Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 24 z celkového počtu 24 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Grebenščikov, Oleg Sergejevič

Grebenščikov, Oleg Sergejevič, 11. 7. 1905 Pärnu, Estónsko – 12. 9. 1980 Moskva — ruský prírodovedec. R. 1930 – 50 pôsobil v Prírodovednom múzeu v Belehrade, 1945 – 47 kustód botanického oddelenia Prírodovedného múzea Srbska, 1947 spolupracovník Srbskej akadémie vied. R. 1948 prednášal systematiku vyšších rastlín a geobotaniku na univerzite v Belehrade, 1951 – 53 pôsobil vo Výskumnom ústave krmovinárskom vo Vígľaši, 1953 – 56 vedúci Laboratória geobotaniky a systematiky rastlín pri sekcii vied biologických a lekárskych SAV v Bratislave. Od 1956 pôsobil v Botaničeskom žurnale v Moskve, od 1957 v Geografickom ústave Akadémie vied ZSSR; 1970 DrSc. Člen mnohých vedeckých rád a komisií viacerých expedícií do nepreskúmaných oblastí Balkánu, Grécka, Bulharska a Albánska. Zaoberal sa lesníckou botanikou, fytogeografiou, floristikou, výskumom horských lúk a pasienkov, ale aj zoológiou (objavil 6 nových druhov kobyliek, napr. druh Conocephalus grebenscikovi, a jeden reliktný druh myší Dolomys grebenscikovi) a umením (napr. skomponoval viaceré hudobné diela, ktoré interpretovali známe svetové orchestre). Spolupracoval pri tvorbe diela Flóra Slovenska. Hlavné diela: Hole južnej časti Veľkej Fatry (1956, spoluautor), Kubínska hoľa (1956).

Gréci

Gréci

1. novogr. Ellines — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Grécka a Cypru (→ Cyprus, časť Obyvateľstvo). Gréci sú potomkami indoeurópskych protogréckych kmeňov (→ Grécko, časť Dejiny), ktoré prišli na Balkánsky polostrov začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (→ Achájci, → Aiolovia, → Ióni) a v 12. stor. pred n. l. (→ Dóri). V najstarších časoch nemali spoločné meno. V 8. stor. pred n. l. označoval Homér všetkých Grékov striedavo názvami dvoch gréckych kmeňov – Achájci (gr. Achaioi) alebo Danajci (gr. Danaioi). Približne od 700 pred n. l. sa začali nazývať Heléni (gr. Hellénes) a svoju vlasť Helada (gr. Hellas) podľa mena malého kmeňa Helénov v Tesálii. Podľa gréckej antickej mytológie je meno Helén odvodené od mytologického praotca Grékov Helléna (syna Deukalióna a Pyrrhy), ktorého synovia Aiolos a Dóros a vnuci Ión a Achaios (synovia jeho tretieho syna Xutha, resp. Xútha) sa stali zakladateľmi hlavných gréckych kmeňov. Meno Gréci preniesli podľa nezaručenej etymologickej teórie Italikovia z označenia neznámej časti dórskeho kmeňa v Epire (Graioi) cez latinský ekvivalent (Graeci) na všetkých Grékov. V Byzantskej ríši sa Gréci nazývali Rómaioi (Rimania; meno odvodené od tohto etnonyma dnes používajú Urumovia – turkizovaná populácia pravoslávnych Grékov žijúcich na území bývalého ZSSR), prípadne Christianoi (kresťania), výraz Helén nadobudol už v ranokresťanskom období význam pohan.

Počas veľkej gréckej kolonizácie 750 – 500 pred n. l. sa stali kultúrne jednotným celkom a výrazne ovplyvnili neskorší vývoj európskej architektúry, filozofie, literatúry, výtvarného umenia a i. Vedúcu vrstvu obyvateľstva tvorili aj v rozsiahlej ríši, ktorú v 2. polovici 4. stor. pred n. l. vytvoril Alexander III. Veľký, a tak sa grécka kultúra rozšírila na Blízky východ. Spoločným jazykom Grékov sa v tom období stal všeobecný dialekt koiné (→ grécky jazyk). Po začlenení Grécka do Rímskej ríše (146 pred n. l. pod latinským názvom Achaea; → Achája) mali Gréci a grécka kultúra významný vplyv na kultúrny a spoločenský vývoj Ríma a od konca 4. stor. aj Byzantskej ríše, ktorej súčasťou sa Grécko stalo. V nasledujúcom období nastali v etnickej skladbe obyvateľstva Grécka podstatné zmeny. Zo severu prišli románskym jazykom hovoriaci Valasi, ďalej Slovania (6. – 7. stor.) a Albánci (13. – 15. stor.). V 15. stor. si Grécko podmanili osmanskí Turci, ktorí vládli v krajine takmer 400 rokov a zanechali stopy v kultúre i v jazyku Grékov. V súvislosti so zmenami vyvolanými vojnovými porážkami Osmanskej ríše, s územným rozmachom Grécka i ďalších balkánskych štátov a ich vzájomnými spormi o osmanské dedičstvo, ako aj pôsobením politických a ekonomických faktorov dochádzalo od poslednej štvrtiny 19. stor. k hromadným presunom gréckeho obyvateľstva. Imigrácia zosilnela po balkánskych vojnách 1912 – 13 a po 1. svetovej vojne, keď sa do Grécka prisťahovalo viac než 1,5 mil. osôb. V niektorých prípadoch išlo o tzv. dobrovoľnú výmenu obyvateľstva (so Srbskom a s Bulharskom na základe bilaterálnych dohôd) alebo o útek (z Ruska po Októbrovej revolúcii 1917). Najväčší počet (okolo 1,3 mil. osôb) tvorili grécki a arménski utečenci z Malej Ázie a z východnej Trácie po neúspechu gréckej vojnovej výpravy proti Turecku (1922). Podľa Lausannskej zmluvy o výmene obyvateľstva (1923) bola prevažná časť obyvateľstva pravoslávneho vierovyznania nútená opustiť Turecko. Súčasne musela odísť z Grécka väčšina tamojších moslimov (okolo 0,5 mil. osôb). V 2. polovici 20. stor. sa do Grécka uchýlilo mnoho Grékov z Egypta (1952) a z bývalého ZSSR (po jeho rozpade 1991; tam nazývaní Urumovia), od začiatku 90. rokov 20. stor. sa tam z ekonomických dôvodov prisťahoval (väčšinou ilegálne) veľký počet Albáncov, Rusov a i. Naopak, od 19. stor. sa z ekonomických či politických dôvodov veľký počet Grékov sťahoval do zahraničia (emigrácia nadobudla masovú podobu po 1., a najmä po 2. svetovej vojne). Grécka diaspóra vo svete je v súčasnosti veľmi rozsiahla. Najviac Grékov žije v súčasnosti v USA (viac než 1 mil.), v Austrálii (viac než 400-tis.), v Kanade (viac než 190-tis.) a v západnej Európe, najmä v Nemecku (okolo 600-tis.). V Albánsku Gréci netvoria diaspóru, ale historickú menšinu. Napriek rozličným vplyvom, ktoré utvárali moderné Grécko, a výrazným rozdielom medzi izolovanými oblasťami spája Grékov spoločné náboženstvo (97 % obyvateľstva Grécka vyznáva pravoslávie, → Grécka pravoslávna cirkev), kultúrne dedičstvo a spoločný jazyk (bez ohľadu na odlišnosti miestnych nárečí). Gréci pracujú najmä v obchode, vo verejnej správe, v službách, v poľnohospodárstve a priemysle. Na pobreží a ostrovoch má ešte stále význam rybolov. Tradičné remeslá (tkáčstvo, hrnčiarstvo, výšivkárstvo) sa udržali len na niektorých ostrovoch a výrobky sú určené najmä pre turistov. Gréci si udržiavajú bohatý folklór, najmä hudbu a tanec;

