Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 446 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Håkon V. Magnusson

Håkon V. Magnusson, 1270 – 8. 5. 1319 — nórsky kráľ (od 1299), syn Magnusa VI. Lagabøteho, mladší brat Erika III. Magnussona. Po nástupe na trón obmedzil moc vysokej šľachty a kléru, 1308 zrušil titul baróna, z kráľovskej rady odstránil príslušníkov aristokracie a získal späť právo vymenúvať vybraných kňazov. V obchodnej politike pokračoval v línii svojho brata, t. j. protežoval obchodné styky s Hanzou na úkor anglických kupcov. Jeho antianglická politika vyvrcholila podporou Škótov počas ich vzbury proti Angličanom. Podporoval stavebný ruch a spolu s manželkou Eufémiou rozvoj umenia a vzdelanosti, inicioval početné knižné preklady. Jeho vládou sa v stredovekom Nórsku skončil tzv. zlatý vek. Pretože nemal syna, revidoval nástupnícke právo v prospech manžela svojej dcéry Ingeborg, švédskeho kráľa Magnusa II. Erikssona.

Håkon VI. Magnusson

Håkon VI. Magnusson, 1339 – 1. 5. 1380 — nórsky (od 1355) a švédsky kráľ (1362 – 64), syn Magnusa II. Erikssona. Na trón nastúpil v ťažkom období po najväčšej morovej epidémii (tzv. čierna smrť), ktorá mala za následok takmer totálne vyľudnenie. Jeho centralizačné úsilie vo Švédsku vyvolalo vzburu šľachty a kléru, ktorí 1364 dosadili za panovníka Albrechta Meklenburského. Svadbou s dcérou dánskeho kráľa Valdemara IV. Atterdaga Margarétou I. (1363) vytvoril podmienky na zjednotenie troch škandinávskych ríš (→ Kalmarská únia).

Håkon VII.

Håkon VII., 3. 8. 1872 Charlottenlund, dnes Kodaň — 29. 9. 1957 Oslo — nórsky kráľ (od 1905), mladší syn dánskeho kráľa Frederika VIII., brat Kristiána X., otec Olafa V. Po zrušení personálnej únie medzi Nórskom a Švédskom bol za kráľa zvolený 18. 11. 1905 ľudovým referendom. Počas obidvoch svetových vojen bol stúpencom nórskej neutrality. Po obsadení krajiny nacistickým Nemeckom v apríli 1940 neprijal nemecké ultimátum požadujúce súhlas s okupáciou a s vytvorením kolaborantskej vlády V. Quislinga a odišiel spolu s vládou do exilu v Londýne, odkiaľ riadil nórsky protifašistický odboj.

Hakone

Hakone, Hakone-yama — činná sopka v Japonsku na ostrove Honšu pri severozápadnom okraji zálivu Sagami juhozápadne. od Tokia a jhovýchodnej od sopky Fudži, 1 438 m n. m. Najvyšší vrch horskej oblasti Hakone, vulkanického územia s horúcimi prameňmi, fumarolmi, lávovými pokryvmi, v západnej časti s jazerom Ašino-ko (7 km2, hĺbka 42 m) s kúpeľmi; súčasť národného parku Fudži-Hakone-Izu (1 223 km2). Hakone pozostávajúca zo siedmich kužeľov vo zdvojenej kaldere (šesť strmých lávových klenieb a jeden stratovulkán) predstavuje južné ukončenie priekopovej prepadliny s intenzívnym vulkanizmom v spodnom miocéne, jej sopečná činnosť ustala počas stredného a vrchného miocénu a obnovila sa opäť v pliocéne a pleistocéne. V historickom období boli zaznamenané dva výbuchy, posledný 950 pred n. l. Na severných svahoch sú v súčasnosti činné štyri solfatary.

hákovanie

hákovanie

1. geol. horných vrstiev — deformácia vrstiev hornín ležiacich na svahu blízko povrchu. Vzniká pri niektorých svahových procesoch, najmä pri zliezaní. Čelá vrstiev sú pri pomalom premiestňovaní zvetranín na svahu v dôsledku objemových zmien súvisiacich so zamŕzaním a rozmŕzaním vody medzi úlomkami hornín vystavené treniu, kým skalné podložie kladie väčší odpor. V miernom podnebnom pásme ide zväčša o fosílny jav, ktorý vznikol v periglaciálnych podmienkach počas ľadových dôb pleistocénu;

2. šport. v ľadovom hokeji nedovolené bránenie protihráča pridržaním hokejkou.

hákovnica

hákovnica [čes.] — stredoveká ťažká ručná palná zbraň takmer identická a často zamieňaná s neskôr používanou ľahšou arkebúzou (pôvodný názov arkebúzy vznikol skomolením a prešmyčkou názvu hákovnica – z nemeckého Hackenbüchse cez Ackenbusche po francúzsky arquebuse, slovensky arkebúza). Hákovnica sa objavila na bojiskách koncom 14. stor., rozšírená bola najmä v 2. pol. 15. stor. v Čechách, zriedkavejšie sa vyskytovala v Nemecku. Po husitských vojnách sa rozšírila do celej strednej Európy a s bratríckymi vojskami sa dostala aj na Slovensko. Mala kaliber do 25 mm a jej hlaveň bola upevnená do masívnej nahrubo otesanej pažby. Za ústím hlavne mala hák (odtiaľ názov), ktorým sa zakliesnila o okraj vozu, štítu alebo hradby, čím sa zmiernil silný spätný náraz pri výstrele. Koncom 15. stor. sa na hákovnici objavili jednoduché luntové uzávery. Na Slovensku sa hák nazýval brada, a hákovnice sa preto niekedy nazývali aj bradatica (alebo bradatá puška). Používala sa celé 15. a 16. stor. Rozdiely medzi hákovnicou a arkebúzou sú malé, je to v podstate ten istý typ zbrane. Hákovnica a arkebúza existovali paralelne, princíp streľby a fungovanie zbrane sú identické. Z arkebúzy vznikli ďalším vývojom ľahšie muškety. Zbrojársky vývoj tak smeroval od hákovnice cez arkebúzu a mušketu až po pušku.

hákozobec

hákozobec — zaužívaný názov rodov Ictinia, Harpagus a Rosthramus z triedy vtáky (Aves), čeľaď jastrabovité. Menšie až strednej veľké dravce, ktoré sa živia väčším hmyzom a menšími stavovcami. Patria sem napr. druh hákozobec sivomodrý (Ictinia mississippiensis) žijúci v Severnej Amerike, hákozobec dlhokrídly (Ictinia plumbea) v Strednej Amerike a hákozobec družný (Rosthramus sociabilis) v Južnej Amerike a v oblasti okolo Karibského mora.

