Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 46 z celkového počtu 46 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ga.

Ga. — skratka Georgie.

Gabréta

Gabréta — pohorie vo Veľkej Germánii (Germania Magna), ktoré uvádzajú antickí autori Strabón a Klaudios Ptolemaios. Podľa Ptolemaia tvorilo súčasť pohoria Sudeta Ore a oddeľovalo kmene Naristov (sídlili v okolí dnešného Regensburgu) a Markomanov (sídlili na území dnešného Česka); zvyčajne stotožňované so Šumavou.

Gábriš, Ľudovít

Gábriš, Ľudovít, 2. 10. 1930 Pružina, okres Považská Bystrica – 1. 4. 2002 tamže — slovenský poľnohospodársky odborník. Od 1960 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1960 – 77 na Katedre pedológie a geológie; 1987 profesor. Zaoberal sa pôdoznalectvom, dynamikou živín v pôde a vplyvom chemizácie poľnohospodárstva na kvalitu životného prostredia. Autor a spoluautor vyše 60 vedeckých a odborných prác, 10 vysokoškolských textov, spoluautor diel Chemizácia poľnohospodárstva a ochrana životného prostredia (1987), Environmentalistika a právo (1997), Ochrana a tvorba životného prostredia v poľnohospodárstve (1998).

Gaderská dolina

Gaderská dolina — kaňonovitá dolina v turčianskej časti Veľkej Fatry vytvorená Gaderským potokom; dĺžka 18 km. Vyúsťuje pri obci Blatnica 15 km južne od Martina.

Morfologicky sa člení na dve odlišné časti. Západná časť vyerodovaná v dolomitoch a vo vápencoch chočského príkrovu má ráz úzkej doliny so strmými svahmi; východná časť, tzv. Dedošova dolina, sa rozširuje v menej odolných slieňovcoch, ktoré podmieňujú hladšie formy reliéfu. Bralnaté časti svahov sú porastené reliktnými borovicami, menej strmé stráne s hlbšou pôdou bučinami. Vo vyústení Gaderskej doliny prevládajú teplomilné spoločenstvá s kostravou tvrdou a ostricou nízkou, hlbšie v doline kvetena vysokých vápencových Karpát – stokráska Micheliho, zvonovník hlavatý, lomikameň vždyživý, tučnica alpínska, hlaváč lesklý, z chránených druhov horec Clusiov, prvosienka holá, kortúza Matthiolova, stračonôžka vysoká, plamienok alpínsky, volské oko vŕbolisté, na vlhkých miestach prvosienka pomúčená, telekia ozdobná, na niekoľkých miestach plesnivec alpínsky a i. Územie je bohaté na zver (najmä jelene, diviaky, kamzíky, medvede a dravé vtáky vrátane orla skalného).

V dolnej časti doliny sa nachádza zrúcanina Blatnického hradu, pred dolinou je pamätník SNP a Park národov.

Gadiaty, Seka Kucrievič

Gadiaty, Seka Kucrievič, rus. Gadijev, 1855 alebo 1857 – 3. 8. 1915 Vladikavkaz — osetský spisovateľ, otec Comakha Gadiatyho. Zakladateľ osetskej prózy, prvé básne a poviedky publikoval 1905 – 07 (Matka a syn, Ajssa, Čermen). Predstaviteľ romantizmu v próze (Azau).

gáfrovka ročná

gáfrovka ročná, Camphorosma annua — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrlíkovité. Jednoročná do 50 cm vysoká bylina s mäsitými holými alebo páperistými čiarkovitými listami a s drobnými jednopohlavnými kvetmi usporiadanými v riedkom vrcholovom paklase, plod nažka. Na Slovensku rastie len veľmi vzácne na Podunajskej nížine; ohrozený druh.

Gagarin, Pavol Pavlovič

Gagarin, Pavol Pavlovič, 15. 3. 1789 Moskva – 4. 3. 1872 Petrohrad — ruské knieža, tajný štátny radca. Vzdelanie získal v Petrohrade v učilišti abbého Nikoľa, potom pôsobil ako vrchný prokurátor a guberniálny inšpektor, 1831 sa stal členom Najvyššieho súdneho dvora. Začiatkom 40. rokov 19. stor. vykonával inšpekciu Astrachánskej gubernie. Od 1844 člen Štátnej rady ruského impéria, 1857 ho cár Alexander II. Nikolajevič vymenoval za člena tajného výboru pre roľnícke záležitosti. V tomto orgáne bol predstaviteľom konzervatívnej časti, ktorá pri posudzovaní návrhov opatrení týkajúcich sa roľníckej otázky v Rusku bránila záujmy veľkostatkárov. Významnú úlohu zohrával pri reforme súdnictva, pri jej koncipovaní využil svoju dlhoročnú prax a dôkladné poznanie nedostatkov predchádzajúcich súdnych poriadkov. Od januára 1862 stál na čele legislatívneho odboru a v Štátnej rade predsedal výboru posudzujúcemu základné východiská súdnej reformy. R. 1864 bol pod jeho vedením v Štátnej rade schválený nový Súdny poriadok, do konca života však musel nové stanovy obhajovať pred úsilím o ich zmenu. R. 1863 – 72 bol na čele Výboru ministrov, 1864 – 65 predsedom Štátnej rady. R. 1866 predsedal Vrchnému trestnému súdu, ktorý odsúdil D. V. Karakozova za pokus o atentát na cára Alexandra II. Nositeľ všetkých vyšších vyznamenaní ruského impéria.

