Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 419 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

alpská kombinácia

alpská kombinácia — športová disciplína zjazdového lyžovania; skladá sa zo zjazdu (absolvuje sa ako prvý) a slalomu. R. 1982 bola zaradená do programu majstrovstiev sveta a olympijských hier ako osobitná disciplína s nižšou obťažnosťou tratí ako špeciálne preteky v zjazde a slalome. Vznikla s cieľom utlmiť príliš rozmáhajúcu sa špecializáciu na jednu disciplínu a podporiť rozvoj všestrannosti v zjazdovom lyžovaní. Spočiatku v nej dominovali špecialisti zjazdári, v neskorších rokoch iba všestranní pretekári, ktorí dosahujú vyrovnané výkony v obidvoch disciplínach. Zo slovenských pretekárov dosiahli v alpskej kombinácii významné úspechy na ZOH Lucia Medzihradská (*1968; 6. miesto 1988 v Calgary, 8. miesto 1992 v Albertville, 13. miesto 1994 v Lillehammeri), Peter Jurko (*1967; 5. miesto 1988 v Calgary) a Adrián Bíreš (*1969; 8. miesto 1988 v Calgary).

alpsko-himalájska sústava

alpsko-himalájska sústava — rozsiahla geomorfologická jednotka (časť zemského povrchu), do ktorej patrí celé územie Slovenska. Tvorí ju pás pohorí a medzihorských zníženín tiahnuci sa juhom a stredom Európy (napr. Sierra Nevada, Pyreneje, Alpy, Apeniny, Karpaty, Panónska panva, Stará planina, Kaukaz) a Áziou (napr. Taurus, Arménska vysočina, Iránska vysočina, Hindúkuš, Pamír, Karakoram, Himaláje, Transhimaláje). Utvára sa počas alpínskeho vrásnenia od druhohôr po súčasnosť. Hlavné črty dnešného vzhľadu získala v mladších treťohorách. Príznakom jej stáleho vývoja je vysoká seizmicita a súčasný vulkanizmus.

alpsko-karpatský geoelement Európy

alpsko-karpatský geoelement Európy — zahŕňa rastlinné druhy, ktoré sú svojím rozšírením v prevažnej miere viazané na Alpy a Karpaty. Ide o rastliny subalpínskeho a alpínskeho vegetačného stupňa, čiastočne i nižších stupňov (prvosienka holá, prvosienka najmenšia, horec bodkovaný, ostrica pevná, jastrabník huňatý, skopolia kranská, jelša zelená ap.).

alpský roh

alpský roh, nem. Alphorn — ľudový dychový nástroj alpských pastierov. Tvorí ho dlhá drevená kónická trúbka s prirodzeným radom tónov; obdoba slovenskej trombity.

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Als

Als — ostrov v Baltskom mori v úžine Malý Belt patriaci Dánsku; 321 km2, 51-tis. obyvateľov (2010), administratívne stredisko Sønderborg. Mostom spojený s Jutským polostrovom. Priemysel strojársky, textilný, potravinársky. Pestovanie pšenice a jačmeňa. Intenzívny chov dobytka a ošípaných; rybolov. Morské kúpele. Letisko.

Alsasania

Alsasania, vlastným menom Elsässer — etnická skupina germánskeho pôvodu na historických územiach Alsasko a Lotrinsko vo Francúzsku pri hranici s Nemeckom; asi 1,6 mil. osôb (2015). V Alsasku tvoria približne 2 tretiny obyvateľov, v Lotrinsku asi tretinu. Hovoria nemeckými dialektmi (alemanský a franský), sú však silno ovplyvnení francúzskou kultúrou a jazykom. Iba od polovice 80. rokov 20. stor. sa znova prejavujú isté známky príklonu germánskej mládeže k vlastnej kultúrnej tradícii.

Alsasko

Alsasko, fr. Alsace, nem. Elsass, lat. Alisatia — historické územie vo vých. Francúzsku pri hraniciach s Nemeckom a Švajčiarskom zväčša v Hornorýnskej nížine medzi Vogézami a Rýnom; 8 280 km2, 1,860 mil. obyvateľov (2012), strediskom je Štrasburg. Do 2016 jeden z administratívnych regiónov zahŕňajúci departementy Bas-Rhin a Haut-Rhin. Dnes súčasť metropolitného regiónu Grand Est. Vysoko rozvinutá priemyselno-poľnohospodárska krajina, ktorá sa vyvinula vďaka vynikajúcej dopravnej polohe (splavný Rýn, európske spojenie západ – východ, diaľničné spojenie, ropovod zo Stredomoria). Priemysel ťažobný (ťažba draselných solí), energetický (hydroelektrárne na Rýne), strojársky (výroba textilných strojov), automobilový, elektrotechnický, textilný, chemický, potravinársky, drevársky. Pestovanie obilnín, tabaku, cukrovej repy, viniča (známe značkové vína); sady, lúky, pasienky; chov dobytka, ošípaných, hydiny. Hustá dopravná sieť. Prístav v Štrasburgu na Rýne patrí k najväčším vo Francúzsku. Rozvinutá turistika (minerálne pramene, staré zámky).

