Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 18 z celkového počtu 18 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

formácia

formácia [lat.] — útvar;

1. biol. → rastlinná formácia;

2. ekon. → spoločensko-ekonomická formácia;

3. geol. nejednotne a v súčasnosti už menej používaný termín: a) stratigrafická jednotka zodpovedajúca geologickému útvaru, prípadne nižšej jednotke (napr. kriedová formácia); b) skupina geologických útvarov, ktoré spolu súvisia na báze určitého kritéria (napr. flyšová, jazerná alebo magmatická formácia); c) litostratigrafická jednotka mapovaná v teréne a používaná v lokálnej klasifikácii (napr. jastrabská formácia v Kremnických vrchoch); d) v paleontológii a ekológii skupina organizmov existujúcich spolu, s podobným spôsobom života a geografickými podmienkami;

4. voj. zovretý útvar vojenských osôb alebo vojenskej techniky.

fortes fortuna adiuvat

fortes fortuna adiuvat [-tés -tú- -ju-; lat.] — statočným šťastie pomáha. Myšlienka uvedená Terentiom (Formio, 203. verš), vyslovená Plíniom St. počas zachraňovania blízkych pri výbuchu Vezuvu (zaznamenaná Plíniom Ml. v liste Tacitovi, 6. kniha, 16. kapitola, 11. časť). Obdoba slovenského: Odvážnym šťastie praje, ako aj Vergíliovho citátu audaces (audentes) fortuna iuvat.

fortiter in re, suaviter in modo

fortiter in re, suaviter in modo [ré svá- -dó; lat.] — rázne vo veci, vľúdne v spôsobe, t. j. tvrdosť pri dosahovaní cieľa a miernosť v spôsobe jeho dosiahnutia. Požiadavka generála jezuitského rádu C. Acquavivu vyjadrená v spise Návody na liečenie chorôb duše (Industriae ad curandos animae morbos).

forverka

forverka — nosivé plemeno kúr vyšľachtené v Nemecku. Chová sa v jednom farebnom ráze, základná farba je tmavožltá, perie na krku, perie závesov, kormidlové perá a kosiere sú čierne. Kohút má dlhšie beháky ako sliepka a stredne veľký hrebeň so 4 – 6 zubmi. Hmotnosť kohúta 2,5 – 3 kg, sliepky 2 – 2,5 kg. Znáša okolo 170 vajec ročne.

fosa

fosa [malgašsky], Crytoprocta — rod z triedy cicavce (Mammalia), čeľaď falanukovité. Patrí sem napr. najväčšia madagaskarská šelma, druh fosa dlhochvostá (Crytoprocta ferox) s 1,6 m dlhým (vrátane chvosta) štíhlym červenkastohnedým telom, hmotnosť 9,5 – 20 kg; vďaka tenkému dlhému chvostu sa veľmi obratne pohybuje po stromoch. Aktívna v noci, živí sa najmä lemurmi a menšími cicavcami, menej vtákmi a plazmi.

fosfatázy

fosfatázy [gr.], ortofosfátmonoesterfosfohydrolázy — enzýmy katalyzujúce hydrolytické rozštiepenie fosfátových esterov. Sú značne rozšírené v živých organizmoch. Podľa oblasti pH, v ktorej sú najúčinnejšie (optimum pH), sa rozoznávajú kyslé a alkalické fosfatázy.

Alkalické fosfatázy (pH 9 – 10) sú hydrolytické enzýmy, ktoré katalyzujú hydrolýzu fosfátových esterov a ich transport cez bunkovú membránu. Vyskytujú sa v kostiach, pečeni, žlčových kanálikoch, tenkom čreve, obličkách, lymfatickom tkanive a takmer vo všetkých telových bunkách, ktoré sa rýchlo delia alebo sú inak metabolicky aktívne. Aktivitu alkalických fosfatáz v krvnom sére podmieňuje črevný, placentárny a tkanivovo nešpecifický (kostný, pečeňový, obličkový) izoenzým. Zvýšené hodnoty sa vyskytujú pri ochoreniach kostí, pri poruchách sekrécie a transportu žlče, obštrukcii žlčových ciest a nádorových ochoreniach (pri niektorých nádorových ochoreniach sa v krvnom sére zisťuje prítomnosť atypických izoenzýmov alkalických fosfatáz, napr. Reganov izoenzým). Fyziologicky sa aktivita alkalických fosfatáz zvyšuje v gravidite a u detí (normálny rast kostí).

