Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 358 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Gábriš, Ľudovít

Gábriš, Ľudovít, 2. 10. 1930 Pružina, okres Považská Bystrica – 1. 4. 2002 tamže — slovenský poľnohospodársky odborník. Od 1960 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1960 – 77 na Katedre pedológie a geológie; 1987 profesor. Zaoberal sa pôdoznalectvom, dynamikou živín v pôde a vplyvom chemizácie poľnohospodárstva na kvalitu životného prostredia. Autor a spoluautor vyše 60 vedeckých a odborných prác, 10 vysokoškolských textov, spoluautor diel Chemizácia poľnohospodárstva a ochrana životného prostredia (1987), Environmentalistika a právo (1997), Ochrana a tvorba životného prostredia v poľnohospodárstve (1998).

Gadiaty, Seka Kucrievič

Gadiaty, Seka Kucrievič, rus. Gadijev, 1855 alebo 1857 – 3. 8. 1915 Vladikavkaz — osetský spisovateľ, otec Comakha Gadiatyho. Zakladateľ osetskej prózy, prvé básne a poviedky publikoval 1905 – 07 (Matka a syn, Ajssa, Čermen). Predstaviteľ romantizmu v próze (Azau).

gáfrovka ročná

gáfrovka ročná, Camphorosma annua — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrlíkovité. Jednoročná do 50 cm vysoká bylina s mäsitými holými alebo páperistými čiarkovitými listami a s drobnými jednopohlavnými kvetmi usporiadanými v riedkom vrcholovom paklase, plod nažka. Na Slovensku rastie len veľmi vzácne na Podunajskej nížine; ohrozený druh.

Gagarin, Pavol Pavlovič

Gagarin, Pavol Pavlovič, 15. 3. 1789 Moskva – 4. 3. 1872 Petrohrad — ruské knieža, tajný štátny radca. Vzdelanie získal v Petrohrade v učilišti abbého Nikoľa, potom pôsobil ako vrchný prokurátor a guberniálny inšpektor, 1831 sa stal členom Najvyššieho súdneho dvora. Začiatkom 40. rokov 19. stor. vykonával inšpekciu Astrachánskej gubernie. Od 1844 člen Štátnej rady ruského impéria, 1857 ho cár Alexander II. Nikolajevič vymenoval za člena tajného výboru pre roľnícke záležitosti. V tomto orgáne bol predstaviteľom konzervatívnej časti, ktorá pri posudzovaní návrhov opatrení týkajúcich sa roľníckej otázky v Rusku bránila záujmy veľkostatkárov. Významnú úlohu zohrával pri reforme súdnictva, pri jej koncipovaní využil svoju dlhoročnú prax a dôkladné poznanie nedostatkov predchádzajúcich súdnych poriadkov. Od januára 1862 stál na čele legislatívneho odboru a v Štátnej rade predsedal výboru posudzujúcemu základné východiská súdnej reformy. R. 1864 bol pod jeho vedením v Štátnej rade schválený nový Súdny poriadok, do konca života však musel nové stanovy obhajovať pred úsilím o ich zmenu. R. 1863 – 72 bol na čele Výboru ministrov, 1864 – 65 predsedom Štátnej rady. R. 1866 predsedal Vrchnému trestnému súdu, ktorý odsúdil D. V. Karakozova za pokus o atentát na cára Alexandra II. Nositeľ všetkých vyšších vyznamenaní ruského impéria.

Gage, Thomas

Gage [gejdž], Thomas, 1721 Firle, Sussex – 2. 4. 1787 Londýn — britský generál a politik, jeden z najvyšších predstaviteľov britskej vlády v severoamerických kolóniách. R. 1741 vstúpil do armády, od 1755 pôsobil v Severnej Amerike, kde sa zúčastnil bojov proti Francúzom a Indiánom (1756 – 63). R. 1760 sa stal guvernérom v Montreale, 1763 – 75 najvyšší veliteľ britských vojenských síl v Severnej Amerike. Ako predstaviteľ britskej správy preukázal zručnosť a diplomatický takt vo vyjednávaní o otázkach hraníc, o. i. aj vo vzťahu k Indiánom. Záujmy britskej politiky však obhajoval veľmi nepopulárnym spôsobom a trinástim britským kolóniám, v ktorých sa prebúdzalo hnutie za nezávislosť, sa pokúšal vnútiť zákony materskej krajiny. R. 1774 po vymenovaní za guvernéra Massachusetts v záujme potlačenia nespokojných kolonistov nahradil ich demokratické inštitúcie britským vojenským velením. R. 1775 kolonisti zhromaždili v Concorde (Massachusetts) zbrane a muníciu, ktorej sa malo na príkaz Gagea zmocniť britské vojsko. Kolonisti sa postavili na odpor a po prvých ozbrojených zrážkach v apríli 1775 pri Lexingtone a Concorde donútili Britov ustúpiť. V júni 1775 zaútočil Gage pri Bunker Hill, v bitke však utrpeli Briti značné straty, čo Američanov posilnilo v odhodlaní vzdorovať (→ Americká revolúcia). Po tejto nákladnej a neúspešnej akcii bol Gage odvolaný do Veľkej Británie.