Hakusan

Hakusan, Hakusan kokuricu kóen — národný park v Japonsku na ostrove Honšu v blízkosti pobrežia Japonského mora; vyhlásený 1962; 477 km2, od 1980 biosférická rezervácia. Hornatý povrch, maximálnu výšku dosahuje činná sopka Hakusan, 2 702 m n. m. (posledný silný výbuch 1893 bol sprevádzaný výlevmi andezitových láv).

hala

hala [nem.] — veľkopriestorová stavba krytá stropom s veľkým rozpätím. Môže mať rôzne určenie. Jej pôvod siaha do staroveku, predovšetkým do obdobia antiky (→ bazilika). V stredoveku zaznamenal halový priestor výrazný rozvoj vytvorením formy halového kostola, kde (na rozdiel od ranokresťanskej baziliky) všetky lode mali rovnakú výšku. V novovekej architektúre sa pojmom hala označujú:

1. veľkorozponové priestory v továrňach (výrobné, montážne, skladové haly) alebo v dopravných komplexoch (staničné, letiskové haly), športové haly, tržnice, výstavné haly (paláce), poštové haly, haly s viacúčelovým využitím a i. V 19. stor. použitie kovu (liatina, oceľ) a skla v stavebníctve umožnilo zastrešovať veľké priestory; k významným príkladom patrili Crystal Palace v Londýne (1851, J. Paxton; 1937 zničený požiarom), tržnica Les Halles v Paríži (1859, Victor Baltard, *1805, †1874; 1970 zbúraná) a Galerie des machines (1887 – 89, Charles Louis Ferdinand Dutert, *1845, †1906; 1910 zničená). V 20. stor. ďalší rozvoj technických možností a uplatňovanie nových technologických postupov zdynamizovali proces realizácie veľkopriestorov, vznikli napr. šport. olympijské paláce v Ríme (P. L. Nervi, 1960) a Tokiu (K. Tange, 1964);

2. vstupná (vstupná hala — vestibul) alebo odpočinková miestnosť (respírium, promenoir) vo verejných, občianskych a iných budovách (hotely, kúpele), niekedy samonosná budova (kúpeľná dvorana);

3. väčší komunikačno-obytný priestor v byte či v rodinnom dome (vile) sprostredkúvajúci prístup do ďalších miestností, často s voľne stojacim schodiskom spájajúcim rôzne podlahové úrovne toho istého bytu. Niekedy býva bez priameho, prirodzeného osvetlenia.

Hála, Bohuslav

Hála, Bohuslav, 12. 1. 1894 Praha – 18. 8. 1970 tamže — český jazykovedec, fonetik. Od 1920 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1945 profesor. Tvorca osobitnej teórie slabiky. Autor viac ako 10 knižných prác z fonetiky (viaceré z nich s aplikáciou v oblasti ortoepie a logopédie), napr. Akustická podstata samohlásek (1941), Slabika, její podstata a vývoj (1956), Technika mluveného projevu (1958), Uvedení do fonetiky češtiny na obecně fonetickém základě (1962) a Fonetika v teorii a praxi (1975), spoluautor (s Milošom Sovákom) diela Hlas, řeč, sluch. Základy fonetiky a logopedie (1962). Osobitnú pozornosť venoval fonetickému opisu slovenčiny v dielach Základy spisovné výslovnosti slovenské a srovnání s výslovností českou (1929) a Fonetické obrazy hlásek českých, slovenských, francouzských, německých, ruských, polských, anglických, maďarských a španělských spolu se srovnávacím popisem výslovnosti (1960).

Hála, Jan

Hála, Jan, 19. 1. 1890 Blatná, dnes súčasť Frymburku, okres Český Krumlov, ČR – 17. 5. 1959 Važec, okres Liptovský Mikuláš — český maliar a ilustrátor pôsobiaci na Slovensku.

R. 1910 – 15 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V ranom období tvorby sa venoval krajinomaľbe (Stará škola, 1915) a expresívne podaným sociálnym motívom z prostredia baníkov. R. 1923 sa usadil vo Važci, kde spočiatku maľoval figurálne štúdie národopisného charakteru (Pri okienku, 1923), od zač. 30. rokov 20. stor. vytváral maľby v duchu idealizovanej ľudovožánrovej maľby vo výraznom secesno-dekoratívnom štýle. Sústredil sa najmä na motívy zo života liptovského ľudu, ktoré často umiestňoval na pozadie scenérie Vysokých Tatier. V jeho dielach dominujú motívy pracujúcich žien (Priadky, 1934), ľudovej zábavy (Tanec vo Važci, 1931), a najmä nevesty (Važecká mladucha s jablkom, 1944) a matky s dieťaťom (Važtianska madona, 1928).

Významná je aj jeho ilustrátorská činnosť, vytváral najmä ilustrácie pre deti a mládež. Iniciátor výtvarného života v regióne. R. 1976 bola vo Važci zriadená Galéria Jana Hálu ako vysunutá expozícia Galérie P. M. Bohúňa.

Hála, Karel

Hála, Karel, 2. 10. 1933 Hradec Králové – 6. 7. 2008 Praha — český swingový spevák (barytón) a herec. Študoval spev na pražskom konzervatóriu, spočiatku bol členom divadelných súborov (Štátne divadlo v Karlíne, ABC), výraznejšie sa presadil v Divadle Apollo, neskôr aj v Divadle Rokoko. Spieval s orchestrami K. Vlacha a G. Broma i s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu v Prahe (TOČR v Prahe), úspechy slávil najmä s prevzatými piesňami (Můj otčenáš, Hádej Matyldo, Škoda lásky). Hlasový rozsah a tvárnosť barytónu mu umožňovali uplatniť sa v mnohých žánroch. Účinkoval aj vo filmoch (Nebeští jezdci, 1968, réžia J. Polák; Blázni, vodníci a podvodníci, 1980, réžia Tomáš Svoboda, *1935, †1981).

Hála, Vlastimil

Hála, Vlastimil, 7. 7. 1924 Souš, dnes mestská časť Mosta – 29. 7. 1985 Vysoký Újezd, okres Beroun — český hudobný skladateľ, aranžér a trúbkar. Študoval kompozíciu u J. Rychlíka a J. Felda, krátko aj aranžovanie populárnej hudby na Royal Academy of Music v Londýne. Ako trúbkar pôsobil vo viacerých orchestroch, 1964 – 84 hudobný redaktor Československého rozhlasu v Prahe. Skladal populárne piesne pre mnohých interpretov, orchestrálne džezové kompozície a filmovú hudbu (Limonádový Joe, 1964, s J. Rychlíkom; Starci na chmelu, 1964; Balada pro banditu, 1978; Pan Tau, 1988). Významná je jeho monografia Základy aranžování moderní populární hudby (1980).

