Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 419 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

alfa

alfa, gr. α — prvé písmeno gréckej abecedy (→ grécke písmo); astron. označenie vyjadrujúce poradie hviezdy podľa jasnosti v danom súhvezdí zodpovedajúce poradiu písmena v gréckej abecede (spravidla ide o najjasnejšiu hviezdu).

Alfa

Alfa — slovenské vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry. Vzniklo 1952 v Bratislave ako pobočka vydavateľstva s názvom Státní nakladatelství technické literatury, 1955 samostatné Slovenské vydavateľstvo technickej literatúry, 1967 premenované na Alfa. Zameriavalo sa na vydávanie učebníc pre vysoké, stredné priemyselné a učňovské školy a odborné učilištia i neperiodických publikácií z oblasti ekonómie, prírodných a technických vied, organizácie práce a jazykovedy, ako aj technických a odborných časopisov. V 80. rokoch 20. stor. vydávalo ročne okolo 500 titulov v úhrnnom náklade vyše 2 mil. výtlačkov. Zaniklo koncom 1993.

Alfa

Alfa — pracovný názov prvej medzinárodnej orbitálnej stanica ISSA (International Space Station Alpha) určenej na dlhodobý pobyt a prácu kozmonautov (→ ISS).

alfa a omega

alfa a omega [gr.] — nab. prvé a posledné písmeno gréckej abecedy. V tejto väzbe uvádzané v Zjavení Jána (Zj 1,8; Zj 21,6). Symbolicky vyjadruje počiatok a koniec všetkého, čo Boh stvoril, ako aj večnosť a nepominuteľnosť Boha a Ježiša Krista. V prenesenom význame podstatné, najdôležitejšie.

alfabeta

alfabeta — pomenovanie gréckej abecedy podľa prvých dvoch písmen: α – alfa, β – beta (→ grécke písmo).

alfabetizácia

alfabetizácia [gr.] — proces zameraný na odstránenie negramotnosti.

Alfano, Franco

Alfano, Franco, 8. 3. 1875 Posilipo pri Neapole – 27. 10. 1954 San Remo — taliansky skladateľ a klavirista. Študoval v Neapole a v Lipsku, 1915 profesor skladby, od 1918 riaditeľ konzervatória v Bologni, 1923 – 39 riaditeľ Liceo Musicale v Turíne, od 1940 riaditeľ Teatro Massimo v Palerme, od 1947 riaditeľ konzervatória v Pesare. Jeho tvorbu, v ktorej nadviazal na poetiku G. Pucciniho (1926 dokončil jeho operu Turandot), reprezentujú opery Miranda (1896), Vzkriesenie (1904, podľa L. N. Tolstého), L’Ombra di Don Giovanni (1914, revidované 1941), L’ultimo Lord (1930), Cyrano de Bergerac (1936) a balety Lorenza (1901), Eliana (1923), Vesuvio (1933) a i.

Alfaro, Eloy

Alfaro, Eloy, 25. 6. 1842 Montecristi – 28. 1. 1912 Quito — ekvádorský liberálny politik a generál, prezident (1895 – 1901, 1906 – 11). Už počas študentských čias sympatizoval s antiklerikálnym liberalizmom a s doktrínou, ktorá bola zosobnená v Ekvádorskej radikálno-liberálnej strane. Po vnútroštátnych nepokojoch (1895) emigroval a po návrate do Ekvádoru sa zapojil do príprav na prevrat. Do funkcie prezidenta sa 1895 a 1906 dostal prevratom za podpory Ekvádorskej liberálnej strany. Počas jeho funkčného obdobia v prezidentskom úrade štát sekularizoval vzdelávanie, legalizoval sa rozvod, bola uzákonená sloboda vierovyznania (Ley de Cultos) a boli zoštátnené veľké pozemkové majetky cirkvi. Jeho sekularizačné snahy boli v príkrom rozpore s predstavami ekvádorského arcibiskupa Federica Gonzáleza Suáreza (*1844, †1917). Hoci sa Alfaro profiloval ako autoritatívny typ politika, jeho vláda mala výrazne demokratizačné prvky. Ústava z 1906 bola prvou modernou liberálnou ekvádorskou ústavou, ktorá zaručovala práva jednotlivca, povinnú školskú dochádzku, slobodu tlače, náboženskú toleranciu, ženské práva a ochranu indiánskeho obyvateľstva. Alfaro sa tak snažil naplniť svoj radikálny dekalóg (10 bodov, ktoré mali transformovať Ekvádor na modernú spoločnosť). Jedným z najvýznamnejších výsledkov v oblasti budovania infraštruktúry bola stavba železnice Ferrocarril Transandino spájajúcej Guayaquil a Quito. R. 1911 bol zbavený moci niekdajšími podporovateľmi, následne sa počas vlády Emilia Estradu Carmonu (*1855, †1911) pokúsil rozpútať niekoľko vojenských vzbúr. Po dočasnom exile v Paname sa 1912 do Ekvádoru vrátil, ale po poslednom neúspešnom pokuse o vzburu bol zajatý a zabitý lynčujúcim davom.

