Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 91 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

gbel

gbel [nem.] —

1. drevená nádoba;

2. lat. cubulus, kubulus, nem. Kübel — dutá miera: a) historická miera obilnín. Jej obsah bol v 13. stor. asi 159 l (liptovský a turčiansky kubulus). V 16. stor. sa nazýval aj lukno (156 – 159 l). Podľa prepočtu mier a váh v zákone z 1848 mal obsah 2 meríc (106,665 088 l); b) historická miera tekutín;

3. stará plošná miera, ktorá predstavovala rozlohu pôdy osiatej jedným gbelom zrna.

Gbelský bor

Gbelský bor — geomorfologický podcelok Borskej nížiny v jej severnom výbežku medzi Moravskou nivou a Chvojnickou pahorkatinou. Územie pokrývajú duny, ktoré na styku s Chvojnickou pahorkatinou prechádzajú do sprašových pokrovov. V podloží sa nachádzajú neogénne usadené horniny so zásobami ropy a zemného plynu. Povrch vo výške 150 – 200 m n. m. predstavuje mierne zvlnenú rovinu pokrytú borovicovými lesmi, poľami a trávnatými plochami.

V centre územia mesto Gbely (stredisko ťažby ropy), na juhu Kúty (významná dopravná križovatka), na severe priemyselné stredisko územia Holíč.

geáda

geáda — larválne, na život v zemi viazané štádium hmyzu s epimetabóliou, podobné dospelému jedincovi, od ktorého sa odlišuje stupňom vývinu pohlavných orgánov; vždy chýbajú základy krídel.

Gebel es-Silsila

Gebel es-Silsila — archeologická lokalita v Egypte asi 65 km sev. od Asuánu. Známa pieskovcovým kameňolomom, ktorý v staroveku poskytoval stavebný materiál pre egyptských faraónov. V tom období tam stálo niekoľko skalných svätýň staroegyptských božstiev, z ktorých najznámejšiu dal vybudovať faraón Horemheb z konca 18. dynastie.

Gediminas

Gediminas, poľ. Gedymin, aj Giedymin, asi 1275 – 1341 — litovské veľkoknieža (od 1316). Vládu nad Litvou zdedil po bratovi Vytenisovi a založil dynastiu Gediminovcov, ktorej príslušníkom bol aj jeho vnuk Jagiełło, neskorší poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, ktorý sa stal zakladateľom dynastie Jagelovcov. Ku Gediminovmu panstvu patrili okrem vlastnej Litvy aj Volyň, severozápadná Ukrajina a západná časť Bieloruska až po Dneper. Počas svojej vlády musel krajinu brániť proti hrozbám zo strany Rádu nemeckých rytierov a Livónskeho rádu a udržiavať krehkú rovnováhu medzi svojimi pohanskými litovskými i pravoslávnymi ruskými poddanými a katolíckymi spojencami v Poľsku a Rige. Jeho vláda sa vyznačovala politickou prezieravosťou, náboženskou toleranciou a vytvorením základných predpokladov na orientáciu jeho ríše na západ. R. 1322 a 1323 písomne oznámil saským dominikánom a františkánom, ako aj niekoľkým hanzovým mestám, že poskytne privilégiá a ochranu mníchom, obchodníkom, remeselníkom a duchovným, ktorí sa usídlia na jeho území, a zároveň požiadal pápeža Jána XXII. o ochranu proti Rádu nemeckých rytierov. V októbri 1323 uzatvorili vo Vilniuse (sídelné mesto) cirkevní predstavitelia a veľmajster Rádu nemeckých rytierov s Gediminom mierovú dohodu. V dôsledku jej porušovania zo strany nemeckých rytierov uzatvoril Gediminas spojenectvo s arcibiskupom a obyvateľmi Rigy a získal mierové prísľuby od ďalších susedov. Svoje mocenské postavenie významne upevnil spojenectvom s Poľskom, ktoré si zabezpečil sobášom svojej dcéry Aldony s dedičom poľského trónu Kazimírom (neskorší Kazimír III. Veľký), synom Vladislava I. Lokietka. Rád nemeckých rytierov posilnený križiackym vojskom zo západnej Európy znova začal vojnu proti Gediminovi, ktorý sa proti nim musel brániť až do konca svojej vlády. Po jeho smrti sa začal v krajine proces feudálnej rozdrobenosti.

Geiserich

Geiserich [gajze-], okolo 390 – 25. 1. 477 — kráľ Vandalov (428 – 477). R. 428 prešiel s Vandalmi (ktorí pod vedením jeho brata Gundericha prenikli do Hispánie a pripojili sa k nim aj Alani) Gibraltársky prieliv a prenikol do severnej Afriky. Tam obsadil časť západorímskych provincií a na ich území vytvoril 429 prvú, od Ríma nezávislú barbarskú germánsku ríšu. R. 435 uzatvoril s Rimanmi prvú mierovú zmluvu, 439 ju však porušil dobytím Kartága (stalo sa hlavným mestom). Novou zmluvou z roku 442 získal úrodné územia rímskych provincií Africa Proconsularis, Byzacena, Numidia, Abaritana a Gaetulia. Všetky patrili pod vládu Vandalov, ktorí sa však usídlili iba v provincii Africa Proconsularis, kde im kráľ pridelil pozemky (tzv. sortes Vandalorum). Geiserich vybudoval silné loďstvo a Vandali sa čoskoro stali rozhodujúcou silou v oblasti západného Stredomoria: postupne si podrobili Korziku, Sicíliu, Baleáry a Sardíniu a 455 vyplienili Rím (odtiaľ pojem vandalizmus). Geiserich vyháňal z Kartága i z oblasti sortes (území priamo osídlených Vandalmi) rímsku šľachtu a zakazoval tam katolícke bohoslužby, pretože on sám i jeho ľud boli ariáni; jeho syn a nástupca Hunerich (477 – 484) bol najväčším prenasledovateľom katolíkov v dejinách tzv. barbarských germánskych štátov. Politika obidvoch dôsledne oddeľovala barbarskú a románsku zložku obyvateľstva, čo spomaľovalo progresívny sociálny vývoj vandalského kráľovstva.

Gelderland

Gelderland [chel-], nem. Geldern, fr. Gueldres, lat. Geldria — historické územie na severozápade Európy, v súčasnosti rozdelené medzi Holandsko, Nemecko a Belgicko. Po rozdelení Franskej ríše 843 bola oblasť pod správou Lotara I., potom súčasťou Východofranskej ríše. Geograficky sa územie delilo na Dolný Gelderland (západná časť) a Horný Gelderland (juhovýchodná časť), v ktorom sa v 10. stor. sformovalo samostatné grófstvo, 1339 povýšené na vojvodstvo. R. 1471 územie celého Gelderlandu ovládli burgundskí vojvodovia, 1477 pripadlo v rámci dedičstva Habsburgovcom, od začiatku 16. stor. ich španielskej vetve. Počas Nizozemskej revolúcie bolo územie opäť rozdelené. Dolný Gelderland sa stal súčasťou Spojených nizozemských provincií a dnes tvorí ako Gelderland jednu z provincií Holandska (centrum Arnhem). Horný Gelderland pripadol Španielskemu Nizozemsku. Po vojnách o španielske dedičstvo bolo jeho územie 1713/14 rozdelené medzi Spojené nizozemské provincie (dnes súčasť holandskej provincie Limburg), Rakúske Nizozemsko (dnes súčasť belgickej provincie Limbourg) a Prusko (dnes súčasť nemeckej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko).

gelderlandský kôň

gelderlandský kôň [chel-] — plemeno koňa vyšľachtené v 19. stor. v provincii Gelderland v Holandsku. Silný ryšavý kôň s krátkymi mohutnými končatinami, silnými, na ťahanie kočiarov vhodnými plecami a hlbokým hrudníkom. Výška v kohútiku do 162 cm. Využíva sa aj ako ťažký jazdecký kôň s dobrými skokanskými schopnosťami.

Gelechiidae

Gelechiidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera). Malé jedince (2 – 6 mm) so silným, na báze šupinatým cuciakom, s veľkými spodnopernými zakrpatenými čeľustnými hmatadlami, dosť úzkymi zadnými, na vonkajšom okraji vykrojenými krídlami a s dvoma pármi ostrôh na holeniach zadných nôh. Húsenice majú 3 páry nôh a 5 párov panôžok. Niektoré sú škodcami úžitkových rastlín a skladových produktov, napr. druh psota obilná (Sitotroga cerealella). Patrí sem okolo 4 600 druhov, z toho 617 európskych (190 zo Slovenska).

Gelidium

Gelidium [lat.] — rod červených rias. Má makroskopické stielky rôznych tvarov a rozmerov. Rozmnožuje sa nepohlavne delením, prípadne rozpadom stielky, alebo pohlavne striedaním haploidnej a diploidnej generácie; ak sú obidve generácie morfologicky zhodné, rodozmena je izomorfná, ak sa od seba odlišujú, heteromorfná. Vyskytujú sa v litoráli alebo sublitoráli morí všetkých geografických oblastí sveta okrem Arktídy a Antarktídy. Polysacharidy v bunkových stenách sa využívajú na výrobu agaru, ktorý je ekonomicky dôležitou surovinou. Niektoré druhy sa v ázijských krajinách bežne konzumujú.

Gellius, Aulus

Gellius, Aulus, genitív Aula Gellia, asi 125 (podľa iných zdrojov 130) pravdepodobne Rím – 180 — rímsky spisovateľ. Reminiscenciou na jeho štúdium v Aténach (165 – 167) je dielo Atické noci (Noctes Atticae, asi 170, slov. 1987), ktoré obsahuje esejisticky štylizované výpisky z diel asi 275 autorov najmä na jazykové, filozofické, literárne, historické a právne témy. V diele koncipovanom ako výchovno-vzdelávacia príručka pre syna (rátajúc aj s inými čitateľmi) Gellius k danému problému citoval názor určitého antického autora alebo ho použil ako autoritu na podporu vlastnej mienky. Obľúbený autor až do 17. stor.; v stredoveku známy pod menom Agellius.