Halab

Halab, historicky Aleppo — mesto v severozáp. Sýrii, administratívne stredisko provincie Halab; 1,800 mil. obyvateľov (2017). Podľa počtu obyvateľov najväčšie mesto a jedno z najvýznamnejších hospodárskych stredísk krajiny, významné obchodné stredisko priľahlej poľnohospodárskej oblasti. Priemysel textilný (najmä hodvábnický), odevný, kožiarsky, potravinársky, kovoobrábací, cementársky, chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív); remeslá (výroba kobercov a i.). Dopravná križovatka, medzinárodné letisko, ropovodom spojené s mestom Homs.

Jedno z najstarších miest na Blízkom východe s dôležitou strategickou polohou. Vzniklo na križovatke obchodných ciest, prvýkrát sa spomína v chetitských prameňoch z 2. tisícročia pred n. l. V starobabylonskom období (18./17. stor. pred n. l.) centrum vplyvnej ríše Jamchad, v 16. stor. pred n. l. sa dostalo pod vplyv Chetitov, po páde ich ríše v 13. stor. pred n. l. pravdepodobne sídlo menších kniežatstiev. R. 742 pred n. l. ho ovládli Asýrčania, 610 pred n. l. Peržania, 333 pred n. l. Alexander III. Veľký. V 3. stor. pred n. l. za vlády Seleuka I. Nikatora bolo vybudované helenistické mesto s pravouhlou sieťou ulíc (nazývalo sa Beroea), ktoré patrilo Seleukovcom až do 64 pred n. l., keď Rimania ovládli Sýriu. R. 637 dobyté Arabmi, mimoriadny kultúrny rozkvet zaznamenalo v 10. stor. za vlády Hamdánovcov a v 12. a 13. stor. Ajjúbovcov. R. 1516 – 1918 súčasť Osmanskej ríše.

Stredovekú orientálnu atmosféru mesta vytvára množstvo mešít, karavánserailov, trhovísk (tzv. súqov) a kupeckých domov stavaných z vápenca (prev. v 16. a 17. stor.). K najvýznamnejším stavebným pamiatkam patria: citadela na 50 m vysokom, čiastočne umelo vybudovanom kopci nad mestom, kde pôvodne stálo chetitské hradisko (tell), postavená 1209 na obranu proti križiakom, ktorí ju nikdy nedobyli, jeden z najvýznamnejších príkladov stredovekých islamských fortifikačných stavieb; viacero mešít, napr. Abrahámova mešita (1167), Veľká mešita (1158, na mieste pôvodnej umajjovskej z 715 zničenej požiarom, minaret 1090 – 95); mešita a náboženská škola madrasa Halavíja (1124, s použitím zvyškov bývalého byzantského Chrámu sv. Heleny); ajjúbovský palác al-Azíz (1230) a i. R. 1986 bolo historické centrum mesta Halab zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Viaceré vysoké školy, univerzita (založená 1960), Národné múzeum s významnými archeologickými zbierkami, štátna knižnica.

halácia

halácia [gr.] — vznik svetelných kruhov na silno osvetlených miestach na fotografiách ako následok odrazu svetelných lúčov od plôch podkladového materiálu fotograficky citlivej vrstvy.

Haláčovce

Haláčovce — obec v okrese Bánovce nad Bebravou v Trenčianskom kraji v severnom výbežku Nitrianskej pahorkatiny pri potoku Halačovka (pravostranný prítok Bebravy), 220 m n. m.; 369 obyvateľov (2017). Písomne doložená 1407 ako Halach, 1467 Halacz, 1469 Holach, 1520 Halach, 1773 Halász, Halacžowcze, 1786 Halasz, Halacschowce, 1808 Halács, Halácsóc, Haláčowce, 1863 – 1913 Halács, 1920 Haláčovce. Patrila zemanom Ostratickovcom. R. 1960 – 90 k nej bola pričlenená obec Otrhánky. Archeologické nálezy lengyelskej kultúry, osídlenie z 9. – 15. stor.

Haladej, Štefan

Haladej, Štefan, 19. 5. 1930 Plevník-Drieňové, okres Považská Bystrica – 2. 1. 1993 tamže — slovenský veterinárny lekár. R.1955 – 60 veterinárny lekár v okrese Trebišov a súčasne 1957 – 60 vo Veterinárnej nemocnici v Spišskej Novej Vsi, 1960 – 63 pôsobil na Ministerstve poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Prahe, 1963 – 70 riaditeľ Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Prahe, 1970 – 90 ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej správy SSR a hlavný veterinárny lekár SSR, súčasne 1973 – 90 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1975 – 86 vedúci Katedry organizácie a riadenia veterinárnej starostlivosti; 1986 profesor. Spočiatku sa zaoberal vnútornými chorobami a gynekologicko-pôrodníckou problematikou, neskôr problematikou tuberkulózy zvierat a nákazlivými a parazitárnymi chorobami hydiny. Podieľal sa na príprave predpisov a zákonov o veterinárnej starostlivosti v chovoch zvierat, o zdolávaní nákaz, o hospodárení s liečivami a veterinárskymi zdravotníckymi potrebami. Autor a spoluautor vyše 95 vedeckých publikácií a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch, spoluautor vysokoškolskej učebnice Vírusové, rickettsiové a chlamýdiové choroby (3. vydanie, 1986), vedúci autorských kolektívov knižných publikácií Ochrana veľkochovov hospodárskych zvierat pred slintačkou a krívačkou (1975) a 25 rokov socialistického veterinárstva na Slovensku (1976).

Halahyja, Martin

Halahyja, Martin, 20. 5. 1929 Východná, okres Liptovský Mikuláš — slovenský technik. R. 1959 – 66 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied, 1953 – 56 na Katedre pozemného staviteľstva a 1966 – 94 na Katedre konštrukcií pozemných stavieb Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, 1970 – 73 dekan Stavebnej fakulty; 1966 DrSc., 1970 profesor. Zaoberal sa teóriou navrhovania stavebných konštrukcií z hľadiska stavebnej tepelnej techniky (najmä problematikou vplyvu vyľahčovania budov s dôsledkom na tepelnú stabilitu a vnútornú klímu). Autor prác Tepelná technika z hľadiska stavebných konštrukcií (1959) a Nové tepelnotechnické problémy pozemných stavieb (1967), spoluautor diel Solárna energia a jej využitie (1983, s Jaroslavom Valáškom), Stavebná tepelná technika, akustika a osvetlenie (1970), Stavebná tepelná technika: tepelná ochrana budov (1998).

