Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 2634 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

hadrosaury

hadrosaury [gr.], Hadrosauridae — čeľaď podrodu Ornithopoda, veľké dvoj- a štvornohé vtákopanvové dinosaury (jedny z najprimitívnejších) zahŕňajúce formy s rohovinovým, takzvaným kačacím zobákom. Na hlave mali výrazné adaptácie na vyhľadávanie potravy vo vode. Niektoré formy mali plochú papuľu až so 700 zubmi, pod každým bol nový zub, schopný vystriedať opotrebovaný. Hadrosaury boli asi 10 m dlhé, ich telo pokrývala mozaika malých šupín, na zadných končatinách mali iba 3 prsty, na predných 5. Medzi prstami mali blanu. Väčšina hadrosaurov vážila viac ako 1 000 kg. Boli bylinožravými obojživelníkmi, ktoré si vyhľadávali potravu v močarinách alebo v ich okolí. Zadné končatiny a silný chvost slúžili aj ako plávacie orgány. Niektoré rody mali na lebke prilbicovité útvary (Corythosaurus kýlovitý hrebeň, Parasaurolophus lebku pretiahnutú do dlhého, nazad smerujúceho rohu). Prvé hadrosaury sú známe z Mongolska z obdobia kriedy (cenoman), veľmi hojné boli aj v neskorej kriede, na jej konci vymreli. Významné nálezisko hadrosaurov je i v Kanade (v provincii Alberta) v doline rieky Red Deer.

Hadušovce

Hadušovce — miestna časť obce Spišské Tomášovce.

Hadviga

Hadviga — miestna časť obce Brieštie.

Hadwiger, Victor

Hadwiger, Victor, aj Viktor, 6. 12. 1878 Praha – 4. 10. 1911 Berlín — nemecký básnik a prozaik. Príslušník pražskej nemeckej literárnej skupiny (→ pražská nemecká literatúra), od 1903 žil v Berlíne, kde spolupracoval s novinami Vossische Zeitung (Vossove noviny). V básnickej zbierke Som (Ich bin, 1903) a románe Abraham Abt (posmrtne 1912) predznamenal expresionizmus. Redakčne sa podieľal na antológii Sprievodca modernou literatúrou (Führer durch die moderne Literatur, 1906). Posmrtne vyšiel výber jeho poézie Keď je medzi nami pútnik (Wenn unter uns ein Wandrer ist, 1912) a román Il Pantegan (1919).

hady

hady, Serpentes — vysokošpecializovaná vývojovo najmladšia skupina plazov (Reptilia, Lepidosauria) zaraďovaná spolu s jaštermi medzi šupináče (Squamata), charakteristická výrazne predĺženým telom a chýbajúcimi končatinami; napriek tomu, že tieto znaky sú špecifické pre všetky recentné hady, evolučne sa vyvinuli aj pri iných skupinách šupináčov, napr. v čeľadi slepúchovité. Niektoré čeľade hadov majú rudimenty zadných končatín a panvového pletenca. Hady majú šupinami pokryté telo, pri väčšine čeľadí výrazne zväčšenými na brušnej strane a výrazne kinetickú a elastickú lebku umožňujúcu prehltnúť veľkú korisť (vďaka pružne spojeným poloviciam dolnej čeľuste). Zuby hadov sú buď nerozlíšené plné, ryhované, alebo duté, pri väčšine druhov sú pripojené k jedovej žľaze (tzv. jedové zuby), ktorá druhotne slúži na obranu (→ hadie jedy) alebo na usmrcovanie koristi. Hady majú slabý zrak, oči sú prekryté priehľadnou epidermálnou blanou (nežmurkajú) a akomodujú posúvaním šošoviek dopredu a dozadu (nie zmenou tvaru ako iné šupináče), chýba im stredné ucho (sluch), aj močový mechúr a prsná kosť; zo zmyslov je najlepšie vyvinutý čuch, o pohybe koristi sa informujú aj tenkým rozoklaným jazykom, ktorý vystrkujú do vzduchu a zbierajú ním čiastočky prachu obsahujúce molekuly voňavých látok, ktoré prenášajú k Jacobsonovmu orgánu. Majú redukovanú ľavú časť pľúc. Väčšina hadov kladie vajcia, pri mnohých druhoch sa z nich hneď pri kladení liahnu mláďatá; niektoré sú vajcoživorodé alebo živorodé. Žijú na súši, v sladkých vodách alebo v moriach prevažne teplých oblastí sveta (od trópov až po mierne pásmo).

V náboženstvách a mytológiách mnohých národov predstavovali hady démonickú zoomorfnú bytosť alebo kultové zviera. Podľa staroegyptských predstáv ríšu smrti obývajú démoni v podobe hadov (najznámenším bol Apop, grécky Apofis, ktorý v egyptskej mytológii zosobňoval princíp zla, temnoty a chaosu); had je tiež okom boha Ra a chráni pred zlom. Biblia opisuje hada ako najľstivejšieho zo všetkých zvierat, ktoré stvoril Boh, ako zosobnenie zla. Had naviedol v raji prvých ľudí, aby jedli ovocie zo zakázaného stromu. Boh vyslovil nad hadom kliatbu a zasial nepriateľstvo medzi hada a človeka. Reptajúcich Izraelitov na púti z egyptského zajatia štípali a usmrcovali na púšti jedovaté hady. Na príhovor Mojžiša prikázal Boh zhotoviť medeného hada a pripevniť ho na stĺp; pohľad naňho uzdravoval a ochraňoval, preto je v Novej zmluve medený had predobrazom ukrižovaného Ježiša Krista. U starých Grékov bola stará generácia bohov zrodená zo Zeme a zobrazovaná s hadím telom (napr. Kekrops – spolovice človek, spolovice had, synovia Gaie Tyfón a Pytón), had (gr. drakón) splýval s drakom. Asklépiov had ovinutý okolo palice je dodnes znakom lekárskeho stavu. V Ríme bol had označovaný tabuovými menami anguis (dusič), serpens (plaz). V podobe hada ako plodivej sily zobrazovali Rimania génia. Podľa slovanských predstáv sa duša prvého gazdu, ktorý zomrel v novopostavenom dome, prevtelila do bieleho alebo do bledosivého hada. Had gazda (hospodár, dedo) sídlil pod ohniskom alebo pod prahom, prípadne v blízkosti domu, bol ochranným duchom gazdovstva a bránil ho pred škodlivými zásahmi cudzích démonov. Jeho odchod alebo úhyn sa stal predzvesťou nešťastí. Rôzne povery sa spájali s hadmi voľne žijúcimi v prírode. Podľa ľudových predstáv hady vychádzajú zo zeme na Juraja (24. apríl) a vracajú sa do nej na Bartolomeja (24. august). Stretnutie so živým hadom prináša šťastie, zabitý had znamená nešťastie; had v studni udržiava čistú vodu; hada, ktorý uhryzne človeka bez príčiny, zem neprijme a musí zamrznúť. Z hada, ktorého človek nevidel sedem rokov, sa stáva drak. V čínskej kultúre je had (še, she) odpradávna piatym symbolickým zvieraťom čínskeho solárneho zvieratníka, podľa ktorého Číňania počítajú jednotlivé roky a od typických vlastností zvieraťa symbolizujúceho ten-ktorý rok odvodzujú charakter daného roka. Podobne určujú i povahu a vlastnosti každého človeka podľa roka jeho narodenia. Z tohto hľadiska býva rok hada rokom múdrych (ale i prešibaných) politických rozhodnutí (napr. aj rok 1989 bol rokom hada) a ľudia narodení v tomto roku majú radi leňošenie, ale i meditovanie a filozofovanie a lepšie sa hodia na duševnú než na manuálnu prácu. Had však zároveň symbolizuje aj záporný, čiže jinový protiklad draka a tvorí s ním preto jinovo-jangovú dvojicu veľmi tvorivej a účinnej vzájomnej spolupráce. Len čo v podobnej súhre (hoci aj s iným zvieraťom zvieratníka) získa prevahu, okamžite sa stáva pre svoj protipól veľmi nebezpečným likvidátorom, preto v období hada sa treba k hadovi správať vždy veľmi opatrne. V čínskej naratívnej ľudovej slovesnosti boli hady zvyčajne symbolmi veľmi nebezpečných démonov, ktorých sa dalo len veľmi ťažko premôcť. K výnimkám patrí napr. príbeh o Bielom hadovi, do ktorého bol zakliaty nešťastný dobrý duch.

