Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 565 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Alaví, Bozorg

Alaví, Bozorg, 2. 2. 1904 Teherán – 16. 2. 1997 Berlín — perzský spisovateľ a literárny historik. Študoval v Berlíne, pôsobil ako učiteľ v Teheráne, kde sa zapojil do hnutia mladých marxistov, 1937 – 41 vo väzení. Po 1950 emigroval do vtedajšej NDR, profesor perzštiny na Humboldtovej univerzite.

Písal po perzsky a nemecky, prekladal z nemčiny, angličtiny a ruštiny. Debutoval 1934 zbierkou poviedok Kufor (Čamadán), ktorých hrdinovia sú výnimočné alebo psychicky narušené osobnosti. Dielom zrelého umelca je román Jej oči (Čašmhájaš, 1952), ktorý sa svojím optimistickým ladením vymykal z perzskej románovej tvorby so spoločenskou problematikou. Obraz kultúrneho a sociálneho života Iránu v minulosti a súčasnosti obsahuje kniha Krajina ruží a slávikov (Land der Rosen und Nachtigallen, 1957). Autor materiálovo bohatej práce Dejiny a vývoj modernej perzskej literatúry (Geschichte und Entwicklung der modernen persischen Literatur, 1964) a románu Salarina (1975).

alaviti

alaviti — príslušníci extrémnej šíitskej sekty nusajríja v sev. Sýrii, Iraku, juž. Turecku a sev. Libanone (→ nusajriti).

Alavitovci

Alavitovci, ’Alawí — moslimská panovnícka dynastia vládnuca v Maroku počnúc sultánom ar-Rašídom († 1672; 1666 ovládol Fez) až do 21. stor. Pôvod odvodzuje od Mohamedovho vnuka Hasana. Koruna je dedičná v priamej mužskej línii. Panovníkovi patrí kalifský titul amír al-mu’minín, jeho osoba je posvätná. R. 1957 sultán Muhammad V. prijal titul kráľ; 1961 – 99 bol panovníkom kráľ Hasan II., od 1999 je panovníkom Muhammad VI. (*1963).

Alazeja

Alazeja — rieka v Rusku v Jakutsku. Dĺžka 1 590 km, rozloha povodia 64 700 km2, priemerný ročný prietok v ústí 320 m3/s. Vzniká sútokom dvoch riek prameniacich v juž. časti Alazejskej plošiny. Ústi viacerými ramenami do Východosibírskeho mora. Zamrznutá od konca septembra do konca mája, resp. do začiatku júna.

alb

alb, albien — geol. najmladší stupeň (vek) spodnej kriedy stanovený 1842 A. d’Orbignym. Zo súvrství albu bolo opísaných viac ako 3-tis. rozličných skamenelín. Typickými sú najmä amonity (→ amonitotvaré) rodov Leymeriella, Douvilleiceras, Hoplites a Stoliczkaia, belemnity (→ belemnitotvaré) a i. Ílovce, sliene a rohovcové vápence tohto stupňa sú značne rozšírené v Západných Karpatoch (najmä v bradlovom pásme a krížňanskom príkrove). Nazvaný podľa latinského názvu (Alba) francúzskej rieky Aube.

alba

alba [lat.] —

1. v ranom kresťanstve biela košeľa, ktorú dostal katechumen pri krste a nosil ju 8 dní od tohto dňa (bývala ním Biela sobota), teda do prvej nedele po Veľkej noci;

2. v katolíckej cirkvi spodný liturgický odev pochádzajúci z krstového odevu raného stredoveku; dlhé široké rúcho z bieleho plátna s rukávmi na spôsob starorímskej tuniky, ktoré si oblieka diakon, kňaz alebo biskup na kleriku a humerále pri liturgických obradoch. Prepásava sa hrubou šnúrou (→ cingulum). Niekedy býva na spodnom okraji a na manžetách rukávov zdobené čipkou alebo výšivkou. Biela farba rúcha znamená čistotu srdca, ktoré Kristus daroval ľudstvu svojou obeťou.

Albacete

Albacete [-se-] — mesto vo vých. Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-La Mancha, administratívne stredisko provincie Albacete; 172-tis. obyvateľov (2015). Centrum poľnohospodárskej oblasti. Priemysel spotrebný, metalurgický, chemický (priemyselné hnojivá), papiernický. Dopravná križovatka. Zachované staré mesto.

Albach, Jozef Stanislav

Albach, Jozef Stanislav, 28. 1. 1795 Bratislava – 12. 11. 1853 Eisenstadt, Rakúsko — uhorský prírodovedec a náboženský spisovateľ. Študoval filozofiu (Bratislava, Székesfehérvár) a teológiu. R. 1810 vstúpil do františkánskej rehole, 1818 vysvätený za kňaza. Mal bohatú botanickú a mineralogickú zbierku (dnes časť v gymnáziu v Malackách), jeho práce zostali v rukopise (deponované v Univerzitnej knižnici v Bratislave), tlačou vyšli učebnice zemepisu.