2. súhrnné označenie obyvateľstva Grécka bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk (→ Grécko, časť Obyvateľstvo).

grécka mytológia

grécka mytológia — súbor príbehov (mýtov) o bohoch a hrdinoch (hérooch), ktorý sa utváral od najstarších čias v prostredí gréckych kmeňov.

Grécke mýty sú známe z literárneho spracovania (epos, zborová lyrika), príbehy (a ich varianty) sa stali súčasťou divadelných hier (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), ďalej z výtvarného umenia (grécke vázy, grécke výtvarné umenie), z nápisov (napr. Asklépieion v Epidaure), zo správ cestovateľov (Pausanias) alebo z mytologických príručiek (napr. Knižnica, gr. Bibliothéké, mylne prisudzovaná gramatikovi Apollodórovi z Atén). Grécka mytológia bola v mnohých prípadoch obohatená o egejské, orientálne a indogermánske prvky, pričom došlo k stotožneniu negréckych božstiev s gréckymi (tzv. interpretatio Graeca).

Prvé zmienky o gréckych bohoch a hérooch podal Homér (Ilias a Odysseia), už ucelený systém genealogických (Zoznam žien, Katalogos gynaikón čiže Éhoiai) a kozmogonických mýtov (O pôvode bohov, Theogonia) Hésiodos. K nim sa viažu kozmologické mýty, ktoré usporadúvajú svet do troch sfér (nebeskej, pozemskej a podsvetnej). Hésiodos opísal vznik sveta z Chaosu, osudy božských pokolení Titanov, porážku Diovho otca Krona a víťazstvo tzv. vyšších gréckych bohov, medzi ktorých sa zaraďovali súrodenci Zeus, Héra, Poseidón, Hádes, Demetra a Hestia i Diove deti Apolón, Artemida, Arés, Afrodita, Hermés, Aténa a Héfaistos; patrili súčasne medzi olympských bohov, ktorých tradovaný počet 12 sa menil (→ grécke antické náboženstvo). K civilizačným mýtom patria príbehy o Triptolemovi, Prometeovi, Deukaliónovi a Pyrrhe, Pandóre, Heraklovi a Théseovi. V ďalšej skupine mýtov vystupujú vynálezcovia (Daidalos), zakladatelia miest, napr. Kekrops (Atény), Kadmos (Téby), Sizyfos (Korint), Perseus (Mykény), príp. ich vládcovia, napr. Danaos (Argos), Atreus (Mykény). S Tébami sú spojené príbehy o Oidipovi, Eteoklovi, Polyneikovi a Antigone. Na ďalšie mestá a krajiny sa viažu napr. mýty o Orfeovi (Trácia), o boji Lapitov a kentaurov (Tesália), o love na kalydónskeho diviaka (Aitólia) alebo o Minóovi (Kréta). Plavbu z Tesálie do Kolchidy zaznamenáva mýtus o argonautoch. Osobitnú skupinu tvoria etiologické mýty, ktorých súčasťou sú metamorfózy – báje o premenách ľudí, príp. nýmf či iných božských bytostí na živočíchy (Aktaión, Alkyoné, Arachné, Hekaba, , Kadmos, Kyknos, Perdix), byliny (Mintha), kvety (Hyakinthos, Narcis), kry (Dafné, Krokos, Myrrha), stromy (Filémón a Baukis, Kyparissos), ozvenu (Echo) alebo na kameň (Anaxareté, Polydektés, Téreus). Mýty o vzniku súhvezdí sa viazali na premenu osôb (Orión), zvierat (Oriónov pes v súhvezdí Veľký pes), príp. neživých predmetov (Vlasy Bereniky). Symbol zmŕtvychvstania je obsiahnutý v mýte o bájnom vtákovi Fénixovi, prastarú predstavu o zomierajúcej a znova ožívajúcej prírode vysvetľujú mýty o božstvách vegetácie (Adonis, Persefona), pôvod mystérií súvisí s kultom Demetry (→ eleuzínie), príp. s kultom Dionýza Zagrea (→ orfizmus).

