Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 446 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

hagiografia

hagiografia [gr.] —

1. biografický žáner, životopisy kresťanských svätcov, mučeníkov, mníchov a askétov, jedna zo základných foriem cirkevnej slovesnosti a literatúry najmä v období stredoveku plniaca dôležité liturgické, ideologické a politické funkcie (tzv. praktická hagiografia). Zámerom hagiografie nebolo opísať skutočné historické udalosti alebo podať psychologický portrét osobnosti, ale idealizovaným spôsobom opísať jej život, cnostné skutky či utrpenie, a vytvoriť tak ideálny vzor pre kresťana. Hagiografia sa rozvíjala od 2. stor. a prvé životopisy svätcov sa formovali na základe záznamov z procesov s kresťanskými mučeníkmi, resp. svedectiev o nich (Acta proconsularia, od 3. stor. početné Acta martyrum). Neskôr po skončení prenasledovania kresťanov sa hagiografie rozšírili aj na svätých vyznávačov, najmä na mníchov pustovníkov a biskupov. Zásadný vplyv na rozvoj hagiografie sa pripisuje cirkevnému otcovi sv. Atanázovi, ktorého dielo Život a činy nášho sv. otca Antónia (357) sa v 5. – 7. stor. stalo vzorom pre východných hagiografov. V stredoveku sa rozvíjali všetky formy hagiografickej tvorby – životy svätcov (lat. vitae), legendy, chváloreči, martyrológiá, mirákulá a itineráriá, vznikli aj zbierky životopisov legendáriá (Jakub z Voragine: Legenda aurea, okolo 1258). Životy svätcov sa začali usporadúvať do cyklov podľa kalendárneho (menologion, synaxar) alebo lokálneho (paterik) princípu. Postupne boli vypracované kánony, podľa ktorých sa písali nové a prepracúvali staré životy svätých (Symeón Metafrastés). S územím Slovenska sú spojené Moravsko-panónske legendy (Život Konštantína a Život Metoda, koniec 9. stor.; Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi, nazývaná aj Maurova legenda, asi 1064), ako aj legendy o sv. Štefanovi (11. – 12. stor.). Životy svätých obsahujú rad internacionálnych, často predkresťanských epických motívov a obrazov. Od 18. stor. sa hagiografie postupne dostávali na okraj záujmu literatúry, sekundárne ich využívali spisovatelia (F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, G. Flaubert, A. France a i.);

2. vedná disciplína zaoberajúca sa štúdiom životov svätých ako pamiatok náboženských a literárnych dejín (tzv. kritická hagiografia); môže byť chápaná ako časť hagiológie (teórie svätosti). Jej vznik sa datuje do 17. stor., keď sa hagiografické diela stali predmetom kritického skúmania s cieľom určiť ich pôvodnosť a historickú hodnotu. R. 1641 vznikla spoločnosť bollandistov (belgická kongregácia jezuitských učencov, spočiatku vedená J. Bollandom), ktorá dosiaľ vydala 68 zväzkov Acta Sanctorum. Hagiografii sa venuje viacero vedeckých časopisov dopĺňajúcich Acta Sanctorum, napr. od 1882 vychádzajúci časopis Analecta Bollandiana a i. Obdobné, ale užšie zameranie mali hagiografické práce vytvorené ďalšími mníšskymi rádmi (napr. francúzska benediktínska reformná kongregácia mauríni) a edície Italia Sacra a Germania Sacra, Acta Sanctorum Hungariae (1743 – 44).

Hagnower, Niclas

Hagnower, Niclas, aj Hagenauer, Nikolaus (Niklaus) von Hagenau, Nicolas de Haguenau, okolo 1445 Hagenau – pred 1538 pravdepodobne Štrasburg — nemecký rezbár a sochár, otec Friedricha Hagenauera.

R. 1493 – 1526 pôsobil v Štrasburgu, kde 1500 – 01 vytvoril sochy pre hlavný oltár v katedrále (zničený 1682), z ktorého sa zachovali dve busty prorokov a Oplakávanie Krista. Jeho najvýznamnejším dielom je rezbárska výzdoba Isenheimského oltára (okolo 1490 – 1505, kláštorný kostol antonitov v Isenheime, dnes v Musée d’Unterlinden, Colmar), ktorého maľby vytvoril M. Grünewald (1512 – 16). Hagnower pre tento oltár vyrezal sochy sv. Antona Veľkého, sv. Augustína a sv. Hieronyma, dve postavy sedliakov a skupinu Ježiša Krista s dvanástimi apoštolmi. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom neskorogotického sochárstva v Hornom Porýní, štýlovo nadviazal na N. Gerhaerta z Leidenu. Jeho diela sa vyznačujú realistickým zobrazovaním, ktoré poukazuje na prenikavé pozorovacie schopnosti.

Hague

Hague [ág], Cap de la Hague — mys vo Francúzsku na severozápadnom cípe Normanského polostrova západne od Cherbourgu. Nachádza sa na ňom zariadenie na spracovanie rádioaktívneho odpadu.

Hague, Raoul

Hague [hejg], Raoul, vlastné meno Haig Heukelekian, 28. 3. 1905 Istanbul – 17. 2. 1993 New York — americký sochár arménskeho pôvodu.

Od 1928 žil v New Yorku, kde študoval sochárstvo na Art Students League. V pol. 40. rokov 20. stor. vo svojich dielach postupne zjednodušoval formy. V 50. rokoch sa po návšteve Európy sústredil výlučne na abstraktné sochárstvo, neskôr vo svojich dielach uplatňoval organické, masívne, monumentálne tvary s hrubo opracovaným povrchom (Klzká jelša, 1984), ktoré vychádzajú z prirodzených tvarov kmeňa stromu.

Haguenau

Haguenau [agno], nem. Hagenau — mesto vo východnom Francúzsku v metropolitnom regióne Grand Est v departemente Bas-Rhin severne od Štrasburgu; 35-tis. obyvateľov (2015). Priemysel kovoobrábací, elektrotechnický, drevársky, textilný. Stredisko obchodu a rekreácie (v blízkosti rozsiahly lesný komplex). Vzniklo v 1. polovici 11. storočia, 1164 mu Fridrich I. Barbarossa udelil mestské práva, 1260 sa stalo ríšskym mestom a v 14. storočí hlavným sídlom spolku 10 alsaských miest. R. 1648 Vestfálskym mierom pripadlo Francúzsku, 1677 vypálené vojskom Ľudovíta XIV., po prusko-francúzskej vojne 1871 pripojené k Nemecku, 1919 opäť k Francúzsku. Počas 2. svetovej vojny silno poškodené. Stavebné pamiatky: románsky kostol Saint-Georges (trojloďová stĺpová bazilika, 1143 – 90; gotický transept a chór, asi 1254), gotický kostol Saint-Nicolas (od 1425, trojloďová stĺpová bazilika bez transeptu), zvyšky mestského opevnenia (14. stor.). Alsaské múzeum a historické múzeum.

