Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 96 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

geometrická konštrukcia

geometrická konštrukcia — graficko-logické riešenie geometrickej úlohy vytvárajúce prípustnými technickými prostriedkami konečným počtom krokov prvky operačného priestoru, ktoré určitým spôsobom (všeobecne uznávaným za štandardný) určujú cieľový objekt stanovený podmienkami úlohy. Pre určitú triedu geometrických konštrukcií musia byť dané tieto údaje: 1. operačný priestor (sú v ňom zadané určujúce objekty a odohrávajú sa v ňom jednotlivé kroky konštrukcie); 2. súbor prípustných (použiteľných) prostriedkov; 3. množina prípustných operácií (t. j. elementárne konštrukcie); 4. množina prípustných algoritmov. Napr. euklidovskými konštrukciami elementárnej geometrie sa nazývajú grafické konštrukcie v euklidovskom priestore (1) realizované ideálnym pravítkom a ideálnym kružidlom (2) konečným počtom krokov (4), z ktorých každý je jednou z týchto elementárnych (prípustných) konštrukcií (3): a) zostrojenie priamky incidujúcej s dvoma danými rôznymi bodmi, b) zostrojenie kružnice so stredom v danom bode a s daným polomerom, c) zostrojenie priesečníka dvoch rôznobežných priamok, d) zostrojenie prieniku priamky a kružnice, e) zostrojenie prieniku dvoch kružníc. Euklidovské konštrukcie s výnimkou narysovania priamky (elementárna konštrukcia 1) sú realizovateľné len pomocou kružidla (Mohrove-Mascheroniho konštrukcie) alebo s výnimkou narysovania kružnice (elementárna konštrukcia 2) len pomocou pravítka, ak je k dispozícii jedna pevná kružnica (Ponceletove-Steinerove konštrukcie).

geofyt

geofyt [gr.] — trváca rastlina prekonávajúca nepriaznivé ročné obdobia (sucho, zimu) podzemnými orgánmi (hľuzami, cibuľami, pakoreňmi), na ktorých sa vytvárajú obnovovacie púčiky, napr. snežienka (Galanthus), kokorík (Polygonatum).

geohelminty

geohelminty [gr.] — skupina parazitických helmintov spôsobujúcich geohelmintózu, ktoré na dokončenie svojho vývinu nepotrebujú medzihostiteľský organizmus. Patria sem napr. druhy mrľa detská (Enterobius vermicularis), háďatko črevné (Strongyloides stercoralis), Dictyocaulus viviparus a škrkavka detská (Ascaris lumbricoides). Vajíčka, prípadne voľné larvy dosahujú infekčné štádium vo voľnom prostredí (v pôde, vo vode a i.).

geokarpia

geokarpia [gr.] — bot. dozrievanie plodov v zemi, napr. pri rodoch podzemnica (Arachis) a anona (druh Annona rhizantha). Opak: aerokarpia.

geáda

geáda — larválne, na život v zemi viazané štádium hmyzu s epimetabóliou, podobné dospelému jedincovi, od ktorého sa odlišuje stupňom vývinu pohlavných orgánov; vždy chýbajú základy krídel.

gelderlandský kôň

gelderlandský kôň [chel-] — plemeno koňa vyšľachtené v 19. stor. v provincii Gelderland v Holandsku. Silný ryšavý kôň s krátkymi mohutnými končatinami, silnými, na ťahanie kočiarov vhodnými plecami a hlbokým hrudníkom. Výška v kohútiku do 162 cm. Využíva sa aj ako ťažký jazdecký kôň s dobrými skokanskými schopnosťami.

Gelechiidae

Gelechiidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera). Malé jedince (2 – 6 mm) so silným, na báze šupinatým cuciakom, s veľkými spodnopernými zakrpatenými čeľustnými hmatadlami, dosť úzkymi zadnými, na vonkajšom okraji vykrojenými krídlami a s dvoma pármi ostrôh na holeniach zadných nôh. Húsenice majú 3 páry nôh a 5 párov panôžok. Niektoré sú škodcami úžitkových rastlín a skladových produktov, napr. druh psota obilná (Sitotroga cerealella). Patrí sem okolo 4 600 druhov, z toho 617 európskych (190 zo Slovenska).

Gelidium

Gelidium [lat.] — rod červených rias. Má makroskopické stielky rôznych tvarov a rozmerov. Rozmnožuje sa nepohlavne delením, prípadne rozpadom stielky, alebo pohlavne striedaním haploidnej a diploidnej generácie; ak sú obidve generácie morfologicky zhodné, rodozmena je izomorfná, ak sa od seba odlišujú, heteromorfná. Vyskytujú sa v litoráli alebo sublitoráli morí všetkých geografických oblastí sveta okrem Arktídy a Antarktídy. Polysacharidy v bunkových stenách sa využívajú na výrobu agaru, ktorý je ekonomicky dôležitou surovinou. Niektoré druhy sa v ázijských krajinách bežne konzumujú.

geofág

geofág [gr.] — živočích požierajúci pôdu. Nižšie živočíchy (napr. dážďovky) ju požierajú pre obsah organických látok (živín), vyššie živočíchy (vtáky, cicavce) pri nedostatku niektorých anorganických látok.

