Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

fimbrie

fimbrie [lat.] — početné krátke vláknité proteínové výrastky na povrchu bakteriálnej bunky. Štruktúrou sa podobajú bičíkom, neuplatňujú sa však pri pohybe bunky, ale zabezpečujú priľnavosť baktérií na pevné povrchy (adherenciu) a sú príčinou agregácie buniek na tekutých povrchoch pri tvorbe peny alebo blany. Vyskytujú sa pri gramnegatívnych baktériách.

fimóza

fimóza [gr.] — zúženina predkožkového vaku, ktorá sťažuje alebo znemožňuje hladké pretiahnutie predkožky cez žaluď pohlavného údu a späť. Fimóza môže byť vrodená alebo získaná v dôsledku chronických zápalov predkožky. Následkom fimózy môže byť chronická retencia moču s následným poškodením obličiek, resp. karcinóm pohlavného údu. Liečba: najčastejšie chirurgická; → obriezka.

finančná gramotnosť

finančná gramotnosť — schopnosť (kompetencia) jedinca využívať poznatky, zručnosti a skúsenosti na efektívne riadenie vlastných finančných zdrojov s cieľom zaistiť si celoživotné finančné zabezpečenie, vedieť zvládať rôzne životné situácie aj z finančného hľadiska a aktívne vystupovať na trhu finančných produktov a služieb. Je súčasťou ekonomickej gramotnosti, ktorá formuje znalosti, obratnosť a hodnotové postoje jedinca, aby sa dokázal uplatniť v súčasnej spoločnosti.

Finančná gramotnosť v oblasti spravovania osobných (rodinných) financií pozostáva z peňažnej gramotnosti (spravovanie hotovostných i bezhotovostných peňazí a peňažných transakcií a príslušných nástrojov, napr. bežný účet, platové nástroje), cenovej gramotnosti (pochopenie cenových mechanizmov a inflácie, ako aj znalosti z oblasti inflácie a cenových mechanizmov vplývajúcich na celkovú ekonomiku krajiny, rast HDP, dôchodky a daňový systém s priamym vplyvom na príjem spotrebiteľa) a rozpočtovej gramotnosti (spravovanie osobného, resp. rodinného rozpočtu, napr. schopnosť určiť rozpočet, stanoviť finančné ciele a rozhodovať o alokácii finančných zdrojov), ktorá obsahuje správu finančných aktív (vkladov, investícií a poistenia) a finančných záväzkov (úverov alebo lízingu). S finančnou gramotnosťou sa spájajú numerická gramotnosť (využitie matematického aparátu na riešenie numerických úloh so vzťahom k financiám), informačná gramotnosť (schopnosť vyhľadať, používať a vyhodnotiť relevantné informácie v kontexte) a právna gramotnosť (orientácia v právnom systéme, prehľade o právach a povinnostiach a o možnostiach inštitucionálnej a i. pomoci).

Finančná gramotnosť je podmienená vekom, rodinou, zamestnaním, kultúrou či miestom bydliska jedinca, k princípom jej fungovania patria aj schopnosti rozumieť hodnote peňazí, zarobiť, šetriť a investovať peniaze a budovať a ochraňovať majetok. Výchova občanov k finančnej gramotnosti je aj predmetom vzdelávania na slovenských školách. Od 2009 je súčasťou učebných osnov základných a stredných škôl vzdelávací program Národný štandard finančnej gramotnosti, ktorý kladie dôraz na praktické využitie poznatkov a prepojenie s reálnym životom. Okrem finančných tém sa zaoberá aj výchovou spotrebiteľov, protikorupčnou výchovou, výchovou proti podvodom pri využívaní verejných zdrojov a výchovou k podnikaniu.

finitný

finitný [lat.] —

1. ukončujúci, záverečný;

2. jaz. určitý; napr. finitné (určité) slovesné tvary.

Fischer z Erlachu, Johann Bernhard

Fischer z Erlachu [-šer], Johann Bernhard, 20. 7. 1656 Graz – 5. 4. 1723 Viedeň — rakúsky barokový architekt, otec J. E. Fischera z Erlachu, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov barokovej architektúry v strednej Európe.

