Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 190 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

flirt

flirt [angl.] — nezáväzné dvorenie, dvorenie pre zábavu.

float

float [flout; angl.] — inform. jednoduchý typ údajov pozostávajúci z podmnožiny racionálnych čísel zobraziteľných v počítači. Používa sa na približné zobrazenie ľubovoľného reálneho čísla v počítači; číslo sa doň zapíše pomocou zobrazenia s pohyblivou rádovou čiarkou (→ kódovanie reálnych čísel v počítači). V niektorých programovacích jazykoch sa používa označenie real.

flobertka

flobertka — dlhá jednohlavňová alebo dvojhlavňová zbraň spravidla s hladkým vývrtom hlavne a s kalibrom 4, 6, 7 alebo 9 mm, do ktorej sa používali náboje s okrajovým zápalom (Flobertove náboje). Náboje boli plnené jednou guľovitou strelou (guľové) alebo drobnými brokmi (brokové). Vzhľadom na malý dostrel sa flobertka používala na lov malej zveri na krátku vzdialenosť, v súčasnosti sa už nevyrába. Nazvaná podľa francúzskeho zbrojára Nicolasa Floberta (*1819, †1894).

flóra

flóra [podľa bohyne Flóry] —

1. kvetena; a) v širšom význame všetky rastliny žijúce na Zemi, b) v užšom význame súbor rastlinných druhov (taxónov) vyskytujúcich sa v určitom čase na určitom geograficky ohraničenom území, napr. flóra Slovenska, flóra Európy (flóra Europaea), či v určitom geologickom období, napr. arktoterciérna flóra; súbor druhov rastlín dokladovaných skamenelinami sa nazýva fosílna flóra (aj paleoflóra);

2. lek. súhrnné označenie všetkých mikroorganizmov osídľujúcich určitú oblasť, → bakteriálna flóra;

3. systematická monografická publikácia (zvyčajne viaczväzková), písomný súpis rastlín určitého územia spravidla doplnený opismi, údajmi o rozšírení a ilustráciami jednotlivých druhov (prípadne vnútrodruhových taxónov), napr. Flóra Slovenska.

Flóra Slovenska

Flóra Slovenska — edícia knižných publikácií, ktoré sumarizujú poznatky o rastlinných taxónoch Slovenska. Prvý zväzok (Flóra Slovenska I, 1966) je všeobecnou časťou, v ďalších (doteraz vyšli: Flóra Slovenska II, 1966; Flóra Slovenska III, 1982; Flóra Slovenska IV/1, 1984; Flóra Slovenska IV/2, 1985; Flóra Slovenska IV/4, 1988; Flóra Slovenska IV/3, 1992; Flóra Slovenska V/1, 1993; Flóra Slovenska X/1, 1995; Flóra Slovenska V/2, 1997; Flóra Slovenska V/4, 2002, Flóra Slovenska V/3, 2006; Flóra Slovenska VI/1, 2008; Flóra Slovenska X/2, 2010; Flóra Slovenska VI/3, 2012; Flóra Slovenska VI/4, 2016) sú opísané taxóny podľa systematického začlenenia (vo zväzkoch Flóra Slovenska II-VII papraďorasty a semenné rastliny, vo zväzkoch Flóra Slovenska X a v ďalších nižšie rastliny). Edícia vychádza vo vydavateľstve SAV Veda; prvým editorom bol J. Futák, autormi sú botanici z akademických a univerzitných vedeckých pracovísk zo Slovenska aj z Českej republiky. Pred začiatkom vydávania jednotlivých zväzkov Flóry Slovenska napísal kompletnú flóru Slovenska iba G. Reuss (Květena Slovenska čili opis všech jevnosnubných divorostoucích rostlin, 1853).

florentínsky holub

florentínsky holub — výstavné plemeno holubov vyšľachtené v Taliansku. Má stredne veľkú hlavu bez perových ozdôb, oranžové alebo oranžovočervené hlbšie vsadené oči, kratší zobák, krátke, k chvostu bez prekríženia priliehajúce krídla a vysoké rovné nohy s neoperenými behákmi. Vyskytuje sa vo viacerých farebných a kresbových rázoch, napr. pásavý (modro-čierny), jednofarebný (žltý, červený), mramorovaný (čierno-modrý) a i.

floristika

floristika [lat.] — náuka o flóre; odvetvie botaniky zaoberajúce sa určovaním a súpisom (určením) všetkých rastlinných druhov vyskytujúcich sa na určitom území. Metodiky floristiky sú rôzne, základom je súpis jednotlivých druhov a ich zber v teréne (v určitej lokalite alebo na väčšom území), súpis ekologických poznámok k ich výskytu a zakladanie rastlín do zbierok (herbárov). Údaje získané pomocou floristiky sú nevyhnutné pri ochrane rastlín. Z floristiky vychádza fytogeografia.