Gage, Thomas

Gage [gejdž], Thomas, 1721 Firle, Sussex – 2. 4. 1787 Londýn — britský generál a politik, jeden z najvyšších predstaviteľov britskej vlády v severoamerických kolóniách. R. 1741 vstúpil do armády, od 1755 pôsobil v Severnej Amerike, kde sa zúčastnil bojov proti Francúzom a Indiánom (1756 – 63). R. 1760 sa stal guvernérom v Montreale, 1763 – 75 najvyšší veliteľ britských vojenských síl v Severnej Amerike. Ako predstaviteľ britskej správy preukázal zručnosť a diplomatický takt vo vyjednávaní o otázkach hraníc, o. i. aj vo vzťahu k Indiánom. Záujmy britskej politiky však obhajoval veľmi nepopulárnym spôsobom a trinástim britským kolóniám, v ktorých sa prebúdzalo hnutie za nezávislosť, sa pokúšal vnútiť zákony materskej krajiny. R. 1774 po vymenovaní za guvernéra Massachusetts v záujme potlačenia nespokojných kolonistov nahradil ich demokratické inštitúcie britským vojenským velením. R. 1775 kolonisti zhromaždili v Concorde (Massachusetts) zbrane a muníciu, ktorej sa malo na príkaz Gagea zmocniť britské vojsko. Kolonisti sa postavili na odpor a po prvých ozbrojených zrážkach v apríli 1775 pri Lexingtone a Concorde donútili Britov ustúpiť. V júni 1775 zaútočil Gage pri Bunker Hill, v bitke však utrpeli Briti značné straty, čo Američanov posilnilo v odhodlaní vzdorovať (→ Americká revolúcia). Po tejto nákladnej a neúspešnej akcii bol Gage odvolaný do Veľkej Británie.

Gaia

Gaia, Gé — v gréckej mytológii matka Zem uctievaná ako bohyňa plodnosti, ale aj smrti (podsvetná bohyňa). Podľa Hésioda (báseň Zrod bohov, resp. O pôvode bohov – Theogonia) zrodená po Chaose, až v neskoršom období považovaná za dcéru Chaosu. Ako prvá hmotná substancia kozmu zrodila sama zo seba nebo (Uranos), hory a morský živel (Pontos). Z jej spojenia s Uranom sa zrodili Titani, Titanky, Kyklopi a Hekatoncheirovia, ktorí už neboli iba personifikáciou prírodných živlov. Keď Uranos deti spútal a uväznil v Tartare, Gaia prehovorila Titanov, aby sa mu pomstili. Najmladší z nich, Titan Kronos, Urana vykastroval, Gaia prijala Uranovu krv a z nej sa zrodili Erínye, nymfy Melie (Meliai) a Giganti. Gaia prispela k rozpútaniu vojny medzi Gigantmi a olympskými bohmi (→ gigantomachia), poradila Reii, kde ukryť syna Dia (Zeus), a dopomohla aj k tomu, aby Zeus s pomocou Titanov premohol otca Krona. Porodila i deti vlastnému synovi, bohovi morských hlbín Pontovi (Néreus, Forkys, Thaumas, Eurybia, Kétó), Poseidónovi (Charybda, Antaios) a Tartarovi (Tyfón), stala sa aj matkou draka Pytóna (uctievaná spolu s ním v Delfách). Jej veštecké umenie prevzala dcéra Themis. Námet výtvarného umenia, napr. grécka čaša Zeus v súboji s obrom a prizerajúcou sa Gaiou (425 pred n. l.).

Gaismair, Michael

Gaismair [gajzmajer], Michael, aj Gaysmayr, okolo 1491 Sterzing, dnes Vipiteno, Južné Tirolsko, Taliansko – 15. 4. 1532 Padova — vodca tirolských vzbúrencov v čase nemeckej sedliackej vojny. Pôvodne pisár biskupa z Brixenu. R. 1525 sa postavil na čelo vzbúrených roľníkov v Tirolsku a po potlačení povstania odišiel do Zürichu, kde pod vplyvom U. Zwingliho vypracoval program kresťanskej, demokratickej a sociálnej republiky v Tirolsku (Tiroler Landesordnung, 1526). Po účasti na povstaní v Salzburgu (1526) vstúpil do benátskych služieb, kde sa pokúšal vytvoriť protihabsburské spojenectvo. V Padove ho zabili Rakúskom najatí vrahovia.

gajal

gajal [hindsky], aj gayal — hovorový názov prežúvavých párnokopytníkov druhu Bos frontalis (→ turovité), ktorý žije v severovýchodnej Indii, Bangladéši, Číne a na severe Mjanmarska. Má čiernohnedé telo (výška v kohútiku 140 – 160 cm) s kratšími nohami, s bielym alebo so žltkastým spodkom nôh a so zahnutými od bázy až po vrchol černastými rohami. Pôvod nie je presne známy, buď ide o domestikovaného tura z divožijúceho tura gaura (Bos gaurus, → gaur), alebo o kríženca gaura a domáceho dobytka.

