Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 43 z celkového počtu 43 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Gheorghiu-Dej, Gheorghe

Gheorghiu-Dej [gjorgju dež], Gheorghe, 8. 11. 1901 Bărlad – 19. 3. 1965 Bukurešť — rumunský politik. Od 1930 člen Komunistickej strany Rumunska, 1932 – 33 organizoval štrajkové hnutie železničiarov, 1933 – 44 väznený. Po úteku z väzenia v auguste 1944 sa postavil na čelo vedenia komunistickej strany. V októbri 1945 ho národná konferencia KS potvrdila vo funkcii generálneho tajomníka, ktorú vykonával doživotne (s výnimkou 1954 – 55). R. 1944 – 46 minister spojov, 1946 – 48 minister hospodárstva, 1948 – 52 prvý podpredseda vlády, 1952 – 55 predseda vlády, 1961 – 65 predseda Štátnej rady (hlava štátu).

giardiáza

giardiáza [vl. m.], lambliáza — parazitárne ochorenie vyvolané u ľudí bičíkovcom Giardia intestinalis, pri zvieratách inými druhmi rodu giardia. Patrí k najčastejším parazitózam, postihuje prevažne mláďatá a deti najmä v detských kolektívoch. Parazity prichytené na stene tenkého čreva spôsobujú predovšetkým skrátenie a zhrubnutie črevných klkov a ložiskový zápal črevnej steny. Klinicky sa ochorenie prejavuje bolesťami brucha (asi 1 – 2 h po jedle), striedaním chronickej hnačky s občasnou zápchou, flatulenciou (nadúvanie a nadmerný odchod črevných plynov konečníkom), nauzeou a niekedy vracaním. V čreve môžu giardie vyvolávať lokálne alergické prejavy. Diagnostika sa opiera o dôkaz cýst v stolici alebo trofozoitov v dvanástnikovej šťave. Zdrojom nákazy sú ľudia a drobné zvieratá (bobor, pes, potkan, ovce, hlodavce), prenáša sa kontaminovanými potravinami a vodou. Liečba: podávanie nitroimidazolových preparátov. Dôležitá je prevencia.

Gibbaeum

Gibbaeum — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď poludňovkovité. Trváce sukulenty pochádzajúce z južnej Afriky. Majú malé tučné mäsité listy usporiadané v dvojiciach (tvoria takmer guľovité útvary) a mnoholupienkové jednotlivé kvety, plod tobolka. Patrí sem 20 druhov, napr. do 8 cm vysoký druh Gibbaeum velutinum s ružovými alebo bielymi kvetmi a do 3 cm vysoký druh Gibbaeum petrense s purpurovými až ružovočervenými kvetmi.

gibonovité

gibonovité [fr.], Hylobatidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad primáty (Primates), polopodrad antropoidné primáty (Anthropoidea, ľudoopy), infrarad Catarrhini (úzkonosovce), nadčeľaď Hominoidea (hominoidovce). Najprimitívnejšie a najšpecializovanejšie zo všetkých hominoidovcov. Od vývojovej línie vedúcej k človeku sa vetva gibonovitých oddelila pred 13 – 21 miliónmi rokov, vzhľadom na zmes primitívnych a špecializovaných znakov korene ich fylogenetickej línie nie sú jasné. Majú slabo vyčnievajúcu tvár, zaoblenú lebku, veľké, ďaleko od seba posadené očnice, dlhé predné končatiny, mierne prehnuté články prstov, na ruke dlhý, dokonalej opozície schopný palec a zložitý veľký mozog, chýbajú mu lícne vrecká a chvost; výška do 1 m, hmotnosť 4 – 11 kg. Sexuálny dimorfizmus je pri nich zredukovaný. Majú charakteristické zvukové prejavy.

Žijú v malých monogamných rodinách (rodičovský pár a niekoľko potomkov) takmer výlučne na stromoch, v korunách ktorých sa pohybujú rúčkovaním vo zvislej polohe. Živia sa najmä zrelými plodmi, novými listami, výhonkami a bezstavovcami, najmä termitmi a pavúkovcami. V súčasnosti sa vyskytujú v dažďových lesoch juhových. Ázie a Malajzie. Patria sem dva rody: gibon (Hylobates), do ktorého patria napr. druhy gibon čierny (Hylobates concolor), gibon hulok (Hylobates hoolock), gibon Klossov (Hylobates klossii), gibon lar (Hylobates lar, → lar), gibon čiernoruký (Hylobates agilis), gibon kapucňatý (Hylobates pileatus), gibon jávsky (Hylobates moloch) a gibon Müllerov (Hylobates muelleri), i rod siamang.

Gierek, Edward

Gierek, Edward, 6. 1. 1913 Porąbka – 29. 7. 2001 Cieszyn — poľský politik. Pochádzal z rodiny baníka, po otcovej smrti emigroval 1923 s matkou do Francúzska, kde začal pracovať ako baník. R. 1931 vstúpil do Francúzskej komunistickej strany, 1934 bol za účasť na štrajku baníkov vypovedaný späť do Poľska. R. 1937 emigroval do Belgicka, kde tiež vstúpil do komunistickej strany. Počas okupácie sa aktívne zúčastnil belgického hnutia odporu. Po skončení 2. svetovej vojny bol 1946 – 48 predsedom Národnej rady Poliakov v Belgicku. Po návrate do Poľska 1948 pracoval v Poľskej zjednotenej robotníckej strane (PZPR), od 1949 tajomník a 1957 – 70 prvý tajomník mestského výboru PZPR v Katoviciach. Od 1952 poslanec Sejmu. Od 1956 tajomník Ústredného výboru (ÚV) a člen Politbyra ÚV PZPR. R. 1970 po odstúpení W. Gomułku bol zvolený za prvého tajomníka ÚV PZPR, od 1976 člen Rady štátu. Jeho politika urýchlila pád komunistického režimu. Dramatické zhoršenie hospodárskej situácie sa pokúšal riešiť ambicióznym industrializačným programom a rozsiahlymi pôžičkami zo Západu, jeho projekt tzv. druhého Poľska (modernizácia, poľská cesta k socializmu) však sklamal. Trvalý pokles životnej úrovne obyvateľstva mal za následok stratu záujmu o reformu, čo viedlo k masovému protikomunistickému hnutiu odporu na čele s odborovou organizáciou Solidarita. Po vlne štrajkov v lete 1980 bol Gierek donútený odstúpiť z funkcie prvého tajomníka ÚV PZPR a v júni 1981 bol vylúčený zo strany.

gigantizmus

gigantizmus [gr.] —

1. fytopatol. nenormálne zväčšenie celej rastliny alebo len jej časti;

2. lek. ochorenie prejavujúce sa nadmerným vzrastom, spôsobené nadbytkom somatotropínu v detstve následkom zvýšenej činnosti predného laloka podmozgovej žľazy (napr. pri nádore podmozgovej žľazy); opak: nanizmus.

gigantománia

gigantománia [gr.] — potreba pôsobiť na okolie, ale aj na seba obrovskými výkonmi, velikášstvo.