Hágy

Hágy — miestna časť obce Reľov.

Hahn, Frank Horace

Hahn [hán], Frank Horace, 26. 4. 1925 Berlín – 29. 1. 2013 Cambridge, Spojené kráľovstvo — britský ekonóm nemeckého pôvodu. Pôsobil na univerzite v Spojenom kráľovstve, USA a Taliansku, 1948 – 60 na univerzite v Birminghame, 1960 – 92 na Cambridgeskej univerzite, od 1992 ako emeritný profesor; súčasne 1967 – 72 profesor ekonómie na London School of Economics an Political Science, od 1989 profesor na univerzite v Siene. Zaoberal sa najmä teóriou rovnováhy a nerovnováhy, všeobecnou rovnováhou a transakčnými nákladmi, výskumom stability, makroekonómiou a monetárnou ekonómiou, jeden z kritikov monetarizmu. Hlavné diela: Všeobecná konkurenčná analýza (General Competitive Analysis, 1971, s K. J. Arrowom), Podiel miezd na národnom dôchodku (The Share of Wages in National Income, 1972), Peniaze a inflácia (Money and Inflation, 1982), Rovnováha a makroekonómia (Equilibrium and Macroeconomics, 1984), Peniaze, rast a stabilita (Money, Growth and Stability, 1985), Tri prednášky o monetárnej teórii (Three Lectures on Monetary Theory, 1986). R. 1965 – 68 viedol časopis Review of Economic Studies, 1971 – 76 redaktor časopisu Journal of Economic Theory. R. 1968 – 69 prezident Ekonometrickej spoločnosti, 1986 – 89 Kráľovskej ekonomickej spoločnosti, od 1986 čestný člen Americkej ekonomickej asociácie, od 1989 člen Academia Europaea. R. 1991 mu Československá akadémia vied udelila Zlatú medailu F. Palackého.

Hahn, Kurt

Hahn [hán], Kurt, 5. 6. 1886 Berlín – 14. 12. 1974 Salem — nemecký pedagóg. Od 1917 dôverník a politický poradca princa Maxa Bádenského, 1920 – 33 viedol krajinské učebné centrum na zámku Salem. R. 1933 emigroval, 1934 založil v Gordonstoune pri Elgine v Škótsku britskú salemskú školu (Gordonstoun School), ktorú viedol do 1959. R. 1941 založil v duchu zážitkovej pedagogiky v Aberdovey (Wales) školu Outward Bound Sea School, v rámci ktorej organizoval viactýždňové výcvikové kurzy pre približne 100 mladistvých založené na výchove k sebadôvere, k vlastnej zodpovednosti za spoločenstvo a k efektívnej tímovej spolupráci prostredníctvom telesných cvičení (ľahká atletika, plachtenie, kanoistika, turistika a i.), služby blížnemu (námorné záchranárstvo), projektov (ťažké, ale zvládnuteľné, samostatne naplánované a zrealizované úlohy v remeselno-technickej, resp. umeleckej oblasti) a expedícií (väčšinou viacdňové turistické túry, pri ktorých sa popri športovej aktivite získavajú aj praktické skúsenosti). Podľa tohto modelu vzniklo 1946 medzinárodné hnutie Outward Bound International. R. 1956 založil spolu s manželom britskej kráľovnej Alžbety II., princom Philipom, vojvodom z Edinburghu cenu Duke of Edinburgh Award Scheme, ktorá sa odovzdáva každý rok za sociálne a športové výsledky a má široký medzinárodný ohlas. Autor práce Výchova k zodpovednosti (Erziehung zur Verantwortung, 1958).

Hahn, Ludwig Albert

Hahn [hán], Ludwig Albert, 12. 10. 1889 Frankfurt nad Mohanom – 4. 10. 1968 Zürich — americký ekonóm nemeckého pôvodu. Pôsobil ako bankár vo Frankfurte nad Mohanom, od 1919 bankový riaditeľ. Od 1928 profesor na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1933 emigroval z Nemecka. Predstaviteľ neoliberalizmu. Zaoberal sa úverovou a menovou politikou. Pokladaný za predchodcu keynesovstva. Diela: Národohospodárska teória bankových úverov (Volkswirtschaftliche Theorie des Bankkredits, 1920), Ekonomika ilúzie (The Economics of Illusion, 1949), Päťdesiat rokov medzi infláciou a defláciou (Fünfzig Jahre zwischen Inflation und Deflation, 1963), Rozvojová a konjunktúrna politika ilúzií (Eine Wachstums- und Konjunkturpolitik der Illusionen, 1968).

Hahnová, Ulla

Hahnová [háno-] (Hahn), Ulla, 30. 4. 1945 Brachthausen, dnes súčasť Kirchhundemu — nemecká spisovateľka. V básnickej tvorbe sa orientuje na životný pocit súčasného človeka, lásku a medziľudské vzťahy, často využíva iróniu a sebairóniu. Autorka úspešnej básnickej zbierky Ozlomsrdce (Herz über Kopf, 1981), románov Muž v dome (Ein Mann im Haus, 1991) a Rozmazané obrázky (Unscharfe Bilder, 2003), ktoré sa však stretli s kontroverznými reakciami literárnej kritiky.

