Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 22 z celkového počtu 22 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

duchovná lyrika

duchovná lyrika, aj euchografická lyrika — piesňové alebo modlitebné (recitatívne) básnické skladby s náboženským obsahom. Duchovná lyrika bola spočiatku spojená iba s bohoslužobnými obradmi, predovšetkým s modlitbami a hymnami, čo určovalo i jej hlavnú funkciu (→ duchovná pieseň). Neskôr, keď náboženské cítenie začalo presahovať rámec oficiálnej bohoslužby, modlitby nadobúdali výraznejší lyrický výraz, čím sa umocňovala ich estetická funkcia. Na Slovensku duchovná lyrika zaznamenala výraznejší rozvoj v barokovej poézii 17. stor. J. Tranovský zhrnul evanjelickú náboženskú poéziu v kancionáli Cithara sanctorum (1636), katolícka duchovná tvorba vyšla v kancionáli Cantus catholici (1655). Z tradícií duchovnej lyriky čerpali viaceré slovenské básnické osobnosti (J. Hollý, P. O. Hviezdoslav a i.). Pokusy o literárnu modernizáciu katolicizmu sa prejavili v poézii predstaviteľov katolíckej moderny.

duchovné príbuzenstvo

duchovné príbuzenstvo — tradičný príbuzenský vzťah vznikajúci podľa obyčajového práva na základe cirkevnoprávnych úkonov. Duchovné príbuzenstvo sa vytvára na základe krstu a birmovania medzi krstencom (resp. birmovancom) a jeho rodičmi a krstnými rodičmi (kmotrovstvo), na základe cirkevného sobáša aj medzi príbuznými manželov (švagrovstvo).

Vzťah duchovného príbuzenstva bol odvodený z tradície cirkevných mravných noriem, udržal sa najmä v katolíckom prostredí (považovaný aj za manželskú prekážku). V tradičných spoločenstvách pretrval ako vážený príbuzenský vzťah až do súčasnosti.

Dukas, Paul

Dukas [düka], Paul, 1. 10. 1865 Paríž – 17. 5. 1935 tamže — francúzsky skladateľ, hudobný kritik a pedagóg.

Študoval kompozíciu na konzervatóriu v Paríži, kde sa zoznámil s Claudom Debussym a od 1910 tam pôsobil ako pedagóg. V roku 1888 získal Rímsku cenu za kantátu Velléda, čo mu otvorilo cestu na významné koncertné pódiá. V inštrumentácii a harmónii nadviazal vo svojich dielach na Richarda Wagnera, Clauda Debussyho, Césara Francka, Gabriela Faurého, Vincenta D’Indyho a i. V roku 1892 upútal pozornosť predohrou Polyeucte (1891) k tragédii Pierra Corneilla, svetovú slávu si získal symfonickým scherzom Čarodejníkov učeň (L’Apprenti sorcier, 1897, podľa rovnomennej Goetheho básne) i operou Ariana a Modrofúz (Ariane et Barbe-Bleue, 1906, podľa poémy Maurica Maeterlincka) napísanou pod vplyvom Debussyho Pelléa a Mélisandy. Jeho tvorbu uzatvára balet La Péri (1912, podľa orientálnej legendy).

Revidoval a vydal diela Jeana Philippa Rameaua, Françoisa Couperina a Domenica Scarlattiho. Krátko pred smrťou prevažnú časť svojej tvorby zničil. Ako kritik a publicista písal do La Revue Hebdomadaire (1892 – 1901) a Chronique des beaux-arts (1894 – 1902), posmrtne vyšlo súborné vydanie jeho kritík (Écrits musicaux de Paul Dukas, 1948).

Ďumbier

Ďumbier — geomorfologický oddiel Ďumbierskych Tatier. Z hlavného hrebeňa tiahnuceho sa v smere východ – západ vybiehajú na sever a juh rázsochy. Je budovaný kryštalickými bridlicami. Najvyšší vrch Ďumbier dosahuje výšku 2 046 m n. m. V rastlinnej pokrývke prevažujú smrečiny, menej bučiny, vo vyšších polohách nad hornou hranicou lesa rastie kosodrevina a alpínske lúky; v bylinnom podraste je výskyt vzácnych rastlín.

Územie je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nizke Tatry). Oblasť s vyvinutým ľadovcovým reliéfom (východné svahy Krakovej hole a Tanečnice, severné svahy Ďumbiera, vrch Štiavnica a západné svahy Rovnej hole) sú národnou prírodnou rezerváciou Ďumbier (vyhlásená v roku 1973, rozloha 2 044 ha). NPR je v katastri obce Liptovský Ján v okrese Liptovský Mikuláš.

