Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 602 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Alžbeta Durínska

Alžbeta Durínska, sv., aj Alžbeta Uhorská, 1207 Bratislava alebo Blatný Potok (Sárospatak) – 17. 11. 1231 Marburg — dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy z Merana. Vyrastala na hrade Wartburg pri Eisenachu, 1221 sa vydala za Ľudovíta IV. Durínskeho (*1200, †1227). Napriek tomu, že žila v šľachtickom prostredí, mala sklon k askéze a k altruizmu a svojou dobročinnosťou vzbudzovala nevôľu medzi príbuzenstvom. Po smrti manžela, ktorý zahynul 1227 počas križiackej výpravy, ju švagor Henrich Raspe (*okolo 1204, †1247) z Wartburgu vyhnal (podľa niektorých zdrojov opustila Wartburg dobrovoľne). Pod ochranou svojho duchovného vodcu Konráda z Marburgu sa so svojimi troma deťmi uchýlila do Marburgu, kde založila nemocnicu pre chudobných (→ alžbetínky). O jej charitatívnej činnosti kolovali legendy už za jej života. R. 1235 bola pápežom Gregorom IX. vyhlásená za svätú. Po jej smrti dal veľmajster rádu nemeckých rytierov Konrád (*1206/07, †1240, jej švagor) postaviť nad jej hrobom chrám a Alžbeta Durínska sa stala patrónkou rádu. Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná v šľachtickom i v rehoľnom rúchu, obklopená chorými alebo chudobnými, ktorým rozdáva jedlo. K jej atribútom patrí aj koruna (môžu byť tri) i model kostola a ruže. Strediskom jej kultu v Nemecku je Marburg, na Slovensku Dóm sv. Alžbety v Košiciach a kláštor alžbetínok v Bratislave. Sviatok 17. novembra, predtým 19. novembra.

Alžbeta Falcká

Alžbeta Falcká, Alžbeta Stuartová, 19. 8. 1596 Falkland Castle (pri Perthe) – 13. 2. 1662 Londýn — falcká kurfirstka (od 1614), česká kráľovná (od 1619). Najstaršia dcéra anglického kráľa Jakuba I., manželka falckého kurfirsta Fridricha V. Falckého, ktorého české stavy 1619 zvolili za kráľa. Po porážke na Bielej hore (1620) ušla aj s rodinou do Nizozemska. Pre rozpory so synom, falckým kurfirstom Karolom Ľudovítom, ostala žiť v Haagu aj po Vestfálskom mieri. Podporovala českých pobielohorských emigrantov vrátane J. A. Komenského. Po reštaurácii Stuartovcov sa 1661 presídlila do Anglicka.

Alžbeta Izabela

Alžbeta Izabela, ? – október 1304 — uhorská kráľovná, dcéra neapolsko-sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, od 1270 manželka uhorského kráľa Ladislava IV.; nemala deti, manžel ju dal 1286 zatvoriť do kláštora.

Alžbeta Kotromanička

Alžbeta Kotromanička, okolo 1340 – začiatok januára 1387, Novigrad (Chorvátsko) — uhorská kráľovná, dcéra bosnianskeho bána Štefana Kotromaniča a Alžbety Kujavskej, druhá manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (od 1353), s ktorým mala dcéry Katarínu (1370), Máriu (1371) a Hedvigu (1373/74). Po manželovej smrti (1382) dala za kráľovnú korunovať svoju maloletú dcéru Máriu (ako Mária I. z Anjou), ktorá sa 1385 stala manželkou Žigmunda Luxemburského. Počas Máriinej neplnoletosti vládla Alžbeta spolu so svojimi prívržencami, najmä s palatínom Mikulášom (I.) Gorjanským. Aby posilnila svoje pozície voči zaťovi Žigmundovi, nadviazala kontakty s Karolom III. Malým, ktorý mal hájiť záujmy jej dcér. Ten krátko po svojej korunovácii za uhorského kráľa (ako Karol II.) podľahol atentátu, ktorým Alžbeta poverila svojho prívrženca Blažeja Forgáča. V júli 1386 bola spolu s dcérou Máriou prepadnutá počas cesty prívržencami Karola III. Malého, uväznená pri Zadare a v januári 1387 zavraždená Jánom Horvátom.