Hácha, Emil

Hácha, Emil, 12. 7. 1872 Trhové Sviny, okres České Budějovice – 27. 6. 1945 Praha — český právnik a politik. R. 1898 – 1916 úradník českého zemského výboru v Prahe, 1916 – 18 dvorný radca pri Najvyššom správnom súdnom dvore vo Viedni, 1919 – 25 druhý prezident a 1925 – 38 prvý prezident Najvyššieho správneho súdu ČSR v Prahe. Súčasne od 1920 docent porovnávacieho správneho práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Odborník na anglické verejné právo, autor početných právnických publikácií, o. i. O správním soudnictví v Anglii (1913). Po abdikácii E. Beneša bol 30. 11. 1938 zvolený ako nezávislá osobnosť za prezidenta pomníchovského Česko-Slovenska. Po vyhlásení samostatného slovenského štátu 14. 3. 1939 bol na rokovaniach v Berlíne donútený 15. 3. 1939 podpísať súhlas s okupáciou českých zemí a 16. 3. 1939 sa stal tzv. štátnym prezidentom Protektorátu Čechy a Morava. Spočiatku sa snažil zachovať maximálnu možnú autonómiu protektorátu, mierniť nacistickú aroganciu a intervenovať za obete perzekúcie. Do 1941 udržiaval kontakty s československou exilovou vládou a nepriamo aj s domácim odbojom. Po nástupe R. Heydricha a zatknutí generála A. Eliáša sa dostal do izolácie a fakticky bezprávneho postavenia. Počas heydrichiády, najmä po masových popravách, sa celkove zrútil a v priebehu 1943 prestal (aj v dôsledku postupujúcej artériosklerózy) vykonávať funkciu. Ako predstaviteľ a synonymum kolaborácie bol 13. 5. 1945 zatknutý a prevezený do väzenskej nemocnice na Pankráci, kde zomrel.

Haidinger, Wilhelm Karl von

Haidinger [haj-], Wilhelm Karl von, 5. 2. 1795 Viedeň – 19. 3. 1871 Dornbach, dnes súčasť Viedne — rakúsky mineralóg, geológ a fyzik. Študoval v Grazi u F. Mohsa, 1822 podnikol vedeckú cestu do Francúzska a Spojeného kráľovstva, oboznámil sa aj so škandinávskymi banskými dielami. R. 1840 vymenovaný za banského inšpektora, 1849 sa stal prvým riaditeľom novozaloženého Ríšskeho geologického ústavu, ktorý viedol do 1866. Pod jeho vedením bola 1845 vydaná prvá geologická mapa rakúskej monarchie. Vykonával aj geologický výskum Slovenska. Bol členom Ríšskej rady pre poľnohospodárstvo a bane a Ríšskej akadémie vied vo Viedni, založil spoločnosť Priateľov prírodovedy. Vynašiel dichroskopickú lupu. Dielo: Rukoväť určovania v mineralógii (Handbuch der bestimmenden Mineralogie, 1845).

Haidovia

Haidovia, vlastným menom Xa’ida, aj Xaayda, Xaadas — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na Ostrovoch kráľovnej Šarloty (aj Haida Gwaii) pri severozáp. pobreží Britskej Kolumbie a na Ostrove princa waleského pri severových. pobreží Aljašky (tam nazývaní Kaigani). V 18. stor. ich bolo asi 10-tis., v súčasnosti asi 5 000 (2016). Ich jazyk (xaat kíl, aj xaad kíl, xaayda kil) sa pokladá za izolovaný v rámci jazykovej rodiny na-dené. Haidovia boli obávanými bojovníkmi a výbornými moreplavcami (podľa jednej z legiend sa dostali až na Havajské ostrovy). Kmeň sa delil na dve totemické skupiny (Havranov a Orlov), ktorých základnú sociálnu jednotku tvorila skupina matrilineárne príbuzných rodín. Kultúrne boli ovplyvnení susediacimi Tlingitmi, ktorí ich nazývali Deikeenaa (Ďalekí morskí ľudia), obchodovali najmä s Cimšjanmi sídliacimi v okolí riek Skeena a Nass na priľahlom pobreží. V súčasnosti sa venujú priemyselnému rybolovu a tradičným umeleckým remeslám (totemové stĺpy, vyrezávané a maľované kanoe, košikárstvo). Zaniknutá dedina Haidov Ninstints (Nans Dins) so zvyškami domov a totemovými stĺpmi v národnom parku SGang Gwaay na ostrove Anthony (Anthony Island) na juhu súostrovia bola 1981 zapísaná do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Haidzu

Haidzu, Haeju— prístavné mesto v juhozápadnej časti Kórejskej ľudovodemokratickej republiky v provincii Hwanghae-namdo na brehu zálivu Haidzu (Žlté more); 273-tis. obyvateľov (2008). Priemysel cementársky, chemický. Stredisko obchodu s poľnohospodárskymi plodinami (mesto leží v úrodnej obilninárskej oblasti) a rybnými produktmi. Jediný prístav na západnom pobreží štátu, významný rybársky prístav, v minulosti aj významný obchodný prístav (do zač. 20. stor. centrum obchodu s Čínou).

Haifa

Haifa, Hefa, hebr. Chejfa — prístavné mesto v severozápadnom Izraeli na pobreží Stredozemného mora v južnej časti najširšieho zálivu pobrežia na úpätí vrchu Karmel 85 km severne od Tel Avivu-Jaffy, administratívne stredisko administratívnej oblasti Haifa; 280-tis. obyvateľov (podľa počtu obyvateľov 3. najväčšie mesto štátu, 2016). Významné priemyselné, obchodné a kultúrne stredisko štátu. Priemysel lodný, strojársky, automobilový, kovoobrábací, elektrotechnický, hutnícky (oceliarne), petrochemický (veľké ropné rafinérie na konci ropovodu z Eilatu), chemický (o. i. výroba syntetického kaučuku), textilný (najmä bavlnársky), odevný, potravinársky, keramický, sklársky, cementársky, energetický. Dopravná križovatka, významný obchodný (prekládka 5 mil. t ročne) a osobný prístav, letisko. Vrchol Karmelu (→ pohorie Karmel) je prístupný lanovkou. Juhovýchodne od Haify leží najväčšia cementáreň štátu.

