Zobrazujem:
Zoraďujem:
fimbrie [lat.] — početné krátke vláknité proteínové výrastky na povrchu bakteriálnej bunky. Štruktúrou sa podobajú bičíkom, neuplatňujú sa však pri pohybe bunky, ale zabezpečujú priľnavosť baktérií na pevné povrchy (adherenciu) a sú príčinou agregácie buniek na tekutých povrchoch pri tvorbe peny alebo blany. Vyskytujú sa pri gramnegatívnych baktériách.
fimóza [gr.] — zúženina predkožkového vaku, ktorá sťažuje alebo znemožňuje hladké pretiahnutie predkožky cez žaluď pohlavného údu a späť. Fimóza môže byť vrodená alebo získaná v dôsledku chronických zápalov predkožky. Následkom fimózy môže byť chronická retencia moču s následným poškodením obličiek, resp. karcinóm pohlavného údu. Liečba: najčastejšie chirurgická; → obriezka.
finitný [lat.] —
1. ukončujúci, záverečný;
2. jaz. určitý; napr. finitné (určité) slovesné tvary.
Finsteraarhorn — vrch vo Švajčiarsku, najvyšší štít Bernských Álp v horskom masíve Finsteraarhorngruppe. Výrazný ostrý skalný vrch (z geomorfologického hľadiska karling) tiahnuci a v smere severozápad – juhovýchod má výšku 4 274 m n. m. Je budovaný najmä amfibolitmi. Prvé zdokumentované zdolanie vrchu bolo v roku 1829.
Fintice — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji na pravom brehu potoka Sekčov na severovýchodnom okraji Šarišskej vrchoviny, 271 m n. m.; 2 078 obyvateľov (2019). Osídlenie od neolitu, sídlisko bukovohorskej kultúry, halštatské a slovanské sídlisko z veľkomoravského obdobia.
Písomne doložená 1272 ako Fyntha, 1285 Finta, 1773 Finta, Finczicze, 1786 Fintha, Finzitze, 1808 Finta, Finčice, Fintice, 1863 – 1913 Finta, 1920 Finčice, Fincice, 1927 Fintice.
Obyvatelia sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. V 17. stor. bol v obci mlyn, v 18. stor. liehovar a vápenka, od 1812 manufaktúra na výrobu kože. V 18. – 19. stor. obec v majetku Dežöfiovcov.
Stavebné pamiatky: neskororenesančný kaštieľ (začiatok 17. stor., v 18. stor. zbarokizovaný) s pripojeným rímskokatolíckym Kostolom navštívenia Panny Márie (1754).
V katastri Fintíc sa nachádza prírodná rezervácia Fintické svahy so vzácnou lesostepnou flórou.
Fioravanti, Aristotele, aj di Fieravanti, vlastným menom Aristotele di Fioravante di Ridolfo, nazývaný Aristotile da Bologna, 1415 – 20 Bologna – okolo 1485 Moskva — taliansky renesančný architekt, staviteľ (stavebný a hydraulický inžinier) a medailér. Pôsobil v Bologni a Miláne, kde sa okrem iného venoval stavbe fortifikačnej architektúry (budovanie opevnení). V roku 1467 pôsobil na pozvanie kráľa Mateja I. Korvína v Uhorsku, kde mal budovať opevnenia proti Turkom (postavil tam most cez Dunaj, ktorý sa však nezachoval). V roku 1471 navštívil Rím. O rok neskôr vytvoril návrh fasády Palazzo del Podestà v Bologni, ktorá bola realizovaná v rokoch 1484 – 1494. V roku 1475 prišiel na pozvanie cára Ivana III. Vasilieviča do Moskvy, kde postavil svoje najvýznamnejšie dielo – Katedrálny patriarchálny chrám zosnutia presvätej Bohorodičky (Kafedraľnyj patriaršij sobor uspenija presviatoj Bogorodicy, Uspenskij sobor, 1475 – 79) v Moskovskom kremli.
Firmicus Maternus [-kus má-], Iulius, genitív Firmica Materna, 4. stor. n. l. pravdepodobne Syrakúzy — rímsky spisovateľ. Na základe prác starších autorov napísal rozsiahle dielo Poučenie (Matheseos libri VIII, okolo roku 336, podľa iných zdrojov 354), v ktorom obhajuje astrológiu, vysvetľuje jednotlivé astrologické pojmy a píše o vplyve hviezd na ľudské osudy. Približne v roku 339 prestúpil na kresťanskú vieru. V spise O blude pohanských náboženstiev (De errore profanarum religionum ad Constantium et Constantem Augustos, 347), ktorý obsahuje o. i. dôležité údaje o antických náboženstvách, vyzýva cisárov Constantia II. a Constanta, aby potlačili pohanstvo.
