Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 41 z celkového počtu 41 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

glukagón

glukagón [gr.] — polypeptidový hormón obsahujúci 29 aminokyselinových jednotiek, syntetizovaný v A bunkách Langerhansových ostrovčekov podžalúdkovej žľazy; relatívna molekulová hmotnosť 3 485. Vyznačuje sa konformačnou premenlivosťou. Syntéza prebieha v medzistupňoch, ktorými sú preproglukagón (180 aminokyselín) a proglukagón (69 aminokyselín). Časť glukagónu môže vznikať i z enteroglukagónu v sliznici tráviaceho traktu (gastrointestinálny hormón). Vo všeobecnosti má glukagón opačný účinok ako inzulín (mobilizuje zásoby energie a pôsobí glykogenolyticky, glukoneogeneticky, lipolyticky a ketogeneticky). Najdôležitejšími fyziologickými podnetmi na sekréciu glukagónu sú hypoglykémia, príjem proteínovej potravy, fyzická záťaž a stresové situácie.

glukoneogenéza

glukoneogenéza [gr.] — tvorba ᴅ-glukózy v rastlinnom alebo v živočíšnom organizme z aminokyselín a z nesacharidových prekurzorov, ako sú pyruvát (sodná alebo draselná soľ kyseliny pyrohroznovej), glycerol a i. V živočíšnom organizme prebieha najmä v pečeni a v obličkách, a to v závislosti od požiadaviek organizmu. V pečeni sa syntetizuje z kyseliny mliečnej vznikajúcej v procese glykolýzy vo svalových bunkách a z glycerolu vznikajúceho pri rozklade lipidov. Slúži na udržiavanie potrebnej hladiny glukózy v krvi v podmienkach, v ktorých je zásoba glukózy uloženej v glykogéne nedostatočná (napr. pri hladovaní alebo pri intenzívnej fyzickej námahe). V normálnych podmienkach si organizmus zabezpečuje potrebné množstvo glukózy z potravy, pri jej zvýšenej spotrebe sa musí syntetizovať z iných látok (aktivuje sa glukoneogenéza), pretože je jediným zdrojom energie pre erytrocyty a hlavným zdrojom energie pre nervové bunky; glukoneogenéza je životne dôležitá pre činnosť mozgu, ktorý glukózu primárne využíva ako zdroj energie (v bežných podmienkach mozog dospelého človeka využíva až 75 % celkovej dennej spotreby glukózy). Regulácia glukoneogenézy sa uskutočňuje metabolitmi, pri ktorých sa uplatňujú regulačné enzýmy glykolýzy, ako aj pôsobením hormónov kôry nadobličiek (glukokortikoidov), ktoré počas hladovania indukujú proces glukoneogenézy v pečeni. V periférnych tkanivách inhibujú proteosynézu, čo vyvoláva zvýšené uvoľňovanie aminokyselín; následkom toho sa u hladujúceho jedinca zvyšuje glukoneogenéza z aminokyselín. Podpornú úlohu plní i hormón glukagón na rozdiel od inzulínu, ktorý proces glukoneogenézy inhibuje.

glukóza

glukóza [gr.], dextróza, hroznový cukor — šesťuhlíkatý monosacharid, aldohexóza (→ monosacharidy). Bezfarebná kryštalická látka sladkej chuti, ľahko rozpustná vo vode. Existuje vo dvoch enantiomérnych formách ako ᴅ-glukóza a ʟ-glukóza. Voľná ᴅ-glukóza sa v prírode nachádza v mede, hrozne a inom ovocí, s ᴅ-fruktózou vytvára sacharózu, tvorí súčasť oligosacharidov, polysacharidov (škrob, celulóza), glykozidov, glykoproteínov a i. Získava sa kyslou alebo enzýmovou hydrolýzou sacharózy alebo škrobu, preto sa niekedy nazýva aj škrobový alebo zemiakový cukor. V potravinárstve sa pridáva najmä do ovocných a kolových sirupov a nealkoholických nápojov (chuťová zložka, prípadne zahusťovacia a textúrotvorná látka) väčšinou ako invertný cukor alebo glukózový sirup. Je surovinou na prípravu ᴅ-fruktózy a alkoholických cukrov ᴅ-glucitolu a ᴅ-manitolu a významnou surovinou na výrobu liehu.

Ako koncový produkt metabolizmu sacharidov pri živočíchoch a u človeka sa ᴅ-glukóza tvorí trávením sacharidov, glukoneogenézou a konverziou glykogénu v pečeni. V tele sa ukladá vo forme glykogénu. Glukóza predstavuje hlavný a preferovaný zdroj energie pre mnohé tkanivá ľudského organizmu (pre mozog a červené krvinky je dokonca jediným zdrojom energie). Vo voľnej forme je stálou súčasťou krvi a tkanivových tekutín. V krvi sa nachádza 25 – 35 mmol glukózy, čo je asi 0,08 – 1 % jej celotelových zásob. Koncentrácia glukózy v krvi je jednou zo životne dôležitých hodnôt vnútorného prostredia organizmu, je pomerne stála a fyziologicky sa pohybuje v rozmedzí 3,1 – 5,6 mmol/l (→ glykémia). Je výslednicou príjmu glukózy potravou, prípadne tvorby glukózy či jej uvoľňovania (z glykogénu) na jednej strane a jej čerpania tkanivami na druhej strane. Na regulácii metabolizmu a koncentrácie glukózy v krvi sa podieľajú najmä hormóny podžalúdkovej žľazy (inzulín a glukagón), adenohypofýzy (adrenokortikotropný hormón a tyreotropný hormón), drene a kôry nadobličiek (adrenalín a glukokortikoidy) a hormón štítnej žľazy (tyroxín). Glukóza sa v medicíne používa ako podstatná zložka umelej výživy v infúziách.

