Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 606 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Álvarez Armellino, Gregorio Conrado

Álvarez Armellino [-váres -ľi-], Gregorio Conrado, 26. 11. 1925 Lavalleja – 28. 12. 2016 Montevideo — uruguajský generál a politik, prezident (1981 – 85) počas vojenskej diktatúry v Uruguaji (1973 – 85). R. 1962 – 79 veliteľ republikánskej gardy, 1971 – 79 náčelník generálneho štábu, 1973 účastník vojenského prevratu, ktorým bola nastolená vojenská diktatúra, od 1983 predseda Rady národnej bezpečnosti, 1978 – 79 hlavný veliteľ pozemných vojsk, 1981 – 85 prezident. V auguste 2005 vyšetrovaný Komisiou pre zmierenie, ktorá obnovila vyšetrovanie zmiznutia, uväznenia a mučenia tisícov obyvateľov počas vojenskej operácie Kondor (70. a 80. roky 20. stor.). R. 2009 odsúdený za 37 vrážd na 25 rokov väzenia.

Amazonský pakt

Amazonský pakt, špan. Pacto Amazónico — zmluva o spolupráci podpísaná v júli 1978 v meste Brazília štátmi ležiacimi v povodí Amazonky (Bolívia, Brazília, Ekvádor, Guyana, Kolumbia, Peru, Surinam a Venezuela). Pôvodný program predpokladal širokú hospodársku integráciu s cieľom vytvoriť zónu voľného obchodu, neskôr zmenený na spoločné využívanie surovinových zdrojov a zameraný na udržateľný hospodársky rozvoj so zachovaním životného prostredia v povodí Amazonky, na vytvorenie komunikačného a dopravného systému, na spoluprácu v oblasti vedy a na sociálnu inklúziu. R. 1995 v Lime bola ministrami zahraničných vecí zakladateľských krajín podpísaná druhá dohoda, na základe ktorej bola vytvorená Amazonská organizácia pre spoluprácu (Organização do Tratado de Cooperação Amazônica, OTCA), ktorá inštitucionálne posilnila Amazonský pakt a poskytla mu medzinárodnú právnu subjektivitu. Dodatok zmluvy schválený 1998 v Caracase umožnil založiť stály sekretariát OTCA v Brazílii 2002.

Amnesty International

Amnesty International [em-, -nešnl], AI — medzinárodná mimovládna organizácia so sídlom v Londýne založená 1961; poradný orgán OSN. Jej cieľom je sledovanie a ochrana občianskych práv na celom svete i poskytovanie pomoci osobám väzneným z politických a náboženských príčin; hlása slobodu slova a vyznania zaručenú Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. V každoročne publikovanej správe hodnotí vzťahy vlád k masmédiám, počty politických procesov a väzňov i ústavné a praktické garancie občianskych práv. Vo viac ako 150 krajinách a oblastiach sveta má sedem miliónov aktívnych členov, prispievateľov a podporovateľov v dobrovoľníckych skupinách a národných sekciách. Jedným z jej zakladateľov bol britský právnik Peter Benenson (*1921, †2005) obhajujúci politických väzňov v Maďarsku, Južnej Afrike a Španielsku, ktorý sa stal aj jej prvým predsedom (1961 – 66). R. 1977 získala Amnesty International Nobelovu cenu mieru.

Na Slovensku po vzniku iniciatívnej skupiny Amnesty International v Bratislave (1991) bolo 1994 oficiálne zaregistrované Združenie Amnesty International na Slovensku koordinujúce prácu jeho skupín i desiatok individuálnych členov.

Amazonky

Amazonky [gr.] — v gréckej mytológii bojovný kmeň žien, ktorý žil na pobreží Čierneho mora (v Malej Ázii alebo na dnešnom Kryme). Grécki historici ich pokladali za historický národ a opísali ich spoločenské zriadenie, v ktorom mali hlavné slovo ženy, zatiaľ čo muži mali podradné postavenie. Amazonky sa často zaplietali do bojov s gréckymi mytologickými hrdinami (→ héros). Herakles podnikol výpravu, aby získal pás kráľovnej Amazoniek Hippolyty (gr. Hippolyté). Théseus, ktorý ho na výprave sprevádzal, si doviedol domov zajatú vodkyňu Antiopu (gr. Antiopé) a oženil sa s ňou. Antiopa sa doňho zamilovala, a keď ju prišli jej družky oslobodiť, bránila s ním Atény a padla v boji. Amazonky sa zúčastnili aj bojov v trójskej vojne (na strane Trójanov), Achilles v boji zabil ich novú kráľovnú Penthesileiu, neubránil sa však dojatiu, keď uzrel jej krásnu tvár.

Grécki umelci, predovšetkým vázoví maliari, často zobrazovali výjavy zo života Amazoniek, ich boj s Grékmi tvoril výzdobu mauzólea v Halikarnase, časté sú aj sochy jednotlivých Amazoniek. Spočiatku zobrazované ako pešiačky vo výzbroji ťažkoodencov s prilbou alebo s frýgickou čiapkou, s lukom a so šípmi alebo s mečom, neskôr ako jazdkyne v prepásanom gréckom chitóne s odhaleným prsníkom, vyzbrojené sekerou a okrúhlym štítom. V stredovekom umení znázorňované len zriedka, znova zobrazované v talianskej renesancii (ako prameň slúžili výjavy z antických sarkofágov). V novoveku sa stali témou diela G. Romana, P. P. Rubensa a J. Jordaensa.

amfora

amfora [gr.] —

1. grécka hlinená nádoba v tvare džbána s úzkym hrdlom a dvoma zvislými uchami (→ panaténajská amfora, → grécke vázy) slúžiaca na uchovávanie tekutín a sypkých látok, často zdobená. Slúžila aj ako hrobový prídavok, resp. ako náhrobok. Rozšírená i v rímskej kultúre. V archeológii v súčasnosti označenie každej nádoby takéhoto tvaru;

2. grécka a rímska dutá miera, asi 2,3 l.

Anakreón

Anakreón, genitív Anakreonta, 6. stor. pred n. l. — grécky antický lyrik. Po dobytí rodného Tea (Teos) v Malej Ázii ušiel a žil na dvore tyrana (samovládcu) Polykrata na Same, po jeho smrti (522 pred n. l.) na dvore tyranov Hipparcha a Hippia v Aténach. Autor elegantných, hravých i sebaironických pijanských a ľúbostných piesní. Napodobnené v apokryfnej antickej zbierke Anakreonteia ovplyvňovali európsku poéziu až do 18. stor.