Alžbeta Kumánska

Alžbeta Kumánska, ? – 1290 — uhorská kráľovná, dcéra kumánskeho kniežaťa Sejhána (Kötönya), manželka uhorského kráľa Štefana V., matka Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti manžela (1272) ju oligarchovia zbavili moci a 1273 uväznili na hrade Zniev a 1274 v Budíne. R. 1275 – 80 jej pridelili Spišský hrad a panstvo, neskôr aj majetky v pohraničných bánstvach (Mačva a Bosna).

Alžbeta Luxemburská

Alžbeta Luxemburská, 1409 – 19. 12. 1442 Győr — dcéra Žigmunda Luxemburského a Barbory Celjskej, manželka rakúskeho vojvodu, uhorského, nemeckého a českého kráľa Albrechta II. Habsburského, matka Ladislava V. Pohrobka. Po smrti manžela (1439) sa jej podarilo s pomocou najatého žoldnierskeho kapitána J. Jiskru z Brandýsa a ligy Gorjanskovcov-Celjskovcov ubrániť trón pre svojho maloletého syna proti nárokom Vladislava III. Varnenčíka.

Alžbeta Parmská

Alžbeta Parmská, 25. 10. 1692 Parma – 11. 7. 1766 Aranjuez — španielska kráľovná (od 1714), dcéra parmského vojvodu Francesca Farneseho, druhá manželka Filipa V., matka kráľa Karola III. a parmského vojvodu Filipa. So svojím poradcom J. Alberonim, ktorý dohodol jej sobáš so španielskym kráľom, mala silný politický vplyv, dosiahla u manžela snahu získať späť stratené talianske územia a úspešne sa usilovala o získanie parmského dedičstva.

alžbetínky

alžbetínky — ženská rehoľa založená 1622 pri mestskej nemocnici v Aachene Apolloniou Radermecherovou (Radermecher; *1571, †1626), nazvaná podľa sv. Alžbety Durínskej. R. 1627 pričlenená k rádu františkánov observantov. Riadi sa regulou sv. Františka, zasvätená je Božskému srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Hlavným poslaním je ošetrovanie chorých (najmä onkologických pacientov). Na Slovensko (do Bratislavy) prišli prvé alžbetínky 1738 z Viedne, od 1745 pôsobili v kláštore a nemocnici pri Kostole sv. Alžbety, 1950 v rámci akcie R vyvezené, do Bratislavy sa vrátili po zmene spoločenskopolitickej situácie (1989). R. 1996 získali späť nemocnicu a kláštor.

alžbetínske obdobie

alžbetínske obdobie — v umení obdobie vlády anglickej kráľovnej Alžbety I. a prvých Stuartovcov. Vyznačovalo sa rozvojom umenia (→ alžbetínsky sloh), najmä drámy a poézie, obdobie vyvrcholenia anglického renesančného divadla (→ alžbetínske divadlo) v hrách W. Shakespeara, Ch. Marlowa, B. Jonsona a T. Kyda i v poézii T. Wyatta a H. Surreyho.

alžbetínsky sloh

alžbetínsky sloh, angl. Elisabeth-Style — označenie najmä profánnej anglickej architektúry z obdobia vlády kráľovnej Alžbety I. (1558 – 1603). Alžbetínsky sloh bol výrazom narastania bohatstva vznikajúcej ranokapitalistickej spoločnosti. Originálnym spôsobom kombinoval gotické a renesančné (klasické) formy, prejavil sa v ňom aj vplyv súdobej nizozemskej a francúzskej architektúry a umenia. Najvýznamnejšie stavebné pamiatky: Longleat House (Wiltshire, 1556 – 80, autor J. Thynne), Wollaton Hall (Nottinghamshire, 1580 – 88, autor R. Smythson), Hardwick Hall (Derbyshire, 1590 – 97), Burghley House (Northamptonshire, 1575 – 87) a Montacute House (Somerset, dokončený 1601).

