Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 2634 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

habit

habit [lat.] — vrchný mimoliturgický odev rehoľníkov a rehoľníčok, ktorým aj navonok vyjadrujú príslušnosť k rehoľnému spoločenstvu. Najčastejšie býva biely, čierny, sivý, hnedý a modrý alebo v kombinácii týchto farieb. Zhotovuje sa z jednoduchých prírodných, najčastejšie bavlnených alebo vlnených tkanín. Siaha od pliec až po zem. Pomerne široký a voľný strih je rozdielny, pri jednotlivých rádoch sa líši podľa ustálených rádových zvyklostí a predpisov. V páse býva previazaný remeňom, šnúrou alebo pásom látky a jeho súčasťou niekedy môže byť kapucňa; súčasťou rúcha rehoľných sestier je aj závoj, ktorý v duchovnom zmysle symbolizuje, že sú nevestami jediného ženícha – Ježiša Krista. Prenesene obradový, slávnostný odev (šaty).

habitat

habitat [lat.] —

1. biol. najmä v minulosti používané označenie lokality s významom obýva (habitat in; latinsky habitat = žije), ktoré je uvedené na schedách (sprievodných lístkoch s údajmi) v zbierkach organizmov, napr. v herbároch;

2. ekol. v súčasnosti frekventovaný termín označujúci miesto výskytu (stanovište) nejakého organizmu, napr. suchá lúka, brehy stojatých vôd, pri hubách napr. rozpadajúci sa kmeň stromu, pri riasach napr. termálny prameň, pri vtákoch krovinaté medze ap. V širšom význame synonymum biotopu.

Habitat

Habitat — skrátený názov programov, organizácií a konferencií pod patronátom OSN, ktoré sa zaoberajú problematikou podpory rozvoja spoločnosti, ako aj ekologicky udržateľných ľudských sídel (angl. habitat = domov, lokalita) a dosiahnutia primeraného bývania pre všetkých obyvateľov planéty. R. 1976 sa konala v kanadskom Vancouveri Konferencia Spojených národov o ľudských sídlach známa ako Habitat I. Na základe jej odporúčania rozhodlo Valné zhromaždenie OSN 1978 o založení Strediska Spojených národov pre ľudské sídla (angl. United Nations Centre for Human Settlements, UNCHS/Habitat, skrátene Habitat). Slovenská republika sa stala členkou tejto organizácie 19. 1. 1993. Ústredie Habitatu sídli v Nairobi v Keni a v rámci štruktúry organizácií OSN slúži ako koordinačné stredisko na riešenie otázok súvisiacich s rozvojom ľudských sídel, zlepšenia podmienok bývania a riešenia problémov chudoby všeobecne. R. 1996 sa konala v Istanbule globálna Druhá konferencia OSN o ľudských sídlach, skrátene známa ako Habitat II., na ktorej sa posudzoval súčasný stav urbanizujúceho sa sveta. Delegácie prítomných členských štátov OSN (zastúpenie mala aj SR) prijali dva významné politické dokumenty o udržateľnom rozvoji miest a obcí: Agendu Habitatu a Istanbulskú deklaráciu. Agenda Habitatu sumarizuje ciele, zásady a záväzky na realizáciu globálneho akčného plánu zlepšenia kvality života v ľudských sídlach. Istanbulská deklarácia je vyhlásenie, v ktorom sa zúčastnené štáty OSN (vrátane SR) zaväzujú realizovať celý rad opatrení obsiahnutých v Agende Habitatu s cieľom dosiahnuť päť základných cieľov: primerané bývanie pre všetkých, trvalo udržateľný rozvoj ľudských sídel v urbanizujúcom sa svete, budovanie kapacít a inštitucionálny rozvoj, medzinárodná spolupráca a koordinácia a implementácia a sledovanie agendy Habitat. Valné zhromaždenie OSN si osvojilo závery a ciele konferencie Habitat II. a 2001 prijalo Deklaráciu o mestách a iných ľudských sídlach v novom tisícročí, ktorou obnovilo záväzky členských krajín OSN v tejto problematike. Zároveň s účinnosťou od 1. 1. 2002 rozhodlo o transformácii Strediska Spojených národov pre ľudské sídla na Program Spojených národov pre ľudské sídla (anglicky United Nations Human Settlements Program, skrátene UN-Habitat), pričom táto organizácia v súčasnosti koordinuje všetky aktivity v rámci OSN týkajúce sa ľudských sídel. Tretia konferencia OSN o bývaní a trvalo udržateľnom rozvoji miest, skrátene známa ako Habitat III., sa konala od 17. do 20. októbra 2016 v meste Quito (Ekvádor); jej závery boli prijaté na Valnom zhromaždení OSN. Na Slovensku patrí predmetná agenda do kompetencie Ministerstva životného prostredia SR. R. 1996 schválila vláda SR Národnú správu o rozvoji osídlenia a bývania v SR Habitat-ISTANBUL +5 a 2002 aktualizáciu Národného akčného plánu rozvoja osídlenia a bývania v SR s výhľadom do apríla 2006.

habituácia

habituácia [lat.] — privykanie, postupné znižovanie až vymiznutie reakcie organizmu na rovnaké, často sa opakujúce podnety. Najjednoduchšia a najčastejšia forma učenia, pri ktorej v organizme postupne klesá odpoveď centrálnej nervovej sústavy a zmyslových receptorov na opakované alebo dlhotrvajúce podnety (stávajú sa ustálenou súčasťou životných podmienok, a organizmus preto prestáva na ne osobitne reagovať). Napr. pes si po čase prestane všímať domácich ľudí a zaujíma sa len o cudzích. U ľudí je habituácia jednou z príčin návyku na niektoré psychoaktívne látky (→ droga) a potreby zvyšovania ich dávok, aby sa dosiahol ich rovnaký účinok (→ tolerancia).

habituálne anomálie

habituálne anomálie — zmeny tvaru rastliny alebo jej orgánov v dôsledku pôsobenia genetických zmien alebo biotických či abiotických faktorov prostredia, napr. vznik hálky.

habituálny

habituálny [lat.] — navyknutý, zvyčajný, bežný, opakujúci sa, zvykom ustálený.