Gaia

Gaia, Gé — v gréckej mytológii matka Zem uctievaná ako bohyňa plodnosti, ale aj smrti (podsvetná bohyňa). Podľa Hésioda (báseň Zrod bohov, resp. O pôvode bohov – Theogonia) zrodená po Chaose, až v neskoršom období považovaná za dcéru Chaosu. Ako prvá hmotná substancia kozmu zrodila sama zo seba nebo (Uranos), hory a morský živel (Pontos). Z jej spojenia s Uranom sa zrodili Titani, Titanky, Kyklopi a Hekatoncheirovia, ktorí už neboli iba personifikáciou prírodných živlov. Keď Uranos deti spútal a uväznil v Tartare, Gaia prehovorila Titanov, aby sa mu pomstili. Najmladší z nich, Titan Kronos, Urana vykastroval, Gaia prijala Uranovu krv a z nej sa zrodili Erínye, nymfy Melie (Meliai) a Giganti. Gaia prispela k rozpútaniu vojny medzi Gigantmi a olympskými bohmi (→ gigantomachia), poradila Reii, kde ukryť syna Dia (Zeus), a dopomohla aj k tomu, aby Zeus s pomocou Titanov premohol otca Krona. Porodila i deti vlastnému synovi, bohovi morských hlbín Pontovi (Néreus, Forkys, Thaumas, Eurybia, Kétó), Poseidónovi (Charybda, Antaios) a Tartarovi (Tyfón), stala sa aj matkou draka Pytóna (uctievaná spolu s ním v Delfách). Jej veštecké umenie prevzala dcéra Themis. Námet výtvarného umenia, napr. grécka čaša Zeus v súboji s obrom a prizerajúcou sa Gaiou (425 pred n. l.).

Gaismair, Michael

Gaismair [gajzmajer], Michael, aj Gaysmayr, okolo 1491 Sterzing, dnes Vipiteno, Južné Tirolsko, Taliansko – 15. 4. 1532 Padova — vodca tirolských vzbúrencov v čase nemeckej sedliackej vojny. Pôvodne pisár biskupa z Brixenu. R. 1525 sa postavil na čelo vzbúrených roľníkov v Tirolsku a po potlačení povstania odišiel do Zürichu, kde pod vplyvom U. Zwingliho vypracoval program kresťanskej, demokratickej a sociálnej republiky v Tirolsku (Tiroler Landesordnung, 1526). Po účasti na povstaní v Salzburgu (1526) vstúpil do benátskych služieb, kde sa pokúšal vytvoriť protihabsburské spojenectvo. V Padove ho zabili Rakúskom najatí vrahovia.

gajal

gajal [hindsky], aj gayal — hovorový názov prežúvavých párnokopytníkov druhu Bos frontalis (→ turovité), ktorý žije v severovýchodnej Indii, Bangladéši, Číne a na severe Mjanmarska. Má čiernohnedé telo (výška v kohútiku 140 – 160 cm) s kratšími nohami, s bielym alebo so žltkastým spodkom nôh a so zahnutými od bázy až po vrchol černastými rohami. Pôvod nie je presne známy, buď ide o domestikovaného tura z divožijúceho tura gaura (Bos gaurus, → gaur), alebo o kríženca gaura a domáceho dobytka.

Gajan, Ivan

Gajan, Ivan, 2. 9. 1958 Žilina — slovenský klavirista. R. 1972 – 77 študoval na konzervatóriu v Žiline, 1977 – 82 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského, 1982 – 83 ako štipendista Slovenského hudobného fondu u M. Starostu. Od 1989 vyučuje hru na klavíri na VŠMU. Je vedúcim klavírnej triedy Letných kurzov komornej hudby konzervatória v Žiline. R. 1987 – 91 člen Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave, 1983 – 97 sólista Štátneho komorného orchestra v Žiline. Laureát viacerých domácich i medzinárodných súťaží (1981 Zwickau; 1977 Banská Bystrica). Vyhľadávaný partner hráčov na sláčikových nástrojoch a spevákov (i na kurzoch E. Schwarzkopfovej).

Gajda, Radola

Gajda, Radola, vlastným menom Rudolf Geidl, 14. 2. 1892 Kotor, Chorvátsko – 15. 4. 1948 Praha — český generál a fašistický politik. Počas 1. svetovej vojny vstúpil do česko-slovenských légií v Rusku, od 1917 veliteľ 1. práporu pri Zborove. R. 1918 – 19 pôsobil ako kontradmirál v armáde generála A. V. Kolčaka na Sibíri, 1920 sa vrátil s vojenským transportom do Československa. R. 1920 – 21 študoval na vojenskej škole v Paríži, 1921 – 24 veliteľ pešej divízie (divízny generál) v Košiciach, 1924 – 26 zástupca náčelníka hlavného štábu, 1926 náčelník. Spolupracoval s K. Kramářom a J. Stříbrným proti vedúcej politickej skupine Hrad, v auguste 1926 bol obvinený z podpory fašizmu a špionáže v prospech ZSSR, po disciplinárnom pojednávaní zbavený generálskych hodnosti a degradovaný na vojaka. Od 1927 vodca českých fašistov, 1929 – 31 a 1935 – 39 poslanec Národného zhromaždenia za Národnú obec fašistickú. R. 1933 stál údajne v pozadí neúspešného tzv. židenického puču. R. 1938 vystúpil na obranu republiky, 1938 – 39 podpredseda Strany národnej jednoty. Po 15. 3. 1939 stál na čele Českého národného výboru svatováclavského, ktorý musel však pod tlakom okupantov ukončiť činnosť a Gajda sa stiahol do ústrania. R. 1945 odsúdený na dva roky väzenia.