Alžír

Alžír, fr. Alger, arab. al-Džazá’ir, oficiálny prepis Al Jazái’r — hlavné mesto a prístavné mesto Alžírska na pobreží Stredozemného mora, administratívne stredisko vilájetu Alžír; 2,594 mil. obyvateľov (2015). Politické, hospodárske a kultúrne stredisko štátu. Priemysel strojársky, textilný, potravinársky (mlynársky, pivovarnícky, vinársky, tabakový), chemický, kožiarsky, papiernický; od 1982 sa tam každoročne konajú medzinárodné trhy. Námorný prístav – najväčší obchodný prístav štátu (vývoz ropy a jej produktov), medzinárodné letisko.

Alžír bol založený v 10. stor. na mieste fenického a rímskeho mesta Icosium. Od 16. stor. hlavné mesto tureckej provincie, neskôr jedno z centier korzárstva. R. 1830 obsadené Francúzmi, hlavné mesto Francúzskeho Alžírska; 1942 – 44 sídlo velenia Spojencov v sev. Afrike a dočasnej francúzskej vlády (Francúzskeho výboru národného oslobodenia); od 1962 hlavné mesto Alžírska.

Jadro mesta tvoria pevnosť kasba (zo 16. stor., 1992 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a stará štvrť Medína. Veľká mešita (11. stor.), nová mešita (17. stor.), katedrála Notre Dame d'Afrique (2. pol. 19. stor.), Kostol Sv. Trojice (2. pol. 19. stor.), pamätník . Nová, moderná architektúra. Národné dramatické divadlo, národná knižnica (založená 1835), univerzita (založená 1909) a i. vysoké školy; vedeckovýskumné ústavy, múzeá, archív, botanická záhrada.

Alžírsko

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí

Am

Am

1. chem. značka amerícia;

2. náb. skr. Knihy proroka Amosa; → Amos, → Biblia.

amabile

amabile [tal.] — hud. roztomilo, ľúbezne.

Amadeovci

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.

Amadeovo jazero

Amadeovo jazero, angl. Lake Amadeus — bezodtokové slané jazero v str. Austrálii (Severné teritórium) v rozľahlej zníženine juž. od MacDonnellových vrchov. Periodicky napĺňané. Zvyčajne suché, pokryté vrstvou soli.

Amadeus I.

Amadeus I., 30. 5. 1845 Turín – 18. 1. 1890 tamže — španielsky kráľ (1870 – 73), savojský princ, syn talianskeho kráľa Viktora Emanuela II., zvolený Kortesami po páde Bourbonovcov. Potlačil karlistické povstanie, nedokázal sa však vyrovnať s republikánskou opozíciou. Po vypuknutí tretej karlistickej vojny (1872 – 76) abdikoval (11. 2. 1873) a vrátil sa na svoje vojvodstvo (Aosta).

Amadeus Quartet

Amadeus Quartet [kuótet; angl.] — sláčikové kvarteto založené 1947 v Londýne rakúskymi hudobníkmi židovského pôvodu, ktorí ušli pred nacizmom do Spojeného kráľovstva. Patrilo k špičkovým komorným svetovým telesám. Jeho repertoár obsahoval diela najrôznejších štýlových období vrátane súčasnej hudby. Vynikalo najmä v interpretácii diel W. A. Mozarta, F. Schuberta, J. Brahmsa, L. van Beethovena a i. R. 1987 ukončilo svoju činnosť.

