Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 441 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

antidetonátory

antidetonátory [gr. + lat.], antidetonačné prísady — látky potláčajúce detonačné spaľovanie automobilových a leteckých benzínov, a tak zvyšujúce ich oktánové číslo. Antidetonátory sú organické zlúčeniny (anilín, N-metylanilín) alebo organokovové zlúčeniny niklu (tetrakarbonyl niklu), mangánu ((metylcyklopentadienyl)trikarbonylmangán, MMT), olova (tetraetylolovo, TEO; tetrametylolovo, TMO) alebo železa (ferocén, pentakarbonyl železa). Uplatnenie našli iba TEO, TMO a MMT. Benzíny obsahujúce tetralkylderiváty olova (TEO, TMO) sa označovali ako olovnaté benzíny. Pridávanie olovnatých zlúčenín do automobilových benzínov je od 2000 v Európe zakázané.

antidiabetiká

antidiabetiká [gr.] — lieky používané na liečbu cukrovky. Patrí k nim inzulín, ktorým sa lieči najmä cukrovka detského veku (1. typu), ale aj starecká cukrovka (2. typu) v ťažšom štádiu. Do skupiny perorálnych antidiabetík (PAD, látky nehormonálneho charakteru, v tabletkovej forme, znižujú zvýšenú hladinu glukózy v krvi) patria deriváty sulfonylmočoviny (napr. glibenklamid), ktoré zvyšujú uvoľňovanie inzulínu z podžalúdkovej žľazy, účinkujú len u pacientov so zachovanou sekréciou inzulínu, môžu mať nepriaznivý účinok (hypoglykémia), a biguanidy (napr. metformín, ktorý však môže zapríčiniť laktacidémiu).

antidiuretiká

antidiuretiká [gr.] — látky znižujúce tvorbu moču. Sú hormonálneho charakteru – prírodný hormón (adiuretín) a jeho polosyntetické deriváty (dezmopresín, lyzín), ktoré regulujú diurézu stimuláciou spätnej resorpcie vody v obličkách. Používajú sa najmä pri močovej úplavici.

antidizajn

antidizajn [gr. + lat. > angl.], anti-design — smer v dizajne hlásaný extrémne radikálnymi architektmi a dizajnérmi postmoderných talianskych skupín Archigram, Archizoom Associati a Studio Alchimia v 60. rokoch 20. stor. Súčasť postmoderných teórií umenia (napr. banal designu). Nadväzuje na pop-art v dizajne a ironizuje tzv. good form funkcionalistických tendencií. Hlavní teoretici: A. Branzi, Charles Jencks (*1939).

antidráma

antidráma [gr.] — nepresné označenie experimentálnych foriem modernej drámy ako protikladu realistickej divadelnej hry. Termín sa najčastejšie používa v súvislosti s absurdnou drámou.

antidrómny orgán

antidrómny orgán — rastlinný orgán, ktorý má genetickú špirálu z hľadiska pravo- alebo ľavotočivosti odlišnú od špirály orgánu, z ktorého vyrastá (napr. ak má stonka pravotočivú a z nej vyrastajúci konár ľavotočivú genetickú špirálu).

antiemetiká

antiemetiká [gr.], antivomitiká — lieky tlmiace vracanie. Užívajú sa pri nevoľnosti z cestovania a zo závratu, pri nevoľnosti pri chorobách vnútorného ucha, nervového systému, pri vracaní spôsobenom inými liekmi (napr. cytostatikami). Tvoria farmakologicky a chemicky nejednotnú skupinu.

antiepileptiká

antiepileptiká [gr.], antikonvulzíva — lieky znižujúce výskyt epileptických záchvatov a ich motorických prejavov. Zvyšujú prah dráždivosti na synapsách v mozgovej kôre a tlmia šírenie kŕčového podráždenia z epileptogénneho ložiska bez toho, aby vyvolali rozsiahlejší útlm centrálneho nervového systému. K antiepileptikám patria zlúčeniny rôznych štruktúr (barbituráty, benzodiazepíny, hydantoín), ktoré môžu ovplyvniť všetky alebo len niektoré typy epilepsie. Užívajú sa za prísnej lekárskej kontroly a bez súhlasu lekára sa nesmú prestať užívať.

antiestrogény

antiestrogény [gr.] — látky zabraňujúce pôsobeniu estrogénov. Používajú sa na liečbu rakoviny prsníka (tamoxifen) a ženskej neplodnosti (klomifen).

antietatizmus

antietatizmus [gr. + fr.] — liberalistický smer proti zasahovaniu štátu do ekonomiky; hlásaný v 19. stor. najmä francúzskym ekonómom C. F. Bastiatom.