Gajan, Ivan

Gajan, Ivan, 2. 9. 1958 Žilina — slovenský klavirista. R. 1972 – 77 študoval na konzervatóriu v Žiline, 1977 – 82 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského, 1982 – 83 ako štipendista Slovenského hudobného fondu u M. Starostu. Od 1989 vyučuje hru na klavíri na VŠMU. Je vedúcim klavírnej triedy Letných kurzov komornej hudby konzervatória v Žiline. R. 1987 – 91 člen Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave, 1983 – 97 sólista Štátneho komorného orchestra v Žiline. Laureát viacerých domácich i medzinárodných súťaží (1981 Zwickau; 1977 Banská Bystrica). Vyhľadávaný partner hráčov na sláčikových nástrojoch a spevákov (i na kurzoch E. Schwarzkopfovej).

Gajda, Radola

Gajda, Radola, vlastným menom Rudolf Geidl, 14. 2. 1892 Kotor, Chorvátsko – 15. 4. 1948 Praha — český generál a fašistický politik. Počas 1. svetovej vojny vstúpil do česko-slovenských légií v Rusku, od 1917 veliteľ 1. práporu pri Zborove. R. 1918 – 19 pôsobil ako kontradmirál v armáde generála A. V. Kolčaka na Sibíri, 1920 sa vrátil s vojenským transportom do Československa. R. 1920 – 21 študoval na vojenskej škole v Paríži, 1921 – 24 veliteľ pešej divízie (divízny generál) v Košiciach, 1924 – 26 zástupca náčelníka hlavného štábu, 1926 náčelník. Spolupracoval s K. Kramářom a J. Stříbrným proti vedúcej politickej skupine Hrad, v auguste 1926 bol obvinený z podpory fašizmu a špionáže v prospech ZSSR, po disciplinárnom pojednávaní zbavený generálskych hodnosti a degradovaný na vojaka. Od 1927 vodca českých fašistov, 1929 – 31 a 1935 – 39 poslanec Národného zhromaždenia za Národnú obec fašistickú. R. 1933 stál údajne v pozadí neúspešného tzv. židenického puču. R. 1938 vystúpil na obranu republiky, 1938 – 39 podpredseda Strany národnej jednoty. Po 15. 3. 1939 stál na čele Českého národného výboru svatováclavského, ktorý musel však pod tlakom okupantov ukončiť činnosť a Gajda sa stiahol do ústrania. R. 1945 odsúdený na dva roky väzenia.

Gajdar, Jegor

Gajdar, Jegor, 19. 3. 1956 Moskva – 16. 12. 2009 Odincovo — ruský ekonóm a politik. Vnuk A. P. Gajdara. Vyštudoval ekonómiu na Moskovskej štátnej univerzite, kde po ukončení štúdia pracoval od 1981 ako vedecký pracovník. R. 1986 bol zvolený za vodcu neformálneho hnutia Ekonómovia za reformy. R. 1987 – 90 pôsobil ako redaktor novín Kommunist a Pravda, publikoval niekoľko monografií s ekonomickou tematikou. R. 1990 – 91 riaditeľ Inštitútu hospodárskej politiky Akadémie hospodárskych vied ZSSR. Po zmene režimu mal na starosti hospodársku politiku vlády B. Jeľcina a stal sa jedným z autorov hospodárskych reforiem v Rusku. R. 1991 vicepremiér a minister hospodárstva a financií, jún-december 1992 úradujúci predseda vlády Ruskej federácie, 1993 poradca prezidenta B. Jeľcina pre ekonomiku, po neúspechu bloku Ruská voľba v parlamentných voľbách však v januári 1994 odstúpil z funkcií vo vláde. V tom istom roku bol zvolený za lídra strany Ruská demokratická voľba. R. 1999 vstúpil do pravého krídla koalície Pravé dielo (Jednota pravicových síl). R. 1993 – 95 a od 1999 poslanec Štátnej dumy. R. 1992 – 93 a od 1994 riaditeľ Inštitútu pre transformujúce sa ekonomiky, predseda Rady medzinárodného centra pre výskum ekonomických reforiem.

galaktorea

galaktorea [gr.] —

1. vytekanie mlieka z prsníka medzi dojčením alebo po odstavení dieťaťa;