Gelón

Gelón, okolo 540 pred n. l. – 478 pred n. l. — grécky tyran (samovládca) v sicílskych mestách Gela (od 491 pred n. l.) a Syrakúzy (od 485 pred n. l.), brat Hieróna I. Pôvodne veliteľ jazdy gelského tyrana Hippokrata (498 – 491 pred n. l.), po jeho smrti regent za Hippokratových nedospelých synov, neskôr samovládca. R. 485 pred n. l. využil vnútorné rozpory v Syrakúzach a mesto ovládol. Vládu v Gele prenechal Hierónovi a v Syrakúzach budoval loďstvo a vojsko; podporoval aj obchod a remeslá, privádzal tam obyvateľov z okolitých miest (Gela, Kamarina, Megara Hyblaia). Uzavrel dohodu s vládcom Akragantu (dnes Agrigento) Thérónom, ktorého dcéru Démareté si vzal za manželku (→ démareteion). Vládu si upevnil 480 pred n. l., keď v bitke pri Himere porazil kartáginské loďstvo i pešie vojsko a vládu Kartágincov obmedzil iba na západnú časť Sicílie.

Gembicki, Piotr

Gembicki, Piotr, 10. 10. 1585 – 14. 7. 1657 Krakov — poľský politik. R. 1638 – 43 kancelár poľského kráľovstva, 1642 – 57 krakovský biskup. Reprezentant prorakúskeho krídla, v súperení s J. Ossolińským bol donútený vzdať sa hodnosti kancelára. R. 1651 potlačil povstanie A. L. Kostku-Napierskeho. Podporovateľ umenia.

Gemeinlebarn

Gemeinlebarn [-majn-] — praveké archeologické nálezisko juhovýchodne od mesta Krems an der Donau v Dolnom Rakúsku. R. 1885 – 1922 tam boli preskúmané pohrebiská (asi 300 hrobov) zo staršej a z mladšej bronzovej doby a zo staršej železnej doby. V kostrových hroboch zo staršej bronzovej doby (okruh únětickej kultúry) boli zosnulí pochovaní v skrčenej polohe a medzi milodary popri keramike patrili bronzové ihlice (cyperská, terčovitá), ozdoby vlasov, špirálovité náramky, sekerky a nože. Hroby z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra) boli prevažne popolnicové a jamové, ojedinele prekryté kamennými platňami. Popri charakteristickej keramike sa tam našli bronzové ihlice (s guľovitou, dvojkónickou a kyjakovitou hlavicou), štítové spony a masívne vrúbkované náramky. Mohylové pohrebisko zo staršej železnej doby patrí ku kalenderberskej kultúre. Nákladná stavba niektorých mohýl s rozmernými hrobovými komorami, v ktorých boli uložené amforovité nádoby s plastickou a bohatou figurálnou výzdobou, svedčí o majetkovej a sociálnej diferencovanosti vtedajšej spoločnosti.

Gemer

Gemer, maď. Gömör — historické územie v južnej časti stredného Slovenska. Jeho prevažná časť leží v Slovenskom rudohorí, severná časť v Horehronskom podolí, južná v Rimavskej kotline, východná v Rožňavskej kotline a Slovenskom krase.

Územie bolo nazvané podľa rovnomenného hradu, ktorého vznik sa kladie do prvej tretiny 11. stor. Gemer (Comitatus Gömöriensis) sa najneskôr začiatkom 12. stor. vyčlenil z Turnianskeho komitátu, najstaršia písomná zmienka o županovi je z 1246. Súčasť Uhorského kráľovstva, od 1526 v jeho rámci súčasť habsburskej monarchie. Cirkevnosprávne bol Gemer od najstarších čias samostatným archidiakonátom, ktorý patril do Ostrihomského arcibiskupstva, od 1776 do novozriadeného Rožňavského biskupstva. R. 1552 – 93 prevažná časť Gemera nebola síce priamo obsadená Turkami, ale bola poplatná Fiľakovskému, 1596 – 1687 Jágerskému sandžaku. Gemer bol jedinou stolicou na Slovensku, kde napriek rekatolizácii nemal Gemerský seniorát evanjelickej cirkvi a. v. len dva artikulárne kostoly, ale ešte aj v 18. stor. v ňom neprerušene jestvovalo vyše 40 fár s mnohými fíliami. R. 1786 – 90 dočasne a od 1802 natrvalo sa súčasťou Gemerskej stolice stal Malohont s centrom v Rimavskej Sobote.

Do 1802 sa Gemer delil na štyri slúžnovské okresy (horný, ratkovský, širkovský, putnocký), potom pribudol aj rimavskosobotský. Od začiatku 18. stor. do 1850 bol administratívnym centrom Plešivec, potom Rimavská Sobota. Do konca 12. stor. bola oblasť len málo osídlená, intenzívnejšie osídľovanie prebiehalo od 14. stor., v 15. stor. ju zasiahla prvá vlna valašskej kolonizácie (Polomka, Telgárt, Šumiac, Heľpa). Najstarším a najdôležitejším hradom bol Gemer, počas tureckých výbojov vzrástol význam Krásnej Hôrky, významné postavenie mal i hrad Muráň.

V hospodárskom živote zohrali najdôležitejšiu úlohu baníctvo a hutníctvo zamerané najmä na ťažbu a spracovanie železnej rudy. Vysokú úroveň dosahovali kovospracúvajúce remeslá (kováčstvo, mečiarstvo, zámočníctvo), v 18. stor. boli najvýznamnejšími remeselnými strediskami Jelšava, Ratková a Revúca, ktorá sa v 19. stor. počas slovenského národného obrodenia stala vďaka Š. M. Daxnerovi i jedným z najvýznamnejších národných centier.

R. 1785 mal Gemer (bez Malohontu) 110 647 obyvateľov, 1804 (spolu s Malohontom) 137 874 obyvateľov, 1846 počet obyvateľov vzrástol na 191 780.

Po vzniku ČSR pripadol juhovýchodný cíp územia Gemera Maďarskej republike (mestečko Putnok a 18 dedín).

Gemerská pahorkatina

Gemerská pahorkatina — geomorfologický podcelok západnej časti Bodvianskej pahorkatiny zasahujúcej na územie Slovenska z Maďarska, 250 – 350 m n. m. Na západe susedí s Rimavskou kotlinou, na severe so Slovenským krasom. V podloží budovaný mladotreťohornými slieňmi, ílovcami, pieskovcami a štrkovou poltárskou formáciou. Prevažne zalesnené územie, na okrajoch v oblasti menších sídel využívané poľnohospodársky.

gemerské nárečia

gemerské nárečia — miestne dialekty, ktorými komunikuje autochtónne obyvateľstvo žijúce v obciach niekdajšej Gemerskej stolice (→ Gemer). Začleňujú sa do juhovýchodného regiónu stredoslovenského nárečového makroareálu. Patria medzi najdiferencovanejšie slovenské nárečia, čo sa odráža aj pri ich ďalšom (vnútornom) členení. V súčasnosti sa uplatňuje ich (v istom zmysle zovšeobecňujúce) členenie na západogemerské (v okolí Sušian, v doline Rimavy a Blhu), stredogemerské (v okolí Ratkovej, v doline Muráňa a v Štítnickej doline), východogemerské (v Slanskej doline) a horehronské nárečia.

Gemerské nárečia (alebo ich jednotlivé podskupiny) sú charakteristické viacerými typickými znakmi, napr. zmenou č > š (mačka > maška), ie > ia, uo (vo) > ua (va), t. j. výslovnosťou typu viara < viera, kuan/kvan < kôň, používaním opytovacích zámen kotor alebo kotrí, príponou -mo v 1. osobe množného čísla slovies (iďemo, dámo) ap. Sú pozoruhodné aj z lexikálneho hľadiska, iba v tomto nárečovom areáli sa používajú napr. slová zimorija – krt, kolešňa – stodola, hrudi – prsia, košarina – mládza, hadzuga – lalok, ohľadžidlo – zrkadlo, bobák – červík, mutáč – topárka (piest na mútenie mlieka v dbanke) a i.

Gemerské terasy

Gemerské terasy — geomorfologický oddiel Rimavskej kotliny. Tvoria ho nivy a terasy riek Rimava, Blh, Slaná a Turiec, ktoré vznikli etapovitým zarezávaním a ukladaním materiálu riek vo štvrtohorách. Na terasách (150 – 240 m n. m.) vetrom naviate spraše. Pôvodne lužný a dubový les bol odstránený a premenený na oráčiny, príp. trávnaté porasty.

gemináty

gemináty [lat.], zdvojené spoluhlásky — spoluhlásky vyslovené s dlhším trvaním (vo fonetickej transkripcii označovaným znakom >) než zodpovedajúce jednoduché spoluhlásky. V spisovnej slovenčine sa vyslovujú na hraniciach významových jednotiek (morfém a slov), napr. denne [ďe>ňe], pri stretnutí sa rovnakých spoluhlások, a to aj ako výsledok znelostnej a mäkkostnej asimilácie, napr. rozsypať [ro>sipať].