Alfasi, Izák ben Jakob

Alfasi, Izák ben Jakob (Jicchak ben Jaakov), 1013 Kala ibn Chamad pri Feze, Maroko – 1103 Lucena, Španielsko — židovský učenec. Väčšinu života prežil v meste Fez (od neho odvodené jeho meno), žiak významných kajruvánskych učencov, rabiho Chananela (11. stor.) a Nisima (*990, † asi 1062), po ktorého smrti sa stal prvou talmudistickou autoritou svojej doby. Obvinený zo šírenia protiislamského učenia, musel opustiť mesto, usadil sa v Córdobe, potom v Granade a napokon v Lucene, kde sa stal hlavou najvýznamnejšej talmudistickej akadémie v Španielsku. Autor responzií a Knihy zákonov (Sefer halachót), kodifikácie židovského práva (trestného, občianskeho a náboženského) dodnes vyučovaného v ješivách. Porovnávaním s inými textami objasnil niektoré miesta v Talmude, bol nielen jeho kompilátorom, ale aj systemizátorom. Podpisoval sa skratkou RIF (Rabi Izák Fasi).

Alfeios

Alfeios — rieka v Grécku, najdlhšia rieka Peloponézu; dĺžka 120 km. Pramení v pohorí Taygetos a ústi do Iónskeho mora. Nesplavná.

alfén

alfén — výrobný postup, pri ktorom sa oligomerizáciou etylénu CH2=CH2 v prítomnosti katalyzátora trietylalumínia (C2H5)3Al vyrábajú alkény s dvojitou väzbou na konci reťazca (α-olefíny).

V priemyselnej praxi sa používajú 2 varianty postupu: dvojstupňový a jednostupňový. V dvojstupňovom variante sa v 1. stupni (pri tlaku 10 – 15 MPa a teplote 90 – 120 °C) etylénové jednotky vsúvajú do molekuly katalyzátora (pracuje sa so stechiometrickým množstvom) a vzniká lineárny reťazec, v 2. stupni sa pri vyššej teplote (asi 250 °C) a nižšom tlaku (1,5 – 5 MPa) uvoľňujú oligoméry a katalyzátor sa regeneruje. V jednostupňovom variante proces prebieha pri teplote 200 – 250 °C a tlaku 15 – 25 MPa v prítomnosti len 0,5 % trietylalumínia, ktorý sa po reakcii rozloží alkalickou hydrolýzou (produkty rozkladu zostávajú v reakčnej zmesi). Získavajú sa olefíny C4–C30 s párnym počtom atómov uhlíka v molekule; produkty sa delia destiláciou. Olefíny do C12 možno získať čisté, do C18 ako zmesi s požadovaným zložením.

Alfenus

Alfenus, Publius Alfenus Varus, 1. stor. pred n. l. — rímsky právnik pochádzajúci z Cremony, žiak Servia Sulpicia Rufa, 39 pred n. l. konzul, osobný priateľ Vergília. Napísal obsažné dielo Digesta (40 kníh právnych spisov), ktorého zlomky sú v Corpus iuris civilis. Pravdepodobne autor súboru menších spisov Náčrty (Coniectanea).

Alfieri, Cesare

Alfieri, Cesare, 13. 8. 1799 Turín – 16. 4. 1869 Florencia — taliansky diplomat a liberálny politik v Sardínskom kráľovstve. Účastník kongresov Svätej aliancie (1818 – 22), minister s plnou mocou v Petrohrade, neskôr sa zaoberal problémami výchovy, prvý sardínsky minister pre vzdelanie (1847), R. 1848 bol ako predseda Rady ministrov spolutvorcom oktrojovanej ústavy (Statuto Albertino), ktorú vydal kráľ Karol Albert a ktorá v Sardínskom kráľovstve platila až do zjednotenia Talianska (1861). R. 1855 – 60 bol predsedom sardínskeho senátu, od 1861 senátor talianskeho Senátu.

Alfieri, Dino

Alfieri, Dino, 8. 12. 1886 Bologna – 2. 1. 1966 Miláno — taliansky politik a diplomat, jeden z exponentov fašistického režimu. Od 1924 poslanec, 1929 – 32 podtajomník korporácií, 1936 – 39 minister pre tlač a propagandu, 1939 – 40 veľvyslanec vo Vatikáne a 1940 – 43 v Berlíne. Patril k odbojným členom Veľkej fašistickej rady, po Mussoliniho páde v júli 1943 a obsadení Talianska nacistickým Nemeckom v neprítomnosti (ušiel do Švajčiarska) odsúdený na smrť (proces vo Verone 1944). R. 1947 sa vrátil do Talianska.