Gajdar, Jegor

Gajdar, Jegor, 19. 3. 1956 Moskva – 16. 12. 2009 Odincovo — ruský ekonóm a politik. Vnuk A. P. Gajdara. Vyštudoval ekonómiu na Moskovskej štátnej univerzite, kde po ukončení štúdia pracoval od 1981 ako vedecký pracovník. R. 1986 bol zvolený za vodcu neformálneho hnutia Ekonómovia za reformy. R. 1987 – 90 pôsobil ako redaktor novín Kommunist a Pravda, publikoval niekoľko monografií s ekonomickou tematikou. R. 1990 – 91 riaditeľ Inštitútu hospodárskej politiky Akadémie hospodárskych vied ZSSR. Po zmene režimu mal na starosti hospodársku politiku vlády B. Jeľcina a stal sa jedným z autorov hospodárskych reforiem v Rusku. R. 1991 vicepremiér a minister hospodárstva a financií, jún-december 1992 úradujúci predseda vlády Ruskej federácie, 1993 poradca prezidenta B. Jeľcina pre ekonomiku, po neúspechu bloku Ruská voľba v parlamentných voľbách však v januári 1994 odstúpil z funkcií vo vláde. V tom istom roku bol zvolený za lídra strany Ruská demokratická voľba. R. 1999 vstúpil do pravého krídla koalície Pravé dielo (Jednota pravicových síl). R. 1993 – 95 a od 1999 poslanec Štátnej dumy. R. 1992 – 93 a od 1994 riaditeľ Inštitútu pre transformujúce sa ekonomiky, predseda Rady medzinárodného centra pre výskum ekonomických reforiem.

galaktorea

galaktorea [gr.] —

1. vytekanie mlieka z prsníka medzi dojčením alebo po odstavení dieťaťa;

2. vytekanie akejkoľvek tekutiny pripomínajúcej mlieko z bradavky. Najčastejšou príčinou galaktorey je nadmerná produkcia prolaktínu (hyperprolaktinémia), ktorá sa vyskytuje pri poruchách funkcie hypofýzy, napr. pri adenóme mliečnych žliaz. Galaktorea môže nastať aj v stresových situáciách, pri telesnej námahe, v spánku, ale aj pri súloži, stimulácii prsných bradaviek a po užívaní niektorých liekov (nepovažuje sa však za chorobnú).

galaktóza

galaktóza [gr.] — šesťuhlíkatý monosacharid, aldohexóza. Existuje v dvoch enantiomérnych formách ako ᴅ-galaktóza a ʟ-galaktóza. ᴅ-galaktóza sa v prírode vyskytuje viazaná v disacharide laktóze a trisacharide rafinóze, ako aj v niektorých rastlinných oligo- a polysacharidoch, najmä v gumách, slizoch a pektínoch (napr. agaróza, hemicelulózy; → galaktány) a glykoproteínoch. Pri živočíchoch sa nachádza najmä ako súčasť laktózy v cerebrozidoch a gangliozidoch nervového tkaniva, z ktorých sa uvoľňuje pri trávení a po vstrebaní sa v pečeni mení na ᴅ-glukózu. V medicíne sa používa na prípravu suspenzie ako kontrastnej látky na echokardiografické a sonografické vyšetrenie. Dedičná porucha využitia galaktózy v organizme zapríčinená vrodeným nedostatkom enzýmov zúčastňujúcich sa na jej metabolizme s neschopnosťou premieňať galaktózu na glukózu sa nazýva galaktozémia. Galaktóza sa pripravuje kyslou hydrolýzou laktózy.

galea

galea [gr. > lat.] — súčasť ústneho orgánu hmyzu; článkovaný neozubený, celkom alebo čiastočne mäkký (nesklerotizovaný) prívesok čeľuste.

galektíny

galektíny — proteíny, ktoré selektívne viažu β-ᴅ-galaktozidy a majú významnú biologickú úlohu pri regulácii homeostázy organizmu, osobitne zápalových a imunitných procesov; → lektíny.

Galen, Clemens August

Galen, Clemens August, 16. 3. 1878 hrad Dinklage – 22. 3. 1946 Münster — nemecký rímskokatolícky teológ. Od 5. 9. 1933 münsterský biskup, od 1946 kardinál. V období Weimarskej republiky bol známy ako konzervatívny, výrazne národne orientovaný a nie príliš rozhľadený teológ, ktorý často kritizoval parlamentárne zriadenie. Po nástupe do biskupského úradu sa však veľmi rýchlo dostal do konfliktu s nacistami. Odmietal ich totalitné praktiky a porušovanie zákonov, cirkevných slobôd i ľudských práv. S kritikou vystupoval aj verejne a stal sa známym po celom Nemecku. Osobitne adresné boli jeho kázne z júla a augusta 1941 zamerané proti vyčíňaniu gestapa, konfiškácii cirkevného majetku, a najmä proti eutanázii starých, chorých a tzv. neproduktívnych ľudí, ktorá bola aj jeho zásluhou načas pozastavená. Jeho likvidáciu nacisti z taktických príčin odložili až na obdobie „po víťazstve“. Po porážke Nemecka ho pápež Pius XII. za jeho zásluhy vymenoval krátko pred smrťou za kardinála.

