Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 441 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

antikodón

antikodón [gr.] — triplet nukleotidov na molekule transferovej ribonukleovej kyseliny (tRNA), ktorý je komplementárny s bázovými pármi kodónového tripletu na molekule mediátorovej ribonukleovej kyseliny (mRNA).

antikoncepcia

antikoncepcia [gr. + lat.] — súbor opatrení na dočasné reverzibilné zabránenie otehotneniu; ochrana pred počatím. Existuje niekoľko spôsobov antikoncepcie s rôznou spoľahlivosťou, výhodami a nevýhodami.

Metódy periodickej abstinencie (metódy bez použitia mechanických alebo iných prostriedkov): 1. Oginova-Knausova metóda (vypočítava plodné dni na základe hodnotenia začiatku menštruácie); 2. meranie bazálnej teploty (plodných je 5 dní pred ovulačným výstupom teploty a 2 dni po ňom); 3. prerušovaný pohlavný styk. Tieto metódy sa pokladajú za nespoľahlivé.

Bariérové metódy (metódy s použitím mechanických prostriedkov): 1. mužský prezervatív (účinne zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice ženy a súčasne je aj prevenciou proti chorobám prenášaným pohlavným stykom); 2. ženský pesar (zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice); 3. vnútromaternicové teliesko (účinnosť tejto metódy nie je absolútna a gravidita je možná).

Ďalším spôsobom antikoncepcie je používanie antikonceptív (látok na prevenciu vzniku tehotenstva), ktoré sa rozdeľujú na hormonálne (perorálne a implantačné) a miestne (aplikácia spermicídnych látok deštruujúcich spermie vo forme krémov, želé ap.). Na perorálnu antikoncepciu sa používajú 2 typy prípravkov: 1. kombinácia estrogénov a gestagénov; 2. gestagény bez súčasného podávania estrogénov. Antikoncepčný účinok kombinácie estrogénov a gestagénov spočíva v potlačení vylučovania gonadotropínov, čo vedie k zabráneniu ovulácie (estrogén bráni ovulácii a pridaný gestagén zaisťuje rýchlo sa začínajúce a nie príliš dlho trvajúce menštruačné krvácanie po vysadení hormónu). Účinnosť trvalo podávaných gestagénov je nižšia v porovnaní s uvedenou kombináciou. Spoľahlivosť kombinovaných prípravkov je 0,5 – 1 tehotenstvo na 100 žien s rizikom otehotnenia. Pri užívaní hormonálnych antikonceptív je potrebné vylúčiť stavy, ktoré by mohli spôsobiť komplikácie (zápaly žíl, hypertenzia, hyperlipidémia ap.). U zdravých žien, nefajčiarok, je bez vedľajších nepriaznivých účinkov. Miestna antikoncepcia sama nie je spoľahlivá, preto ju treba kombinovať s mechanickou (bariérovou) ochranou.

Na Slovensku sa do 2004 podľa zákona o Liečebnom poriadku poskytovala dispenzárna starostlivosť ženám používajúcim hormonálnu a vnútromaternicovú antikoncepciu.

antikorodanty

antikorodanty [gr. + lat.], antikorózne prísady — látky pridávané do korózneho prostredia v takej nízkej koncentrácii, že podstatne nemenia jeho zloženie, ale výrazne znižujú mieru napadnutia kovov koróziou. Podľa mechanizmu pôsobenia sa rozlišujú chemické, povrchovo adsorpčné a difúzne antikorodanty. Typickým chemickým antikorodantom je hydrazín, ktorý sa používa v parovodných okruhoch elektrární a teplární. Reaguje s kyslíkom rozpusteným vo vode na dusík a vodu a súčasne redukuje oxid železitý Fe2O3 na stenách potrubí na stály oxid železnato-diželezitý Fe3O4. Antikorózne účinky majú viaceré typy tenzidov, ktorých polárna časť molekuly (amino-, alkoxy- alebo amidoskupina) atakuje kovový povrch a nepolárna časť (dlhý alkyl) zabraňuje prístupu látky spôsobujúcej koróziu ku kovovému povrchu. Antikorózne pôsobia aj soli kyseliny benzoovej, deriváty cyklohexylamínu, niektoré nitroalkány, kaptax a i.