al fine

al fine [tal.] — hud. do konca, napr. da capo al fine – od začiatku do konca (skladby), po znamenie fine.

alfol

alfol [lat.] —

1. výrobný postup, pri ktorom sa z etylénu CH2=CH2 katalytickým pôsobením trietylalumínia (C2H5)3Al vyrábajú vyššie primárne alkoholy s párnym počtom uhlíkov. Prebieha v 4 stupňoch: 1. príprava trietylalumínia, 2. výstavba reťazca jeho reakciou s etylénom pri teplote 120 °C a tlaku 10 – 14 MPa (podobne ako pri postupe alfén), 3. oxidácia dlhoreťazcových trialkylalumíniových zlúčenín vysušeným vzduchom na alkoxidy, 4. hydrolýza alkoxidov zriedenou kyselinou sírovou alebo vodou na alkoholy, ktoré sa rozdelia vákuovou destiláciou. Vedľajším produktom je síran hlinitý Al2(SO4)3, príp. oxid hlinitý Al2O3 používaný ako nosič pri výrobe katalyzátorov;

2. názov produktov (alkoholov) procesu alfol. Používajú sa ako suroviny na výrobu biologicky rozložiteľných pracích prostriedkov.

Alfonsín Foulkes, Raúl

Alfonsín Foulkes, Raúl, 12. 3. 1927 Chascomús, provincia Buenos Aires – 31. 3. 2009 Buenos Aires — argentínsky právnik a politik, prezident (1983 – 89). R. 1963 – 66 poslanec Národného kongresu, na protest proti vojenskému puču sa vzdal mandátu, od 1973 opäť poslanec. R. 1983 – 2001 (s prestávkami) predseda Radikálneho občianskeho zväzu (Unión Cívica Radical), za ktorý kandidoval v prezidentských voľbách (1983). R. 1984 podpísal s opozíciou dohodu o národnej jednote zameranej na potlačenie vplyvu argentínskej armády, inicioval vytvorenie Národnej komisie, ktorá mala objasniť zmiznutie tisícok obyvateľov počas vlády vojenských režimov (1976 – 83). Napriek jeho úsiliu nová vláda zločiny štátneho terorizmu súdila nedôsledne. Nariadil zredukovanie armády, čím chcel zabrániť ďalšiemu zneužitiu moci zo strany vojska. R. 1985 podpísal Zmluvu o mieri a priateľstve medzi Argentínou a Čile a zasadzoval sa o zlepšenie vzťahov s Brazíliou. R. 1987 potlačil niekoľko vojenských vzbúr, neskôr čelil vnútropolitickým problémom, vysokému zahraničnému dlhu, nespokojnej armáde, štrajkom a hyperinflácii. R. 1989 sa päť mesiacov pred koncom funkčného obdobia rozhodol z funkcie prezidenta odstúpiť, naďalej však pôsobil v politike.

Alfonz I.

Alfonz I., 1396 Medina del Campo, Španielsko – 27. 6. 1458 Neapol, Taliansko — sicílsky, sardínsky a neapolský kráľ, zároveň ako Alfonz V. Veľkodušný aragónsky kráľ. Syn Ferdinanda I. Aragónskeho (*1380, †1416). R. 1420 pomáhal neapolskej kráľovnej Jane II. (*1373, †1435) proti Ľudovítovi III. z Anjou (*1403, †1434), ktorý sa tiež uchádzal o neapolský trón, a odmenou mu mala byť neapolská koruna. R. 1423 sa však dostali do konfliktu, Jana II. ho zbavila všetkých práv a adoptovala s právom nástupníctva svojho dovtedajšieho nepriateľa Ľudovíta III. z Anjou. V bojoch, ktoré nasledovali, zvíťazil nakoniec Alfonz I., ale pretože Kastília vtedy napadla jeho brata, navarrského kráľa, opustil Neapol a vrátil sa do Španielska. Na ceste domov sa zmocnil mesta Marseille, ktoré patrilo Ľudovítovi III. z Anjou. Medzitým Neapolsko dostal Ľudovít III. z Anjou, ktorý však 1434 zomrel. Po dlhých bojoch sa Alfonz I. zmocnil Neapola (1442) a zvolil si ho za stále sídlo. Vydržiaval renesančný dvor, zaslúžil sa o rozvoj vied a umenia, podporoval známych učencov a básnikov. Založil knižnicu a prvú humanistickú akadémiu v Taliansku.

Alfonz I. Bojovník

Alfonz I. Bojovník, asi 1073 – 8. 9. 1134 Poleñino — aragónsky a navarrský kráľ. R. 1109 – 34 vyhral 29 bitiek s Arabmi (odtiaľ prezývka). Po sobáši s Urracou dočasne vládol aj nad Kastíliou a používal titul španielskeho cisára. R. 1118 získal od Arabov Zaragozu a 1120 Valenciu, 1125 podnikol výpravu do Andalúzie s cieľom previesť 10-tis. Mozarabov (svojich spojencov) do Aragónska. R. 1130 dobyl Bordeaux a 1131 Bayonne, 1134 bol v bitke pri Frage Arabmi porazený.