Geoffroy Saint-Hilaire, Étienne

Geoffroy Saint-Hilaire [žofrua sentilér], Étienne, 15. 4. 1772 Étampes – 19. 6. 1844 Paríž — francúzsky prírodovedec, otec Isidora Geoffroya Saint-Hilaire. Od 1793 profesor zoológie v Paríži, člen a od 1833 prezident francúzskej Akadémie vied. Účastník vojenskej expedície Napoleona I. Bonaparta do Egypta (1798 – 1801), z ktorej opísal mnoho živočíšnych druhov. Zakladateľ teratológie, jeden z predchodcov Ch. Darwina (názorový stúpenec J.-B. Lamarcka, oponent G. Cuviera). Jeho práce pripravili reformu klasifikácie stavovcov na základe porovnávacej anatómie. Hlavné dielo: Filozofia anatómie (Philosophie anatomique, 2 zväzky, 1818 – 22). Zakladateľ prvej novodobej európskej zoologickej záhrady v Paríži.

geotaxia

geotaxia [gr.] — pohyb celého rastlinného organizmu v smere alebo proti smeru zemskej gravitácie. Pozitívna geotaxia je pohyb organizmu smerom nadol, negatívna geotaxia pohyb smerom nahor (od zemského stredu).

geotropizmus

geotropizmus [gr.] — orientačný rastový pohyb rastlinných orgánov ovplyvnený gravitáciou, najdôležitejší tropizmus väčšiny prisadnutých rastlín. Pohyb v smere zemskej príťažlivosti (smerom dolu) je pozitívne geotropický (najmä hlavné korene), v smere proti zemskej príťažlivosti (smerom hore) negatívne geotropický (napr. koleoptily klíčnych rastlín tráv, osi mnohých machov, hlúbiky plodníc húb). Ovíjavé rastliny sú laterálne geotropické.

Gellius, Aulus

Gellius, Aulus, genitív Aula Gellia, asi 125 (podľa iných zdrojov 130) pravdepodobne Rím – 180 — rímsky spisovateľ. Reminiscenciou na jeho štúdium v Aténach (165 – 167) je dielo Atické noci (Noctes Atticae, asi 170, slov. 1987), ktoré obsahuje esejisticky štylizované výpisky z diel asi 275 autorov najmä na jazykové, filozofické, literárne, historické a právne témy. V diele koncipovanom ako výchovno-vzdelávacia príručka pre syna (rátajúc aj s inými čitateľmi) Gellius k danému problému citoval názor určitého antického autora alebo ho použil ako autoritu na podporu vlastnej mienky. Obľúbený autor až do 17. stor.; v stredoveku známy pod menom Agellius.

Generálny zdravotný poriadok

Generálny zdravotný poriadok, lat. Generale normativum in re sanitatis — prvé všeobecné nariadenie o úprave zdravotných pomerov na území habsburskej monarchie vydané 2. 1. 1770 panovníčkou Máriou Teréziou, predstavujúce základ jej osvieteneckých reforiem v oblasti zdravotníctva. Pozostávalo z dvoch častí: prvá časť obsahovala opis činností a povinností jednotlivých zdravotníckych pracovníkov (úradných lekárov, lekárnikov, chirurgov ránhojičov a pôrodných asistentiek), druhá sa zaoberala zabezpečením ochrany proti epidémiám (systém protiepidemiologickej ochrany hraníc), karanténnymi a kontumačnými stanicami, ako aj povinnosťami zdravotníkov počas morovej nákazy. Podľa Generálneho zdravotného poriadku musel každý zdravotnícky pracovník zložiť predpísanú skúšku a prísahu. Súčasťou reformy bolo aj vytvorenie orgánov štátnej zdravotnej správy. Už od 1738 pôsobila pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, na kontrolu nariadení súvisiacich s verejnou hygienou, ale aj na dohľad nad zdravotníckymi zariadeniami, nad činnosťou zdravotníckych pracovníkov ap. Pôvodcom a organizátorom reformy zdravotníctva, pri ktorej spolupôsobila aj zdravotná komisia, bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov Márie Terézie Holanďan Gerhard van Swieten (*1700, †1772), priekopník v oblasti očkovania.

gbel

gbel [nem.] —

1. drevená nádoba;

2. lat. cubulus, kubulus, nem. Kübel — dutá miera: a) historická miera obilnín. Jej obsah bol v 13. stor. asi 159 l (liptovský a turčiansky kubulus). V 16. stor. sa nazýval aj lukno (156 – 159 l). Podľa prepočtu mier a váh v zákone z 1848 mal obsah 2 meríc (106,665 088 l); b) historická miera tekutín;

3. stará plošná miera, ktorá predstavovala rozlohu pôdy osiatej jedným gbelom zrna.

