gbel [nem.] —

1. drevená nádoba;

2. lat. cubulus, kubulus, nem. Kübel — dutá miera: a) historická miera obilnín. Jej obsah bol v 13. stor. asi 159 l (liptovský a turčiansky kubulus). V 16. stor. sa nazýval aj lukno (156 – 159 l). Podľa prepočtu mier a váh v zákone z 1848 mal obsah 2 meríc (106,665 088 l); b) historická miera tekutín;

3. stará plošná miera, ktorá predstavovala rozlohu pôdy osiatej jedným gbelom zrna.

Gbelský bor — geomorfologický podcelok Borskej nížiny v jej severnom výbežku medzi Moravskou nivou a Chvojnickou pahorkatinou. Územie pokrývajú duny, ktoré na styku s Chvojnickou pahorkatinou prechádzajú do sprašových pokrovov. V podloží sa nachádzajú neogénne usadené horniny so zásobami ropy a zemného plynu. Povrch vo výške 150 – 200 m n. m. predstavuje mierne zvlnenú rovinu pokrytú borovicovými lesmi, poľami a trávnatými plochami.

V centre územia mesto Gbely (stredisko ťažby ropy), na juhu Kúty (významná dopravná križovatka), na severe priemyselné stredisko územia Holíč.

Gé → Gaia

geáda — larválne, na život v zemi viazané štádium hmyzu s epimetabóliou, podobné dospelému jedincovi, od ktorého sa odlišuje stupňom vývinu pohlavných orgánov; vždy chýbajú základy krídel.

Gebauer, Jan, 8. 10. 1838 Úbislavice, okres Jičín – 25. 5. 1907 Praha — český jazykovedec, tvorca vedeckej bohemistiky. Od 1873 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1880 mimoriadny, 1881 riadny profesor.

Venoval sa najmä historickej gramatike českého jazyka. Vo výskumnej práci aplikoval zásady mladogramatickej školy, ktoré uplatnil najmä pri výskume najstaršieho obdobia češtiny. Vydal aj viacero jazykových a literárnych pamiatok z daného obdobia. Jeho najvýznamnejším dielom je Historická mluvnice jazyka českého (1894 – 1929, 4 zväzky). Autor (nedokončeného) široko koncipovaného Slovníka staročeského (A – J, 1903; K – N, 1916), ako aj gramatiky novšej spisovnej češtiny Příruční mluvnice jazyka českého (1903). Jeho Školní mluvnice (1904; 1914 prepracovaná V. Ertlom) sa stala vzorom pre J. Damborského pri tvorbe jeho Krátkej mluvnice slovenskej so zvláštnym zreteľom na pravopis (1927). V spore o Královédvorský a Zelenohorský rukopis spočiatku Gebauer zastával názor o ich pravosti, dôkladným rozborom však rozhodujúco ovplyvnil ich odhalenie ako falzifikátov (Poučení o padělaných rukopisech Královédvorském a Zelenohorském, 1888). Medzi Gebauerových žiakov patril aj S. Cambel (Czambel).

Gebel es-Silsila — archeologická lokalita v Egypte asi 65 km sev. od Asuánu. Známa pieskovcovým kameňolomom, ktorý v staroveku poskytoval stavebný materiál pre egyptských faraónov. V tom období tam stálo niekoľko skalných svätýň staroegyptských božstiev, z ktorých najznámejšiu dal vybudovať faraón Horemheb z konca 18. dynastie.

Gediminas, poľ. Gedymin, aj Giedymin, asi 1275 – 1341 — litovské veľkoknieža (od 1316). Vládu nad Litvou zdedil po bratovi Vytenisovi a založil dynastiu Gediminovcov, ktorej príslušníkom bol aj jeho vnuk Jagiełło, neskorší poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, ktorý sa stal zakladateľom dynastie Jagelovcov. Ku Gediminovmu panstvu patrili okrem vlastnej Litvy aj Volyň, severozápadná Ukrajina a západná časť Bieloruska až po Dneper. Počas svojej vlády musel krajinu brániť proti hrozbám zo strany Rádu nemeckých rytierov a Livónskeho rádu a udržiavať krehkú rovnováhu medzi svojimi pohanskými litovskými i pravoslávnymi ruskými poddanými a katolíckymi spojencami v Poľsku a Rige. Jeho vláda sa vyznačovala politickou prezieravosťou, náboženskou toleranciou a vytvorením základných predpokladov na orientáciu jeho ríše na západ. R. 1322 a 1323 písomne oznámil saským dominikánom a františkánom, ako aj niekoľkým hanzovým mestám, že poskytne privilégiá a ochranu mníchom, obchodníkom, remeselníkom a duchovným, ktorí sa usídlia na jeho území, a zároveň požiadal pápeža Jána XXII. o ochranu proti Rádu nemeckých rytierov. V októbri 1323 uzatvorili vo Vilniuse (sídelné mesto) cirkevní predstavitelia a veľmajster Rádu nemeckých rytierov s Gediminom mierovú dohodu. V dôsledku jej porušovania zo strany nemeckých rytierov uzatvoril Gediminas spojenectvo s arcibiskupom a obyvateľmi Rigy a získal mierové prísľuby od ďalších susedov. Svoje mocenské postavenie významne upevnil spojenectvom s Poľskom, ktoré si zabezpečil sobášom svojej dcéry Aldony s dedičom poľského trónu Kazimírom (neskorší Kazimír III. Veľký), synom Vladislava I. Lokietka. Rád nemeckých rytierov posilnený križiackym vojskom zo západnej Európy znova začal vojnu proti Gediminovi, ktorý sa proti nim musel brániť až do konca svojej vlády. Po jeho smrti sa začal v krajine proces feudálnej rozdrobenosti.

