Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 2634 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Hadbavný, Štefan Romuald

Hadbavný, Štefan Romuald, aj Romualdus, 10. 11. 1714 Machalovce, dnes súčasť obce Jánovce, okres Poprad – 30. 8. 1780 Červený Kláštor, okres Kežmarok — slovenský kamaldulský mních. Absolvoval teológiu v kamaldulskom kláštore v Nitre, 1740 vysvätený za kňaza, 1744 – 61 a od 1762 príslušník kamaldulského konventu v Červenom Kláštore, kde o. i. pôsobil ako archivár a knihovník. Významný člen kláštorného kultúrneho centra, v ktorom vznikli tri významné rukopisné slovenské jazykové pamiatky: latinsko-slovenský slovník s krátkym náčrtom pravopisných pravidiel Syllabus Dictionarij Latino-Slavonicus (1763; → Kamaldulský slovník), prvý kompletný slovenský preklad Svätého písma Swaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka I – II (polovica 18. stor.; → Kamaldulská Biblia) a slovenské preklady náboženských spevov francúzskeho benediktínskeho opáta Ludovica Blosia (François Louis de Blois, *1506, †1566); → kamaldulská slovenčina. Autorstvo Kamaldulského slovníka sa síce dosiaľ pripisovalo Hadbavnému (preto aj názov Hadbavného slovník alebo tzv. Hadbavného slovník), nie sú však o tom jednoznačné dôkazy. Hadbavný zohral významnú úlohu v procese vytvárania kultúrnej slovenčiny ako predkodifikačného útvaru.

Hadd

Hadd, Mys Hadd, Ra’s al-Hadd — mys vo východnom Ománe vybiehajúci do Arabského mora, najvýchodnejší bod Arabského polostrova, 59°48’ východnej zemepisnej dĺžky, 22°33’ severnej zemepisnej šírky.

Haddád, Malek

Haddád, Malek, 27. 6. alebo 5. 7. 1927 Constantine – 2. 6. 1978 Alžír — alžírsky spisovateľ a básnik píšuci po francúzsky. Pôvodne pôsobil vo Francúzsku ako žurnalista a spolupracoval s rozhlasom a televíziou. R. 1962 sa vrátil do vlasti. Svojou básnickou prvotinou Nešťastie v nebezpečenstve (Le malheur en danger, 1956) reagoval na politickú situáciu v Alžírsku pred oslobodením. V románe Posledný dojem (La dernière impression, 1958) zachytáva na osudoch mladého intelektuála proces národného uvedomovania. Zložité otázky exilu a kultúrnej i spoločenskej adaptácie analyzuje v románoch Ponúknem ti gazelu (Je t’offrirai une gazelle, 1959), Nábrežie kvetov sa odmlčalo (Le Quai aux Fleurs ne répond plus, 1961) a i.

hadean

hadean [vl. m.], hadeum, had — najstaršie obdobie Zeme (asi pred 4,6 až 3,8 mld. rokov), ktoré sa začalo jej vznikom a trvalo až do obdobia pred hromadnou tvorbou najstarších sedimentov. V rámci prekambria sa hadean delí na staršiu, azoickú geologicko-biologickú etapu charakteristickú prítomnosťou uhlíka, ktorý je známy z meteoritov, a mladšiu, prokaryontnú etapu, ktorú tvorí vlastný hadean. Na začiatku hadeanu vznikli mnohé granitové masívy obrovských rozmerov. Pred koncom hadeanu (asi pred 3,7 mld. rokov) sa objavili prvé známky života, ktorých stopy boli zistené v Juž. Afrike a vo Svazijsku v súbore sedimentárnych hornín Onverwacht. Ide o jednobunkové prvojadrové organizmy (primitívne fotosyntetizujúce riasy). Najstaršie sedimenty súboru Onverwacht vznikali v pobrežnej oblasti a zložením sa podobajú na mladšie pieskovce a kremence.

hadec

hadec, serpentinit — metamorfovaná hornina, ktorá vznikla v zemskej kôre metamorfózou ultrabázických vyvretých hornín (peridotitov, olivínovcov, pyroxenitov). Má charakteristickú sivozelenú farbu rozličných odtieňov, zriedkavo je žltozelená. Jej vzhľad spestrujú žilky, škvrny a šmuhy, takže pôsobí ako hadia koža (odtiaľ názov). Z pôvodne vyvretých hornín sa v hadci zachovali niektoré minerály, najmä granáty, magnetit a chromit. Menšie masívy hadca sú na Kube (Verde Serrano), v Nemecku (Zöblitz), Taliansku (Verde Alpi, Rosso Levanto), Indii (Radžastan), Rusku (Ural), Nórsku, Rakúsku a Austrálii. V Česku sú náleziská pri Křemži, Mariánskych Lázňach a Mohelne, na Slovensku pri Dobšinej. Ak sú v hadci nikelnaté minerály, magnetit alebo chromit v množstve, ktoré umožňuje rentabilnú ťažbu, tvoria masívy hadca významné rudné ložiská (napr. Křemže v Česku). Hadec sa dá dobre rezať a leštiť, používa sa na vnútorné obklady a dlažby, vyrábajú sa z neho aj menšie umelecké predmety. V atmosférických podmienkach je nestály, preto nie je vhodný na vonkajší obklad.

Hádes

Hádes, genitív Háda, v atičtine Haidés, aj Hadés, v iónčine Aidés, v dórčine Haidas, aj Aidas — v gréckej mytológii vládca ríše mŕtvych, syn Titana Krona a bohyne Rheie, manžel Persefony. V boji Titanov s olympskými bohmi o vládu nad svetom bojoval na Diovej strane pomocou prilby, ktorá ho robila neviditeľným (zrejme odtiaľ pôvodné meno Aidés, Aidóneus). Po porážke Titanov získal Zeus vládu na nebi, Poseidón na mori a Hádes v podsvetí (odtiaľ meno podzemský Zeus, gr. Zeus Katachthonios). Úlohu vegetačného božstva získal Hádes vplyvom eleuzínií, je pokladaný za boha úrody i bohatstva (kovy ukryté v zemi). S Hádom bol stotožňovaný grécky boh Plutón (= ten, ktorý má bohatstvo), ako aj rímsky Pluto, Orkus a Dis. Zasvätené mu boli cyprus a narcis a obetované zvieratá čiernej srsti. Zobrazovaný najmä ako zachmúrený starec unášajúci Persefonu (socha od G. L. Berniniho, 1621 – 22), prípadne sediaci na tróne vedľa nej (terakotový reliéf z Lokri, dnes Locri v talianskej provincii Kalábria, okolo 460 pred n. l.).