2. vytekanie akejkoľvek tekutiny pripomínajúcej mlieko z bradavky. Najčastejšou príčinou galaktorey je nadmerná produkcia prolaktínu (hyperprolaktinémia), ktorá sa vyskytuje pri poruchách funkcie hypofýzy, napr. pri adenóme mliečnych žliaz. Galaktorea môže nastať aj v stresových situáciách, pri telesnej námahe, v spánku, ale aj pri súloži, stimulácii prsných bradaviek a po užívaní niektorých liekov (nepovažuje sa však za chorobnú).

galaktóza

galaktóza [gr.] — šesťuhlíkatý monosacharid, aldohexóza. Existuje v dvoch enantiomérnych formách ako ᴅ-galaktóza a ʟ-galaktóza. ᴅ-galaktóza sa v prírode vyskytuje viazaná v disacharide laktóze a trisacharide rafinóze, ako aj v niektorých rastlinných oligo- a polysacharidoch, najmä v gumách, slizoch a pektínoch (napr. agaróza, hemicelulózy; → galaktány) a glykoproteínoch. Pri živočíchoch sa nachádza najmä ako súčasť laktózy v cerebrozidoch a gangliozidoch nervového tkaniva, z ktorých sa uvoľňuje pri trávení a po vstrebaní sa v pečeni mení na ᴅ-glukózu. V medicíne sa používa na prípravu suspenzie ako kontrastnej látky na echokardiografické a sonografické vyšetrenie. Dedičná porucha využitia galaktózy v organizme zapríčinená vrodeným nedostatkom enzýmov zúčastňujúcich sa na jej metabolizme s neschopnosťou premieňať galaktózu na glukózu sa nazýva galaktozémia. Galaktóza sa pripravuje kyslou hydrolýzou laktózy.

Galaťania

Galaťania, gr. Galatai, lat. Galatae — keltský kmeňový zväz, ktorý začiatkom 3. stor. pred n. l. presídlil z Ilýrie a Panónie na Balkánsky polostrov a okolo 278 pred n. l. (na výzvu bitýnskeho kráľa Nikoméda I.) obsadil územie v oblasti Anatólie v blízkosti riek Kizilirmak a Sakarya a dnešnej Ankary (podľa neho nazvané Galatia), odkiaľ pustošil grécke maloázijské mestá. Po zmiešaní s miestnym i gréckym obyvateľstvom boli Galaťania nazývaní aj Gallograeci.

Galaťania sa delili na tri kmene, na Trokmov (usadení najďalej na východ), Tektosagov (v strednej časti) a Tolistobogov (na západe v okolí Pessinuntu), územie každého kmeňa sa delilo na štyri kraje (tetrarchie), na ktorých čele stál náčelník (tetrarcha) s vojenskou a súdnou právomocou. Zaoberali sa pastierstvom, poľnohospodárstvom i spracúvaním ovčej vlny.

V roku 277 pred n. l. nad nimi zvíťazil Antiochos I. Sótér a donútil ich usadiť sa v severnej Frýgii. Attalos I. Sótér porazil Galaťanov v dvoch bitkách, ich nájazdy utlmil Eumenés I. odvádzaním ročného poplatku, opätovné boje s Galaťanmi nastali za vlády Eumena II. V 3. stor. n. l. Galaťania stratili národnú identitu a natrvalo sa zmiešali s gréckym obyvateľstvom.

Boje Galaťanov s gréckou maloázijskou Pergamskou ríšou dokladajú viaceré významné umelecké diela, napr. Diov oltár (známy aj ako Pergamský oltár) ako symbol víťazstva Pergamčanov nad Galaťanmi (dnes v Štátnych múzeách v Berlíne). Attalos I. Sótér dal po porážke Galaťanov postaviť na chrámovom nádvorí v Pergame skupinu sôch, z ktorých najznámejšia je socha umierajúceho galatského bojovníka známa ako Umierajúci Gal, ako aj súsošie galatského vodcu s manželkou, ktorý po prehratom boji usmrtil ženu a mečom hodlá prebodnúť seba, známe ako Gal so ženou. V Novom zákone sú Galaťania spomínaní v súvislosti s kresťanskými zbormi, ktoré v Galatii (biblickí bádatelia sa nezhodujú na presnej lokalizácii územia) počas misijných ciest založil a potom navštívil apoštol Pavol (Pavol z Tarzu) s Barnabášom a potom so Sílasom (Sk 13 – 14; Sk 16,6; Sk 18,23), a je im adresovaný Pavlov List Galaťanom (skr. G, Gal; → Biblia).

Galatia

Galatia — krajina v Malej Ázii osídlená v 3. stor. pred n. l. keltským kmeňovým zväzom Galaťanov. Od 25 pred n. l. rímska provincia. Ako obchodné strediská vynikli mestá Ankyra (dnes Ankara), Pessinus, resp. Pessinús (známy kultom bohyne Kybely) a Tavium.