Ďumbier

Ďumbier — najvyšší vrch Nízkych Tatier na hlavnom hrebeni pohoria medzi vrchmi Krúpova hoľa a Štiavnica v geomorfologickom oddiele Ďumbierske Tatry v časti Ďumbier, 2 046 m n. m. Na vrchole, z ktorého je dobrý kruhový výhľad, je železobetónový pylón a slovenský dvojkríž z dreva. V sedle pod vrchom vo výške 1 728 m n. m. sa nachádza Chata generála Milana Rastislava Štefánika s celoročnou prevádzkou.

Vrch je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nízke Tatry), jeho severné svahy sú súčasťou národnej prírodnej rezervácie Ďumbier (→ Ďumbier).

Ďumbierske Tatry

Ďumbierske Tatry — geomorfologický podcelok Slovenska tvoriaci západnú časť Nízkych Tatier, najvyšší vrch Ďumbier, 2 046 m n. m. Od Kráľovohoľských Tatier je oddelený sedlom Čertovica. Hlavný hrebeň je budovaný na východe ďumbierskou, na západe prašiveckou žulou, južný okraj kryštalickými bridlicami, severné a juhozápadné svahy sú budované druhohornými usadeninami pozostávajúcimi z obalových sérií, ale najmä z mohutných vrstiev vápencov, dolomitov a i. hornín chočského a krížňanského príkrovu. Nad hornou hranicou lesa je hôľny až hôľno-bralnatý reliéf, ktorý vznikol glaciálnou a periglaciálnou modeláciou, bralné formy sú aj na vápencoch krížňanského a chočského príkrovu, kde sa vyskytujú aj bohaté krasové formy (najmä v Demänovskej doline a Jánskej doline). Územie patrí do chladnej klimatickej oblasti, priemerná teplota v januári sa pohybuje medzi -6 až -8 °C, v júli medzi 8 až 12 °C, ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 1 400 mm. Z pôd prevažujú kambizeme a rendziny. Z porastov sú plošne najviac zastúpené smrečiny, miestami bučiny a jedľobučiny, nad hornou hranicou lesa je kosodrevina a alpínske lúky.

Prevažná časť Ďumbierskych Tatier je súčasťou Národného parku Nízke Tatry (→ Nízke Tatry). Nachádza sa tam viacero lokalít osobitne chránených častí prírody – sedem národných prírodných rezervácií, sedem národných prírodných pamiatok a jedna prírodná pamiatka.

Územie patrí medzi turisticky najatraktívnejšie a najnavštevovanejšie pohoria Slovenska. Navštevovaná je najmä najvyššia centrálna časť pohoria so štyrmi vrcholmi v hlavnom hrebeni presahujúcimi 2 000 m n. m. Hrebeň je prístupný lanovkami a množstvom značených chodníkov. Strediská v Jasnej, na Táľoch, Srdiečku, Čertovici a i. ponúkajú komfortné ubytovanie a služby a sú vyhľadávané pre zimnú i letnú turistiku.

dum spiro, spero

dum spiro, spero [spíró spéró; lat.] — kým dýcham, dúfam. Myšlienka sformulovaná v novoveku, vyjadrujúca, že nádej zomiera posledná; v rôznych podobách sa objavuje už v antike, napr. aegroto dum anima est, spes esse dicitur – vraví sa, že kým má chorý v tele dušu, má aj nádej (Cicero, Listy Atticovi).

dum vivimus, vivamus

dum vivimus, vivamus [vívi- vívá-; lat.] — pokiaľ žijeme, žime naplno; myšlienku v inej verzii použil Petronius (Satirikon): ergo vivamus – dum licet esse bene (nuž žime, dokedy je nám dovolené dobre nažívať).

duna

duna [germánske jazyky], presyp — akumulačná forma georeliéfu vysoká spravidla do 50 m. Utvára sa ukladaním vetrom prenášaného jemného piesku (eolických pieskov) v okolí prekážok, ktoré znižujú rýchlosť vetra.

V závislosti od tvaru a polohy vzhľadom na prevládajúci smer vetra sa rozlišuje viacero typov dún: priečne duny utvárajú chrbty pretiahnuté kolmo na smer vetra, pozdĺžne duny sa tiahnu v smere vetra, barchany majú polmesiacovitý pôdorys s výbežkami v smere prevládajúceho vetra, parabolické duny majú rovnaký pôdorys ako barchany, ale výbežky orientované proti smeru vetra, pyramidálne duny formované premenlivými vetrami na pobrežiach sú najmohutnejšie, často vysoké viac ako 150 m. Spájaním rôznych typov dún vznikajú komplexné presypy (presypové polia).