Jeho ríšou bol hádes (gr. Haidés), podsvetie, ktorým pretekalo (a zároveň ho ohraničovalo) päť riek (Acherón, Styx, Kókytos, Léthé, Pyriflegethón). Vstup do podsvetia strážil pes Kerberos. Hermés ako sprievodca duší (gr. Psychopompos) privádzal tiene (riadne pochovaných) mŕtvych k rieke Acherón, odkiaľ ich Cháron za obolos previedol k rieke zabudnutia Léthé. Podľa rozhodnutia trojice sudcov (Minós, Radamanthys, Aiakos) sa duše presunuli do jednotlivých častí ríše: do sídla blažených (→ elýzium, gr. Élysion pedion), na miesto odsúdených (→ Tartaros) alebo do temnoty (Erebos).

Hadewijch

Hadewijch [-vejch], aj Hadewych, asi 1200 Antverpy – 1278 alebo 1269 tamže — flámska spisovateľka a mystička. Abatiša rádu svetského ženského rádu beginiek, pochádzala pravdepodobne z brabantského šľachtického rodu. Získala dobré vzdelanie, ovládala latinčinu a francúzštinu, do svojej mystickej poézie a prózy vložila hlboký cit. Pripisuje sa jej asi 45 strofických básní v štýle provensalskej dvorskej lyriky, 16 zmiešaných básní, 14 vizionárskych próz a viacero listov. Jej dielo a otázky mysticizmu vtedajšej doby sa stali častým predmetom bádania, koncom 19. stor. – začiatkom 20. stor. boli publikované prvé kritické vydania Práce (Werken, 3 zväzky, 1875 – 1905), Piesne (Liederen, 1907), Listy (Brieven, 2 zväzky, 1936, 1947), Videnia (Visioenen, 1924 – 25) a i.

Hadhur

Hadhur, Džabal Hadhur, arab. Hadhur Nabi Šujajb, Hadhur Nabi Shuayb — najvyšší vrch Jemenu západne od hlavného mesta Saná, 3 760 m n. m. Budovaný metamorfovanými a vyvretými horninami.

hadiar

hadiar, Circaetus, Terathopius — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď jastrabovité. Dravé vtáky strednej veľkosti živiace sa prevažne hadmi (odtiaľ názov) a jaštericami, ktoré lovia rýchlym strmhlavým letom. Vyskytujú sa najmä v Afrike a na Arabskom polostrove. Patria sem napr. druhy hadiar tmavohnedý (Circaetus cinereus) s pásavým chvostom viditeľným za letu a s tmavým perím na tele a so striebristými letkami, prevažne čierny hadiar krátkochvostý (Terathopius ecaudatus) s výraznými červenými nohami, s perím na tvári a s hnedým chvostom i s hornou časťou chrbta a hadiar krátkoprstý (Circaetus gallicus) vyskytujúci sa na Indickom polostrove.

Hadia rieka

Hadia rieka, angl. Snake River — rieka v severozápadnej časti USA, najväčší ľavostranný prítok rieky Columbia; dĺžka 1 670 km, rozloha povodia 282-tis. km2, priemerný ročný prietok 1 530 m3/s. Pramení v Yellowstonskom národnom parku vo Wyomingu, preteká rovinou Snake River Plain a Kolumbijskou plošinou, na území ktorej vytvára kaňon Hells Canyon (dĺžka 200 km, hĺbka do 2 430 m), početné vodopády. Do Columbie sa vlieva pri meste Pasco. Hlavné prítoky: Salmon, Clearwater (pravostranné), Malheur, Owyhee (ľavostranné). Splavná od mesta Lewiston. Využívaná na zavlažovanie (viacero priehrad na hornom toku) a energetiku (hydroelektrárne na strednom toku).

hadiarka

hadiarka, Lampropeltis — rod hadov z čeľade Colubridae (skupina Reptilia, Lepidosauria, Squamata); v starších zoologických systémoch rod z triedy plazy (Reptilia), podtrieda Lepidosauria, rad šupináče (Squamata), podrad hady (Serpentes). Hady vyskytujúce sa najmä na juhu USA a v Strednej Amerike, ktoré sa živia drobnými hlodavcami alebo rôznymi druhmi hadov (aj jedovatými), podľa čoho sú nazvané. Hadiarka existuje v mnohých farebných formách a izolovaných poddruhoch, pre svoju pestrosť a nenáročnosť obľúbená v teraristike. Patrí sem napr. druh hadiarka trojfarebná (Lampropeltis triangulum), ktorá sa sfarbením podobá jedovatým koralovcom z rodu Micrurus (→ koralovec).

Hadíbú

Hadíbú, arab. Tamrida — mesto v Jemene v severnej časti ostrova a guvernorátu Sokotra v Arabskom mori; 10,5 tis. obyvateľov (2012). V minulosti rezidencia panovníkov sultanátu al-Mahra. Stredisko remesiel (aj umeleckých) a obchodu. Menší rybársky prístav.