glutatión

glutatión [lat.], N-(N-ʟ-γ-glutamyl-ʟ-cysteinyl)glycín — tripeptid zložený z kyseliny glutámovej, cysteínu a glycínu. Bezfarebná kryštalická látka rozpustná vo vode a v zriedenom etanole; teplota topenia 195 °C. V prírode najrozšírenejšia nízkomolekulová tiolová zlúčenina, vyskytuje sa prakticky vo všetkých živých bunkách vo dvoch formách: redukovanej GSH a oxidovanej GSSG. Koncentrácia glutatiónu v bunke je 0,1 – 10 mmol/l a je exportovaný aj do extracelulárneho priestoru. Glutatión je súčasťou systému, pomocou ktorého si bunka zabezpečuje stabilitu svojho oxidačno-redukčného potenciálu, uplatňuje sa ako koenzým pri rôznych oxidačno-redukčných reakciách: pri odbúravaní peroxidov a voľných radikálov, čím pred týmito reaktívnymi látkami chráni membránové lipidy (antioxidačný účinok), pri detoxikácii škodlivých látok (→ biotransformácia), pri tvorbe a udržiavaní disulfidových väzieb v proteínoch a pri transporte aminokyselín cez bunkové membrány. Dostatočné množstvo redukovaného glutatiónu v bunkách zabezpečuje enzým glutatiónreduktáza.

glyceridy

glyceridy [gr.] — staršie, ale zaužívané označenie esterov glycerolu s karboxylovými kyselinami s dlhým uhľovodíkovým reťazcom (mastné kyseliny), najmä s kyselinou palmitovou, steárovou a olejovou (→ acylglyceroly, lipidy). Podľa počtu esterifikovaných hydroxylových skupín glycerolu so rozlišujú monoglyceridy (monoacylglyceroly), diglyceridy (diacylglyceroly) a triglyceridy (triacylglyceroly).

glykemická krivka

glykemická krivka — grafické sledovanie glykémie po jednorazovom podaní glukózy nalačno (orálny glukózový tolerančný test).

glykolipidy

glykolipidy [gr.] — zložené lipidy obsahujúce jeden alebo viac monosacharidových zvyškov (najčastejšie ᴅ-galaktózu, zriedkavejšie ᴅ-glukózu, prípadne iné cukry) viazaných glykozidovou väzbou na lipidovú časť (ceramid, sfingozín, deriváty glycerolu). Patria k nim cerebrozidy a glykosfingolipidy, ku ktorým sa zaraďujú aj gangliozidy.

glykolýza

glykolýza [gr.] —

1. základný metabolický cyklus rozkladu glukózy, séria reakcií premieňajúcich ᴅ-glukózu na pyruvát (sodnú alebo draselnú soľ kyseliny pyrohroznovej) bez spotrebúvania kyslíka, pričom sa uvoľňuje energia, ktorá sa viaže v molekule adenozíntrifosfátu (ATP). Sacharidy (pentózy, hexózy) a polysacharidy (v prvom stupni sa tiež štiepia na monosacharidy) sa premieňajú na trojuhlíkaté molekuly (triózy), ktoré sa ďalej oxidujú a podľa enzýmovej výbavy buniek a podmienok rastu sa menia na konečné produkty: v aeróbnych organizmoch sa premieňajú v citrátovom cykle a dýchacom reťazci až na oxid uhličitý a vodu, pričom v nadväzujúcom procese oxidačnej fosforylácie sa na jednu molekulu glukózy celkovo získa až 36 molekúl ATP. V anaeróbnych podmienkach, napr. vo svaloch pri dlhotrvajúcej fyzickej námahe, sa z pyruvátu vytvára laktát (soľ kyseliny mliečnej; svalová glykolýza), alebo anaeróbne organizmy (napr. kvasinky) premieňajú pyruvát na etanol v procese kvasenia (alkoholová glykolýza; → alkoholové kvasenie, → fermentácia). Celkový energetický zisk pri rozklade jednej molekuly glukózy sú 2 molekuly ATP. Reakcie glykolýzy sú katalyzované 11 enzýmami a s výnimkou troch sú všetky reverzibilné, čo sa využíva v glukoneogenéze pri syntéze glukózy a zásobných sacharidov buniek (glykogén, trehalóza). Z energetického hľadiska je glykolýza málo efektívny proces (51 % vzhľadom na spotrebovaný substrát) v porovnaní s oxidačnou fosforyláciou;

2. špeciálny prípad alkoholýzy (→ reesterifikácia), pri ktorej štiepenie chemickej väzby a následná výmena alkoxyskupiny nastáva účinkom dvojsýtneho alkoholu (glykolu). Glykolýza sa uplatňuje napr. pri spracovaní polyuretánového odpadu, z ktorého sa pôsobením dietylénglykolu pri zvýšených teplotách a pôsobením katalyzátorov získavajú pôvodné suroviny – diizokyanáty a polyalkoholy.

glykozúria

glykozúria [gr.] — prítomnosť glukózy v moči. Najčastejšie sa vyskytuje pri cukrovke (diabetická glykozúria) a v 90 % prípadov je spojená s hyperglykémiou. Nediabetická glykozúria sa vyskytuje vtedy, ak je výsledok orálneho glukózového tolerančného testu negatívny. Môže byť trojakého druhu: 1. fyziologická glykozúria, ktorá vzniká vtedy, keď glomerulárna filtrácia glukózy prekročí maximálnu schopnosť tubulov resorbovať glukózu z primárneho moču; 2. glykozúria v gravidite je následkom zvýšenej glomerulárnej filtrácie a zníženej tubulárnej reabsorpcie glukózy (vyskytuje sa u 10 – 15 % tehotných žien); 3. renálna glykozúria, ktorá vzniká pri normálnom obličkovom prahu glykémie; vyskytuje sa pri vrodenej poruche transportu glukózy v tubuloch alebo pri nefrotickom syndróme, v gravidite alebo pri Fanconiho syndróme.

glyoxylát

glyoxylát [gr.] — soľ kyseliny glyoxylovej (kyseliny oxoetánovej); v živých organizmoch takmer výlučne sodná alebo draselná soľ. Vzniká v glyoxyzómoch rastlín a v niektorých mikroorganizmoch pôsobením enzýmu izocitrátlyázy a je dôležitým medziproduktom glyoxylátového cyklu.

