Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 448 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

anoa

anoa [malajsky] — rod prežúvavých párnokopytníkov z čeľade turovité (→ byvol) žijúci prevažne na ostrove Sulawesi. Patria sem dva malé zavalité (výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť 150 – 300 kg) druhy, anoa nížínný (Bubalus depressicornis) tmavohnedej až čiernej farby so svetlou škvrnou pod bradou, na tvári, bruchu a nohách, s hrubým krkom, krátkymi nohami a s dozadu sklopenými krátkymi, na báze trojhrannými rohmi prispôsobenými na pohyb v hustom močaristom pralese a anoa horský (Bubalus quarlesi) svetlejšej farby, s dlhšou hustejšou srsťou a s kratšími rohami, ktorý sa vyskytuje najmä v odľahlých horských oblastiach; ohrozené druhy červeného zoznamu, ich populácie sa stále zmenšujú.

anofeles

anofeles [gr.], Anopheles — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera), čeľaď komárovité. Niektoré druhy rodu sú najmä v tropických oblastiach nebezpečnými prenášačmi malárie. Samičky aktívne napádajú teplokrvné živočíchy a človeka. Larválny vývin prebieha vo vode. Na Slovensku žije niekoľko druhov, napr. anofeles maláriový (Anopheles messeae) a anofeles škvrnitokrídly (Anopheles maculipennis).

anomália

anomália [gr.] — nepravidelnosť, odchýlka od normálneho stavu;

1. astron. uhol, pomocou ktorého sa v nebeskej mechanike určuje poloha telesa na dráhe okolo centrálneho telesa, napr. planéty okolo Slnka, vedľajšej zložky dvojhviezdy okolo hlavnej zložky ap. Uhol JSP, ktorý zviera sprievodič planéty so smerom k perihéliu, sa nazýva pravá anomália. Pravá anomália sa mení nerovnomerne v súlade s druhým Keplerovým zákonom. Excentrická anomália je uhol medzi spojnicou OJ1 a smerom k perihéliu, t. j. uhol J1OP. Stredná anomália sa nazýva uhol J2OP, ktorý zviera spojnica OJ2 a smer k perihéliu. Do bodu J2, ktorý je bližšie k perihéliu ako bod J1, by sa planéta dostala pri rovnomernom pohybe po kružnici takou rýchlosťou, že v perihéliu a aféliu by bola v tom istom čase, ako keby sa pohybovala nerovnomerne po elipse. Vzťah medzi strednou a excentrickou anomáliou vyjadruje Keplerova rovnica.

2. biol., lek. odklon alebo odchýlka od normálnej stavby a funkcie jednotlivých orgánov, prípadne ich časti, alebo aj organizmu ako celku. Výskyt anomálií u človeka a pri zvieratách je dosť častý. Najčastejšie sú anomálie na končatinách, hlave, chrbtici a niektorých vnútorných orgánoch; vývojové anomálie v tvare alebo vo funkcii môžu prechádzať od menej výrazných, ktoré spravidla neohrozujú život a často ich možno korigovať, až po veľmi výrazné, rozsiahle vývojové poruchy znemožňujúce život.

Antarktída

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km2. Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° juž. zemepisnej šírky a 50° vých. zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km3. Antarktída sa svojou hrubou povrchovou i geologickou stavbou najviac podobá na Južnú Ameriku a do značnej miery i na Austráliu.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na vých. pologuli s rozlohou asi 10 mil. km2, a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v tzv. oázach, z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. Žijú tam čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila 1772 J. Cooka, aby preskúmal juž. oblasť Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. R. 1820 Nathaniel Brown Palmer (*1799, †1877) objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána F. F. Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis (*1784, †?), ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi J. Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. R. 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe (*1794, †1843) celú Antarktídu a pomenoval Enderbyho zem a Grahamovu zem. O 9 rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz J. S. C. Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Ch. Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Pinerov záliv. Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením J. C. Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri sev. strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ juž. zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. R. 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra E. H. Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór R. Amundsen a Angličan R. F. Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. R. 1912 sa pod vedením D. Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovej zeme po Zem Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na Sloní ostrov. Odtiaľ sa potom Shackleton plavil po pomoc na malom člne do Južnej Georgie vzdialenej 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil 1928 austrálsky výskumník a letec G. H. Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan R. E. Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskémup bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi (*1908, †1999).

Zo slovenských bádateľov pôsobil od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na spoločnej sovietsko-československej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil dvoch vedeckých expedícií do antarktíckého súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na Ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na Sloňom ostrove. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay (*1943), lekár Peter Hrúzik, geológ P. Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi (Vladimir Čukov a Ivan Kuželivskij) a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87° 26’ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. P. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svet. vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). R. 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila 1961. Slovensko je jej signatárom.

AntArktis

AntArktis — združenie slovenských cestovateľov založené 1992. Pôvodne zamerané na expedičné podnikanie v polárnych oblastiach, neskôr aj na organizovanie výprav po stopách významných Slovákov. Od 1995 má status Klubu UNESCO. Zakladajúcimi členmi boli F. Kele, P. Mariot, A. Rišňovská a P. Učník. K najvýznamnejším podujatiam organizovaným združením AntArktis patria prvá slovenská severopolárna expedícia Arktický kvet (1993), expedície Tahiti (1994) a Vavau (1997) po stopách M. R. Štefánika a expedícia Antananarivo (1996) po stopách M. Beňovského na Madagaskare.

Antheil, George

Antheil [ensil], George, 8. 7. 1900 Trenton, New Jersey – 12. 2. 1959 New York — americký skladateľ a klavirista. Študoval vo Philadelphii u C. Sternberga a E. Blocha. Jeho rané diela sú ovplyvnené radikálnou európskou avantgardou, talianskym futurizmom, experimentoval s mechanickými nástrojmi a nehudobnými zvukmi (klaksóny, sirény), s hudbou I. Stravinského a s džezom. Džezové rytmické prvky hrali neskôr veľkú úlohu pri vytváraní vlastného kompozičného, ako aj interpretačného štýlu. Po 1. svet. vojne ním vzbudzoval pozornosť na koncertoch v Európe (napr. Airplane Sonata, 1921). Autor opier Transatlantic (1930), Helen Reiter (1931), The Rascal (1948), baletov Ballet mécanique (1924), FlightIvan the Terrible (1930), Dreams (1935), filmovej hudby, 7 symfónií a i. Vydal autobiografiu Enfant terrible hudby (Bad Boy of Music, 1945).