Hadik, Andrej

Hadik, Andrej, gróf, 16. 10. 1711 pravdepodobne na Žitnom ostrove – 12. 3. 1790 Viedeň, pochovaný vo Futogu pri Novom Sade, autonómna oblasť Vojvodina, Srbsko — slovenský vojvodca a poľný maršal, otec Karola Jozefa Hadika. Príslušník pôvodne turčianskeho zemianskeho rodu známeho od 16. stor. Študoval v jezuitských školách. R. 1732 vstúpil do Dežőfiho husárskeho pluku, postupne veliteľ rozličných vojenských jednotiek a armádnych zoskupení, 1734 kapitán, 1744 plukovník, 1747 generálstrážmajster (generálmajor), 1752 sa stal majiteľom (predtým Gilániho) husárskeho pluku, 1756 poľný podmaršal, 1758 generál jazdectva, 1774 poľný maršal. Ako vojvodca sa preslávil najmä na bojiskách sedemročnej vojny (1756 – 63), bojoval vo vojnách s Tureckom, Pruskom a Francúzskom. R. 1760 dočasný hlavný veliteľ cisárskych vojsk, 1762 – 63 hlavný veliteľ armád bojujúcich v Sliezsku, 1763 veliteľ budínskeho vojenského dištriktu, 1764 – 68 kráľovský miestodržiteľ a hlavný vojenský veliteľ Sedmohradska, 1772 – 74 vojenský gubernátor Haličska a Vladimírska, 1774 sa ako prvý uhorský šľachtic stal predsedom dvorskej vojenskej rady vo Viedni, 1776 báčsky župan, 1789 hlavný veliteľ cisárskych vojsk bojujúcich proti Turecku. Prejavil sa ako odvážny veliteľ a dobrý stratég so zmyslom pre netradičné manévre a prekvapivé riešenia vojenských situácií. Preslávil sa najmä legendárnym obsadením Berlína 3 500 husármi a pešiakmi v októbri 1757. Vystrašené mesto sa vykúpilo výpalným vo výške takmer 300-tis. toliarov. Sám Hadik si z koristi neponechal ani toliar, 25-tis. rozdelil medzi vojakov a zvyšok poslal panovníčke Márii Terézii, ktorá mu na znak vďaky darovala 3 000 dukátov. Od tých čias sa v Európe traduje pojem husársky kúsok (vo francúzštine tour d’hussard, v nemčine Hussarenstück). V 60. rokoch 18. stor. ako prvý v Uhorsku navrhoval zrušenie nevoľníctva, 1776 založil vo Viedni vojenský archív. R. 1758 ako prvý v Uhorsku a druhý v habsburskej monarchii vyznamenaný veľkokrížom Radu Márie Terézie, 1763 získal grófsky titul a donáciu na panstvá Futog a Čerevič (podľa toho predikát de Futog), 1777 titul dedičný ríšsky gróf. R. 2004 – 08 bola podľa neho nazvaná Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadika v Liptovskom Mikuláši.

Hadik, Karol Jozef

Hadik, Karol Jozef, 3. 8. 1756 Levoča – 24. 7. 1800 Marengo, dnes súčasť Alessandrie, Taliansko — slovenský vojvodca, poľný podmaršal; syn poľného maršala Andreja Hadika. R. 1773 vstúpil do armády, s podporou otca hodnostne rýchlo postupoval, prejavil značné veliteľské nadanie, 1794 generálmajor, 1797 poľný podmaršal. Ako veliteľ vojenských jednotiek vo vojnách proti Turecku sa vyznamenal najmä v bitke o Belehrad. Bojoval aj vo vojne s napoleonským Francúzskom, padol v bitke pri mestečku Marengo v severnom Taliansku. R. 1794 vyznamenaný rytierskym krížom, neskôr veliteľským krížom Radu Márie Terézie.

hadinec

hadinec, Echium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď borákovité. Dvojročné alebo trváce drsnochlpaté byliny alebo vždyzelené kry. Majú priamu byľ, striedavé kopijovité listy (prízemné sú zúžené do listovej stopky) a prevažne modré alebo červenofialové päťpočetné rúrkovitolievikovité súmerné kvety usporiadané v zloženom súkvetí (závinok strapcov) v pazuchách horných listov. Patrí sem okolo 30 druhov, na Slovensku rastú napr. kriticky ohrozený, do 50 cm vysoký druh hadinec červený (Echium russicum) s krvavočervenými kvetmi, do 1,5 m vysoký vzácny hadinec taliansky (Echium italicum) s ružovými, bledofialovými až bielymi kvetmi a najčastejšie sa vyskytujúci, do 30 cm vysoký hadinec obyčajný (Echium vulgare) s bielymi, ružovými, modrými alebo s purpurovými kvetmi.

hadinka

hadinka — jednotný názov rodov Hemiophrys, Litonotus a hádička z kmeňa nálevníky. Prevažne dravé jednobunkové eukaryontné organizmy s oválnym, na bokoch splošteným telom. Patria sem napr. na dne vôd (najmä medzi vodnými rastlinami) sa vyskytujúce druhy hadinka štíhla (Hemiophrys procera), hadinka čepelkovitá (Litonotus fasciola) a hadinka labutia (Litonotus cygnus).

hadís

hadís [arab.], hadít — súbor tradovaných správ (tradícia) o skutkoch a výrokoch proroka Mohameda a jeho druhov (hadís = rozprávanie, novina) patriaci k sunnitskej islamskej náboženskej tradícii; krátka správa. Hadís sa skladá z dvoch častí: prvú tvorí isnád (podopretie) alebo silsila (reťaz tradentov, cez ktorú prešla správa od očitého svedka), druhú matn (vlastný text). Hadísy predstavujú významný zdroj informácií o Mohamedovi, popri Koráne sú jedným z prameňov islamského práva, v praktickom živote návodom na mravnú výchovu mládeže alebo dôležitým podkladom pre právnikov. Zo začiatku sa odovzdávali ústne (aj počas niekoľkých generácií, preberali a odovzdávali ich tradenti, muhaddis), od 9. stor. sa spisovali do zbierok. Zbierky hadísov sa zostavovali buď podľa obsahu, alebo podľa tradentov. V sunnitskom islame jestvuje v súčasnosti šesť zbierok známych ako šesť kníh (al-kutub as-sitta), ktoré sú po Koráne pokladané za druhé najvýznamnejšie Patria sem zbierky al-Buchárího (†870), Abú-l-Husajna Muslima (†875), at-Tirmizího (†892), Abú Dávúda (†889), an-Nasá’ího (†915) a Ibn Mádžu (†886). Keďže v priebehu historického vývoja sa objavilo množstvo falzifikátov hadísov, v 3. stor. hedžry vznikol vedný odbor ilm al-hadís skúmajúci ich pravosť (dôveryhodnosť). Na základe výskumov tak vznikala bohatá literatúra o osobnostiach islamského sveta a o tradentoch. Šíiti majú vlastné zbierky (→ achbar), ktoré sa opierajú o autoritu Alího ibn Abí Táliba a jeho stúpencov.