Gmelin, Johann Friedrich

Gmelin, Johann Friedrich, 8. 8. 1748 Tübingen – 1. 11. 1804 Göttingen — nemecký lekár a prírodovedec, otec L. Gmelina, synovec J. G. Gmelina. Od 1773 profesor filozofie a medicíny na univerzite v Göttingene, od 1778 aj chémie, botaniky a mineralógie. Autor prác Všeobecné dejiny jedov (Allgemeine Geschichte der Gifte, 1776 – 77, 3 zväzky), Úvod do farmácie (Einleitung in die Pharmacie, 1781) a Dejiny chémie (Geschichte der Chemie, 3 zväzky, 1797 – 99).

gnathion

gnathion [-tion; gr.], skr. gn — antropometrický bod nachádzajúci sa na sánke, najnižší a najviac vyčnievajúci bod na povrchu sánky.

gnathopody

gnathopody [-to-; gr.] — prvé dva páry jednovetvových končatín kôrovcov z radu rôznonôžky (Amphipoda) s rozšíreným koncovým článkom a so stavbou odlišnou od zvyšných piatich párov. Nachádzajú sa na hrudných článkoch; vyskytujú sa napr. pri rode krivák (Gammarus).

gnóthi seauton

gnóthi seauton [gr.] — poznaj sám seba. Nápis (v adónskom verši) na Apolónovom chráme v Delfách prisudzovaný jednému z tzv. siedmich gréckych mudrcov, pravdepodobne Táletovi z Miléta, príp. Cheilónovi (Chilónovi) zo Sparty. Latinská literatúra pozná tento výrok ako nosce te ipsum.

Godefroy z Bouillonu

Godefroy z Bouillonu [godfrua bujo-], aj Godefroi z Bouillonu, Gottfried IV. z Bouillonu, okolo 1060 – 18. 7. 1100 Jeruzalem — dolnolotrinský vojvoda (od 1089), syn Eustacha II. z Boulogne (†1093), synovec Godefroya III. Hrbatého, brat Balduina I. z Boulogne. Po strýkovej smrti zdedil Dolné Lotrinsko (1076), počas bojov o investitúru bol však cisárom Henrichom IV. zosadený a léno získal až 1089. Po výzve pápeža Urbana II. v Clermonte (1095) zorganizoval spolu s bratmi Balduinom (I.) z Boulogne a Eustachom (III.) prvú križiacku výpravu (1096 – 99) do Svätej zeme, ktorej sa zúčastnilo asi 20-tis. mužov. Spolu s bratom Balduinom bol 1098 spoluzakladateľom Edesského grófstva. V Konštantínopole rokoval s byzantským cisárom Alexiom I. Komnénom, ktorý musel prisahať, že ho uzná za lénneho pána všetkých dobytých území v Malej Ázii. R. 1098 porazil seldžuckých Turkov pri Antiochii, 1099 sa podieľal na dobytí Jeruzalema, odmietol však korunu jeruzalemského kráľa a prijal len titul Ochranca Božieho hrobu. R. 1099 porazil egyptského sultána pri Aškelone. V povestiach figuroval ako ideál kresťanského rytiera.

Gödelove vety o neúplnosti

Gödelove vety o neúplnosti

1. prvá Gödelova veta o neúplnosti — tvrdenie, podľa ktorého každá neprotirečivá axiomatická teória obsahujúca elementárnu aritmetiku je neúplná, t. j. existuje taký výrok v jazyku tejto teórie, ktorý nie je v rámci tejto teórie rozhodnuteľný, t. j. ani on, ani jeho negácia nie sú v tejto teórii dokázateľné. Táto neúplnosť je fundamentálna – nedá sa odstrániť pridaním dodatočných axióm, pretože aj v jazyku takejto rozšírenej teórie sa dá sformulovať nový nerozhodnuteľný výrok;

2. druhá Gödelova veta o neúplnosti — tvrdenie o nemožnosti dôkazu neprotirečivosti teórie daného typu len prostredníctvom jej vnútorného deduktívneho aparátu.

Gödelove vety o neúplnosti znamenali stroskotanie Hilbertovho programu formalizmu v základoch matematiky, pretože dokázali poznávaciu obmedzenosť axiomatickej metódy. Nazvané podľa K. Gödela, ktorý ich 1931 sformuloval a dokázal.

godesberské rokovania

godesberské rokovania — rokovania medzi nemeckým kancelárom A. Hitlerom a britským premiérom A. N. Chamberlainom, ktoré sa konali 22. – 24. 9. 1938 v Bad Godesbergu a nadväzovali na ich predchádzajúce stretnutie v Berchtesgadene (→ berchtesgadenské rokovania). Boli súčasťou tzv. mníchovskej krízy, ktorú tvoril aj medzinárodný nátlak na pripojenie československých pohraničných území k Nemeckej ríši. Počas godesberských rokovaní Hitler zvýšil ultimatívne požiadavky voči ČSR (okamžité obsadenie jej pohraničného územia, splnenie aj maďarských a poľských územných nárokov), preto Chamberlain rozhovory prerušil. Ďalšie kolo rokovaní sa konalo v Mníchove a jeho výsledkom bolo 29. 9. 1938 podpísanie Mníchovskej dohody.

