Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 317 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

finančná gramotnosť

finančná gramotnosť — schopnosť (kompetencia) jedinca využívať poznatky, zručnosti a skúsenosti na efektívne riadenie vlastných finančných zdrojov s cieľom zaistiť si celoživotné finančné zabezpečenie, vedieť zvládať rôzne životné situácie aj z finančného hľadiska a aktívne vystupovať na trhu finančných produktov a služieb. Je súčasťou ekonomickej gramotnosti, ktorá formuje znalosti, obratnosť a hodnotové postoje jedinca, aby sa dokázal uplatniť v súčasnej spoločnosti.

Finančná gramotnosť v oblasti spravovania osobných (rodinných) financií pozostáva z peňažnej gramotnosti (spravovanie hotovostných i bezhotovostných peňazí a peňažných transakcií a príslušných nástrojov, napr. bežný účet, platové nástroje), cenovej gramotnosti (pochopenie cenových mechanizmov a inflácie, ako aj znalosti z oblasti inflácie a cenových mechanizmov vplývajúcich na celkovú ekonomiku krajiny, rast HDP, dôchodky a daňový systém s priamym vplyvom na príjem spotrebiteľa) a rozpočtovej gramotnosti (spravovanie osobného, resp. rodinného rozpočtu, napr. schopnosť určiť rozpočet, stanoviť finančné ciele a rozhodovať o alokácii finančných zdrojov), ktorá obsahuje správu finančných aktív (vkladov, investícií a poistenia) a finančných záväzkov (úverov alebo lízingu). S finančnou gramotnosťou sa spájajú numerická gramotnosť (využitie matematického aparátu na riešenie numerických úloh so vzťahom k financiám), informačná gramotnosť (schopnosť vyhľadať, používať a vyhodnotiť relevantné informácie v kontexte) a právna gramotnosť (orientácia v právnom systéme, prehľade o právach a povinnostiach a o možnostiach inštitucionálnej a i. pomoci).

Finančná gramotnosť je podmienená vekom, rodinou, zamestnaním, kultúrou či miestom bydliska jedinca, k princípom jej fungovania patria aj schopnosti rozumieť hodnote peňazí, zarobiť, šetriť a investovať peniaze a budovať a ochraňovať majetok. Výchova občanov k finančnej gramotnosti je aj predmetom vzdelávania na slovenských školách. Od 2009 je súčasťou učebných osnov základných a stredných škôl vzdelávací program Národný štandard finančnej gramotnosti, ktorý kladie dôraz na praktické využitie poznatkov a prepojenie s reálnym životom. Okrem finančných tém sa zaoberá aj výchovou spotrebiteľov, protikorupčnou výchovou, výchovou proti podvodom pri využívaní verejných zdrojov a výchovou k podnikaniu.

fyzika oblakov a zrážok

fyzika oblakov a zrážok [gr.] — oblasť meteorológie, ktorá vychádza z poznatkov dynamickej meteorológie, najmä termodynamiky atmosféry. Študuje fyzikálne deje v atmosfére spojené s kondenzáciou a sublimáciou vodnej pary, objasňuje zákonitosti tvorby, vývoja a štruktúry rôznych druhov oblakov a atmosférických zrážok a vypracúva modely oblakov. Zaoberá sa aj problematikou umelého zasahovania človeka do vývoja oblakov.

Jej počiatky siahajú do obdobia, keď si človek začal uvedomovať súvislosť medzi tvarom a vývojom oblakov a vývojom počasia a charakterom zrážok. Spočiatku sa zameriavala najmä na štúdium tvaru oblakov (1802 a 1803 boli publikované prvé odborné práce z tejto oblasti, 1896 prvýkrát vyšiel Medzinárodný atlas oblakov), neskôr súbežne s tvarom oblakov i na fyzikálne podmienky ich vzniku (prítomnosť kondenzačných jadier, Paul-Jean Coulier, 1875; teória vzniku kvapiek, štúdium mikroštruktúry oblakov a atmosférického elektrického poľa). Rozvoj fyziky oblakov a zrážok súvisel s rozvojom poznatkov termodynamiky a s možnosťami merať meteorologické prvky vo voľnej atmosfére (nie iba na zemskom povrchu) čiže s rozvojom letectva, aerologických meraní a rádiolokačnej meteorológie. Modelovanie oblakov súvisí s rozvojom výpočtovej techniky a numerickej meteorológie.