Hadísa

Hadísa, arab. al-Hadítah, Al-Hadisa — mesto v severozápadnom Iraku v guvernoráte al-Anbár na Mezopotámskej nížine na rieke Eufrat; 26-tis. obyvateľov (2010). Petrochemický priemysel (ropná rafinéria). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie datľovníka). Ropovodmi spojené s ropnými náleziskami v severovýchodnej časti krajiny.

hadivkovité

hadivkovité, Ophioglossaceae — čeľaď z oddelenia sladičorasty (Polypodiophyta). Starobylé prevažne trváce byliny pretrvávajúce hľuzovitým alebo plazivým podzemkom, z ktorého ročne vyrastá len jeden dlhostopkatý, jednoducho kopijovitý alebo raz či viackrát perovito zložený list rozdelený na neplodnú a plodnú časť, na plodnej strane sú hrubostenné, v čase zrelosti výtrusov (spór) štrbinou sa otvárajúce guľovité výtrusnice. Vývin jedinca je veľmi zložitý a zdĺhavý, zvyčajne trvá aj niekoľko rokov. Patrí sem okolo 100 druhov rastúcich v trópoch a subtrópoch, menej v miernom pásme; na Slovensku sa veľmi vzácne vyskytujú chránené a ohrozené druhy hadivka obyčajná (Ophioglossum vulgatum), ľudovo nazývaná aj hadí jazyk, vratička mesiačikovitá (Botrychium lunaria) a i.

hadokoreň

hadokoreň, Podospermum — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď čakankovité; hovorovo nazývaný aj hadí koreň. Patrí sem 5 druhov vyskytujúcich sa v Európe, najmä v oblastiach okolo Stredozemného mora, napr. trváci do 60 cm vysoký hadokoreň sivý (Podospermum canum) s drevnatým podzemkom, perovito strihanými čiarkovitokopijovitými celistvookrajovými listami a s bledožltými kvetmi v úboroch, ktorý rastie na suchších lúkach a pasienkoch, a jednoročný alebo dvojročný do 45 cm vysoký hadokoreň strapatý (Podospermum laciniatum) s tenkými koreňmi, perovito strihanými čiarkovitokopijovitými celistvookrajovými listami a s bledožltými kvetmi v úboroch, ktorý rastie najmä na ruderálnych stanovištiach; plod nažka.

hadomor

hadomor, Scorzonera — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď čakankovité. Dvojročné alebo trváce byliny roniace z mliečnic. Má podzemok, jednoduché alebo málo rozkonárené byle, striedavé nedelené celistvookrajové listy a žlté alebo fialové kvety v úboroch, plod nažka. Patrí sem okolo 100 druhov pochádzajúcich z Európy, z oblasti okolo Stredozemného mora a zo záp. Ázie. Na Slovensku rastú napr. druhy hadomor purpurový (Scorzonera purpurea) so svetlofialovými vanilkovo voňajúcimi kvetmi, hadomor rakúsky (Scorzonera austriaca) so svetložltými kvetmi, hadomor maloúborový (Scorzonera parviflora) s voskovožltými kvetmi a hadomor španielsky(Scorzonera hispanica) s dužinatým podzemkom (→ čierny koreň) a s citrónovožltými, niekedy zvonka červeno sfarbenými kvetmi.

Hadonos

Hadonos, Ophiuchus, Oph — súhvezdie v blízkosti rovníka; vrcholí o polnoci v polovici júna 35° nad južným obzorom. Predstavuje boha Asklépia z gréckej mytológie. V súhvezdí sa nachádza Barnardova hviezda, hviezda s najväčším známym vlastným pohybom. R. 1604 v ňom bola pozorovaná Keplerova supernova.

Hadoše

Hadoše — miestna časť obce Dolná Mariková.

hadovec

hadovec, Anniella — rod zo skupiny jaštery, v starších zoologických systémoch rod z triedy plazy (Reptilia), rad šupináče (Squamata), čeľaď hadovcovité (Anniellidae). Beznohé jašterice s telom pokrytým hladkými šupinami, s hlavou bez ušných otvorov zreteľne oddelenou od krku a s očami s pohyblivými viečkami, ktoré lovia korisť pod povrchom piesku. Patria sem dva druhy vyskytujúce sa v Kalifornii a v Mexiku – hadovec kalifornský (Anniella pulchra) a hadovec geronimov (Anniella geronimensis).

hadovec

hadovec, Selenicereus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Krovité, popínavé alebo previsnuté sukulenty pochádzajúce zo Strednej a z Južnej Ameriky. Má dlhú tenkú štvor- až sedemrebrovú stonku s kratšími tŕňmi na bradavičnatých areolách, vzdušné korene, ktoré sa dokážu bez opory udržať na drsnej stene, a obrovské, len v noci kvitnúce kvety. Medzi najznámejšie druhy patria z Mexika pochádzajúci hadovec krídlokvetý (Selenicereus pteranthus) s bielymi nevoňavými kvetmi s priemerom 33 cm, nazývaný aj princezná noci, a z Tahiti pochádzajúci hadovec veľkokvetý (Selenicereus grandiflorus) s 1 – 2 cm širokými výhonkami so 7 rebrami, so žltými tŕňmi a s bielymi, z vonkajšej strany lososovoružovými, vanilkovo voňajúcimi kvetmi s priemerom 20 – 30 cm, nazývaný aj kráľovná noci (cestovatelia ho prirovnali k hviezde, ktorá žiari do noci). Plody obidvoch, ale i ďalších druhov (napr. Selenicereus hamatus, Selenicereus donkelaarii, Selenicereus megalanthus) sú jedlé.