Alfonz I. Dobyvateľ

Alfonz I. Dobyvateľ, Afonso Henriques, 1107 – 11 Guimarães – 6. 12. 1185 Coimbra — prvý portugalský kráľ (od 1140), syn grófa Henricha Burgundského (*1066, †1112) a Terezy (*1080, †1130), dcéry Alfonza VI. Statočného, ktorá po manželovej smrti (1112) vládla ako regentka. Alfonz I. Dobyvateľ porazil jej vojská 24. 6. 1128 v bitke pri São Mamade a stal sa vládcom celého grófstva. R. 1137 definitívne porazil Leónčanov v Galícii a začal výboje proti Arabom. Po víťazstve v bitke pri Ourique 1139 ho šľachta 1140 vyhlásila za kráľa. R. 1143 jeho kráľovský titul uznala Kastília-León (Alfonz VII. Imperátor) a 1179 potvrdila bula pápeža Alexandra III. Pokračoval v boji proti Arabom, postupne dobyl Lisabon a Santarém (1147). Počas jeho vlády rozvoj vojenskej i cirkevnej architektúry, boli postavené katedrály, obranné hrady i mnohé kláštory.

Alfonz I. Katolícky

Alfonz I. Katolícky, 693 – 757 Cangas, Galícia — zakladateľ astúrskeho kráľovstva, po smrti Fávilu 739 zvolený šľachtou za kráľa. Dobyl León, Astorgu, ako aj časť Galície, Portugalska a Kastílie v čase, keď Arabi zápasili s vnútornými problémami. Dovoľoval utečencom z kalifátu usádzať sa v Astúrii. Známy zakladaním kostolov a kláštorov.

Alfonz II.

Alfonz II., 1152 Barcelona – 25. 4. 1196 Perpignan — aragónsky kráľ (od 1162), syn Raimunda Berengara IV. Rozšíril kráľovstvo až do Provensalska, pripojil Roussillon, Ampurias a Urgell. Cazorlaskou zmluvou z 1179 dohodol s Kastíliou spoločný postup v reconquiste. Dbal o dodržiavanie práva vo svojom kráľovstve a rozšíril slobody jednotlivých stavov. Bol mecenášom popredných trubadúrov, medzi ktorých i sám patril.

Alfonz II.

Alfonz II., 1185 Coimbra – 25. 3. 1223 tamže — portugalský kráľ (od 1211), syn Sancha I. R. 1212 poskytol pomoc kastílskemu kráľovi v boji proti Arabom v bitke pri Las Navas de Tolosa, ktorej sa zúčastnili zjednotené armády všetkých kresťanských štátov polostrova. Podarilo sa mu získať niektoré územia okupované Arabmi. Dostal sa do konfliktu s cirkvou, donútil arcibiskupa z Bragy ujsť z Portugalska, začo mu pápež pohrozil exkomunikáciou.

Alfonz II. Cudný

Alfonz II. Cudný, 759 Oviedo – 842 tamže — astúrsky a leónsky kráľ (od 791), spojenec Karola Veľkého a jeho syna Ľudovíta I. Pobožného. Rozšíril územie Astúrskeho kráľovstva o sev. územia dnešného Portugalska a v Španielsku až po rieku Douro. Za jeho vlády sa hlavným mestom stalo Oviedo. Podporoval vizigótske politické a kultúrne tradície, ktoré mali upevniť postavenie Astúrie medzi hispánskymi kráľovstvami na začiatku reconquisty.

Alfonz III.

Alfonz III., 5. 5. 1210 Coimbra – 16. 2. 1279 Lisabon — portugalský kráľ (od 1248), druhý syn Alfonza II. Žil na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Svätého, sprevádzal ho na výprave proti anglickému kráľovi Henrichovi III. a vyznamenal sa v bitke pri Saintes (1242). Na trón nastúpil po bratovi Sanchovi II., ktorého pápež Inocent III. exkomunikoval za otcove činy. Za vlády Alfonza III. boli Arabi vyhnaní z oblasti Algarve na juhu Portugalska, čo ukončilo portugalskú reconquistu. R. 1254 sa po prvýkrát zišli kortesy s úplným zastúpením všetkých troch stavov.

Alfonz III. Slobodný

Alfonz III. Slobodný, 1265 – 18. 6. 1291 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1285). Získal Malorku, viedol vojnu s Francúzskom o Sicíliu, 1282 – 85 bol jej miestodržiteľom. Pápež Mikuláš IV. ho dal pre Kastíliu do kliatby. Neúspešná zahraničná politika oslabila jeho postavenie doma, preto musel 1286 uznať privilégiá stavovskej únie posilňujúce moc kortesov a umožňujúce zosadiť kráľa.