antikorózna ochrana

antikorózna ochrana, protikorózna ochrana — spôsob povrchovej úpravy kovov na ochranu pred koróziou. Najjednoduchší a najpoužívanejší spôsob antikoróznej ochrany sú nátery (→ antikorózne pigmenty) alebo smalty. Účinnejšie je pokovovanie, keď sa menej ušľachtilý kov elektrolyticky pokryje vrstvou ušľachtilejšieho kovu odolnejšieho proti korózii (napr. železo sa môže katodicky pochrómovať alebo poniklovať). Takáto ochrana je účinná len pri dokonalom pokrytí povrchu. V prípade porušenia ochrannej vrstvy začne menej ušľachtilý kov korodovať. Pokovovať možno aj menej ušľachtilým kovom (anodické pokovovanie), keď sa napr. železo pokryje vrstvou zinku. Ochranná vrstva kovov sa môže naniesť aj metalurgicky, prípravou špeciálnych zliatin, pri ktorých ochranné vrstvy vznikajú samovoľne počas metalurgického procesu. Proti kyslej korózii sa pridávajú do korózneho prostredia inhibítory (→ antikorodanty). Špeciálnym druhom antikoróznej ochrany je pasivácia kovov.

antikorózne pigmenty

antikorózne pigmenty — zložky náterových látok, ktorých funkciou je ochrana povrchov proti korózii. Najrozšírenejšie sú mínium (oxid diolovnato-olovičitý Pb3O4), chróman zinočnatý a práškové kovové pigmenty – zinkový, hliníkový, olovený a i.

antikvariát

antikvariát [lat.]. — špecializované kníhkupectvo zaoberajúce sa kúpou a predajom rôznych druhov vydaní starých a použitých kníh, notového materiálu, časopisov, albumov, rytín, rukopisov ap. Nakupuje knihy od súkromných osôb, prípadne duplikáty z knižníc, organizuje knižné aukcie. Ceny kníh nie sú stabilné, závisia od ponuky a dopytu. Pri starých a vzácnych tlačiach sa stanovujú podľa špeciálnych kritérií.

antikvárium

antikvárium [lat.] — renesančný názov zbierky antických, ale aj iných starožitností.

Antilibanon

Antilibanon, arab. Džabal Lubnán aš-Šargí — hrasťové vápencové pohorie v Prednej Ázii na hranici Sýrie s Libanonom; maximálna výška 2 629 m n. m. Takmer bez zrážok a vegetácie. V nižších polohách hospodárenie na terasovitých políčkach.

antilopy

antilopy [gr.] — jednotný názov dutorohých prežúvavcov z čeľade turovité, v súčasných zoologických systémoch rozčlenenej na 10 podčeľadí; štíhle stádovité kopytníky rôznych veľkostí s dlhými nohami, krátkym chvostom a krátkou srsťou pochádzajúce z Afriky a juž. Ázie, ktoré patria medzi najrýchlejšie suchozemské živočíchy. Patria sem rody a množstvo druhov z 9 podčeľadí (okrem podčeľade Caprinae): Aepycerotinae (→ impala), Alcelaphinae (→ byvolce), Antilopinae (tzv. pravé antilopy), Bovinae (napr. bongo), Cephalophinae (napr. chochlatka), Hippotraginae, Pantholopinae (→ čiru), Peleinae a Reduncinae (→ vodárka).

