Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 2563 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

h

h

1. fyz. a) skratka predpony hekto-, b) značka jednotky času hodiny (z lat. hora), c) označenie Planckovej konštanty

2. hud. a) názov tónu 7. stupňa základnej diatonickej stupnice, b) tónina a základný tón stupnice h mol, c) základný tón molového trojzvuku h mol.

H

H

1. astron. H I oblasť → oblasť H I; H II oblasť → oblasť H II;

2. fyz. značka jednotky indukčnosti henry;

2. hud. a) siedmy stupeň základnej diatonickej stupnice C dur, b) tónina a stupnica H dur, c) základný tón durového trojzvuku H dur;

3. chem. značka vodíka.

H-2

H-2 — hlavný histokompatibilný komplex pri myšiach (Mus musculus); jeho genetická oblasť sa nachádza na 17. chromozóme.

Ha

Ha — značka hahnia.

ha

ha — značka jednotky plošného obsahu hektára.

Haacke, Hans

Haacke [háke], Hans, 12. 8. 1936 Kolín nad Rýnom — nemecký konceptuálny umelec pôsobiaci v USA.

Od 1965 žije v New Yorku, kde 1967 – 2002 pôsobil na prestížnej umeleckej škole Cooper Union for the Advancement of Science and Art; 1979 profesor. V raných dielach bol ovplyvnený tašizmom, neskôr sa zameral na skúmanie fyzikálnych procesov a biologických systémov (živé zvieratá a rastliny), uplatňoval súbory priamych fyzikálnych experimentov, pracoval napríklad s rozličnými skupenstvami vody alebo s vetrom (Kondenzačná kocka, 1963 – 65). Známy je konceptuálnymi inštaláciami a objektmi, v ktorých kriticky poukazuje najmä na finančné a politické pozadie súčasnej spoločnosti a výtvarného umenia. Od konca 60. rokov 20. storočia sa venoval politickým, ekologickým a sociálnym témam, v kontroverzných dielach kritizoval napr. obchod s nehnuteľnosťami na Manhattane a rasovú diskrimináciu (Globálny trh, 1986). Vytvára objekty, ktoré hraničia s ready-made, sochy, maľby, inštalácie, fotografie, grafiku, plagáty, pracuje s plánmi, fotografiami a vyhláseniami. R. 2000 boli jeho diela inštalované na nádvorí Ríšskeho snemu (Reichstag) v Berlíne.

Haag

Haag [hág, hol. hách], Den Haag, ’s-Gravenhage — mesto v západnom Holandsku neďaleko pobrežia Severného mora, od ktorého ho delí asi 3 km široký pás piesočných dún, administratívne stredisko provincie Zuid-Holland; 528-tis. obyvateľov (2017), aglomerácia okolo 700-tis. obyvateľov. Priemysel polygrafický, papiernický, chemický, gumársky, strojársky, potravinársky, výroba porcelánu a fajansy. Rybársky prístav, kontajnerová základňa.

Vzniklo pri poľovníckom hrade založenom 1250, prvýkrát písomne doložené 1370. Po vytvorení Spojených nizozemských provincií 1581 sídlo generálnych stavov, od konca 16. stor. rezidencia miestodržiteľa, 1815 – 30 sídelné mesto kráľov Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 holandského kráľa, parlamentu, vlády, ako aj viacerých ústredných štátnych orgánov (hlavné mesto Holandska je Amsterdam). Sídlo vyše 60 zahraničných zastupiteľských úradov, viacerých medzinárodných inštitúcií (napr. Medzinárodný súdny dvor, Stály arbitrážny dvor) a nadnárodných obchodných spoločností, miesto konania mnohých významných diplomatických rokovaní a konferencií (napr. → haagskych mierových konferencií). Haag nebol nikdy opevnený, štatút mesta získal až 1811. Počas 2. svetovej vojny silno poškodený, veľká časť bola znovuvybudovaná.

Stavebné pamiatky: komplex historických budov Binnenhof, ku ktorého najstarším častiam patria neskororománsky Rolsaal (okolo 1250) a ranogotický Ridderzaal (1280), neskorogotický kostol Grote Kerk (1399) a stará radnica (1564, v 18. a 19. stor. rozšírená); kráľovský letohrádok Huis ten Bosch (1645 – 52); renesančný kostol Nieuwe Kerk (1654), bývalý kráľovský palác Nordeinde (17. stor.), kráľovský palác Lange Voorhout (18. stor.), neorenesančný Palác mieru (Vredespaleis, 1909 – 13; sídlo Medzinárodného súdneho dvora a Haagskej akadémie medzinárodného práva), kongresové centrum Congresgebouw (1958 – 69, J. J. P. Oud). Významné kultúrne, vedecké a turistické stredisko. Viaceré významné múzeá, napr. mestské múzeum Gemeentemuseum (1935 podľa plánov H. P. Berlageho) so zbierkami umenia 19. – 20. stor., umeleckoremeselných výrobkov (z keramiky, skla, drahých kovov; mobiliár) a odievania (vyše 40-tis. kusov historických a súčasných odevov, módnych doplnkov a šperkov); poštové múzeum a i., galérie, napr. Mauritshuis (kráľovská obrazáreň založená 1822 s významnými zbierkami flámskeho a holandského maliarstva; sídli v klasicistickom paláci postavenom 1633 – 44 J. van Campenom a P. Postom), Rijksmuseum Mesdag (francúzske a holandské maliarstvo 19. – 20. stor.), divadlá (Kráľovské divadlo) ap. Vysoké školy (Kráľovská akadémia výtvarného umenia, Kráľovské konzervatórium hudby a tanca) a i. vzdelávacie a vedecké inštitúcie (Haagska akadémia medzinárodného práva, štátny archív, Kráľovská knižnica a i.).

Súčasťou Haagu sú prímorské letoviská Scheveningen (bývalá rybárska dedina, dnes predmestie Haagu vzdialené 5 km od centra, s niekoľko km dlhou a 100 m širokou plážou s jemným pieskom) a Kijkduin. Súčasťou aglomerácie Haagu je o. i. mesto Leidschendam, v ktorého blízkosti boli počas stavebných prác 1991 objavené zvyšky tzv. Corbulovho prieplavu vykopaného 47 n. l. rímskymi vojakmi počas ťaženia Gnaea Domitia Corbula (†67 n. l.) proti Frízom. V blízkosti Haagu chránené oblasti piesočných dún, juhovýchodne od pobrežia rozárium s viac ako 20-tis. ružami v 350 kultivaroch; medzi Haagom a Leidenom intenzívne pestovanie okrasných cibuľovín.

Haageocereus

Haageocereus [há-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Sukulenty pochádzajúce z púšťových oblastí Peru. Majú stĺpovitú, od bázy rozkonárenú rebrovitú stonku s výrazne sfarbenými tŕňmi usporiadanými v ružici a biele, zelenkasté alebo červené rúrkovité kvety. Patria sem napr. do 1,5 m vysoký druh Haageocereus multangularis s červenkastými kvetmi a so žltými tŕňmi, Haageocereus decumbens zvnútra s bielymi, zvonka s hnedými, v noci rozkvitajúcimi kvetmi a Haageocereus versicolor s bielymi kvetmi a s hustými tŕňmi, ktoré vytvárajú na vrchole stonky hnedasté plochy.