Gedymin → Gediminas

Geiserich [gajze-], okolo 390 – 25. 1. 477 — kráľ Vandalov (428 – 477). R. 428 prešiel s Vandalmi (ktorí pod vedením jeho brata Gundericha prenikli do Hispánie a pripojili sa k nim aj Alani) Gibraltársky prieliv a prenikol do severnej Afriky. Tam obsadil časť západorímskych provincií a na ich území vytvoril 429 prvú, od Ríma nezávislú barbarskú germánsku ríšu. R. 435 uzatvoril s Rimanmi prvú mierovú zmluvu, 439 ju však porušil dobytím Kartága (stalo sa hlavným mestom). Novou zmluvou z roku 442 získal úrodné územia rímskych provincií Africa Proconsularis, Byzacena, Numidia, Abaritana a Gaetulia. Všetky patrili pod vládu Vandalov, ktorí sa však usídlili iba v provincii Africa Proconsularis, kde im kráľ pridelil pozemky (tzv. sortes Vandalorum). Geiserich vybudoval silné loďstvo a Vandali sa čoskoro stali rozhodujúcou silou v oblasti západného Stredomoria: postupne si podrobili Korziku, Sicíliu, Baleáry a Sardíniu a 455 vyplienili Rím (odtiaľ pojem vandalizmus). Geiserich vyháňal z Kartága i z oblasti sortes (území priamo osídlených Vandalmi) rímsku šľachtu a zakazoval tam katolícke bohoslužby, pretože on sám i jeho ľud boli ariáni; jeho syn a nástupca Hunerich (477 – 484) bol najväčším prenasledovateľom katolíkov v dejinách tzv. barbarských germánskych štátov. Politika obidvoch dôsledne oddeľovala barbarskú a románsku zložku obyvateľstva, čo spomaľovalo progresívny sociálny vývoj vandalského kráľovstva.

Gelderland [chel-], nem. Geldern, fr. Gueldres, lat. Geldria — historické územie na severozápade Európy, v súčasnosti rozdelené medzi Holandsko, Nemecko a Belgicko. Po rozdelení Franskej ríše 843 bola oblasť pod správou Lotara I., potom súčasťou Východofranskej ríše. Geograficky sa územie delilo na Dolný Gelderland (západná časť) a Horný Gelderland (juhovýchodná časť), v ktorom sa v 10. stor. sformovalo samostatné grófstvo, 1339 povýšené na vojvodstvo. R. 1471 územie celého Gelderlandu ovládli burgundskí vojvodovia, 1477 pripadlo v rámci dedičstva Habsburgovcom, od začiatku 16. stor. ich španielskej vetve. Počas Nizozemskej revolúcie bolo územie opäť rozdelené. Dolný Gelderland sa stal súčasťou Spojených nizozemských provincií a dnes tvorí ako Gelderland jednu z provincií Holandska (centrum Arnhem). Horný Gelderland pripadol Španielskemu Nizozemsku. Po vojnách o španielske dedičstvo bolo jeho územie 1713/14 rozdelené medzi Spojené nizozemské provincie (dnes súčasť holandskej provincie Limburg), Rakúske Nizozemsko (dnes súčasť belgickej provincie Limbourg) a Prusko (dnes súčasť nemeckej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko).

gelderlandský kôň [chel-] — plemeno koňa vyšľachtené v 19. stor. v provincii Gelderland v Holandsku. Silný ryšavý kôň s krátkymi mohutnými končatinami, silnými, na ťahanie kočiarov vhodnými plecami a hlbokým hrudníkom. Výška v kohútiku do 162 cm. Využíva sa aj ako ťažký jazdecký kôň s dobrými skokanskými schopnosťami.

Gelechiidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera). Malé jedince (2 – 6 mm) so silným, na báze šupinatým cuciakom, s veľkými spodnopernými zakrpatenými čeľustnými hmatadlami, dosť úzkymi zadnými, na vonkajšom okraji vykrojenými krídlami a s dvoma pármi ostrôh na holeniach zadných nôh. Húsenice majú 3 páry nôh a 5 párov panôžok. Niektoré sú škodcami úžitkových rastlín a skladových produktov, napr. druh psota obilná (Sitotroga cerealella). Patrí sem okolo 4 600 druhov, z toho 617 európskych (190 zo Slovenska).

Gelidium [lat.] — rod červených rias. Má makroskopické stielky rôznych tvarov a rozmerov. Rozmnožuje sa nepohlavne delením, prípadne rozpadom stielky, alebo pohlavne striedaním haploidnej a diploidnej generácie; ak sú obidve generácie morfologicky zhodné, rodozmena je izomorfná, ak sa od seba odlišujú, heteromorfná. Vyskytujú sa v litoráli alebo sublitoráli morí všetkých geografických oblastí sveta okrem Arktídy a Antarktídy. Polysacharidy v bunkových stenách sa využívajú na výrobu agaru, ktorý je ekonomicky dôležitou surovinou. Niektoré druhy sa v ázijských krajinách bežne konzumujú.

Gellius, Aulus, genitív Aula Gellia, asi 125 (podľa iných zdrojov 130) pravdepodobne Rím – 180 — rímsky spisovateľ. Reminiscenciou na jeho štúdium v Aténach (165 – 167) je dielo Atické noci (Noctes Atticae, asi 170, slov. 1987), ktoré obsahuje esejisticky štylizované výpisky z diel asi 275 autorov najmä na jazykové, filozofické, literárne, historické a právne témy. V diele koncipovanom ako výchovno-vzdelávacia príručka pre syna (rátajúc aj s inými čitateľmi) Gellius k danému problému citoval názor určitého antického autora alebo ho použil ako autoritu na podporu vlastnej mienky. Obľúbený autor až do 17. stor.; v stredoveku známy pod menom Agellius.