Genbaku dómu

Genbaku dómu — Hirošimský pamätník mieru (→ Hirošima).

genera dicendi

genera dicendi [dícendí; lat.], druhy reči — tri základné druhy reči (štýlov), ktoré sa vyskytovali už v antickej rétorike (Cicero), v klasickej literárnej teórii (M. V. Lomonosov), ale i v neskorších dielach (napr. W. von Humboldta). Rozlišujú sa: a) nízky, ľahký štýl (genus tenue, subtile) vychádzajúci z hovorovej formy jazyka, b) stredný (genus medium), t. j. ľúbezný štýl uplatňujúci rôzne beletristické prvky, c) vysoký, ťažký štýl (genus sublime, grande) patetického, slávnostného rázu, v ktorom sa používajú pompézne formy, rytmizujúce prostriedky ap. Takéto členenie sa v neterminologickom význame uplatňuje do istej miery aj v súčasnosti.

generalizácia

generalizácia [lat. > fr.] —

1. → zovšeobecnenie;

2. lek. rozšírenie na celý orgán alebo organizmus, rozsev (napr. generalizácia nádoru, infekcie).

Generálne cechové artikuly

Generálne cechové artikuly — nariadenie Uhorskej miestodržiteľskej rady z 1813, ktoré v 55 bodoch upravovalo podmienky fungovania cechov v celom Uhorsku. Zrušilo obmedzenia výkonu remesla (spoločenský status, katolícka konfesia, legitímny pôvod), preferovanie cechov na úkor manufaktúr a limitovanie počtu majstrov. Artikuly zároveň definovali priebeh prípravy na výkon remesla (zjednotilo učňovské roky, stanovilo normy správania) a podmienky na získanie hodnosti majstra. Zrovnoprávnilo sa aj postavenie jednotlivých cechov. Generálne cechové artikuly platili do 1872.

generálne direktórium

generálne direktórium, nem. Generaldirektorium, plný názov General-Oberfinanz-, Kriegs- und Domänendirektorium — najvyšší orgán štátnej správy v Prusku vytvorený 1723 Fridrichom Wilhelmom I. Zahŕňal vnútro, financie a vojenskú správu a riadilo ho spočiatku päť, neskôr deväť ministrov. Predstavoval nový stupeň vývoja štátnej administratívy a posilňoval panovnícky absolutizmus. R. 1808 z neho vznikli ministerstvá moderného typu.

Generálny gouvernement

Generálny gouvernement [guvernman], nem. Generalgouvernement — správna jednotka Nemeckej ríše vytvorená 26. 10. 1939 z časti územia poľského štátu obsadeného nemeckou armádou po vypuknutí 2. svetovej vojny (zvyšok Nemcami okupovaného Poľska bol priamo začlenený do ríše v podobe nových žúp alebo pripojením k starým župám; východnú časť Poľska okupoval ZSSR). Generálny gouvernement mal rozlohu 90 900 km2, 12,1 mil. obyvateľov a členil sa na štyri dištrikty (piaty pribudol po prepadnutí ZSSR a tvorilo ho územie Haliče). Na jeho čele bol generálny guvernér H. Frank, ktorý sídlil v Krakove a podliehal priamo A. Hitlerovi (→ Poľsko, dejiny).

Generálny zdravotný poriadok

Generálny zdravotný poriadok, lat. Generale normativum in re sanitatis — prvé všeobecné nariadenie o úprave zdravotných pomerov na území habsburskej monarchie vydané 2. 1. 1770 panovníčkou Máriou Teréziou, predstavujúce základ jej osvieteneckých reforiem v oblasti zdravotníctva. Pozostávalo z dvoch častí: prvá časť obsahovala opis činností a povinností jednotlivých zdravotníckych pracovníkov (úradných lekárov, lekárnikov, chirurgov ránhojičov a pôrodných asistentiek), druhá sa zaoberala zabezpečením ochrany proti epidémiám (systém protiepidemiologickej ochrany hraníc), karanténnymi a kontumačnými stanicami, ako aj povinnosťami zdravotníkov počas morovej nákazy. Podľa Generálneho zdravotného poriadku musel každý zdravotnícky pracovník zložiť predpísanú skúšku a prísahu. Súčasťou reformy bolo aj vytvorenie orgánov štátnej zdravotnej správy. Už od 1738 pôsobila pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, na kontrolu nariadení súvisiacich s verejnou hygienou, ale aj na dohľad nad zdravotníckymi zariadeniami, nad činnosťou zdravotníckych pracovníkov ap. Pôvodcom a organizátorom reformy zdravotníctva, pri ktorej spolupôsobila aj zdravotná komisia, bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov Márie Terézie Holanďan Gerhard van Swieten (*1700, †1772), priekopník v oblasti očkovania.

Generalplan Ost

Generalplan Ost, Generálny plán Východ — plán rozpracovaný 1941 – 42 v Nemecku z podnetu H. Himmlera, schválený 12. 6. 1942. Obsahoval zásady povojnového zaobchádzania s územiami a obyvateľmi východnej Európy po jej predpokladanom obsadení nacistickým Nemeckom. Jeho cieľom bolo do 25 rokov po skončení vojny presídliť Poliakov, obyvateľov pobaltských krajín, západných častí ZSSR a i. na Sibír. Okrem kolonizácie a germanizácie predpokladal aj fyzickú likvidáciu veľkej časti domácich a zo západu presídlených slovanských obyvateľov. Zvyšní obyvatelia, tzv. podľudia zbavení napr. možnosti vzdelávať sa, podliehajúci germanizácii a obmedzeniam reprodukcie mali pracovať pre Nemcov. Presídlenie a čiastočné vyhladenie sa malo týkať asi 31 mil. Slovanov.

Genersich, Ján

Genersich, Ján, 18. 8. 1761 Kežmarok – 18. 5. 1825 Viedeň — uhorský pedagóg a historik, brat K. Genersicha. Študoval v Debrecíne, Kežmarku, Bratislave a 1782 – 85 na univerzite v Jene. Od 1788 profesor literatúry, filozofie a histórie na lýceu v Kežmarku (učiteľ P. J. Šafárika), 1806 – 10 viedol Literárnu spoločnosť v Kežmarku. Od 1821 profesor cirkevných dejín a práva na univerzite vo Viedni. Stúpenec neohumanizmu a filantropizmu, venoval sa otázkam reformy školstva a výchovy dievčat, zdôrazňoval aj význam estetiky vo výchove. V historických prácach sa zameriaval na popularizáciu dejín, autor literatúry pre mládež. Zaoberal sa aj mineralógiou a meteorológiou, korešpondujúci člen Mineralogickej spoločnosti v Jene. Diela: Krátke všeobecné svetové dejiny (Kurze allgemeine Weltgeschichte, 3 zväzky, 1812), Dejiny rakúskej monarchie od jej vzniku do konca Viedenského kongresu (Geschichte der Österreichischen Monarchie von ihrem Ursprunge bis zum Ende des Wieners Friedens Congressus, 8 zväzkov, 1815 – 17) a i.

Genersich, Kristián

Genersich, Kristián (Christian), 3. 1. 1759 Kežmarok – 30. 4. 1825 tamže — uhorský historik a prírodovedec, brat J. Genersicha. Po štúdiách na univerzite v Nemecku (1778 v Jene, od 1779 v Göttingene a v Utrechte) pôsobil od 1784 ako pedagóg v Gemeri, 1786 – 89 konrektor lýcea v Kežmarku, 1789 – 1825 evanjelický farár a. v. v Kežmarku. Mal široké znalosti siahajúce od teológie cez históriu a zemepis až po fyziku, botaniku a mineralógiu. Člen korešpondent Mineralogickej spoločnosti v Jene. Autor 8 samostatných diel i štúdií najmä o Spiši a Tatrách, ako aj dodnes neprekonanej dvojdielnej monografie o Kežmarku Pamätihodnosti slobodného kráľovského mesta Kežmarku ... (Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmárk ..., 1804). V archíve kežmarského lýcea ostalo po Genersichovi mnoho rukopisných prác (napr. zoznamy evanjelických farárov a. v. na Spiši).

genitív

genitív [lat.] — druhý pád v sústave pádov, odpovedá na otázku koho?, čoho?. V opozícii proti akuzatívu vyjadruje obmedzenú účasť deja na danom predmete (chytať sa zábradlia proti chytiť zábradlie). V slovenčine môže vyjadrovať aj príslušnosť nadradeného pojmu k danému pojmu (strecha domu), pôvodcu (báseň Jána Smreka) alebo druh (trest smrti). Popri hlavnom objekte pri nezvratných slovesách predstavuje vedľajší objekt (zbaviť niekoho starostí), pri zvratných slovesách môže byť jediným objektom (chopiť sa sekery, zastať sa chlapca). V prenesenom význame má stavový význam (ľudí sa chytá panika) alebo vyjadruje obsahový objekt (dopátrať sa pravdy, báť sa tmy). Môže predstavovať aj kvantitatívny typ (hruda syra), typ meraného obsahu (pohár vody) alebo partitívny typ (natieklo vody). Záporový genitív stupňuje vetný zápor (nepovedal ani slova, nebolo tam živej duše).