Halacha

Halacha [hebr.] — židovský zákon, právny systém judaizmu; záväzné ustanovenia, predpisy a normy, ktoré sa zachovali v ústnom a neskôr v písomnom podaní postbiblického judaizmu ako doplnenie Tóry (t. j. Piatich kníh Mojžišových); rabínsky výklad Starého zákona s cieľom určiť etické a právne normy súkromného, verejného, náboženského a občianskeho života jednotlivca a spoločnosti, ako aj predpisy v oblasti kultu, rituálu a práva. Halacha čerpá z kazuistického výkladu Tóry alebo z jeho ústneho podania. Pre rabínov mala takmer tú istú platnosť, a teda aj záväznosť ako napísaný zákon, v interpretácii a v praktickej aplikácii jednotlivých predpisov však boli značné rozdiely medzi školou učiteľa biblického obdobia Hilela St. (Hilela Veľkého) a školou jeho protivníka, sudcu Šamaja, medzi farizejmi a saducejmi, medzi oficiálnym judaizmom a kumránskou sektou (→ esénmi) ap. Záväznosť Halachy závisela od rôznych kritérií, napr. od dlhotrvajúcej obyčaje, uznanej autority rabína, väčšieho počtu Židov, ktorí ju zachovávali, a i. Najdôležitejšie halachické zbierky z rabínskych čias sú Halacha Mišna, Tosefta a Midraš, ktoré sú súčasťou jeruzalemského Talmudu a babylonského Talmudu. Najznámejším autoritatívnym halachickým kódexom je Šulchan aruch od Josefa Kara. Jedným z halachických pravidiel, ktoré odvodzujú svoju autoritu z Tóry, ale nie sú v nej uvedené a vyplývajú z tradície, je Halacha le-Moše mi-Sinaj (hebrejský zákon daný Mojžišovi na Sinaji). Podľa rabínskej tradície prijal Mojžiš na Sinaji nielen písaný zákon (hebr. Tora še-bi-chtav), ale aj ďalšie nepísané predpisy (ústna Tóra, hebr. Tora še-be-al-pe), ktoré boli spísané až neskôr. Predpisy, ktoré nie sú v Biblii, sa v židovstve stávajú záväznými tým, že sú pokladané za súčasť ústnej Tóry.

Halaj, Ján

Halaj, Ján, 7. 9. 1919 Petrila, Rumunsko – 6. 2. 1997 Zvolen — slovenský lesný odborník. R. 1945 – 48 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes STU) v Bratislave, 1949 – 51 na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Košiciach, 1952 – 64 v Ústave pre hospodársku úpravu lesov (neskôr Lesoprojekt, od 2006 súčasť Národného lesníckeho centra) a od 1964 vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva (od 2006 súčasť Národného lesníckeho centra ), súčasne od 1952 prednášal na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene; 1964 DrSc., 1966 profesor. Zaoberal sa najmä metódami určovania zásob a prírastkov v lese a jeho hospodárskou úpravou, celoštátne koordinoval práce na rastových tabuľkách. Hlavné diela: Percentá prebierok pre hlavné dreviny (1986), Rastové tabuľky hlavných drevín ČSSR (1987), Rubná zrelosť drevín (1990).

Halaj, Martin

Halaj, Martin, 22. 2. 1933 Kriváň, okres Detva — slovenský poľnohospodársky odborník. R 1958 – 98 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1990 – 91 jej prorektor, 1980 – 95 vedúci Katedry hydinárstva a chovu malých hospodárskych zvierat; 1994 profesor. Zaoberal sa problematikou chovu hrabavej hydiny, výskumom spôsobov výkrmu a hodnotenia jatočnej hodnoty výkrmových kurčiat, ako aj hodnotením kvality konzumných vajec. Autor vyše 145 vedeckých prác a viac ako 180 odborných a populárnych článkov, spoluautor viacerých monografií, vysokoškolských učebníc, učebných textov, príručiek a metodík, napr. Veľkochovy hospodárskych zvierat (1960), Chov hydiny (1986), Úžitkovosť a kvalita vajec sliepok v opakovaných znáškových cykloch (2002), Vajce – biologické, technické a potravinárske využitie (2011). Člen vedeckých a redakčných rád, 1995 – 98 predseda Slovenskej pobočky Svetovej hydinárskej vedeckej spoločnosti (World’s Poultry Science Association). Nositeľ viacerých ocenení.

Haľák, Ondrej

Haľák, Ondrej, 4. 4. 1912 Muránska Dlhá Lúka, okres Revúca – 20. 4. 1998 Martin — slovenský lekár, pneumológ. R. 1940 lekár v Novom Meste nad Váhom, 1941 – 42 v sanatóriu v Novom Smokovci, 1943 – 50 primár a riaditeľ Vojenského ústavu pre pľúcne choroby v Tatranských Matliaroch, 1950 – 56 primár tuberkulózneho oddelenia v Ústrednej vojenskej nemocnice v Prahe, 1956 – 67 primár a riaditeľ Vojenského ústavu pre pľúcne choroby v Novej Polianke, 1967 – 83 prednosta Kliniky tuberkulózy a pľúcnych chorôb Nemocnice s poliklinikou a Jesseniovej lekárskej fakulty UK, 1983 – 86 konzultant fakulty, 1986 – 90 samostatne pracujúci lekár vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Martine, 1969 – 76 prodekan, 1976 – 82 dekan Jesseniovej lekárskej fakulty; 1973 mimoriadny profesor. Zaoberal sa tuberkulózou, fluidotoraxom, sarkoidózou, chronickou obštrukčnou chorobou pľúc, bronchiálnou astmou, bronchogénnym karcinómom, scintigrafickými vyšetreniami v pneumológii, imunológiou nádorov, porovnávaním hodnôt krvných plynov a pH s gamagrafiou pľúc pri chorobách dýchacích ciest so zameraním na chronickú bronchitídu a emfyzém. Autor vyše 100 vedeckých a odborných štúdií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch, spoluautor učebných textov Interná medicína 2 (1984). R. 1977 – 82 hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre tuberkulózu a respiračné choroby, 1958 – 77 predseda, potom podpredseda Slovenskej pneumologickej a ftizeologickej spoločnosti, 1966 – 77 člen Československej pneumologickej a ftizeologickej spoločnosti, od 1966 člen Medzinárodnej únie boja proti tuberkulóze v Paríži, člen redakčných rád odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení, 1977 vyznamenaný medailou J. E. Purkyňu.

halala

halala [arab.] — čiastková menová jednotka v Saudskej Arábii (stotina rialu). Do 1974 aj čiastková menová jednotka jemenského rialu (rovnal sa 80 halalám).

halali

halali [fr.] — slávnostné poľovnícke fanfáry a signály, ktoré sa v minulosti trúbili na loveckých alebo na lesných rohoch pri štvanici (→ parforsná poľovačka), v súčasnosti sa trúbia na lesných rohoch alebo na lesniciach napr. pri spoločných poľovačkách (pri nástupe a výrade na počesť lovu a ulovenej zveri), poľovníckych slávnostiach ap.