Amadi, Elechi

Amadi, Elechi, 12. 5. 1934 Aluu, neďaleko Port Harcourt, Nigéria – 29. 6. 2016 Port Harcourt — nigérijský románopisec a dramatik píšuci po anglicky. V románoch Veľké rybníky (Great Ponds, 1969; slov. 1974) a Ihuoma z morských vĺn (The Concubine, 1966; slov. 1975) vykreslil svet starej Afriky nedotknutý modernizáciou a europeizáciou, starý morálny kódex, tradičný africký svetonázor a náboženské predstavy, ktoré ovplyvňujú atmosféru na dedine, život a myslenie jej obyvateľov. Zážitky z občianskej vojny v Nigérii po odtrhnutí Biafry (1967; bol členom nigérijských ozbrojených síl) spracoval v autobiografii, vojnovom denníku, Západ slnka v Biafre (Sunset in Biafra, 1973). Kritikou najoceňovanejší román Konkubína (The Concubine, 1966) bol 2007 sfilmovaný významným nigérijským režisérom Andym Amenechim (plným menom Andrew Nwabueze Amenechi, *1962). R. 1978 vydal román Otrok (The Slave) a 1986 román Odcudzenie (Estrangement). V poslednom románe Keď prišiel Boh (When God Came, 2011) sa po prvý raz pokúsil o žáner science-fiction. Autor veršovanej divadelnej hry Isiburu (1973), ako aj divadelných hier Papriková polievka a cesta (Peppersoup and The Road, 1977), Tanečník z Johannesburgu (Dancer of Johannesburg 1978), Žena z Calabaru (The Woman of Calabar 2002), filozofickej práce Etika v nigérijskej kultúre (Ethics in Nigerian Culture, 1982) a zbierky esejí a básní Hovoriť a spievať (Speaking and Singing, 2003).

amadina

amadina [lat.] — v starších zoologických systémoch rod z triedy vtáky (Aves), v súčasnosti rody amadinka, amada a mníška.

Amadís Waleský

Amadís Waleský, Amadís de Gaula [Gaula = Wales, nie Galia] — názov významného a svojho času (14. stor.) obľúbeného rytierskeho románu, ktorý podľa staršej verzie prepracoval a doplnil španielsky spisovateľ Garci Rodríguez de Montalvo (*asi 1450, †asi 1505). Najstarší zachovaný exemplár bol vydaný 1508 v Zaragoze. Tematicky nadväzuje na staré povesti tzv. bretónskeho cyklu. Hlavný hrdina je zidealizovaným predstaviteľom potulného rytierstva a vzorom zamilovaných.

Amadora

Amadora — mesto v str. Portugalsku v dištrikte Lisabon; 175-tis. obyvateľov (2011). Satelitné mesto Lisabonu.

Amador Guerrero, Manuel

Amador Guerrero [gerre-], Manuel, 30. 6. 1833 Turbaco, Republika Nová Granada, dnes Kolumbia – 2. 5. 1909 Panama — panamský politik, prvý panamský prezident (1904 – 08). Usiloval sa o odtrhnutie Panamy od Kolumbie, ktoré podporovali i USA. Po osamostatnení Panamy 1903 podpísal s USA dohodu o prenajatí prieplavového pásma.

Amagasaki

Amagasaki — mesto v Japonsku na juhu ostrova Honšu v prefektúre Hjógo; 453-tis. obyvateľov (2015). Súčasť aglomerácie Osaka-Kóbe na pobreží Osackého zálivu. Pôvodne feudálne sídlo z 5. stor. sa v 20. stor. vyvinulo na centrum oceliarstva, elektrotechniky, dopravného strojárstva a chemického priemyslu. Dobré dopravné spojenie a silné väzby s Osakou. Železničný uzol a prístav. Pokles pôdy využívaním podzemnej vody na priemyselné účely. Mesto často ohrozované tajfúnmi.