Firmus, genitív Firma, 3. stor. — vodca protirímskeho povstania. Pochádzal z bohatej egyptskej obchodníckej rodiny. Počas vlády cisára Aureliana (270 – 275) zorganizoval v Egypte rozsiahle povstanie, ktorého cieľom bolo zabezpečiť krajine nezávislosť a ktoré bolo prejavom všeobecnej krízy v Rímskej ríši a separatistických snáh v jej jednotlivých častiach (vyhlásenie Galského cisárstva, povstanie v Palmýre pod vedením Zénobie). Povstalci boli 274 porazení a Firmus bol zabitý.
firnovisko [nem.] — rozsiahla zníženina alebo plošina v pohorí, na ktorej sa v zime hromadí sneh pretrvávajúci počas celého leta. Starý sneh sa mení na firn a v prípade dlhodobej prevahy tuhých zrážok nad ich topením a výparom až na ľadovcový ľad. Firnoviská, ktoré sa tvoria v záveroch dolín nad snežnou čiarou, sa stávajú živnou oblasťou horských ľadovcov a menia sa na kary.
firth [fert; angl.] — zaplavená, ľadovcom premodelovaná dolina v nížinných oblastiach; v minulosti termín na označenie dlhého morského zálivu alebo estuárovitého ústia rieky v Škótsku. Firth sa niekedy nevhodne používa ako synonymum fjordu, na rozdiel od neho je však firth plytší a jeho skalné podložie je prekryté hrubou vrstvou glaciálnych a postglaciálnych sedimentov.
Fischerova soľ [-še-] → kobaltová žlť
Fischer z Erlachu [-šer], Johann Bernhard, 20. 7. 1656 Graz – 5. 4. 1723 Viedeň — rakúsky barokový architekt, otec J. E. Fischera z Erlachu, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov barokovej architektúry v strednej Európe.
R. 1670/71 – 84 študoval sochárstvo a architektúru v Ríme. Prostredníctvom tirolského umelca Philippa Schora (*1646) sa oboznámil s kresbami G. L. Berniniho. V Ríme prostredníctvom Francúzskej akadémie spoznal aj súdobú francúzsku architektúru a pohyboval sa v okruhu znalcov a zberateľov umenia švédskej kráľovnej Kristíny. V Taliansku sa venoval predovšetkým dekoratívnej a efemérnej architektúre. R. 1684 spolu s P. Schorom odišiel do Neapola. R. 1687 sa vrátil do Viedne, kde získal prvé objednávky od cisára Leopolda I. (od svojho návratu z Ríma bol úzko spätý s cisárskou rodinou). Od 1689 vyučoval následníka trónu, neskoršieho cisára Jozefa I. Od 1693 dvorný architekt salzburského arcibiskupa, od 1695 Eugena Savojského. R. 1696 povýšený do šľachtického stavu. Po nástupe Jozefa I. na trón (1705) bol poverený dozorom nad všetkými cisárskymi stavbami a jeho eklektický štýl bol prijatý ako oficiálny architektonický štýl habsburského dvora. Navrhoval profánne (mestské paláce, zámky, letohrádky, efemérnu architektúru) i sakrálne stavby, zaoberal sa aj navrhovaním interiérov a nábytku. V stredoeurópskej barokovej architektúre originálnym spôsobom vytvoril syntézu architektúry vrcholného a neskorého rímskeho baroka (G. L. Bernini, F. Borromini, P. da Cortona, C. Fontana) a raného francúzskeho klasicizmu (J. B. Mathey). V sakrálnej i profánnej architektúre uplatnil viacero inovatívnych dispozičných riešení a schém, ktoré inšpirovali architektov do konca 18. stor. Jeho tvorbu zásadným spôsobom ovplyvnilo sochárske školenie a pobyt v Ríme. V exteriéroch a interiéroch stavieb používal masívne architektonické články.
Najvýznamnejšie profánne stavby: návrh na lovecký zámok v Schönbrunne (od 1688 ideálny projekt, ktorý mal byť rivalom Versailles, práce od 1696, výrazne prestavaný v 18. stor.), Sála predkov (Ahnensaal) v zámku vo Vranove nad Dyjí (1688 – 93); vo Viedni mestské paláce: Stadtpalais pre princa Eugena Savojského (okolo 1695 – 1700), palác Schönborn (1699 – 1706), palác Českej dvorskej kancelárie (1708 – 14) a palác Trautson (okolo 1710 – 16), budova Dvorskej knižnice (Hofbibliothek, od 1716, realizovaná 1723 – 26 s menšími obmenami jeho synom Josephom Emanuelom), Clam–Gallasov palác v Prahe (1714 – 19) a i. Navrhoval aj vily a záhradné letohrádky, ktoré sa vyznačujú virtuózne komponovanými architektonickými hmotami (letohrádok v parku v Klesheime, 1694).