hadovice

hadovice, Ophiuroidea — trieda kmeňa ostnatokožce (Echinodermata), podkmeň bezstopkavce. Lúčovito súmerné dravé morské živočíchy s malým zaobleným päťbokým, buď kožovitým, alebo holým pancierom pokrývajúcim telo, z ktorého vychádza 5 ohybných hadovitých, na priereze okrúhlych, niekedy vidlicovito rozkonárených ramien, pomocou ktorých sa rýchlo pohybujú po morskom dne, niektoré vedia plávať. Vnútorné orgány a análny otvor im chýbajú. Ich ústa umiestnené v strede brušnej strany sa otvárajú do veľkého vakovitého žalúdka zapĺňajúceho skoro celý telový disk. Ulovenú korisť obhrýzajú okoloústnymi doštičkami s ostňami smerujúcimi do stredu úst, zvyšky potravy vyvrhujú ústnym otvorom; niektoré druhy konzumujú organický obsah z bahna. Dýchajú pomocou ambulakrálnych nožičiek.

Hadovice sa vyskytujú vo všetkých svetových moriach v rôznych hĺbkach (vynikajú veľkou regeneračnou schopnosťou). Známych je okolo 2-tisíc druhov. Zvyšky fosílnych druhov hadovíc nie sú časté, najstaršie sa našli v ordoviku, známe sú aj z hornín druhohôr a treťohôr. Z českých prvohôr bol opísaný rod Bohemura (spodný ordovik), z nemeckého devónu rody Loriaster a Encrinaster.

hadovka

hadovka, Phallus — druh z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda bruchatky (Gasteromycetes), čeľaď hadovkovité (Phallaceae). Patrí sem napr. druh hadovka smradľavá (Phallus impudicus) s vajcovitou belavou jedlou plodnicou, z ktorej sa neskôr vyvinie biely nejedlý hlúbik s kužeľovitým alebo so zvonovitým olivovozeleným klobúkom; gléba sa rozteká na nepríjemne zapáchajúcu kašovitú masu, ktorú vyhľadáva rozličný hmyz.

hadovkotvaré

hadovkotvaré, Phallales — rad z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota) vyskytujúci sa najmä v tropickej Austrálii, Melanézii a na Novom Zélande. Plodnica hadovkotvarých je zo začiatku vajcovitá alebo hruškovitá a ohraničená zákrovkou (perídiom), ďalší vývin je pri jednotlivých rodoch odlišný. Patrí sem 6 čeľadí s 32 rodmi a 137 druhmi, ktoré sa vyskytujú v pôde alebo na hnijúcom dreve.

hadovkovité

hadovkovité, Calopterygidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad vážky (Odonata), podrad hadovky (Caloptera). Patrí sem okolo 300 druhov so štíhlym kovovolesklým telom zvyčajne s pestrofarebnými krídlami bez výraznej zúženej stopky, ktoré sa vyskytujú najmä v tropických oblastiach; v Európe sú známe len 3 druhy, z toho 2, hadovka lesklá (Calopteryx splendens) a hadovka obyčajná (Calopteryx virgo), na Slovensku (prevažne na brehoch mierne tečúcich potokov a riek). Samičky sa od samčekov líšia sfarbením tela a krídel. Hadovkovité lietajú pomaly, trepotavo, často sadajú na pobrežné rastliny.

hadovky

hadovky, Caloptera — podrad z triedy hmyz (Insecta), rad vážky (Odonata). Majú dlhé bruško, široké krídla bez výraznej stopky, prevažne s hustou žilnatinou, a krátku širokú hlavu s bočnými očami posadenými ďaleko od seba. Samičky majú dobre vyvinuté kladielko, larvy s troma lístkovitými vzdušnicovými žiabrami na konci bruška sa vyvíjajú vo vode. Patrí sem šesť čeľadí asi so 40 rodmi.

hadovník

hadovník, Bistorta — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď stavikrvovité. Trváce rastliny s hrubým, dvakrát esovito ohnutým plazivým podzemkom podobným hadovi (odtiaľ hovorový názov hadí koreň), z ktorého vyrastá priama byľ s jednoduchými kopijovitými alebo vajcovitými listami a s drobnými rúrkovitými kvetmi usporiadanými do šúľkovitého súkvetia. Zo Slovenska pochádzajú dva druhy, hadovník živorodý (Bistorta vivipara) s bielymi alebo s ružovými kvetmi a do 1 m vysoký liečivý druh hadovník väčší (Bistorta major) s drobnými slaboružovými, v hustom paklase usporiadanými kvetmi.

hadožrútovité

hadožrútovité, Saggitariidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad sokolotvaré. Veľké dravce s dlhými nohami, so slabými pazúrmi a s prstami, ktoré korisť lovia pri chôdzi. Patrí sem jediný, do 150 cm vysoký čierno-svetlosivý druh hadožrút nohatý (Saggitarius serpentarius) s červeným perím na tvári, s riedkym čiernym chocholom v záhlaví a s dlhými ružovými nohami; v mladom veku má na tvári žltú kožu. Vyskytuje sa v Afrike a na Arabskom polostrove.