Genscher, Hans-Dietrich

Genscher [-šer], Hans-Dietrich, 21. 3. 1927 Reideburg, dnes súčasť Halle – 31. 3. 2016 Wachtberg-Pech — nemecký liberálnodemokratický politik. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil pôvodne v NDR, 1952 odišiel do NSR. Od 1965 poslanec Spolkového snemu za liberálnu Slobodnú demokratickú stranu (FDP), 1965 – 69 vodca jej parlamentnej frakcie; 1974 – 85 jej predseda. R. 1969 – 74 minister vnútra v koaličnej vláde SPD/FPD W. Brandta, 1974 – 82 minister zahraničných vecí a vicekancelár v koaličnej vláde SPD/FPD H. Schmidta a 1982 – 92 v koaličnej vláde CDU/CSU-FPD H. Kohla. Významne sa podieľal na politike uvoľňovania medzinárodného napätia, zasadzoval sa za normalizáciu vzťahov medzi východom a západom a mal veľký podiel na zjednotení Nemecka.

gentské zmierenie

gentské zmierenie — dohoda o spojenectve medzi všetkými nizozemskými provinciami uzatvorená 8. 11. 1576 na zasadaní generálnych stavov v Gente. Proklamovala spoločný boj proti španielskym vojskám, základnou požiadavkou bolo stiahnutie španielskej armády z južných provincií a ukončenie náboženskej perzekúcie. Upravovala zároveň vzťahy medzi samostatnými provinciami (Holland, Zeeland) a provinciami, ktoré boli dosiaľ v rukách Španielov (→ Nizozemská revolúcia).

geobiont

geobiont [gr.] — organizmus adaptovaný na pôdu, pôdotvorný substrát alebo na horninové prostredie, ktorý v takomto prostredí prežíva celý život a je na takýto spôsob života prispôsobený. Napr. živočíchy trvaložijúce v pôde majú valcovité telo, zakrpatené orgány zraku a dobre vyvinutý čuch.

geoekológia

geoekológia [gr.], komplexná fyzická geografia — náuka o krajine, geovedná disciplína zaoberajúca sa vertikálnymi (topickými) aj horizontálnymi (priestorovými) vzťahmi medzi jednotlivými zložkami prírodnej krajiny v jej celostnom (systémovom) chápaní.

Sformovala sa v 2. polovici 20. stor. a jej chápanie nie je celkom zjednotené. Geoekológia sa v súlade s prvým použitím tohto termínu (v 60. rokoch 20. stor.) nemeckým geografom C. Trollom niekedy pokladá za synonymum krajinnej ekológie. Častejšie sa však chápe len ako časť krajinnej ekológie, ktorá sa na rozdiel od bioekológie zameriava viac na štúdium abiotických prírodných komplexov (hornín, pôd, georeliéfu, vodstva a klímy). Biota nie je v centre záujmu geoekológie, skúma ju len ako súčasť geosystémov, ktoré sú predmetom jej štúdia.

Vzhľadom na svoj syntetizujúci charakter má geoekológia nezastupiteľné miesto v krajinnom plánovaní a environmentálnom manažmente krajiny.

geofág

geofág [gr.] — živočích požierajúci pôdu. Nižšie živočíchy (napr. dážďovky) ju požierajú pre obsah organických látok (živín), vyššie živočíchy (vtáky, cicavce) pri nedostatku niektorých anorganických látok.

geofágia

geofágia [gr.] — veter. požieranie zeme zvieratami (neprirodzená chuť). Vyskytuje sa pri chorobách z nedostatku krmiva (úplné hladovanie), parazitózach (pásomničnatosť) alebo pri poruchách látkového metabolizmu (nedostatok soli, minerálnych látok). Ide o inštinktívne vyhľadávanie chýbajúcich živín, pri niektorých nervových poruchách o prechodne trvajúci jav.

Geoffroy Saint-Hilaire, Étienne

Geoffroy Saint-Hilaire [žofrua sentilér], Étienne, 15. 4. 1772 Étampes – 19. 6. 1844 Paríž — francúzsky prírodovedec, otec Isidora Geoffroya Saint-Hilaire. Od 1793 profesor zoológie v Paríži, člen a od 1833 prezident francúzskej Akadémie vied. Účastník vojenskej expedície Napoleona I. Bonaparta do Egypta (1798 – 1801), z ktorej opísal mnoho živočíšnych druhov. Zakladateľ teratológie, jeden z predchodcov Ch. Darwina (názorový stúpenec J.-B. Lamarcka, oponent G. Cuviera). Jeho práce pripravili reformu klasifikácie stavovcov na základe porovnávacej anatómie. Hlavné dielo: Filozofia anatómie (Philosophie anatomique, 2 zväzky, 1818 – 22). Zakladateľ prvej novodobej európskej zoologickej záhrady v Paríži.

geofyt

geofyt [gr.] — trváca rastlina prekonávajúca nepriaznivé ročné obdobia (sucho, zimu) podzemnými orgánmi (hľuzami, cibuľami, pakoreňmi), na ktorých sa vytvárajú obnovovacie púčiky, napr. snežienka (Galanthus), kokorík (Polygonatum).

geografia

geografia [gr.], zemepis — komplexná veda opisujúca a skúmajúca rozmiestnenie a vzájomné vzťahy prírodných a spoločenských javov na zemskom povrchu. Objektom jej štúdia je krajinná sféra Zeme – geosféra, ktorá zahŕňa litosféru s georeliéfom, pedosféru, hydrosféru, atmosféru a socioekonomickú sféru (antroposféru). Geografia skúma rozmiestnenie a vzťahy jednotlivých zložiek krajinnej sféry, identifikuje a opisuje geografické regióny a zákonitosti ich vzniku i fungovania a tvorí prognózy ich ďalšieho vývoja, charakterizuje priestorový a syntetický prístup ku krajine. Podľa stupňa zovšeobecnenia poznatkov sa delí na regionálnu geografiu, ktorá zbiera, analyzuje a triedi informácie o konkrétnych častiach zemského povrchu, a systematickú (všeobecnú) geografiu, ktorá generalizuje informácie z rôznych teritórií do všeobecného opisu a vysvetlenia javov na zemskom povrchu. Najvyššiu mieru zovšeobecnenia geografického poznania predstavuje teoretická geografia skúmajúca všeobecné zákonitosti štruktúry a vývoja geografických systémov. Podľa predmetu záujmu sa delí na fyzickú (prírodnú) geografiu a humánnu (spoločenskú) geografiu, ktoré sa ďalej členia podľa jednotlivých zložiek prírodnej krajiny a hlavných socioekonomických charakteristík. Ako súčasť teoretickej geografie (často aj samostatne) sa vyčleňuje metageografia, ktorá sa zaoberá samotnou geografiou, najmä jej vnútornou štruktúrou, vzťahom k príbuzným disciplínam a postavením v systéme vied. Hraničnou vednou disciplínou geografie a biológie (resp. ekológie) je krajinná ekológia, geografie a ďalších prírodných, humanitných a technických disciplín environmentalistika. Geografia výrazne vstupuje aj do formujúcej sa širšie ponímanej regionálnej vedy.

Geografia vznikla ako jedna z najstarších vedných disciplín už v staroveku v súvislosti s potrebou človeka orientovať a pohybovať sa v krajine, v ktorej žil a využíval jej zdroje. Vo svojich začiatkoch zahŕňala všetky známe poznatky o javoch a dejoch na zemskom povrchu, s prehlbovaním týchto poznatkov však mimo jej rámca postupne vznikali samostatné špecializované disciplíny: prírodovedné (geológia, hydrológia, meteorológia a klimatológia, geobotanika a geozoológia, pedológia, geomorfológia), spoločenskovedné (ekonómia, sociológia, antropológia, politológia, demografia) a technické (geodézia a kartografia). Geografia s týmito vedami dodnes úzko spolupracuje a niektoré z nich sa občas považujú za jej súčasť (napr. geomorfológia, klimatológia, kartografia, demografia, priestorová ekonómia). Geografické poznatky boli spočiatku integrálnou súčasťou historicko-geografických diel, napr. Hekataiových Genealógií (Geneélogiai) a Hérodotových Dejín (Historiai) v 6. a 5. stor. pred n. l. Termín geografia sa však prvýkrát objavil až v 3. stor. pred n. l. v diele Eratosthena z Kyrény Geografia (Geógrafika), v ktorom sa pokúšal o opis a vysvetlenie geografických javov v jemu známom svete. Spolu s Klaudiom Ptolemaiom (2. stor. n. l.) tak položili základy systematickej, ale i matematickej geografie, ktorá vyústila do vzniku kartografie. Strabónova Geografia (Geógrafika) z prelomu letopočtu, naopak, reprezentuje deskriptívnu, prakticky orientovanú regionálnu geografiu, ktorá v geografii dominovala až do 20. stor. Stredovek bol v Európe obdobím úpadku geografie, rozvíjala sa najmä v arabských krajinách. Zlatým vekom deskriptívnej regionálnej geografie bolo obdobie veľkých geografických objavov (→ zámorské objavy), ktorých uskutočňovanie, systematizácia a mapovanie boli hlavnou náplňou geografie až do 18. stor. Novým impulzom na rozvoj systematickej geografie bolo v 17. stor. dielo Bernharda Varenia (*1622, †1650) Všeobecná geografia (Geographia generalis, 1650). Skutočne vedecké základy modernej geografie však vznikali až v 18., a najmä v 19. stor., keď špekulatívne vysvetlenia javov na zemskom povrchu začali nahrádzať poznatky získané systematickým empirickým výskumom a jeho zovšeobecnením. V tom období boli objavené a sformulované viaceré základné geografické zákony, napr. zákon antagonistického pôsobenia endogénnych a exogénnych síl, ktorý sformuloval M. V. Lomonosov, teória priestorového usporiadania poľnohospodárstva okolo spotrebného centra J. H. von Thünena, zákony priestorovej diferenciácie (zonálnosti) klímy, bioty a pôd definované najmä A. von Humboldtom a V. V. Dokučajevom či teória geomorfologického cyklu W. M. Davisa. V humánnej geografii sa v 19. stor. stali vedúcou ideou myšlienky geografického determinizmu vyúsťujúce do vzniku geopolitiky. Extrémne názory na mieru vplyvu prírodného prostredia na ľudskú spoločnosť korigovala koncepcia geografického posibilizmu, ktorá sa stala jedným z východísk modernej regionálnej geografie. V 1. polovici 20. stor. výrazne ovplyvnila humánnu geografiu teória centrálnych miest W. Christallera (→ Christallerov hexagonálny model, 1933), ktorá viedla k prepojeniu ekonomickej geografie a priestorovej ekonómie. Berkeleyská škola geografie kultúry sa zamerala na štúdium kultúry ako spôsobu adaptácie človeka na okolité prostredie a postupne prerástla do modernej americkej regionálnej geografie. Geografiu 2. polovice 20. stor. výrazne ovplyvnila tzv. kvantitatívna revolúcia – zdôrazňovanie používania matematických a štatistických metód a s tým spojených formalizovaných modelov rozmiestnenia a správania zložiek krajiny (Arthur Newell Strahler, *1918, †2002; William Bunge, *1928, †2013; Torsten Hägerstrand, *1916, †2004; P. Hagget a i.). Súčasne sa rozvíja aj snaha o systémový prístup (Richard John Chorley, *1927, †2002; Barbara A. Kennedyová), ktorý vo fyzickej geografii prerástol do teórie geosystémov (V. B. Sočava) – nosného prvku modernej fyzickogeografickej (geoekologickej) syntézy. Reakciou na nie vždy uspokojivé výsledky kvantitatívnej revolúcie najmä v humánnej geografii a na úsilie o sociálnu angažovanosť geografie bol vznik nových prúdov v poslednej štvrtine 20. stor.: behaviorálnej, humanistickej a radikálnej (marxistickej) geografie, školy spoločenskej relevancie, teórie štrukturácie a geografie či postmodernej geografie, ktorá je moderným návratom k regionálnej geografii.