flox

flox [gr.], Phlox — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vojnovkovité. Patrí sem okolo 50 druhov pochádzajúcich zo Severnej Ameriky a jeden druh (Phlox sibirica) pochádzajúci zo Sibíri. Jednoročné alebo trváce byliny s päťpočetnými kvetmi. Na okrasu sa pestujú napr. druhy flox Drummondov (Phlox drummondii) so súkvetím hviezdovitých kvetov rôznych farieb (niekedy s kontrastným stredom) a flox metlinatý (Phlox paniculata) s rúrkovitými kvetmi, ktorý sa pestuje v rôznych farebných kultivaroch. Husté dekoratívne trsy v skalkách vytvárajú napr. nízke trvalky flox šidlolistý (Phlox subulata) s jasnoružovými kvetmi, flox odstávajúci (Phlox divaricata) s bledo- až so sýtofialovomodrými kvetmi a Phlox adsurgens s krátkostopkatými purpurovými, ružovými alebo bielymi kvetmi.

fluór

fluór [lat.], fluorum, zn. F — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy patriaci medzi halogény, protónové číslo 9, relatívna atómová hmotnosť 18,998. Bledožltý plyn s teplotou topenia −218,6 °C a teplotou varu −188,1 °C, hustota kvapalného fluóru pri −188 °C je 1,513 g/cm3. Fluór je najreaktívnejší chemický prvok reagujúci so všetkými prvkami periodickej sústavy okrem hélia, neónu a argónu, pričom priebeh reakcií má často explozívny charakter.

Elementárny fluór pripravil 1886 H. Moissan elektrolýzou chladeného roztoku hydrogendifluoridu draselného KHF2 v bezvodom fluorovodíku v platinovej nádobe s použitím elektródy z platiny a irídia (Nobelova cena 1906). Názov fluóru je odvodený z minerálu fluoritu (kazivca), ktorý sa oddávna využíval ako tavidlo rúd (lat. fluere = tiecť).

Podľa výskytu v zemskej kôre je fluór trinástym prvkom v poradí (544 g/t). Jeho najvýznamnejšie minerály sú fluorit CaF2, kryolit Na3[AlF6] a fluórapatit Ca5(PO4)3F (→ apatit).

Vyrába sa výlučne Moissanovou metódou v oceľovom elektrolyzéri, ktorý je súčasne katódou, anóda je grafitová; elektrolytom je tavenina zloženia KF · 2HF. Dodáva sa v oceľových fľašiach, kvapalný fluór sa prepravuje v nádržiach chladených kvapalným dusíkom.

Fluór sa používa najmä na výrobu fluoridov UF6, SF6, ClF3, WF6 a i. Od jeho použitia ako raketového paliva sa v súčasnosti upustilo. V zlúčeninách má výlučne oxidačné číslo −I a viaže sa iónovou i kovalentnou väzbou. Najdôležitejšie anorganické zlúčeniny fluóru sú fluorovodík, kyselina fluorovodíková a fluoridy.

Fluór tvorí s uhlíkom väzbu C–F, ktorá má podobnú dĺžku i energiu (135 pm, 453kJ/mol) ako väzba C–H (108 pm, 437 kJ/mol). Z tohto dôvodu sa vo vhodných liečivách, anestetikách či agrochemikáliách nahrádza vodík fluórom alebo skupina CH3 skupinou CF3. Molekuly takto modifikovaných liečiv majú približne rovnaký tvar a veľkosť ako molekuly nemodifikovaných liečiv. Organické zlúčeniny fluóru nie sú toxické, ľudský organizmus nemá mechanizmus na rozštiepenie väzby C–F, čo zabezpečuje predĺženú účinnosť liečiva. Niektoré perfluorované zlúčeniny sa používajú ako krvné náhrady.

Fluór patrí medzi biogénne (resp. mikrobiogénne, stopové) prvky, je stálou súčasťou rastlín a živočíchov. V plazme a moči človeka sa nachádza v koncentrácii asi 10 – 26 mmol/l, najvyšší obsah fluóru majú mozog a štítna žľaza. V tele človeka sa ukladá v malom množstve, najmä v kostiach a zuboch. Nezvyšuje tvrdosť zubov, ale blokuje aktivitu bakteriálnych enzýmov, ktoré spôsobujú zubný kaz, a preto sa zlúčeniny fluóru využívajú v prevencii zubného kazu (fluoridácia zubov). Zvýšený príjem fluóru v oblastiach s vodou bohatou na fluoridy a v oblastiach, kde sa v ovzduší vyskytujú exhaláty obsahujúce fluór a jeho zlúčeniny, vyvoláva chronickú otravu prejavujúcu sa poruchami vápenatenia zubnej skloviny (fluoróza zubov), ktorá je bielo- až hnedoškvrnitá, i vývoja kostí (osteoporóza). Fluór pôsobí antisepticky a germicídne, koncentrované roztoky fluorovodíka vyvolávajú pri styku s pokožkou a sliznicou ťažko sa hojace rany. Fluoridy stimulujú tvorbu organických zlúčenín fluóru v pečeni a v obličkách, ovplyvňujú aj rast vlasov a nechtov. Hlavným zdrojom fluóru pre človeka sú pitná voda, čaj a morské ryby.

fluoresceínizotiokyanát

fluoresceínizotiokyanát [lat. + gr.], FITC — fluorofor, ktorý sa najčastejšie používa pri fluorescenčných imunoanalýzach (maximum absorpcie svetla má pri 492 nm, maximum emisie pri 520 nm).

fluorescenčná imunoanalýza

fluorescenčná imunoanalýza, angl. fluorescence immunoassay, FIA, aj fluoroimunoanalýza — imunochemická metóda na určenie koncentrácie antigénu (hapténu) alebo protilátky v zložitých zmesiach rôznych látok. Antigén alebo protilátka sa označí fluorescenčným farbivom (fluoroforom; najčastejšie fluoresceínizotiokyanátom), množstvo analyzovanej látky sa určí na základe merania intenzity fluorescencie fluorimetrami alebo počítačmi fotónov.

