Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 24 z celkového počtu 24 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Grebenščikov, Oleg Sergejevič

Grebenščikov, Oleg Sergejevič, 11. 7. 1905 Pärnu, Estónsko – 12. 9. 1980 Moskva — ruský prírodovedec. R. 1930 – 50 pôsobil v Prírodovednom múzeu v Belehrade, 1945 – 47 kustód botanického oddelenia Prírodovedného múzea Srbska, 1947 spolupracovník Srbskej akadémie vied. R. 1948 prednášal systematiku vyšších rastlín a geobotaniku na univerzite v Belehrade, 1951 – 53 pôsobil vo Výskumnom ústave krmovinárskom vo Vígľaši, 1953 – 56 vedúci Laboratória geobotaniky a systematiky rastlín pri sekcii vied biologických a lekárskych SAV v Bratislave. Od 1956 pôsobil v Botaničeskom žurnale v Moskve, od 1957 v Geografickom ústave Akadémie vied ZSSR; 1970 DrSc. Člen mnohých vedeckých rád a komisií viacerých expedícií do nepreskúmaných oblastí Balkánu, Grécka, Bulharska a Albánska. Zaoberal sa lesníckou botanikou, fytogeografiou, floristikou, výskumom horských lúk a pasienkov, ale aj zoológiou (objavil 6 nových druhov kobyliek, napr. druh Conocephalus grebenscikovi, a jeden reliktný druh myší Dolomys grebenscikovi) a umením (napr. skomponoval viaceré hudobné diela, ktoré interpretovali známe svetové orchestre). Spolupracoval pri tvorbe diela Flóra Slovenska. Hlavné diela: Hole južnej časti Veľkej Fatry (1956, spoluautor), Kubínska hoľa (1956).

Gréci

Gréci

1. novogr. Ellines — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Grécka a Cypru (→ Cyprus, časť Obyvateľstvo). Gréci sú potomkami indoeurópskych protogréckych kmeňov (→ Grécko, časť Dejiny), ktoré prišli na Balkánsky polostrov začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (→ Achájci, → Aiolovia, → Ióni) a v 12. stor. pred n. l. (→ Dóri). V najstarších časoch nemali spoločné meno. V 8. stor. pred n. l. označoval Homér všetkých Grékov striedavo názvami dvoch gréckych kmeňov – Achájci (gr. Achaioi) alebo Danajci (gr. Danaioi). Približne od 700 pred n. l. sa začali nazývať Heléni (gr. Hellénes) a svoju vlasť Helada (gr. Hellas) podľa mena malého kmeňa Helénov v Tesálii. Podľa gréckej antickej mytológie je meno Helén odvodené od mytologického praotca Grékov Helléna (syna Deukalióna a Pyrrhy), ktorého synovia Aiolos a Dóros a vnuci Ión a Achaios (synovia jeho tretieho syna Xutha, resp. Xútha) sa stali zakladateľmi hlavných gréckych kmeňov. Meno Gréci preniesli podľa nezaručenej etymologickej teórie Italikovia z označenia neznámej časti dórskeho kmeňa v Epire (Graioi) cez latinský ekvivalent (Graeci) na všetkých Grékov. V Byzantskej ríši sa Gréci nazývali Rómaioi (Rimania; meno odvodené od tohto etnonyma dnes používajú Urumovia – turkizovaná populácia pravoslávnych Grékov žijúcich na území bývalého ZSSR), prípadne Christianoi (kresťania), výraz Helén nadobudol už v ranokresťanskom období význam pohan.