Gilbert, Grove Karl

Gilbert, Grove Karl, 6. 5. 1843 Rochester, New York – 1. 5. 1918 Jackson, Michigan — americký geológ, zakladateľ novodobej geomorfológie. Od 1879 pôsobil v novozaloženom ústave pre geologický výskum U. S. Geological Survey, od 1889 vedúci oddelenia geologického výskumu Apalačských vrchov. Ako prvý poukázal na vhodnosť pojmu dynamická rovnováha v tvaroch a vo vývoji Zeme. Bližšie ho vysvetlil v geologickej správe o vrchoch Henry Mountains v Utahu a v ďalších prácach o západných oblastiach USA. Podnikol niekoľko výskumných výprav loďou po riekach Severnej Ameriky a zbieral poznatky o rozdielnom stratigrafickom vývoji Európy a východnej časti Severnej Ameriky. Diela Monografia Bonnevillu (The Bonneville Monograph, 1980), Správa o geológii vrchov Henry Mountains (Report on the Geology of the Henry Mountains, 1877), História rieky Niagara (History of the Niagara River, 1890).

gilia

gilia, Gilia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vojnovkovité. Jednoročné alebo trváce rastliny pochádzajúce z juhozápadu Severnej Ameriky a zo západu a z juhu Južnej Ameriky. Majú celistvookrajové až jemne delené jednoduché alebo dvojito perovitozložené listy usporiadané v prízemnej ružici alebo striedavo na byli a svietnikovité až rúrkovito lievikovité modré, ružové alebo červené drobné kvety usporiadané jednotlivo v pazuchách listov, vo vrcholových metlinách alebo v kompaktných zväzkoch, plod tobolka. Patrí sem okolo 50 druhov, napr. do 60 cm vysoká Gilia capitata so svetlomodrými kvetmi a do 70 cm vysoká Gilia achilleifolia s modrými kvetmi.

Gillenia

Gillenia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ružovité. Podzemkaté trvalky pochádzajúce zo Severnej Ameriky. Majú trojpočetne dlaňovito zložené hrubozúbkaté bronzovozelené listy a biele alebo ružové kvety usporiadané v metlinách, plod tobolka. Patria sem dva druhy, napr. v záhradách sa zriedkavo pestuje okolo 1 m vysoký druh Gillenia trifoliata s bielymi kvetmi s červenohnedými kalichmi.

Gil Robles y Quiñones, José María

Gil Robles y Quiñones [chil kiňo-], José María, 27. 11. 1898 Salamanca – 14. 9. 1980 Madrid — španielsky právnik a politik. Vodca katolíckej strany Acción Popular, od 1931 poslanec. Zorganizoval pravicovú koalíciu CEDA (Confederación Española de Derechas Autónomas), ktorá v parlamentných voľbách 1933 získala väčšinu mandátov. R. 1934 – 35 minister vojny. Po vypuknutí španielskej občianskej vojny odišiel do cudziny, od 1936 viedol v Lisabone katolícky orientované opozičné skupiny proti diktatúre generála F. Franca. R. 1953 sa vrátil do Španielska, 1962 bol však vypovedaný a až do Francovej smrti žil v Paríži.

gingivostomatitída

gingivostomatitída [lat. + gr.] — zápal ďasien a sliznice ústnej dutiny, pri ktorom sú výraznejšie postihnuté ďasná. Často sa začína ako zápal medzizubného ďasna s následným rozšírením na celú ústnu dutinu. Zápaly môžu byť mechanického (poranenie tvrdými zložkami potravy), fyzikálneho (pri pití horúcich nápojov) a chemického pôvodu (pri dlhodobom používaní antibiotík). Najčastejšou príčinou vzniku gingivostomatitídy sú však zápaly bakteriálneho alebo vírusového pôvodu.

Ulcerózna gingivostomatitída (synonymum Plautova angína, pseudomembránová angína) vzniká rozšírením bakteriálneho zápalu ďasna na celú ústnu dutinu. Je charakteristická horúčkou, zvredovatením a zápachom z úst. Pôvodcom herpetickej gingivostomatitídy je vírus Herpes simplex. Ide o prenosné ochorenie, ktorého začiatok pripomína nástup chrípky, neskôr sa prejavuje začervenaním slizníc a tvorbou bolestivých vriedkov. Charakteristickým príznakom je zápal jazyka. Liečba: podávanie antipyretík, v ťažších prípadoch antibiotík, výplachy; dôležitá je hygiena ústnej dutiny.

Giolitti, Giovanni

Giolitti [džo-], Giovanni, 27. 10. 1842 Mondovi – 17. 7. 1928 Cavour — taliansky politik. Od 1882 liberálny poslanec. R. 1889/90 minister pokladu, 1892 – 93 ministerský predseda, 1901 – 03 minister vnútra, 1903 – 05, 1906 – 09 a 1911 – 14 opäť ministerský predseda (tzv. Giolittiho éra). Podporoval sociálne a pracovné zákonodarstvo, zoštátnenie železníc (1905), vytvoril štátny monopol na zabezpečenie životných istôt (1912). Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol ako vodca neutralistov proti vstupu Talianska do vojny. R. 1920 – 21 sa stal po piatykrát premiérom, 1920 zabránil násilnému vyostrovaniu robotníckeho boja. Východisko z krízy liberálneho systému hľadal najskôr v spojení s fašizmom, od 1925 bol však v opozícii proti B. Mussolinimu a v parlamente nesúhlasil s výnimočnými zákonmi z 1926 a s volebnou reformou z 1928.

Giorgi

Giorgi — meno viacerých gruzínskych panovníkov; slovenská podoba → Juraj.