Gediminas

Gediminas, poľ. Gedymin, aj Giedymin, asi 1275 – 1341 — litovské veľkoknieža (od 1316). Vládu nad Litvou zdedil po bratovi Vytenisovi a založil dynastiu Gediminovcov, ktorej príslušníkom bol aj jeho vnuk Jagiełło, neskorší poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, ktorý sa stal zakladateľom dynastie Jagelovcov. Ku Gediminovmu panstvu patrili okrem vlastnej Litvy aj Volyň, severozápadná Ukrajina a západná časť Bieloruska až po Dneper. Počas svojej vlády musel krajinu brániť proti hrozbám zo strany Rádu nemeckých rytierov a Livónskeho rádu a udržiavať krehkú rovnováhu medzi svojimi pohanskými litovskými i pravoslávnymi ruskými poddanými a katolíckymi spojencami v Poľsku a Rige. Jeho vláda sa vyznačovala politickou prezieravosťou, náboženskou toleranciou a vytvorením základných predpokladov na orientáciu jeho ríše na západ. R. 1322 a 1323 písomne oznámil saským dominikánom a františkánom, ako aj niekoľkým hanzovým mestám, že poskytne privilégiá a ochranu mníchom, obchodníkom, remeselníkom a duchovným, ktorí sa usídlia na jeho území, a zároveň požiadal pápeža Jána XXII. o ochranu proti Rádu nemeckých rytierov. V októbri 1323 uzatvorili vo Vilniuse (sídelné mesto) cirkevní predstavitelia a veľmajster Rádu nemeckých rytierov s Gediminom mierovú dohodu. V dôsledku jej porušovania zo strany nemeckých rytierov uzatvoril Gediminas spojenectvo s arcibiskupom a obyvateľmi Rigy a získal mierové prísľuby od ďalších susedov. Svoje mocenské postavenie významne upevnil spojenectvom s Poľskom, ktoré si zabezpečil sobášom svojej dcéry Aldony s dedičom poľského trónu Kazimírom (neskorší Kazimír III. Veľký), synom Vladislava I. Lokietka. Rád nemeckých rytierov posilnený križiackym vojskom zo západnej Európy znova začal vojnu proti Gediminovi, ktorý sa proti nim musel brániť až do konca svojej vlády. Po jeho smrti sa začal v krajine proces feudálnej rozdrobenosti.

Gelderland

Gelderland [chel-], nem. Geldern, fr. Gueldres, lat. Geldria — historické územie na severozápade Európy, v súčasnosti rozdelené medzi Holandsko, Nemecko a Belgicko. Po rozdelení Franskej ríše 843 bola oblasť pod správou Lotara I., potom súčasťou Východofranskej ríše. Geograficky sa územie delilo na Dolný Gelderland (západná časť) a Horný Gelderland (juhovýchodná časť), v ktorom sa v 10. stor. sformovalo samostatné grófstvo, 1339 povýšené na vojvodstvo. R. 1471 územie celého Gelderlandu ovládli burgundskí vojvodovia, 1477 pripadlo v rámci dedičstva Habsburgovcom, od začiatku 16. stor. ich španielskej vetve. Počas Nizozemskej revolúcie bolo územie opäť rozdelené. Dolný Gelderland sa stal súčasťou Spojených nizozemských provincií a dnes tvorí ako Gelderland jednu z provincií Holandska (centrum Arnhem). Horný Gelderland pripadol Španielskemu Nizozemsku. Po vojnách o španielske dedičstvo bolo jeho územie 1713/14 rozdelené medzi Spojené nizozemské provincie (dnes súčasť holandskej provincie Limburg), Rakúske Nizozemsko (dnes súčasť belgickej provincie Limbourg) a Prusko (dnes súčasť nemeckej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko).

generálne direktórium

generálne direktórium, nem. Generaldirektorium, plný názov General-Oberfinanz-, Kriegs- und Domänendirektorium — najvyšší orgán štátnej správy v Prusku vytvorený 1723 Fridrichom Wilhelmom I. Zahŕňal vnútro, financie a vojenskú správu a riadilo ho spočiatku päť, neskôr deväť ministrov. Predstavoval nový stupeň vývoja štátnej administratívy a posilňoval panovnícky absolutizmus. R. 1808 z neho vznikli ministerstvá moderného typu.

Generálny gouvernement

Generálny gouvernement [guvernman], nem. Generalgouvernement — správna jednotka Nemeckej ríše vytvorená 26. 10. 1939 z časti územia poľského štátu obsadeného nemeckou armádou po vypuknutí 2. svetovej vojny (zvyšok Nemcami okupovaného Poľska bol priamo začlenený do ríše v podobe nových žúp alebo pripojením k starým župám; východnú časť Poľska okupoval ZSSR). Generálny gouvernement mal rozlohu 90 900 km2, 12,1 mil. obyvateľov a členil sa na štyri dištrikty (piaty pribudol po prepadnutí ZSSR a tvorilo ho územie Haliče). Na jeho čele bol generálny guvernér H. Frank, ktorý sídlil v Krakove a podliehal priamo A. Hitlerovi (→ Poľsko, dejiny).

