Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 225 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

firnovisko

firnovisko [nem.] — rozsiahla zníženina alebo plošina v pohorí, na ktorej sa v zime hromadí sneh pretrvávajúci počas celého leta. Starý sneh sa mení na firn a v prípade dlhodobej prevahy tuhých zrážok nad ich topením a výparom až na ľadovcový ľad. Firnoviská, ktoré sa tvoria v záveroch dolín nad snežnou čiarou, sa stávajú živnou oblasťou horských ľadovcov a menia sa na kary.

firth

firth [fert; angl.] — zaplavená, ľadovcom premodelovaná dolina v nížinných oblastiach; v minulosti termín na označenie dlhého morského zálivu alebo estuárovitého ústia rieky v Škótsku. Firth sa niekedy nevhodne používa ako synonymum fjordu, na rozdiel od neho je však firth plytší a jeho skalné podložie je prekryté hrubou vrstvou glaciálnych a postglaciálnych sedimentov.

Fischer z Erlachu, Johann Bernhard

Fischer z Erlachu [-šer], Johann Bernhard, 20. 7. 1656 Graz – 5. 4. 1723 Viedeň — rakúsky barokový architekt, otec J. E. Fischera z Erlachu, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov barokovej architektúry v strednej Európe.

R. 1670/71 – 84 študoval sochárstvo a architektúru v Ríme. Prostredníctvom tirolského umelca Philippa Schora (*1646) sa oboznámil s kresbami G. L. Berniniho. V Ríme prostredníctvom Francúzskej akadémie spoznal aj súdobú francúzsku architektúru a pohyboval sa v okruhu znalcov a zberateľov umenia švédskej kráľovnej Kristíny. V Taliansku sa venoval predovšetkým dekoratívnej a efemérnej architektúre. R. 1684 spolu s P. Schorom odišiel do Neapola. R. 1687 sa vrátil do Viedne, kde získal prvé objednávky od cisára Leopolda I. (od svojho návratu z Ríma bol úzko spätý s cisárskou rodinou). Od 1689 vyučoval následníka trónu, neskoršieho cisára Jozefa I. Od 1693 dvorný architekt salzburského arcibiskupa, od 1695 Eugena Savojského. R. 1696 povýšený do šľachtického stavu. Po nástupe Jozefa I. na trón (1705) bol poverený dozorom nad všetkými cisárskymi stavbami a jeho eklektický štýl bol prijatý ako oficiálny architektonický štýl habsburského dvora. Navrhoval profánne (mestské paláce, zámky, letohrádky, efemérnu architektúru) i sakrálne stavby, zaoberal sa aj navrhovaním interiérov a nábytku. V stredoeurópskej barokovej architektúre originálnym spôsobom vytvoril syntézu architektúry vrcholného a neskorého rímskeho baroka (G. L. Bernini, F. Borromini, P. da Cortona, C. Fontana) a raného francúzskeho klasicizmu (J. B. Mathey). V sakrálnej i profánnej architektúre uplatnil viacero inovatívnych dispozičných riešení a schém, ktoré inšpirovali architektov do konca 18. stor. Jeho tvorbu zásadným spôsobom ovplyvnilo sochárske školenie a pobyt v Ríme. V exteriéroch a interiéroch stavieb používal masívne architektonické články.

Najvýznamnejšie profánne stavby: návrh na lovecký zámok v Schönbrunne (od 1688 ideálny projekt, ktorý mal byť rivalom Versailles, práce od 1696, výrazne prestavaný v 18. stor.), Sála predkov (Ahnensaal) v zámku vo Vranove nad Dyjí (1688 – 93); vo Viedni mestské paláce: Stadtpalais pre princa Eugena Savojského (okolo 1695 – 1700), palác Schönborn (1699 – 1706), palác Českej dvorskej kancelárie (1708 – 14) a palác Trautson (okolo 1710 – 16), budova Dvorskej knižnice (Hofbibliothek, od 1716, realizovaná 1723 – 26 s menšími obmenami jeho synom Josephom Emanuelom), Clam–Gallasov palác v Prahe (1714 – 19) a i. Navrhoval aj vily a záhradné letohrádky, ktoré sa vyznačujú virtuózne komponovanými architektonickými hmotami (letohrádok v parku v Klesheime, 1694).