R. 1670/71 – 84 študoval sochárstvo a architektúru v Ríme. Prostredníctvom tirolského umelca Philippa Schora (*1646) sa oboznámil s kresbami G. L. Berniniho. V Ríme prostredníctvom Francúzskej akadémie spoznal aj súdobú francúzsku architektúru a pohyboval sa v okruhu znalcov a zberateľov umenia švédskej kráľovnej Kristíny. V Taliansku sa venoval predovšetkým dekoratívnej a efemérnej architektúre. R. 1684 spolu s P. Schorom odišiel do Neapola. R. 1687 sa vrátil do Viedne, kde získal prvé objednávky od cisára Leopolda I. (od svojho návratu z Ríma bol úzko spätý s cisárskou rodinou). Od 1689 vyučoval následníka trónu, neskoršieho cisára Jozefa I. Od 1693 dvorný architekt salzburského arcibiskupa, od 1695 Eugena Savojského. R. 1696 povýšený do šľachtického stavu. Po nástupe Jozefa I. na trón (1705) bol poverený dozorom nad všetkými cisárskymi stavbami a jeho eklektický štýl bol prijatý ako oficiálny architektonický štýl habsburského dvora. Navrhoval profánne (mestské paláce, zámky, letohrádky, efemérnu architektúru) i sakrálne stavby, zaoberal sa aj navrhovaním interiérov a nábytku. V stredoeurópskej barokovej architektúre originálnym spôsobom vytvoril syntézu architektúry vrcholného a neskorého rímskeho baroka (G. L. Bernini, F. Borromini, P. da Cortona, C. Fontana) a raného francúzskeho klasicizmu (J. B. Mathey). V sakrálnej i profánnej architektúre uplatnil viacero inovatívnych dispozičných riešení a schém, ktoré inšpirovali architektov do konca 18. stor. Jeho tvorbu zásadným spôsobom ovplyvnilo sochárske školenie a pobyt v Ríme. V exteriéroch a interiéroch stavieb používal masívne architektonické články.

Najvýznamnejšie profánne stavby: návrh na lovecký zámok v Schönbrunne (od 1688 ideálny projekt, ktorý mal byť rivalom Versailles, práce od 1696, výrazne prestavaný v 18. stor.), Sála predkov (Ahnensaal) v zámku vo Vranove nad Dyjí (1688 – 93); vo Viedni mestské paláce: Stadtpalais pre princa Eugena Savojského (okolo 1695 – 1700), palác Schönborn (1699 – 1706), palác Českej dvorskej kancelárie (1708 – 14) a palác Trautson (okolo 1710 – 16), budova Dvorskej knižnice (Hofbibliothek, od 1716, realizovaná 1723 – 26 s menšími obmenami jeho synom Josephom Emanuelom), Clam–Gallasov palác v Prahe (1714 – 19) a i. Navrhoval aj vily a záhradné letohrádky, ktoré sa vyznačujú virtuózne komponovanými architektonickými hmotami (letohrádok v parku v Klesheime, 1694).

Najvýznamnejšie sakrálne stavby: Kostol Najsvätejšej Trojice (Dreifaltigkeitskirche; 1694 – 98) a univerzitný kostol (Kollegienkirche; 1696 – 1707) v Salzburgu (oba mali značný vplyv na sakrálnu architektúru v južnom Nemecku). Kostol sv. Karola Boromejského vo Viedni (Karlskirche, od 1715, jeho majstrovské dielo, votívny kostol cisára Karola VI.,1737 dokončený synom Josephom Emmanuelom) a i.

Autor teoretického diela Úvod k historickej architektúre (Entwurff einer historischen Architektur, rukopis 1712, prvé vydanie 1721), významné teoretické dielo o architektúre, zobrazuje historické stavby rôznych, o. i. i mimoeurópskych kultúr.

Fischer z Erlachu, Joseph Emmanuel

Fischer z Erlachu [-šer], Joseph Emmanuel, 13. 9. 1693 Viedeň – 29. 6. 1742 tamže — rakúsky architekt, polytechnik a radca dvorskej komory vo Viedni, syn J. B. Fischera z Erlachu. Po štúdiách u svojho otca vo Viedni podnikol študijnú cestu do Talianska, Nemecka, Francúzska, Anglicka a Nizozemska. Od 1722 dvorný architekt a od 1725 vedúci architekt cisárskeho dvora vo Viedni. Dokončil viaceré stavby svojho otca. Vo Viedni dostaval Dvorskú knižnicu (Hofbibliothek, Hofburg, 1723 – 26) a Kostol sv. Karola Boromejského (Karlskirche; 1715 – 37). V Hofburgu navrhol ríšsku kanceláriu (Reichskanzlei, 1726 – 30) a cisársku jazdiareň (Winterreitschule, 1729 – 35), ako aj viaceré šľachtické paláce, v Prahe epitaf sv. Jana Nepomuckého (1733 – 36) v Chráme sv. Víta.

