Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 2634 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Hallstein, Walter

Hallstein [-štajn], Walter, 17. 11. 1901 Mainz – 29. 3. 1982 Stuttgart — nemecký právnik a politik. R. 1930 – 41 profesor práva na univerzite v Rostocku, 1941 – 48 na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. Po 2. svetovej vojne vstúpil do CDU, 1950 – 51 štátny tajomník úradu spolkového kancelára, 1951 – 57 štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a poradca kancelára K. Adenauera v zahraničnopolitických otázkach (→ Hallsteinova doktrína). Aktívne podporoval európsku integráciu, od júna 1950 viedol z poverenia kancelára Adenauera západonemeckú delegáciu na konferencii o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v Paríži, od vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva bol 1958 – 67 predsedom Komisie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnes Európska komisia) a po odstúpení z funkcie pôsobil 1968 – 74 ako prezident Európskeho hnutia. Vrátil sa aj do západonemeckej politiky, 1969 – 72 bol poslancom Spolkového snemu.

Hallsteinova doktrína

Hallsteinova doktrína [-štaj-] — zahraničnopolitická línia NSR 1955 – 73 nazvaná podľa štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí W. Hallsteina, sformulovaná vo vyhlásení vlády z 29. 9. 1955. Opierala sa o Ústavu NSR (Grundgesetz) a o tézu, že medzinárodnoprávne je NSR jediným zástupcom celého Nemecka. Podľa Hallsteinovej doktríny NSR nesmela nadväzovať a udržiavať diplomatické styky s tými štátmi, ktoré uznali NDR (s výnimkou ZSSR ako jednej zo štyroch okupačných veľmocí), na základe čoho NSR prerušila diplomatické styky s Juhosláviou a Kubou. Prvýkrát bola Hallsteinova doktrína porušená nadviazaním diplomatických vzťahov s Rumunskom (1967) a v súvislosti s novou politikou NSR voči východným krajinám stratila platnosť (formálne sa tak stalo 1973 vstupom obidvoch nemeckých štátov do OSN).

Hallyday, Johnny

Hallyday [holidej], Johnny, vlastné meno Jean-Philippe Smet, 15. 6. 1943 Paríž – 5. 12. 2017 Paríž — francúzsky spevák, skladateľ, gitarista a herec, začiatkom 60. rokov 20. stor. generačný symbol nástupu rokenrolu vo Francúzsku. Už prvým singlom T’aimer follement (1960) a temperamentnou živelnosťou na koncertoch, ktorá u staršej generácie vzbudzovala pohoršenie, získal spevácku popularitu. Spočiatku interpretoval prebrané rokenrolové a bluesové piesne, neskôr sa prepracoval k pôvodným, prevažne pomalým expresívnym baladám (Que je t’aime, 1969; J’ai oublié de vivre, 1978). Rozšírením žánrového registra a inklináciou k strednému prúdu (tzv. variétés) si získal široký okruh poslucháčov. Vďaka popularite bol vyhľadávaný aj ako filmový herec (J.-L. Godard: Detektív, Détective, 1985; C. Costa-Gavras: Rodinná rada, Conseil de famille, 1986).

halma

halma [gr.] —

1. v antickom Grécku skok do diaľky, pri ktorom pretekár držal v rukách špeciálne závažie (→ haltéres);

2. dosková hra, ktorá vznikla okolo 1880 v Spojenom kráľovstve, odkiaľ sa rozšírila do celého sveta. Hrajú ju 2 – 4 hráči s 19 alebo s 13 kameňmi na ploche 8 x 8 alebo 10 x 10 štvorcov (pôvodne 16 x 16). Cieľom hráčov je premiestniť všetky kamene do súperovho územia, pričom víťazom je hráč, ktorý ich premiestni ako prvý. V základnej pozícii zaujmú hráči kameňmi svoje vyznačené územie. Každý hráč môže premiestniť v každom ťahu iba jeden kameň, ktorým pohybuje o jedno pole vpred ľubovoľným smerom (ak je cieľové pole voľné). Kamene môže ľubovoľne preskakovať, a to tak vlastné, ako aj súperove, pričom skákanie nie je povinné. Pokiaľ to situácia umožňuje, môže sa vykonať aj viacnásobný skok. V halme sa preskočené kamene z hracej plochy neodstraňujú, všetky na nej zostávajú až do ukončenia hry.

Halmahera

Halmahera, Džilolo, Jilolo, Jailolo — najväčší ostrov v severnej časti ostrovnej skupiny Moluky medzi Sulawesi a Novou Guineou v Tichom oceáne administratívne patriaci Indonézii, súčasť provincie Maluku Utara; 17 780 km2, okolo 180-tis. obyvateľov. Členité pobrežie s pobrežnými nížinami, hornaté vnútrozemie, najvyšším vrchom je činná sopka Gamkonora, 1 635 m n. m. Vlhké tropické podnebie, priemerný ročný úhrn zrážok 2 000 — 2 500 mm. Vlhké tropické vždyzelené lesy miestami s podielom ihličnanov. Pestovanie kokosovníka, arengy cukrovej (palmy cukrovej), kávovníka, kaučukovníka, ryže, kukurice; pastierstvo; lov perál. Ťažba dreva a získavanie rotangu trstenicového. Ložiská čierneho uhlia, zlata, niklu, kobaltu (na ich ťažbu je vypracovaných viacero banských projektov, ťažba realizovaná zahraničnými banskými spoločnosťami je sprevádzaná nepokojmi miestneho obyvateľstva). Vývoz korenia, dreva. Najvýznamnejším mestom je prístav Jailolo. Náboženstvo: 80 % moslimov, 20 % kresťanov. R. 1999 – 2000 bol Halmahera dejiskom krvavého konfliktu medzi moslimami a kresťanmi, ktorí sa tam rozšíril z ostrova Ambon, a vyžiadal si tisíce ľudských životov.