Giraud, Henri Honoré

Giraud [žiro], Henri Honoré, 18. 1. 1879 Paríž – 13. 3. 1949 Dijon — francúzsky generál. Zúčastnil sa 1. svetovej vojny a koloniálnej vojny v severnej Afrike (1922 – 33). Počas 2. svetovej vojny viedol najskôr 7., potom 9. francúzsku armádu, v máji 1940 sa dostal do nemeckého zajatia v pevnosti Königstein (Sasko), odkiaľ sa mu podarilo utiecť do Alžírska. Po zavraždení F. Darlana v decembri 1942 najvyšší komisár pre francúzsku severnú Afriku. V máji – októbri 1943 viedol Francúzsky výbor národného oslobodenia (CFLN) spolu s generálom Ch. de Gaullom, s ktorým sa však dostal do názorového konfliktu, a napriek tomu, že bol podporovaný Američanmi, odstúpil z vedenia grémia CFLN. Do 1944 vrchný veliteľ slobodných francúzskych ozbrojených síl, zaslúžil sa o znovuvybudovanie francúzskej armády. R. 1944 – 48 viceprezident Najvyššej rady vojny (Conseil supérieur de la guerre).

girondisti

girondisti [ži-] — politické zoskupenie vo francúzskom Zákonodarnom národnom zhromaždení počas Francúzskej revolúcie. Názov bol odvodený od departementu Gironde, odkiaľ mnohí predstavitelia pochádzali. Niekedy sa však girondisti označovali aj ako brissotini (podľa poslanca J. P. Brissota de Warwille) alebo rolandisti (podľa poslanca J.-M. Rolanda de La Platière). Boli umiernenými republikánmi a ako reprezentanti meštianstva a inteligencie získali početnú prevahu v prvom Konvente (1792). Stavali sa proti radikalizmu jakobínov, usilovali sa o upokojenie politických pomerov a o hospodársku slobodu, odmietali ďalšiu centralizáciu a riadené hospodárstvo. Napriek tomu však na začiatku revolúcie presadili tvrdé opatrenia proti emigrantom a neprísažným kňazom. V apríli 1792 vyhlásili vojnu Rakúsku, podieľali sa na páde monarchie, usilovali sa však zabrániť kráľovražde. Koncom jari 1793 utrpeli v stretnutí s jakobínmi porážku a mnohí ich vodcovia boli popravení (J. P. Brissot de Warwille, Pierre Victurnien Vergniaud, *1753, †1793), resp. spáchali vo väzení samovraždu (J.-M. Roland de La Platière, M. J. A. de Condorcet). Neúspešný bol aj ich pokus vyvolať povstanie v provinciách. Po skončení obdobia teroru sa niektorí zo zvyšných girondistov vrátili do Konventu.

Giscard d’Estaing, Valéry

Giscard d’Estaing [žiskár desten], Valéry, 2. 2. 1926 Koblenz, Nemecko — francúzsky politik. Pochádzal z rodiny, ktorej viaceré generácie pracovali vo francúzskych štátnych službách. Od 1954 inšpektor financií, 1956 – 73 poslanec Národného zhromaždenia, 1959 – 62 štátny tajomník na ministerstve financií, 1962 – 65 a 1969 – 74 minister hospodárstva a financií, 1967 – 74 zároveň starosta mesta Chamalières. Politicky činný bol najskôr v strane Národné centrum nezávislých a roľníkov (Centre national des indépendants et paysans, CNIP), po jej rozbití gaullistami založil 1966 im naklonenú stranu Národná federácia nezávislých republikánov (Fédération nationale des républicains indépendants, FNRI). Ako predseda strany sa spolu s generálnym tajomníkom M. Poniatowským usiloval nájsť pre ňu liberálne a európsky orientovaný program, v rámci ktorého bol za kritickú spoluprácu s gaullistami vo vláde. R. 1969 sa otvorene obrátil proti prezidentovi Ch. de Gaullovi (referendum o otázke dôvery), po ktorého odstúpení podporoval jeho nástupcu G. Pompidoua. R. 1978 bol zakladateľom a do 1996 predsedom strany Únia pre francúzsku demokraciu (Union pour la démocratie française, UDF). R. 1974 – 81 prezident Francúzskej republiky. Úradné obdobie začal premysleným reformným programom založeným na liberalizácii, jeho úsilie o zásadné hospodárske a sociálne reformy však malo len skromný úspech. V zahraničnopolitickej oblasti sa usiloval udržiavať dobré vzťahy tak s USA, ako aj so ZSSR, dôraz kládol na silné a nezávislé Francúzsko. Podporoval myšlienku európskej integrácie: podieľal sa na realizácii plánu na zriadenie Európskej rady (1974), na zavedení Európskeho menového systému (do platnosti vstúpil 1979) a i. Z jeho iniciatívy sa od 1979 zvolávajú aj neformálne stretnutia predstaviteľov štátov G8. Po neúspechu v prezidentských voľbách 1981 (zvíťazil F. M. Mitterrand) zostal naďalej politicky aktívny, 1987 – 89 a 1993 – 97 bol predsedom komisie zahraničných vecí v Národnom zhromaždení, 1997 – 2004 predsedom Rady obcí a regiónov Európy (CCRE – CEMR). R. 1989 – 93 poslanec Európskeho parlamentu, v decembri 2001 sa stal predsedom Konventu o budúcnosti Európy (Európskeho konventu), ktorý 2003 predložil Návrh Zmluvy o Ústave pre Európu (angl. Draft Treaty establishing a Constitution for Europe). Po jej neúspechu vo francúzskom a holandskom referende 2005 sa stiahol z politického života. Od 2003 člen Francúzskej akadémie.

gitara

gitara [gr. > arab. > špan.] — brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom. Podľa spôsobu tvorby tónu sa gitary delia na akustické, ktoré sa zaraďujú do nástrojovej skupiny chordofónov, a elektrické (elektroakustické a elektrofonické), ktoré patria medzi elektrofóny.

Jazykové podoby najbližšie k názvu gitara sú zo 17. stor.: kitarre, gitarre (odvodené z gréčtiny – kithara); do súčasných jazykov prešli ako guitarra (špan.), guitar (angl.), guitare (fr.), Gitarre (nem.), chitarra (tal.), gitara (rus.), kytara (čes.), gitár (maď.), len v portugalčine sa zaužívalo označenie violão.