Počas veľkej gréckej kolonizácie 750 – 500 pred n. l. sa stali kultúrne jednotným celkom a výrazne ovplyvnili neskorší vývoj európskej architektúry, filozofie, literatúry, výtvarného umenia a i. Vedúcu vrstvu obyvateľstva tvorili aj v rozsiahlej ríši, ktorú v 2. polovici 4. stor. pred n. l. vytvoril Alexander III. Veľký, a tak sa grécka kultúra rozšírila na Blízky východ. Spoločným jazykom Grékov sa v tom období stal všeobecný dialekt koiné (→ grécky jazyk). Po začlenení Grécka do Rímskej ríše (146 pred n. l. pod latinským názvom Achaea; → Achája) mali Gréci a grécka kultúra významný vplyv na kultúrny a spoločenský vývoj Ríma a od konca 4. stor. aj Byzantskej ríše, ktorej súčasťou sa Grécko stalo. V nasledujúcom období nastali v etnickej skladbe obyvateľstva Grécka podstatné zmeny. Zo severu prišli románskym jazykom hovoriaci Valasi, ďalej Slovania (6. – 7. stor.) a Albánci (13. – 15. stor.). V 15. stor. si Grécko podmanili osmanskí Turci, ktorí vládli v krajine takmer 400 rokov a zanechali stopy v kultúre i v jazyku Grékov. V súvislosti so zmenami vyvolanými vojnovými porážkami Osmanskej ríše, s územným rozmachom Grécka i ďalších balkánskych štátov a ich vzájomnými spormi o osmanské dedičstvo, ako aj pôsobením politických a ekonomických faktorov dochádzalo od poslednej štvrtiny 19. stor. k hromadným presunom gréckeho obyvateľstva. Imigrácia zosilnela po balkánskych vojnách 1912 – 13 a po 1. svetovej vojne, keď sa do Grécka prisťahovalo viac než 1,5 mil. osôb. V niektorých prípadoch išlo o tzv. dobrovoľnú výmenu obyvateľstva (so Srbskom a s Bulharskom na základe bilaterálnych dohôd) alebo o útek (z Ruska po Októbrovej revolúcii 1917). Najväčší počet (okolo 1,3 mil. osôb) tvorili grécki a arménski utečenci z Malej Ázie a z východnej Trácie po neúspechu gréckej vojnovej výpravy proti Turecku (1922). Podľa Lausannskej zmluvy o výmene obyvateľstva (1923) bola prevažná časť obyvateľstva pravoslávneho vierovyznania nútená opustiť Turecko. Súčasne musela odísť z Grécka väčšina tamojších moslimov (okolo 0,5 mil. osôb). V 2. polovici 20. stor. sa do Grécka uchýlilo mnoho Grékov z Egypta (1952) a z bývalého ZSSR (po jeho rozpade 1991; tam nazývaní Urumovia), od začiatku 90. rokov 20. stor. sa tam z ekonomických dôvodov prisťahoval (väčšinou ilegálne) veľký počet Albáncov, Rusov a i. Naopak, od 19. stor. sa z ekonomických či politických dôvodov veľký počet Grékov sťahoval do zahraničia (emigrácia nadobudla masovú podobu po 1., a najmä po 2. svetovej vojne). Grécka diaspóra vo svete je v súčasnosti veľmi rozsiahla. Najviac Grékov žije v súčasnosti v USA (viac než 1 mil.), v Austrálii (viac než 400-tis.), v Kanade (viac než 190-tis.) a v západnej Európe, najmä v Nemecku (okolo 600-tis.). V Albánsku Gréci netvoria diaspóru, ale historickú menšinu. Napriek rozličným vplyvom, ktoré utvárali moderné Grécko, a výrazným rozdielom medzi izolovanými oblasťami spája Grékov spoločné náboženstvo (97 % obyvateľstva Grécka vyznáva pravoslávie, → Grécka pravoslávna cirkev), kultúrne dedičstvo a spoločný jazyk (bez ohľadu na odlišnosti miestnych nárečí). Gréci pracujú najmä v obchode, vo verejnej správe, v službách, v poľnohospodárstve a priemysle. Na pobreží a ostrovoch má ešte stále význam rybolov. Tradičné remeslá (tkáčstvo, hrnčiarstvo, výšivkárstvo) sa udržali len na niektorých ostrovoch a výrobky sú určené najmä pre turistov. Gréci si udržiavajú bohatý folklór, najmä hudbu a tanec;

2. súhrnné označenie obyvateľstva Grécka bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk (→ Grécko, časť Obyvateľstvo).

grécka mytológia

grécka mytológia — súbor príbehov (mýtov) o bohoch a hrdinoch (hérooch), ktorý sa utváral od najstarších čias v prostredí gréckych kmeňov.

