Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 385 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Anceschi, Luciano

Anceschi [-česki], Luciano, 20. 2. 1911 Miláno – 2. 5. 1995 Bologna — taliansky literárny kritik a esejista, profesor na univerzite v Bologni. Presadzoval hermetizmus, neskôr neoavantgardné úsilia. Dielo: Eseje o poetike a poézii (Saggi di poetica e poesia, 1942), Idea lyriky (Idea della lirica, 1945), Poetika 20. storočia v Taliansku (Le poetiche del Novecento in Italia, 1962), Fenomenológia kritiky (Fenomenologia della critica, 1966), Od Ungarettiho po D’Annunzia (Da Ungaretti a D’Annunzio, 1976), Čo je poézia? (Che cosa è la poesia?, 1986), Päť lekcií o literárnych inštitúciách (Cinque lezioni sulle istituzioni letterarie, 1989).

ancienita

ancienita [-sije-; fr.] — ekon. obchodno-politická zásada, podľa ktorej sa v zahraničnom obchode udeľujú vývozcom alebo dovozcom príslušné povolenia. Prednostný nárok na udelenie povolenia majú tí, ktorí preukážu, že s daným tovarom už predtým vo vzťahu k zahraničiu obchodovali, a to vo všeobecnosti alebo vo vzťahu k určitej krajine. Význam princípu ancienity stúpa vždy vtedy, keď sa zostrujú obchodno-politické podmienky medzinárodného obchodu. Všeobecne ancienita znamená predchádzajúci stav, na ktorý sa prihliada v obchodnej povoľovacej politike.

ancien régime

ancien régime [-jen -žim; fr.] — starý režim; výraz používaný všeobecne na označenie zastaraného, prežitého spoločenského systému. Pôvodne sa ním označoval politický systém vo Francúzsku pred Francúzskou revolúciou 1789.

Ancohuma

Ancohuma [-kou-], Nevado de Ancohuma — najvyšší vrch (6 550 m n. m.) horského masívu Cordillera Real (súčasť Východnej Kordillery), ktorý sa dvíha nad vých. pobrežím bolívijskej časti jazera Titicaca. Sopečného pôvodu. Spolu so susedným štítom Illampu patrí k mytologickým vrchom juhoamerických Indiánov.

Ancona

Ancona [-ko-] — prístavné mesto v str. Taliansku v kraji Marche, administratívne stredisko provincie Ancona; 101-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, papiernický, potravinársky, strojársky, výroba hudobných nástrojov. Dopravná križovatka.

Založené okolo 390 pred n. l. gréckymi kolonistami zo Syrakúz. Za rímskej správy námorné a výrobné stredisko. Od 6. stor. sídlo biskupstva. Súčasť byzantského Pentapolisu. Pipinovou donáciou pripadlo pápežskému štátu. V 12. – 13. stor. stredisko marky kontrolovanej sálskymi a štaufskými cisármi; od 1355 opäť majetkom pápežov. Obchodný vzostup mesta brzdený Benátkami. Od 1860 súčasť Sardínskeho kráľovstva, od 1861 patrí Taliansku. Archeologické múzeum, galéria. Univerzita (založená 1969).

Stavebné pamiatky: Trajánov oblúk (115 n. l.), románsky dóm z 12. stor.

ancora

ancora [-ko, tal.] — hud. ešte raz, opakovať (→ da capo).

Ancud

Ancud [-kud] — mesto v juž. Čile na ostrove Chiloé v Tichom oceáne; 41-tis. obyvateľov (najväčšie mesto ostrova, 2014). Založené 1769. Prístav na vývoz dreva. Stredisko obchodu s poľnohospodárskymi produktmi, mäsopriemysel.

Ancus Marcius

Ancus Marcius [-kus] — podľa rímskej tradície štvrtý rímsky kráľ. Podrobil si susedné kmene Latinov a usadil ich na Aventíne, v ústí rieky Tiber založil prístav Ostia, ktorý sa stal obchodným prístavom Ríma.

ančar jedovatý

ančar jedovatý, Antiaris toxicaria, upas — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď morušovité, pochádzajúci z vých. Indie. Drevina sa nazýva aj strom smrti, pretože z latexu vytekajúceho z narezanej kôry sa získava prudký jed obsahujúci najmä glykozid antiarín spôsobujúci kŕče a záchvaty, ktorý pôvodní obyvatelia Malajzie používali do šípov. Jeden strom poskytne asi 500 g šťavy. Z vláknitej vnútornej časti stromu sa zhotovujú vrecia, odevy a prikrývky.

Ančerl, Karel

Ančerl, Karel, 11. 4. 1908 Tučapy, okr. Tábor – 3. 7. 1973 Toronto, Kanada — český dirigent a skladateľ. Študoval u P. Dědečka, skladbu u J. Křičku, štvrťtónovú skladbu u A. Hábu, v dirigovaní sa zdokonaľoval u V. Talicha a ako asistent H. Scherchena v Mníchove. Dirigent Osvobozeného divadla a orchestra pražského rozhlasu. R. 1942 bol deportovaný do koncentračného tábora Osvienčim. Po skončení 2. svet. vojny šéf Opery 5. května v Prahe, od 1947 šéfdirigent Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Prahe a 1950 – 68 Českej filharmónie, hosťoval s poprednými svetovými orchestrami. Zaslúžil sa o uvedenie mnohých diel súčasných skladateľov, vynikajúci interpret A. Dvořáka, L. Janáčka a svetových majstrov. Pre Supraphon realizoval početné gramofónové nahrávky. R. 1968 emigroval, pôsobil ako šéfdirigent symfonického orchestra v Toronte.