hádzačka

hádzačka — okrúhla sieť s priemerom až 400 cm, v strede s upevnenou žinkou, ktorú drží rybár, a na okrajoch s olovenými závažiami. Hodením na vodu sa hádzačka rozprestrie a zachytáva ryby. Na Slovensku sa používa najmä na strednom Pohroní.

hádzaná

hádzaná, starý názov handbal — kolektívna loptová hra. Hrajú ju 2 družstvá so 7 hráčmi, ktorí rukami prihrávajú a odrážajú loptu (muži hrajú s loptou s obvodom 50 – 60 cm a hmotnosťou 425 – 475 g, ženy s loptou s obvodom 54 – 56 cm a hmotnosťou 325 – 375 g) s cieľom hodiť ju dovoleným spôsobom do bránky súpera a zároveň mu v rovnakom úsilí zabrániť. Hrá sa v športovej hale na palubovej podlahe na ihrisku s rozmermi 40 x 20 m. Na každej z dvoch kratších strán hracej plochy je bránka s rozmermi 300 x 200 cm, ktorú tvoria 2 žrde a brvno s hrúbkou 8 x 8 cm, na jej zadnú časť je pripnutá sieť. Hracia plocha, ktorá je ohraničená bránkovými (šírka 8 cm) a postrannými (5 cm) čiarami, je rozdelená stredovou čiarou na dve polovice. Na každej polovici je vyznačená čiara bránkoviska (6 m od bránkových žrdí), prerušovaná čiara voľného hodu (9 m) a medzi nimi čiara 7-metrového hodu. Zápas sa hrá 2 x 30 min s 10-minútovou prestávkou. Rozhodujú ho 2 rozhodcovia, ktorým pomáha časomerač a zapisovateľ. Víťazom je družstvo, ktoré dosiahne väčší počet gólov – získava 2 body, pri remíze získa každé družstvo 1 bod. V každej polovici hracieho času má družstvo k dispozícii minútový odpočinok (team-out). Počas hry môžu striedajúci hráči opustiť hraciu plochu alebo vstúpiť na ňu iba cez vlastný priestor striedania. Do bránkoviska smie vstúpiť iba brankár, ktorý môže hrať ktoroukoľvek časťou tela pri obrannej činnosti v bránkovisku, opustiť ho bez lopty a zúčastniť sa na hre v poli, nesmie ho však opustiť s loptou, ktorú má pod kontrolou, vniesť ju do bránkoviska, dotknúť sa lopty, ktorá leží alebo sa kotúľa mimo bránkoviska, pričom sám je v bránkovisku. Vstup hráča do bránkoviska sa trestá voľným hodom. Hráčovi je dovolené loptu hádzať, chytať, zastaviť sa s ňou, potlačiť alebo udierať ju rukou, ramenom, trupom, stehnom alebo kolenom, môže ju držať max. 3 sekundy a uskutočniť s ňou max. 3 kroky. Rukami môže hráč pri hre blokovať súpera alebo získať loptu, otvorenou rukou mu ju odobrať z ktorejkoľvek strany, cloniť ho telom, i keď nemá loptu. Nesmie sa dotknúť lopty viac ako jedenkrát, pokiaľ sa medzitým nedotkla zeme, iného hráča alebo bránky, dotknúť sa jej nohou od kolena dole, pohybovať sa s ňou mimo hracej plochy, vytrhnúť alebo vyraziť ju súperovi z rúk, cloniť alebo odtláčať ho ramenami a rukami, skákať na neho a ohrozovať ho (s loptou alebo bez lopty). K porušeniu pravidiel dochádza v snahe získať loptu, ak však akcia smeruje prevažne alebo výlučne proti súperovi, a nie proti lopte, porušenie pravidiel musí byť potrestané progresívne. Družstvo, ktoré dostalo gól, začína hru zo stredu hracej plochy. Vhadzovanie sa nariadi, keď lopta prešla za postrannú čiaru. Vhadzuje sa proti družstvu, ktoré sa ako posledné dotklo lopty, a to z miesta, kde lopta prešla za postrannú čiaru. Vyhadzovanie sa nariadi, keď hráč súpera vstúpil do bránkoviska, ak má brankár v bránkovisku loptu pod kontrolou alebo ak lopta prešla za bránkovú autovú čiaru potom, čo sa jej ako posledný dotkol brankár alebo hráč súpera. Voľný hod sa hádže, keď sa hráči dopustia porušenia pravidiel, a rozohráva sa z miesta priestupku, pričom súper musí mať odstup minimálne 3 m. Trestný hod sa nariadi za nedovolené zmarenie jasnej gólovej príležitosti súperovho družstva a vykoná sa spred čiary 7-metrového hodu. Vylúčenie hráča na 2 minúty sa udeľuje za chybné striedanie, za opakované fauly alebo za nešportové správanie hráča alebo funkcionára na hracej ploche a v priestore striedania. V nadväznosti na voľný alebo trestný hod sa udeľuje osobný trest od napomenutia (žltá karta) cez vylúčenie na 2 minúty až po diskvalifikáciu (červená karta). Hráč môže byť vylúčený trikrát na 2 minúty. Tretie vylúčenie je vždy spojené s diskvalifikáciou. Hráč je diskvalifikovaný za fauly ohrozujúce zdravie súpera, za hrubé nešportové správanie alebo za hrubosť hráča alebo funkcionára pred stretnutím, vylúčenie hráča do konca stretnutia sa nariaďuje za hrubosť hráča (aj mimo hracej plochy).