Významným súhrnom gréckych mýtov od vzniku bohov po jednotlivých héroov je cyklický epos, ktorého súčasťou je o. i. trójsky cyklus o udalostiach trójskej vojny, o jej hrdinoch (Aias, Achilles, Patroklos, Filoktétés, Paris, Priamos, Hekaba, Andromacha, Kasandra), o ich dlhotrvajúcom návrate do vlasti (Agamemnón, Menelaos, Odyseus), o osudoch zachránených Trójanov (Aeneas, Anténór). Tébsky cyklus Potomkovia (Epigonoi) sleduje osudy synov hrdinov tébskej výpravy (zaznamenanej Aischylom: Siedmi proti Tébam, Hepta epi Thébas). Prvky poverčivosti sa prejavili v príbehu o Gorgóne Medúze (pohľad na jej tvár vyvolával skamenenie), viera v mágiu a čarodejníctvo v mýtoch o Kirké a Medei, príp. o čiapke, ktorá robila Persea neviditeľným (tak ako Háda jeho prilba), čarovnými bylinami spôsobili Odyseovým druhom stratu pamäti Lótofagovia. K ďalším motívom patria napr. moc čarovnej lýry (Amfión, Hermés, Orfeus), omamný spev (Sirény), vernosť (Penelopa) spojená s vrúcnou láskou (Hektor a Andromacha), zvedavosť vyvolávajúca nešťastie (Pandórina skrinka), chamtivosť (Midas), zmrzačenie (Bellerofontés) a smrť vyvolaná vlastnou pýchou (Nioba) či nerozvážnosťou (Faethon, Ikaros), zlá macocha (nová Athamantova manželka Inó, pred ktorou utiekli Nefeline deti Frixos a Hellé) a sudičky (Moiry). Nechýbajú obri (Hekatoncheirovia, Laistrygóni, Kyklopi, z nich známy Polyfémos), dvojhlavý (Orthros) či trojhlavý pes (Kerberos), hady, draky (Pytón, Tyfón), víly (nymfy) lesov (dryády), mora (ókeanidy, néreidy), horských dolín (oready) a prameňov (najády), múzy, strašidlá: upíry (Lamia, Kéry), krvilačné vtáky (u Hérodota grécky pojem strix), strigy živiace sa ľudským mäsom (Empusa), príšery zložené z rôznych častí zvierat (Chiméra, gryf) či kombinované s ľudskou podobou (Sfinga, Echidna, Harpye, Sirény, Minotauros, kentauri) a i. obludy (Skylla, Charybda, Kétó). Pozostatky totemizmu badať v obrazoch ďalších božských bytostí so zvieracou podobou (Pan s kozími nohami, satyrovia), ako aj v epitetách bohov (sovooká Aténa, volooká Héra). Spomienky na matriarchát sa zachovali v mýte o Amazonkách.

Výklad gréckej mytológie sa u gréckych historikov a filozofov značne líšil. Racionalistickú kritiku gréckej mytológie zastával Xenofanés z Kolofónu, neskôr Platón, ako aj kynici. Názor o zbožštení historických osôb zastával Euhemer (→ euhemerizmus).

Grécka mytológia sa stala základom rímskej mytológie (interpretatio Romana). Všeobecne rozšírený systém gréckych bohov a héroov prevzali básnici klasického (zlatého) obdobia rímskej literatúry (Ovídius, Vergílius, Propertius), mytologické námety boli pestované aj v striebornom období (tragédie Senecu Ml.), ako aj v neskorom období rímskej literatúry (Apuleius, Claudianus).

Približne od obdobia renesancie vplývala grécka mytológia na európsku literatúru a umenie. Do bežného kultúrneho života národov prenikli slovné zvraty Achilova päta, Ariadnina niť, Damoklov meč, danajský dar, jablko sváru, Prokrustovo lôžko, sizyfovská práca, Tantalove muky, ako aj ďalšie pojmy súvisiace s gréckymi bohmi či bájnymi bytosťami: afrodiziakum, erotika, eskulapka, gigantický, heroizmus, nestor, siréna, vo filozofii apolónsky typ, v estetike dionýzovský typ, v psychológii, sexuológii či v iných lekárskych odvetviach hypnóza, fóbia, panika, oidipovský komplex, narcizmus, nymfománia, satyriáza, priapizmus, hermafroditizmus, kyklopia a i.

grécke antické náboženstvo

grécke antické náboženstvo — súhrn viery, mytológie a predstáv o nadpozemskom svete, ako aj náboženských obradov (kultov) v starovekom Grécku. Vývoj gréckeho antického náboženstva možno sledovať nepretržite takmer dve tisícročia, a to od príchodu prvých gréckych kmeňov do Grécka (začiatkom 2. tisícročia pred n. l. Achájci) až do 30 pred n. l., keď sa posledný helenistický štát Egypt stal súčasťou Rímskej ríše a toto náboženstvo sa stalo súčasťou rímskeho náboženstva. Prameňmi jeho poznania sú archeologické nálezy, umelecké diela (sochy, reliéfy, mozaiky), vázové maliarstvo, architektúra (chrámy a iné sakrálne stavby, posvätné miesta), mytológia, literatúra, nápisné pamiatky, mince a pod. Na rozdiel od židovského, kresťanského a islamského náboženstva grécke antické náboženstvo nie je zjaveným náboženstvom, teda nemá posvätné knihy ani prijaté náboženské dogmy. Je preň charakteristický vyhranený polyteizmus, ktorý nebol nikdy prekonaný, a to napriek rôznym filozofickým koncepciám, synkretickým tendenciám a na konci antiky napriek henoteizmu (zdôrazňovaniu moci jedného, ale nie jediného boha). Grécke antické náboženstvo netvorilo uzavretý systém. Jeho vývoj ovplyvňovalo susedstvo s vyspelými štátmi Blízkeho východu a celého východného Stredomoria (odkiaľ preberalo niektoré božstvá, ale aj populárne mystériá a kulty, napr. Eset, gr. Isis; Mithra), ako aj grécka mytológia a od 6. stor. pred n. l. grécka antická filozofia; niektorí filozofi dospeli až k ateizmu, iní učili o posmrtnom živote (Pytagoras, Platón).