An-čching

An-čching, oficiálny prepis Anqing — mesto v Číne v juhozáp. časti provincie An-chuej na sev. brehu rieky Jang-c’–ťiang; 571-tis. obyvateľov, so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 5,311 mil. obyvateľov (2010). Riečny prístav. Rafinéria ropy, priemysel petrochemický (výroba palív), stavebný, textilný, potravinársky.

Založené v 2. stor. pred n. l. pod názvom Wan. Za čias vlády dynastie Čching (1644 – 1911/12) až do 1949 hlavné mesto provincie An-chuej.

Anda, Géza

Anda, Géza, 19. 11. 1921 Budapešť – 13. 6. 1976 Zürich — švajčiarsky klavirista maďarského pôvodu. Ako 13-ročný bol žiakom Hudobnej akadémie v Budapešti, ktorú ukončil v triede E. Dohnányiho. V štúdiách pokračoval v Berlíne u E. Fischera. Od 1954 pôsobil vo Švajčiarsku. V Luzerne (popri koncertovaní v zahraničí) usporadúval medzinárodné interpretačné kurzy, na ktorých sa zúčastňovali mladí interpreti z celého sveta (o. i. M. Lapšanský). Tým, že sa stal všeobecne uznávaným interpretom hudby W. A. Mozarta, začal od klavíra aj dirigovať, aby vytvoril čo najautentickejší obraz o interpretovanom diele. Ako klavírny virtuóz bol vynikajúcim interpretom hudby R. Schumanna, F. Liszta, E. H. Griega, J. Brahmsa, B. Bartóka a i. Od 1951 pravidelne účinkoval v Salzburgu, 1960 prevzal po E. Fischerovi majstrovskú triedu v Luzerne. Jeho posledný verejný koncert bol v máji 1976 v Bratislave.

Andač

Andač — miestna časť obce Zbehy.

Andagoya, Pascual de

Andagoya [-ja], Pascual de, 1495 – 1548 — španielsky cestovateľ a dobyvateľ. R. 1522 prešiel cez úzku Panamskú šiju a pozdĺž pobrežia sa plavil takmer k rovníku. Podal podrobné správy o ríši Inkov, čo neskôr poslúžilo pri jej podmaňovaní španielskymi dobyvateľmi pod vedením F. Pizarra.

andachtsbild

andachtsbild [nem.] — osobitná kategória stredovekých obrazov určených na modlitby a meditácie. Pôvod má pravdepodobne v kláštornej mystike 13. a 14. stor., rozšírený najmä v maliarstve, ale i sochárstve 14. a 15. stor. Tematicky dominovali motívy ukrižovania, piety, Madony, bolestného Krista (→ arma Christi) alebo scény poslednej večere. Ich úlohou bolo vystupňovať u veriacich emotívne reakcie.

andalúzanka

andalúzanka — ľahké nosivé plemeno kúr vyšľachtené v Anglicku zo španielskych kúr. Hmotnosť kohúta 2,5 – 3 kg, sliepky 2 – 2,5 kg. Náročné na chovateľskú úroveň. Nazvaná podľa španielskeho kraja Andalúzia.

Andalúzia

Andalúzia, špan. Andalucía — autonómna oblasť v juž. Španielsku medzi pásmami Andalúzskych vrchov (na juhu a východe) a Sierra Morena (na severe); 87 268 km2, 8,399 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Sevilla. Územie je obmývané na juhu Stredozemným morom, na západe Atlantickým oceánom. V str. časti sa rozkladá Andalúzska nížina. Stredomorské podnebie s teplými daždivými zimami a s horúcimi suchými letami, priemerná teplota v Seville v januári 10,5 °C, v auguste 28,1 °C, v Malage 12,5 °C a 27,6 °C; väčšina územia má ročný úhrn zrážok menej ako 800 mm. Územie je odvodňované do Atlantického oceána aj do Stredozemného mora, najdlhšou riekou je Guadalquivir. Pre Andalúziu je charakteristická stredomorská vegetácia so vždyzenenými lesmi s podrastom aromatických polokrov a bylín.

Poľnohospodársky región s významne vzrastajúcim cestovným ruchom. Vyhľadávané pláže Stredozemného mora a Atlantického oceána, množstva lokalít s kultúrnymi a stavebnými pamiatkami zaraďujú Andalúziu na popredné miesto Španielska z hľadiska medzinárodného cestovného ruchu (7,218 mil. zahraničných turistov, 2011) a na 1. miesto v domácom cestovnom ruchu. Poľnohospodárstvo je založené na pestovaní pšenice, olivníka a viniča, ďalej sa pestujú citrusy, slnečnica, bavlník, cukrová trstina, zelenina. Vo vyšších polohách pasienky s tradičným chovom hovädzieho dobytka a oviec. Zber kôry duba korkového a trávy esparto (kavyľ pevný). Tradičný rybolov, rozvíjajúci sa akvakultúrny chov. Priemyselná výroba má v ekonomike Andalúzie menší význam. Priemysel potravinársky, textilný, elektronický, strojársky, lodný. Banský priemysel, ktorého nárast v minulosti podnietilo značné nerastné bohatstvo regiónu (rudy železa, farebných kovov a drahých kovov, olovo, minerály na báze stroncia, uhlie, mramor, dolomit, bentonit a i.), je vzhľadom na nízku ziskovosť a krízu v oblasti ťažby v útlme. Napriek tomu je podiel Andalúzie 59 % na celkovej ťažbe rúd železa Španielska, 98 % na ťažbe drahých kovov, 100 % na produkcii rúd a koncentrátov stroncia. Významnými provinciami ťažby sú Huelva a Córdoba; ťažba soli v morských salinách pri Cádize. Dôležité mestá: Sevilla, Córdoba, Granada, Cádiz, Jaén, Jerez de la Frontera, Huelva, Malaga, Almería.

