Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 447 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

antracit

antracit [gr.] — druh prírodného uhlia s najvyšším obsahom uhlíka (90 – 96 %) zo skupiny kaustobiolitov. Je čiernej farby s vysokým kovovým leskom, homogénne, ťažko zápalné. Používa sa ako tuhé palivo (náhrada koksu do vysokých pecí), na výrobu generátorového plynu a ako zdroj uhlíka (redukčné činidlo). Vyskytuje sa na dne bohatých uhoľných panví. Najväčšie svet. ložiská antracitu sú v Číne, Rusku, na Ukrajine a v USA. Na Slovensku sa vyskytuje pri Veľkej Tŕni.

Antracyt

Antracyt, do 1962 Bokovo-Antracyt — banské mesto na Ukrajine v Luhanskej oblasti v Doneckej panve; 77-tis. obyvateľov (2016). Ťažba čierneho uhlia, antracitu. Priemysel stavebných materiálov, strojársky, potravinársky, ľahký.

Založené 1895, od 1920 názov Bokovo-Antracyt. Po vypuknutí ozbrojeného konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a oddielmi separatistov od 2014 kontrolované separatistickou Luhanskou národnou republikou.

antrachinón

antrachinón [gr.], antracén-9,10-chinón, C14H8O2 — aromatická zlúčenina, chinón. Žltá kryštalická látka nerozpustná vo vode, teplota topenia 286 °C. Vyrába sa katalytickou oxidáciou antracénu vzduchom pri 300 °C v prítomnosti katalyzátora oxidu vanadičného V2O5 alebo Friedelovou-Craftsovou reakciou z ftalanhydridu a benzénu. Používa sa na prípravu rôznych derivátov antrachinónu, ktoré sú dôležitými medziproduktmi vo výrobe antrachinónových farbív. Viaceré deriváty antrachinónu sú rastlinné farbivá (→ alizarín); početné deriváty sú zastúpené v rastlinách ako aglykón antrachinónových glykozidov.

antrachinónové farbivá

antrachinónové farbivá — organické farbivá odvodené od antrachinónu; ich farba prechádza od žltej po červenofialovú v závislosti od polohy a charakteru substituentov viazaných na aromatický systém (→ flavantrén, → indantrén). Používajú sa na farbenie a potláčanie textílií, ako pigmenty na farbenie plastov alebo na výrobu tlačových farieb. Majú výbornú stálosť na svetle; sú pomerne drahé.

antrachinónové glykozidy

antrachinónové glykozidy — glykozidy obsahujúce cukornú zložku (ᴅ-glukózu alebo ʟ-ramnózu) viažucu sa glykozidovou väzbou na hydroxylovú skupinu antrachinónu v polohách 1, 6 alebo 8. Nachádzajú sa v hubách a v rastlinách čeľadí stavikrvovité, cezalpínovité, rešetliakovité, marenovité, ľaliovité. Drogy s obsahom antrachinónov sa všeobecne používajú ako laxatíva (list aloy kapskej, list senny, krušinová kôra, rebarborový koreň). Ich účinok sa začína 6 – 8 hodín po podaní. Antrachinóny uvoľnené z molekuly sa v hrubom čreve pôsobením črevných mikroorganizmov redukujú na účinné látky, ktoré zvyšujú jeho sekréciu a peristaltiku. Antrachinónové glykozidy sa čiastočne vylučujú obličkami a mliekom, preto sa nemajú užívať pri dojčení. Keď sa cukorná zložka priamo viaže na uhlík molekuly antrachinónu v polohe 9 alebo 10, ide o glykozylované antrachinóny (→ aloín).

antraknózy

antraknózy [gr.], antracnosis — choroby rastlín (v niektorej odbornej literatúre označované ako hniloby) spôsobené hubami rodov Gloeosporidiella a hladkoplodka (Colletotrichum), napr. antraknózu fazule spôsobuje hladkoplodka fazuľová (Colletotrichum lindemuthianum), antraknózu uhoriek a niektorých rastlín z čeľade tekvicovité hladkoplodka uhorková (Colletotrichum orbiculare) a antraknózu ríbezlí Gloeosporidiella ribis. Prejavujú sa najmä kruhovitými, neskôr ostro ohraničenými tmavými škvrnami na nadzemných orgánoch rastlín.