Hábovčík, Peter

Hábovčík, Peter, 20. 10. 1929 Mýto pod Ďumbierom, okres Brezno – 31. 12. 2005 Bratislava — slovenský elektrotechnik. R. 1957 – 66 pôsobil vo Výskumnom ústave pre vákuovú elektrotechniku v Prahe, od 1966 na Katedre mikroelektroniky Elektrotechnickej fakulty SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1970 – 71 a 1975 – 76 prodekan; 1979 DrSc., 1980 profesor. Zaoberal sa mikrovlnovou elektrotechnikou a optoelektronikou. Autor a spoluautor viac než 60 vedeckých publikácií a vysokoškoškolskej učebnice Lasery a fotodetektory (1990), autor štyroch vynálezov.

Habovka

Habovka — obec v okrese Tvrdošín v Žilinskom kraji v Skorušinských vrchoch na ich styku s Podtatranskou brázdou pri ústí potoka Blatná do Studeného potoka, 725 m n. m.; 1 387 obyvateľov (2017). Veľká časť územia je zalesnená. Obec bola založená na valašskom práve, patrila oravskému panstvu, písomne doložená 1593 ako Habowka, 1625 Habuovka, 1773 Habouka, 1786 Habowka, 1808 Habóvka, 1863 Habovka. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali výrobou súkna (zač. 20. stor. bola v Habovke v prevádzke valcha), plátna a šindľov, na prelome 19. a 20. stor. bola Habovka známa aj výrobou drevených krížov a figurálnou rezbou. V súčasnosti rozvoj cestovného ruchu. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Panny Márie Sedembolestnej (1817 – 20, na mieste starého dreveného, opravený 1952; vitráže V. Hložník, 1951; zvon z 1604), Kaplnka sv. Márie Magdalény (1812, barokové zariadenie). Do katastra Habovky zasahuje národná prírodná rezervácia Osobitá, ako aj prírodné rezervácie Mačie diery (vyhlásená 1974, rozloha 45,6 ha) a Medzi Bormi (vyhlásená 1980, rozloha 6,6 ha).

Habovštiak, Alojz

Habovštiak, Alojz, 9. 5. 1932 Krivá, okres Dolný Kubín – 11. 6. 2000 Bratislava — slovenský archeológ. Od 1957 pôsobil v Archeologickom ústave SAV, od 1969 v Archeologickom ústave Slovenského národného múzea; 1965 CSc. R. 1966 – 67 absolvoval štúdium v rámci Humboldtovej nadácie v Göttingene. R. 1977 – 89 riaditeľ Slovenského národného múzea. Špecializoval sa na problematiku stredovekej archeológie, predovšetkým na tematiku ranostredovekých sídlisk na juhozápadnom Slovensku. V publikáciách sa zameriaval aj na jednotlivé okruhy hnuteľných a nehnuteľných pamiatok (kolkovaná keramika, hlinené kotlíky, poľnohospodárstvo, hrádky). Realizoval archeologické výskumy v Hurbanove-Bohatej, Leviciach-Bratke, Kostoľanoch pod Tríbečom, Bíni, Hronskom Beňadiku, Tlmačoch a i. Mimoriadne významné poznatky sa pod jeho vedením dosiahli najmä v areáli benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku a jeho okolí. Svoje výskumy stredovekej dediny syntetizoval v monografii Stredoveká dedina na Slovensku (1985). Nositeľ Pribinovho kríža II. triedy (2000).

Habovštiak, Anton

Habovštiak, Anton, 22. 9. 1924 Krivá, okres Dolný Kubín – 14. 4. 2004 Bratislava — slovenský jazykovedec a spisovateľ, manžel K. Habovštiakovej. R. 1950 – 93 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Pracoval najmä v oblasti slovenskej a slovanskej dialektológie (jazykového zemepisu, nárečovej lexikológie a lexikografie). Autor vedeckých knižných prác Oravské nárečia (1965), Atlas slovenského jazyka 4. Lexika (1984), Zo slovensko-slovanských lexikálnych vzťahov (1993) a i., spoluautor Atlasu slovenského jazyka 1. Vokalizmus a konsonantizmus (1980), Slovníka slovenských nárečí I (1994) a viacerých zväzkov Slovanského jazykového atlasu. Rozprávania zapísané pri terénnych výskumoch (ľudová slovesnosť) prezentoval v mnohých beletristických prácach, napr. v povestiach a rozprávkach Zakliate ovečky pod Rozsutcom (1966), Viktorine zvony (1974), Jánošíkova studnička (1980), Povesti o Oravskom zámku (1994). Venoval sa aj literatúre faktu (Sestra Zdenka, 2003). Nositeľ Pribinovho kríža I. triedy (2005, in memoriam).

Habovštiaková, Katarína

Habovštiaková, Katarína, 18. 5. 1929 Jasovský Podzámok, dnes súčasť obce Jasov, okres Košice-okolie – 16. 10. 2016 Bratislava — slovenská jazykovedkyňa a spisovateľka, manželka A. Habovštiaka. R. 1953 – 74 pôsobila v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave, 1974 – 90 na Pedagogickej fakulte v Nitre. Venovala sa výskumu dejín slovenského jazyka, lexikografii, frazeológii, slavistike a jazykovej kultúre. Autorka monografie Bernolákovo jazykovedné dielo (1968), publikácie Slovenčina známa i neznáma (1996), s E. Krošlákovou pripravila knihu úvah Človek v zrkadle frazeológie (1990), antológiu Z tvorby solúnskych bratov a ich žiakov (1993) a prácu Frazeologický slovník (1996), spoluautorka Encyklopédie jazykovedy (1993). Pre deti a mládež napísala knihy Ako sa kráľ naučil múdro kraľovať (2002), Zbojník Paľo Pätoprstý (2006) a i.

Habranthus

Habranthus [-tus] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď amarylkovité. Trvalky s bazálnymi čiarkovitými listami a lievikovitými kvetmi. Patria sem napr. 20 – 30 cm vysoký druh Habranthus robustus s ružovými kvetmi a do 15 cm vysoký druh Habranthus tubispathus (synonymum Habranthus andersonii), ktorého kvety sú zvnútra žlté a zvonka medenočervené.