Fogaš, Imrich

Fogaš, Imrich, 15. 1. 1928 Tulčík, okres Prešov – 28. 11. 1993 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 70 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1970 – 90 samostatný vedecký pracovník v Podniku racionalizácie riadenia poľnohospodárstva a výživy v Nitre (dnes Národné stredisko AGRIS), od 1990 na SPU; 1990 profesor. Zaoberal sa špecializáciou poľnohospodárskej výroby, ekonomikou jednotlivých výrobných odvetví a reprodukčného procesu, ako aj využívaním výpočtovej techniky a automatizáciou informatiky v rezorte poľnohospodárstva a výživy. Autor a spoluautor 45 vedeckých článkov, 6 knižných publikácií a viacerých optimalizačných projektov a koncepcií.

fokoš

fokoš [maď.] — tupá, najčastejšie mosadzná sekerka ohnutá nadol, s hranolovitým alebo ihlanovitým obuškom na dlhom porisku. V 17. a 18. stor. zbraň a odznak šľachticov i zemanov, neskôr richtárov. Vo vidieckom prostredí ju používali pastieri ako obranný a oporný nástroj. Slúžila aj ako tanečná rekvizita (odzemok) a družbovský znak.

Folia venatoria

Folia venatoria — odborný vedecký zborník (poľovnícka ročenka) vydávaný 1971 – 2011 Lesníckym výskumným ústavom vo Zvolene v spolupráci s Českomoravskou mysliveckou jednotou v Prahe, Inštitútom ekológie a chovu zveri v Prahe, Ministerstvom pôdohospodárstva SR, Slovenským poľovníckym zväzom, Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou, Technickou univerzitou vo Zvolene, Univerzitou veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach a Výskumným ústavom živočíčnej výroby v Nitre. Obsahoval pôvodné teoretické a experimentálne práce z poľovníctva, ako aj rozličné referáty, správy a recenzie v slovenčine i v češtine s cudzojazyčnými súhrnmi.

fonendoskop

fonendoskop [gr.] — lekársky nástroj na vyšetrovanie pacientov auskultáciou (posluchom). Skladá sa z lievikovitej časti s rezonančnou membránou (prikladá sa na telo) a z plastových alebo z gumových hadičiek so slúchadlami z kovových rúrok zakončených olivami (koncovky – ušné vložky z gumy alebo z plastu), ktoré si lekár vkladá pri vyšetrovaní pacienta do uší. Fonendoskop umožňuje snímanie a zosilňovanie telesných zvukov (zvukových fenoménov – šelesty, ozvy, rachôtky, pískanie, vrzoty, trecie šelesty ap.), ktoré sú sprievodným znakom normálnej alebo patologickej činnosti niektorých orgánov (pľúc, srdca, brucha).

fonetická transkripcia

fonetická transkripcia, fonetický prepis — presné grafické zaznačenie znenia rečového prejavu (napr. rybičkaribička, detiďeťi, ťažkýťaškí). Rozlišujú sa alfabetické (na označenie jedného zvukového segmentu sa používa jeden jednoduchý symbol) a analfabetické transkripčné systémy (na označenie jedného zvukového segmentu sa používajú symboly zložené z viacerých znakov); → transkripcia, → transliterácia.

foniatria

foniatria [gr.] — nadstavbový odbor otorinolaryngológie zaoberajúci sa diagnostikou, liečbou, rehabilitáciou a prevenciou porúch interpersonálnej komunikácie spôsobených poruchami sluchu, hlasu a reči. Zakladá sa na poznaní anatómie a fyziológie orgánov sluchu, hlasu a reči, ako aj diagnostických a liečebných princípov otorinolaryngológie a iných lekárskych disciplín (napr. neurológie, psychiatrie, čeľustnej ortopédie). Za zakladateľa foniatrie sa pokladá Hermann Gutzmann st. (*1865, †1922), ktorý jej dal pôvodný názov Sprach- und Stimmheilkunde (veda o liečení porúch reči a hlasu). Zakladateľom československej foniatrie je M. Seeman.

fonofóbia

fonofóbia [gr.] — chorobný (neznesiteľný) strach z hluku, hlasného hovoru, resp. z hovorenia.

fonogenický

fonogenický [gr.] — vhodný na úspešnú reprodukciu zvuku, napr. fonogenický hlas – hlas vhodný na zvukový záznam.

