Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 388 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Andy

Andy, špan. Cordillera de los Andos — horský systém tiahnuci sa v dĺžke asi 9 000 km (šírka 200 – 700 km) pozdĺž sev. a záp. pobrežia Južnej Ameriky (od ostrova Trinidad po Ohňovú zem). Tvorený desiatkami paralelne prebiehajúcich horských masívov, medzi ktorými ležia náhorné plošiny (puna) a hlboké kotliny. Najvyšší štít Aconcagua (6 960 m n. m.). Juž. pokračovaním Ánd sú skupinky ostrovov v Drakovom prielive a hornatý Antarktický polostrov, ktorým antarktický kontinent zasahuje najviac na sever.

Svahy Ánd na západe prudko spadajú do Tichého oceána, na ktorého dne ich vo vzdialenosti 100 – 200 km od pobrežia lemujú podmorské priekopy (Peruánska priekopa, Atacamská priekopa). Na úrovni obratníka Kozorožca dosahuje relatívne prevýšenie medzi dnom Tichého oceána v Atacamskej priekope a asi 300 km vzdialenými vrcholmi Ánd viac ako 14 000 m. Vých. svahy Ánd sú tiež pomerne strmé, ich úpätie lemuje niekoľko desiatok až stoviek kilometrov široké pásmo hornatín, ktoré na východe nadväzujú na nízko položené ploché územia (Orinocká nížina, Amazonská nížina, Gran Chaco, Pampas a i.). S týmto územím spája Andy zložitý systém rozľahlých povodí najväčších riek Južnej Ameriky, medzi ktorými dominuje predovšetkým povodie Amazonky (na severe).

Rozmanitosť prírodného prostredia, podmienená najmä tým, že Andy majú pestrú geologickú štruktúru, polohu a nadmorskú výšku a že sa rozprestierajú od 10° severnej zemepisnej šírky za 50° južnej zemepisnej šírky, umožňuje rozdeliť Andy na základe rôznych kritérií. Na najvšeobecnejšej úrovni sa delia na Severné Andy, Centrálne Andy a Južné Andy.

K Severným Andám patria Karibské Andy (najvyšší vrch Naiguatá, 2 765 m n. m.), ktoré sú najmladšou časťou celého andského systému, Kolumbijsko-venezuelské Andy (Cristóbal Colón, 5 775 m n. m.), ktorých priebeh pripomína peň stromu s troma konármi, Ekvádorské Andy (Chimborazo, 6 267 m n. m.) s viac ako 25 činnými sopkami a Peruánske Andy (Huascarán, 6 768 m n. m.), pre ktoré je charakteristická veľká členitosť reliéfu, výskyt náhorných plošín a absencia činných sopiek. Centrálne Andy sa rozkladajú najmä na území Bolívie, Čile a sev. Argentíny medzi 14° 30’ a 28° južnej zemepisnej šírky (v dĺžke asi 800 km). Tvoria osobitný typ krajiny bezodtokových kotlín obklopených na západe i na východe horskými pásmami. Najväčšiu výšku dosahujú na území Bolívie (Illampu, 6 485 m n. m.). K Centrálnym Andám patrí púšť Atacama i najväčšie jazero Južnej Ameriky Titicaca. Južné Andy sa rozkladajú na juhu od 28° južnej zemepisnej šírky na území Čile a Argentíny. Patria k nim Čilsko-argentínske Andy (Aconcagua) rozčlenené na tri pásma a prebiehajúce zo severu na juh a Patagónske Andy (San Valentin, 4 058 m n. m.), ktoré sú budované najstaršími horninami a napriek priemernej výške 2 000 m n. m. majú (na juhu) viaceré firnové polia a ľadovce.

Andy sú výraznou prírodnou bariérou (najmä klimatickou). Ukrývajú veľké zásoby nerastných surovín. Ich náhorné plošiny sú miestami husto osídlené a hospodársky intenzívne využívané. V smere západ – východ ich pretína len niekoľko komunikačných koridorov, zo severu na juh nimi prechádza trasa Panamerickej diaľnice.

Andy boli vyvrásnené v alpskej orogenéze, sú budované kryštalickými prekambrickými a paleozoickými horninami i sedimentárnymi horninami paleozoického, mezozoického a terciérneho veku prestúpenými intrúziami granitov. Prechádzajú všetkými podnebnými pásmami Južnej Ameriky. Najvyššie časti majú vysokohorskú, chladnú klímu; ročný úhrn zrážok na severe do 10 000 mm (na záp. svahoch), medzi 5 – 30° južnej zemepisnej šírky menej ako 200 mm v záp. časti Ánd (na púšti Atacama do 20 mm) a viac ako 500 mm (v Peru viac ako 1 000 mm) vo vých. časti; na juhu od 35° južnej zemepisnej šírky viac ako 2 000 mm na záp. svahoch (v Patagónskych Andách miestami do 5 000 mm) a menej ako 300 mm na vých. svahoch. Snežná čiara prebieha na severe vo výške 4 800 – 5 000 m n. m., na rovníku vo výške 4 000 – 4 500 m n. m., v okolí obratníka Kozorožca okolo 6 300 m n. m., na juhu klesá do 1 000 – 600 m n. m.