Najvýznamnejšie sakrálne stavby: Kostol Najsvätejšej Trojice (Dreifaltigkeitskirche; 1694 – 98) a univerzitný kostol (Kollegienkirche; 1696 – 1707) v Salzburgu (oba mali značný vplyv na sakrálnu architektúru v južnom Nemecku). Kostol sv. Karola Boromejského vo Viedni (Karlskirche, od 1715, jeho majstrovské dielo, votívny kostol cisára Karola VI.,1737 dokončený synom Josephom Emmanuelom) a i.

Autor teoretického diela Úvod k historickej architektúre (Entwurff einer historischen Architektur, rukopis 1712, prvé vydanie 1721), významné teoretické dielo o architektúre, zobrazuje historické stavby rôznych, o. i. i mimoeurópskych kultúr.

Fischer z Erlachu, Joseph Emmanuel

Fischer z Erlachu [-šer], Joseph Emmanuel, 13. 9. 1693 Viedeň – 29. 6. 1742 tamže — rakúsky architekt, polytechnik a radca dvorskej komory vo Viedni, syn J. B. Fischera z Erlachu. Po štúdiách u svojho otca vo Viedni podnikol študijnú cestu do Talianska, Nemecka, Francúzska, Anglicka a Nizozemska. Od 1722 dvorný architekt a od 1725 vedúci architekt cisárskeho dvora vo Viedni. Dokončil viaceré stavby svojho otca. Vo Viedni dostaval Dvorskú knižnicu (Hofbibliothek, Hofburg, 1723 – 26) a Kostol sv. Karola Boromejského (Karlskirche; 1715 – 37). V Hofburgu navrhol ríšsku kanceláriu (Reichskanzlei, 1726 – 30) a cisársku jazdiareň (Winterreitschule, 1729 – 35), ako aj viaceré šľachtické paláce, v Prahe epitaf sv. Jana Nepomuckého (1733 – 36) v Chráme sv. Víta.

Na Slovensku založil spoločnosť zameranú na stavbu parných čerpacích banských strojov, s ktorými sa oboznámil v Anglicku. Pod jeho vedením postavili v Novej Bani (1722) prvý ohňový stroj na európskom kontinente (atmosférický parný stroj na čerpanie banských vôd). V Banskej Štiavnici skonštruoval kónický bubon na navíjanie ťažného lana, ktorý je súčasťou konského gepľa.

fisúra

fisúra [lat.] — trhlina, zárez, ryha, rázštep, vrodená vývinová chyba, ktorá vzniká neuzavretím zárodkových štrbín.

Análna fisúra (fissura ani) je povrchová trhlina v sliznici konečníka dlhá niekoľko milimetrov až 1,5 – 2 cm a široká 1 – 1,5 cm. Najčastejšou príčinou jej vzniku je tvrdá stolica pri zápche, zriedkavejšie poranenie análneho kanála napr. teplomerom, násadcom pri podávaní klystíru ap. Akútna forma vzniká náhle, napr. pri tvrdej stolici (prejavuje sa bolesťami s drobným krvácaním pri stolici a pocitom svrbenia). Chronická forma je následkom nevyliečenej a chronicky infikovanej akútnej análnej fisúry. Liečba: pri akútnej forme obstrek fisúry mezokaínom a 70 % alkoholom, pri chronickej forme chirurgická. Časté sú recidívy, najmä ak sa neodstráni príčina (zápcha, infekcia hemoroidov).

Kostné fisúry sú neúplné zlomeniny (jemné trhliny) bez akéhokoľvek posunutia, ktoré sa na röntgenologickom obraze prejavia ako úzky prúžok presvetlenia v kosti.

fitónia

fitónia, Fittonia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď akantovité. Vždyzelené vzpriamené alebo plazivé trvalky pochádzajúce zo severozápadnej a západnej časti Južnej Ameriky (najmä z Peru). Pre dekoratívne listy sa zvyčajne pestujú ako izbové rastliny, napr. druh fitónia Verschaffeltova (Fittonia verschaffeltii) s tmavozelenými oválnymi listami s výraznou červenou žilnatinou, ktoré vytvárajú husté trsy, alebo Fittonia verschaffeltii varieta argyroneura (synonymum Fittonia argyroneura) s listami s bielou žilnatinou.