Oblasť Haify bola osídlená už v bronzovej dobe (14. – 10. stor. pred n. l.). V antickom období tam jestvovalo helenistické mesto Šikmona (gr. Sykaminos, lat. Sycaminum, aj Sicaminum, Sicamina) ležiace vo vnútrozemí a židovská rybárska osada Haifa prvýkrát spomínaná v Talmude v 3. stor. n. l. Hoci sa Haifa v Biblii výslovne nespomína, podľa židovskej a kresťanskej tradície bol vrch Karmel miestom pôsobenia proroka Eliáša (1 Kr 18). V 11. stor. sa Haifa stala dôležitým obchodným centrom s talmudskou školou. Počas križiackych výprav bola dobytá križiakmi a opevnená (nazývaná aj Kaifas Porfyria, lat. Caiphas Porphyria; podľa biblického Kajfáša, ktorý podľa kresťanov Haifu založil). Okolo 1155 sa v Eliášovej jaskyni na vrchu Karmel usadil ako pustovník Berthold z Kalábrie a okolo 1185 sa stal hlavou tam žijúcich eremitov; z nich vzišiel neskôr rád karmelitánov, ktorý zohral vo vývoji mesta významnú úlohu. R. 1265 bola Haifa dobytá a zničená mamlúckym sultánom Bajbarsom. Jej význam začal narastať od 2. pol. 18. stor., keď bolo vybudované jadro dnešnej Haify (na mieste pôvodného rímskeho opevnenia Castra Samaritanorum), a najmä po 1868, keď sa pri Haife usadili príslušníci nemeckého náboženského reformného hnutia Tempelgesellschaft (Spoločenstvo chrámu), ktorí o. i. postavili cesty a podnietili začiatok výstavby prístavu (moderný prístav bol dobudovaný 1933). Od pol. 19. stor. sa do Haify začali sťahovať Židia z Maroka a neskôr z Európy. Po páde Osmanskej ríše (1918) sa Haifa dostala pod britskú správu a postupne sa stala najmodernejším palestínskym mestom. Po vzniku štátu Izrael (1948) sa stala jeho súčasťou. Haifa je liberálnym multikulturálnym a multináboženským mestom; hoci väčšinu súčúčasnej populácie tvoria židia, žijú tam aj moslimovia, kresťania, drúzovia a bahaisti (Haifa je svetovým centrom bahaizmu, od 60. rokov 20. stor. tam sídli najvyšší bahaistický zákonodarný a správny orgán Všeobecný dom spravodlivosti). Stavebné pamiatky: karmelitánsky kláštor s bazilikou Stella Maris (1828 – 67, na mieste pôvodného kláštora z 1767); na svahu vrchu Karmel perzské záhrady, uprostred nich pútnické miesto bahaizmu Bábova svätyňa so zlatou kupolou (1909, dokončené 1957), s mauzóleom Mirzu Aliho Mohameda nazývaného Báb (Boží posol), zakladateľa bábizmu, a Abbása Efendiho (*1844, †1921) nazývaného Abdul Bahá (služobník Bahu), syna zakladateľa bahaizmu Bahá’ulláha. Univerzita (1963), technická univerzita Technion (1912), knižnice, divadlá, múzeá (moderného umenia, etnologické, starého umenia, japonského umenia, námorné a i.), galérie. Zoologická záhrada. Asi 30 km južne od Haify sa nachádza významná archeologická lokalita Caesarea Palestinae (→ Caesarea).

Haig, Alexander Meigs

Haig [hejg], Alexander Meigs, 2. 12. 1924 Philadelphia — americký generál a politik. R. 1962 – 64 zástupca riaditeľa operačného štábu Pentagónu, 1964 asistent ministra národnej obrany, 1966 – 67 veliteľ 1. pozemnej divízie vo Vietname, 1972 generál. R. 1971 – 74 asistent pre záležitosti národnej bezpečnosti v administratíve prezidenta R. Nixona. R. 1974 – 79 hlavný veliteľ spojeneckých vojsk NATO v Európe, 1979 – 81 v rôznych funkciách v americkej armáde, 1981 – 82 minister zahraničných vecí. R. 1988 jeden z kandidátov na úrad prezidenta za Republikánsku stranu, od 1988 obchodný konzultant firmy Commodore Computers. Autor pamätí Vnútorné kruhy: Ako Amerika zmenila svet (Inner Circles: How America Changed The World, 1992).

Haig, Douglas

Haig [hejg], Douglas, 19. 6. 1861 Edinburgh – 29. 1. 1928 Londýn — britský poľný maršal. Po štúdiu na Royal Military Academy College v Sandhurste získaval bojové skúsenosti v koloniálnych vojnách v Sudáne, počas vojny v Južnej Afrike (1899 – 1901) a ako šéf generálneho štábu v Indii (1909 – 11). Počas 1. svetovej vojny viedol britské expedičné zbory v severnom Francúzsku, v júli 1916 jeho armáda utrpela v bitke pri rieke Somme porážku a veľké straty na životoch. Rovnakou porážkou sa skončila o rok neskôr bitka pri belgickom meste Passchendeale, ku ktorej prispel dlhotrvajúci dážď a bahnitý a rozmočený terén. Napriek tomu, že Haig vybojoval časť územia, Britom sa nepodaril prielom do nemeckých vojsk. R. 1917 bol vymenovaný za poľného maršala, po odchode do dôchodku sa 1921 stal predsedom Britských légií.

Haighov diagram

Haighov diagram [hejgov] — diagram hraničných (medzných) stavov, ktorý udáva veľkosť obidvoch hlavných napätí materiálu namáhaného na medzu prieťažnosti (klzu) pri dvojosovej napätosti. Získava sa experimentálne a používa sa na zistenie miery bezpečnosti. Medzi prieťažnosti dvojosovej napätosti zodpovedajú rôzne kombinácie hlavných napätí σ1a σ2, ktoré v súradnicovej sústave pre σ1 a σ2 vypĺňajú krivku, čiaru medzných stavov. Pri homogénnych a izotropných materiáloch je čiara medzných stavov súmerná podľa osi druhého a štvrtého kvadrantu, pri materiáloch s rovnakou medzou prieťažnosti v ťahu σkt a tlaku σkd podľa osi prvého a tretieho kvadrantu. Z polohy nakresleného prevádzkového bodu M ležiaceho vnútri čiary medzných stavov sa zisťuje miera bezpečnosti. Haighov diagram v tvarovej pevnosti zobrazuje závislosť striedavej zložky napätia od predpätia. Hraničné stavy sa stanovujú skúškami vzoriek na únavu. Nazvaný podľa anglického technika Bernarda P. Haigha (*1884, †1941), ktorý ho 1917 navrhol.

haiku

haiku [jap.], hravé verše — japonský básnický útvar pozostávajúci z 3 veršov s počtom slabík 5 – 7 – 5, najkratší básnický útvar na svete. Jeho kodifikátorom bol japonský básnik Bašó. V umeleckej skratke vyjadruje prírodný výjav, špecifickú náladu aj zamyslenia zenového charakteru. Názov pochádza z neortodoxných experimentov s dlhou nadpájanou básňou (→ renga) pôvodne podliehajúcou prísnym pravidlám.