Do podčeľade Antilopinae patria napr. iba v oblastiach juž. Afriky žijúci druh antilopa skákavá (Antidorcas marsupialis) so škoricovohnedým chrbtom a bokmi, s bielym zadkom, spodnou stranou tela, ako aj s bielou tvárou, na ktorej sa od papule cez oko tiahne tmavý pás, a pri obidvoch pohlaviach s čiernymi lýrovitými, do 30 cm dlhými rohmi, v Indii a Pakistane žijúci druh antilopa jeleňovitá (Antilope cervicapra) s výrazným pohlavným dimorfizmom (samec má hlavu, boky a vonkajšiu stranu končatín tmavohnedosivú až čiernu, brucho, hruď a vnútorné strany nôh biele a do 70 cm dlhé rohy špirálovito stočené a v spodnej časti vrúbkované, samica je výrazne svetlejšia, žltohnedá až žltá, rohy jej rastú len veľmi vzácne), vo vých. Afrike (Somálsko, Uganda, Keňa) žijúci druh antilopa dlhokrká (Litocranius walleri, v starších zoologických systémoch aj gazela gerenuk) s gaštanovohnedým vrchom tela, pri obidvoch pohlaviach s pieskovokrémovými bokmi a s bielym bruchom, pri samcoch s lýrovitými, špičkami smerom dopredu stočenými, do 35 cm dlhými rohami, ako aj rody dik-dik, sajga a goa.

Do podčeľade Hippotraginae patria napr. vo vých. a v juhových. Afrike žijúci druh antilopa vraná (Hippotragus niger) s čiernohnedým až čiernym telom s bielym zadkom a bruchom a s čierno-bielou kresbou na tvári (pri samcoch), s gaštanovým alebo s orieškovohnedým telom (pri samiciach) a pri obidvoch pohlaviach s hrubými výrazne vrúbkovanými rohmi, v záp., str. a vo vých. Afrike žijúci druh antilopa konská (Hippotragus equinus) s červeným až hnedým telom s bielym bruchom a s bielo-čiernou kresbou na tvári, pri obidvoch pohlaviach s dozadu ohnutými, na koncoch od seba rozostúpenými, po celej dĺžke vrúbkovanými rohmi, pri samcoch dlhými okolo 75 cm, pri samiciach okolo 65 cm, ako aj rody adax a oryx.

Do podčeľade Peleinae patrí jediný druh antilopa srnčia (Pelea capreolus) so sivou srsťou, pri samcoch s rovnými ostrými rohmi, ktorá žije vo vyššie položených trávnatých horských oblastiach Južnej Afriky, Zimbabwe, Lesotha a Svazijska.

Antilský oblúk

Antilský oblúk — podmorský chrbát v Karibskom mori zasahujúci na východ do otvoreného Atlantického oceána. Nad morskú hladinu vystupuje ako ostrovný oblúk tvorený Veľkými Antilami a Malými Antilami. Ostrovný pás, ku ktorému patria Kuba, Jamajka, Haiti, Portoriko a geologicky i Panenské ostrovy, tvoria zvyšky vrásových a zlomových pohorí. Jednotlivé ostrovy Veľkých Antíl sú lemované rôzne širokým šelfom. Morfológiu záp. časti Malých Antíl ovplyvnila počas treťohôr a recentu sopečná činnosť, ktorá kontrastuje s tabuľovitým charakterom vých., vápencovej oblasti.

Antilský prúd

Antilský prúd — povrchový prúd v záp. časti Atlantického oceána, pokračovanie Severného rovníkového prúdu. Pohybuje sa vých. od Antíl a Bahám a spája sa s Golfským prúdom. Teplota vody 25 – 28 °C, rýchlosť 25 – 50 cm/s.

antimalariká

antimalariká [gr. + tal.] — lieky používané pri liečbe a prevencii malárie. Účinkujú zásahom do rôznych štádií vývinového cyklu plazmódií. Patria k nim predovšetkým chlorochin, meflochin, primachin, pyrimetamín a chinín. Na liečbu antimalarikami je rezistentná tropická malária.

antimenzium

antimenzium [gr. > lat.] — prikrývka (často hodvábna) používaná v pravoslávnej cirkvi na oltári pri slávnosti liturgie. Môžu v nej byť zašité relikvie.

antimetabolity

antimetabolity [gr.] — zlúčeniny, ktoré sa štruktúrou podobajú prirodzeným metabolitom, takže môžu namiesto nich vstupovať do enzýmových reakcií a brzdiť ich alebo úplne blokovať (tzv. inhibítory enzýmov). Patria sem antivitamíny, antihormóny, analógy proteínových aminokyselín a i. Špecifický charakter pôsobenia antimetabolitov často umožňuje ich terapeutické využitie (karcinostatiká, virostatiká, antibiotiká ap.).