Antifašistická rada národného oslobodenia Juhoslávie

Antifašistická rada národného oslobodenia Juhoslávie, AVNOJ — najvyšší orgán prokomunistickej politickej moci založený 26. – 27. 11. 1942 v Bihaći na území ovládanom komunistickými partizánskymi oddielmi, do 1945 touto mocou považovaný za najvyšší zastupiteľský zbor, neskôr i za najvyšší domáci zákonodarný a výkonný orgán. Druhé zasadnutie AVNOJ (29. – 30. 11. 1943 v meste Jajce) rozhodlo nepovoliť kráľovi Petrovi II. Karadjordjevićovi návrat do krajiny, odňať právomoci exilovej vláde a odsúdiť činnosť D. Mihajlovića. Tretie zasadnutie (7. – 8. 10. 1945) sa vyhlásilo za Dočasné národné zhromaždenie, ktoré fungovalo až do volieb v novembri 1945. Predsedom bol I. Ribar, členmi prevažne komunisti, časť predstaviteľov ľavicových prúdov a ľavicovej inteligencie (→ Juhoslávia).

Antifašistický front Slovanov

Antifašistický front Slovanov — politická a kultúrna organizácia Slovákov v Maďarsku vytvorená pod bezprostredným vplyvom Všeslovanského výboru v Moskve a jeho organizačných zložiek v bývalej Juhoslávii a Rumunsku. Ustanovujúci zjazd sa konal 18. 2. 1945 v obci Battonya (Békešská župa), kde sa i organizačne rozčlenil na slovenskú (sídlo v Békešskej Čabe) a juhoslovanskú (Päťkostolie – Pécs) sekciu. Predsedom sa stal evanjelický farár M. Francisci, tlačovým orgánom bol časopis Sloboda (1945 – 48). Slovenská sekcia svoje požiadavky zhrnula v lete 1945 v Kultúrnom programe Slovákov v demokratickom Maďarsku a v nasledujúcom období sa v rámci pripravovanej medzištátnej výmeny obyvateľstva sústredila na organizovanie presídľovania Slovákov z Maďarska na Slovensko. V októbri 1947 sa osamostatnili juhoslovanská a slovenská sekcia a boli premenované na Demokratický zväz Juhoslovanov v Maďarsku a Zväz Slovanov v Maďarsku. Jeho predsedom sa stal A. Horák (od marca 1948 Ján Žúrik) a generálnym tajomníkom František Bartošek (redaktor Slobody). Po celom území Maďarska sa utvorilo 164 odbočiek, v ktorých bolo organizovaných viac ako 25-tis. Slovákov. Na zásah vládnucej Maďarskej strany pracujúcich bola táto organizácia zlikvidovaná a na pôsobenie medzi Slovákmi v Maďarsku vytvorila 1948 vlastnú organizáciu pod názvom Zväz demokratických Slovákov (od 1956 Demokratický zväz Slovákov, dnes Zväz Slovákov v Maďarsku).

antifibrinolytiká

antifibrinolytiká [gr. + lat. + gr.] — lieky používané na terapiu nadmernej fibrinolýzy, ktorú spôsobuje zvýšená aktivita enzýmu plazmínu. Patrí k nim napr. kyselina ε-aminokaprónová.

antiflatulenciá

antiflatulenciá [gr. + lat.] — lieky znižujúce tvorbu plynu v tráviacom systéme. Podávajú sa symptomaticky na odstránenie plynatosti, rihania alebo bolestivého tlaku v bruchu spojeného s plynatosťou. Podľa zloženia sa delia na preparáty obsahujúce dimetikon (dimetylpolysiloxán), preparáty obsahujúce bakteriálne kultúry alebo metabolické produkty baktérií (eubiotiká) a na kombinované prípravky.

antiflogistiká

antiflogistiká [gr.] — skupina látok, ktoré tlmia prejavy zápalu (pôsobia väčšinou symptomaticky – neodstraňujú jeho príčinu). Antiflogistiká sa delia sa na steroidné (odvodené od glukokortikoidov, ktoré majú steroidnú štruktúru) a nesteroidné (používajú sa najmä pri liečení reumatických ochorení a pri poúrazových stavoch). Majú aj analgetické a antipyretické účinky, preto sa používajú aj ako analgetiká – antipyretiká. Môžu zvyšovať krvácanie a poškodzovať žalúdok a iné orgány.