farebný filter

farebný filterfotogr. rovnomerná vrstva sfarbenej látky, ktorá úplne alebo čiastočne prepúšťa svetlo v požadovanej oblasti vlnových dĺžok a zároveň zoslabuje alebo pohlcuje nežiaduce svetlo. Rozoznávajú sa kvapalinové, želatínové, sklené a i. farebné filtre. Pri fotochemických procesoch sa používa aj ochranný farebný filter, ktorý pri práci v tmavej komore zoslabuje fotochemicky účinné žiarenie, a tepelný filter, ktorý zoslabuje nežiaduce tepelné žiarenie vyžarované napr. zo svetelných zdrojov. K farebným filtrom býva priraďovaný aj ultrafialový filter, hoci ultrafialové žiarenie nie je viditeľné a filter pohlcujúci ultrafialové žiarenie je bezfarebný (ultrafialový filter neprepúšťa, ale pohlcuje ultrafialové žiarenie); → farba.

Fejérpataky-Belopotocký, Gašpar

Fejérpataky-Belopotocký, Gašpar, 1. 1. 1794 Paludza (dnes zaniknutá obec v okrese Liptovský Mikuláš) – 18. 5. 1874 Liptovský Mikuláš — slovenský vydavateľ, organizátor ľudovýchovy. Študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, vyučil sa za knihára a od 1821 pôsobil ako knihár a kníhkupec v Liptovskom Mikuláši. Vydával ľudovýchovné kalendáre (Nový i starý vlastenecký kalendář, 1830 – 53), knihy s národnobuditeľskou tematikou, šlabikáre a knihy pre mládež. Založil prvú verejnú ľudovú knižnicu (Slovenská požičovacia bibliotéka, 1829 – 43) a prvé ochotnícke divadlo (1830), ktorým vytvoril tradíciu slovenského ochotníctva. Medzi prvými zakladal nedeľné školy a spolky miernosti.

flauta

flauta [lat. > tal.] —

1. dychový hudobný nástroj, jeden z najstarších aerofónov s hmatovými otvormi. Flauta pochádza pravdepodobne z Ázie, odkiaľ sa dostala do Európy ako obmena jednoduchej drevenej píšťaly so 6 dierkami; známa bola v starovekom Egypte, Grécku a Ríme. Najstaršie flauty boli kostené (doložené z archeologických nálezov z obdobia mladšieho paleolitu), lastúrové alebo bambusové, neskôr i keramické, najčastejšie však drevené, od polovice 19. stor. aj kovové, príp. kombinované. Podľa konštrukcie a spôsobu hry sa flauty delia na staršie pozdĺžne (zobcové) a mladšie priečne. Pozdĺžna (zobcová) flauta sa pri hre drží pozdĺžne podobne ako klarinet alebo píšťala. Skladá sa z hlavice (má zobcový tvar s priečnym výrezom), zo stredného dielu (má 8 dierok, ktoré sa prikrývajú prstami obidvoch rúk) a z ozvučnice (korpus lievikovitého tvaru tvoriaci najspodnejšiu časť nástrojovej trubice). Tón vzniká nárazom prúdu vzduchu na hranu výrezu hlavice, čím sa rozkmitá vzduchový stĺpec vnútri nástroja. Pozdĺžne flauty môžu byť aj zdvojené alebo zložené z viacerých (syrinx). Priečna flauta sa pri hre drží priečne na pravú stranu hráča. Dnešná priečna flauta má 16 – 18 klapiek a skladá sa z hlavice, zo stredného dielu a z nôžky (krátky rúrkový doplnok s klapkami pre tóny c1, cis1, dis1). Na hlavicu je pripevnený náustok (z kovu, zo slonoviny alebo z dreva) s elipsovitým otvorom, na ktorého ostrú hranu sa cez úzku štrbinu vháňa vzduchový prúd. Stredný diel z grenadilového dreva (získavané z dreviny rodu dalbergia) alebo z kovu má všetky dierky prikryté klapkami (klapkový mechanizmus modernej priečnej flauty označovanej ako typ Böhm zostrojil okolo 1850 nemecký flautový virtuóz a nástrojár Theobald Böhm, *1794, †1881). Ladenie: C, Des. Rozsah: h (c1) – d4. Väčšie, nižšie ladené sú altová flauta (v G ladení, zostrojená v 19. stor.) a málo používaná basová flauta (s dvojnásobnou dĺžkou zvukovej trubice, znie o oktávu nižšie), najmenší a najvyššie znejúci nástroj z tejto stavebnej skupiny je pikola. Priečne flauty patria do základného obsadenia veľkého symfonického i dychového orchestra, uplatnenie má i v komornej hudbe a v menšej miere aj v džeze; pozdĺžne flauty sa koncertne uplatňujú pri interpretácii staršej hudby a slúžia ako nástroje pri hudobnej výchove detí;