antimikrobiálna úprava

antimikrobiálna úprava — záverečná povrchová úprava textílií, ktorá ničí plesne a baktérie a zabraňuje ich rozmnožovaniu na vlákne alebo na povrchu textílie. Má konzervačný, protihnilobný, dezinfekčný, dezodoračný a hygienický účinok. Používa sa na úpravu stanov, plachtovín, celtovín.

antimikrobiálne látky

antimikrobiálne látky — syntetické látky alebo produkty metabolizmu mikroorganizmov so selektívnou toxicitou proti iným mikroorganizmom. Uplatňujú sa v modernej lekárskej praxi, eliminujú infekčné mikroorganizmy, zabraňujú rozširovaniu infekcie. Terapeuticky vhodné sú antimikrobiálne látky s vyššou toxicitou proti infikujúcemu patogénu ako proti organizmu hostiteľa. Najväčšiu skupinu antimikrobiálnych látok tvoria antibiotiká. Pri výbere antimikrobiálnej látky vhodnej na liečenie ochorenia sa zohľadňuje citlivosť patogénneho mikroorganizmu na príslušnú antimikrobiálnu látku, jej vedľajšie účinky (vrátane toxických) na organizmus hostiteľa, biotransformácia zlúčeniny in vivo a chemické vlastnosti, ktoré určujú jej distribúciu v tele. Niektoré antimikrobiálne látky interagujú s cytoplazmatickou membránou mikroorganizmov, vyvolávajú zmeny jej štruktúry a následné uvoľnenie bunkového obsahu, iné blokujú normálnu syntézu bunkovej steny, replikáciu DNA alebo proteosyntézu. Užitočnými antimikrobiálnymi látkami sú aj štruktúrne analógy niektorých vitamínov.

antimodernistická prísaha

antimodernistická prísaha — v katolíckej cirkvi prísaha všetkých členov kléru a bohoslovcov pri prijímaní kňazského svätenia zavedená 1910 po odsúdení modernizmu pápežom Piom X. dekrétom Lamentabili sane exitu (3. 7. 1907) a encyklikou Pascendi Dominici gregis (8. 9. 1907) a po vyhlásení exkomunikácie všetkých, čo obhajovali modernizmus. Uplatňovaná do 1967.

antimón

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm3, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb2O5. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb2O3 alebo Sb2O5 v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb2O3 (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb2S3, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO3)3 sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)6] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)6], sulfid antimoničný Sb2S5 (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb2O5.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb2O3, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

antimónový oker

antimónový oker — súhrnné pomenovanie žltkastých zemitých druhotných oxidačných minerálov antimonitu. Antimónový oker najčastejšie tvoria cervantit Sb3+Sb5+O4, na Slovensku známy už začiatkom 19. stor. (napr. Pernek), a stibikonit \(\mathrm{Sb^{3+}Sb^{5+}_2O_6(OH)}\), nájdený napr. v Dúbrave (okres Liptovský Mikuláš) a Kremnici.

antimutagén

antimutagén [gr. + lat.] — látka znižujúca frekvenciu indukovaných a (alebo) spontánnych mutácií. Antimutagénny efekt môže byť spôsobený interakciou látky s mutagénom alebo aktiváciou bunkových mechanizmov opravujúcich poškodenia genetického materiálu po pôsobení mutagénu.

antimykotiká

antimykotiká [gr.] — lieky používané na liečbu infekčných chorôb spôsobených hubami (→ mykózy). Terapeuticky sa používajú imidazolové deriváty, ktoré majú fungistatický (zastavujú rast húb) alebo fungicídny (ničia huby) účinok a široké antimykotické spektrum. Sú vhodné na miestnu aplikáciu (klotrimazol). V liečbe systémových mykóz sa používa amfotericín B. Proti dermatofytom pôsobí grizeofulvín.