Halmaj, Zoltán

Halmaj, Zoltán, aj Halmay, 18. 6. 1881 Vysoká pri Morave, okres Malacky – 20. 5. 1956 Budapešť — slovenský plavec, mnohonásobný majster Uhorska. Člen športových klubov MTE a MTK v Budapešti. Účastník olympijských hier 1900 v Paríži (druhý v pretekoch na 200 a 1 000 m, tretí na 100 a 400 m voľným spôsobom), 1904 v Saint Louis (víťaz pretekov na 50 a 100 yardov) a 1908 v Londýne (druhý v pretekoch na 100 m a v štafete na 4 x 200 m). Držiteľ svetového rekordu (1905) na 100 m (1:05:08) a 200 yardov (2:26:06) voľným spôsobom.

Halmiová, Oľga

Halmiová, Oľga, 10. 11. 1932 Prešov — slovenská psychologička. Od 1962 pôsobí v Ústave experimentálnej psychológie SAV v Bratislave; 1988 DrSc. Zaoberá sa problematikou osobnosti, problémami pamäti a sociálneho styku. Autorka diela Pamäťová hľadacia činnosť (1981), spoluautorka práce Kognitívno-osobnostné aspekty sociálneho styku (1992).

Halmoš, Juraj

Halmoš, Juraj, 29. 11. 1913 Budapešť – 14. 8. 1998 Bratislava — slovenský lekár, stomatochirurg. R. 1937 – 44 lekár v Bratislave, Trebišove a Ružomberku, 1945 – 47 vedúci oddelenia na Povereníctve zdravotníctva v Bratislave, 1948 – 50 lekár chirurgického oddelenia I. stomatologickej kliniky Lekárskej fakulty KU v Prahe, 1950 – 52 lekár I. chirurgickej kliniky a Kliniky plastickej a rekonštrukčnej chirurgie, 1952 – 59 primár oddelenia pre ústnu a čeľustnú chirurgiu Fakultnej nemocnice, od 1959 pedagóg Lekárskej fakulty UK, 1966 – 82 vedúci Katedry chirurgickej stomatológie, zakladateľ a 1967 – 82 prednosta II. stomatologickej kliniky v Bratislave, od 1983 na dôchodku; 1968 DrSc., 1969 profesor. Účastník SNP, lekár v povstaleckej nemocnici v Korytnici a v partizánskej jednotke. Zakladateľ maxilofaciálnej chirurgie na Slovensku, depistáže a liečby nádorov, aplikoval moderné metódy liečenia čeľustných anomálií a traumatológie čeľustí. Autor a spoluautor viac ako 80 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebníc a učebných textov, diel Traumatológia maxilofaciálnej kostry (1956), Dentoalveolárna chirurgia (1965), Stomatochirurgia (1976), Traumatológia čeľustí a tváre (1983), autor 8 vedecko-didaktických filmov. Predseda stomatochirurgickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti. Nositeľ viacerých ocenení, 1948 a 1964 vyznamenaný Radom SNP.

Halmstad

Halmstad [-stád] — prístavné mesto v juhozápadnom Švédsku na brehu prielivu Kattegat, administratívne stredisko provincie (länu) Halland; 66-tis. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky (výroba ocele), strojársky, lodný, kovoobrábací, textilný (najmä vlnársky), potravinársky (o. i. pivovar), papiernický. Dopravná križovatka. V blízkosti Halmstadu prímorské kúpeľné stredisko Tylösand.

Písomne doložené 1231, od 1307 mesto. Počas Kalmarskej únie (1397 – 1523) niekoľkokrát miesto konania snemov. Viacero požiarov (1430, 1563). Po víťazstve Švédska nad Dánskom v 30-ročnej vojne pripadlo podpísaním Brömsebroského mieru z 1645 Švédsku. Stavebné pamiatky: trojloďový halový kostol Sankt Nikolai kyrka (14./15. stor.), renesančný zámok (16./17. stor.). Na námestí Stora Torg fontána Európa a býk (1926, C. Milles), radnica (so zvonkohrou a pohybujúcimi sa postavami) a hrazdené domy (17. stor.). Technická univerzita. Viaceré galérie, múzeum (zbierka tapisérií z južného Švédska, archeologické nálezy), divadlo.

halmyrolýza

halmyrolýza [gr.] — podmorské chemické zvetrávanie hornín pôsobením kyslíka obsiahnutého v morskej vode. Prejavuje sa najmä ich oxidáciou: čím je hornina pórovitejšia, tým rýchlejšie zvetráva. Odhaduje sa, že v okysličenej vode prebieha halmyrolýza rýchlosťou niekoľko mm za 1 000 rokov. S halmyrolýzou súvisí rad špecifických procesov, napr. zmena sopečného skla na zmes kremeňa, kaolinitu a illitu, zmena plagioklasov na ortoklasy, vznik illitu a muskovitu zo sopečného skla a i. Za produkt halmyrolýzy možno považovať napr. červené hlbokomorské bahno (jeden z najrozšírenejších oceánskych sedimentov).

haló

haló [angl.] —

1. ohlásenie sa pri telefonickom rozhovore (zavedené T. A. Edisonom);

2. veľký rozruch.

halo

halo [gr.] —

1. astron. a) najstaršia populácia Galaxie, → galaktické halo; b) synonymum halovej hviezdnej populácie; c) útvar z prachových zrniek, ľadových kryštálikov neutrálneho i ionizovaného plynu nachádzajúci sa v kome kométy;

2. fytopatol. prstenec zvyčajne žltého pletiva na listoch rastlín, ktorý sa vytvára v dôsledku obrannej reakcie hostiteľskej rastliny na prenikanie patogénu (napr. huby Blumeria graminis), alebo na obvode chlorotickej alebo nekrotickej škvrny;

3. meteorol. svetelný jav v atmosfére, druh fotometeoru; → halové javy.

halo-

halo- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom soľ, soľný.

halobaktérie

halobaktérie [gr.], Halobacterium — rod gramnegatívnych extrémne halofilných archebaktérií, čeľaď Halobacteriaceae. Vyskytujú sa v prostredí s vysokou koncentráciou solí (napr. slané jazerá, moria, soľné bane) i na povrchu veľmi slaných potravín (solené mäso, najmä ryby). Rastú v aeróbnych podmienkach v roztoku s minimálne 1,5-molárnou koncentráciou chloridu sodného, optimálne v roztoku s 2- až 4,5-molárnou koncentráciou chloridu sodného a pri teplote 40 – 50 °C. Vysoká koncentrácia solí je nevyhnutná na zachovanie štruktúry ich cytoplazmatickej membrány a stability ribozómov. Bunky majú tvar paličiek, kokov alebo diskov, obsahujú oranžové a červené karotenoidové pigmenty. Množia sa binárnym delením. Bunkové steny sú tvorené glykoproteínmi, nemajú peptidoglykán, niektoré sú pohyblivé vďaka prítomnosti jedného alebo viacerých bičíkov. Sú chemoorganotrofné, ako zdroj uhlíka využívajú aminokyseliny alebo cukry, vďaka baktériorodopsínu sú aj fototrofné (využívajú svetelnú energiu).