Názov Andalúzie je odvodený od Vandalov (Vandalitia, Vandalusia), ako aj z arabského al-Andalus (záp. krajina). V staroveku osídlená iberskými kmeňmi, ktoré tam koncom 2. tisícročia pred n. l. vytvorili Tartéssku ríšu. Okolo 1100 pred n. l. fenická kolonizácia, od 3. stor. pred n. l. územie Kartága. Po dobytí Rimanmi súčasť hispánskej provincie Baetika. V 5. stor. vpád Vandalov, Alanov, od 429 súčasť Vizigótskeho kráľovstva, 552 – 582 pod vládou Byzancie. Od 711 súčasť arabského panstva. Do 750 vládli v Andalúzii guvernéri Umajjovcov (hlavné mesto Sevilla, neskôr Córdoba). Po abbásovskej revolte proti Umajjovcom založil Abdarrahmán I. na Pyrenejskom polostrove moslimský umajjovský štát (→ Córdobský kalifát, 756 – 1031). Najväčší rozmach za Abdarrahmána III. (912 – 961), centrum kultúry, vedy a umenia. Po rozpade kalifátu 1031 a po zvazalnení sevillských Abbádovcov boli 1082 pozvaní na pomoc proti reconquiste Almorávidovci, ktorí ovládli územie, 1146 ich vystriedali Almohádovci. Rozkvet poézie a filozofie (Ibn Tufajl, Ibn Rušd). Po bitke pri Las Navas de Tolosa (1212) sa ich ríša rozpadla na 4 panstvá: Córdoba, Jaén, Sevilla a Granada. Proti nim postupovala reconquista rýchlo. Aragónsko obsadilo Baleáry (1235), Valenciu (1238), Kastília dobyla Córdobu (1236), Cádiz (1262) a Murciu (1266). Zostala len Granada a okolie, kde sa vytvoril sultanát s vládnucou dynastiou Nasrovcov. Dobytie Granady kresťanmi 2. 1. 1492 znamenalo koniec moslimskej vlády v Španielsku a koniec reconquisty. Vzhľadom na kultúrny rozkvet za vlády Arabov bola Andalúzia najvzdelanejšou a najhustejšie osídlenou časťou Španielska. Po reconquiste bola demograficky i ekonomicky postihnutá vypovedaním Židov (1492) a Arabov (1502 Maurov, 1609 – 10 Moriskov). V čase zámorských objavov bohatli veľké andalúzske mestá z obchodu s kolóniami. V období napoleonských vojen bola Andalúzia strediskom národnooslobodzovacieho boja. V španielskej občianskej vojne 1936 – 39 bola Sevilla jedným z centier frankistickej vzbury.

Andalúzska nížina

Andalúzska nížina, špan. Valle de Guadalquivir — nížina v juhozáp. Španielsku pri pobreží Atlantického oceána oddeľujúca vysočiny Serra Morena na severe a Andalúzske vrchy na juhu a juhovýchode. Pôvodne morský záliv zanesený riečnymi usadeninami. Priemerná výška 150 m n. m. Odvodňovaná riekou Guadalquivir. Subtropické podnebie s pomerne slabými zrážkami v zime (400 – 700 mm ročne). Vegetáciu tvoria kroviny, macchie, háje korkového duba. Poľnohospodárska oblasť, pestovanie olív, viniča, pšenice, kukurice, citrusov, strukovín a tabaku, chov oviec a koní. V okolitých vrchoch ložiská pyritov, medi, mangánu, zinku a cínu. Významné strediská Sevilla, Cádiz, Córdoba.

Andalúzske vrchy

Andalúzske vrchy, Bétická Kordillera, špan. Sistema Bético — pohorie na Pyrenejskom polostrove pokračujúce z afrického kontinentu, z Maroka. Patrí k sev. vetve treťohorných alpínskych pohorí, z ktorých vyniká Sierra Nevada s vrcholmi pokrytými večným snehom a ľadom. Leží tu i najvyšší vrch Pyrenejského polostrova Mulhacén (3 478 m n. m.).

andalúzsky kôň

andalúzsky kôň, andalúzan — plemeno teplokrvného koňa vyšľachtené v juž. Španielsku v oblasti Andalúzie (najmä z berberských a z arabských koní). Do súčasnosti sa zachovalo (hlavnými strediskami chovu sú Sevilla, Córdoba a Jerez de la Frontera) najmä vďaka kartuziánom (pri chove ho ďalej nekrížili s inými plemenami). Od 16. stor. obľúbený jazdecký kôň európskych panovníkov a významných jazdeckých majstrov, v súčasnosti sa využíva najmä na drezúru (tzv. španielska jazdecká škola vo Viedni) a na pestrofarebných oslavách fériách, ale aj ako záprahový kôň, na zaháňanie dobytka, na koridu, na rekreačné účely alebo na parkúrové skákanie.

Má výraznú hlavu, zvyčajne s mierne klenutým profilom, dlhú bohatú hrivu, silný mierne klenutý krk, pevný svalnatý chrbát, široké krátke bedrá, svalnatý mierne zaoblený zadok, silné končatiny a dlhý nízko nasadený a nízko nesený hustý, zvyčajne zvlnený chvost. Výška v kohútiku 152 – 164 cm. Učenlivý, priateľský, pracovitý a vytrvalý kôň rôznych farieb (zvyčajne biely).