Godolphin, Sidney

Godolphin [-fin], Sidney, gróf, 15. 6. 1645 Godolphin Hall (Cornwall) – 15. 9. 1712 Saint Albans — anglický a britský politik. Dlhoročnú kariéru začal 1662 na dvore kráľa Karola II., kde zastával niekoľko dôležitých finančných a politických úradov. Po Slávnej revolúcii (1688) si ako obratný finančník získal dôveru nového kráľa Viliama III. Oranžského napriek tomu, že udržiaval kontakty s agentmi jakobitov v exile (prívržencov návratu kráľa Jakuba II. na trón). Počas vlády kráľovnej Anny pôsobil 1702 – 10 ako lord strážca pokladu. Zaslúžil sa o stabilizáciu finančných záležitostí krajiny a podieľal sa na tzv. finančnej revolúcii (zavedenie štátneho dlhu 1693, založenie Anglickej banky 1694). Patril k trom popredným ministrom kráľovského dvora a ako predák novovytvorenej strany toryovcov viedol celú britskú politiku. R. 1707 mal významný podiel na prijatí zákona o politickej únii Škótska a Anglicka, na základe ktorého sa začal používať názov Veľká Británia. Zabezpečením finančných prostriedkov umožnil Veľkej Británii účasť na vojne o španielske dedičstvo (1701 – 15), ktorá sa však stávala čoraz nepopulárnejšou. Napriek dlhoročnej priazni ho kráľovná Anna 1710 zo štátnych služieb prepustila.

Godoy, Manuel de

Godoy [-doj], Manuel de, vlastným menom Manuel de Godoy y Álvarez de Faria Ríos Sánchez Zarzosa, vojvoda de Alcudia y de Succa (od 1792), 12. 5. 1767 Castuera (Badajoz) – 4. 10. 1851 Paríž — španielsky politik. Pochádzal zo starého, ale schudobneného šľachtického rodu. R. 1784 vstúpil do kráľovskej osobnej stráže a stal sa obľúbencom budúcej kráľovnej Márie Lujzy Parmskej. Po nástupe jej manžela Karola IV. na španielsky trón (1788) bol povýšený na poľného maršala a 1792 sa stal prvým ministrom. Bol predstaviteľom osvietenského absolutizmu, jeho zahraničná politika však bola spočiatku namierená proti revolučnému Francúzsku. S vládou francúzskeho Direktória však uzatvoril 22. 7. 1795 Bazilejský mier (dostal titul Príncipe de la Paz, knieža mieru), ktorým spolu so zmluvou zo San Ildefonsa (1796) priviedol Španielsko k spojenectvu s Francúzskou republikou, a tým aj k sporu s Veľkou Britániou. R. 1801 dal španielske loďstvo do služieb Napoleonovej armády a velil španielskemu vojsku pri invázii do Portugalska (tzv. pomarančová vojna). Španielsko-francúzske spojenectvo a stratová vojna so Spojeným kráľovstvom vyvrcholili porážkou a zničením španielskeho loďstva pri Trafalgare (1805). R. 1807 Godoy podpísal s Napoleonom I. Bonapartom zmluvu z Fontainebleau o rozdelení obsadeného Portugalska, ktorého juh (Algarve) mal Godoy získať pre seba ako samostatné kráľovstvo. Po obsadení Španielska francúzskymi oddielmi bol ľudovým aranjuezským povstaním v máji 1808 zvrhnutý a donútený odísť do exilu.

God Save the King (Queen)

God Save the King (Queen) [sejv d kvín; angl.], Boh ochraňuj kráľa (kráľovnú) — kráľovská a národná hymna Spojeného kráľovstva. Pôvodne vlastenecká pieseň, autor jej textu aj nápevu je anonymný, podľa výskumov je ním však pravdepodobne básnik a skladateľ Henry Carey (*1687, †1743). K všeobecnému rozšíreniu piesne prispelo vytlačenie jej textu 1745 v Gentleman’s Magazine (bez uvedenia autora) a hudby v antológii Thesaurus Musicus, zároveň ju uvádzali vo svojich predstaveniach londýnske divadlá. Pieseň sa začala čoskoro spievať pri kráľovských ceremóniách a od 1825 bola považovaná za národnú hymnu (jej používanie však nikdy nebolo proklamované žiadnym parlamentným alebo kráľovským aktom).

Melódia hymny prenikla aj do kontinentálnej Európy a do USA. Veľkú popularitu si získala najmä v Nemecku, kde sa s textom Heil Dir im Siegerkranz neskôr stala bývalou nemeckou národnou hymnou. S textom Oben am jungen Rhein je národnou hymnou Lichtenštajnska. Prvky melódie sa objavili aj v hudobných dielach C. M. von Webera, G. F. Händla a L. van Beethovena.