Duny sú typické pre púšťové oblasti, vyskytujú sa však často aj na piesočnatých morských pobrežiach. Na nížinách Slovenska, najmä v Borskej nížine, vznikali v studených obdobiach (glaciáloch) vyvievaním piesku z riečnych terás. Tieto duny sú v súčasnosti stabilizované vegetáciou, aktívne duny sa však presúvajú previevaním piesku cez seba rýchlosťou až niekoľko desiatok metrov za rok.

duobus litigantibus tertius gaudet

duobus litigantibus tertius gaudet [duó- lí- -cijus; lat.] — keď sa dvaja hádajú, tretí sa raduje. Obdoba slovenského: Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí.

duo cum faciunt idem, non est saepe idem

duo cum faciunt idem, non est saepe idem [kum ídem, nón sé- ídem; lat.] — keď dvaja robia to isté, nie je to často to isté. Názor, že rovnaké konanie treba posudzovať odlišne podľa jeho pôvodcu, sa objavuje už u Terentia (Bratia, 823. verš): duo quom idem faciunt, saepe ut possis dicere – hoc licet inpune facere huic, illi non licet (keď dvaja robia to isté, mohol by si často povedať – jeden môže toto robiť beztrestne, druhý nemôže).

Durandova línia

Durandova línia [djurendo-] — demarkačná čiara vymedzujúca od roku 1893 hranicu medzi Afganistanom a Britskou Indiou, dodnes tvoriaca hranicu medzi Afganistanom a Pakistanom. Bola vytýčená pohraničnou komisiou vedenou britským diplomatom Henrym Mortimerom Durandom (*1850, †1924, podľa neho nazvaná). Dohodou o uznaní Durandovej línie ako južnej a juhovýchodnej hranice krajiny, ktorú bol v roku 1893 nútený podpísať afganský emir Abrurrahmán, stratil Afganistan na východe veľkú časť územia s veľkým počtom obyvateľov (rozdelenie územia Paštunistanu).

duranzia

duranzia — plod slivky guľatoplodej duranziovej (Prunus insititia convarieta praecox). Je modrej farby, veľmi sladký, stredne veľký, guľatý alebo oválny, so zlatistou až žltohnedou dužinou prirastenou ku kôstke. Dozrieva v 2. polovici septembra. Slivka guľatoplodá duranziová sa používala ako podpník pre marhule. Nazvaná podľa talianskeho názvu albánskeho mesta Drač (Durazzo).

Durgá

Durgá [sanskrit], Ťažko prístupná — hinduistická bohyňa, manželka boha Šivu, zabíjačka démonov a bohyňa vojny, súčasne však aj milosrdná matka, ktorá udržiava pri živote vesmír a zahŕňa ho materiálnym aj duchovným bohatstvom. Obyčajne býva zobrazovaná ako krásna žena s prísnym výrazom v tvári, s desiatimi rukami, v ktorých drží rozličné predmety a zbrane, jazdiaca na levovi. Jej sviatok Durgápúdža alebo Dusséhrá patrí v severnej Indii, najmä v Bengálsku, k hlavným sviatkom roka.

dusno

dusno — subjektívne nepríjemný pocit vyvolaný kombinovaným pôsobením vysokej teploty vzduchu, vysokej relatívnej vlhkosti vzduchu a malej rýchlosti vetra na ľudský organizmus. So zvyšujúcou sa teplotou vzduchu sa znižuje hodnota relatívnej vlhkosti vzduchu vyvolávajúca pocit dusna. Napr. pri 20 °C je na vyvolanie pocitu dusna potrebná viac ako 80 %, pri letných teplotách okolo 32 °C len okolo 40 % vlhkosť vzduchu. Dusno sa charakterizuje pomocou tlaku vodnej pary – za hranicu vzniku dusna sa považuje hodnota tlaku vodnej pary 18,8 hPa.

Dušek, Dušan

Dušek, Dušan, 4. 1. 1946 Gbelce, okr. Nové Zámky — slovenský spisovateľ, scenárista, autor literatúry pre deti a mládež. Po skončení štúdií na Prírodovedeckej fakulte UK pôsobil od 1970 ako redaktor viacerých časopisov, 1979 – 93 v slobodnom povolaní, od 1994 ako pedagóg na VŠMU v Bratislave.