2. v organe spoločný názov otvorených, krytých i polokrytých perných (labiálnych) píšťal tvoriacich skupinu základných a pomocných hlasov (napr. dvojnásobná, jemná, otvorená, priečna, harmonická, švajčiarska, trubicová flauta).

fyzikálna veličina

fyzikálna veličina — pojem kvantitatívne vystihujúci vlastnosť alebo stav fyzikálneho objektu alebo javu. Fyzikálne veličiny sú napr. sila, rýchlosť a intenzita elektrického poľa. Bežný pojem (napr. pojem rýchlosť) sa stáva fyzikálnou veličinou, keď sa zavedie predpis, ako ju merať, t. j. priradiť jej číselnú hodnotu. Nevyhnutnou podmienkou tohto priradenia je zavedenie príslušnej referenčnej veličiny nazývanej jednotka fyz. veličiny, s ktorou sa meraná veličina porovnáva. Pomer veľkosti meranej veličiny a príslušnej jednotky je číselná hodnota fyzikálnej veličiny. V sústavách fyzikálnych jednotiek sa rozlišujú základné a odvodené veličiny. Výber základných veličín, ako aj ich počet je konvenčný. V sústave CGS boli zavedené tri základné fyzikálne veličiny (dĺžka, hmotnosť, čas), v sústave SI platnej v súčasnosti je ich sedem (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, teplota, látkové množstvo, svietivosť). Základné veličiny majú veľmi presne definované jednotky. Ostatné veličiny v sústave fyzikálnych jednotiek sú odvodené, pričom ich jednotky sa odvodzujú od jednotiek základných veličín prostredníctvom fyzikálnych rovníc medzi príslušnými fyzikálnymi veličinami. Ďalej sa rozoznávajú skalárne, vektorové a tenzorové veličiny. Na určenie skalárnej veličiny postačuje jediné číslo vyjadrujúce jej veľkosť (napr. teplota, tlak, energia, hmotnosť, elektrický potenciál), na určenie vektorovej veličiny v trojrozmernom priestore sú potrebné tri číselné údaje, pretože sa okrem veľkosti vyznačujú aj smerom (napr. rýchlosť, sila, intenzita elektrického poľa). V niektorých prípadoch, napr. v anizotropných prostrediach (najčastejšie v kryštáloch), je potrebné používať tenzorovú veličinu (tenzor), t. j. veličinu určenú ešte väčším počtom číselných údajov. Ide o prípady, keď napr. pôsobenie sily (tlaku) z rôznych smerov nevyvoláva v prostredí rovnaké deformácie alebo keď má látka v rôznych smeroch odlišnú rezistivitu či index lomu. V termodynamike sa niektoré veličiny označujú ako stavové veličiny (ich hodnota je určená iba okamžitým stavom termodynamickej sústavy a nezávisí od spôsobu, akým sa sústava do tohto stavu dostala). Fyzikálne vlastnosti termodynamickej sústavy charakterizujú extenzitné veličiny a intenzitné veličiny.

fluór

fluór [lat.], fluorum, zn. F — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy patriaci medzi halogény, protónové číslo 9, relatívna atómová hmotnosť 18,998. Bledožltý plyn s teplotou topenia −218,6 °C a teplotou varu −188,1 °C, hustota kvapalného fluóru pri −188 °C je 1,513 g/cm3. Fluór je najreaktívnejší chemický prvok reagujúci so všetkými prvkami periodickej sústavy okrem hélia, neónu a argónu, pričom priebeh reakcií má často explozívny charakter.

Elementárny fluór pripravil 1886 H. Moissan elektrolýzou chladeného roztoku hydrogendifluoridu draselného KHF2 v bezvodom fluorovodíku v platinovej nádobe s použitím elektródy z platiny a irídia (Nobelova cena 1906). Názov fluóru je odvodený z minerálu fluoritu (kazivca), ktorý sa oddávna využíval ako tavidlo rúd (lat. fluere = tiecť).

Podľa výskytu v zemskej kôre je fluór trinástym prvkom v poradí (544 g/t). Jeho najvýznamnejšie minerály sú fluorit CaF2, kryolit Na3[AlF6] a fluórapatit Ca5(PO4)3F (→ apatit).

Vyrába sa výlučne Moissanovou metódou v oceľovom elektrolyzéri, ktorý je súčasne katódou, anóda je grafitová; elektrolytom je tavenina zloženia KF · 2HF. Dodáva sa v oceľových fľašiach, kvapalný fluór sa prepravuje v nádržiach chladených kvapalným dusíkom.