Andamančania

Andamančania — pôvodní obyvatelia súostrovia Andamany (asi 750; odhad 2011); antropologicky sú príbuzní s Aetmi a Semangmi, s ktorými sú jedinými zástupcami negritského rasového typu. Sú polokočovní lovci, rybári, zberači, časť roka žijú vo veľkých spoločných domoch. Na ostrovoch žijú v izolácii pravdepodobne niekoľko tis. rokov. Ich pôvod nie je známy ani spôsob, ako sa dostali na ostrovy. Obývali najmä pobrežie, v 19. a v 1. pol. 20. stor. zatláčaní do vnútrozemia alebo vymreli na zavlečené choroby. Do súčasnosti sa udržali dva kmene: Džaravovia (Jarawa) vo vnútrozemí Južného Andamanu a Ongovia (Onge, Önge) na pobreží Malého Andamanu.

andamanské jazyky

andamanské jazyky — jazyky pôvodných negritských obyvateľov súostrovia Andamany (→ Andamany a Nikobary). Na základe doterajších poznatkov ich nemožno zaradiť do nijakej známej jazykovej rodiny. Nie je presne známy ani počet jazykov, ani počet ľudí hovoriacich týmito jazykmi. Najčastejšie sa uvádzajú tri jazyky: sev. andamančina, onge (önge) a järawa. Andamanské jazyky sú aglutinujúce, majú prefixy aj sufixy. Používajú sa len v hovorovom styku.

Andamanské more

Andamanské more — more v severových. časti Indického oceána medzi Malajským polostrovom a ostrovmi Andamany, Nikobary a Sumatra. Plocha 602-tis. km2, priemerná hĺbka 1 096 m, maximálna hĺbka 4 507 m (v Andamanskej priekope). V sev. a vých. časti morského dna zaberá veľké plochy šelf široký až 400 km s prevládajúcimi hĺbkami do 50 m. V záp. časti sú výrazné zníženiny s hĺbkami viac ako 4 000 m. V reliéfe dna sev. časti sú charakteristické rozsiahle delty riek Iravadi a Salwin. Teplota vrchných vrstiev vody od 26 – 29 °C, slanosť 20 – 25 ‰ na severe, 30 – 33 ‰ na juhu. Cirkulácia vody je ovplyvnená monzúnovými vetrami. Prílivy dosahujú až 7 m. Z rýb sa lovia najviac sleď a tuniak. Najvýznamnejší prístav Rangún.

Andamany a Nikobary

Andamany a Nikobary — federálne teritórium Indie, reťaz vyše 220 ostrovov v Indickom oceáne medzi Bengálskym zálivom a Andamanským morom; 8 293 km2, 381-tis. obyvateľov (2011), administratívne stredisko – prístavné mesto Port Blair. Súčasť rozsiahleho podmorského chrbta, ktorý sa tiahne od pobrežia Mjanmarska po Sumatru. Maximálna výška na Severnom Andamane 732 m n. m. Činné sopky. Veľmi vlhké rovníkové podnebie, bujné tropické pralesy vo vnútrozemí. Pestovanie kokosovníka, ryže, citrusov, ananásov, cukrovej trstiny, lesníctvo, rybolov.

andamento

andamento [tal.] — v hudbe 18. stor.: 1. sekvencia; 2. zvláštny druh fúgového subjektu; novšie aj označenie krátkych medziviet vo fúge.

andante

andante [tal.] — hud. zvoľna, krokom.

Anday, Melih Cevdet

Anday [-aj], Melih Cevdet, 13. 3. 1915 Istanbul – 28. 11. 2002 tamže — turecký básnik, prozaik, dramatik, kritik, prekladateľ. Pracoval ako knihovník, učiteľ na konzervatóriu, prispieval do časopisov Papirüs a Yön, vydavateľ novín Aksam. Podieľal sa na básnickom manifeste Garip (Čudné, 1941). Zbierka básní Odyseus so zviazanými rukami (Kollari bagli Odysseus, 1963) je parafrázou na odyseovský mýtus, jej hrdinom môže byť ktokoľvek. R. 1971 UNESCO zaradilo Andaya medzi popredné osobnosti svetovej literatúry.

Andel, Marián

Andel, Marián, 10. 9. 1950 Modra, okres Pezinok — slovenský politik. R. 1986 – 89 pôsobil v Slovenskej odborovej rade v Bratislave. Znovuzakladateľ a čestný predseda SNS. R. 1990 – 2002 poslanec SNR, resp. NR SR, 1992 – 94 predseda Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu a kultúru a predseda klubu poslancov SNS, december 1994 – 2000 podpredseda NR SR. Od novembra 1993 do marca 1994 podpredseda vlády SR. Rad Andreja Hlinku 1. triedy (1998).

Anderle, Jiří

Anderle, Jiří, 14. 9. 1936 Pavlíkov, okres Rakovník — český maliar a grafik. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u Antonína Pelca (*1895, †1967) a Vladimíra Silovského (*1891, †1974) a na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej (VŠUP) v Prahe, 1969 – 73 pôsobil na VŠUP, člen SČUG Hollar. Autor grafických a obrazových cyklov zaoberajúcich sa problémami vzťahu človeka v jeho mytologických, historických a sociologických kontextoch (Bez kože, 1965 – 67, Hry, 1974 – 75, Portrét v čase, 1978 – 79, Zápisníky, 1980 – 82, Apokalyptická genetika, 1982 – 83). Najvyššie ocenenie získal protivojnový cyklus Ilúzia a realita (1980 – 82) vychádzajúci z dobových fotografií. Svojím imaginatívnym realizmom ovplyvnil tvorbu celej generácie českých grafikov.

Anderlingen

Anderlingen — obec v Nemecku v Dolnom Sasku, 876 obyvateľov (2016). Neďaleko obce bola 1907 objavená mohyla zo staršej bronzovej doby; priemer mohyly s kamenným vencom je 26 m. Nájdená hrobová komora bola postavená z kamenných platní, v jednej z nich sú vytesané tri ľudské postavy, ktoré predstavujú božstvá. Prvá má v ruke sekeru, druhá mesiačikovitý predmet, tretiu sa nepodarilo interpretovať. Pravdepodobne ide o boha blesku a hromu alebo o slnečné božstvo. Hrobová komora bola prenesená do Dolnosaského krajinského múzea v Hannoveri a umiestnená v jeho areáli. Motív postáv sa nachádza v erbe obce Anderlingen.