Hail

Hail, Há’il — mesto v severnej časti Saudskej Arábie v krajine Nadžd na okraji púšte Nafúd v oáze na severovýchodnom úpätí pohoria Šammar, administratívne stredisko emirátu Hail; 400-tis. obyvateľov (2011). Remeslá (tkáčstvo, garbiarstvo, výroba predmetov z kovov). Obchodné stredisko oázy (pestovanie datľovníka, obilia a zeleniny). Významná križovatka automobilových a karavánových ciest na pútnickej ceste z Iraku do Mediny a Mekky, letisko.

Haile Selassie I.

Haile Selassie I., vlastným menom Täfäri Mäkwännen, aj Tafari Makonnen, 23. 7. 1892 Ejersa Goro – 27. 8. 1975 Addis Abeba — etiópsky cisár (1930 – 74). Pochádzal z veľmožského rodu kráľovstva Šoa, od 1917 spoluvládca (regent) dcéry cisára Menelika II. Ako cisár sa od 1930 usiloval vybudovať z Etiópie moderný štát, musel však čeliť talianskej fašistickej agresii. Po porážke Etiópie v taliansko-etiópskej vojne 1935 – 36 a následnej okupácii zo strany Talianska žil v anglickom exile. Do krajiny sa vrátil 1941, keď bola oslobodená britsko-etiópskou armádou. V 50. a 60. rokoch 20. stor. uskutočnil niektoré hospodárske a politické reformy. V zahraničnej politike sledoval líniu mierovej spolupráce so všetkými krajinami bez ohľadu na ich spoločenské zriadenie. Významnou mierou sa zaslúžil o vznik Organizácie africkej jednoty (1963; od 2002 Africká únia). Po vojenskom prevrate 1974 zosadený (1975 zrušenie monarchie).

Hailey, Arthur

Hailey [hejli], Arthur, 5. 4. 1920 Luton, Spojené kráľovstvo – 24. 11. 2004 Lyford Cay, Bahamy — kanadsko-americký spisovateľ anglického pôvodu. R. 1939 – 47 dôstojník v anglickom letectve, 1947 sa presťahoval do Kanady, kde získal štátne občianstvo, 1965 do Kalifornie, 1969 kvôli vysokému daňovému zaťaženiu na Bahamy. Jeden z najobľúbenejších a najprekladanejších anglo-amerických autorov. Úspech získal televíznou hrou Let do nebezpečenstva (Flight into Danger, 1956, réžia Gabriel Axel), na základe ktorej s Johnom Castlom napísal rovnomenný román (1958; slov. 1966). Spoluautor slávnych televíznych seriálov (Štúdio jeden, Studio One, 1948; Divadlo 90, Playhouse 90, 1956) a populárnych realistických románov z atraktívneho spoločenského prostredia, v ktorých detailne popisoval profesné prostredie deja, čím sa stal zakladateľom tzv. profesného románu: Konečná diagnóza (The Final Diagnosis, 1959; slov. 1978; sfilmovaný 1961, réžia Phil Karlson), Na vysokých miestach (In High Places, 1962; slov. 1992), Hotel (1965; slov. 1972, sfilmovaný 1967, réžia Richard Quine), Letisko (Airport, 1968; slov. 1970, viackrát sfilmovaný, napr. 1970, réžia George Seaton), Kolesá (Wheels, 1971; slov. 1974), Peniaze (The Moneychangers, 1975; slov. 1977), Preťaženie (Overload, 1979; slov. 1992), Liek (Strong Medicine, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1986, réžia Guy Green), Reportér (The Evening News, 1990; slov. 1991), Detektív (Detective, 1997; slov. 1998; sfilmovaný 2005, réžia David S. Cass st.).

Hain, Ludwig

Hain [hajn], Ludwig, 9. 7. 1781 Stargard in Pommern, dnes Stargard Szczeciński, Poľsko – 27. 6. 1836 Mníchov — nemecký bibliograf, zakladateľ inkunábulistiky. Vypracoval modernú metodiku opisu inkunábulí a identifikácie neúplných tlačí a fragmentov. Autor štyroch častí súpisu inkunábulí (16 299 pozícií) Bibliografický zoznam... (Repertorium bibliographicum..., 1826 – 38), na ktorý nadviazal súpis Gesamtkatalog der Wiegendrucke. Hlavný redaktor 10-zväzkového konverzačného lexikónu Conversations-Lexikon vydaného 1812 – 20 F. A. Brockhausom.

Hainaut

Hainaut [ino; fr.], hol. Henegouwen, nem. Hennegau, hist. Hennegavsko —

1. historické územie na severnom okraji Parížskej panvy západne od pohoria Ardeny (dnes na území južného Belgicka), menšia časť na území západného Francúzska. Nazvané podľa riečky Haine. V pol. 9. stor. tam na území Dolného Lotrinska vzniklo grófstvo, od 10. stor. súčasť Rímsko-nemeckej ríše, fakticky nezávislý feudálny štát. Od 1051 bol Hainaut dynasticky spojený so susedným Flámskom, od 1299 s Hollandom a od 1323 so Seelandom. R. 1433 pripadol po smrti poslednej dedičky Jacqueline (dcéra Margaréty Burgundskej) Burgundskému vojvodstvu. Po smrti Karola Smelého 1477 ho najskôr získalo Francúzsko, 1482 však pripadlo (ako ostatné burgundské dŕžavy) Habsburgovcom. Zač. 16. stor. patrilo ich španielskej vetve, počas Nizozemskej revolúcie bol Hainaut jednou z južných katolíckych provincií, ktoré 1579 uzatvorili arraskú úniu a potom sa stalo súčasťou Španielskeho Nizozemska. R. 1659 bola južná časť Hainautu pripojená k Francúzsku (potvrdené mierom z Nijmegenu 1678). Zvyšok sa stal po vojnách o španielske dedičstvo 1713/14 súčasťou Rakúskeho Nizozemska, neskôr rozhodnutím Viedenského kongresu 1814/15 súčasťou Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 jedna z provincií Belgického kráľovstva;

2. provincia v juhozápadnom Belgicku vo Valónsku pri hranici s Francúzskom; 3 786 km2, 1,340 mil. obyvateľov (2017), administratívne stredisko Mons. Priemyselný región, 1850 – 1950 významná uhoľná oblasť zásobujúca palivom hutnícky, chemický a textilný priemysel v okolí najväčších miest Charleroi, Mons a Tournai. Po vyťažení uhlia v 70. rokoch 20. stor. pokles tradičnej priemyselnej výroby, v súčasnosti rozvoj petrochemického, strojárskeho a elektrotechnického priemyslu. Pestovanie obilia.