Vo vých. časti pramenia početné prítoky Orinoca, pramenné rieky Amazonky a mnoho jej prítokov, prítoky riek Paraguaj a Uruguaj, ako i rieky priamo tečúce do Atlantického oceána (Colorado, Negro, Chubut a i.). Záp. svahy Ánd sú mnohými krátkymi riekami (Loa, Bío Bío a i.) odvodňované do Tichého oceána; v Kolumbijsko-venezuelských Andách pramení rieka Magdaléna ústiaca do Karibského mora; početné jazerá, najmä na juhu. Značnú časť Ánd pokrývajú lesy (na severe vlhké vždyzelené rovníkové, vyššie vždyzelené horské), nad nimi vlhké trávnaté formácie; na juhu vždyzelené listnaté a zmiešané lesy s hojným výskytom buka a araukárií, ako aj stepná vegetácia; v Centrálnych Andách prevaha xerofilnej vegetácie, najmä polopúšťovej, trávnato-krovinaté formácie (puna) a stepná vegetácia.

Andres, Stefan

Andres, Stefan, 26. 6. 1906 Trittenheim – 29. 6. 1970 Rím — nemecký spisovateľ. V pútavo komponovaných novelách El Greco maľuje veľkého inkvizítora (El Greco malt den Großinquisitor, 1936) a My sme utópia (Wir sind Utopia, 1942; slov. 1972; viackrát sfilmovaná) i v románovej trilógii Potopa (Die Sintflut, 1949 – 59) nastolil otázky hriechu, viny, vykúpenia a slobody jedinca. Autor románov Chlapec v studni (Der Knabe im Brunnen, 1953), Muž v rybe (Der Mann im Fisch, 1963), Holubia veža (Der Taubenturm, 1966), zbierky poviedok Biblické príbehy (Die biblische Geschichte, 1965) a i.

Angara

Angara — rieka v Rusku, pravostranný prítok Jeniseja; dĺžka 1 779 km, rozloha povodia 468-tis. km2 (s povodím Bajkalu 1,04 mil. km2), priemerný ročný prietok v ústí 4 500 m3/s. Vyteká z jazera Bajkal, má prudký sklon a kamenité riečisko. Prahy a katarakty str. toku sú zatopené vodami Bratskej vodnej nádrže. Dolný tok (nazýva sa Horná Tunguzka) je pokojnejší, len miestami prerušený prahmi. Šírka koryta v tejto časti dosahuje 1,5 – 2 km. Hlavné prítoky: Ilim, Čadobec (pravostranné), Irkut, Oka, Ija, Taseja (ľavostranné). Angara zamŕza v októbri, resp. v novembri (Bratská vodná nádrž), rozmŕza v polovici mája. Energeticky využívaná kaskádou hydroelektrární s vodnými nádržami (Irkutská, Bratská, Usťilimská a i.), ktoré spolu s jazerom Bajkal zabezpečujú pomerne vyrovnaný režim odtoku počas celého roka. V celej oblasti je rozšírený rybolov. Angara je splavná 700 km od Bajkalu po Bratsk.

angelika

angelika [lat.], Angelica — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Trváce alebo dvojročné byliny vysoké 1 – 1,5 m. Majú nepárnoperovito zložené listy s nafúknutými pošvami, dolný list s dlhou stopkou, biele alebo ružovkasté kvety vo veľkých zložených okolíkoch, plod dvojnažka. Na Slovensku sa vyskytujú druhy angelika lesná (Angelica sylvestris) rastúca vo vlhkejších lesoch a angelika horská (Angelica montana) rastúca v hornatých oblastiach.

anglický chrt

anglický chrt, greyhound — jedno z najstarších plemien psa patriace do skupiny chrtov, pochádzajúce zo Stredného východu, do Európy privezené prvými fenickými obchodnými loďami. Bolo veľmi obľúbené v kráľovských rodinách (napr. u francúzskeho kráľa Karola V. a anglického kráľa Henricha VIII.). Má dlhú klinovitú hlavu s plochým temenom a s pomerne malými tenkými zahnutými ušami, výborný zrak, štíhle telo s dlhými svalnatými nohami s labami so silnými nášľapovými poduškami, dlhý chvost nasadený veľmi nízko a rôznofarebnú krátku jemnú hodvábnu srsť. Výška psa v kohútiku 71 – 76 cm, suky 68 – 71 cm. Anglický chrt sa pôvodne využíval na lov jeleňov a zajacov (pri love dokáže vyvinúť rýchlosť až 64 km/h), v súčasnosti dostihový, výstavný, rodinný a spoločenský pes vyrovnanej, pokojnej povahy.

anglický seter

anglický seter — plemeno psa zo skupiny stavače, v staršej kynologickej literatúre nazvané podľa zakladateľa jeho chovu Edwarda Laweracka (*1798, †1877; 1825 položil základy modernej, samostatnej línie) a jeho pokračovateľa Richarda Purcella Llewellina (*1840, †1925). Má podlhovastú hlavu s rovnými lícami, s hranatou papuľou a so stredne dlhými, nízko nasadenými visiacimi ušami (v hornej časti osrstené mäkkou dlhšou srsťou), hlboký hrudník, klenuté bedrá, šľachovité predné a dlhé svalnaté zadné nohy, chvost nasadený a nesený v predĺženej chrbtovej línii. Dlhá srsť, ktorá vytvára na celom tele (aj na predných a zadných nohách) strapce (tzv. zástavicu), je strakatá, a to zvyčajne v kombinácii bielej s čiernou, oranžovou alebo so žltou farbou, prípadne je trojfarebná (kombinácia bielej, hnedej a čiernej farby). Výška psa v kohútiku 65 – 68 cm, suky 61 – 65 cm, hmotnosť 25 – 30 kg. V súčasnosti sa anglický seter využíva pri poľovačkách (špecialista na tzv. pernatú zver) alebo ako domáci, rodinný pes.