antrakotómia

antrakotómia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa anatómiou zuhoľnateného dreva. Dôležitý predovšetkým pri analýzach zvyškov drevného uhlia, ktoré sa zachovali z jeho výroby v stredoveku, ale aj po požiaroch v dávnej minulosti. Na základe analýzy predovšetkým zuhoľnatených cievnych elementov dreva je možné zistiť, ktoré druhy drevín boli spálené.

antrakóza

antrakóza [gr.], anthracosis — zaprášenie pľúc uhoľným prachom. Postihuje napr. baníkov. Prach bez prímesi oxidu kremičitého chorobu nevyvoláva.

antrénus

antrénus [gr. > lat.], Anthrenus, záškodník — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď kožiarovité. Larvy rozožierajú kožušiny a suché preparáty v zbierkach hmyzu, imága (dospelý hmyz) sa vyskytujú na rozličných kvetoch, najmä na kvitnúcom hlohu (Crataegus) a na tavoľníkovci (Sorbaria). Na Slovensku žije niekoľko druhov, napr. antrénus múzejný (Anthrenus museorum), tmavohnedý chrobák dlhý 2 mm, larva dlhá 5 mm, a antrénus krtičníkový (Anthrenus scrophulariae).

antropický princíp

antropický princíp — filozofická koncepcia, podľa ktorej sú vlastnosti vesmíru determinované požiadavkou existencie života a človeka. Má rôzne formulácie. Podľa slabého antropického princípu je vývoj vesmíru určený fyzikálnymi zákonmi, v ktorých vystupujú fyzikálne konštanty s presne danými hodnotami (gravitačná konštanta, Planckova konštanta, rýchlosť svetla vo vákuu a i.). Hodnoty konštánt nemožno teoreticky vypočítať (možno ich len zmerať), preto museli byť do vesmíru vložené rozumnou bytosťou už v prvých okamihoch jeho existencie, a to tak, aby vo vesmíre mohol vzniknúť život. Podľa silného antropického princípu musel mať vesmír už pri svojom vzniku také vlastnosti, aby mohol vzniknúť život. Podľa finálneho antropického princípu ak raz vznikol vo vesmíre život, už nikdy nezanikne, hoci by nadobúdal nezvyčajné formy. Antropický princíp vo všetkých troch tvrdeniach nie je princípom fyzikálnym, ale filozofickým, lebo poukazuje na pôsobenie rozumného mimovesmírneho činiteľa.

antropizácia pôdy

antropizácia pôdy — proces ovplyvnenia prirodzenej genetickej skladby pôdy, morfológie, fyzikálnych, chemických a biologických vlastností pôdy pozitívným (zúrodnenie) alebo negatívnym (znehodnotenie) pôsobením človeka na pôdu. V krajnom prípade vedie k vytvoreniu nových typov pôd (kultizem, hortizem, antrozem, technozem). Prejavuje sa mierou (napr. slabá, silná), formou (napr. meliorácia, intoxikácia) a znakom (napr. zhutnenie, alkalizácia).

antropo-

antropo- [gr.] — prvá časť zložených slov vyjadrujúca vzťah k človeku alebo k ľudským vlastnostiam.

antropocenóza

antropocenóza [gr.] — ekol. umelo vzniknuté alebo činnosťou človeka silno ovplyvňované spoločenstvo organizmov. Je veľmi premenlivé, s pomalými alebo s rýchlymi zmenami svojho zloženia, náchylné na druhotnú sukcesiu. V kultúrne husto osídlenej krajine sú prirodzené spoločenstvá vzácnosťou, niektoré úplne zanikli.