Najvýznamnejšie sakrálne stavby: Kostol Najsvätejšej Trojice (Dreifaltigkeitskirche; 1694 – 98) a univerzitný kostol (Kollegienkirche; 1696 – 1707) v Salzburgu (oba mali značný vplyv na sakrálnu architektúru v južnom Nemecku). Kostol sv. Karola Boromejského vo Viedni (Karlskirche, od 1715, jeho majstrovské dielo, votívny kostol cisára Karola VI.,1737 dokončený synom Josephom Emmanuelom) a i.
Autor teoretického diela Úvod k historickej architektúre (Entwurff einer historischen Architektur, rukopis 1712, prvé vydanie 1721), významné teoretické dielo o architektúre, zobrazuje historické stavby rôznych, o. i. i mimoeurópskych kultúr.
Fischer z Erlachu [-šer], Joseph Emmanuel, 13. 9. 1693 Viedeň – 29. 6. 1742 tamže — rakúsky architekt, polytechnik a radca dvorskej komory vo Viedni, syn J. B. Fischera z Erlachu. Po štúdiách u svojho otca vo Viedni podnikol študijnú cestu do Talianska, Nemecka, Francúzska, Anglicka a Nizozemska. Od 1722 dvorný architekt a od 1725 vedúci architekt cisárskeho dvora vo Viedni. Dokončil viaceré stavby svojho otca. Vo Viedni dostaval Dvorskú knižnicu (Hofbibliothek, Hofburg, 1723 – 26) a Kostol sv. Karola Boromejského (Karlskirche; 1715 – 37). V Hofburgu navrhol ríšsku kanceláriu (Reichskanzlei, 1726 – 30) a cisársku jazdiareň (Winterreitschule, 1729 – 35), ako aj viaceré šľachtické paláce, v Prahe epitaf sv. Jana Nepomuckého (1733 – 36) v Chráme sv. Víta.
Na Slovensku založil spoločnosť zameranú na stavbu parných čerpacích banských strojov, s ktorými sa oboznámil v Anglicku. Pod jeho vedením postavili v Novej Bani (1722) prvý ohňový stroj na európskom kontinente (atmosférický parný stroj na čerpanie banských vôd). V Banskej Štiavnici skonštruoval kónický bubon na navíjanie ťažného lana, ktorý je súčasťou konského gepľa.
fisúra [lat.] — trhlina, zárez, ryha, rázštep, vrodená vývinová chyba, ktorá vzniká neuzavretím zárodkových štrbín.
Análna fisúra (fissura ani) je povrchová trhlina v sliznici konečníka dlhá niekoľko milimetrov až 1,5 – 2 cm a široká 1 – 1,5 cm. Najčastejšou príčinou jej vzniku je tvrdá stolica pri zápche, zriedkavejšie poranenie análneho kanála napr. teplomerom, násadcom pri podávaní klystíru ap. Akútna forma vzniká náhle, napr. pri tvrdej stolici (prejavuje sa bolesťami s drobným krvácaním pri stolici a pocitom svrbenia). Chronická forma je následkom nevyliečenej a chronicky infikovanej akútnej análnej fisúry. Liečba: pri akútnej forme obstrek fisúry mezokaínom a 70 % alkoholom, pri chronickej forme chirurgická. Časté sú recidívy, najmä ak sa neodstráni príčina (zápcha, infekcia hemoroidov).
Kostné fisúry sú neúplné zlomeniny (jemné trhliny) bez akéhokoľvek posunutia, ktoré sa na röntgenologickom obraze prejavia ako úzky prúžok presvetlenia v kosti.
FITC — skr. fluoresceínizotiokyanátu.
fitónia, Fittonia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď akantovité. Vždyzelené vzpriamené alebo plazivé trvalky pochádzajúce zo severozápadnej a západnej časti Južnej Ameriky (najmä z Peru). Pre dekoratívne listy sa zvyčajne pestujú ako izbové rastliny, napr. druh fitónia Verschaffeltova (Fittonia verschaffeltii) s tmavozelenými oválnymi listami s výraznou červenou žilnatinou, ktoré vytvárajú husté trsy, alebo Fittonia verschaffeltii varieta argyroneura (synonymum Fittonia argyroneura) s listami s bielou žilnatinou.