Alsasko bolo pôvodne súčasťou kmeňového vojvodstva Alamanov podriadených na prelome 5. a 6. stor. Franskej ríši. R. 870 Meersenskou zmluvou pripadlo Východofranskej (od 10. stor. Rímsko-nemeckej) ríši. V 10. – 1. pol. 13. stor. bolo majetkom Štaufovcov; ich panovanie je obdobím ekonomického rozkvetu. Rozhodujúci vplyv postupne získalo 10 miest, ktoré 1354 uzavreli spolok. V juž. Alsasku zastávali od 12. stor. markgrófsku hodnosť Habsburgovci, v 15. stor. sa ho pokúsil ovládnuť burgundský vojvoda Karol Smelý. Od 1493 rozvoj hnutia Bundschuh, 1525 povstanie v období nemeckej sedliackej vojny. V 16. stor. rozmach reformácie; Vestfálskym mierom 1648 pripadla habsburská časť Alsaska Francúzsku, ostatná časť od 1681 Ľudovítovi XIV. Po prusko-francúzskej vojne bolo Alsasko 1871 pripojené k Nemecku, 1918 obsadené francúzskym vojskom, počas 2. svet. vojny okupované Nemeckom, 1944 – 45 oslobodené a vrátené Francúzsku.

Alsasko-Lotrinsko

Alsasko-Lotrinsko — názov územia pripojeného k Nemecku po prusko-francúzskej vojne 1871. Zaberalo Alsasko a tretinu územia Lotrinska, od 1879 malo vlastnú zemskú správu. Pre Francúzsko a Nemecko malo strategický význam (ložiská uhlia, železnej rudy a draselných solí). Otázka jeho znovuzískania silno ovplyvňovala francúzsko-nemecké vzťahy, bola zdrojom nacionalizmu a revanšizmu. Versaillskou zmluvou z 1919 bolo Alsasko-Lotrinsko vrátené Francúzsku. Nemeckú správu dočasne obnovili po porážke Francúzska 1940 nacisti.

Alsdorf

Alsdorf — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sev. Porýnie-Vestfálsko; 47-tis. obyvateľov (2015). Priemysel ťažobný (uhlie; 1849 – 1992), elektrotechnický, stavebných materiálov.

alstreméria

alstreméria, Alstroemeria — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď alstremériovité. Trvalky, z podzemných hľúz vyrastá byľ porastená striedavými, čiarkovitými alebo kopijovitými listami na špirálovito stočených stopkách. V lete kvitnú oranžovými, ružovými alebo červenými lievikovitými kvetmi, plod tobolka. Pochádzajú z Južnej Ameriky, na Slovensku obľúbené ako rezané kvety. Starší názov ľalia Inkov.

alt

alt [tal.] —

1. hlboký ženský alebo chlapčenský hlas; maximálny tónový rozsah e – c2. V opernom speve sa rozlišuje alt a kontraalt;

2. pri hudobných nástrojoch zodpovedajúci charakter podľa príslušného rozsahu (altová flauta, altový saxofón ap.).

Altair

Altair [arab.] — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Orla zdanlivej jasnosti 0,8m, vzdialená od Zeme 5 pc. Má absolútnu jasnosť 2,2m, patrí do spektrálneho typu A7 V.

Altaj

Altaj, rus. Altajskije gory, čín. A-er-tchaj, A’ertai — horský systém v Ázii na území Ruska, Kazachstanu, Mongolska a Číny. Tiahne sa zo severozápadu od Západosibírskej nížiny na juhovýchod po púšť Gobi; dĺžka asi 2 000 km, najvyšší vrch Belucha (4 506 m n. m.).

Je rozvodím Obu, Irtyša, Jeniseja a riek bezodtokej Strednej Ázie. Zložitá tektonická a geologická stavba, štvrtohorná modelácia reliéfu. Zaľadnených 900 km2, viac ako 3 500 najmä karových a morénových jazier (najväčšie Telecké jazero a Markakoľ). Prevažuje alpínsky reliéf. Typické sú rozsiahle medzihorské kotliny tektonického pôvodu, stepi (Čujskal, Kanská step, Kurajská step), ktorých dná ležia vo výške 500 – 2 000 m n. m. Kontinentálne podnebie s dlhou drsnou a chladnou zimou. Hustá sieť riek s veľkým spádom (Katuň, Buchtarma, Čuja, Bija). Charakteristické sú stepné, lesné a vysokohorské typy krajiny. Masív je veľmi bohatý na nerastné suroviny (železné rudy, ortuť, zlato, vzácne kovy a i.).