Hainburg an der Donau

Hainburg an der Donau — mesto v severovýchodnom Rakúsku v spolkovej krajine Dolné Rakúsko na Dunaji v blízkosti hranice so Slovenskom západne od Bratislavy v Devínskej bráne (Porta Hungarica); 6,5 tis. obyvateľov (2017). Priemysel tabakový, textilný, potravinársky (mlynársky). Založené v poslednej tretine 11. stor., od 1244 mesto, v stredoveku patrilo k významným rakúskym mestám. Stavebné pamiatky: ruiny hradu (založený 1050, v 2. pol. 12. stor. prebudovaný, 1683 spolu s mestom zničený Turkami); zvyšky mestských hradieb (1. pol. 13. stor.), z ktorých sa zachovali tri brány – Viedenská (Wienertor; dnes mestské múzeum), Uhorská (Ungartor) a Rybárska (Fischertor), ako aj vodná veža (pôvodne hrad založený v pol. 12. stor.); mestský farský kostol Heiligen Aposteln Philippus und Jacobus (1. pol. 13. stor., po 1683 barokovo prestavaný); rokokový mariánsky stĺp (1749) a i. V blízkosti Hainburgu zvyšky rímskeho mesta Carnuntum. Oblasť v okolí Hainburgu je súčasťou národného parku Donau-Auen.

Hainichen

Hainichen — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sasko severovýchodne od mesta Chemnitz; 8,6 tis. obyvateľov (2017). Priemysel textilný, kožiarsky, automobilový, nábytkársky, keramický. Prvýkrát písomne doložené 1235, mestské práva 1276, od 1342 mesto.

Hainisch, Michael

Hainisch [-niš], Michael, 15. 8. 1858 Aue, dnes súčasť obce Gloggnitz – 26. 2. 1940 Viedeň — rakúsky politik. V prvom období života sa ako liberálny vedec zaoberal na svojom statku poľnohospodárstvom, ekonómiou a sociálnou politikou. Aktívne vystupoval za zavedenie všeobecného volebného práva a volebného práva žien. Po 1. svetovej vojne bol zástancom pripojenia Rakúska k Nemecku. V decembri 1920 ho zvolili za prvého prezidenta Rakúskej republiky (do 1928) a po odslúžení dvoch funkčných období pôsobil krátko ako minister obchodu (1929 – 30). R. 1938 privítal anšlus Rakúska Nemeckou ríšou.

Hains, Raymond

Hains [en], Raymond, 9. 11. 1926 Saint-Brieuc – 28. 10. 2005 Paríž — francúzsky výtvarný umelec a fotograf.

R. 1945 študoval sochárstvo na École des beaux-arts v Rennes. Od začiatku tvorby sa zameriaval predovšetkým na fotografiu a na uplatnenie jazyka a písma. Koncom 40. rokov 20. stor. experimentoval s fotografiou, pomocou prizmatických zrkadiel a i. kombinovanými autorskými technikami vytvoril abstraktné fotografické kompozície (Photographies hypnagogiques, 1946 – 47). Od 1949 bol fascinovaný vizuálnym pôsobením roztrhaných plagátov na múroch a reklamných plochách, na základe ktorých vytváral technikou dekoláže abstraktné obrazy (Affiches déchirées, 1957), ktoré súvisia s reálnym životom mestskej spoločnosti. V 60. rokoch 20. stor. sa stal členom voľného združenia umelcov, tzv. nových realistov (→ nouveau réalisme), ktorí hlásali totalitu umenia a života. Od 2. pol. 60. rokov sa venoval tvorbe objektov v intenciách pop-artu, vytváral napr. gigantické objekty zo zápaliek (SEITA, 1966 – 67).

Häinsa

Häinsa, Kláštor zrkadlenia mora — rozsiahly buddhistický kláštorný komplex v južnej Kórei neďaleko mesta Tägu na juhozápadných svahoch vrchu Kaja (1 430 m n. m.), najvýznamnejšie miesto kórejského buddhizmu. Postavený 802 za vlády kráľa Ädžanga, neskôr postupne rozširovaný, v súčasnosti tvorí komplex 30 budov na ploche niekoľko km2. Významnou súčasťou kláštora Häinsa je depozitár Čanggjong pchango postavený 1488, v ktorom je uchovávaný najväčší zachovaný súbor (asi 80-tis. doštičiek) buddhistických textov a najobsiahlejšie náboženské literárne dielo na svete Tripitaka Koreana (→ Tripitaka), ktoré sa považuje za najpresnejšiu zo všetkých zachovaných textov v čínskych znakoch pozbieraných v krajinách Ďalekého východu a vydanú Kórejčanmi v pol. 13. stor. Vďaka presnosti a kráse kaligrafického štýlu i rezby drevených matríc sa tento súbor pokladá za najlepší približne z dvadsiatich verzií Tripitaky pochádzajúcich z východnej Ázie. R. 1995 bol Häinsa zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

hainteny

hainteny [malgašsky] — malgašská ľudová poézia. Obľúbená básnická forma sporu, kde dvaja antagonisti súťažia o vtipnejšiu a žartovnejšiu odpoveď. Hainteny vždy obsahujú príslovia, porekadlá a bájky a sú sprevádzané hudbou. Môžu mať aj ľúbostný a elegický charakter. Haintenmi sa vo svojej tvorbe inšpiroval malgašský spisovateľ Flavien Ranaivo (*1914, †1999) a tvoria základ jeho veršov.

Haiťania

Haiťania, vlastným menom Ayisyen — obyvatelia republiky Haiti. Prevažnú väčšinu (94,2 %, 2000) tvoria černosi (potomkovia otrokov dovezených z Afriky v 16. – 18. stor.), 5,4 % mulati, ktorí tvoria hospodársky a politicky najvplyvnejšiu skupinu obyvateľov v krajine, zvyšok (0,4 %) najmä belosi a vo vnútrozemí žijúce nepočetné pôvodné indiánske obyvateľstvo (arawackí Tainovia), ktoré prežilo španielske vykynožovanie v 16. – 17. stor. Mimo Haiti žijú najmä v susediacej Dominikánskej republike, v USA, vo Francúzsku a na Bahamách. Hovoria haitskou kreolskou francúzštinou a v rôznej miere ovládajú aj francúzštinu. Väčšina Haiťanov sú rímski katolíci, ale v ich viere sa uplatňujú aj magicko-náboženské prvky afrických kultov (vúdú).

Haiti

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km2, dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne. hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú 3 jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobýjania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti štát Haiti.