angorská mačka

angorská mačka, ankarská mačka — polodlhosrsté plemeno mačiek pochádzajúce z tureckej Ankary. Má dlhé štíhle telo, kužeľovitú hlavu, veľké uši, ktoré sú pri koreňoch široké a na koncoch špicaté, stredne veľké až veľmi šikmé oči zelenej alebo orieškovej farby a stredne dlhú jemnú hodvábnu srsť bielej farby.

anhinga

anhinga [tupi > port.], Anhinga — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď anhingovité. Veľké vodné vtáky s 80 – 100 cm dlhým telom, s esovitým dlhým krkom, s ostrým úzkym zobákom a s veľkými plávacími blanami, hmotnosť 1 – 1,4 kg. Vyskytujú sa v sladkovodných jazerách, močiaroch, vo väčších riekach i v mangrovových porastoch subtropických a tropických oblastí. Telo majú pri plávaní ponorené pod vodou, vyčnieva len hlava s krkom. Živia sa rybami a inými vodnými živočíchmi. Hniezdia v kolóniách na stromoch alebo v pobrežných porastoch, niekedy spolu s kormoránmi a volavkami.

Patria sem 4 druhy, napr. anhinga hrdzavokrká (Anhinga rufa), ktorá sa vyskytuje v tropickej Afrike, čierno sfarbená anhinga austrálska (Anhinga novaehollandiae), ktorá sa vyskytuje v Austrálii, Indonézii a na Papue Novej Guinei, a anhinga tmavobruchá (Anhinga melanogaster), ktorá sa vyskytuje v južnej a juhovýchodnej Ázii.

anízovec pravý

anízovec pravý, Illicium verum — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď anízovcovité. Krík alebo vždyzelený strom vysoký 4,5 – 9 m, pochádzajúci z Číny a Vietnamu. Má aromatickú bielu kôru, lesklé elipsovité listy a belavé, žlté alebo fialové kvety, plod mechúrik. Získava sa z neho korenina bohatá na silice, nazývaná badián alebo hviezdový aníz, ktorá je vysušeným súplodím mechúrikov pripomínajúcich hviezdu; pridáva sa do nápojov. Semená podporujú trávenie, používajú sa pri kašli, bronchitíde i pri reumatizme, silice z nich nahrádzajú bedrovník anízový (aníz; → bedrovník) ako ochucovadlo.

Annan, Kofi

Annan, Kofi, 8. 4. 1938 Kumasi – 18. 8. 2018 Bern — ghanský diplomat a politik. Študoval vo Švajčiarsku a v USA. Od 1962 pôsobil v štruktúre orgánov a organizácií OSN, o. i. pracoval v Hospodárskej komisii OSN pre Afriku a v Úrade vysokého komisára Spojených národov pre utečencov. Profesionálne činný najmä v oblasti ekonomiky a mierových operácií (od novembra 1995 do marca 1996 osobitný poverenec pre bývalú Juhosláviu); pôsobil aj ako poradca generálneho tajomníka OSN. R. 1996 zvolený za generálneho tajomníka OSN, 2001 (29. júna) ho Valné zhromaždenie OSN potvrdilo na ďalšie päťročné obdobie, v úrade do 31. decembra 2006. R. 2004 kritizoval americkú inváziu do Iraku, ktorú označil za nelegálnu a v rozpore s Chartou OSN, 2004 – 05 čelil kritike za korupčný škandál v programe Ropa za potraviny (nedostatočný dohľad a pomalá reakciu naň), 2006 sa výrazne angažoval v úlohe sprostredkovateľa vo vojne medzi Libanonom a Izraelom (izraelských vojakov na území Libanonu nahradili jednotky mierovej misie OSN – UNIFIL), 2008 sa zapojil do rokovaní medzi kenskou vládou a opozíciou počas povolebných nepokojov. Začiatkom 2012 bol vymenovaný za mimoriadneho vyslanca OSN pre Sýriu. Nobelova cena mieru (2001).

Annapolis

Annapolis [eneplis] — prístavné mesto v USA na brehu Chesapeackej zátoky vých. od Washingtonu, hlavné mesto štátu Maryland; 40-tis. obyvateľov (2015). Rozvinutý potravinársky priemysel (konzervárne, spracovanie rýb, ustríc).

Založené 1649 ako Providence, potom niekoľkokrát zmenilo svoj názov, od 1694 hlavné mesto britskej kolónie Maryland, od 1695 súčasný názov, mestské práva 1708. Od novembra 1783 do júna 1784 dočasné hlavné mesto USA a sídlo amerického Kongresu, ktorý tam 14. 1. 1784 ratifikoval Parížsky mier (→ Americká revolúcia). Múzeum námorníctva, oceánografické observatórium, domy v koloniálnom štýle z 18. stor. Akadémia vojenského námorníctva USA (založená 1845).