Antifón

Antifón, asi 480 pred n. l. Ramnus – 411 pred n. l. Atény — grécky antický rečník, politik, spisovateľ a učenec. Je považovaný za tvorcu schémy reči (úvod, fakty, dôkazy, svedectvá, záver). Zachovalo sa po ňom pätnásť rečí, skôr vzorových šablón (žaloba, obhajoba, replika žaloby, replika obhajoby) a zlomky, o. i. O prevrate (Peri metastaseós, 411 pred n. l.), kde sa sám obhajoval proti obvineniu z vlastizrady. Napriek znamenitej reči bol ako vodca oligarchickej strany za pokus o prevrat popravený.

Antifón

Antifón, 5. stor. pred n. l. — grécky antický filozof patriaci do skupiny starších sofistov. Prvý predložil humanistickú či rovnostársku verziu biologického naturalizmu. Stotožňoval prírodu s pravdou a konvenciu s mienkou. Nadviazal na Hippia z Elidy a jeho učenie o protikladnosti prírody a ľudských zákonov. Ako radikálny naturalista veril, že väčšina noriem správania je nielen ľubovoľná, ale aj v protiklade s prírodou. Normy sa podľa neho presadzujú zvonka, zatiaľ čo pravidlá prírody sú nevyhnutné. Pokladal za nevýhodné, ba až nebezpečné, aby ľudia, tvorcovia noriem, porušovali to, čo sami ustanovili. S týmito normami sa však nespája žiadna vnútorná nevyhnutnosť a nikto sa nemusí hanbiť za to, že ich poruší. Hanba a trest sú iba vonkajšie sankcie. Na tejto kritike konvenčnej morálky postavil Antifón utilitárnu etiku. Patril medzi niekoľkých aténskych intelektuálov, ktorí boli proti otroctvu. Zaoberal sa aj matematikou a mnohými politickými problémami. Z jeho prác sú známe dve knihy: O pravde (Peri tés alétheias) a O svornosti (Peri homonoias).

antifonár

antifonár [gr. > lat.], antiphonale, antiphonarium — liturgická kniha obsahujúca náboženské spevy s notovým záznamom. V prvých rokoch kresťanstva názov knihy liturgických spevov omše a ofícia. Neskôr sa začalo rozlišovať medzi antiphonariom missae (→ graduál), ktorý obsahoval spevy prednášané od oltára, a antiphonariom officiom, ktorý obsahoval antifóny do žalmov a responzóriá určené na spev počas tzv. hodiniek. Obidva boli v stredoveku často ilustrované.

antifrikčné povlaky

antifrikčné povlaky — povlaky chrániace kovové súčiastky pred ich opotrebovaním trením.

antifrikčné zliatiny

antifrikčné zliatiny — zliatiny s malým koeficientom trenia, malým modulom pružnosti a dobrou tepelnou vodivosťou (napr. ložiskový kov, Babbitov kov). Používajú sa na výrobu antifrikčných ložísk otočných žeriavov, mostných konštrukcií ap.

antifytopatogénny potenciál pôdy

antifytopatogénny potenciál pôdy — schopnosť pôdy ničiť alebo výrazne obmedzovať výskyt a šírenie škodlivých činiteľov, choroboplodných zárodkov a parazitov vyvolávajúcich rôzne ochorenia, ktoré sa podieľajú na znižovaní úrody a kvality produkcie.

antigénový determinant

antigénový determinant, epitop — časť molekuly kompletného antigénu, ktorá sa viaže s väzbovým miestom špecifickej protilátky alebo antigénového receptora T lymfocytov. Môže byť sekvenčného alebo konformačného typu.

antigestagény

antigestagény [gr.] — látky, ktoré väzbou na progesterónový receptor bránia väzbe a aktivite progesterónu.

antiglaukomatiká

antiglaukomatiká [gr.] — lieky, ktoré pri aplikácii do oka znižujú normálny aj zvýšený vnútroočný tlak.

Antigona

Antigona, gr. Antigoné — v gréckej mytológii dcéra kráľa Oidipa a Iokasty, sestra Ismény, Eteokla a Polyneika. Keď Oidipus musel opustiť Téby, pretože sa ukázalo, že sa oženil s vlastnou matkou, sprevádzala slepého otca do vyhnanstva. Jej bratia Eteoklés a Polyneikés bojovali o moc v Tébach, pričom Polyneikés zahynul a strýko Kreón ho zakázal pochovať. Antigona porušila kráľovský príkaz a brata pochovala, začo ju Kreón odsúdil na smrť a dal ju zamurovať do hrobky. Bohovia však dali najavo, že neschvaľujú tento čin, a preto ju Kreón prikázal oslobodiť. Bolo však neskoro, pretože Antigona sa v hrobke obesila. Jej snúbenec, Kreontov syn Haimón, si pred mŕtvou Antigonou vrazil do srdca meč a jeho matka Eurydika zo žiaľu nad synovou smrťou spáchala samovraždu. Príbeh spracoval grécky dramatik Sofoklés v tragédii Antigona, pričom ukázal, že je dôležitejšie dodržiavať trvalé, božské než premenlivé, kráľovské zákony. Sofoklova tragédia patrí k najlepším v antickej literatúre a ovplyvnila svetovú dramatickú tvorbu (V. Alfieri, J. Anouilh, J. Mysliveček, P. Karvaš a i.).