fonománia

fonománia [gr.] — chorobná túžba vraždiť.

formácia

formácia [lat.] — útvar;

1. biol. → rastlinná formácia;

2. ekon. → spoločensko-ekonomická formácia;

3. geol. nejednotne a v súčasnosti už menej používaný termín: a) stratigrafická jednotka zodpovedajúca geologickému útvaru, prípadne nižšej jednotke (napr. kriedová formácia); b) skupina geologických útvarov, ktoré spolu súvisia na báze určitého kritéria (napr. flyšová, jazerná alebo magmatická formácia); c) litostratigrafická jednotka mapovaná v teréne a používaná v lokálnej klasifikácii (napr. jastrabská formácia v Kremnických vrchoch); d) v paleontológii a ekológii skupina organizmov existujúcich spolu, s podobným spôsobom života a geografickými podmienkami;

4. voj. zovretý útvar vojenských osôb alebo vojenskej techniky.

fortes fortuna adiuvat

fortes fortuna adiuvat [-tés -tú- -ju-; lat.] — statočným šťastie pomáha. Myšlienka uvedená Terentiom (Formio, 203. verš), vyslovená Plíniom St. počas zachraňovania blízkych pri výbuchu Vezuvu (zaznamenaná Plíniom Ml. v liste Tacitovi, 6. kniha, 16. kapitola, 11. časť). Obdoba slovenského: Odvážnym šťastie praje, ako aj Vergíliovho citátu audaces (audentes) fortuna iuvat.

fortiter in re, suaviter in modo

fortiter in re, suaviter in modo [ré svá- -dó; lat.] — rázne vo veci, vľúdne v spôsobe, t. j. tvrdosť pri dosahovaní cieľa a miernosť v spôsobe jeho dosiahnutia. Požiadavka generála jezuitského rádu C. Acquavivu vyjadrená v spise Návody na liečenie chorôb duše (Industriae ad curandos animae morbos).

forverka

forverka — nosivé plemeno kúr vyšľachtené v Nemecku. Chová sa v jednom farebnom ráze, základná farba je tmavožltá, perie na krku, perie závesov, kormidlové perá a kosiere sú čierne. Kohút má dlhšie beháky ako sliepka a stredne veľký hrebeň so 4 – 6 zubmi. Hmotnosť kohúta 2,5 – 3 kg, sliepky 2 – 2,5 kg. Znáša okolo 170 vajec ročne.

fosa

fosa [malgašsky], Crytoprocta — rod z triedy cicavce (Mammalia), čeľaď falanukovité. Patrí sem napr. najväčšia madagaskarská šelma, druh fosa dlhochvostá (Crytoprocta ferox) s 1,6 m dlhým (vrátane chvosta) štíhlym červenkastohnedým telom, hmotnosť 9,5 – 20 kg; vďaka tenkému dlhému chvostu sa veľmi obratne pohybuje po stromoch. Aktívna v noci, živí sa najmä lemurmi a menšími cicavcami, menej vtákmi a plazmi.

fosfatázy

fosfatázy [gr.], ortofosfátmonoesterfosfohydrolázy — enzýmy katalyzujúce hydrolytické rozštiepenie fosfátových esterov. Sú značne rozšírené v živých organizmoch. Podľa oblasti pH, v ktorej sú najúčinnejšie (optimum pH), sa rozoznávajú kyslé a alkalické fosfatázy.

Alkalické fosfatázy (pH 9 – 10) sú hydrolytické enzýmy, ktoré katalyzujú hydrolýzu fosfátových esterov a ich transport cez bunkovú membránu. Vyskytujú sa v kostiach, pečeni, žlčových kanálikoch, tenkom čreve, obličkách, lymfatickom tkanive a takmer vo všetkých telových bunkách, ktoré sa rýchlo delia alebo sú inak metabolicky aktívne. Aktivitu alkalických fosfatáz v krvnom sére podmieňuje črevný, placentárny a tkanivovo nešpecifický (kostný, pečeňový, obličkový) izoenzým. Zvýšené hodnoty sa vyskytujú pri ochoreniach kostí, pri poruchách sekrécie a transportu žlče, obštrukcii žlčových ciest a nádorových ochoreniach (pri niektorých nádorových ochoreniach sa v krvnom sére zisťuje prítomnosť atypických izoenzýmov alkalických fosfatáz, napr. Reganov izoenzým). Fyziologicky sa aktivita alkalických fosfatáz zvyšuje v gravidite a u detí (normálny rast kostí).