Fitzroya cupressoidea

Fitzroya cupressoidea [fidzroja ku-] — druh nahosemenných rastlín, čeľaď cyprusovité. Vždyzelený dvojdomý strom pochádzajúci z južného Čile a z Argentíny. Má krátke hrubé podlhovasté tmavozelené listy s bielymi pásikmi na obidvoch stranách, ktoré previsnuto vyrastajú vo zväzkoch po troch, žlté samčie a žltozelené samičie kvety, plod zaoblená hnedá šiška. Červenohnedá borka sa odlupuje v dlhých pásoch. Nazvaná podľa R. Fitzroya.

fixácia

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

fjärden

fjärden [švéd.] — nížinné pobrežie oblastí zaľadnených v pleistocéne (napr. v Škandinávii), kde more v holocéne zaplavilo pôvodný podľadovcový reliéf. Zníženiny (utvorené podľadovcovými tokmi, exaráciou ap.) v tomto reliéfe tvoria v súčasnosti morské zálivy a vyvýšené guliaky ploché skalné ostrovčeky pri pobreží.

fjeld

fjeld [nór.] — vysoko položená skalnatá náhorná plošina (zarovnaný povrch) bez vegetácie alebo s nesúvislou vegetačnou pokrývkou v Škandinávii. Jej povrch je mierne zvlnený, s drobnými jazierkami, firnoviskami alebo s málo výraznými vyvýšeninami. Na vyššie položených fjeldoch sa môžu formovať fjeldové ľadovce (prechodný typ medzi kontinentálnym a horským ľadovcom).

fjord

fjord [nór.] — dlhý úzky hlboký morský záliv so strmými vysokými skalnatými brehmi a stupňovitým pozdĺžnym profilom; dĺžka niekoľko desiatok až stoviek kilometrov, hĺbka často i viac ako 1 000 m. Fjordy vznikli po skončení poslednej ľadovej doby zaplavením ústí ľadovcových dolín (trogov), ktoré ľadovcová erózia prehlbovala aj pod morskou hladinou. Vyskytujú sa na horských pobrežiach zasiahnutých kontinentálnym zaľadnením (Nórsko, Aljaška, západná časť Kanady, Čile, Nový Zéland).

flagelantizmus

flagelantizmus [lat.] — forma sexuálnej úchylky; ukájanie pohlavného pudu bičovaním samého seba alebo inej osoby.

flamovanie

flamovanie [lat. > fr.] — technika výzdoby keramického riadu spočívajúca v stekaní ľahko taviteľnej zelenej glazúry nanášanej na biely podklad nádoby. Na Slovensku sa flamovanie používalo koncom 19. a zač. 20. stor. pri dekorovaní modranskej keramiky (mís, dvojačiek a kachlíc) podľa vzorov z rakúskej obce Wagram (dnes mesto Deutsch-Wagram).

flauta

flauta [lat. > tal.] —

1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;

2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).

flautistovité

flautistovité [lat. > tal.], Orthonychidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Majú 10 – 30 cm dlhé zavalité telo prevažne hnedého, čierneho a bieleho sfarbenia, masívne nohy a prsty, krátke zaoblené krídla a stredne dlhý chvost, hmotnosť 20 – 80 g. Vyskytujú sa v australise a v orientálnych oblastiach. Hniezdia vo vegetácii veľmi nízko nad zemou. Patrí sem deväť rodov s 19 druhmi, napr. svetlohnedý druh flautista štebotavý (Sphenostoma cristatum) s bielymi vonkajšími chvostovými perami a s hrubým čiernym zobákom.

flegmatik

flegmatik [gr.] — človek, ktorý v záťažových životných situáciách nepodlieha silnejším citovým výkyvom a s danými situáciami sa vyrovnáva pokojným a vyváženým spôsobom (→ temperament).