Antigonon

Antigonon — rod dvojklíčnolistových vždyzelených úponkatých lián z čeľade stavikrvovité so zvlnenými bledozelenými listami, s bohatými súkvetiami drobných bielych, jasnoružových alebo červených kvetov. Kvitnú zväčša v lete, v tropických podmienkach po celý rok, pestované sú citlivé na chlad, napr. Antigonon leptopus.

Antigonos I. Monofthalmos

Antigonos I. Monofthalmos (Jednooký) alebo Kyklop, genitív Antigona I. Monofthalma, 382 pred n. l. – 301 pred n. l. — macedónsky vojvodca, najvýznamnejší z diadochov. Po smrti Alexandra III. Veľkého spravoval Veľkú Frýgiu a územia v Malej Ázii, ale pred regentom Perdikkom musel ujsť k Antipatrovi do Macedónie. Po Perdikkovej smrti sa vrátil na svoje územia a bojoval proti Eumenovi z Kardie. Spojil sa s Kassandrom, Ptolemaiom (Ptolemaios I. Sótér) a Seleukom (Seleukos I. Nikator, gr. Nikatór) proti regentovi Polyperchontovi (Polyperchón), po Eumenovej smrti (316 pred n. l.) ovládol takmer celú Malú Áziu. R. 312 pred n. l. ho pri Gaze porazil Seleukos I. Nikator, 306 pred n. l. zvíťazil pri Salamíne na Cypre (loďstvu velil jeho syn Démétrios). Po tomto víťazstve ako prvý z diadochov prijal kráľovský titul. Keď sa pokúšal ovládnuť aj Macedóniu, spojili sa proti nemu ostatní Alexandrovi vojvodcovia Ptolemaios, Seleukos, Kassandros a Lysimachos a 301 pred n. l. ho porazili v bitke pri Ipse v Malej Ázii, kde i zahynul. Jeho nástupcom sa stal syn Démétrios I. Poliorkétés.

Antigonos II. Gonatas

Antigonos II. Gonatas, 320 pred n. l. – 239 pred n. l. — macedónsky kráľ (od 276 pred n. l.), syn Démétria I. Poliorkéta, vnuk Antigona I. Monofthalma. Vládcom Macedónie sa stal až po smrti Ptolemaia Kerauna. R. 277 pred n. l. porazil Keltov, ktorí vpadli na Balkánsky polostrov a spustošili Grécko. Dvakrát porazil epirského kráľa Pyrrha, potom sa stiahol na Peloponéz. Od 266 pred n. l. bojoval v strednom Grécku s Aténami a ich spojencami Arkádiou, Achájou a Eleou usilujúcimi sa o vymanenie spod macedónskej nadvlády, 262 pred n. l. sa Atény vzdali. V nasledujúcich rokoch bojoval s Pyrrhovým synom Alexandrom a pripojil k Macedónii územia predtým kontrolované Pyrrhom. Do ovládaných miest dosadil macedónske posádky, znova upevnil veľmocenské postavenie Macedónie, ktorej podliehala aj veľká časť gréckeho územia. Na svojom dvore sústredil mnohých gréckych filozofov a básnikov.

Antigonos III. Dósón

Antigonos III. Dósón, 263 pred n. l. – 221 pred n. l. — macedónsky kráľ od 227 pred n. l. (spočiatku od 229 pred n. l. správca ríše namiesto nedospelého Filipa V.), syn Démétria z Kyrény. Hneď po nástupe na trón musel bojovať s Ilýrmi, stratil Tesáliu a Atény, ale čoskoro ich znova pripojil k Macedónii. Vodca Achájskeho spolku Aratos zo Sikyónu ho povolal na pomoc v boji proti spartskému kráľovi Kleomenovi III. Spojil štáty stredného Grécka a na Peloponéze a vytvoril rozsiahlu symachiu (vojensko-politický spolok). R. 222 pred n. l. porazil severopeloponézske mestské štáty Tegeu a Mantineiu, následne (podľa niektorých zdrojov 221 pred n. l.) v bitke pri Sellasii aj Spartu, ktorú tiež pripojil k spolku, čím na dve desaťročia zabezpečil hegemóniu Macedónie v Grécku.