Kyslé fosfatázy (pH 4,8 – 5,1) sú hydrolytické enzýmy, ktoré katalyzujú hydrolýzu fosfátových esterov. Sú dôležité pri absorpcii a metabolizme glycidov, nukleotidov a fosfolipidov i pri kalcifikácii kostí. Podieľajú sa aj na odbúravaní látok vlastných bunkám, ako aj látok, ktoré vnikli do bunky zvonka. Vyskytujú sa v prostate, pečeni, kostiach (kostná dreň), erytrocytoch, trombocytoch, slezine, obličkách a retikuloendotelovom systéme. Aktivita kyslých fosfatáz v krvnom sére je podmienená aktivitou enzýmov pochádzajúcich z prostaty, pečene, kostí, erytrocytov a trombocytov. Stanovenie aktivity kyslých fosfatáz slúži ako pomocný parameter pri diagnostike zhubných nádorov prostaty (karcinóm prostaty) a kostí i nádorov metastázujúcich do kostí (napr. osteolytické kostné nádory a osteolytické metastázy). Objavené boli aj vysokošpecifické fosfatázy, napr. 5´-nukleotidáza z hadieho jedu a 3´-nukleotidáza z raže, ktoré katalyzujú hydrolýzu 5´-, resp. 3´-nukleotidov na ich nukleozidy.

Niekedy sa na označenie fosfatáz používajú názvy acidofosfatázy (kyslé fosfatázy) a alkalifosfatázy (alkalické fosfatázy).

fosforečné hnojivá

fosforečné hnojivá — hnojivá poskytujúce poľnohospodárskym plodinám biogénny prvok fosfor. Obsah fosforu v hnojive sa vyjadruje prepočtom na obsah oxidu fosforečného P2O5 (v %). Základnou surovinou na výrobu fosforečných hnojív sú prírodné fosforečnany (apatity a fosfority; obsahujú jeden alebo viac fosfátových minerálov v dostatočnej čistote a množstve, ktoré možno využiť na výrobu fosforu a jeho zlúčenín). Chemicky sa fosforečnany spracúvajú troma spôsobmi: 1. elektrotermickou výrobou elementárneho fosforu a jeho ďalším spracovaním na kyselinu fosforečnú a jej zlúčeniny; 2. rozkladom minerálnymi kyselinami; 3. termicky.

Prvým priemyselne vyrábaným fosforečným hnojivom bol superfosfát obsahujúci fosforečnú zložku vo forme dihydrogenfosforečnanu vápenatého Ca(H2PO4)2 · H2O, ktorý je rozpustný vo vode. Podľa spôsobu technológie rozkladu fosforečnanov minerálnymi kyselinami sa rozlišujú tri druhy superfosfátov: jednoduchý (s obsahom 16 – 19 % P2O5), obohatený (25 – 32 % P2O5) a trojitý (40 – 48 % P2O5). Superfosfáty majú veľký podiel vodorozpustnej formy, preto sú obľúbeným fosforečným hnojivom s vyhovujúcou agrochemickou účinnosťou. Neutralizáciou kyseliny fosforečnej amoniakom sa pripravujú dusíkato-fosforečné hnojivá, napr. diamóniumfosfát a amofos, ktoré sa využívajú na priame hnojenie a na výrobu komplexných NPK hnojív. V súčasnosti sa v poľnohospodárstve výrazne uprednostňujú koncentrované granulované superfosfáty (obohatený a trojitý), pričom časť ich výroby sa používa ako fosforečná zložka na prípravu dvojzložkových a trojzložkových hnojív (→ granulované viaczložkové hnojivá).

Superfosfáty sú fyziologicky kyslé až slabo kyslé hnojivá. Používajú sa na základné hnojenie do zásoby; nie sú vhodné na kyslé a odvápnené pôdy. Tradičným fosforečným hnojivom je Thomasova múčka.

fosílny

fosílny [lat.] — skamenelý; predveký; opak: recentný. Fosílny organizmus – organizmus známy zo skamenelých zvyškov alebo odtlačkov pochádzajúcich z minulých geologických dôb. Prenesene aj ancestrálny (z francúzskeho ancestral – zdedený po predkoch).

fošňa

fošňa — doskové rezivo z ihličnatého alebo z listnatého dreva s hrúbkou 38 – 100 mm a šírkou 100 – 300 mm (ihličnaté drevo) alebo s hrúbkou 40 – 100 mm a šírkou 8 – 300 mm (listnaté drevo).

Fothergilla

Fothergilla [-ter-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hamamelovité. Opadavé kry s voňavými kvetmi s hustým zväzkom tyčiniek. Patria sem napr. okolo 1 m vysoký druh Fothergilla gardenii s oválnymi tmavomodrozelenými, na jeseň žiarivočervenými listami a bielymi kvetmi a druh Fothergilla major (synonymum Fothergilla monticola) s lesklými tmavozelenými, na rube modrastobielymi, na jeseň žltými, oranžovými alebo červenými listami.

fotoperiodizmus

fotoperiodizmus [gr.] — schopnosť živých organizmov reagovať na prirodzené striedanie dňa a noci (svetla a tmy) i na rôznu dĺžku trvania dňa a noci. Zahŕňa aj reakcie na sezónne zmeny klímy. Doba, počas ktorej sú organizmy vystavené pôsobeniu svetla v priebehu 24 hodín, sa nazýva fotoperióda. Pri rastlinách má fotoperiodizmus rozhodujúci význam pri regulácii mnohých rastových a vývinových procesov (kvitnutie, dĺžka internódií, padanie listov, tvorba hľúz, zrenie a i.). Rastliny sú schopné rozoznať dĺžku dňa a noci a v dôsledku toho reagovať aj na ročné obdobie. Receptorom svetelného podnetu je list.