Habré, Hissène

Habré [ab-], Hissène, 13. 7. 1942 Faya-Largeau — čadský dôstojník, politik a prezident. Od 1976 veliteľ juž., profrancúzsky orientovaných ozbrojených síl, 1978 – 79 predseda vlády, 1979 – 80 minister obrany. Na jar 1980 sa stal vodcom opozície proti prezidentovi Goukounimu Oueddeimu (*1944), v apríli 1980 odišiel z vlády národnej jednoty a začal ozbrojený boj proti prezidentovi, čím sa obnovila v krajine občianska vojna trvajúca od 1966 (→ Čad, Dejiny). R. 1982 ovládli Habrého vojská (podporované Francúzskom) hlavné mesto a zvrhli prezidenta. Habré bol vymenovaný za predsedu štátnej rady a titulárnu hlavu štátu a v októbri 1982 za prezidenta. Jeho vláda bola charakteristická diktátorskými metódami, etnickými čistkami a vraždami politických odporcov (počet obetí sa odhaduje na 40-tis.; vyslúžil si nelichotivú prezývku Pinochet Afriky). Z medzinárodného hľadiska sa opieral o vojenskú pomoc Francúzska. R. 1988 sa mu podarilo uzavrieť mier s Líbyou a definitívne ukončiť občiansku vojnu. R. 1989 bol formálne opäť zvolený za prezidenta, po štátnom prevrate (1990) vedenom I. Débym bol zbavený funkcie a ušiel do Senegalu. R. 2000 pod tlakom OSN a organizácií na dodržiavanie ľudských práv obvinený senegalským súdom zo zločinov proti ľudskosti a 2016 odsúdený na doživotie.

Habsburg-Lothringen, Otto von

Habsburg-Lothringen [-trin-], Otto von, 20. 11. 1912 Wartholz pri Reichenau an der Raxe, Dolné Rakúsko – 4. 7. 2011 Pöcking, Nemecko, pochovaný vo Viedni — rakúsky a nemecký (štátne občianstvo od 1978) politik, spisovateľ a publicista, najstarší syn posledného rakúsko-uhorského panovníka Karola I. Nositeľ tradičného rakúskeho kráľovského titulu arcivojvoda, posledný korunovaný princ Rakúsko-Uhorska (1916), doživotne bol hlavou rodu Habsburgovcov-Lothringenovcov, otec súčasnej hlavy rodu Karla (*1961). Od 1919 žil v exile (od 1954 v Nemecku), návštevu Rakúska mu povolili až 1966, keď sa (1961) zriekol habsburských dynastických nárokov. Od 30. rokov 20. stor. sa angažoval v paneurópskom hnutí za zjednotenie Európy na kresťanských základoch, 1957 – 73 viceprezident, 1973 – 2004 prezident, od 2004 čestný prezident Paneurópskej únie, 1979 – 99 poslanec Európskeho parlamentu (za nemeckú stranu CSU).

habsburská monarchia

habsburská monarchia — neoficiálny názov štátneho útvaru, ktorému vládol panovník z rakúskej dynastie Habsburgovcov, mnohonárodná a najväčšia mocnosť v strednej Európe. Vznikla 1526, keď sa rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. stal českým a uhorským kráľom. Ríša bola spočiatku monarchickou úniou medzi rakúskymi dedičnými krajinami, Uhorskom a Českým kráľovstvom. V 18. stor. sa monarchia postupne centralizovala, počas osvietenského absolutizmu sa ju pokúsili zmodernizovať a vytvoriť jednotný štát. R. 1804 prijal František II. titul rakúsky cisár (ako František I.), pre monarchiu sa zaužíval názov Rakúsko, ktorý zahŕňal všetky krajiny ovládané habsbursko-lotrinským panovníckym rodom. Národnostné a štátne rozpory vystupňované v 60. rokoch 19. stor. viedli k rakúsko-maďarskému štátoprávnemu vyrovnaniu (1867), po ktorom sa habsburská monarchia premenovala na Rakúsko-Uhorsko (→ dualizmus). Titul monarchu bol rakúsky cisár a uhorský kráľ (zaužívaná skratka spoločných inštitúcií c. a k.). Habsburská monarchia zanikla 1918.

Habšudová-Cíleková, Karin

Habšudová-Cíleková, Karin, 2. 8. 1973 Bojnice, okres Prievidza — slovenská tenistka. Víťazka Wimbledonu a medzinárodných majstrovstiev Austrálie 1990 a USA 1991 v kategórii juniorok. R. 1989 zvíťazila na turnaji žien v Budapešti, 1990 v Katoviciach, 1994 v Přerove, 1995 a 1997 v Prostějove, 1998 v Bad Goggingu a 1999 v Pörtschachu, finalistka turnajov German Open-Berlin a v Luxemburgu 1996, v Linzi 1997 a v Sopote 1999. S K. Kučerom víťazka Hopmanovho pohára 1998 v súťaži zmiešaných družstiev. R. 1993 – 2001 reprezentovala Slovensko v Pohári federácie v súťaži ženských družstiev. Účastníčka olympijských hier v Atlante 1996 a v Sydney 2000. R. 1997 10. hráčka rebríčka WTA. Od 2002 podpredsedníčka Komisie športovcov Slovenského olympijského výboru.

Habura

Habura — obec v okrese Medzilaborce v Prešovskom kraji v severnej časti Laboreckej vrchoviny v doline rieky Laborec pri ústí potokov Habura a Sližov, 387 m n. m.; 505 obyvateľov, 39,4 % slovenskej, 52,3 % rusínskej, 4,6 % ukrajinskej národnosti (2017). Väčšia časť územia je zalesnená. Obec založili na zákupnom práve asi v 2. pol. 15. stor. humenskí Drugetovci, písomne doložená 1543 ako Habura, 1773 Habura, Habure, 1786, 1808, 1863 – 1902 Habura, 1907 – 13 Laborcfő, 1920 Haburie, 1927 Habura. Patrila panstvu Humenné, v 18. stor. Čákiovcom, v 19. stor. A. Dobrianskemu. Archeologické nálezy z paleolitu. Stavebné pamiatky: klasicistický gréckokatolícky Kostol sv. Michala (okolo 1800, 1925 prestavaný), pred ním murovaná zvonica. V chotári obce sa nachádzajú prírodné rezervácie Haburské rašelinisko (vyhlásená 1981, rozloha 1,34 ha) a Pod Demiatou (vyhlásená 1986, rozloha 2,04 ha).