Antibes

Antibes [-tib] — prístavné mesto v juž. Francúzsku v metropolitnom regióne Provence-Alpes-Côte d’Azur v departemente Alpes-Maritimes na Azúrovom pobreží; 76-tis. obyv. (2013). Priemysel kozmetický (parfumy), konzervárenský, tabakový. Známe prímorské kúpele.

Založené v 5. stor. pred n. l. ako grécka osada (názov Antipolis), neskôr rímske mesto, 1384 – 1608 vo vlastníctve Grimaldiovcov. Zámok Grimaldiovcov (14. – 16. stor.) s múzeom (zbierka diel P. Picassa), archeologické múzeum, múzeum absintu. Zoologická záhrada s kolekciou morskej fauny, delfinárium, záhradnícka škola.

antické olympijské hry

antické olympijské hry, staroveké olympijské hry — najslávnejšie grécke kultové hry usporadúvané na počesť boha Dia (Zeus). Podľa bájí bol ich zakladateľom Herakles. Prvé antické olympijské hry sa údajne uskutočnili 776 pred n. l. a tento rok sa neskôr stal základom gréckeho datovania. Konali sa každé 4 roky, trvali 5 – 7 dní a počas nich bol medzi gréckymi mestskými štátmi (polis) vyhlásený všeobecný mier (ekecheiria). Kto ho porušil, bol potrestaný (napr. Sparta bola vylúčená z hier 420 pred n. l.). Posledné hry (293. v poradí) sa konali 393 n. l., keď boli v súvislosti so zákazom všetkých pohanských kultov a sviatkov cisárom Theodosiom I. Veľkým zakázané. Spočiatku sa na nich mohli zúčastniť iba slobodní Gréci, neskôr i príslušníci iných národov, dokonca i otroci (gladiátori). Ženy na nich nemohli štartovať, ale víťazkami sa mohli stať ako majiteľky koní a záprahov. Evidovali sa iba víťazi, ktorí boli dekorovaní vencom z olivovej ratolesti a ktorým boli preukazované veľké pocty. K prvým víťazom patril Chionis, šprintér zo Sparty, štvornásobný víťaz stadia, trojnásobný víťaz diaulu, zápasník Milón z Krotónu, štvrťstoročie najsilnejší muž Grécka, Leónidas z Rodu, 12-násobný víťaz v behu. Na prvých 13 hrách sa súťažilo v jedinej disciplíne – v dromose (beh na 1 stadion, 192,27 m), postupne pribúdali ďalšie disciplíny: diaulos (2 stadiá), dolichos (vytrvalostný beh), palé (zápas), pentatlon (päťboj – skok do diaľky, dromos, hod oštepom, diskom, palé), pygmé (box), pankration (kombinácia boxu a zápasu), hoplitodromos alebo dromos hoplitón (beh ťažkoodencov na 2 – 4 stadiá), preteky štvorzáprahov (neskôr i ďalšie hipické súťaže).

anticyklóna

anticyklóna [gr.], tlaková výš — základný tlakový útvar so zvýšeným tlakom vzduchu, v ktorého centrálnej časti je tlak vzduchu najvyšší a smerom k okrajom sa znižuje. Na synoptickej mape je anticyklóna vymedzená aspoň jednou uzavretou izobarou alebo izohypsou, pričom tlak vzduchu vnútri je vyšší než v okolí. Gradienty tlaku vzduchu sú v anticyklóne menšie než v cyklóne. Na sev. pologuli prúdi vzduch v anticyklóne v smere hodinových ručičiek, pričom v hraničnej vrstve atmosféry v dôsledku trenia smeruje z anticyklóny von. Toto prúdenie spôsobuje, že cez centrálnu časť anticyklóny neprechádza atmosférický front. Vzduch v centrálnej časti anticyklóny zostupuje po vertikále, zohrieva sa a podľa vlastností vzduchu pri zemi sa vo výške (alebo vo voľnej atmosfére) vytvárajú subsidenčné inverzie teploty vzduchu. Počasie v anticyklóne závisí od jej vývojového štádia, vlastností vzduchovej hmoty, v ktorej sa vytvorila, ako aj od charakteru povrchu podkladu, nad ktorým sa rozkladá v danom ročnom období. Podľa toho, v ktorej geografickej oblasti sa tvorí alebo sa dlhší čas udržiava, dostáva anticyklóna svoj špecifický názov, napr. antarktická, arktická, azorská (severoatlantická), bermudská, havajská (severopacifická, honolulská), juhopacifická, kanadská (severoamerická), kontinentálna, maurícijská (juhoindická), sibírska, svätohelenská (juhoatlantická).

Vo vývoji anticyklóny sa rozlišuje niekoľko fáz: 1. začiatočné štádium (štádium vzniku anticyklóny) sa pozoruje na prízemnej synoptickej mape od prvých príznakov vzniku do objavenia sa prvej uzavretej izobary s hodnotou tlaku deliteľnou piatimi; 2. štádium mladej anticyklóny (štádium mohutnenia anticyklóny) sa vyznačuje zvyšovaním tlaku v jej oblasti; 3. štádium maximálneho rozvoja anticyklóny, v ktorom sa v centrálnej časti útvaru dosiahne najvyšší tlak; 4. štádium oslabovania (rozpadu) anticyklóny sa vyznačuje postupným znižovaním tlaku v jej oblasti, až kým nedosiahne hodnoty porovnateľné s tlakom v okolí rozpadajúcej sa anticyklóny. Trvanie každého štádia je rôzne a kolíše od niekoľkých hodín do niekoľkých dní, pričom anticyklóna nemusí prechádzať všetkými vývojovými štádiami.

antifonár

antifonár [gr. > lat.], antiphonale, antiphonarium — liturgická kniha obsahujúca náboženské spevy s notovým záznamom. V prvých rokoch kresťanstva názov knihy liturgických spevov omše a ofícia. Neskôr sa začalo rozlišovať medzi antiphonariom missae (→ graduál), ktorý obsahoval spevy prednášané od oltára, a antiphonariom officiom, ktorý obsahoval antifóny do žalmov a responzóriá určené na spev počas tzv. hodiniek. Obidva boli v stredoveku často ilustrované.