antropocentrizmus

antropocentrizmus [gr. + lat.] — názor, najčastejšie filozofický, pripisujúci človeku ústredné postavenie vo svete. Považuje človeka za najvyššiu hodnotu a meradlo všetkého. V historickom vývine nadobúdal antropocentrizmus rôzne podoby, pričom v tom istom období jestvovali jeho rozličné varianty. V Európe sa výrazne prejavil už vo filozofii sofistov (Prótagoras) a Sokrata. V stredoveku bol zatlačený do úzadia kresťanským teocentrizmom, ktorého súčasťou však bola špecifická podoba antropocentrizmu zdôrazňujúca výsadné postavenie človeka ako koruny tvorstva a zmyslu Kristovej obete. Idey laického antropocentrizmu boli obnovené v renesancii, rozpracované v humanizme. Hlavnou myšlienkou novovekého antropocentrizmu je chápanie človeka ako tvorcu seba samého, svojho sveta a dejín s kladnými i zápornými stránkami jeho činnosti. Už od začiatkov filozofie sa rozvíjal aj ďalší názor podriaďujúci človeka prírode a jej zákonom, kozmocentrizmus, ktorý pôsobí ako protiváha antropocentrizmu aj v novovekej a súčasnej filozofii v podobe rôznych foriem scientistickej filozofie. V súčasnosti je antropocentrizmus predmetom kritiky z viacerých smerov, napr. ekologického myslenia.

antropoekológia

antropoekológia [gr.] — ekol. náuka o vzťahoch a interakciách človeka a jeho životného prostredia.

antropofilný

antropofilný [gr.], hemerofilný — sprevádzajúci človeka; antropofilné sú napr. niektoré druhy rastlín a živočíchov vyskytujúce sa pri ľudských obydliach a komunikáciách.

antropofóbia

antropofóbia [gr.], anthropophobialek. iracionálny strach z ľudí. Nie je produktom vedome reflektovanej skúsenosti. Býva príznakom neuróz.

antropogenetika

antropogenetika [gr.] — časť genetiky človeka zaoberajúca sa dedičnosťou normálnych vlastností človeka. Pri skúmaní nepatologickej variability využíva kombináciu výskumných metód molekulárnej a biochemickej genetiky, imunogenetiky a formálnej genetiky s antropologickými metódami. Súčasťou antropogenetiky je populačná genetika, ktorá sleduje genetické javy na úrovni populácií.

antropogenéza

antropogenéza [gr.], antroposociogenéza — fylogenetický vývoj človeka zahŕňajúci jeho biologický, psychický a spoločenský vývoj od zvieracieho predchodcu až po človeka dnešného typu (Homo sapiens sapiens). Vývoj človeka ako biosociálnej bytosti prebiehal spočiatku ako prírodný proces podľa zákonitostí biologickej evolúcie, neskôr prevládli a dnešného človeka dotvorili kultúrne a sociálne vzťahy. Antropogenéza sa v princípe skladá z dvoch základných procesov: hominizácie a sapientácie. V rámci radu primátov sa začiatky antropogenézy trvajúcej niekoľko miliónov rokov hľadajú v skupine dryopitov (najmä rody Kenyapithecus a Afropithecus). Výsledky konfrontácie paleontologických a neoontologických disciplín (napr. výskum DNA, mitochondriálnej DNA, proteínov, krvných skupín a chromozómov) potvrdili blízku fylogenetickú príbuznosť človeka a ľudoopov.

Pred 12 – 15 mil. rokov sa od dryopitov oddelila vetva ramapitov, z ktorých prežil do súčasnosti iba ázijský orangutan (Pongo pygmaeus). Zvyšok dryopitov sa vyvíjal ako spoločný predok afrických ľudoopov a hominidov. Približne pred 7 – 8 mil. rokov sa línia spoločného predka rozdelila na 3 samostatné vetvy (poddruhy), z ktorých neskôr vznikli samostatné druhy a rody: gorila (Gorilla), šimpanz (Pan) a prvý hominid (Sahelanthropus). Bezprostredným predchodcom afrických ľudoopov by mohol byť druh Nyanzapithecus alesi z Kene, datovaný na 13 mil. rokov, nie je však vylúčené, že ich predkami môžu byť aj európski predstavitelia rodov Griphopithecus, Austriacopithecus, Rudapithecus a Ouranopithecus, ktorí žili pred 14 – 17 mil. rokov a vrátili sa do Afriky. Zuby a čeľuste z nálezov v Ngorore a v Samburu Hills v Keni sú staré približne 9 mil. rokov a môžu predstavovať predka ardipiteka. Na základe nálezov skamenelín australopitov ako prvých hominidov a súčasného geografického rozšírenia afrických ľudoopov sa predpokladá, že predok hominidov sa vyvinul v monzúnovej zóne Indického oceána (vých. Afrika – savana s akáciami), predok gorily žil vo vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (stredozáp. Afrika – hustý prales), predok šimpanza sa vyskytoval v menej vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (záp. Afrika – riedky prales).