Alfonz III. Veľký

Alfonz III. Veľký, asi 838 – 20. 12. 912 Zamora — astúrsky, leónsky a galícijský kráľ (866 – 910). Dobyl od Arabov časť Portugalska a Starej Kastílie. Zaťažil krajinu vojnovými daňami a po vzbure synov sa vzdal trónu a rozdelil im kráľovstvo, čím sa zastavil zjednocovací proces španielskych kresťanských území pod astúrskym vedením.

Alfonz IV.

Alfonz IV., 8. 2. 1291 Lisabon – 28. 5. 1357 tamže — portugalský kráľ (od 1325), syn kráľa Dinisa a Izabely Aragónskej (*1271, †1336). Na začiatku vlády viedol občiansku vojnu s nevlastným bratom Sanchesom (*1289, †1329). R. 1340 vyslal na pomoc kastílskemu kráľovi Alfonzovi XI. Zákonodarcovi vojsko, ktoré v bitke pri rieke Salado porazilo armádu granadského emira. Podporil právny poriadok ustanovením kráľovských sudcov v obciach.

Alfonz IV. Láskavý

Alfonz IV. Láskavý, 1299 – 24. 1. 1336 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1327). Viedol vojnu s Janovom o Sardíniu a v spojenectve s Kastíliou proti Arabom. Dostal sa do sporov so stavmi, ktoré nesúhlasili s poskytovaním aragónskych území jeho manželke a bratom.

Alfonz IV. Mních

Alfonz IV. Mních, ? – 933 — astúrsky a leónsky kráľ (od 925). Po manželkinej smrti sa 930 vzdal trónu v prospech brata Ramira a odišiel do kláštora v Sahagúne. Pri pokuse znova získať korunu ho Ramiro zajal, dal oslepiť a zavrieť do Kláštora sv. Juliána pri Leóne, kde aj zomrel.

Alfonz IX.

Alfonz IX., 1171 Zamora – 24. 9. 1230 Villanueva de Sarria — leónsky kráľ z burgundskej dynastie (od 1188), syn Ferdinanda II. Manželstvom s dcérou Alfonza VIII. Šľachetného položil základ znovuzjednotenia Leónu a Kastílie pod vládou ich syna Ferdinanda III. Svätého. R. 1213 na počesť dobytia Alcántary udelil mesto calatravskému rádu, ktorého veľmajster však už 1218 mesto daroval rytierskemu Rádu sv. Juliána de Pereiro (→ alcántarský rád).

Alfonz V. Afričan

Alfonz V. Afričan, 15. 1. 1432 Cintra, dnes Sintra – 28. 8. 1481 tamže — portugalský kráľ z avizskej dynastie (od 1438), syn Eduarda I. Za jeho vlády expanzia do sev. Afriky, prenikanie pozdĺž afrického pobrežia, rozmach námorných objavov a začiatok portugalského koloniálneho panstva, 1458 dobyl dnešný Ksar es-Segir (port. Alcácer Ceguer), 1471 Asilah (Arzila) a Tanger v dnešnom Maroku. Nariadeniami Ordenações Afonsinas položil základy právneho systému, prehĺbil štátny centralizmus. R. 1475 sa oženil so svojou neterou Janou, nazývanou la Beltraneja, a vystúpil v prospech jej nárokov na kastílsku korunu proti Izabele I. Katolíckej. Ich manželstvo však bolo na nátlak príbuzenstva 1478 anulované pápežom Sixtom IV. a vojnu, v ktorej však išlo najmä o majetky v zámorí, ukončila Alcáçovaská zmluva (1479).

Alfonz V. Šľachetný

Alfonz V. Šľachetný, 994 – 1028 — astúrsky a leónsky kráľ (od 999; do 1015 vládol jeho poručník, gróf Menendo González). Ako prvý používal titul kráľ Kastílie. Viedol vojny proti Arabom a Normanom. Na sneme šľachty a biskupov vydal prvý zákonník a udelil mestám výsady (fueros), ktoré sa stali základom ich rozvoja.

Alfonz VI.

Alfonz VI., 21. 8. 1643 Lisabon – 12. 9. 1683 Cintra, dnes Sintra — portugalský kráľ z dynastie z Bragançy (od 1656), syn Jána IV. a Luisy de Guzmán (*1613, †1666), ktorá do 1662 vládla ako jeho regentka. Po nástupe na trón v skutočnosti vládol prvý minister Luís de Vasconcelos e Sousa, gróf de Castelo Melhor (*1636, †1720). R. 1662 – 68 vojna proti Španielsku, ktoré bolo pomocou Anglicka porazené. R. 1667 slabomyseľného kráľa donútil vzdať sa vlády brat Pedro (neskorší Peter II.), ktorý až do jeho smrti vládol ako regent spolu s Alfonzovou bývalou manželkou Máriou Františkou Izabelou Savojskou (*1646, †1683; jej sobáš s Alfonzom VI. bol anulovaný).