Kyslé fosfatázy (pH 4,8 – 5,1) sú hydrolytické enzýmy, ktoré katalyzujú hydrolýzu fosfátových esterov. Sú dôležité pri absorpcii a metabolizme glycidov, nukleotidov a fosfolipidov i pri kalcifikácii kostí. Podieľajú sa aj na odbúravaní látok vlastných bunkám, ako aj látok, ktoré vnikli do bunky zvonka. Vyskytujú sa v prostate, pečeni, kostiach (kostná dreň), erytrocytoch, trombocytoch, slezine, obličkách a retikuloendotelovom systéme. Aktivita kyslých fosfatáz v krvnom sére je podmienená aktivitou enzýmov pochádzajúcich z prostaty, pečene, kostí, erytrocytov a trombocytov. Stanovenie aktivity kyslých fosfatáz slúži ako pomocný parameter pri diagnostike zhubných nádorov prostaty (karcinóm prostaty) a kostí i nádorov metastázujúcich do kostí (napr. osteolytické kostné nádory a osteolytické metastázy). Objavené boli aj vysokošpecifické fosfatázy, napr. 5´-nukleotidáza z hadieho jedu a 3´-nukleotidáza z raže, ktoré katalyzujú hydrolýzu 5´-, resp. 3´-nukleotidov na ich nukleozidy.

Niekedy sa na označenie fosfatáz používajú názvy acidofosfatázy (kyslé fosfatázy) a alkalifosfatázy (alkalické fosfatázy).

fosforečné hnojivá

fosforečné hnojivá — hnojivá poskytujúce poľnohospodárskym plodinám biogénny prvok fosfor. Obsah fosforu v hnojive sa vyjadruje prepočtom na obsah oxidu fosforečného P2O5 (v %). Základnou surovinou na výrobu fosforečných hnojív sú prírodné fosforečnany (apatity a fosfority; obsahujú jeden alebo viac fosfátových minerálov v dostatočnej čistote a množstve, ktoré možno využiť na výrobu fosforu a jeho zlúčenín). Chemicky sa fosforečnany spracúvajú troma spôsobmi: 1. elektrotermickou výrobou elementárneho fosforu a jeho ďalším spracovaním na kyselinu fosforečnú a jej zlúčeniny; 2. rozkladom minerálnymi kyselinami; 3. termicky.

Prvým priemyselne vyrábaným fosforečným hnojivom bol superfosfát obsahujúci fosforečnú zložku vo forme dihydrogenfosforečnanu vápenatého Ca(H2PO4)2 · H2O, ktorý je rozpustný vo vode. Podľa spôsobu technológie rozkladu fosforečnanov minerálnymi kyselinami sa rozlišujú tri druhy superfosfátov: jednoduchý (s obsahom 16 – 19 % P2O5), obohatený (25 – 32 % P2O5) a trojitý (40 – 48 % P2O5). Superfosfáty majú veľký podiel vodorozpustnej formy, preto sú obľúbeným fosforečným hnojivom s vyhovujúcou agrochemickou účinnosťou. Neutralizáciou kyseliny fosforečnej amoniakom sa pripravujú dusíkato-fosforečné hnojivá, napr. diamóniumfosfát a amofos, ktoré sa využívajú na priame hnojenie a na výrobu komplexných NPK hnojív. V súčasnosti sa v poľnohospodárstve výrazne uprednostňujú koncentrované granulované superfosfáty (obohatený a trojitý), pričom časť ich výroby sa používa ako fosforečná zložka na prípravu dvojzložkových a trojzložkových hnojív (→ granulované viaczložkové hnojivá).