Galénos

Galénos, genitív Galéna, aj Galénos z Pergama, lat. Claudius Galenus, 129/130 Pergamon – asi 200 Rím — starogrécky lekár a eklektický filozof. Lekárske umenie (gr. iatriké techné) študoval najmä v Pergame a v Alexandrii. Od 157 pôsobil ako lekár gladiátorov v Pergame, 161 – 166 v Ríme. Po vypuknutí moru sa vrátil do Pergama, na výzvu cisára Marca Aurelia však od 169 do smrti opätovne pôsobil v Ríme a ako osobný lekár sprevádzal cisára i na vojenskej výprave proti Markomanom. Popri Hippokratovi najvýznamnejší antický lekár a mimoriadne produktívny spisovateľ. Súpis svojich diel (153 titulov) uviedol v autobiografických spisoch O poradí vlastných kníh (Peri tés taxeós tón idión biblión) a O vlastných knihách (Peri tón idión biblión). Vo svojom učení spojil humorálnu patológiu a diagnosticko-klinické umenie hippokratovcov s náukou o anatómii a fyziológii reprezentovanou Aristotelom a alexandrijskými lekármi. Vytvoril tak obsiahly medicínsky systém, ktorý stáročia dominoval v liečiteľstve. Pokusmi dokázal, že v tepnách prúdi krv, predpokladal, že mozog je orgánom vedomia a myslenia i sídlom inteligencie. Zdôrazňoval diagnostickú hodnotu tepu a význam posudzovania moču. Pri liečení chorôb odporúčal využiť prírodné sily samotného organizmu, z liekov boli podľa neho najúčinnejšie tie, ktoré pôsobili protikladne (→ alopatia), napr. pri horúčke odporúčal studené obklady. Veľký význam pripisoval aj diéte. Pri liečení používal jednoduché výťažky z rastlín, ktoré sa nazývali galeniká (→ galenické prípravky). V období stredovekej medicíny bol najväčšou autoritou, jeho spisy, ktoré okrem empírie obsahujú aj veľa domnienok a špekulácií, sa stali základom vzdelávania a praxe lekárov predovšetkým v oblasti anatómie, fyziológie, farmakológie a patológie. Hlavné diela: O Hippokratových a Platónových názoroch (Peri tón kath’ Hippokratén kai Platóna dogmatón), O užívaní častí (Peri chreias morión), Najlepší lekár je aj filozofom (Hoti aristos iatros kai filosofos), Úvod do logiky (Eisagógé eis logikén). Písal komentáre k Platónovi a Aristotelovi, ako aj o etike a filologických otázkach.

galéra

galéra [tal., špan.], galeja — dlhá štíhla veslová vojnová loď s nízkym trupom používaná od staroveku (grécka a rímska galéra) do 18. stor. prevažne v oblasti Stredozemného mora. Bola poháňaná až 50 veslami, z ktorých každé ovládali 2 – 7 veslári (trestanci, otroci; odtiaľ galeje). Mala až 2 sťažne s latinskými plachtami, bežný výtlak 200 t pri dĺžke 40 – 50 m, šírke okolo 6 m a ponore 1,5 m, rýchlosť na dlhých plavbách 4,5 uzla (1 uzol = 1,852 km/h), krátkodobo až dvojnásobok.

Gali

Gali, lat. Galli, gr. Galloi — latinské označenie skupiny keltských kmeňov (→ Kelti, lat. Celtae, gr. Keltoi), ktoré v staroveku obývali územie Rimanmi nazývané Galia. V 7. stor. pred n. l. je ich prítomnosť doložená na území dnešného Francúzska, okolo 400 pred n. l. sa objavili na juh od Álp, vpadli do severnej Itálie, odkiaľ vytlačili Etruskov, asi 387/386 pred n. l. zaútočili na Rím. Kelti (Gali) boli postupne podmanení Rímskou ríšou a pod jej tlakom značne romanizovaní.

Galia

Galia, lat. Gallia — historické územie obývané prevažne kmeňmi Keltov, ktorých Rimania nazývali Gali (odtiaľ názov). Podľa polohy vzhľadom na Rímsku ríšu sa rozlišovala Predalpská Galia (Gallia Cisalpina), označovaná aj ako Predná Galia (Gallia Citerior), ktorá sa tiahla územím dnešného severného Talianska, a Zaalpská Galia (Gallia Transalpina) alebo Zadná Galia (Gallia Ulterior), ktorá zaberala územie medzi Pyrenejami, Stredozemným morom, Alpami, Rýnom a Atlantickým oceánom.

Predalpská Galia (aj Gallia Togata – odetá tógou, t. j. ovládnutá Rimanmi) bola podrobená Rímom 225 – 222 pred n. l. (po bitke pri meste Telamon, dnes Talamone). Medzi najbohatšie mestá patrili Patavium (dnes Padova), kde prekvital obchod s vlnenými látkami, a Augusta Taurinorum (dnes Turín). Dôležitý dopravný uzol tvorilo Mediolanum (dnes Miláno, založené 396 pred n. l., Rimanmi obsadené 222 pred n. l.). Pozdĺž toku rieky Pád sa Predalpská Galia delila na Predpádsku Galiu (Gallia Cispadana), medzi Apeninami a Pádom, Rimanmi podrobenú v 3. stor. pred n. l., od samotnej Itálie oddelenú riekou Rubikon, 42 pred n. l. definitívne začlenenú do Itálie, a na Zapádsku Galiu (Gallia Transpadana), podrobenú v 2. stor. pred n. l.

Zaalpská Galia bola častým cieľom rímskej expanzie; vojenské ťaženia 125 – 121 pred n. l. na území pri Stredozemnom mori (približne v oblasti dnešného Provensalska a Languedockej nížiny) viedli k založeniu provincie Narbonská Galia (Gallia Narbonensis, podľa hlavného mesta Narbo Martius, založeného 118 pred n. l., dnes Narbonne), nazývanej aj Provincia. Po Caesarových výbojoch 58 – 51 pred n. l. bola ďalšia časť územia, nazývaná podľa vzhľadu príslušníkov kmeňov Vlasatá Galia (Gallia Commata), pripojená k Rímu.