Prvé predstavy o bohoch ako o všemocných, fyzicky neviditeľných vládcoch nad svetom, ľuďmi i zvieratami a ich uctievanie súviseli s nevyhnutnými súčasťami života (úroda, lov a pod.), vývoj postupoval od fetišizmu (uctievanie posvätných predmetov, napr. omfalos – posvätný kameň v Delfách, a miest, napr. háje a pramene) cez zoomorfné náboženstvo (uctievanie posvätných zvierat, napr. býk na Kréte, had Pytón v Delfách) až po antropomorfné polyteistické božstvá (olympskí bohovia). V minojskom náboženstve bola hlavným božstvom Veľká bohyňa prírody, medzi jej atribúty patrili leopardy a hady; symbolmi minojskej sakrálnosti boli okrem dvojitej sekery (labrys) aj štylizované posvätné býčie rohy (anatólskeho pôvodu), holubica znázorňovala bohyňu, býk boha. V mykénskom náboženstve boli uctievaní miestni a rodoví hrdinovia, od ktorých odvodzovali svoj pôvod vládnuce rody alebo dynastie, prevahu však nadobudlo indoeurópske nebeské mužské božstvo, v miestnych panteónoch sa objavovali už také božstvá ako Zeus, Poseidón, Héra, Dionýzos, Erínye a i., ktoré sa neskôr stali známymi po celom Grécku.

Od 7. stor. pred n. l. sa začali presadzovať kulty všegréckych olympských bohov. Grécky panteón tvorili tri generačné skupiny bohov spojených do hierarchického systému. Prvú skupinu predstavovali Uranos a Gaia ako prarodičia niekoľkých božských pokolení. Druhú skupinu ich deti Titani, z ktorých najmocnejší boli Kronos a Reia. Tretiu skupinu tvorila najmladšia generácia bohov z klasického obdobia gréckych dejín známych ako olympskí bohovia (všeobecne sa uznávalo 12 hlavných, t. j. vyšších olympských bohov): vládca nebies a darca počasia Zeus, jeho manželka a bohyňa rodiny, manželstva a manželských detí Héra, boh mora Poseidón, bohyňa obilia a ochrankyňa poľnohospodárstva Demetra, bohyňa múdrosti, spravodlivej vojny a ochrankyňa vladárov Aténa, bohyňa zmyselnej lásky a krásy Afrodita, boh svetla a slnka, ochranca života a zdravia i vzor mužskej krásy Apolón, bohyňa lovu, zvierat a prírody Artemida, boh ohňa a kováč Héfaistos, boh vojny Arés, boží posol, boh obchodníkov, rečníkov, ale aj podvodníkov Hermés a bohyňa domáceho kozuba Hestia. K hlavným bohom sa niekedy priraďuje aj boh podsvetia Hádes. Po víťazstve nad Titanmi Olympania losovali o vládu nad svetom: Zeus získal moc nad nebom, Poseidón nad morom a Hádes v podsvetí.

Gréci teda rozoznávali popri olympských bohoch aj bohov mora (Poseidón s manželkou Amfitritou, Néreus, Ókeanos, Pontos, Téthys, Thetis, Tritón), podsvetia (Hádes s manželkou Persefonou plniacou rovnakú funkciu ako Diova manželka Héra na Olympe) a riek (synovia Ókeana a Téthys, z nich najznámejší Achelóos). V celom období vývoja náboženských predstáv v gréckom antickom náboženstve bolo niekoľko sto gréckych bohov a bohýň. Kulty bohov však boli rôzne, líšili sa aj v jednotlivých mestách, čo zrejme súviselo s pôvodnou roztrieštenosťou gréckeho osídlenia na pevnine a ostrovoch, ako aj s tým, že rôzne vlny pôvodného osídlenia prišli z rozličných svetových strán spolu s inými mytologickými a náboženskými predstavami, od ktorých neustúpili ani po osídlení novej vlasti. Rovnako pestrá bola aj neskoršia obmenená skladba hierarchií bohov, bôžikov a božstiev roztrieštená na domácich bôžikov, pričom neskôr sa výraznejšie rozšírili aj božstvá, ktorých pôvod je možné nájsť v abstraktných predstavách: Eiréné (mier), Diké (právo), Niké (víťazstvo), Tyché (osud) a i.

V živote obyčajných ľudí malo veľký význam aj uctievanie rôznych primitívnych božstiev, mágia a zaklínanie. V helenistickom období gréckych dejín sa so vzrastajúcou územnou expanziou rozširoval aj repertoár božstiev, napr. orientálnych, uctievaných v rôznych mystériách a na rôznych posvätných miestach (napr. eleuzínie). Takmer s každým božstvom či bohom súvisel aj jeho kult. Vyžadoval si špecifické miesto (vznikali miesta vyhradené pre nich, neskôr svätyne, chrámy i celé komplexy), spôsoby (prevažne viacdňové slávnosti so sprievodmi) i čas uctievania (každý boh alebo božstvo mal presne určené dni na pestovanie kultu), kultových mužov či kňazov (kňažky sa objavili až počas helenizmu), dary (neraz aj veľké peňažné sumy, ba až poklady), obety aj vykúpenia (napr. od zlého boha spôsobujúceho podľa dobových predstáv rôzne nešťastia alebo pohromy). Náboženské obrady sa spočiatku vykonávali vo voľnej prírode, neskôr v kráľovských palácoch (Kréta), posvätných okrskoch (temenos), chrámoch ochranných mestských bohov a na niektorých posvätných miestach. Napr. v Delfách, Didyme a Dodóne boli veštiarne, ktoré hrali veľkú úlohu v súkromnom i vo verejnom živote Grékov ako miesta, kde sa ľudia mohli spojiť s bohmi a poznať tak ich vôľu, v Aténach sa na počesť boha Dionýza konali dionýzie, v Eleuzíne pri Aténach mystérie (→ eleuzínie) spojené s kultom bohyne Demetry. Súčasťou obradov bývali aj slávnosti a športové hry, napr. v Olympii olympijské hry na počesť Dia Olympského, v Aténach panaténajské slávnosti (→ Panathénaje) na počesť Pallas Atény, v Delfách pýtické hry na počesť Apolóna, v Istmii na Korintskej šiji (gr. Isthmos) isthmické hry na počesť Poseidóna, v Nemei nemejské hry na Diovu počesť.