Haagske pravidlá

Haagske pravidlá [hág-] — pravidlá stanovujúce minimálnu mieru zodpovednosti lodiara za dopravovaný tovar, ktorej sa nemôže zbaviť žiadnou inou dohodou. Boli vypracované na základe zásad prijatých 1921 na konferencii zástupcov dopravcov (lodiarov), prepravcov, bánk a poisťovní v Haagu (odtiaľ názov) a na konferencii Medzinárodného námorného výboru v Bruseli 1922, v konečnom znení prijaté v Bruseli 25. 8. 1924 ako Medzinárodný dohovor o zjednotení určitých pravidiel v konosamentoch (International Convention for the Unification of Certain Rules of Law relating to Bills of Lading). Vznikli z nevyhnutnosti výraznejšie chrániť záujmy vlastníkov prepravovaného tovaru (dovtedy bola zodpovednosť lodiara za prepravovaný tovar formulovaná ľubovoľne a značne obmedzená). Zodpovednosťou lodiara je zabezpečiť spôsobilosť lode na plavbu; uskutočniť odborne zabezpečenú prepravu; vystaviť konosament a uviesť v ňom množstvo, druh, a najmä stav nákladu; hradiť možné škody na zásielke (s výnimkou škôd, ktorým nemohol zabrániť, resp. škôd zapríčinených lodnou posádkou pri vedení a správe lode a škôd, ktoré vznikli požiarom); zabezpečiť nakládku, prepravu a vykládku. Pre nebezpečný náklad platia osobitné ustanovenia v prospech dopravcu. Haagske pravidlá stanovujú spôsob a lehoty predkladania nárokov za škody na tovare dopravcovi. Viditeľné škody sa reklamujú ihneď po dodaní tovaru písomnou formou, skryté do troch dní od vydania tovaru. Haagske pravidlá sa vzťahujú len na zásielky, na ktoré bol vydaný konosament, neupravujú prepravu tovaru na palube lode ani prepravu živých zvierat. Boli zmenené 1963 vo Visby a po publikovaní 1968 v Bruseli sa nazývali Visbyjské pravidlá; 31. 3. 1978 boli v Hamburgu dohodnuté nové, Hamburské pravidlá.

Haagsky tribunál

Haagsky tribunál [hág-] — zaužívané nesprávne označenie súdov so sídlom v Haagu vytváraných ad hoc Organizáciou Spojených národov na stíhanie a potrestanie osôb, ktoré sa dopustili vojnových zločinov alebo zločinov proti ľudskosti, napr. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu.

Haanpää, Pentti

Haanpää, Pentti, 14. 10. 1905 Pulkkila – 30. 9. 1955 Iso Lamujärvi — fínsky spisovateľ. R. 1925 debutoval zbierkou poviedok Popri ceste (Maantietä pitkin), ktoré zaujali živým jazykom, osobitým humorom a odvahou kritizovať sociálne a kultúrne podmienky na severofínskom vidieku. Postavy svojich próz vykresľoval realisticky, pričom za ich bezútešné postavenie neobviňoval iba spoločnosť, ale aj ich pasivitu a zlé návyky. Haanpääova zbierka poviedok Cvičisko a kasárne (Kenttä ja kasarmi, 1928) nebola kritikou pozitívne prijatá. Kritizoval v nej pomery v kasárňach a zosmiešnil veliteľov, začo bol označený za zradcu mladej fínskej republiky a záujem o jeho tvorbu poklesol. Uznanie si znovu získal krátkymi literárnymi útvarmi, ktoré nazval jutut (príbehy alebo rozprávania; 1946 vyšli v zbierke Jutut), a najmä románom Vojna v pustatine (Korpisotaa, 1940) s tematikou zimnej vojny, ktorej sa zúčastnil ako vojak. V románe Múky (Jauhot, 1949) zobrazil roky hladu na severe Fínska, keď sa za prácu platilo múkou. Autor zbierok poviedok Súčasnosť (Nykyaikaa, 1942), románu Čižmy deviatich mužov (Yhdeksän miehen saappaat, 1945) a posmrtne vydaného románu Čarovný kruh (Noitaympyrä, 1956).

Haardt

Haardt [hárt] — východná časť okraja Falckého lesa v Nemecku, maximálna výška 673 m n. m. Pahorkatinný reliéf; pestovanie viniča a ovocných stromov. Územím vedie časť nemeckej vínnej cesty.

Haarlem

Haarlem [hár-] — mesto v severozápadnom Holandsku v blízkosti pobrežia Severného mora na rieke Spaarne západne od Amsterdamu, administratívne stredisko provincie Noord-Holland; 159-tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko najväčšieho holandského regiónu pestovania a exportu kvetín (tulipány, narcisy, hyacinty). Priemysel elektrotechnický, polygrafický (tlač bankoviek, poštových známok a väčšiny holandských týždenníkov), strojársky, lodný, farmaceutický, textilný, potravinársky (čokoládové výrobky). Každoročne sa tam v 2. polovici apríla koná kvetinové korzo – sprievod alegorických vozov s pestrou kvetinovou výzdobou.

Písomne doložené 918 a 938, od 11. stor. sa rozvíjalo ako jedno zo sídel grófov z Hollandu, 1245 získalo mestské práva. V 14. stor. opevnené. Počas Nizozemskej revolúcie 1572 – 73 obliehané Španielmi, 1576 vyhorelo, 1577 dobyté späť Viliamom I. Oranžským, od 1581 súčasť Spojených nizozemských provincií. Od 80. rokov 16. stor. sa v Haarleme začali usádzať náboženskí utečenci z Flámska (1621 tvorili vyše polovice obyvateľov Haarlemu), od konca 17. stor. aj francúzski hugenoti. V 16. a 17. stor. mesto bohatlo najmä vďaka rozvíjajúcemu sa súkenníctvu, hodvábnictvu, pivovarníctvu a stavbe lodí, stalo sa významným hospodárskym, umeleckým a kultúrnym (v 16. – 17. stor. tam pôsobilo niekoľko generácií maliarov zaraďovaných do tzv. haarlemskej školy), ako aj kníhtlačiarskym centrom: pôsobil tam kníhtlačiar Laurrens Janszoon Coster (*1405, †1484) niektorými autormi považovaný za vynálezcu kníhtlače, od 1565 tam vychádzajú najstaršie holandské noviny Oprechte Haerlemse Courant, dnes pod názvom Haarlems Dagblad. Od pol. 18. stor. mesto upadalo, jeho ďalší rozmach nastal až s rozvojom priemyslu v 19. stor.

Stavebné pamiatky: na hlavnom námestí Grote Markt: neskorogotická (pôvodne katolícka, od 1578 protestantská) trojloďová bazilika nazývaná Grote Kerk (aj Sint-Bavokerk; pozdĺžna loď budovaná od 1470, chór z konca 14. stor.; jeden z najväčších kostolov v Holandsku; v interiéri jeden z najvýznamnejších a podľa niektorých prameňov aj najväčších organov na svete, 1735 – 38; každoročne sa tam konajú haarlemské organové dni); bývalá rybia tržnica Vishal (1769), ktorá je spolu s vrcholným dielom ranej holandskej renesancie, pôvodne mäsovou tržnicou Vleeshal (1602 – 04, Lieven de Key), sídlom múzea De Hallen; goticko-renesančná radnica Stadhuis (14./15. stor., 1620 – 30 rozšírená a zmodernizovaná L. de Keyom).

Ďalšie významné pamiatky: kostol Waalse Kerk (1348 – 98; od konca 16. stor. slúžil protestantom, najmä Valónom a hugenotom, preto nazývaný valónsky); budova bývalej mestskej váhy Stadswaag (1597 – 98, L. de Key alebo Cornelisz.); kostol Nieuwe Kerk (s centrálnym pôdorysom v tvare gréckeho kríža, postavený 1645 – 49 na starších základoch, J. van Campen; veža L. de Key, 1613); jediná zachovaná brána mestského opevnenia Amsterdamse Poort (okolo 1400); Gasthuishuisjes (okolo 1610, dvanásť identických domčekov so stupňovitým štítom, pôvodne súčasť nemocnice, dnes architektonické centrum a historické múzeum); budova bývalého starobinca, v ktorom prežil posledné roky života F. Hals, dnes Frans Hals Museum (1608, L. de Key) so zbierkami holandských majstrov, umeleckých remesiel, moderného umenia, začiatkov kníhtlače a i.; hofjes (tzv. dvory — domy postavené do štvorca, ktoré slúžili na charitatívne účely ako starobince alebo chudobince, najstarší je Bakenesserhofje z 1395); neorománsko-byzantsko-secesná katolícka katedrála Sint Bavo (1895 – 98, 1902 – 27, Pierre st., Pierre ml. a Joseph Cuypersovci; v klenotnici sú vystavené zbierky sakrálneho umenia od 15. stor.) a i.

Múzeá a galérie: Teylers Museum (najstaršie holandské múzeum založené 1778; prírodovedné a technické zbierky a galéria). Sídlo katolíckeho a starokatolíckeho biskupstva. Juhovýchodne od Haarlemu leží rozsiahly polder Haarlemmermeerpolder (→ Haarlemmermeer), západne národný park Nationale Park de Kennemerduinen (rozloha 1 240 ha), kraj piesočných dún a vresovísk s prímorskou flórou a faunou.