altajské jazyky

altajské jazykyjazyková rodina s 3 jazykovými skupinami: turkickou (starší názov turkotatárska, nejednoznačný názov turecká), mongolskou a mandžusko-tunguzskou. Altajskými jazykmi sa hovorí na severovýchode ázijského kontinentu, v sev. a severozáp. provinciách Číny, v Mongolsku, v Strednej Ázii, na juž. Sibíri, v Povolží, v Turecku a sčasti aj na Balkánskom polostrove. Fonológiu altajských jazykov charakterizuje jednoduchosť. Bohatstvo samohlások vyvažuje nepočetnosť spoluhlások; spoluhláskové skupiny sú zriedkavé. Vo väčšine altajských jazykov sa vyskytujú dlhé samohlásky. Dĺžka je fonologická, silový prízvuk nefonologický. Ďalšou charakteristickou črtou je vokalická harmónia. Všetky altajské jazyky sú aglutinujúce, nemajú členy a gramatický rod. S číslovkami sa používa singulárny tvar podstatných mien. Slová v altajských jazykoch sa ohýbajú a tvoria pomocou sufixov. Namiesto predložiek sa používajú záložky (postpozície) za slovom, ktoré určujú. Početné príčastia a prechodníky umožňujú vyjadrovať dôležité syntaktické funkcie. Altajskej syntaxi sú cudzie podraďovacie vety so spojkami alebo vzťažnými zámenami (ak sa vyskytujú, ide o cudzí vplyv). Altajské jazyky majú veľa spoločných slov, ktoré sa nedajú vysvetliť ako vzájomné výpožičky (tieto slovné korešpondencie poukazujú na bližšie zväzky medzi turkickými a mongolskými jazykmi). Hovorí nimi približne 156 mil. ľudí, z toho turkickými jazykmi asi 147 mil., mongolskými asi 9 mil. a mandžusko-tunguzskými asi 70-tis. ľudí.

Hlavné vetvy altajských jazykov

Vetva altajských jazykov Skupina altajských jazykov Jazyk (príklady)
turkická (z-turkická) juhových., čiže čagatajská (ujgurská) uzbecký, ujgurský, salarský
juhozáp., čiže oghuzská (turkménska) turecký, azerbajdžanský, turkménsky, gagauzský
severozáp., čiže kypčacká (kumánska) karaimský, kumycký, karačajsko-balkarský, krymskotatársky, tatársky, baškirský, kazašský, karakalpacký, kirgizský, nogajský, kumánsky
severových., čiže altajská (sibírska) chakaský, šorský, čulymský, altajský, tuviansky (tuvský), jakutský
turkická (r-turkická) čuvašský
mongolská mongolský, buriatsky, kalmycký, tungsiangsky, monguorský, dagurský (dahurský), paoanský, mogolský, kitanský
mandžusko-tunguzská mandžuská mandžuský, džürčenský
tunguzská evenkovský, evenský, negidalský, solonský, nanajský, oročský, ulčský, udehejský, orocký

altajské (sibírske) jazyky

altajské (sibírske) jazyky — severových. skupina turkických jazykov, ktorú tvorí chakaština (chakaský jazyk; → Chakasi), šorčina (šorský jazyk; → Šori), čulymčina (čulymský jazyk), altajčina (altajský jazyk), tuviančina (tuviansky jazyk) a jakutčina (jakutský jazyk).

Altajsko

Altajsko, Altajská republika, rus. Altaj, Respublika Altaj — republika v ázijskej časti Ruska v Sibírskom federálnom okruhu na juhu ekonomického rajónu Západná Sibír. Hraničí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Takmer celé jej územie vypĺňa horská sústava Altaja s hlbokými a úzkymi dolinami a kotlinami so stepnou vegetáciou, s horskými chrbtami presahujúcimi 4 000 m n. m., v Katunskom chrbte na hranici s Kazachstanom je najvyšší vrch Altajska a celého Altaja – Belucha, 4 506 m n. m. Na severozápade rovinaté územie rozdelené riekou Ob na Priobskú plošinu na východe (výšky do 300 m n. m.) a Kulundskú step na západe. Podnebie výrazne kontinentálne, priemerné teploty v januári −12 až −32 °C, v júli 9 – 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 100 mm v kotlinách do 1 000 mm v horských oblastiach. Hlavná rieka Ob spolu s prítokmi Katuň a Bija odvodňuje asi 88 % územia. Podhorské pásmo (od 300 do 650 m n. m.) s lesostepou tvorí prechod k horskej tajge, nad ktorou je pásmo lúk alpského typu. Lesy pokrývajú 16,5 % povrchu. Na altajskom predhorí sú ložiská železnej rudy a farebných i drahých kovov, v jazerách na Kulundskej stepi ložiská solí spolu s ložiskami barytu a stavebných materiálov.