Dnešný typ klasickej gitary sa skladá z dvoch častí: tela (korpusu) a krku. Korpus má tvar arabskej číslice 8 (spodný ovál je väčší než horný) a skladá sa z vrchnej (veka) a zo spodnej dosky (dna), ktoré sú spojené vencom z dvoch pomerne vysokých lubov, a z horného (spája pätku krku s korpusom) a zo spodného klátika (je v ňom otvor na gombík). Dno a luby sa obyčajne zhotovujú z javorového alebo z palisandrového dreva; veko, ktoré je v strede kruhovito vykrojené (ozvučný otvor) a zdobené, zo smrekového dreva. Ku dnu a k veku sú priglejené ozvučné rebrá, ktoré im dodávajú mechanickú pevnosť a umožňujú šírenie chvenia. Geometria a rozmiestnenie ozvučných rebier majú veľký vplyv na farbu zvuku. Na krk (z javorového a bukového dreva) je pripevnený hmatník (z ebenu alebo z palisandra) rozdelený priečkami (pražcami) na poltónové polohy. Dolnú časť krku, ktorá je pevne alebo zvláštnou skrutkou spojená s hornou časťou korpusu, tvorí pätka, najvrchnejšou časťou krku je mierne dozadu zaklonená hlavica slúžiaca na upevnenie mechaniky (ladiaceho zariadenia), pomocou ktorej sa napínajú struny. Struny zachytené ladiacimi kolíkmi prechádzajú cez sedielko ponad hmatník cez pevnú kobylku a pripevňujú sa na strunník, ktorý býva osadený hneď za kobylkou; pri niektorých druhoch gitár je kobylka pohyblivá a strunník pripevnený ku gombíku na spodnej časti korpusu. Na zvyšovanie základného ladenia slúži svorka (kapodaster), ktorá sa pripevní v požadovanej polohe k hmatníku. Struny sa zhotovujú z kovu alebo z nylonu; pri hre sa rozochvievajú dlhšími nechtami, končekmi prstov alebo brnkadlom (plektrom).

Za predchodcov dnešnej klasickej gitary, ktorej typ sa ustálil koncom 18. stor., sa považujú stredoveké a neskôr renesančné fiduly gitarového (osmičkového) tvaru. Spočiatku jednostrunový nástroj sa do 10. stor. zmenil na štvorstrunový a začiatkom 11. stor. sa počet strún stabilizoval na päť. Od polovice 8. stor. sa v Španielsku prejavil v stavbe nástrojov vplyv Arabov, ktorí priniesli do Európy orientálne strunové nástroje. Všeobecne sa za prvých členov vývojových radov gitary považuje v Španielsku vihuela (vyvinula sa z raných fidúl), na ktorú sa (okrem hry sláčikom) hralo plektrom (de peñola, de pendola), resp. prstami (de mano, comun), v Taliansku chitarra battente (s oblým chrbtom, odvodená z nástroja nazývaného viola, na ktorej sa hralo plektrom) a v Nemecku mandolový nástroj quinterne; tvary ich korpusov boli veľmi podobné (štíhle a v bokoch jemne zahnuté). V 14. stor. sa v Španielsku rozlišovala guitarra latina (latinská, resp. rímska) s plochou konštrukciou a guitarra moresca (maurská) s klenutou konštrukciou, ktorú postupne nahradila lutna. Španielska renesančná gitara s plochým chrbtom (doložená v 15. stor.) bola vybavená štyrmi zbormi (pármi) strún a rozšírila sa aj do Francúzska, Talianska, Nemecka a Anglicka. Koncom 15. stor. došlo v Španielsku k zmene na päťzborové ladenie (Gg – cc1 – ff – aa – d1d1, od 17. stor. o tón nižšie) a gitara sa začala nazývať španielka (chitarra spagnuola, guitarra española alebo len guitarra). Gitarové nástroje boli obľúbené aj v 18. storočí. V priebehu vývoja sa menil tvar korpusu (v Taliansku, Nemecku a vo Francúzsku jemne zakrivený; v Rakúsku a Rusku pod španielskym vplyvom výrazne osmičkový; rozšírené boli aj iné typy, napr. člnkový, štítový, resp. erbový), spôsob ostrunenia (párové struny sa zmenili na päť jednoduchých, zaviedla sa šiesta struna) a predĺžil sa krk nástroja.

Významným tvorcom gitár v 19. stor. bol Antonio de Torres Jurado (*1817, †1892), ktorý vytvoril princíp konštrukcie klasickej gitary ovplyvňujúci stavbu gitarových nástrojov dodnes. Gitara sa z Európy rozšírila aj do španielskych a portugalských zámorských kolónií v Amerike, princíp konštrukcie bol však veľmi rôznorodý. Veľkosť nástroja, tvar, pnutie strún a ich ladenie sa prispôsobovali miestnym potrebám. Typ strún sa volil podľa spôsobu hry (plektrom alebo prstami, energické udieranie alebo jemné pohládzanie strún), v každej krajine sa preto vyskytujú gitary s mnohými podobami a rôznymi názvami. Už v 18. stor. vznikla vo Francúzsku myšlienka vyrobiť gitaru s viac než jedným krkom (vyrába sa dodnes, pričom sa rozlišuje medzi dvojhmatníkovou gitarou a gitarou s dvoma krkmi, z ktorých iba jeden má hmatník). V 19. stor. boli pokusy zvýšiť počet strún, čo malo za následok vznik sedem- (heptachord) i osemstrunovej gitary. V tom období sa vyvinula aj basová gitara – desaťstrunový typ gitary (chitarra decachorda) populárny do začiatku 20. stor. V gitarových zoskupeniach (orchestroch) sa popri nástrojoch, ktoré hrali melódiu, začali vyčleňovať nástroje tvoriace sprievodnú sekciu, a preto sa začala výroba niekoľkých veľkých tvarov gitár (piata, šiesta a siedma basová gitara). Keďže niektorí virtuózi si chceli hrať sami aj basový sprievod, objavili sa dvojhmatníkové gitary, ktoré mali basové struny na jednom a melodické struny na druhom hmatníku, istý čas existovala aj dvojhmatníková basová gitara s dvoma krkmi. Osobitný typ basovej gitary sa objavil v 2. polovici 19. stor. inštaláciou druhého rezonátora vedeného nahor popri krku. Na obsiahnutie vysokých tónových polôh v gitarových, mandolínových a cistrových orchestroch vznikali malé gitary (trojštvrťová, polovičná, štvrťová a oktávová gitara – s funkciou terciovej s dĺžkou strún 540 mm, kvartová, kvintová a oktávová gitara s dĺžkou strún 340 alebo 320 mm, ktorá sa používa dodnes v mandolínových orchestroch väčšinou ako šiesta gitara nazývaná aj altová, tenorová alebo melodická).