Haarlemmermeer

Haarlemmermeer [hár- -mér] — obec v severnom Holandsku v provincii Noord-Holland pri pobreží Severného mora v blízkosti mesta Haarlem pozostávajúca z viacerých sídel; 147-tis. obyvateľov (2017). V minulosti rozsiahla vodná plocha (Haarlemmermeer = Haarlemské jazero), ktorá vznikla činnosťou morského príboja. Vysúšaním územia 1849 – 52 vznikol polder (Haarlemmermeerpolder) ležiaci 5 m pod úrovňou morskej hladiny, rozloha 180 km2. V súčasnosti úrodná poľnohospodárska oblasť. Jedno z troch parných čerpadiel (tzv. Cruquius, s priemerom valca 366 cm, jedno z najväčších na svete), ktoré sa použili na vysušenie vodnej plochy, bolo zrekonštruované a ponechané ako technická pamiatka.

Haas, Arthur Erich

Haas [hás], Arthur Erich, 30. 4. 1884 Brno – 20. 2. 1941 Chicago — americký teoretický fyzik rakúskeho pôvodu. Študoval na univerzite vo Viedni (1906), 1913 – 20 profesor na univerzite v Lipsku, od 1923 vo Viedni, 1935 emigroval do USA, od 1936 profesor fyziky na univerzite v Notre Dame (Indiana, USA). Do 1909 sa zaoberal históriou fyziky, potom teoretickou fyzikou. Ako prvý aplikoval kvantovú hypotézu na model atómu, 1910 vypracoval návrh na kvantovanie Thomsonovho modelu. Usiloval sa dať do súvisu Einsteinovu hypotézu o kvantovej povahe žiarenia a štruktúru atómu (Haasov model). Odvodil kvantitatívny vzťah medzi Planckovou konštantou a polomerom atómu, na základe svojho modelu vypočítal 1910 Rydbergovu konštantu.

Haas, Hugo

Haas [hás], Hugo, 18. 2. 1901 Brno – 1. 12. 1968 Viedeň, pochovaný v Brne — český herec a režisér. Študoval na konzervatóriu v Brne, kde začínal ako herec v divadle. Od 1924 pôsobil v Prahe v Divadle na Vinohradech, od 1929 člen Národného divadla. R. 1939 emigroval pred nacizmom do USA, kde sa uplatnil na Broadwayi i v Hollywoode. R. 1961 sa vrátil do Európy, rok žil v Ríme, potom vo Viedni. R. 1963 navštívil pri príležitosti 80. výročia Národného divadla v Prahe Československo, z tejto návštevy režiséri V. Sís a J. Vaniš nakrútili dokumentárny film Návšteva. Vo filme sa objavil prvý raz 1925 a po niekoľkých epizódnych úlohách sa stvárnením postavy židovského obchodníka a fanatického fanúšika S. K. Slavie Praha Richarda Načeradca vo filme S. Innemanna Muži v ofsajdu (1931) stal jedným z najvýznamnejších československých filmových hercov. Neskôr vytváral typy dobrosrdečných, slušných a láskavých mužov, ktorí mali pochopenie pre slabosti iných, ako aj inteligentných mužov s akademickým vzdelaním, ktorých životná nepraktickosť a roztržitosť hraničili až so slabomyseľnosťou. Významným dielom v českej kinematografii je jeho adaptácia divadelnej hry K. Čapka Bílá nemoc (1937), na ktorej sa podieľal scenáristicky i režijne a stvárnil v ňom aj hlavnú úlohu doktora Galéna. V emigrácii vytvoril v New Yorku v divadelnom spracovaní drámy L. N. Tolstého Vojna a mier (réžia E. Piscator) postavu Pierra Bezuchova. Vo filme stvárnil napr. postavu kardinála Barberiniho vo filme Galileo Galilei (1947, scenár a réžia B. Brecht), v dráme Pick Up (1951), ktorú aj režíroval, hlavnú tragickú postavu ohluchnutého železničiara podvádzaného mladou ženou (film patril v USA k jeho najlepším). R. 1952 režíroval film Únik (Escape), v ktorom je zachytený jeho útek pred nacistami z Československa. Ďalšie filmy: Josef Kajetán Tyl (1925), Madla z cihelny (1933), Život je pes (1933), Poslední muž (1934), Ať žije nebožtík (1935), Švadlenka (1936), Velbloud uchem jehly (1936, aj réžia), Mravnost nade vše (1937), Co se šeptá (1938, aj réžia), Pani Parkingtonová (Mrs. Parkington, 1944), Zvon pre Adano (A Bell for Adano, 1945), Žiarlivosť (Jealousy, 1945), Severozápadné stanovište (Northwest Outpost, 1947), Dievča na moste (Girl on the Bridge, 1951, aj réžia), Návnada (Bait, 1954, aj réžia), Zrodená pre lásku (Born to Be Loved, 1959), Sused (Der Nachbar, 1966, aj scenár a réžia), Bláznivý nápad (Verrückt, aj scenár a réžia) a i.

Haas, Joseph

Haas [hás], Joseph, 19. 3. 1879 Maihingen – 30. 3. 1960 Mníchov — nemecký skladateľ a hudobný pedagóg. Od 1904 študoval kompozíciu u M. Regera v Mníchove a Lipsku. Od 1911 profesor kompozície na konzervatóriu v Stuttgarte, 1921 – 50 na Bavorskej hudobnej akadémii v Mníchove, kde od 1925 viedol oddelenie cirkevnej hudby. K jeho žiakom patril skladateľ K. A. Hartmann, dirigent E. Jochum a i. Hoci komponoval v tonálnom neskororomantickom štýle (vychádzal z M. Regera), bol prístupný novým prvkom v hudobnej kompozícii. R. 1921 založil spolu s P. Hindemithom a Heinrichom Burkardom (*1888, †1950) medzinárodný festival novej hudby v Donaueschingene, ktorý zohral významnú úlohu vo vývoji európskej hudobnej avantgardy (→ Donaueschinger Musiktage). Autor bohatej chrámovej tvorby, najmä oratórií (Die Heilige Elisabeth, 1931; Christnacht, 1932; Das Lebensbuch Gottes, 1934), omší (Eine deutsche Singmesse, 1924; Eine deutsche Vesper, 1929; Totenmesse, 1945), duchovných piesní (Drei geistliche Lieder, 1909) a sonát (Kirchensonate F dur pre husle a organ, 1926). Významná je aj jeho operná (Tobias Wunderlich, 1937; Jóbova svadba, Die Hochzeit des Jobs, 1943) a komorná tvorba (Eulenspiegeleien, 1912; Sonáta a mol, 1918; Deutsche Reigen und Romanzen, 1919).

Haas, Otto

Haas [hás], Otto, 19. 7. 1921 Kročehlavy, okres Kladno – 30. 10. 1980 Praha — český herec a režisér. Pôsobil ako dramaturg a režisér v Ostrave, 1947 – 49 študoval na Filmovom inštitúte v Moskve, 1949 – 51 režisér Divadla štátneho filmu v Prahe, 1951 – 54 režisér Divadla na Vinohradech, 1954 – 56 Armádneho divadla (dnes Slovenské komorné divadlo) v Martine, 1956 – 61 v Českých Budějoviciach, 1961 – 64 režisér Novej scény v Bratislave, od 1965 Hudobného divadla v Karlíne v Prahe. Pod vplyvom pobytu u režiséra N. P. Ochlopkova uprednostňoval divadlo pátosu a veľkých fresiek. Uplatnil sa aj v Československej televízii v Bratislave ako režisér televíznych inscenácií z diel svetovej dramatiky, úspech dosiahol najmä televíznymi filmami Sám vojak v poli (1964) a Canarisova krvavá hviezda (1964).