Grécki bohovia a héroovia Obdoba v rímskej mytológii
slovenská podoba mena grécka podoba mena genitív (genitív podľa klasického vzoru) slovenská podoba mena latinská podoba mena genitív (genitív podľa klasického vzoru)
vyšší bohovia (olympskí)
Afrodita Afrodité Afrodity Venuša Venus Venuše (Venery)
Apolón Apollón Apolóna (Apollóna) Apolón Apollo Apolóna (Apollona)
Arés Arés Area Mars Mars Marta
Artemida Artemis Artemidy Diana Diana Diany
Aténa Athéna Atény (Athény) Minerva Minerva Minervy
Demetra Démétér Demetry (Démétry) Cerera Ceres Cerery
Hádes Hadés/Plutón Háda (Hada) Pluto/Dis/Orkus Pluto/Dis/Orcus Plutona/Dita/Orca
Héfaistos Héfaistos Héfaista Vulkán Vulcanus Vulkána (Vulcana)
Héra Héra/Héré Héry Juno (Junóna) Iuno Junóny (Iunony)
Hermés Hermés Herma Merkúr Mercurius Merkúra (Mercuria)
Hestia Hestia Hestie Vesta Vesta Vesty
Poseidón Poseidón Poseidóna Neptún Neptunus Neptúna (Neptuna)
Zeus Zeus Dia Jupiter Iuppiter Jupitera (Iova, resp. Jova)
ďalší vyšší bohovia (výber)
Dionýzos/Bakchus Dionysos/Bakchos Dionýza (Dionysa)/Bakcha Bakchus/Liber Bacchus/Liber Bakcha (Baccha)/Libera
Gaia Gaia/Gé Gaie/nesklonné Tellus/Terra Tellus/Terra Tellury/Terry
Kronos Kronos Krona Saturn Saturnus Saturna
nižší bohovia
Asklépios Asklépios Asklépia Eskulap Aesculapius Eskulapa (Aesculapia)
Eros Erós Eróta Amor/Kupido Amor Amora/Kupida
Erínye singulár Erinys, plurál Erinyai Fúrie Furiae
Charitky singulár Charis, plurál Charites Grácie Gratiae
Moiry singulár Moira, plurál Moirai Parky/Sudičky Parcae
Múzy singulár Musa, plurál Musai Kamény/Múzy Camenae Musae
Niké Niké nesklonné, prípadne Niky Viktória Victoria Viktórie (Victorie)
Persefona/Kóra Persefoné/Koré nesklonné, prípadne Persefony/Kóry (Kory) Proserpina Proserpina Proserpiny
Reia Rheia (pôvodne Kybelé) Reie (Rheie) Rea Rea/Ops (pôvodne Cybele) Rey/nesklonné, prípadne Opy
Rea Silvia Rhea Silvia Rey Silvie (Rhey Silvie)
Thetis/Tetida Thetis nesklonné, prípadne Thetidy, Tetidy Thetis/Tetis/Tetida Thetis nesklonné, prípadne Thetidy, Tetidy
Téthys/Tetya Téthys nesklonné, prípadne Téthye, Tetye Tethys/Tetys/Tetya Tethys nesklonné, prípadne Tethye, Tetye
Tyché Tyché nesklonné, prípadne Tychy Fortúna Fortuna Fortúny (Fortuny)
héroovia, heroíny – hrdinovia, hrdinky
Achilles Achilleus Achilla (Achillea) Achilles Achilles Achilla
Aias Aias Aianta Aiax Aiax Aiaka (Aiaca)
Faidra Faidra Faidry Faidra Phaedra Faidry (Phaedry)
Hektor Hektór Hektora Hektor Hector Hektora (Hectora)
Herakles Héraklés Herakla (Hérakla) Herkules Hercules Herkula (Hercula)
Jáson/Iasón Iasón Jásona (Iasona) Jáson Iason Jásona (Iasona)
Medea Médeia Medey (Médeie) Medea Medea Medey
Odyseus Odysseus Odysea (Odyssea) Ulixes/Odyseus Ulixes Ulixa
Paris Paris Parida Paris Paris Parida
Perseus Perseus Persea Perseus Perseus Persea
Prometeus Prométheus Prometea (Prométhea) Prometeus Prometheus Prometea (Promethea)
Théseus Théseus Thésea Teseus Theseus Tesea (Thesea)

grécke povstanie 1821 - 29

grécke povstanie 1821 – 29 — národnooslobodzovací boj Grékov proti tureckej nadvláde. Pri jeho príprave zohrala významnú úlohu tajná vlastenecká organizácia Filiké Hetairiá (novogr. Filiki Eteria, Spoločnosť priateľov) založená 1814 v Odese. Povstanie vypuklo v marci 1821 medzi gréckymi fanariotmi v Moldavsku, čoskoro sa rozšírilo na Peloponéz a potom zachvátilo väčšiu časť Grécka. V januári 1822 sa v Epidaure zišlo národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo nezávislosť Grécka, prijalo ústavu demokratického charakteru a na čelo dočasnej vlády zvolilo A. Mavrokordatosa. Proti nemu sa však postavil generál Theodoros Kolokotronis (*1770, †1843), čo vyvolalo občiansku vojnu, ktorá komplikovala boj proti Turkom. Turecká vláda odpovedala rozsiahlymi represiami a masovým terorom, ktorý vyvrcholil povraždením gréckeho obyvateľstva na ostrove Chios v apríli 1822. Masakra vzbudila rozhorčenie európskej verejnosti a viedla k vzniku filhelénskeho hnutia, ktoré prinútilo európske vlády spočiatku k opatrnej podpore Grékov. Po spustošení Peloponézu vojskami egyptského pašu Muhammada Alího 1825 – 26 a páde Atén (5. 6. 1827) sa postavenie povstalcov vytlačených na ostrovy stalo kritickým. Grécku nezávislosť zachránila intervencia troch veľmocí (Rusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo), ktorých spojenecká flotila 20. 10. 1827 porazila turecké loďstvo pri Navarine. Francúzske jednotky sa 1828 vylodili na Peloponéze, odkiaľ vytlačili egyptské oddiely a koncom apríla 1828 ruský cár Mikuláš I. Pavlovič vyhlásil Turecku vojnu. Po ruskom víťazstve a podpise Drinopolského mieru (14. 9. 1829) prinútil Petrohrad zvyšné veľmoci súhlasiť s úplnou nezávislosťou Grécka (pôvodne sa uvažovalo len o autonómii). Suverenita Grécka bola uznaná podpisom Londýnskeho protokolu 3. 2. 1830 na konferencii veľvyslancov v Londýne a na jeseň 1830 boli vytýčené jeho hranice.