Geografia využíva celé spektrum metód používaných v prírodných, spoločenských i technických vedách, najcharakteristickejšia je však pre ňu priestorová analýza a vyjadrenie informácie prostredníctvom mapy. Dodnes si zachovala úzke prepojenie s kartografiou, ktorá vznikala ako jej súčasť rovnako ako moderné geografické informačné systémy (GIS) a metódy diaľkového prieskumu Zeme – ekvivalentné technológie informačného veku. Geografia bohato využíva matematické a štatistické metódy (najmä matematickú analýzu a viacrozmernú štatistickú analýzu), pričom prispieva aj k ich samotnému rozvoju (napr. geoštatistika, regionálna taxonómia, fraktálna geometria). Súčasná geografia sa neuspokojuje len s jednoduchým opisom javov na zemskom povrchu, ale sa zameriava na pochopenie a vysvetlenie ich vzájomných vzťahov v čase a priestore s vyústením do alternatívneho opisu ich možného vývoja. Vzhľadom na komplexný charakter svojho objektu, krajinnej sféry Zeme, geografia dlhodobo rozvíja syntetické, integrálne prístupy, ktoré sú nevyhnutné na riešenie súčasných zložitých socioekonomických, politických a environmentálnych problémov. Moderná geografia sa veľmi efektívne uplatňuje vo verejnej správe. Významne vstupuje do optimalizácie priestorovej organizácie poskytovania verejných služieb, tvorby stratégií miestneho a regionálneho rozvoja, ako aj územného a regionálneho plánovania. Má významné miesto pri analýze geografických potenciálov, prírodných, environmentálnych a sociálnych hrozieb a rizík i environmentálnych zmien podmienených ľudskými aktivitami, pri definovaní ekologickej stability, únosnosti či kapacity územia s vyústením do hodnotenia vplyvov na životné prostredie a optimalizácie priestorového usporiadania ľudských aktivít vo forme krajinného plánovania rešpektujúceho princípy trvalej udržateľnosti. Súčasné rozsiahle aplikácie geografie sa využívajú aj v komerčnej sfére, najmä pri priestorovej analýze trhu (napr. geomarketing), hodnotení lokalizácie podnikateľských aktivít a zefektívnení distribúcie tovarov a služieb.

O rozvoj geografie sa zaslúžili aj viaceré geografické spoločnosti, napr. Kráľovská geografická spoločnosť (Royal Geographical Society; Spojené kráľovstvo), Royal Scottish Geographical Society (Spojené kráľovstvo), Gesellschaft für Erdkunde zu Berlin (Nemecko), Österreichische Geographische Gesellschaft (Rakúsko), Geographische Gesellschaft Bern (Švajčiarsko), Società Geografica Italiana (Taliansko), Société de Géographie (Francúzsko), Société Royale Belge de Géographie (Belgicko), Koninklijk Nederlands Aardrijkskundig Genootschap (Holandsko), Geografiska Sällskapet i Finland (Fínsko), Russkoje geografičeskoje obščestvo (Rusko), The American Geographical Society (USA), National Geographic Society (USA), Tókjó čigaku kjókai (Japonsko), The Geographical Society of New South Wales (Austrália), The Royal Geographical Society of Queensland (Austrália), The Royal Geographical Society of South Australia Inc (Austrália).

Slovenská geografia sa začala rozvíjať v 18. stor. Priekopníckym dielom sa stali Notície (Notitia Hungariae novae historico-geographica..., 1735 – 42) M. Bela a prvé mapy slovenských žúp od kartografa S. Mikovíniho; v 19. stor. sa geológ D. Štúr pokúsil o prvú fyzickogeografickú (orografickú) regionalizáciu Slovenska. O geografické poznanie Slovenska sa koncom 19. a začiatkom 20. stor. významne pričinili poprední českí, poľskí a maďarskí geografi K. F. E. Kořistka, F. Vitásek, L. Sawicki, Henrik Horusitzky (*1870, †1944) a i. Zakladateľom modernej slovenskej geografie bol český regionálny geograf J. Hromádka a jeho slovenskí žiaci M. Lukniš, E. Mazúr a P. Plesník, ktorí vybudovali prvé a dodnes najsilnejšie komplexné geografické pracoviská: Geografickú sekciu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (do 1940 na Filozofickej fakulte UK) a Geografický ústav SAV. V súčasnosti sa geografia rozvíja aj na ďalších slovenských univerzitných pracoviskách v Prešove, Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre a Ružomberku. R. 1955 vznikla Slovenská geografická spoločnosť pri SAV.

Geografické časopisy (podľa sídla vydavateľstva)
Austrália: Australian Geographer
Belgicko: Revue belge de géographie
Bulharsko: Problemi na geografijata
Česko: Geografie – Sborník České geografické společnosti, Moravian Geographical Reports, Acta Universitatis Carolinae: Geographica, Geografické rozhledy
Fínsko: Fennia
Francúzsko: Géographie physique et Quaternaire, Annales de géographie, Cahiers, Hommes et terres du nord
Holandsko: Catena, Natural Hazards, Geo-Informatics
Chorvátsko: Geoadria, Hrvatski geografski glasnik
Írsko: Irish Geography
Japonsko: Geographical Reports of Tokyo Metropolitan University, Bulletin of the Department of Geography, University of Tokyo, The Science Reports of Tohoku University, Seventh Series (Geography)
Kanada: Canadian Geographer – Géographe canadien
Maďarsko: Tér és társadalom
Nemecko: Geographische Zeitschrift, Petermanns geographische Mitteilungen, Daten-Fakten-Literatur zur Geographie Europas, Kölner geographische Arbeiten, Abhandlungen-Anthropogeographie, Beiträge zur Geographie, Europa Regional, Geo – das neue Bild der Erde, Geographie heute, Humboldt-Spektrum, Jahrbuch der Geographischen Gesellschaft, Berliner geographische Arbeiten, Hallesches Jahrbuch für Geowissenschaften
Poľsko: Prace Geograficzne (PAN), Czasopismo Geograficzne, Przegląd Geograficzny, Studia Regionalne i Lokalne, Quaestiones Geographicae
Rakúsko: Mitteilungen der Österreichischen geographischen Gesellschaft, Wirtschaftsgeographische Studien, Geographischer Jahresbericht aus Österreich, Wiener geographische Schriften
Rusko: Vestnik Moskovskogo Universiteta Serija 5: Geografija
Slovensko: Geografický časopis, Geographia Slovaca, Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae: Geographica, Geografické spektrum, Geografické práce, Geografické štúdie, Geografické informácie, Geografia, Slovenský kras
Slovinsko: Geografski vestnik
Spojené kráľovstvo: Applied Geography, Area, Geografiska Annaler (Series A – Physical Geography, Series B – Human Geography), Geographical Abstracts, Geographical Journal, Geography, Geoforum, International Journal of Geographical Information Science, Journal of Biogeography, Journal of Economic Geography, Journal of Geography in Higher Education, Journal of Historical Geography, Political Geography, Progress in Human Geography, Progress in Physical Geography, Scottish Geographical Journal, Social & Cultural Geography, Transactions of the Institute of British Geographers, Environment and Planning A-D, Teaching Geography, Tijdschrift voor economische en eociale geografie, Singapore Journal of Tropical Geography
Srbsko: Geographica Pannonica
Švajčiarsko: Geographica Helvetica, Zürcher geographische Schriften, Berner geographische Mitteilungen, Dokumente und Informationen zur Schweizerischen Orts-, Regional- und Landesplanung
Švédsko: Svensk geografisk Årsbok
USA: Economic Geography, Eurasian Geography and Economics, Geographical Analysis, Geographical Review, Journal of Geography, Physical Geography, Professional Geographer, Urban Geography, Annals of the Association of American Geographers, National Geographic Magazine, International Regional Science Review