Alba Iulia

Alba Iulia [ju-] — mesto v Rumunsku na rieke Mureš 270 km severozápadne od Bukurešti, administratívne stredisko judeţa Alba; 64-tis. obyvateľov (2011). Priemysel kožiarsky, potravinársky, vinársky, obuvnícky, výroba stavebných materiálov.

V staroveku dácke sídlo (→ Apulum). V 9. až 11. stor. sa okolo neho (slovanský názov Balgrad) vytvorilo miestne rumunské kniežatstvo pripojené ako komitát Alba k Uhorsku. V 16. – 17. stor. hlavné mesto Sedmohradského (Transylvánskeho) kniežatstva, kolíska rumunského národného hnutia a literatúry písanej v rumunskom jazyku. R. 1715 premenované na Karlsburg podľa cisára Karola VI., ktorý tam 1716 – 36 dal vybudovať pevnosť. V Albe Iulii bolo 1. 12. 1918 vyhlásené pripojenie Sedmohradska k Rumunsku.

Albánci

Albánci, vlastným menom Shqiptarët, turecky Arnauti, srbsky Arbanasi — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Albánska; Albánci žijú aj v Srbsku (Kosovo, 1,7 mil.), Sev. Macedónsku (519-tis.), Taliansku (120-tis.), menšie skupiny v USA, Grécku, bývalom ZSSR, Turecku, Bulharsku, Čiernej Hore a Rumunsku.

Predkami Albáncov boli pravdepodobne Ilýri. Za nadvlády Turkov (1479 – 1912) sa prehĺbili rozdiely medzi jednotlivými oblasťami. Koncom 18. až začiatkom 19. stor. vznikli dve základné oblasti a skupiny obyvateľstva, Toskovia v oblasti Toskeria na juhu a Gegovia v oblasti Gegeria na severe, ktoré sa delili na ďalšie kmene. Základnými sociálnymi a politickými jednotkami boli rody na čele s dedičným náčelníkom. Albánci boli najmä pastieri, roľníci a remeselníci, v kultúre sa prejavovali vplyvy Rímskej ríše, ako aj trácko-ilýrske, stredomorské a európske vplyvy. Veriaci sú moslimovia a kresťania (na juhu pravoslávni, na severe rímskokatolíci), pretrvali prežitky prírodných vier (ochranní a prírodní duchovia, obete). Počas tvrdého komunistického režimu boli v Albánsku 1967 – 90 zatvorené všetky mešity a kostoly. Jazyk: albánsky jazyk.

Albaneseová, Licia

Albaneseová [-ze-] (Albanese), Licia, 22. 7. 1909 (podľa iných prameňov 22. 7. 1913) Bari – 15. 8. 2014 New York — americká speváčka (soprán) talianskeho pôvodu. Študovala v Bari u Giuseppiny Baldassareovej-Tedeschiovej (Baldassarre-Tedeschi, *1881, †1961), kde 1934 debutovala ako Madame Butterfly, 1934 spievala v La Scale v Miláne, od 1940 pôsobila 25 rokov v Metropolitnej opere v New Yorku, kde vytvorila rad vynikajúcich operných postáv: Mimi (Bohéma), Micaela (Carmen), Liu (Turandot), Violetta (La Traviata), Adriana Lecouvreur, Tosca, Desdemona (Othello), Grófka (Figarova svadba) a i. Obľúbená speváčka dirigenta A. Toscaniniho.

Albano

Albano, tal. Lago di Albano — kráterové jazero v Taliansku v sopečnom pohorí Albanské vrchy; plocha 6 km2, maximálna hĺbka 170 m.

albánska literatúra

albánska literatúra — literatúra napísaná v albánskom jazyku, ako aj literatúra napísaná na území Albánska v iných jazykoch a literatúra napísaná Albáncami mimo územia dnešného Albánska. Prvým zachovaným textom v albánskom jazyku je formula krstu z 1462 (veta vložená do latinského textu), prvou knihou v albánskom jazyku Misál (Meshari) z 1555 od Gjona Buzuka (16. stor.). Za začiatky albánskej literatúry sa pokladá tvorba albánskeho historika a kňaza M. Barletia žijúceho v Taliansku, ktorý napísal v latinskom jazyku dielo Príbeh o živote a skutkoch epirského kniežaťa Skanderbega (Historia de vita et gestis Scanderbegi Epirotarum principis, 1508 – 10). Od 17. stor. sa rozvíjalo najmä (nábožensko-didaktické) gegské písomníctvo, ktorého predstaviteľmi boli katolícki kňazi (Pjetër Budi, *1566, †1622; Pjetër Bogdani, *1630, †1689) zo severnej oblasti, kde sa sústreďoval kultúrny život. V albánskych sídlach v južnom Taliansku sa rozvíjalo toskické písomníctvo, ktoré malo spočiatku náboženský charakter, a neskôr poézia na základe ľudovej slovesnosti (Lekë Matrënga, *1567, †1619; Jul, aj Giulio Variboba, *1725, †1788).