Gelón, okolo 540 pred n. l. – 478 pred n. l. — grécky tyran (samovládca) v sicílskych mestách Gela (od 491 pred n. l.) a Syrakúzy (od 485 pred n. l.), brat Hieróna I. Pôvodne veliteľ jazdy gelského tyrana Hippokrata (498 – 491 pred n. l.), po jeho smrti regent za Hippokratových nedospelých synov, neskôr samovládca. R. 485 pred n. l. využil vnútorné rozpory v Syrakúzach a mesto ovládol. Vládu v Gele prenechal Hierónovi a v Syrakúzach budoval loďstvo a vojsko; podporoval aj obchod a remeslá, privádzal tam obyvateľov z okolitých miest (Gela, Kamarina, Megara Hyblaia). Uzavrel dohodu s vládcom Akragantu (dnes Agrigento) Thérónom, ktorého dcéru Démareté si vzal za manželku (→ démareteion). Vládu si upevnil 480 pred n. l., keď v bitke pri Himere porazil kartáginské loďstvo i pešie vojsko a vládu Kartágincov obmedzil iba na západnú časť Sicílie.

Gembicki, Piotr, 10. 10. 1585 – 14. 7. 1657 Krakov — poľský politik. R. 1638 – 43 kancelár poľského kráľovstva, 1642 – 57 krakovský biskup. Reprezentant prorakúskeho krídla, v súperení s J. Ossolińským bol donútený vzdať sa hodnosti kancelára. R. 1651 potlačil povstanie A. L. Kostku-Napierskeho. Podporovateľ umenia.

Gemeinlebarn [-majn-] — praveké archeologické nálezisko juhovýchodne od mesta Krems an der Donau v Dolnom Rakúsku. R. 1885 – 1922 tam boli preskúmané pohrebiská (asi 300 hrobov) zo staršej a z mladšej bronzovej doby a zo staršej železnej doby. V kostrových hroboch zo staršej bronzovej doby (okruh únětickej kultúry) boli zosnulí pochovaní v skrčenej polohe a medzi milodary popri keramike patrili bronzové ihlice (cyperská, terčovitá), ozdoby vlasov, špirálovité náramky, sekerky a nože. Hroby z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra) boli prevažne popolnicové a jamové, ojedinele prekryté kamennými platňami. Popri charakteristickej keramike sa tam našli bronzové ihlice (s guľovitou, dvojkónickou a kyjakovitou hlavicou), štítové spony a masívne vrúbkované náramky. Mohylové pohrebisko zo staršej železnej doby patrí ku kalenderberskej kultúre. Nákladná stavba niektorých mohýl s rozmernými hrobovými komorami, v ktorých boli uložené amforovité nádoby s plastickou a bohatou figurálnou výzdobou, svedčí o majetkovej a sociálnej diferencovanosti vtedajšej spoločnosti.

Gemer, maď. Gömör — historické územie v južnej časti stredného Slovenska. Jeho prevažná časť leží v Slovenskom rudohorí, severná časť v Horehronskom podolí, južná v Rimavskej kotline, východná v Rožňavskej kotline a Slovenskom krase.

Územie bolo nazvané podľa rovnomenného hradu, ktorého vznik sa kladie do prvej tretiny 11. stor. Gemer (Comitatus Gömöriensis) sa najneskôr začiatkom 12. stor. vyčlenil z Turnianskeho komitátu, najstaršia písomná zmienka o županovi je z 1246. Súčasť Uhorského kráľovstva, od 1526 v jeho rámci súčasť habsburskej monarchie. Cirkevnosprávne bol Gemer od najstarších čias samostatným archidiakonátom, ktorý patril do Ostrihomského arcibiskupstva, od 1776 do novozriadeného Rožňavského biskupstva. R. 1552 – 93 prevažná časť Gemera nebola síce priamo obsadená Turkami, ale bola poplatná Fiľakovskému, 1596 – 1687 Jágerskému sandžaku. Gemer bol jedinou stolicou na Slovensku, kde napriek rekatolizácii nemal Gemerský seniorát evanjelickej cirkvi a. v. len dva artikulárne kostoly, ale ešte aj v 18. stor. v ňom neprerušene jestvovalo vyše 40 fár s mnohými fíliami. R. 1786 – 90 dočasne a od 1802 natrvalo sa súčasťou Gemerskej stolice stal Malohont s centrom v Rimavskej Sobote.

Do 1802 sa Gemer delil na štyri slúžnovské okresy (horný, ratkovský, širkovský, putnocký), potom pribudol aj rimavskosobotský. Od začiatku 18. stor. do 1850 bol administratívnym centrom Plešivec, potom Rimavská Sobota. Do konca 12. stor. bola oblasť len málo osídlená, intenzívnejšie osídľovanie prebiehalo od 14. stor., v 15. stor. ju zasiahla prvá vlna valašskej kolonizácie (Polomka, Telgárt, Šumiac, Heľpa). Najstarším a najdôležitejším hradom bol Gemer, počas tureckých výbojov vzrástol význam Krásnej Hôrky, významné postavenie mal i hrad Muráň.

V hospodárskom živote zohrali najdôležitejšiu úlohu baníctvo a hutníctvo zamerané najmä na ťažbu a spracovanie železnej rudy. Vysokú úroveň dosahovali kovospracúvajúce remeslá (kováčstvo, mečiarstvo, zámočníctvo), v 18. stor. boli najvýznamnejšími remeselnými strediskami Jelšava, Ratková a Revúca, ktorá sa v 19. stor. počas slovenského národného obrodenia stala vďaka Š. M. Daxnerovi i jedným z najvýznamnejších národných centier.

R. 1785 mal Gemer (bez Malohontu) 110 647 obyvateľov, 1804 (spolu s Malohontom) 137 874 obyvateľov, 1846 počet obyvateľov vzrástol na 191 780.

Po vzniku ČSR pripadol juhovýchodný cíp územia Gemera Maďarskej republike (mestečko Putnok a 18 dedín).