Anderlovci

Anderlovci — slovenská rodina kočovných bábkarov, marionetárov, pokračovateľov tradície slovenského kočovného bábkarstva. Rodinnú tradíciu založila Eva, rodená Kouřilová (24. 12. 1880 Jevíčko, okres Svitavy, Česko – 25. 9. 1969 Banská Bystrica), ktorá vyrástla v rodine kočovného bábkara J. Stražana (→ Stražanovci). Od 1919 hrávala aj s manželom Michalom (29. 9. 1878 Banská Bystrica – 19. 9. 1935 tamže). Ich synovia Bohuslav (23. 12. 1913 Ružomberok – 26. 11. 1976 Banská Bystrica) a Jaroslav (19. 11. 1916 Čadca – 2. 9. 1982 Banská Bystrica) pokračovali v rodinnej tradícii. V 30. a 40. rokoch 20. stor. hrávali po slovenských dedinách tradičný repertoár kočovných bábkarov (príležitostne až do 1971). Spolu s rezbárom Móricom Foukalom z Liskovej zhotovili bábky, ktoré sa 1969 stali majetkom Matice slovenskej v Martine. V rodinnej marionetovej tradícii od 1972 samostatne pokračoval Bohuslavov syn Anton (20. 11. 1944 Dolná Lehota, okres Banská Bystrica – 16. 5. 2008 Banská Bystrica), ktorý 1990 založil profesionálne Tradičné bábkové divadlo A. Anderleho v Banskej Bystrici, kde hrával repertoár kočovných bábkarov. Reštauroval bábky, vyrezával a rekonštruoval marionety. Vystupoval na domácich a zahraničných bábkarských festivaloch a podujatiach.

Anders, Peter

Anders, Peter, 1. 7. 1908 Essen – 10. 9. 1954 Hamburg — nemecký spevák (tenor). Študoval v Berlíne, 1932 debutoval v Heidelbergu, pôsobil v Darmstadte, Kolíne nad Rýnom, Hannoveri, Mníchove a Hamburgu. Hosťujúci tenorista Viedenskej štátnej opery. Vynikal v talianskom a nemeckom repertoári a ako piesňový interpret.

Andersen, Benny

Andersen, Benny, 7. 11. 1929 Kodaň — dánsky spisovateľ a textár. Od 1972 člen Dánskej akadémie. Debutoval zbierkou Hudobný úhor (Den musikalske ål, 1960), neskôr písal texty piesní, ktoré väčšinou sám zhudobnil (Svanteho piesne, Svantes viser, 1972). Jeho básnická zbierka Svet za zaváracím pohárom (Verden udenfor syltetøjsglasset, 1990) je charakteristická nostalgickými spomienkovými pasážami. Autor básnických zbierok Kamera s použitím kuchyne (Kamera med køkkenadgang, 1962), Tu v rezervácii (Her i reservated, 1971) a Nad istými vodami (Over visse vande, 1981), zbierky poviedok Vankúše (Puderne, 1965) a Cez rameno (Over skulderen, 1983), ako aj početných rozhlasových a televíznych hier, poviedok a noviel.

Andersen, Hans Christian

Andersen, Hans Christian, 2. 4.1805 Odense – 4. 8.1875 Kodaň — dánsky spisovateľ, rozprávkar. Pochádzal z chudobných pomerov. Po otcovej smrti prestal chodiť do školy a začal pracovať v miestnej továrni. R. 1819 (ako 14-ročný) odišiel do Kodane, kde sa chcel venovať divadlu, neúspešne sa pokúsil uplatniť ako herec a neskôr ako spevák. Vďaka riaditeľovi Kráľovského divadla Jonasovi Collinovi (*1776, †1861), ktorý sa stal jeho mecenášom, pokračoval v štúdiu (v Slagelse a Helsingøre). V tom čase napísal prvú poviedku Duch v Palnatokovom hrobe (Gjenfærdet ved Palnatokes grav, 1822; vyšla pod pseudonymom William Christian Walter vytvorenom z mien jeho obľúbených autorov W. Shakespeara a W. Scotta), uznanie však získal fantastickým príbehom Prechádzka od Holmenského kanála k východnému bodu ostrova Amager v rokoch 1828 a 1829 (Fodreise fra Holmens Canal til Østpynten af Amager i årene 1828 og 1829).

Mal mimoriadne široký okruh známych a priateľov medzi spisovateľmi (Ch. Dickens, O. Wilde), vzdelancami (S. A. Kierkegaard) i osobnosťami na kráľovských dvoroch. Bol populárny ako zábavný spoločník a pútavý rozprávač, dlhodobo bol hosťom šľachtických rodín v Dánsku i v cudzine. Podnikol asi 30 ciest do zahraničia – v Európe (Bratislavu navštívil 4. júna 1841), do Orientu i sev. Afriky, celkove strávil v zahraničí asi 9 rokov. Jeho denníky z ciest s poznámkami a ilustráciami sa stali podkladom cestopisov (Rozprávkarov bazár, H. Ch. Andersen známy a neznámy, En digters bazar, 1842; slov. 2007; Vo Švédsku, I Sverrig, 1851; V Španielsku, I Spanien, 1863), v ktorých sa prelína novinársky štýl s poetickým a so sociálne angažovaným zobrazením skutočnosti.