Korene súčasne hádzanej siahajú do Dánska, kde 1898 Helger Nielsen začal hrať so žiakmi hru håndbold (so 7 hráčmi). Hra sa rýchlo rozšírila po celom Dánsku (1904 tam bol založený håndboldový zväz) a jej varianty (hádzaná so 7, resp. s 11 hráčmi; v súčasnosti sa hrá takmer výhradne hádzaná so 7 hráčmi) vznikali aj v ďalších európskych krajinách (napr. v Čechách 1905 tzv. česká hádzaná; → národná hádzaná). R. 1928 sa v Amsterdame z osobitnej komisie Medzinárodnej amatérskej federácie atletiky utvorila samostatná Medzinárodná amatérska handbalová federácia (IAHF). R. 1934 boli na III. kongrese IAHF schválené prvé oficiálne pravidlá hry pre hádzanú so 7 hráčmi. Od 1946 organizuje hádzanú Medzinárodná federácia hádzanej (IHF) so sídlom v Bazileji. R. 1938 sa v Berlíne uskutočnili prvé majstrovstvá sveta mužov, majstrovstvá sveta žien sa uskutočnili 1957 (československé reprezentantky sa stali majsterkami sveta). Do programu olympijských hier bola hádzaná mužov zaradená 1972 v Mníchove a hádzaná žien 1976 v Montreale. R. 1991 vznikla Európska hádzanárska federácia (EHF), ktorá od 1993 organizuje majstrovstvá Európy mužov a žien a Ligu majstrov. V Československu sa hádzaná so 7 hráčmi začala hrať 1947, prvý medzinárodný zápas sa uskutočnil 1949 v Prahe. Od 1950 sa organizovali dlhodobé celoštátne súťaže. Slovenský zväz hádzanej (SZH) vznikol 1948. Prvý ročník celoštátnej 1. ligy mužov a žien sa hral 1950 pod názvom štátne majstrovstvá (bez účasti družstiev mužov zo Slovenska), v súťaži žien bojovali zo Slovenska 3 bratislavské družstvá (SNB, Vinohrady, Kovo Petržalka). K najúspešnejším slovenským oddielom patrili muži Tatrana Prešov (víťaz celoštátnej ligy 1968/69 a 1970/71), Slávie Bratislava VŠ, VSŽ Košice a ČH Bratislava a ženy Lokomotívy Bratislava (víťaz celoštátnej ligy 1956), Odevy Trenčín (víťaz ligy 1968/69), Plastiky Nitra, Štartu Bratislava, Interu Bratislava, Slovana Duslo Šaľa a SCP Banská Bystrica. Československí muži boli majstrami sveta 1967, strieborné medaily získali 1958 a 1961 a bronzové medaily 1954 a 1964, na olympijských hrách 1972 získali strieborné medaily, ženy boli majsterkami sveta 1957, strieborné medaily získali 1986 a bronzové medaily 1962. V Československu sa 1964 a 1990 uskutočnili majstrovstvá sveta mužov a 1978 MS žien. Na úspechoch československej reprezentácie sa zo Slovenska podieľali napr. V. Seruga, A. Frollo, Martin Gregor, R. Horváth, Andrej Lukošík, Marián Hirner, Vincent Lafko, Štefan Katušák, Jaroslav Papiernik, Milan Brestovanský, František Šulc (st.), Ľubomír Švajlen, Anna Čápová, Štefánia Kráľovičová, Viera Zaťková, Soňa Zemanová, Mária Ďurišinová, Jana Kuťková, Mária Labayová, Alena Damitšová, Viera Ilavská, Jana Stašová, Božena Mažgutová, Daniela Trandžíková a i. Na ich príprave sa podieľali tréneri Ladislav Gross, Ján Kecskeméthy, Martin Gregor, Milan Mikuš, Vincent Lafko, Štefan Katušák, František Šulc (st.), Tomáš Kuťka, Dušan Daniš a i. Po rozdelení Česko-Slovenska 1993 sa na Slovensku a v Česku hrali súťaže v hádzanej samostatne. R. 2000 Český a Slovenský zväz hádzanej organizovali spoločnú súťaž mužov (HIL) a 2001 i súťaž žien (WHIL). Kým súťaž mužov na žiadosť Českého zväzu hádzanej 2005 zanikla, súťaž žien pokračuje dodnes. V súťaži mužov (HIL) v ročníku 2003/04 zvíťazil Tatran Prešov, v súťaži žien (WHIL) vo všetkých doterajších ročníkoch zvíťazili slovenské družstvá (Šaľa 2003, 2004 a 2005, Michalovce 2006). Slovenskí muži sa prebojovali na majstrovstvá Európy do 2018 celkovo trikrát: 2006 (Švajčiarsko), 2008 (Nórsko), 2012 (Srbsko); na majstrovstvá sveta 2009 (Chorvátsko; 10. miesto ako najlepšie umiestnenie v doterajšej histórii) a 2011 (Švédsko).

hádzavosť

hádzavosťstroj. veličina vyjadrujúca nesymetrickosť rotujúcej súčiastky (napr. kotúč, valček, koleso a i.). Meria sa v jednotkách dĺžky odchýlkomerom. Axiálna hádzavosť sa posudzuje vzhľadom na os zhodnú s osou rotácie, radiálna hádzavosť vzhľadom na os kolmú na os rotácie. Dovolené hodnoty hádzavosti sa uvádzajú v normách; zvýšená hádzavosť spôsobuje nadmerné opotrebovanie súčiastok a ložísk.

Hadzovia

Hadzovia, Hatsovia, vlastným menom Hadzá, aj Hadzapi, Hadzabe, Wahadzabe — malá východoafrická etnická skupina žijúca zväčša v okolí jazera Eyasi v sev. Tanzánii (regióny Arusha, Singida, Shinyanga a Manyara), v súčasnosti ich je asi 1 200 (2012). Spolu s etnikom Sandawov sú považovaní za posledných potomkov prvých ľudí obývajúcich vých. Afriku. Žijú v malých príbuzenských skupinách (15 – 20 osôb) prevažne ako kočovní lovci a zberači. Sú nízkeho vzrastu, hovoria jazykom, v ktorom sa podobne ako v jazykoch juhoafrických Sanov a Khoinov vyskytujú mľaskavky. Pokladajú sa preto za priamych predkov Khoisanov, ktorí ostali vo vých. Afrike, niektorí odborníci však túto príbuznosť spochybňujú.

Hadžar

Hadžar, arab. Džabal al-Hadžar, Jabal al-Hajar — horská reťaz na východe Arabského polostrova tiahnuca sa zo severozápadu na juhovýchod pozdĺž pobrežia Ománskeho zálivu na území Ománu, fragmentmi zasahujúca i na územie Spojených arabských emirátov; dĺžka okolo 600 km. Priemerná výška 1 500 m n. m., maximálnu výšku dosahuje v horskej časti Achdar vrchom Šam, 3 083 m n. m. Smerom na západ prechádza postupne do Arabskej púšte, na východe prudko klesá do úzkej pobrežnej nížiny Ománskeho zálivu. Delí sa na tri horské pásma: Hadžar al-Gharbi na severozápade, Achdar v strednej časti a Hadžar aš-Šarki na severovýchode. Pohoria boli vyvrásnené počas alpskej orogenézy. Budované najmä jurskými, kriedovými a treťohornými vápencami, magmatickými horninami, v strednej časti metamorfovanými horninami. Na úpätí skromná vegetácia piesočných púští, vyššie tŕnité porasty a savany s akáciami, v masíve Achdar tvrdolisté lesy; kočovný chov oviec, kôz a tiav.

hádždž

hádždž [arab.], tur. haci — čestný titul moslima, ktorý vykonal hadždž, povinnú púť do Mekky (hádždž = pútnik). Kladie sa pred celé meno a používa sa po celý zvyšok života pútnika (titul ženy je hádždža). Oslovenie hádždž sa niekedy používa aj na vyjadrenie úcty k staršiemu a váženému človeku, a to bez ohľadu na to, či bol alebo nebol v Mekke. Obdobne titul hádždž používajú aj kresťania v oblasti Orientu, ak už vykonali púť ku kresťanským posvätným miestam v Jeruzaleme.