Príčinu vzniku hominidov (→ Hominidae) najlepšie vysvetľuje ekologicko-kompetitívna hypotéza: spúšťacím mechanizmom bola globálna alebo kontinentálna zmena podnebia s nástupom chladnejšieho a suchšieho podnebia koncom miocénu. K ochladeniu prispela tzv. messinská udalosť – vyschýnanie stredomorskej časti mora Téthys približne pred 6,5 mil. rokov; nahromadená soľ a vznik púšťových podmienok spôsobili zväčšenie sezónnych klimatických výkyvov v subsaharskej časti Afriky, lesy zredli a rozšírila sa savana. Zmenšovaním rozlohy lesov stúpalo súperenie sympatrických druhov hominoidovcov až po ich diferenciáciu na dve ekologicky odlišné skupiny: ľudoopov obývajúcich lesy a ich okraje a hominidov prenikajúcich čoraz hlbšie do savany, na ktorú sa celkom adaptovali. Univerzálny hominoidný chrup sa adaptoval na savanový typ potravy (semená, zrná, orechy, oriešky, podzemky rastlín, ako aj svalové vlákna živočíchov), zubná sklovina zhrubla, črenové zuby sa začali podobať stoličkám (molarizácia), zmohutneli čeľuste a zadná časť chrupu. Anatomickými a funkčnými zmenami panvy a dolných končatín sa zdokonaľovala dvojnohá chôdza (bipédia), uvoľnením rúk sa zdokonaľovalo dovtedy iba príležitostné používanie prírodných predmetov ako nástrojov, čo postupne viedlo k ich pravidelnej výrobe a k vzniku človeka. Základný smer antropogenézy v rámci hominidov: Sahelanthropus tchadensisOrrorin tugenensisArdipithecus ramidusAustralopithecus anamensisAustralopithecus afarensisKenyanthropus platyopsAustralopithecus garhiAustralopithecus africanusAustralopithecus sedibaHomo rudolfensisHomo ergasterHomo antecessor Homo heidelbergensis Homo sapiens.

antropogénne procesy a formy

antropogénne procesy a formy — pretváranie zemského povrchu (reliéfu) činnosťou človeka, a to priamo alebo ovplyvňovaním prírodných geomorfologických procesov. Podľa druhu činnosti, ktorými formy vznikajú, sa delia na ťažobné (lomy, depresie po odčerpaní ropy), poľnohospodárske (umelo terasované svahy, prte), vojenské (obranné valy, krátery po výbuchu bômb), sídelné (ruinné či odpadkové pahorky), priemyselné (priemyselné haldy), dopravné (cestné a železničné násypy a zárezy), oslavné (oslavné pahorky), vodohospodárske (ochranné hrádze), pohrebné (mohyly) a rekreačné (kúpaliská, ihriská).

antropogénny

antropogénny [gr.] — podmienený alebo vznikajúci činnosťou človeka, ktorý zasahuje do prírody; vzťahujúci sa na súčasnú periódu v geologických dejinách Zeme (štvrtohory). Napr. antropogénna (nie prirodzená) emisia skleníkových plynov, antropogénna zmena atmosférického ozónu, antropogénny vplyv na jednotlivé zložky životného prostredia, antropogénna zmena chemického zloženia atmosféry, antropogénna vegetácia, antropogénny biotop (vodné nádrže, skládky, priekopy, mestské parky a i.) ap.

antropogénny znak

antropogénny znak — význačný telesný znak charakteristický len pre človeka a jeho bezprostredných vývojových predchodcov. Medzi antropogénne znaky, ktorými sa človek odlišuje od všetkých cicavcov, patria napr. vzpriamená postava, voľné horné končatiny, ktoré začal používať na prácu, tvar dolných končatín a panvového pletenca súvisiaci s ľudskou chôdzou, predozadný rozmer hrudníka (hĺbka) kratší ako šírka hrudníka a kvalitatívne odlišná nervová sústava. Človek má navyše druhú signálnu sústavu, ktorá umožňuje vyššiu nervovú činnosť. Od ostatných živočíchov sa odlišuje najmä mohutným vývojom mozgu a vzpriamenou chôdzou.