Galba, Servius Sulpicius

Galba, Servius Sulpicius, 24. 12. 3 pred n. l. Tarracina (dnes Terracina) – 15. 1. 69 n. l. Rím — rímsky politik, cisár (od 9. 6. 68). V roku 33 konzul, miestodržiteľ Hornej Germánie (Germania Superior), v rokoch 60 – 68 miestodržiteľ (na Nerónov návrh) v Hispánii Citerior (Tarraconensis). Po tom, ako Fabius Valens (veliteľ jednej z légií) zložil pred Galbom prísahu vojska a z Ríma prišlo potvrdenie o uznesení senátu, bol Galba vyhlásený za cisára. Postupne odstránil množstvo nepriateľov (Nymfidius Sabinus, Cingonius Varro, Clodius Macer). Zamietol vojsku v Germánii nárok na odmenu za víťazstvo nad Vindikom (Gaius Iulius Vindex). Po následných nepokojoch si v januári 69 vybral za spoluvládcu (caesar) C. Calpurnia Pisóna (ktorého adoptoval), o 6 dní neskôr boli obidvaja zavraždení – spolu s Titom Viniom (Titus Vinius) a veliteľom telesnej stráže Corneliom Lacónom (Cornelius Laco).

Galbovu vládu opísal Tacitus (Dejiny, 1. kniha, 5. – 43. kapitola), jeho životopis napísal Suetonius a Plutarchos.

galea

galea [gr. > lat.] — súčasť ústneho orgánu hmyzu; článkovaný neozubený, celkom alebo čiastočne mäkký (nesklerotizovaný) prívesok čeľuste.

galektíny

galektíny — proteíny, ktoré selektívne viažu β-ᴅ-galaktozidy a majú významnú biologickú úlohu pri regulácii homeostázy organizmu, osobitne zápalových a imunitných procesov; → lektíny.

Galen, Clemens August

Galen, Clemens August, 16. 3. 1878 hrad Dinklage – 22. 3. 1946 Münster — nemecký rímskokatolícky teológ. Od 5. 9. 1933 münsterský biskup, od 1946 kardinál. V období Weimarskej republiky bol známy ako konzervatívny, výrazne národne orientovaný a nie príliš rozhľadený teológ, ktorý často kritizoval parlamentárne zriadenie. Po nástupe do biskupského úradu sa však veľmi rýchlo dostal do konfliktu s nacistami. Odmietal ich totalitné praktiky a porušovanie zákonov, cirkevných slobôd i ľudských práv. S kritikou vystupoval aj verejne a stal sa známym po celom Nemecku. Osobitne adresné boli jeho kázne z júla a augusta 1941 zamerané proti vyčíňaniu gestapa, konfiškácii cirkevného majetku, a najmä proti eutanázii starých, chorých a tzv. neproduktívnych ľudí, ktorá bola aj jeho zásluhou načas pozastavená. Jeho likvidáciu nacisti z taktických príčin odložili až na obdobie „po víťazstve“. Po porážke Nemecka ho pápež Pius XII. za jeho zásluhy vymenoval krátko pred smrťou za kardinála.

Galénos

Galénos, genitív Galéna, aj Galénos z Pergama, lat. Claudius Galenus, 129/130 Pergamon – asi 200 Rím — starogrécky lekár a eklektický filozof. Lekárske umenie (gr. iatriké techné) študoval najmä v Pergame a v Alexandrii. Od 157 pôsobil ako lekár gladiátorov v Pergame, 161 – 166 v Ríme. Po vypuknutí moru sa vrátil do Pergama, na výzvu cisára Marca Aurelia však od 169 do smrti opätovne pôsobil v Ríme a ako osobný lekár sprevádzal cisára i na vojenskej výprave proti Markomanom. Popri Hippokratovi najvýznamnejší antický lekár a mimoriadne produktívny spisovateľ. Súpis svojich diel (153 titulov) uviedol v autobiografických spisoch O poradí vlastných kníh (Peri tés taxeós tón idión biblión) a O vlastných knihách (Peri tón idión biblión). Vo svojom učení spojil humorálnu patológiu a diagnosticko-klinické umenie hippokratovcov s náukou o anatómii a fyziológii reprezentovanou Aristotelom a alexandrijskými lekármi. Vytvoril tak obsiahly medicínsky systém, ktorý stáročia dominoval v liečiteľstve. Pokusmi dokázal, že v tepnách prúdi krv, predpokladal, že mozog je orgánom vedomia a myslenia i sídlom inteligencie. Zdôrazňoval diagnostickú hodnotu tepu a význam posudzovania moču. Pri liečení chorôb odporúčal využiť prírodné sily samotného organizmu, z liekov boli podľa neho najúčinnejšie tie, ktoré pôsobili protikladne (→ alopatia), napr. pri horúčke odporúčal studené obklady. Veľký význam pripisoval aj diéte. Pri liečení používal jednoduché výťažky z rastlín, ktoré sa nazývali galeniká (→ galenické prípravky). V období stredovekej medicíny bol najväčšou autoritou, jeho spisy, ktoré okrem empírie obsahujú aj veľa domnienok a špekulácií, sa stali základom vzdelávania a praxe lekárov predovšetkým v oblasti anatómie, fyziológie, farmakológie a patológie. Hlavné diela: O Hippokratových a Platónových názoroch (Peri tón kath’ Hippokratén kai Platóna dogmatón), O užívaní častí (Peri chreias morión), Najlepší lekár je aj filozofom (Hoti aristos iatros kai filosofos), Úvod do logiky (Eisagógé eis logikén). Písal komentáre k Platónovi a Aristotelovi, ako aj o etike a filologických otázkach.