hadždž

hadždž [arab.], aj hadž, hidždža — púť do Mekky. V islame jedna z piatich povinností (→ päť stĺpov viery), ktoré má vykonať každý dospelý moslim, ak mu to dovolí zdravotný stav a finančné prostriedky. Ceremoniál púte so sledom predpísaných rituálnych úkonov, s neustálymi modlitbami a s kázňami imámov sa koná medzi 7. – 13. dňom mesiaca zú’l-hidždža (t. j. v 12. mesiaci moslimského roka). Príchodom do posvätného okrsku (→ harám), ktorý tvorí Mekka a jej okolie s pútnickými miestami, sa po obrade očistenia pútnik dostane do stavu milosti, ktorého symbolickým znamením je biely nezošívaný odev (→ ihrám). Hadždž sa začína v Mekke na nádvorí Veľkej mešity, kde pútnici sedemkrát obídu Kaabu (obrad obchádzania, tawáf), pričom sa ju snažia pobozkať alebo sa jej aspoň dotknúť. Po následnej modlitbe sa napijú z posvätného prameňa Zamzam, ktorý údajne vytryskol na rozkaz anjela Džibríla (Gabriel), a tak zachránil v púšti otrokyňu Hagar a jej syna Izmaela (Ismá’íl ibn Ibráhím). Ako spomienka na Hagar hľadajúcu v púšti vodu pre syna sa vykonáva rituálny beh medzi pahorkami as-Safá a al-Marva. Na druhý deň, 8. deň v mesiaci, pútnici opustia Mekku a prídu na miesto Miná vzdialené asi 8 km, kde prečkajú noc až do rozbrieždenia 9. dňa, aby sa vydali na Arafátsku rovinu asi 25 km od Mekky, kde až do západu slnka vykonávajú obrad státia (→ vukúf). Ešte pred začiatkom 10. dňa sa pútnici vrátia do Miná, kde hodením siedmich kamienkov na kamenný stĺp predstavujúci Satana vykonávajú rituálne kameňovanie Satana, ktorý sa mal práve tam zjaviť Abrahámovi (Ibráhímovi) a ten ho kameňmi zahnal na útek. V mieste Miná nasleduje (a v tento deň aj v celom islamskom svete) rituálne zabíjanie obetných zvierat, čím sa začína sviatok obetovania (→ íd al-adhá). Nezjedené zostatky pútnici venujú chudobným. Potom si nechajú zvyčajne oholiť hlavu, ešte v ten istý deň sa vrátia do Mekky, aby na rozlúčku podnikli taváf, teda sedemkrát obišli Kaabu, a následne môžu vystúpiť zo stavu zasvätenia (ihrám). Vlastná hadždž je tým splnená, ale nie ukončená, podľa ustanovení šaríe a podľa tradície sa pútnici majú vrátiť na ďalšie tri dni na miesto Miná, pričom každý deň sa opakuje symbolické kameňovanie Satana. Na hodnotu jednotlivých fáz hadždž existujú v rôznych právnických školách rôzne názory. Mohamed sám prebral väčšinu prvkov púte a s ňou spojených obradov z predislamskej doby, dal jej však nový zmysel tým, že ju spojil s Abrahámom. Po zložení pútnického odevu si pútnici oblečú zvyčajne nové šaty a väčšina navštívi hrob proroka Mohameda v Medine. Účasť na hadždž je povolená výlučne moslimom (aj ženám), nemoslimovia (neveriaci) nesmú do posvätnej oblasti (harám) vstúpiť. Moslimovia veria, že správne (s úprimným úmyslom) vykonaná púť zbavuje veriaceho všetkých hriechov. Púť hadždž po stáročia prispievala k šíreniu vzdelanosti moslimov z rôznych častí islamského sveta. V súčasnosti vykoná púť do Mekky ročne okolo 2 mil. ľudí a nad jej priebehom dohliada vláda Saudskej Arábie.

Hadždža

Hadždža, Hajjah — mesto v strednom Jemene v oáze ležiacej v stredohorskej kotline severozápadne od hlavného mesta Saná, administratívne stredisko guvernorátu Hadždža; 44-tis. obyvateľov (2005). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kávovníka, obilia, ovocných stromov).

Haeckel, Ernst

Haeckel [hekel], Ernst (Heinrich), 16. 2. 1834 Postupim – 9. 8. 1919 Jena — nemecký zoológ a materialistický filozof, zaoberal sa aj antropológiou, psychológiou a kozmológiou. Hoci sa pôvodne zaujímal o botaniku, na želanie otca vyštudoval medicínu. R. 1862 – 1919 profesor porovnávacej anatómie a zoológie na univerzite v Jene, pri ktorej založil zoologický inštitút. Podnikol množstvo študijných ciest (Taliansko, Kanárske ostrovy, Nórsko, Červené more, India, Cejlón, Jáva, Sumatra a i.), počas ktorých sa venoval výskumu biológie mora; zaoberal sa porovnávacou anatómiou mnohobunkovcov, a to aj z estetického hľadiska (mimoriadne populárnym sa stalo jeho niekoľkozväzkové dielo s vlastnými pôsobivými vyobrazeniami Umelecké formy prírody, Kunstformen der Natur, 1899 – 1904). Celkovo opísal okolo 4-tisíc nových druhov drobných morských živočíchov. R. 1866 vydal dielo Všeobecná morfológia organizmov (Generelle Morphologie der Organismen, 2 zväzky), v ktorom rozdelil organický svet na tri ríše: Protista (jednobunkové organizmy), rastlinná ríša, živočíšna ríša. Zaviedol pojmy ekológia a fylogenéza. Prívrženec darvinizmu a horlivý stúpenec evolúcie, ktoré sa presadili v biológii aj jeho zásluhou a ktoré medzi širokou verejnosťou spopularizoval dielom Prírodné dejiny stvorenia (Natürliche Schöpfungsgeschichte, 1868). Živočíšny pôvod človeka sa usiloval vysvetliť na základe porovnávania telesných znakov, vývinu zárodku a paleontologických nálezov. Inšpirovaný dielom Francisa Galtona (Galtonove práce venované dedičnosti nepriamo viedli k explozívnemu výskumu ľudskej genetiky koncom 20. stor.) tvrdil, že všetky živočíchy prežívajú počas embryonálneho vývoja celú svoju evolučnú minulosť (ontogenéza kopíruje fylogenézu; Haeckelov biogenetický zákon).