antropogeografia

antropogeografia [gr.] — vedný odbor, časť všeobecnej geografie zaoberajúca sa poznávaním kauzálnych vzťahov medzi človekom a prírodou. Študuje spôsoby a formy vplyvu prírodných podmienok na Zemi na ľudskú spoločnosť, na jej život a zároveň i vplyv spoločenských aktivít na prírodné prostredie. V prvom období vývoja antropogeografie sa v tomto vzťahu považovalo za dominantné prírodné prostredie, ktoré určovalo spôsob života a činnosť spoločnosti na Zemi. Tento smer dostal názov geografický determinizmus. Rozvíjal sa v 2. pol. 19. stor. najmä v Nemecku (C. Ritter, F. Ratzel) a v Amerike (E. Huntington). Začiatkom 20. stor. sa najmä zásluhou francúzskych geografov sformoval nový smer – geografický posibilizmus (P. Vidal de la Blache, J. Brunhes, Maximilien Sorre, *1880, †1962), ktorý vo vzťahu človek – príroda uplatňoval určitý princíp rovnosti. Za východiskovú bázu svojho výskumu považoval človeka a jeho aktivity. Vyzdvihoval sa dynamizmus ľudských aktivít v prírodnom prostredí, pričom sa mala uplatniť i schopnosť výberu najlepších prírodných podmienok. V ďalšom vývoji vedeckého bádania sa tieto vzťahy, a najmä ich konkrétne prejavy, ukázali vo veľmi komplikovaných a dynamických formách. Preto sa v rámci antropogeografie vyčlenili nové, samostatné vedné disciplíny, ktoré si popri skúmaní vzťahov príroda – spoločnosť sformulovali vlastné, širšie programy (geografia obyvateľstva, geografia sídel, ekonomická geografia a i.).

antropografia

antropografia [gr.] — odbor antropológie, ktorý opisuje ľudské variety, národy a ich geografické rozšírenie, odlišnosti vo fyzickom vzhľade, jazyku, kultúre a zvykoch. Má blízko k humánnej geografii, etnickej antropológii a etnografii. V súčasnosti sa takmer nepoužíva.

antropochória

antropochória [gr.] — rozširovanie fytopatogénnych organizmov (rastlinných diaspór a určitých druhov živočíchov) človekom mimo rámca ich pôvodného areálu. K antropochórii môže dôjsť náhodne, napr. pri transporte (doprava loďami, železnicou, prípadne aj lietadlami ap.), ale aj rozličnými prírodnými činiteľmi (napr. vodou) alebo kombinovaným spôsobom. Transport týchto drobných organizmov je omnoho väčší, ako sa všeobecne predpokladá. Pretože v nových, priaznivých podmienkach nenachádzajú prirodzených nepriateľov, po aklimatizácii pri dostatku potravy a pôsobením ďalších priaznivých faktorov nového prostredia sa premnožia a šíria, v dôsledku čoho vznikajú kalamity s nepriaznivým ekonomickým dosahom.

antropologická škola

antropologická škola — smer biologizujúcej sociológie, najmä v 2. polovici 19. a začiatkom 20. stor., pokladajúci antropologické charakteristiky ľudí za hlavné faktory sociálnych rozdielov a nerovností. Tieto charakteristiky slúžili zároveň na vysvetlenie príčin nerovnomerného vývoja rôznych krajín a civilizácií. Zväčša sa zdôrazňovali buď rasové rozdiely (J. A. de Gobineau, G. Lapouge, E. Huntington), alebo antropometrické (Charles Letourneau, *1831, †1902; O. Ammon) či biometrické (F. Galton, K. Pearson) vlastnosti ľudí. Koncepcie antropologickej školy sa často zneužívali na reakčné politické účely. Ako klasický príklad môže slúžiť vyhladzovacia politika nemeckého fašizmu zameraná proti tzv. menejcenným národom.