Hadraba, Ján

Hadraba, Ján, 17. 9. 1922 Banská Bystrica – 2. 2. 2000 tamže — slovenský spevák (bas). Študoval na konzervatóriu v Bratislave u A. Flögla, neskôr u J. Konstantina v Prahe, u R. Vaška v Ostrave a u A. Korínskej v Bratislave, 1956 – 58 na salzburských letných kurzoch u Lotty Schöneovej (Schöne, *1893, †1977). Od 1946 pôsobil v operách v Ostrave, Prahe, 1951 – 66 sólista Opery SND v Bratislave, 1967 – 68 vo Wittenbergu, 1968 – 73 riaditeľ, 1973 – 84 sólista Opery DJGT v Banskej Bystrici. Ako dramatický bas vo vyše 2 500 predstaveniach stvárnil okolo 80 postáv slovenského (Svätopluk; Erindo; Štelina, Krútňava), českého (Paloucký, Hubička; Vodník, Rusalka; Revírnik, Líška Bystrouška) i svetového repertoáru (Filip II., Don Carlos; Komtur, Don Juan; Mefisto, Faust a Margaréta; Sarastro, Čarovná flauta; Hermann, Tannhäuser). Interpretoval ľudové piesne, účinkoval koncertne (so Slovenskou filharmóniou), úspešne hosťoval aj v zahraničí (v bývalej NDR, NSR, ZSSR, v Rumunsku, Rakúsku, Taliansku a Belgicku).

Hadramaut

Hadramaut, arab. Hadramawt —

1. historické územie v strednej časti južného Jemenu medzi púšťou Rub al-Chálí na severe, dolnou časťou doliny Vádí Hadramaut na východe a Adenským zálivom na juhu. Územie vypĺňa suchá vápencovo-piesočnatá náhorná plošina prechádzajúca na západe do horskej oblasti. Početné vádí, najdlhšie Vádí Hadramaut (rovnobežné s Adenským zálivom, dĺžka 560 km, šírka 50 – 80 km), na juhu pobrežná nížina. V umelo zavlažovaných dolinách a oázach pestovanie ryže, datľovníka a sezamu; kočovný chov kôz, oviec a tiav; na pobreží rybolov. Remeslá. Väčšie mestá Mukalla, Tárím.

Od 4. stor. pred n. l. samostatné kráľovstvo s hlavným mestom Sabwa (dnes Šabwa, archeologická lokalita asi 300 km východne od jemenského hlavného mesta Saná), významným centrom juhoarabskej civilizácie. Koncom 3. stor. n. l. sa stalo súčasťou sabejsko-himjarskej ríše, od 2. pol. 6. – 7. stor. pod perzskou nadvládou, v 7. stor. súčasť Arabskej ríše. Napriek tomu, že územie svojou polohou stálo na okraji politického diania, začalo v islamskom stredoveku bohatnúť z rozvíjajúceho sa indicko-egyptského obchodu s kadidlom a zažilo veľký kultúrny rozkvet. Jeho postupný úpadok zapríčinila silnejúca európska námorná politika. V 19. stor. sa postupne dostalo pod britskú správu (Východoadenský protektorát), od 1990 patrí Jemenu;

2. administratívna jednotka, guvernorát Jemenu; 148 178 km2, 1,036 mil. obyvateľov (2005), administratívnym strediskom je prístav Mukalla.

Hadrián

Hadrián, lat. Publius Aelius Hadrianus, 24. 1. 76 asi Italica (Španielsko) – 10. 6. alebo 7. 138 Baiae (Kampánia) — rímsky cisár (10. 7. 117 – 138), synovec a adoptívny syn cisára Trajána. Bojoval v Moesii a Germánii, po Trajánovom boku aj v Dácii. Dva dni pred svojou smrťou ho Traján adoptoval a Hadrián bol senátom uznaný za cisára. Upustil od výbojnej politiky svojho predchodcu a usiloval sa konsolidovať pomery v ríši a zabezpečiť jej hranice. Vybudoval pohraničné opevnenie v Germánii (→ limes) i v Británii (→ Hadriánov val). Osobne navštívil a kontroloval takmer všetky provincie, ich správu a vyberanie daní. Zreorganizoval správu ríše, svoj poradný zbor (consilium principis) premenil na štátny orgán. Právnik Salvius Iulianus na jeho príkaz zozbieral prétorské edikty, ktoré sa stali záväznou normou pre úradníkov (tzv. Večný Hadriánov edikt, lat. Edictum perpetuum Hadriani). Uskutočňoval rozsiahlu stavebnú činnosť: v Ríme dal vybudovať Pantheon (od 118 n. l.), mohutné mauzóleum rímskych cisárov (Moles Hadriani), Castel Sant’Angelo (dnes Anjelský hrad; od 135 n. l.) a most (pons Aelia, dnes Anjelský most), v Tibure (dnes Tivoli) pri Ríme rozsiahly vilový komplex (→ Hadriánova vila, od 125 n. l.), v Aténach dokončil výstavbu chrámu Dia Olympského (Olympieion). Založil niekoľko miest (Hadrianopolis), v strednom Egypte mesto Antinoupolis (starogr. aj Antinoú polis, t. j. Antinoovo mesto) na pamiatku svojho obľúbenca Antinoa. R. 131 mu senát udelil titul otec vlasti (pater patriae). Na naliehanie Rimanov spočiatku dopustil prenasledovanie kresťanov, ale po obhajobe sformulovanej apologétmi Quadratom a P. Aeliom Aristeidom prenasledovanie zakázal. Dlhotrvajúci mier v ríši bol na sklonku jeho vlády prerušený židovským povstaním vedeným Š. Bar Kochbom v Judsku (132 – 135), ktoré potlačil Julius Severus (Sextus Iulius Severus), a na mieste Jeruzalema bola zriadená rímska kolónia Aelia Capitolina. Stal sa známym ako cestovateľ a zberateľ, ctiteľ a podporovateľ gréckej kultúry. Ako básnik (s vynikajúcimi znalosťami gréčtiny) sa priradil k tzv. celkom novým básnikom (poetae novelli) nadväzujúcim na neoterikov; činný aj ako maliar. Pred smrťou adoptoval Antonina Pia, ktorý sa stal jeho nástupcom. Hadriánov životopis sa zachoval v zbierke Historia Augusta.

Hadrián I.