antilopy

antilopy [gr.] — jednotný názov dutorohých prežúvavcov z čeľade turovité, v súčasných zoologických systémoch rozčlenenej na 10 podčeľadí; štíhle stádovité kopytníky rôznych veľkostí s dlhými nohami, krátkym chvostom a krátkou srsťou pochádzajúce z Afriky a južnej Ázie, ktoré patria medzi najrýchlejšie suchozemské živočíchy. Patria sem rody a množstvo druhov z 9 podčeľadí (okrem podčeľade Caprinae): Aepycerotinae (→ impala), Alcelaphinae (→ byvolce), Antilopinae (tzv. pravé antilopy), Bovinae (napr. bongo), Cephalophinae (napr. chochlatka), Hippotraginae, Pantholopinae (→ čiru), Peleinae a Reduncinae (→ vodárka).

Do podčeľade Antilopinae patria napr. iba v oblastiach južnej Afriky žijúci druh antilopa skákavá (Antidorcas marsupialis) so škoricovohnedým chrbtom a bokmi, s bielym zadkom, spodnou stranou tela, ako aj s bielou tvárou, na ktorej sa od papule cez oko tiahne tmavý pás, a pri obidvoch pohlaviach s čiernymi lýrovitými, do 30 cm dlhými rohmi, v Indii a Pakistane žijúci druh antilopa jeleňovitá (Antilope cervicapra) s výrazným pohlavným dimorfizmom (samec má hlavu, boky a vonkajšiu stranu končatín tmavohnedosivú až čiernu, brucho, hruď a vnútorné strany nôh biele a do 70 cm dlhé rohy špirálovito stočené a v spodnej časti vrúbkované, samica je výrazne svetlejšia, žltohnedá až žltá, rohy jej rastú len veľmi vzácne), vo východnej Afrike (Somálsko, Uganda, Keňa) žijúci druh antilopa dlhokrká (Litocranius walleri, v starších zoologických systémoch aj gazela gerenuk) s gaštanovohnedým vrchom tela, pri obidvoch pohlaviach s pieskovokrémovými bokmi a s bielym bruchom, pri samcoch s lýrovitými, špičkami smerom dopredu stočenými, do 35 cm dlhými rohami, ako aj rody dik-dik, sajga a goa.

Do podčeľade Hippotraginae patria napr. vo východnej a v juhovýchodnej Afrike žijúci druh antilopa vraná (Hippotragus niger) s čiernohnedým až čiernym telom s bielym zadkom a bruchom a s čierno-bielou kresbou na tvári (pri samcoch), s gaštanovým alebo s orieškovohnedým telom (pri samiciach) a pri obidvoch pohlaviach s hrubými výrazne vrúbkovanými rohmi, v západnej, strednej a vo východnej Afrike žijúci druh antilopa konská (Hippotragus equinus) s červeným až hnedým telom s bielym bruchom a s bielo-čiernou kresbou na tvári, pri obidvoch pohlaviach s dozadu ohnutými, na koncoch od seba rozostúpenými, po celej dĺžke vrúbkovanými rohmi, pri samcoch dlhými okolo 75 cm, pri samiciach okolo 65 cm, ako aj rody adax a oryx.

Do podčeľade Peleinae patrí jediný druh antilopa srnčia (Pelea capreolus) so sivou srsťou, pri samcoch s rovnými ostrými rohmi, ktorá žije vo vyššie položených trávnatých horských oblastiach Južnej Afriky, Zimbabwe, Lesotha a Svazijska.

Antisthenés

Antisthenés, okolo 435 pred n. l. – okolo 370 pred n. l. — grécky antický filozof, zakladateľ jednej z tzv. malých sokratovských škôl, kynickej školy. V protiklade k Platónovmu dôrazu na všeobecné (idea) uznával len bytie jednotlivých vecí. Známy je jeho výrok Vidím koňa, žiadnu koňovosť. Sústreďoval sa na problémy etiky. Prvky sokratovskej filozofie v nej spájal s niektorými názormi sofistov, najmä s ich rozlišovaním toho, čo je dané od prírody a čo dohodou (príroda verzus konvencia). Za hodnotné považoval to prvé, v prírode videl základ práva. Druhé, t. j. výtvory kultúry a civilizácie, považoval za škodlivé či aspoň zbytočné. Z toho vyplynul jeho ideál jednoduchého života, nezávislosti od okolitého sveta, ľahostajnosti k bohatstvu, k stavovským rozdielom, k sláve, náboženstvu, rodine ap., teda ku kultúre vôbec. Zachovali sa jeho dve deklamácie Aias a Odysseus. Jeho pokračovateľom bol Diogenés zo Synopy. Na niektoré prvky Antisthenovho učenia neskôr nadviazali stoici.

Antonioni, Michelangelo

Antonioni, Michelangelo, 29. 9. 1912 Ferrara – 30. 7. 2007 Rím — taliansky filmový režisér, scenárista, prozaik a maliar. R. 1943 – 50 sa venoval dokumentárnemu filmu, debutoval hraným filmom Kronika jednej lásky (Cronaca di un amore, 1950) o citovom vzťahu zámožnej ženy k chudobnému milencovi. Jeho filmy obsahujú kritiku vyššej spoločnosti, odhaľujú citovú prázdnotu, osamelosť a neschopnosť komunikácie. Nepoužíval retrospektívu, paralelnú montáž ani chronologický dej, jeho filmy sú analytickým obrazom ľudskej duše. Film Výkrik (Il Grido, 1957) je situovaný do robotníckeho prostredia. Časti voľnej tetralógie Dobrodružstvo (L’Avventura, 1960), Noc (La Notte, 1961), Zatmenie (L’eclisse, 1962) a Červená pustatina (Il deserto rosso, 1964) zobrazujú odcudzenie a osamelosť ženy. Od 1966 nakrúcal v Spojenom kráľovstve, USA, Taliansku, Španielsku a Alžírsku: Zväčšenina (Blow-up, 1966), Zabriskie Point (1970), Povolanie: reportér (Professione: Reporter, 1975), Pátranie po jednej žene (Identificazione di una donna, 1982). R. 1983 vydal knihu poviedok a esejí Kolkáreň pri Tiberi (Quel bowling sul Tevere), ktorá sa stala námetom poviedkového koprodukčného francúzsko-taliansko-nemeckého filmu Za mrakmi (Al di là delle nuvole, 1995; spolurežisér W. Wenders). Za celoživotné dielo získal 1993 Cenu Európskej filmovej akadémie a 1995 Oscara.