galéra

galéra [tal., špan.], galeja — dlhá štíhla veslová vojnová loď s nízkym trupom používaná od staroveku (grécka a rímska galéra) do 18. stor. prevažne v oblasti Stredozemného mora. Bola poháňaná až 50 veslami, z ktorých každé ovládali 2 – 7 veslári (trestanci, otroci; odtiaľ galeje). Mala až 2 sťažne s latinskými plachtami, bežný výtlak 200 t pri dĺžke 40 – 50 m, šírke okolo 6 m a ponore 1,5 m, rýchlosť na dlhých plavbách 4,5 uzla (1 uzol = 1,852 km/h), krátkodobo až dvojnásobok.

Gali

Gali, lat. Galli, gr. Galloi — latinské označenie skupiny keltských kmeňov (→ Kelti, lat. Celtae, gr. Keltoi), ktoré v staroveku obývali územie Rimanmi nazývané Galia. V 7. stor. pred n. l. je ich prítomnosť doložená na území dnešného Francúzska, okolo 400 pred n. l. sa objavili na juh od Álp, vpadli do severnej Itálie, odkiaľ vytlačili Etruskov, asi 387/386 pred n. l. zaútočili na Rím. Kelti (Gali) boli postupne podmanení Rímskou ríšou a pod jej tlakom značne romanizovaní.

Galia

Galia, lat. Gallia — historické územie obývané prevažne kmeňmi Keltov, ktorých Rimania nazývali Gali (odtiaľ názov). Podľa polohy vzhľadom na Rímsku ríšu sa rozlišovala Predalpská Galia (Gallia Cisalpina), označovaná aj ako Predná Galia (Gallia Citerior), ktorá sa tiahla územím dnešného severného Talianska, a Zaalpská Galia (Gallia Transalpina) alebo Zadná Galia (Gallia Ulterior), ktorá zaberala územie medzi Pyrenejami, Stredozemným morom, Alpami, Rýnom a Atlantickým oceánom.

Predalpská Galia (aj Gallia Togata – odetá tógou, t. j. ovládnutá Rimanmi) bola podrobená Rímom 225 – 222 pred n. l. (po bitke pri meste Telamon, dnes Talamone). Medzi najbohatšie mestá patrili Patavium (dnes Padova), kde prekvital obchod s vlnenými látkami, a Augusta Taurinorum (dnes Turín). Dôležitý dopravný uzol tvorilo Mediolanum (dnes Miláno, založené 396 pred n. l., Rimanmi obsadené 222 pred n. l.). Pozdĺž toku rieky Pád sa Predalpská Galia delila na Predpádsku Galiu (Gallia Cispadana), medzi Apeninami a Pádom, Rimanmi podrobenú v 3. stor. pred n. l., od samotnej Itálie oddelenú riekou Rubikon, 42 pred n. l. definitívne začlenenú do Itálie, a na Zapádsku Galiu (Gallia Transpadana), podrobenú v 2. stor. pred n. l.

Zaalpská Galia bola častým cieľom rímskej expanzie; vojenské ťaženia 125 – 121 pred n. l. na území pri Stredozemnom mori (približne v oblasti dnešného Provensalska a Languedockej nížiny) viedli k založeniu provincie Narbonská Galia (Gallia Narbonensis, podľa hlavného mesta Narbo Martius, založeného 118 pred n. l., dnes Narbonne), nazývanej aj Provincia. Po Caesarových výbojoch 58 – 51 pred n. l. bola ďalšia časť územia, nazývaná podľa vzhľadu príslušníkov kmeňov Vlasatá Galia (Gallia Commata), pripojená k Rímu.

R. 16 – 13 pred n. l. počas vlády cisára Augusta bolo územie Zaalpskej Galie novo organizované. Od toho obdobia sa Galia delila na tri časti, tzv. Tres Galliae: Akvitánska Galia (Gallia Aquitana) medzi Pyrenejami a riekou Garumnou (dnes Garonne), s hlavným mestom Burdigala (dnes Bordeaux), Lugdunská Galia (Gallia Lugdunensis) tiahnuca sa stredom Galie až po rieku Sequana (dnes Seina), nazvaná podľa správneho strediska Lugdunum (dnes Lyon), nazývaná aj Keltská Galia (Gallia Celtica), a Belgická Galia (Gallia Belgica) medzi riekami Sequana, Rhenus (dnes Rýn), Arar (dnes Saône) a Rhodanus (dnes Rhôna), s hlavným mestom Durocortorum (dnes Reims).