Alfonz VI. Statočný

Alfonz VI. Statočný, 1040 – 30. 6. 1109 Toledo — od 1065 leónsky a astúrsky, od 1072 kastílsky a od 1073 galícijský kráľ (po vojnách s bratmi Sanchom II. a Garcíom, *asi 1040, †1090). Spočiatku ho v úspešnom boji proti Arabom podporovali jeho vazali (→ Cid). Dobyl Toledo (1085), Talaveru a Madrid. Na obranu proti nemu si táifské kniežatá povolali na pomoc Almorávidovcov, ktorí ho 1086 v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake; dnes Sagrajas, pri Badajoze) a 1108 pri Uclése porazili. V spore medzi latinskou a gótskou liturgiou sa priklonil na stranu pápeža, bol však nábožensky tolerantný, čo prispelo k prosperite a k vyrovnávaniu sa vyspelejším moslimským susedom. Jeho dedičkou bola Urraca, ktorá sa vydala za Alfonza I. Bojovníka.

Alfonz VII. Imperátor

Alfonz VII. Imperátor, 1. 3. 1105 Caldas de Reyes – 21. 8. 1157 La Fresneda — od 1111 galícijský, od 1126 leónsky a od 1127 kastílsky kráľ. Syn Urracy a Raymonda Burgundského (*asi 1070, †1107; nazývaný aj Raimundez), otec Sancha III. a Ferdinanda II. (*1137, †1188). Bojoval proti Almohádovcom a dobyl Almériu a Tortosu. Prvý kastílsky kráľ burgundskej dynastie, ktorý pod jednou korunou zjednotil vládu nad kresťanskými štátmi Pyrenejského polostrova. R. 1135 bol korunovaný za cisára celej Hispánie (Imperator totius Hispaniae). Zjednocovacie úsilie však nedopadlo úspešne, ešte počas jeho vlády vzniklo samostatné kráľovstvo Portugalsko, ktoré bol donútený 1143 uznať. Po jeho smrti sa impérium znova rozdelilo pod vládou jeho synov (Sancho III. vládol v Kastílii, Ferdinand II. v Leóne).

Alfonz VIII. Šľachetný

Alfonz VIII. Šľachetný, aj Dobrý, 11. 11. 1155 Soria – 6. 10. 1214 Gutierre-Muñoz — kastílsky kráľ (od 1158), samostatne panoval až od 1170. Jeho prestíž posilnil sobáš s Eleonórou Gaskonskou (*1161, †1214), dcérou Henricha II. Plantageneta a Eleonóry Akvitánskej (*1122, †1204). R. 1195 ho v bitke pri Alarcose na hlavu porazili Almohádovci. Viedol vojny proti Aragónsku, Navarre a Leónu, ktoré ukončilo až nebezpečenstvo hroziace opäť od Arabov. Spolu s navarrskými a aragónskymi vojskami ich porazil 1212 v bitke pri Las Navas de Tolosa. Ku Kastílii pripojil grófstvo Álava. Podporoval rozvoj vied, založil školu v Palencii (1208), upevnil právny poriadok (Fuero Real).

Alfonz XI. Zákonodarca

Alfonz XI. Zákonodarca, aj Pomstiteľ, 27. 9. 1311 Salamanca – 26. 3. 1350 pri Gibraltári (na mor) — kastílsky a leónsky kráľ (od 1312; sám však vládol až od 1325), otec Petra I. Porazil Arabov pri rieke Salado (1340) a dobyl Algeciras (1344), čím odrezal Arabov od ich zázemia v sev. Afrike. Využil mestá pri potlačení moci šľachty a upevnil postavenie koruny. Zaviedol daň z predaja (→ alcabala). Napriek odporu miest a šľachty presadil 1348 všeobecné uznanie Sedemdielneho zákona. Bol aj spisovateľom a básnikom.

Alfréd Veľký

Alfréd Veľký, 849 Wantage – 26. 10. 899 Winchester — anglosaský kráľ (od 871), najmladší syn kráľa Ethelwolfa (*795, †858). Zastavil expanziu dánskych Vikingov, zjednotil Anglicko. Po nástupe na trón prehral s Dánmi bitku pri Wiltone. R. 874 dobyli Dáni všetky anglosaské kráľovstvá okrem Wessexu, 876 zaútočili na Wessex a porazili Alfréda Veľkého pri Chippenhame. R. 878 zvíťazil pri Edingtone nad Guthrumom (*?, †asi 890), ktorý uznal jeho zvrchovanosť nad územím na juh od Temže, nad väčšou časťou Mercie a časťou Northumbrie (celkom podrobená 896). V zmluve z 886 určujúcej hranice dánskeho územia vystupoval už za všetkých Angličanov (Angelcynnes). R. 893 Dáni opäť zaútočili a boje trvali 5 rokov. Alfréd Veľký sa usiloval všestranne pozdvihnúť krajinu, povolal učencov z Walesu, zo sev. Anglicka i z Európy. Kodifikoval zvykové právo, rozdelil kráľovstvo na grófstva spravované earldomanmi (miestodržiteľmi) a šerifmi. Zameral sa na posilnenie obranyschopnosti krajiny, budoval loďstvo a obranné pevnosti na pobreží, organizoval výstavbu hradov, prebudoval armádu. Povýšil Londýn na hlavné mesto (884). Inicioval napísanie Anglosaskej kroniky, zakladal školy, prekladal Boëthia, Gregora Veľkého, Orosia a i., položil základy spisovného anglosaského jazyka.