haloefekt

haloefekt [angl. + lat.] — tendencia posudzovať osobnosť druhých ľudí podľa celkového dojmu na základe nápadného znaku (celkový výraz, hlasový prejav, obsah komunikácie). Túto chybu v sociálnom vnímaní opísal 1920 americký psychológ E. L. Thorndike.

halofób

halofób [gr.] — organizmus neznášajúci slané prostredie.

halofyt

halofyt [gr.] — rastlina rastúca na slaných pôdach (→ slanomilný organizmus)

halogenéza

halogenéza [gr.] — proces vznikania solí, t. j. oddeľovanie dvoch odlišných asociácií prvkov v koncentrovaných až nasýtených roztokoch. Nehalogénové prvky (napr. Si, Al, Fe) sa pri halogenéze koncentrujú v sedimente a halogenidy (zlúčeniny Cl, F, Br, I) zostávajú v roztoku. V pokročilom procese halogenézy sa zrážajú a kryštalizujú rôzne soli.

halogenidy striebra

halogenidy striebra — zlúčeniny striebra v oxidačnom čísle I a i. (1/2, II a III) s halogénmi. Najvýznamnejšie sú halogenidy strieborné (atóm striebra s oxidačným číslom I) — fluorid strieborný AgF, chlorid strieborný AgCl, bromid strieborný AgBr a jodid strieborný AgI. Sú to kryštály bielej (AgCl) alebo žltej farby (AgF, AgBr, AgI). Kým fluorid strieborný je veľmi rozpustný vo vode (1 800 g/l pri 25 °C) a môže kryštalizovať ako kryštalohydrát (AgF · 2 H2O, AgF · 4 H2O), ostatné halogenidy strieborné sú vo vode prakticky nerozpustné a kryštalizujú bezvodé. Chlorid strieborný (teplota topenia 455 °C), bromid strieborný (teplota topenia 430 °C) a jodid strieborný (teplota topenia 556 °C) možno pripraviť reakciou roztoku dusičnanu strieborného s príslušnou kyselinou halogenovodíkovou, resp. s halogenidom. Ich charakteristickou vlastnosťou je citlivosť na svetlo, ktorá sa využíva vo fotografii. Tvoria najpodstatnejšiu zložku fotografickej citlivej vrstvy, zvyčajne sa používa samotný bromid strieborný, ale aj chlorid strieborný alebo kombinácia bromidu a chloridu (v závislosti od požadovanej citlivosti a tónovej kvality). Jodid strieborný sa používa len v zmesi s bromidom alebo s chloridom strieborným. Halogenidy striebra zachytávajú svetlo pri osvetlení fotograficky citlivej vrstvy a vytvárajú podmienky na vznik ďalších komplexných chemických procesov vedúcich k vzniku obrazu (→ fotografický laboratórny proces).

Halonenová, Tarja

Halonenová (Halonen), Tarja, 24. 12. 1943 Helsinki — fínska právnička a politička. Po vyštudovaní práva pôsobila 1969 – 70 ako tajomníčka pre sociálne záležitosti a generálna tajomníčka Národnej únie študentov (SYL). R. 1970 – 74 právnička vo fínskom ústrednom odborovom zväze (SAK), od 1971 členka sociálnodemokratickej strany. R. 1974 – 75 parlamentná tajomníčka ministerského predsedu K. Sorsu, 1977 – 96 poslankyňa helsinskej mestskej rady, 1979 – 2000 členka parlamentu. V tomto období súčasne zastávala viaceré ministerské posty, 1987 – 90 ministerka sociálnych vecí a zdravia, 1989 – 91 ministerka pre severskú spoluprácu, 1990 – 91 ministerka spravodlivosti, 1995 – 2000 zahraničných vecí. V marci 2000 bola zvolená za prezidentku republiky (ako prvá žena vo Fínsku), 29. 1. 2006 znovuzvolená; úrad vykonávala do 2012. Nositeľka slovenského Radu Bieleho dvojkríža I. triedy (2005).

Ha Long

Ha Long, Dračia zátoka — záliv vybiehajúci do pobrežia Vietnamu, časť Bacboského zálivu pri ústí Červenej rieky v blízkosti prístavného mesta Hajfong 164 km juhových. od Hanoja. Vyznačuje sa unikátnou scenériou, ktorú vytvára okolo 1 600 vápencových ostrovov bizarných tvarov a skrasovatených brál vystupujúcich 100 – 200 m nad hladinu mora. Množstvo jaskýň a viacero archeologických nálezísk. V minulosti strategicky dôležité miesto využívané Číňanmi i Francúzmi; v súčasnosti vyhľadávaná turistická oblasť s prístavom vzrastajúceho významu Ha Long (227-tis. obyvateľov, 2013). R. 1994 bol záliv zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

halóny

halóny [gr.] — obchodný názov skupiny halogénovaných uhľovodíkov, najmä halogénovaných metánov a etánov používaných ako veľmi účinné hasiace látky; svojím zložením patria medzi freóny. K najúčinnejším halónom patria brómchlórdifluórmetán (halón 1211), dibrómdifluórmetán (halón 2201), 1,2-dibróm-1,1,2,2-tetrafluóretán (halón 2402) a najmä brómtrifluórmetán (halón 1301), ktorý nie je toxický a dokonca ani produkty jeho rozkladu nie sú toxické (pri rozklade bežne používaného chloridu uhličitého vzniká jedovatý fosgén). Halóny sa používali ako hasiace látky najmä pri požiaroch v lietadlách a kozmických raketách i ako ochranná clona v skladoch palív. Kým v troposfére sú chemicky stále, v stratosfére disociujú vplyvom krátkovlnného ultrafialového žiarenia, pričom uvoľnený bróm rozkladá stratosférický ozón účinnejšie ako chlór. Z tohto dôvodu Montrealský protokol od 1. 4. 1994 zakázal výrobu a predaj halónov (zákaz sa vzťahuje len na tri komerčne významné halóny, a to halón 1211, 1301 a 2402).