Amor a Psycha

Amor a Psycha, gr. Erós a Psýché — príbeh lásky boha Amora k smrteľníčke Psyche, ktorá krásou zatienila aj bohyňu Afroditu. Tá ju za trest chcela zabiť, jej syn Amor (Erós) sa však do Psychy zamiloval a žil s ňou. Afrodita sa s tým nemohla zmieriť a chcela Psychu zničiť. Uložila jej preto nesplniteľné úlohy, nakoniec mala priniesť z podsvetia od bohyne Persefony škatuľku, v ktorej bol uložený spánok smrti. Keď zvedavá Psycha škatuľku otvorila, spánok smrti ju ovanul. Amor ju však zachránil, Zeus ju na jeho žiadosť urobil nesmrteľnou a dal mu ju za manželku. Jeden z najobľúbenejších mytologických príbehov, umelci ho často stvárňovali v najrôznejších podobách (sochárske diela od A. Canovu a A. Rodina, Raffaelove fresky, Apuleiov príbeh o láske Amora a Psychy v románe Premeny čiže Zlatý somár).

Álvarez Quintero

Álvarez Quintero [-váres kin-] — španielski dramatici, bratia Serafín (26. 3. 1871 Utrera – 12. 4. 1938 Madrid) a Joaquín (20. 1. 1873 Utrera – 14. 6. 1944 Madrid). Spoločne napísali asi 100 komédií a jednoaktoviek, ktorých námety čerpali najmä z andalúzskeho prostredia a ktoré boli v tom čase pre svoju nenáročnosť a zábavnosť veľmi populárne.

Pre ich divadelné hry je typický optimizmus, juhošpanielsky švih, radosť zo života a dobro víťaziace nad zlom: Pravé očko (El ojito derecho, 1897), Galeoteovci (Los Galeotes, 1900), Kvety (Las flores, 1901), Buďme veselí! (El genio alegre, 1906; slov. 1923; sfilmovaná 1939, réžia Fernando Delgado, a 1957, réžia Gonzalo Delgrás), Milovanie a milkovanie (Amores y amoríos, 1908), Kainove Dcéry (Las de Caín, 1908; sfilmovaná 1959, réžia Antonio Momplet), Dedina žien (Puebla de las mujeres, 1912; sfilmovaná 1953, réžia Antonio del Amo), Malvaloca (1912; viackrát sfilmovaná).

Amadís Waleský

Amadís Waleský, Amadís de Gaula [Gaula = Wales, nie Galia] — názov významného a svojho času (14. stor.) obľúbeného rytierskeho románu, ktorý podľa staršej verzie prepracoval a doplnil španielsky spisovateľ Garci Rodríguez de Montalvo (*asi 1450, †asi 1505). Najstarší zachovaný exemplár bol vydaný 1508 v Zaragoze. Tematicky nadväzuje na staré povesti tzv. bretónskeho cyklu. Hlavný hrdina je zidealizovaným predstaviteľom potulného rytierstva a vzorom zamilovaných.

Amorim, Enrique

Amorim, Enrique, 25. 7. 1900 Salto – 28. 7. 1960 tamže — uruguajský spisovateľ. Autor viacerých vidieckych románov, z ktorých vyniká Vidiečan Aguilar (El paisano Aguilar, 1934) s mnohými regionalistickými prvkami (opisy prírody, analfabetizmus, dialekt) o neistom znovuhľadaní stratených koreňov. Prostý námet je rozvrhnutý do viacerých voľne pospájaných epizód, ktorých najcennejšou zložkou sú bystré postrehy hlavného hrdinu. V románe Kára (La carreta, 1932) fabuluje zvyk miestnych žien obchádzať na káre vidiek a praktizovať prostitúciu.

Ďalšie diela: romány Nerovný vek (La edad despareja, 1938), Kôň a jeho tieň (El caballo y su sombra, 1941), Mesiac vyrástol z vody (La luna se hizo con agua, 1944), Veľtrh podvodníkov (Feria de farsantes, 1952), Divosi (Los montaraces, 1957) Ústie (La desembocadura, 1958), politické romány Deväť mesiacov nad Nequénom (Nueve lunas sobre Neuquén, 1946), Víťazstvo neprichádza samo (La victoria no viene sola, 1952), básnické zbierky Dvadsať rokov (Veinte años, 1920), Návštevy v nebi (Visitas al cielo, 1929), Päť uruguajských básní (Cinco poemas uruguayos, 1935), Sonety lásky v októbri (Sonetos de amor en octubre, 1954), zbierky poviedok Amorim (1923), Námestie kár (La plaza de las carretas, 1937), esej Quiroga, ako som ho poznal (El Quiroga que yo conocí, 1983).

americká literatúra

americká literatúra — súhrnný názov textov v anglickom jazyku, ktoré vznikli na území Spojených štátov amerických a trinástich britských kolónií v Severnej Amerike, ktoré 1776 vyhlásili nezávislosť od britskej koruny a stali sa zakladajúcimi štátmi USA. Začiatky americkej literatúry spadajú do 17. stor., keď vých. pobrežie Severnej Ameriky začali osídľovať prisťahovalci z Anglicka. Za najstaršiu pamiatku sa pokladá kniha Pravdivá správa... o Virgínii (A True Relation... of Virginia, 1608) od kapitána Johna Smitha (*1580, †1631), v ktorej vysvetľuje, aké možnosti ponúka život v novovznikajúcich kolóniách. Ranú americkú literatúru predstavujú písomné správy o osídľovaní nových území i o hospodárskom živote v kolóniách, opisy prírody a života Indiánov, historické spisy (William Bradford, *1590, †1637; Edward Johnson, *1598, †1672), denníky (John Winthrop, *1588, †1649) a náboženské diela (Samuel Sewall, *1652, †1730). Prozaické a dramatické žánre sa nepestovali, pretože kolonisti mali proti nim predsudky. Okrem faktografickej literatúry sa začala formovať náboženská poézia (tzv. puritánski básnici A. Bradstreetová; Edward Taylor, *asi 1642, †1729). Všetky diela americkej literatúry 17. stor. sú obsahovo a štylisticky ovplyvnené britskými vzormi.

