Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 25 z celkového počtu 25 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Frička

Frička — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji pri hraniciach s Poľskom v severozápadnej časti Nízkych Beskýd v doline potoka Kamenec, 514 m n. m.; 337 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1618 ako Fricska (súčasť panstva Makovica), 1773 Fricska, Friczka, 1786 Fricschka, 1808 Fricske, Fryčka, 1863 – 1902 Fricska, 1907 – 13 Felsőfricske, 1920 Frička.

Stavebné pamiatky: drevený trojpriestorový gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (18. stor., zariadenie z 18. – 19. stor.) s drevenou ohradou, zrubové domy (prelom 19. – 20. stor.) charakteristické pre ľudovú staviteľskú tradíciu, pravoslávny Chrám sv. Michala archanjela (1995).

V katastri Fričky sa nachádzajú tri minerálne pramene.

Frideczky, Akúcius

Frideczky [-dec-], Akúcius, 30. 11. 1900 Bratislava – 21. 2. 1974 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník, predstaviteľ klasickej agrotechniky. R. 1925 – 39 správca cirkevných majetkov v Chrasti, Dubníku-Mikuláši, Náne, Hliníku, 1939 – 45 hospodársky úradník Malodolinskej hospodárskej komory v Komárne, neskôr cirkevného veľkostatku v Hliníku, hospodárstva v Horných Salibách a Šuranoch, od 1952 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1953 – 72 vedúci Katedry všeobecného poľnohospodárstva; 1965 profesor, 1970 DrSc. Zaoberal sa zúrodňovaním pieskov, prehlbovaním ornice, novým spôsobom podmietky i využívaním biologickej kontroly pri agrotechnike ozimnej pšenice. Autor a spoluautor diel Obrábanie pôdy (1963), Základy agrotechniky 1 – 2 (1961 – 62), Základná agrotechnika (1969), okolo 40 vedeckých prác, autor 320 odborných a popularizačných článkov. Člen Slovenskej poľnohospodárskej akadémie, čestný člen Slovenskej spoločnosti pre vedy poľnohospodárske, lesnícke, veterinárske a potravinárske.

Fridrichovský, Ján

Fridrichovský, Ján, 4. 3. 1896 Senec – 5. 10. 1978 Bratislava — slovenský lekár, stomatológ. Od 1922 pôsobil na chirurgickej klinike, od 1923 na zubnej klinike Lekárskej fakulty UK, 1939 – 45 prednosta Ústavu a Kliniky zubného lekárstva, 1942 – 44 dekan Lekárskej fakulty UK, 1945 súkromný lekár, od 1946 zubný lekár Mestského ústavu národného zdravia v Bratislave; 1934 mimoriadny profesor, 1939 univerzitný profesor. V teórii i v klinickej praxi sa venoval najmä čeľustnej chirurgii, replantácii zubov a profylaxii zubného kazu u detskej populácie. Autor a spoluautor významných odborných a vedeckých časopiseckých i knižných publikácií, napr. Odontogénne hnisanie (1928).

Fried, Karol

Fried [fríd], Karol, 16. 6. 1922 Hôrka nad Váhom, okres Nové Mesto nad Váhom – 21. 2. 1998 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1946 – 50 pôsobil na Vysokej škole veterinárnej v Brne, 1950 – 90 na Veterinárskej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej, resp. Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1951 – 86 vedúci Katedry klinickej diagnostiky a vnútorných chorôb (dnes Katedra vnútorných chorôb jednokopytníkov, malých zvierat a vtákov), súčasne 1950 – 51 vedúci Ústavu fyziológie domácich zvierat, 1951 – 86 I. internej kliniky, 1952 – 59 prorektor Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita); 1963 profesor. Zaoberal sa diagnostikou a terapiou vnútorných chorôb nepárnokopytníkov, mäsožravcov, kožušinových zvierat a hydiny. Významný historiograf v oblasti veterinárnej medicíny. Autor a spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc, učebných textov a odborných diel, napr. Vnútorné choroby nepárnokopytníkov, mäsožravcov a kožušinových zvierat, Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat (1967), Vademecum veterinárneho lekára (1969), Klinická propedeutika a diagnostika chorôb hospodárskych zvierat (1974), autor 150 veterinárno-historických článkov a a 6 knižných diel z historiografie. Od 1969 predseda veterinárskeho odboru Slovenskej poľnohospodárskej akadémie, člen redakčných rád rôznych odborných časopisov, nositeľ mnohých ocenení.