Habyarimana, Juvénal

Habyarimana, Juvénal, 3. 8. 1937 Gasiza, provincia Gisenyi – 6. 4. 1994 Kigali — rwandský generál a politik. Pochádzal z väčšinového profrancúzsky orientovaného etnika Hutuov a napriek tomu, že vládol diktátorsky a etnicky nespravodlivo voči probritsky orientovanej menšine z etnika Tutsiov, považovali ho za umierneného politika. R. 1963 – 65 náčelník štábu ozbrojených síl, 1965 – 73 minister Národnej gardy a náčelník štábu polície. Od 1973 až do smrti minister národnej obrany a prezident, k moci sa dostal 5. 7. 1973, keď nekrvavým vojenským prevratom zvrhol prezidenta (svojho bratranca) G. Kayibandu. R. 1973 – 78 zaviedol v krajine vojenský diktátorský režim, 1978 – 94 režim jednej vládnej strany (Národno-republikánske hnutie pre demokraciu a rozvoj, Mouvement républicain nationale pour la démocratie et le développement), ktorej bol lídrom. Zahynul pri leteckom nešťastí, keď neznámi útočníci zostrelili neďaleko Kigali jeho súkromné lietadlo. Následná občianska vojna a genocída zo strany extrémistických Hutuov, ktorá vypukla 1994, si vyžiadala približne 1 mil. obetí z radov Tutsiov, ako aj umiernených Hutuov. Genocída v Rwande patrí k najväčším ľudským tragédiám 20. stor. od skončenia 2. svet. vojny.

hacienda

hacienda [špan.] — vidiecka usadlosť, veľkostatok v bývalých španielskych kolóniách v Strednej a Južnej Amerike.

Hacılar

Hacılar [-dži-] — archeologická lokalita (tel) v Turecku v severovýchodnej Anatólii v provincii (ilu) Burdur pri meste Burdur. Koncom 50. rokov 20. stor. tam bola odkrytá ranoneolitická osada (anglický archeológ James Mellaart, *1925) so zdrojom vody, ktorá ležala na dôležitej obchodnej ceste. Najstaršie stopy osídlenia patria ešte do tzv. predkeramického neolitu (vyše 7000 pred n. l.). Osadu tvorili pravouhlé príbytky s tehlovými múrmi pomaľovanými červenou farbou. Pod dlážkou mnohých obydlí sa našli ľudské lebky. V neskoršom období boli príbytkami dvojpodlažné domy z nepálených tehál na kamenných základoch. Okná boli pravouhlé, vchody do domov široké, v príbytkoch boli výklenky, kde sa umiestňovali sošky žien z nepálenej hliny. Popri bežnej keramike vyrábali obyvatelia osady aj nádoby (väčšina maľovaná v geometrickom štýle) v tvare zvierat, ľudí alebo ľudských hláv, ako aj nádoby z alabastru, náramky z mušlí a kostené kosáky. Osada zanikla po silnom požiari. Po jej splanírovaní tam onedlho vzniklo sídlo s prstencovým opevnením s hrúbkou múrov 2 m. Zaniklo násilne, o čom svedčia spálené kosti detí v ruinách opevnenej osady.

hack

hack [hek; angl.] — plemeno jazdeckého koňa vyšľachtené v 18. – 19. stor. v Anglicku prevažne z plnokrvníka a angloarabského koňa. Má jednofarebnú (prevažne hnedú) srsť, menšiu hlavu s veľkými očami, ľahké (zadné s dlhými svalmi) končatiny a objemné (obvod by mal byť 20 cm) kosti pod kolenom. Výška v kohútiku 142 – 153 cm. V minulosti sa využíval pri spoločenských príležitostiach (tzv. parkový alebo park hack, napr. pri prehliadkach v londýnskom Hyde Parku) alebo pri poľovačkách (tzv. lesný alebo covert hack), v súčasnosti iba ako elegantný exhibičný kôň.

hackbrett

hackbrett [hak-; nem.] — nemecký doskový strunový ľudový hudobný nástroj; obdoba cimbalu. Jeho jednoduchá konštrukcia sa ustálila okolo 1570. Na rezonátore obdĺžnikového alebo lichobežníkového tvaru (zväčša s rozmermi 80 cm x 32 cm) je natiahnutých okolo 25 zborov prevažne kovových strún (tri až štyri struny pre každý tón), ktoré sa rozoznievajú údermi drevených paličiek (s hlavicou obalenou plsťou alebo kožou), prípadne plektrom alebo brnkaním prstami. Približne v strede nástroja je kobylka, ktorá skracuje každú strunu v pomere 2 : 3. Zvuk hackbrettu je mäkký a nežný, vďaka rezonátoru dlho doznieva. Vlastná farba zvuku je daná jednak drevom použitým na výrobu rezonátora i paličiek, ako aj materiálom, ktorým sú paličky potiahnuté (prípadne hrou nepotiahnutými paličkami), spôsobom a miestom úderu ap.

Nástroj prešiel vo vývoji rôznymi zmenami. Zvuk sa zosilňoval rozšírením počtu strún, melodické možnosti sa rozširovali prechodom od diatonického k chromatickému ladeniu. Za predchodcu hackbrettu sa považuje stredoveké psaltérium, pravdepodobne pochádza z Perzie (z orientálneho nástroja santûr). Ako tradičný ľudový nástroj bol v stredoveku známy v Európe – vo Švajčiarsku, v Bavorsku a Rakúsku, v anglosaskom a keltskom kultúrnom priestore (angl. dulcimer, fr. tympanon), v románskych krajinách (tal. salterio tedesco), ale aj v islamských krajinách a v Číne. Okolo 1900 sa z hudobnej praxe takmer vytratil, až okolo 1920 salzburský ľudový hudobník Tobias Reiser (*1907, †1974) vyvinul tzv. salzburský hackbrett (s chromatickým ladením, paličky boli obalené plsťou), ktorý podnietil mnohých skladateľov k novým úpravám ľudových piesní a k prepisom starých skladieb.

hacker

hacker [heker; angl.], heker —

1. v širšom význame počítačový odborník, ktorý využíva hlboké špecializované vedomosti na riešenie úloh najmä z oblasti počítačovej bezpečnosti alebo programovania vrátane systémového programovania použitím skôr taktických ad hoc než strategických systematických prístupov;

2. v užšom význame počítačový pirát, používateľ počítača, ktorý sa bez prístupových práv usiluje preniknúť do cudzích počítačov. Okrem kriminálnych motívov (→ počítačová kriminalita) môže byť cieľom takéhoto konania aj upozorniť na problémy zabezpečenia údajov alebo vyniknúť v schopnosti preniknúť do čo najlepšie zabezpečených systémov skôr ako iný hacker.