Začiatkom 18. stor. niektorí autori, napr. C. Mather a Jonathan Edwards (*1703, †1758), obhajovali náboženské predstavy vychádzajúce z tradícií puritanizmu a kalvinizmu, do kolónií však postupne prenikali idey osvietenstva, osobnej a náboženskej slobody, ľudských práv a demokracie, ktoré prispeli k formovaniu americkej identity a podnietili Americkú revolúciu. Rozvíjala sa najmä vecná literatúra (publicistické práce, vedecko-náučné spisy, politické pamflety, prejavy, polemické traktáty). Vedúcou osobnosťou bol kníhtlačiar, publicista, osvietenský mysliteľ a politik B. Franklin, ako pamfletista vynikol T. Paine, ktorého diela Zdravý rozum (Common Sense, 1776) a Vek rozumu (The Age of Reason, 3 časti, 1794 – 1807) predstavujú základ americkej národnej literatúry. Na ich myšlienky a štýl nadviazali počas vojny za nezávislosť a v období formulovania amerických ústavných princípov autori politických textov (T. Jefferson, J. Madison, J. Jay, A. Hamilton). V 2. pol. 18. stor. vznikla prvá básnická skupina hartfordskí vzdelanci (Hartford Wits, aj Connecticut Wits; J. Barlow, J. Trumbull). Revolučné básne s prvkami satiry zakladateľa americkej básnickej tradície P. M. Freneaua slúžili ako účinná propaganda a neskoršie básne predznamenali nástup romantizmu i rozvoj pôvodnej, národnej literatúry.

Na začiatku 19. stor. sa centrom kultúrneho života stal New York, kde pôsobila literárna skupina knickerbockerovská škola (Knickerbocker Wits; W. Irving, J. F. Cooper, W. C. Bryant, H. W. Longfellow, J. R. Lowell a i.). V období od 30. rokov 19. stor. do občianskej vojny v USA (1861 – 65), ktoré literárni vedci nazývajú renesancia, nastal rozkvet americkej literatúry. Výrazom duchovného vyjadrenia mladého národa, ktorý sa oslobodzoval spod vplyvu dogmatickej puritánskej ideológie, bol romantický a idealistický bostonský transcendentalizmus proklamujúci myšlienky kultúrnej samostatnosti, slobody vôle a myslenia (R. W. Emerson, H. D. Thoreau). Najpopulárnejší básnik H. W. Longfellow napísal v romantickom duchu podľa starých indiánskych povestí Pieseň o Hiawathovi (The Song of Hiawatha, 1855), pričom využil metrum fínskej Kalevaly. Za zakladateľov modernej americkej poézie sa pokladajú W. Whitman, E. A. Poe a E. Dickinsonová. O rozvoj americkej prózy sa zaslúžil N. Hawthorne, ktorý v poviedkach a v románoch rozvíjal psychologickú líniu a stvárnil puritánske idey predurčenia, dedičného hriechu a večného zápasu dobra a zla, H. Melville uviedol do americkej literatúry žáner cestopisu, mnohostrannú tvorbu E. A. Poea poznamenali romantický individualizmus a subjektivizmus.

V 2. pol. 19. stor. sa prehlbovali hospodárske a politické rozpory medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom, postupne sa presadzoval literárny realizmus odrážajúci sociálnu skutočnosť. Pre rozvoj realizmu mala význam regionalistická literatúra, regionalisti zobrazovali lokálny kolorit (Local Color) rôznych regiónov Ameriky. Predchodkyňou regionalistických prozaikov bola H. Stoweová-Beecherová, ktorá napísala najpopulárnejší román 19. stor. Chalúpka strýčka Toma (Uncle Tom's Cabin, 1852) namierený proti otroctvu. K ďalším regionalistickým autorom patrili H. Garland, J. Ch. Harris, G. W. Cable, E. Dahlberg a Sarah Orne Jewettová (Jewett,*1849, †1909); na regionalizmus nadviazal aj Mark Twain. Priekopníkmi amerického realizmu boli majster psychologického románu H. James a W. D. Howells. V období zostrujúcich sa spoločenských protirečení v 90. rokoch 19. stor. niektorí spisovatelia (U. Sinclair, S. Crane, F. Norris, J. London) nadviazali na európsky naturalizmus; kritickorealistické a naturalistické tendencie vyvrcholili v tvorbe T. Dreisera.

Americkú literatúru medzivojnového obdobia charakterizuje štýlová rozmanitosť ako výraz nového umeleckého cítenia a nového videnia prudko sa meniaceho sveta. Na začiatku 20. stor. sa začala renesancia americkej poézie. Nastúpila nová generácia básnikov, ktorá rozvíjala národné básnické tradície (E. A. Robinson, R. L. Frost, C. Sandburg, N. V. Lindsay). Chaotický svet modernej civilizácie zobrazili básnici avantgardnej renesancie, jedným z umeleckých prejavov bol imagizmus (E. Pound, A. Lowellová, H. Doolittlová, W. C. Williams). Formálne experimentovanie využil E. E. Cummings, osobitý štýl vytvoril R. Jeffers. V 20. rokoch 20. stor. sa okolo časopisu The Fugitive (Utečenec, → Fugitives) v Nashville sústredila skupina južanských spisovateľov (J. C. Ransom, A. Tate, R. P. Warren). Spoločenský protest vyplývajúci z rasovej nerovnosti zaznieval v dielach básnikov a prozaikov harlemskej renesancie (J. L. Hughes; R. Wright; Nella Larsenová, Larsen, *1891, †1964; Zora Neale Hurstonová, Hurston, *1891, †1960; Claude McKay, *1889, †1948; J. Toomer). V próze bola v 20. rokoch 20. stor. jedným z prvých literárnych prejavov nespokojnosti s hodnotami americkej spoločnosti (konvencie, konzumný štýl života, duchovná prázdnota) vzbura proti malomestu (H. S. Lewis, S. Anderson, E. L. Masters). Okrem spisovateľov staršej generácie sa začala formovať stratená generácia (lost generation), do ktorej sa zaraďujú autori ako E. Hemingway, F. S. Fitzgerald, J. Dos Passos a W. Faulkner, ktorí v 30. rokoch 20. stor. tematizovali zážitky z 1. svetovej vojny, ako aj pocity dezilúzie, skepsy a nemožnosti nájsť svoje miesto v povojnovej spoločnosti. V literatúre tohto obdobia sa výrazne uplatnila sociálna problematika, ktorá dominovala najmä v dielach J. Steinbecka. Sociálne protirečenia sú tematicky obsiahnuté aj v naturalistických prózach J. T. Farrella, N. Algrena, E. P. Caldwella a i. V období po 1. svetovej vojne sa začala rozvíjať aj dovtedy stagnujúca divadelná tvorba, v ktorej sa uplatnili realistické a naturalistické postupy, ale aj symbolizmus a radikálny expresionizmus. Zakladateľom modernej americkej drámy bol E. O’Neill. Pre súčasnú americkú poéziu sú charakteristické dve základné tendencie, ktoré sa kryštalizovali už v medzivojnovom období, a to tzv. akademickí básnici (academic poets; R. Lowell; R. Wilbur; T. Roethke; Randall Jarrell, *1914, †1965; a i.), ktorí kládli dôraz na intelektuálnosť obsahu a na formálnu precíznosť, a experimentálna poézia, v ktorej prevládalo úsilie o spontánne vyjadrenie autentických citových zážitkov.