Svoju filozofiu charakterizoval ako monizmus, pretože skutočnosť považoval za prejav jedinej substancie – energie, pričom jej evolučný pohyb je podľa neho univerzálnym princípom v materiálnej, ako aj v duchovnej oblasti R. 1909 založil Monistickú ligu (Monistenbund, resp. Deutscher Monistenbund), ktorá sa usilovala presadzovať aplikáciu biologických zákonov na spoločnosť. Podľa Haeckela celé dejiny národov možno vysvetliť na základe prírodného výberu. Svoj svetonázor prezentoval v množstve prednášok, a najmä v prácach Monizmus ako zväzok medzi náboženstvom a vedou. Vierovyznanie prírodovedca (Der Monismus als Band zwischen Religion und Wissenschaft. Glaubenbekenntnis eines Naturforschers, 1893), Záhady sveta. Populárne štúdie o monistickej filozofii (Die Welträthsel. Gemeinverständlichen Studien über monistische Philosophie, 1899) a Zázraky života. Populárne štúdie o biologickej filozofii (Die Lebenswunder. Gemeinverständlichen Studien über biologische Philosophie, 1904), ktoré vyšli v niekoľkonásobných vydaniach a boli preložené do viacerých jazykov. Ďalšie práce: Mrežovce (Die Radiolarien, 1862), Antropogénia a dejiny vývoja človeka (Anthropogenie oder Entwicklungsgeschichte des Menschen, 1874), Systematická fylogénia (Systematische Phylogenie, 3 zväzky, 1894 – 96), Viera a evolúcia (Religion et Évolution, 1906) a i.

Haemosporidia

Haemosporidia [he-; gr.] — podrad z kmeňa výtrusovce (Apicomplexa, Sporozoa), trieda kokcídie. Parazitické jednobunkové organizmy so zložitým vývinovým cyklom, pri ktorom striedajú dvoch hostiteľov, komára Anopheles a človeka, u ktorého parazitujú v červených krvinkách. Haemosporidia zapríčiňujú maláriu. Patria sem rody plazmódium, Leucocotyzoon, Hepatocyctis a Haemoproteus.

Haenke, Thaddaeus Peregrinus

Haenke [hen-], Thaddaeus Peregrinus (Tadeáš Xaver), 5. 12. 1761 Chřibská, okres Děčín, ČR – 4. 11. 1816 alebo 31. 10. 1817 Buxacaxea (usadlosť vzdialená okolo 50 km od Cochabamby), Bolívia — rakúsky botanik, lekár a cestovateľ. Študoval v Prahe a venoval sa flóre Krkonôš, 1789 odcestoval do Španielska a odtiaľ do Južnej Ameriky, kde sa pripojil k výprave A. Malaspina po Južnej Amerike; precestoval Filipíny, navštívil Austráliu, Nový Zéland, Tongu a Tahiti, 1794 sa vrátil do Južnej Ameriky do Čile; 1795 podnikol cestu po Južnej Amerike, 1796 sa usadil v Bolívii, kde robil astronomické pozorovania a podnikal ďalšie výskumné cesty. R. 1801 objavil v povodí rieky Mamoré obrovskú vodnú rastlinu viktóriu kráľovskú(Victoria regia), ktorú nazval po polstoročí jej znovuobjaviteľ, anglický botanik John Lindley (*1799, †1865), podľa britskej kráľovnej. Písal etnografické diela o Južnej Amerike.

Haffenecker, Anton

Haffenecker [-neker], Anton (Antonín), 3. 6. 1720 Berg – 16. 8. 1789 Praha — tirolský staviteľ a architekt pôsobiaci v Čechách. Predstaviteľ tvorby obdobia prechodu neskorého baroka ku klasicizmu.

Do Prahy prišiel asi 1752, 1769 sa stal dvorným architektom. V 2. pol. 18. stor. realizoval zásadnú prestavbu Pražského hradu podľa projektu Nikolausa Franza Pacassiho (*1716, †1790). Pre rodinu Nosticovcov upravoval priečelie ich paláca v Prahe a postavil rokokový zámok v Měšiciach (1767). Navrhol budovu Stavovského divadla (1781 – 83) považovanú za prvý prejav klasicizmu v Prahe.

Háfiz Ibráhím, Muhammad

Háfiz Ibráhím, Muhammad, 1872 Dajrút – 21. 7. 1932 Káhira — egyptský básnik a prekladateľ. Od 1911 pôsobil ako knihovník v egyptskej národnej knižnici Dár al-Kutub v Káhire. Ideovo a politicky sa hlásil k reformistom združeným okolo M. Abduha. Svojou poéziou vyzýval národ na boj proti cudzej nadvláde a za sociálnu spravodlivosť. Jeho poézia vyšla súborne v zbierke Díván (Díwán, 1901 – 37, 3 zväzky). Prekladal diela W. Shakespeara a z francúzštiny preložil román V. Huga Bedári.

háfiz

háfiz [arab.] — v islamských krajinách čestný titul moslima, ktorý pozná Korán naspamäť.

Háfiz, Chvádže Šamsuddín Muhammad

Háfiz, Chvádže Šamsuddín Muhammad, asi 1320 Širáz – 1390 tamže — perzský básnik. Mal tradičné vzdelanie v islamskom duchu. Väčšinu života prežil v Širáze, vďaka básnickému talentu mal prístup na dvor väčšiny širázskych kniežat. Preslávil sa ako tvorca polytematických lyrických gazelov, ktoré tvoria jadro jeho básnickej tvorby. Ich ústrednou témou je láska, obsahujú však aj pijanské, prírodovedné a filozoficko-mystické motívy. Umelecká nejednoznačnosť a obmeny literárnych prvkov spojené s rozvinutým obrazným vyjadrovaním dávali možnosť viacznačného až protichodného výkladu Háfizových básní a v tom období vzbudzovali pochybnosti o druhu lásky, ktorá sa miestami javila ako láska k bohu a miestami ako láska k žene, čím podnietili vznik viacerých interpretácií (symbolika, mystická alebo politická alegória) a komentárov v islamskom svete. V európskom kontexte podnietil záujem o Háfizovu tvorbu svojou básnickou zbierkou Západovýchodný díván (West-östlicher Diwan, 1919) J. W. Goethe. Háfizova hrobka v Širáze je obľúbeným miestom mnohých pútnikov a návštevníkov.

Háfiz-i Abrú

Háfiz-i Abrú, vlastným menom Abdulláh bin Lutfulláh bin Abd al-Rašíd, ? Herát – 1430 Zandžan (v dnešnom Azerbajdžane) — perzský historik. Z poverenia (1417) Timúrovho syna Šáhrúcha zostavil zo starých historických spisov, ktoré upravil a doplnil, rozsiahle historické dielo Zbierka (Madžmú’a). Jeho svetová kronika Sútok dejín (Madžm’a al-tavárích) pozostáva zo štyroch obsiahlych častí. Prvá časť, v ktorej sa píše o predislamských prorokoch, obsahuje aj povesti a dejiny starej Perzie až po jej zánik. Druhá časť rozpráva o živote proroka Mohameda a kalifov do 1258, tretia o seldžuckých a mongolských vládcoch Perzie. Posledná časť so samostatným názvom Bájsungurova smotana dejín (Zubdatu’t-tavárích-i Bájsungúrí) je venovaná Šáhrúchovmu synovi a zaznamenáva dejiny Perzie v období 1336 – 1427.

hafling

hafling — dlhoveké plemeno koňa vyšľachtené v rakúskom Tirolsku v 18. – 19. stor. krížením arabského, norického a dnes už vyhynutého pôvodne alpského (lesného) koňa. Má ryšavú srsť, svetlú bohatú hrivu a chvost, kratšiu hlavu s veľkými očami, malými ušnicami a so širokými nozdrami, mohutné svalnaté telo a krátke silné končatiny s odolnými kopytami. Výška v kohútiku 135 – 150 cm, hmotnosť 430 – 490 kg. Využívané na jazdenie, ťahanie saní i vozov a na prácu v lese. Nazvané podľa obce Hafling pri Merane (Južné Tirolsko, dnes súčasť Talianska).