Annapurna

Annapurna — horský masív v Himalájach v str. časti Nepálu. Najvyšším vrcholom je Annapurna 1 s výškou 8 091 m n. m. (siedmy najvyšší štít sveta). Budovaný kryštalickými horninami, pokrytý večným snehom a ľadovcami. Dobytý 1950 francúzskou výpravou pod vedením Mauricea Herzoga (*1919, †2012) ako prvý osemtisícmetrový vrch.

Annecy

Annecy [ansi] — mesto v juhových. Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergene-Rhône-Alpes na sever od Grenoblu pri jazere Annecy, administratívne stredisko departementu Haute-Savoie; 52-tis. obyvateľov (2013). Priemysel jemnej mechaniky, elektrotechnický, papiernický, stavebných materiálov, odevný; turistické centrum.

Vzniklo na mieste staršieho (rímskeho, neskôr burgundského) sídliska, od 1535 sídlo biskupstva. Stavebné pamiatky: rímske sídlisko z 1. stor., hrad z 12. stor., renesančná katedrála Saint-Pierre zo 16. stor., kostoly z 15. – 17. stor., biskupský palác (18. stor.), múzeá.

Ankara

Ankara, gr. Ankyra, lat. Aucyra, 1361 – 1930 Angora — hlavné mesto Turecka, administratívne stredisko provincie (ilu) Ankara v str. Anatólii; 4,588 mil. obyvateľov (2014). Sídlo vládnych inštitúcií a ústredných úradov. Priemysel strojársky, zbrojársky, letecký, textilný, kožiarsky, chemický, potravinársky, energetický, výroba dopravných prostriedkov; umelecké remeslá. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko.

Pôvodne osídlená pravdepodobne Chetitmi (na mieste osmanskej citadely stál asi chetitský hrad), v 7. stor. pred n. l. sídlisko Frýgov (kráľ Midas), neskôr patrila Lýdskej ríši. V polovici 6. stor. pred n. l. ju dobyl perzský kráľ Kýros, potom tam sídlili Kelti (Galaťania), v 2. – 1. stor. pred n. l. Rimania, 334 pred n. l. ju na svojej výprave dobyl Alexander III. Veľký, obdobie rozkvetu za cisára Augusta, ktorý ju 25 pred n. l. začlenil do Rímskej ríše – centrum rímskej provincie Galatia. Postupne patrila Byzantskej ríši, v neskororímskom a byzantskom období cirkevné centrum (koncily 314 a 358), obliehali ju Peržania (Sásánovci), v 7. – 8. stor. pod nadvládou Arabov, potom križiakov, 1073 sa jej zmocnili Seldžukovci, po nich 1352 osmanskí Turci. R. 1402 v bitke pri Ankare Timúrove vojská porazili armádu osmanského sultána Bajezida I. (Yıldırıma). R. 1919 sa Ankara stala centrom národnooslobodzovacieho boja Turkov vedeného Mustafom Kemalom Pašom (→ Atatürk), po víťazstve tureckých národnooslobodzovacích síl od 1923 hlavné mesto Turecka.

Stavebné pamiatky: nad mestom ruiny pevnosti (založená v 7. stor.), v meste stĺp Juliána Apostatu vysoký 15 m (postavený údajne pri jeho návšteve 362 n. l.), zvyšky korintského chrámu (pôvodne zasvätený frýgickému božstvu, od 1. stor. pred n. l. chrám Romy a cisára Augusta so štvorriadkovým nápisom v latinskom a gréckom jazyku o hrdinských činoch cisára – Monumentum Ancyranum), rímske kúpele (3. stor.), viacero mešít (Nová mešita, 16. stor.; Mešita Hadžiho Bajrama, 15. stor.; mešita Kocatepe, 1967 – 87), Atatürkovo mauzóleum (1944 a 1953).

Viacero univerzít (napr. Gaziho univerzita, 1926; Ankarská univerzita, 1946), múzeá (v budove bývalého bazára z 1464 – 71 archeologické múzeum maloázijských civilizácií, najmä zbierky z chetitského obdobia, etnografické múzeum, technické múzeum), štátne divadlo a i.

Anderlovci

Anderlovci — slovenská rodina kočovných bábkarov, marionetárov, pokračovateľov tradície slovenského kočovného bábkarstva. Rodinnú tradíciu založila Eva, rodená Kouřilová (24. 12. 1880 Jevíčko, okres Svitavy, Česko – 25. 9. 1969 Banská Bystrica), ktorá vyrástla v rodine kočovného bábkara J. Stražana (→ Stražanovci). Od 1919 hrávala aj s manželom Michalom (29. 9. 1878 Banská Bystrica – 19. 9. 1935 tamže). Ich synovia Bohuslav (23. 12. 1913 Ružomberok – 26. 11. 1976 Banská Bystrica) a Jaroslav (19. 11. 1916 Čadca – 2. 9. 1982 Banská Bystrica) pokračovali v rodinnej tradícii. V 30. a 40. rokoch 20. stor. hrávali po slovenských dedinách tradičný repertoár kočovných bábkarov (príležitostne až do 1971). Spolu s rezbárom Móricom Foukalom z Liskovej zhotovili bábky, ktoré sa 1969 stali majetkom Matice slovenskej v Martine. V rodinnej marionetovej tradícii od 1972 samostatne pokračoval Bohuslavov syn Anton (20. 11. 1944 Dolná Lehota, okres Banská Bystrica – 16. 5. 2008 Banská Bystrica), ktorý 1990 založil profesionálne Tradičné bábkové divadlo A. Anderleho v Banskej Bystrici, kde hrával repertoár kočovných bábkarov. Reštauroval bábky, vyrezával a rekonštruoval marionety. Vystupoval na domácich a zahraničných bábkarských festivaloch a podujatiach.