Fluór sa používa najmä na výrobu fluoridov UF6, SF6, ClF3, WF6 a i. Od jeho použitia ako raketového paliva sa v súčasnosti upustilo. V zlúčeninách má výlučne oxidačné číslo −I a viaže sa iónovou i kovalentnou väzbou. Najdôležitejšie anorganické zlúčeniny fluóru sú fluorovodík, kyselina fluorovodíková a fluoridy.

Fluór tvorí s uhlíkom väzbu C–F, ktorá má podobnú dĺžku i energiu (135 pm, 453kJ/mol) ako väzba C–H (108 pm, 437 kJ/mol). Z tohto dôvodu sa vo vhodných liečivách, anestetikách či agrochemikáliách nahrádza vodík fluórom alebo skupina CH3 skupinou CF3. Molekuly takto modifikovaných liečiv majú približne rovnaký tvar a veľkosť ako molekuly nemodifikovaných liečiv. Organické zlúčeniny fluóru nie sú toxické, ľudský organizmus nemá mechanizmus na rozštiepenie väzby C–F, čo zabezpečuje predĺženú účinnosť liečiva. Niektoré perfluorované zlúčeniny sa používajú ako krvné náhrady.

Fluór patrí medzi biogénne (resp. mikrobiogénne, stopové) prvky, je stálou súčasťou rastlín a živočíchov. V plazme a moči človeka sa nachádza v koncentrácii asi 10 – 26 mmol/l, najvyšší obsah fluóru majú mozog a štítna žľaza. V tele človeka sa ukladá v malom množstve, najmä v kostiach a zuboch. Nezvyšuje tvrdosť zubov, ale blokuje aktivitu bakteriálnych enzýmov, ktoré spôsobujú zubný kaz, a preto sa zlúčeniny fluóru využívajú v prevencii zubného kazu (fluoridácia zubov). Zvýšený príjem fluóru v oblastiach s vodou bohatou na fluoridy a v oblastiach, kde sa v ovzduší vyskytujú exhaláty obsahujúce fluór a jeho zlúčeniny, vyvoláva chronickú otravu prejavujúcu sa poruchami vápenatenia zubnej skloviny (fluoróza zubov), ktorá je bielo- až hnedoškvrnitá, i vývoja kostí (osteoporóza). Fluór pôsobí antisepticky a germicídne, koncentrované roztoky fluorovodíka vyvolávajú pri styku s pokožkou a sliznicou ťažko sa hojace rany. Fluoridy stimulujú tvorbu organických zlúčenín fluóru v pečeni a v obličkách, ovplyvňujú aj rast vlasov a nechtov. Hlavným zdrojom fluóru pre človeka sú pitná voda, čaj a morské ryby.

fylofág

fylofág [gr.] — živočích živiaci sa listami rastlín, napr. listožravé húsenice motýľov.

fytofil

fytofil [gr.] — organizmus vyhľadávajúci rastliny na úkryt alebo ako potravu, napr. ryby.

fytopatológia

fytopatológia [gr.], patológia rastlín — vedná disciplína zaoberajúca sa chorobami kultúrnych rastlín a ochranou proti nim. Skúma príznaky (symptomatológia) a príčiny chorôb (etiológia), vznik a vývin chorobných zmien (patogenéza), odchýlky od normálnej anatomickej stavby (patologická anatómia) a od fyziologických funkcií (patofyziológia alebo patologická fyziológia rastlín). V užšom význame skúma choroby rastlín spôsobené vírusmi, baktériami, hubami, parazitmi, genetickými alebo fyziologickými poruchami a i., v širšom význame i poškodenie rastlín zapríčinené živočíchmi, najmä hmyzom. Chorobami a škodcami poľnohospodárskych plodín sa zaoberá poľnohospodárska fytopatológia, chorobami a škodcami lesných druhov lesnícka fytopatológia.

furioso

furioso [-zo; tal.] — plemeno koňa vyšľachtené v 19. storočí z anglických plnokrvníkov. Má dlhšie telo, silný svalnatý krk, pevný chrbát, široký hrudník, pevné končatiny a hnedočiernu srsť. Výška v kohútiku okolo 160 cm. Veľmi dobrý ťažný, jazdecký, športový i dostihový kôň. Chová sa vo viacerých štátoch Európy.

fuzariózy

fuzariózy [lat.] — choroby rastlín spôsobené hubami rodu fuzárium (Fusarium), prejavujúce sa nekrózami cievnych zväzkov, hnilobou koreňov, hľúz, cibúľ alebo plesňovými povlakmi na semenách a nadzemných častiach. Napadnuté rastliny alebo ich časti vädnú a predčasne odumierajú.