R. 16 – 13 pred n. l. počas vlády cisára Augusta bolo územie Zaalpskej Galie novo organizované. Od toho obdobia sa Galia delila na tri časti, tzv. Tres Galliae: Akvitánska Galia (Gallia Aquitana) medzi Pyrenejami a riekou Garumnou (dnes Garonne), s hlavným mestom Burdigala (dnes Bordeaux), Lugdunská Galia (Gallia Lugdunensis) tiahnuca sa stredom Galie až po rieku Sequana (dnes Seina), nazvaná podľa správneho strediska Lugdunum (dnes Lyon), nazývaná aj Keltská Galia (Gallia Celtica), a Belgická Galia (Gallia Belgica) medzi riekami Sequana, Rhenus (dnes Rýn), Arar (dnes Saône) a Rhodanus (dnes Rhôna), s hlavným mestom Durocortorum (dnes Reims).

Vo všetkých galských provinciách sa obyvateľstvo rýchlo romanizovalo, pôvodné keltské oppidá sa zmenili na rímske mestá s galsko-rímskou kultúrou. Počas krízy Rímskej ríše vytvoril uzurpátor Marcus Cassianus Latinius Postumus Galské cisárstvo. Zlé sociálne postavenie nižších vrstiev v Galii sa v 3. stor. prejavilo v povstaní bagaudov, ktorých potlačil Diokleciánov spoluvládca Maximián. Podobne ako ďalšie pohraničné oblasti Rímskej ríše bola i Galia v 3. stor. cieľom nájazdov germánskych kmeňov (Frankovia, Vizigóti, Anglovia, Sasi, Alamani, Vandali, Burgundi, Longobardi a i.), z ktorých mnohé sa tam usádzali koncom 4. a začiatkom 5. stor. ako rímski foederati. Na konci 4. stor. sa rímsky cisársky dvor presídlil do Augusty Treverorum (dnes Trier), 395/96 prešla galská správa z Trieru do Arles. V 5. stor. vznikla v severnej časti Galie Franská ríša, na juhu v Akvitánii Vizigótske kráľovstvo, na rieke Rhône Burgundská ríša. V centrálnej časti Galie ležalo (ako posledný zvyšok rímskej moci) Syagriovo kráľovstvo. R. 451 po víťazstve Hunov na Katalaunských poliach Rimania opustili obranné línie (Limes Romanus) v Porýní a zvyšok rímskej moci sa presunul na juh do Narbonskej Galie. Po dobytí Syagriovho kráľovstva (486) prestala Galia ako politicko-správny celok existovať a dostala sa pod zvrchovanosť Franskej ríše. Jedným z dôležitých prameňov poznatkov o Galii sú Caesarove Zápisky o vojne v Galii (Commentarii de bello Gallico, 58 – 52 pred n. l.).

Galské cisárstvo

Galské cisárstvo — štátny útvar vytvorený 259/260 uzurpátorom Marcom Cassianom Latiniom Postumom (259 – 268/269) počas krízy Rímskej ríše. Pôvodne zahŕňal iba Galiu, neskôr aj Hispániu a Britániu, za vlády cisára Galliena sa oddelil od Rímskej ríše, po jeho smrti sa Hispánia znova s ríšou spojila. Z Postumových nástupcov vynikol Victorinus (268/269 – 270), ktorý sa spojenectvom s palmýrskou kráľovnou Zénobiou pokúsil o väčšie oslabenie ríše. Cisár Tetricus (270 – 273) sa pridal k rímskemu cisárovi Aurelianovi, čím trvanie Galského cisárstva 273/274 ukončil.

galtónia

galtónia, Galtonia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asparágovité. Cibuľové rastliny, ktoré sa pestujú pre okrasné súkvetia. Patria sem napr. do 1,2 m vysoké druhy galtónia belostná (Galtonia candicans) s prízemnými sivozelenými listami a so strapcom krátkorúrkovitých bielych kvetov a Galtonia viridiflora s polovzpriamenými bazálnymi listami a klasom bledozelených lievikovitých kvetov. Nazvaný podľa F. Galtona.

galvanizácia

galvanizácia [vl. m.] —

1. → galvanické pokovovanie;

2. liečba jednosmerným elektrickým (galvanickým) prúdom, galvanoterapia.

gama

gama [gr.], Tripsacum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Patria sem napr. zo Severnej Ameriky pochádzajúci druh gama reznačkovitá (Tripsacum dactyloides, tráva gama) alebo z Guatemaly pochádzajúci druh Tripsacum laxum, ktorý sa rozšíril do všetkých tropických oblastí Južnej Ameriky. Vytvára mohutné, 2 – 3 m vysoké trsy; používa sa prevažne na siláž a ako zelené krmivo.

gamaglutamyltransferáza

gamaglutamyltransferáza [gr. + lat.] — enzým zo skupiny transferáz katalyzujúci prenos γ-glutamylovej skupiny z γ-glutamylpeptidov na iné peptidy, ʟ-aminokyseliny alebo vodu; kľúčový enzým pri transporte aminokyselín a peptidov. Vyskytuje sa najmä v bunkových membránach tkanív s vysokou sekrečnou alebo sorpčnou kapacitou (napr. pečeň, obličky, podžalúdková žľaza, epitelové bunky a črevá). Stanovenie aktivity gamaglutamyltransferázy v krvnom sére sa využíva pri diagnostike ochorení pečene, zvýšené hodnoty sa zisťujú aj u chronických alkoholikov.