Hackert, Jacob Philipp

Hackert [-kert], Jacob Philipp, 15. 9. 1737 Prenzlau – 28. 4. 1807 San Pietro di Careggi, dnes súčasť Florencie — nemecký maliar pôsobiaci v Taliansku.

V ranej tvorbe bol ovplyvnený klasickou barokovou holandskou krajinomaľbou, neskôr si doplnil vzdelanie cestami po Nemecku, Švédsku a Francúzsku. Od 1768 žil v Ríme, kde patril k popredným, tam pôsobiacim nemeckým maliarom. Dielami z tohto obdobia nadviazal na N. Poussina a neoklasicistické princípy (→ klasicizmus). R. 1786 sa stal dvorným maliarom Ferdinanda IV. v Neapole, od 1799 žil vo Florencii. Maľoval najmä krajiny s mytologickou alebo s pastierskou štafážou (Krajina s riekou, 1805), v ktorých nadväzoval na štýl C. Lorraina, ale prejavuje sa v nich i vplyv romantizmu. Veľkú časť jeho diela tvoria veduty slávnych talianskych miest (Civita Castellana, 1775), ktoré boli komerčne veľmi úspešné. Spolupracoval so svojím bratom Johannom Gottliebom Hackertom (*1744, †1773). Pre ruskú cárovnú Katarínu II. Veľkú namaľoval viaceré obrazy námorných bitiek. R. 1787 sa spoznal s J. W. Goethem, ktorý 1811 napísal jeho biografiu.

Hackl, Erich

Hackl [hakl], Erich, 26. 5. 1954 Steyr — rakúsky prozaik, scenárista, vydavateľ a prekladateľ. Debutoval rozsiahlou poviedkou Aurorin podnet (Auroras Anlaß, 1987) opisujúcou okolnosti, ktoré prinútili Auroru Rodríguezovú Carballeirovú (Rodríguez Carballeira, *1879, †1955) z Madridu 1933 zabiť svoju dcéru. Témou poviedky Rozlúčka so Sidóniou (Abschied von Sidonie, 1989; sfilmovaná 1990, réžia Karin Brandauerová, Brandauer) je prenasledovanie Rómov počas 2. svetovej vojny. Historické a politické pozadie knihy Sára a Šimon (Sara und Simón, 1995) tvoria nepokoje spojené s hospodárskou krízou v Uruguaji v 60. a 70. rokoch 20. stor. Pre prózy V pevnom objatí. Príbehy a správy (In fester Umarmung. Geschichten und Berichte, 1996), Svadba v Osvienčime. Udalosť (Die Hochzeit von Auschwitz. Eine Begebenheit, 2002) a Otec na skúšku. Príbehy a úvahy (Anprobieren eines Vaters. Geschichten und Erwägungen, 2004) je charakteristická tendencia hľadať a s citom stvárniť cesty jednotlivcov v ich rozhodujúcich životných situáciách. Vydavateľ edície medzinárodnej poézie Knižnica Aurora (Aurora Bücherei) vydavateľstva Otto Müller v Salzburgu. Prekladá najmä iberskú a iberskoamerickú literatúru (R. Dalton, R. Rey Rosa, J. J. Saer). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Literárnej ceny mesta Viedeň (2002) a Ceny Antona Wildgansa (2015).

Hackman, Gene

Hackman [hekmen], Gene, vlastným menom Eugene Alden Hackman, 30. 1. 1930 San Bernardino, Kalifornia — americký herec. Ako 16-ročný opustil školu, tri roky pôsobil pri námorníctve. Pre herectvo sa rozhodol až v 2. polovici 50. rokov 20. stor., keď študoval v kurzoch divadelného súboru Pasadena Playhouse v Kalifornii. Prvú väčšiu úlohu hral vo filme Lilith (1964). Po dvoch nomináciách na Oscara za filmy Bonnie a Clyde (Bonnie and Clyde, 1967) a Nikdy som nespieval pre svojho otca (I Never Sang for My Father, 1970) patril už k výrazným charakterovým hercom amerického filmu. Hviezdnu popularitu dosiahol úlohou policajta J. Doyla v dvojdielnom kriminálnom filme Francúzska spojka – Štvanica (The French Connection, 1971; Oscar za herecký výkon) a Francúzska spojka – Dopadnutie (The French Connection II, 1975). Vynikol aj v psychologickej dráme Strašiak (Scarecrow, 1973, réžia Jerry Schatzberg), v úlohe majstra odpočúvacej techniky v dráme F. F. Coppolu Rozhovor (The Conversation, 1974), v úlohe súkromného detektíva vo filme A. Penna Noc postupuje (Night Moves, 1975) i v dráme A. Parkera vychádzajúcej zo skutočnosti Horiace Mississippi (Mississippi Burning, 1988; Zlatý medveď na Medzinárodnom filmovom festivale v západnom Berlíne 1989). Druhého Oscara získal za úlohu sadistického šerifa vo westerne C. Eastwooda Nezmieriteľní (Unforgiven, 1992). Patrí k najvyťaženejším a najlepšie plateným hercom Hollywoodu. Ďalšie filmy: Havaj (Hawaii, 1966), Dobrodružstvo Poseidóna (The Poseidon Adventure, 1972), 700 míľ v sedle (Bite the Bullet, 1975), Domino (The Domino Principle, 1977), Pod paľbou (Under Fire, 1983), Dvakrát za život (Twice in a Lifetime, 1985), Kauza Wardovcov (Class Action, 1991), Firma (The Firm, 1993), Wyatt Earp (W. E., 1994), Vtáčia klietka (The Birdcage, 1996), Verejný nepriateľ (Enemy of the State, 1998), Podozrenie (Under Suspicion, 1999), Mexičan (The Mexican, 2001), Za nepriateľskou líniou (Behind Enemy Lines, 2001), Porota (The Runaway Jury, 2003), Starosti starostu (Welcome to Mooseport, 2004) a i.

hackney

hackney [hekni; angl.] — plemeno koňa vyšľachtené v 19. stor. v Anglicku krížením norfolských a yorkshirských klusákov s anglickým plnokrvníkom. Má jednofarebnú srsť, dlhý krk, malú hlavu s malými pyskmi aj ušnicami a s veľkými očami, silné končatiny a vysoko posadený chvost. Výška v kohútiku 147 – 173 cm. Vytrvalý záprahový kôň, ktorý sa využíva aj na jazdenie a klusácke dostihy.