Godunov, Boris Fiodorovič

Godunov, Boris Fiodorovič, okolo 1552 – 23. 4. 1605 Moskva — ruský cár (od 1598), švagor cára Fiodora I. Ivanoviča. Pochádzal zo starého ruského rodu tatárskeho pôvodu, ktorý sa v 14. stor. presídlil z územia Zlatej hordy na územie Moskovského kniežatstva. Kariéru začal v službách Ivana IV. Hrozného. R. 1571 sa oženil s dcérou cárovho obľúbenca Grigorija Lukianoviča Maľutu Skuratova (†1573) Máriou, čím sa posilnila jeho pozícia na dvore. Od 1580 bola jeho sestra Irena vydatá za cároviča Fiodora, pričom bol Godunov povýšený do bojarského stavu. Cár Ivan IV. Hrozný ho pred svojou smrťou vymenoval za jedného z regentov svojho syna a následníka trónu Fiodora, ktorý bol mentálne nespôsobilý vládnuť. Po smrti spoluregenta Nikitu Romanoviča 1584 a po potlačení sprisahania bojarov a metropolitu Dionýzia sústredil Godunov vo svojich rukách takmer neobmedzenú moc. Jeho najvýznamnejším vnútropolitickým činom bolo vydanie tzv. ukazu (1587), nariadenia, ktorým sa poddaným zakazovalo sťahovať od jedného pána k druhému a ktoré ich pripútalo k pôde, čo v konečnom dôsledku znamenalo upevnenie samoderžavia. R. 1589 zriadením Moskovského patriarchátu zabezpečil nezávislosť ruskej cirkvi od Konštantínopolského patriarchátu. Jeho zahraničná politika bola mierová a prezieravá, bránil krajinu pred nájazdmi Tatárov, 1595 získal v bojoch so Švédmi mestá stratené za predošlej vlády. Oslobodením od cla podnecoval aktivity anglických obchodníkov na ruskom území. Zaslúžil sa o výstavbu miest (Samara, Caricyn – dnes Volgograd, Saratov a i.) a pevností v severovýchodnej a juhovýchodnej oblasti ríše. Cestu k trónu mu ešte viac uvoľnila náhla smrť cároviča Dimitrija (1591), najmladšieho syna Ivana IV. Hrozného, za ktorú bol podľa všeobecnej mienky zodpovedný. Po smrti bezdetného cára Fiodora I. Ivanoviča (1598) bol krajinským snemom (zemskij sobor) konečne zvolený a následne korunovaný za ruského cára. Ako prvý cár si uvedomil kultúrnu zaostalosť Ruska oproti Západu, a preto sa usiloval pritiahnuť do krajiny zahraničných vzdelancov a, naopak, vysielal mladých Rusov študovať mimo ríše. Pestoval priateľské vzťahy so Škandináviou a sobášnou politikou s inými kráľovskými rodmi zvyšoval urodzenosť vlastného rodu. V období jeho panovania sa začala kolonizácia Sibíri a juhoruských oblastí, boli posilnené ruské pozície na Kaukaze a v Zakaukazsku. Godunov bol známy chorobnou podozrievavosťou k ľuďom zo svojho okolia a strachom z možných uchádzačov o trón. V úsilí oslabiť moc bojarov poslal členov romanovovského rodu do vyhnanstva, založil rozsiahlu sieť informátorov a tvrdo perzekvoval všetkých podozrivých zo zrady. Týmito opatreniami si ešte viac znepriatelil veľkú časť šľachty, ktorá začala podporovať nového uchádzača o trón Dimitrija (Lžidimitrij I.) vyhlasujúceho sa za najmladšieho syna Ivana IV. Hrozného. Pri obrane Moskvy pred jeho vojskami Godunov náhle zomrel, po ňom nastúpil na trón jeho jediný syn Fiodor II., onedlho bol však zavraždený. Krajina tak upadla do obdobia poznačeného násilnými zmenami vlády, zahraničnou intervenciou, občianskymi vojnami a sociálnym chaosom (tzv. smutné časy).

V ruskej literatúre život Godunova spracoval A. S. Puškin v dráme Boris Godunov (1825) a A. K. Tolstoj v diele Cár Boris (1870). Námet hudobne spracoval M. P. Musorgskij v opere Boris Godunov (1874).

Goerdeler, Carl Friedrich

Goerdeler [gör-], Carl Friedrich, 31. 7. 1884 Schneidemühl, dnes Pita, Poľsko – 2. 2. 1945 Berlín — nemecký konzervatívny politik, odporca A. Hitlera. Ako vyštudovaný právnik a ekonóm sa venoval komunálnej politike, v ktorej od 1920 zastupoval Nemeckú nacionálnu ľudovú stranu (DNVP). V tom istom roku sa stal druhým starostom Königsbergu (dnes Kaliningrad) a 1930 – 37 pôsobil ako starosta Lipska. Od 1933 ho morálne znechutenie a výhrady k hospodárskej politike štátu postupne odpútavali od nacizmu. R. 1937 sa vzdal postu lipského starostu a začal okolo seba sústreďovať konzervatívnych odporcov Hitlera, pričom nadviazal kontakty aj s nespokojnými generálmi sústredenými okolo L. Becka. Sprisahanci plánovali už od porážky pri Stalingrade (dnes Volgograd) štátny prevrat, ktorým chceli odstrániť Hitlera a uzavrieť separátny mier so západnými Spojencami. V rekonštruovanom Nemecku sa Goerdeler mal stať kancelárom. Plány sa vojensko-občianskemu odbojovému zoskupeniu takmer podarili pri atentáte na vodcu 20. 7. 1944. Po jeho neúspechu prešiel Goerdeler do ilegality, na území Poľska bol však zatknutý, odsúdený na smrť a v berlínskej väznici Plötzensee obesený.

Goethals, George Washington

Goethals [gétels], George Washington, 29. 6. 1858 Brooklyn, dnes súčasť New Yorku – 21. 1. 1928 New York — americký dôstojník a inžinier. Od 1880 inštruktor vojenskej akadémie vo West Pointe. Ako dôstojník Zboru inžinierov armády USA získal cenné skúsenosti pri výstavbe kanálov a pevností. R. 1907 bol prezidentom T. Rooseveltom vymenovaný za šéfa a hlavného inžiniera Komisie Panamského prieplavu, po otvorení prieplavu (15. 8. 1914) prezidentom W. Wilsonom za prvého guvernéra Panamského prieplavového pásma (do 1917).

golfe

golfe [golf; gr. > fr.] — záliv, zátoka.

Golfský prúd

Golfský prúd — systém teplých morských prúdov v severnej časti Atlantického oceána. Najdlhší, najväčší a najsilnejší tok teplej vody vo svetovom oceáne. Za oblasť vzniku Golfského prúdu sa pôvodne považovalo Karibské more a Mexický záliv (názov Golfský prúd pochádza zo španielskeho pomenovania Mexického zálivu Golfo de México) a v tradičnom chápaní je jeho začiatok iniciovaný účinkom Yucatánskeho prúdu a Floridského prúdu a posilňovaný Antilským prúdom.