Základom hospodárstva je živočíšna výroba a cestovný ruch. Chov oviec, hovädzieho dobytka, významný je chov a lov kožušinovej zveri. Pestovanie pšenice, cukrovej repy, slnečnice, ľanu. Priemysel ťažobný (ťažba polymetalických rúd), strojársky (výroba traktorov, poľnohospodárskych strojov, železničných vagónov), chemický (výroba syntetických vláken, gumárskych výrobkov), drevársky, textilný (bavlnársky), obuvnícky, potravinársky. Najväčšie priemyselné centrá (Barnaul, Bijsk) i hlavná časť poľnohospodárskej výroby sú sústredené v lesostepnej oblasti. Cestovný ruch je výrazne vzrastajúcim odvetvím ekonomiky. Krajina má kultúrne i prírodné zaujímavosti (kúpele Belokuricha na sev. svahoch Altaja, kúpele Čemal, rekreačná oblasť pri Teleckom jazere), lokality na rybárčenie, poľovníctvo, skialpinizmusa ap.; turistami preferované sú ekologické a kultúrno-poznávacie exkurzie. Altajsko nemá železnice, hlavný cestný ťah vedie horskými dolinami z hlavného mesta Gorno-Altajsk do mesta Koš-Agač a ďalej do Mongolska, na rieke Ob vodná doprava, letisko v Gorno-Altajsku (letiská vo väčších mestách Altajska určené na regulárne i charterové lety v 90. rokoch 20. stor. do 2015 úplne zanikli). Obyvateľstvo: 57 % Rusov, 34 % Altajcov (2014). Náboženstvo: sunnitský islam, pravoslávne kresťanstvo, tibetský buddhizmus. Používané jazyky: altajčina, ruština. Podiel mestského obyvateľstva 26 %. Jediným väčším mestom je Gorno-Altajsk.

Dejiny Altajska sú úzko späté s dejinami Strednej Ázie a jej štátnych útvarov. Územie dnešného Altajska bolo osídlené už v staršej kamennej dobe, čo dokladajú nálezy z archeologickej lokality Ulalinka. Neskôr (bronzová a železná doba) sa na jeho území vystriedalo viacero archeologických kultúr (afanasievska, karakolská, pazyrycká). Od 3. stor. pred n. l. bolo súčasťou Hunskej ríše. V 2. – 4. stor. pod nadvládou Sien-piov, vo 4. – 6. stor. Žuan-žuanov, v 6. – 8. stor. rôznych kaganátov (Turkického, Ujgurského, Kirgizského). V 8. stor. sa na území Altajska rozšíril manicheizmus. Zač. 13. stor. sa stalo súčasťou mongolskej Džingischánovej ríše, v pol. 15. stor. bolo pod nadvládou západomongolských Ojratov. Od 1756 súčasť Ruska (1756 – 79 spravované v rámci Sibírskej gubernie, 1779 – 83 Kolyvanskej oblasti, 1783 – 96 Kolyvanskej gubernie, 1796 – 1804 Toboľskej gubernie, 1804 – 1917 Tomskej gubernie). Po Októbrovej revolúcii 1917 sa oblasť počas občianskej vojny v Rusku dostala pod kontrolu admirála A. V. Kolčaka, do 1920 však väčšinu územia obsadili boľševici. R. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Ojratská autonómna oblasť s centrom v obci Ulala (dnes Gorno-Altajsk), 1932 premenovaná na Ojrotskú autonómnu oblasť, od 1948 názov Horská altajská autonómna oblasť, ktorá 1925 – 30 patrila do Sibírskeho, 1930 – 37 do Západosibírskeho a 1937 – 91 do Altajského kraja. R. 1991 získalo Altajsko štatút republiky pod názvom Horská altajská sovietska socialistická republika, 1992 premenovaná na Republiku Horský Altaj, od 1992 súčasný názov. Ústava Altajska bola prijatá 7. júna 1997. R. 2000 sa Altajsko stalo súčasťou Sibírskeho federálneho okruhu.

Altajsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na jej čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (rus. Gosudarstvennoje Sobranije – El Kurultaj Respubliki Altaj) má 41 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Altajska
1991 – 1997 Valerij Čaptynov
1997 – 1998 Vladilen Volkov
1998 – 2002 Semion Zubakin
2002 – 2006 Michail Lapšin
2006 – 2019 Aleksandr Berdnikov
2019 – Oleg Chorochordin (zastupujúci)

altajský jazyk

altajský jazyk, altajčina — jazyk patriaci do severových., čiže altajskej (sibírskej) skupiny turkických jazykov; v minulosti označovaný ako ojrotský. Hovorí ním približne 55-tis. Altajcov prevažne v Altajskej republike. Do 1929 sa zapisoval cyrilikou, od 1929 latinkou a od 1938 znovu cyrilikou.