flektívny typ jazyka

flektívny typ jazyka — typ jazyka, ktorého podstatné mená sa skloňujú podľa gramatických kategórií rodu, čísla a pádu a slovesá sa časujú podľa osoby, čísla, rodu, spôsobu a času. Tieto kategórie nie sú ako v aglutinujúcich jazykoch vyjadrené monofunkčným a nemenným afixom, ale komplexnou modifikáciou slova (hláskové alternácie kmeňa vrátane reduplikácie, fúzia afixov s kmeňom a navzájom), kumuláciou gramatických kategórií (napr. pádu a čísla) v jednej morféme i rozdielnou flexiou deklinačných a konjugačných tried; → ohýbanie slov. Flektívnymi typmi jazyka sú predovšetkým indoeurópske, afroázijské (najmä semitské a kušitské) a niektoré indiánske jazyky.

flirt

flirt [angl.] — nezáväzné dvorenie, dvorenie pre zábavu.

float

float [flout; angl.] — inform. jednoduchý typ údajov pozostávajúci z podmnožiny racionálnych čísel zobraziteľných v počítači. Používa sa na približné zobrazenie ľubovoľného reálneho čísla v počítači; číslo sa doň zapíše pomocou zobrazenia s pohyblivou rádovou čiarkou (→ kódovanie reálnych čísel v počítači). V niektorých programovacích jazykoch sa používa označenie real.

flobertka

flobertka — dlhá jednohlavňová alebo dvojhlavňová zbraň spravidla s hladkým vývrtom hlavne a s kalibrom 4, 6, 7 alebo 9 mm, do ktorej sa používali náboje s okrajovým zápalom (Flobertove náboje). Náboje boli plnené jednou guľovitou strelou (guľové) alebo drobnými brokmi (brokové). Vzhľadom na malý dostrel sa flobertka používala na lov malej zveri na krátku vzdialenosť, v súčasnosti sa už nevyrába. Nazvaná podľa francúzskeho zbrojára Nicolasa Floberta (*1819, †1894).

Flochová

Flochová — najvyšší vrch Kremnických vrchov nachádzajúci sa v ich severnej časti, 1 317 m n. m. Budovaný sopečnými andezitmi, ryolitmi, ich brekciami a tufmi. Na vrchole je odlesnená 2 km dlhá plošina, z ktorej je dobrý výhľad na okolie.

Flochovský chrbát

Flochovský chrbát — geomorfologický podcelok Kremnických vrchov. Ústredný chrbát a väčšina rázsoch dosahujú viac ako 1 000 m n. m. Na andezitoch, pyroklastikách a miestami na ryolitoch vznikol členitý reliéf, miestami bralnatý (na vypreparovaných odolných sopečných prúdoch, sopúchoch a žilách), miestami hladšie modelovaný reliéf s plošinami. Leží v chladnej klimatickej oblasti s priemernými teplotami v júli 14 °C, v januári -6 až -7 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 1 400 mm. Na kambizemiach, podzoloch a rankeroch prevládajú bukové a smrekové lesy striedajúce sa s horskými lúkami. Vo východnej časti národná prírodná rezervácia Badínsky prales s pralesovitými jedľovo-bukovými a smrekovými porastmi.

flóra

flóra [podľa bohyne Flóry] —

1. kvetena; a) v širšom význame všetky rastliny žijúce na Zemi, b) v užšom význame súbor rastlinných druhov (taxónov) vyskytujúcich sa v určitom čase na určitom geograficky ohraničenom území, napr. flóra Slovenska, flóra Európy (flóra Europaea), či v určitom geologickom období, napr. arktoterciérna flóra; súbor druhov rastlín dokladovaných skamenelinami sa nazýva fosílna flóra (aj paleoflóra);

2. lek. súhrnné označenie všetkých mikroorganizmov osídľujúcich určitú oblasť, → bakteriálna flóra;

3. systematická monografická publikácia (zvyčajne viaczväzková), písomný súpis rastlín určitého územia spravidla doplnený opismi, údajmi o rozšírení a ilustráciami jednotlivých druhov (prípadne vnútrodruhových taxónov), napr. Flóra Slovenska.