Haitink, Bernard

Haitink, Bernard, 4. 3. 1929 Amsterdam — holandský dirigent, jeden z najvýznamnejších dirigentov súčasnosti. Študoval na konzervatóriu v Amsterdame hru na husliach. Už ako profesionálny hráč symfonického orchestra študoval dirigovanie u Felixa Hupku (*1896, †1966) a F. Leitnera (1954) v Amsterdame. R. 1955 sa stal druhým, 1957 prvým dirigentom Symfonického orchestra Holandského rozhlasu, od 1961 šéfdirigent jedného z najstarších európskych orchestrov Concertgebow Orchestra Amsterdam (popri E. Jochumovi), 1964 – 88 samostatný šéfdirigent orchestra. R. 1967 – 79 bol hlavným dirigentom Londýnskej filharmónie, 1978 – 88 hudobným riaditeľom festivalu v Glyndebourne (Glyndebourne Opera Festival), 1988 – 2002 hudobným riaditeľom Covent Garden v Londýne. R. 1995 sa ako prvý dirigent v dejinách amerického Bostonského symfonického orchestra stal jeho prvým čestným dirigentom. R. 2002 – 04 šéfdirigent Saskej štátnej kapely v Drážďanoch (Sächsische Staatskapelle Dresden). R. 1994 – 99 hudobný riaditeľ Orchestra mladých EÚ (bez stáleho sídla), ktorý viedol na početných úspešných turné. Ako hosť dirigoval všetky významné európske a americké symfonické orchestre, na hudobné nosiče nahrával pre svetové hudobné vydavateľstvá opery, súborné nahrávky symfonických diel a podobné veľké projekty. Zo symfonickej tvorby sú považované za najreprezentatívnejšie Haitinkove uvedenia symfónií G. Mahlera, A. Brucknera, L. van Beethovena a D. Šostakoviča, v opernom žánri jeho repertoár siaha od W. A. Mozarta po B. Brittena – dominujú v ňom napr. tri opery L. Janáčka (Jej pastorkyňa, Líška Bystrouška a Káťa Kabanová) i diela R. Wagnera a R. Straussa. Nositeľ mnohých ocenení (napr. Dr. h. c. Oxfordskej univerzity) a vyznamenaní, 1977 povýšený britskou kráľovnou do šľachtického stavu.

haitská kreolská francúzština

haitská kreolská francúzština, haitská kreolčina, haitčina — najdôležitejší a najrozšírenejší kreolský jazyk, od 1987 úradný jazyk Haitskej republiky (popri francúzštine). Sformoval sa na báze francúzskeho jazyka zo 17. stor. a prvkov niekoľkých západoafrických jazykov (wolofčiny, fončiny, eweštiny), ako aj angličtiny, španielčiny a indiánskej tainčiny. Používajú ho aj Haiťania žijúci v USA, Dominikánskej republike, na Bahamách, Kajmaních ostrovoch, vo Venezuele a Francúzsku.

Háj

Háj, Áj — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na rozhraní Košickej kotliny a Slovenského krasu v doline a na náplavovom kuželi Hájskeho potoka pri jeho výstupe zo Slovenského krasu, 725 m n. m.; 280 obyvateľov, 21,1 % slovenskej, 74,6 % maďarskej národnosti (2017). Písomne doložená 1357, 1409 ako Ay, 1773 Ay, Haj, 1786 Aj, Haj, 1808 Aj, Háj, 1863 – 1913 Áj, 1920 – 38 Háj, 1938 – 45 Áj, 1945 – 64, 1990 Háj, 1964 – 90 zlúčená s obcou Turňa nad Bodvou do obce Turnianske Podhradie. Pôvodne poddanská obec, patrila hradnému panstvu Turňa, od 18. stor. rodine Keglevičovcov. V jaskyniach (Slaninova, Dora 1, Pustovňa) ojedinelé archeologické nálezy z mladého paleolitu (gravettien), zo staršej, z mladšej i z neskorej bronzovej doby; doklady osídlenia bukovohorskej a kyjatickej kultúry, ako aj z halštatskej doby. Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa (1764, s neskoršími úpravami), reformovaný kostol (19. stor.). V katastri obce sa nachádza národná prírodná rezervácia Zádielska tiesňava.

Háj

Háj — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhovýchodnej časti Turčianskej kotliny a na úpätí Veľkej Fatry, 508 m n. m.; 455 obyvateľov (2017). Lesný porast zachovaný len na svahoch. Písomne doložená 1264 ako Hai, 1277 Gay, Goy, 1281 Gay, 1340 Gay alias Hay, 1489 Gay, Hay, 1773, 1786 Haj, 1808 Háj, Hoj, 1863 – 1907 Háj, 1913 Turócliget, 1920 Háj. Pôvodne kráľovská osada, 1340 – 1493 patrila rodine Hájskovcov, stala sa strediskom panstva, 1532 majetkom mesta Kremnica, 1544 zmienka o dedičnom richtárstve. Archeologické nálezy: sídlisko a popolnicové pohrebisko lužickej kultúry, sídlisko púchovskej kultúry. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Kozmu a Damiána (pôvodne gotický z 1454, prestavaný zač. 17. stor., 1671 a 1720, zariadenie interiéru zo 17. – 18. stor., neskorogotická drevená polychrómovaná plastika Madony, okolo 1500, dnes v SNM v Martine), baroková rímskokatolícka fara (1764), barokovo-klasicistický evanjelický kostol (1819 – 21).

háj

háj

1. formácia pôvodného alebo prirodzeného lesa neveľkého rozsahu tvoreného prevažne listnatými drevinami;

2. v tradičnej mytológii kultové posvätné miesto, kde sa človek v tichej meditácii mohol stretnúť s nadprirodzenými bytosťami a silami. V starovekom Grécku bol centrom hája oltár (gr. bómos), jeho okolie tvoril posvätný okrsok (gr. temenos) ohradený plotom. Posvätné háje známe napr. z mytológie Grékov (alsos, altis), Rimanov, Keltov, Germánov i Slovanov (svatobor) poskytovali azyl prenasledovaným. V hájoch boli uctievané rôzne božstvá, napr. v Olympii a v epirskej Dodóne Zeus, pri Nemorenskom jazere (dnes jazero Nemi) neďaleko Aricie (dnes Ariccia) na území Latia bohyňa Diana, v Oldenburgu boh západných Slovanov Prove. Neskôr výraz háj sakrálny význam stratil.

haja

haja, Hamirostra, Milvus — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď jastrabovité. Stredne veľké dravce s dlhými krídlami, hlboko vykrojeným chvostom, zahnutým zobákom a krátkymi nohami, bez hrvoľa. Patrí sem austrálsky druh haja veľkozobá (Hamirostra melanosternon) a dva druhy vyskytujúce sa aj na Slovensku – haja červená (Milvus milvus) s hnedým telom a krídlami a s takmer bielou hlavou a sivohnedá haja tmavá (Milvus migrans).