Vo všetkých galských provinciách sa obyvateľstvo rýchlo romanizovalo, pôvodné keltské oppidá sa zmenili na rímske mestá s galsko-rímskou kultúrou. Počas krízy Rímskej ríše vytvoril uzurpátor Marcus Cassianus Latinius Postumus Galské cisárstvo. Zlé sociálne postavenie nižších vrstiev v Galii sa v 3. stor. prejavilo v povstaní bagaudov, ktorých potlačil Diokleciánov spoluvládca Maximián. Podobne ako ďalšie pohraničné oblasti Rímskej ríše bola i Galia v 3. stor. cieľom nájazdov germánskych kmeňov (Frankovia, Vizigóti, Anglovia, Sasi, Alamani, Vandali, Burgundi, Longobardi a i.), z ktorých mnohé sa tam usádzali koncom 4. a začiatkom 5. stor. ako rímski foederati. Na konci 4. stor. sa rímsky cisársky dvor presídlil do Augusty Treverorum (dnes Trier), 395/96 prešla galská správa z Trieru do Arles. V 5. stor. vznikla v severnej časti Galie Franská ríša, na juhu v Akvitánii Vizigótske kráľovstvo, na rieke Rhône Burgundská ríša. V centrálnej časti Galie ležalo (ako posledný zvyšok rímskej moci) Syagriovo kráľovstvo. R. 451 po víťazstve Hunov na Katalaunských poliach Rimania opustili obranné línie (Limes Romanus) v Porýní a zvyšok rímskej moci sa presunul na juh do Narbonskej Galie. Po dobytí Syagriovho kráľovstva (486) prestala Galia ako politicko-správny celok existovať a dostala sa pod zvrchovanosť Franskej ríše. Jedným z dôležitých prameňov poznatkov o Galii sú Caesarove Zápisky o vojne v Galii (Commentarii de bello Gallico, 58 – 52 pred n. l.).

Galovianske háje

Galovianske háje — geomorfologický oddiel podcelku Liptovská kotlina. Rozprestiera sa južne od vodnej nádrže Liptovská Mara medzi Liptovským Michalom a Liptovským Mikulášom. Povrch predstavuje plošina v 600 – 700 m n. m. rozčlenená na chrbty potokmi stekajúcimi z Nízkych Tatier (Demänovka, Paludzanka, Dúbravka, Malatinka). Kotlinová krajina s hájmi a trávnatými porastmi. Vidiecke osídlenie. Názov podľa obce Galovany.

Galské cisárstvo

Galské cisárstvo — štátny útvar vytvorený 259/260 uzurpátorom Marcom Cassianom Latiniom Postumom (259 – 268/269) počas krízy Rímskej ríše. Pôvodne zahŕňal iba Galiu, neskôr aj Hispániu a Britániu, za vlády cisára Galliena sa oddelil od Rímskej ríše, po jeho smrti sa Hispánia znova s ríšou spojila. Z Postumových nástupcov vynikol Victorinus (268/269 – 270), ktorý sa spojenectvom s palmýrskou kráľovnou Zénobiou pokúsil o väčšie oslabenie ríše. Cisár Tetricus (270 – 273) sa pridal k rímskemu cisárovi Aurelianovi, čím trvanie Galského cisárstva 273/274 ukončil.

galtónia

galtónia, Galtonia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asparágovité. Cibuľové rastliny, ktoré sa pestujú pre okrasné súkvetia. Patria sem napr. do 1,2 m vysoké druhy galtónia belostná (Galtonia candicans) s prízemnými sivozelenými listami a so strapcom krátkorúrkovitých bielych kvetov a Galtonia viridiflora s polovzpriamenými bazálnymi listami a klasom bledozelených lievikovitých kvetov. Nazvaný podľa F. Galtona.

galvanizácia

galvanizácia [vl. m.] —

1. → galvanické pokovovanie;

2. liečba jednosmerným elektrickým (galvanickým) prúdom, galvanoterapia.

gama

gama [gr.], Tripsacum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Patria sem napr. zo Severnej Ameriky pochádzajúci druh gama reznačkovitá (Tripsacum dactyloides, tráva gama) alebo z Guatemaly pochádzajúci druh Tripsacum laxum, ktorý sa rozšíril do všetkých tropických oblastí Južnej Ameriky. Vytvára mohutné, 2 – 3 m vysoké trsy; používa sa prevažne na siláž a ako zelené krmivo.

gamaglutamyltransferáza

gamaglutamyltransferáza [gr. + lat.] — enzým zo skupiny transferáz katalyzujúci prenos γ-glutamylovej skupiny z γ-glutamylpeptidov na iné peptidy, ʟ-aminokyseliny alebo vodu; kľúčový enzým pri transporte aminokyselín a peptidov. Vyskytuje sa najmä v bunkových membránach tkanív s vysokou sekrečnou alebo sorpčnou kapacitou (napr. pečeň, obličky, podžalúdková žľaza, epitelové bunky a črevá). Stanovenie aktivity gamaglutamyltransferázy v krvnom sére sa využíva pri diagnostike ochorení pečene, zvýšené hodnoty sa zisťujú aj u chronických alkoholikov.