Flóra Slovenska

Flóra Slovenska — edícia knižných publikácií, ktoré sumarizujú poznatky o rastlinných taxónoch Slovenska. Prvý zväzok (Flóra Slovenska I, 1966) je všeobecnou časťou, v ďalších (doteraz vyšli: Flóra Slovenska II, 1966; Flóra Slovenska III, 1982; Flóra Slovenska IV/1, 1984; Flóra Slovenska IV/2, 1985; Flóra Slovenska IV/4, 1988; Flóra Slovenska IV/3, 1992; Flóra Slovenska V/1, 1993; Flóra Slovenska X/1, 1995; Flóra Slovenska V/2, 1997; Flóra Slovenska V/4, 2002, Flóra Slovenska V/3, 2006; Flóra Slovenska VI/1, 2008; Flóra Slovenska X/2, 2010; Flóra Slovenska VI/3, 2012; Flóra Slovenska VI/4, 2016) sú opísané taxóny podľa systematického začlenenia (vo zväzkoch Flóra Slovenska II-VII papraďorasty a semenné rastliny, vo zväzkoch Flóra Slovenska X a v ďalších nižšie rastliny). Edícia vychádza vo vydavateľstve SAV Veda; prvým editorom bol J. Futák, autormi sú botanici z akademických a univerzitných vedeckých pracovísk zo Slovenska aj z Českej republiky. Pred začiatkom vydávania jednotlivých zväzkov Flóry Slovenska napísal kompletnú flóru Slovenska iba G. Reuss (Květena Slovenska čili opis všech jevnosnubných divorostoucích rostlin, 1853).

florentínsky holub

florentínsky holub — výstavné plemeno holubov vyšľachtené v Taliansku. Má stredne veľkú hlavu bez perových ozdôb, oranžové alebo oranžovočervené hlbšie vsadené oči, kratší zobák, krátke, k chvostu bez prekríženia priliehajúce krídla a vysoké rovné nohy s neoperenými behákmi. Vyskytuje sa vo viacerých farebných a kresbových rázoch, napr. pásavý (modro-čierny), jednofarebný (žltý, červený), mramorovaný (čierno-modrý) a i.

floristika

floristika [lat.] — náuka o flóre; odvetvie botaniky zaoberajúce sa určovaním a súpisom (určením) všetkých rastlinných druhov vyskytujúcich sa na určitom území. Metodiky floristiky sú rôzne, základom je súpis jednotlivých druhov a ich zber v teréne (v určitej lokalite alebo na väčšom území), súpis ekologických poznámok k ich výskytu a zakladanie rastlín do zbierok (herbárov). Údaje získané pomocou floristiky sú nevyhnutné pri ochrane rastlín. Z floristiky vychádza fytogeografia.

flox

flox [gr.], Phlox — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vojnovkovité. Patrí sem okolo 50 druhov pochádzajúcich zo Severnej Ameriky a jeden druh (Phlox sibirica) pochádzajúci zo Sibíri. Jednoročné alebo trváce byliny s päťpočetnými kvetmi. Na okrasu sa pestujú napr. druhy flox Drummondov (Phlox drummondii) so súkvetím hviezdovitých kvetov rôznych farieb (niekedy s kontrastným stredom) a flox metlinatý (Phlox paniculata) s rúrkovitými kvetmi, ktorý sa pestuje v rôznych farebných kultivaroch. Husté dekoratívne trsy v skalkách vytvárajú napr. nízke trvalky flox šidlolistý (Phlox subulata) s jasnoružovými kvetmi, flox odstávajúci (Phlox divaricata) s bledo- až so sýtofialovomodrými kvetmi a Phlox adsurgens s krátkostopkatými purpurovými, ružovými alebo bielymi kvetmi.

fluór

fluór [lat.], fluorum, zn. F — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy patriaci medzi halogény, protónové číslo 9, relatívna atómová hmotnosť 18,998. Bledožltý plyn s teplotou topenia −218,6 °C a teplotou varu −188,1 °C, hustota kvapalného fluóru pri −188 °C je 1,513 g/cm3. Fluór je najreaktívnejší chemický prvok reagujúci so všetkými prvkami periodickej sústavy okrem hélia, neónu a argónu, pričom priebeh reakcií má často explozívny charakter.