Grécke mýty sú známe z literárneho spracovania (epos, zborová lyrika), príbehy (a ich varianty) sa stali súčasťou divadelných hier (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), ďalej z výtvarného umenia (grécke vázy, grécke výtvarné umenie), z nápisov (napr. Asklépieion v Epidaure), zo správ cestovateľov (Pausanias) alebo z mytologických príručiek (napr. Knižnica, gr. Bibliothéké, mylne prisudzovaná gramatikovi Apollodórovi z Atén). Grécka mytológia bola v mnohých prípadoch obohatená o egejské, orientálne a indogermánske prvky, pričom došlo k stotožneniu negréckych božstiev s gréckymi (tzv. interpretatio Graeca).

Prvé zmienky o gréckych bohoch a hérooch podal Homér (Ilias a Odysseia), už ucelený systém genealogických (Zoznam žien, Katalogos gynaikón čiže Éhoiai) a kozmogonických mýtov (O pôvode bohov, Theogonia) Hésiodos. K nim sa viažu kozmologické mýty, ktoré usporadúvajú svet do troch sfér (nebeskej, pozemskej a podsvetnej). Hésiodos opísal vznik sveta z Chaosu, osudy božských pokolení Titanov, porážku Diovho otca Krona a víťazstvo tzv. vyšších gréckych bohov, medzi ktorých sa zaraďovali súrodenci Zeus, Héra, Poseidón, Hádes, Demetra a Hestia i Diove deti Apolón, Artemida, Arés, Afrodita, Hermés, Aténa a Héfaistos; patrili súčasne medzi olympských bohov, ktorých tradovaný počet 12 sa menil (→ grécke antické náboženstvo). K civilizačným mýtom patria príbehy o Triptolemovi, Prometeovi, Deukaliónovi a Pyrrhe, Pandóre, Heraklovi a Théseovi. V ďalšej skupine mýtov vystupujú vynálezcovia (Daidalos), zakladatelia miest, napr. Kekrops (Atény), Kadmos (Téby), Sizyfos (Korint), Perseus (Mykény), príp. ich vládcovia, napr. Danaos (Argos), Atreus (Mykény). S Tébami sú spojené príbehy o Oidipovi, Eteoklovi, Polyneikovi a Antigone. Na ďalšie mestá a krajiny sa viažu napr. mýty o Orfeovi (Trácia), o boji Lapitov a kentaurov (Tesália), o love na kalydónskeho diviaka (Aitólia) alebo o Minóovi (Kréta). Plavbu z Tesálie do Kolchidy zaznamenáva mýtus o argonautoch. Osobitnú skupinu tvoria etiologické mýty, ktorých súčasťou sú metamorfózy – báje o premenách ľudí, príp. nýmf či iných božských bytostí na živočíchy (Aktaión, Alkyoné, Arachné, Hekaba, , Kadmos, Kyknos, Perdix), byliny (Mintha), kvety (Hyakinthos, Narcis), kry (Dafné, Krokos, Myrrha), stromy (Filémón a Baukis, Kyparissos), ozvenu (Echo) alebo na kameň (Anaxareté, Polydektés, Téreus). Mýty o vzniku súhvezdí sa viazali na premenu osôb (Orión), zvierat (Oriónov pes v súhvezdí Veľký pes), príp. neživých predmetov (Vlasy Bereniky). Symbol zmŕtvychvstania je obsiahnutý v mýte o bájnom vtákovi Fénixovi, prastarú predstavu o zomierajúcej a znova ožívajúcej prírode vysvetľujú mýty o božstvách vegetácie (Adonis, Persefona), pôvod mystérií súvisí s kultom Demetry (→ eleuzínie), príp. s kultom Dionýza Zagrea (→ orfizmus).