Generalplan Ost

Generalplan Ost, Generálny plán Východ — plán rozpracovaný 1941 – 42 v Nemecku z podnetu H. Himmlera, schválený 12. 6. 1942. Obsahoval zásady povojnového zaobchádzania s územiami a obyvateľmi východnej Európy po jej predpokladanom obsadení nacistickým Nemeckom. Jeho cieľom bolo do 25 rokov po skončení vojny presídliť Poliakov, obyvateľov pobaltských krajín, západných častí ZSSR a i. na Sibír. Okrem kolonizácie a germanizácie predpokladal aj fyzickú likvidáciu veľkej časti domácich a zo západu presídlených slovanských obyvateľov. Zvyšní obyvatelia, tzv. podľudia zbavení napr. možnosti vzdelávať sa, podliehajúci germanizácii a obmedzeniam reprodukcie mali pracovať pre Nemcov. Presídlenie a čiastočné vyhladenie sa malo týkať asi 31 mil. Slovanov.

Genscher, Hans-Dietrich

Genscher [-šer], Hans-Dietrich, 21. 3. 1927 Reideburg, dnes súčasť Halle – 31. 3. 2016 Wachtberg-Pech — nemecký liberálnodemokratický politik. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil pôvodne v NDR, 1952 odišiel do NSR. Od 1965 poslanec Spolkového snemu za liberálnu Slobodnú demokratickú stranu (FDP), 1965 – 69 vodca jej parlamentnej frakcie; 1974 – 85 jej predseda. R. 1969 – 74 minister vnútra v koaličnej vláde SPD/FPD W. Brandta, 1974 – 82 minister zahraničných vecí a vicekancelár v koaličnej vláde SPD/FPD H. Schmidta a 1982 – 92 v koaličnej vláde CDU/CSU-FPD H. Kohla. Významne sa podieľal na politike uvoľňovania medzinárodného napätia, zasadzoval sa za normalizáciu vzťahov medzi východom a západom a mal veľký podiel na zjednotení Nemecka.

gentské zmierenie

gentské zmierenie — dohoda o spojenectve medzi všetkými nizozemskými provinciami uzatvorená 8. 11. 1576 na zasadaní generálnych stavov v Gente. Proklamovala spoločný boj proti španielskym vojskám, základnou požiadavkou bolo stiahnutie španielskej armády z južných provincií a ukončenie náboženskej perzekúcie. Upravovala zároveň vzťahy medzi samostatnými provinciami (Holland, Zeeland) a provinciami, ktoré boli dosiaľ v rukách Španielov (→ Nizozemská revolúcia).

gemerské nárečia

gemerské nárečia — miestne dialekty, ktorými komunikuje autochtónne obyvateľstvo žijúce v obciach niekdajšej Gemerskej stolice (→ Gemer). Začleňujú sa do juhovýchodného regiónu stredoslovenského nárečového makroareálu. Patria medzi najdiferencovanejšie slovenské nárečia, čo sa odráža aj pri ich ďalšom (vnútornom) členení. V súčasnosti sa uplatňuje ich (v istom zmysle zovšeobecňujúce) členenie na západogemerské (v okolí Sušian, v doline Rimavy a Blhu), stredogemerské (v okolí Ratkovej, v doline Muráňa a v Štítnickej doline), východogemerské (v Slanskej doline) a horehronské nárečia.

Gemerské nárečia (alebo ich jednotlivé podskupiny) sú charakteristické viacerými typickými znakmi, napr. zmenou č > š (mačka > maška), ie > ia, uo (vo) > ua (va), t. j. výslovnosťou typu viara < viera, kuan/kvan < kôň, používaním opytovacích zámen kotor alebo kotrí, príponou -mo v 1. osobe množného čísla slovies (iďemo, dámo) ap. Sú pozoruhodné aj z lexikálneho hľadiska, iba v tomto nárečovom areáli sa používajú napr. slová zimorija – krt, kolešňa – stodola, hrudi – prsia, košarina – mládza, hadzuga – lalok, ohľadžidlo – zrkadlo, bobák – červík, mutáč – topárka (piest na mútenie mlieka v dbanke) a i.

genera dicendi

genera dicendi [dícendí; lat.], druhy reči — tri základné druhy reči (štýlov), ktoré sa vyskytovali už v antickej rétorike (Cicero), v klasickej literárnej teórii (M. V. Lomonosov), ale i v neskorších dielach (napr. W. von Humboldta). Rozlišujú sa: a) nízky, ľahký štýl (genus tenue, subtile) vychádzajúci z hovorovej formy jazyka, b) stredný (genus medium), t. j. ľúbezný štýl uplatňujúci rôzne beletristické prvky, c) vysoký, ťažký štýl (genus sublime, grande) patetického, slávnostného rázu, v ktorom sa používajú pompézne formy, rytmizujúce prostriedky ap. Takéto členenie sa v neterminologickom význame uplatňuje do istej miery aj v súčasnosti.

gemináty

gemináty [lat.], zdvojené spoluhlásky — spoluhlásky vyslovené s dlhším trvaním (vo fonetickej transkripcii označovaným znakom >) než zodpovedajúce jednoduché spoluhlásky. V spisovnej slovenčine sa vyslovujú na hraniciach významových jednotiek (morfém a slov), napr. denne [ďe>ňe], pri stretnutí sa rovnakých spoluhlások, a to aj ako výsledok znelostnej a mäkkostnej asimilácie, napr. rozsypať [ro>sipať].