Hadrián I., ? Rím – 25. 12. 795 tamže — pápež (772 – 795). Pochádzal z rímskeho šľachtického rodu. Na rozdiel od predchádzajúceho pápeža Štefana III. (IV.), ktorý bol naklonený skôr Longobardom než franskému kráľovi, sa Hadrián I. začal vymaňovať z ich vplyvu tým, že sa zbavil agenta longobardského kráľa v Ríme a žiadal, aby longobardský kráľ Desiderius podľa sľubu daného Štefanovi III. (IV.) vrátil Svätej stolici časť územia. Desiderius zasa nútil Hadriána I., aby proti vôli Karola Veľkého pomazal za franských kráľov synov Karolmana I. (mladší brat a začas spoluvládca Karola Veľkého). Keď to Hadrián I. odmietol, vyrazil Desiderius s vojskom proti Rímu a zastavil sa až pod hrozbou exkomunikácie. Hadrián I. sa obrátil o pomoc na Karola Veľkého, ktorý 773 – 774 obkľúčil longobardské hlavné mesto Paviu a zničil longobardské kráľovstvo. Zároveň potvrdil záväzok svojho otca Pipina III. Krátkeho voči pápežom (→ Pipinova donácia), ale s podmienkou kontroly nad územím Cirkevného štátu. Hadrián I. navrhol na 2. nicejskom koncile (787) odsúdenie ikonoklazmu (vtedy podporované Konštantínopolom) a opätovné uctievanie obrazov, čo koncil schválil. Karol Veľký však nebol naklonený plánom na zmierenie pápeža s byzantským cisárom; ikonoklazmus bol zavrhnutý až na synode Karola Veľkého vo Frankfurte nad Mohanom (794).

Hadrián II.

Hadrián II., 792 Rím – 14. 12. 872 tamže — pápež (867 – 872). Pred vysvätením za kňaza bol ženatý a mal dcéru, od 842 hlavný kňaz Kostola sv. Marka v Ríme. Za pápeža bol navrhnutý 855 a 858, funkciu však odmietol, po smrti pápeža Mikuláša I. bol zvolený ako kompromisný kandidát. Nebol príliš priateľsky naklonený Franskej ríši, navyše podporoval úsilie veľkomoravského kniežaťa Rastislava a vierozvestov Cyrila a Metoda. Na začiatku svojho pontifikátu (asi 868) napriek odporu tzv. trojjazyčníkov slávnostne privítal solúnskych bratov Cyrila a Metoda v Ríme. Metoda vysvätil za biskupa, vymenoval ho za sriemskeho (Sirmium) titulárneho biskupa a vyslal ho ako misijného arcibiskupa na Veľkú Moravu a do Panónie. Schválil preklady Svätého písma a bohoslužobných kníh do slovanského jazyka a potvrdil slovanskú liturgiu, čím sa mu podarilo zachovať vplyv Ríma na Veľkej Morave a v Panónii (na rozdiel od Bulharska, ktoré 865 uznalo zvrchovanosť konštantínopolského patriarchátu, 870 vzniklo autonómne bulharské arcibiskupstvo). Na žiadosť byzantského cisára Bazila I. Macedónskeho zvolal do Konštantínopola 4. konštantínopolský koncil (869/870), kde bol slávnostne uznaný pápežský primát a jeho protivník Fótios exkomunikovaný z cirkvi.

Hadrián III.

Hadrián III., svätý, ? Rím – september 885 pri Modene — pápež (884 – 885). O jeho živote a pôsobení sa v historických prameňoch zachovalo veľmi málo zmienok. Zmierlivo sa správal k protirímsky zameranému konštantínopolskému patriarchovi Fótiovi. Mal dobré vzťahy s cisárom Karolom III. Tučným, ktorý na istý čas zjednotil rozdelenú ríšu Karola Veľkého. Cisár v úsilí upevniť svoju autoritu a umožniť vyhlásenie svojho nemanželského syna Bernharda za svojho nástupcu pozval pápeža na ríšsky snem do Wormsu. Hadrián III. počas cesty do Wormsu nečakane zomrel, bol pochovaný v opátstve Nonantola pri Modene, kde ho potom uctievali ako svätca. Oficiálne bol jeho kult schválený až 1891. Sviatok 8. júla.

Hadrián IV.

Hadrián IV., vlastné meno Nikolaus (Nicholas) Breakspear, okolo 1100 Langley (Hertford) – 1. 9. 1159 Anagni, pochovaný v Chráme sv. Petra v Ríme — pápež (1154 – 1159), jediný anglického pôvodu. Odišiel do Francúzska a 1130 vstúpil do kláštora augustiniánov pri Avignone. R. 1149 ho pápež Eugen III. vymenoval za kardinála a vyslal do Škandinávie, kde získal prívlastok apoštol severu. V Trondheime založil arcibiskupstvo pre Nórsko, Grónsko a Island. Po návrate do Ríma bol 1154 zvolený za pápeža. Bol stúpencom ideí pápeža Gregora VII. o nadradenosti rímskeho biskupa nad svetskou mocou. Najprv uzavrel spojenectvo s Fridrichom I. Barbarossom proti lombardským mestám a dal popraviť ich učiteľa Arnolda z Brescie. Fridrich I. Barbarossa prišiel 1155 s výpravou do Ríma a symbolicky na znak úcty podržal Hadriánovi IV. strmeň a pomohol mu zostúpiť z koňa. Ten ho nato korunoval za rímsko-nemeckého cisára a neskôr ho neúspešne žiadal, aby napadol sicílskeho kráľa. Krátko nato sa sicílsky kráľ Viliam I. (*1120, †1166) zmocnil Apúlie a 1156 pápeža donútil k zmluve, ktorou bol obnovený nepriaznivý pomer apoštolskej stolice ku Kráľovstvu Sicílie, Kalábrie a Apúlie. V tom istom roku pápež zrušil spojenectvo s Fridrichom I. Barbarossom, s ktorého politickými plánmi nesúhlasil, a uzavrel spojenectvo s Normanmi, na čo Fridrich I. Barbarossa odpovedal cisárskymi územnými nárokmi v severnej Itálii.

Hadrián V.