Haas, Wander Johannes de

Haas [hás], Wander Johannes de, 2. 3. 1878 Lisse – 26. 4. 1960 Bilthoven — holandský fyzik. Po skončení štúdia fyziky na univerzite v Leidene 1905 – 11 asistent u H. Kamerlingha Onnesa, 1912 doktorát, 1911 – 13 súkromný asistent Henriho de Bois (*1863, †1918) v Berlíne, 1917 profesor na Vysokej technickej škole v Delfte, od 1924 na univerzite v Groningene a Leidene. Až do odchodu do dôchodku (1958) riaditeľ kryogénneho laboratória H. Kamerlingha Onnesa. Zaoberal sa metódami získavania nízkych teplôt a správaním kovov pri týchto teplotách. Adiabatickou demagnetizáciou dosiahol rekordne nízku teplotu 2 · 10-4 K. Spolu s A. Einsteinom uskutočnili 1915 experiment, ktorým chceli dokázať existenciu Ampèrových molekulových prúdov. Až neskôr, po presnejších meraniach iných experimentátorov, sa ukázalo, že ich pokus potvrdil existenciu spinu elektrónu (Einsteinov-de Hassov pokus). Spolu s ruským fyzikom L. V. Šubnikovom objavil 1930 oscilácie elektrického odporu bizmutu v magnetickom poli pri teplote kvapalného hélia a nepriamoúmernú závislosť odporu od hodnoty poľa (Šubnikovov-de Haasov jav). Spolu s Pieterom M. van Alphenom 1931 objavil závislosť magnetickej susceptibility kovov od intenzity magnetického poľa (de Haasov-van Alphenov jav).

Haast

Haast [hást] — horský priesmyk v Južných Alpách na Južnom ostrove Nového Zélandu, 560 m n. m. Prechádza ním cesta (dobudovaná 1965) spájajúca západné pobrežie s mestom Queenstown v regióne Otago. Vzhľadom na slabý ekonomický význam obidvoch oblastí ide najmä o turisticky exponovaný dopravný ťah.

Haavelmo, Trygve Magnus

Haavelmo [hó-], Trygve Magnus, 13. 12. 1911 Skedsmo – 28. 7. 1999 Oslo — nórsky ekonóm. Od 1933 pôsobil v Ekonomickom ústave pri univerzite v Osle vedenom R. A. K. Frischom, od 1939 na Kalifornskej, Harvardovej a Chicagskej univerzite v USA, 1945 obchodný radca nórskeho veľvyslanectva, 1948 – 79 profesor na univerzite v Osle. Vedúca osobnosť a významná autorita v ekonomických vedách na univerzite v Osle, ako výskumný pracovník i ako pedagóg ovplyvnil vývoj ekonomickej teórie v Nórsku. Zameriaval sa na aplikáciu ekonometrických teórií, zaoberal sa teóriou trendov vývoja investícií, teóriou dopytu po reálnom kapitáli, ako aj teóriou ekonomického rastu. Navrhol metódy umožňujúce špecifikovať, identifikovať a odhadovať ekonomické vzťahy medzi vzájomne závislými premennými. Od 1944 člen, 1957 prezident Ekonometrickej spoločnosti, člen mnohých vedeckých a vládnych inštitúcií, kde pôsobil ako poradca. Hlavné diela: Pravdepodobnostný prístup v ekonometrii (The Probability Approach in Econometrics, 1944, dizertačná práca), Štúdia o teórii ekonomického vývoja (A Study in the Theory of Economic Evolution, 1954), Štúdia o teórii investícií (A Study in the Theory of Investment, 1960). Nobelova cena za ekonómiu (1989) za objasnenie teórie pravdepodobnosti ako základu ekonometrie.

Haavikko, Paavo

Haavikko [há-], Paavo, 25. 1. 1931 Helsinki – 6. 10. 2008 tamže — fínsky spisovateľ, vedúca osobnosť modernizmu vo fínskej literatúre v 50. rokoch 20. stor. Písal poéziu, prózu, rozhlasové a televízne hry i operné libretá. Debutoval básnickou zbierkou Cesty do diaľok (Tiet etäisyyksiin, 1951). V lyrike tematicky čerpal z dejín od staroveku po modernú fínsku históriu. Modernistickú techniku rozvinul do jej najvykryštalizovanejšej podoby v zbierke poézie Zimný palác (Talvipalatsi, 1959). V 60. rokoch 20. stor. vydal zbierku básní Stromy a všetka ich zeleň (Puut, kaikki heidän vihreytensä, 1966) obsahujúcu politické básne, v ktorých sa vyrovnával s účasťou Fínska v 2. svetovej vojne. V neskoršej zbierke Národná línia (Kansakunnan linja, 1970) odsúdil názory krajnej pravice i ľavice a obraňoval politiku premiéra J. K. Paasikiviho. Hoci Haavikko debutoval ako modernistický básnik, niektoré z jeho najznámejších diel vychádzajú z fínskej predhistórie, folklóru a z Kalevaly, napr. poéma Dvadsať a jeden (Kaksikymmentä ja yksi, 1974), román Železná doba (Rauta-aika, 1982), ktorý sa stal predlohou 4-dielneho televízneho seriálu oceneného na festivale televíznej tvorby v Benátkach (réžia Kalle Holmberg), a dráma Kullervov príbeh (Kullervon tarina, 1982). Presvedčenie o opakovaní sa zdanlivo známych vecí a javov zachytil i v divadelných a rozhlasových hrách, v ktorých sa tiež inšpiroval históriou, častejšie však používal politické paralely, napr. v hrách Agricola a líška (A. ja kettu, 1968) a Jazdec (Ratsumies, 1974), ktorých dej sa odohráva v Rusku a vo Fínsku v 15. a 16. stor., a Kráľ odchádza do Francúzska (Kuningas lähtee Ranskaan, 1974). Na aktuálne politické udalosti reagoval zbierkou poviedok Čaša na stole sprisahancov Claudia Civilisa (Lasi Claudius Civiliksen salaliittotalaisten pöydällä, 1964). Autor básnických zbierok Básne z cesty cez úžinu (Runoja matkalta salmen ylitse, 1973), Máj večný (Toukokuu, ikuinen, 1988), Zimné básne (Talvirunoja, 1990), Čierny herbár (Musta Herbaario, 1992), Prosperovské básne (Prosperon runot, 2001), románov Súkromné záležitosti (Yksityisiä asioita, 1960), Iné nebo a zem (Toinen taivas ja maa, 1962) a i. V slovenčine vyšiel výber Haavikkových básní Cesta známou rečou (1980) v preklade D. Hivešovej-Šilanovej.

Hába, Alois

Hába, Alois, 21. 6. 1893 Vizovice, okres Zlín – 18. 11. 1973 Praha — český skladateľ, hudobný teoretik, organizátor a pedagóg, brat Karla Hábu. R. 1914 – 15 študoval na majstrovskej škole pražského konzervatória u V. Nováka, potom na Hudobnej akadémii vo Viedni (1917 – 20) a na Vysokej hudobnej škole v Berlíne (1920 – 22). Po celý život sa usiloval nájsť možnosti, ako rozšíriť hudobnú reč. Nadviazal na atonálnu druhú viedenskú školu A. Schönberga. Na základe ľudového spevu z Valašska a zo Slovácka položil teoretické základy svojho učenia o štvrťtónovej sústave (Harmonické základy čtvrttónové soustavy, 1922), ktoré originálne rozvinul aj v umeleckej praxi. Propagoval aj šestinotónový a dvanástinotónový systém. Na pražskom konzervatóriu bol ako profesor skladby vedúcim oddelenia štvrť-, šestino- a dvanástinotónového systému (1922 – 45), po 2. svetovej vojne vyučoval skladbu na Akadémii múzických umení (1946 – 51). Položil aj základy notopisu štvrťtónového systému. Navrhol štvrťtónovú klaviatúru a spolupracoval na výrobe štvrťtónového klavíra a štvrť- i šestinotónového harmónia. Uprednostňovaním mikrointervalov, štúdiom mimoeurópskej hudby a od 20. rokov 20. stor. aj vlastnou tvorbou v švrťtónovom systéme sa usiloval o obohatenie hudobných výrazových možností. S cieľom umožniť umelcovi úplnú slobodu zavádzal atematizmus, ktorý neznamená hudbu bez tém, ale odklon od tematickej práce, oslobodenie sa od noriem historicky ustálených foriem. Vo svojich skladbách sa usiloval o rovnováhu základných zložiek hudobnej reči. Mikrotónové sústavy uplatnil takmer vo všetkých oblastiach hudobnej tvorby, ktorá popri poltónových skladbách obsahuje aj veľkú skupinu štvrťtónových komorných diel. Najvýznamnejším z nich je celovečerná opera Matka (1927 – 30). V šestinotónovej sústave napísal operu Přijď království Tvé (1942). Mikrointervalové skladby však tvoria iba časť jeho diela, väčšinu opusov napísal v poltónovom systéme so znakmi atematizmu. V tomto úsilí získal medzinárodné uznanie. Venoval sa aj úpravám ľudových piesní (spolupráca na vydaní Špalíčka národních písní a říkadel, M. Aleš, 1939, a na ilustrovanom spevníku Národ v písni, 1940). Z jeho žiakov vynikol R. Kubín, K. Hába, V. Dobiáš, K. Reiner, M. Ponc a i. Od 1995 pôsobí v Prahe Informační centrum Aloise Háby.