Feijoa

Feijoa — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď myrtovité. Vždyzelené kry a stromy, ktoré sa pestujú pre nápadné kvety a jedlé plody. Patrí sem napr. subtropický, do 6 m vysoký druh Feijoa sellowiana (synonymum Acca sellowiana) pochádzajúci z juhovýchodnej časti Južnej Ameriky. Má tmavozelené kožovité, na rube bieloplstnaté listy a tmavočervené jednotlivé alebo v malých zväzočkoch usporiadané kvety s bielym okrajom na korunných lupienkoch, plody 4 – 6 cm dlhé bobule s hrboľatým povrchom chuťou pripomínajúce ananás. Konzumujú sa čerstvé aj s drobnými semenami, pripravujú sa z nich džemy, vína, želé a i.

Feistmantel, Rudolf von

Feistmantel [fajst-], Rudolf von, 22. 7. 1805 Viedeň-Ottakringen – 7. 2. 1871 Viedeň — rakúsko-uhorský lesnícky odborník. Od 1827 lesník, neskôr polesný, 1835 – 47 vedúci Lesníckeho ústavu a profesor lesníctva na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, od 1847 vedúci lesný hospodár Dvorskej komory mincovníctva a baníctva, po 1848 minister pôdohospodárstva a baníctva, 1853 minister financií vo Viedni. Významne ovplyvnil lesné hospodárstvo v monarchii (pripravil návrh rakúskeho lesného zákona z 1852, ktorý do 1945 platil aj na území Československa), predkladal návrhy na zlepšenie hospodárenia, pričom zdôrazňoval všestranný význam lesa pre spoločnosť, pričinil sa o aplikáciu teoretických poznatkov z prírodných vied v lesníckej praxi. Autor 4-zväzkovej encyklopédie Lesníctvo ako celok (Die Forstwissenschaft nach ihrem ganzen Umfange, 1835 – 37).

fiala

fiala [lat. > nem.], Matthiola — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné až trváce mohutné byliny alebo vždyzelené, od rozkonárených chlpov sivoplstnaté polokry pochádzajúce z oblastí okolo Stredozemného mora. Majú jednoduché alebo delené byľové listy, fialové, purpurové, biele, žlté alebo žltohnedé štvorlupienkové ozdobné voňavé kvety, plod úzkovalcovitá šešuľa s dvoma rožkami na vrchole. Patrí sem asi 60 druhov, napr. na Slovensku najznámejšia fiala sivá (Matthiola incana, levkoja) s bielymi až purpurovými kvetmi, ktorá sa pestuje ako okrasná letnička.

fixácia

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

flautistovité

flautistovité [lat. > tal.], Orthonychidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Majú 10 – 30 cm dlhé zavalité telo prevažne hnedého, čierneho a bieleho sfarbenia, masívne nohy a prsty, krátke zaoblené krídla a stredne dlhý chvost, hmotnosť 20 – 80 g. Vyskytujú sa v australise a v orientálnych oblastiach. Hniezdia vo vegetácii veľmi nízko nad zemou. Patrí sem deväť rodov s 19 druhmi, napr. svetlohnedý druh flautista štebotavý (Sphenostoma cristatum) s bielymi vonkajšími chvostovými perami a s hrubým čiernym zobákom.

fabiana

fabiana [lat.], Fabiana — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ľuľkovité. Vždyzelené do 3 m vysoké vzpriamené kry s konárikmi husto pokrytými malými tmavozelenými lístkami a rúrkovitými fialovými kvetmi vyrastajúcimi z pazúch konárikov.

Fábry, Ján

Fábry, Ján, 21. 7. 1830 Lučenec – 28. 12. 1907 Rimavská Sobota — slovenský botanik. Pôsobil ako stredoškolský profesor. Spoluzakladateľ Gemerského múzea v Rimavskej Sobote (1892). Autor učebnice botaniky a zoológie pre stredné školy a mnohých článkov o flóre Gemera, Malohontu, Turca a iných lokalít. Jeho herbár, ktorý zhromažďoval 42 rokov, obsahuje okolo 80 zväzkov a je uložený v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, časť v Gemerskom múzeu v Rimavskej Sobote.

facélia vratičolistá

facélia vratičolistá, Phacelia tanacetifolia — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď borákovité; sekundárne ruderálna rastlina. Jednoročná bylina pochádzajúca z Kalifornie. Má striedavé listy, obojpohlavné modrofialové kvety v závinkoch, plod tobolka. V Európe sa od 1891 vysievala ako medonosná rastlina a krmovina.