antropogenéza

antropogenéza [gr.], antroposociogenéza — fylogenetický vývoj človeka zahŕňajúci jeho biologický, psychický a spoločenský vývoj od zvieracieho predchodcu až po človeka dnešného typu (Homo sapiens sapiens). Vývoj človeka ako biosociálnej bytosti prebiehal spočiatku ako prírodný proces podľa zákonitostí biologickej evolúcie, neskôr prevládli a dnešného človeka dotvorili kultúrne a sociálne vzťahy. Antropogenéza sa v princípe skladá z dvoch základných procesov: hominizácie a sapientácie. V rámci radu primátov sa začiatky antropogenézy trvajúcej niekoľko miliónov rokov hľadajú v skupine dryopitov (najmä rody Kenyapithecus a Afropithecus). Výsledky konfrontácie paleontologických a neoontologických disciplín (napr. výskum DNA, mitochondriálnej DNA, proteínov, krvných skupín a chromozómov) potvrdili blízku fylogenetickú príbuznosť človeka a ľudoopov.

Pred 12 – 15 mil. rokov sa od dryopitov oddelila vetva ramapitov, z ktorých prežil do súčasnosti iba ázijský orangutan (Pongo pygmaeus). Zvyšok dryopitov sa vyvíjal ako spoločný predok afrických ľudoopov a hominidov. Približne pred 7 – 8 mil. rokov sa línia spoločného predka rozdelila na 3 samostatné vetvy (poddruhy), z ktorých neskôr vznikli samostatné druhy a rody: gorila (Gorilla), šimpanz (Pan) a prvý hominid (Sahelanthropus). Bezprostredným predchodcom afrických ľudoopov by mohol byť druh Nyanzapithecus alesi z Kene, datovaný na 13 mil. rokov, nie je však vylúčené, že ich predkami môžu byť aj európski predstavitelia rodov Griphopithecus, Austriacopithecus, Rudapithecus a Ouranopithecus, ktorí žili pred 14 – 17 mil. rokov a vrátili sa do Afriky. Zuby a čeľuste z nálezov v Ngorore a v Samburu Hills v Keni sú staré približne 9 mil. rokov a môžu predstavovať predka ardipiteka. Na základe nálezov skamenelín australopitov ako prvých hominidov a súčasného geografického rozšírenia afrických ľudoopov sa predpokladá, že predok hominidov sa vyvinul v monzúnovej zóne Indického oceána (vých. Afrika – savana s akáciami), predok gorily žil vo vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (stredozáp. Afrika – hustý prales), predok šimpanza sa vyskytoval v menej vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (záp. Afrika – riedky prales).

Príčinu vzniku hominidov (→ Hominidae) najlepšie vysvetľuje ekologicko-kompetitívna hypotéza: spúšťacím mechanizmom bola globálna alebo kontinentálna zmena podnebia s nástupom chladnejšieho a suchšieho podnebia koncom miocénu. K ochladeniu prispela tzv. messinská udalosť – vyschýnanie stredomorskej časti mora Téthys približne pred 6,5 mil. rokov; nahromadená soľ a vznik púšťových podmienok spôsobili zväčšenie sezónnych klimatických výkyvov v subsaharskej časti Afriky, lesy zredli a rozšírila sa savana. Zmenšovaním rozlohy lesov stúpalo súperenie sympatrických druhov hominoidovcov až po ich diferenciáciu na dve ekologicky odlišné skupiny: ľudoopov obývajúcich lesy a ich okraje a hominidov prenikajúcich čoraz hlbšie do savany, na ktorú sa celkom adaptovali. Univerzálny hominoidný chrup sa adaptoval na savanový typ potravy (semená, zrná, orechy, oriešky, podzemky rastlín, ako aj svalové vlákna živočíchov), zubná sklovina zhrubla, črenové zuby sa začali podobať stoličkám (molarizácia), zmohutneli čeľuste a zadná časť chrupu. Anatomickými a funkčnými zmenami panvy a dolných končatín sa zdokonaľovala dvojnohá chôdza (bipédia), uvoľnením rúk sa zdokonaľovalo dovtedy iba príležitostné používanie prírodných predmetov ako nástrojov, čo postupne viedlo k ich pravidelnej výrobe a k vzniku človeka. Základný smer antropogenézy v rámci hominidov: Sahelanthropus tchadensisOrrorin tugenensisArdipithecus ramidusAustralopithecus anamensisAustralopithecus afarensisKenyanthropus platyopsAustralopithecus garhiAustralopithecus africanusAustralopithecus sedibaHomo rudolfensisHomo ergasterHomo antecessor Homo heidelbergensis Homo sapiens.

antropogénne procesy a formy

antropogénne procesy a formy — pretváranie zemského povrchu (reliéfu) činnosťou človeka, a to priamo alebo ovplyvňovaním prírodných geomorfologických procesov. Podľa druhu činnosti, ktorými formy vznikajú, sa delia na ťažobné (lomy, depresie po odčerpaní ropy), poľnohospodárske (umelo terasované svahy, prte), vojenské (obranné valy, krátery po výbuchu bômb), sídelné (ruinné či odpadkové pahorky), priemyselné (priemyselné haldy), dopravné (cestné a železničné násypy a zárezy), oslavné (oslavné pahorky), vodohospodárske (ochranné hrádze), pohrebné (mohyly) a rekreačné (kúpaliská, ihriská).

antropometrický bod

antropometrický bod — presne definovaný bod na ľudskom tele, ktorý spravidla zodpovedá rovnomennému bodu na kostre (osteometrický bod), premietnutému na povrch tela. Najčastejšie sa antropometrické body nachádzajú na miestach, kde je možné pod kožou nahmatať zodpovedajúci bod na kosti. Označujú sa latinskými alebo gréckymi názvami. Antropometrické body boli presne definované medzinárodnými dohodami a majú rozhodujúci význam pri určovaní antropometrických údajov ľudského tela. Slúžia na stanovenie presných antropologických mier, rozmerov a údajov.

antúrium

antúrium [gr. > lat.], Anthurium — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď áronovité. Vždyzelené vzpriamené popínavé alebo poliehavé trvalky, pestujú sa pre okrasné tulce a listy; plod bobuľa. Známych okolo 800 druhov pôvodom z tropickej Ameriky, napr. antúrium Andreanovo (Anthurium andreanum) s jasnočerveným tulcom a so žltým šúľkom alebo Anthurium veitchii s kožovitými zelenými až bielymi tulcami.