halotán

halotán [gr.], 2-bróm-2-chlór-1,1,1-trifluóretán, CF3CHBrCl — polyhalogénovaný derivát etánu. Bezfarebná prchavá nehorľavá kvapalina súčasne sladkej i pálivej chuti chloroformového zápachu, slabo rozpustná vo vode, rozpustná v etanole, chloroforme a iných rozpúšťadlách; teplota varu 50,2 °C, hustota 1,87 g/cm3. Halotán je citlivý na svetlo, preto sa stabilizuje prídavkom 0,01 % tymolu. Od 1956 sa v 1 – 2 % koncentrácii so vzduchom používa v medicíne ako inhalačné celkové anestetikum (prípravok Narcotan, v zahraničí pod názvom Halothan alebo Fluothane). Dobre preniká do centrálnej nervovej sústavy, uvádza rýchlo do chirurgického štádia narkózy bez excitačných a salivačných symptómov, prebudenie býva bez ťažkostí.

Halov cyklus

Halov cyklus, magnetický cyklus — približne dvadsaťdvaročný cyklus slnečnej aktivity, v ktorej sa mení magnetická polarita v skupine slnečných škvŕn alebo celkového magnetického poľa Slnka a vracia sa k pôvodnej hodnote. Ak má v danom cykle slnečnej aktivity (11 rokov) na severnej pologuli Slnka vedúca (hlavná) škvrna v skupine slnečných škvŕn kladnú a zadná škvrna zápornú polaritu, v nasledujúcom cykle (11 rokov) sa polarity vymenia. Na južnej pologuli je to obrátene. Podobne sa mení aj polarita celkového magnetického poľa, teda ak sa počas cyklu slnečnej aktivity v okolí severného pólu pozoruje kladná polarita, v okolí južného pólu sa pozoruje záporná polarita a v nasledujúcom cykle sa polarity vymenia. K zmene polarity celkového magnetického poľa Slnka (objavené 1966) dochádza v okolí maxima cyklu slnečnej aktivity. Nazvaný podľa G. E. Hala, ktorý zmenu polarít objavil 1925.

halové javy

halové javy — optické javy v atmosfére v tvare kruhov, oblúkov, stĺpov alebo jasných škvŕn, vyvolané odrazom a lomom slnečného alebo mesačného svetla na kryštálikoch ľadu rozptýlených vo vzduchu, v našich zemepisných šírkach zväčša vo vysokých oblakoch (cirostratus). Najčastejšie sa vyskytuje malé halo, slabo dúhovo sfarbený kruh okolo Slnka (Mesiaca) s uhlovým polomerom 22°, pri ktorom sfarbenie kruhu prechádza z červenej farby na vnútornej strane až k modrej farbe na vonkajšej strane, zriedkavejšie je veľké halo, ktorého slabšie dúhovo sfarbené kruhy majú uhlový polomer 46°. K halovým javom patria aj bočné slnká (parhéliá, dve svetlé dúhovo sfarbené plôšky ležiace vľavo a vpravo od Slnka v uhlovej výške, v ktorej sa práve nachádza Slnko), halové stĺpy, cirkumzenitálne oblúky a i.

halový kostol

halový kostol, aj hala — typ pozdĺžneho kostola rozšírený v 13. – 15. stor. v západnej a strednej Európe, najmä vo Vestfálsku, Nizozemsku a Taliansku. Na rozdiel od baziliky má halový kostol bočné lode rovnako vysoké ako strednú (hlavnú) loď a všetky pokrýva jedna ucelená mohutná strecha. Najčastejšie býva 3-, ale aj 2- a výnimočne i 5-loďový s pätkami klenieb v rovnakej výške vo všetkých lodiach. Hlavná loď je osvetlená cez okná bočných lodí. Halový kostol s prevýšenou strednou loďou, prípadne so stupňovitou strechou sa označuje ako pseudohala (alebo stupňovitá hala).

Najvýznamnejšími zachovanými príkladmi halového kostola sú Kostol sv. Severa v Erfurte (Severikirche; 1278 – 1400), Kostol sv. kríža v Schwäbisch Gmünde (Heiligkreuzkirche; okolo 1330), v Čechách Chrám sv. Barbory v Kutnej Hore (koniec 14. stor. – pol. 16. stor.). Na Slovensku sa stavebný typ halového kostola objavil okolo 1300, najvýznamnejší je farský Kostol sv. Jakuba v Levoči (zač. 14. stor. – 80. roky 14. stor.), Kostol sv. Ladislava (minoritský) v Levoči (zač. 14. stor. – 80. roky 14. stor.), kláštorný kostol benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku (2. pol. 14. stor.) a Dóm sv. Martina v Bratislave (14. – 15. stor.).

Hals, Frans

Hals, Frans, medzi 1581 – 85 Antverpy – 29. 8. 1666 Haarlem — holandský maliar považovaný za jedného z najväčších umelcov portrétneho umenia vôbec, obdivovaný najmä vďaka neobyčajne uvoľnenému rukopisu, práci so svetlom a jedinečným zobrazeniam psychológie osôb (→ holandské výtvarné umenie).