Podľa dĺžky fotoperiódy sa rastliny rozdeľujú na: 1. dlhodenné (rastliny dlhého dňa), ktoré potrebujú na normálny vývin a kvitnutie dlhú fotoperiódu (dolná hranica je 10 – 14 hodín, napr. obilniny, cukrová repa, zemiaky); 2. krátkodenné (rastliny krátkeho dňa), ktoré potrebujú krátku fotoperiódu (horná hranica je 10 – 14 hodín) a na prechod do kvitnutia musia byť dostatočne dlhý čas v tme (napr. sója, kukurica, ryža); 3. neutrálne (indiferentné), ktoré kvitnú počas krátkej aj dlhej fotoperiódy (niektoré okrasné rastliny, buriny).

Pri živočíchoch ovplyvňuje fotoperiodizmus fyziologické funkcie, najmä biologické rytmy. Od svetla sú závislé najmä živočíchy mierneho pásma, v ktorých existujú výrazné sezónne zmeny v dĺžke svetelnej časti dňa. Pri niektorých druhoch nastupuje ruja pri predlžujúcom sa dni – fotoperióde (napr. hlodavce), pri iných pri skracujúcej sa fotoperióde (jelene, srnce). Fotoperióda ovplyvňuje sfarbenie tela, prípadne výmenu srsti a prečkávanie nepriaznivých podmienok v štádiu pokoja. Svetlo ovplyvňuje aj časový rozvrh živočíchov pri striedaní aktivity a odpočinku.

fototrof

fototrof [gr.] — organizmus, ktorého primárnym zdrojom energie je slnečná energia (svetlo). Procesom fotosyntetickej fosforylácie premieňa slnečnú energiu na chemickú energiu energeticky bohatých väzieb adenozíntrifosfátu (ATP,) ktorú následne využíva na syntézu bunkovej hmoty (biosyntézu). Podľa zdroja hlavného biogénneho prvku uhlíka potrebného na syntézu organických zlúčenín sa rozlišujú fotoautotrof a fotoheterotrof: Fotoautotrof je organizmus, pre ktorého je zdrojom uhlíka oxid uhličitý. Nezávisí od vonkajšieho zdroja organických zlúčenín, vytvára si ich z anorganického materiálu. Do tejto skupiny patria rastliny, ktoré obsahujú chlorofyl a vytvárajú si organické látky z vody, oxidu uhličitého a anorganických iónov (nitrátov, fosfátov, sulfátov ap.). Fotoautotrofné sú aj niektoré baktérie a riasy. Fotoheterotrof je organizmus odlišujúci sa od fotoautotrofa len zdrojom uhlíka, ktorým je jednoduchá organická zlúčenina, napr. acetát.

fototropizmus

fototropizmus [gr.] — vitálny pohyb rastlinných orgánov vyvolaný jednostranným pôsobením svetla (osvetlením a dĺžkou svetelnej vlny). Pri fototropizme nie je rozhodujúci smer svetla, ale rozdiel intenzity osvetlenia orgánu medzi jeho osvetlenou stranou a stranou odvrátenou od svetla. Maximálny fototropický účinok majú lúče modrého svetla (445 – 470 nm). Pozitívny fototropizmus je ohyb orgánu za zdrojom svetla (pozitívne fototropické sú napr. koleoptila tráv, stonky mnohých vyšších rastlín, plodnice húb z rodu hnojník – Coprinus), negatívny fototropizmus ohyb orgánu od zdroja svetla (negatívne fototropická je väčšina koreňov) a transverzálny fototropizmus natáčanie orgánov kolmo na zdroj svetla (transverzálne fototropické sú napr. listy).

Fott, Bohuslav

Fott, Bohuslav, 12. 9. 1908 Příbram – 7. 10. 1976 Praha — český botanik. R. 1934 – 45 gymnaziálny učiteľ, 1945 – 76 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1955 profesor. Zaoberal sa najmä morfológiou, taxonómiou a ekológiou sladkovodných rias a ich parazitov, napr. vegetáciou rias Svätojánskej doliny v Nízkych Tatrách. Zakladateľ českej algologickej školy. Opísal viac ako 150 taxónov rias (z toho viaceré zo Slovenska). Hlavné dielo: Sinice a řasy (1956, vysokoškolská učebnica, nemecky Algenkunde, 1959).

Fouquet, Jean

Fouquet [fuke], Jean, aj Foucquet, okolo 1415 – 20 pravdepodobne Tours – pred 8. 11. 1481 alebo medzi 1478 – 81 tamže — francúzsky maliar a iluminátor (miniaturista), najvýznamnejší maliar 15. stor. vo Francúzsku. O jeho živote nie je takmer nič známe, väčšina diel mu bola len pripísaná, často je pri nich sporné datovanie i atribúcia (viaceré miniatúry, ktoré boli považované za jeho diela, historici umenia pripísali iným iluminátorom), viaceré sa nezachovali a sú známe len z literárnych opisov. Vytváral tabuľové obrazy zväčša menších formátov (preslávil sa ako portrétista), a najmä miniatúry. R. 1475 sa stal kráľovským maliarom (peintre du roi) Ľudovíta XI.