Odlišný prúd zaznamenala v 18. a 19. stor. literatúra z okruhu islamskej kultúry na územiach obývaných Albáncami reprezentovaná tzv. bejtadžiami, ktorá vznikala v tureckom alebo v albánskom jazyku a bola písaná arabským písmom (Nezim Frakulla, aj Nezim Berat, *1670, †1760; Hasan Zyko Kamberi, *2. pol. 18. stor, †1. pol. 19. stor.). V 19. stor. v období národného obrodenia spojeného s oslobodzovacími túžbami sa objavili snahy o zjednotenie albánskej abecedy a o utváranie literárnej formy. V tvorbe dominovala svetská problematika, hlavným literárnym smerom bol romantizmus (J. de Rada; Zef Serembe,*1844, †1901; Kostandin Kristoforidhi, *asi 1827, †1895).

S rozvojom národnooslobodzovacieho hnutia v 2. pol. 19. stor. vyvrcholila ideová a umelecká úroveň literatúry, najmä poézie (N. Frashëri, S. Frashëri, A. Çajupi, G. Fishta). Významnú úlohu v tomto období zohrali početné spolky (Prizrenská liga, Spolok pre tlač albánskych kníh, 1879), rozvíjala sa vlastenecká poézia s historickým podtextom, ako aj didaktické písomníctvo, vznikali dramatické diela. V Taliansku žijúci básnici tematicky čerpali z ľudovej slovesnosti, rozvíjala sa publicistika. Po získaní nezávislosti 1912 dominovala v literatúre vlastenecká a sociálna tematika, kritickorealistická próza sa presadila v 30. rokoch 20. stor. (Ernest Koliqi, *1903, †1975; Migjeni, vlastným menom Millosh Gjergj Nikolla, *1911, †1938), k významným básnikom medzi dvoma svetovými vojnami patrili F. Noli a Lasgush Poradeci (*1896, †1987). Počas 2. svet. vojny a po nej prevládala vlastenecká partizánska poézia i téma odboja a vojnového hrdinstva (Sh. Musaraj). Od 1944 sa v literárnej tvorbe uplatňovala metóda socialistického realizmu, rozvíjala sa vlastenecká lyrika (Dhimitër Shuteriqi,*1915, †2003; K. Jakova; S. Spasse; Dritëro Agolli, *1931, †2017; F. Gjata), neskôr psychologická literatúra (I. Kadare).

Samostatný vývin zaznamenala albánska literatúra v bývalej Juhoslávii, kde sa najmä od 60. rokov 20. stor. rozvíjala v liberálnejšom prostredí. Poéziu tvorili Esad Mekuli (*1916, †1993), Azem Shkreli (*1938, †1997) a Ali Podrimja (*1942, †2012), prózu Hivzi Sulejmani (*1912, †1975), Anton Pashku (*1937, †1975), Rexhep Qosja (1936), Nazmi Rrahmani (*1941) a i. Pád komunistického režimu (1991) v Albánsku znamenal ukončenie ideologických obmedzení literárnej tvorby, ktorá následne zaznamenala kvantitatívny rozmach; osobitosťami sú rozvoj autobiografickej a memoárovej prózy, ktoré sú inšpirované obdobím komunizmu (Visar Zhiti, *1952; Bashkim Shehu, *1955), a pokusy o vlastné umelecké stvárnenie tejto problematiky (románová tvorba Fatosa Kongoliho, *1944).

Albanské vrchy

Albanské vrchy, tal. Colli Albani, Monti Albani — skupina vulkanických vyvýšenín v Taliansku na juhovýchod od Ríma; maximálna výška 956 m n. m. (Monte Faete). Patria do štvrtohornej, v súčasnosti už vyhasnutej sopečnej činnosti. V kráteroch jazerá Albano a Nemi. Mestá: Frascati, Albano, Castel Gandolfo (pápežský palác) a i. Rekreačná oblasť Rimanov; turistické centrum.

albánske výtvarné umenie

albánske výtvarné umenie — výtvarné umenie na území dnešného Albánska od najstarších čias po súčasnosť. Najstaršie zachované doklady výtvarnej tvorby pochádzajú z obdobia neolitu (6. tisícročie pred n. l.). Z obdobia bronzovej doby pochádzajú archeologické nálezy umenia Ilýrov, ktoré sa rozvíjalo najmä v 5. – 2. stor. pred n. l. Z obdobia antiky sa zachovali artefakty pochádzajúce z vykopávok na mieste gréckych kolónií (Apollónia) a nálezy rímskeho umenia z obdobia rímskej nadvlády (Vlorë, Korçë). V stredovekom, najmä sakrálnom umení sa uplatňovali silné byzantské vplyvy, napr. v mozaikovej a freskovej výzdobe kláštorov a bazilík (Obot, 13. stor.; Delvinë, 14. stor.). Staviteľstvo v pobrežných mestách na severe odrážalo od 11. stor. aj talianske vplyvy (najmä Benátok). Od 2. pol. 15. stor. (turecká nadvláda) sa začala izolácia od európskeho umenia, dominovalo umenie islamu – prestavby kostolov na mešity, budovanie miest orientálneho typu (Elbasan, Drač, Skodrë, Tirana, Berat), vznikli viaceré strediská domáceho umenia (Voskopojë). V maliarstve 16. stor. vidno ešte sporadické súvislosti s byzantským umením (maliar ikon Majster Onufry z Beratu), v 18. – 19. stor. sa objavili realistické tendencie a postupné prenikanie európskych vplyvov. Po získaní nezávislosti nastal nový rozvoj umenia s architektonicko-urbanistickou prestavbou miest. Po 1944 bolo albánske výtvarné umenie, najmä historické maliarstvo (Nexhmedin Zajmi, *1916, †1991; Kel Kodheli, *1918, †2006) i sochárstvo (Kristina Hoshiová, Hoshi, *1916, †2005; Odhise Paskali, *1903, †1985), podriadené socialistickému realizmu. Po 2. svet. vojne sa rozvíjala aj monumentálna tvorba pre architektúru, najmä fresky (freska Partizáni útočia v Historickom múzeu v Tirane od Saliho Shijaku, *1933, a Myrtezu Fushekatiho, *1942). Po politickom uvoľnení v 80. rokoch 20. stor. stratil socialistický realizmus svoje dominujúce postavenie a od konca 80. rokov sa postupne začali presadzovať súdobé umelecké trendy a tendencie. Albánske ľudové výtvarné umenie (najmä rezbárstvo, výroba kovových nádob, tkáčstvo s pestrou farebnosťou a bohatou dekoratívnosťou) je ovplyvnené viacerými kultúrami (ilýrskou, tureckou, talianskou).