Haľama, Ján

Haľama, Ján, 9. 1. 1940 Nesluša, okres Kysucké Nové Mesto — slovenský tanečník. R. 1958 absolvoval štúdium tanca u E. Jaczovej na tanečnom oddelení konzervatória v Bratislave. R. 1958 – 59 člen a 1961 – 80 sólista Baletu SND, od 1980 pedagóg Hudobnej a tanečnej školy (dnes Tanečné konzervatórium E. Jaczovej) v Bratislave. K jeho najvýznamnejším postavám patria Truffaldino (Sluha dvoch pánov, 1962), Ferhád (Legenda o láske, 1963), Princ Siegfried a Rotbart (Labutie jazero, 1964, 1972), Šaman (Svätenie jari, 1964), Rytier Koloman (Raymonda, 1965), Albert (Giselle, 1966), Romeo (Romeo a Júlia, 1968), Basilio (Don Quijote, 1970), Girej (Bachčisarajská fontána, 1973), Dávid (Gajané, 1974), Simona (Márna opatrnosť, 1977), Karenin (Anna Kareninová, 1977) a Coppélius (Coppélia, 1980).

halapartňa

halapartňa [nem.] — bodná a sečná zbraň s dlhou násadou (tzv. žrďová zbraň) na drevenej kopiji, z ktorej sa vyvinula. Hrot halapartne je kombinovaný so sekerou a s protihrotom (alebo s hákom). Používala ju pechota v priebehu 14. – 18. stor. v boji proti jazdectvu (podobná je helebarda). Ako dekoračná zbraň palácových stráží sa používala až do začiatku 20. stor., v súčasnosti ju používa napr. Švajčiarska garda vo Vatikáne.

Halasi-Kun, George

Halasi-Kun, George, 28. 7. 1916 Záhreb, Chorvátsko – 20. 7. 2011 Trenton, New Jersey — americký hydrológ a vodohospodár. R. 1946 – 48 pracovník Štátneho stavebného úradu v Liptovskom Mikuláši, 1949 – 53 Krajského národného výboru v Košiciach a Prešove, 1954 – 57 Pozemných stavieb v Košiciach, od 1958 pôsobil na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, 1971 – 91 v Topografickom ústave štátu New Jersey. Člen Americkej geologickej spoločnosti (GSA, 1969), Maďarskej akadémie vied (1993) a Národnej akadémie vied Ukrajiny (1993). Zameriaval sa na hydrológiu malých povodí, analýzu stredovekých máp, znečisťovanie životného prostredia, čistenie odpadových vôd i na ochranu životného prostredia. Výsledky svojich výskumov publikoval najmä v 37-zväzkovom Columbia University Seminar Proceedings, pričom 3. zväzok je venovaný hydrológii Slovenska a 10. zväzok hydrológii str. Európy (10).

Halász, Andrej

Halász [-lás], Andrej, aj Ondrej, 8. 8. 1937 Košice – 19. 2. 2016 Praha — slovenský tanečník, choreograf, baletný majster a pedagóg, manžel Marileny Halászovej. R. 1965 absolvoval štúdium pedagogiky tanca u M. Halászovej na VŠMU v Bratislave. R. 1955 – 57 člen a 1959 – 61 sólista SĽUK-u, 1957 – 59 člen VUS-u, 1961 – 68 sólista Baletu SND v Bratislave, 1969 – 76 baletu Štátneho divadla v Košiciach. Spoluzakladateľ a 1975 – 81 vedúci tanečného oddelenia konzervatória v Košiciach, 1981 – 84 pedagóg Music and Ballet School v Bagdade, od 1984 pedagóg repetítor v Pražskom komornom balete, neskôr na Tanečnom konzervatóriu a na Katedre tanca Hudobnej fakulty AMU v Prahe. Postavy: Barmalej (Doktor Jajbolí, 1973), Dionýzos (Valpurgina noc, 1963, 1969), Abderachman (Raymonda, 1965), Albert (Giselle, 1966, 1972), Rotbart, Princ Siegfried (Labutie jazero, 1964, 1972), Človek (Deviata vlna, 1967), Princ Désiré (Spiaca krásavica, 1970), Toreador (Carmen, 1974) a i. Ako choreograf v Štátnom divadle v Košiciach s M. Halászovou realizovali baletné inscenácie Carmen (G. Bizet – R. Ščedrin, 1974), Zázračný mandarín (B. Bartók, 1974), Slovanské tance (A. Dvořák, 1977), Luskáčik (P. I. Čajkovskij, 1978) a i. a 1983 v Bagdade vo svetovej premiére na vlastné libreto pôvodný balet irackej skladateľky Agnes Bashirovej Sindibád.

Halász-Hradil, Elemír

Halász-Hradil [-lás], Elemír, 18. 4. 1873 Miškovec – 9. 12. 1948 Košice — uhorský a slovenský maliar.

Vyučil sa za natierača a písmomaliara v Miškovci. R. 1897 – 1901 študoval na súkromnej škole Simona Hollósyho v Mníchove, 1902 – 03 na Académie Julian v Paríži, v zimnom semestri 1913 – 14 v Majstrovskej maliarskej škole v Budapešti u J. Bencura. R. 1892 – 94 pôsobil ako maliar vo Viedni, 1895 – 1914 a 1918 – 48 v Košiciach; počas 1. svetovej vojny frontový maliar. Jeho raná tvorba sa vyvíjala pod vplyvom mníchovského akademizmu a S. Hollósyho. Začínal ako figuralista (samouk) a aj neskôr sa venoval portrétno-figurálnej tvorbe, ktorá tvorila väčšinu jeho objednávok. R. 1898 – 1900 navštívil maliarsku kolóniu v Baia Mare (Rumunsko), kde sa zúčastnil na tamojších plenéroch a prvýkrát tam použil luministickú koncepciu v maľbe (→ luminizmus). Jeho dielo Pod stromom (1902) sa považuje za jeden z prvých impresionistických obrazov v slovenskom maliarstve. Až do konca svojho tvorivého pôsobenia maľoval v duchu techniky, pri ktorej stvárnil farbu ako svetlo a svetlo ako farbu (Chlapec s ryšavými vlasmi, okolo 1907). Venoval sa aj žánrovej maľbe a krajinomaľbe. Iniciátor viacerých výstav, podieľal sa na kultúrnom živote Košíc, 1924 – 35 predseda výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach. Významná je aj jeho súkromná pedagogická činnosť v Košiciach, ovplyvnil formovanie J. Jakobyho, K. Bauera a J. Kollára. Jeho dielo je zastúpené vo väčšine slovenských galérií a múzeí.