Gambetta, Léon

Gambetta, Léon, 3. 4. 1838 Cahors – 31. 12. 1882 Ville-d’Avray (pri Paríži) — francúzsky politik a právnik. Preslávil sa ako advokát a obhajca republikánov, od 1869 poslanec a vodca republikánskej opozície v období Druhého cisárstva. Po porážke pri Sedane a kapitulácii (→ prusko-rakúska vojna) sa 4. 9. 1870 podieľal na vyhlásení republiky. V novovytvorenej vláde národnej obrany minister vnútra, neskôr aj minister vojny a financií. Na čele vládnej delegácie v Tours organizoval v provinciách bojové akcie na oslobodenie Prusmi obkľúčeného Paríža, z ktorého sa mu podarilo uniknúť v balóne. Po uzatvorení prímeria a obsadení hlavného mesta (28. 1. 1871) podal 6. februára demisiu. Po voľbách v marci 1871 sa stal znova poslancom Národného zhromaždenia, kde stál na čele republikánskej menšiny proti monarchistom. R. 1877 viedol rozsiahlu agitačnú kampaň, ktorá mala zmariť plány na klerikálno-monarchistický štátny prevrat prezidenta E. P. M. Mac-Mahona. Po úspechu republikánov vo voľbách sa stal v januári 1879 predsedom snemovne, kde mohol naplno rozvíjať politiku tzv. tajnej vlády, resp. diktatúru presvedčivého prehovárania. R. 1881 – 82 predseda vlády. Mal veľký vplyv na politickú líniu Tretej republiky, bol vášnivým bojovníkom za princípy národnej suverenity, v zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval na boj za znovuvrátenie Alsaska a Lotrinska.

Gamčík, Pavol

Gamčík, Pavol, 28. 5. 1925 Giraltovce, okres Svidník – 16. 1. 1995 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1951 – 90 pôsobil na Univerzite veterinárskeho lekárstva (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, zakladateľ a 1952 – 57 vedúci Kliniky pôrodníctva a gynekológie, 1957 – 86 vedúci Katedry pôrodníctva, gynekológie a umelej inseminácie; 1967 mimoriadny profesor, 1980 profesor, 1983 DrSc. Nestor modernej koncepcie reprodukcie zvierat. Zaoberal sa diagnostikou a liečbou porúch plodnosti hospodárskych prežúvavcov, reguláciou pohlavného cyklu oviec a kráv, rozšíril diagnostické metódy a overil nové liečebné postupy, ktoré boli zavedené do praxe. Autor a spoluautor 33 knižných publikácií, vysokoškolských učebníc, učebných textov, odborných publikácií a prekladov, napr. Sterilita hovädzieho dobytka (1960), Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat (1967), Choroby oviec (1972), Umelá inseminácia a andrológia hospodárskych zvierat (1976), Veterinárno-chovateľská kontrola reprodukcie úžitkových zvierat (1988), autor 230 pôvodných experimentálnych prác a odborných publikácií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Od 1967 člen European Society for Comparative Endocrinology, nositeľ viacerých ocenení.

gametangiogamia

gametangiogamia [gr.] — pohlavné rozmnožovanie nižších rastlín, pri ktorom kopulujú mnohojadrové samčie a samičie pohlavné orgány (gametangiá) bez vzniku samostatných pohlavných buniek (gamét).

gametocyt

gametocyt [gr.] — nezrelá pohlavná bunka (gaméta) všetkých pohlavne sa rozmnožujúcich organizmov, ktorá je však už pohlavne aj morfologicky diferencovaná. Z gametocytu sa vyvíjajú samčie a samičie gaméty. Pri niektorých jednobunkových organizmoch sa nazýva gamont; vzniká pri biologickom vývine plazmódií.

gamogónia

gamogónia [gr.], gamogenéza — spôsob rozmnožovania organizmov pomocou pohlavných buniek (gamét).

gamón

gamón [gr.] — látka vylučovaná pohlavnými bunkami (gamétami) niektorých papradí, rias, plesní a machov potrebná na usmernenie pohybu gamét, čím uľahčuje oplodnenie. Na rozdiel od feromónov ovplyvňujú gamóny len interakciu gamét, nie správanie celého organizmu.

Gampopa

Gampopa, 1079 – 1153 — tibetský buddhistický učenec, žiak Milaräpu, jeden zo zakladateľov školy Kagjüpa, autor buddhistických traktátov (napr. Klenotová ozdoba vyslobodenia).

ganglion

ganglion [gr.] —

1. uzlíky v nervoch (nervové uzliny), ktoré obsahujú telá nervových buniek. Pri bezstavovcoch (napr. pri mäkkýšoch) sú gangliá centrami nervovej činnosti v príslušnej časti tela (tzv. centralizované gangliové nervové sústavy), pri stavovcoch sa nachádzajú zvyčajne mimo centrálnej nervovej sústavy, u človeka v niektorých hlavových nervoch, vo všetkých zadných miechových koreňoch uložených v medzistavcových otvoroch a vo vegetatívnych nervoch (sympatikové gangliá sú uložené v blízkosti chrbtice, parasympatikové vo vnútorných orgánoch). Gangliá pôsobia ako prenosové (retranslačné) stanice, ktoré môžu triediť a rozdeľovať nervové impulzy podľa potreby;

2. cystický vretenovitý alebo guľovitý útvar v okolí šľachy alebo kĺbu vyplnený rôsolovitou látkou. Najčastejšie sa vyskytuje na chrbte zápästia a na priehlavku. Vzniká ako degeneratívny prejav po námahe alebo po úraze.