Gemerská pahorkatina — geomorfologický podcelok západnej časti Bodvianskej pahorkatiny zasahujúcej na územie Slovenska z Maďarska, 250 – 350 m n. m. Na západe susedí s Rimavskou kotlinou, na severe so Slovenským krasom. V podloží budovaný mladotreťohornými slieňmi, ílovcami, pieskovcami a štrkovou poltárskou formáciou. Prevažne zalesnené územie, na okrajoch v oblasti menších sídel využívané poľnohospodársky.

gemerské nárečia — miestne dialekty, ktorými komunikuje autochtónne obyvateľstvo žijúce v obciach niekdajšej Gemerskej stolice (→ Gemer). Začleňujú sa do juhovýchodného regiónu stredoslovenského nárečového makroareálu. Patria medzi najdiferencovanejšie slovenské nárečia, čo sa odráža aj pri ich ďalšom (vnútornom) členení. V súčasnosti sa uplatňuje ich (v istom zmysle zovšeobecňujúce) členenie na západogemerské (v okolí Sušian, v doline Rimavy a Blhu), stredogemerské (v okolí Ratkovej, v doline Muráňa a v Štítnickej doline), východogemerské (v Slanskej doline) a horehronské nárečia.

Gemerské nárečia (alebo ich jednotlivé podskupiny) sú charakteristické viacerými typickými znakmi, napr. zmenou č > š (mačka > maška), ie > ia, uo (vo) > ua (va), t. j. výslovnosťou typu viara < viera, kuan/kvan < kôň, používaním opytovacích zámen kotor alebo kotrí, príponou -mo v 1. osobe množného čísla slovies (iďemo, dámo) ap. Sú pozoruhodné aj z lexikálneho hľadiska, iba v tomto nárečovom areáli sa používajú napr. slová zimorija – krt, kolešňa – stodola, hrudi – prsia, košarina – mládza, hadzuga – lalok, ohľadžidlo – zrkadlo, bobák – červík, mutáč – topárka (piest na mútenie mlieka v dbanke) a i.

Gemerské terasy — geomorfologický oddiel Rimavskej kotliny. Tvoria ho nivy a terasy riek Rimava, Blh, Slaná a Turiec, ktoré vznikli etapovitým zarezávaním a ukladaním materiálu riek vo štvrtohorách. Na terasách (150 – 240 m n. m.) vetrom naviate spraše. Pôvodne lužný a dubový les bol odstránený a premenený na oráčiny, príp. trávnaté porasty.

gemináty [lat.], zdvojené spoluhlásky — spoluhlásky vyslovené s dlhším trvaním (vo fonetickej transkripcii označovaným znakom >) než zodpovedajúce jednoduché spoluhlásky. V spisovnej slovenčine sa vyslovujú na hraniciach významových jednotiek (morfém a slov), napr. denne [ďe>ňe], pri stretnutí sa rovnakých spoluhlások, a to aj ako výsledok znelostnej a mäkkostnej asimilácie, napr. rozsypať [ro>sipať].

Gemini [-ní; lat.] — latinský názov Blížencov (dvojčiat Castora a Polluka, gr. Kastor a Polydeukés); → Dioskúrovia.

Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).

genera dicendi [dícendí; lat.], druhy reči — tri základné druhy reči (štýlov), ktoré sa vyskytovali už v antickej rétorike (Cicero), v klasickej literárnej teórii (M. V. Lomonosov), ale i v neskorších dielach (napr. W. von Humboldta). Rozlišujú sa: a) nízky, ľahký štýl (genus tenue, subtile) vychádzajúci z hovorovej formy jazyka, b) stredný (genus medium), t. j. ľúbezný štýl uplatňujúci rôzne beletristické prvky, c) vysoký, ťažký štýl (genus sublime, grande) patetického, slávnostného rázu, v ktorom sa používajú pompézne formy, rytmizujúce prostriedky ap. Takéto členenie sa v neterminologickom význame uplatňuje do istej miery aj v súčasnosti.

Generale normativum in re sanitatis → Generálny zdravotný poriadok

generalizácia [lat. > fr.] —

1. → zovšeobecnenie;

2. lek. rozšírenie na celý orgán alebo organizmus, rozsev (napr. generalizácia nádoru, infekcie).

Generálne cechové artikuly — nariadenie Uhorskej miestodržiteľskej rady z 1813, ktoré v 55 bodoch upravovalo podmienky fungovania cechov v celom Uhorsku. Zrušilo obmedzenia výkonu remesla (spoločenský status, katolícka konfesia, legitímny pôvod), preferovanie cechov na úkor manufaktúr a limitovanie počtu majstrov. Artikuly zároveň definovali priebeh prípravy na výkon remesla (zjednotilo učňovské roky, stanovilo normy správania) a podmienky na získanie hodnosti majstra. Zrovnoprávnilo sa aj postavenie jednotlivých cechov. Generálne cechové artikuly platili do 1872.

generálne direktórium, nem. Generaldirektorium, plný názov General-Oberfinanz-, Kriegs- und Domänendirektorium — najvyšší orgán štátnej správy v Prusku vytvorený 1723 Fridrichom Wilhelmom I. Zahŕňal vnútro, financie a vojenskú správu a riadilo ho spočiatku päť, neskôr deväť ministrov. Predstavoval nový stupeň vývoja štátnej administratívy a posilňoval panovnícky absolutizmus. R. 1808 z neho vznikli ministerstvá moderného typu.

Generálny gouvernement [guvernman], nem. Generalgouvernement — správna jednotka Nemeckej ríše vytvorená 26. 10. 1939 z časti územia poľského štátu obsadeného nemeckou armádou po vypuknutí 2. svetovej vojny (zvyšok Nemcami okupovaného Poľska bol priamo začlenený do ríše v podobe nových žúp alebo pripojením k starým župám; východnú časť Poľska okupoval ZSSR). Generálny gouvernement mal rozlohu 90 900 km², 12,1 mil. obyvateľov a členil sa na štyri dištrikty (piaty pribudol po prepadnutí ZSSR a tvorilo ho územie Haliče). Na jeho čele bol generálny guvernér H. Frank, ktorý sídlil v Krakove a podliehal priamo A. Hitlerovi (→ Poľsko, dejiny).