Anfinsen, Christian Boehmer

Anfinsen, Christian Boehmer, 26. 3. 1916 Monessen, Pensylvánia – 14. 5. 1995 Randallstown, Maryland — americký chemik a biochemik. R. 1943 – 50 pôsobil na Harvard Medical School, 1952 – 80 pracoval v Národnom inštitúte zdravia v Bethesde, medzitým 1962 – 63 ako profesor na Harvardovej univerzite. Od 1982 profesor biológie na Johns Hopkins University. Študoval tvorbu a stabilizáciu proteínovej štruktúry, 1961 ako prvý uskutočnil úplnú denaturáciu a renaturáciu bielkoviny (enzýmu ribonukleáza). Za štúdium vzťahu medzi štruktúrou a funkciou bielkovín, osobitne za objavenie vzťahu medzi aminokyselinovou sekvenciou a biologicky aktívnou konformáciou ribonukleázy, dostal 1972 Nobelovu cenu za chémiu.

anhydridy karboxylových kyselín

anhydridy karboxylových kyselín — organické zlúčeniny všeobecného vzorca (RCO)2O, kde R je alkyl alebo aryl, vznikajúce odštiepením molekuly vody z dvoch molekúl karboxylových kyselín.

Z dikarboxylových kyselín vznikajú odštiepením vody cyklické anhydridy. Anhydridy karboxylových kyselín sú reaktívne látky, používajú sa na zavedenie acylovej skupiny RCO do molekuly. Synteticky významná je reakcia anhydridov s amínmi, ktorá sa často používa na chránenie (protekciu) aminoskupiny NH2. Vodou sa hydrolyzujú späť na príslušnú karboxylovú kyselinu. Vyrábajú sa priamou dehydratáciou karboxylových kyselín alebo reakciou karboxylovej kyseliny s acetanhydridom, ako aj reakciou karboxylových kyselín alebo ich solí s acylhalogenidmi. Táto metóda sa často používa na prípravu zmiešaných anhydridov karboxylových kyselín R1CO–O–COR2, napr. anhydridu kyseliny octovej a trifluóroctovej CH3CO–O–COCF3. Priemyselne významné sú acetanhydrid, propiónanhydrid a anhydridy dikarboxylových kyselín, ako sú ftalanhydrid, anhydrid kyseliny jantárovej (sukcínanhydrid) ap.

anilín

anilín [sanskrit > arab. > lat.], aminobenzén, C6H5NH2 — základný a technicky najvýznamnejší aromatický amín. Bezfarebná olejovitá kvapalina tmavnúca na vzduchu a svetle, rozpustná v organických rozpúšťadlách; hustota 1,022 g/cm3, teplota varu 184,4 °C. Anilín je jedovatý, absorbuje sa aj pokožkou.

Vyrába sa redukciou nitrobenzénu, pôvodne železnými pilinami v prostredí kyseliny chlorovodíkovej, dnes katalytickou hydrogenáciou. Málo významná je výroba anilínu z chlórbenzénu a amonolýza fenolu.

Používa sa na výrobu urýchľovačov pre gumársky priemysel (viac ako pol. produkcie), ďalej na výrobu plastov, farbív, liečiv, pesticídov, výbušnín ap.

andalúzsky kôň

andalúzsky kôň, andalúzan — plemeno teplokrvného koňa vyšľachtené v juž. Španielsku v oblasti Andalúzie (najmä z berberských a z arabských koní). Do súčasnosti sa zachovalo (hlavnými strediskami chovu sú Sevilla, Córdoba a Jerez de la Frontera) najmä vďaka kartuziánom (pri chove ho ďalej nekrížili s inými plemenami). Od 16. stor. obľúbený jazdecký kôň európskych panovníkov a významných jazdeckých majstrov, v súčasnosti sa využíva najmä na drezúru (tzv. španielska jazdecká škola vo Viedni) a na pestrofarebných oslavách fériách, ale aj ako záprahový kôň, na zaháňanie dobytka, na koridu, na rekreačné účely alebo na parkúrové skákanie.

Má výraznú hlavu, zvyčajne s mierne klenutým profilom, dlhú bohatú hrivu, silný mierne klenutý krk, pevný svalnatý chrbát, široké krátke bedrá, svalnatý mierne zaoblený zadok, silné končatiny a dlhý nízko nasadený a nízko nesený hustý, zvyčajne zvlnený chvost. Výška v kohútiku 152 – 164 cm. Učenlivý, priateľský, pracovitý a vytrvalý kôň rôznych farieb (zvyčajne biely).

Ani

Ani — zaniknuté arménske mesto v dnešnom východnom Turecku v provincii Kars pri hraniciach s Arménskom, v súčasnosti významná archeologická lokalita.