Elementárny fluór pripravil 1886 H. Moissan elektrolýzou chladeného roztoku hydrogendifluoridu draselného KHF2 v bezvodom fluorovodíku v platinovej nádobe s použitím elektródy z platiny a irídia (Nobelova cena 1906). Názov fluóru je odvodený z minerálu fluoritu (kazivca), ktorý sa oddávna využíval ako tavidlo rúd (lat. fluere = tiecť).

Podľa výskytu v zemskej kôre je fluór trinástym prvkom v poradí (544 g/t). Jeho najvýznamnejšie minerály sú fluorit CaF2, kryolit Na3[AlF6] a fluórapatit Ca5(PO4)3F (→ apatit).

Vyrába sa výlučne Moissanovou metódou v oceľovom elektrolyzéri, ktorý je súčasne katódou, anóda je grafitová; elektrolytom je tavenina zloženia KF · 2HF. Dodáva sa v oceľových fľašiach, kvapalný fluór sa prepravuje v nádržiach chladených kvapalným dusíkom.

Fluór sa používa najmä na výrobu fluoridov UF6, SF6, ClF3, WF6 a i. Od jeho použitia ako raketového paliva sa v súčasnosti upustilo. V zlúčeninách má výlučne oxidačné číslo −I a viaže sa iónovou i kovalentnou väzbou. Najdôležitejšie anorganické zlúčeniny fluóru sú fluorovodík, kyselina fluorovodíková a fluoridy.

Fluór tvorí s uhlíkom väzbu C–F, ktorá má podobnú dĺžku i energiu (135 pm, 453kJ/mol) ako väzba C–H (108 pm, 437 kJ/mol). Z tohto dôvodu sa vo vhodných liečivách, anestetikách či agrochemikáliách nahrádza vodík fluórom alebo skupina CH3 skupinou CF3. Molekuly takto modifikovaných liečiv majú približne rovnaký tvar a veľkosť ako molekuly nemodifikovaných liečiv. Organické zlúčeniny fluóru nie sú toxické, ľudský organizmus nemá mechanizmus na rozštiepenie väzby C–F, čo zabezpečuje predĺženú účinnosť liečiva. Niektoré perfluorované zlúčeniny sa používajú ako krvné náhrady.

Fluór patrí medzi biogénne (resp. mikrobiogénne, stopové) prvky, je stálou súčasťou rastlín a živočíchov. V plazme a moči človeka sa nachádza v koncentrácii asi 10 – 26 mmol/l, najvyšší obsah fluóru majú mozog a štítna žľaza. V tele človeka sa ukladá v malom množstve, najmä v kostiach a zuboch. Nezvyšuje tvrdosť zubov, ale blokuje aktivitu bakteriálnych enzýmov, ktoré spôsobujú zubný kaz, a preto sa zlúčeniny fluóru využívajú v prevencii zubného kazu (fluoridácia zubov). Zvýšený príjem fluóru v oblastiach s vodou bohatou na fluoridy a v oblastiach, kde sa v ovzduší vyskytujú exhaláty obsahujúce fluór a jeho zlúčeniny, vyvoláva chronickú otravu prejavujúcu sa poruchami vápenatenia zubnej skloviny (fluoróza zubov), ktorá je bielo- až hnedoškvrnitá, i vývoja kostí (osteoporóza). Fluór pôsobí antisepticky a germicídne, koncentrované roztoky fluorovodíka vyvolávajú pri styku s pokožkou a sliznicou ťažko sa hojace rany. Fluoridy stimulujú tvorbu organických zlúčenín fluóru v pečeni a v obličkách, ovplyvňujú aj rast vlasov a nechtov. Hlavným zdrojom fluóru pre človeka sú pitná voda, čaj a morské ryby.