grécko-turecké vojny

grécko-turecké vojny

1. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom (Osmanskou ríšou) 1897 vyvolaný protitureckým povstaním na Kréte. Po vyhlásení povstalcov o pripojení ostrova ku Grécku vo februári 1897 a neskoršom vylodení gréckych jednotiek vypovedala v apríli Osmanská ríša Grécku vojnu. Vďaka veľmocenskej blokáde ostrova prebiehali boje na pevnine a grécke vojská utrpeli jednoznačnú porážku. Pod tlakom veľmocí (Spojené kráľovstvo, Rusko) však Turecko muselo pristúpiť na kompromisný mier (19. 5. 1897 prímerie). Na základe mierovej zmluvy podpísanej 18. 9. 1897 v Istanbule bola Turecku priznaná vojnová kontribúcia (4 mil. tureckých libier) a drobné územné zisky. Otázka Kréty bola vyriešená až v decembri 1898, na základe rozhodnutia veľmocí zostala formálne pod tureckou suverenitou, bola jej však poskytnutá autonómia a za jej guvernéra bol vymenovaný grécky princ Georgios (*1869, †1957);

2. vojnový konflikt medzi Gréckom a Tureckom 1919 – 22 vyvolaný gréckymi územnými ambíciami v Malej Ázii. Po 1. svetovej vojne, v ktorej bolo Turecko porazené, si Grécko začalo robiť nároky na oblasti obývané Grékmi a so súhlasom Spojeného kráľovstva a USA sa 15. 5. 1919 grécke jednotky vylodili v İzmire. Na základe Sèvreskej mierovej zmluvy z 10. 8. 1920 sa musela rozpadajúca sa Osmanská ríša vzdať všetkých netureckých území a Grécko získalo právo takmer na všetky ostrovy v Egejskom mori a východnú Tráciu. Proti zmluve sa v Turecku zdvihla vlna odporu, na čelo ktorého sa postavil generál Mustafa Kemal (Atatürk). Grécka ofenzíva do Malej Ázie bola spočiatku úspešná, po víťazstve v bitke pri Eskişehire 17. 7. 1921 začali grécke jednotky postupovať na Ankaru, zastavil ich však prudký nápor tureckej armády. Po zdrvujúcej porážke grécko-britskej intervenčnej armády 27. 8. 1922 pri Afyonkarahisare začali turecké jednotky Grékov zo svojho územia vytláčať, postupne obsadili İzmir a celé maloázijské pobrežie. Prímerie medzi kemalistickým Tureckom na jednej a Gréckom a Spojeným kráľovstvom na druhej strane bolo uzatvorené 11. 10. 1922 v Mudayi. Výsledky vojny však s definitívnou platnosťou vyriešila až Lausannská mierová zmluva z 24. 7. 1923, podľa ktorej Turecko získalo celú pevninovú Anatóliu a predmostie v Trácii a vzdalo sa všetkých ostrovov v Egejskom mori okrem trojmíľového pásma výsostných vôd.

Greenwood, Arthur

Greenwood [grínvúd], Arthur, 8. 2. 1880 Hunslet – 9. 6. 1954 Londýn — britský ekonóm a politik. Počas 1. svetovej vojny pracoval v štátnych službách, od 1922 poslanec Dolnej snemovne za Labouristickú stranu. R. 1924 v prvom labouristickom kabinete sekretár ministra zdravotníctva, 1929 – 31 minister zdravotníctva. Odporca politiky appeasementu N. Chamberlaina voči nacistickému Nemecku. R. 1940 – 42 minister bez kresla v koaličnom kabinete W. Churchilla. R. 1945 – 47 lord strážca pečate.

Gregor Lusavorič

Gregor Lusavorič, sv., aj Gregor Osvietiteľ, Grigor Partev, okolo 240 – 325 — prvý patriarcha (katolikos) Arménskej apoštolskej cirkvi. Podarilo sa mu upevniť v krajine vplyv kresťanstva, ktoré sa v Arménsku šírilo už od 2. stor. Podľa arménskej tradície pochádzal z partského rodu (odtiaľ Partev) príbuzného s arménskym kráľovským rodom a ako jediný z rodiny zostal nažive potom, čo jeho otec zavraždil arménskeho kráľa Chosrova II. (gr. Chosroés, vládol 279/280 – 287). Ukryli ho v Caesarei Cappadociae (dnes Kayseri v Turecku), kde bol vychovávaný ako kresťan. Do Arménska prišiel s Chosrovovým synom, kráľom Trdatom III. (IV.) Veľkým (gr. Tiridatés), ktorý dobyl naspäť otcovu ríšu. Pretože sa Gregor Lusavorič odmietol vzdať kresťanskej viery, kráľ Trdat ho dal mučiť a ako syna vraha svojho otca uväzniť.

Podľa kronikára Agathangegha trpel kráľ ťažkou duševnou chorobou a vyliečil sa až po modlitbách väzneného Gregora Lusavoriča. Z vďačnosti sa dal pokrstiť a 301 vyhlásil kresťanstvo za oficiálne štátne náboženstvo. Gregor Lusavorič po prepustení z väzenia (v tom čase ešte nebol kňazom) išiel do Caesarey Cappadociae, kde ho vysvätili za episkopa a stal sa prvým katolikom v Arménsku. Vypracoval množstvo cirkevnoprávnych predpisov (kánonov) a homílií. Zasvätená mu je bazilika v Ečmiadzine postavená na mieste, ktoré mu podľa legendy označil sám Hospodin. Uctievaný v arménskej apoštolskej, ruskej pravoslávnej i v katolíckej cirkvi. Sviatok 13. októbra, podľa pravoslávneho kalendára 30. septembra.