V 50. rokoch 20. stor. sa okolo Ch. Olsona sústredila skupina experimentálnych básnikov, tzv. blackmountainská škola (Black Mountain College School; D. Levertová; Robert Duncan, *1919, †1988; Robert Creeley, *1926, †2005). Podľa Olsonovej teórie projektivizmu sa básnická tvorba neriadi zákonmi tradičnej metriky, ale fyziologickými princípmi, t. j. dýchaním, prirodzeným členením slabík a páuz. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. sa sformovalo hnutie bítnikov (beat generation; A. Ginsberg, L. Ferlinghetti, G. Snyder, J. Kerouac, W. Burroughs a i.), ktoré nadviazalo na tvorbu H. Millera. Pre bítnikov bol charakteristický nonkonformný bohémsky životný štýl (drogy, sex), odpor proti konzumnej spoločnosti, konvenciám a diskriminácii, hlásali ničím neobmedzenú slobodu jednotlivca. V 60. rokoch 20. stor. na nich nadviazalo hnutie hippies, ktoré sa prejavilo najmä v hudbe. V 70. rokoch 20. stor. bola v opozícii proti tradicionalizmu a akademizmu tvorba skupiny newyorskí básnici (New York Poets; J. Ashbery, F. O’Hara a i.), ktorá sa inšpirovala expresionizmom výtvarných umelcov a poéziou avantgardných európskych básnikov (V. V. Majakovskij, G. Apollinaire, A. Breton); básnici využívali voľný verš a nezvyčajné grafické usporiadanie veršov. Pre americkú povojnovú poéziu je typická štýlová a tematická rôznorodosť. Tzv. spovedná poézia (confessional poetry) rozvíjajúca sa v 50. a 60. rokoch 20. stor. zahŕňala básnikov s rôznym individuálnym štýlom (S. Plathová; A. Sextonová; H. Nemerov; David Shapiro, *1947; a i.). K najvýznamnejším básnikom patril R. Wilbur.

V súčasnej americkej próze sa odrazil zložitý spoločenský vývoj po 2. svetovej vojne, regionálne zvláštnosti a účasť národnostných menšín na rozvoji americkej kultúry. Autori sa sústreďovali na filozofické, etické a psychologické otázky vzťahu jednotlivca k svetu a k spoločnosti; v tematickej štruktúre sú zvýraznené problémy sebapoznania a identity človeka. Do popredia sa dostal vojnový román (N. Mailer, J. Hersey, I. Shaw, J. H. Burns, J. Heller, J. Jones). Významné postavenie mala próza amerického juhu, ktorej autori W. Faulkner, E. P. Caldwell, T. Capote, W. Styron, E. Weltyová, C. McCullersová, F. O’Connorová, H. Leeová a i. stvárňovali sociálne a psychologické dôsledky porážky juhu v občianskej vojne, komplex tzv. južanskej viny, rasové konflikty a rozpor tradičných hodnôt s novou spoločenskou realitou. Na antitradicionalizmus a nedôveru k zrelativizovaným hodnotám spoločnosti nadviazali J. D. Salinger, J. Updike a J. Cheever. Problémy mladých ľudí (dospievanie, hľadanie samého seba a svojho miesta v živote) stvárnili W. Saroyan a J. D. Salinger, židovskú problematiku I. B. Singer. V 60. rokov 20. stor. prenikli do prózy prvky postmoderny. Myslenie o literatúre a kultúre v postmodernom období výrazne ovplyvnila literárna kritička, filozofka a spisovateľka S. Sontagová. Postmodernisti (J. Barth, T. Pynchon, D. DeLillo, D. Barthelme, R. Brautigan, J. Heller, K. Vonnegut, K. Kesey, E. L. Doctorow a i.) rozvíjajú myšlienky absurdnosti ľudskej existencie, relatívnosti hodnôt a poznania; prózy obsahujú apokalyptické vízie, grotesknú komiku, paródiu, iróniu a čierny humor. Napriek individuálnym rozdielom má tvorba týchto spisovateľov niektoré spoločné vlastnosti (rôzne spôsoby narušenia tradičného rozprávania, kompozičný chaos, štylistická a jazyková hybridizácia); charakteristické sú témy hľadania autentickej reality (T. Pynchon), odosobnenia života v technokratickej spoločnosti (K. Vonnegut, D. Barthelme) a nesúhlasu s komercionalizáciou (R. Brautigan). V 70. rokoch 20. stor. sa autori zameriavali na témy rozpadu modernej americkej rodiny (J. Updike), narušených vzťahov a komunikácie medzi ľuďmi (J. Heller, J. C. Oatesová), osamelosti človeka (S. Bellow, P. Roth) a straty identity (K. Vonnegut). Tzv. nový žurnalizmus (New Journalism; T. Capote, román Chladnokrvne, In Cold Blood, 1966; N. Mailer, román Katova pieseň, The Executioner’s Song, 1979; G. Vidal, T. Wolfe) spojil literárne a novinárske postupy; kombináciu rozprávačských a kompozičných postupov beletrie a literatúry faktu využil E. L. Doctorow. V 80. rokoch 20. stor. vyšiel antiutopický román K. Vonneguta Galapágy (Galápagos, 1985), v ktorom tlmočil myšlienku zodpovednosti za ľudský život. O partnerských vzťahoch, sexualite a emancipácii žien vypovedajú diela J. Irvinga, odcudzenie človeka v modernej dobe a hľadanie zmyslu života stvárnili J. Updike, S. Bellow a W. Percy, sociálnu nerovnosť E. L. Doctorow, banálnu každodennosť ľudí, ktorí musia bojovať s nepriazňou osudu R. Carver, skazenosť a mravný úpadok doby J. K. Toole. Pre americkú literatúru od 90. rokov 20. stor. po súčasnosť je charakteristická štýlová a tematická rôznorodosť; autori prostredníctvom prvkov postmoderny (D. DeLillo, G. Saunders), tzv. južanskej gotiky (C. McCarthy), tzv. hysterického realizmu (D. F. Wallace; Jonathan Franzen, *1959) a metamoderny (D. F. Wallace; J. Franzen; Dave Eggers, *1970) zachytávajú súčasný svet totálneho odcudzenia, individualizmu a rozpadu rodiny, existenciálnu úzkosť a samotu. Jedným z najvýznamnejších spisovateľov je D. DeLillo, ktorý reflektuje kontrastný pohľad na život v modernej dobe (masová kultúra, masmédiá, konzumizmus, rozpad a znovuzjednotenie rodiny, znovuzrodenie prostredníctvom násilia). D. F. Wallace sa zameriaval na zachytenie každodennej dezilúzie a vnútornej samoty, J. Franzen v románe Rozhrešenie (The Correction, 2001) podal veľkolepý obraz globalizovanej spoločnosti i zložitých medziľudských vzťahov v modernej dobe (rozpadávajúca sa spoločnosť bez hodnôt, konflikt generácií, problematické vzťahy v americkej rodine, hľadanie identity). Podobnými témami (vplyv popkultúry na myslenie súčasných ľudí, reflexia mediálneho sveta) sa zaoberá aj D. Eggers.