Hába, Karel

Hába, Karel, 21. 5. 1900 Vizovice, okres Zlín – 21. 11. 1972 Praha — český skladateľ, violista a pedagóg, brat Aloisa Hábu. Študoval na pražskom konzervatóriu skladbu u J. Křičku a J. B. Foerstera a hru na husliach u J. Mařáka, na majstrovskej škole pražského konzervatória absolvoval štúdium kompozície u V. Nováka (1921) i hru na husliach u K. Hoffmanna (1928). R. 1934 – 35 navštevoval i oddelenie štvrťtónového systému na pražskom konzervatóriu u brata Aloisa. Pôsobil ako učiteľ (1922 – 27), violista rozhlasového orchestra (1929 – 38), hudobný referent denníka Československá republika (1927 – 32) i Československého rozhlasu (vysielanie pre školy, 1929 – 51), 1945 založil Detský spevácky rozhlasový zbor. R. 1952 – 60 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Prahe, neskôr na Pedagogickom inštitúte. Zostavil niekoľko spevníkov, napísal detské zbory i piesne a rozhlasovú operu Smolíček (1950). V kompozičnom myslení spájal viaceré štýlové prúdy – atematický sloh, štvťtónovú kompozičnú metódu a východomoravský folklór. Obľuboval zbojnícku tematiku, čo vyústilo do napísania opery Jánošík (uvedená 1934 v pražskom Národnom divadle). Jeho opusy zneli aj na medzinárodných festivaloch súčasnej hudby. Bol činný aj ako sólista v štvrťtónových skladbách pre husle a violu i ako komorný hráč. Autor metodických príručiek Moderní houslová technika (2 zväzky 1927, 1928) a Metodika hudební výchovy (1953, 1957).

Hába, Zdeněk

Hába, Zdeněk, 25. 10. 1929 Príkra, okres Svidník — český ekonóm. R. 1952 – 68 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1957 – 68 vedúci Katedry politickej ekonómie, 1966 – 68 prorektor UK; 1967 mimoriadny profesor, 1988 DrSc. Od 1968 pôsobil v Prahe, 1968 – 73 na Vysokej škole ekonomickej, 1973 – 81 vedecký pracovník Ústavu marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, 1981 – 91 Československej akadémie vied. R. 1992 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR. Zaoberal sa najmä otázkami zamestnaneckej participácie, otázkami vývoja vlastníckych foriem v období globalizácie všeobecne a osobitne v Českej republike. Autor a spoluautor odborných monografií, vysokoškolských učebníc, populárno-vedeckých diel, prekladateľ a posudzovateľ. Hlavné diela: Socialismus a vlastnictví (1975, spoluautor), Učebnice politické ekonomie pro vysoké školy (1980), Socializmus: systém ekonomických zákonov (1987).

habanera

habanera [-va-], havanaise — španielsky tanec kubánskeho pôvodu, v charakteristickom 2/4 rytme, sprevádzaný spevom, nazvaný podľa hlavného mesta Kuby Havana. Habanera sa vyvinula na prelome 18. a 19. stor. z contredansu, ktorý sa dostal z Francúzska na Kubu cez Haiti prostredníctvom utečencov pred haitskou revolúciou 1791. Contredanse sa na Kube obohatil najmä o španielske a africké rytmické prvky. V Európe bola habanera najpopulárnejšia v 19. stor. Jednou z najznámejších je habanera S. Iradiera, ktorú použil G. Bizet omylom ako ľudovú pieseň v opere Carmen (1875). Rytmom habanery sa inšpirovali vo svojich dielach aj skladatelia E. Chabrier, C. Saint-Saëns, M. Ravel, C. Debussy, M. de Falla, P. Hindemith, E. Křenek a i. Návrat habanery do Latinskej Ameriky bol spojený so vznikom tanga.

habáni

habáni — skupiny nemeckých anabaptistov (→ novokrstenci), ktorí sa v 16. – 17. stor. usadili na južnej Morave a západnom Slovensku. Prví stúpenci hnutia prišli na Moravu 1526 z alpských oblastí. Ich vodcovskou osobnosťou sa stal J. Hutter (aj Huter), preto sa nazývajú huteriti alebo huterskí bratia. Označenie habáni (pravdepodobne skomolenina nemeckého slova Haushaben = spoločný dvor v zmysle sídla s budovami) dostali až po príchode na Slovensko po 1535, keď boli z Moravy vypovedaní. Používali ho iba slovenskí obyvatelia tejto oblasti a samotní anabaptisti ho považovali za hanlivé (sami sa vzájomne oslovovali bratia).

Do Uhorska prichádzali habáni z južnej Moravy od pol. 16. do 1. štvrtiny 17. stor. a usádzali sa na západnom Slovensku, kde ich pôsobenie umožnila nekatolícka šľachta najmä z hospodárskych príčin, keďže boli zručnými remeselníkmi najmä v odvetviach, ktoré boli u nás dovtedy neznáme alebo málo rozvinuté (za ochranu odvádzali časť svojich výrobkov). R. 1546 sa usadili v Sobotišti, 1547 v Brodskom, Holíči, Kátove, Košolnej a Dolných Orešanoch, 1551 v Borskom Mikuláši, Moravskom Svätom Jáne, Gbeloch, Kopčanoch a Popudinách (dnes Popudinské Močidlany), 1588 vo Veľkých Levároch. Ďalšie skupiny habánov (okolo 3- – 4-tis.) prišli na Slovensko z Moravy po bitke na Bielej hore (1620) a po následnej vlne rekatolizácie a usadili sa v už osídlených obciach alebo založili nové dvory, napr. 1622 vo Farkašíne (dnes Vlčkovce), v Čachticiach a Trenčíne, 1623 v Senici a Chtelnici, 1626 v Dechticiach a Dobrej Vode, 1664 v Častej a i. V tom období žili habáni vo vyše 30 obciach západného Slovenska. Zachovávali prísny morálny kódex, neuznávali svetskú ani cirkevnú vrchnosť, hlásali nekompromisný mierový pacifizmus (odmietali platiť dane, prísahu, nosenie zbraní a účasť vo vojne). Dôraz kládli na duchovné osvietenie a živú vieru ako predpoklad krstu (odmietali krst novorodencov, pretože tí nie sú schopní používať rozum, a krstili až dospelých). V obciach žili oddelene od ostatných obyvateľov v uzavretých komunitách, v spoločných rozľahlých bratských, tzv. habánskych dvoroch (300 a viac osôb) na čele so služobníkom slova, ktorý bol volený a ktorému pomáhali hospodárski správcovia, tzv. služobníci potreby (zabezpečovali nákup surovín, dohliadali na kvalitu výroby, starali sa o odbyt výrobkov). Ich hospodárska a spoločenská organizácia bola podmienená majetkovým spoločenstvom, ktoré sa prísne dodržiavalo: praktizovali spoločné vlastníctvo a rovnostársky systém, súkromný majetok považovali za hriešny, všetky výrobné prostriedky, nástroje, suroviny i hotové výrobky boli spoločné, všetko, čo vyrobili alebo dopestovali, slúžilo spoločným potrebám. Za prácu spoločenstvo poskytovalo svojim členom ubytovanie, stravovanie, odev a zabezpečenie v starobe. Spoločne sa stravovali a starali o výchovu detí (od dvoch rokov boli vychovávané najskôr v opatrovniach, potom v školských zariadeniach priamo v dvoroch). Domy, v ktorých žili, boli pokryté nehorľavou krytinou zhotovenou zo slamy máčanej v riedkej hline. Na prízemí boli dielne, sklady, škola a kuchyňa, v podkroví malé izby pre jednotlivé rodiny. Habáni sa obliekali rovnako (odev bol veľmi jednoduchý – ženy nosili dlhé tmavé sukne so zásterou, muži dlhé kabáty a klobúky). Zaoberali sa takmer 40 druhmi remeselnej výroby, vynikali v hrnčiarstve (preslávili sa najmä maľovanou habánskou fajansou), v kachliarstve, vo výrobe stavebnej keramiky, v nožiarstve i ako stavitelia vodovodov a mlynov, ako výrobcovia kočov a zároveň i ako poľnohospodári, vinohradníci a felčiari, ženy ako tkáčky a krajčírky. Priniesli so sebou nové technologické postupy v oblasti keramickej výroby, kovorobných remesiel, spracovania kože ap., ktoré si od nich osvojovalo aj domáce obyvateľstvo, ich výrobky boli kvalitné a vďaka organizácii práce i lacnejšie. Od 2. pol. 17. stor. sa habánske spoločenstvá na Slovensku začali postupne rozpadať. Po tureckých nájazdoch začali mnohí habáni pre zlú finančnú situáciu spoločných pokladníc hospodáriť samostatne a 1685 bolo spoločné hospodárenie vo všetkých habánskych dvoroch zrušené, čo narušilo jednu z ich hlavných vieroučných zásad. R. 1733 nariadil cisár Karol VI. pokrstenie všetkých habánskych detí, 1761 boli habánski vodcovia internovaní, boli im zhabané všetky náboženské knihy a v priebehu nasledujúcich rokov museli všetci habáni (aspoň formálne) vstúpiť do rímskokatolíckej cirkvi (habánov neuznal ani Tolerančný patent z 1781). Napriek postupnej kultúrnej i jazykovej asimilácii (habáni boli nemeckej národnosti) jestvovali ešte v 1. pol. 20. stor. fungujúce habánske obce (Veľké Leváre), v ktorých mali habáni do 1918 i vlastné, nemecké školy.