Preslávil sa najmä ako autor rozprávok a fantazijných príbehov (obidva žánre sa v jeho tvorbe úzko prelínajú). Originálnym spôsobom inovoval výrazové prostriedky žánru umelej rozprávky, používal napr. hovorovú dánčinu, ktorú ozvláštnil poetickým hraním sa so slovami. Jeho rozprávky sú charakteristické neobyčajným rozprávačským umením, vynikajú humorom, iróniou, satirou a typickým zosmiešňovaním hlúposti a namyslenosti, ale aj súcitom so sociálne slabými, ich ústrednými postavami sú aj predmety (porcelánové i cínové figúrky, snehuliak, ihla) a zvieratá (slávik, labuť), ktoré oživil (personifikoval) a prostredníctvom nich vykreslil krásne i smutné stránky života. Andersen napísal vyše dvesto rozprávok a poviedok fantazijného charakteru, k najznámejším patria Kresadlo (Fyrtøiet, 1835), Princezná na hrášku (Prinsessen paa ærten, 1835), Palculienka (Tommelise, 1835), Malá morská víla (Den lille Havfrue, 1837), O škaredom káčatku (Den grimme ælling, 1843), Cisárov slávik (Nattergalen, 1843), Snehová kráľovná (Sneedronningen, 1844) a Dievčatko so zápalkami (Den lille pige med svovlstikkerne, 1848). R. 1835 vyšiel prvý zošit Rozprávky pre deti (Eventyr, fortalte for børn) so štyrmi rozprávkami, do 1841 vyšlo ďalších päť zošitov, 1843 vyšiel ďalší pod názvom Nové rozprávky (Nye eventyr) a do 1872 vychádzali zošity rozprávok pod názvom Rozprávky a príbehy (Eventyr og historier) určené deťom i dospelým čitateľom. Andersenova tvorba bola ovplyvnená aj jeho osobnými problémami (cítil sa nedocenený) a zložitými, väčšinou platonickými vzťahmi. Svoj život považoval za rozprávkový príbeh a zdôrazňoval, že poznanie jeho života je súčasne kľúčom k pochopeniu jeho rozprávok; často ich ilustroval vlastnými kresbami a kolážami. Vytváral rôzne obrázkové knihy, a najmä vystrihovačky z papiera, z ktorých mnohé boli rozmerné a veľmi komplikované, väčšinou s ornamentálno-figurálnymi motívmi. Veľakrát vznikali počas rozprávania vlastných príbehov v spoločnosti detí a Andersenových hostiteľov.

Rozsiahla a žánrovo rozmanitá je aj jeho beletristická a publicistická tvorba. Patril k prvým autorom románov zo súčasnosti v dánskej literatúre, zaslúžil sa o povznesenie tohto žánru. Úspech získal už prvými románmi Improvizátor (Improvisatoren, 1835), O.T. (1836) a Iba muzikant (Kun en spillemand, 1837), ako aj zbierkou krátkych, lyricky ladených próz Obrázková kniha bez obrázkov (Billedbog uden billeder, 1839, slov. 2012) a posledným románom Šťastný Peer (Lykke-Peer, 1870). Životné zážitky spracoval v niekoľkých autobiografiách, k najznámejším patrí Rozprávka môjho života (nem. Märchen meines Lebens ohne Dichtung, 1847; v dánčine Mit livs eventyr, 1855; slov. 1956). Napísal takmer tisíc básní, ktoré boli sčasti publikované v 8 básnických zbierkach. Viaceré z básní boli zhudobnené a stali sa súčasťou dánskeho hudobného dedičstva, napr. pieseň Dánsko, moja domovina (Danmark, mit fædreland, aj V Dánsku som sa narodil, I Danmark er jeg født, 1850; hudba Henrik Rung a Poul Schierbeck). Andersenova úspešná kariéra a medzinárodné uznanie však boli v rozpore s jeho nie veľmi šťastným osobným životom.

Už za Andersenovho života boli jeho diela preložené do viacerých jazykov, niektoré vyšli najprv v angličtine (1869 – 71 bolo v USA vydané v desiatich zväzkoch jeho súborne dielo) alebo v nemčine (Improvizátor, Der Improvisator, 1835) a v súčasnosti sú v opakovaných reedíciách vydávané vo viacerých krajinách. Na Slovensku k prvým vydaniam patria Konvalinky. Vybrané poviedky H. Ch. Andersena pre milú našu mlaď a jej priateľov (1888; 11 rozprávok) a Andersenove poviedky (1910), odvtedy vychádzajú nepretržite (s rôznym časovým odstupom) v rôznych výberoch. Viaceré rozprávky boli adaptované, na ich motívy vznikli mnohé divadelné hry, muzikály, balety (Lera Auerbachová, Auerbach: Malá morská víla), animované i hrané filmy a výtvarné (ilustrácie D. Kállaya a K. Štanclovej) i hudobné (I. Stravinský: Slávik, J. Hatrík: Statočný cínový vojačik) diela. V Andersenovom rodnom dome v Odense je na jeho počesť od 1908 zriadené múzeum, vo viacerých mestách sa nachádzajú pamätníky, napr. v Kodani na pobreží je socha malej morskej víly (1913) od sochára Edvarda Eriksena (*1876, †1959), v Bratislave Andersenova socha od T. Bártfaya (2006). Od 1956 (každé dva roky) Medzinárodné združenie pre detskú knihu IBBY udeľuje Cenu Hansa Christiana Andersena v oblasti literárnej tvorby pre deti a mládež a za ilustračnú tvorbu, 1967 bol deň Andersenovho narodenia vyhlásený IBBY za Medzinárodný deň detskej knihy.

Anderson, Leroy

Anderson [endrsn], Leroy, 29. 6. 1908 Cambridge, Massachusetts – 18. 5. 1975 Woodbury, Connecticut — americký skladateľ populárnej hudby. Študoval na Harvardovej univerzite u W. Pistona. Pôsobil ako organista, zbormajster a aranžér. Autor populárnych tanečných skladieb Blue Tango, Fiddle Faddle, Syncopated Clock, Jazz Pizzicato, A Trumpeter’s Lullaby a i.