V dramatickom umení sa uplatnili tradičné i moderné kompozičné princípy a rôzne experimentálne tendencie. V hrách A. Millera, T. Williamsa, E. Albeeho, Arthura Kopita (*1937) a i. sa odzrkadlil proces hľadania adekvátnych výrazových prostriedkov a dramatických foriem na vyjadrenie zložitých spoločenských vzťahov. Radikálne a inovatívne hry vznikli aj mimo Broadwaya (David Rabe, *1940; D. Mamet; L. Jones/Amiri Baraka), kontroverzným témam sa venuje T. Kushner; v 90. rokoch 20. stor. sa objavilo aj niekoľko nadaných autoriek (Paula Vogelová, Vogel, *1951; Suzan-Lori Parksová, Parks, *1963).

Populárna literatúra (dobrodružná literatúra, detektívka, science-fiction, fantasy, horor) bola zo začiatku na okraji záujmu, neskôr sa stala súčasťou beletrie. Je charakteristická masovosťou a stereotypnosťou v námetoch (boj dobra a zla) a v zobrazení postáv. Prostredie západu uviedol do americkej dobrodružnej literatúry v 2. pol. 19. stor. J. F. Cooper. V pentalógii Príbehy Koženej pančuchy (Leatherstocking Tales, 1823 – 41) vytvoril zidealizovaný a romantický obraz vzťahu medzi pôvodnými, indiánskymi obyvateľmi a belochmi, ktorý sa stal základom národného mýtu (priateľstvo medzi Indiánmi a belochmi, čestný a statočný zálesák ako národný hrdina). B. Harte v poviedkach z prostredia kalifornských zlatokopov spojil sentimentalitu a realizmus, Mark Twain vniesol do americkej dobrodružnej literatúry nové impulzy (paródia na zálesácke a indiánske romány). Dobrodružný charakter majú westerny O. Wistera, ktorý knihou Virgínčan (The Virginian, 1902) vytvoril modelový (romantický) western. Brutálny opis západu a beštiálne vraždenie v 2. pol. 19. stor. podal C. McCarthy vo filozofickom westerne Krvavý poludník (Blood Meridian, 1985).

Zakladateľom americkej detektívky bol E. A. Poe. V 30. rokoch 20. stor. predstavitelia tzv. drsnej školy (D. Hammet, R. Chandler) predstavili v detektívnych príbehoch moderné mesto zločinu, korupciu v politike, súdnictve a polícii. K ďalšej generácii autorov detektívok patria napr. E. McBain, M. Spillane, Paul Auster (*1947) a i. Príbehy science-fiction najskôr vychádzali v lacných časopisoch určených pre mládež, neskôr knižne v miliónových nákladoch. Autori sci-fi sa vo svojich dielach zaoberali otázkami zničenia Zeme a prežitia ľudstva (E. R. Burroughs; Frank Patrick Herbert, *1920, †1986; Ursula K. Le Guinová, Le Guin, *1929, †2018; Harry Harrison, *1925, †2012; Michael Crichton,*1942, †2008), novými vedeckými technológiami (I. Asimov; Philip K. Dick, *1928, †1982; William Gibson, *1948), kolonizáciou vesmíru (R. Bradbury, R. A. Heinlein), imaginárnymi svetmi (U. K. Le Guinová), mimozemskými formami života (Theodore Sturgeon, *1918, †1985), osudom ľudskej spoločnosti v budúcnosti (K. Vonnegut; P. K. Dick; U. K. Le Guinová; David Brin, *1950; Samuel R. Delany, *1942), kozmickou civilizáciou (Bruce Sterling, *1954), alternatívnou minulosťou (Kevin Wayne Jeter, *1950; Tim Powers, *1952) a ohrozením ľudstva mimozemskými civilizáciami (D. Brin).

Pre americké fantasy ságy je typický boj dobra s temnými silami (démoni, vlkolaci, upíri, mágovia), ktoré chcú získať nadvládu nad svetom a zničiť civilizáciu. K najvýznamnejším autorom patria George R. R. Martin (*1948; Pieseň ľadu a ohňa, A Song of Ice and Fire, 5 zv., 2000 – 2011), U. K. Le Guinová (Zememorie, Earthsea, 6 zv., 1968 – 2001), Roger Zelazny (*1937, †1995; Kroniky Amberu, The Chronicles of Amber, 10 zv., 1970 – 91), Robert Jordan (*1948, †2007; Koleso času, The Wheel of Time, 15 zv., 1990 – 2013), Terry Goodkind (*1948; Meč pravdy, The Sword of Truth, 19 zv., 1994 – 2018), Richelle Meadová (Mead, *1976; Upíria akadémia, The Vampire Academy, 6 zv., 2007 – 10), Rick Riordan (*1964; Bohovia Olympu, The Heroes of Olympus, 5 zv., 2010 – 14) a Cassandra Clareová (Clare, *1973; Nástroje smrti, The Mortal Instruments, 6 zv., 2007 – 14). Za predchodcu hororu sa v americkej literatúre pokladá E. A. Poe, k najvýznamnejším autorom patria H. P. Lovecraft, A. Bierce, P. Bowles, S. King, J. Hawkes, Shirley Jacksonová (Jackson, *1916, †1965), I. Levin, Robert Bloch (*1917, †1994) a P. Straub.