Hadrián V., vlastné meno Ottobono Fieschi, okolo 1205 – 15 Janov – 18. 8. 1276 Viterbo — pápež (júl – august 1276). Od 1251 kardinál, 1265 – 68 pápežský legát v Anglicku, kde sprostredkoval zmier medzi anglickým kráľom Henrichom III. a jeho barónmi. Za svoje zvolenie vďačil Karolovi I. z Anjou, ktorý prinútil váhajúcich kardinálov k rozhodnutiu. Po zvolení pozastavil platnosť niektorých prísnych opatrení Gregora X. týkajúcich sa konkláve. Potom odišiel do Viterba, kde krátko nato zomrel.

Hadrián VI.

Hadrián VI., vlastné meno Adrian Florenszoon Boeyens, 2. 3. 1459 Utrecht – 14. 9. 1523 Rím — pápež (1522 – 1523). Pochádzal z chudobnej nizozemskej rodiny, syn tesára. Študoval filozofiu, teológiu a cirkevné právo v Leuvene, 1493 profesor teológie na tamojšej univerzite. Získal si povesť vzdelaného a rozhľadeného učenca, plodný teológ; v rámci scholastickej filozofie vychádzal predovšetkým z Tomáša Akvinského a Petra Lombardského. R. 1507 ho cisár Maximilián I. povolal za učiteľa svojho vnuka, neskoršieho španielskeho kráľa (ako Karol I.) a cisára Karola V., do Španielska, kde pôsobil až do Karolovej korunovácie za španielskeho kráľa ako regent, od 1516 biskup v Tortose, 1517 kardinál. R. 1522 zvolený za pápeža. Neúspešne sa pokúšal potlačiť niektoré negatívne aspekty v cirkvi, napr. nepotizmus a simóniu, a rovnako neúspešne sa podujal byť sprostredkovateľom v spore medzi Karolom V. a francúzskym kráľom Františkom I. Jeho pontifikát bol zo severu ohrozovaný silnejúcou reformáciou a z východu a juhu rozpínavou agresivitou osmanského sultána Sülejmana I. Kanuniho. Nepodarilo sa mu potlačiť rastúci vplyv M. Luthera a reformácie ani zjednotiť kresťanskú Európu proti Turkom, ktorí 1522 prinútili johanitov na ostrove Rodos kapitulovať.

Hadrianopolis

Hadrianopolis [gr.], aj Hadrianupolis, resp. Hadrianúpolis, Hadriánovo mesto — názov viacerých miest založených cisárom Hadriánom, z nich najznámejší je trácky Adrianopolis, neskorší Drinopol, dnes Edirne v Turecku.

Hadriánova vila

Hadriánova vila, lat. villa Hadriani, tal. Villa Adriana, Hadriánov palác — jeden z najrozsiahlejších a najprepychovejších starovekých rímskych palácových komplexov postavený 125 – 138 n. l. cisárom Hadriánom (dokončený po jeho smrti) v Tibure (dnes Tivoli) pri Ríme. Vila s príslušenstvom (skupina stavieb podľa gréckeho a egyptského vzoru) a so záhradami sa rozprestierala v rozsiahlom parku (asi 1 800 ha). Zložitými priestorovými formami a bohatstvom výtvarných doplnkov je netypickým súborom stavieb vyjadrujúcim záľubu cisára v cestovaní a umení. Súčasťou komplexu boli peristylové nádvoria, reprezentačné sály, kúpele (thermy), knižnica (bibliotéka), jedálne (triclinium, resp. triclinia), chrám, správne budovy (pretórium) ap., ako aj príbytky pre otrokov. Vybavenie spájalo komfort na vysokej umeleckej úrovni a účelnosť s uplatnením staviteľských, technických i urbanistických inovácií. R. 1999 bol komplex zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Hadriánov val

Hadriánov val, lat. vallum Hadriani — hraničný val (→ limes) v severnom Anglicku. Mohutná stavba na ochranu rímskej provincie Británia pred Piktmi a inými kmeňmi postavená rímskym cisárom Hadriánom 122 – 128 n. l. naprieč celým ostrovom z východu na západ od Wallsendu na rieke Tyne po Bowness v zátoke Solway Firth. Dĺžka 117 – 120 km, výška až 6 m, nachádzalo sa v ňom niekoľko brán. Po zániku rímskej moci v Británii a po odchode rímskych légií barbarské kmene Hadriánov val prekročili a zničili, jeho časti sú však viditeľné dodnes. R. 1987 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

hadrón

hadrón [gr.] — fyz. častica, ktorá sa skladá z kvarkov a z gluónov, medzi ktorými pôsobí silná interakcia. Vlastnosti (kvantové čísla) hadrónov určujú tzv. valenčné kvarky; tie sú obklopené oblakom virtuálnych kvarkovo-antikvarkových párov a gluónov. Hadróny, ktoré sa skladajú z troch valenčných kvarkov, sa nazývajú baryóny; mezóny sú hadróny zložené z jedného valenčného kvarku a jedného valenčného antikvarku. Medzi hadróny patria aj elementárne častice vytvárajúce atómové jadrá (protóny a neutróny). Jediným stabilným hadrónom v prírode je protón; stabilný je aj neutrón viazaný v nerádioaktívnych atómových jadrách, ale ako voľná častica sa za približne 15 min. rozpadá na protón, elektrón a elektrónové antineutríno (neutríno). Ostatné hadróny vznikajú vo vysokoenergetických zrážkach častíc v urýchľovačoch alebo pri dopade kozmického žiarenia, sú nestabilné, rýchlo (typicky rádovo za 10-23 s) sa rozpadajú na ľahšie hadróny a nakoniec na stabilné elementárne častice. Teória silných interakcií (→ kvantová chromodynamika) pripúšťa napr. aj existenciu tetrakvarkových mezónov (zložených z dvoch valenčných kvarkov a dvoch valenčných antikvarkov) alebo pentakvarkových baryónov (zo štyroch valenčných kvarkov a jedného valenčného antikvarku), ako aj glubólov, viazaných stavov z dvoch alebo troch valenčných gluónov. Existencia takýchto hadrónov však zatiaľ nebola v experimentoch presvedčivo dokázaná.