Antverpy

Antverpy, hol. Antwerpen, fr. Anvers — prístavné mesto v Belgicku v regióne Flámsko na dolnom toku rieky Šelda pri ústí Albertovho prieplavu asi 85 km od Severného mora, administratívne stredisko provincie Antverpy; 517-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, automobilový, hutnícky, textilný, sklársky, gumársky, potravinársky; brusiarne diamantov. Dopravná križovatka. Najväčší belgický prístav, jeden z najväčších v Európe. Riečnou aj kanálovou lodnou dopravou spojený s belgickými mestami a so susednými štátmi. Medzinárodné letisko.

Založené v 7. stor., zač. 11. stor. sídlo markgrófa, od 12. stor. stredisko remeselnej výroby a obchodu, 1291 mestské privilégiá, od 1315 člen Hanzy. V pol. 16. stor. najvýznamnejšie centrum medzinárodného obchodu využívajúce výhodnú polohu na križovatke obchodných ciest z pribaltských oblastí do záp. Európy s cestou z Britských ostrovov do strednej Európy, najbohatšie mesto Európy a veľké kultúrne stredisko. R. 1579 – 85 člen utrechtskej únie. Po dobytí Španielmi 1585, pričlenení k Španielskemu Nizozemsku (od 1714 k Rakúskemu Nizozemsku) a uzavretí ústia Šeldy Holanďanmi postupne strácalo význam. R. 1794 – 1814 súčasť Francúzska, od 1815 Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 Belgicka. Nový rozkvet až od otvorenia ústia Šeldy 1863. Začiatkom 1. svet. vojny obliehané a 1914 dobyté nemeckými vojskami. V súčasnosti stredisko cestovného ruchu medzinárodného významu. Kultúrne stredisko Flámov.

Stavebné pamiatky: zvyšky hradu (Steen, spomínaný 726), katedrála zo 14. – 16. stor., najvýznamnejšie dielo flámskej neskorej gotiky, neskorogotický kostol Sint-Jacobs s pohrebnou kaplnkou rodiny Rubensovcov, Rubensov dom, na námestí Grote Markt radnica (1561 – 65) a renesančné domy, barokové kostoly a i.

Akadémia výtvarných umení, námorné múzeum, galérie s dielami P. P. Rubensa, A. van Dycka, J. Jordaensa, ktorí tu žili a tvorili. Univerzita (založená 2003 zlúčením troch univerzít založených 1852, 1965 a 1971). Zoologická záhrada (založená 1843) R. 1920 dejisko VII. LOH.

Anzelm z Canterbury

Anzelm z Canterbury [kentrbe-], sv., Anselmus Cantuarensis, 1033 Aosta, Taliansko – 21. 4. 1109 Canterbury, Spojené kráľovstvo — canterburský arcibiskup (od 1093), prímas Anglicka. Jeho výklad práv cirkvi a otázok kresťanského vierovyznania mal zásadný význam, je považovaný za otca scholastiky. Večné pravdy viery sa usiloval dokázať a objasniť vedeckými poznatkami v duchu svojho výroku Verím, aby som chápal (Credo, ut intelligam). Podľa neho myslenie nesmie byť v rozpore s náboženskou dogmou, pretože inak by bolo chybné. Pozornosť vzbudil dielom Prečo sa stal Boh človekom? (Cur Deus Homo), v ktorom dokazuje nevyhnutnosť vtelenia Syna Božieho. Existenciu Boha odvodzuje z predstavy o najdokonalejšej bytosti. Ak existuje predstava, existuje aj najdokonalejšia bytosť (→ dôkaz Boha). S týmto tvrdením sa stotožňoval Alexander z Hales, proti sa postavil Tomáš Akvinský, neskôr aj I. Kant. R. 1720 zaradil pápež Klement XI. Anzelma z Canterbury medzi učiteľov cirkvi (doctores ecclesiae). Jeho atribútmi sú kniha a loď. Sviatok 21. apríla.

Apalačské vrchy

Apalačské vrchy, Apalače, angl. Appalachian Mountains — horský systém vo vých. časti Severnej Ameriky tiahnuci sa od ostrova Newfoundland na sever po mesto Montgomery v štáte Alabama. Dĺžka vyše 3-tis. km, šírka 600 km, maximálna výška 2 037 m n. m. (Mitchell v časti Blue Ridge). Budovaný najmä žulami, rulami, kremencami a prvohornými bridlicami.

Delí sa na Severné Apalačské vrchy a Južné Apalačské vrchy, ktoré sú od seba oddelené dolinami riek Mohawk a Hudson. Severné Apalačské vrchy vznikli kaledónskym, Južné Apalačské vrchy hercýnskym vrásnením. Značný vplyv na konečné sformovanie Severných Apalačských vrchov malo pleistocénne zaľadnenie. Záp. časť Apalačských vrchov tvorí Apalačská plošina budovaná z karbónskych vrstiev s veľkými zásobami čierneho uhlia; Južné Apalačské vrchy sa členia na plošiny Cumberland Plateau, Allegheny, Blue Ridge a Piedmont. Pohorie je husto zalesnené. Bohaté ložiská uhlia (pri Pittsburghu, Huntingdone a Birminghame), rúd, ropy, zemného plynu, azbestu a mramoru. Rieka Tennessee s prítokmi využívaná na výrobu elektrickej energie.