Generálny plán Východ → Generalplan Ost

Generálny zdravotný poriadok, lat. Generale normativum in re sanitatis — prvé všeobecné nariadenie o úprave zdravotných pomerov na území habsburskej monarchie vydané 2. 1. 1770 panovníčkou Máriou Teréziou, predstavujúce základ jej osvieteneckých reforiem v oblasti zdravotníctva. Pozostávalo z dvoch častí: prvá časť obsahovala opis činností a povinností jednotlivých zdravotníckych pracovníkov (úradných lekárov, lekárnikov, chirurgov ránhojičov a pôrodných asistentiek), druhá sa zaoberala zabezpečením ochrany proti epidémiám (systém protiepidemiologickej ochrany hraníc), karanténnymi a kontumačnými stanicami, ako aj povinnosťami zdravotníkov počas morovej nákazy. Podľa Generálneho zdravotného poriadku musel každý zdravotnícky pracovník zložiť predpísanú skúšku a prísahu. Súčasťou reformy bolo aj vytvorenie orgánov štátnej zdravotnej správy. Už od 1738 pôsobila pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, na kontrolu nariadení súvisiacich s verejnou hygienou, ale aj na dohľad nad zdravotníckymi zariadeniami, nad činnosťou zdravotníckych pracovníkov ap. Pôvodcom a organizátorom reformy zdravotníctva, pri ktorej spolupôsobila aj zdravotná komisia, bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov Márie Terézie Holanďan Gerhard van Swieten (*1700, †1772), priekopník v oblasti očkovania.

Generalplan Ost, Generálny plán Východ — plán rozpracovaný 1941 – 42 v Nemecku z podnetu H. Himmlera, schválený 12. 6. 1942. Obsahoval zásady povojnového zaobchádzania s územiami a obyvateľmi východnej Európy po jej predpokladanom obsadení nacistickým Nemeckom. Jeho cieľom bolo do 25 rokov po skončení vojny presídliť Poliakov, obyvateľov pobaltských krajín, západných častí ZSSR a i. na Sibír. Okrem kolonizácie a germanizácie predpokladal aj fyzickú likvidáciu veľkej časti domácich a zo západu presídlených slovanských obyvateľov. Zvyšní obyvatelia, tzv. podľudia zbavení napr. možnosti vzdelávať sa, podliehajúci germanizácii a obmedzeniam reprodukcie mali pracovať pre Nemcov. Presídlenie a čiastočné vyhladenie sa malo týkať asi 31 mil. Slovanov.

Genersich, Ján, 18. 8. 1761 Kežmarok – 18. 5. 1825 Viedeň — uhorský pedagóg a historik, brat K. Genersicha. Študoval v Debrecíne, Kežmarku, Bratislave a 1782 – 85 na univerzite v Jene. Od 1788 profesor literatúry, filozofie a histórie na lýceu v Kežmarku (učiteľ P. J. Šafárika), 1806 – 10 viedol Literárnu spoločnosť v Kežmarku. Od 1821 profesor cirkevných dejín a práva na univerzite vo Viedni. Stúpenec neohumanizmu a filantropizmu, venoval sa otázkam reformy školstva a výchovy dievčat, zdôrazňoval aj význam estetiky vo výchove. V historických prácach sa zameriaval na popularizáciu dejín, autor literatúry pre mládež. Zaoberal sa aj mineralógiou a meteorológiou, korešpondujúci člen Mineralogickej spoločnosti v Jene. Diela: Krátke všeobecné svetové dejiny (Kurze allgemeine Weltgeschichte, 3 zväzky, 1812), Dejiny rakúskej monarchie od jej vzniku do konca Viedenského kongresu (Geschichte der Österreichischen Monarchie von ihrem Ursprunge bis zum Ende des Wieners Friedens Congressus, 8 zväzkov, 1815 – 17) a i.

Genersich, Kristián (Christian), 3. 1. 1759 Kežmarok – 30. 4. 1825 tamže — uhorský historik a prírodovedec, brat J. Genersicha. Po štúdiách na univerzite v Nemecku (1778 v Jene, od 1779 v Göttingene a v Utrechte) pôsobil od 1784 ako pedagóg v Gemeri, 1786 – 89 konrektor lýcea v Kežmarku, 1789 – 1825 evanjelický farár a. v. v Kežmarku. Mal široké znalosti siahajúce od teológie cez históriu a zemepis až po fyziku, botaniku a mineralógiu. Člen korešpondent Mineralogickej spoločnosti v Jene. Autor 8 samostatných diel i štúdií najmä o Spiši a Tatrách, ako aj dodnes neprekonanej dvojdielnej monografie o Kežmarku Pamätihodnosti slobodného kráľovského mesta Kežmarku ... (Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmárk ..., 1804). V archíve kežmarského lýcea ostalo po Genersichovi mnoho rukopisných prác (napr. zoznamy evanjelických farárov a. v. na Spiši).

genetická izolácia → izolácia

genitív [lat.] — druhý pád v sústave pádov, odpovedá na otázku koho?, čoho?. V opozícii proti akuzatívu vyjadruje obmedzenú účasť deja na danom predmete (chytať sa zábradlia proti chytiť zábradlie). V slovenčine môže vyjadrovať aj príslušnosť nadradeného pojmu k danému pojmu (strecha domu), pôvodcu (báseň Jána Smreka) alebo druh (trest smrti). Popri hlavnom objekte pri nezvratných slovesách predstavuje vedľajší objekt (zbaviť niekoho starostí), pri zvratných slovesách môže byť jediným objektom (chopiť sa sekery, zastať sa chlapca). V prenesenom význame má stavový význam (ľudí sa chytá panika) alebo vyjadruje obsahový objekt (dopátrať sa pravdy, báť sa tmy). Môže predstavovať aj kvantitatívny typ (hruda syra), typ meraného obsahu (pohár vody) alebo partitívny typ (natieklo vody). Záporový genitív stupňuje vetný zápor (nepovedal ani slova, nebolo tam živej duše).