antinaturalizmus

antinaturalizmus [gr.+ lat.] — všeobecne tendencia proti zákonom prírody a prirodzeného poriadku, opak naturalizmu. Snaha nereprodukovať skutočnosť verne, realisticky, ale ju čo najviac štylizovať, pretvárať podľa fantázie a obrazotvornosti. V umení sa antinaturalizmus nesústreďuje na presný opis postáv, ale narába so symbolickými, abstraktnými a subjektívnymi prvkami.

antinómia

antinómia [gr.] — najčastejšie dvojica výrokov, ktoré sa navzájom vylučujú, i keď sa oba zdajú byť dostatočne zdôvodnené. V logike ide zvyčajne o dvojicu protirečiacich si výrokov, z ktorých jeden vyplýva z druhého. Pojem antinómie pochádza z antiky.

Sémantické antinómie sú spojené so vzťahmi označovania a referencie. Najznámejšou starovekou sémantickou antinómiu je antinómia luhára: Ak niekto povie výrok To, čo teraz hovorím, nie je pravda, tak v prípade, že je tento výrok pravdivý, nehovorí pravdu, a výrok je teda nepravdivý. Ak je však výrok nepravdivý, nepovedal nepravdu, a výrok je teda pravdivý.

Logické antinómie sú formulované v jazyku teórie množín. Najvýznamnejšia z nich je Russellova antinómia: O každej množine možno uvažovať, či je prvkom seba samej. Nech \(M\) je množina všetkých tých množín, ktoré nie sú prvkami seba samých. Vzniká otázka, aký charakter má \(M\), či je sama sebe prvkom alebo nie. Z predpokladu, že \(M\) patrí do \(M\), vyplýva, že nespĺňa podmienku pre množiny patriace do \(M\), a teda nie je prvkom \(M\). Ak vychádzame z predpokladu, že \(M\) nie je z \(M\), znamená to, že spĺňa uvedenú podmienku, a teda \(M\) patrí do \(M\). Objav tejto antinómie viedol k vytvoreniu axiomatickej teórie množín a teórie typov.

Vo filozofii používal Zénón z Eley termín apória s významom antinómia. Antinómia sa často vyskytuje aj v scholastickej logike. U I. Kanta má antinómia tzv. čistého rozumu tieto podoby:

1. svet je (nie je) konečný,

2. každá (žiadna) substancia sa skladá (neskladá) z jednoduchých častí,

3. na svete existuje (neexistuje) sloboda,

4. prapríčina sveta existuje (neexistuje).

Kantove antinómie nie sú zdôvodniteľné prostriedkami formálnej logiky.

antinominizmus

antinominizmus [gr.] — učenie, podľa ktorého sú kresťania slobodní preto, lebo sú pod zákonom Božej milosti, a nie sú povinní zachovávať mravné predpisy Starého zákona. Termín označuje aj pomýlené svojvoľné chápanie kresťanskej slobody nazývané libertinizmus.

Antiochia

Antiochia, gr. Antiocheia — antické mesto v Malej Ázii na ľavom brehu rieky Orontes (dnes Asi); dnes mesto Antakya v Turecku. Založené 301 pred n. l. sýrskym kráľom Seleukom I. Nikatorom na križovatke obchodných ciest medzi Malou Áziou a Sýriou a nazvané podľa jeho brata. Jedno z najvýznamnejších miest helenistického sveta, hlavné mesto seleukovskej ríše. Antiochia bola postavená podľa helenistických urbanistických plánov na šachovnicovom pôdoryse. Hlavnú ulicu spájajúcu prístavy lemovali stĺporadia, pitná voda sa privádzala akvaduktmi z okolitých hôr. V blízkosti ležal ostrovček Dafné, na ktorom bol chrám boha Apolóna. R. 64 pred n. l. sa Antiochie zmocnili Rimania, stala sa hlavným mestom rímskej provincie Sýria a sídlom rímskeho miestodržiteľa. V rímskom období mesto prekvitalo (tretie najväčšie mesto Rímskej ríše), malo vybudované množstvo verejných i súkromných budov (námestia, chrámy, baziliky, paláce, divadlo, amfiteáter). V 3. stor. bola hlavná ulica dláždená, v mnohých domoch a palácoch sa našli početné mozaiky. R. 526 bola Antiochia zničená zemetrasením, po vpáde Peržanov 540 úplne spustošená, znovu vybudovaná za Justiniána I. Veľkého. R. 638 obsadená Arabmi. V kresťanskom období tu vznikla prvá kresťanská obec, Antiochia sa stala sídlom kresťanského patriarchu, tu boli stúpenci Kristovho učenia prvýkrát označení ako kresťania (Christianoi), stala sa centrom ranokresťanskej teológie (→ antiochijská škola). R. 1098 dobytá križiakmi, hlavné mesto Antiochijského kniežatstva, 1268 opäť arabská, od 1516 súčasť Osmanskej ríše. Narodili sa tu napr. rímsky historik Ammianus Marcellinus a rečník Libanios, v ktorého početných dielach a listoch sa zachoval obraz rušného mesta zo 4. stor. n. l.