antigorit

antigorit, (Mg,Fe2+)3Si2O5(OH)4 — minerál, zásaditý kremičitan horečnatý zo skupiny serpentínu. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Tvorí masívne jemnozrnné lupienkovité agregáty, vyskytuje sa vo všetkých odtieňoch zelenej a žltej farby. Vzniká premenou ultrabázických hornín. Klasické nálezisko je Valle Antigorio v Piemonte v Taliansku (podľa neho nazvaný). Na Slovensku patrí k bežným minerálom ultrabázických hornín Slovenského rudohoria. Odroda s obsahom vyše 2,8 % oxidu nikelnatého sa nazýva nikelantigorit.

Antigua

Antigua — ostrov v Malých Antilách v Atlantickom oceáne; rozloha 280 km2, 80-tis. obyvateľov (2011). S ostrovmi Barbuda a Redonda vytvára štát Antigua a Barbuda. Zväčša rovinatý povrch, maximálna výška 405 m n. m. Pestovanie a spracovanie poľnohospodárskych plodín. Objavený 1493 K. Kolumbom.

Antigua a Barbuda

Antigua a Barbuda, angl. Antigua and Barbuda — štát v Strednej Amerike v súostroví Malé Antily v Karibskom mori na ostrovoch Antigua (280 km2), Barbuda (160 km2) a Redonda (2 km2); sopečného pôvodu. Administratívne členenie: 6 farností (Saint George, Saint John’s, Saint Mary, Saint Paul, Saint Peter, Saint Philip). Vlhké pasátové podnebie, zrážky počas vlhkého polroka (máj – október). Pôvodné rastlinstvo činnosťou človeka zmenené. Lesy zaberajú asi 2-tis. ha. Lagúna na Barbude je chránenou oblasťou hniezdenia vodných vtákov.

Hospodárstvo je založené na cestovnom ruchu, krajinu navštívi okolo 250-tis. turistov ročne (najmä z USA, 2015). Na tvorbe HDP sa služby podieľajú 79 %, priemysel 19 %, poľnohospodárstvo 2 % (2016). Poľnohospodárska výroba je limitovaná nedostakom vody a pracovných síl (zamestnaných najmä v sektore služieb) a výskytom prírodných katastrof (časté hurikány). Poľnohospodáska pôda zaberá celkovo okolo 20 % rozlohy krajiny, orná pôda iba 9 % (2011). Pestovanie cukrovej trstiny, bavlníka, kukurice, ryže, tropického ovocia, zeleniny; chov dobytka; rybolov. Priemysel potravinársky (spracúvanie poľnohospodárskych plodín), textilný, petrochemický (spracúvanie dovážanej ropy), elektronický; rozvinuté remeslá. Pomerne dobre vybudovaná cestná sieť, železničná doprava slúžiaca v minulosti len na dopravu cukrovej trstiny už nefunguje. Hlavný námorný prístav a medzinárodné letisko v hlavnom meste Saint John’s. Hlavní obchodní partneri: Poľsko, USA, Spojené kráľovstvo. Vývoz: cukor, melasa, bavlna, textilné a ropné výrobky, potraviny, elektronické komponenty, zvieratá, remeselnícke výrobky. Dovoz: ropa, spotrebný tovar.

Obyvateľstvo tvoria najmä černosi (89 %) a mulati (10 %), potomkovia afrických otrokov, ktorí hovoria kreolskou angličtinou (antiguan creole english, barbudan creole english). Prevláda protestantské náboženstvo (87 %). Až 98 % obyvateľov žije na ostrove Antigua, takmer všetci obyvatelia Barbudy sústredení v meste Codrington.

Ostrov Antigua objavil 1493 K. Kolumbus, 1628 bola anglickými osadníkmi kolonizovaná Barbuda a 1632 Antigua. Redonda zostala neobývaná. R. 1871 – 1965 bola Antigua a Barbuda britskou kolóniou Záveterných ostrovov, potom súčasť Západoindickej federácie, 1967 získala autonómiu, 1981 nezávislosť; člen Spoločenstva národov. Od 2014 je generálnym guvernérom Rodney Errey Lawrence Williams (*1947) a predsedom vlády Gaston Alfonso Browne (*1967).

Antigua a Barbuda je konštitučná monarchia, hlavou štátu je britská kráľovná, ktorú zastupuje generálny guvernér. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený z Poslaneckej snemovne (volenej na obdobie 5 rokov; 18 členov) a Senátu (vymenovaného generálnym guvernérom; 17 členov).