Superfosfáty sú fyziologicky kyslé až slabo kyslé hnojivá. Používajú sa na základné hnojenie do zásoby; nie sú vhodné na kyslé a odvápnené pôdy. Tradičným fosforečným hnojivom je Thomasova múčka.

fosílny

fosílny [lat.] — skamenelý; predveký; opak: recentný. Fosílny organizmus – organizmus známy zo skamenelých zvyškov alebo odtlačkov pochádzajúcich z minulých geologických dôb. Prenesene aj ancestrálny (z francúzskeho ancestral – zdedený po predkoch).

fošňa

fošňa — doskové rezivo z ihličnatého alebo z listnatého dreva s hrúbkou 38 – 100 mm a šírkou 100 – 300 mm (ihličnaté drevo) alebo s hrúbkou 40 – 100 mm a šírkou 8 – 300 mm (listnaté drevo).

Fothergilla

Fothergilla [-ter-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hamamelovité. Opadavé kry s voňavými kvetmi s hustým zväzkom tyčiniek. Patria sem napr. okolo 1 m vysoký druh Fothergilla gardenii s oválnymi tmavomodrozelenými, na jeseň žiarivočervenými listami a bielymi kvetmi a druh Fothergilla major (synonymum Fothergilla monticola) s lesklými tmavozelenými, na rube modrastobielymi, na jeseň žltými, oranžovými alebo červenými listami.

fotoperiodizmus

fotoperiodizmus [gr.] — schopnosť živých organizmov reagovať na prirodzené striedanie dňa a noci (svetla a tmy) i na rôznu dĺžku trvania dňa a noci. Zahŕňa aj reakcie na sezónne zmeny klímy. Doba, počas ktorej sú organizmy vystavené pôsobeniu svetla v priebehu 24 hodín, sa nazýva fotoperióda. Pri rastlinách má fotoperiodizmus rozhodujúci význam pri regulácii mnohých rastových a vývinových procesov (kvitnutie, dĺžka internódií, padanie listov, tvorba hľúz, zrenie a i.). Rastliny sú schopné rozoznať dĺžku dňa a noci a v dôsledku toho reagovať aj na ročné obdobie. Receptorom svetelného podnetu je list.

Podľa dĺžky fotoperiódy sa rastliny rozdeľujú na: 1. dlhodenné (rastliny dlhého dňa), ktoré potrebujú na normálny vývin a kvitnutie dlhú fotoperiódu (dolná hranica je 10 – 14 hodín, napr. obilniny, cukrová repa, zemiaky); 2. krátkodenné (rastliny krátkeho dňa), ktoré potrebujú krátku fotoperiódu (horná hranica je 10 – 14 hodín) a na prechod do kvitnutia musia byť dostatočne dlhý čas v tme (napr. sója, kukurica, ryža); 3. neutrálne (indiferentné), ktoré kvitnú počas krátkej aj dlhej fotoperiódy (niektoré okrasné rastliny, buriny).

Pri živočíchoch ovplyvňuje fotoperiodizmus fyziologické funkcie, najmä biologické rytmy. Od svetla sú závislé najmä živočíchy mierneho pásma, v ktorých existujú výrazné sezónne zmeny v dĺžke svetelnej časti dňa. Pri niektorých druhoch nastupuje ruja pri predlžujúcom sa dni – fotoperióde (napr. hlodavce), pri iných pri skracujúcej sa fotoperióde (jelene, srnce). Fotoperióda ovplyvňuje sfarbenie tela, prípadne výmenu srsti a prečkávanie nepriaznivých podmienok v štádiu pokoja. Svetlo ovplyvňuje aj časový rozvrh živočíchov pri striedaní aktivity a odpočinku.