faetonovité

faetonovité, Phaethontidae [podľa mytologického Faethona] — čeľaď z triedy vtáky (Aves). Veľké biele morské vtáky s čiernou kresbou na hlave a krídlach. Majú krátke nohy a červený alebo žltý dlhý mierne ohnutý zobák. Výborné letce, neobratne chodia a plávajú. Hniezdia v kolóniách na zemi, na útesoch alebo v dutinách stromov. Sú monomorfné; samec je väčší. Samica znáša len jedno vajce, na ktorom striedavo sedia obidvaja partneri. Patrí sem jediný rod faeton.

fajus

fajus [gr.], Phaius — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď vstavačovité. Mohutné terestrické poloopadavé byliny so širokooválnymi listami dlhými do 60 cm a s nápadnými ružovými červenoškvrnitými kvetmi s dlhým pyskom. Medzi najznámejšie druhy patria fajus žltý (Phaius flavus) a fajus veľkolistý (Phaius tancarvillae).

fakľa

fakľa [lat.], Eremurus — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asfodelovité. Trvalky s mohutnou byľou vysoké až 1,5 m. Majú mäsitý prstovitý podzemok, rúrkovité biele, žlté, oranžové alebo červené miskovité kvety kvitnúce v hustých strapcoch a mečovité listy v prízemnej ružici, napr. druh fakľa stepná (Eremurus robustus).

fakľovček

fakľovček [lat.], Chamaecereus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Trsovitý sukulent s rebrovitými, v mladosti so vzpriamenými, neskôr s poliehavými stonkami a veľkými červenými rúrkovitými kvetmi. Známy je len jeden druh fakľovček Silvestrov (Chamaecereus silverstrii).

fakľovec

fakľovec [lat.], Cereus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Stĺpovité kerovité alebo stromovité sukulenty pochádzajúce z Južnej a zo Strednej Ameriky. Majú rôzny vzhľad, väčšinou dlhorúrkovité málo šupinaté nápadné kvety, plod červená, prevažne jedlá bobuľa. Patria sem napr. druhy fakľovec peruviánsky (Cereus peruvianus) s bielymi kvetmi a krátkymi červenohnedými tŕňmi v hustých zväzočkoch známy už od 18. stor., Cereus alacriportanus so žltoružovými kvetmi, stromovitý Cereus jamacaru s bielymi kvetmi pochádzajúci z Brazílie, Cereus huntingtonianus s veľkými bielymi lievikovitými zvonka šupinatými kvetmi, ktoré začínajú kvitnúť až v pomerne vysokom veku, otvárajú sa v noci a odkvitajú už nasledujúci deň.

fakľovka

fakľovka [lat.], Kniphofia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asfodelovité. Trvalky, niektoré vždyzelené byliny s úzkymi listami a terminálnym klasom alebo so strapcom kvetov. Patrí sem okolo 70 druhov vyskytujúcich sa najmä v trópoch východnej Afriky, v subtrópoch južnej Afriky a na Madagaskare. Na Slovensku sa pestuje napr. fakľovka aloovitá (Kniphofia uvaria), menej často Kniphofia praecox.

fakultatívny

fakultatívny [lat.] — možný, nepovinný, výberový; dočasný, príležitostný; opak: obligatórny.

falugia

falugia, Fallugia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ružovité. Opadavý ker so strihanými tmavozelenými listami a veľkými päťpočetnými kvetmi, ktoré sa menia na červené alebo ružové súplodia. Patrí sem jediný druh falugia podivná (Fallugia paradoxa), ktorá rastie na slnečných stanovištiach v teplejších oblastiach.

familia

familia [lat.] — rodina;

1. biol. → čeľaď;

2. práv. v rímskom súkromnom práve základný pojem práva osôb alebo rodinného práva; prísne stmelená hospodárska a právna jednotka pozostávajúca z hlavy rodiny (pater familias) a zo slobodných osôb (personae alieni iuris) podrobených jeho moci (patria potestas, manus). Spočiatku bola familia založená na agnátskom type rodiny, t. j. na mocenskom princípe, neskôr sa presadila kognátska, čiže pokrvná rodina. Zložkami moci hlavy rodiny boli patria potestas – doživotná a absolútna otcovská (nie rodičovská) moc nad svojimi deťmi bez ohľadu na ich vek a na to, či ich splodil alebo nesplodil (nad pokrvnými i osvojenými), a manus (doslovne ruka) – v neskoršom období moc manžela (pater familias) nad manželkou, ak s ním uzavrela manželstvo cum manu, v dôsledku čoho zaujala pozíciu dcéry (loco filiae) v jeho agnátskej rodine. Z druhej strany termín familia označoval majetok (patrimonium), ktorý sa zásadne nachádzal v rukách hlavy rodiny. Z toho vyplýva, že v rámci familie jedine hlava rodiny (pater familias) bola svojprávna (sui iuris), ostatní jej boli podrobení (alieni iuris) a v majetkovej oblasti nadobúdali práva a povinnosti nie pre seba, ale pre familiu. Vzťah rodičov a detí sa nemohol plne vytvoriť, pretože autoritatívna a bezmála neohraničená moc hlavy rodiny bola jediným regulátorom vzťahov v rodine. Len postupne sa rozvíjali formy osobnej a majetkovej nezávislosti podrobených osôb (emancipatio, peculium) a súbežne s tým aj ohraničenie osobnej a majetkovej moci hlavy rodiny; v súčasnom práve rodina.