Antigua a Barbuda, generálni guvernéri:
1981 – 93 sir Wilfred Ebenezer Jacobs
1993 – 2007 James Beethoven Carlisle
2007 – 14 Louise Agnetha Lake-Tack
od 2014 Rodney Errey Lawrence Williams

antihelmintiká

antihelmintiká [gr.], vermicidá — lieky používané na odstránenie alebo zníženie množstva parazitujúcich červov (pásomnice, hlísty, škrkavky) v čreve alebo v tkanivách. Spôsobujú paralýzu červov alebo poškodzujú ich povrchové štruktúry, prípadne zasahujú do ich metabolizmu. Väčšina v súčasnosti používaných antihelmintík je účinná iba proti špecifickým parazitom, niektoré z nich sú toxické.

antihemoroidáliá

antihemoroidáliá [gr.] — lieky používané pri ošetrovaní hemoroidov, análnych fisúr, pri svrbení konečníka a jeho okolia. Väčšinou sú to zložené prípravky (masti, čapíky) obsahujúce liečivá s dezinfekčným, adstringentným, epitelizačným a lokálne anestetickým účinkom.

antihistaminiká

antihistaminiká [gr.] — látky tlmiace účinok histamínu. Podľa účinku na jednotlivé histamínové receptory sa rozdeľujú na tri skupiny: H1-antihistaminiká blokujú účinok sprostredkovaný H1-histamínovým receptorom, zabraňujú miestnej vazodilatácii, poklesu krvného tlaku, edémom, spazmom priedušiek a hladkého svalstva tráviacej sústavy. Majú tlmivé účinky proti vracaniu. Používajú sa najmä na liečbu alergických prejavov, niekedy ako antiemetiká. Z chemickej stránky ide o substancie rôzneho zloženia. H2-antihistaminiká sa používajú najmä v terapii vredovej choroby žalúdka a dvanástnika. Znižujú vylučovanie kyseliny chlorovodíkovej, ako aj celkový objem žalúdočnej šťavy. V súčasnosti patria k najpoužívanejším liekom pri ochoreniach, ktoré vznikajú v spojení s voľnou kyselinou chlorovodíkovou. Z H3-antihistaminík sa zatiaľ na liečbu a prevenciu závratov používa len jeden preparát.

antihyperlipidemiká

antihyperlipidemiká [gr.], hypolipidemiká — látky znižujúce hladinu tukov (cholesterolu a triglyceridov) v krvi. Medzi antihyperlipidemiká patria kyselina nikotínová a fibráty, ktoré znižujú hladinu cholesterolu aj triglyceridov. Cholesterol izolovane znižujú živice (látky viažuce žlčové kyseliny) a statíny. Podávanie antihyperlipidemík sa zvažuje až po diétnej fáze. Diétu s nízkym obsahom tukov treba dodržiavať aj v liečbe antihyperlipidemikami. Najčastejším nežiaducim účinkom sú poruchy tráviaceho charakteru.

antihypertenzíva

antihypertenzíva [gr. + lat.], hypotenzíva — lieky znižujúce vysoký krvný tlak. Užívajú sa spravidla dlhodobo, často aj doživotne. Pokles krvného tlaku je spojený s poklesom výskytu viacerých srdcovo-cievnych ochorení. Existuje viacero skupín liekov, ktoré rôznym mechanizmom znižujú krvný tlak. Medzi hlavné skupiny patria diuretiká, β-blokátory, blokátory vápnikového kanála, inhibítory ACE (→ inhibítory enzýmov) a α-1-blokátory. Výber vhodného lieku sa volí individuálne, závisí aj od prípadnej prítomnosti pridružených ochorení. Pri nedostatočnom účinku je nevyhnutná kombinovaná liečba. Niektoré antihypertenzíva majú nežiaduce účinky – zhoršujú iné, rizikové faktory aterosklerózy, spôsobujú bolesti hlavy a poruchy potencie.

antichlór

antichlór [gr.] — triviálny názov siričitanu sodného Na2SO3 alebo tiosíranu sodného Na2S2O3. Roztoky týchto látok reagujú s toxickým chlórom a menia ho na neškodný chlorid. Antichlór sa používa na odstraňovanie prebytočného chlóru pri priemyselnom bielení vláken, textílií a buničiny.

antika

antika [lat.] — pôvodne v 16. a 17. stor. označenie umeleckých predmetov, starožitností, neskôr aj ideálov, ktoré vyjadrovali; od začiatku 20. stor. označenie politických a hospodárskych dejín, kultúry, umenia a ďalších sfér života starovekého Grécka a Ríma v období od 12. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. (niekedy až do 6. stor.), t. j. všetkých stránok života gréckej a rímskej spoločnosti v staroveku. Geograficky sa pod antickú civilizáciu zahŕňajú všetky územia, ktoré tvorili súčasť Rímskej ríše v čase jej najväčšieho rozsahu (za cisára Trajána), pričom jednotlivé územia boli do nej začlenené v rôznom období.

