 13 Hajtóka, 1920 Hajtuvky, 1927 Hajtovka. Patrila panstvu Plaveč. Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia Panny Márie (1872).

hák

hák [nem.] —

1. poľnohosp. jednoduché drevené náradie na kyprenie pôdy, bezplazové radlo;

2. stroj. súčiastka (nástroj alebo náradie) slúžiaca na zavesenie, zachytenie alebo pripevnenie, napr. nosný prvok zdvíhacích zariadení (žeriavov) na zavesenie bremien, súčiastka železničného vozňa, ktorá pomocou spojky spája jednotlivé vozne alebo lokomotívu s vozňami alebo súčiastka na zadnej časti automobilov na pripojenie prívesu;

3. šport. v pästiarstve úder ohnutou rukou.

hakea

hakea, Hakea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď proteovité. Vždyzelené kry a stromy vzhľadom podobné ihličnatým drevinám. Majú jednoduché ihlicovité listy a drobné rúrkovité, zvyčajne voňavé kvety usporiadané v hustých súkvetiach. Niektoré druhy sa pestujú ako okrasné rastliny, napr. borovici podobný, husto rozkonárený ker Hakea lissosperma s dlhými tenkými bodkovanými sivozelenými listami a s bielymi kvetmi. Nazvaný podľa nemeckého podporovateľa botanických výskumov, baróna Christiana Ludwiga von Hake (*1745, †1818).

Haken, Eduard

Haken, Eduard, 22. 3. 1910 Šklyň, Ukrajina – 12. 1. 1996 Praha — český operný spevák (bas), manžel Marie Glázrovej. R. 1929 – 32 študoval na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1930 – 36 súkromne spev u Dmitra Levytského a Bedřicha Plaškeho. R. 1938 – 41 člen opery Mestského divadla v Olomouci, 1941 – 91 Opery Národného divadla v Prahe. Jeho mohutný hlas kovového zafarbenia s veľkým tónovým rozsahom ho predurčoval na stvárnenie dramatických úloh, napr. Končaka (Knieža Igor), Rocca (Fidelio), Dalanda (Blúdiaci Holanďan), Gremina (Eugen Onegin), Beneša (Dalibor) a Svätopluka. Herecké nadanie so zmyslom pre komediálnosť mu umožnilo stvárniť aj veseloherné postavy, napr. Kecala (Predaná nevesta) a Mumlala (Dve vdovy). Vynikajúci predstaviteľ Vodníka (Rusalka), Mefistofela (Faust a Margaréta), Ivana Susanina a i. Venoval sa aj koncertnej činnosti, vynikal ako oratórny spevák v dielach A. Dvořáka (Stabat Mater, Rekviem), L. Janáčka (Glagolská omša), L. van Beethovena (Missa solemnis), G. Verdiho (Rekviem), ako aj H. Berlioza, J. Haydna, J. S. Bacha a i.

hakím

hakím [arab.] — islamský termín na označenie: a) človeka, ktorý koná v súlade s pravdou a je hlboko obdarený pochopením Božieho riadenia v živote človeka, b) lekára a filozofa.

hákim

hákim [arab.] — islamský termín na označenie sudcov, panovníkov alebo vládcov.

Hákimova mešita

Hákimova mešita — mešita v Káhire (spolu s mešitou al-Azhar jedna z najväčších fátimovských mešít v Káhire).