Geografické objavy a bádania
15. stor. pred n. l. Egypťania sa plavili po Níle, Stredozemnom a Červenom mori;
8. stor. pred n. l. fenickí moreplavci sa plavili po Stredozemnom mori až k Gibraltárskemu prielivu;
osídľovanie sev. pobrežia Afriky;
pred 594 pred n. l. Feničania sa tri roky plavili okolo Afriky;
medzi 510 – 470 pred n. l. Hanno Moreplavec sa plavil pozdĺž záp. pobrežia Afriky – podľa niektorých zdrojov po dnešný štát Sierra Leone, podľa iných až do Guinejského zálivu po Kamerunský vrch;
okolo 500 pred n. l. Hekataios sa zmieňoval o krajinách Perzskej ríše a ako prvý Európan spomínal Indiu;
330 – 325 pred n. l. Alexander III. Veľký prešiel počas vojenskej výpravy cez Iránsku vysočinu do Strednej Ázie a záp. Indie;
330 – 310 pred n. l. grécky moreplavec Pytheas z Massalie (*okolo 380 pred n. l., †okolo 310 pred n. l.) sa dostal z Massalie (dnes Marseille) na pobrežie Atlantického oceána (po mori pozdĺž Pyrenejského polostrova alebo naprieč Galiou), precestoval časť juž. Británie, dostal sa do oblasti Frízskych ostrovov alebo širšieho regiónu medzi ústiami Rýna a Labe a počas plavby Severným morom dorazil údajne k viacerým ostrovom (Shetlandy, Faerské ostrovy, Island, Grónsko); zanechal prvú správu o Germánii;
325 – 324 pred n. l. Grék Nearchos z Kréty (*asi 360 pred n. l., †asi 312 pred n. l.) ako veliteľ časti vojska Alexandra III. Veľkého prešiel od ústia Indusu po ústie Eufratu;
300 – 290 pred n. l. Grék Megasthenés (*asi 340 alebo 350 pred n. l., †282 alebo 290 pred n. l.) ako vyslanec Seleuka I. Nikatora na dvore staroindického panovníka Čandraguptu (Maurju) precestoval povodie Indusu a Gangy a poskytol prvé informácie o Himalájach;
okolo 100 pred n. l. grécki moreplavci využili monzúnové prúdenie pri plavbe do Indie cez Arabské more;
okolo 42 n. l. rímsky vojvodca Suetonius Paullinus ako prvý Riman prekročil pohorie Atlas;
okolo 50 – 100 grécki moreplavci sa plavili pozdĺž vých. Afriky až k ostrovu Zanzibar;
okolo 525 byzantský geograf Kosmas Indikopleustés sa plavil z Egypta do Indie;
okolo 850 arabský obchodník Sulejman sa plavil do Indie a Číny;
okolo 870 – 890 Viking Ottar z Hålogalandu sa plavil okolo Severného mysu (Škandinávsky polostrov) do Kandalakšského zálivu;
8. – 9. stor. arabskí moreplavci objavili vých. pobrežie Afriky (Komory, Madagaskar, pobrežie Mozambiku);
982 Erik Červený pri plavbe z Islandu objavil Grónsko;
1000 Leif Eriksson dosiahol vých. pobrežie Severnej Ameriky;
1. pol. 11. stor. perzský učenec Abu’r-Rajhán al-Bírúní precestoval Irán, Indiu a Strednú Áziu a ako prvý zistil, že indický subkontinent má tvar polostrova;
1271 – 95 M. Polo putoval z Európy (cez Blízky východ a Strednú Áziu) do Číny a späť (cez Juhočínske more, Sundy, Prednú Indiu, Perziu, Arménsko a Trapezuntské cisárstvo);
1314 – 30 taliansky františkánsky mních a misionár Odorik z Pordenone (*medzi 1271 – 86, †1331) putoval z Európy do Číny a Tibetu, prvý Európan v Lhase;
1325 – 49 Ibn Battúta putoval od Timbuktu po Peking;
1352 – 53 Ibn Battúta prešiel záp. Saharou, plavil sa po Nigeri a cez strednú Saharu sa vrátil do Maroka;
1405 – 33 čínsky moreplavec Čeng Che uskutočnil výpravy do Indie, Arábie a vých. Afriky;
1424 – 44 taliansky kupec a cestovateľ Niccolò dei Conti (*1395, †1469) podnikol cesty na Blízky východ, Cejlón, do Indie a Indonézie;
1431 – 60 Henrich Moreplavec organizoval pozdĺž záp. pobrežia Afriky výpravy, počas ktorých boli objavené Azory, ostrov Arguin, Kapverdské ostrovy, Zelený mys, rieky Senegal a Gambia a ostrovy Bissagos;
1466 – 72 ruský kupec Afanasij Nikitin (*?, †1472) putoval do Indie a Perzie;
1482 – 83, 1485 – 86 D. Cão sa plavil popri záp. brehoch Afriky a objavil ústie rieky Kongo (1482);
1488 B. Diaz objavil a oboplával Mys dobrej nádeje;
1492 K. Kolumbus sa doplavil k najvýchodnejšiemu ostrovu súostrovia Bahamy a objavil Kubu a Haiti;
1493 K. Kolumbus objavil Dominiku, Guadeloupe a Portoriko;
1494 K. Kolumbus objavil Jamajku;
1497 G. Caboto objavil ostrovy Newfoundland a Cape Breton;
1497 – 98 V. da Gama objavil námornú cestu z Európy do Indie okolo Afriky;
1497 – 1503 A. Vespucci podnikol štyri plavby k americkej pevnine, počas ktorých skúmal a mapoval jej pobrežie;
1498 G. Caboto sa ako jeden z prvých Európanov doplavil k brehom Severnej Ameriky;
1498 K. Kolumbus objavil pobrežie Južnej Ameriky a Trinidadu;
1500 V. Y. Pinzón objavil vých. pobrežie Južnej Ameriky, ústie Amazonky a ostrov Tobago;
P. Á. Cabral objavil vých. pobrežie Brazílie;
B. Diaz dosiahol Madagaskar;
1500 – 01 pri hľadaní severozápadnej námornej cesty objavil portugalský moreplavec Gaspar Cortereal (*asi 1450, †asi 1501) vých. pobrežie Labradoru a sev. pobrežie Severnej Ameriky;
1502 – 04 K. Kolumbus objavil vých. pobrežie Strednej Ameriky;
1513 po prejdení Panamskej šije objavil V. N. de Balboa vých. brehy Tichého oceána;
1515 – 16 J. D. de Solís objavil záliv Río de La Plata a Laplatskú nížinu;
1519 – 21 H. Cortez dobyl Mexiko a objavil Mexickú plošinu;
1519 – 22 účastníci expedície vedenej F. de Magalhãesom (zabitý počas plavby 1521) prvýkrát oboplávali Zem, F. de Magalhães objavil Magalhãesov prieliv a Ohňovú zem (1520), ostrov Guam v Mariánach a dosiahol Filipíny (1521);
1526 portugalský moreplavec Jorge de Meneses (*?, †1537) objavil Novú Guineu (severozáp. brehy);
1528 španielsky conquistador Pánfilo de Narváez (*?, †asi 1470) objavil ústie Mississippi;
1527 – 29 Á. de Saavedra Cerón objavil Ostrovy admirality, Karolíny a Marshallove ostrovy;
1531 – 35 F. Pizarro si podmanil Inkskú ríšu a založil Limu (1535);
1534 J. Cartier objavil Rieku svätého Vavrinca a Záliv svätého Vavrinca;
1535 – 37 D. de Almagro st. objavil počas dobyvačnej výpravy do Čile jazero Titicaca a púšť Atacama;
1540 – 42 španielsky conquistadori Francisco Vázquez de Coronado (*asi 1500, †1554) a García López de Cárdenas (*?, †po 1542) objavili Coloradsku plošinu, rieku Colorado, Veľký kaňon, juž. časti Skalnatých vrchov a Veľkých prérií i horný tok rieky Rio Grande;
1541 – 42 španielsky conquistador Francisco de Orellana (*asi 1505 alebo 1511, †1546 alebo 1550) objavil horný tok Amazonky a ako prvý Európan sa plavil od jej prameňa až po ústie;
1553 pri hľadaní severovýchodnej námornej cesty dosiahli anglickí moreplavci R. Chancellor a Hugh Willoughby (*1500, †1554) ústie Dviny;
1565 španielsky moreplavec Fray Andrés de Urdaneta (*1498, †1568) objavil severnú pasátovú cestu z Filipín k brehom Severnej Ameriky;
1568 A. Mendaña de Neyra objavil juž. skupinu Šalamúnovych ostrovov;
1576 M. Frobisher objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Baffinov ostrov a Frobisherov záliv;
1577 – 80 F. Drake uskutočnil plavbu okolo sveta (druhú v histórii);
1578 F. Drake dosiahol Drakov prieliv;
1585 – 87 John Davis objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty záliv Cumberland a Davisov prieliv a zaslúžil sa o presné zakreslenie pobrežia Grónska na mapy;
1592 John Davis objavil Falklandy;
1595 A. Mendaña de Neyra a P. F. de Quiros objavili Markézy;
1596 W. Barents objavil pri hľadaní severovýchodnej námornej cesty Špicbergy, Medvedí ostrov a Zem kráľa Karola;
1606 P. F. de Quiros objavil ostrovy Nové Hebridy (dnes Vanuatu) a Tuamotu a zahliadol Ostrovy Spoločnosti (Tahiti);
W. Janszoon priplával k sev. brehom Austrálie – k záp. brehu Yorského polostrova (6. 6. 1606);
L. V. de Torres objavil Torresov ostrov, Torresov prieliv (čím dokázal, že Nová Guinea je ostrov), Ostrov princa waleského a najsevernejší okraj Austrálie (3. 10. 1606);
1603 – 15 S. de Champlain skúmal povodie Rieky svätého Vavrinca, objavil polostrov Cape Cod, záliv Plymouth, Champlainovo jazero, pohoria Adirondack Mountains a Green Mountains a založil Quebec;
1610 francúzsky cestovateľ Étienne Brûlé (*1591, †1633) sa ako prvý Európan dostal k Hurónskemu jazeru;
1610 – 11 H. Hudson objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Hudsonov prieliv a preskúmal vých. pobrežie Hudsonovho zálivu;
1616 W. Baffin objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Baffinovo more;
1624 – 31 A. de Andrade prešiel ako prvý z Indie do Tibetu a ako prvý Európan prekročil Himaláje;
1634 francúzsky cestovateľ Jean Nicolet de Bellesborne (*asi 1598, †1642) objavil Michiganské jazero a ako prvý Európan prenikol na územie dnešného štátu USA Wisconsin;
1639 – 41 ruský kozák Ivan Jurievič Moskvitin dosiahol po súši brehy Ochotského mora a na základe správ jeho výpravy vznikla neskôr prvá mapa Ďalekého východu;
1640 – 48 francúzsky misionár Jean de Brébeuf (*1593, †1649) objavil Erijské jazero a Niagarské vodopády;
1642 – 43 A. Tasman objavil ostrovy Tasmánia, Nový Zéland, Fidži, Tonga, Nová Británia a Tombara;
1643 ruský kozák Kurbat Afanasievič Ivanov ako prvý Európan dosiahol jazero Bajkal;
nizozemský moreplavec Maarten Gerritszoon de Vries sa plavil pozdĺž brehov vých. Ázie do Ochotského mora, pričom dosiahol ostrovy Hokkaido, Kurily a Sachalin a objavil a opísal morský prúd Kuro-šio;
1644 ruský kozák Vasilij Danilovič Pojarkov dosiahol ústie Amuru, keď ako prvý 1643 prekročil Stanový chrbát;
1648 S. I. Dežňov sa preplavil Beringovým prielivom, čím ho fakticky objavil a dokázal, že Amerika a Ázia nie sú súvislou pevninou, a objavil Dežňovov mys, najvýchodnejší cíp Ázie;
1667 – 82 francúzsky cestovateľ René Robert Cavelier de La Salle (*1643, †1687) prešiel ako prvý vnútrozemie Severnej Ameriky zo severu na juh, objavil rieku Ohio a splavil Mississippi až po ústie;
1688 W. Dampier pristál na severozáp. pobreží Austrálie;
1697 – 99 V. V. Atlasov počas vojenskej expedície ako prvý dosiahol polostrov Kamčatka a precestoval ho;
1721 – 36 nórsky misionár Hans Egede (*1686, †1758) skúmal záp. Grónsko;
1722 J. Roggeveen objavil Veľkonočný ostrov a Samou;
1728 V. J. Bering a A. I. Čirikov znovuobjavili Beringov prieliv;
1732 ruský námorník Ivan Fiodorov (*?, †1733) a zememerač Michail Spiridon Gvozdev (*okolo 1700, †po 1759), niekedy považovaní za objaviteľov Aljašky, preplávaním Beringovho prielivu zahliadli najzápadnejší bod Aljašky Mys princa waleského;
1733 – 43 členovia druhej ruskej kamčatskej výpravy pod vedením V. J. Beringa a jeho zástupcu A. I. Čirikova preskúmali Sibír;
1739 francúzsky moreplavec Jean-Baptiste Charles Bouvet de Lozier (*1706, †1786) objavil Bouvetov ostrov;