Gambetta, Léon

Gambetta, Léon, 3. 4. 1838 Cahors – 31. 12. 1882 Ville-d’Avray (pri Paríži) — francúzsky politik a právnik. Preslávil sa ako advokát a obhajca republikánov, od 1869 poslanec a vodca republikánskej opozície v období Druhého cisárstva. Po porážke pri Sedane a kapitulácii (→ prusko-rakúska vojna) sa 4. 9. 1870 podieľal na vyhlásení republiky. V novovytvorenej vláde národnej obrany minister vnútra, neskôr aj minister vojny a financií. Na čele vládnej delegácie v Tours organizoval v provinciách bojové akcie na oslobodenie Prusmi obkľúčeného Paríža, z ktorého sa mu podarilo uniknúť v balóne. Po uzatvorení prímeria a obsadení hlavného mesta (28. 1. 1871) podal 6. februára demisiu. Po voľbách v marci 1871 sa stal znova poslancom Národného zhromaždenia, kde stál na čele republikánskej menšiny proti monarchistom. R. 1877 viedol rozsiahlu agitačnú kampaň, ktorá mala zmariť plány na klerikálno-monarchistický štátny prevrat prezidenta E. P. M. Mac-Mahona. Po úspechu republikánov vo voľbách sa stal v januári 1879 predsedom snemovne, kde mohol naplno rozvíjať politiku tzv. tajnej vlády, resp. diktatúru presvedčivého prehovárania. R. 1881 – 82 predseda vlády. Mal veľký vplyv na politickú líniu Tretej republiky, bol vášnivým bojovníkom za princípy národnej suverenity, v zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval na boj za znovuvrátenie Alsaska a Lotrinska.

Gamčík, Pavol

Gamčík, Pavol, 28. 5. 1925 Giraltovce, okres Svidník – 16. 1. 1995 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1951 – 90 pôsobil na Univerzite veterinárskeho lekárstva (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, zakladateľ a 1952 – 57 vedúci Kliniky pôrodníctva a gynekológie, 1957 – 86 vedúci Katedry pôrodníctva, gynekológie a umelej inseminácie; 1967 mimoriadny profesor, 1980 profesor, 1983 DrSc. Nestor modernej koncepcie reprodukcie zvierat. Zaoberal sa diagnostikou a liečbou porúch plodnosti hospodárskych prežúvavcov, reguláciou pohlavného cyklu oviec a kráv, rozšíril diagnostické metódy a overil nové liečebné postupy, ktoré boli zavedené do praxe. Autor a spoluautor 33 knižných publikácií, vysokoškolských učebníc, učebných textov, odborných publikácií a prekladov, napr. Sterilita hovädzieho dobytka (1960), Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat (1967), Choroby oviec (1972), Umelá inseminácia a andrológia hospodárskych zvierat (1976), Veterinárno-chovateľská kontrola reprodukcie úžitkových zvierat (1988), autor 230 pôvodných experimentálnych prác a odborných publikácií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Od 1967 člen European Society for Comparative Endocrinology, nositeľ viacerých ocenení.

gametangiogamia

gametangiogamia [gr.] — pohlavné rozmnožovanie nižších rastlín, pri ktorom kopulujú mnohojadrové samčie a samičie pohlavné orgány (gametangiá) bez vzniku samostatných pohlavných buniek (gamét).

gametocyt

gametocyt [gr.] — nezrelá pohlavná bunka (gaméta) všetkých pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov, ktorá je však už pohlavne aj morfologicky diferencovaná. Z gametocytu sa vyvíjajú samčie a samičie gaméty. Pri niektorých jednobunkových organizmoch sa nazýva gamont; vzniká pri biologickom vývine plazmódií.

gamogónia

gamogónia [gr.], gamogenéza — spôsob rozmnožovania organizmov pomocou pohlavných buniek (gamét).

gamón

gamón [gr.] — látka vylučovaná pohlavnými bunkami (gamétami) niektorých papradí, rias, plesní a machov potrebná na usmernenie pohybu gamét, čím uľahčuje oplodnenie. Na rozdiel od feromónov ovplyvňujú gamóny len interakciu gamét, nie správanie celého organizmu.

Gampopa

Gampopa, 1079 – 1153 — tibetský buddhistický učenec, žiak Milaräpu, jeden zo zakladateľov školy Kagjüpa, autor buddhistických traktátov (napr. Klenotová ozdoba vyslobodenia).