Hafnarfjörður

Hafnarfjörður [habnarfjörzür] — prístavné mesto na juhozápade Islandu na juhozáp. pobreží zálivu Faxaflói v juž. časti Regiónu hlavného mesta Reykjavík (Höfuðborgarsvæðið); 29-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto krajiny, 2017). Priemysel hutnícky (2 km od mesta hlinikáreň), elektrotechnický. Cestné spojenie s medzinárodným letiskom Keflavík a s hlavnou dopravnou tepnou ostrova – s cestou Hringvegur lemujúcou celý ostrov a spájajúcou dôležité sídla krajiny. Koncom 20. stor. zaznamenal prudký rozmach, po ktorom sa fakticky stal južným predmestím Reykjavíku. V meste sa každoročne usporadúva viacero festivalov (Viking Festival a i.).

Hafnia

Hafnia [vlastné meno] — rod fakultatívne anaeróbnych pohyblivých neopuzdrených paličkovitých gramnegatívnych baktérií na povrchu s bičíkmi, čeľaď Enterobacteriaceae. Vyskytujú sa v pôde, vo vode a v črevách človeka i zvierat. Hafnia alvei, synonymum Enterobacter hafniae, sa vyskytuje v stolici, v pôde, vo vode a v mliečnych produktoch. Môže vyvolávať infekcie močových ciest, ranové infekcie a ojedinele hnačky v spojení s bakteriémiou; niekedy sa izoluje aj zo stolice zdravých ľudí a zvierat.

Hafsovci

Hafsovci, arab. Banú Hafs — berberská dynastia vládnuca v 13. – 16. stor. v dnešnom Tunisku a východnom Alžírsku. Založil ju 1229 v provincii Ifríkíja (historická oblasť na území dnešného Tuniska) guvernér ríše Almohádovcov Abú Zakaríja Jahjá (*1203, †1249), ktorý získal kontrolu nad jednotlivými kmeňmi, rozšíril ríšu o severné Maroko a dohodami s Talianmi, Španielmi a Provensalčanmi zabezpečil jej ekonomickú prosperitu. Obdobie rozmachu a prosperity pokračovalo 1249 – 77 za vlády jeho syna Muhammada I. al-Mustansira (†1277), ktorý sa vyhlásil za kalifa. V 14. stor. sa ríša dvakrát dostala pod nadvládu susedných marockých Merínovcov. V 14. a 15. stor. Hafsovci vyvíjali pirátske aktivity v Stredomorí, ktoré vyvolávali medzinárodnú nestabilitu a protiaktivity zo strany Aragóncov a Benátčanov. Obdobie 16. stor. bolo poznamenané vnútrodynastickými spormi, ríša Hafsovcov sa zmietala v boji o moc medzi Španielmi a osmanskými korzármi. Proces jej úpadku vyvrcholil 1574, keď sa stala jedným z pašalíkov (provincií) Osmanskej ríše.

Hafstein, Hannes

Hafstein, Hannes, 4. 12. 1861 Möðruvellir – 13. 12. 1922 Reykjavík — islandský básnik a politik. Počas štúdia práva na univerzite v Kodani sa literárne angažoval, spolu s H. Ibsenom, B. Bjørnsonom a G. Brandesom presadzoval v literatúre nové ideály a bol priekopníkom realizmu. Po návrate na Island 1886 sa stal členom Althingu a propagoval myšlienku islandskej nezávislosti. R. 1904 – 08 bol prvým ministrom pre Island prvej domácej vlády so sídlom v Reykjavíku. Autor početných lyrických básní a spevov.

Hafún

Hafún, Raas Xaafuun — mys v severovýchodnom Somálsku vybiehajúci do Indického oceána južne od mysu Raas Caseyr, najvýchodnejší bod afrického kontinentu, 10°27’ severnej zemepisnej šírky, 51°23’ východnej zemepisnej dĺžky.

hagada

hagada [hebr.] — rozprávanie;

1. agada — rôzne biblické príbehy, bájky, mravné ponaučenia, alegórie, folklór, anekdoty, životopisy a výroky mudrcov, poznatky z oblasti lekárstva, filozofie, teológie a i., ktoré na rozdiel od Halachy nemajú záväzný právny charakter. Agada bola spočiatku tradovaná ústnym podaním, až v 1. – 5. stor. n. l. bola zaznamenaná písomne (Agada) a tvorí neoddeliteľnú súčasť komentárov k Tanachu známych pod menom Mišnajot (základná časť Talmudu), ako aj výkladových zborníkov (→ midraš);

2. Hagada šel Pesach, skrátene Hagada — pesachová hagada, pesachové rozprávanie, ktoré sa číta pri Sederi, večernej hostine na počesť sviatku Pesach. Hlavným motívom je biblický príbeh o exode Židov z Egypta, ktorý je doplnený rôznymi požehnaniami, modlitbami, citátmi z Mišny i midrašov, ako aj výkladmi učencov. Neskôr boli pridané žalmy a piesne. Slúži zároveň ako sprievodca pri vykonávaní všetkých obradov pesachovej večere. Vznikla po zbúraní druhého jeruzalemského Chrámu. Veľmi rozšírená kniha, na rozdiel od inej židovskej literatúry je neraz bohato ilustrovaná. Hlavným cieľom Hagady šel Pesach je odovzdať posolstvo o oslobodení Židov z otroctva ďalším generáciám.

Hagana

Hagana, aj Haganah, hebr. Obrana — tajná polovojenská židovská organizácia založená 1920 na území Palestíny na obranu a ochranu židovských osadníkov a imigrantov. Jej vznik bol bezprostrednou reakciou na posledný z dlhodobo trvajúcich útokov ozbrojených arabských skupín na židovských osadníkov na jar 1920 a na pogrom v Jeruzaleme, pri ktorom zomrelo 11 Židov a 211 bolo zranených. Prvé ozbrojené polovojenské oddiely Hagany začali vznikať 15. 7. 1920 na základoch hnutia Hašomer Hacair (hebr. Mladý strážca) vďaka aktivite D. Ben Guriona. Medzi hlavných tvorcov organizačnej štruktúry Hagany patrili R. Rutenberg a Vladimir (Ze’ev) Jabotinsky (*1880, †1939), prvým veliteľom sa stal Eliajahu Golomb (*1893, †1945). Haganu finančne podporovali sionistické organizácie z celého sveta, stala sa vojenským odbojovým orgánom sionistického hnutia. Počas arabského povstania 1936 – 39 na území Palestíny bojovali oddiely Hagany na strane britskej armády, rovnako v období 2. svetovej vojny podporovala Hagana vojnové úsilie Spojencov proti nacistickému Nemecku (1941 vznikol úderný oddiel Palmach). Na jeseň 1945 prerušila Hagana spoluprácu s britskými mandátnymi úradmi, prešla opäť do podzemia a zamerala sa najmä na pomoc v tom období nelegálnemu prisťahovalectvu Židov do Palestíny, ktorí v Európe prežili holokaust. R. 1945 – 48 zohrala dôležitú úlohu v boji za nezávislosť Izraela. Po vzniku štátu Izrael 28. 5. 1948 vytvorila vláda novovzniknutého štátu rozkazom ministra obrany D. Ben Guriona izraelskú armádu Ceva Hagana Le israel (skrátene Cahal, Obranné sily Izraela), ktorej základom sa stala práve Hagana. Medzi príslušníkov Hagany patrili takmer všetky významnejšie osobnosti novodobých dejín Izraela (M. Dajan, J. Rabin, A. Šaron, Ch. Herzog, Š. Peres, E. Weizman a i.).