Gelón

Gelón, okolo 540 pred n. l. – 478 pred n. l. — grécky tyran (samovládca) v sicílskych mestách Gela (od 491 pred n. l.) a Syrakúzy (od 485 pred n. l.), brat Hieróna I. Pôvodne veliteľ jazdy gelského tyrana Hippokrata (498 – 491 pred n. l.), po jeho smrti regent za Hippokratových nedospelých synov, neskôr samovládca. R. 485 pred n. l. využil vnútorné rozpory v Syrakúzach a mesto ovládol. Vládu v Gele prenechal Hierónovi a v Syrakúzach budoval loďstvo a vojsko; podporoval aj obchod a remeslá, privádzal tam obyvateľov z okolitých miest (Gela, Kamarina, Megara Hyblaia). Uzavrel dohodu s vládcom Akragantu (dnes Agrigento) Thérónom, ktorého dcéru Démareté si vzal za manželku (→ démareteion). Vládu si upevnil 480 pred n. l., keď v bitke pri Himere porazil kartáginské loďstvo i pešie vojsko a vládu Kartágincov obmedzil iba na západnú časť Sicílie.

Geiserich

Geiserich [gajze-], okolo 390 – 25. 1. 477 — kráľ Vandalov (428 – 477). R. 428 prešiel s Vandalmi (ktorí pod vedením jeho brata Gundericha prenikli do Hispánie a pripojili sa k nim aj Alani) Gibraltársky prieliv a prenikol do severnej Afriky. Tam obsadil časť západorímskych provincií a na ich území vytvoril 429 prvú, od Ríma nezávislú barbarskú germánsku ríšu. R. 435 uzatvoril s Rimanmi prvú mierovú zmluvu, 439 ju však porušil dobytím Kartága (stalo sa hlavným mestom). Novou zmluvou z roku 442 získal úrodné územia rímskych provincií Africa Proconsularis, Byzacena, Numidia, Abaritana a Gaetulia. Všetky patrili pod vládu Vandalov, ktorí sa však usídlili iba v provincii Africa Proconsularis, kde im kráľ pridelil pozemky (tzv. sortes Vandalorum). Geiserich vybudoval silné loďstvo a Vandali sa čoskoro stali rozhodujúcou silou v oblasti západného Stredomoria: postupne si podrobili Korziku, Sicíliu, Baleáry a Sardíniu a 455 vyplienili Rím (odtiaľ pojem vandalizmus). Geiserich vyháňal z Kartága i z oblasti sortes (území priamo osídlených Vandalmi) rímsku šľachtu a zakazoval tam katolícke bohoslužby, pretože on sám i jeho ľud boli ariáni; jeho syn a nástupca Hunerich (477 – 484) bol najväčším prenasledovateľom katolíkov v dejinách tzv. barbarských germánskych štátov. Politika obidvoch dôsledne oddeľovala barbarskú a románsku zložku obyvateľstva, čo spomaľovalo progresívny sociálny vývoj vandalského kráľovstva.

genitív

genitív [lat.] — druhý pád v sústave pádov, odpovedá na otázku koho?, čoho?. V opozícii proti akuzatívu vyjadruje obmedzenú účasť deja na danom predmete (chytať sa zábradlia proti chytiť zábradlie). V slovenčine môže vyjadrovať aj príslušnosť nadradeného pojmu k danému pojmu (strecha domu), pôvodcu (báseň Jána Smreka) alebo druh (trest smrti). Popri hlavnom objekte pri nezvratných slovesách predstavuje vedľajší objekt (zbaviť niekoho starostí), pri zvratných slovesách môže byť jediným objektom (chopiť sa sekery, zastať sa chlapca). V prenesenom význame má stavový význam (ľudí sa chytá panika) alebo vyjadruje obsahový objekt (dopátrať sa pravdy, báť sa tmy). Môže predstavovať aj kvantitatívny typ (hruda syra), typ meraného obsahu (pohár vody) alebo partitívny typ (natieklo vody). Záporový genitív stupňuje vetný zápor (nepovedal ani slova, nebolo tam živej duše).

Gemeinlebarn

Gemeinlebarn [-majn-] — praveké archeologické nálezisko juhovýchodne od mesta Krems an der Donau v Dolnom Rakúsku. R. 1885 – 1922 tam boli preskúmané pohrebiská (asi 300 hrobov) zo staršej a z mladšej bronzovej doby a zo staršej železnej doby. V kostrových hroboch zo staršej bronzovej doby (okruh únětickej kultúry) boli zosnulí pochovaní v skrčenej polohe a medzi milodary popri keramike patrili bronzové ihlice (cyperská, terčovitá), ozdoby vlasov, špirálovité náramky, sekerky a nože. Hroby z mladšej bronzovej doby (velatická kultúra) boli prevažne popolnicové a jamové, ojedinele prekryté kamennými platňami. Popri charakteristickej keramike sa tam našli bronzové ihlice (s guľovitou, dvojkónickou a kyjakovitou hlavicou), štítové spony a masívne vrúbkované náramky. Mohylové pohrebisko zo staršej železnej doby patrí ku kalenderberskej kultúre. Nákladná stavba niektorých mohýl s rozmernými hrobovými komorami, v ktorých boli uložené amforovité nádoby s plastickou a bohatou figurálnou výzdobou, svedčí o majetkovej a sociálnej diferencovanosti vtedajšej spoločnosti.