Dominantným typom španielskej gitary je klasická gitara, ktorá má šesť strún dĺžky 650 alebo 640 mm ladených E – A – d – g – h – e1 ; dĺžka korpusu 445 (resp. Torresov model 480) mm. Jej tónový rozsah je E – e3, notuje sa v husľovom kľúči. Odľahčenou verziou klasickej gitary je flamengová gitara s drevenými ladiacimi kolíkmi (bez mechanických strojčekov), nižšie posadenými strunami a tenkým vekom často chráneným golpeadorom (tenký chránič nalepený okolo ozvučného otvoru, chrániaci vrchnú dosku, slúžiaci na poklepkávanie). Dĺžka jej korpusu je 448 mm. Jumbo je gitara s kovovými strunami, preto má masívnejší korpus (jeho dĺžka je 440 – 518 mm) a krk s hlavicou prispôsobený väčšiemu tlaku, resp. ťahu strún. Jej variantom je dvanásťstrunová gitara vytvorená šiestimi zbormi (pármi) strún, dĺžka korpusu 510 mm. Džezová gitara (nazývaná podľa výrobcu aj gibsonka) má namiesto ozvučného otvoru dva otvory v tvare malého písmena f, klenuté veko a kovové struny. Rezofonická gitara nazývaná dobro je postavená na princípe rezonancie hliníkových rezonátorov vstavaných do tela gitary, ktorých chvenie podobné kmitaniu reproduktora zosilňuje zvuk nástroja a v kombinácii s kovovým alebo s dreveným korpusom vytvára špecifický zvuk. Havajská gitara sa konštrukciou podobá španielskej gitare, má však mohutnejší korpus a pri hre sa drží v ležatej polohe. Chvejná dĺžka strún sa na hmatníku skracuje najčastejšie kĺzavým kovovým valčekom (podľa toho nazývaná aj slide gitara). Malá štvorstrunová gitara vyvinutá z portugalského machette (hudobného nástroja kombinujúceho vlastnosti gitary a mandolíny) je ukulele. Špeciálny sláčikový variant gitary je arpeggione (nazývaný aj guitarre d’amour), akustické gitary so zvýšeným počtom strún sú sedem- a osemstrunové gitary. Z klasickej gitary konštrukčne vychádzajú aj elektroakustické gitary, sú však vybavené piezoelektrickým snímačom (premieňa mechanický tlak na elektrický signál) – zvláštnym typom mikrofónu umiestneným vnútri korpusu, umožňujúcim elektronicky zosilňovať zvuk nástroja, pričom zvuk nestráca farbu klasickej gitary (na rozdiel od elektrofonickej gitary). Elektrofonická gitara, ktorá konštrukčne takisto vychádza z klasickej gitary, má podobnú konštrukciu hmatníka (obyčajne zosilneného kovovou tyčou v jeho vnútri) a strunovej mechaniky. Princíp vzniku tónov však nie je založený na rezonancii zvuku v ozvučnici, ale na snímaní kmitania kovových strún nad elektromagnetickým snímačom. Má masívny korpus s dĺžkou 440 – 518 mm a šesť kovových strún (zvyčajne tri hrubšie sú vinuté a tri tenšie hladké, dĺžka 645 – 653 mm), ktoré sa ladia ako pri klasickej gitare, aj keď v modernej hudbe sa často prelaďuje v závislosti od charakteru hudby (najčastejšie sa všetky struny podlaďujú o poltón). Okrem klasickej kobylky sa pri elektrofonických gitarách často používa kobylka s tzv. tremolovou pákou, ktorá umožňuje plynulé naťahovanie strún, čo sa prejavuje zvyšovaním tónov; na tele je opatrená konektorom (jackom), pomocou ktorého sa pripája k zosilňovaču. Elektrofonické gitary sa začali masovo používať v 50. rokoch 20. stor., keď sa v USA začala ich veľkosériová výroba (Clarence Leo Fender, *1909, †1991). Dodnes sú populárne modely Telecaster (pôvodný názov Broadcaster) a Stratocaster. V roku 1952 spoločnosť Gibson (Gibson Guitar Corporation Ltd.) uviedla takisto dodnes veľmi populárny model Les Paul. Basovým variantom elektrofonickej gitary je elektrofonická basgitara so štyrmi kovovými strunami dĺžky 770 mm, ladenými E1 – A1 – D – G, dĺžka korpusu 505 mm. Chromatický rozsah 22-pražcovej elektrofonickej basgitary je E1 – f2. Niektorí hráči používajú bezpražcovú basgitaru, ktorá má jemný zvuk veľmi podobný zvuku kontrabasu.

Asi od 1750 sa gitarová hudba notuje v husľovom kľúči o oktávu vyššie, než znie (gitara sa preto považuje za transpozičný nástroj). V minulosti sa používala tabulatúrna notácia (zápis hudby pomocou hmatov namiesto nôt); v súčasnosti sa používajú ASCII (American Standard Code For Information Interchange) tabulatúry a podobné typy internetových tabulatúr. Na akordický sprievod piesní slúži vzorcová notácia: zvislé čiary označujú struny, priečne čiary pražce, medzi nimi sú čierne bodky označujúce prstoklad a nad vzorcom sú písmená s arabskými číslicami označujúce druh akordu.

Gitara sa v hudobnej praxi používala od najstarších čias ako sprievodný nástroj (spev, tanec), v komorných zostavách (aj viacero gitár s rôznym ladením) i ako sólový koncertný či virtuózny nástroj; je jedným z najpoužívanejších hudobných nástrojov v súčasnej populárnej a džezovej hudbe.

glabella

glabella [lat.], skr. g — antropometrický bod nachádzajúci sa na čelovej kosti medzi obočím, najviac vyčnievajúci dopredu (priamo nad koreňom nosa).

Glac

Glac — najrozsiahlejšia planina Slovenského raja, maximálna výška 1 061 m n. m. Budovaná prevažne svetlými strednotriasovými vápencami. Má dobre zachovaný zarovnaný povrch s formami povrchového krasu (krasové jamy, suché doliny, humy).

Viacero jaskýň, najznámejšia Medvedia jaskyňa.