Syn flámskych rodičov, ktorí sa 1585 presídlili do Holandska. Pravdepodobne najneskôr 1591 sa usadili v Haarleme, kde Hals celý život žil, pôsobil a stal sa portrétistom predovšetkým meštianskej a strednej vrstvy obyvateľov mesta (→ haarlemská škola). Portrétny charakter nesie i niekoľko jeho príležitostných žánrových a náboženských scén. Podľa tradície sa v Haarleme vyučil u K. van Mandera, v jeho diele sa však výraznejšie nepotvrdzuje vplyv žiadnej osobnosti, i keď nálada jeho popredných scén je blízka súdobým, tzv. holandským carravaggistom utrechtskej školy (→ caravaggizmus). Prvé zmienky o Halsovej aktivite pochádzajú až z 1610, keď vstúpil do maliarskej gildy sv. Lukáša v Haarleme. Jeho najvýznamnejším raným dielom je monumentálny skupinový portrét Hostina hodnostárov Spolku sv. Juraja (1616). Technika uvoľneného štetca, ktorú v ňom použil, nemá v súdobom holandskom maliarstve obdobu a Hals ju používal do konca svojho dlhého aktívneho života. Keďže nie sú známe spodné maliarske vrstvy na jeho obrazoch (tzv. podmaľby) ani žiadne zachované kresby, pravdepodobne maľoval vo svojej dobe veľmi zriedkavou technikou alla prima. Popri portrétoch vážených obchodníkov, kazateľov, teológov, vysokopostavených úradníkov, chirurgov a spisovateľov k jeho vrcholným dielam patria portréty žoviálnejšieho a žánrového charakteru, napr. Malle Babbe, smejúca sa bláznivá žena (1633 – 35), Cigánske dievča so spontánnym úsmevom (1628 – 30) a Usmiaty gavalier (1624). V Halsovom zrelom diele možno pozorovať skrytý filozofický postoj k ľudskému bytiu vôbec s prvkami tragikomiky, ktorý vyvrcholil v poslednom skupinovom portréte Správkyne mužského penzionátu v Haarleme (1664).

Jeho dielo bolo dlhý čas nedocenené a záujem vzbudilo až nástupom realistického a impresionistického maliarstva v 2. pol. 19. stor., keď ovplyvnilo najmä tvorbu G. Courbeta, E. Maneta a V. van Gogha. Najväčšou zbierkou maliarovej tvorby je Halsovo múzeum v Haarleme zriadené v dome, v ktorom zomrel. K jeho najvýznamnejším žiakom patril A. Brouwer, A. van Ostade, Ph. Wouwerman a J. M. Molenaer.

Hal Saflieni

Hal Saflieni — trojpodlažné hypogeum v severovýchodnej časti Malty pri obci Paola asi 5 km južne od Valletty náhodne objavené 1902. Predstavuje monumentálny komplex katakomb (haly, komory, chodby) vyhlbovaný do skál na ploche asi 500 m2 v troch úrovniach počas dlhšieho obdobia. Najvyššie podlažie pochádza asi z 3600 – 3300 pred n. l., prostredné z 3300 – 3000 pred n. l. a najhlbšie 3000 – 2400 pred n. l. (najhlbšie položená miestnosť je vyše 10,6 m pod povrchom zeme); niektoré miestnosti sú zdobené okrovou maľbou. Na základe nálezu asi 7-tis. ľudských kostier sa pôvodne predpokladalo, že Hal Saflieni slúžilo ako pohrebisko. Keďže uprostred objektu bola objavená svätyňa, väčšina kostier patrí ženám a archeologické nálezy dokladajú obety a veštiareň, podľa novšej teórie ide pravdepodobne o miesto so sakrálnou rituálnou funkciou; vzniklo v období matriarchálnej kultúry a pochované ženy boli kňažky alebo veštkyne. K ďalším významným archeologickým nálezom z hypogea Hal Saflieni patrí keramika a viacero sošiek žien, vtákov, rýb a i. zvierat z alabastru alebo z vápenca, najznámejšia je terakotová plastika spiacej ženy (bohyne) patriaca k vrcholným umeleckým prejavom Stredomoria. R. 1980 bol monument zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

halštatská doba

halštatská doba — v archeologickej periodizácii názov obdobia staršej železnej doby. Jej materiálna a duchovná kultúra sa nazýva halštatská kultúra. Nazvaná podľa významného náleziska Hallstatt v dnešnom Rakúsku.

Halštatské jazero

Halštatské jazero, nem. Hallstätter See — jazero ľadovcového pôvodu v Rakúsku v Alpách pod horskou skupinou Dachstein; dĺžka 8 km, šírka 1 – 2 km, maximálna hĺbka 125 m. Lodná doprava. Vyhľadávaná turistická oblasť.

halštatský vápenec

halštatský vápenec — červený alebo sivý mikritický (jemnozrnný) vápenec s bohatou faunou amonitov (→ amonitotvaré) a lastúrnikov. Je najmä vrchnotriasového veku (norik). Vyskytuje sa od spodného triasu (skýtu; Grécko) cez str. trias (anis) po časť vrchného triasu (sevat; rakúske Alpy). Veľmi rozšírený vápenec, ktorý sa ukladal v otvorených vnútrošelfových panvách oceána Téthys (od Alžírska na západe po Timor na východe). Svetlý, ružový, červenkastý, vzácnejšie aj tmavočervený lavicovitý, ale aj masívny halštatský vápenec sa vyskytuje v Slovenskom krase (na obkladový kameň sa ťažia silickobrezovské „mramory“), v Munţii Apuseni (Rumunsko) a i. Nazvaný F. von Hauerom 1853 podľa rakúskej obce Hallstatt.

Halštrovské hory

Halštrovské hory, nem. Elstergebirge — hornatina v Česku a Nemecku medzi Krušnými horami a Smrčinami, najvyšší vrch Kapellenberg (v nemeckej časti), 759 m n. m. Pramenná oblasť rieky Weisse Elster (Bílý Halštrov). Zalesnená. Na českom území sa Halštrovské hory považujú za súčasť Smrčín.

Hal Tarxien

Hal Tarxien — archeologická lokalita, chrámový komplex z obdobia medenej a bronzovej doby (3800 – 2500 pred n. l.) na Malte južne od hlavného mesta Valletta. Lokalitu (vyše 1 ha), skúmanú od 1913 viacerými archeológmi, tvoria tri svätyne pôvodne ohradené spoločným múrom a malá sakrálna stavba rovnakého typu. Chrám bol vybudovaný z veľkých otesaných a zdobených kamenných blokov, postupnými prestavbami sa do pôvodne samostatných chrámov vstupovalo cez najmladší, západný chrám zasvätený bohyni Veľkej matke (Magna mater). V jednej jeho časti sa našli zvyšky vápencovej ženskej sochy vysokej asi 2,5 m; zachovalo sa aj viac terakotových a kamenných sošiek umeleckej hodnoty (veľkých 10 – 20 cm), keramika, v niektorých prípadoch zdobená farebná inkrustáciami, a reliéfna doska v strednej časti chrámu, na ktorej je zobrazená ošípaná s 13 prasiatkami a 2 býky. Pohrebný rítus bol žiarový, pričom urny (vysoké 1 m) obsahovali popol viacerých tiel, našli sa v nich aj nádoby, medené dýky a sekery, obsidiánové hroty, pazúrikové nástroje, fajansové perly a i.

haltéres

haltéres [gr.] — polkruhové závažie z kameňa, olova alebo z bronzu s otvormi na prsty používané v antickom Grécku pri skoku do diaľky s cieľom zväčšiť dĺžku skoku (→ halma). Hmotnosť zachovaných haltéres je 1,48 – 4,63 kg.