antiochijská škola

antiochijská škola — označenie okruhu kresťanských teológov 4. – 5. stor., ktorí mali (pôvodom alebo zmýšľaním) vzťah k starosýrskej Antiochii. Spájala ich duchovná spolupatričnosť, na rozdiel od alexandrijskej školy sa neinštitucionalizovali. K starším predstaviteľom antiochijskej školy patrili Lucián Mučeník (*240 – 250, †312) a okruh jeho stúpencov a žiakov (tzv. syllukianisti), z mladších Diodóros z Tarsu (†pred 394), Theodóros z Mopsuestie (*október 350, †428), Theodórétos z Cyru, najvýznamnejším predstaviteľom bol Ján Zlatoústy. Antiochijská škola sa zaslúžila o utvorenie predpokladov na vedeckú biblickú exegézu. Vznikli v nej početné komentáre k Svätému písmu, vyznačovala sa jeho historicko-gramatickým výkladom, hľadala doslovný význam biblických textov. V teológii antiochijská škola predstavovala špekulatívno-filozofický smer.

antioxidanty

antioxidanty [gr.], antioxidačné prísady — prírodné alebo syntetické zlúčeniny, inhibítory oxidácie, ktoré svojou prítomnosťou už v nízkych koncentráciách bránia samovoľnej oxidácii potravín, polymérov (plastov, gumy), motorových olejov, pohonných látok, kozmetických výrobkov atď., čím prispievajú k zachovaniu ich pôvodných fyzikálnych a chemických vlastností.

Samovoľná oxidácia, reakcia so vzdušným kyslíkom, prebieha reťazovým radikálovým mechanizmom. Značne je urýchľovaná teplom, ultrafialovým žiarením, katalytickým pôsobením kovov a v oxidačnom procese vznikajúcimi hydroperoxidmi. Antioxidanty zachytávajú voľné radikály (lapače radikálov), neradikálovo rozkladajú hydroperoxidy alebo dezaktivujú kovové katalyzátory. Ako lapače peroxylových radikálov pôsobia deriváty priestorovo tienených fenolov (2,6-diterc-butyl-4-metylfenol), aromatické amíny (N,N-difenyl-p-fenyléndiamín) a deriváty 2,2,6,6-tetrametylpiperidínu. Na eliminovanie iniciačného účinku hydroperoxidov sa používajú tioétery (estery kyseliny 3,3’-tiodipropiónovej) a alkyl, resp. arylfosfity. Tretiu skupiny tvoria látky (hydrazidy kyselín, polyhydrazidy, melamín, benzotriazoly), ktoré s kovmi dávajú neaktívne komplexy. Vhodnou kombináciou antioxidantov, často aj s fotostabilizátormi, sa dosahuje synergický efekt v predĺžení životnosti chránených výrobkov z organických látok.