Anderson, Lindsay

Anderson [endrsn], Lindsay, 17. 4. 1923 Bangalúr, India – 30. 8. 1994 Angoulême, Francúzsko — britský filmový a divadelný režisér a scenárista; jeden z hlavných predstaviteľov hnutia Free Cinema. Do 1957 filmový kritik. Venoval sa dokumentárnemu filmu: Wakefieldsky expres (Wakefield Express, 1953), Vysnívaná krajina (O Dreamland, 1954), Spolu (Together, 1956); za film Poznamenané deti (Thursday’s Children, 1954) získal s Guyom Brentonom (*1927, †1994) Oscara. Medzinárodný úspech dosiahol debutom Ten športový život (This Sporting Life, 1963). Vo svojich spoločenskokritických filmoch objavoval predovšetkým reálny svet a život jednoduchých ľudí. R. 1968 nakrútil svoj najlepší film Keby (if....); z ďalších filmov: Šťastný to muž! (Oh, Lucky Man! 1973), Pri oslavách (In Celebration, 1975), Nemocnica Británia (Britannia Hospital, 1982), Višňový sad (The Cherry Orchard, 1990).

Anderson, Sherwood

Anderson [endrsn], Sherwood, 13. 9. 1876 Camden, Ohio – 8. 3. 1941 Colón, Panama — americký prozaik. Výrazne zasiahol do vývinu americkej literatúry (najmä poviedkovej tvorby) v medzivojnovom období, ovplyvnil W. Faulknera a E. Hemingwaya. Jeho štýl vychádza z hovorového jazyka a je inšpirovaný experimentálnou tvorbou G. Steinovej. Venoval sa sociálnym témam a vplyvu industrializácie na medziľudské vzťahy, poprel idylický obraz amerického malomesta, konfrontoval sa s jeho moralistickými a schematickými zásadami a týmto novým pohľadom inšpiroval aj ďalších autorov k vzbure proti malomestu. Vrcholné dielo Winesburg, Ohio (1919; slov. 1959; sfilmované 1973, réžia Ralph Senensky) zobrazuje osamelosť človeka v malomestskom prostredí. Zbierky poviedok: Triumf vajca (The Triumph of the Egg, 1921), Kone a ľudia (Horses and Men, 1923), Smrť v lesoch (Death in the Woods, 1933); romány: Syn Windyho McPhersona (Windy McPherson's Son, 1916), Pochodujúci muži (Marching Men, 1917), Biely bedár (Poor White, 1920), Mnohé manželstvá (Many Marriages, 1923), Temný smiech (Dark Laughter, 1925), Tar: Stredozápadné detstvo (Tar: A Midwest Childhood, 1926), Alica a stratený román (Alice and The Lost Novel, 1929), Viac než túžba (Beyond Desire, 1932), Kit Brandon: Portrét (Kit Brandon: A Portrait, 1936); pamäti: Rozprávačov príbeh (A Story Teller's Story, 1924), Zápisník Sherwooda Andersona (Sherwood Anderson's Notebook, 1926).

Andersonová, Marian

Andersonová [endrsn-] (Anderson), Marian, 27. 2. 1897 Philadelphia, Pensylvánia – 8. 4. 1993 Portland, Oregon — americká speváčka (alt). R. 1925 ako víťazka súťaže operných spevákov vystúpila s Newyorskou filharmóniou. R. 1933 triumfovala v Európe, 1955 debutovala ako prvá černoška v Metropolitnej opere (Ulrika v Maškarnom bále). Vystupovala výlučne na koncertných pódiách, oceňovaná pre svoje nevšedné hlasové a interpretačné vlastnosti. Nositeľka mnohých ocenení.

Andersson, Carl Johann

Andersson, Carl Johan, aj Charles, 4. alebo 5. 3. 1827 Värmland – 5. 7. 1867 Ovamboland, Namíbia — švédsky prírodovedec a cestovateľ. Preskúmal vnútrozemie juž. Afriky, precestoval územie dnešnej Namíbie, Botswany a Južnej Afriky. Zmapoval jazero Ngami a rieku Cubango, o ktorom sa mylne domnieval, že je prítokom Zambezi. Usadil sa v juhozáp. Afrike.

Andersson, Dan

Andersson, Dan, 6. 4. 1888 Skattlosberg – 16. 9. 1920 Štokholm — švédsky proletársky básnik a prozaik. Jeho rodičia boli fínskeho pôvodu. Prešiel viacerými zamestnaniami, neskôr z tohto obdobia čerpal námety svojich diel. Debutoval novelami Uhliarske príbehy (Kolarhistorier, 1914), problémami uhliarov sa zaoberal aj v knihe Uhliarove piesne (Kolvaktarens visor, 1915) obsahujúcej básne i prózu. Sociálne námety stvárnil v zbierke Čierne balady (Svarta ballader, 1917) a v autobiografickom románe Traja bezdomovci (De tre hemlosa, 1918).