Apeninský polostrov

Apeninský polostrov, tal. Penisola Appennino — polostrov v juž. Európe vybiehajúci do Stredozemného mora, obklopený Tyrrhenským morom, Ligúrskym morom, Iónskym morom a Jadranským morom. Na severe ohraničený Pádskou nížinou. Dĺžka okolo 1 100 km, šírka 130 – 300 km, rozloha 149-tis. km2. Na Apeninskom polostrove leží väčšia časť Talianska, San Maríno a Vatikán.

Pobrežie málo členité, na juhu polostrovy Salentina, Gargano a Kalábrijský polostrov. Pozdĺžne jeho stredom sa tiahne sústava pohorí Apenín s aktívnou seizmickou činnosťou (činná sopka Vezuv nad Neapolským zálivom). Nížiny, okrem Pádskej, sú na pobreží. Apeninský polostrov podobne ako Pyrenejský polostrov a Balkánsky polostrov leží medzi 35° – 45° sev. zemepisnej šírky a v dôsledku toho má s nimi veľa spoločných rysov tak v polohe, ako aj v reliéfe a geologickom a geomorfologickom vývoji. Z geografickej polohy vyplýva aj rovnaký ráz podnebia a vegetačnej pokrývky. Je to oblasť mladých a intenzívnych alpínskych horotvorných procesov, ktoré miestami doznievajú i v súčasnosti. Podnebie subtropické, pri značných výškových rozdieloch veľký vplyv reliéfu. Najvýznamnejšou zložkou stredomorskej vegetácie sú husté suchomilné krovinaté porasty typu macchie. Pri značnej výškovej členitosti územia je vo vegetačnej pokrývke výrazná pásmovitosť. Vždyzelená stredomorská vegetácia tvorí najnižšie pásmo, ktorého horná hranica je v juž. častiach Stredomoria 700 – 800 m n. m., na sev. pobreží však už vo výške 200 m n. m. Nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov a nad hornou hranicou lesa (1 800 – 2 000 m n. m.) subalpínske a alpínske pásmo s prevažne bylinnou vegetáciou.

antracén

antracén [gr.], C14H10 — aromatický uhľovodík, izomérny s fenantrénom. Biela kryštalická látka nerozpustná vo vode, rozpustná v éteri, acetóne, chloroforme a benzéne ; teplota topenia 218 °C. V roztoku vykazuje modrú fluorescenciu. Nachádza sa v čiernouhoľnom dechte, z ktorého sa aj získava. Používa sa najmä na výrobu antrachinónu, ktorý je dôležitým medziproduktom pri výrobe farbív, ako scintilátor v scintilačných detektoroch a ako insekticíd.

antrachinón

antrachinón [gr.], antracén-9,10-chinón, C14H8O2 — aromatická zlúčenina, chinón. Žltá kryštalická látka nerozpustná vo vode, teplota topenia 286 °C. Vyrába sa katalytickou oxidáciou antracénu vzduchom pri 300 °C v prítomnosti katalyzátora oxidu vanadičného V2O5 alebo Friedelovou-Craftsovou reakciou z ftalanhydridu a benzénu. Používa sa na prípravu rôznych derivátov antrachinónu, ktoré sú dôležitými medziproduktmi vo výrobe antrachinónových farbív. Viaceré deriváty antrachinónu sú rastlinné farbivá (→ alizarín); početné deriváty sú zastúpené v rastlinách ako aglykón antrachinónových glykozidov.

A-N systém

A-N systém — zariadenie na rádionavigáciu, ktoré rádiomajákom vyznačovalo trať lietadla, používané v minulosti. Smer letu bol vyznačený signálmi, pri odchýlení zo smeru rozdielne zvukové signály signalizovali vybočenie vľavo alebo vpravo. Systémom sa vyznačovali maximálne 4 rôzne trate.

ANZUK

ANZUK, Austrália, New Zealand, United Kingdom — obranný pakt Austrálie, Nového Zélandu a Spojeného kráľovstva podpísaný 1. 11. 1971 v Londýne s cieľom zabezpečiť záujmy signatárskych krajín v juhovýchodnej Ázii a tichomorskej oblasti v spolupráci so Spoločenstvom národov. Umožňoval prechodne umiestniť jednotky neázijských zmluvných štátov na území Malajzie a Singapuru. V priebehu 1974 boli integrované vojenské jednotky, ktoré tvorili ANZUK, postupne rozpustené a nahradené národnými jednotkami. Dňa 16. decembra 1974 bolo riadenie námorníctva a letectva rozpustené a ich oddiely sa vrátili k príslušnému národnému veleniu.

antipatárie

antipatárie [gr.], Antipatarida — rad z podkmeňa koraly, trieda šesťlúčovky (Hexacorallia). Morské živočíchy vyskytujúce sa v koralových útesoch najmä v oblasti Karibiku a v Mexickom zálive, ktoré vytvárajú do 6 m vysoké, zvyčajne hnedé, šedé alebo čierne kolónie podobné najmä kríkom. Patrí sem okolo 100 druhov, napr. do 1,5 m vysoká antipatária kríčkovitá (Antipathes pennacea) alebo Paranthipates larix; rezaním a brúsením sa z nich vyrábajú šperky.

antependium

antependium [lat.], frontale — ozdobný kryt čelnej strany oltárnej menzy zhotovený z textilu, kovu, dreva alebo z kože, dekorovaný maľbou, výšivkou alebo reliéfom. Najznámejšie antependiá sú v kostole San Ambroggio v Miláne, v Chráme sv. Marka (San Marco) v Benátkach, v Musée de Cluny v Paríži (ozdobná maľba Henricha II. z bazilejského kláštora), v Museo degli Arazzi vo Florencii (textilné antependium, 1336).

Antigonos III. Dósón

Antigonos III. Dósón, 263 pred n. l. – 221 pred n. l. — macedónsky kráľ od 227 pred n. l. (spočiatku od 229 pred n. l. správca ríše namiesto nedospelého Filipa V.), syn Démétria z Kyrény. Hneď po nástupe na trón musel bojovať s Ilýrmi, stratil Tesáliu a Atény, ale čoskoro ich znova pripojil k Macedónii. Vodca Achájskeho spolku Aratos zo Sikyónu ho povolal na pomoc v boji proti spartskému kráľovi Kleomenovi III. Spojil štáty stredného Grécka a na Peloponéze a vytvoril rozsiahlu symachiu (vojensko-politický spolok). R. 222 pred n. l. porazil severopeloponézske mestské štáty Tegeu a Mantineiu, následne (podľa niektorých zdrojov 221 pred n. l.) v bitke pri Sellasii aj Spartu, ktorú tiež pripojil k spolku, čím na dve desaťročia zabezpečil hegemóniu Macedónie v Grécku.