Friedreichova choroba

Friedreichova choroba [frídraj-] — dedičné degeneratívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy zapríčinené poruchou metabolizmu železa v mitochondriách. Postihuje dlhé nervové dráhy miechy, predovšetkým jej zadné povrazce. Ochorenie sa zvyčajne začína v detskom alebo v adolescentnom veku, progreduje pomaly. Prejavuje sa spočiatku neistou chôdzou s častými pádmi, deformáciou chodidla (vyvíja sa charakteristická deformita, tzv. Friedreichova noha – v členku je vystretá, zvyšuje sa klenba chodidla, prsty sú kladivkovito ohnuté), neskôr nekoordinovanosťou pohybu končatín, deformáciami chrbtice a hrudníka. Okrem neurologických príznakov sa môže klinicky prejaviť aj poškodením myokradu (→ kardiomyopatia) a cukrovkou. Výrazne sa zhoršuje hĺbková citlivosť svalov, šliach a kĺbov. Účinná liečba zatiaľ nie je známa. Nazvaná podľa nemeckého internistu Nikolausa Friedreicha (*1825, †1882).

Fries, Elias

Fries [frís], Elias (Magnus), 15. 8. 1794 Femsjö – 8. 2. 1878 Uppsala — švédsky botanik, zakladateľ vedeckej mykológie. Profesor a riaditeľ botanickej záhrady a múzea na univerzite v Uppsale, člen Švédskej akadémie vied. Zaoberal sa najmä hubami, ako prvý vytvoril ich systematickú klasifikáciu. Hlavné dielo: Systém húb I, II, III (Systema mycologicum, I, II, III, 1821 – 32).

frikatívy

frikatívy [lat] — úžinové spoluhlásky.

Frivaldský, Ján

Frivaldský, Ján, aj Friedvalszky, 13. 12. 1730 Zvolen – 3. 5. 1784 asi Spišská Kapitula (dnes súčasť Spišského Podhradia), okres Levoča — uhorský prírodovedec, historik a cirkevný hodnostár. R. 1746 vstúpil do jezuitskej rehole, 1753 – 55 študoval prírodné vedy vo Viedni, 1757 – 61 teológiu v Trnave a vo Viedni. Pôsobil ako učiteľ matematiky na viacerých miestach, po rozpustení rehole 1773 titulárny opát, 1776 spišský kanonik, 1777 oravský, 1780 liptovský a 1783 katedrálny archidiakon, príslušník liptovskej súdnej tabuly. Zaoberal sa najmä botanikou a mineralógiou, s finančnou podporou Márie Terézie robil prírodovedný prieskum Sedmohradska. Hlavné dielo: Rozprava o povahe železa a železnorudných baní v Uhorsku a Sedmohradsku (Dissertatio de natura ferri et ferraris Hungariae, ac Transilvaniae, 1766).

frivolný

frivolný [fr.] — neviazaný, necudný, samopašný.

Frixos a Hellé

Frixos a Hellé — v gréckej mytológii deti orchomenského kráľa Athamanta (gr. Athamas) a bohyne oblakov Nefelé. Macocha Inó ich nenávidela a chcela ich zahubiť. Preto usušila zrno pripravené na zasiatie, takže nevzišlo a v krajine nastal hlad. Poslovia podplatení Inó priniesli z delfskej veštiarne Athamantovi správu o nevyhnutnosti obetovať Frixa kvôli uzmiereniu bohov. Nefelé však poslala deťom barana so zlatým rúnom, aby na ňom utiekli do Kolchidy. Hellé počas cesty spadla a utopila sa v prielive, ktorý sa od tých čias nazýval Helléspontos (dnes Dardanely; v starogréckom chápaní Hellés pontos = Hellino more). Frixos bol v Kolchide prijatý kráľom Aiétom (gr. Aiétés), ktorého dcéru Chalkiopé si vzal za manželku. Barana obetoval Areovi, zlaté rúno venoval Aiétovi (táto udalosť tvorí začiatok cyklu mýtov o argonautoch).