fototrof

fototrof [gr.] — organizmus, ktorého primárnym zdrojom energie je slnečná energia (svetlo). Procesom fotosyntetickej fosforylácie premieňa slnečnú energiu na chemickú energiu energeticky bohatých väzieb adenozíntrifosfátu (ATP,) ktorú následne využíva na syntézu bunkovej hmoty (biosyntézu). Podľa zdroja hlavného biogénneho prvku uhlíka potrebného na syntézu organických zlúčenín sa rozlišujú fotoautotrof a fotoheterotrof: Fotoautotrof je organizmus, pre ktorého je zdrojom uhlíka oxid uhličitý. Nezávisí od vonkajšieho zdroja organických zlúčenín, vytvára si ich z anorganického materiálu. Do tejto skupiny patria rastliny, ktoré obsahujú chlorofyl a vytvárajú si organické látky z vody, oxidu uhličitého a anorganických iónov (nitrátov, fosfátov, sulfátov ap.). Fotoautotrofné sú aj niektoré baktérie a riasy. Fotoheterotrof je organizmus odlišujúci sa od fotoautotrofa len zdrojom uhlíka, ktorým je jednoduchá organická zlúčenina, napr. acetát.

fototropizmus

fototropizmus [gr.] — vitálny pohyb rastlinných orgánov vyvolaný jednostranným pôsobením svetla (osvetlením a dĺžkou svetelnej vlny). Pri fototropizme nie je rozhodujúci smer svetla, ale rozdiel intenzity osvetlenia orgánu medzi jeho osvetlenou stranou a stranou odvrátenou od svetla. Maximálny fototropický účinok majú lúče modrého svetla (445 – 470 nm). Pozitívny fototropizmus je ohyb orgánu za zdrojom svetla (pozitívne fototropické sú napr. koleoptila tráv, stonky mnohých vyšších rastlín, plodnice húb z rodu hnojník – Coprinus), negatívny fototropizmus ohyb orgánu od zdroja svetla (negatívne fototropická je väčšina koreňov) a transverzálny fototropizmus natáčanie orgánov kolmo na zdroj svetla (transverzálne fototropické sú napr. listy).

Fott, Bohuslav

Fott, Bohuslav, 12. 9. 1908 Příbram – 7. 10. 1976 Praha — český botanik. R. 1934 – 45 gymnaziálny učiteľ, 1945 – 76 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1955 profesor. Zaoberal sa najmä morfológiou, taxonómiou a ekológiou sladkovodných rias a ich parazitov, napr. vegetáciou rias Svätojánskej doliny v Nízkych Tatrách. Zakladateľ českej algologickej školy. Opísal viac ako 150 taxónov rias (z toho viaceré zo Slovenska). Hlavné dielo: Sinice a řasy (1956, vysokoškolská učebnica, nemecky Algenkunde, 1959).

Fouquet, Jean

Fouquet [fuke], Jean, aj Foucquet, okolo 1415 – 20 pravdepodobne Tours – pred 8. 11. 1481 alebo medzi 1478 – 81 tamže — francúzsky maliar a iluminátor (miniaturista), najvýznamnejší maliar 15. stor. vo Francúzsku. O jeho živote nie je takmer nič známe, väčšina diel mu bola len pripísaná, často je pri nich sporné datovanie i atribúcia (viaceré miniatúry, ktoré boli považované za jeho diela, historici umenia pripísali iným iluminátorom), viaceré sa nezachovali a sú známe len z literárnych opisov. Vytváral tabuľové obrazy zväčša menších formátov (preslávil sa ako portrétista), a najmä miniatúry. R. 1475 sa stal kráľovským maliarom (peintre du roi) Ľudovíta XI.