Opevnené mesto sa rozprestieralo na plošine približne trojuholníkového tvaru chránenej údoliami riek Arpaçay a Alacaçay. V 5. stor. tam bola založená pevnosť (neskôr prebudovaná na citadelu). R. 961 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov hlavné mesto arménskeho kráľovstva, najväčší rozkvet dosiahlo v období vlády kráľa Gagika I. (vládol 989 – 1020, v tomto období vznikli aj najvýznamnejšie stavby). Od 992 sídlo patriarchu Arménskej apoštolskej cirkvi. Do 14. stor. prekvitalo ako významné stredisko medzinárodného obchodu na obchodných cestách medzi Ďalekým východom a Západom. R. 1045 dobyté Byzantskou ríšou, 1064 Seldžukovcami, od 1119 rozkvet v rámci gruzínskeho kráľovstva, 1198/99 pripadlo arménsko-gruzínskej dynastii Zakharjanovcov (13. – 14. stor.), 1239 dobyté Mongolmi, 1380 vojskami Timúra. Po niekoľkých zemetraseniach v 14. – 15. stor. (jedno z najväčších bolo 1319) a po presune trasy obchodných ciest smerom na juh začalo upadať, opustené v 1. pol. 18. stor. V 19. stor. objavené európskymi cestovateľmi (správy o pamiatkach prvýkrát publikované 1861), od konca 19. stor. tam prebiehal archeologický výskum, v 1. pol. 20. stor. poškodené tureckou armádou, počas 20. stor. bolo vzhľadom na to, že sa nachádza v pohraničnej oblasti, takmer neprístupné (viaceré stavby zanikli ešte aj počas 20. stor.).

V literárnych prameňoch nazývané mesto 1 001 kostolov (najstaršie sú doložené zo 7. stor.). Podľa opisu arménskeho kronikára Matúša z Edessy (Mathevos Urhajeci, †1144) bolo Ani 1004 mestom s 50 bránami, 100 palácmi, 10-tis. obytnými domami a viac ako 100-tis. obyvateľmi (v tom čase niekoľkonásobne viac ako ktorékoľvek európske mesto). Jeho jadro tvorila citadela opevnená dvojitým pásom hradieb s baštami, vybudovaná v 2. pol. 10. stor. rozšírením pôvodnej pevnosti. V meste sa nachádzalo aj množstvo remeselníckych dielní, obchodov, skladov, kúpeľov, ubytovní a i. stavieb. Väčšina stavieb bola postavená z miestneho kameňa, mnohé mali bohatú architektonickú výzdobu a nápisy. V meste bolo aj viacero mostov s rozponom viac ako 30 m.

Pre sakrálnu architektúru Ani sú typické plytké slepé arkády na fasádach a na tambure kupoly (tzv. architektonická škola Ani). V tesnej blízkosti mesta (pôvodne súčasť stredovekého Ani) sa nachádza množstvo do skaly vyhĺbených obydlí, okolo 30 chrámových komplexov s kaplnkami (v niektorých sa zachovala pôvodná fresková výzdoba), niekoľko karavanserailov, hrobiek, stajní a holubníkov, ktoré tvorili podzemné, do skaly vytesané mesto.

Archeologická lokalita opevneného mesta s ruinami viacerých kamenných sakrálnych a profánnych stavieb sa rozprestiera na území okolo 162 ha na plošine približne trojuholníkového tvaru. Zachovali sa zvyšky okolo 12 chrámov najmä z 10. – 11. stor. K najvýznamnejším patrí Katedrála sv. Bohorodičky (arménsky Surp Astvacacin, najväčšia zachovaná stavba, vybudovaná 989 – 1001, navrhol ju arménsky architekt Trdat). Najlepšie zachovaným je Chrám sv. Gregora Lusavoriča, ktorý dal postaviť bohatý obchodník Tigran Honents (stavba ukončená 1215, zachovala sa pôvodná architektonická výzdoba vysokej umeleckej úrovne a fragmenty fresiek). Ruiny Chrámu Krista Vykupiteľa (arménsky Surp P’rkič, 1035/36, monumentálna centrála s 9 apsidami zaklenutá kupolou; pôvodne sa v ňom nachádzal fragment relikvie Kristovho kríža privezený z Konštantínopola). Ruiny Chrámu sv. Gregora Lusavoriča rodu Abughamrencovcov (pred 994, centrála so 6 apsidami zaklenutá kupolou). Z Chrámu sv. apoštolov (okolo 1031; tzv. štvorlístkový, resp. tetrakonchový pôdorys s 5 kupolami) sa zachovala bohato zdobená predsieň (arménsky gavit) z 13. stor. Ruiny niekoľkých menších chrámov sa nachádzajú aj na citadele. Zvyšky kamenných hradieb s baštami (budované od 2. pol. 10. stor.) a ruiny viacerých menších sakrálnych (o. i. aj mešita z 11. – 12. stor., pôvodne stavba neznámeho určenia z 11. stor., ku ktorej bol 1072 pristavaný minaret) i profánných stavieb (napr. kúpeľov).

K najvýznamnejším stavbám, ktoré sa nezachovali, patril Chrám sv. Gregora Lusavoriča (arménsky nazývaný aj Gagkašen), ktorý navrhol Trdat (1001 – 10, jeho stavbu inicioval kráľ Gagik I.). R. 2016 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Annamci

Annamci, aj Annamiti — zastarané označenie Vietnamcov žijúcich na morskom pobreží a v delte Mekongu. Názov je odvodený od čínskeho názvu Vietnamu (An-nam – Pacifikovaný juh), ktorý sa už dnes nepoužíva.