Útek Frixa a Hellé sa stal námetom asi 20 vázových malieb zo 6. – 5. stor. pred n. l., ako aj mozaiky (Frixos na baranovi) a nástennej maľby (Frixos a Hellé) podľa helenistického originálu (obidve z Pompejí, asi 70 n. l.).

frízia

frízia, Freesia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď kosatcovité. Hľuznaté trvalky pochádzajúce z južnej Afriky. Majú úzkomečovité až čiarkovitokopijovité listy v prízemných ružiciach a lievikovité rôznofarebné voňavé kvety usporiadané v hustých strapcoch, plod tobolka. Patrí sem okolo 16 druhov, z ktorých bolo vyšľachtených okolo 300 kultivarov vhodných na rez, napr. do 40 cm vysoká frízia ohnutá (Freesia refracta) s krémovými kvetmi, do 40 cm vysoká Freesia alba s bielymi kvetmi, do 30 cm vysoká Freesia laxa (synonymum Anomatheca laxa) s červenými, bledomodrými alebo bielymi kvetmi a do 50 cm vysoká Freesia corymbosa (synonymum Freesia armstrongii) s krémovobielymi alebo žltými kvetmi.

frndžanie

frndžaniepoľov. zvuky vznikajúce pohybom krídel za letu vtákov.

Frobisher, Martin

Frobisher [-šer], Martin, sir, okolo 1535 Normanton, New Yorkshire – 22. 11. 1594 Plymouth — anglický moreplavec. V období 1576 – 78 podnikol tri výpravy s cieľom nájsť severozápadnú námornú cestu. Doplával k pobrežiu Grónska, ktoré po plavbách Normanov upadlo do zabudnutia, pokračoval na severozápad a dosiahol južné pobrežie Baffinovho ostrova, ktorého hlboký záliv mylne považoval za prieliv (za súčasť severozápadnej námornej cesty) a nazval ho Meta incognita (Neznámy cieľ), neskôr bol prieliv premenovaný na počesť svojho objaviteľa na Frobisherov záliv. V rokoch 1585 – 86 bol účastníkom expedície F. Draka do Západnej Indie, viackrát sa zúčastnil v bojoch proti španielskej Armade. Podľahol zraneniam, ktoré utrpel v námornej bitke so Španielmi pri Breste.

Frobisherov záliv

Frobisherov záliv [-še-], angl. Frobisher Bay, eskimácky Iqaluit — záliv Labradorského mora (Atlantický oceán) prenikajúci hlboko do vnútrozemia Baffinovho ostrova (Kanada); dĺžka 240 km, šírka 32 – 64 km, hĺbka do 120 m. Na pobreží Frobisherovho zálivu leží Iqaluit, administratívne stredisko samosprávneho územia Nunavut. Nazvaný podľa M. Frobishera, ktorý ho 1576 objavil a mylne považoval za prieliv, ako záliv identifikovaný až 1860.

fruktifikácia

fruktifikácia [lat.] — vytváranie akýchkoľvek, najmä dobre viditeľných štruktúr na rastline alebo na hube, ktoré nesú semená alebo výtrusy, napr. vytváranie plodníc bazídiovýtrusných húb a plodov cievnatých rastlín.

fruktivor

fruktivor [lat.] — jedinec živiaci sa rôznymi plodmi rastlín (ovocím), napr. rôzne druhy hmyzu a veverice.

frustula

frustula [lat.] — schránka rozsievok zložená z dvoch častí, z ktorých väčšia prekrýva menšiu ako veko škatuľku. Pektínová vrstva bunkovej steny frustuly je inkrustovaná hydratovaným amorfným oxidom kremičitým.

ftizeológia

ftizeológia [gr.] — lekársky odbor zaoberajúci sa prevenciou, diagnostikou a liečbou tuberkulózy.

fujavica

fujavica, chumelica, metelica — ľudový názov silného studeného vetra v zimnom období spravidla sprevádzaného hustým snežením alebo zvíreným snehom.