Genscher [-šer], Hans-Dietrich, 21. 3. 1927 Reideburg, dnes súčasť Halle – 31. 3. 2016 Wachtberg-Pech — nemecký liberálnodemokratický politik. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil pôvodne v NDR, 1952 odišiel do NSR. Od 1965 poslanec Spolkového snemu za liberálnu Slobodnú demokratickú stranu (FDP), 1965 – 69 vodca jej parlamentnej frakcie; 1974 – 85 jej predseda. R. 1969 – 74 minister vnútra v koaličnej vláde SPD/FPD W. Brandta, 1974 – 82 minister zahraničných vecí a vicekancelár v koaličnej vláde SPD/FPD H. Schmidta a 1982 – 92 v koaličnej vláde CDU/CSU-FPD H. Kohla. Významne sa podieľal na politike uvoľňovania medzinárodného napätia, zasadzoval sa za normalizáciu vzťahov medzi východom a západom a mal veľký podiel na zjednotení Nemecka.

Gentianaceae [-cianaceé; lat.] → horcovité

gentské zmierenie — dohoda o spojenectve medzi všetkými nizozemskými provinciami uzatvorená 8. 11. 1576 na zasadaní generálnych stavov v Gente. Proklamovala spoločný boj proti španielskym vojskám, základnou požiadavkou bolo stiahnutie španielskej armády z južných provincií a ukončenie náboženskej perzekúcie. Upravovala zároveň vzťahy medzi samostatnými provinciami (Holland, Zeeland) a provinciami, ktoré boli dosiaľ v rukách Španielov (→ Nizozemská revolúcia).

geobiont [gr.] — organizmus adaptovaný na pôdu, pôdotvorný substrát alebo na horninové prostredie, ktorý v takomto prostredí prežíva celý život a je na takýto spôsob života prispôsobený. Napr. živočíchy trvaložijúce v pôde majú valcovité telo, zakrpatené orgány zraku a dobre vyvinutý čuch.

geobotanika [gr.] → fytogeografia

geoekológia [gr.], komplexná fyzická geografia — náuka o krajine, geovedná disciplína zaoberajúca sa vertikálnymi (topickými) aj horizontálnymi (priestorovými) vzťahmi medzi jednotlivými zložkami prírodnej krajiny v jej celostnom (systémovom) chápaní.

Sformovala sa v 2. polovici 20. stor. a jej chápanie nie je celkom zjednotené. Geoekológia sa v súlade s prvým použitím tohto termínu (v 60. rokoch 20. stor.) nemeckým geografom C. Trollom niekedy pokladá za synonymum krajinnej ekológie. Častejšie sa však chápe len ako časť krajinnej ekológie, ktorá sa na rozdiel od bioekológie zameriava viac na štúdium abiotických prírodných komplexov (hornín, pôd, georeliéfu, vodstva a klímy). Biota nie je v centre záujmu geoekológie, skúma ju len ako súčasť geosystémov, ktoré sú predmetom jej štúdia.

Vzhľadom na svoj syntetizujúci charakter má geoekológia nezastupiteľné miesto v krajinnom plánovaní a environmentálnom manažmente krajiny.

geoekotop [gr.] → geotop

geofág [gr.] — živočích požierajúci pôdu. Nižšie živočíchy (napr. dážďovky) ju požierajú pre obsah organických látok (živín), vyššie živočíchy (vtáky, cicavce) pri nedostatku niektorých anorganických látok.

geofágia [gr.] — veter. požieranie zeme zvieratami (neprirodzená chuť). Vyskytuje sa pri chorobách z nedostatku krmiva (úplné hladovanie), parazitózach (pásomničnatosť) alebo pri poruchách látkového metabolizmu (nedostatok soli, minerálnych látok). Ide o inštinktívne vyhľadávanie chýbajúcich živín, pri niektorých nervových poruchách o prechodne trvajúci jav.

Geoffroy Saint-Hilaire [žofrua sentilér], Étienne, 15. 4. 1772 Étampes – 19. 6. 1844 Paríž — francúzsky prírodovedec, otec Isidora Geoffroya Saint-Hilaire. Od 1793 profesor zoológie v Paríži, člen a od 1833 prezident francúzskej Akadémie vied. Účastník vojenskej expedície Napoleona I. Bonaparta do Egypta (1798 – 1801), z ktorej opísal mnoho živočíšnych druhov. Zakladateľ teratológie, jeden z predchodcov Ch. Darwina (názorový stúpenec J.-B. Lamarcka, oponent G. Cuviera). Jeho práce pripravili reformu klasifikácie stavovcov na základe porovnávacej anatómie. Hlavné dielo: Filozofia anatómie (Philosophie anatomique, 2 zväzky, 1818 – 22). Zakladateľ prvej novodobej európskej zoologickej záhrady v Paríži.

geofyt [gr.] — trváca rastlina prekonávajúca nepriaznivé ročné obdobia (sucho, zimu) podzemnými orgánmi (hľuzami, cibuľami, pakoreňmi), na ktorých sa vytvárajú obnovovacie púčiky, napr. snežienka (Galanthus), kokorík (Polygonatum).

geografia [gr.], zemepis — komplexná veda opisujúca a skúmajúca rozmiestnenie a vzájomné vzťahy prírodných a spoločenských javov na zemskom povrchu. Objektom jej štúdia je krajinná sféra Zeme – geosféra, ktorá zahŕňa litosféru s georeliéfom, pedosféru, hydrosféru, atmosféru a socioekonomickú sféru (antroposféru). Geografia skúma rozmiestnenie a vzťahy jednotlivých zložiek krajinnej sféry, identifikuje a opisuje geografické regióny a zákonitosti ich vzniku i fungovania a tvorí prognózy ich ďalšieho vývoja, charakterizuje priestorový a syntetický prístup ku krajine. Podľa stupňa zovšeobecnenia poznatkov sa delí na regionálnu geografiu, ktorá zbiera, analyzuje a triedi informácie o konkrétnych častiach zemského povrchu, a systematickú (všeobecnú) geografiu, ktorá generalizuje informácie z rôznych teritórií do všeobecného opisu a vysvetlenia javov na zemskom povrchu. Najvyššiu mieru zovšeobecnenia geografického poznania predstavuje teoretická geografia skúmajúca všeobecné zákonitosti štruktúry a vývoja geografických systémov. Podľa predmetu záujmu sa delí na fyzickú (prírodnú) geografiu a humánnu (spoločenskú) geografiu, ktoré sa ďalej členia podľa jednotlivých zložiek prírodnej krajiny a hlavných socioekonomických charakteristík. Ako súčasť teoretickej geografie (často aj samostatne) sa vyčleňuje metageografia, ktorá sa zaoberá samotnou geografiou, najmä jej vnútornou štruktúrou, vzťahom k príbuzným disciplínam a postavením v systéme vied. Hraničnou vednou disciplínou geografie a biológie (resp. ekológie) je krajinná ekológia, geografie a ďalších prírodných, humanitných a technických disciplín environmentalistika. Geografia výrazne vstupuje aj do formujúcej sa širšie ponímanej regionálnej vedy.