Annamské vrchy

Annamské vrchy, vietnamsky Truong-son — horské pásmo obklopujúce od východu polostrov Zadnej Indie na pohraničí Laosu a Vietnamu v dĺžke 1 300 km, paralelne sa tiahnuce s pobrežím. Šírka do 300 km, najvyšší vrch Ngoc Linh (2 598 m n. m.). Sformované počas hercýnskeho vrásnenia, zarovnané, popretínané treťohornými zlomami. Viacero náhorných plošín. Budované prekambrickými metamorfovanými horninami, na západe prvohornými a druhohornými usadeninami (vápence a pieskovce), hojné prekambrické a prvohorné intrúzie žúl, miestami treťohorné a štvrtohorné bazalty.

Záp. svahy stupňovito klesajú k doline Mekongu, vých. strmo spadajú do úzkej pobrežnej nížiny alebo vytvárajú útesy nad morom. Rovníkové podnebie, priemerný ročný úhrn zrážok od 1 000 – 1 300 mm na severzáp. svahoch do vyše 3 000 mm v centrálnej časti. Obdobie dažďov od apríla – mája do októbra – novembra na severe a západe, na juhozápade celoročné dažde s maximom od augusta – septembra do decembra – januára. Annamské vrchy sú odvodňované na východe riekami ústiacimi do Juhočínskeho mora, na severe prítokmi Mekongu. Na vlhkých vých. svahoch vždyzelené rovníkové lesy, na západných suché riedke lesy zhadzujúce listy, savany. Ložiská zlata, medi, cínu, fosforitov. V dolinách a na nižšie ležiacich plošinách pestovanie ryže a kukurice; chov dobytka. Annamské vrchy sú výraznou komunikačnou bariérou medzi Vietnamom a Laosom (nedostatok priesmykov).

Anna Porfyrogennéta

Anna Porfyrogennéta, 963 – 1011 — dcéra byzantského cisára Romana II., sestra Bazila II. Bulharobijcu, manželka kyjevského veľkokniežaťa Vladimíra I. Sviatoslaviča. Podieľala sa na šírení kresťanstva v Kyjevskej Rusi.

Anna Rakúska

Anna Rakúska, Anne d’Autriche, 22. 9. 1601 Valladolid – 20. 11. 1666 Paríž — francúzska kráľovná, najstaršia dcéra španielskeho kráľa Filipa III., manželka Ľudovíta XIII., matka Ľudovíta XIV. Po smrti manžela 1643 – 61 regentka neplnoletého Ľudovíta XIV., v skutočnosti však vládol ňou vymenovaný prvý minister kardinál Mazarin. Proti jeho vláde sa vzbúrila časť francúzskej šľachty a meštianstva (→ Fronda). Po Mazarinovej smrti (1661) sa Anna Rakúska vzdala vlády.

Anna Savojská

Anna Savojská, 14. stor. — byzantská cisárovná, manželka Andronika III. Palaiologa, 1341 – 47 regentka neplnoletého syna Jána V. Palaiologa. Spolu s konštantínopolským patriarchom Jánom Kalekom iniciovala 1341 synodu, ktorá spochybnila Palamovo učenie (ako jednu z doktrín ortodoxnej cirkvi) a hésychazmus. Stála na čele opozície proti Jánovi VI. Kantakuzenovi.

Anna Stuartová

Anna Stuartová, 6. 2. 1665 Londýn – 1. 8. 1714 Kensington, Londýn — anglická a škótska kráľovná (od 1702, od 1707 Veľkej Británie), dcéra Jakuba II. a Anny Hydovej (*1637, †1671), manželka Juraja Dánskeho (*1653, †1708). Počas Slávnej revolúcie 1688 podporovala Viliama III. Oranžského. Za jej vlády prebiehala vojna o španielske dedičstvo a vnútropolitický zápas medzi whigovcami a toryovcami. Anna Stuartová odmietala stratégiu toryovcov, ktorí chceli ťažisko bojov preniesť na more, kým whigovci uprednostňovali boj na pevnine. Predlžovanie vojny viedlo k rastu nespokojnosti, 1713 bol uzatvorený Utrechtský mier. Za jej vlády bol 1707 zlúčený anglický a škótsky parlament a bolo vytvorené Kráľovstvo Veľkej Británie.

Annáš

Annáš [hebr.] — biblický židovský veľkňaz 6 – 15 n. l. za vlády rímskych cisárov Augusta a Tiberia. Do úradu ho dosadil rímsky miestodržiteľ provincie Sýria (6 – 9 n. l.) Quirinius (Publius Sulpicius Quirinius, v slovenskom ekumenickom preklade Biblie Kyrenios). Rímsky miestodržiteľ Judska (15 – 26 n. l.) Valerius Gratus ho zosadil z úradu, ale Annáš si prostredníctvom svojich synov – veľkňazov a svojho zaťa Kajfáša aj potom zachoval značný vplyv na náboženský život (v novozákonných textoch naďalej označovaný ako veľkňaz). Podľa Jánovho evanjelia (J 18,13; J 18,19 – 24) ešte pred oficiálnym výsluchom pred veľradou vypočúval Ježiša a podľa Skutkov apoštolov (Sk 4,6) bol aj pri vyšetrovaní Petra a Jána.