Podľa niektorých názorov sa vyučil v Bourges v dielni Jacoba de Littemont (†okolo 1478), ktorý bol dvorným maliarom Karola VII. a pravdepodobne pochádzal z Nizozemska. Pravdepodobne 1446 cestoval do Ríma, kde ostal do 1448 (alebo 1447; podľa niektorých názorov tam bol 1443 – 47) a kde okrem iného namaľoval Portrét pápeža Eugena IV. (1447; nezachovaný, známy z opisov a grafických listov). Počas pobytu v Taliansku študoval maliarstvo quatrocenta (pravdepodobne sa spoznal s Fra Angelicom i Filaretem, je možné, že cestoval do Florencie i Benátok, kde ho ovplyvnil G. Bellini), ktoré významným spôsobom ovplyvnilo jeho maliarsky štýl. R. 1448 sa usadil v Tours. Po 1452 pracoval pre kráľovského pokladníka Étienna Chevaliera (*okolo 1410, †1474), pre ktorého vytvoril Melunský diptych (okolo 1452; dnes rozdelený) zobrazujúci donátora so sv. Štefanom a Pannu Máriu obklopenú anjelmi. Súčasťou diptychu sú aj dva kruhové medailóny, z ktorých jeden predstavuje umelcov signovaný autoportrét. Pre E. Chevaliera vytvoril aj svoje najvýznamnejšie dielo, miniatúry v Knihe hodiniek Étienna Chevaliera (od okolo 1452). Zobrazil v nich detaily klasickej antickej architektúry i výzdoby, ktoré boli vo Francúzsku novinkou. Novým spôsobom poňal aj vzťah medzi ilustráciou a textom (celostránkové miniatúry, text ako súčasť obrázku zobrazený ako reliéf, ilustrácia dominuje). Pravdepodobne v tom období (alebo 1444 – 45) vytvoril aj Portrét Karola VII., ktorý je intenzívnou psychologickou štúdiou zobrazeného (druhý portrét Karola VII., ktorý namaľoval na konci kráľovho života, sa nezachoval). Okolo 1455 – 60 pravdepodobne namaľoval Pietu z Nouans (podľa niektorých expertov ju vytvoril až na konci života), okolo 1460 – 65 majstrovské dielo z jeho neskorého obdobia – Portrét Guillauma Jouvenela des Ursins. Portréty vytváral na základe kresbových skíc podľa modelu (charakteristické črty portrétovaných zachytil aj v miniatúrach, ktoré zobrazovali súdobé udalosti). Koncom 50. rokov 15. stor. začal pracovať na miniatúrach pre Veľké kroniky Francúzska (Grandes chroniques de France; 51 miniatúr zobrazujúcich výpravným spôsobom významné udalosti z dejín Francúzska). V polovici 60. rokov vytvoril aj iluminácie v Knihe hodiniek a niekoľkými miniatúrami prispel aj do Knihy hodiniek Karola VII. Okolo 1465 iluminoval dielo Jozefa Flavia Židovské starožitnosti (11 celostránkových iluminácií; okrem signovaného autoportrétu sú jediným s určitosťou ním vytvoreným dielom), majstrovské dielo epickej maľby s množstvom postáv a realistických detailov a s podrobne vykresleným dejom i prostredím. Z diela Staroveké dejiny do Caesara a Skutky Rimanov (Histoire ancienne jusqu’à César et Fait des romains) sa zachovali 4 iluminácie, v ktorých jeho maliarsky štýl kulminoval.

J. Fouquet sa významnou mierou podieľal na šírení renesančných prvkov v súdobom francúzskom maliarstve. Jeho portrétna tvorba je syntézou nizozemských a francúzskych prvkov i maliarstva talianskeho quatrocenta. Poznanie racionálnej perspektívy s jedným úbežníkom vo svojich dielach modifikoval tak, aby zvýraznil kompozíciu a dej, priestorovú hĺbku dosahoval použitím tzv. atmosférickej perspektívy. Poňatím krajiny prispel k rozvoju krajinomaľby v neskoršom období. Veľmi populárne boli jeho iluminácie, v ktorých sa mu podarilo preniesť štýl monumentálnej maľby do miniatúrneho formátu. V Tours pravdepodobne viedol maliarsku a iluminátorskú dielňu, v ktorej spolupracoval s viacerými asistentmi. Dielňu po jeho smrti viedli jeho synovia a existovala až do konca 15. stor. Fouquet ovplyvnil diela J. Colomba i maliarstvo v Savojsku, Piedmonte a juhovýchodnom Francúzsku. K najvýznamnejším pokračovateľom jeho štýlu patril anonymný iluminátor nazývaný Majster Boccaccia z Mníchova (pôsobil v 70. – 80. rokoch 15. stor.). Fouquetova tvorba ovplyvnila aj umelcov fontainebleauskej školy, J. Cloueta a jeho portréty pravdepodobne poznal aj H. Holbein ml. V 17. stor. upadol do zabudnutia.