fukoxantín

fukoxantín [lat. + gr.] — hnedé alebo tmavočervené karotenoidové farbivo, ktoré sa nachádza v bunkách rozsievok, hnedých rias a žltohnedých rias.

fuksia

fuksia, Fuchsia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď pupalkovité. Opadavé alebo vždyzelené kry a stromy rastúce najmä v Strednej a Južnej Amerike a na Novom Zélande. Majú vajcovité listy a rúrkovité kvety (vyrastajúce v pazuchách horných listov na previsnutých stopkách) s valcovitým kalichom, štyrmi kališnými, prevažne šarlátovočervenými lístkami a na obvode so štyrmi kratšími, prevažne modrofialovými korunnými plátkami, z ktorých vyčnieva osem dlhých tyčiniek a nitkovitých čneliek zakončených paličkatou bliznou, plod bobuľa. Známych je okolo 80 druhov či kultivarov pestovaných v záhradách alebo ako izbové rastliny, napr. vždyzelený strom fuksia stromčekovitá (Fuchsia arborescens), opadavé kry Fuchsia boliviana, fuksia zúbkatolistá (Fuchsia denticulata) a fuksia čilská (Fuchsia magellanica), plazivé kry Fuchsia White Spider a Fuchsia Rough Silk, Fuchsia coccinea, fuksia hybridná (Fuchsia x hybrida). Nazvaná podľa nemeckého lekára a botanika L. Fuchsa.

Fulda

Fulda — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Hesensko medzi pohoriami Vogelsberg a Rhön na rieke Fulda severovýchodne od Frankfurtu nad Mohanom, súčasť metropolitnej oblasti Rýn-Mohan; 69-tis. obyvateľov (2020). Politické a kultúrne stredisko východného Hesenska. Z priemyselných odvetví sú zastúpené najmä textilný, gumársky, chemický, kovoobrábací, strojársky a elektrotechnický priemysel. Mesto je dopravnou križovatkou s významným železničným uzlom na vysokorýchlostnej železničnej trati Hannover – Würzburg (prestupný bod medzi miestnou a diaľkovou železničnou dopravou). Prechádza ním federálna cesta B27 spájajúca mesto Blankenburg (Sasko-Anhaltsko) s obcou Lottstetten (Bádensko-Württembersko) pri hranici so Švajčiarskom, má napojenia na diaľnicu A7 (najdlhšia diaľnica v Európe vedúca zo severu krajiny na juh) a diaľnicu A66 (vedúca z východu Hesenska na západ). V meste sa nachádza viacero vysokých škôl, múzeí a galérií. Je tiež sídlom katolíckeho biskupstva, katolíckej Biskupskej konferencie a Nemeckého evanjelického cirkevného snemu.

Na základe pôvodného germánsko-keltského osídlenia vznikol okolo roku 500 franský dvorec, ktorý bolo okolo roku 700 zničený. V roku 744 tam sv. Sturmius (aj sv. Sturmi alebo Sturm, *okolo 705, †779) na podnet sv. Bonifáca – apoštola Germánov založil benediktínsky kláštor. Keďže tam bol v roku 754 sv. Bonifác pochovaný, kláštorný kostol sa stal významným pútnickým miestom. Mesto Fulda sa vyvinulo v 8. stor. z osídlenia pri kláštore. Trhové, mincové a colné právo dostalo v roku 1019 a mestom sa stalo v roku 1114.

Kláštor postupne získal významné kráľovské a pápežské privilégiá, v roku 751 bol bezprostredne podriadený pápežovi, v roku 765 sa stal ríšskym opátstvom a v roku 774 získal od Karola Veľkého imunitu. Opáti kláštora boli od roku 968 prímasmi benediktínskych opátov Germánie a Galie a od roku 1220 ríšskymi kniežatami, v roku 1752 sa kláštorný kostol stal katedrálou (→ význam 1). Kláštor bol od svojho založenia jedným z najdôležitejších cirkevných a kultúrnych centier. V rokoch 822 – 842 bol opátom kláštora Hraban z Fuldy, ktorý z neho utvoril významné stredisko vzdelanosti. Miestna kláštorná škola bola jednou z najvýznamnejších vo vtedajšej Európe. Vznikli tam tzv. Fuldské anály. V 10. stor. tu boli aj významné iluminátorské dielne. Po roku 1571 sa Fulda stala centrom protireformácie. V roku 1734 bola tamojšia kláštorná škola pretvorená na univerzitu, ktorá pretrvala do roku 1805. Kláštor bol zrušený v roku 1803.