Altamirano, Ignacio Manuel

Altamirano, Ignacio Manuel, 13. 11. 1834 Tixla de Guerrero – 13. 2. 1893 San Remo, Taliansko — mexický prozaik, básnik, politik a diplomat indiánskeho pôvodu. Zakladateľ časopisu El Renacimiento (Renesancia), okolo ktorého sústredil osobnosti národnej literatúry.

Umenie chápal ako výraz mravného a sociálneho posolstva, v jeho romanticky ladených prózach badať aj úsilie o realistické stvárnenie skutočnosti: romány Dobrotivosť (Clemencia, 1869; sfilmovaný 1921, réžia Luis Peredo) o boji proti Francúzom, považovaný za prvý mexický moderný román, Vianoce na horách (La Navidad en las montañas, 1871), Modrooký (El Zarco, 1901; sfilmovaný 1959, réžia Miguel M. Delgado) o zbojníckych bandách v Mexiku, kombinujúci romantické princípy a realistické opisy krajiny (→ kostumbrizmus). Autor básnickej zbierky Rýmy (Rimas, časopisecky 1871, knižne 1880) a zbierky poviedok Zimné poviedky (Cuentos de invierno, 1880).

Altamura

Altamura — mesto v juhovýchodnom Taliansku v kraji Apúlia severozápadne od Bari; 70-tis. obyvateľov (2016). Stredisko obchodu s poľnohospodárskymi produktmi (v okolí pestovanie viniča a olív). Potravinársky priemysel (najmä výroba vína a oleja). Katedrála z 1232, neskôr upravovaná.

Altan

Altan, vlastným menom Amda, 1507 – 1582 — chán, juhomongolské knieža, vnuk Dajan-chána. Vyjednávaním i vojensky sa zaslúžil o normalizáciu obchodných vzťahov s Čínou. Prijal tibetský buddhizmus a prispel k jeho šíreniu. Ako prvý udelil tibetskému lámovi titul dalajláma. R. 1554 založil v juž. Mongolsku mesto Chöch-chot (čín. Chu-che-chao-tche, Hohhot), ktoré sa stalo centrom obchodu a remesla.

altán

altán [tal.] — pôvodne vyhliadková nadstavba umiestnená na streche domu v podobe nízkej vežičky. Neskôr murovaná, drevená, prípadne otvorená malá stavba, záhradná besiedka, domček, niekedy nazývaný aj filagória.

Altanbulag

Altanbulag, Altan-Bulak — pohraničné mesto v Mongolsku v Selengijskom ajmaku na hranici s Ruskom na ceste Kulgan – Ulan-Ude v údolí otvorenom smerom k rieke Selenga a jazeru Bajkal, 770 m n. m., 4-tis. obyvateľov (2008). Centrum poľnohospodárskej oblasti. Potravinársky a kožiarsky priemysel. R. 2016 tam bola otvorená zóna voľného obchodu s potrebnou infraštruktúrou, dôležitá pre rozvoj obchodu medzi Ruskom, Čínou a Mongolskom. Dôležitý hraničný priechod do Ruska.

Založené 1730 ako obchodná osada na ceste z Ruska do Číny (resp. dnešného Mongolska), vzniklo a rozvíjalo sa súčasne s naproti ležiacou osadou Kiachta (od 1934 mesto) na území Ruska. V období 1919 – 21 politické stredisko mongolskej revolúcie. Múzeum.

Altaner, Čestmír

Altaner, Čestmír, 20. 11. 1933 Luka nad Jihlavou, okres Jihlava, ČR — slovenský chemik so špecializáciou na liečivá. Od 1970 pôsobí v Ústave experimentálnej onkológie SAV (dnes súčasť Biomedicínskeho centra SAV), 1995 – 2007 riaditeľ ústavu, súčasne od 2011 vedúci Centra bunkovej terapie a regeneratívnej medicíny v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave; 1985 DrSc. Zaoberá sa génovou terapiou rakoviny pomocou dospelých mezenchýmových kmeňových buniek, ako aj regeneratívnou medicínou. Autor viac ako 140 pôvodných vedeckých prác publikovaných v zahraničných časopisoch, spoluautor odbornej monografie Onkológia (2003). Nositeľ mnohých ocenení a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2008).

altan-chán

altan-chán

1. v 13. stor. titul, ktorým Mongoli nazývali cisárov dynastie Ťin;

2. v 17. stor. titul kniežat v severozáp. Mongolsku.