antropologický typ

antropologický typ — v súčasnosti neuznávaná hierarchická kategória v typologickej klasifikácii ľudskej variability rozvíjaná najmä poľskou antropologickou školou, ktorá antropologický typ stotožňovala s pojmom lokálna rasa podľa nomenklatúry nemeckej školy. Napr. škola Ireneusa Michalského (*1908, †1965) rozlišovala len v Európe vyše 100 antropologických typov, na druhej strane škola Jana Czekanowského (*1882, †1965) trvala striktne na 4 typoch. Najznámejšími antropologickými typmi sú nordický, baltický, mediteránny, alpínsky, dinársky ap.

antropomastika

antropomastika [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa výskumom osobných mien (ich tvorením a fungovaním v spoločnosti); patrí do oblasti antroponymie.

antropometer

antropometer [gr.] — základný antropometrický prístroj na zisťovanie najmä lineárnych rozmerov tela; kovová tyč dlhá 210 cm s nanesenou stupnicou po 1 mm, ukončená pevným ramenom kolmým na os prístroja. Po tyči sa pohybuje posuvné rameno, ktoré sa prikladá k príslušnému antropometrickému bodu, nameraná hodnota sa odčíta na ryske ramena. Aby bolo možné používať prístroj pri práci v teréne, tyč je rozdelená na 4 časti, ktoré sa spájajú. Autorom prvého antropometra je nemecký maliar a grafik A. Dürer.

antropometrický bod

antropometrický bod — presne definovaný bod na ľudskom tele, ktorý spravidla zodpovedá rovnomennému bodu na kostre (osteometrický bod), premietnutému na povrch tela. Najčastejšie sa antropometrické body nachádzajú na miestach, kde je možné pod kožou nahmatať zodpovedajúci bod na kosti. Označujú sa latinskými alebo gréckymi názvami. Antropometrické body boli presne definované medzinárodnými dohodami a majú rozhodujúci význam pri určovaní antropometrických údajov ľudského tela. Slúžia na stanovenie presných antropologických mier, rozmerov a údajov.

antropomorfizmus

antropomorfizmus [gr.] — prisudzovanie ľudských vlastností zvieratám, neživým predmetom, prírodným silám a mýtickým bytostiam. Význam antropomorfizmu v náboženstve analyzoval a opísal L. Feuerbach. V antropomorfizme možno objaviť súvislosti s animizmom a totemizmom. Vplyv antropomorfného myslenia sa odráža aj vo vedeckej terminológii (napr. sila). V súčasných náboženstvách sa prejavuje tendencia očisťovať sa od antropomorfických čŕt. Vo výtvarnom umení sa najčastejšie vyskytuje v ľudovej tvorbe.

antroponózy

antroponózy [gr.] — infekčné ochorenia prenosné z človeka na človeka, vyskytujúce sa len u ľudí; jediným prameňom nákazy je človek. Napr. osýpky, vírusové hepatitídy, brušný týfus a i.

antroponymia

antroponymia [gr.] — náuka o vlastných menách ľudí. Na Slovensku sa na pomenúvanie osôb pôvodne používala jednomenná sústava, od 15. stor. dvojmenná sústava, ktorá sa v úradnom styku záväzne používa od konca 18. stor. (krstné, resp. rodné meno a priezvisko).

antroposféra

antroposféra [gr.] — označenie ľudskej spoločnosti a jej výtvorov v kontexte s prírodnými sférami Zeme. Antroposféra sa vyvinula ako posledný článok v ich vývoji, predstavuje najvyššie organizovanú hmotnú substanciu, riadia ju spoločenské zákony na rozdiel od prírodných zákonitostí, pod vplyvom ktorých prebieha vývoj prírodných sfér (→ noosféra; → technosféra; → sociosféra).

antroposol

antroposol, antropogénna pôda — pôda výrazne pretvorená ľudskou činnosťou (→ kultizem) alebo umelo vytvorená človekom (→ antrozem), ktorá má hrúbku viac ako 10 cm a obsah organického uhlíka viac ako 0,3 %. K antroposolom patrí veľká časť pôd v mestách a priemyselných areáloch.