Významným súhrnom gréckych mýtov od vzniku bohov po jednotlivých héroov je cyklický epos, ktorého súčasťou je o. i. trójsky cyklus o udalostiach trójskej vojny, o jej hrdinoch (Aias, Achilles, Patroklos, Filoktétés, Paris, Priamos, Hekaba, Andromacha, Kasandra), o ich dlhotrvajúcom návrate do vlasti (Agamemnón, Menelaos, Odyseus), o osudoch zachránených Trójanov (Aeneas, Anténór). Tébsky cyklus Potomkovia (Epigonoi) sleduje osudy synov hrdinov tébskej výpravy (zaznamenanej Aischylom: Siedmi proti Tébam, Hepta epi Thébas). Prvky poverčivosti sa prejavili v príbehu o Gorgóne Medúze (pohľad na jej tvár vyvolával skamenenie), viera v mágiu a čarodejníctvo v mýtoch o Kirké a Medei, príp. o čiapke, ktorá robila Persea neviditeľným (tak ako Háda jeho prilba), čarovnými bylinami spôsobili Odyseovým druhom stratu pamäti Lótofagovia. K ďalším motívom patria napr. moc čarovnej lýry (Amfión, Hermés, Orfeus), omamný spev (Sirény), vernosť (Penelopa) spojená s vrúcnou láskou (Hektor a Andromacha), zvedavosť vyvolávajúca nešťastie (Pandórina skrinka), chamtivosť (Midas), zmrzačenie (Bellerofontés) a smrť vyvolaná vlastnou pýchou (Nioba) či nerozvážnosťou (Faethon, Ikaros), zlá macocha (nová Athamantova manželka Inó, pred ktorou utiekli Nefeline deti Frixos a Hellé) a sudičky (Moiry). Nechýbajú obri (Hekatoncheirovia, Laistrygóni, Kyklopi, z nich známy Polyfémos), dvojhlavý (Orthros) či trojhlavý pes (Kerberos), hady, draky (Pytón, Tyfón), víly (nymfy) lesov (dryády), mora (ókeanidy, néreidy), horských dolín (oready) a prameňov (najády), múzy, strašidlá: upíry (Lamia, Kéry), krvilačné vtáky (u Hérodota grécky pojem strix), strigy živiace sa ľudským mäsom (Empusa), príšery zložené z rôznych častí zvierat (Chiméra, gryf) či kombinované s ľudskou podobou (Sfinga, Echidna, Harpye, Sirény, Minotauros, kentauri) a i. obludy (Skylla, Charybda, Kétó). Pozostatky totemizmu badať v obrazoch ďalších božských bytostí so zvieracou podobou (Pan s kozími nohami, satyrovia), ako aj v epitetách bohov (sovooká Aténa, volooká Héra). Spomienky na matriarchát sa zachovali v mýte o Amazonkách.

Výklad gréckej mytológie sa u gréckych historikov a filozofov značne líšil. Racionalistickú kritiku gréckej mytológie zastával Xenofanés z Kolofónu, neskôr Platón, ako aj kynici. Názor o zbožštení historických osôb zastával Euhemer (→ euhemerizmus).

Grécka mytológia sa stala základom rímskej mytológie (interpretatio Romana). Všeobecne rozšírený systém gréckych bohov a héroov prevzali básnici klasického (zlatého) obdobia rímskej literatúry (Ovídius, Vergílius, Propertius), mytologické námety boli pestované aj v striebornom období (tragédie Senecu Ml.), ako aj v neskorom období rímskej literatúry (Apuleius, Claudianus).

Približne od obdobia renesancie vplývala grécka mytológia na európsku literatúru a umenie