Vo svahoch planiny sú vyerodované takmer všetky najatraktívnejšie tiesňavy Slovenského raja: na východe Kyseľ a Sokolia dolina, na západe Veľký Sokol a Piecky, na severe Suchá Belá a Kláštorná dolina.

glaciológia

glaciológia [lat. + gr.] — vedná disciplína zaoberajúca sa štúdiom ľadovcov. Skúma spôsob ich vzniku a zániku, vývoj, fyzikálne vlastnosti, závislosť od prírodného prostredia (najmä klímy) a priestorovú diferenciáciu ich výskytu a vlastností na zemskom povrchu. V širšom chápaní sa zaoberá i štúdiom snehu a pôdneho ľadu, reliéfotvornou činnosťou ľadovcov a snehu, vznikom a charakterom glaciálnych sedimentov, problematikou vzniku a rozšírenia ľadových dôb (glaciálov) či hodnotením rôznych foriem ľadovcového ohrozenia – hazardu a rizika (negatívne vplyvy postupu a ústupu ľadovcov, rútenia z čela ľadovcov či pretrhnutia ľadovcových jazier).

Glaciológia má interdisciplinárny charakter, zaraďuje sa alternatívne do fyzickej geografie, geológie, hydrológie alebo do kryológie. Základy opisnej glaciológie položil koncom 18. stor. H. B. de Saussure, jej prudký rozvoj v 20. stor. bol podmienený systematickým regionálnym výskumom a modernými metódami (fotogrametria, fyzikálne, chemické i peľové analýzy vzoriek ľadu). V súčasnosti glaciológia nadobúda väčší význam v súvislosti s očakávanými zmenami klímy a ich dosahom na ľadovce, ktoré viažu až 80 % zásob sladkej vody na Zemi.

glacis

glacis [lat. > fr.] — geomorfol. mierne uklonený svah (zarovnaný povrch) na úpätí pohorí. V užšom chápaní sa jeho vznik spája s dlhodobým pôsobením eróznych procesov v miestach, kde vystupujú menej odolné horniny (nespevnené alebo slabo spevnené sedimenty), v širšom chápaní zahŕňa i pedimenty na odolných horninách a nadväzné akumulačné roviny.

Gladstone, William Ewart

Gladstone [glectoun], William Ewart, 29. 12. 1809 Liverpool – 19. 5. 1898 Hawarden, Wales — britský politik, jeden z najvýznamnejších liberálov 19. stor. R. 1832 sa ako stúpenec R. Peela stal poslancom Dolnej snemovne za Konzervatívnu stranu. R. 1843 – 45 minister obchodu, 1845 – 46 minister kolónií, 1852 – 55 minister pokladu. R. 1859 sa odklonil od konzervatívcov a prešiel do Liberálnej strany. R. 1866 – 94 ako jej vodca zastával zásadu čo najmenších zásahov štátu do ekonomiky, hlásil sa k odbúravaniu ciel na poľnohospodárske a priemyselné produkty, presadzoval hospodárske prenikanie na princípoch voľného obchodu, nesúhlasil s koloniálnou imperialistickou politikou štátu. Po volebnom úspechu strany ju od 1868 reprezentoval na popredných štátnických postoch: štyrikrát bol ministerským predsedom (1868 – 74, 1880 – 85, 1886, 1892 – 94) a opakovane ministrom financií. Zameriaval sa najmä na vnútornú politiku štátu, kde zaznamenal početné úspechy. V reformnej činnosti reagoval na potreby industrializačnej éry 2. polovice 19. stor. Požadoval finančné reformy, ktoré by významne oživili hospodárstvo, v cirkevnej oblasti uskutočnil odluku anglikánskej cirkvi od štátu, odstránil niektoré náboženské nerovnosti a obmedzil privilégiá cirkvi. R. 1870 zaviedol povinnú školskú dochádzku, rozšíril volebné právo, transformoval daňovú sústavu, vykonal správne reformy v britských inštitúciách. Aj jeho zásluhou sa politika za vlády kráľovnej Viktórie stala celonárodnou záležitosťou a nebola len vecou úzkej, zainteresovanej vrstvy. Gladstone proti britskému kolonializmu staval právo národov na sebaurčenie, v čom sa odlišoval od svojho veľkého politického rivala, konzervatívca B. Disraeliho. Obidve strany zastávali odlišné stanovisko aj k írskej otázke, na ktorej vo februári a v marci 1886 stroskotal tretí Gladstonov kabinet. S cieľom zmierniť napätie medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom a utlmiť rozvinuté masové hnutie odporu predložil Gladstone 1886 v parlamente zákon O írskej samospráve (Home Rule Bill), ktorý však nebol schválený.

glans penis

glans penis [lat.] — žaluď pohlavného údu.

glasnosť

glasnosť [rus.] — termín na označenie radikálnej zmeny spoločenskej klímy smerom k otvorenosti a pravdivosti sovietskej spoločnosti zavedený do politiky reformného komunizmu po nástupe M. S. Gorbačova na post generálneho tajomníka Ústredného výboru KSSZ (1985); jedno z hesiel Gorbačovovho reformného programu označujúce verejnú informovanosť a politickú otvorenosť. Spočiatku bola glasnosť zhora riadenou kampaňou, ktorá mala podporovať perestrojku v ekonomickej oblasti, neskôr masmédiami vedenou kampaňou za reformu komunistickej strany a politického systému. Koncom 1987 vzniklo pomerne široké hnutie, ktoré sa odvolávalo na glasnosť, požadovalo a presadzovalo transparentnosť politických procesov, slobodu slova a náboženského vyznania, pluralitný systém, právo na štrajk a demonštrácie ap. Glasnosť tým vytvorila teoretické i praktické predpoklady na demokratizáciu spoločnosti v ZSSR, ako aj v niektorých štátoch východného bloku.

glaukóm

glaukóm [gr.], zelený očný zákal — chronické ochorenie zrakového nervu spojené s poruchami zorného poľa, so zmenami na terči zrakového nervu a zníženou ostrosťou zraku; neliečený glaukóm vedie k definitívnej strate zraku. Najvýznamnejším rizikovým faktorom je zvýšenie vnútroočného tlaku. Rozlišuje sa primárny, sekundárny a kongenitálny glaukóm.

Primárny glaukóm postihuje oko bez príznakov inej očnej alebo systémovej choroby. K rizikovým faktorom patria zvýšený vnútroočný tlak, genetická dispozícia (dedí sa rovnaký typ glaukómu) a vyšší vek (nad 40 rokov). Liečba: podávanie liekov na zníženie vnútroočného tlaku, v prípade neúspechu chirurgická.

Sekundárny glaukóm vyvoláva iná choroba (zápaly dúhovky a vráskovca, vnútroočné nádory, úrazy, cukrovka), ktorá sťažuje odtok komorovej vody alebo zapríčiňuje zväčšenie vnútrokomorového obsahu. Liečba: odstránenie základnej choroby zapríčiňujúcej sekundárny glaukóm.