Antropov, Alexej Petrovič

Antropov, Alexej Petrovič, 25. 3. 1716 Petrohrad – 23. 6. 1795 tamže — ruský maliar, jeden z prvých ruských portrétistov (F. I. Krasnoščokov, 1761; Peter III., 1762). Podieľal sa aj na výzdobe palácov v Petrohrade (1744 – 50) a v Moskve a Andrejevského chrámu v Kyjeve (1752 – 55).

antropozofia

antropozofia [ gr.] — teória, podľa ktorej človek má v sebe schopnosť podieľať sa na duchovných procesoch sveta, a to vďaka snovému vedomiu. Bola vypracovaná na základe teozofických koncepcií začiatkom 20. stor. nemeckým okultistom R. Steinerom, ktorý antropozofiu označil za duchovnú vedu, pričom vychádzal z presvedčenia, že duchovný svet existuje a človek ho môže spoznávať prostredníctvom vlastných skrytých schopností. Podľa neho zosilnené vedomie umožňuje vnímanie duchovných sfér. R. 1912 založil Antropozofickú spoločnosť, ktorej cieľom bol rozvoj skrytých schopností a zbavenie sa závislosti od zmyslového vnímania.

antrozem

antrozem [gr. + slov.] — typ pôdy s antropogénnym umelým alebo prirodzene novovznikajúcim povrchovým alebo aj podpovrchovým pôdnym horizontom prevažne z premiestnených prírodných alebo prírodno-technogénnych materiálov s hrúbkou viac ako 60 cm. V zahraničí sa okrem anglického názvu urbic anthrosol (pôdy mestských stavebníckych depónií) používajú aj názvy nekrosol (pôdy cintorínov) a methanosol (pôdy komunálnych odpadov). Antrozeme sa vyskytujú predovšetkým v intravilánoch miest a obcí; v záhradách individuálnych stavieb patria k úrodným a na zatrávnených priestoroch sídlisk k menej úrodným pôdam. V antrozemách sa prejavuje najsilnejšou mierou antropizácia pôdy.

Antsirabe

Antsirabe — mesto v str. časti Madagaskaru v provincii Antananarivo v hornatom vnútrozemí, 1 270 m n. m.; 245-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky, textilný, tabakový. Knižnica. Železnica do Antananariva. V blízkosti Antsirabe ložiská uránu, grafitu a polodrahokamov. Kúpele (horúce pramene); turistické stredisko. Sídlo katolíckeho biskupstva.

Antsiranana

Antsiranana, aj Antseranana, do 1975 Diégo-Suarez — prístavné mesto v juž. časti Madagaskaru v blízkosti Ambrového mysu, administratívne stredisko provincie Diana; 118-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky (mäsový, spracovanie ryže), kovoobrábací, chemický (výroba mydla), tehliarstvo, lodenice. Jeden z najvýznamnejších prístavov štátu (v minulosti, do 1973, základňa francúzskeho námorníctva), letisko, železničné spojenie s Antananarivom. V blízkosti ložiská rúd uránu, grafitu, drahých kameňov. Sídlo katolíckeho biskupstva.

Antu

Antu — babylonská a asýrska bohyňa, matka nebies a zeme, manželka boha Anua.

antuka

antuka [fr.] — drvina z pálených tehál s prímesou tehliarskej hliny. Je pórovitá, pružná a dobre prepúšťa vodu. Používa sa na povrchovú úpravu ihrísk, najmä tenisových, zriedkavejšie volejbalových, basketbalových, hádzanárskych a atletických dráh. Jej nevýhodou je náročná údržba. V súčasnosti sa nahrádza umelými povrchmi.

antúrium

antúrium [gr. > lat.], Anthurium — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď áronovité. Vždyzelené vzpriamené popínavé alebo poliehavé trvalky, pestujú sa pre okrasné tulce a listy; plod bobuľa. Známych okolo 800 druhov pôvodom z tropickej Ameriky, napr. antúrium Andreanovo (Anthurium andreanum) s jasnočerveným tulcom a so žltým šúľkom alebo Anthurium veitchii s kožovitými zelenými až bielymi tulcami.

antverpčanka

antverpčanka — okrasné plemeno malých kúr vyšľachtené v Belgicku. Vyznačuje sa pernatými ozdobami a prítulnou povahou, perie v zátylí vytvára hrivu. Hmotnosť kohúta je 0,6 kg, sliepky 0,5 kg. Nazvané podľa belgického mesta Antverpy.