Výrazný podiel na rozvoji americkej kultúry má tvorba afroamerických spisovateľov (P. L. Dunbar; J. L. Hughes; R. Wright; R. W. Ellison; J. Baldwin; I. Reed; L. Jones; T. Morrisonová; A. Walkerová; Malcolm X; Gwendolyn Brooksová, Brooks, *1917, †2000; Maya Angelouová, Angelou, *1928, †2014; Terry McMillanová, McMillan, *1951; Percival Everett, *1956; Charles R. Johnson, *1948), ktorá sa tematicky sústreďuje na dva závažné problémy v živote černochov – sebauvedomovanie vo vzťahu k historickej skúsenosti černochov a hľadanie identity v modernej spoločnosti. Ústrednou témou próz spisovateľov indiánskeho pôvodu L. Erdrichovej, Jamaka Highwatera (*1931, †2001), Shermana Alexieho (*1966), N. S. Momadaya, Leslie Marmon Silkovej (Silko, *1948) a i. je sebauvedomovanie Indiánov a ich asimilácia v americkej spoločnosti. Produktívnu skupinu tvoria spisovatelia židovského pôvodu (S. Bellow; P. Roth; B. Malamud; I. B. Singer; J. D. Salinger; E. L. Doctorow; J. Heller; A. Ginsberg; P. Auster; H. Nemerov; C. Ozicková; Ch. Potok; Nathan Englander, *1970 a i.); v ich tvorbe dominujú otázky identity a sebahľadania, v ktorých sa odráža vzájomné pôsobenie rozdielnych kultúr, hodnôt a tradícií. Od 70. rokov 20. stor. prekvitajú ázijská americká literatúra (Maxine Hong Kingstonová, Kingston, *1940; Jhumpa Lahiriová, Lahiri, *1967; Amy Tanová, Tan, *1952; Bharati Mukherjeeová, Mukherjee, *1940, †2017; Ha Jin, *1956 a i.) a hispánska americká literatúra (S. Cisnerosová; Rudolfo Anaya, *1937; Rolando Hijonosa, *1929; Denise Chávezová, Chávez, *1948; Gloria E. Anzaldúaová, Anzaldúa, *1942, †2004; Tomás Rivera, *1935, †1984; Oscar Hijuelos, *1951, †2013; Junot Díaz, *1968; Luis Valdez, *1940 a i.).

Amorejci

Amorejci, Amoriti, akkadsky Amurrum — súhrnný názov viacerých západosemitských kmeňov, ktoré sa delili na dve hlavné skupiny: severnú (Sim’aliti, synovia ľavice) a južnú (Jaminiti, synovia pravice). Spočiatku prevažne kočovné kmene, ktoré približne v pol. 3. tisícročia začali prenikať k strednému toku Eufratu, do sýrsko-palestínskej kultúrnej oblasti a do Mezopotámie; doložené sú v 2. pol. 3. tisícročia na klinopisných tabuľkách nájdených v mezopotámskych archívoch, ale aj v archíve v sýrskej Eble (→ Tell Mardich). Severná skupina sa usádzala najmä v oblasti Mari, na strednom toku Eufratu a v severných regiónoch Sýrie, južná predovšetkým v južnej Mezopotámii, najmä v okolí mesta Sippar v severnej Babylonii. Koncom 3. a začiatkom 2. tisícročia pred n. l. ovládli Amorejci drobné mestské štáty v severnej a strednej časti Mezopotámie (napr. Mari, → Jamchad), ich dominanciu v južnej Mezopotámii (Babylonii) uľahčil pád III. dynastie z Uru (krátko po 2000 pred n. l.). Zmocnili sa vlády v jednotlivých mestských štátoch (→ Sumer) a do veľkej miery sa prispôsobili tamojšej vyspelej civilizácii. Ich náčelník Sumu-abum založil v Babylone dynastiu (I. dynastia z Babylonu; → Babylonia), ktorej šiesty kráľ Chammurapi sa stal najmocnejším panovníkom Starobabylonskej ríše; od Amorejcov odvodzovalo svoj pôvod viacero vtedajších vládnucich rodov v Mezopotámii. Epocha Amorejcov v dejinách Mezopotámie sa skončila pádom Starobabylonskej ríše (1595 pred n. l. ju vyvrátili Chetiti).

Jazyk Amorejcov, amorejský jazyk, nie je presne známy, pretože v písomnom styku používali akkadčinu (→ akkadský jazyk), prípadne iné jazyky. Rekonštruuje sa prevažne z vlastných mien zapísaných v sumerských a akkadských textoch. Významný je napr. rozsiahly archív s tisíckami listov a s ďalšími písomnosťami objavený v Mari, obsahujúci množstvo faktov o tomto amorejskom mestskom štáte za vlády kráľa Zimri-Lima.

analýza procesu

analýza procesu — v technickej praxi komplexná analýza procesov, postupov a zariadení, ktorá vedie k opatreniam na intenzifikáciu a racionalizáciu výroby. Skladá sa z niekoľkých etáp: 1. vyhodnotenie záznamov (protokolov) z daného zariadenia; 2. doplnenie výsledkov pokusmi; 3. zostavenie materiálovej a energetickej bilancie; 4. vytvorenie matematického modelu a optimalizácia systému; 5. analýza materiálovej vybavenosti. V systémoch s vysokou spotrebou energie sú dôležité najmä bilancie energie (môžu poukázať na straty) a bilancie exergie, ktoré poukazujú na kvalitu využitia energie.

ambidentné anióny

ambidentné anióny — anióny, v ktorých sa na dvoch rôznych atómoch nachádza voľný elektrónový pár. Takéto atómy môžu byť spojené buď priamo (), alebo vodivo cez násobnú väzbu (). Najjednoduchšie ambidentné anióny sú kyanidový CN, tiokyanatanový SCN, dusitanový NO2, nitrometánový CH2–NO2 a i. V závislosti od činidla a podmienok môžu ambidentné anióny vstupovať do reakcie jedným alebo druhým atómom (ambidentné nukleofily). Pri reakciách so zlúčeninami prechodných kovov majú dva rozdielne donorové atómy použiteľné na koordináciu s centrálnym atómom (ambidentátne ligandy), napr. Cu–SCN, Cu–NCS. Ambidentátnymi ligandmi môžu byť aj organické zlúčeniny, resp. ich anióny, v ktorých sú dva rôzne atómy nesúce voľný elektrónový pár oddelené jednou alebo viacerými skupinami CH2, napr. CH3–S–CH2–CH2–NH2.