Hagar

Hagar, vo Vulgate Agar — podľa biblického podania egyptská otrokyňa prvého starozákonného patriarchu Abraháma a jeho manželky Sáry. Pretože Sára bola neplodná, porodila Hagar so Sáriným súhlasom Abrahámovi syna Izmaela (1 M 16). Neskôr sa stala obeťou Sárinej žiarlivosti a bola s Izmaelom vyhnaná do púšte, kde ich zachránil Boh (1 M 21,9 – 19). Táto udalosť sa v islamskej náboženskej tradícii pripomína rituálnym behom medzi dvoma pahorkami počas púte do Mekky (→ hadždž). Hagarin údajný hrob v Mekke je islamským posvätným miestom a jej syn Izmael (arab. Ismá’íl ibn Ibráhím) je považovaný za praotca Arabov.

Hagara, František

Hagara, František, 10. 11. 1914 Nováky, okres Prievidza – 10. 5. 1983 Bratislava — slovenský komunistický funkcionár a politik. Pôvodne robotník, od 1939 člen KSS, počas 2. svetovej vojny v odbojovom a partizánskom hnutí. Po vojne pracovník Štátnej bezpečnosti, podieľal sa na prípravách komunistov na uchopenie moci, aktívne sa zúčastnil štátneho prevratu vo februári 1948. Angažoval sa v boji proti tzv. titoizmu, v marci 1950 bol však zatknutý a spolu s bývalými partizánmi obvinený z úsilia presadiť do čela KSS opäť K. Šmidkeho. Po niekoľkomesačnom vyšetrovaní bol prepustený, potom pracoval v hospodárskych funkciách. Rehabilitácia tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov 1963 mu umožnila vstup do veľkej politiky, od 1964 povereník a člen ÚV KSS. Od 1969 minister vlády SSR, od 1976 podpredseda SNR, od 1970 predseda Ústredného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Vývoj po januári 1968 hodnotil ako ohrozenie socializmu, patril ku konzervatívcom a dogmatikom, ktorí spolupracovali so sovietskymi okupačnými silami.

Hagara, Ladislav

Hagara, Ladislav, 15. 1. 1944 Nováky, okres Prievidza — slovenský mykológ, editor a spisovateľ. R. 1974 – 87 redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a 1987 – 90 vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave, 1990 – 98 riaditeľ Vydavateľstva Živena v Bratislave. Od 1998 sa venuje výskumu húb a riadeniu výboru Slovenskej mykologickej spoločnosti. Autor prvej monografie korticioidných húb v SR Rod Hyphodontia na Slovensku (2003) a prác Atlas húb (1987, vyšiel v 6 vydaniach), Atlas hub (1993, vyšiel v 5 českých vydaniach), Huby – dvojníky (1992), Ilustrovaný atlas húb (Encyclopédie illustrée: Les Champignons, 1995), Ilustrovaný atlas húb (Illustriertes Lexikon der Pilze, 1996), Veľká farebná encyklopédia húb (Das grosse farbige Handbuch der Pilze, 1996), Obrázková encyklopédia húb (Gombák képes enciklopédiája, 1999), Huby (2006) a Houby (2006), spoluautor atlasov Houby (1999, doteraz vyšiel v 7 vydaniach), Huby (Les Champignons, 2000), Velký atlas hub (2005), Veľký atlas húb (2005) a Huby (2006). Autor poviedok Kroky času (1974) a románov Arzén (1984), Slnovrat (1987), Blíženci (1990) a Uzly (1990), v ktorých zobrazil osudy súčasníkov v konfrontácii s technikou, vedou a devastáciou životného prostredia.

Hagåtña

Hagåtña [-ňa], do 1998 Agaña — hlavné mesto ostrova a zámorského autonómneho územie USA Guam ležiace v zálive v strednej časti západného pobrežia; 1,1 tis. obyvateľov (2010). Bývalé stredisko španielskej koloniálnej vlády v Mikronézii. Viaceré stavebné pamiatky (katedrála, námestie, pevnosti) a Latta Stone Park (skalné stavby dávnych kultúr). Asi 10 km juhozápadne v zálive Apra hlavná základňa americkej tichomorskej flotily. Významné medzinárodné letisko.

Hagedorn, Friedrich von

Hagedorn, Friedrich von, 23. 4. 1708 Hamburg – 28. 10. 1754 tamže — nemecký básnik. R. 1729 – 31 tajomník dánskeho vyslanca v Londýne, od 1733 tajomník spoločnosti Merchant Adventurers v Hamburgu. Pod vplyvom francúzskeho pastierskeho románu a antickej literatúry sa stal priekopníkom nemeckej anakreontskej poézie a poézie rokoka (Pokus o niekoľko básní, Versuch einiger Gedichte, 1729). Jeho prínos spočíva najmä v zjemnení formálnych prostriedkov a v štylistickej rafinovanosti, používal prvky ľudovej lyriky. Úspech mali jeho bájky, veršované poviedky a epigramy podľa anglického a francúzskeho vzoru (Pokus o poetické bájky a poviedky, Versuch in poetischen Fabeln und Erzehlungen, 1738). Autor zbierok básní Ódy a piesne v piatich knihách (Oden und Lieder in fünf Büchern, 1747) a Morálne básne (Moralische Gedichte, 1750). Svojou tvorbou ovplyvnil mladého G. E. Lessinga a J. W. Goetheho.

Hagelstange, Rudolf

Hagelstange [-štan-], Rudolf, 14. 1. 1912 Nordhausen – 5. 8. 1984 Hanau — nemecký spisovateľ a prekladateľ. Vo svojej básnickej tvorbe spájal klasickú tvorbu a kresťanskú humanistickú tradíciu (cyklus sonetov Benátske krédo, Venezianisches Credo, 1945; básnická skladba Balada o zasypanom živote, Ballade vom verschütteten Leben, 1952; básnické zbierky Plynutie času, Strom der Zeit, 1948; Hosť živlov, Gast der Elemente, 1972). Autor esejí a románov, napr. Hra bohov (Spielball der Götter, 1959), Generál a dieťa (Der General und das Kind, 1974), prekladal diela A. Poliziana, G. Boccaccia, P. Nerudu a i.