Kongenitálny glaukóm najčastejšie spôsobujú rozličné vrodené zmeny (malformácie) oka. Môže sa prejaviť hneď po narodení alebo v neskoršom veku. Charakteristickým príznakom je zväčšovanie očí následkom zvýšenia vnútroočného tlaku. Liečba: chirurgická; zrak je však vážne až nenávratne poškodený.

Glemp, Józef

Glemp, Józef, 18. 12. 1929 Inowrocław – 23. 1. 2013 Varšava — poľský rímskokatolícky teológ a cirkevný činiteľ. R. 1956 bol vysvätený za kaplána, 1958 – 64 študoval kánonické právo na Lateránskej univerzite v Ríme. R. 1965 – 67 tajomník a notár Metropolitnej kúrie v Gniezne, 1967 – 79 tajomník na sekretariáte poľského prímasa, kardinála S. Wyszyńského vo Varšave, 1967 – 79 lektor rímskeho práva na Teologickej katolíckej akadémii vo Varšave, 1975 – 79 člen Episkopálnej komisie pre revíziu kánonického práva a tajomník Episkopálnej komisie pre poľské inštitúcie v Ríme. R. 1979 – 81 warmijský biskup (sídlo Olsztyn). Od 1981 arcibiskup metropolita gniezniansky (do 1992) a varšavský a prímas Poľska. Od 1983 kardinál.

glia

glia [gr.] — podporné nervové tkanivo (→ neuroglia).

Gligorov, Kiro

Gligorov, Kiro, 3. 5. 1917 Štip – 1. 1. 2012 Skopje — macedónsky a juhoslovanský politik. Absolvoval štúdium práva na univerzite v Belehrade. Po obsadení Juhoslávie nemeckými vojskami vstúpil 1941 do komunistickej strany a zúčastnil sa antifašistického národnooslobodzovacieho hnutia v Macedónsku. Po oslobodení 1945 sa stal referentom na ministerstve financií a hospodárstva v Belehrade. R. 1962 – 69 minister financií centrálnej vlády, súčasne od 1967 vicepremiér Macedónska. Patril do širšieho okruhu Titovej oligarchie a k trom najvplyvnejším komunistickým funkcionárom, člen prezídia Zväzu komunistov Juhoslávie a člen jeho exekutívneho byra. R. 1974 – 78 predseda federálneho parlamentu. Svojím úsilím presadiť trhové hospodárske reformy sa začiatkom 80. rokov dostal do konfliktu so štátnym vedením a v tomto období nevykonával žiaden úrad. V januári 1991 bol zvolený za prezidenta Macedónskej zväzovej republiky a po vyhlásení jej nezávislosti 17. 9. 1991 sa stal prvým prezidentom samostatného Macedónska. Vo voľbách 1994 bol v úrade potvrdený a vo funkcii pôsobil do 1999.

Glinská, Elena Vasilievna

Glinská (Glinskaja), Elena Vasilievna, 1508 – 13. 4. 1538 Moskva — moskovská veľkokňažná, dcéra litovského kniežaťa Vasilija Ľvoviča Glinského, nazývaného Slepý (*1465, †1515), neter Michaila Ľvoviča Glinského, druhá manželka moskovského veľkokniežaťa Vasilija III. Ivanoviča (od 1526). Po manželovej smrti (1533) sa stala regentkou syna Ivana (neskorší prvý ruský cár Ivan IV. Hrozný). Počas svojej vlády spolupracovala pri správe krajiny so svojím obľúbencom, kniežaťom Ivanom Fiodorovičom Ovčinom Telepnevom-Obolenským (*?, †1539) a metropolitom Danilom. Jej regentstvo bolo poznamenané bojom proti separatizmu bojarov a kniežat, 1533 – 34 bolo odhalené sprisahanie kniežat Andreja Šujského a M. Ľ. Glinského. R. 1535 uskutočnila peňažnú reformu, ktorej výsledkom bol jednotný peňažný systém v hospodárstve krajiny. Presadzovala opevňovanie miest predovšetkým na západných hraniciach. V zahraničnej politike dosiahla po sérii víťazstiev prímerie s Litvou. Po jej smrti (pravdepodobne bola otrávená) sa vlády ujala bojarská rada vedená rodom Šujskovcov, ktorí viedli boj o moc s rodom Bielskovcov.

Glinskovci

Glinskovci (Glinskij) — rusko-litovský kniežací rod v 15. – 18. stor. Zakladateľom rodu bol Lechsad (podľa legendy vnuk jedného z náčelníkov Zlatej hordy chána Mamaja), ktorý vládol v meste Glinsk pri Dnepri (odtiaľ názov rodu). Glinskovci pôvodne patrili k litovským magnátom a začiatkom 15. stor. sa stali vazalmi Moskovského kniežatstva. Prvýkrát sa rod (kniežatá Boris a Ivan) spomína 1437 v gramotách. Z členov rodu:

Elena Vasilievna Glinská;

Michail Ľvovič, knieža, okolo 1475 – 15. 9. 1534 — vojvodca a politik, strýko Eleny Vasilievny a Michaila Vasilieviča. Bol vychovávaný na dvore rímsko-nemeckého cisára Maximiliána I. a prestúpil na katolícku vieru. Neskôr sa vrátil do Litvy, kde získal veľký vplyv na litovské veľkoknieža Alexandra Kazimiroviča, neskoršieho poľsko-litovského kráľa Alexandra Jagelovského (1501 – 06), v ktorého službách pôsobil 1500 – 06 ako dvorný maršal. Po Alexandrovej smrti podnietil spolu s bratmi Ivanom Ľvovičom Mamajom (*1460, †1522) a Vasilijom Ľvovičom, nazývaným Slepým (*1465, †1515), povstanie proti jeho bratovi a nástupcovi Žigmundovi I. Starému. Po porážke utiekli 1508 na územie Moskovského veľkokniežatstva, kde vstúpili do služieb veľkokniežaťa Vasilija III. Ivanoviča, ktorý sa 1526 oženil s Elenou Vasilievnou, dcérou Vasilija Slepého. R. 1533 – 34 Michail Ľvovič spolu s kniežaťom Andrejom Šujským zorganizoval neúspešné sprisahanie proti kniežaťu Ivanovi Fiodorovičovi Ovčinovi Telepnevovi-Obolenskému (*?, †1539), bol však zajatý a popravený;