Halászová, Marilena

Halászová [-láso-], Marilena, aj Tóthová, 21. 9. 1935 Bukurešť — slovenská choreografka a pedagogička rumunského pôvodu, manželka Andreja Halásza. R. 1950 – 53 žiačka Hudobnej a tanečnej školy v Bukurešti, 1958 absolvovala štúdium choreografie a pedagogiky na GITIS-e (u L. M. Lavrovského) v Moskve, kde 1958 – 60 pôsobila ako asistentka. R. 1961 – 68 choreografka Baletu SND v Bratislave, 1961 – 69 pedagogička VŠMU, 1969 – 81 umelecká šéfka Štátneho divadla v Košiciach. Spoluzakladateľka a 1974 – 81 pedagogička tanečného oddelenia konzervatória v Košiciach, 1981 – 84 na Music and Ballet School v Bagdade, od 1985 pôsobila v Pražskom komornom balete a na Katedre tanca Hudobnej fakulty AMU v Prahe. Významné choreografie: Doktor Jajbolí (I. V. Morozov, 1962, 1973), Paganini (S. V. Rachmaninov, 1962, 1970), Valpurgina noc (Ch. Gounod, 1963, 1970), Labutie jazero (P. I. Čajkovskij, 1964, 1972), Skrinka hračiek (C. Debussy, 1965), Dievča a chuligán, Tanečná suita, Leningradská symfónia (D. Šostakovič, 1967), Spiaca krásavica (P. I. Čajkovskij, 1970), Kamenný kvietok, S. Prokofiev, 1971), spoločne s A. Halászom Pieseň o živote (A. Očenáš: Román o ruži, I. Parík: Premeny, T. Hirner: Duklianska poéma, 1975), Zle strážené dievča (L. J. F. Hérold, 1976, 2004), balet pre deti Čipollino (K. Chačaturjan, 1979) a i., v Bagdade pôvodne iracký balet Agnes Bashirovej Sindibád (1983, svetová premiéra).

Halaša, Andrej

Halaša, Andrej, 17. 9. 1852 Záskalie, dnes časť Dolného Kubína – 4. 4. 1913 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský prekladateľ, etnograf a divadelný organizátor, otec P. Halašu. Od 1874 pôsobil v Martine, kde vyvíjal mnohostrannú kultúrnu a organizačnú činnosť: pôsobil v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, zaslúžil sa o výstavbu Národného domu v Martine (1889) a o založenie múzea a knižnice v jeho priestoroch (1890), so Živenou organizoval augustové slávnosti Slovenského spevokolu, bol pokladníkom Slovenskej národnej strany i Muzeálnej slovenskej spoločnosti, pre ktorú zbieral a triedil exponáty a katalogizoval jej knižnicu. Hlavný organizátor Slovenského spevokolu a 1874 – 1913 jeho divadelnej zložky (ako režisér nacvičil okolo 300 predstavení, v mnohých aj sám účinkoval). S J. Škultétym redigoval edíciu Divadelná knižnica a samostatne edíciu Slovenský divadelný ochotník, v ktorej 1900 – 18 vydal pôvodné práce slovenských autorov (F. Urbánek, J. Hollý, P. Socháň) a vlastné preklady nemeckých zábavných frašiek i romanticko-sentimentálnych obrazov zo života, poľských veselohier A. Fredra a M. Bałuckého, hier českých realistických autorov (G. Preissová, bratia A. a V. Mrštíkovci, Karel Želenský, *1865, †1935; Lothar Suchý, *1873, †1959) a preklady aktoviek Viktora Krylova (*1838, †1908). V rukopise zostali jeho najlepšie preklady divadelných hier (Úklady a láska F. Schillera, Dedičný polesný O. Ludwiga, Novomanželia B. Bjørnsona). Významný zberateľ textov slovenských ľudových piesní, prísloví a porekadiel (vyše 10-tisíc), ktoré vyšli v 2. zväzku Zborníka slovenských národných piesní (1874) a v Slovenských spevoch I, II (1880, 1890).

Halbax, Michael Wenzel

Halbax, Michael Wenzel (Michal Václav), aj Hallwachs, Halwachs, Halpax, okolo 1661 Ebenfurth, Dolné Rakúsko – 11. 8. 1711 kláštor Sankt Florian, Horné Rakúsko — rakúsky maliar pôsobiaci v Čechách.

Okolo 1680 študoval u Johanna Carla Lotha v Benátkach. R. 1685/6 – 94 pôsobil v Prahe, 1694 založil vlastnú dielňu v Linzi a pracoval najmä pre neďaleký kláštor Sankt Florian (Umučenie sv. Víta, okolo 1695). V tom období vytvoril štýl, ktorý sa vyznačuje dekoratívnosťou, malebnosťou a uvoľnenosťou, pomocou svetla a tieňa dosahoval dramatické efekty. R. 1700 – 08/09 pôsobil opäť v Prahe, kde maľoval oltárne obrazy (Štyria cirkevní otcovia, 1705), 1707 vytvoril fresky v Šternberskom paláci na Hradčanoch. Spolu s architektom F. M. Kaňkom a sochárom Františkom Preissom (*okolo 1660, †1712) podpísal 1709 žiadosť o založenie Akadémie výtvarných umení v Prahe. Patril k prvým maliarom vrcholného baroka v Čechách. Dramatickým temnosvitom a typológiou postáv ovplyvnil P. J. Brandla a V. V. Reinera.

Halberstadt

Halberstadt [-štat] — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na rieke Holtemme v severnom predhorí Harzu; 43-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, kovoobrábací, drevársky, potravinársky (mäsový), gumársky, chemický, textilný. Železničný uzol.

Založené 1108 spojením viacerých poľnohospodárskych a remeselníckych osád, ktoré vznikli pri biskupstve (pôvodne misionárska stanica, 808 povýšená Karolom Veľkým na biskupstvo, ktoré 989 dostalo trhové, mincové a colné právo). Koncom 13. stor. už významné mesto, 1387 člen Hanzy. Koncom 14. stor. sa od biskupstva osamostatnilo, 1486 sa dostalo opäť do jeho područia, 1648 – 62 bolo ako biskupské panstvo súčasťou Pruska-Brandenburska. Koncom 2. svetovej vojny bolo staré mesto takmer úplne zničené. Stavebné pamiatky: historické staré mesto (1993 – 98 zrekonštruované), gotický dóm Stephansdom (trojloďová bazilika budovaná od 1236 na mieste starej, 1491 vysvätená; jeden z najvýznamnejších príkladov nemeckej gotickej architektúry; klenotnica so vzácnymi exponátmi), komplex bývalého kláštora (najstaršie časti okolo 1150), renesančná radnica (1592 – 1611; pôvodne prepoštstvo), románsky kostol Liebfrauenkirche (1005 – 1146; trojloďová bazilika), románsky kostol Moritzkirche (11. stor., okolo 1240 prestavaný), gotické kostoly Martinikirche (1250 – 1350), Sankt-Katharinenkirche (bývalý dominikánsky kláštorný kostol, 14. stor.) a Sankt-Andreaskirche (bývalý františkánsky kláštorný kostol, zač. 14. storočia), Vodná veža (1444). Divadlo (budova z 1947 – 49), viaceré múzeá, napr. Mestské múzeum, Heineanum (ornitologické múzeum, jedno z najväčších v Nemecku), Berend-Lehmann-Museum (židovská história).