1741 V. J. Bering a A. I. Čirikov objavili juž. pobrežie Aljašky, niekoľko ostrovov súostrovia Aleuty a Alexandrove ostrovy;
1742 S. I. Čeľuskin objavil Čeľuskinov mys;
1761 – 67 K. Niebuhr uskutočnil výpravu na Sibír, Blízky východ a do Indie a ako prvý priniesol správy o Jemene;
1766 J. Wallis objavil Tahiti;
1766 – 69 L. A. Bougainville podnikol cestu okolo sveta, znovuobjavil Šalamúnove ostrovy a Nové Hebridy (dnes Vanuatu) a objavil Louisiady;
1768 – 79 J. Cook podnikol tri cesty okolo sveta: počas prvej (1768 – 71) objavil vých. pobrežie Austrálie (považovaný za objaviteľa Austrálie), potvrdil zistenie L. V. de Torresa, že Nová Guinea je ostrov, zistil, že Nový Zéland nie je súčasťou kontinentu Austrália a skladá sa z dvoch ostrovov, pričom objavil Cookov prieliv, ktorý ich oddeľuje, a Veľkú koralovú bariéru;
počas druhej cesty (1772 – 75) ako prvý oboplával Zem zo západu na východ, ako prvý oboplával Antarktídu a ako prvý prekročil južnú polárnu kružnicu (1773), objavil Novú Kaledóniu, Novú Georgiu a Južné Sandwichove ostrovy, skúmal Cookove ostrovy;
počas tretej cesty (1776 – 1779) objavil Havajské ostrovy;
1770 J. Bruce objavil pramennú oblasť Modrého Nílu a jazero Tana;
1771 – 72 francúzsky moreplavec Yves Joseph de Kerguelen Trémarec (*1734, †1797) objavil počas plavby v okolí Austrálie súostrovie Kergueleny;
1785 – 88 J.-F. de Galaup de La Pérouse podnikol plavbu po Tichom oceáne, spresnil o ňom poznatky, preskúmal juž. a vých. brehy Sachalinu a objavil Tatársky a La Pérousov prieliv;
1789 – 93 A. Mackenzie precestoval vnútrozemie Kanady, cez Kordillery prenikol k pobrežiu Tichého oceána a splavil rieku Mackenzie;
1791 – 93 G. Vancouver skúmal a mapoval severozáp. pobrežie Severnej Ameriky a stanovil polohu jednotlivých ostrovov;
1795 – 97, 1805 – 06 škótsky cestovateľ Mungo Park (*1771, †1806) počas dvoch výprav prenikol do afrického vnútrozemia od ústia rieky Gambia až k hornému toku rieky Niger, ktorú skúmal a splavoval;
1798 G. Bass objavil Bassov prieliv;
M. Flinders oboplával Tasmániu, čím potvrdil jej ostrovný charakter;
1799 – 1804 A. von Humboldt a francúzsky botanik Aimé Bonpland (*1773, †1858) skúmali Strednú Ameriku a Južnú Ameriku, sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu;
1801 – 03 M. Flinders ako prvý oboplával Austráliu a zmapoval jej pobrežie;
1803 – 06 I. F. Kruzenštern viedol prvú ruskú výpravu okolo sveta a opísal ostrovy v Oceánii;
1804 – 05 americkí dôstojníci Meriwether Lewis (*1774, †1809) a William Clark (*1770, †1838) ako prví prešli Severnou Amerikou od pobrežia Atlantického oceána po Tichý oceán;
1815 – 18 O. von Kotzebue počas plavby okolo sveta skúmal Polynéziu a Melanéziu;
1819 britský cestovateľ a námorný kapitán William Smith (*asi 1775, †?) objavil Južné Shetlandy;
1819 – 21 ruskí moreplavci F. F. Bellingshausen a Michail Petrovič Lazarev (*1788, †1851) objavili Annenkovov ostrov, opísali Južné Sandwichove ostrovy, oboplávali Antarktídu, bezprostredne sa k nej priblížili (považovaní za jej objaviteľov) a ako prví zmapovali jej pobrežie v oblasti nultého poludníka, objavili Ostrov Petra I. a Ostrov Alexandra I.;
1820 – 24 expedícia pod vedením F. von Wrangela preskúmala severových. pobrežie Sibíri a Novosibírske ostrovy;
1820 – 21 americký námorný kapitán a lovec tuleňov Nathaniel Palmer (*1799, †1877) sa plavil v antarktických vodách a objavil Južné Orkneje, niekedy je považovaný za objaviteľa Antarktídy;
1822 – 25 britskí cestovatelia H. Clapperton a Dixon Denham (*1786, †1828) prešli dvakrát naprieč Saharou, skúmali Čadské jazero a rieku Niger;
1823 J. Weddell objavil Weddellovo more;
1828 – 30 Ch. Sturt objavil rieky Murray a Darling v juhových. Austrálii;
1830 – 56 britský zememerač George Everest (*1790, †1866) zameriaval vrchy v Himalájach, medzi nimi i najvyšší vrch Zeme Mount Everest;
1831 – 32 britský námorný dôstojník John Biscoe (*1794, †1843) velil expedíciám, počas ktorých oboplával Antarktídu, objavil Enderbyho zem, Adelaidin ostrov, Biscoeove ostrovy a Antarktický polostrov;
1839 E. J. Eyre objavil Flindersove vrchy a Torrensovo jazero, preskúmal Spencerov záliv a Eyrov polostrov;
1840 J. Dumont d’Urville objavil Adelino pobrežie v Antarktíde;
E. J. Eyre objavil Eyrovo jazero;
Ch. Wilkes objavil Wilkesovu zem v Antarktíde;
1840 – 42 J. C. Ross objavil Viktóriinu zem, sopky Erebus a Terror a Rossov pobrežný ľad;
1844 – 45 britský cestovateľ Ch. Sturt skúmal strednú Austráliu;
1845 – 47 J. Franklin sa pokúsil preplaviť severozápadnou námornou cestou;
1849 – 71 D. Livingstone prešiel naprieč juž. Afrikou zo západu na východ, skúmal púšť Kalahari, ako prvý Európan sa dostal k jazeru Ngami, ktoré mapoval, zmapoval horný a stredný tok Zambezi a objavil Viktóriine vodopády i viacero afrických jazier;
1850 – 51 anglický cestovateľ James Richardson (*1809, †1851) a H. Barth prešli naprieč Saharou zo severu na juh;
1856 – 57 P. P. Semionov-Ťan-Šanskij preskúmal Ťanšan (jazero Issyk-Kuľ, horný tok rieky Syrdarja) a objavil prameň rieky Ču;
1858 J. H. Speke a R. F. Burton objavili jazero Tanganika;
J. H. Speke objavil Viktóriino jazero;
D. Livigstone objavil jazero Ňasa (dnes Malawi);
1860 – 61 R. O’Hara Burke prešiel ako prvý naprieč Austráliou v najširšom mieste z juhu na sever;
1860 – 68 J. A. Grant prebádal pramene Bieleho Nílu a Etiópiu;
1862 J. H. Speke a J. A. Grant zistili, že hlavná zdrojnica Nílu Kagera vyteká z Viktóriinho jazera;
J. McDouall Stuart prešiel z juhu na sever naprieč Austráliou v jej najširšom mieste;
1864 S. W. Baker objavil Albertovo jazero a Murchisonove vodopády;
1865 – 70 A. Grandidier uskutočnil podrobný výskum Madagaskaru;
1870 – 85 ruskí cestovatelia N. M. Prževaľskij a Grigorij Nikolajevič Potanin (*1835, †1920) počas štyroch výprav objavovali a skúmali oblasť Centrálnej Ázie;
1871 – 72 N. N. Miklucho-Maklaj preskúmal viacero ostrovov v Tichom oceáne, juhozáp. pobrežie Novej Guiney a Malajský polostrov;
1872 – 86 britský námorný dôstojník, oceánograf a polárny bádateľ George Strong Nares (*1831, †1915) robil oceánografický výskum vo svetovom oceáne;
1873 – 74 britský cestovateľ Peter Egerton Warburton (*1813, †1889) prešiel ako prvý naprieč púšťovým vnútrozemím Austrálie z juhu na sever;
1874 rakúsky polárny bádateľ Julius Payer (*1841, †1915) objavil Zem Františka Jozefa;
J. Forrest a jeho brat Alexander (*1849, †1901) prešli ako prví trasu od pobrežia Západnej Austrálie k transkontinentálnemu telegrafu (vedúcemu zo severu od prístavu Darwin na juh po Adelaide) a ďalej až do Adelaide;
1873 – 75 V. L. Cameron prešiel ako prvý naprieč Afrikou z východu na západ v oblasti rovníka, podrobne preskúmal jazero Tanganika a zmapoval rozvodie Konga a Zambezi;
1874 – 77 H. M. Stanley potvrdil, že Viktóriino jazero je jedna veľká súvislá vodná plocha s množstvom ostrovov, objavil pohorie Ruwenzori, prenikol k hornému toku Konga a objasnil, že rieka Lualaba predstavuje horný tok Konga a nepatrí do vodnej sústavy Nílu;
1875 – 92 francúzsky cestovateľ Pierre Savorgnan de Brazza (*1852, †1905) preskúmal povodie rieky Ogooué i prítoky Konga a založil mesto Brazzaville (1880);
1877 – 79 N. A. Severcov prenikol ako prvý Európan do oblasti stredného Pamíru;
1878 – 79 A. E. Nordenskjöld sa ako prvý preplavil severovýchodnou námornou cestou;
1883 E. Holub podnikol cestu do juž. Afriky až k rieke Zambezi;
1886 – 88 ruský moreplavec a oceánograf Stepan Osipovič Makarov (*1848 alebo 1849, †1904) viedol oceánografickú expedíciu v Tichom oceáne;
1886 – 1904 britský cestovateľ Francis Edward Younghusband (*1863, †1942) prešiel ako prvý vnútrozemskú oblasť Ázie z východu na západ a dostal sa do Lhasy v Tibete;
1888 F. Nansen a O. Sverdrup prešli naprieč Grónskom;
rakúsko-uhorskí cestovatelia Samuel de Szék Teleki (*1845, †1916) a Ludwig von Höhnel (*1857, †1942) objavili Rudolfovo jazero;
1889 H. M. Stanley objavil Eduardovo jazero;
1893 – 1908 S. Hedin počas viacerých expedícií preskúmal oblasť Centrálnej Ázie, prešiel cez Pamír a ako prvý Európan púšťou Taklamakan, zmapoval viacero oblastí a objavil pramene riek Indus a Satladž, horný tok Brahmaputry a Transhimaláje (nazývané aj Hedinovo pohorie);
1895 C. E. Borchgrevink robil prvé vedecké bádania na pobreží Antarktídy;
1897 – 99 výprava, ktorú viedol A. de Gerlache de Gomery, prezimovala ako prvá v Antarktíde;
1900 R. E. Peary objavil najsevernejšiu časť Grónska – Mys Morrisa Jesupa;
1903 – 06 R. Amundsen sa ako prvý preplavil severozápadnou námornou cestou;
1909 R. E. Peary dosiahol severný pól (6. 4.);
1911 R. Amundsen ako prvý dosiahol južný pól (15. 12.);
1912 F. Scott dosiahol južný pól (18. 1.);
W. Filchner objavil Filchnerov pobrežný ľad;
1913 – 14 B. A. Viľkickij objavil Severnú zem a polostrov Tajmýr;
1914 – 15 B. A. Viľkickij sa zo západu preplavil severozápadnou námornou cestou;
1928 G. H. Wilkins preletel ako prvý nad Antarktídou;
1928 – 30 R. E. Byrd objavil Zem Márie Byrdovej;
1929 R. E. Byrd preletel ako prvý nad južným pólom;
1929 – 31 nórsky letec a polárny bádateľ Hjalmar Riiser-Larsen (*1890, †1965) objavil Zem kráľovnej Maud a Amundsenov záliv;
1931 G. H. Wilkins sa neúspešne pokúsil dosiahnuť ponorkou severný pól;
1948 – 71 sovietska expedícia Sever objavila podmorské chrbty – Lomonosovov, Mendelejevov, Haeckelov chrbát a i.;
1951 britská výskumná loď Challenger II zamerala najhlbšie miesto vo svetovom oceáne – Challengerskú hlbočinu v Mariánskej priekope;
1953 E. P. Hillary a nepálsky Šerpa Tenzing Khumdžung Bhótija Norkey (aj Tenzing Norgay, *1914, †1986) ako prví zdolali najvyšší štít sveta Mount Everest (29. 5.);
1957 – 58 výskum Antarktídy v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka;
anglická a novozélandská výprava (V. Fuchs, E. Hillary a i.) prešla naprieč Antarktídou cez južný pól;
1958 americká nukleárna ponorka Nautilus dosiahla pod morskou hladinou severný pól;
1960 J. Piccard a poručík amerického námorníctva Donald Walsh (*1931) zostúpili v batyskafe Trieste do najhlbšieho miesta svetového oceána – do Challengerskej hlbočiny v Mariánskej priekope;
1977 sovietsky atómový ľadoborec Arktika dosiahol severný pól;
1992 švédsky ľadoborec Oden s konvenčným pohonom dosiahol severný pól