Michail Vasilievič, ? – 1559 — politik, syn Vasilija Ľvoviča Slepého, brat Eleny Vasilievny Glinskej, strýko Ivana IV. Hrozného. Aktívny účastník korunovácie Ivana IV. za cára (1547). R. 1552 – 55 cárov vojvodca na Kame a v Kazani, 1556 sa zúčastnil kolomenského ťaženia proti krymským Tatárom i livónskeho ťaženia. R. 1556 – 57 ako miestodržiteľ Novgorodu uzatvoril prímerie so Švédmi.

glomerulonefritída

glomerulonefritída [gr. + lat.] — choroba obličiek charakteristická zápalovými zmenami najmä na glomeruloch, na vzniku ktorých sa významnou mierou zúčastňujú spočiatku imunitné, neskôr aj neimunitné faktory podmieňujúce vývin ochorenia. Glomerulonefritídy sa delia na primárne, ktoré vznikajú pôsobením rôznych imunologických a infekčných faktorov, a sekundárne, pri ktorých je postihnutie glomerulu iba jedným z prejavov systémovej, cievnej, metabolickej alebo genetickej choroby.

Akútne glomerulonefritídy sú obojstranné, náhle vzniknuté zápaly obličiek, pri ktorých sú postihnuté všetky glomeruly. Vyskytujú sa najmä u detí a mladistvých. Vznikajú po bakteriálnej, vírusovej, parazitárnej alebo po plesňovej infekcii (poinfekčné glomerulonefritídy, najčastejšia je postreptokoková glomerulonefritída) a trvajú niekoľko dní až týždňov. Prvé príznaky sa objavujú 6 – 21 dní po angíne, resp. 18 – 21 dní po infekcii kože. Niekedy im predchádzajú nechutenstvo, bolesti hlavy a brucha i neurčité bolesti v driekovej oblasti. K prvým príznakom patria znížené močenie, zvýšené množstvo proteínov a červených krviniek v moči (moč je červenohnedej farby), opuchy najmä na mihalniciach, v oblasti členkov a na predkolení, často aj zvýšený krvný tlak, niekedy nefrotický syndróm. Liečba: základom je pokojový režim; pri opuchoch a vysokom krvnom tlaku nesolená diéta, obmedzenie príjmu tekutín, podávanie liekov na zníženie krvného tlaku.

Rýchlo progredujúca glomerulonefritída (subakútna glomerulonefritída) je glomerulonefritída s rýchlym priebehom, ktorá môže viesť k obličkovej nedostatočnosti. Obyčajne vzniká následkom tvorby protilátok proti bazálnej membráne glomerulu, zriedkavejšie pri vysokej koncentrácii imunokomplexov. Liečba: podávanie metylprednizolónu, potom prednizónu a cytotoxických imunosupresív, resp. plazmaferéza (čiastočná výmena plazmy). Osobitnou formou rýchlo progredujúcej glomerulonefritídy je Goodpasturov syndróm.

Chronické glomerulonefritídy sú charakteristické postupujúcou sklerózou, tvorbou jaziev až zánikom glomerulov a zmrašťovaním obličiek, následne degeneráciou tubulov a sklerózou obličkových ciev. Prebiehajú pomaly (niekedy trvajú mesiace až roky) a sú najčastejšou príčinou chronickej obličkovej nedostatočnosti. Najčastejšie ide o imunokomplexovú chorobu, kde antigénovou zložkou imunokomplexov sú okrem antigénov mikroorganizmov aj iné exogénne (očkovacia látka, včelí alebo hadí jed) a endogénne antigény (tubulárnych buniek alebo nádorov). Choroba sa začína pomaly a často sa zistí náhodne pri vyšetrení moču alebo krvného tlaku. Spravidla prechádza z latentného štádia cez chronický nefritický (zvýšená erytrocytúria, menšia proteinúria, vysoký krvný tlak), resp. nefrotický syndróm (veľká proteinúria, opuchy, menšia erytrocytúria, vysoký krvný tlak) do chronickej obličkovej nedostatočnosti. Na stanovenie konečnej diagnózy, výber vhodnej liečby a určenie prognózy je potrebná obličková biopsia. Liečbu riadi špecialista – nefrológ. Pacient sa musí šetriť a svoj výkon prispôsobiť stupňu poškodenia obličiek. Dôležité je zlikvidovať streptokokové ložiská penicilínom.

gloria mundi

gloria mundi [glórija -dí; lat.] — svetská, pozemská sláva, t. j. chvíľková, pominuteľná sláva.

glorieta

glorieta, fr. gloriette — drobná murovaná (na rozdiel od besiedky alebo saletu) bohato umelecky zdobená, väčšinou kruhová neuzavretá záhradná stavba (malý chrámik, altánok, pavilón). Často slúžila aj ako vyhliadka, preto bola situovaná na vyvýšenom mieste. Gloriety sa stavali predovšetkým v záhradách zámkov v 17. – 18. stor., v parkoch kúpeľných miest i v anglických romantických parkoch. Dvojpodlažné gloriety mávali v dolnom podlaží úžitkový priestor alebo grotu.

Glottiphyllum

Glottiphyllum [-fi-; gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď poludňovkovité. Trváce sukulenty pochádzajúce z Južnej Afriky. Majú čiarkovitokopijovité alebo polvalcovité mäsité listy usporiadané na stonke v protistojných pároch alebo striedavo a zlatožlté alebo biele mnoholupienkové kvety usporiadané v pazuchách listov, plod tobolka. Patrí sem okolo 60 druhov, napr. Glottiphyllum nelii so zlatožltými kvetmi a s okolo 5 cm dlhými listami.

gloxínia

gloxínia, Gloxinia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď gesneriovité. Podzemkaté trváce byliny alebo kry pochádzajúce z Južnej a zo Strednej Ameriky. Majú vajcovité až elipsovité listy usporiadané v protistojných pároch a zvončekovité alebo lievikovité modré alebo ružové kvety, jednotlivé alebo usporiadané v pároch v pazuchách listov, plod tobolka. Patrí sem 8 druhov, napr. do 1,2 m vysoká gloxínia trváca (Gloxinia perennis) s chlpatými vajcovitými listami so srdcovitou bázou a so zúbkatým okrajom a s malými svetlomodrými zvončekovitými kvetmi s okrúhlymi lalokmi. Nazvaná podľa Benjamina Petra Gloxina (*1765, †1794).