Albánsko

Albánsko, Albánska republika, albánsky Shqipëria, Republika e Shqipërisë — štát v juž. Európe na severozápade Balkánskeho polostrova na pobreží Jadranského mora. Na severe hraničí so Srbskom a s Čiernou Horou, na východe so Severným Macedónskom, na juhu s Gréckom. Administratívne sa delí na 12 krajov (prefektúr).

Jeho územie tvoria dve veľké prírodné oblasti – nížinaté pobrežie Jadranského mora a hornaté vnútrozemie. Necelú šestinu zaberá nížina lemujúca pobrežie Jadranského mora (dĺžka asi 400 km) od hraníc Čiernej Hory (na severe) po juž. časť Otrantského prielivu a po Grécko. V sev. časti vystupuje močaristá nížina Myzegeja, na juhu sa až k pobrežiu približujú stráne horských masívov a vytvárajú turisticky atraktívnu krajinnú scenériu s veľkými perspektívami rozvoja cestovného ruchu. Vnútrozemie vypĺňajú horské masívy s rozmanitou geologickou skladbou. Zo severu zasahujú na územie Albánska vápencové Severoalbánske Alpy s členitým reliéfom, v minulosti premodelovaným ľadovcami. Najvyššie sa vypína masív Korab (2 764 m n. m.) na hraniciach so Severným Macedónskom. Na juh od rieky Shkumbin sa horské pásma vysoké do 2 300 m n. m. (Tomori, Ostrovica, Griba a i.) striedajú s pieskovcovými náhornými plošinami a hlboko zarezanými riečnymi dolinami. V juž. časti Albánska sú početné kotliny tektonického pôvodu patriace k oblastiam s hojným výskytom zemetrasení.

Záp. časť Albánska má teplú subtropickú klímu so suchým letom a s daždivejšou zimou. Priemerné januárové teploty 4 – 8 °C, júlové 24 – 28 °C. Ročný úhrn zrážok 600 – 800 mm (najmä na jar a na jeseň). V hornatom vnútrozemí je chladnejšie (najmä v zime, mrazy až do -20 °C), a vlhkejšie (900 – 1 600 mm zrážok). Albánsko má hustú sieť pomerne krátkych vodných tokov s prudkým spádom. Tvoria separované bazény zoradené v smere sever – juh, využívané ako zdroje energie. Najdôležitejšie z nich sú riečne systémy Drinu (s 2 veľkými vodnými nádržami), Matu, Semanu a Vijosë. Všetky väčšie vodné toky sa využívajú na zavlažovanie. K Albánsku patrí aj časť pobrežia Ochridského jazera a Prespanského jazera. V nížinatej oblasti nahradila pôvodnú vegetáciu poľnohospodárska pôda a kultúrne plodiny (citrusy, figy, olivy). Suchšiu časť horských masívov pokrýva krovitá vegetácia, vlhkejšiu dubové, bukové a ihličnaté lesy (na juhu).

Albánsko patrí k hospodársky slabo rozvinutým štátom Európy. Väčšina aktívneho obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 22 %, priemysel 28 %, služby 50 % (2014). Hlavnými poľnohospodárskymi oblasťami sú prímorská nížina a kotlina Korča. Pestuje sa najmä kukurica, pšenica, zemiaky, olivy, citrusové ovocie. Vo vyššie položených oblastiach je rozšírený chov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. V priemyselnej výrobe má rozhodujúci význam ťažba nerastných surovín z bohatých nálezísk (chrómové, medené, železné, niklové rudy, ropa, zemný plyn, hnedé uhlie). Väčší hospodársky význam majú podniky textilného a potravinárskeho priemyslu, výroba cementu a priemyselných hnojív. Výrobky týchto zariadení tvoria spolu s nerastnými surovinami základ štruktúry albánskeho vývozu. Železničné trate sú vybudované len v nížinatej oblasti, so zahraničím spája Albánsko iba trať Shkodër – Podgorica (Čierna Hora) určená pre nákladnú dopravu; cestná sieť nevyhovujúcej kvality, medzinárodné letisko v Tirane, námorné prístavy v Drači a Vlorë. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, chemické produkty, živé zvieratá. Vyvážajú sa textílie, obuv, rudy, ropa, ovocie, zelenina, tabak. Hlavní obchodní partneri: Taliansko, Nemecko, Čína, Turecko, Srbsko (Kosovo).