Geografia vznikla ako jedna z najstarších vedných disciplín už v staroveku v súvislosti s potrebou človeka orientovať a pohybovať sa v krajine, v ktorej žil a využíval jej zdroje. Vo svojich začiatkoch zahŕňala všetky známe poznatky o javoch a dejoch na zemskom povrchu, s prehlbovaním týchto poznatkov však mimo jej rámca postupne vznikali samostatné špecializované disciplíny: prírodovedné (geológia, hydrológia, meteorológia a klimatológia, geobotanika a geozoológia, pedológia, geomorfológia), spoločenskovedné (ekonómia, sociológia, antropológia, politológia, demografia) a technické (geodézia a kartografia). Geografia s týmito vedami dodnes úzko spolupracuje a niektoré z nich sa občas považujú za jej súčasť (napr. geomorfológia, klimatológia, kartografia, demografia, priestorová ekonómia). Geografické poznatky boli spočiatku integrálnou súčasťou historicko-geografických diel, napr. Hekataiových Genealógií (Geneélogiai) a Hérodotových Dejín (Historiai) v 6. a 5. stor. pred n. l. Termín geografia sa však prvýkrát objavil až v 3. stor. pred n. l. v diele Eratosthena z Kyrény Geografia (Geógrafika), v ktorom sa pokúšal o opis a vysvetlenie geografických javov v jemu známom svete. Spolu s Klaudiom Ptolemaiom (2. stor. n. l.) tak položili základy systematickej, ale i matematickej geografie, ktorá vyústila do vzniku kartografie. Strabónova Geografia (Geógrafika) z prelomu letopočtu, naopak, reprezentuje deskriptívnu, prakticky orientovanú regionálnu geografiu, ktorá v geografii dominovala až do 20. stor. Stredovek bol v Európe obdobím úpadku geografie, rozvíjala sa najmä v arabských krajinách. Zlatým vekom deskriptívnej regionálnej geografie bolo obdobie veľkých geografických objavov (→ zámorské objavy), ktorých uskutočňovanie, systematizácia a mapovanie boli hlavnou náplňou geografie až do 18. stor. Novým impulzom na rozvoj systematickej geografie bolo v 17. stor. dielo Bernharda Varenia (*1622, †1650) Všeobecná geografia (Geographia generalis, 1650). Skutočne vedecké základy modernej geografie však vznikali až v 18., a najmä v 19. stor., keď špekulatívne vysvetlenia javov na zemskom povrchu začali nahrádzať poznatky získané systematickým empirickým výskumom a jeho zovšeobecnením. V tom období boli objavené a sformulované viaceré základné geografické zákony, napr. zákon antagonistického pôsobenia endogénnych a exogénnych síl, ktorý sformuloval M. V. Lomonosov, teória priestorového usporiadania poľnohospodárstva okolo spotrebného centra J. H. von Thünena, zákony priestorovej diferenciácie (zonálnosti) klímy, bioty a pôd definované najmä A. von Humboldtom a V. V. Dokučajevom či teória geomorfologického cyklu W. M. Davisa. V humánnej geografii sa v 19. stor. stali vedúcou ideou myšlienky geografického determinizmu vyúsťujúce do vzniku geopolitiky. Extrémne názory na mieru vplyvu prírodného prostredia na ľudskú spoločnosť korigovala koncepcia geografického posibilizmu, ktorá sa stala jedným z východísk modernej regionálnej geografie. V 1. polovici 20. stor. výrazne ovplyvnila humánnu geografiu teória centrálnych miest W. Christallera (→ Christallerov hexagonálny model, 1933), ktorá viedla k prepojeniu ekonomickej geografie a priestorovej ekonómie. Berkeleyská škola geografie kultúry sa zamerala na štúdium kultúry ako spôsobu adaptácie človeka na okolité prostredie a postupne prerástla do modernej americkej regionálnej geografie. Geografiu 2. polovice 20. stor. výrazne ovplyvnila tzv. kvantitatívna revolúcia – zdôrazňovanie používania matematických a štatistických metód a s tým spojených formalizovaných modelov rozmiestnenia a správania zložiek krajiny (Arthur Newell Strahler, *1918, †2002; William Bunge, *1928, †2013; Torsten Hägerstrand, *1916, †2004; P. Hagget a i.). Súčasne sa rozvíja aj snaha o systémový prístup (Richard John Chorley, *1927, †2002; Barbara A. Kennedyová), ktorý vo fyzickej geografii prerástol do teórie geosystémov (V. B. Sočava) – nosného prvku modernej fyzickogeografickej (geoekologickej) syntézy. Reakciou na nie vždy uspokojivé výsledky kvantitatívnej revolúcie najmä v humánnej geografii a na úsilie o sociálnu angažovanosť geografie bol vznik nových prúdov v poslednej štvrtine 20. stor.: behaviorálnej, humanistickej a radikálnej (marxistickej) geografie, školy spoločenskej relevancie, teórie štrukturácie a geografie či postmodernej geografie, ktorá je moderným návratom k regionálnej geografii.