Altan tobči

Altan tobči, Zlatý súhrn — názov dvoch rovnomenných mongolských kroník zo 17. stor. Prvá je anonymná, autorom druhej je mongolský láma Luvsan Dandzan (*asi 1650, †1735). Obidve sú výkladom Tajnej kroniky Mongolov z 1240. Umeleckou formou opisujú legendy a pololegendy o vzniku mongolského etnika i zlatý vek vlády Džingischána a jeho potomkov, končia sa začiatkom mandžuskej nadvlády v Mongolsku v 17. stor. Sú silno ovplyvnené buddhizmom.

altazimut

altazimut [lat. + arab.] — ďalekohľad otočný okolo zvislej a vodorovnej osi. Pomocou delených kruhov umožňuje s veľkou presnosťou určovať azimuty a výšky nad obzorom. Jeho malá prenosná verzia používaná na určovanie času a polohy na zemeguli sa nazýva univerzál.

Altdorf

Altdorf — mesto v str. Švajčiarsku, administratívne stredisko kantónu Uri; 9,2 tis. obyvateľov (2016). Priemysel gumársky. Turistické centrum. Miesto, kde podľa povesti W. Tell zostrelil jablko zo synovej hlavy.

al tempo

al tempo [tal.] — hud. podľa tempa.

Altena

Altena — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sev. Porýnie-Vestfálsko na rieke Lenne; 17-tis. obyvateľov (2015). Hutnícky priemysel (drôtovne).

Altenburg

Altenburg — mesto vo vých. Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; 33-tis. obyvateľov (2015). Priemysel strojársky (šijacie stroje), elektrotechnický, polygrafický (hracie karty od 1832).

Prvýkrát doložené 976, od 1256 mesto. Od 13. stor. sídlo Wettinovcov, 1826 – 1918 hlavné mesto Saska-Altenburska. Stavebné pamiatky: zámok z 18. stor. s neskorogotickou kaplnkou z 15. stor., renesančná radnica zo 16. stor. a i. Múzeá (najvýznamnejšie Múzeum hracích kariet), divadlo (19. stor.).

Altenstein, Karl

Altenstein [-štajn], Karl, Freiherr von Stein zum Altenstein, 1. 10. 1770 Schalkhausen pri Ansbachu – 14. 5. 1840 Berlín — pruský politik. Spočiatku pôsobil v správe Ansbachu, od 1799 člen generálneho direktória v Berlíne. Ako minister financií (1808 – 10), a najmä kultúry a výučby (1817 – 38) výrazne zasiahol do vývoja pruského štátu. Zaviedol povinnú školskú dochádzku (1825), podporoval rozvoj gymnázií, založil univerzitu v Bonne a pozvaním G. W. F. Hegla, L. Rankeho, J. Liebiga a i. premenil univerzitu v Berlíne na centrum vedeckého života. Odstúpil pre spory o cirkevných otázkach.

alterácia

alterácia [lat.] — zmena;

1. geochem. premena horniny alebo minerálu, pri ktorej dochádza k ich ochudobneniu alebo k obohateniu o niektorý prvok (napr. železo, draslík, bór, lítium, rubídium, urán, cézium, stroncium, bárium) alebo o vodu v dôsledku pôsobenia hydrotermálnych roztokov alebo povrchovej vody (v zóne zvetrávania). Hydrotermálna alterácia vzniká v okolí žilných telies tvorených najmä rudnými minerálmi vplyvom horúcich roztokov vystupujúcich z hlbín zeme. Horúce roztoky, z ktorých sa ako výplň rudných žíl kryštalizujú rudné minerály, pôsobia v okolí vznikajúcej žily zároveň na horniny, pričom ich premieňajú za súčasného prínosu alebo odnosu rôznych chemických prvkov a ich zlúčenín;

2. hud. akákoľvek chromatická zmena v danej diatonickej tónine (napr. tón fis v C dur) a akorde. Za alterované akordy sa však pokladajú (v tradičnej harmónii) len tie, ktoré nemožno zostaviť (bez enharmonických zámen) z tónového materiálu jednej diatonickej stupnice. Veľký rozvoj alterovaných akordov sa začal v období novoromantizmu, a to najmä v súvislosti s tvorbou R. Wagnera (Tristan a Izolda), najviac ich však používali M. Reger, R. Strauss, A. N. Skriabin, A. Schönberg, K. Szymanowski a i.

alter ego

alter ego [lat.] —

1. druhé ja, moje druhé ja. Výraz vystihuje pravé priateľstvo, označuje dôverného priateľa. Použil ho (v obmene alter idem) napr. Cicero (Laelius o priateľstve a iné);

2. v psychológii jav vznikajúci pri rozštiepení osobnosti.

alternácia

alternácia [lat.] — striedanie, nahrádzanie;

1. biol. striedanie členov (orgánov, fylómov) v kruhoch nasledujúcich po sebe; alternácia generácií je striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie v životnom cykle organizmu (napr. pri voškách);

2. div. striedanie hercov pri vytváraní tej istej roly v tej istej inscenácii; aj obsadenie javiskovej postavy dvoma alebo viacerými hercami. V niektorých prípadoch vedie k celkom odlišnej koncepcii stvárňovanej postavy, a tým aj k odlišnému vyzneniu inscenácie;