Obyvateľstvo tvoria takmer výlučne Albánci (98 %). Náboženstvo: 57 % moslimov, 10 % katolíkov, 7 % pravoslávnych (2011). Osídlená je najmä záp. časť štátu, pričom viac ako 57 % obyvateľov žije na vidieku (2015). Najväčšie mestá Tirana, Drač, Vlorë, Elbasan, Shkodër.

Existencia človeka na území Albánska potvrdená od str. paleolitu, v pol. 2. tisícročia pred n. l. osídlené ilýrskymi kmeňmi. Kontakty s gréckou civilizáciou, od 8. stor. pred n. l. vznikali v prímorskej oblasti grécke kolónie. V 2. stor. pred n. l. územie pripojené k Rímskej ríši, romanizácii sa vyhli len kmene v centrálnych horských oblastiach. Od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše. Dôležitý tranzit, známa Via Egnatia spájala Jadranské pobrežie s Konštantínopolom. Moc Byzancie v 4. – 6. stor. ohrozovaná vpádmi Vizigótov, Ostrogótov a Hunov. V 6. – 7. stor. invázia slovanských kmeňov, rozsiahla kolonizácia str. a juž. Albánska, ktorá zatlačila romanizované obyvateľstvo do pobrežných oblastí a zvyšky pôvodného, dovtedy neasimilovaného obyvateľstva do neprístupných horských oblastí. Od 2. pol. 9. stor. nadvláda Bulharska, od konca 11. stor. vpády Normanov, rozširovanie vplyvu južnoslovanských štátov (Zeta, Raška), neskôr Benátok. V 14. stor. takmer celé územie pod vládou srbského cára Štefana IV. Uroša Dušana.

Koncom 12. stor. vznikol prvý albánsky štátny útvar s centrom v Krujë. Domáce veľmožské rody si však i po jeho zániku pravidelne zabezpečovali pomerne rozsiahle feudálne léna od rozličných panovníkov. Súperiace rody Balšovcov a Thopiovcov 1385 prvýkrát povolali na albánske územie osmanských Turkov. Po bitke na Kosovom poli 1389 ich čoraz častejšie nájazdy vyvrcholili v 20. rokoch 15. stor., keď takmer celé územie Albánska bolo v tureckých rukách. R. 1443 – 68 oslobodzovacie boje a osamostatnenie pod vedením Skanderbega, od 1479 opäť súčasť Osmanskej ríše. Prebiehajúca islamizácia vytvorila hrádzu pred asimiláciou zo strany početnejších juž. Slovanov a Grékov, oddelila však krajinu od európskeho prostredia. V 16. – 17. stor. proti osmanskému režimu sporadicky vystupovali kresťanské horské kmene, ktoré si udržali až do 20. stor. určitý stupeň samostatnosti. Takmer nezávislé štátne útvary existovali na prelome 18. a 19. stor. v sev. (1736 – 1831 Bušatliovci) a v juž. Albánsku (1788 – 1822 Ali paša z Janiny).

Od pol. 19. stor. rozvoj národného hnutia, ktoré však reprezentovali len malé skupinky vzdelancov orientujúce sa výhradne na presadenie jazykových a kultúrnych požiadaviek. K zosilneniu politickej aktivity došlo až v súvislosti s Berlínskym kongresom 1878, keď hrozilo nebezpečenstvo rozdelenia Albánska medzi jednotlivé balkánske štáty (→ Prizrenská liga). Počas prvej balkánskej vojny bol skupinou okolo Ismaila Quemaliho (*1844, †1919) 28. 11. 1912 vyhlásený nezávislý štát, medzinárodne uznaný 1913. V medzivojnovom období režim osobnej moci A. Zogua, ktorý sa 1928 vyhlásil za kráľa (Zogu I.). R. 1939 bolo Albánsko anektované Mussoliniho Talianskom, od 1943 okupované nemeckými jednotkami. V auguste 1941 vzniklo pripojením časti Juhoslávie obývanej Albáncami tzv. Veľké Albánsko. Zložitú politickú situáciu počas vojny charakterizovala exilová vláda, ilegálny odboj bol organizovaný ballistami (→ Balli Kombëtar) a po 1941 aj komunistami podporovanými z juhoslovanského územia.