Podľa väčšiny súčasných oceánografov je za začiatok Golfského prúdu považovaný Floridský prúd prúdiaci južne od Floridy. Vlastný Golfský prúd smeruje od Floridského prielivu na sever a severovýchod, pokračuje pozdĺž brehov Severnej Ameriky k mysu Hatteras, odkiaľ smeruje na východ a severovýchod, vzďaľuje sa od pobrežia, rozširuje sa asi na 150 km, priberá teplé, na soli bohaté a na živiny chudobné vody z oblasti Sargasového mora, je veľmi zreteľný až po ostrov Newfoundland, v ktorého blízkosti sa na dlhom a hlbokom fronte (tzv. Cold Wall – chladný val) stýka s chladnými, na živiny bohatými a menej slanými vodami Labradorského prúdu a Východogrónskeho prúdu (významný rybolovný región, v dôsledku častých hmiel nebezpečný pre námornú dopravu). Asi na 40° západnej zemepisnej dĺžky sa Golfský prúd spája so Severoatlantickým prúdom, pokračuje pod jeho názvom (často sa však používa vžité označenie Golfský prúd) a smeruje pozdĺž západného pobrežia Írska a Škótska k severnému pobrežiu Nórska. Jeho prúdenie už nie je také kompaktné, časté sú postranné víry, meandre, protiprúdy a po stranách vytekajúce prúdy, na juh a juhovýchod smerujú jeho vetvy Kanársky prúd a Portugalský prúd, na sever Irmingerov prúd, na severovýchod Nórsky prúd.

Rýchlosť Golfského prúdu pri východe z Floridského prielivu je 8 – 9 km/h, na otvorenom oceáne asi 40 km za deň; pri myse Hatteras je Golfským prúdom prenášaných viac ako 55 mil. m3/s vodnej masy, pri pobreží Spojeného kráľovstva 7 mil. m3/s, maximálne 150 mil. m3/s. Spolu so Severoatlantickým prúdom Golfský prúd výrazne otepľuje severozápadné pobrežie Európy; počas celého priebehu majú vody Golfského prúdu vyššiu teplotu ako okolité vody (pri myse Hatteras o 3 °C, medzi Veľkou Britániou a Islandom o 7 – 9 °C). Otepľujúci účinok sa prejavuje najmä v zime (Nórske more a Barentsovo more takmer nezamŕzajú) a má vplyv i na atmosféru, v jeho dôsledku sa zvyšuje výpar, ktorý ovplyvňuje výšku zrážok v Európe a cyklonálnu cirkuláciu ovzdušia.

Ako prvý opísal Golfský prúd v roku 1513 španielsky navigátor a bádateľ Juan Ponce de León, ktorý ho označil za povrchové prúdenie vody v Atlantickom oceáne, podľa iných zdrojov vedel o jeho existencii už K. Kolumbus (svedčia o tom zápisy v jeho denníku). Prvú mapu západnej časti Atlantického oceána, na ktorej vyznačil smer Golfského prúdu, zostavil v roku 1678 taliansky jezuita Athanasius Kircher. Na mapách zo 17. a z 18. stor. bol Golfský prúd zobrazovaný ako niekoľko 100 km široký prúd plynúci ako široká rieka v mori smerom k Azorám. Systematický prieskum Golfského prúdu sa začal v roku 1844 v USA, prvú mapu Golfského prúdu pre navigátorské potreby zostrojil v roku 1786 B. Franklin. K jeho poznaniu významne prispeli v 30. rokoch 20. stor. bádania Oceánografického inštitútu v Massachusetts, v súčasnosti umožňuje monitoring celého systému Golfského prúdu družicový prieskum.

goliáš

goliáš [vl. m.], Goliathus — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď skarabeusovité. Má zavalité, do 12 cm dlhé telo, samce na hlavách vidlicovitý výbežok. Larvy sa vyvíjajú v práchnivejúcich stromoch, dospelé jedince sa vyskytujú na kvetoch tropickej Afriky. Patrí sem okolo 10 druhov, napr. matne čiernobiely, do 10,5 cm dlhý goliáš kráľovský (Goliathus regius), ktorý sa vyskytuje v Ghane, a do 11 cm dlhý goliáš strakatý (Goliathus giganteus) s tmavočervenohnedými krovkami a čiernym štítom s bielym pásikom, ktorý sa vyskytuje v rovníkovej Afrike, a v súčasnosti je najťažším (až 100 g) známym, ale aj napriek tomu dobre lietajúcim chrobákom na svete.

Golicyn, Boris Alexejevič

Golicyn, Boris Alexejevič, 30. 7. 1654 – 29. 10. 1714 kláštor Floriščeva pustyň — ruský politik. Vychovávateľ Petra I. Veľkého, jeden z najvplyvnejších činiteľov Ruska v začiatočnom období jeho vlády. R. 1690 povýšený na bojara, spolu s L. K. Naryškinom spravoval vnútorné záležitosti ríše. S Petrom I. Veľkým sa zúčastnil 1694 – 95 cesty po Bielom mori, 1695 – 96 azovskej výpravy proti Turkom. Počas cárovej zahraničnej cesty 1697 – 98 bol členom triumvirátu spravujúceho ríšu. Pre nezvládnutie povstania v Astrachánskej provincii, ktorej bol správcom, upadol 1705 do nemilosti a svoj život dožil v kláštore.

Golicyn, Dmitrij Michajlovič

Golicyn, Dmitrij Michajlovič, knieža, 13. 6. 1665 – 25. 4. 1737 Petrohrad — ruský politik. R. 1711 – 19 generálny guvernér Kyjeva, od 1719 senátor, 1719 – 22 prezident Komorského kolégia. Po smrti Petra I. Veľkého 1726 – 30 člen Najvyššej tajnej rady, po smrti Petra II. podporil ako vodca šľachtickej oligarchie nástupníctvo Anny Ivanovny, ktorá mala vládnuť konštitučne. Po jej vyhlásení sa za samovládkyňu sa utiahol na svoje majetky, 1736 bol však uväznený a postavený pred súd, ktorý ho odsúdil na trest smrti.