Fitzroya cupressoidea [fidzroja ku-] — druh nahosemenných rastlín, čeľaď cyprusovité. Vždyzelený dvojdomý strom pochádzajúci z južného Čile a z Argentíny. Má krátke hrubé podlhovasté tmavozelené listy s bielymi pásikmi na obidvoch stranách, ktoré previsnuto vyrastajú vo zväzkoch po troch, žlté samčie a žltozelené samičie kvety, plod zaoblená hnedá šiška. Červenohnedá borka sa odlupuje v dlhých pásoch. Nazvaná podľa R. Fitzroya.
fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;
1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;
2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;
3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;
4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;
5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.
fjärden [švéd.] — nížinné pobrežie oblastí zaľadnených v pleistocéne (napr. v Škandinávii), kde more v holocéne zaplavilo pôvodný podľadovcový reliéf. Zníženiny (utvorené podľadovcovými tokmi, exaráciou ap.) v tomto reliéfe tvoria v súčasnosti morské zálivy a vyvýšené guliaky ploché skalné ostrovčeky pri pobreží.
fjeld [nór.] — vysoko položená skalnatá náhorná plošina (zarovnaný povrch) bez vegetácie alebo s nesúvislou vegetačnou pokrývkou v Škandinávii. Jej povrch je mierne zvlnený, s drobnými jazierkami, firnoviskami alebo s málo výraznými vyvýšeninami. Na vyššie položených fjeldoch sa môžu formovať fjeldové ľadovce (prechodný typ medzi kontinentálnym a horským ľadovcom).
fjord [nór.] — dlhý úzky hlboký morský záliv so strmými vysokými skalnatými brehmi a stupňovitým pozdĺžnym profilom; dĺžka niekoľko desiatok až stoviek kilometrov, hĺbka často i viac ako 1 000 m. Fjordy vznikli po skončení poslednej ľadovej doby zaplavením ústí ľadovcových dolín (trogov), ktoré ľadovcová erózia prehlbovala aj pod morskou hladinou. Vyskytujú sa na horských pobrežiach zasiahnutých kontinentálnym zaľadnením (Nórsko, Aljaška, západná časť Kanady, Čile, Nový Zéland).
fláder [nem.] —
1. prirodzená kresba (štruktúra) dreva tvorená rozložením vláken a letokruhov, ako aj ich rozdielnou hustotou a zafarbením, vznikajúca pri reze (najčastejšie tangenciálnom) kmeňom;
2. imitácia takejto kresby; → fládrovanie.
flagelantizmus [lat.] — forma sexuálnej úchylky; ukájanie pohlavného pudu bičovaním samého seba alebo inej osoby.
Flajšová — miestna časť obce Oravská Lesná.
flamboyantná gotika [-buajant-], plamienková gotika, aj flamboyantný štýl, fr. style flamboyant — fáza neskorej gotiky vo Francúzsku v 15. a v prvej polovici 16. stor. (→ francúzska architektúra), posledná fáza gotickej architektúry nasledujúca po rayonnantom štýle. Je charakteristická bohatou ornamentálnou výzdobou. Uplatnili sa v nej typické esovité plamienkovité útvary (fr. la flamme = plameň) a štylizovaný ornament nazývaný rybí mechúr (kruh v dolnej a hornej časti pretiahnutý do špica). Používali sa najmä v architektúre napr. v kružbách okenných otvorov, portálov a zábradlí, ale aj v umeleckých remeslách (napr. v nábytkárstve alebo zlatníctve).
Flamboyantné ornamenty sa začali objavovať koncom 14. stor. Dekoratívne motívy flamboyantnej gotiky sa počas 15. stor. rozšírili v celej Európe, napr. P. Parler ich použil pri stavbe Chrámu sv. Víta v Prahe. Na území Slovenska sa flamboyantné ornamenty nachádzajú napr. na oknách presbytéria Dómu sv. Martina v Bratislave, kaplnky Zápoľskovcov pri Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule i Dómu sv. Alžbety v Košiciach.
flamovanie [lat. > fr.] — technika výzdoby keramického riadu spočívajúca v stekaní ľahko taviteľnej zelenej glazúry nanášanej na biely podklad nádoby. Na Slovensku sa flamovanie používalo koncom 19. a zač. 20. stor. pri dekorovaní modranskej keramiky (mís, dvojačiek a kachlíc) podľa vzorov z rakúskej obce Wagram (dnes mesto Deutsch-Wagram).
flauta [lat. > tal.] —
1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;
2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).
flautistovité [lat. > tal.], Orthonychidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Majú 10 – 30 cm dlhé zavalité telo prevažne hnedého, čierneho a bieleho sfarbenia, masívne nohy a prsty, krátke zaoblené krídla a stredne dlhý chvost, hmotnosť 20 – 80 g. Vyskytujú sa v australise a v orientálnych oblastiach. Hniezdia vo vegetácii veľmi nízko nad zemou. Patrí sem deväť rodov s 19 druhmi, napr. svetlohnedý druh flautista štebotavý (Sphenostoma cristatum) s bielymi vonkajšími chvostovými perami a s hrubým čiernym zobákom.