V máji 1944 vznikol Výbor národného zjednotenia vedený komunistami, v októbri komunistická dočasná vláda pod vedením E. Hodžu, v decembri 1945 novozvolený komunistický parlament vyhlásil v januári 1946 Albánsku ľudovú republiku, budovanie socializmu, kult osobnosti E. Hodžu (1943 – 85 na čele komunistickej strany). Roztržku Tita s J. V. Stalinom využilo nacionálne orientované krídlo albánskych komunistov na odstránenie juhoslovanského vplyvu a na posilnenie vlastnej moci. Do 1958 bolo Albánsko orientované prosovietsky, po nesúhlase s kritikou stalinizmu 1961 vystúpilo z RVHP a 1969 z Varšavskej zmluvy. R. 1958 – 76 orientované na Čínu a maoizmus. R. 1967 vyhlásené za ateistický štát, zrušenie cirkví, uzavretie kostolov a mešít. Od konca 70. rokov 20. stor. čoraz väčšia izolácia, po Hodžovej smrti (1985) na čele krajiny R. Alia; pokus o hospodársku autarkiu a samostatnú zahraničnú politiku. Kombinácia represií, nacionalizmu a minimálnej životnej úrovne vyvolala koncom 80. rokov 20. stor. hlbokú krízu, ktorá vyvrcholila 1990 hromadnou emigráciou obyvateľov do Talianska, protivládnymi demonštráciami za realizovanie hospodárskych zmien a odstúpenie komunistickej vlády. Zrušenie zákazu náboženského života, legalizovaná činnosť opozičných štruktúr, vznik Demokratickej strany a ďalších opozičných strán.

V apríli 1991 prvé slobodné parlamentné voľby, víťazstvo komunistov (Albánska strana práce). V novovytvorenej funkcii prezidentom R. Alia, na čele novej vlády F. T. Nano, od júna Ylli Bufi (*1948). Vo voľbách v marci 1992 zvíťazila Demokratická strana, prezidentom S. Berisha, premiérom A. Meksi; komunistická strana postavená mimo zákona. Vo voľbách 1996 opäť víťazstvo vládnucich demokratov. V januári 1997 po krachu tzv. finančných pyramíd, do ktorých vložili mnohí obyvatelia väčšinu majetku, vlna mohutných demonštrácií za odstúpenie prezidenta, na juhu krajiny, najmä v meste Vlorë, prerástla demonštrácia do krvavých ozbrojených zrážok medzi vojskom a povstalcami; nová vlna utečencov najmä do Talianska. Napriek tomu v marci 1997 S. Berisha potvrdený vo funkcii. Vytvorenie vlády národného porozumenia, v júni 1997 predčasné voľby pod dohľadom zahraničných pozorovateľov, najmä OBSE a 7-tis. príslušníkov mnohonárodných ozbrojených síl (operácia Alba), ktorí udržiavali poriadok od marca 1997. Po víťazstve Socialistickej strany Albánska odstúpenie A. Berishu, novým prezidentom Redžep Mejdani (*1944), predseda vlády F. T. Nano. Snaha o upokojenie vnútropolitickej situácie a o vybudovanie modernej krajiny podľa vzoru západných demokracií. R. 1999 ovplyvnila zahraničnopolitickú situáciu krajiny kríza v Kosove, za prijatie utečencov a poskytnutie územia na činnosť jednotiek NATO bola Albánsku poskytnutá značná finančná pomoc. Na vnútropolitickej scéne pokračovalo súperenie medzi vládnucou Socialistickou stranou Albánska (PSSh) a opozičnou Demokratickou stranou Albánska (PDSh). R. 2004 bola založená strana Socialistické hnutie za integráciu (LSI; zakladateľ Ilir Meta, *1969), ktorá uspela v parlamentných voľbách 2005, 2009 i 2013. R. 2002 – 2007 bol prezidentom nezávislý kandidát Alfred Moisiu (*1929) a 2007 – 2012 Bamir Topi (*1957; PDSh), počas ktorého úradu bolo Albánsko 2009 prijaté do NATO, 2012 – 2017 Bujar Nishani (*1966; PDSh). Od 2017 je prezidentom I. Meta (LSI), od júna 2014 je Albánsko oficiálnym kandidátom na vstup do Európskej únie.

Albánsko je nezávislý štát, republika. Hlavou štátu je prezident volený Ľudovým zhromaždením na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je jednokomorové Ľudové zhromaždenie, ktoré má 140 poslancov volených podľa väčšinového a pomerného systému na 4 roky.

Albánsko, predstavitelia štátu
Knieža
1914 Viliam z Wiedu
Prezident
1925 – 28 Ahmed Zogu
Kráľ
1928 – 46 Zogu I. (1925 – 28 prezident; od 1939 v emigrácii)
Predsedovia prezídia Ľudového zhromaždenia
1946 – 53 Omer Nishani
1953 – 82 Hadži Lleshi
1982 – 91 Ramiz Alia
Prezidenti
1991 – 92 Ramiz Alia
1992 – 97 Sali Berisha
1997 – 2002 Redžep Mejdani
2002 – 07 Alfred Moisiu
2007 – 12 Bamir Topi
2012 – 17 Bujar Nishani
od 2017 Ilir Meta

albánsky jazyk

albánsky jazyk, albánčina, albánsky gjuha shqipe — jazyk predstavujúci samostatnú vetvu indoeurópskej jazykovej rodiny. Hypotézu o pôvode albánčiny z ilýrčiny podporujú historické a jazykové argumenty. Albánsky jazyk sa delí na dva hlavné dialekty: toskický (juž.) a gegský (sev.). Súčasná spisovná albánčina sa zakladá na toskičtine, ale obohatila sa aj o prvky gegčiny. Úradný jazyk v Albánsku, používa sa aj v Srbsku (v Kosove), v Sev. Macedónsku, v Čiernej Hore, v Grécku, v Kalábrii a na Sicílii (albánski prisťahovalci z 15. stor. po vpáde Turkov). Zapisuje sa latinkou.