amylóza

amylóza [gr.] — polysacharid s molekulovou hmotnosťou 10 – 500 kDa nachádzajúci sa v škrobe (tvorí zvyčajne 10 – 30 % jeho obsahu). Vytvára lineárny reťazec zvinutý do tvaru závitnice, v ktorom sú ᴅ-glukózové stavebné jednotky navzájom pospájané α-(1→ 4)-glykozidovou väzbou. Amylóza je rozpustná vo vode, vytvára veľmi viskózne roztoky, z ktorých možno pripraviť tenké ochranné jedlé filmy na niektorých potravinách. S jódom tvorí modrofialový komplex.

amidíny

amidíny [gr.] — dusíkaté organické zlúčeniny všeobecného vzorca (R je alkyl alebo aryl) obsahujúce amino- (NH2) aj iminoskupinu (NH). Pomerne silné organické zásady. Sú málo stále, vo vodnom roztoku sa rýchlo hydrolyzujú na amidy. Pripravujú sa z iminoéterov R–C(=NH)OR’ alebo iminochloridov R–C(=NH)Cl pôsobením amoniaku alebo amínov. Sú významnými medziproduktmi organických syntéz. Acetamidín (R = CH3) je surovinou pri výrobe vitamínu B1. Aromatické amidíny majú akaricídne účinky.

Alžbeta Durínska

Alžbeta Durínska, sv., aj Alžbeta Uhorská, 1207 Bratislava alebo Blatný Potok (Sárospatak) – 17. 11. 1231 Marburg — dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy z Merana. Vyrastala na hrade Wartburg pri Eisenachu, 1221 sa vydala za Ľudovíta IV. Durínskeho (*1200, †1227). Napriek tomu, že žila v šľachtickom prostredí, mala sklon k askéze a k altruizmu a svojou dobročinnosťou vzbudzovala nevôľu medzi príbuzenstvom. Po smrti manžela, ktorý zahynul 1227 počas križiackej výpravy, ju švagor Henrich Raspe (*okolo 1204, †1247) z Wartburgu vyhnal (podľa niektorých zdrojov opustila Wartburg dobrovoľne). Pod ochranou svojho duchovného vodcu Konráda z Marburgu sa so svojimi troma deťmi uchýlila do Marburgu, kde založila nemocnicu pre chudobných (→ alžbetínky). O jej charitatívnej činnosti kolovali legendy už za jej života. R. 1235 bola pápežom Gregorom IX. vyhlásená za svätú. Po jej smrti dal veľmajster rádu nemeckých rytierov Konrád (*1206/07, †1240, jej švagor) postaviť nad jej hrobom chrám a Alžbeta Durínska sa stala patrónkou rádu. Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná v šľachtickom i v rehoľnom rúchu, obklopená chorými alebo chudobnými, ktorým rozdáva jedlo. K jej atribútom patrí aj koruna (môžu byť tri) i model kostola a ruže. Strediskom jej kultu v Nemecku je Marburg, na Slovensku Dóm sv. Alžbety v Košiciach a kláštor alžbetínok v Bratislave. Sviatok 17. novembra, predtým 19. novembra.

analýza systému

analýza systémukyb. súbor metód slúžiacich na určenie statických a dynamických vlastností systému prostredníctvom rôznych kvantitatívnych a kvalitatívnych charakteristík systému. Analýza systému odpovedá najmä na otázky, či je systém statický alebo dynamický, stabilný alebo nestabilný, aperiodický alebo kmitavý, tlmený alebo netlmený, lineárny alebo nelineárny, deterministický alebo stochastický, aké sú ciele a funkcie systému, aká je štruktúra systému, aké sú vlastnosti prvkov systému a aké sú medzi nimi väzby ap. Podľa toho, či sa pri analýze systému pracuje s deterministickými alebo štatistickými charakteristikami systému, ide o deterministické alebo štatistické metódy analýzy systému. Obe tieto skupiny metód sa ďalej rozdeľujú na metódy experimentálne (napr. meranie charakteristík na reálnom systéme), analytické (napr. výpočet charakteristík z diferenciálnych rovníc systému) a simulačné (napr. simulácia systému na fyzikálnom modeli alebo prostredníctvom výpočtovej techniky). Súčasťou analýzy systému je aj identifikácia systému, v rámci ktorého sa určuje matematický model systému, a tým aj štruktúra systému a jeho parametre. Vzhľadom na svoje špecifiká má kybernetický systém i niektoré špecifické ciele a metódy analýzy (→ analýza systému riadenia).

Alžbeta Izabela

Alžbeta Izabela, ? – október 1304 — uhorská kráľovná, dcéra neapolsko-sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, od 1270 manželka uhorského kráľa Ladislava IV.; nemala deti, manžel ju dal 1286 zatvoriť do kláštora.

Alžbeta Kotromanička

Alžbeta Kotromanička, okolo 1340 – začiatok januára 1387, Novigrad (Chorvátsko) — uhorská kráľovná, dcéra bosnianskeho bána Štefana Kotromaniča a Alžbety Kujavskej, druhá manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (od 1353), s ktorým mala dcéry Katarínu (1370), Máriu (1371) a Hedvigu (1373/74). Po manželovej smrti (1382) dala za kráľovnú korunovať svoju maloletú dcéru Máriu (ako Mária I. z Anjou), ktorá sa 1385 stala manželkou Žigmunda Luxemburského. Počas Máriinej neplnoletosti vládla Alžbeta spolu so svojimi prívržencami, najmä s palatínom Mikulášom (I.) Gorjanským. Aby posilnila svoje pozície voči zaťovi Žigmundovi, nadviazala kontakty s Karolom III. Malým, ktorý mal hájiť záujmy jej dcér. Ten krátko po svojej korunovácii za uhorského kráľa (ako Karol II.) podľahol atentátu, ktorým Alžbeta poverila svojho prívrženca Blažeja Forgáča. V júli 1386 bola spolu s dcérou Máriou prepadnutá počas cesty prívržencami Karola III. Malého, uväznená pri Zadare a v januári 1387 zavraždená Jánom Horvátom.

Alžbeta Luxemburská

Alžbeta Luxemburská, 1409 – 19. 12. 1442 Győr — dcéra Žigmunda Luxemburského a Barbory Celjskej, manželka rakúskeho vojvodu, uhorského, nemeckého a českého kráľa Albrechta II. Habsburského, matka Ladislava V. Pohrobka. Po smrti manžela (1439) sa jej podarilo s pomocou najatého žoldnierskeho kapitána J. Jiskru z Brandýsa a ligy Gorjanskovcov-Celjskovcov ubrániť trón pre svojho maloletého syna proti nárokom Vladislava III. Varnenčíka.