Podľa niektorých názorov sa vyučil v Bourges v dielni Jacoba de Littemont (†okolo 1478), ktorý bol dvorným maliarom Karola VII. a pravdepodobne pochádzal z Nizozemska. Pravdepodobne 1446 cestoval do Ríma, kde ostal do 1448 (alebo 1447; podľa niektorých názorov tam bol 1443 – 47) a kde okrem iného namaľoval Portrét pápeža Eugena IV. (1447; nezachovaný, známy z opisov a grafických listov). Počas pobytu v Taliansku študoval maliarstvo quatrocenta (pravdepodobne sa spoznal s Fra Angelicom i Filaretem, je možné, že cestoval do Florencie i Benátok, kde ho ovplyvnil G. Bellini), ktoré významným spôsobom ovplyvnilo jeho maliarsky štýl. R. 1448 sa usadil v Tours. Po 1452 pracoval pre kráľovského pokladníka Étienna Chevaliera (*okolo 1410, †1474), pre ktorého vytvoril Melunský diptych (okolo 1452; dnes rozdelený) zobrazujúci donátora so sv. Štefanom a Pannu Máriu obklopenú anjelmi. Súčasťou diptychu sú aj dva kruhové medailóny, z ktorých jeden predstavuje umelcov signovaný autoportrét. Pre E. Chevaliera vytvoril aj svoje najvýznamnejšie dielo, miniatúry v Knihe hodiniek Étienna Chevaliera (od okolo 1452). Zobrazil v nich detaily klasickej antickej architektúry i výzdoby, ktoré boli vo Francúzsku novinkou. Novým spôsobom poňal aj vzťah medzi ilustráciou a textom (celostránkové miniatúry, text ako súčasť obrázku zobrazený ako reliéf, ilustrácia dominuje). Pravdepodobne v tom období (alebo 1444 – 45) vytvoril aj Portrét Karola VII., ktorý je intenzívnou psychologickou štúdiou zobrazeného (druhý portrét Karola VII., ktorý namaľoval na konci kráľovho života, sa nezachoval). Okolo 1455 – 60 pravdepodobne namaľoval Pietu z Nouans (podľa niektorých expertov ju vytvoril až na konci života), okolo 1460 – 65 majstrovské dielo z jeho neskorého obdobia – Portrét Guillauma Jouvenela des Ursins. Portréty vytváral na základe kresbových skíc podľa modelu (charakteristické črty portrétovaných zachytil aj v miniatúrach, ktoré zobrazovali súdobé udalosti). Koncom 50. rokov 15. stor. začal pracovať na miniatúrach pre Veľké kroniky Francúzska (Grandes chroniques de France; 51 miniatúr zobrazujúcich výpravným spôsobom významné udalosti z dejín Francúzska). V polovici 60. rokov vytvoril aj iluminácie v Knihe hodiniek a niekoľkými miniatúrami prispel aj do Knihy hodiniek Karola VII. Okolo 1465 iluminoval dielo Jozefa Flavia Židovské starožitnosti (11 celostránkových iluminácií; okrem signovaného autoportrétu sú jediným s určitosťou ním vytvoreným dielom), majstrovské dielo epickej maľby s množstvom postáv a realistických detailov a s podrobne vykresleným dejom i prostredím. Z diela Staroveké dejiny do Caesara a Skutky Rimanov (Histoire ancienne jusqu’à César et Fait des romains) sa zachovali 4 iluminácie, v ktorých jeho maliarsky štýl kulminoval.

J. Fouquet sa významnou mierou podieľal na šírení renesančných prvkov v súdobom francúzskom maliarstve. Jeho portrétna tvorba je syntézou nizozemských a francúzskych prvkov i maliarstva talianskeho quatrocenta. Poznanie racionálnej perspektívy s jedným úbežníkom vo svojich dielach modifikoval tak, aby zvýraznil kompozíciu a dej, priestorovú hĺbku dosahoval použitím tzv. atmosférickej perspektívy. Poňatím krajiny prispel k rozvoju krajinomaľby v neskoršom období. Veľmi populárne boli jeho iluminácie, v ktorých sa mu podarilo preniesť štýl monumentálnej maľby do miniatúrneho formátu. V Tours pravdepodobne viedol maliarsku a iluminátorskú dielňu, v ktorej spolupracoval s viacerými asistentmi. Dielňu po jeho smrti viedli jeho synovia a existovala až do konca 15. stor. Fouquet ovplyvnil diela J. Colomba i maliarstvo v Savojsku, Piedmonte a juhovýchodnom Francúzsku. K najvýznamnejším pokračovateľom jeho štýlu patril anonymný iluminátor nazývaný Majster Boccaccia z Mníchova (pôsobil v 70. – 80. rokoch 15. stor.). Fouquetova tvorba ovplyvnila aj umelcov fontainebleauskej školy, J. Cloueta a jeho portréty pravdepodobne poznal aj H. Holbein ml. V 17. stor. upadol do zabudnutia.