Haltiatunturi

Haltiatunturi — najvyšší vrch Fínska v Škandinávskych vrchoch v Laponsku na fínsko-nórskej hranici; 1 328 m n. m.

halucinácia

halucinácia [lat.] — klamný vnem vznikajúci bez príslušného podnetu v dôsledku psychickej poruchy, o ktorom je postihnutý presvedčený, že patrí k objektívne jestvujúcej skutočnosti, a podľa toho sa aj správa. Ide o určitý druh predstáv, ktoré sa premietajú do vonkajšieho sveta, čím vytvárajú zážitok reality, ktorej chorobnosť si postihnutý neuvedomuje. Halucinácie, o ktorých je chorý nevyvrátiteľne presvedčený a koná podľa nich, sa nazývajú pravé halucinácie. Delia sa na zmyslové (zrakové – od jednoduchých škvŕn, tieňov, iskier ap. po vidiny jestvujúcich predmetov, zvierat, ľudí alebo ich súčastí, alebo aj celkom neskutočných, v reálnom svete nejestvujúcich obrazov, výjavov a udalostí; sluchové – jednoduché zvuky, hlasy, hudba, spev, oslovenia, príkazy ap.; čuchové a chuťové – často sa vyskytujú spoločne; dotykové; telové a i.), reflexné (postihnutý všetko, čo inak normálne vníma zrakom, klamne pociťuje a vníma súčasne aj na svojom tele, napr. pri pohľade na nôž halucinuje bolesť ako pri porezaní nožom), motorické (postihnutý má klamný vnem pohybov jednotlivých údov alebo celého tela) a inadekvátne (vnímanie zmyslových pocitov inými telesnými orgánmi ako príslušnými zmyslami, napr. postihnutý hlasy počuje zubami, čuchové preludy vníma nechtami ap.). Pri intrapsychických halucináciách je chorý presvedčený, že mu niekto priamo do psychiky vkladá alebo z nej odoberá myšlienky.

Pri nepravých halucináciách pacient síce prežíva určitý zmyslový prelud, ale neverí v jeho realitu. Na rozdiel od predstáv a snov (patria k normálnym zážitkom zmyslovej povahy bez primeraných zmyslových podnetov a ich odlišnosť od vonkajšej skutočnosti si človek uvedomuje) alebo od ilúzií a pseudohalucinácií (nemusia, ale môžu mať určitý chorobný základ) sú halucinácie prejavom závažnej psychickej poruchy, ktorá okrem vnímania postihuje aj ďalšie psychické funkcie. Halucinácie sa vyskytujú pri viacerých závažných duševných (→ psychózy) a niektorých nervových chorobách, ako aj pri chorobách, pri ktorých je poškodená činnosť mozgu (niektoré mozgové nádory, horúčkovité ochorenia s poruchami vedomia, otravy a i.). Halucinácie sa umelo vyvolávajú pomocou niektorých drog (→ halucinogény), osobitným prípadom sú halucinácie vyvolané v hypnóze.

halucinogény

halucinogény [lat. + gr.] — skupina drog rastlinného alebo syntetického pôvodu, pri ktorých užívaní sa zvyšuje vnímavosť na rozmanité podnety a výrazne sa mení stav vedomia. Požitie halucinogénov sa prejavuje najmä zmenami vnímania (→ halucinácia, → pseudohalucinácia, → ilúzia), myslenia (→ blud) a nálady. Medzi najznámejšie a najčastejšie užívané halucinogény patria LSD (dietylamid kyseliny lysergovej), meskalín, psilocybín a i. Halucinogény sa dostávajú do organizmu viacerými spôsobmi, napr. perorálne, fajčením (zvyčajne s tabakom), injekčne, ale aj formou samolepiek a nalepovacích tetováží. Účinky na psychiku vo veľkej miere závisia od prijatej dávky, prostredia užívania a momentálneho rozpoloženia človeka (od toho, čo od drogy očakáva). Akútna intoxikácia vyvoláva výrazné poruchy vnímania, bohaté halucinácie a ilúzie a neobvyklé emočné stavy (explózie smiechu, iluzórne pocity blaženosti). Môže dôjsť k pocitom mystických zážitkov a k religióznym víziám, k pocitom splynutia s vesmírom, ku kozmickým extázam. Pri halucinogénoch (najmä pri LSD) sa môže aj po jednorazovej aplikácii vyvinúť vyslovene subjektívne veľmi nepríjemný psychotický stav, tzv. bad trip charakteristický dezorientáciou, nepríjemnými pocitmi úzkosti, halucináciami paranoidného charakteru. Objavuje sa aj fenomén flashback (spontánne vypuknutie stavu akútnej intoxikácie bez predchádzajúceho podania drogy; interval medzi poslednou drogovou dávkou a znovuvzplanutím môže trvať niekoľko dní až niekoľko mesiacov). Môže sa nečakane objaviť v životných situáciách, keď je opätovné prežívanie účinku drogy nežiaduce (plnenie pracovných povinností, riadenie motorového vozidla ap.). U chronických konzumentov halucinogénov sa pomerne skoro objavujú a rozvíjajú výrazné osobnostné zmeny (prehlbovanie uzavretosti do seba, rozvoj sklonov k mysticizmu a chorobnej religiozite, ľahká manipulovateľnosť). Dynamika života a záujem o okolité dianie prudko klesajú, objavuje sa apatia. Podobne ako pri každej inej droge, ktorá spôsobuje zmenu nálady, môže vzniknúť psychická závislosť.