Hagen

Hagen — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v Porúrí; 188-tis. obyvateľov (2017). Stredisko hutníctva železa, priemysel kovoobrábací, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektrotechnický, chemický, gumársky, potravinársky, textilný. Dopravná križovatka. Vzniklo pravdepodobne v 11. stor., od 1746 mesto, od pol. 19. stor. hospodársky rozmach. Stavebné pamiatky: zámok Hohenlimburg (13. stor.), evanjelický kostol Johanniskirche (1784 – 50), barokové domy obchodníkov (18. stor.); zo zač. 20. stor., keď sa Hagen stal jedným z centier secesie (Jugendstil), pochádza viacero stavieb od významných secesných architektov, napr. P. Behrens je autorom projektov krematória (1906 – 07) a Cunovho (1908 – 11) i Goedekeho domu (1910), H. C. van de Velde záhradného mesta Hohenhagen (od 1906), secesnej budovy Karl-Ernst-Osthaus-Museum (1900 – 02, zachovaný iba pôvodný vstup, v 70. rokoch 20. stor. prestavaná) a i. Viaceré vysoké školy (napr. jediná diaľková univerzita v Nemecku), divadlo, múzeá, napr. vodný zámok Werdingen (13. stor., archeologické a paleontologické zbierky), Karl-Ernst-Osthaus-Museum (založené 1902, zbierky moderného umenia), Westfälisches Freilichtmuseum (múzeum remesiel a techniky v prírode) a i.

Hagenauer, Friedrich

Hagenauer, Friedrich, medzi 1490 – 1500 Štrasburg – po 1546 Kolín nad Rýnom — nemecký sochár, syn N. Hagnowera (Hagenauera). R. 1525 – 27 pôsobil v Mníchove, 1527 – 32 v Augsburgu, od 1536 v Kolíne nad Rýnom. Jeden z najvýznamnejších súdobých medailérov v Nemecku, vytvoril množstvo portrétnych medailí významných osobností (Portrét Filipa Melanchtona, 1543).

Hager, Kurt

Hager, Kurt, 24. 7. 1912 Bietigheim, dnes Bietigheim-Bissingen – 18. 9. 1998 Berlín — východonemecký politik. R. 1930 vstúpil do Komunistickej strany Nemecka (KPD) a väčšiu časť obdobia nacionálneho socializmu strávil v emigrácii. Po 2. svetovej vojne člen Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), od 1949 jeden z vedúcich straníckych funkcionárov NDR: 1955 tajomník ÚV SED (zodpovedný za vedu a kultúru), 1963 člen politbyra ÚV SED a predseda ideologickej komisie ÚV SED, od 1976 aj člen Štátnej rady NDR. Patril k vedúcim ideológom režimu NDR a k jeho ortodoxnému jadru. Straníckych funkcií bol zbavený 2. 11. 1989 tesne pred pádom Berlínskeho múru.

Hägerström, Axel Anders Theodor

Hägerström, Axel Anders Theodor, 6. 9. 1868 Vireda – 7. 7. 1939 Uppsala — švédsky filozof. R. 1893 – 1933 pôsobil na univerzite v Uppsale. Pôvodne bol ovplyvnený idealizmom, neskôr kantovstvom svojich súčasníkov, na konci profesionálnej kariéry sa zaoberal praktickou filozofiou i filozofiou morálky, náboženstva a práva. Ovplyvnil vznik škandinávskeho právneho realizmu charakteristického využívaním empirických sociologických údajov. Spoluzakladateľ filozofickej uppsalskej školy podporujúcej fenomenologickú a pojmovú analýzu a odmietajúcej metafyzické hypotézy a subjektivizmus, ktorá dosiahla najväčší rozmach najmä v 20. a 30. rokoch 20. stor. Hlavné diela: Sociálna teleológia v marxizme (Social teleologi i marxismen, 1909), O pravde morálnych myšlienok (Om moraliska föreställningars sanning, 1911), Rímske chápanie záväzku vo svetle všeobecného rímskeho nazerania na právo (Der römische Obligationsbegriff im Lichte der allgemeinen römischen Rechtsanschauung, 2 zväzky, 1927, 1941).

Haggett, Peter

Haggett [hegit], Peter, 24. 1. 1933 Pawlett, grófstvo Somerset, Spojené kráľovstvo — anglický geograf. R. 1955 – 57 pôsobil na University College v Londýne, 1957 – 66 na Cambridgeskej univerzite, od 1966 profesor urbánnej a humánnej geografie univerzity v Bristole; hosťujúci profesor mnohých významných univerzít sveta. Jeden z najvýznamnejších humánnych geografov 2. pol. 20. stor. Podstatne prispel k rozvinutiu prístupov založených na modelovaní a syntéze v geografii, významne sa podieľal na rozšírení aplikácie kvantitatívnych metód v humánnej geografii, pozornosť venoval lokačným analýzam v humánnej geografii, systematicky a dlhodobo sa venoval medicínskej geografii, predovšetkým skúmaniu šírenia infekčných chorôb. Diela: Lokačná analýza v humánnej geografii (Locational Analysis in Human Geography, 1965), Geografia: moderná syntéza (Geography: A Modern Synthesis, 1972), Priestorové aspekty chrípkových epidémií (Spatial Aspects of Influenza Epidemics, 1986), Atlas rozšírenia chorôb (Atlas of Disease Distribution, 1988), Atlas AIDS (Atlas of AIDS, 1992), Ostrovné epidémie (Island Epidemics, 2000), Geografia: globálna syntéza (Geography: A Global Synthesis, 2001), Svetový atlas epidemických chorôb (World Atlas of Epidemic Diseases, 2004) a i. R. 1996 – 98 viceprezident britskej akadémie National Academy for the Humanities and Social Sciences, jeden zo zakladajúcich členov Európskej akadémie vied a umení, spoluzakladateľ viacerých vedeckých časopisov. Nositeľ mnohých cien popredných vedeckých spoločností a čestných doktorátov.

Hagia Irini

Hagia Irini, Aja Irini, Ajia Irini — archeologická lokalita v severnej časti Cypru asi 30 km západne od mesta Girne (grécky Kerýneia). Počas archeologických vykopávok v 60. rokoch 20. stor. tam bolo nájdených asi 2-tis. terakotových plastík (sošky rôznej veľkosti predstavujúce ľudské i bájne bytosti a malé napodobneniny bojových vozov) z obdobia okolo 800 – 600 pred n. l.

Hagia Triada

Hagia Triada, Aja Triada, Ajia Triada — archeologická lokalita v južnej časti Kréty asi 3 km západne od archeologickej lokality Faistos, s ktorou ju spája dláždený chodník. Počas archeologických prác (1900 – 08) boli odkryté zvyšky minojského palácového komplexu (pravdepodobne letné sídlo; asi 1600 pred n. l., okolo 1450 pred n. l. zničené, od prelomu 14. a 13. stor. pred n. l. až do príchodu Dórov opäť obývané) a dve kruhové hrobky. V palácovom komplexe situovanom na svahovitom teréne na terasách prístupných rampami a schodiskami (rozloha asi 2 ha) sa nachádzali reprezentačné sály so stenami pokrytými freskami, svätyňa, obytné a obchodné stavby a skladiská, v centre bola agora. K významným nálezom patria tabuľky s lineárnym písmom A, odtlačky pečatidiel, steatitové vázy a 137 cm dlhý kamenný sarkofág zo začiatku neskorominojského obdobia (okolo 1400 pred n. l.) nájdený v jednej z hrobiek, ktorej steny zdobia fresky znázorňujúce pravdepodobne pohrebné obrady.

hagiazmos

hagiazmos, gr. hagiasmos — posväcovanie ľudí, vecí (napr. domov) i zvierat kňazmi. Vo východných cirkvách aj obrad svätenia vody, ktorý sa vykonáva deň pred epifániou a v rámci samotnej epifánie (veľký hagiazmos), ako aj prvý deň každého mesiaca (malý hagiazmos).