Časť habánov odišla v 17. a 18. stor. v dôsledku prenasledovania do Sedmohradska a na Ukrajinu, odtiaľ v 2. pol. 19. stor. do USA a zač. 20. stor. do Kanady, kde ich spoločenstvá (huterskí bratia; okolo 120 bratských dvorov) pokračujú v spôsobe života, ktorý viedol k ich prenasledovaniu v Európe.

habánska fajansa

habánska fajansa — úžitková a dekoratívna keramika zhotovovaná habánmi približne v období 1590 – 1730, charakteristická vysokou technickou i umeleckou úrovňou.

Habáni vyrábali fajansu už na Morave a po príchode na Slovensko udomácnili technológiu jej výroby aj na jeho území. Najvýznamnejšie centrá na Slovensku boli Boleráz, Brodské, Častá, Dechtice, Dobrá Voda, Farkašín (dnes Vlčkovce), Košolná, Moravský Svätý Ján, Sobotište, Stupava, Trenčín a i.

Habánska fajansa prechádzala viacerými vývinovými obdobiami. Rané práce pochádzajúce z konca 16. a zač. 17. stor. (najstarší zachovaný džbán je datovaný 1593) sú z hľadiska tvaru výrazne ovplyvnené talianskou renesančnou majolikou (najmä produkciou dielní vo Faenze) a charakteristické jednoduchým ornamentálnym dekorom, ktorý je najčastejšie tvorený štylizovaným rastlinným motívom (tulipány, granátové jabĺčka; zobrazovanie ľudskej postavy a zvierat zakazoval predpis z 1612) doplneným iniciálami a letopočtom. Niekedy je dekor tvorený iba monogramom, prípadne erbom, umiestneným na čelnej strane hladkej bielej nádoby. Dekor bol maľovaný farbami tzv. vysokého žiaru (modrá, žltá, zelená, mangánová) na bielom podklade. Od 50. rokov 17. stor. sa popri týchto výrobkoch zhotovovali aj predmety s kobaltovomodrou glazúrou (→ kobaltový dekor). V 2. pol. 17. stor. bola výzdobná škála habánskej fajansy ovplyvnená holandskou a tureckou fajansou, ako aj čínskym porcelánom. Od 60. rokov 17. stor. sa začali objavovať aj zvieracie, neskôr i figurálne motívy, napr. náboženské výjavy.

S postupujúcou asimiláciou habánov začala habánska fajansa po 1685 prechádzať zložitým a dlhodobým procesom zľudovenia (habánsko-slovenská, resp. slovensko-habánska fajansa). Jednotlivé strediská výroby fajansy začali postupne nadobúdať osobitý charakter, ktorý sa plne rozvinul a prejavil v západoslovenskej ľudovej fajanse 19. stor. (→ džbánkarstvo). Vplyv domáceho prostredia viedol k zmene sortimentu zhotovovaných nádob a priniesol i transformáciu starých výzdobných motívov, ako aj uplatňovanie nových, najmä figurálnych motívov.

Habartov

Habartov — mesto v západnej časti Česka v Karlovarskom kraji v okrese Sokolov na okraji Sokolovskej panvy; 4,9 tis. obyvateľov (2017). Textilný priemysel. V okolí ťažba hnedého uhlia.

Habbáš, Georges

Habbáš, Georges, prezývaný al-Hakím, Doktor, 2. 8. 1926 Al-Lud, Palestína, dnes Lod (neďaleko Tel Avivu-Jaffy), Izrael – 26. 1. 2008 Ammán — palestínsky radikálny vodca. Vyštudoval medicínu na Americkej univerzite v Bejrúte a od 1951 pracoval ako lekár v palestínskych táboroch a neskôr v nemocnici v jordánskom Ammáne. R. 1951 – 52 spoluzakladateľ Arabského nacionalistického hnutia, 1958 – 61 pôsobil v Sýrii, od 1961 v Bejrúte, od 1992 v Jordánsku. R. 1967 zakladateľ a do 2000 generálny tajomník radikálneho marxisticko-leninského Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny (Popular Front for the Liberation of Palestine, PFLP), ktorý vyznával medzinárodný terorizmus ako jediný spôsob boja za vytvorenie palestínskeho štátu a nepodriadil sa autorite J. Arafáta i jeho Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP). Spoluorganizoval viaceré teroristické útoky proti Izraelu, PFLP spolupracoval napr. so skupinou Čierny september. Po podpise mierových dohôd 1993 v Osle medzi OOP a Izraelom (J. Arafát sa zaviazal skončiť s terorizmom voči Izraelu) Habbáš naďalej ignoroval spoluprácu s J. Arafátom, pokračoval v teroristických útokoch a nadviazal kontakty s radikálnymi islamistickými organizáciami Hamas a Islamský džihád. R. 2000 sa funkcie zo zdravotných príčin vzdal (nahradil ho Abú Alí Mustafa).

habeas corpus

habeas corpus [kor-; lat.] — v anglo-americkom práve súdne predvolanie (alebo súdny príkaz) nariaďujúce predviesť zadržaného (zatknutého, väzňa) pred súd (pred sudcu) s cieľom vyšetriť zákonnosť väzby a potvrdiť ju alebo oslobodiť ho či prepustiť na kauciu; trestnoprávny procesný inštitút, ktorého začiatky siahajú v Anglicku do 12. – 13. stor. Predstavuje prvé pokusy o právne zakotvenie ľudských práv a slobôd neskôr formulovaných vo Veľkej listine slobôd, formálne bol vyjadrený zákonom Habeas Corpus Act. Zákonné pravidlo o predvedení zadržaného pred súd sa neskôr stalo aj súčasťou jednotlivých ústav amerických štátov. Názov habeas corpus vznikol z prvých slov písomného nariadenia v latinčine; doslovne máš telo alebo maj si telo (slobodné proti bezprávnemu väzneniu). Princíp habeas corpus je v súčasnosti vlastný aj trestnému procesu v SR v súvislosti s rozhodnutím o väzbe.