R. 990 ju začal stavať fátimovský kalif al-Azíz bi-lláh a 1013 ju dokončil jeho syn al-Hákim bi-amri-lláh. Mešita je typická tehlová stavba ranej islamskej architektúry so štvorcovým pôdorysom a s hypostylovým plánom. Fátimovskými inováciami sú mohutná, starostlivo vypracovaná kamenná fasáda s jemnou ornamentálnou výzdobou, rohové minarety a klenutý vyčnievajúci portál. Nekryté centrálne nádvorie obklopujú arkády ohraničujúce štyri stĺpové modlitebné siene (→ hypostyl). Najväčšia z nich smeruje na juhovýchod (kibla). Na východnom a južnom rohu, ako aj nad mihrábom v strede juhovýchodnej strany stoja malé tehlové, pravdepodobne pôvodné kupoly. Stavbe dominujú dva minarety v severnom a západnom rohu s nezvyčajne mohutnými kamennými základňami v tvare zrezaného ihlana, na ktorom stoja štíhle veže. Mešita sa severovýchodnou stenou opiera o mestské hradby medzi bránami Báb al-Futúh a Báb an-Nasr. Pôvodne sa nachádzala mimo mestských hradieb, súčasťou uzavretého mesta sa stala ešte v 11. stor., keď fátimovský minister Badr al-Džamálí dal prebudovať severnú stenu hradieb. Zriedka sa používala ako bohoslužobné miesto (posledná zmienka 1452). Počas križiackych vojen slúžila ako väzenie pre zajatých križiakov a ako Saláhaddínova stajňa. V 13. stor. ju dal obnoviť sultán Bajbars. Na prelome 18. a 19. stor. počas francúzskej okupácie sa používala ako skladisko. Zanedbanú mešitu dal koncom 19. stor. opraviť chedív Tawfík a stala sa sídlom prvého islamského múzea. V 80. rokoch 20. stor. ju renovovali členovia šíitskej sekty ismá’ílíja, ktorí Fátimovcov považujú za svojich náboženských predchodcov. R. 1979 bola spolu s ďalšími islamskými pamiatkami Káhiry zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hakkí, Jahjá

Hakkí, Jahjá, 7. 1. 1905 Káhira – 9. 12. 1992 tamže — egyptský spisovateľ, literárny kritik a diplomat. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil viac rokov v diplomatických službách. Vydával literárny časopis al-Madžalla (Časopis). Známy svojimi poviedkami, predovšetkým novelou Kahanec Umm Hášimovej (Kindíl Umm Hášim, 1944), v ktorej spracoval tému intelektuálneho a morálneho konfliktu človeka, ktorý vyrástol v tradičnom kultúrnom a spoločenskom prostredí doma a potom získal vysokoškolské vzdelanie v Európe. Autor esejí Úsvit arabsko-egyptskej poviedky (Fadžr al-kissa al-arabijja al-misrijja, 1959), Kroky v kritike (Chutuvát fí-n–nakd, 1961) a i.

Hakkovia

Hakkovia (Hakka, Kche-ťia, Kejia) — podskupina Chanov (vlastných Číňanov), ktorá žije prevažne v čínskych provinciách Kuang-tung, Ťiang-si a Fu-ťien, v osobitnej administratívnej oblasti Hongkong a na Taiwane (tam tvoria asi 15 % obyvateľstva). Menšie skupiny žijú v provinciách Chu-nan, Kuang-si, Kuej-čou, S’–čchuan a Chaj-nan. Mimo Číny sú Hakkovia významnejšie zastúpení v Malajzii, Singapure, Indonézii a Thajsku. Predkovia Hakkov sídlili asi v 2. – 3. stor. v severočínskych provinciách Che-nan a Šan-si. Po opakovaných migráciách sa usadili v juhočínskych provinciách, odkiaľ neskôr migrovali do Austrálie, Bruneja, Kanady, USA a viacerých európskych krajín. Žijú aj v Mjanmarsku, Juž. Afrike, na Mauríciu, Jamajke, Trinidade a Tobagu, v Paname, Francúzskej Polynézii a i. Ich počet vo svete sa odhaduje na 70 – 80 mil. (2016). Názov Hakka sa začal používať za dynastie Čching (asi od polovice 17. stor.; pochádza z kantončiny a znamená rodiny hostí). Časom si ho osvojili aj migranti zo severu na označenie samých seba, ich jazyk (hakka) patrí medzi juhočínske dialekty (v Číne ním hovorí asi 29 mil. ľudí; 2016). Hakkovia sa hlásia väčšinou ku konfucianizmu, k taoizmu, mahájánovému buddhizmu a tradičnému čínskemu náboženstvu, kresťanské spoločenstvo je malé, ale vplyvné. Zachovávajú dávne tradície (napr. architektúru osobitých obranných kruhových obytných domov, ústnu slovesnosť, odev), od ktorých však, ako aj od svojho jazyka, v súčasnosti postupne upúšťajú.