Gemer

Gemer, maď. Gömör — historické územie v južnej časti stredného Slovenska. Jeho prevažná časť leží v Slovenskom rudohorí, severná časť v Horehronskom podolí, južná v Rimavskej kotline, východná v Rožňavskej kotline a Slovenskom krase.

Územie bolo nazvané podľa rovnomenného hradu, ktorého vznik sa kladie do prvej tretiny 11. stor. Gemer (Comitatus Gömöriensis) sa najneskôr začiatkom 12. stor. vyčlenil z Turnianskeho komitátu, najstaršia písomná zmienka o županovi je z 1246. Súčasť Uhorského kráľovstva, od 1526 v jeho rámci súčasť habsburskej monarchie. Cirkevnosprávne bol Gemer od najstarších čias samostatným archidiakonátom, ktorý patril do Ostrihomského arcibiskupstva, od 1776 do novozriadeného Rožňavského biskupstva. R. 1552 – 93 prevažná časť Gemera nebola síce priamo obsadená Turkami, ale bola poplatná Fiľakovskému, 1596 – 1687 Jágerskému sandžaku. Gemer bol jedinou stolicou na Slovensku, kde napriek rekatolizácii nemal Gemerský seniorát evanjelickej cirkvi a. v. len dva artikulárne kostoly, ale ešte aj v 18. stor. v ňom neprerušene jestvovalo vyše 40 fár s mnohými fíliami. R. 1786 – 90 dočasne a od 1802 natrvalo sa súčasťou Gemerskej stolice stal Malohont s centrom v Rimavskej Sobote.

Do 1802 sa Gemer delil na štyri slúžnovské okresy (horný, ratkovský, širkovský, putnocký), potom pribudol aj rimavskosobotský. Od začiatku 18. stor. do 1850 bol administratívnym centrom Plešivec, potom Rimavská Sobota. Do konca 12. stor. bola oblasť len málo osídlená, intenzívnejšie osídľovanie prebiehalo od 14. stor., v 15. stor. ju zasiahla prvá vlna valašskej kolonizácie (Polomka, Telgárt, Šumiac, Heľpa). Najstarším a najdôležitejším hradom bol Gemer, počas tureckých výbojov vzrástol význam Krásnej Hôrky, významné postavenie mal i hrad Muráň.

V hospodárskom živote zohrali najdôležitejšiu úlohu baníctvo a hutníctvo zamerané najmä na ťažbu a spracovanie železnej rudy. Vysokú úroveň dosahovali kovospracúvajúce remeslá (kováčstvo, mečiarstvo, zámočníctvo), v 18. stor. boli najvýznamnejšími remeselnými strediskami Jelšava, Ratková a Revúca, ktorá sa v 19. stor. počas slovenského národného obrodenia stala vďaka Š. M. Daxnerovi i jedným z najvýznamnejších národných centier.

R. 1785 mal Gemer (bez Malohontu) 110 647 obyvateľov, 1804 (spolu s Malohontom) 137 874 obyvateľov, 1846 počet obyvateľov vzrástol na 191 780.

Po vzniku ČSR pripadol juhovýchodný cíp územia Gemera Maďarskej republike (mestečko Putnok a 18 dedín).

Generálne cechové artikuly

Generálne cechové artikuly — nariadenie Uhorskej miestodržiteľskej rady z 1813, ktoré v 55 bodoch upravovalo podmienky fungovania cechov v celom Uhorsku. Zrušilo obmedzenia výkonu remesla (spoločenský status, katolícka konfesia, legitímny pôvod), preferovanie cechov na úkor manufaktúr a limitovanie počtu majstrov. Artikuly zároveň definovali priebeh prípravy na výkon remesla (zjednotilo učňovské roky, stanovilo normy správania) a podmienky na získanie hodnosti majstra. Zrovnoprávnilo sa aj postavenie jednotlivých cechov. Generálne cechové artikuly platili do 1872.

Genersich, Ján

Genersich, Ján, 18. 8. 1761 Kežmarok – 18. 5. 1825 Viedeň — uhorský pedagóg a historik, brat K. Genersicha. Študoval v Debrecíne, Kežmarku, Bratislave a 1782 – 85 na univerzite v Jene. Od 1788 profesor literatúry, filozofie a histórie na lýceu v Kežmarku (učiteľ P. J. Šafárika), 1806 – 10 viedol Literárnu spoločnosť v Kežmarku. Od 1821 profesor cirkevných dejín a práva na univerzite vo Viedni. Stúpenec neohumanizmu a filantropizmu, venoval sa otázkam reformy školstva a výchovy dievčat, zdôrazňoval aj význam estetiky vo výchove. V historických prácach sa zameriaval na popularizáciu dejín, autor literatúry pre mládež. Zaoberal sa aj mineralógiou a meteorológiou, korešpondujúci člen Mineralogickej spoločnosti v Jene. Diela: Krátke všeobecné svetové dejiny (Kurze allgemeine Weltgeschichte, 3 zväzky, 1812), Dejiny rakúskej monarchie od jej vzniku do konca Viedenského kongresu (Geschichte der Österreichischen Monarchie von ihrem Ursprunge bis zum Ende des Wieners Friedens Congressus, 8 zväzkov, 1815 – 17) a i.