foxhound

foxhound [-haund; angl.], líščí pes — plemeno psa zo skupiny duričov. Vyšľachtené v 15. storočí v Anglicku na durenie líšok. Má rovný chrbát, hlboký robustný hrudník, širokú lebku, dlhý štíhly krk, veľké, ďaleko od seba položené oči a silné svalnaté stehná. Foxhoundy existujú v dvojfarebných alebo v trojfarebných verziách. Výška v kohútiku 58 – 69 cm, hmotnosť 25 – 34 kg. Veľmi priateľský, prítulný, vytrvalý, s veľkým loveckým pudom; môže byť výborným strážnym psom.

fragmobazídium

fragmobazídium [lat. + gr.] — viacbunkové bazídium rozdelené priečnymi alebo pozdĺžnymi priehradkami; najčastejšie sa vyskytuje štvorbunkové fragmobazídium.

Frailea

Frailea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Drobné guľovité až valcovité kaktusy s krátkymi, zvyčajne štetinovitými tŕňmi pochádzajúce z Brazílie, Paraguaja a Bolívie. Mnohé (zvyčajne žlté) kvety sa otvárajú len pri extrémnych horúčavách, pri nižších teplotách vytvárajú veľa púčikov, z ktorých dozrejú guľaté lesklé plody bez toho, aby sa púčiky otvorili. Patria sem napr. druhy Frailea cataphracta, Frailea castanea a Frailea colombiana.

francúzska bagdeta

francúzska bagdeta — plemeno holubov vyšľachtené vo Francúzsku. Má výrazne kostnaté a vysoko nesené telo, dlhú hlavu, klinovitý, v sánke aj v čeľusti rovnako vyvinutý zobák, výrazne dlhý krk, stredne dlhý chvost, široké pevné krídla, redšie operené lýtka a neoperené beháky. Farebné a kresbové rázy sú veľmi rôznorodé.

francúzsky jazdecký kôň

francúzsky jazdecký kôň — plemeno koňa vyšľachtené krížením kobýl chovaných v Normandii so žrebcami anglického plnokrvníka, neskôr arabského a angloarabského koňa a francúzskeho klusáka; od 1958 existuje oficiálna plemenná kniha. Má elegantný dlhý krk, široký dobre osvalený zadok, veľmi silné končatiny a jednofarebnú, prevažne hrdzavú srsť. Výška v kohútiku okolo 161 cm. Vynikajúci jazdecký kôň vhodný najmä na parkúrové skoky.

francúzsky klusák

francúzsky klusák — plemeno koňa vyšľachtené krížením teplokrvných kobýl chovaných v Normandii so žrebcami amerického klusáka a anglického plnokrvníka alebo anglického polokrvníka (vyšľachteného z anglického plnokrvníka a clevelandského hnedáka); od 1922 existuje oficiálna plemenná kniha. Má mimoriadne vyvinutú zadnú časť tela, pevné, mimoriadne tvrdé a odolné končatiny a jednofarebnú, prevažne hrdzavú a hnedú, zriedkavo bielu alebo čiernu srsť. Výška v kohútiku 160 – 165 cm. Športový kôň využívaný na klusáckych dostihoch.

Frankenberger, Zdeněk

Frankenberger, Zdeněk, 24. 1. 1892 Praha – 12. 1. 1966 tamže — český lekár a biológ. Od 1919 pôsobil v Histologicko-embryologickom ústave Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1920 v Paríži, 1921 prednášal histológiu a embryológiu na Lekárskej fakulte v Ľubľane, 1922 – 39 na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, súčasne 1923 prednosta Ústavu všeobecnej biológie, 1923 – 32 a 1936 – 38 Ústavu histológie a embryológie, 1929 – 35 Ústavu pre normálnu a topografickú anatómiu Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1939 a od 1945 prednosta Histologicko-embryologického ústavu Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe; 1922 mimoriadny, 1927 riadny profesor, 1956 DrSc. Vo vedeckovýskumnej práci sa orientoval na zoológiu, najmä na štúdium mäkkýšov a kôrovcov. Autor mnohých knižných prác, napr. Antropologie starého Slovenska (1935), Antropologické studie ze Slovenska (1936), Stručná učebnice histologie (1948), Základy embryologie člověka (1954), Srovnávací embryologie a fylogenese (1956), spoluautor diel Atlas mikroskopické anatomie člověka (1951), Klíč zvířeny ČSR (1954), Obecná biologie (1962), ako aj vyše 200 štúdií a článkov z entomológie, systematickej zoológie, ekológie, zoogeografie, malakozoológie, krustaceológie, paleontológie, porovnávacej anatómie, antropológie, histológie, embryológie a histórie prírodných vied publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, člen vydavateľskej a redakčnej rady viacerých odborných časopisov.

frenikotómia

frenikotómia [gr.] — prerušenie (preťatie) bránicového nervu (nervus phrenicus). V minulosti sa frenikotómia vykonávala pri tuberkulóze dolných lalokov pľúc, aby boli postihnuté laloky po ochrnutí bránice v pokoji a mohli sa vyhojiť.