fluoresceínizotiokyanát

fluoresceínizotiokyanát [lat. + gr.], FITC — fluorofor, ktorý sa najčastejšie používa pri fluorescenčných imunoanalýzach (maximum absorpcie svetla má pri 492 nm, maximum emisie pri 520 nm).

fluorescenčná imunoanalýza

fluorescenčná imunoanalýza, angl. fluorescence immunoassay, FIA, aj fluoroimunoanalýza — imunochemická metóda na určenie koncentrácie antigénu (hapténu) alebo protilátky v zložitých zmesiach rôznych látok. Antigén alebo protilátka sa označí fluorescenčným farbivom (fluoroforom; najčastejšie fluoresceínizotiokyanátom), množstvo analyzovanej látky sa určí na základe merania intenzity fluorescencie fluorimetrami alebo počítačmi fotónov.

Fogaš, Imrich

Fogaš, Imrich, 15. 1. 1928 Tulčík, okres Prešov – 28. 11. 1993 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 70 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1970 – 90 samostatný vedecký pracovník v Podniku racionalizácie riadenia poľnohospodárstva a výživy v Nitre (dnes Národné stredisko AGRIS), od 1990 na SPU; 1990 profesor. Zaoberal sa špecializáciou poľnohospodárskej výroby, ekonomikou jednotlivých výrobných odvetví a reprodukčného procesu, ako aj využívaním výpočtovej techniky a automatizáciou informatiky v rezorte poľnohospodárstva a výživy. Autor a spoluautor 45 vedeckých článkov, 6 knižných publikácií a viacerých optimalizačných projektov a koncepcií.

fokoš

fokoš [maď.] — tupá, najčastejšie mosadzná sekerka ohnutá nadol, s hranolovitým alebo ihlanovitým obuškom na dlhom porisku. V 17. a 18. stor. zbraň a odznak šľachticov i zemanov, neskôr richtárov. Vo vidieckom prostredí ju používali pastieri ako obranný a oporný nástroj. Slúžila aj ako tanečná rekvizita (odzemok) a družbovský znak.

Folia venatoria

Folia venatoria — odborný vedecký zborník (poľovnícka ročenka) vydávaný 1971 – 2011 Lesníckym výskumným ústavom vo Zvolene v spolupráci s Českomoravskou mysliveckou jednotou v Prahe, Inštitútom ekológie a chovu zveri v Prahe, Ministerstvom pôdohospodárstva SR, Slovenským poľovníckym zväzom, Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou, Technickou univerzitou vo Zvolene, Univerzitou veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach a Výskumným ústavom živočíčnej výroby v Nitre. Obsahoval pôvodné teoretické a experimentálne práce z poľovníctva, ako aj rozličné referáty, správy a recenzie v slovenčine i v češtine s cudzojazyčnými súhrnmi.

fonendoskop

fonendoskop [gr.] — lekársky nástroj na vyšetrovanie pacientov auskultáciou (posluchom). Skladá sa z lievikovitej časti s rezonančnou membránou (prikladá sa na telo) a z plastových alebo z gumových hadičiek so slúchadlami z kovových rúrok zakončených olivami (koncovky – ušné vložky z gumy alebo z plastu), ktoré si lekár vkladá pri vyšetrovaní pacienta do uší. Fonendoskop umožňuje snímanie a zosilňovanie telesných zvukov (zvukových fenoménov – šelesty, ozvy, rachôtky, pískanie, vrzoty, trecie šelesty ap.), ktoré sú sprievodným znakom normálnej alebo patologickej činnosti niektorých orgánov (pľúc, srdca, brucha).

fonetická transkripcia

fonetická transkripcia, fonetický prepis — presné grafické zaznačenie znenia rečového prejavu (napr. rybičkaribička, detiďeťi, ťažkýťaškí). Rozlišujú sa alfabetické (na označenie jedného zvukového segmentu sa používa jeden jednoduchý symbol) a analfabetické transkripčné systémy (na označenie jedného zvukového segmentu sa používajú symboly zložené z viacerých znakov); → transkripcia, → transliterácia.