V Grécku sa obdobie antiky začína v 12. stor. pred n. l. po zániku mykénskej civilizácie, keď prichádzajúce grécke kmene Achájcov, Iónov, Aiolov a Dórov postupne obsadili územie celého Grécka a ostrovy v Egejskom mori. V priebehu veľkej gréckej kolonizácie osídlili ostrovy pri pobreží Malej Ázie i pobrežie Malej Ázie, sev. pobrežie Egejského mora, úžiny Bospor a Dardanely a pobrežie Čierneho mora. Smerom na západ sa usadili vo vých. časti Sicílie, v juž. Itálii a napokon aj na pobreží dnešného Francúzska a Španielska. V priebehu archaického obdobia sa vytvorili mestské štáty (polis), ktoré dosiahli politický, kultúrny a hospodársky vrchol v klasickom období (5. stor. a 1. pol. 4. stor. pred n. l.). V helenistickom období (4. – 1. stor. pred n. l.) vznikli po rozpade ríše Alexandra III. Veľkého rozsiahle teritoriálne štáty Egypt, Sýria, Pergamská ríša a Macedónia, ktoré sa v priebehu 2. – 1. stor. pred n. l. stali postupne súčasťou Rímskej ríše.

Rímsky štát sa začal formovať v pol. 8. stor. pred n. l. v str. Itálii ako mestský štát s vládou kráľov. R. 509 pred n. l. vznikla Rímska republika, ktorá rozširovala územie štátu najprv v Itálii a od pol. 3. stor. pred n. l. v priamom konflikte s Kartágom (→ púnske vojny) i na pobreží Stredozemného mora, keď obsadila územie Hispánie, sev. Afriky, Grécka a Malej Ázie. V 1. stor. pred n. l. sa rímske územie rozšírilo tak, že Stredozemné more sa stalo jej vnútorným morom. R. 27 pred n. l. Gaius Octavius (Augustus) zaviedol v Rímskej ríši monarchiu – cisárstvo. Za cisára Trajána (98 – 117 n. l.) dosiahla najväčší územný rozsah a za jeho nástupcov aj hospodársky a sociálny rozkvet. V 1. pol. 3. stor. zavládla v ríši vojenská anarchia, situáciu stabilizoval cisár Dioklecián (284 – 305 n. l.). R. 395 cisár Theodosius I. Veľký rozdelil ríšu na dve časti, pričom Západorímska ríša zanikla pod náporom barbarských kmeňov 476 n. l.

Gréci a Rimania vytvorili prvú vyspelú civilizáciu v Európe, ktorá sa stala zdrojom neskoršiej európskej civilizácie stredoveku i novoveku. Na základe získaných poznatkov starovekých civilizácií Blízkeho východu a vlastných pozorovaní sa sformovala antická filozofia (→ grécka antická filozofia, → rímska filozofia), z ktorých sa v priebehu helenistického obdobia vyčlenili ďalšie vedné disciplíny (matematika, fyzika, astronómia, lekárstvo, filológia, zemepis a i.). Vo svojich neskorších prejavoch (stoicizmus, novoplatonizmus) ovplyvnila antická filozofia aj kresťanské učenie. V živote Grékov i Rimanov mali dôležitú funkciu antické náboženstvo (→ grécke antické náboženstvo, → rímske náboženstvo) a mytológia (→ grécka mytológia, → rímska mytológia), ktoré ovplyvňovali nielen duchovný život, ale aj výtvarné umenie (→ grécke výtvarné umenie, → rímske výtvarné umenie) a architektúru (→ grécka architektúra, → rímska architektúra). V literatúre sa rozvíjali všetky druhy a žánre: poézia (lyrika aj epika), tragédia, komédia, v próze historiografia, náuková próza, dobrodružný román (→ grécka literatúra, → rímska literatúra). Rozvíjali sa aj divadlo (→ grécke antické divadlo, → rímske divadlo), hudba (→ grécka hudba, → rímska hudba) a šport, budovali sa knižnice (→ knižnica, Dejiny).

antikadencia

antikadencia [gr. + tal.] — melódia vetného úseku neuspokojujúco uzavretého končiacou pauzou v zisťovacích a opytovacích vetách (niekedy aj v doplňovacích otázkach expresívnejšieho typu). Má stúpavý (vo vetách s jednoslabičnými alebo s dvojslabičnými koncovými taktmi) alebo stúpavo-klesavý priebeh (vo vetách aspoň s trojslabičnými koncovými taktmi).