Mnohé požívatiny obsahujú prirodzené antioxidanty, ako sú napr. flavonoidy, látky trieslovinovej povahy, najmä deriváty kyseliny kávovej (3,4-dihydroxyškoricovej), kyseliny askorbovej (vitamín C) a i. Viaceré sú obsiahnuté v koreninách (majorán, šalvia), ale prirodzené antioxidanty väčšinou nemajú stále zloženie, izoláciou sa stávajú menej účinnými a sú drahé. Preto sa na stabilizáciu presne vymedzeného sortimentu potravinárskych produktov používajú povolené antioxidanty, ako sú tokoferoly (vitamín E), kyselina askorbová, estery kyseliny galovej, BHT (butylovaný hydroxytoluén), BHA (butylovaný hydroxyanizol) a i. Oxidácia potravín sa dá spomaliť aj obmedzením prístupu kyslíka a rušením funkcie enzýmov v potravinách (balenie potravín, máčanie v roztoku soli alebo kyseliny citrónovej, tepelná inaktivácia, blanšírovanie ovocia a zeleniny ap.). Do kozmetických výrobkov sa pridáva komplex kozmeticky účinných látok s antioxidačnými vlastnosťami (vitamíny E, C, A, β-karotén, selén, enzým superoxiddismutáza), ktorý odstraňuje voľné radikály na povrchu a vnútri kože vznikajúce ako produkty metabolizmu, vplyvom slnečného žiarenia, znečisteného životného prostredia atď.

antiozonanty

antiozonanty [gr.] — prísady do kaučukových zmesí a plastov zvyšujúce ich odolnosť proti účinkom ozónu; špeciálny druh antioxidantov. Používajú sa najmä N,N′-dialkyl (cykloalkyl), príp. aryl deriváty p-fenyléndiamínu (→ fenyléndiamíny).

antiparalelizmus

antiparalelizmus [gr.], antiparalelná orientácia — orientácia komplementárnych polynukleotidových reťazcov v dvojreťazcových molekulách nukleových kyselín charakteristická smerom fosfodiesterových väzieb: 3’-5’ na jednom reťazci, 5’-3’ na druhom reťazci, t. j. na jednom reťazci smerujú väzby od nukleotidu C3’ k C5’ nasledujúceho nukleotidu a na druhom reťazci opačne (→ DNA reťazec).

antiparazitiká

antiparazitiká [gr.] — látky používané proti parazitom buď na povrchu tela (antimykotiká, antiskabiotiká), alebo v organizme (anthelmintiká, antiprotozoiká).

antiparkinsoniká

antiparkinsoniká [gr. + vl. m.] — lieky používané pri liečbe Parkinsonovej choroby; odstraňujú jej charakteristické príznaky (trasenie, svalovú stuhnutosť, stratu koordinovaných pohybov). Zlepšenie stavu možno dosiahnuť buď znížením učinku acetylcholínu podaním parasympatolytík, alebo zvýšením koncentrácie dopamínu (levodopa, amantadín).

antipasát

antipasát [gr. + špan. > hol.] — výškový vietor v str. a horných vrstvách troposféry nad prízemným pasátom, ale v opačnom smere. Vyskytuje sa medzi rovníkovým pásom nízkeho a subtropickým pásom vysokého tlaku vzduchu na oboch pologuliach (25 – 30° zemepisnej šírky). V dôsledku vplyvu vychyľujúcej sily zemskej rotácie (Coriolisova sila) sa na sev. pologuli antipasát stáča doprava, takže fúka od juhozápadu na severovýchod; na juž. pologuli sa otáča doľava a fúka od severozápadu na juhovýchod.

antipascha

antipascha [gr. + aramejsky > gr.], aj Tomášova nedeľa — vo vých. cirkvi prvá nedeľa po Veľkej noci (pasche), keď sa číta evanjeliový príbeh o sv. Tomášovi a jeho pochybovaní o vzkriesení Ježiša Krista (J 20, 25).

antipatárie

antipatárie [gr.], Antipatarida — rad z podkmeňa koraly, trieda šesťlúčovky (Hexacorallia). Morské živočíchy vyskytujúce sa v koralových útesoch najmä v oblasti Karibiku a v Mexickom zálive, ktoré vytvárajú do 6 m vysoké, zvyčajne hnedé, šedé alebo čierne kolónie podobné najmä kríkom. Patrí sem okolo 100 druhov, napr. do 1,5 m vysoká antipatária kríčkovitá (Antipathes pennacea) alebo Paranthipates larix; rezaním a brúsením sa z nich vyrábajú šperky.