Liečba: napichnutie a vyprázdnenie ganglia alebo jeho chirurgické odstránenie; často recidivuje, nie je však nebezpečný.

ganoidné šupiny

ganoidné šupiny — rybie šupiny, tvrdé kosoštvorcové doštičky, ktorých spojením vzniká pancier s malými výrastkami. Vyskytujú sa napr. pri rodoch jeseter a vyza.

Gapon, Georgij Apollonovič

Gapon, Georgij Apollonovič, 17. 2. 1870 Beľaki, Poltavská oblasť – 10. 4. 1906 Ozerki, dnes časť Petrohradu — ruský pravoslávny kňaz a robotnícky vodca. V Petrohrade s podporou cárskej polície zakladal odborové organizácie postavené na kresťanských zásadách. Postupne sa s hnutím a s problémami jeho stúpencov čoraz väčšmi identifikoval a medzi ciele svojich odborov popri duchovných a kultúrnych aktivitách prijal aj politickú činnosť. Viedol pokojnú procesiu približne s 200-tis. účastníkmi, ktorá 9. 1. 1905 kráčala k Zimnému palácu v Petrohrade predostrieť cárovi Mikulášovi II. Alexandrovičovi petíciu so sťažnosťami obsahujúcu aj politické požiadavky liberálnych intelektuálov. Vojenské oddiely pred palácom začali do davu strieľať, pričom asi 200 ľudí zabili a približne 800 zranili. Dôsledkom masakry (→ Krvavá nedeľa) bolo vypuknutie revolúcie (→ Ruská revolúcia 1905 – 07). Gapon po januárových udalostiach ušiel do cudziny, neskôr sa pokúsil preniknúť do tajnej organizácie eserov, ktorými však bol odhalený a zabitý.

Garaj, Peter

Garaj, Peter, 27. 7. 1951 Skýcov, okres Zlaté Moravce — slovenský lesnícky a poľovnícky odborník. R. 1971 – 76 a od 1987 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD (od 1991 Technická univerzita) vo Zvolene, 1976 – 77 a 1985 – 86 v podniku Štátne lesy Topoľčianky; 1998 profesor. Expert medzinárodnej rady pre poľovníctvo a ochranu zveri (CIC), navrhovateľ metód na odhad veku a bodovej hodnoty jeleních trofejí a realizátor výskumu zameraného na regionálnu trofejovú kvalitu poľovnej zveri. Člen viacerých vedeckých a redakčných rád poľovníckych časopisov na Slovensku. Organizátor a garant viacerých vedeckých konferencií na tému Poľovnícky manažment a ochrana zveri. Autor a spoluautor viacerých učebníc, vysokoškolských skrípt a odborných prác, napr. Myslivost (1997 a 1999), Poľovníctvo (2010, 2011, 2015) a Biológia poľovnej zveri (2012).

Garašanin, Ilija

Garašanin, Ilija, vlastným menom Ilija Savić, 16. 1. 1812 Garaši (pri Kragujevci) – 16. 6. 1874 Belehrad — srbský politik. Pôvodne dôstojník, 1839 – 42 žil z politických príčin v emigrácii. Po nástupe kniežaťa Alexandra Karadjordjevića sa vrátil do vlasti, 1842 – 52 a 1857 – 58 minister vnútra. R. 1844 sformuloval politický program zjednotenia všetkých južných Slovanov pod hegemóniou Srbska (veľkosrbská idea). R. 1852 – 53 a 1862 – 67 ministerský predseda. Zmodernizoval štátnu správu, zreformoval zákonodarstvo a školstvo. R. 1867 donútil Turkov bez boja opustiť srbské pevnosti, jeho plány na oslobodenie všetkých južných Slovanov a vytvorenie balkánskeho zväzu však stroskotali.

gardénia

gardénia, Gardenia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď marenovité. Vždyzelené kry a stromy, plod bobuľa. Patrí sem okolo 100 tropických druhov, napr. z Číny pochádzajúca gardénia jazmínovitá (Gardenia jasminoides, Gardenia florida), 2 m vysoký mohutný ker s jednoduchými lesklými kožovitými vajcovitými listami a aromatickými bielymi alebo krémovými kvetmi, ktoré sa používajú na aromatizáciu čajov alebo sa z nich destiluje tzv. gardéniová silica používaná vo voňavkárstve; významná medonosná rastlina. Nazvaný podľa škótskeho prírodovedca Alexandra Gardena (*1730, †1792).

Garfield, James Abram

Garfield [-fild], James Abram, 19. 11. 1831 Cuyahoga County, Ohio – 19. 9. 1881 Elberon, dnes Long Branch, New Jersey — americký právnik a politik, 20. prezident USA. Počas občianskej vojny v USA sa stal generálmajorom. R. 1863 – 80 člen Kongresu za republikánov, 1880 zvíťazil v prezidentských voľbách, 1881 prezident. Zomrel na následky atentátu z 2. 7. 1881, ktorý naňho spáchal odmietnutý uchádzač o verejný úrad Charles Julius Guiteau (*1841, †1882).