3. jaz. striedanie fónických prvkov (hlások, skupín hlások). Fonologický (morfonologický) jav, pri ktorom ide o vplyv morfémy na fonému (prozodému); zámena fonémy v rámci morfémy inou fonémou, fonematickou nulou alebo spojením foném, a to v súvislosti s nasledujúcou príponou (odvodzovacou, kmeňotvornou alebo ohýbacou); pravidelné striedanie zvukov v tvaroch súvisiacich s tým istým obsahom a priraďovaných k tej istej forme (morféme). Na rozdiel od neutralizácie sú pri alternácii zmeny fónických prvkov vynútené nie zvukovým, ale významovým okolím; je to nekombinačná, voľná zmena. Z vývinového hľadiska ide aj pri alternácii pôvodne vždy o neutralizáciu. Alternujúce zložky slova (tvaru, morfémy) sa nazývajú alternanty. Rozlišujú sa vokalické alternácie (alternácie samohlások), a to kvalitatívne (sedieť/sadať), kvantitatívne (hlas/hlások, žena/žien), kvalitatívno-kvantitatívne (dosoliť/dosáľať) a alternácie samohlásky s nulou (deň/dňa, látka/látok), konsonantické alternácie (alternácie spoluhlások), a to koreňových (žrď/žŕdka, žena/žieňa) a nekoreňových (noha/nožička, žiak/žiaci) spoluhlások a alternácie spoluhlásky s nulou (Hamburg/hamburský), a alternácie vokál/konsonant (alternácie samohláska/spoluhláska) – žať/žnem.

alternária ľuľková

alternária ľuľková, Alternaria solani — druh zo skupiny nedokonalé huby, čeľaď Dematiaciae. Má tmavosfarbené hýfy produkujúce múrovité konídie. Na jar zapríčiňuje nekrotické škvrny na listoch zemiakov a paradajok, niekedy i na ich hľuzách (suchá škvrnitosť).

alternariózy

alternariózy [lat.] — choroby rastlín spôsobené hubami z rodu Alternaria. Prejavujú sa rôznofarebnými škvrnami na listoch a hnilobou nadzemných, niekedy i podzemných častí rastlín. Vyskytujú sa najmä pri zemiakoch (alternarióza ľuľková), tabaku a rastlinách z čeľade kapustovité.

alternatíva

alternatíva [lat.] —

1. výber, voľba medzi dvoma alebo niekoľkými vzájomne sa vylučujúcimi možnosťami; jedna z týchto možností;

2. log. → disjunkcia.

alternatívna medicína

alternatívna medicína, liečiteľstvo — súbor vedecky neoverených teórií o chorobách i o praktických postupoch a možnostiach ich liečenia. Alternatívne medicíny (ale aj komplementárna, naturálna, holistická a i.) vychádzajú z rôznych predvedeckých predstáv a názorov o príčinách chorôb a možnostiach ich liečby. Na získanie dôvery pacienta využívajú 4 základné prvky: dostatok času na pacienta, porozumenie pacientovým problémom a záujem o ne, dotyk, autoritu a charizmu. Ich rozvoj je kritikou odosobnenej, prírodovedne chápanej medicíny.

alternatívny záväzok

alternatívny záväzok — záväzok, v ktorom je plnenie alternatívne určené; možno ho splniť viacerými spôsobmi s tým, že právo výberu predmetu plnenia z viacerých možností má jedna zo zmluvných strán, spravidla dlžník; v rímskom práve obligatio alternativa.

alternátor

alternátor [lat.] — točivý elektrický stroj, generátor striedavého napätia a prúdu (→ synchrónny generátor). Skladá sa z pevnej časti, statora, a pohyblivej časti, rotora. Podľa spôsobu zapojenia vinutí statora sa rozlišuje jednofázový alebo viacfázový alternátor. Najbežnejší je trojfázový, ktorého stator má 3 fázové vinutia. Vnútri statora sa otáča rotor (poháňaný turbínou alebo iným motorom) s magnetickými pólmi budenými jednosmerným prúdom z budiča tak, že sa póly striedajú. Otáčaním rotora pole rotora indukuje vo vinutí statora napätie. Prúd vyvolaný týmto napätím s frekvenciou zodpovedajúcou počtu pólov a otáčok sa odvádza zo svoriek statora. V energetike sa používajú turboalternátory poháňané parnou alebo plynovou turbínou a hydroalternátory poháňané vodnou turbínou.