Haleakala

Haleakala, East Maui Volcano — spiaca sopka na ostrove Maui (Havajské ostrovy) v národnom parku Haleakala National Park (116 km2, vyhlásený 1961, od 1980 medzinárodná biosférická rezervácia), jedna z najväčších sopiek na Zemi; 3 055 m n. m., obvod krátera 34 km, hĺbka 600 m (podľa niektorých zdrojov až 800 m), na dne viacero menších kráterov. Rozsiahla štítová sopka zaberajúca takmer 75 % územia ostrova. Na jej vrchole je Meesovo observatórium (Mees Solar Observatory; → havajské observatóriá). Posledná erupcia okolo 1790.

Halébíd

Halébíd — obec v juhozápadnej Indii v členskom štáte Karnátaka v Západnom Gháte asi 200 km západne od Bangalúru (v minulosti nazývaná Dórasamudra alebo Dvárasamudra). Mesto tam bolo založené pravdepodobne v 9. stor. V období vlády dynastie Hójašálovcov (Hojšálovcov) 1200 – 1311 hlavné mesto ríše, najväčší rozkvet dosiahlo 1100 – 1350, 1311 počas moslimskej invázie vyplienené. K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam patrí Šivov chrám nazývaný Hójašáléšvara, pozostávajúci z dvoch svätýň a unikátneho súvislého reliéfneho pásu v exteriéri s precízne detailne stvárnenými a senzitívne poňatými figurálnymi výjavmi; hinduistické a džinistické chrámy, ktoré sa vyznačujú bohatou kamenárskou výzdobou exteriérov a interiérov typickou pre ornamentálny, tzv. hójašálovský (hojšálovský) štýl.

Halečka, Tibor

Halečka, Tibor, 30. 11. 1931 Bytčica, dnes miestna časť Žiliny – 6. 12. 2004 Prešov — slovenský marxisticky a materialisticky orientovaný filozof. Od 1954 pedagóg Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika (UPJŠ) v Prešove, 1965 – 69 dekan fakulty, 1959 – 63 a 1969 – 73 prorektor UPJŠ, vedúci Katedry filozofie Filozofickej fakulty UPJŠ; 1980 profesor, 1981 DrSc. Filozofiu chápal ako poznanie rešpektujúce predovšetkým dialektickú metódu a vzájomný obohacujúci vzťah filozofie a prírodných i spoločenských vied, čo vyústilo do presadzovania interdisciplinárnych prístupov. V knižných publikáciách sa zaoberal kritikou náboženstva a vysvetľovaním ateizmu ako filozoficko-etickej pozície. V 90. rokoch 20. stor. sa venoval otázkam zmyslu filozofie a filozofovania i morálnym a ekologickým otázkam. Diela: Pôvod kresťanského náboženstva (1960), Podstata ateizmu (1984), Hodnota priateľstva (1998) a i.

Haled Efendi, Mehmed Said

Haled Efendi, Mehmed Said, 1761 Istanbul – 1822 Konya — turecký štátny činiteľ. V Istanbule navštevoval konvent mevleviye (→ maulávíja), kde ho Gâlib Dede zasvätil do tajov poézie. R. 1802 – 06 osmanský vyslanec v Paríži, v prvých rokoch vlády sultána Mahmuda II. (1808 – 39) najvplyvnejší sultánov radca. Ako ultrakonzervatívny odporca reforiem a obhajca janičiarov bol v novembri 1822 poslaný do vyhnanstva do Konye, kde bol popravený.

Hálek, Václav

Hálek, Václav, 19. 7. 1930 Olomouc – 6. 12. 2001 Brno — český hydrológ a vodohospodár. Od 1954 pôsobil ako asistent, neskôr ako vedúci vedecký pracovník na Stavebnej fakulte Vysokého učenia technického v Brne; 1990 profesor. Dosiahol vynikajúce vedecké a pedagogické výsledky v odboroch hydrotechnika, hydrológia a vodné hospodárstvo týkajúce sa najmä dynamiky podzemných vôd. Pre Slovensko sú významné jeho výskumné práce teoretickej aj aplikovanej povahy z oblasti pohybu a účinkov podzemných vôd Žitného ostrova, ktoré mali o. i. vplyv aj na výstavbu vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros.

Hales, Stephen

Hales [hejls], Stephen, 17. 7. 1677 Bekesbourne, Kent – 4. 1. 1761 Teddington, Middlesex — anglický prírodovedec, rastlinný a živočíšny fyziológ a vynálezca. Zaoberal sa najmä mechanizmom pohybu vody a živín v rastlinách, transpiráciou, rýchlosťou rastu výhonkov a listov a fyziológiou krvného obehu. Ako prvý odmeral krvný tlak, meral kapacitu ľavej srdcovej komory a rýchlosť prietoku krvi cievou. Vyrobil ventilátor na privádzanie čerstvého vzduchu do uzavretých priestorov (väznice, nemocnice, lode, sýpky ap.) a viacero prístrojov, ktoré využil pri svojich experimentoch.

Halévy, Jacques Fromental Élie

Halévy [alevi], Jacques Fromental (Fromentin) Élie, vlastným menom Élias Lévy, 27. 5. 1799 Paríž – 17. 3. 1862 Nice, pochovaný v Paríži — francúzsky skladateľ a pedagóg. R. 1809 – 19 študoval na parížskom konzervatóriu kompozíciu u L. Cherubiniho, za kantátu Herminie získal 1819 Rímsku cenu spojenú so študijným pobytom v Taliansku. Od 1827 pôsobil ako profesor kompozície a teoretických predmetov na parížskom konzervatóriu. Predstaviteľ veľkej francúzskej opery i francúzskej komickej opery. Halévyho najvýznamnejším dielom v žánri veľkej francúzskej opery je Židovka (La Juive, libreto E. Scribe, 1835), ktorá je charakteristická silnými dramatickými kontrastmi a monumentálnym pátosom. Z jeho takmer 40 opier boli úspešné aj La reine de Chypre (1841) a komická opera L’éclair (1835). Halévyho najvýznamnejšími žiakmi boli Ch. F. Gounod, J. É. Massenet a G. Bizet.