Garibaldi, Giuseppe

Garibaldi, Giuseppe, 4. 7. 1807 Nice – 2. 6. 1882 Caprera — taliansky vojvodca a politik, bojovník za oslobodenie Talianska. Pochádzal z rodiny rybára, od skorej mladosti slúžil v námorníctve kráľovstva Sardínia-Piemont. R. 1833 sa zapojil do hnutia G. Mazziniho Mladé Taliansko, 1834 sa zúčastnil povstania v Janove, po ktorého potlačení musel ujsť do Francúzska (v neprítomnosti bol odsúdený na smrť). R. 1835 odišiel do Južnej Ameriky, kde sa zúčastnil občianskych vojen a získal skúsenosti vo vedení gerilovej vojny. V Brazílii sa zoznámil so svojou manželkou Anitou Ribeirovou da Silva (*1819, †1849), s ktorou mal tri deti, synovia Menotti (*1840, †1903) a Ricciotti (*1847, †1924) sa stali jeho neskoršími spolubojovníkmi. Po vypuknutí revolúcie 1848 sa vrátil do Talianska, kde v službách Milána organizoval dobrovoľnícky zbor proti Rakúsku. Po vyhlásení Rímskej republiky vo februári 1849 sa podieľal na jej obrane pred intervenčnými silami Francúzov. Po páde republiky sa so svojimi oddielmi stiahol do Toskánska, po niekoľkých bojových akciách bol však sardínskou vládou donútený dobrovoľníkov rozpustiť a 1850 sa vysťahovať opäť do Ameriky. V máji 1854 sa vrátil do Piemontu, kúpil si polovicu ostrovčeka Caprera a istý čas sa venoval farmárčeniu. V tom období začalo znova ožívať talianske národnooslobodzovacie hnutie, ktoré malo za cieľ zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie, a Garibaldi sa opäť zapojil do politiky. R. 1859 sa v hodnosti generála postavil na čelo dobrovoľníckeho zboru Cacciatori delle Alpi (Alpskí poľovníci), s ktorým úspešne bojoval proti Rakúsku ako spojenec Francúzska. V priebehu bojov bolo postupne oslobodzované severotalianske územie, po uzatvorení separátneho francúzsko-rakúskeho prímeria (11. 7. 1859) však roztrpčený Garibaldi opustil armádu. Po vypuknutí povstania na juhu Talianska (1860) bol ministrom C. B. Cavourom poverený vedením expedície na Sicíliu (→ výprava Tisíc). So svojimi dobrovoľníkmi v červených košeliach porazil bourbonovské vojsko, dobyl Palermo a v mene Viktora Emanuela II. vyhlásil zvrhnutie vlády Bourbonovcov (→ Risorgimento). Po dobytí juhu Talianska vtiahol po boku kráľa Viktora Emanuela II. do Neapola, vzápätí sa však vzdal všetkých pôct, vyznamenaní a funkcií a vrátil sa na Capreru. R. 1862 začal organizovať boj proti Pápežskému štátu, podarilo sa mu získať asi 4-tis. dobrovoľníkov, s ktorými viedol pochod na Rím. V auguste 1862 bol však zastavený jednotkami vládneho vojska v bitke pri Aspromonte, počas ktorej utrpel ťažké zranenie. R. 1866 po vypuknutí novej vojny s Rakúskom vstúpil opäť do služieb kráľa, ktorý ho vymenoval za veliteľa zboru dobrovoľníkov operujúcich v Tirolsku, jeho akcie však neboli úspešné. R. 1867 sa pokúsil uskutočniť plán na dobytie Ríma, 3. septembra bol však francúzskymi oddielmi pri Mentane porazený. Počas prusko-francúzskej vojny 1870 – 71 odišiel do Francúzska bojovať za francúzsku republiku a nakrátko sa stal členom Národného zhromaždenia. Po vojne sa vrátil do vlasti a 1874 sa stal poslancom parlamentu zjednoteného Talianska za Rím. Garibaldi bol popri Cavourovi, Mazzinim a Viktorovi Emanuelovi II. hlavnou postavou Risorgimenta a mal zásadný podiel na zjednotení Talianska. Preslávil sa statočnosťou, čestnosťou a nadšením pre ideály, ktoré z neho urobili talianskeho národného hrdinu.

garnátovité

garnátovité [hol. > nem.], Crangonidae — čeľaď z podkmeňa kôrovce, trieda rakovce (Malacostraca), rad desaťnožce (Desapoda). Menšie morské, v plávaní obratné živočíchy s ohybným pancierom, na bokoch so stlačeným telom a s veľkými tykadlovými šupinami. Hospodársky významná čeľaď bohatá na mnohé veľmi pekne sfarbené alebo sčasti sklovito priehľadné druhy.

Garrison, William Lloyd

Garrison [ge-], William Lloyd, 10. 12. 1805 Newburyport, Massachusetts – 24. 5. 1879 New York — americký novinár a publicista, bojovník proti otroctvu. R. 1831 – 65 vydával v Bostone noviny The Liberator, v ktorých viedol kampaň za zrušenie otroctva v zmysle abolicionizmu. R. 1831 spoluzakladateľ Novoanglickej protiotrokárskej spoločnosti a 1835 Americkej protiotrokárskej spoločnosti. Obhajoval stanovisko, že severné štáty by mali radšej odísť z Únie, ako by mali niesť spoluvinu za zachovanie otroctva. Počas občianskej vojny v USA podporoval vojnové úsilie Únie len vlažne. Jeho protiotrokársky fanatizmus sa spájal s prezieravým postojom k Afroameričanom a po ratifikácii Trinásteho dodatku Ústavy 1865 zastavil vydávanie svojich novín.