Hacks, Peter

Hacks [haks], Peter, pseudonym Ernst Eylt, 21. 3. 1928 Vroclav – 28. 8. 2003 Groß Machnow, dnes súčasť Rangsdorfu — nemecký dramatik. Po ukončení štúdia divadelnej vedy v Mníchove sa presťahoval do Východného Berlína (1955), kde spolupracoval s divadlami Berliner Ensemble a Deutsches Theater. Pod vplyvom B. Brechta začal písať divadelné hry v spoločenskokritickom duchu: Začiatok indickej epochy (Eröffnung des indischen Zeitalters, vydaná i uvedená 1955; sfilmovaná 1970, réžia Hans-Joachim Heyse), Ľudová kniha o vojvodovi Ernestovi alebo Hrdina a jeho družina (Das Volksbuch vom Herzog Ernst oder der Held und sein Gefolge, vydaná 1956, uvedená 1967), v ktorých poukazuje na súvislosť hospodárskych a politických záujmov a vedeckého racionalizmu. Vo veselohre Mlynár pri Sanssouci (Der Müller von Sanssouci, vydaná 1957, uvedená 1958; slov. 1978) karikuje pruskú mentalitu, v hrách Starosti a moc (Die Sorgen und die Macht, vydaná 1959, uvedená 1960) a Móric Tassow (Moritz Tassow, vydaná i uvedená 1965) zobrazuje problémy budovania socialistickej spoločnosti v bývalej NDR. Od 60. rokov 20. stor. čerpal z antických motívov, napr. v hrách Mier (Der Frieden, uvedená 1962, vydaná 1963), Amfitryón (Amphitryon, vydaná 1967, uvedená 1968; sfilmovaná 1969, réžia Niels-Peter Rudolph) a Smrť Senecu (Senecas Tod, vydaná 1978; uvedená 1980). Autor dramatizácie operety J. Offenbacha Krásna Helena (Die schöne Helena, vydaná i uvedená 1964; slov. 1982), komédie Adam a Eva (Adam und Eva, vydaná 1972, uvedená 1973; slov. 1976) a úspešnej knihy pre deti Príhody o Henriete a strýkovi Títusovi (Das Windloch. Geschichten von Henriette und Onkel Titus, 1956; slov. 1987).

Hacquet, Balthasar

Hacquet [ake], Balthasar, aj Belzacar, Belsazar Hacquet de la Motte, 1739 Le Conquet, Francúzsko – 10. 1. 1815 Viedeň — francúzsky prírodovedec a lekár. Pôsobil ako lekár v armáde Napoleona I. Bonaparta, v rámci jeho vojenských výprav precestoval aj habsburskú monarchiu. Pôsobil ako chirurg v Prahe, od 1773 vedúci Katedry anatómie, chirurgie a pôrodníctva na univerzite v Ľubľane, 1787 – 1805 profesor prírodných vied na Lekárskej fakulte vo Ľvove, od 1805 profesor chémie a botaniky v Krakove. Zaoberal sa najmä etnografiou, geografiou, geológiou, botanikou a balneológiou Apeninského a Balkánskeho polostrova, Álp a Karpát: 1777 vystúpil na Triglav a 1794 na Kriváň (Vysoké Tatry propagoval v zahraničí), 1791 urobil jeden z prvých chemických rozborov minerálnych vôd v Bardejove, pôsobil na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici, vyhotovil etnografické akvarely z Čiernej Hory, skúmal flóru historickej oblasti Carniole v terajšom Slovinsku. Hlavné diela: Najnovšie prírodovedno-politické cesty v rokoch 1788 a 1789 po Dáckych, Sarmatských alebo Severných Karpatoch I – IV (Neueste physikalisch-politische Reisen in den Jahren 1788 und 1789 durch die Dacischen und Sarmatischen oder Nördlichen Karpathen I – IV, 1790 – 96), Carniolská alpská kvetena (Plantae alpinae Carniolicae, 1782), národopisné dielo o Slovanoch v karpatskej oblasti zostalo v rukopise.

hac via

hac via [hák viá; lat.] — touto cestou, tadiaľto, takto.

Hačava

Hačava — miestna časť obce Hnúšťa.

Hačava

Hačava — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji vo východnej časti Slovenského krasu v doline Hájskeho potoka, 660 m n. m.; 221 obyvateľov (2017). Prevažnú časť chotára pokrýva bukový les. Písomne doložená 1409 ako Saybilese deserta, Wyfalu, Bodnarwagasa deserta, 1773 Falucska, Palucska, Bognerhey, Hacžawa, 1786 Falucschka, Hačsawa, Bagnerhay, 1808 Bodnárvágás, Falucska, Wagnerhau, Bačawa, 1863 – 1902 Falucska, 1907 – 13 Ájfalucska, 1920 Hačava, Vieska, 1927 – 38 Hačava, 1938 – 45 Ájfalucska, 1945 Hačava. Založená na zákupnom práve, patrila hradnému panstvu Turňa. Obyvatelia sa živili drevorubačstvom, pastierstvom a výrobou z dreva; v 18. stor. tam bola píla, v 19. stor. ťažba a spracovanie železnej rudy. Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický gréckokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (okolo 1760, obnovený 1890). V katastri obce sa nachádza národná prírodná rezervácia Havrania skala.

háčik

háčikjaz. diakritické znamienko pod písmenom zahnuté doprava (v tvare obrátenej čiarky). V poľštine sa používa na označenie nosových samohlások a označuje sa termínom ogonek (napr. dąb, ręka, Dąbrowski, Zasępa).