geografia cestovného ruchu

geografia cestovného ruchu, geografia turizmu — čiastková vedná disciplína humánnej geografie zaoberajúca sa skúmaním priestorových aspektov cestovného ruchu vo vzťahu ku krajine. Dôležitosť geografie cestovného ruchu vzrastá so zvyšujúcou sa dynamickosťou cestovného ruchu (masové premiestňovanie obyvateľov mimo miesta bývania a práce), so vzrastajúcim významom cestovného ruchu ako odvetvia ekonomiky a s jeho rastúcim pôsobením na krajinu. Tradičná geografia cestovného ruchu sa zameriava na hodnotenie predpokladov jednotlivých území na cestovný ruch (napr. prírodné, kultúrno-spoločenské, inštitucionálne, socioekonomické a demografické predpoklady, vybavenosť zariadeniami a službami ap.) a na ich využitie, na identifikáciu hlavných smerov a centier, resp. na vyčleňovanie regiónov cestovného ruchu. V súčasnosti sleduje aj priestorové súvislosti vplyvu globalizácie (globalizácia destinácií, pôsobenie nadnárodných spoločností v cestovnom ruchu), zmeny v percepcii a v atraktivite území, vplyv aktivít štátu a samospráv na priestorovú diferenciáciu cestovného ruchu, úlohu cestovného ruchu v rozvoji územia a zamestnanosti, vzťah cestovného ruchu k životnému prostrediu a jeho optimalizáciu.

geografia dopravy

geografia dopravy — čiastková vedná disciplína humánnej geografie zaoberajúca sa priestorovými charakteristikami jednotlivých druhov dopravy i dopravných sietí, dopravnými službami a vplyvom dopravy na ostatné zložky krajiny.

Geografia dopravy sa zaoberala v minulosti najmä jednotlivými druhmi dopravy a ňou vyvolanými zmenami v priestore. Jej rozmach nastal nástupom pozitivizmu v geografii po 2. svetovej vojne spojeným s aplikáciou nových metód poznávania (teória grafov, gravitačné modely, modelovanie), začali sa podrobnejšie skúmať vzťahy medzi jednotlivými druhmi dopravy a ich sieťami, rozvoj dopravných terminálov, dopravné toky (osôb, nákladu), poskytovanie dopravných služieb i dostupnosť priestorov.

V súčasnosti sa geografia dopravy sústreďuje okrem tradičných problémov na skúmanie vplyvu privatizácie a deregulácie na dopravné obslúženie územia, vplyvu technologických inovácií na dopravu a ich priestorové rozšírenie, na hodnotenie negatívnych vplyvov dopravy na krajinu (záber plôch, exhaláty), ako aj na skúmanie vzťahu dopravy a regionálneho rozvoja. Geografia dopravy významne prispieva k plánovaniu rozvoja dopravy a k jej riadeniu.

geografia kultúry

geografia kultúry, kultúrna geografia — čiastková vedná disciplína humánnej geografie pôvodne zameraná na štúdium materiálnej i nemateriálnej kultúry (v jej veľmi širokom a komplexnom chápaní) najmä vo vzťahu k prírodnému prostrediu. Zaoberá sa otázkami identity spoločenstiev v rôznych priestorových dimenziách, rozdielmi medzi kultúrami a šírením kultúr.