Habeas Corpus Act

Habeas Corpus Act [-kor- ekt; lat. + angl.] — zákon odhlasovaný anglickým parlamentom 1679 za vlády Karola II. Významný ústavný akt, ktorého úlohou bolo chrániť osobnú slobodu občanov pred svojvoľným zatknutím, resp. neoprávneným zadržaním a uväznením. Podľa tohto zákona mohol byť jednotlivec uväznený iba na základe súdneho rozhodnutia a nikto nemohol byť zatknutý bez písomného príkazu sudcu. Zadržané osoby aj ich príbuzní a známi mali právo požiadať súd, aby zadržaný bol predvedený pred súd (sudcu), a to v stanovenej lehote (spravidla do troch dní od zadržania). Pred ním sa preskúmali dôvody uväznenia, s ktorými mal sudca zadržaného oboznámiť, ako aj rozhodnúť o jeho prepustení alebo ponechaní vo väzbe. Sudca, ktorý to odmietol urobiť, mohol byť potrestaný pokutou alebo stratou úradu. Potrestaný mohol byť aj orgán, ktorý odoprel predviesť zadržaného pred súd. Nedostatkom zákona bolo, že vláda mala právo kedykoľvek v prípade potreby prerušiť jeho účinnosť, čo aj často využívala. Ten, kto bol už raz prepustený na slobodu, nesmel byť z rovnakého dôvodu znovu zadržaný a uväznený a zákon umožnil tiež prepustiť uväzneného aj po zložení peňažnej záruky (kaucie) a sľube, že sa dostaví pred súd. Požiadavka práva na spravodlivý súdny proces (angl. due process of law) sa objavila už v 14. stor. Habeas Corpus Act formálne potvrdil historickú trestnoprávnu tradíciu habeas corpus. Ako dôležitý právny dokument obraňujúci základné práva a slobody občanov patrí k základným prameňom štátneho práva v Spojenom kráľovstve. Práva zo zákona Habeas Corpus Act patria k procesným právam, ktoré získali občania od kráľa, a dostali sa aj do ústavných dokumentov USA.

habeas tibi

habeas tibi [-ás; lat.] — nech je po tvojom (ale následky si pripíš).

Habeck, Fritz

Habeck [-bek], Fritz, pseudonym Glenn Gordon, 8. 9. 1916 Neulengbach – 16. 2. 1997 Baden (pri Viedni) — rakúsky prozaik, dramatik a prekladateľ. Po prepustení z vojnového zajatia a ukončení štúdia práva pracoval ako dramaturg a pomocný režisér vo viedenských divadlách a ako žurnalista v rakúskom rozhlase. Preslávil sa ako autor nápaditých kriminálnych románov, napr. Záhada jednorukej opice (Das Rätsel des einarmigen Affen, 1958). Písal aj historické romány o vojnových a politických konfliktoch (Žiak z ľavej šibenice, Der Scholar vom linken Galgen, 1941; Tanec siedmich diablov, Der Tanz der sieben Teufel, 1950). V kritických románoch a drámach zo súčasnosti stvárňoval individuálne osudy spojené s vojnovou skúsenosťou a povojnovým obdobím: román Rozbitý trojuholník (Das zerbrochene Dreieck, 1953) zobrazuje život viedenských pašerákov, divadelná hra Dva a dva sú štyri (Zwei und zwei ist vier, 1948) udalosti 1937 – 47. Autor románov Čln príde po polnoci (Das Boot kommt nach Mitternacht, 1951), Jazda na tigrovi (Der Ritt auf dem Tiger, 1958), Čierny plášť môjho otca (Der schwarze Mantel meines Vaters, 1976), kníh pre deti a mládež, napr. románu Boj o Barbakán (Der Kampf um die Barbacane, 1960; slov. 1965). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Antona Wildgansa (1973) a Ceny mesta Viedeň za literatúru (1982).

habent sua fata libelli

habent sua fata libelli [fá- -bellí; lat.] — knihy majú svoje osudy (Terentianus Maurus, 2. stor.). V zmysle: knihy sa čítajú alebo upadajú do zabudnutia podľa toho, ako ich prijmú čitatelia.

Habera, Pavol

Habera, Pavol, 12. 4. 1962 Brezno — slovenský spevák, skladateľ a muzikálový herec. Začínal v kapele Avion, od 1987 hrá so skupinou Team, jeho najčastejším textárom je D. Hevier. Významné albumy: Pavol Habera (1991), Habera 2 (1992), Fontána pre Zuzanu 2 (1993), Zhasni a svieť (1995), Svet lásku má (1996), Habera ’97 (1997), Boli sme raz milovaní (2000), Koniec dobrý, všetko dobré (2000), Zlaté hity (2001), Fontána pre Zuzanu – Najväčšie hity (2002). Autor hudby k hitu K. Gotta Když muž se ženou snídá. Herecky sa uplatnil vo filme Fontána pre Zuzanu 2 (1993), v muzikáloch Evanjelium o Márii (1992), Jozef a jeho zázračný farebný plášť (1994) a Traja mušketieri (2004). Držiteľ Zlatého slávika ako sólový spevák (1991) i ako člen skupiny Team (1989, 1990, 1991).

Haberernová-Trančíková, Mira

Haberernová-Trančíková, Mira, 22. 1. 1939 Bratislava — slovenská maliarka, dcéra E. Bellušovej.

R. 1952 – 57 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, 1957 – 62 na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení monumentálneho maliarstva u P. Matejku a na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Na zač. 60. rokov 20. stor. sa pripojila k výstavným aktivitám skupiny Konfrontácie. Vo svojich maľbách používala štrukturálne výrazné materiály, prechádzala až k reliéfnym objektom s uplatnením ready-madu. Venovala sa fantazijnej figurácii vychádzajúcej zo surrealizmu a estetiky škaredosti (Sen mŕtvych očí, 1965). Koncom 60. rokov 20. stor. ju zaujali pop-art a nová figurácia, vytvárala šité figurálne objekty (Postavy, 1969), ktoré inštalovala ako environment (od obrazu ako objektu smerovala k environmentu). Vytvorila i niekoľko diel pre architektúru.

Háberl, Ľubomír

Háberl, Ľubomír, 19. 8. 1955 Borský Svätý Jur, okres Senica — slovenský generál. R. 1979 ukončil Vysokú vojenskú školu tylového a technického zabezpečenia v Žiline, 1979 – 83 náčelník zásobovania pohonnými hmotami (PHM) motostreleckého pluku, 1983 – 87 zástupca náčelníka okruhovej základne PHM, 1987 – 90 postgraduálne študoval na Vojenskej akadémii tyla a dopravy v Leningrade, 1990 – 92 náčelník organizačnej a plánovacej skupiny a zástupca náčelníka tyla 4. armády Západného vojenského okruhu, 1992 – 94 náčelník tyla veliteľstva tankovej divízie, 1994 – 96 zástupca veliteľa pre logistiku 1. armádneho zboru, 1996 – 97 absolvoval kurz štábneho dôstojníka logistiky v Nemecku, 1997 – 2001 náčelník správy vecných zdrojov a financovania a zástupca náčelníka štábu logistiky Generálneho štábu Armády SR, 2001 – 2002 študoval na Veliteľskej akadémii Generálneho štábu v Hamburgu, od 2002 náčelník štábu logistiky Generálneho štábu Ozbrojených síl SR. R. 2003 brigádny generál.

haberlea

haberlea, Haberlea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď gesnériovité. Vždyzelené rastliny pochádzajúce z Balkánu (Bulharsko, Grécko), vzácne zvyšky treťohornej flóry. Majú jednoduché vajcovité, na okraji zúbkované, väčšinou mäkkochlpaté listy v ružiciach a dlhostopkaté súkvetia lievikovitých bielych alebo modrých kvetov. Patrí sem napr. 10 – 15 cm vysoký druh haberlea rodopská (Haberlea rhodopensis), ktorá sa pestuje v skalkách alebo na múroch.

Haberler, Gottfried von

Haberler, Gottfried von, 20. 7. 1900 Purkersdorf (pri Viedni) – 6. 5. 1995 Washington — americký ekonóm rakúskeho pôvodu. R. 1928 – 36 pedagóg na univerzite vo Viedni, súčasne 1934 – 36 expert Spoločnosti národov v Ženeve. R. 1931 – 32 hosťujúci, 1936 – 71 riadny a od 1971 emeritný profesor ekonómie na Harvardovej univerzite, od 1971 vedecký pracovník Amerického podnikateľského inštitútu pre výskum verejnej politiky. R. 1943 – 47 poradca Rady guvernérov Federálneho rezervného systému, 1950 – 51 prezident Medzinárodnej ekonomickej asociácie, 1955 Národného úradu pre ekonomický výskum, 1963 Americkej ekonomickej asociácie. Predstaviteľ neoliberalizmu. Zaoberal sa problematikou hospodárskych cyklov, vytvoril syntézu teórií hospodárskeho cyklu a teoretickú analýzu príčin inflácie i prostriedkov na jej zamedzenie. Významne rozvinul neoklasicistickú teóriu medzinárodného obchodu, teóriu nákladov obetovanej príležitosti aplikoval na medzinárodný obchod. Pri demonštrovaní komparatívnych výhod (princíp formulovaný D. Ricardom) využil namiesto pracovných nákladov náklady obetovanej príležitosti, čím teóriu zovšeobecnil a potlačil rozdiel medzi komparatívnou a absolútnou výhodou. Diela: Význam indexových čísel (Der Sinn der Indexzahlen, 1927), Peniaze a hospodársky cyklus (Money and the Business Cycle, 1932), Medzinárodný obchod (Der internationale Handel, 1933), Teória medzinárodného obchodu: jej využitie v obchodnej politike (The Theory of International Trade: With Its Applications to Commercial Policy, 1936), Blahobyt a kríza. Teoretická analýza cyklických pohybov (Prosperity and Depression. A Theoretical Analysis of Cyclical Movements, 1937), Ekonomický rast a stabilita (Economic Growth and Stability, 1974) a i.