Amagatov zákon

Amagatov zákon — zákon o parciálnych objemoch ideálnych plynov, podľa ktorého sa objem zmesi ideálnych plynov rovná súčtu parciálnych objemov jednotlivých zložiek zmesi. Ak zmiešame rôzne plyny, ktoré medzi sebou nereagujú a pred zmiešaním mali pri konštantnom tlaku a teplote objemy \({V}_{1},{V}_{2},\dots ,{V}_{i},\) bude sa výsledný objem \(V\) zmesi plynov pri rovnakom tlaku a teplote rovnať \(V={V}_{1}+{V}_{2}+\dots +{V}_{i},\) pričom každá zložka plynnej zmesi zaujme celý objem \(V\), ktorý má zmes k dispozícii. Pre reálne plyny platí Amagatov zákon len pri nízkych a stredných tlakoch. Zákon sformuloval 1880 É. H. Amagat. Pre celkový tlak zmesi ideálnych plynov platí Daltonov zákon.

Amalfi

Amalfi — mesto v juž. Taliansku v kraji Kampánia v Salernskom zálive Tyrrhenského mora na juž. brehu polostrova Sorrento; 5,1 tis. obyvateľov (2015). Turistické a rekreačné stredisko, centrum Amalfijského pobrežia (tal. Costiera Amalfitana) tiahnuceho sa od mesta Positano na západe po mesto Vietri sul Mare na východe, ktoré bolo pre svoje prírodné scenérie 1997 zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Prvá zmienka zo 6. stor., od 839 samostatná republika, najväčší rozkvet v 10. – 11. stor., kodifikácia námorného práva Tabula amalphitana prijatá neskôr v celom Stredomorí. Románska katedrála Sant’ Andrea (9. stor., neskôr prestavaná), kláštor Chiostro del Paradiso (2. pol. 13. stor.). Sídlo arcibiskupstva.

amalgám

amalgám [gr. + arab. > lat.] — zliatina ortuti s kovmi (napr. s draslíkom, sodíkom, striebrom, zlatom, zinkom, kadmiom, cínom, olovom). Niektoré kovy, napr. železo, mangán, kobalt a nikel, sa s ortuťou nezlievajú. Amalgámy majú charakter zmesí alebo sa tvoria stechiometrické zlúčeniny (napr. amalgám sodíka Hg2Na). V prírode sa vyskytujú 4 veľmi vzácne amalgámy: amalgám zlata (zlato s ortuťou), varieta striebra kongsbergit a minerál moschellandsbergit (prirodzené zliatiny striebra a ortuti) a vzácny minerál potarit (prirodzená zliatina paládia a ortuti). Na rozdiel od iných zliatin sú viaceré amalgámy pri bežnej teplote kvapaliny alebo tuhé plastické látky, čo sa využíva napr. v stomatológii; rozpustnosť zlata v ortuti sa využíva v úpravníctve nerastných surovín. Na Slovensku sa amalgám striebra vzácne vyskytoval v rudných žilách v oblasti Vyšnej a Nižnej Boce.

amalgamácia

amalgamácia [gr. + arab. > lat.] — v súčasnosti málo používaný spôsob získavania zlata z rozomletej rudy pomocou ortuti. Pri amalgamácii v mlynoch sa počas mletia zlatonosnej rudy pridáva v pravidelných intervaloch ortuť, ktorá tvorí so zlatom zliatinu amalgám. Získaný amalgám sa premyje vodou, vylisuje a destiluje v liatinových retortách, čím sa odstráni ortuť. Získané zlato sa napokon pretaví v grafitovom tégliku.

amalrikáni

amalrikáni — sekta tzv. slobodného ducha. Ľudové hnutie v 13. – 15. stor. založené na učení Amalrika z Bène. Učenie zakázala 1210 parížska synoda, odvtedy amalrikáni boli prenasledovaní.

Amaltea

Amaltea, Amalthea — mesiac Jupitera veľmi nepravidelného tvaru objavený 1892 E. E. Barnardom. Má rozmery 250 × 146 × 128 km a povrch zbrázdený krátermi, najväčší s priemerom 90 km. Vzdialenosť Amaltey od stredu planéty Jupiter je 182 000 km.