Hakob Meghapart

Hakob Meghapart, Jakub Hriešny, 14./15. stor. — prvý arménsky kníhtlačiar nazývaný aj arménsky Gutenberg. Prezývku Meghapart (Hriešny) si dal zrejme sám zo skromnosti. R. 1511 alebo 1512 vytlačil v Benátkach prvú knihu v arménčine, ktorá bola modlitebná kniha a almanach Piatková kniha (Urbathagirkh). Nasledovala antológia medicíny a astrológie pod názvom Astrologické predpovede (Achtarkh), kniha Jasný a krátky kalendár cirkevných sviatkov (Parzatumar) bola kombináciou kalendára a almanachu a Kniha piesní (Tagharan) antológiou diel stredovekých arménskych básnikov (Nersesa Šnorhaliho, Frika, Hovhannesa Thlkuranciho a Mkrtiča Naghaša).

Hakodate

Hakodate — prístavné mesto v Japonsku v prefektúre Hokkaido v južnej časti ostrova Hokkaido na juhovýchodnom výbežku polostrova Ošima vybiehajúceho do Cugarského prielivu; 265-tis. obyvateľov (2017). Priemysel rybný, lodný, drevársky, cementársky, strojársky, chemický, petrochemický. Obchodné stredisko najmä s poľnohospodárskymi produktmi z priľahlej poľnohospodárskej oblasti (ryža, zemiaky, zelenina) a rybnými produktmi. Významný rybársky a obchodný prístav (jedno z prvých japonských miest otvorených po podpísaní Kanagawskej zmluvy 1854 na obchod so zahraničím), letisko, trajektom a podmorským železničným tunelom Seikan (dĺžka 54 km, miestami vedie až 100 m pod morským dnom, vybudovaný 1971 – 88; 2. najdlhší podmorský tunel na svete, 2018) spojené s mestom Aomori na ostrove Honšu. Dominantou mesta Hakodate je rovnomenný vrch, na ktorý vedie lanovka; masívne opevnenie v tvare hviezdy s ochrannými baštami Goryokaku (1857 – 64).

Hakone

Hakone, Hakone-yama — činná sopka v Japonsku na ostrove Honšu pri severozápadnom okraji zálivu Sagami juhozápadne. od Tokia a jhovýchodnej od sopky Fudži, 1 438 m n. m. Najvyšší vrch horskej oblasti Hakone, vulkanického územia s horúcimi prameňmi, fumarolmi, lávovými pokryvmi, v západnej časti s jazerom Ašino-ko (7 km2, hĺbka 42 m) s kúpeľmi; súčasť národného parku Fudži-Hakone-Izu (1 223 km2). Hakone pozostávajúca zo siedmich kužeľov vo zdvojenej kaldere (šesť strmých lávových klenieb a jeden stratovulkán) predstavuje južné ukončenie priekopovej prepadliny s intenzívnym vulkanizmom v spodnom miocéne, jej sopečná činnosť ustala počas stredného a vrchného miocénu a obnovila sa opäť v pliocéne a pleistocéne. V historickom období boli zaznamenané dva výbuchy, posledný 950 pred n. l. Na severných svahoch sú v súčasnosti činné štyri solfatary.

Håkon III. Sverresson

Håkon III. Sverresson, ? – 1204 — nórsky kráľ (od 1202), nemanželský syn kráľa Sverreho Sigurdssona. Počas svojej krátkej vlády sa pokúsil urovnať roztržku medzi korunou a cirkvou a chcel vrátiť biskupom v exile ich odňaté biskupstvá. Jeho náhlu smrť vraj zapríčinila otrava, na ktorú dala podnet jeho nevlastná matka Margaréta Švédska.

Håkon IV. Håkonsson

Håkon IV. Håkonsson, aj Håkon Starý, 1204 – 17. 12. 1263 Kirkwall — nórsky kráľ (od 1217). Za kráľa bol vyhlásený birkebeinermi, do 1240 skonsolidoval kráľovstvo zmietané vnútornými rozpormi, jeho vláda znamenala pre Nórsko začiatok tzv. zlatého veku (1217 – 1319). Pod zvrchovanosť nórskej koruny získal 1261 Grónsko a 1262 Island. R. 1262 uzatvoril obchodné zmluvy s Lübeckom a Novgorodom. Zomrel počas vojenskej výpravy do Škótska. Islanďan Sturla Thórðarson (*1214, †1284) napísal 1264/65 kroniku o jeho živote Hákonar saga Hákonarsonar.