Debutoval zbierkou krátkych próz Strecha domu (1972), v ktorej sa vracia do svojho detstva. Motívy prechádzajúce často do sveta fantázie obsahuje kniha próz a básní Oči a zrak (1975). V ďalšej tvorbe vychádza z príbehov všedného dňa lokalizovaných najmä na Záhorie (poviedky Poloha pri srdci, 1982) a z príbehov vyznačujúcich sa jemným humorom, ktorým charakterizuje aj vzťahy detí a starých ľudí (Kalendár, 1983). Podobný charakter majú aj jeho prózy Náprstok (1984), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993) a Teplomer (1996). V neskoršej tvorbe sa venoval tematike dospievania, erotiky i smrti. Kniha Pešo do neba (2000) obsahuje príhody z rodinného i z dedinského života. Motív pamäte, rozpamätávania sa, nostalgického pripomínania si času detstva a mladíckeho dozrievania z perspektívy spisovateľa, učiteľa a scenáristu ďalej rozvinul v knižke miniatúr Vták na jednej nohe (2003), „romániku“ Zima na ruky (2006), zbierkach kratších próz Holá veta o láske (2010), Melón sa vždy smeje (2013), Ponožky pred odletom (2015). Je autorom básnických zbierok Dúšky (1990) a Príbeh bez príbehu (1994). Je jedným z najvýraznejších spisovateľov pre deti a mládež, bohato využíva fantáziu, nonsens, poetické hry a humor (Najstarší zo všetkých vrabcov, 1976; Pravdivý príbeh o Pačovi, 1980; Pištáčik, 1980; Pištáčik sa žení, 1985; Deň po dlhom daždi býva voňavý, 1984; Babka na rebríku, 1987; Dobre do kľúčovej dierky, 1987). Výbery z jeho poviedkovej tvorby vyšli pod názvami Prášky na spanie (1987), Rodina z jedného kolena (1991), Mapky neznámeho pobrežia (2001) a Slamienka (2012). Je aj autorom scenárov k filmom Ružové sny (1976; réžia D. Hanák), Ja milujem, ty miluješ (1980; réžia D. Hanák), Sojky v hlave (1983; réžia J. Lihosit), Vlakári (1988, réžia J. Lihosit) a Krajinka (s M. Šulíkom, 2000; réžia M. Šulík). Je nositeľom Ceny D. Tatarku (2001).

Dušičky

Dušičky — hovorový názov sviatku Pamiatka zosnulých (2. november).

dutina

dutina

1. bot. cavitas — väčší medzibunkový priestor, napr. mliečnica; lacuna – priestor v oplodí nesúvisiaci so spôsobom zrastu plodolistov, napr. pri tekvici (Cucurbita);

2. zool., lek. — prvotná telová dutina blastocel; druhotná telová dutina celóm; → ústna dutina.

duzén

duzén [fr.], Malus pumila varieta praecox — forma jablone používaná ako podpník najmä pre nižšie tvary jabloní (zákrpok, štvrťkmeň).

dvadsaťjeden požiadaviek

dvadsaťjeden požiadaviek — zoznam nárokov Japonska voči Číne predložený 18. januára 1915 prezidentovi Jüan Š’-kchajovi v snahe zaujať pozície porazeného Nemecka v Číne. Japonsko požadovalo provinciu Šan-tung odobratú v roku 1914 Nemecku, železničné a banícke koncesie v južnom Mandžusku a vo Vnútornom Mongolsku, odovzdanie uhoľného a hutného komplexu Chan-jie-pching, zákaz ďalších územných ústupkov iným veľmociam a kontrolu čínskej vnútornej politiky prijatím finančných, vojenských a politických poradcov, zriadením spoločnej polície a i. Na nátlak Spojeného kráľovstva a USA Jüan Š’-kchaj 9. mája 1915 väčšinu požiadaviek prijal, čo vyvolalo odpor čínskej verejnosti a konkurenčných veľmocí.

dvanástnik

dvanástnik, duodenum — prvý, najkratší a najširší úsek tenkého čreva medzi žalúdkom a lačníkom dlhý 25 – 30 cm (smerom k lačníku sa mierne zužuje). Delí sa na hornú, zostupnú, vodorovnú a výstupnú časť. Do zostupnej časti na väčšej bradavke dvanástnika ústi spoločne žlčovod a vývod podžalúdkovej žľazy, na menšej bradavke dvanástnika, ktorá je položená o niečo vyššie, prídatný vývod podžalúdkovej žľazy.