Golicyn, Nikolaj Dmitrijevič

Golicyn, Nikolaj Dmitrijevič, knieža, 12. 4. 1850 Porečie, Moskovská oblasť – 2. 7. 1925 Petrohrad — ruský politik. R. 1885 – 1903 postupne archangeľský, kalužský a tverský guvernér, od 1903 senátor. Od 1911 aktívny pracovník Červeného kríža, počas 1. svetovej vojny mu bola zverená sociálna práca medzi vojnovými zajatcami, od 1915 predseda komisie na pomoc ruským vojakom. R. 1915 – 17 člen Hospodárskej rady (frakcia pravých), patril k obľúbencom cárovnej Alexandry Fiodorovny. Bol posledným ministerským predsedom cárskeho Ruska (9. 1. – 12. 3. 1917). Na začiatku nepokojov koncom februára 1917 publikoval cárov dekrét rozpúšťajúci parlament (Štátnu dumu, → duma). Spolu so svojím kabinetom rezignoval v čase cárovej neprítomnosti. Faktické mocenské vákuum vytvorilo vhodné podmienky na nasledujúcu revolúciu a uchopenie moci dočasnou vládou na čele s G. J. Ľvovom (→ Februárová revolúcia). Golicyn odišiel z politického života, 1920 – 24 dvakrát väznený, 1925 opäť zatknutý a potom zastrelený.

Golicyn, Vasilij Vasilievič

Golicyn, Vasilij Vasilievič, knieža, okolo 1644 Moskva – 2. 5. 1714 Pinega, Archangeľská oblasť — ruský politik. Hlavný poradca cárovnej-regentky Sofie Alexejevny, sestry Fiodora III. Alexejeviča a nevlastnej sestry Petra I. Veľkého, ktorá počas jeho neplnoletosti (1682 – 89) spravovala krajinu. Mal výborné vzdelanie a bol výrazne ovplyvnený západoeurópskou kultúrou. Za vlády cára Fiodora III. Alexejeviča sa výrazne presadil prácou v štátnej službe, začo bol 1676 povýšený do bojarského stavu. Po jeho smrti bol 1682 cárovnou-regentkou Sofiou Alexejevnou vymenovaný za hlavu úradu zahraničných vecí, 1684 za strážcu pečate. Ako šéf ruskej zahraničnej politiky formuloval a usiloval sa presadiť viaceré ďalekosiahle reformy ríše zahŕňajúce rozvoj úzkych diplomatických a kultúrnych vzťahov so západnými národmi. Pokúšal sa presadiť aj náboženskú toleranciu a zrušenie nevoľníctva, uzákoniť tieto opatrenia mu však zabránila konzervatívna opozícia vedená kniežaťom L. K. Naryškinom. Golicynovi sa podarilo zlepšiť obchodné vzťahy so Švédskom, s Anglickom a ďalšími západnými štátmi. S Poľskom uzatvoril zmluvu o tzv. večnom mieri a spojenectve (1686), na základe ktorého Poliaci uznali Kyjev a územia východne od Dnepra za ruské dŕžavy. Dosiahol, že Rusko sa zapojilo spolu s Poľskom, Rakúskom a Benátkami do Svätej ligy proti Osmanskej ríši. R. 1687 a 1689 bol vodcom dvoch neúspešných vojenských výprav proti krymským Tatárom (osmanským spojencom). R. 1689 uzavrel Narčinskú zmluvu s Čínou, ktorá stanovovala rusko-čínske hranice pozdĺž rieky Amur, čím chcel pre Rusko pripraviť cestu na expanziu k Tichému oceánu. Realizáciu jeho plánov prerušil prevrat L. K. Naryškina (1689), ktorý dosadil na trón Petra I. Veľkého. Golicyn bol zbavený všetkých úradov a hodností a musel odísť do vyhnanstva na sever, kde zostal do smrti.

Golicynovci

Golicynovci — stará ruská kniežacia rodina s mnohými vetvami. Zakladateľom rodu bol vzdialený potomok litovského veľkokniežaťa Gedymina bojar Michail Ivanovič Bulgakov (*?, †1558) prezývaný Golica (rukavica so srsťou na rube a s holou kožou na líci). Členovia rodu ako bojari pôsobili tradične na najpoprednejších miestach v ruskom impériu (vojvodcovia, miestodržitelia, dvorania v rôznych vysokých funkciách).

Goli Otok

Goli Otok — ostrov v severnej časti Jadranského mora medzi pevninou a ostrovmi Rab a Grgur administratívne patriaci Chorvátsku; okolo 5 km2. Východná časť je kamenistá, bez vegetácie (Goli Otok = Pustý ostrov, odtiaľ jeho názov). V západnej časti riedke osídlenie, niekoľko rekreačných oblastí.

Pôvodne juhoslovanský väzenský ostrov, už po 1. svetovej vojne tam boli internovaní vojnoví zajatci. Na začiatku komunistického režimu tam bol zriadený koncentračný tábor pre odporcov komunizmu. Po roztržke J. B. Tita so Sovietskym zväzom a s východným blokom 1948 tam bol vybudovaný najväčší internačný tábor v Juhoslávii (prezývaný Titov Havaj), v ktorom bolo postupne väznených niekoľko desiatok tisíc ľudí, prosovietsky orientovaných Titových odporcov a skutočných, ale aj domnelých prívržencov J. V. Stalina. Na internáciu, o ktorej nerozhodoval súd, ale tajná polícia, stačilo len vyjadriť pochybnosti o Titovej politike. V tábore vládli neobyčajne kruté a neľudské pomery (hlad, vyčerpávajúca práca, teror, fyzické násilie), čo zapríčinilo smrť niekoľkých stoviek väzňov. Rozsah represií, ktoré postihli aj tisíce nevinných, predstavuje temnú stránku odporu proti sovietskemu nátlaku. Koncom 50. rokov 20. stor. sa podmienky v tábore značne zlepšili a po upravení sovietsko-juhoslovanských vzťahov začiatkom 60. rokov boli politickí väzni prepustení. Goli Otok fungoval ďalej ako radové väzenie, ktoré bolo 1989 zrušené. Ostrov je dnes voľne prístupný návštevníkom.

Gombasecká jaskyňa

Gombasecká jaskyňa — krasová jaskyňa na západnom úpätí Silickej planiny v Národnom parku Slovenský kras v doline rieky Slaná v katastri obcí Slavec, Plešivec, Silická Brezová a Silica v okrese Rožňava. Vytvorená Čiernym potokom s prítokmi vo svetlosivých strednotriasových vápencoch vo dvoch vývojových úrovniach; dĺžka 1 525 m, dĺžka prehliadkovej trasy 530 m. Intenzívna tvorba kvapľovej výzdoby bielej, žltej až hnedočiernej farby, výskyt unikátnych tenkých sintrových brčiek dosahujúcich dĺžku až 3 m, stalaktitov, stalagmitov, sintrových povlakov a kôr.