Háčik, Vladimír

Háčik, Vladimír, 25. 2. 1929 Tvrdošín — slovenský ekonóm. R. 1952 – 2001 pôsobil na Katedre financií Ekonomickej univerzity v Bratislave; 1969 profesor, 1975 DrSc., 2006 emeritný profesor. R. 1969 – 72 dekan Národohospodárskej fakulty, 1962 – 66 a 1973 – 85 prorektor, 1985 – 90 rektor VŠE (dnes Ekonomická univerzita). Absolvoval pedagogicko-vedecké stáže na Sorbone v Paríži (1965 – 66) a na Harvardovej univerzite v Cambridgei v USA (1975 – 76). R. 1969 – 90 člen kolégia federálneho ministerstva financií, vedúci kolégií pre ekonómiu ČSAV a SAV. Od 1967 člen medzinárodnej mimovládnej organizácie Medzinárodný ústav verejných financií (Institut international des finances publiques), aktívny účastník jeho kongresov, ako aj svetových kongresov ekonómov v Mexiku (1980) a Dillí (1986). Vo vedeckovýskumnej práci sa zameriava na otázky rozpočtovej teórie a politiky, finančnej kontroly a histórie financií. Patrí do zakladateľskej generácie vysokoškolských učiteľov v odbore financie a bankovníctvo. Autor a spoluautor šiestich vysokoškolských učebníc, viac ako 30 vysokoškolských skrípt, 10 odborných publikácií, ako aj vyše 150 odborných článkov a vedeckých štúdií. Hlavné diela: Základy financií (1970), Financie. Úvod do financií (1984), Prestavba hospodárskeho mechanizmu (1989), Finančná kontrola (1993), Financie a mena (2005, spoluautor).

háčikohlavce

háčikohlavce, Acanthocephala, akantocefaly — kmeň parazitických živočíchov s telom pokrytým ostnatou kutikulou, v ktorého prednej časti sa nachádza zatiahnuteľný chobot s kutikulárnymi háčikmi zavrtávajúcimi sa do steny čreva hostiteľa. Pohybujú sa pomocou silného svalu; nemajú tráviacu sústavu (vyživujú sa osmoticky – potravu prijímajú celým povrchom tela). Nervová sústava háčikohlavcov má hrubý hlavový uzol, z ktorého vybiehajú 2 páry nervov do zadnej časti tela (tam sa spájajú); zmyslovými orgánmi sú hmatové papily na prednom konci tela. Háčikohlavce sú oddeleného pohlavia, oplodňujú sa vnútorne, pričom vo vývine striedajú hostiteľov. Larva (nazývaná aj akantela) žije v telovej dutine vodného bezstavovca, napr. rodu krivák (Gammarus), dospelé háčikohlavce parazitujú v čreve rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov. Patrí sem okolo 700 druhov.

háčikohlavec

háčikohlavec, Macracanthorhynchus — rod parazitických živočíchov z kmeňa háčikohlavce (Acanthocephala), trieda Archiacanthocephala. Patria sem napr. 50 – 360 mm dlhý druh háčikohlavec veľký (Macracanthorhynchus hirudinaceus), ktorého larválne štádium sa vyvíja v niektorých chrobákoch (najmä v chrústoch) a dospelý jedinec žije v tele ošípaných, ktoré ho prehĺtajú, a druh Macracanthorhynchus gigas, ktorého larválne štádium sa vyvíja v chrobákoch alebo v mäkkýšoch.

Hačiman

Hačiman — obľúbené japonské šintoistické božstvo, patrón bojovníkov a ochranca blaha spoločenstva. Zrejme deifikovaný duch legendárneho cisára Ódžina. V 8. stor. ho pokladali za ochrancu buddhizmu; dostal buddhistický titul daibosacu, čiže Veľký bódhisattva. Najvýznamnejšiu svätyňu má na ostrove Kjúšu, významná je aj svätyňa v Kamakure, ktorú na dnešné miesto presťahoval 1180 Minamoto-no Joritomo, čím túto lokalitu predurčil na to, aby sa o niekoľko rokov stala centrom kamakurského šógunátu.

Hačinoe

Hačinoe, Hachinohe — prístavné mesto v Japonsku v severovýchodnej časti ostrova Honšu na pobreží Tichého oceána v prefektúre Aomori; 234-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, potravinársky (najmä rybný), chemický (výroba priemyselných hnojív), cementársky, strojársky, celulózovo-papierenský, textilný Remeslá (rezbárstvo – výroba tradičných pestrofarebných koníkov). Významný rybársky prístav, letisko. Prímorské kúpele.

Hačiódži

Hačiódži, Hachióji — mesto v Japonsku v severovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Tokio v aglomerácii Tokia; 579-tis. obyvateľov (2016). Priemysel textilný (jedno z najvýznamnejších stredísk hodvábnického priemyslu v krajine), elektrotechnický, strojársky, chemický, optický (výroba fotoaparátov), drevársky. Železničná križovatka. V okolí chov priadky morušovej.

Vzniklo v 12. stor. na konci obdobia Heian okolo samurajského hradu nazývaného od 1584 Hačiódži-džó (1590 zbúraný, koncom 20. stor. časť zreštaurovaná). V období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ním prechádzala hlavná štátna cesta nazývaná Tókaidó (tzv. hodvábna cesta), spájajúca sídlo šógunov Edo (dnes Tokio) s cisárskym mestom Kjóto. Moderné Hačiódži dostalo mestské práva 1917. Stavebné pamiatky: mauzóleum cisára Taišóa (Tama Gorjó); pozostatky kláštora Dorjodó v parku Ocukajama, do ktorého sa v súčasnosti situuje bývalé historické centrum mesta Hačiódži. Múzeum hodvábnej cesty (v bývalom dome najvýznamnejšieho obchodníka s hodvábom). Viacero univerzít.

háčkovanie

háčkovanie — technika zhotovovania textílií z jednej nite tvorbou a spájaním očiek pomocou háčika. Základom je retiazka vytvorená z očiek, na ktorú sa vpichovaním pripájajú ďalšie rady tvorené z retiazkových očiek a stĺpikov. Vzory sa tvoria zmenou počtu očiek nabratých na háčiku (niť sa jeden- alebo viackrát ovinie okolo háčika a postupne zháčkuje, čím vznikajú rôzne veľkosti stĺpikov) a spôsobom pripojenia k predošlému radu. Na Slovensku háčkovali muži obuv a rukavice z vlny, koncom 19. stor. sa háčkovanie rozšírilo ako práca žien (háčkovanie častí odevu, čipiek, dekoratívnych bytových textílií) a nahradilo náročnejšie textilné techniky.

háčkovanie siete

háčkovanie siete — pridržiavanie spodného lana siete so záťažou pri dne pomocou háčika počas výlovu rýb.