halucha

halucha, Oenanthe — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Dvojročné alebo trváce vodné alebo močiarne byliny. Má hľuzovito zhrubnuté duté korene, hrubé duté ryhované stonky, viackrát perovito strihané listy a biele alebo ružové kvety v zložených okolíkoch, plod dvojnažka. Druhy rastúce na Slovensku patria medzi vzácne, a najmä melioráciami ohrozené taxóny, napr. do 90 cm vysoká halucha banátska (Oenanthe banatica) s bielymi kvetmi, do 1 m vysoká halucha siličkolistá (Oenanthe silaifolia) s bielymi alebo s červenkastými kvetmi a do 90 cm vysoká halucha úzkolistá (Oenanthe stenoloba) s bielymi kvetmi. Do 150 cm vysoký druh Oenanthe javanica pochádzajúci z juhových. Ázie, z Kórey, Japonska a Austrálie so striedavými listami s dlhými stopkami a bielymi kvetmi sa konzumuje ako zelenina.

halušky

halušky — cestovina pripravená hádzaním malých kúskov redšieho cesta do vriacej vody. Halušky sa zavárajú do polievok, podávajú sa ako príloha k jedlám z mäsa, dochutené sa jedia ako samostatné jedlo. Halušky z múčno-zemiakového cesta dochutené bryndzou alebo dusenou kyslou kapustou a praženou slaninou, ktoré sa na Slovensku dodnes pripravujú, patrili k tradičným jedlám v horských oblastiach Slovenska. Halušky s bryndzou sa považujú za slovenské národné jedlo.

Haluzice

Haluzice — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji v južnej časti Považského podolia na styku Trenčianskej kotliny s Bielymi Karpatmi, 260 m n. m., 76 obyvateľov (2017). Obec písomne doložená 1398 ako Halusych, 1477 Halhozycz, 1598 Haluzicz, 1773 Haluzicz, Haluzicze, 1786 Haluzicz, 1808 Haluzicz, Haluzyce, 1863 – 88 Halusic, 1892 – 1902 Haluzic, 1907 – 13 Gallyas, 1920 – 62, 1990 Haluzice, 1962 – 90 pričlenená k obci Bošáca. Patrila hradnému panstvu Beckov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, obchodom s drevom a drevenými výrobkami, v 19. stor. tam bola pálenica liehu. Archeologické nálezy: zvyšky mamuta. Stavebné pamiatky: zrúcaniny jednoloďového románskeho Kostola všetkých svätých (pravdepodobne z 12. stor., prípadne staršie, patrocínium doložené 1332; pôvodne románsky portál, jedno okno s gotickou kružbou, neskorogotická socha Madony z konca 15. stor. je od 1718 v katolíckom farskom kostole v Beckove; v 16. stor. kostol rozšírený a obohnaný opevnením, od 1810 opustený). V katastri Haluzíc je prírodná pamiatka Haluzická tiesňava (vyhlásená 1963, 3,5 ha), kaňon, ktorý vznikol eróziou Haluzického potoka v málo odolných hlinitých bridliciach (dĺžka asi 1 000 m, šírka 200 m, hĺbka 50 m).

Haluzický, Juraj

Haluzický, Juraj, 28. 8. 1911 Uherský Brod, okres Uherské Hradiště, ČR – 11. 10. 1991 Bratislava — slovenský zbormajster a publicista, syn Bohumila Haluzického. R. 1929 – 33 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, súčasne hru na klavíri na Hudobnej a dramatickej akadémii u A. Kafendovej, 1936 – 39 hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK, 1953 absolvoval štúdium zborového dirigovania na VŠMU v Bratislave u J. Strelca. Od 1952 pedagóg zborového dirigovania na Hudobnej fakulte VŠMU (1963 – 69 dekan Hudobnej fakulty, 1969 – 71 prorektor VŠMU); 1967 profesor. Súčasne 1935 – 53 viedol spevokol Zora, 1953 – 75 Spevácky zbor slovenských učiteľov, s ktorým premiérovo uviedol o. i. Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Cantus filiorum J. Cikkera a Stabat mater T. Freša. So súborom Opery SND naštudoval 1954 zborové scény v opere Boris Godunov M. P. Musorgského. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského zborového umenia, propagoval domácu zborovú tvorbu. Pripravoval náučné rozhlasové a v 60. rokoch 20. stor. i televízne relácie (Televízny hudobný slovník). Častý predseda porôt, člen vedenia mnohých hudobných inštitúcií, 1971 – 84 predseda festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností. Vychoval okolo 30 dirigentov (o. i. V. Adamca, P. Hradila, Jozefa Potočára, *1920, †2002; Pavla Procházku, *1949; E. Šarayovú-Kováčovú, Mariána Vacha, *1950).

Halyč

Halyč, rus. Galič — mesto v západnej časti Ukrajiny v Ivanofrankovskej oblasti na Dnestri; 6,2 tis. obyvateľov (2006). Priemysel potravinársky, stavebných materiálov. Železničná stanica na trati Ľvov – Ivano-Frankovsk. Turistické stredisko.

Pôvodne ležalo na mieste dnešnej osady Krylos (asi 7 km od dnešného Halyča), písomne doložené v 9. stor. (898), od 10. stor. dôležité obchodné a kultúrne centrum Kyjevskej Rusi. Po vzniku samostatného Haličského kniežatstva (1141) sídlo miestnej vetvy Riurikovcov. Vrchol rozvoja dosiahlo v 2. pol. 12. stor. za vlády kniežaťa Jaroslava Osmomysľa (*asi 1128, †1187). Počas vlády kniežaťa Romana Mstislaviča (1199 – 1205) sídlo Haličsko-volynského kniežatstva, počas vlády Daniela Romanoviča (1238 – 64) spustošené Tatármi (1241). Dnešné mesto Halyč sa vyvíjalo od 14. stor., keď sa stalo centrom diecézy a 1367 získalo mestské výsady podľa magdeburského práva. R. 1387 sa stalo súčasťou Poľska, od 1772 Rakúska (→ Halič), 1918 znovu súčasť obnoveného Poľska, 1939 pričlenené k Sovietskemu zväzu, od 1991 súčasť Ukrajiny.