Gombasecká jaskyňa bola objavená 1951 jaskyniarmi z Rožňavy, sprístupnená 1955. Vďaka jaskynnej klíme vhodnej na liečenie chorôb dýchacích ciest (teplota vzduchu 9,0 – 9,4 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 98 %) bola v minulosti jej časť využívaná na speleoterapiu.

Národná prírodná pamiatka, 1995 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť územia Jaskyne Slovenského krasu a Aggteleckého krasu.

gombičkár

gombičkár [maď.] — poľov. jednoročný alebo starší srnec s malými zakrpatenými parožkami v podobe gombičiek alebo krátkych paličiek. Nevhodný na chov.

Gömbös, Gyula

Gömbös [-böš], Gyula, 26. 12. 1886 Murga – 6. 10. 1936 Mníchov — maďarský generál a pravicový politik. Počas 1. svetovej vojny kapitán rakúsko-uhorskej armády, po jej skončení pracoval na ministerstve národnej obrany. Počas Maďarskej republiky rád (1919) štátny tajomník protirevolučnej vlády v Segedíne. Organizoval akcie polovojenských oddielov v západnom Maďarsku a podieľal sa na potlačení pokusov o kráľovský prevrat (1921). R. 1923 založil radikálno-pravicovú Maďarskú národnú stranu nezávislosti. R. 1928 štátny tajomník na ministerstve národnej obrany, 1929 minister národnej obrany vo vláde I. Bethlena. R. 1932 – 36 predseda vlády. Pokúsil sa vytvoriť totalitnú vládnu stranu, obmedzil právomoci parlamentu, obnovil zákaz činnosti politických strán. V zahraničnopolitickej oblasti sa usiloval o revíziu mierových zmlúv a vybudovanie úzkej spolupráce s fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom. Ako prvý zahraničný predseda vlády navštívil 1933 nemeckého kancelára A. Hitlera. Dňa 17. 3. 1934 podpísal s politickými predstaviteľmi Rakúska a Talianska tzv. rímske protokoly o úzkej politickej a hospodárskej spolupráci. Pre zhoršujúci sa zdravotný stav sa od mája 1936 liečil v Nemecku.

Gomes, Diogo

Gomes [-miš], Diogo, asi 1440 – 1484 — portugalský moreplavec. V službách princa Henricha Moreplavca sa 1456 plavil pozdĺž pobrežia západnej Afriky a dostal sa po ústí rieky Gambia až k mestu Cantor (dnes Kuntaur). Počas druhej výpravy 1460 objavil Kapverdské ostrovy.

Gomes da Costa, Francisco

Gomes da Costa [-miš koš-], Francisco, 30. 6. 1914 Chaves – 31. 7. 2001 Cascais — portugalský generál a politik. Od 1946 pôsobil na vysokých postoch portugalských ozbrojených síl. R. 1968 – 69 vrchný veliteľ koloniálnych oddielov v Mozambiku, 1970 – 72 v Angole, 1972 – 74 náčelník generálneho štábu. Hlavný protagonista Hnutia ozbrojených síl (MFA), ktoré sa v apríli 1974 podieľalo na zvrhnutí režimu M. Caetana (→ Aprílová revolúcia). Po demisii prezidenta A. S. R. de Spinolu bol v septembri 1974 zvolený za jeho nástupcu, 1974 – 76 prezident.

gomfréna

gomfréna, Gomphrena — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď láskavcovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce rastliny pochádzajúce z Austrálie a z tropickej Ameriky. Majú chlpaté celistvookrajové kopijovité až vajcovité listy usporiadané v protistojných pároch a drobné kvety usporiadané v kompaktných hlávkach, plod tobolka. Patrí sem okolo 90 druhov, napr. do 70 cm vysoká gomfréna haagska (Gomphrena haageana) s kvetmi s oranžovými až červenými šupinami a so slamovožltými korunami a do 50 cm vysoká gomfréna hlávkatá (Gomphrena globosa) s kvetmi s ružovými, purpurovými až bielymi šupinami a so žltými korunami.

Gomułka, Władysław

Gomułka, Władysław, 6. 2. 1905 Krosno – 1. 9. 1982 Varšava — poľský politik. Pôvodne zámočník a vedúci člen poľskej komunistickej strany. R. 1932 – 34 a 1936 – 39 väznený, od 1942 pôsobil v podzemnom hnutí proti okupačnej moci. V tom období sa prikláňal k programu obmedzenej spolupráce medzi komunistami a národne orientovaným hnutím Armia Krajowa. Ako generálny tajomník (1943 – 48) a člen Politbyra KS sa zaslúžil o jej spojenie 1948 so socialistami a o vytvorenie Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR). R. 1945 – 49 námestník predsedu vlády a minister pre znovunadobudnuté územia. Vzhľadom na jeho samostatný politický kurz voči sovietskemu straníckemu a štátnemu vedeniu bol stalinistickou skupinou vnútri strany (o. i. B. Bierutom) obvinený z buržoázneho nacionalizmu a titoizmu, donútený odstúpiť z funkcií a vylúčený zo strany, 1951 – 54/55 väznený. Po poznanskom povstaní po 20. zjazde KSSZ (február 1956) bol na nátlak verejnosti rehabilitovaný a 19. 10. 1956 zvolený do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru PZPR. R. 1957 – 71 člen Štátnej rady. Jeho popularita však rýchlo klesala, keďže naďalej boli obmedzované hospodárske i kultúrne slobody. Jeho odmietnutie reformnokomunististických snáh v ČSSR (1968) vyvolalo v krajine nepokoje, po ktorých musel 1970 odstúpiť.