Anderssonová, Bibi

Anderssonová (Andersson), Bibi, vlastným menom Berit Elisabeth Andersson, 11. 11. 1935 Štokholm – 14. 4. 2019 tamže — švédska divadelná a filmová herečka. Od 1959 pôsobila v Kráľovskom dramatickom divadle v Štokholme. R. 1955 – 74 vytvorila niekoľko výrazných ženských postáv prevažne vo filmoch režiséra I. Bergmana: Úsmevy letnej noci (Sommarnattens leende, 1955), Siedma pečať (Det sjunde inseglet, 1957), Lesné jahody (Smultronstället, 1957), Tvár (Ansiktet, 1958), Diablovo oko (Djävulens öga, 1960), Persóna (Persona, 1966), Scény z manželského života (Scener ur ett äktenskap, 1973) a i. Uplatnila sa aj vo filmoch amerických a európskych tvorcov: Kremeľský list (The Kremlin Letter, 1970, réžia J. Huston), Nepriateľ ľudu (An Enemy of the People, 1978, réžia George Schaefer, *1920, †1997), Láska s otáznikom (L’amour en question, 1978, réžia A. Cayatte), Concorde... Letisko ’79 (The Concorde... Airport ’79, 1979, réžia David Lowell Rich, *1923) a i. Posledným filmom, v ktorom účinkovala, bol Mráz (The Frost, 2009, réžia Ferran Audí, *1962). Uplatnila sa aj ako divadelná režisérka.

Anderssonová, Harriet

Anderssonová (Andersson), Harriet, 14. 2. 1932 Štokholm — švédska divadelná a filmová herečka. Od 1954 členka Mestského divadla v Malmö, do ktorého ju angažoval režisér I. Bergman. Veľký úspech dosiahla filmom Leto s Monikou (Sommaren med Monika, 1953), vytvorila množstvo ženských postáv rôznych charakterov a osudov práve v Bergmanových filmoch: Večer kaukliarov (Gycklarnas afton, 1953), Sny žien (Kvinnodröm, 1955), Úsmevy letnej noci (Sommarnattens leende, 1955), Ako v zrkadle (Såsom i en spegel, 1961), Šepoty a výkriky (Viskningar och rop, 1972), Fanny a Alexander (Fanny och Alexander, 1982), Požehnané (De två saliga, 1986) a i. Pozoruhodné typy žien stvárnila aj vo filmoch iných režisérov, napr. J. Donnera (Nedeľa v septembri, En söndag i september, 1963; Milovať, Att älska, 1964), S. Lumeta (Smrteľný prípad, The Deadly Affair, 1966), M. Zetterlingovej (Mladé ženy, Flickorna, 1968) a i. V neskoršom období vynikla predovšetkým v minimalistickej dráme L. von Triera Dogville (2003).

andezín

andezín — minerál, varieta albitu so zvýšeným obsahom vápnika. Kryštalizuje v triklinickej sústave. Vzácne tvorí tabuľkovité kryštály (v andezitoch), obyčajne je zrnitý alebo kusový. Je sivobiely, sivý, zelenastý, žltastý alebo mäsovočervený. Často je horninotvorným minerálom, niekedy i podstatnou súčasťou najmä andezitov. Vyskytuje sa predovšetkým v juhoamerických Andách, podľa ktorých je aj nazvaný, v Nemecku (Bavorsko), Taliansku, Fínsku, USA.

Ándhrapradéš

Ándhrapradéš, hindsky Ándhrapradeś, angl. Andhra Pradesh — členský štát v Indii vo vých. časti územia pri brehoch Bengálskeho zálivu; 160 205 km2, 49,387 mil. obyvateľov (2011), hlavné mesto Hajdarábád. Pozdĺž pobrežia sa tiahne nížina s úrodnými pôdami, ktorej šírka dosahuje 20 – 180 km, s deltami riek Krišna, Godávari, Pennaru. Postupne prechádza do pásma Východného Ghátu. Tropické premenlivé podnebie so zrážkami do 1 550 mm ročne. Pôvodnú, zväčša zničenú vegetáciu zastupujú porasty suchomilných kríkov a monzúnové lesy. Ándhrapradéš je tradičnou obilnicou Indie. Pestuje sa najmä ryža, tabak, cukrová trstina, proso, podzemnica olejná, bavlník. Viac ako štvrtina polí zavlažovaná. Chov oviec a byvolov. Ťažba uhlia, sľudy, barytu, soli, vápenca, železnej a mangánovej rudy. Rozvoj energetiky (hydroelektrárne na Godávari a Krišne). Stavba lodí (Višákhapatnám), priemysel strojársky (Hajdarábad), petrochemický, stavebný, farmaceutický, papiernický, potravinársky, textilný, informačných technológií. Rozšírené remeslá. R. 2014 sa od Ándhrapradéša odčlenil členský štát Telangána.

Andice

Andice — mestská časť Liptovského Mikuláša.

Andijevská, Emma

Andijevská (Andijevska), Emma, 19. 3. 1931 Doneck — ukrajinská spisovateľka a maliarka. Jej otec bol po začatí leningradskej blokády (1941) na príkaz sovietskych úradov zastrelený a matka sa s deťmi 1943 odsťahovala do Nemecka. Vyrastala však v rusky a ukrajinsky hovoriacom prostredí, preto sa rozhodla tvoriť v ukrajinskom jazyku. Predstaviteľka modernizmu v ukrajinskej literatúre 2. pol. 20. stor. V jej tvorbe dominujú filozofické, duchovné a mystické témy, napr. v básnických zbierkach Zrodenie idolu (Naroždenňa idola, 1956), Piesne bez textu (Pisni bez tekstu, 1968), Pokušenia sv. Antona (Spokusy svjatoho Antonija, 1985), Architektonické súbory (Architekturni ansambli, 1989), Medziriečie. Sonety (Mežyričča. Sonety, 1998), Vlny (Chvyli, 2002), Mutanti (Mutanty, 2010). Autorka románov a krátkych próz Herostraty (1970), Román o dobrom človekovi (Roman pro dobru ľudynu, 1973), Román o ľudskom predurčení (Roman pro ľudske pryznačenňa, 1989), Rozprávky (Kazky, 2000) a Problém hlavy (Problema holovy, 2000). V maliarstve inklinuje k surrealizmu a impresionizmu (výstavy v New Yorku, Mníchove, Paríži). Členka medzinárodného PEN klubu.