Habermas, Jürgen

Habermas, Jürgen, 18. 6. 1929 Düsseldorf — nemecký filozof a sociológ, predstaviteľ kritickej teórie spoločnosti s orientáciou na filozofickú alternatívu k scientizmu a novopozitivizmu. R. 1956 – 59 asistent v Inštitúte pre sociálny výskum vo Frankfurte nad Mohanom, kde nadviazal na frankfurtskú školu. R. 1961 mimoriadny profesor sociálnej filozofie v Heidelbergu, 1964 profesor. Od 1971 riaditeľ Inštitútu Maxa Plancka, od 1982 profesor sociológie a filozofie vo Frankfurte nad Mohanom. Jeho dielo sa stretlo so značným medzinárodným ohlasom predovšetkým vďaka jeho dvojzväzkovej práci Teória komunikatívneho konania (Theorie des kommunikativen Handels, 1981), ktorá predstavuje osobitý príspevok k diskusii o súčasne „postmodernej situácii“. Teória komunikatívneho konania je založená na teórii hovorových aktov a ich štyroch dimenziách: komunikatívnej, konštitutívnej, reprezentatívnej a regulatívnej. Dané dimenzie zasa zodpovedajú príslušným nárokom – zrozumiteľnosti, pravdivosti, zobrazeniu objektu reči (dôveryhodnosti) a morálnej správnosti, ktoré následne konvergujú k jedinému nároku – k rozumnosti. Rozumnosť je o. i. normatívnou bázou spoločnosti a vodidlom európskej kultúry ako celku v situácii ohrozenia rizikom nedorozumenia a neúspešného konania. Habermasova teoretická práca obsahuje myšlienky rehabilitácie osvietenských ideí racionalizmu i koncepciu novej morálky vo vzťahu k novým technológiám a práva vo vzťahu k vývoju medzinárodného práva, ktoré uznáva, že hlasy všetkých zúčastnených musia byť rovnako a vzájomne vypočuté. Ďalšie významné práce: Teória a prax (Theorie und Praxis, 1963), K logike sociálnych vied (Zur Logik der Sozialwissenschaften, 1970), Vysvetľovaním k etike diskurzu (Erläuterungen zur Diskursethik, 1991), Fakticita a platnosť (Faktizität und Geltung, 1992) a Dobiehajúca revolúcia (Die nachholende Revolution, 1990, slov. 1999), ktorá je súborom štúdií, článkov a rozhovorov.

Habeš

Habeš — zastaraný hovorový názov Etiópie.

habet salem

habet salem [lat.] — má soľ, t. j. vtip; → cum grano salis.

Habíbulláh

Habíbulláh, 3. 7. 1872 Taškent, Uzbekistan – 20. 2. 1919 Kallagoš — afganský emir z dynastie Barakzai. Na trón nastúpil 1901 po svojom otcovi Abdurrahmánovi ako jeho najstarší syn. Pričinil sa o modernizáciu krajiny. Urýchlil politiku užšieho spojenectva so Spojeným kráľovstvom, usiloval sa o zavedenie moderných európskych technológií a medicíny, rozšíril obchod s Indiou, obnovil armádnu výchovu podľa anglo-indického vzoru a založil armádnu akadémiu. Počas 1. svetovej vojny zostal neutrálny, napriek snahám islamského duchovného vodcu, osmanského sultána Mehmeda V. Reşata získať Afganistan na svoju stranu úspešne odolal ponukám Nemcov aj Britov na vstup do vojny. Zabitý (počas poľovačky) stúpencami protibritskej politiky; nástupcom sa stal jeho syn Amánulláh.

habilitácia

habilitácia [lat.] — proces (tzv. habilitačné konanie), v rámci ktorého sa na vysokých školách získava vedecko-pedagogický alebo umelecko-pedagogický titul docent; aj dosiahnutie a udelenie tohto titulu. Habilitovať sa môže odborník, ktorý vedecky a pedagogicky pôsobí na vysokej škole a spĺňa kritériá na habilitáciu docentov v jednotlivých študijných odboroch. Vysoká škola, kde sa habilitácie uskutočňujú, musí mať priznané práva na habilitáciu docentov a vymenúvanie profesorov konkrétnych študijných odborov. Právo na habilitáciu docentov a vymenúvanie profesorov udeľuje vysokej škole minister školstva na návrh Akreditačnej komisie, ktorá posudzuje spôsobilosť vysokej školy uskutočňovať habilitačné a vymenúvacie konanie. Habilitácia sa realizuje v zmysle zákona o vysokých školách (2002) a Vyhlášky Ministerstva školstva SR o postupe získavania vedecko-pedagogických alebo umelecko-pedagogických titulov docent a profesor (2005). Okrem formálnych procedúr je hlavnou súčasťou habilitačného konania predloženie a obhájenie habilitačnej práce a prednesenie habilitačnej prednášky. O výsledku habilitačného konania a udelení titulu docent rozhoduje vedecká rada fakulty, na ktorej sa habilitačné konanie uskutočňuje. Dekrét o udelení titulu docent vydáva uchádzačovi rektor príslušnej vysokej školy. Pôvodne (do 1950) sa habilitáciou nadobudlo oprávnenie externe vyučovať na vysokej škole u tých odborníkov, ktorí neboli v pracovnom vzťahu s vysokou školou; takýto odborník sa stal tzv. súkromným docentom. R. 1980 boli habilitácie zrušené a titul docent sa získaval vymenovaním ministrom školstva. Zrušenie habilitácie tak zapríčinilo istú devalváciu dosiahnutia titulu docent, pretože okrem odborných kritérií sa uplatňovali aj ideologické kritériá. Po 1989 sa v súvislosti s reformou vysokoškolského vzdelávania habilitácie znovu obnovili a stali sa všeobecnou podmienkou na získanie príslušného titulu.

Habima

Habima — izraelský divadelný súbor so sídlom v Tel Avive-Jaffe, historicky jedno z prvých hebrejských divadiel, ktoré výraznou mierou prispelo k rozvoju a socializácii hebrejskej kultúry a jazyka. Založil ho 1909 Nahum Zemach (*1887, †1939) v poľskom Białystoku ako zájazdový amatérsky činoherný súbor (hebrejsky Habima = javisko). R. 1917 sa presťahovalo do Moskvy a pretvorilo sa na divadlo štúdiového typu. V jeho expresívne ladených inscenáciách hraných v hebrejčine zohrávala dôležitú úlohu hudba a tanec. Pôsobili v ňom viacerí významní herci a režiséri, napr. J. B. Vachtangov, ktorý výrazne prispel k jeho profesionalizácii a 1922 vytvoril najslávnejšiu inscenáciu hry Dibuk podľa Szymona Anského. R. 1926 súbor vycestoval na turné po Európe a Amerike a do bývalého ZSSR sa nevrátil. N. Zemah sa s časťou súboru usadil v USA, zvyšná časť sa po vystúpeniach v Palestíne 1927 – 28 vrátila do Európy. R. 1931 sa súbor usadil v Palestíne, 1932 v Tel Avive. Od 1945 má vlastnú budovu, od 1948 je považovaný za židovské národné divadlo, 1958 dostal oficiálny štatút a bol premenovaný na Národné divadlo Izraela, od 1970 pôsobí v novej divadelnej budove (rekonštruovanej 2012).