Amaltheia

Amaltheia [-teja] — v gréckej mytológii lesná nymfa alebo božská koza, ktorá dojčila boha Dia (Zeus), keď ho matka Reia (Rheia) porodila na Kréte. Z rohu kozy urobil Zeus roh hojnosti, ktorý sa ustavične plnil jedlom a nápojmi. Podľa niektorých zdrojov bol z kože kozy Amaltheie (grécky aix, genitív aigos = koza, cap) vytvorený ochranný atribút aigis (→ egida), t. j. štít boha Dia (zhotovený Héfaistom, prepožičiavaný Aténe) a ochranný Aténin plášť so strapcami v podobe hadov, zakrývajúci prsia a ramená (pektorál).

Amaltheus

Amaltheus [-te-; gr.] — rod amonitov (→ amonitotvaré), vyhynutých hlavonožcov so štíhlou diskovitou schránkou, ktorej vonkajšiu ozdobu tvoria nízke priečne esovito ohnuté, rovnomerne rozložené rebrá. Žil v spodnojurských moriach, známy je i z jurských sedimentov Slovenska.

Amami Óšima

Amami Óšima, Amami Óshima — ostrov sopečného pôvodu vo Východočínskom mori patriaci Japonsku, najväčší v ostrovnej skupine Amami v sev. časti súostrovia Rjúkju; 709 km2, 73-tis. obyvateľov (2013). Najväčšie mesto Amami. Hornatý povrch (najvyšší vrch Juwandake, 694 m n. m.), zväčša zalesnený. Pestovanie a spracovanie cukrovej trstiny a ryže; rybolov. Hydroelektráreň. Dopravné spojenie s Japonskom (letisko, prístavy).

Aman, Theodor

Aman, Theodor, 20. 3. 1831 Câmpulung – 19. 8. 1891 Bukurešť — rumunský maliar a grafik, priekopník rumunského národného maliarstva. Prvý riaditeľ (od 1864) Akadémie výtvarných umení (dnes Národná univerzita umení) v Bukurešti, o ktorej založenie sa zaslúžil. Autor historických obrazov (Bitka pod Călugăreni, 1872), portrétov, meštianskych i vidieckych scén (Dedinský tanec, 1890). Reprezentant realistického prúdu ovplyvnený tradíciami romantizmu a impresionizmom.

amanitíny

amanitín [gr.] — bicyklický oktapeptid (α-amanitín, β-amanitín, γ-amanitín). Prudko jedovatá látka prítomná v muchotrávke zelenej (Amanita phalloides), niekoľkokrát toxickejšia ako faloidín (smrteľná dávka pre človeka 5 mg amanitínu, čo zodpovedá 50 g muchotrávky zelenej).

Amanshauser, Gerhard

Amanshauser [-zer], Gerhard, 2. 1. 1928 Salzburg – 2. 9. 2006 tamže — rakúsky spisovateľ. Postavy jeho próz sú podobne ako jeho literárne vzory vydedenci spoločnosti a osamotení individualisti. V románe Zámok s neskorými hosťami (Schloss mit späten Gästen, 1975; sfilmovaný 1982, réžia Alois Hawlik) hrdinovia uprednostňujú anachronický spôsob života, osamelosť; v prácach Veta a protiklad (Satz und Gegensatz, 1972) a Hranice (Grenzen,1977) rozvíja nové formy esejistickej prózy.

amantes amentes

amantes amentes [-tés ámentés; lat.] — milenci šialenci (Plautus: Kupec, 82. verš).