Albany

Albany [elbe-] — rieka v Kanade v provincii Ontário; dĺžka 480 km. Vzniká sútokom viacerých riek (Ogoki, Little, Cutrent, Kenogami), ústi do Jamesovej zátoky v Hudsonovom zálive. Na hornom toku energeticky využívaná.

Albany

Albany [elbe-] — prístavné mesto v Austrálii na juhozápade štátu Západná Austrália v zálive King George Sound; 27-tis. obyvateľov (2011). R. 1826 tam bola založená prvá britská osada v Západnej Austrálii. Albany sa rozvíjalo ako prístav lovcov veľrýb. Posledná veľrybárska základňa tam bola zatvorená 1978. V súčasnosti významný exportný prístav (pšenica, jačmeň, ovos, sviečkový vosk a i.), centrum textilného, potravinárskeho a chemického (priemyselné hnojivá) priemyslu. Malebný záliv a jeho okolie podporujú rozvoj cestovného ruchu.

Albany

Albany [elbe-] — prístavné mesto v USA na rieke Hudson, hlavné mesto štátu New York; 99-tis. obyvateľov (2015), aglomerácia 595-tis. obyvateľov (2010). Veľké správne centrum; priemysel hutnícky, strojársky, chemický, petrochemický, potravinársky. Výborná dopravná poloha, významné dopravné centrum s veľkým vnútrozemským prístavom (aj pre námorné lode), dôležitý cestný a železničný uzol na trase z New Yorku k Veľkým kanadským jazerám, do Montrealu a Bostonu.

Jedno z najstarších miest v Severnej Amerike založené holandskými osadníkmi 1614. Stavebné pamiatky: holandská pevnosť zo 17. stor., obytné domy zo 17. – 18. stor., kostoly z 18. a 19. stor. a administratívne budovy z 19. stor. Stredisko vedy a kultúry. Dve univerzity, múzeá.

z Albany

z Albany [elbe-] — vojvodský titul udeľovaný mladším synom škótskych kráľov: Robert Stewart, vojvoda, 1340 – september 1420 Stirling — regent Škótska (1388 – 1420) za vlády brata Roberta III. a Jakuba I. Pokračoval s neveľkými úspechmi vo vojne s Anglickom; John Stewart, vojvoda, 1484 – 2. 6. 1536 — regent Škótska počas vlády Jakuba V. Zástanca spojenectva s Francúzskom. Organizoval odpor proti škótskej kráľovnej Margaréte Tudorovej (*1489, †1541), časť života prežil vo väzení a vo francúzskej emigrácii. Jeho regentstvo bolo ukončené 1525 rozhodnutím parlamentu. R. 1530 pôsobil ako francúzsky vyslanec v Ríme, dohodol sobáš Kataríny Mediciovej s Henrichom II.

albarello

albarello [tal.] — lekárnická majoliková nádoba valcového tvaru, v strede zúžená, so širokým hrdlom a s nízkou nohou. Pôvodom z Mezopotámie a Perzie. Od 15. stor. rozšírená v Španielsku a Taliansku, od 16. stor. pod vplyvom talianskej majoliky aj v iných európskych krajinách.

albatros

albatros [gr. > arab. > port.] — jednotný názov rodov Diomedea, Phoebastria, Phoebetria a Thalassarche z triedy vtáky (Aves), čeľaď albatrosovité. Známych 22 morských druhov, napr. albatros sťahovavý (Diomedea exulans) s rozpätím krídel až 3,5 m, hniezdiaci vo všetkých juž. oceánoch, albatros kráľovský (Diomedea epomophora) z okolia Nového Zélandu, albatros čiernobrvý (Thalassarche melanophris) alebo albatros tenkozobý (Phoebastria irrorata), jediný skutočne tropický druh.

albatrosovité

albatrosovité [gr. > arab. > port.], Diomedeidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad rúrkonosce (Procellariiformes); v starších zoologických systémoch víchrovníkotvaré. Veľké morské vtáky so 68 – 135 cm dlhým telom a s krátkym, na konci zaokrúhleným chvostom, hmotnosť od 3 do 12 kg. Výborné letce s dlhými štíhlymi krídlami, s veľkým počtom predlakťových letiek a s plávacími blanami medzi troma dopredu smerujúcimi prstami; plachtia pomocou vzdušných prúdov. Jedince sú hnedej, sivej alebo bielej farby s čiernym chrbtom. Prísne sťahovavé, obývajú ostrovy a pobrežia na juž. pologuli, hniezdia raz do roka, samica znáša iba jedno vajce. Patria sem 4 rody s jednotným slovenským názvom albatros s 22 druhmi.