Genersich, Kristián

Genersich, Kristián (Christian), 3. 1. 1759 Kežmarok – 30. 4. 1825 tamže — uhorský historik a prírodovedec, brat J. Genersicha. Po štúdiách na univerzite v Nemecku (1778 v Jene, od 1779 v Göttingene a v Utrechte) pôsobil od 1784 ako pedagóg v Gemeri, 1786 – 89 konrektor lýcea v Kežmarku, 1789 – 1825 evanjelický farár a. v. v Kežmarku. Mal široké znalosti siahajúce od teológie cez históriu a zemepis až po fyziku, botaniku a mineralógiu. Člen korešpondent Mineralogickej spoločnosti v Jene. Autor 8 samostatných diel i štúdií najmä o Spiši a Tatrách, ako aj dodnes neprekonanej dvojdielnej monografie o Kežmarku Pamätihodnosti slobodného kráľovského mesta Kežmarku ... (Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmárk ..., 1804). V archíve kežmarského lýcea ostalo po Genersichovi mnoho rukopisných prác (napr. zoznamy evanjelických farárov a. v. na Spiši).

Gbelský bor

Gbelský bor — geomorfologický podcelok Borskej nížiny v jej severnom výbežku medzi Moravskou nivou a Chvojnickou pahorkatinou. Územie pokrývajú duny, ktoré na styku s Chvojnickou pahorkatinou prechádzajú do sprašových pokrovov. V podloží sa nachádzajú neogénne usadené horniny so zásobami ropy a zemného plynu. Povrch vo výške 150 – 200 m n. m. predstavuje mierne zvlnenú rovinu pokrytú borovicovými lesmi, poľami a trávnatými plochami.

V centre územia mesto Gbely (stredisko ťažby ropy), na juhu Kúty (významná dopravná križovatka), na severe priemyselné stredisko územia Holíč.

Gemerská pahorkatina

Gemerská pahorkatina — geomorfologický podcelok západnej časti Bodvianskej pahorkatiny zasahujúcej na územie Slovenska z Maďarska, 250 – 350 m n. m. Na západe susedí s Rimavskou kotlinou, na severe so Slovenským krasom. V podloží budovaný mladotreťohornými slieňmi, ílovcami, pieskovcami a štrkovou poltárskou formáciou. Prevažne zalesnené územie, na okrajoch v oblasti menších sídel využívané poľnohospodársky.

Gemerské terasy

Gemerské terasy — geomorfologický oddiel Rimavskej kotliny. Tvoria ho nivy a terasy riek Rimava, Blh, Slaná a Turiec, ktoré vznikli etapovitým zarezávaním a ukladaním materiálu riek vo štvrtohorách. Na terasách (150 – 240 m n. m.) vetrom naviate spraše. Pôvodne lužný a dubový les bol odstránený a premenený na oráčiny, príp. trávnaté porasty.

geomorfologický cyklus

geomorfologický cyklus, geografický cyklus, erózny cyklus — prvá vedecká teória všeobecného vývoja georeliéfu utvorená koncom 19. stor. W. M. Davisom, podľa ktorej po obdobiach tektonickej aktivity (keď vznikajú pohoria) nasledujú obdobia relatívneho tektonického pokoja, keď procesy denudácie a akumulácie postupne zarovnávajú povrch a vedú k vzniku plochej paroviny (peneplénu) tesne nad hladinou mora. Parovina je v ďalšom cykle tektonicky vyzdvihnutá, vzniká plošinné pohorie, na ktorého úpätí sa v ďalšom období tektonického pokoja tvorí nová parovina. Cyklus sa môže opakovať mnohokrát, pričom svedectvom starých etáp zarovnávania sú zvyšky zarovnaných povrchov v rôznych nadmorských výškach.

V geomorfologickom cykle sa rozlišuje štádium mladosti (vyzdvihnuté plošinné pohorie s úzkymi zarezávajúcimi sa dolinami), štádium zrelosti (doliny sa už neprehlbujú, ale ich rozširovaním zanikajú plošiny na rozvodiach) a štádium staroby (vznik paroviny nad hladinou mora).

Teória geomorfologického cyklu sa rozvíjala najmä v 1. polovici 20. stor., hoci od začiatku bola kritizovaná pre prílišnú schematickosť. Popri normálnom cykle vznikajúcom vo vlhkom podnebí boli vplyvom tečúcej vody utvorené špeciálne schémy morských, ľadovcových a arídnych cyklov. Hlavnou výhradou k teórii geomorfologických cyklov je, že v reálnej krajine je rýchlosť denudácie silno ovplyvnená rôznou odolnosťou hornín i klimatickými zmenami a obdobia tektonického pokoja nie sú spravidla dostatočne dlhé na sformovanie paroviny.