fanerogam

fanerogam [gr.] — vyššia kvitnúca rastlina, ktorej rozmnožovacie pohlavné orgány sú umiestnené v kvetoch; semenná rastlina.

fanerogamológia

fanerogamológia [gr.] — vedný odbor botaniky, ktorý sa zaoberá štúdiom krytosemenných rastlín.

fanerológia

fanerológia [gr.] — vedný odbor botaniky, ktorý sa zaoberá štúdiom fanerofytov.

faraónsky chrt

faraónsky chrt — plemeno psa zo skupiny špicov a primitívnych typov. Vyhranené plemeno izolovaných oblastí (Malta, Baleáry). Má krátku lesklú červenohnedú srsť, ktorá môže byť na labách, špičke chvosta i na tzv. hviezde na hrudi biela, silné svalnaté zadné nohy, dlhú štíhlu tvár, vzpriamené uši a jantárové oči. Výška v kohútiku 53 – 64 cm. Veľmi inteligentný a oddaný pes, ktorý má pri nedostatku pohybu nábeh na obezitu. Názov je len symbolický, faraónsky chrt nie je priamym pokračovateľom psov faraónov starovekého Egypta.

farbiare

farbiare [nem.] — plemená historicky najstaršej skupiny psov v minulosti vyšľachtené z duričov. Patria do šiestej skupiny podľa nomenklatúry Medzinárodnej kynologickej federácie. Majú krátku srsť, dlhé visiace uši a atletické telo. Poľovné psy využívané na vyhľadávanie postrelenej jelenej alebo diviačej zveri; pri práci na pofarbenej (krvavej) stope sa riadia hlavne výborným čuchom. Nie vždy sa dokážu prispôsobiť mestskému životu; vyžadujú veľa priestoru na výbeh. Ich lovecké inštinkty sú veľmi silné, môžu spôsobiť problémy pri výcviku na iné účely. Patria sem napr. anglický farbiar, hannoverský farbiar a na Slovensku najčastejšie chovaný bavorský farbiar.

farbovník obyčajný

farbovník obyčajný, Isatis tinctoria — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Dvojročná trváca bylina pochádzajúca zo Strednej Ázie a z južnej Európy. Má sivasté podlhovasté striedavé listy, žlté štvorlupienkové kvety v strapcoch, plod previsnutá krídlatá šešuľka. Vo všetkých rastlinných orgánoch obsahuje glykozid izatan štiepiaci sa enzýmom izatázou na glukózu a indoxyl oxidujúci sa na vzduchu na prírodné modré farbivo indigo, pre ktoré sa v minulosti využíval ako farbiarska rastlina. Semená obsahujú olej podobný ľanovému oleju.

Fascicularia

Fascicularia [-ku-; lat.] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď broméliovité. Vždyzelené trvalky, napr. druh Fascicularia bicolor s hustou ružicou čiarkovitých zúžených oblúkovito prehnutých listov a so súkvetiami rúrkovitých bledomodrých kvetov so svetločervenými listeňmi.

fatsia japonská

fatsia japonská, Fatsia japonica, Aralia sieboldii — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď aralkovité. Vždyzelená drevina pochádzajúca z Japonska. Okrúhly hustý ker so širokými výhonkami, s veľkými lesklými tmavozelenými listami, so súkvetiami drobných bielych kvetov, s guľatými čiernymi plodmi konzumovateľnými po zavarení.

faverolka

faverolka — stredne ťažké plemeno kúr vyšľachtené vo Francúzsku v obci Faverolle juhozápadne od Paríža (podľa nej nazvané). Pre faverolku sú typické fúzy, brada a päťprsté beháky. Je lososovej alebo bielej farby, hmotnosť kohúta 3,5 – 4 kg, sliepky 2,5 – 3 kg. Chová sa na mäso a vajcia, sliepka znáša 160 žltých alebo hnedých vajec ročne.

fédia africká

fédia africká, Fedia cornucopiae, africká valeriánka — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď valeriánovité. Vzpriamená, do 30 cm vysoká jednoročná bylina pochádzajúca z oblastí okolo Stredozemného mora. Má oválne stopkaté až sediace na okraji plytko zúbkované listy usporiadané v pároch a ružové kvety s piatimi okvetnými lístkami, plod nažka.