Amdahl, Gene Myron

Amdahl [emdál], Gene Myron, 16. 11. 1922 Flandreau, Juž. Dakota – 10. 11. 2015 Palo Alto, Kalifornia — americký informatik, vývojový pracovník firmy IBM, návrhár počítačov IBM série 360. Zakladateľ vlastnej firmy (Amdahl Corporation) produkujúcej a dodávajúcej veľké sálové počítače, servery a aplikačné softvérové systémy.

Americký úrad pre normalizáciu

Americký úrad pre normalizáciu, anglicky American National Standards Institute, ANSI — úrad v USA zodpovedný za schvaľovanie a vydávanie noriem a štandardov v rôznych oblastiach vrátane informačnej techniky. Je členom Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu (ISO).

analógový počítač

analógový počítač — elektronický výpočtový systém spracúvajúci premenné veličiny daného problému pomocou iných, spojito sa meniacich fyzikálnych veličín (napr. elektrické napätie, elektrický prúd) a umožňujúci výsledky riešenia v tvare priebehov strojových premenných pozorovať, registrovať alebo vhodným spôsobom merať, pričom strojové premenné spĺňajú vzťahy analogické vzťahom medzi veličinami pôvodného systému. Analógový počítač je určený najmä na riešenie problémov dynamiky fyzikálnych sústav. Skladá sa z počítacích obvodov vykonávajúcich rôzne operácie so spojito sa meniacimi veličinami. Matematicky formulovaný problém sa rozloží na základné matematické operácie a určí sa postup výpočtu. Každá základná operácia sa vykonáva samostatným počítacím obvodom a výpočet prebieha vo všetkých obvodoch súčasne. Príprava na riešenie spočíva v nastavení obvodov na riešenie určených základných operácií a v ich vzájomnom prepojení pomocou programového panela. Počítacie obvody navzájom spojené na riešenie úlohy tvoria počítaciu sieť.

analógový signál

analógový signál, spojitý signál — signál nadobúdajúci určitú hodnotu v každom časovom okamihu, reprezentovaný elektrickým napätím, prúdom alebo inou fyzikálnou veličinou; matematicky ho možno opísať spojitou funkciou.

analytický stroj

analytický stroj — mechanický stroj na automatickú realizáciu výpočtového procesu všeobecného charakteru navrhnutý Ch. Babbageom 1833 – 36. Z hľadiska rozkladu výpočtového procesu na sekvencie elementárnych operácií a na ich automatické realizácie ide o predchodcu súčasných počítačov. Umožňoval realizáciu takých programových konštrukcií, ako sú podmienený príkaz a cyklus. Babbageove myšlienky o tzv. programovaní analytického stroja ďalej rozpracovala a rozšírila A. Lovelace. Analytický stroj nebol nikdy kompletne postavený.

analýza a špecifikácia používateľských požiadaviek

analýza a špecifikácia používateľských požiadaviekinform. jedna z etáp životného cyklu softvérového systému; proces transformácie neformálnych používateľských požiadaviek na ich komplexný a štruktúrovaný opis, t. j. na opis systému, ktorý používateľ požaduje vytvoriť. Východiskom tejto etapy je oboznámenie sa s prostredím, v ktorom bude systém v budúcnosti nasadený, a s problémami, ktoré má systém riešiť. Vstupom do etapy sú používateľské požiadavky vyjadrené prirodzeným jazykom. Priebežným výstupom etapy pre softvérový systém môže byť opis súčasného systému spracovania informácií, t. j. funkčný a údajový model súčasného systému spracovania informácií, identifikované problémy spracovania a požiadavky na cieľový systém. Cieľovým výstupom etapy je špecifikácia požiadaviek na vytváraný softvérový systém, ktorý obsahuje funkčný, údajový a časový model vytváraného softvérového systému. Vytvorená špecifikácia požiadaviek má poskytnúť jasnú, konzistentnú a neprotirečivú predstavu o fungovaní budúceho systému.

analýza logického obvodu

analýza logického obvoduinform. proces získania formálneho opisu správania logického obvodu (napr. vo forme boolovských funkcií, automatu, VHDL ap.) z opisu štruktúry (zapojenia) obvodu a opisu správania prvkov obvodu.

alula

alulabiol. blanitý lalôčik na báze spodného kraja krídla mnohých dvojkrídlovcov (Calyptratae). Uvádza sa aj pod názvom kalypter.

alumetovanie

alumetovanie [lat.] — tepelná úprava povrchu železa difúziou hliníka, ktorý pri ohreve oxiduje a vytvorený oxid hlinitý chráni povrch alumetovaného predmetu pred koróziou do teploty 900 °C.

aluminotermia

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).

aluminotermické zváranie

aluminotermické zváranie — spôsob zvárania termitom (zmes práškového hliníka a oxidu železa). V zmesi sa po zapálení horčíkovým pásom vyvinie vysoká teplota (až 3 500 °C), čím dôjde k roztaveniu a k spojeniu kovových častí. Používa sa zvyčajne na zváranie koľajníc.

alumnát

alumnát [lat.] — bohoslovecký seminár nazvaný podľa uznesenia tridentského koncilu (1545 – 63), ktorý biskupom uložil starať sa o výchovu kandidátov na kňazstvo.

alumneum

alumneum [lat.] —

1. výchovný ústav so sociálnym poslaním;

2. ústav priradený spravidla k strednej a vyššej škole, poskytujúci študentom ubytovanie a stravu. Na Slovensku boli známe alumneá pri gymnáziách v Revúcej, Turčianskom sv. Martine a Kláštore pod Znievom, kde chudobní študenti dostávali stravu zadarmo.

Alunāns, Juris

Alunāns, Juris, vlastným menom Gustavs Georgs Frīdrihs Alunāns, 13. 5. 1832 Jaunkalsnava – 18. 4. 1864 Jostene, dnes Sesava — lotyšský básnik, publicista a národný buditeľ. Patril ku generácii mladolotyšov, ktorá sa usilovala o pozdvihnutie národného sebauvedomenia lotyšského národa. Spoluzakladateľ a redaktor mladolotyšského listu Pēterburgas Avīzes (Petrohradské noviny, 1862 – 65). Zostavil a vydal populárno-vedecký zborník Statok, príroda, svet (Sēta, daba, pasaule, 1859 – 60). Navrhol reformu lotyšského písma (zavedenie diakritických znamienok), ktorá však bola prijatá až 1908. V básnickej zbierke Piesne do lotyštiny preložené (Dziesmiņas, latviešu valodai pārtulkotas, 1856), ktorá obsahuje preklady klasickej a dobovej európskej poézie, položil základy novodobej lotyšskej poézie.