antikizujúci štýl

antikizujúci štýl — napodobňovanie antických umeleckých foriem a odvodzovanie estetických pravidiel z antiky v poantických slohových obdobiach, najmä v renesancii a klasicizme, ktoré nadväzovali na umenie antiky. Vplyv antiky sa prejavil najmä v oblastiach s výskytom antických pamiatok (Taliansko a juž. Francúzsko). Vedomý záujem o antické umenie sa zrodil už v 14. stor. Spočiatku bol orientovaný na antické ruiny v Ríme, ktoré sa začínajú od 15. stor. vedome chrániť ako verejné pamiatky. Ich poznávanie popri reflektovaní antickej teórie architektúry (P. M. Vitruvius) malo priamy vplyv na súdobú architektúru a urbanizmus (tvaroslovie, architektonické kánony, ale aj stavebné typy, napr. antická vila v architektúre 16. stor., → palladianizmus). Popri formálnych vzoroch sa preberali aj námety z antickej mytológie. Od poslednej tretiny 18. stor. nadviazala nová vlna klasicizujúceho umenia nielen na záujem o pôvodné antické originály (J. J. Winckelmann, objavenie Pompejí a Herculanea), ale i na aktuálne tendencie vychádzajúce predovšetkým z prostredia výtvarných akadémií. V umení na sever od Álp, kde sa originály antických diel skoro vôbec nevyskytovali, sprostredkúvali poznanie antického umenia modely. Už od renesancie bolo známe napodobňovanie od presnej kópie a interpretácie až k falzifikácii. Aj umenie baroka okrem stvárňovania tém antickej mytológie reflektovalo antické vzory i formálne (napr. sochár J. R. Donner). Okolo 1800 sa vyhranilo verné i voľnejšie narábanie s antickými vzormi. Zobrazovanie antických ruín na rímskych vedutách (G. B. Piranesi) predznamenáva už romantické zaujatie svetom minulosti. Koncom 19. a zač. 20. stor. došlo k opätovnému tvorivému nadviazaniu na antické umenie (A. Maillol, P. Behrens). V 20. stor. našla v antike inšpiráciu architektúra postmodernizmu.

antiklimax

antiklimax [gr.] — štylistická figúra založená na postupnom kvalitatívnom oslabovaní rôznych textových (lexikálnych, syntaktických, tematických i kompozičných) jednotiek a celkov. Napr.:

Za sedem rôčkov,

za sedem týždňov,

aj za sedem hodín.

(P. O. Hviezdoslav: Ta dala mamka...)

antiklinála

antiklinála [gr. > lat.] — geol. vrásová porucha pôvodne vodorovne uložených vrstiev; časť vrásy vyklenutá vypuklým oblúkom nahor. V jadre antiklinály vždy ležia najstaršie a na jej obvode najmladšie vrstvy vrásneného súvrstvia. Štruktúry antiklinály sú často roponosné, pretože ľahšia ropa zaberá vo zvrásnených vrstvách vyššie polohy. Antiklinála sa nemusí v krajine prejavovať ako vyklenutie nahor, ak sú v jej jadre menej odolné horniny. Vtedy nastáva inverzia reliéfu a v jadre antiklinály vzniká zníženina alebo dolina.

antiklinórium

antiklinórium [gr.> lat.] — geol. zložitá vrásová štruktúra vyklenutá smerom nahor, ktorej krídla sa skladajú z menších vrás. Má veľké rozmery, jej dĺžka často presahuje niekoľko 100 km, šírka desiatky km. Na antiklinórium sa často viažu výstupy obrovských telies hlbinných hornín (napr. žuly). Príkladom obrovského antiklinória je hlavný predelový hrebeň Veľkého Kaukazu, pohorie Tarbagataj.

antikoagulanciá

antikoagulanciá [gr. + lat.] — lieky používané na prevenciu a liečbu hyperkoagulačných stavov (stavy s nadmerným zrážaním krvi). Zabraňujú tvorbe a narastaniu trombov. Mechanizmus účinku je rôzny: blokáda faktorov potrebných na zrážanie (heparín), zníženie tvorby týchto faktorov (kumarínové deriváty: pelentan, warfarín) alebo viazanie iónov vápnika potrebných na zrážanie (citrát sodný). Aby sa predišlo predávkovaniu a nadmernému krvácaniu, je pri liečbe nevyhnutné kontrolovať zrážanie krvi laboratórnymi testami.