Annecyjské kolo

Annecyjské kolo [ansij-] — označenie druhej konferencie z radu mnohostranných obchodných rokovaní v rámci Všeobecnej dohody o clách a obchode; konala sa 1949 vo francúzskom meste Annecy, rokovania sa zúčastnilo 13 krajín, jeho hlavným predmetom boli colné sadzby.

anni futuri

anni futuri [-ní -túrí; lat.], a. f. — budúceho roku.

Annin mys

Annin mys — výbežok relatívne stabilného štruktúrneho bloku Enderbyho zeme vo Východnej Antarktíde vybiehajúci do Mackenzieho mora. Súčasť horského masívu tiahnuceho sa paralelne s pobrežím s výstupmi vysoko premenených hornín prekambrického podložia Antarktickej platformy; maximálna výška 2 300 m n. m. Kolónie tučniakov.

anni praeteriti

anni praeteriti [-ní pré- -tí; lat.], a. p. — minulého roku.

Anno II. Kolínsky

Anno II. Kolínsky, svätý, okolo 1010 – 4. 12. 1075 Siegburg — arcibiskup v Kolíne nad Rýnom pravdepodobne švábskeho pôvodu. R. 1056 vymenovaný cisárom Henrichom III. proti vôli Kolínčanov. V tejto funkcii rozšíril územie diecézy, založil viacero kláštorov, podporoval clunyjské hnutie. Po smrti cisára (1056) sa stal poručníkom neplnoletého Henricha IV. a postavil sa na čelo opozície proti cisárovej matke Agnes z Poitou. Od 1063 sa o tútorstvo delil s druhým najmocnejším mužom ríše a svojím rivalom Adalbertom Hamburským, jeho vplyv na ríšske záležitosti však postupne upadol. R. 1074 bol pre svoje násilné metódy vyhnaný z Kolína a našiel útočisko v Siegburgu. Kanonizovaný 1183.

anno ante Christum (natum)

anno ante Christum (natum) [-nó chrís- ná-; lat.], a. a. C. (n)., a. a. Chr. (n.) — v roku pred Kristom, v roku pred naším letopočtom (pred n. l.).

anno Domini

anno Domini [-nó -ní; lat.], A. D. — Roku Pána. Označenie kresťanského letopočtu cirkevnými otcami, ktoré sa ujalo aj v profánnej verejnosti ako označenie letopočtu po narodení Krista; v roku nášho letopočtu (n. l.).

anno mundi

anno mundi [-nó -dí; lat.], a. m. — v roku stvorenia sveta.

Annonay

Annonay [-ne] — mesto v juž. Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergne-Rhône-Alpes v departemente Ardèche na rieke Cance (pravostranný prítok Rhône) juhovýchodne od mesta Saint-Étienne; 16-tis. obyvateľov (2013). Priemysel automobilový (výroba karosérií), papiernický, kožiarsky, farmaceutický. Miesto prvého štartu balóna (bratia J. É. a J. M. Montgolfierovci, 1783).

anno post Christum (natum)

anno post Christum (natum) [-nó chrís- ná-; lat.], a. p. C. (n.), a. p. Chr. (n.) — v roku po Kristovi, po Kristovom narodení, v roku nášho letopočtu (n. l.).

Anina

Anina — mesto v juhozáp. Rumunsku v judeţi Caras-Severin; 7,5 tis. obyvateľov (2011). Priemysel ťažobný (čierne uhlie), hutnícky, strojársky, drevospracujúci.

anis

anis, anisien — geol. spodný stupeň (vek) stredného triasu v alpskom vývoji. Pojem anis bol zavedený 1895; odvodený je od názvu rieky Enže (lat. Anisus) v Rakúsku. Významnými skamenelinami sú riasy z čeľade Dasycladaceae (druh Diplopora amulatussima) a amonit Ceratites trinodosus. Vápence a dolomity anisu (gutensteinské a wettersteinské) sú veľmi rozšírené v Alpách i na Slovensku, v Západných Karpatoch v krížňanskom a chočskom príkrove.

Anisodontea

Anisodontea [-zo-; gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď slezovité. Trvalky alebo vždyzelené kry s čiarkovitými alebo vajcovitými, zúbkatými alebo laločnatými listami pestované pre ružovočervené miskovité kvety s červenou žilnatinou, napr. Anisodontea capensis.

anizogaméta

anizogaméta [gr.], heterogaméta — pohlavná bunka (gaméta), ktorá sa od pohlavnej bunky druhého pohlavia líši tvarom a veľkosťou. Spravidla väčšia je samičia (vajíčko, gynogaméta) a menšia samčia (spermia, androgaméta) anizogaméta.

anizogamia

anizogamia [gr.] — splývanie gamét (pohlavných buniek), ktoré sa líšia tvarom, veľkosťou alebo správaním. Pri rastlinách makrogaméta väčšinou neopustí pohlavný orgán, napr. splývanie vajcovej bunky so spermatozoidom pri machorastoch a papraďorastoch. Pri živočíchoch makrogaméta zvykne opustiť pohlavný orgán. Opak: izogamia.

anizokória

anizokória [gr.], anisocoria — nerovnaká šírka očných zreníc spôsobená rozšírením (→ mydriáza) alebo zúžením (→ mióza) jednej z nich.