Alfvén, Hannes Olof Gösta

Alfvén, Hannes Olof Gösta, 30. 5. 1908 Norrköping, Östergötland – 2. 4. 1995 Djursholm — švédsky fyzik a astrofyzik. Od 1940 pôsobil na Kráľovskom technologickom inštitúte v Štokholme, kde sa 1945 stal profesorom, od 1967 na Kalifornskej univerzite v San Diegu a zároveň na Kráľovskom inštitúte v Oslo. Zakladateľ magnetohydrodynamiky. R. 1942 teoreticky predpovedal šírenie elektromagnetických vĺn v plazme pri pôsobení magnetického poľa (→ Alfvénove vlny). Zaoberal sa aj astrofyzikou. R. 1937 predpovedal existenciu galaktických medzihviezdnych magnetických polí, 1950 vypracoval teóriu rádiových kozmických zdrojov. Prispel k rozvoju planetárnej kozmogónie (→ Alfvénova hypotéza). Za práce v oblasti fyziky plazmy a jej interakcie s magnetickým poľom dostal 1970 Nobelovu cenu za fyziku (s L. E. F. Néelom).

Alfvén, Hugo

Alfvén, Hugo (Emil), 1. 5. 1872 Štokholm – 8. 5. 1960 Falun — švédsky skladateľ, huslista a dirigent. R. 1890 – 97 sólový huslista Kráľovského symfonického orchestra v Štokholme. R. 1910 – 39 riaditeľ hudobného odboru na univerzite v Uppsale, viedol študentský zbor Orfeus, s ktorým koncertoval po Európe. V tvorbe nadviazal na R. Wagnera a R. Straussa, neskôr si štúdiom švédskeho folklóru vytvoril individuálny skladateľský rukopis, o čom svedčia jeho Švédske rapsódie, 5 symfónií, 12 kantát a balet Blúdiaci syn. Napísal štvorzväzkovú autobiografiu.

Alfvénova hypotéza

Alfvénova hypotéza — hypotéza o vzniku a vývoji planét v čase formovania slnečnej sústavy. Od všetkých predtým navrhnutých hypotéz sa líši predovšetkým tým, že ráta s vplyvom magnetického poľa Slnka. Predpokladá, že v počiatočnej prahmlovine s malým momentom hybnosti dochádzalo k padaniu hmoty na Slnko a následne prebiehala zrážková ionizácia. V závislosti od ionizačného potenciálu nastalo hromadenie atómov v rôznych vzdialenostiach od Slnka. Tak vznikli zárodky pre akumuláciu častíc, z ktorých sa postupne vyvinuli jednotlivé telesá. Nazvaná podľa H. O. G. Alfvéna.

Algardi, Alessandro

Algardi, Alessandro, 31. 7. 1598 Bologna – 10. 6. 1654 Rím — taliansky sochár a architekt, spolu s G. L. Berninim, ktorý bol jeho hlavný rival, najvýznamnejší sochár 17. stor. v Ríme. Študoval na akadémii u L. Carracciho v Bologni. Od 1625 pôsobil v Ríme. Vytváral drobné plastiky a rezby zo slonoviny, reštauroval antické sochy. Po 1644 sa stal dvorným sochárom pápeža Inocenta X. a viedol jednu z najvýznamnejších sochárskych dielní v Ríme. V plastike dosahoval maliarske hodnoty, svetlo, tieň a pohyb. Na rozdiel od G. L. Berniniho tvoril vyváženejšie kompozície a menej využíval dynamické a dramatické momenty. Reprezentuje klasicizujúci prúd rímskeho sochárstva 17. stor. Hlavné diela: bronzová socha Inocenta X. v Paláci konzervátorov v Ríme, náhrobok pápeža Leva XI. (1644), mramorový oltárny reliéf so scénou Stretnutie Attilu s pápežom Levom I. v Chráme sv. Petra vo Vatikáne (1646 – 53). Vytvoril aj množstvo portrétnych búst. R. 1644 – 52 viedol stavbu vily Doria Pamphili v Ríme (pravdepodobne podľa vlastných plánov), pre ktorú navrhol i bohatú štukovú výzdobu.