Grégr, Eduard

Grégr, Eduard, 4. 3. 1827 Steyr, Rakúsko – 3. 4. 1907 Lštění, okres Benešov — český lekár, novinár a politik, brat J. Grégra. R. 1854 – 58 pôsobil ako asistent J. E. Purkyňu na pražskej univerzite, 1859 – 61 sa zaoberal vedeckým výskumom a popularizáciou medicíny a prírodných vied. Na začiatku 60. rokov 19. stor. sa spolu s bratom postavil na čelo hnutia mladočechov, 1861 spoluzakladateľ (s bratom) prvého českého politického denníka Národní listy, od 1874 predstaviteľ samostatnej mladočeskej strany Národní strana svobodomyslná. Od 1861 poslanec českého zemského snemu, od 1885 rakúskej ríšskej rady. Od 1862 spoločník, potom majiteľ významnej pražskej kníhtlačiarne, ktorá vyvíjala rozsiahlu edičnú činnosť.

Grégr, Julius

Grégr, Julius, 19. 12. 1831 Březhrad, dnes súčasť Hradca Králové – 4. 10. 1896 Praha — český právnik, novinár a politik, brat E. Grégra. R. 1861 založil spolu s bratom prvý český politický denník Národní listy. Od 1861 poslanec českého zemského snemu, spoluzakladateľ mladočeskej strany Národní strana svobodomyslná (1874), jeden z hlavných predstaviteľov boja proti punktáciám.

Greguš, Ctibor

Greguš, Ctibor, 6. 10. 1923 Kremnica – 4. 5. 2015 Brezno — slovenský lesnícky inžinier. R. 1951 – 64 pôsobil v Lesprojekte v Žiline, 1964 – 85 koordinátor výskumu hospodárskej úpravy lesov vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene; 1991 DrSc. Zostavil teoretické základy podrastového hospodárskeho spôsobu, spoluautor lesníckej legislatívy, vedúci autor smerníc pre obhospodarovanie lesov Slovenska, zakladateľ výskumu lesníckych prognóz a koncepcií. Člen a funkcionár Medzinárodnej únie lesníckych výskumných inštitúcií (IUFRO), 1995 čestný člen Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied. Hlavné dielo: Empirický ťažobný ukazovateľ v lesoch ČSSR (1969), Hospodárska úprava maloplošného rúbaňového lesa (1976), Stratégia lesného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky (1987). Nositeľ Pribinovho kríža III. triedy (2004) a iných ocenení.

Greiner, Ľudovít

Greiner [graj-], Ľudovít, 10. 5. 1796 Lichtentanne, Nemecko – 28. 10. 1882 Jelšava, okres Revúca — uhorský lesný hospodár. R. 1819 – 24 lesný taxátor na majetkoch kniežacieho rodu Lubomirskovcov v oblasti Volynska a Podoľska, 1826 – 28 správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku, 1828 – 74 riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave. R. 1852 – 57 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku, 1853 lesný radca. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, zakladal lesné škôlky; autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (Beiträge zur Kenntnis und Verbesserung des ungarischen Forstwesens und Forstwesens im Allgemeinen, 1839).

Greisiger, Michal

Greisiger [grajzi-], Michal, 25. 12. 1851 Stráne pod Tatrami, okres Kežmarok – 10. 9. 1912 Spišská Belá, okres Kežmarok — slovenský prírodovedec a lekár. R. 1872 – 77 študoval medicínu na univerzite vo Viedni a v Budapešti. Pôsobil ako lekár v Spišskej Belej, bol činný v komunálnej politike i pri organizovaní a rozvoji turistiky. Zaoberal sa botanikou, ornitológiou (najmä sťahovavým vtáctvom) a entomológiou (prevažne motýľmi a chrobákmi) vysokohorskej tatranskej prírody, kultúrnou históriou Spiša, archeológiou a paleontológiou svojho okolia. Zakladal herbáre, pestoval liečivé rastliny, ktoré využíval v lekárskej praxi. Spolupracoval s ornitologickým ústavom v Budapešti. Jeho bohaté faunistické, paleontologické (s nálezmi z Gánovských travertínov) a archeologické zbierky (napr. s nálezmi z kamennej a bronzovej doby z Popradskej kotliny) odkúpilo gymnázium v Kežmarku. Zakladajúci člen a funkcionár Uhorského karpatského spolku, od 1881 člen Rakúsko-uhorského ornitologického spolku. Od 1994 je v jeho bývalom dome v Spišskej Belej zriadené Múzeum Michala Greisigera.

Grekov, Boris Dmitrijevič

Grekov, Boris Dmitrijevič, 21. 4. 1882 Myrhorod, Ukrajina – 9. 9. 1953 Moskva — ruský historik, žiak V. O. Kľučevského. Špecializoval sa na stredoveké ruské dejiny, najmä na obdobie vzniku štátu (Kyjevská Rus) a vývoj feudálnych vzťahov. Jeho národný pohľad na ruské dejiny nahradil počas 2. svetovej vojny marxistickú historickú školu Michaila Nikolajeviča Pokrovského (*1868, †1932) presadzovanú v medzivojnovom období, pretože dôraz na vlastenectvo (v oficiálnej kultúre ZSSR uplatňovaný J. V. Stalinom) mal počas vojny vzkriesiť národné hodnoty a prebudiť v ruskom ľude hrdosť a obetavosť pri obrane krajiny. Hlavné diela: Kyjevská Rus (Kijevskaja Rus, 1939), Roľníci Ruska od najstarších čias do 17. stor. (Kresťane na Rusi s drevnejšich vremion do XVII veka, 1946).

Grenville, Fulke

Grenville [grenvil], Fulke, barón Brooke, 3. 10. 1554 Warwickshire – 30. 9. 1628 Warwick — anglický spisovateľ a politik. Vzdelanie získal na jezuitskom kolégiu v Cambridgei. Obľúbenec kráľovnej Alžbety I., stal sa členom parlamentu, zastával rôzne dôležité štátne úrady, vykonával politické misie. Jeho práce (s výnimkou dvoch diel) boli objavené až po jeho smrti.

Grenville, George

Grenville [grenvil], George, 14. 10. 1712 Wotton Underwood, Buckinghamshire – 13. 11. 1770 Londýn — britský politik, thoryovec. Od 1741 člen a od 1761 hovorca Dolnej snemovne. R. 1762 – 63 prvý lord admirality, 1763 – 65 ministerský predseda. Zreformoval finančný systém, 1765 presadil zákon o kolkovnom (tzv. Grenvillov zákon). Jeho vláda však bola nepopulárna, a to najmä pre daňovú politiku voči trinástim britským kolóniám na severoamerickom kontinente, čo výraznou mierou prispelo k rozpútaniu Americkej revolúcie.