Stavebné pamiatky: zvyšky Katedrály usnutia Bohorodičky (Uspenskyj sobor; 1157, 1241 zničená Tatármi, potom prestavaná, začiatkom 16. stor. opäť zničená) s hrobkou Jaroslava Osmomysľa, na jej ruinách vznikla koncom 16. stor. Kaplnka sv. Vasylija (prestavaná a renovovaná v 20. stor.) a v blízkosti ruín Chrám usnutia Bohorodičky (Uspenskaja cerkva; 1584, 1676 zničený Turkami, 1702 obnovený, počas sovietskej éry múzeum, dnes gréckokatolícky chrám), Kostol sv. Pantalejmona (12./13. stor., pred 1611 prestavaný na baziliku s barokovými prvkami, zrekonštruovaný v 20. stor.), gréckokatolícky Chrám narodenia Krista (Rizdva Chrystogo; 14./15. stor., obnovený 1825, 1904 – 06), zvyšky Starostynského hradu (pol. 14. stor., opevnený v pol. 17. stor.) a i.

Halys

Halys [gr.] — v antike názov rieky (dnes Kizilirmak v Turecku) tvoriacej hranicu medzi Lýdiou a Perzskou ríšou. Známa z dvojznačnej veštby veštiarne v Delfách lýdskemu kráľovi Kroisovi pred výpravou proti perzskému kráľovi Kýrovi II. Veľkému: Ak prekročíš rieku Halys, zničíš veľkú ríšu (zničenou ríšou však bola jeho vlastná ríša Lýdia).

Hamá

Hamá, arab. Hamáh, ant. Epifaneia — mesto v západnej Sýrii v oáze na rieke Asi (ant. Orontes) 125 km južne od mesta Halab, administratívne stredisko guvernorátu Hamá; 349-tis. obyvateľov (2005). Priemysel hutnícky (centrum sýrskeho oceliarstva), textilný, odevný, kožiarsky, cementársky. Cestný uzol. Obchodné stredisko umelo zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, citrusového ovocia, obilia, zeleniny). Turistické stredisko. Zavlažovanie bolo tradične realizované pomocou veľkých drevených kolies (tzv. norie; najväčšie má priemer 22 m) naberajúcich riečnu vodu, väčšina z nich je však už v súčasnosti nahrádzaná elektrickými pumpami.

Hamá patrí k najstarším nepretržite osídleným mestám Sýrie (minimálne od 7. tisícročia pred n. l.), v 11. stor. pred n. l. centrum jedného z aramejských kráľovstiev (bibl. Hamath), ktoré 720 pred n. l. dobyl asýrsky kráľ Sargon II. Za vlády Seleukovcov nazývané Epifaneia (podľa Antiocha IV. Epifana). Po ovládnutí Sýrie Rimanmi (64 pred n. l.) súčasť Rímskej ríše, v byzantskom období sa nazývalo Emath (odtiaľ súčasný názov). V 7. stor. ovládnuté Arabmi, 1516 – 1918 súčasť Osmanskej ríše. R. 1982 počas krvavého potlačenia povstania Moslimských bratov bolo zabitých vyše 25-tis. ľudí a historické centrum mesta s mešitami zničené (v súčasnosti postupne obnovované). Stavebné pamiatky: mešity Džámi’ al-Kabír (636 – 667 n. l.; na východnej fasáde objavené detaily stavieb z rímskej doby z 2. pol. 3. stor. n. l., na západnej fasáde z byzantského obdobia, 595 n. l.), Džámi’ an-Nurí (1129) a Džámi’ al-Haját (1277), palác osmanského miestodržiteľa Bajt al-Azm (1740 – 43; v súčasnosti múzeum). Významné archeologické nálezisko: vo zvyškoch tellu objavené nálezy od neolitu, hrnčiarsky kruh zo 4. tisícročia pred n. l., zvyšky miestodržiteľského paláca z obdobia asýrskej nadvlády a i. R. 1812 tam švajčiarsky cestovateľ J. L. Burckhardt objavil tabuľky s chetitským písmom.

hamada

hamada [arab.] — skalná púšť, skalná plošina. Pôvodne termín označoval neplodné kamenisté horské plošiny na Sahare, z ktorých po odstránení jemnejších zvetranín veternou eróziou vystúpilo na povrch prevažne skalné podložie alebo výrazné skalné útvary (stolové vrchy, butte), skalné piliere a ostrovné vrchy; povrch plošín lemovaných strmými svahmi je nerovný. Suchomilné rastlinstvo sa vyskytuje len miestami, a to najmä v hlbokých výmoľoch. Karavány na Sahare sa hamadám vyhýbajú a vyhľadávajú cesty cez ergy (pieskové púšte) a seriry (štrkové púšte). Skalnaté púšte typu hamada sa vyskytujú aj v iných oblastiach sveta, napr. v Sev. Amerike (Colorado Desert) a Juž. Amerike (Atacama) a i.

Hamadán

Hamadán, ant. Ekbatana — mesto v západnom Iráne v pohorí Zagros 260 km od Teheránu, administratívne stredisko provincie Hamadán; 554-tis. obyvateľov (2016). Priemysel textilný, kožiarsky, drevársky, keramický, kovoobrábací, tabakový; remeslá (jedno z najväčších centier krajiny): výroba medených a kožených predmetov, tkanín, kobercov. Obchodné a kultúrne stredisko západnej časti štátu. Cestný uzol, letisko.

Založené Médmi, asi 700 – 559 pred n. l. hlavné mesto ich ríše, po jej dobytí Peržanmi jedno zo sídelných miest ríše Achajmenovcov, potom kráľov Partskej ríše Arsakovcov. Po jej zániku 224 n. l. ho ovládli Sásánovci, 644 Arabi, 1100 Seldžukovci, 1220 a po obnovení 1386 zničené Mongolmi. Počas archeologických vykopávok bolo objavených množstvo významných nálezov (napr. tabuľky s nápismi a nádoby zo zlata z achajmenovského obdobia). Stavebné pamiatky: kolosálna socha leva (4. stor. pred n. l.), ktorú dal postaviť Alexander III. Veľký ako pamätník svojmu zosnulému priateľovi Héfaistionovi, mauzóleum islamského učenca Avicennu (11. stor.), hrobka perzského mystického básnika Bábu Táhira Urjána (11. stor.), mauzóleum biblickej Ester (židovskej manželky perzského kráľa Xerxa I.; 13. stor.) a i.