algebraická grupa

algebraická grupa — úplná abstraktná algebraická varieta \(G\) s operáciou \(f\colon G\times G\rightarrow G\), ktorá je racionálnym zobrazením, je definovaná všade na \(G\) a vzhľadom na ňu algebraická varieta tvorí grupu, pričom zobrazenie \(\varphi\colon x\mapsto x^{-1}\) pre každý prvok \(x\in G\) je všade definované racionálne zobrazenie \(G\) do \(G\). Ak je varieta \(G\) úplná, operácia \(f\) je komutatívna; varieta \(G\) sa nazýva abelovská varieta. Príkladom abelovskej variety je krivka tretieho stupňa v komplexnej projektívnej rovine s operáciou sčitovania bodov.

algebraická krivka

algebraická krivka, algebraická čiara — algebraická varieta rozmeru 1, ktorá sa dá izomorfne zobraziť do trojrozmerného projektívneho priestoru nad algebraicky uzavretým poľom. V projektívnej, resp. v afinnej rovine nad poľom \(T\) je algebraická krivka definovaná jedinou algebraickou rovnicou.

O algebraickej čiare zvyčajne hovoríme, ak \(T=\mathbb{R}\). Rovinná algebraická krivka je teda množina všetkých bodov \((x_0,x_1,x_2)\) projektívnej roviny, resp. bodov \((x,y)\) afinnej roviny, ktoré sú koreňmi rovnice \(f(x_0,x_1,x_2)=0\), resp. \(F(x,y)=0\), kde \(f\) je nenulový homogénny polynóm, resp. \(F\) je nenulový polynóm stupňa \(m\ge 1\). Každá z uvedených rovníc sa nazýva rovnica algebraickej krivky, číslo \(m\) stupeň krivky. Krivka stupňa 1 sa nazýva priamka, krivka stupňa 2 kužeľosečka, krivka stupňa 3 kubika (kubická krivka) atď.; všeobecne sa hovorí o krivke stupňa \(m\). Priamky sa v bežnej reči nenazývajú krivkami.

Ak je polynóm \(f\) reducibilný, t. j. \(f=f_1\cdot f_2\), kde \(f_1\), \(f_2\) sú polynómy, a \(\mathrm{stup}\ f_1 \lt \mathrm{stup}\ f\), \(\mathrm{stup}\ f_{2} \lt \mathrm{stup}\ f\), krivka s rovnicou \(f=0\) sa nazýva reducibilná (rozložiteľná). Je zjednotením kriviek \(f_1=0\) a \(f_2=0.\) Krivka definovaná ireducibilným polynómom sa nazýva ireducibilná (nerozložiteľná). Každú krivku možno vyjadriť v tvare zjednotenia konečného počtu ireducibilných kriviek, ktoré sa nazývajú komponenty (zložky) krivky.

algebraická operácia

algebraická operácia — operácia, ktorej operandy (prvky vstupujúce do operácie) i výsledky sú v tej istej množine; je to teda zobrazenie \(M^n\rightarrow M\) n-tej karteziánskej mocniny množiny \(M\) do množiny \(M\); takáto operácia sa nazýva n-árna (pre \(n = 1, 2, 3, \dots\) ; unárna, binárna, ternárna, …). Príkladom unárnej operácie je zobrazenie množiny do (na) seba a priradenie prvku inverzného k danému prvku v grupe. Príkladmi binárnych operácií sú sčitovanie a násobenie v číselných okruhoch, príkladom ternárnej operácie priradenie ťažiska trojuholníka k jeho vrcholom.

algebraická štruktúra

algebraická štruktúra — množina, na ktorej je definovaná aspoň jedna algebraická operácia; množina operácií môže byť aj nekonečná. Príkladmi algebraických štruktúr sú číselné množiny s operáciami sčitovania a násobenia, grupoidy, pologrupy, grupy, okruhy, telesá, moduly atď. Ak je binárna operácia \(\cdot\) algebraickej štruktúry asociatívna, t. j. platí \((a\cdot b)\cdot c = a\cdot (b\cdot c)\) pre každú trojicu \(a,b,c\) prvkov štruktúry, algebraická štruktúra sa nazýva asociatívna vzhľadom na operáciu \(\cdot\). Pojem asociatívnosti možno rozšíriť na n-árnu operáciu s ľubovoľným prirodzeným číslom n. Napr. množina celých čísel \(\mathbb Z\) je algebraická štruktúra asociatívna vzhľadom na sčitovanie aj na násobenie. Ak má algebraická štruktúra jedinú operáciu, vzhľadom na ktorú je asociatívna, nazýva sa jednoducho asociatívna algebraická štruktúra. Algebraická štruktúra \(A\) s operáciami \(\cdot, \dots\) sa zvyčajne označuje \((A,\cdot , \dots)\); napr. okruh celých čísel \(\mathbb{Z}\) je algebraická štruktúra \((\mathbb{Z},+,\cdot)\).