Greschik, Viktor

Greschik [-šik], Viktor, 29. 3. 1862 Levoča – 17. 8. 1946 tamže — slovenský botanik a historik. R. 1882 pôsobil ako učiteľ v Kežmarku, 1887 – 1914 v Levoči. Zaoberal sa flórou Spiša a Tatier (najmä machorastov, lichenizovaných húb a húb). Autor viacerých odborných článkov v domácich i v zahraničných časopisoch, jeho súborná práca Flóra Levoče (Flora von Leutschau, 1932) zostala v rukopise (uložená na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave). Je podľa neho nazvaných viacero druhov húb a poddruh machu Andreaea nivalis varietas greschikii. Zostavil herbár obsahujúci okolo 25-tis. rastlinných položiek, z ktorých sa zachovala len časť. Hlavné dielo: Mycotheca-Bryotheca und Lichenotheca Carpatica (1894), Jedovaté huby tatranskej flóry (1910), Dendrologický prídavok z Tatier (1911), Liečivé čarodejné rastliny Slovenska na základe rádioaktivity (1922).

grešľa

grešľa [lat. > nem.], nem. Gröschel, Greschel, Gröschlein — drobná minca (grošík) razená od 16. stor. v nemeckých krajinách. Mala hmotnosť asi 8 g a priemer 23 mm. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa grešle razili z medi vo Viedni, v Prahe a na území Slovenska v Smolníku.

grévia

grévia, Grewia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď slezovité. Stromy pochádzajúce z trópov a zo subtrópov Afriky, Ázie a Austrálie; plody niektorých druhov sa konzumujú ako chutné ovocie. Patria sem napr. v Indii pestovaný druh grévia ázijská (Grewia asiatica), v Afrike rastúca Grewia betulifolia a na Filipínach sa vyskytujúca Grewia phillippinensis. Rod je nazvaný podľa anglického botanika N. Grewa.

Grew, Nehemiah

Grew [grú], Nehemiah, pokrstený 26. 9. 1641 Mancetter Parish, Warwickshire – 25. 3. 1712 Londýn — anglický botanik a lekár. Vďaka dielu Úvod do rastlinnej anatómie (The Anatomy of Vegetables Begun, 1672), ktoré prezentoval v Kráľovskej spoločnosti v Londýne, sa spolu s M. Malpighim, ktorý publikoval svoje objavy takmer súčasne, pokladá za zakladateľa vedeckej anatómie a mikroskopie rastlín. Objavil bunkovú štruktúru rastlín, ako prvý poznal, že kvety (samčie tyčinky a samičie piestiky) sú pohlavnými orgánmi rastlín. Hlavné dielo: Anatómia rastlín (The Anatomy of Plants, 1682).

Grey, Edward

Grey [grej], Edward, sir, vikomt z Fallodonu (od 1916), 25. 4. 1862 Londýn – 7. 9. 1933 Fallodon — britský politik, syn H. G. Greya. Bol vychovávaný v duchu tradícií britského liberalizmu. Vzdelanie získal vo Winchestri a v Oxforde. Od 1885 člen Dolnej snemovne za Liberálnu stranu. Po jej názorovom rozdelení v otázke búrskej vojny (1899 – 1902) sa pripojil k skupine tzv. imperialistických liberálov vedených H. H. Asquithom. R. 1892 – 95 štátny podtajomník v úrade ministerstva zahraničných vecí, 1905 – 16 minister zahraničných vecí (úrad zastával nepretržite najdlhšie v britských dejinách). Skepticky sa staval k tzv. politike splendid isolation, proti ktorej presadzoval zblíženie sa s Francúzskom a Ruskom. Usiloval sa zamedziť medzinárodným konfliktom a zmenšiť príčiny sporov medzi veľmocami tak v Afrike, ako aj v Strednej Ázii a na Ďalekom východe. Nedôveroval Nemecku a počas 1. marockej krízy (1905 – 06) podporoval francúzske záujmy. Jeho tajná diplomacia sa stretla so silnou kritikou Labouristickej strany. Prispel k ukončeniu prvej balkánskej vojny (1912 – 13). Po atentáte na Franza Ferdinanda d’Este 1914 sa pokúšal sprostredkovať dohodu medzi Srbskom a Rakúskom zorganizovaním konferencie veľmocí, čo sa však skončilo neúspešne a spor sa preniesol na vojnové pole. Na protest proti politike nového ministra zahraničných vecí D. Lloyda Georgea odišiel v decembri 1916 do ústrania. Po 1. svetovej vojne podporoval vznik Spoločnosti národov. R. 1923 – 24 viedol v Snemovni lordov liberálnu opozíciu. R. 1928 – 33 kancelár Oxfordskej univerzity. Autor autobiografií Dvadsaťpäť rokov (Twenty Five Years, 1925) a Pôvab vtákov (The Charm of Birds, 1927).

Grey, Henry George

Grey [grej], Henry George, gróf, 28. 12. 1802 Howick – 9. 10. 1894 tamže — britský politik, otec E. Greya. R. 1826 – 45 člen Dolnej snemovne, neskôr vodca whigov v Snemovni lordov. R. 1846 – 52 štátny tajomník pre vojnu a kolónie. Ako jeden z prvých politikov presadzoval názor o potrebe samosprávy v britských kolóniách.

Grey, Charles

Grey [grej], Charles, gróf, 13. 3. 1764 Fallodon – 17. 7. 1845 Howick — britský politik. R. 1786 poslanec parlamentu (za Northumberland), kde reprezentoval reformné krídlo whigov. Stal sa vodcom strany whigov, ktorá v 80. rokoch 18. stor. dominovala britskej politike. Predstavoval opozíciu proti konzervatívnej vláde W. Pitta, prejavoval sympatie k Francúzskej i k Americkej revolúcii. Od 1806 lord admirality, 1830 – 34 ministerský predseda. Presadzoval modernú politiku občianskych slobôd, náboženskej tolerancie a parlamentné reformy. Za jeden z hlavných cieľov si stanovil modernizáciu volebného systému, ktorú 1832 úspešne zavŕšil prijatím volebnej reformy.