geosystém

geosystém [gr.], krajinný systém — geosféra (alebo jej časť) tvorená súborom prvkov krajiny a ich vzájomnými väzbami. Prvkami geosystému sú buď zložky krajiny (vzduch, voda, organizmy a i.), ktoré utvárajú elementárne geosystémy topickej dimenzie – geotopy, alebo intenzívne interagujúce geosystémy nižšej hierarchickej úrovne (napr. geochory utvorené z geotopov), ktoré vytvárajú geosystémy vyššej hierarchickej úrovne. Geosystém sa od svojho okolia spravidla líši tým, že väzby medzi jeho prvkami sú výraznejšie než ich väzby s jeho okolím. Väzby v geosystéme sú sprostredkované tokmi látky, energie a informácie. Keďže intenzita väzieb sa mení nielen v priestore, ale aj v čase, hranice geosystému sú časovo premenlivé, resp. v rôznych hierarchických úrovniach priestoru a času možno definovať rôzne geosystémy.

Geosystém je súčasťou geografickej koncepcie krajiny a na rozdiel od ekosystému sa pri jeho štúdiu vnímajú všetky prvky krajiny ako rovnocenné (biota v ňom nemá centrálne postavenie).

geotop

geotop [gr.], geoekotop, epimorf, mikrokrajina, elementárna krajina — elementárna syntetická geografická jednotka krajiny definovaná v rámci geografických dimenzií ako jednotka topickej dimenzie. Charakterizujú ju rovnorodé podstatné vlastnosti všetkých zložiek prírodnej krajiny (hornín, pôd, georeliéfu, bioty, klímy i hydrologického režimu), je teda na rozdiel od jednotiek vyšších dimenzií kvázihomogénna. Geotop je základná mapovacia jednotka geoekologických máp, a preto (vzhľadom na nevyhnutnú generalizáciu pri zobrazení v mape) nemôže byť vždy úplne homogénny. Jeho plne homogénna časť sa nazýva elementárny geomér. V závislosti od miery homogenity sa rozlišujú monomorfné (plne homogénne) tvorené jediným elementárnym geomérom, polopolymorfné (dominantný geomér zaberá väčšinu plochy geotopu) a polymorfné geotopy (dominantný geomér zaberá menšiu plochu než suma sprievodných geomérov).

geoekológia

geoekológia [gr.], komplexná fyzická geografia — náuka o krajine, geovedná disciplína zaoberajúca sa vertikálnymi (topickými) aj horizontálnymi (priestorovými) vzťahmi medzi jednotlivými zložkami prírodnej krajiny v jej celostnom (systémovom) chápaní.

Sformovala sa v 2. polovici 20. stor. a jej chápanie nie je celkom zjednotené. Geoekológia sa v súlade s prvým použitím tohto termínu (v 60. rokoch 20. stor.) nemeckým geografom C. Trollom niekedy pokladá za synonymum krajinnej ekológie. Častejšie sa však chápe len ako časť krajinnej ekológie, ktorá sa na rozdiel od bioekológie zameriava viac na štúdium abiotických prírodných komplexov (hornín, pôd, georeliéfu, vodstva a klímy). Biota nie je v centre záujmu geoekológie, skúma ju len ako súčasť geosystémov, ktoré sú predmetom jej štúdia.

Vzhľadom na svoj syntetizujúci charakter má geoekológia nezastupiteľné miesto v krajinnom plánovaní a environmentálnom manažmente krajiny.

geografia cestovného ruchu

geografia cestovného ruchu, geografia turizmu — čiastková vedná disciplína humánnej geografie zaoberajúca sa skúmaním priestorových aspektov cestovného ruchu vo vzťahu ku krajine. Dôležitosť geografie cestovného ruchu vzrastá so zvyšujúcou sa dynamickosťou cestovného ruchu (masové premiestňovanie obyvateľov mimo miesta bývania a práce), so vzrastajúcim významom cestovného ruchu ako odvetvia ekonomiky a s jeho rastúcim pôsobením na krajinu. Tradičná geografia cestovného ruchu sa zameriava na hodnotenie predpokladov jednotlivých území na cestovný ruch (napr. prírodné, kultúrno-spoločenské, inštitucionálne, socioekonomické a demografické predpoklady, vybavenosť zariadeniami a službami ap.) a na ich využitie, na identifikáciu hlavných smerov a centier, resp. na vyčleňovanie regiónov cestovného ruchu. V súčasnosti sleduje aj priestorové súvislosti vplyvu globalizácie (globalizácia destinácií, pôsobenie nadnárodných spoločností v cestovnom ruchu), zmeny v percepcii a v atraktivite území, vplyv aktivít štátu a samospráv na priestorovú diferenciáciu cestovného ruchu, úlohu cestovného ruchu v rozvoji územia a zamestnanosti, vzťah cestovného ruchu k životnému prostrediu a jeho optimalizáciu.

geografia kultúry

geografia kultúry, kultúrna geografia — čiastková vedná disciplína humánnej geografie pôvodne zameraná na štúdium materiálnej i nemateriálnej kultúry (v jej veľmi širokom a komplexnom chápaní) najmä vo vzťahu k prírodnému prostrediu. Zaoberá sa otázkami identity spoločenstiev v rôznych priestorových dimenziách, rozdielmi medzi kultúrami a šírením kultúr.