foniatria

foniatria [gr.] — nadstavbový odbor otorinolaryngológie zaoberajúci sa diagnostikou, liečbou, rehabilitáciou a prevenciou porúch interpersonálnej komunikácie spôsobených poruchami sluchu, hlasu a reči. Zakladá sa na poznaní anatómie a fyziológie orgánov sluchu, hlasu a reči, ako aj diagnostických a liečebných princípov otorinolaryngológie a iných lekárskych disciplín (napr. neurológie, psychiatrie, čeľustnej ortopédie). Za zakladateľa foniatrie sa pokladá Hermann Gutzmann st. (*1865, †1922), ktorý jej dal pôvodný názov Sprach- und Stimmheilkunde (veda o liečení porúch reči a hlasu). Zakladateľom československej foniatrie je M. Seeman.

fonofóbia

fonofóbia [gr.] — chorobný (neznesiteľný) strach z hluku, hlasného hovoru, resp. z hovorenia.

fonogenický

fonogenický [gr.] — vhodný na úspešnú reprodukciu zvuku, napr. fonogenický hlas – hlas vhodný na zvukový záznam.

fonománia

fonománia [gr.] — chorobná túžba vraždiť.

fonometria

fonometria [gr.] — čiastková oblasť fonetiky, ktorá pokračuje v tradícii auditívnej a experimentálnej fonetiky a je zameraná na skúmanie lingvistických problémov. Teóriu fonometrie vypracovali Eberhard Zwirner a Kurt Zwirner a uviedli ju v práci Základné otázky fonometrie (Grundfragen der Phonometrie, 1936). Fonometria skúma a opisuje variantnú výslovnosť rozličných jazykových spoločenstiev pomocou štatistických metód. Napriek blízkej príbuznosti s fonológiou je fonometria autochtónna disciplína s vlastným predmetom a cieľom výskumu a s vlastnou metodikou, má rozdielnu terminológiu, ako aj identifikáciu lingvistických jednotiek.

Fontanus

Fontanus [-tá-], Fons, genitív Fontana, Fonta — v rímskej mytológii boh pramenitej vody, syn boha Jana (lat. Ianus) a nymfy Juturny (lat. Iuturna). Fontanus mal chrám na pahorku Janiculum (lat. Ianiculum) a na jeho počesť sa každoročne 13. októbra konali slávnosti Fontinalia spojené s ozdobovaním studní kvetmi.

formácia

formácia [lat.] — útvar;

1. biol. → rastlinná formácia;

2. ekon. → spoločensko-ekonomická formácia;

3. geol. nejednotne a v súčasnosti už menej používaný termín: a) stratigrafická jednotka zodpovedajúca geologickému útvaru, prípadne nižšej jednotke (napr. kriedová formácia); b) skupina geologických útvarov, ktoré spolu súvisia na báze určitého kritéria (napr. flyšová, jazerná alebo magmatická formácia); c) litostratigrafická jednotka mapovaná v teréne a používaná v lokálnej klasifikácii (napr. jastrabská formácia v Kremnických vrchoch); d) v paleontológii a ekológii skupina organizmov existujúcich spolu, s podobným spôsobom života a geografickými podmienkami;

4. voj. zovretý útvar vojenských osôb alebo vojenskej techniky.

fortes fortuna adiuvat

fortes fortuna adiuvat [-tés -tú- -ju-; lat.] — statočným šťastie pomáha. Myšlienka uvedená Terentiom (Formio, 203. verš), vyslovená Plíniom St. počas zachraňovania blízkych pri výbuchu Vezuvu (zaznamenaná Plíniom Ml. v liste Tacitovi, 6. kniha, 16. kapitola, 11. časť). Obdoba slovenského: Odvážnym šťastie praje, ako aj Vergíliovho citátu audaces (audentes) fortuna iuvat.

fortiter in re, suaviter in modo

fortiter in re, suaviter in modo [ré svá- -dó; lat.] — rázne vo veci, vľúdne v spôsobe, t. j. tvrdosť pri dosahovaní cieľa a miernosť v spôsobe jeho dosiahnutia. Požiadavka generála jezuitského rádu C. Acquavivu vyjadrená v spise Návody na liečenie chorôb duše (Industriae ad curandos animae morbos).