Hajastan

Hajastan — arménske pomenovanie Arménska, resp. územia obývaného Arménmi (1. tisícročie pred n. l.), podľa tradície odvodené z mena prvého arménskeho kráľa Hajka; analogicky sú odvodené aj mená Haj (Armén) a plurál Hajer (Arméni). Slová Armén a Arménsko pochádzajú z aramejčiny, odkiaľ ich prevzali Peržania a následne Gréci.

Hajdalláh, Muhammad Chúna uld

Hajdalláh, Muhammad Chúna uld, 1940 Fort-Étienne, dnes Nouadhibou — mauritánsky dôstojník a politik. Jeden z vodcov vojenského prevratu v júli 1978. R. 1978 – 79 člen Vojenského výboru národnej obnovy a náčelník štábu ozbrojených síl, 1979 minister obrany, 1979 – 84 predseda Vojenského výboru národnej spásy a hlava štátu (prezident). Zvrhnutý vojenským prevratom v decembri 1984 a dlhodobo väznený. R. 2003 a 2007 kandidoval v prezidentských voľbách (2. a 10. miesto).

hajdamáci

hajdamáci [tur. > ukr.] —

1. kozácki a roľnícki vzbúrenci proti feudálnemu útlaku vraždiaci a rabujúci na pravobrežnej Ukrajine v 18. stor. poľských statkárov. Najintenzívnejšiu činnosť vyvíjali 1735, 1750 a 1768;

2. oddiely protisovietskych vojsk ukrajinských nacionalistov, ktorí bojovali 1919 – 1921 za nezávislosť Ukrajiny pod vedením vrchného vojenského veliteľa Simona Vasyľovyča Petľuru (*1879, †1926); boli porazené Červenou armádou.

Hajdarábad

Hajdarábad, Haidarábád, Hyderábád — mesto v južnej Indii v strednej časti Dekanskej plošiny na rieke Musí (prítok Krišny), hlavné mesto členského štátu Ándhrapradéš; 6,810 mil. obyvateľov, aglomerácia 7,749 mil. obyvateľov (2011). Významné priemyselné, obchodné a kultúrne stredisko Indie. Priemysel textilný, odevný, potravinársky (o. i. cukrovarnícky), tabakový, sklársky, papierenský, kovoobrábací, strojársky, chemický, farmaceutický, kozmetický, jemnej mechaniky (výroba hodín), železničné depo; remeslá (výrobky z dreva, zo slonovej kosti a striebra, hrnčiarstvo, tkanie kobercov). Významná dopravná križovatka hlavných železničných a cestných ťahov do Bombaja, Madrasu a Dillí, letisko. Turistické stredisko.

Založené okolo 1591 moslimským panovníkom Muhammedom Kulím Kutubšáhom ako záhradné predmestie 8 km západne od Hajdarabádu ležiacej Gólkóndy (hlavné mesto sultanátu Gólkónda). R. 1687 ho dobyl mogulský panovník Aurangzéb a stalo sa súčasťou ríše Veľkých Mogulov. Vládli v ňom mogulskí miestodržitelia, z ktorých posledný – Nizámulmulk Ásafdžáh 1724 vytvoril nezávislý kniežací štát Hajdarábad predstavujúci významné centrum indickej islamskej kultúry (vládnucu vrstvu tvorili vyše 300 rokov moslimovia, hoci väčšinu obyvateľstva tvorili hinduisti). Ako samostatné kniežatstvo pretrval až do 1948, keď bol vojensky obsadený indickou armádou, 1949 pričlenený k Indii a 1956 na jazykovom základe rozdelený medzi štáty Ándhrapradéš, Karnátaka a Maháráštra. V 18. stor. na jeho severnej strane, oddelenej od mesta umelým jazerom Haidar Ságar, vybudovali Briti vojenskú základňu Sikandarábád (dnes významná súčasť mesta). Stavebné pamiatky: monumentálna stavba Čármínár so štyrmi minaretmi a na každej svetovej strane so štyrmi bránami, ktorú dal 1591 postaviť zakladateľ mesta, Mekkská mešita (1614 – 92) a i. Viaceré vysoké školy a univerzity (napr. Osmania založená 1918), múzeá, divadlá, filmové ateliéry (tzv. Tollywood, jedno z najväčších filmových štúdií na svete), planetárium, zoologická a botanicná záhrada.

Hajdarábad

Hajdarábad, Haidarábád, Hyderábád — mesto v juhovýchodnom Pakistane v provincii Sindh na rieke Indus; 1,734 mil. obyvateľov (2017). Významné priemyselné a obchodné stredisko. Priemysel textilný (najmä bavlnársky), potravinársky (o. i. olejársky, cukrovarnícky, lúparne ryže), cementársky, kožiarsky, obuvnícky, energetický (tepelná elektráreň), výroba mydla; remeslá (hodvábnictvo, tkáčstvo, výrobky zo zlata, striebra a z laky). Stredisko významnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka, cukrovej trstiny). Dôležitá dopravná križovatka pri magistrálnej železnici Karáčí – Rávalpindí, riečny prístav, plynovod z nálezísk Sui.

Založené 1768 Ghulámom Šáhom Kalhóráom. Viacero historických pamiatok, najznámejšia je mohutná pevnosť (1782). Sídlo katolíckeho biskupstva, univerzita (založená 1947).

Hajdu, Étienne

Hajdu, Étienne, 12. 8. 1907 Turda, Rumunsko – 24. 3. 1996 Bagneux, departement Hauts-de-Seine — francúzsky sochár a grafik.

Od 1927 žil v Paríži, 1930 študoval sochárstvo u É. A. Bourdella. V jeho dielach sa prejavil vplyv C. Brâncusiho a H. Arpa. Vytváral majstrovsky jemne opracované sochy abstraktno-organických tvarov, ktoré nadväzujú na estetiku kykladskej a krétsko-mykénskej skulptúry a v ktorých sa usiloval predovšetkým o formálnu čistotu. Osobitú pozornosť venoval plynulosti foriem, plastickej hre svetla a tieňa i opracovaniu povrchu materiálu.