Geografia využíva celé spektrum metód používaných v prírodných, spoločenských i technických vedách, najcharakteristickejšia je však pre ňu priestorová analýza a vyjadrenie informácie prostredníctvom mapy. Dodnes si zachovala úzke prepojenie s kartografiou, ktorá vznikala ako jej súčasť rovnako ako moderné geografické informačné systémy (GIS) a metódy diaľkového prieskumu Zeme – ekvivalentné technológie informačného veku. Geografia bohato využíva matematické a štatistické metódy (najmä matematickú analýzu a viacrozmernú štatistickú analýzu), pričom prispieva aj k ich samotnému rozvoju (napr. geoštatistika, regionálna taxonómia, fraktálna geometria). Súčasná geografia sa neuspokojuje len s jednoduchým opisom javov na zemskom povrchu, ale sa zameriava na pochopenie a vysvetlenie ich vzájomných vzťahov v čase a priestore s vyústením do alternatívneho opisu ich možného vývoja. Vzhľadom na komplexný charakter svojho objektu, krajinnej sféry Zeme, geografia dlhodobo rozvíja syntetické, integrálne prístupy, ktoré sú nevyhnutné na riešenie súčasných zložitých socioekonomických, politických a environmentálnych problémov. Moderná geografia sa veľmi efektívne uplatňuje vo verejnej správe. Významne vstupuje do optimalizácie priestorovej organizácie poskytovania verejných služieb, tvorby stratégií miestneho a regionálneho rozvoja, ako aj územného a regionálneho plánovania. Má významné miesto pri analýze geografických potenciálov, prírodných, environmentálnych a sociálnych hrozieb a rizík i environmentálnych zmien podmienených ľudskými aktivitami, pri definovaní ekologickej stability, únosnosti či kapacity územia s vyústením do hodnotenia vplyvov na životné prostredie a optimalizácie priestorového usporiadania ľudských aktivít vo forme krajinného plánovania rešpektujúceho princípy trvalej udržateľnosti. Súčasné rozsiahle aplikácie geografie sa využívajú aj v komerčnej sfére, najmä pri priestorovej analýze trhu (napr. geomarketing), hodnotení lokalizácie podnikateľských aktivít a zefektívnení distribúcie tovarov a služieb.

O rozvoj geografie sa zaslúžili aj viaceré geografické spoločnosti, napr. Kráľovská geografická spoločnosť (Royal Geographical Society; Spojené kráľovstvo), Royal Scottish Geographical Society (Spojené kráľovstvo), Gesellschaft für Erdkunde zu Berlin (Nemecko), Österreichische Geographische Gesellschaft (Rakúsko), Geographische Gesellschaft Bern (Švajčiarsko), Società Geografica Italiana (Taliansko), Société de Géographie (Francúzsko), Société Royale Belge de Géographie (Belgicko), Koninklijk Nederlands Aardrijkskundig Genootschap (Holandsko), Geografiska Sällskapet i Finland (Fínsko), Russkoje geografičeskoje obščestvo (Rusko), The American Geographical Society (USA), National Geographic Society (USA), Tókjó čigaku kjókai (Japonsko), The Geographical Society of New South Wales (Austrália), The Royal Geographical Society of Queensland (Austrália), The Royal Geographical Society of South Australia Inc (Austrália).

Slovenská geografia sa začala rozvíjať v 18. stor. Priekopníckym dielom sa stali Notície (Notitia Hungariae novae historico-geographica..., 1735 – 42) M. Bela a prvé mapy slovenských žúp od kartografa S. Mikovíniho; v 19. stor. sa geológ D. Štúr pokúsil o prvú fyzickogeografickú (orografickú) regionalizáciu Slovenska. O geografické poznanie Slovenska sa koncom 19. a začiatkom 20. stor. významne pričinili poprední českí, poľskí a maďarskí geografi K. F. E. Kořistka, F. Vitásek, L. Sawicki, Henrik Horusitzky (*1870, †1944) a i. Zakladateľom modernej slovenskej geografie bol český regionálny geograf J. Hromádka a jeho slovenskí žiaci M. Lukniš, E. Mazúr a P. Plesník, ktorí vybudovali prvé a dodnes najsilnejšie komplexné geografické pracoviská: Geografickú sekciu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (do 1940 na Filozofickej fakulte UK) a Geografický ústav SAV. V súčasnosti sa geografia rozvíja aj na ďalších slovenských univerzitných pracoviskách v Prešove, Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre a Ružomberku. R. 1955 vznikla Slovenská geografická spoločnosť pri SAV.

geografia cestovného ruchu, geografia turizmu — čiastková vedná disciplína humánnej geografie zaoberajúca sa skúmaním priestorových aspektov cestovného ruchu vo vzťahu ku krajine. Dôležitosť geografie cestovného ruchu vzrastá so zvyšujúcou sa dynamickosťou cestovného ruchu (masové premiestňovanie obyvateľov mimo miesta bývania a práce), so vzrastajúcim významom cestovného ruchu ako odvetvia ekonomiky a s jeho rastúcim pôsobením na krajinu. Tradičná geografia cestovného ruchu sa zameriava na hodnotenie predpokladov jednotlivých území na cestovný ruch (napr. prírodné, kultúrno-spoločenské, inštitucionálne, socioekonomické a demografické predpoklady, vybavenosť zariadeniami a službami ap.) a na ich využitie, na identifikáciu hlavných smerov a centier, resp. na vyčleňovanie regiónov cestovného ruchu. V súčasnosti sleduje aj priestorové súvislosti vplyvu globalizácie (globalizácia destinácií, pôsobenie nadnárodných spoločností v cestovnom ruchu), zmeny v percepcii a v atraktivite území, vplyv aktivít štátu a samospráv na priestorovú diferenciáciu cestovného ruchu, úlohu cestovného ruchu v rozvoji územia a zamestnanosti, vzťah cestovného ruchu k životnému prostrediu a jeho optimalizáciu.