Antologia

Antologia — taliansky literárny a vedecký časopis; orgán umiernených toskánskych liberálov, vychádzal 1821 – 33 vo Florencii. Zakladateľ Giovan Pietro Vieusseux (*1779, †1863), spolupracovníci C. Botta, Carlo Cattaneo (*1801, †1869), G. Leopardi, G. Mazzini, N. Tommaseo. Jeho programom boli kultúrna obnova, otvorenosť európskym vplyvom a formovanie nového literárneho vkusu uvádzaním európskych diel do Talianska. R. 1833 vydávanie časopisu pre cenzúru zastavené veľkovojvodským dekrétom, obnovené 1866 pod názvom Nuova Antologia.

anténa

anténa [lat.] — zariadenie na vysielanie a prijímanie rádiových vĺn. Umožňuje premenu vysokofrekvenčného elektrického signálu (privádzaného na anténu napájacím vedením) na voľne sa šíriace elektromagnetické vlny a naopak. Rozlišuje sa vysielacia anténa a prijímacia anténa. Základným konštrukčným prvkom väčšiny antén je anténový žiarič. Tvar a rozmery antény závisia od jej účelu; môže ísť o obyčajný dipól, o zložitý systém vodičov alebo o sústavu parabolických diskov.

Podľa frekvenčného pásma, v ktorom pracujú, sa antény delia na dlho-, stredno-, krátko- a mikrovlnné a na antény na veľmi krátke vlny, podľa spôsobu žiarenia na všesmerové (zabezpečujú takmer rovnaký príjem signálu zo všetkých smerov) a smerové (len z vybraného smeru), podľa konštrukcie na prútové, slučkové, špirálové, štrbinové, šošovkové a i. V televízii sa používajú antény Yagi, kde sa smerový účinok a zisk antény dosahuje umiestnením pasívnych vodičov za dipól (reflektor) alebo pred dipól (direktor). Podľa účelu sa rozoznávajú zameriavacie antény (napr. rámové); antény prijímača (rozhlasové alebo televízne), ktoré môžu byť vonkajšie alebo vnútorné (napr. feritové antény); vstavané antény, ktoré sú súčasťou televíznych prijímačov; spoločné antény, ktoré sa používajú pri veľkých obytných budovách a v súčasnosti sa nahrádzajú káblovou televíziou alebo príjmom cez satelit; anténu rádioteleskopu používaného v astronómii tvorí dipól s parabolickým reflektorom. Podľa šírky pásma, v ktorom antény pracujú, sa delia na úzkopásmové a širokopásmové. Antény mobilných telefónov tvoria súčasť konštrukčného riešenia telefónu samostatne pre telefónny signál a pre internetové pripojenie. Na zlepšenie smerových vlastností sa antény zoskupujú do sústav (→ anténová sústava). Na pripojenie rôznych antén na vysielač alebo na prijímač sa používajú anténový prepínač a anténová výhybka. Na prispôsobenie impedancie antény k napájaču a ku koncovému stupňu vysielača sa používajú prispôsobovacie obvody.

Na Slovensku právne predpisy ustanovujú prípady, v ktorých je na stavbu vonkajších prijímacích rozhlasových a televíznych antén, ako aj ich zvodov potrebné stavebné povolenie a súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo rozhodnutie súdu. Stavebný úrad mohol podľa zákona o telekomunikáciách (zrušený od 2004) nariadiť preloženie alebo úpravu antén ohrozujúcich stavebný stav nehnuteľnosti alebo bezpečnosť okolia, príp. rušiacich vzhľad okolia.

Antigona

Antigona, gr. Antigoné — v gréckej mytológii dcéra kráľa Oidipa a Iokasty, sestra Ismény, Eteokla a Polyneika. Keď Oidipus musel opustiť Téby, pretože sa ukázalo, že sa oženil s vlastnou matkou, sprevádzala slepého otca do vyhnanstva. Jej bratia Eteoklés a Polyneikés bojovali o moc v Tébach, pričom Polyneikés zahynul a strýko Kreón ho zakázal pochovať. Antigona porušila kráľovský príkaz a brata pochovala, začo ju Kreón odsúdil na smrť a dal ju zamurovať do hrobky. Bohovia však dali najavo, že neschvaľujú tento čin, a preto ju Kreón prikázal oslobodiť. Bolo však neskoro, pretože Antigona sa v hrobke obesila. Jej snúbenec, Kreontov syn Haimón, si pred mŕtvou Antigonou vrazil do srdca meč a jeho matka Eurydika zo žiaľu nad synovou smrťou spáchala samovraždu. Príbeh spracoval grécky dramatik Sofoklés v tragédii Antigona, pričom ukázal, že je dôležitejšie dodržiavať trvalé, božské než premenlivé, kráľovské zákony. Sofoklova tragédia patrí k najlepším v antickej literatúre a ovplyvnila svetovú dramatickú tvorbu (V. Alfieri, J. Anouilh, J. Mysliveček, P. Karvaš a i.).