Amánulláh

Amánulláh, 1. 6. 1892 Paghman, provincia Kábul – 25. 4. 1960 Zürich — afganský panovník 1919 – 29. Ujal sa vlády ako emir po protibritskom vojenskom prevrate (1919) a vyhlásil nezávislosť Afganistanu. Spojený s mladoafganským hnutím, prívrženec liberálnej reformnej politiky Atatürka. Zaviedol v Afganistane program obnovy a premenu krajiny na konštitučnú monarchiu, 1926 prijal kráľovský titul (šáh). Po víťazstve povstania reakčných kmeňov podporovaných islamským duchovenstvom prinútený v januári 1929 abdikovať; odišiel do exilu.

Amapá

Amapá — členský štát Brazílie na severovýchode územia na pobreží Atlantického oceána pri hraniciach s Francúzskou Guyanou; 142 815 km2, 751-tis. obyvateľov (2014), hlavné mesto Macapá. Juh územia vyplnený deltou Amazonky, na západe výbežok močaristej Amazonskej nížiny, na východe Guyanská vysočina. Rovníkové podnebie. Výskyt rúd mangánu (ťaží sa vyše 2 mil. ton ročne) a železa, ložiská zlata a kaolínu. Pastevný chov dobytka; vodná doprava.

Amara

Amara — archeologická lokalita v sev. Sudáne rozkladajúca sa na obidvoch brehoch Nílu. Na pravom brehu sa zachovali len zvyšky mesta a chrámu z meroejského obdobia, na ľavom brehu zvyšky opevnenia a mesta založeného Setchim I. (19. dynastia). Súčasťou mesta bol chrám postavený Ramessem II. a zasvätený Amonovi i zbožštenému panovníkovi. Jeho hlavná os ležala približne v sev.-juž. smere s vchodom na sev. strane. Chrám sa členil na vonkajší a vnútorný dvor, hypostyl, vestibul, svätyňu, kaplnky a sklady. Výzdobu tvoria scény s námetmi panovníka zobrazeného pred egyptskými božstvami a prinášajúceho obety i bojové scény z jeho vojenských ťažení. Mimoriadny význam majú zoznamy ázijských a afrických lokalít a kmeňov vytesané na vnútorných stenách ohraničujúcich hypostyl, ktoré sú z väčšej časti kópiou zoznamov z chrámu Amenhotepa III. v Solebe.

Amára

Amára, Al’ Amárah — prístavné mesto v juhovýchodnom Iraku na brehu rieky Tigris, administratívne stredisko guvernorátu Majsan; 400-tis. obyvateľov (2011). Počas 1. svet. vojny obsadené vojskami Spojeného kráľovstva, neskôr súčasť Iraku. Jedno z hlavných centier poľnohospodárstva. Rozvoj najmä po pozemkovej reforme 1958. Chov dobytka, spracovanie vlny, koží, remeselnícka výroba (kovotepectvo, výrobky zo striebra). Cez Amáru vedie diaľnica spájajúca Bagdad s Basrou a Kuvajtom.

amarak majoránový

amarak majoránový, Origanum dictamnus, Anaracus dictamnus — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hluchavkovité, pôvodom z Kréty. Sivobiele okrúhle listy sú aromatické, v lete vytvára bohaté súkvetia purpurovoružových kvetov. Pestuje sa ako korenina, okrasná trvalka, v stredoveku bol presláveným liečivom.

amarant

amarant [gr.], Lagonosticta — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď astrildovité. Malé africké spevavce, napr. amarant červenozobý (Lagonosticta senegala) červenoružového sfarbenia žijúci v blízkosti ľudských sídel.

amarant

amarant [gr.] — syntetické potravinárske červené farbivo (E 123), monoazofarbivo (→ azofarbivá). Komerčný produkt je červenohnedý až tmavohnedý prášok alebo granulát. Používal sa na farbenie potravinárskych produktov (napr. nápoje v prášku, likéry, zmrzlinové zmesi, pudingy). V súčasnosti je jeho použitie obmedzené a môže sa nachádzať iba v určitých druhoch potravín, ako sú kaviár, nepravý losos, liehoviny a i. alkoholické nápoje.