Fekete, Ľudovít

Fekete, Ľudovít, 18. 6. 1837 Turda, Rumunsko – 29. 6. 1916 Banská Štiavnica — uhorský lesný odborník, botanik. Od 1859 praktikant Banského a lesného riaditeľstva v Kluži, od 1867 pôsobil na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, kde prednášal lesnícku zoológiu, entomológiu, pôdoznalectvo a ochranu lesov; 1873 profesor. Zaoberal sa hospodárskou úpravou a pestovaním lesa. Autor a spoluautor mnohých knižných a časopiseckých diel z lesníctva, ako aj rozsiahleho dvojzväzkového diela v nemčine a maďarčine o rozšírení lesných drevín v Uhorsku (s T. Blattným, 1913).

felém

felém [gr.], phellema — kompaktné ochranné pletivo rastlín, ktoré vzniká činnosťou delivého pletiva zelenej kôry (felogénu). Felém je tvorený bunkami, ktoré sú predĺžené v smere osi stonky a sú zvyčajne skorkovatené (→ korok); nahrádza pokožku rastlín pri druhotnom hrubnutí. Viac vrstiev felému (na starších drevnatých stonkách) vytvára korok, ktorý je hlavnou súčasťou vodonepriepustnej borky.

Felicia

Felicia [lat.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Letničky, vždyzelené polokry alebo kry s lúčovitými, zvyčajne modrými kvetmi v úboroch (so žltým alebo žltooranžovým terčom). Patria sem napr. druhy Felicia amelloides s okrúhlymi jasnozelenými listami a veľmi rýchlorastúca vankúšovitá letnička Felicia bergeriana s chlpatými sivozelenými kopijovitými listami.

felogén

felogén [gr.] — druhotné delivé pletivo rastlín, ktorého činnosťou vzniká periderm (druhotná kôra). Felogén produkuje smerom dovnútra stonky zelenú kôru (feloderm) a smerom von felém.

fenetika

fenetika [gr.], fenetická analýza, fenetická klasifikácia — metóda triedenia, klasifikácie recentných alebo fosílnych organizmov na základe ich celkovej podobnosti. Pri hodnotení taxonomických vzťahov využíva všetky dostupné znaky (napr. morfologické, anatomické, chemické mikromolekulárne, makromolekulárne, fyziologické, genetické a ekologické), ktoré hodnotí najmä číselne. Využitím matematických metód, predovšetkým zhlukovej a ordinačnej analýzy, sú z dát generované hypotézy o podobnosti (a následne príbuznosti) študovaných organizmov. Fenetika sa používa najmä na nižších taxonomických úrovniach (variety, poddruhy, druhy, rody), kde je väčšia pravdepodobnosť, že celková podobnosť odráža príbuzenské vzťahy. Grafickým znázornením výsledku fenetickej analýzy je fenogram.

fenikel obyčajný

fenikel obyčajný, Foeniculum vulgare, bazionym Anethum foeniculum — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Dvojročná medonosná bylina vysoká 1,5 – 2 m pochádzajúca z oblastí okolo Stredozemného mora. Má dužinatý koreň, perovito zložené listy so zväčšenými pošvami, žlté drobné kvety v bohatých okolíkoch, plod podlhovastá zelená až hnedastá dvojnažka, ktorá sa ľahko rozpadá.

Jedna z najstarších kultúrnych rastlín; v súčasnosti sa pestuje na celom svete, jej hlavnými producentmi sú India, Čína a Egypt. Semená fenikla obyčajného sa v liečiteľstve používajú na zníženie toxického pôsobenia alkoholu na ľudský organizmus, na zlepšenie trávenia, na zvýšenie tvorby mlieka dojčiacich matiek, pri liečbe plynatosti a koliky, ako aj proti kašľu a zápalom. Silica poddruhu fenikel obyčajný pravý (Foeniculum vulgare subspecies sativum) obsahuje najmä bicyklický ketón fenchón, ktorý dodáva semenám typickú horkastú chuť; tie sa využívajú na ochucovanie mäsa, nápojov, pečiva, cukroviniek, v mletej forme ako súčasť niektorých koreniacich zmesí (napr. karí). Silica poddruhu fenikel obyčajný sladký (Foeniculum vulgare subspecies dulce), ktorý sa pestuje pre zväčšené listové pošvy (zelenina), obsahuje anízaldehyd s typickou sladkastou chuťou.