Antigonos II. Gonatas

Antigonos II. Gonatas, 320 pred n. l. – 239 pred n. l. — macedónsky kráľ (od 276 pred n. l.), syn Démétria I. Poliorkéta, vnuk Antigona I. Monofthalma. Vládcom Macedónie sa stal až po smrti Ptolemaia Kerauna. R. 277 pred n. l. porazil Keltov, ktorí vpadli na Balkánsky polostrov a spustošili Grécko. Dvakrát porazil epirského kráľa Pyrrha, potom sa stiahol na Peloponéz. Počas Chremónidovej vojny bojoval od 267 pred n. l. v strednom Grécku s Aténami a ich spojencami Arkádiou, Achájou a Eleou usilujúcimi sa o vymanenie spod macedónskej nadvlády, 261 pred n. l. sa Atény vzdali. V nasledujúcich rokoch bojoval s Pyrrhovým synom Alexandrom a pripojil k Macedónii územia predtým kontrolované Pyrrhom. Do ovládaných miest dosadil macedónske posádky, znova upevnil veľmocenské postavenie Macedónie, ktorej podliehala aj veľká časť gréckeho územia. Na svojom dvore sústredil mnohých gréckych filozofov a básnikov.

antikadencia

antikadencia [gr. + tal.] — melódia vetného úseku neuspokojujúco uzavretého končiacou pauzou v zisťovacích a opytovacích vetách (niekedy aj v doplňovacích otázkach expresívnejšieho typu). Má stúpavý (vo vetách s jednoslabičnými alebo s dvojslabičnými koncovými taktmi) alebo stúpavo-klesavý priebeh (vo vetách aspoň s trojslabičnými koncovými taktmi).

antidiabetiká

antidiabetiká [gr.] — lieky používané na liečbu cukrovky. Patrí k nim inzulín, ktorým sa lieči najmä cukrovka detského veku (1. typu), ale aj starecká cukrovka (2. typu) v ťažšom štádiu. Do skupiny perorálnych antidiabetík (PAD, látky nehormonálneho charakteru, v tabletkovej forme, znižujú zvýšenú hladinu glukózy v krvi) patria deriváty sulfonylmočoviny (napr. glibenklamid), ktoré zvyšujú uvoľňovanie inzulínu z podžalúdkovej žľazy, účinkujú len u pacientov so zachovanou sekréciou inzulínu, môžu mať nepriaznivý účinok (hypoglykémia), a biguanidy (napr. metformín, ktorý však môže zapríčiniť laktacidémiu).

apage, satanas

apage, satanas [-nás; lat.] — odstúp, satan! Citácia z Nového zákona používaná prenesene: nepokúšaj!, nezvádzaj ma na zlé!

Antinoos

Antinoos, genitív Antinoa, okolo 110 Claudiopolis (dnes Bolu, Turecko) – 130 Egypt — mládenec pochádzajúci z maloázijskej Bitýnie, obľúbenec cisára Hadriána. Keď ho 130 n. l. sprevádzal na ceste po Egypte, utopil sa v Níle. R. 132 založil Hadrián v strednom Egypte na jeho počesť mesto nazvané podľa neho Antinoupolis (starogr. Antinoú polis = Antinoovo mesto), nechal ho zbožštiť a postavil mu chrám. Zachovalo sa veľké množstvo jeho sôch, ktoré sú prejavom klasicizmu 1. polovice 2. stor. n. l.

Antiochos II. Theos

Antiochos II. Theos (Boh), genitív Antiocha II. Thea, okolo 287 pred n. l. – 247 pred n. l. — sýrsky kráľ 261 – 247 pred n. l., syn Antiocha I. Sótéra a Stratoniky, slabý panovník, vládu prenechával svojim obľúbencom. Počas jeho vlády odpadli od Sýrie Baktria a Partská ríša na severovýchode krajiny, v bojoch s egyptským Ptolemaiom II. Filadelfom stratil územie Palestíny a Fenície. Prívlastok Theos mu dali obyvatelia Miléta, pretože ich zbavil tyranie.

antonymá

antonymá [gr. > lat.], opozitá — slová s protikladným významom. Realizujú sa v rámci pomenúvania podstatných a prídavných mien, zámen, čísloviek i prísloviek. Z hľadiska významu sa delia na kontrárne (dobrýzlý, pravýľavý, horedolu), komplementárne (pravdalož, živýmŕtvy, chlapecdievča), vektorové (kúpapredaj, vondnu, začiatokkoniec) a pragmatické (môjtvoj, učiteľžiak, rodičiadeti). Z morfologického hľadiska môžu byť základné (plytkýhlboký, plačsmiech, semtam) a odvodené (legálnyilegálny, sympatiaantipatia, prísťodísť, mravnýnemravný). Okrem základného používania sa v štylistike uplatňujú aj na realizovanie estetických zámerov, napr. slovo s pozitívnym významom pekný sa metaforicky uplatní na pomenovanie negatívnej vlastnosti (pekný vtáčik). Antonymá sú aj významnými kompozičnými prvkami výstavby básne, neraz sú nositeľmi emocionálno-estetickej funkcie textu.

apelatíva

apelatíva [lat.] — všeobecné podstatné mená. Termín sa uplatňuje ako pendant k termínu propriá (vlastné mená). Používajú sa vo všeobecnom význame (škola), ako aj v adresnom pomenovaní (táto škola), majú jednotné i množné číslo. Medzi apelatívami a propriami sú priestupné hranice, napr.: xantipa – Xantipa, potok – Biely Potok, dolina – Špania Dolina, syn – Syn Boží.

apelativizácia

apelativizácia [lat.], deonymizácia, deproprializácia — živý onomaziologický a lexikálno-sémantický proces, pri ktorom dochádza k strate propriálnej funkcie (povahy) vlastného mena (propria); vlastné meno prechádza medzi apelatíva zvyčajne v prípadoch termínov alebo druhových označení. Napr. ementál (z geografického názvu Emmental), damask (z Damask) ap.

Antarktický polostrov

Antarktický polostrov — najďalej na sever vybiehajúci polostrov v Záp. Antarktíde oddeľujúci Weddellovo more a Bellingshausenovo more; 300-tis. km2, dĺžka okolo 1 300 km, šírka do 200 km. Značná časť zaľadnená. Antarktický polostrov je prestúpený Antarktickými Andami s najvyšším vrchom Andrew Jackson (4 191 m n. m.). Sev. časť Antarktického polostrova sa nazýva Grahamova zem, juž. časť Palmerova zem. Chudobné rastlinstvo. Fauna sústredená na pobreží (tulene, tučniaky). Výskumné stanice rôznych štátov.

antarktický vzduch

antarktický vzduch — vzduchová hmota, ktorá vzniká a udržuje sa v oblastiach od južného pólu do 70° juž. zemepisnej šírky. Pri preniknutí do nižších zemepisných šírok prináša vždy silné ochladenie (→ vzduchová hmota).