antipatia

antipatia [gr.] — výrazný negatívny emočný postoj k určitej osobe, ktorý môže byť podmienený jej súčasným alebo predchádzajúcim správaním, výzorom alebo inými prejavmi. Zdroj a príčiny antipatie si človek nemusí uvedomovať a nemusí ich ani vedieť opísať. Antipatia vo vzťahu k živočíchom, predmetom, činnostiam a podobne sa nazýva averzia. Opak: sympatia.

antiperspiranty

antiperspiranty [gr. + lat.] — kozmetické prípravky používané proti poteniu. Zabraňujú vylučovaniu potu na povrch pokožky tým, že sťahujú alebo uzatvárajú potné žľazy (póry). Ako účinné látky sa používajú hlinité soli (najmä chloridy) a zlúčeniny zirkónia, živice a silice. Antiperspiranty zvyčajne obsahujú aj antimikrobiálne prísady a dezodoračné látky. Vyrábajú sa v tekutej a tuhej forme.

antipertit

antipertit, antiperthit [gr.] — minerál zo skupiny plagioklasov. Obsahuje aj drobné útvary draselného živca. Náleziská: Nórsko, Austrália, USA.

antipód

antipód [gr.] —

1. človek bývajúci na protiľahlej strane zemegule; protinožec;

2. odporca v názore, protivník;

3. chem. starší názov enantiomérov; → chiralita.

antipódy

antipódy [gr.] — 1. bot. antipodes — tri bunky na chalazálnom (spodinovom, bazálnom) póle zárodočného mieška vo vajíčku krytosemenných rastlín. Vznikajú pri trojnásobnom mitotickom delení jadra materskej bunky zárodočného mieška s polovičným počtom chromozómov spolu s 3 vrcholovými a 2 centrálnymi jadrami; 2.antipód.

antiportový prenášač

antiportový prenášač, translokátor — väčšinou membránová bielkovina uskutočňujúca transport adenozíndifosfátu (ADP) a adenozíntrifosfátu (ATP) v dýchacom reťazci s oxidačnou fosforyláciou.

antiprotozoiká

antiprotozoiká [gr.] — lieky používané proti ochoreniam, ktoré sú spôsobené patogénnymi jednobunkovými organizmami (napr. amébiáza, leishmanióza, trichomoniáza, trypanozomiáza). Veľkú, samostatnú skupinu tvoria lieky proti jednobunkovým organizmom z rodu Plasmodium (→ antimalariká).

antipruriginóza

antipruriginóza [gr. + lat.] — lieky proti svrbeniu, ktoré je príznakom sprevádzajúcim rad kožných a vnútorných chorôb a je často horšie ako bolesť. Na odstránenie týchto ťažkostí sa využívajú chladivé krémy, povrchové anestetiká, systémovo H1-antihistaminiká.

antipsoriatiká

antipsoriatiká [gr.] — lieky na liečbu lupienky (psoriázy). Nie je možné ju celkom vyliečiť, len na určitý čas upokojiť aplikáciou mastí s obsahom dechtu, kortikoidov a celkovým podávaním metotrexátu.

antipyrín

antipyrín [gr.], C11H12N2O — analgeticko-antipyreticky účinkujúca látka, heterocyklická zlúčenina, derivát pyrazolónu. Historický predchodca amidopyrínu, v porovnaní s ním má však slabší (najmä analgetický) účinok. Dnes sa používa veľmi málo. Stanovenie biologického polčasu antipyrínu sa využíva v hepatológii na posúdenie biotransformačnej funkcie pečene.

antireumatiká

antireumatiká [gr.] — lieky používané na liečbu reumatických ochorení. Tlmia zápalový proces a bolesti v mieste zápalu. Tvoria farmakologicky nejednotnú skupinu. Patria sem najmä nesteroidné antireumatiká, z ktorých k najznámejším patria látky odvodené od kyseliny salicylovej (kyselina acetylsalicylová), kyseliny propiónovej (ibuprofén) a kyseliny octovej (diklofenak), soli zlata, penicilamín, imunomodulanciá (metotrexát, cyklosporín A) a glukokortikoidy.