Haley, Bill

Haley [hejli], Bill, vlastným menom William John Clifton Haley, Jr., 8. 7. 1925 Highland Park, Michigan – 9. 2. 1981 Harlingen, Texas — americký spevák a gitarista, jeden z prvých rokenrolových hudobníkov. R. 1944 – 52 vydal niekoľko regionálne úspešných singlov v štýle country music, 1949 – 50 založil skupinu The Saddlemen, 1952 premenovaná na Bill Haley & His Comets. Jeho najslávnejší hit Rock Around The Clock nahraný 1954 bol spočiatku neúspešný, po uvedení filmu Džungľa pred tabuľou (Blackboard Jungle, 1955), kde bol ústrednou skladbou, viedol takmer pol roka v hitparádach; je považovaný za tretí najpredávanejší singel na svete. Ďalšie hity: Shake, Rattle and Roll (1954); Razzle Dazzle/Two Hound Dogs (1955); See You Later, Alligator (1955) a i. R. 1987 bol Haley posmrtne uvedený do Siene slávy rokenrolu a 2017 do Siene slávy rhythm and blues.

halézia

halézia, Halesia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď styraxovité. Stromy alebo kry vyskytujúce sa vo vých. Číne a na juhovýchode USA. Má striedavé vajcovité až elipsovité opadavé listy a zvončekovité kvety usporiadané v zhlukoch v pazuchách listov, plod suchá krídlatá kôstkovica so semenami s endospermom. Patrí sem 5 druhov, napr. do 10 m vysoká halézia karolínska (Halesia carolina) s 1,5 cm dlhými štvorpočetnými bielymi kvetmi, ktorá sa pestuje ako okrasná drevina. Nazvaný podľa S. Halesa.

Halffter, Cristóbal

Halffter, Cristóbal, 24. 3. 1930 Madrid — španielsky dirigent a skladateľ, synovec Ernesta Halfftera. Študoval kompozíciu v Madride a Paríži (1947 – 51), neskôr popri zamestnaní v španielskom rozhlase aj dirigovanie. R. 1955 – 63 dirigent Orchestra Manuela de Fallu, 1962 – 66 profesor kompozície na madridskom konzervatóriu. Vďaka dielam Líneas y puntos pre 20 dychových nástrojov (1966) a Anillos pre orchester (1967) sa stal jedným z hlavných reprezentantov európskej avantgardy v 2. polovici 20. stor. Angažoval sa v rôznych národných a medzinárodných grémiách pre súčasnú hudbu, napr. 1976 – 78 prezident španielskej sekcie Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM). V jeho rozsiahlej tvorbe sa spájajú prvky španielskej národnej a európskej avantgardnej hudby 20. stor. Popri P. Boulezovi, K. Stockhausenovi a L. Beriovi patrí k najvýznamnejším skladateľom hudby 20. stor. Autor mnohých orchestrálnych diel, napr. Cinco microformas (1960), Sequencias (1965), Anillos (1967), Requiem por la Libertad imaginada (1971), Pinturas negras (1972), Tiento (1980), Versus (1983), Preludio Madrid 92, Adagio en forma de rondo (2003) a i. Nadväzujúc na španielsku polyfonickú tradíciu sa venoval aj vokálno-inštrumentálnej hudbe, napr. kantáta Yes, Speak Out (1968) na slová Normana Corwina (*1910, †2011), ktorá vznikla pre OSN na počesť 20. výročia Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Problémom ľudskej existencie, najmä fenoménom smrti, sa Halffter zaoberal v komorných skladbách, napr. Planto, por las víctimas de la violencia (1969) a i. Autor množstva koncertantných diel pre sólové nástroje so sprievodom orchestra (pre klavír, violončelo, husle, klarinet a flautu, dvojkoncert pre husle a violu), piesní i opery Don Quijote (2000). Nositeľ viacerých významných ocenení.

Halffter, Ernesto

Halffter, Ernesto (Alberto), 16. 1. 1905 Madrid – 5. 7. 1989 tamže — španielsky skladateľ, dirigent a hudobný pedagóg, strýko Cristóbala Halfftera. Hudobnú kritiku a verejnosť zaujal už ako mladý, o. i. skladbou Marche Joyeuse pre klavír (1922), na ktorej obálku nakreslil S. Dalí svoj autoportrét. Od 1923 bol Halffter žiakom M. de Fallu, 1925 získal za Sinfoniettu pre orchester španielsku Národnú cenu za hudbu a stal sa známym aj v zahraničí. Od 1934 riaditeľ konzervatória v Seville, od 1942 profesor kompozície v Lisabone, dirigent diel M. de Fallu. V ranej tvorbe ho ovplyvnili (okrem M. de Fallu) aj I. Stravinskij, M. Ravel a skladatelia parížskej Šestky, napr. v skladbe Rapsodia portuguesa pre klavír a orchester (1940). Na požiadanie dedičov autorských práv M. de Fallu pracoval 1954 – 60 na dokončení jeho rozsiahlej scénickej kantáty Atlantída (1927 – 46), ktorá mala po viacnásobnom prepracovaní 1976 premiéru. Významné diela: balety Sonatína (1928), Panaderos de la tertulia (1955), Fantasía galaica (1956), El cojo enamorado (1955), melodráma-komorná opera v jednom dejstve Entr’acte (1964), opera La muerte de Carmen (1977), Canticum in P. P. Johannem XXIII (1964), scénická hudba, napr. Dulcinen, farsa heroica (1944), hudba k viacerým filmom (Don Quijote de la Mancha, 1947, réžia Rafael Gil, *1913, †1986), Koncert pre gitaru a orchester (1969) a i.

halfvolej

halfvolej, angl. half-volley — v tenise, stolnom tenise, pozemnom hokeji, vo futbale a v ragby úder alebo kop hraný bezprostredne po odrazení lopty (loptičky) od hracej plochy.

Halgoš, Jozef

Halgoš, Jozef, 23. 11. 1946 Soblahov, okres Trenčín — slovenský ekológ. R. 1970 – 74 pôsobil na Katedre zoológie a ekológie, od 1974 v Zoologickom ústave (dnes Katedra ekológie), 1996 – 98 jeho riaditeľ, 1999 – 2011 vedúci Katedry ekológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave; 1990 DrSc., 2003 profesor. Vo vedeckom výskume sa zaoberá biológiou, ekológiou a praktickým významom viacerých skupín hmyzu cicajúcich krv (komáre, muškovité), posudzovaním vplyvov na životné prostredie a hydrobiologickým výskumom tečúcich a stojatých vôd. Opísal niekoľko nových druhov hmyzu, napr. 1975 na Slovensku objavil v oblasti Pekelnej doliny nový endemický druh dvojkrídlovca (Sycorax slovacus), ktorý aj opísal. Autor a spoluautor viac ako 120 vedeckých prác, učebníc a skrípt, napr. Cvičenia z parazitológie (1993), Lékařská entomologie a životní prostředí (1989), Náčrt všeobecnej entomológie (Zarys entomologie ogolnej, 1996), ako aj mnohých odborných i populárnych článkov a recenzií. Zúčastnil sa mnohých vedeckých expedícií (Mongolsko, Vietnam, Afrika, Blízky východ). Člen Slovenskej zoologickej (1970), Slovenskej parazitologickej (1985) a Slovenskej entomolog. spoločnosti SAV (1970). Za vedeckú a pedagogickú činnosť odmenený viacerými medailami.