Pôvodný (prvý) kláštorný kostol bol postavený v polovici 8. stor. a zasvätený Kristovi Spasiteľovi a Panne Márii, nazýval sa aj Sturmiov kostol (nezachoval sa). Okolo roku 790 sa začala jeho monumentálna prestavba na karolovskú dvojchórovú trojloďovú baziliku s výrazne rozšíreným západným transeptom. Kostol nazývaný Ratgarova bazilika (podľa Ratgara, ktorý tam 802 – 17 bol opátom) bol posvätený v roku 819 a patril k najvýznamnejším príkladom karolovského umenia. Pod oboma chórmi sa nachádzali krypty, v západnom transepte bol hrob sv. Bonifáca. Kostol, ktorý vychádzal z rímskych prototypov (starý Chrám sv. Petra), patril niekoľko storočí k najväčším kostolom severne od Álp a bol vzorom pre viaceré významné stavby (napr. pre kostol Sankt Michael v Hildesheime). Pôvodné budovy kláštora boli postavené západne od kostola, v 10. stor. bol pred východný chór pristavaný rajský dvor.

Kostol aj kláštor boli počas stredoveku viackrát upravované, ale v podstate sa vo svojej stredovekej podobe (známe sú ich veduty zo 16. – 17. stor.) zachovali až do začiatku 18. stor., keď boli stredoveké stavby deštruované a začala sa monumentálna baroková prestavba celého areálu. Nový barokový kostol, od 1752 Katedrálu (dóm) Krista Spasiteľa a sv. Bonifáca (nemecky Dom Sankt Salvator und Bonifatius), navrhol a 1704 – 12 postavil Johann Dientzenhofer. Je to trojloďová bazilika s kupolou v hlavnej lodi a s dvojvežovým východným (hlavným) priečelím. V barokovom slohu boli v západnej časti v 18. stor. nanovopostavené aj budovy kláštora (dnes biskupský kňazský seminár). V budove dekanátu sa nachádza múzeum. Z pôvodného komplexu sa zachovala pohrebná kaplnka Michaelskirche, ktorá je jedným z najstarších zachovaných kostolov v Nemecku (posvätená 822). Pôvodne to bola rotunda postavená podľa vzoru rotundy Anastasis (zmŕtvychvstania) v Chráme Božieho hrobu v Jeruzaleme, v stredoveku bola prestavaná v románskom slohu.

Vo Fulde sa nachádza viacero ďalších kostolov a kláštorov, napr. barokový mestský kostol Sankt Blasius (1771 – 85), ktorý bol pôvodne románsky a založený začiatkom 12. stor. Na území mesta sa nachádzajú aj štyri kláštory symbolizujúce štyri konce kríža: františkánsky Frauenberg (založený 809), benediktínsky Petersberg (posvätený 836), Johannesberg (811) a Andreasberg (nazývaný aj Neunenberg, založený 1023), v ktorého kláštornom kostole Sankt Andreas sa zachovala krypta s nástennými maľbami z 11. stor.

K najvýznamnejším profánnym stavbám patrí barokový kniežací palác (nazývaný aj mestský palác, 1706 – 14), postavený J. Dientzenhoferom na mieste staršieho paláca zo 14. stor. a neskôr (v 19. stor.) klasicisticky upravený. Palác bol rezidenciou opátov ako ríšskych kniežat a je jedným z najvýznamnejších diel nemeckého baroka. V jeho komplexe sa nachádza aj oranžéria (1722 – 30), vybudovaná podľa plánov M. Welscha. Ďalšie významné profánne stavby sú napr. barokové budovy univerzity z 18. stor., viacero barokových mestských palácov a zvyšky mestských hradieb.