Had

Had, Serpens, Ser — súhvezdie v blízkosti rovníka, ktoré v našich zemepisných šírkach v letných mesiacoch vystupuje celé nad obzor. Tvoria ho dve samostatné časti: Hlava hada (lat. Serpens Caput), ktorá vrcholí o polnoci v polovici mája 55° nad južným obzorom, a Chvost hada (lat. Serpens Cauda), ktorý vrcholí v polovici júla 40° nad južným obzorom; medzi nimi je súhvezdie Hadonosa. Súhvezdie Had predstavuje hada, pomocníka boha Asklépia z gréckej mytológie. Nachádza sa v ňom jedna z najjasnejších guľových hviezdokôp M5 (NGC 5904), ktorá obsahuje približne 60 000 hviezd, a otvorená hviezdokopa M16 (NGC 6611), ktorá je v Orlej hmlovine.

Hadač, Emil

Hadač, Emil, 10. 5. 1914 Bohdaneč, okres Pardubice – 23. 4. 2003 Praha — český botanik a krajinný ekológ. R. 1945 – 47 odborný asistent na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe, 1948 – 53 riaditeľ Ústavu na výskum peloidov vo Františkových Lázňach, 1952 – 59 pôsobil na Pedagogickej fakulte v Plzni, 1959 – 61 hosťujúci profesor College of Sciences v Bagdade, 1962 – 71 pôsobil v Botanickom ústave ČSAV v Průhoniciach, 1971 – 77 pôsobil ako riaditeľ a 1977 – 92 ako vedecký konzultant v Ústave krajinnej ekológie ČSAV v Prahe; 1963 profesor. Účastník viacerých vedeckých expedícií (1939 – 41, 1985 Nórsko a Špicbergy; 1936, 1937, 1948 Island; 1959 – 61 Irak; 1967 – 68 Kuba). Zaoberal sa najmä fytocenológiou, životným prostredím a ekológiou krajiny, vedecky spracoval papraďorasty a čeľade kukučínovité, kapustovité, lipnicovité a valeriánovité. Hlavné diela: Květena Pardubicka (1948), Československé peloidy (1953, spoluautor), Flóra polostrova Reykjanes (The Flora of Reykjanes Peninsula, 1949), História vybraných arktických rastlinných druhov (On the History and Age of Some Arctic Plant Species, 1963), Svalbard – studené pobřeží (1946), Čarovná dolina (1956), V zemi sopek a ledovců (1957), Krajina a lidé (1982), Květena Bukovských vrchů (1991).

hadál

hadál [gr.] — najhlbšia časť oceánov ležiaca pod abysálnou zónou (→ abysál) presahujúca hĺbku 6 000 – 6 500 m. Zaberá prostredie hlbokomorských priekop. Extrémny tlak vody, aktívne tektonické procesy a intenzívna sedimentácia s množstvom organického materiálu viedli k utvoreniu veľmi špecifických ekosystémov vyznačujúcich sa nízkou rozmanitosťou druhov a stabilitou, ale vysokým zastúpením endemických druhov.

Hadano

Hadano — mesto v Japonsku v juhovýchodnej časti ostrova Honšu v prefektúre Kanagawa na nížine Kantó západne od Jokohamy; 166-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, textilný, potravinársky. Mesto od 1955. Univerzita.

Hadar

Hadar — nálezisko skamenelín hominidov (→ Hominidae) v Etiópii v doline dolného toku rieky Awash v antropologickej oblasti Afar. Našli sa tam napr. skamenené pozostatky druhu Australopithecus afarensis (→ Lucy), tzv. prvá rodina (hromadný nález; chýbali kamenné nástroje; vek sa odhaduje na 3,5 – 2,5 miliónov rokov), a skamenená horná čeľusť neurčeného druhu rodu Homo (lokalita Makaamitalu) v asociácii s kamennými nástrojmi oldowanskej kultúry, ktorej vek sa odhaduje na 2,3 miliónov rokov. R. 1980 bol Hadar spolu s ďalšími náleziskami v doline dolného toku rieky Awash zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

háďatká

háďatká, Tylenchida — rad pôdnych, sladkovodných alebo parazitických živočíchov z kmeňa hlístovce. Majú nečlánkované, len niekoľko mm dlhé nitkovité telo, v ústach bodavý orgán (tzv. stilet). Sú oddeleného pohlavia, vývin vajíčok, ktoré znášajú do pôdy alebo na rastliny, trvá niekoľko dní alebo týždňov; nepriaznivé obdobia prežívajú aj 20 – 30 rokov v stave anabiózy. V rastlinách parazitujú napr. druhy háďatko zemiakové (Heterodera rostochiensis), ktoré spôsobuje žltnutie, hnednutie až odumretie koreňov a hľúz zemiakov, háďatko pšenicové (Anguina tritici), ktoré premieňa klásky pšenice vyžieraním ich obiliek na hálky obsahujúce až niekoľko tisíc lariev, a do 2 mm dlhé háďatko repné (Heterodera schachti), ktorého larvy pomocou stiletu vyciciavajú korienky buliev repy, čím zabraňujú príjmu živín z pôdy, korene sa zdurujú a dochádza k morfologickým deformáciám; masové napadnutie spôsobuje žltnutie listov. Niektoré háďatká parazitujú v hmyze, napr. druh Tylenchus aptini v strapkách. Druhy z rodu Strongyloides parazitujúce najmä v tenkom čreve človeka a veľmi mladých zvierat vyvolávajú strongyloidózu, napr. Strongyloides papillosus pri prežúvavcoch, králikoch a zajacoch v každom veku, Strongyloides westeri pri žriebätách do jedného roka a Strongyloides ransomi pri prasiatkach vo veku 3 – 4 týždňov. Parazitom človeka, opice a mačky je háďatko črevné (Strongyloides stercoralis).