Na Slovensku založil spoločnosť zameranú na stavbu parných čerpacích banských strojov, s ktorými sa oboznámil v Anglicku. Pod jeho vedením postavili v Novej Bani (1722) prvý ohňový stroj na európskom kontinente (atmosférický parný stroj na čerpanie banských vôd). V Banskej Štiavnici skonštruoval kónický bubon na navíjanie ťažného lana, ktorý je súčasťou konského gepľa.

fisúra

fisúra [lat.] — trhlina, zárez, ryha, rázštep, vrodená vývinová chyba, ktorá vzniká neuzavretím zárodkových štrbín.

Análna fisúra (fissura ani) je povrchová trhlina v sliznici konečníka dlhá niekoľko milimetrov až 1,5 – 2 cm a široká 1 – 1,5 cm. Najčastejšou príčinou jej vzniku je tvrdá stolica pri zápche, zriedkavejšie poranenie análneho kanála napr. teplomerom, násadcom pri podávaní klystíru ap. Akútna forma vzniká náhle, napr. pri tvrdej stolici (prejavuje sa bolesťami s drobným krvácaním pri stolici a pocitom svrbenia). Chronická forma je následkom nevyliečenej a chronicky infikovanej akútnej análnej fisúry. Liečba: pri akútnej forme obstrek fisúry mezokaínom a 70 % alkoholom, pri chronickej forme chirurgická. Časté sú recidívy, najmä ak sa neodstráni príčina (zápcha, infekcia hemoroidov).

Kostné fisúry sú neúplné zlomeniny (jemné trhliny) bez akéhokoľvek posunutia, ktoré sa na röntgenologickom obraze prejavia ako úzky prúžok presvetlenia v kosti.

fitónia

fitónia, Fittonia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď akantovité. Vždyzelené vzpriamené alebo plazivé trvalky pochádzajúce zo severozápadnej a západnej časti Južnej Ameriky (najmä z Peru). Pre dekoratívne listy sa zvyčajne pestujú ako izbové rastliny, napr. druh fitónia Verschaffeltova (Fittonia verschaffeltii) s tmavozelenými oválnymi listami s výraznou červenou žilnatinou, ktoré vytvárajú husté trsy, alebo Fittonia verschaffeltii varieta argyroneura (synonymum Fittonia argyroneura) s listami s bielou žilnatinou.

Fitzroya cupressoidea

Fitzroya cupressoidea [fidzroja ku-] — druh nahosemenných rastlín, čeľaď cyprusovité. Vždyzelený dvojdomý strom pochádzajúci z južného Čile a z Argentíny. Má krátke hrubé podlhovasté tmavozelené listy s bielymi pásikmi na obidvoch stranách, ktoré previsnuto vyrastajú vo zväzkoch po troch, žlté samčie a žltozelené samičie kvety, plod zaoblená hnedá šiška. Červenohnedá borka sa odlupuje v dlhých pásoch. Nazvaná podľa R. Fitzroya.

fixácia

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

flagelantizmus

flagelantizmus [lat.] — forma sexuálnej úchylky; ukájanie pohlavného pudu bičovaním samého seba alebo inej osoby.

flamovanie

flamovanie [lat. > fr.] — technika výzdoby keramického riadu spočívajúca v stekaní ľahko taviteľnej zelenej glazúry nanášanej na biely podklad nádoby. Na Slovensku sa flamovanie používalo koncom 19. a zač. 20. stor. pri dekorovaní modranskej keramiky (mís, dvojačiek a kachlíc) podľa vzorov z rakúskej obce Wagram (dnes mesto Deutsch-Wagram).

flauta

flauta [lat. > tal.] —

1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;

2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).

flautistovité

flautistovité [lat. > tal.], Orthonychidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Majú 10 – 30 cm dlhé zavalité telo prevažne hnedého, čierneho a bieleho sfarbenia, masívne nohy a prsty, krátke zaoblené krídla a stredne dlhý chvost, hmotnosť 20 – 80 g. Vyskytujú sa v australise a v orientálnych oblastiach. Hniezdia vo vegetácii veľmi nízko nad zemou. Patrí sem deväť rodov s 19 druhmi, napr. svetlohnedý druh flautista štebotavý (Sphenostoma cristatum) s bielymi vonkajšími chvostovými perami a s hrubým čiernym zobákom.