Altfriesack

Altfriesack [-frízak] — slovanské hradisko v severovýchodnom Nemecku v spolkovej krajine Brandenbursko datované do 9. – zač. 13. stor. Našla sa tam 1,6 m vysoká drevená mužská postava z dubového dreva s otvorom na falus. Idol znázorňuje božstvo plodnosti, rádiokarbónovou metódou je datovaný do obdobia 2. pol. 6. stor. Archeologicky spoľahlivo datované podobné idoly v slovanskom prostredí sú však známe až od prelomu 9. a 10. stor.

Althing

Althing [-ty-], Alþing — islandské zákonodarné zhromaždenie, ktoré malo pôvodne aj súdnu právomoc. Pokladá sa za najstarší parlament sveta. Prvý raz sa zišlo 930, odvtedy tvorilo centrum spoločenského života krajiny. R. 1000 sa uznieslo na prijatí kresťanstva. Althing začal strácať význam, keď Island 1262 dobrovoľne prijal zvrchovanosť nórskeho kráľa (prijaté zákony boli podmienené súhlasom nórskej koruny), a keď sa 1380 krajina v rámci Nórska, ktoré vstúpilo do personálnej únie s Dánskom, dostala pod dánsku zvrchovanosť (po vytvorení Kalmarskej únie 1397 mu boli zrušené zákonodarné právomoci a zostali len súdne). R. 1801 bol dánskou vládou zrušený (na výkon súdnych právomocí bol zriadený Vrchný zemský súd).

Činnosť Althingu bola formálne obnovená 1843 (prvé zasadanie sa však konalo až 1845). Opätovne získal aj práva zákonodarného zboru, výsledkom intenzívneho úsilia bola vlastná islandská ústava z 1874 podpísaná dánskym kráľom Kristiánom IX. R. 1918 bola Islandu priznaná autonómia (v personálnej únii s Dánskom), 1944 sa stal samostatnou republikou (→ Island, dejiny). Althing mal od 1956 60 poslancov volených na 4 roky, z nich tretina tvorila hornú a 2 tretiny dolnú snemovňu, od 1984 má 63 poslancov, od 1991 je jednokomorový.

Althusius, Johannes

Althusius [-túzi-], Johannes, aj Althaus, vlastným menom Althus, asi 1557 – 63 Diedenshausen, dnes súčasť mesta Bad Berleburg – 12. 8. 1638 Emden — nemecký humanista, politický filozof a právnik žijúci v Nizozemsku. Študoval v Kolíne nad Rýnom, Bazileji a Ženeve. Od 1586 pôsobil na kalvínskej akadémii v Herborne, potom na gymnáziu v Steinfurte, 1594 – 99 rektor akadémie v Siegene, od 1604 syndik mesta Emden a od 1617 senior kalvínskej cirkevnej rady. Rozvinul demokratické prvky kalvinizmu v prirodzenoprávnom učení. Usiloval sa presne definovať objekt politiky, ktorým by malo byť hľadanie súhlasu, umenie zjednocovať a spájať ľudí. Svoju štátovedu založil na spoločenskej zmluve chápanej už nie v biblickom, ale vo svetskom význame. Bol stúpencom federalizmu a korporativizmu. Rodina, obec a štát boli podľa neho prirodzené spoločenské celky vybudované na základe zmluvy slobodných individualít. Sympatiami obdarúval zdanlivo nezávislé mestá a generálne stavy. Hlavný spis: Systematický výklad politiky (Politica methodice digesta, 1603).

Althusser, Louis

Althusser [-tüs-], Louis, 16. 10. 1918 Birmandreis, dnes Bir Mourad Raïs (neďaleko Alžíra), Alžírsko – 22. 10. 1990 Paríž — francúzsky filozof, neomarxista a štrukturalista. Spochybňoval vedeckosť marxizmu založeného na Marxovej neideologickej ekonomickej koncepcii, kým nedospel k novej koncepcii marxizmu očistenej od všetkých humanistických prvkov, ako sú odcudzenie a požiadavka spravodlivosti. Autor diel Montesquieu, politika a dejiny (Montesquieu, la politique et l’histoire, 1959), Za Marxa (Pour Marx, 1965), Čítať Kapitál (Lire "le Capital", 1965) a i.

altimetria

altimetria [lat. + gr.] — geod. metóda na priame meranie prístupných a neprístupných výšok; určovanie výšok z výškových rozdielov, ktoré sa merajú priamo v metroch na rozdiel od barometrického merania výšok, kde sa výškové rozdiely získavajú v jednotkách tlaku (milibaroch, resp. hektopascaloch). Prístroj na určovanie výšok touto metódou sa nazýva altimeter (napr. radarový altimeter).

altingiovité

altingiovité, Altingiaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Stromy vysoké do 60 m pochádzajúce z Ázie a Ameriky. V primárnej kôre majú žliazky obsahujúce balzam styrax, drobné kvety usporiadané v hustej závitnici sú jednopohlavné. Známe sú 2 rody altingia (Altingia) a ambrovník (Liquidambar) s 10 druhmi.