albedo

albedo [lat.] —

1. bot. vnútorná biela hubovitá časť vrchnej vrstvy (exokarpu) citrusového plodu. Obaľuje dužinaté oplodie a je pokrytá vonkajším farebným aromatickým flavedom;

2. pomer žiarivého toku odrazeného od daného povrchu k celkovému žiarivému toku, ktorý na tento povrch dopadá. V meteorológii sa najčastejšie vyjadruje ako pomer odrazeného a globálneho slnečného žiarenia. Albedo je bezrozmerná veličina a zvyčajne sa udáva v percentách (pri povrchu odrážajúcom všetko žiarenie sa rovná 100 %, pri povrchu pohlcujúcom všetko dopadajúce žiarenie sa rovná 0 %). Albedá rôznych povrchov môžu byť veľmi rozdielne a počas dňa sa menia s výškou Slnka (priemerné albedo lesa je 10 – 20 %, trávy 20 – 25 %, oráčiny 14 %, čerstvo napadnutého snehu 90 – 95 %, starého snehu 30 %, oblačného povrchu 50 – 55 %). K najväčším zmenám albeda dochádza počas dňa na vodnej hladine (pri vysokých polohách Slnka okolo 5 %, pri nízkych 80 – 90 %). V astronómii sa používa sférické albedo (Bondovo albedo), ktoré sa definuje ako pomer svetelného toku rozptýleného do všetkých smerov predmetom guľového tvaru k svetelnému toku dopadajúcemu na guľové teleso v rovnobežnom zväzku lúčov. Jeho hodnota vyjadruje, ako telesá v slnečnej sústave odrážajú slnečné svetlo. Napr. planéta Saturn, ktorá je obklopená oblakmi, má vysokú hodnotu albeda (34 %), kým Merkúr a Mesiac ju majú veľmi nízku (7, resp. 11 %). Albedo Venuše je 77 %, Jupitera 34 %, Marsu 25 %, Halleyho kométy 5 %, asteroidu Ceres 3 % a albedo Zeme 31 %, čo znamená, že Zem približne tretinu dopadajúceho slnečného žiarenia odráža späť do okolitého vesmíru vo forme viditeľného svetla.

albedometer

albedometer [lat. + gr.] — prístroj na meranie albeda umožňujúci merať tok dopadajúceho a odrazeného žiarenia; pyranometer, ktorého prijímaciu časť možno nastavovať smerom hore alebo dole, resp. dvojica pyranometrov, z ktorých jeden slúži na meranie globálneho a druhý na meranie odrazeného žiarenia.

Albeli, Anton Ferdinand

Albeli, Anton Ferdinand, aj Albely, 22. 1. 1794 Varaždín, Chorvátsko – 1. 2. 1875 Bratislava — uhorský právnik a pedagóg. Pôsobil na právnických akadémiách v Záhrebe (1815 – 29), Rábe (dnes Győr, 1829 – 34) a Bratislave (1835 – 47). Odborník v oblasti uhorského verejného práva. Hlavné diela: Encyclopaedia in iuridico politicum studium introductio (1830), Philosophiae iuris praecognita (1831).

Albéniz, Isaac

Albéniz, Isaac, 29. 5. 1860 Camprodón, Španielsko – 16. 6. 1909 Cambo-les-Bains, Francúzsko — španielsky skladateľ a klavirista. Na klavíri začal hrať ako 6-ročné zázračné dieťa. Študoval v Paríži a Bruseli. Spočiatku sa venoval kariére klavírneho virtuóza. Popri F. Pedrellovi, E. Granadosovi a M. de Fallovi najvýznamnejší španielsky skladateľ. K jeho najvýznamnejším dielam patria klavírne skladby (známe väčšinou v úpravách pre gitaru alebo orchester), cykly Iberia, Cantos de España, Suites Españolas a i., opery San Antonio de la Florida (1895), Pepita Jiménez (1896) a trilógia Kráľ Arthur (1898).

Alberich

Alberich, sv., ? – 16. 1. 1109 Cîteaux — opát kláštora v Cîteaux, ktorý založil 1098 s opátom Róbertom z Molesme a spolu s ním ho až do smrti viedol. Spoluzakladateľ mužskej a ženskej rehole cisterciánov. V diele Pravidlá pre mníchov cisterciánov... (Instituta Monachorum Cisterciensium...) sa venoval formulovaniu a upresňovaniu zásad rehoľného života.

Alberich I.

Alberich I., ? – po 917 — markgróf z Camerina (od 899), spoletský vojvoda (od 897; zavraždil Guida IV.). R. 915 zvíťazil pri Carigliane nad Arabmi, spojenec vodcu rímskej šľachty Teofylakta, ktorého dcéru Maroziu si vzal za manželku.

Alberich II.

Alberich II., ? – 31. 8. 954 — rímsky patricij, senátor a knieža (od 932; po zvrhnutí Huga Provensalského), syn Albericha I. a Marozie. Podporoval clunyjské hnutie. Jeho syn Octavian sa stal 955 pápežom (→ Ján XII.).

Albert

Albert, okolo 1165 – 1229 — rižský biskup, organizátor križiackych výprav do vých. Pobaltia. Pôvodne brémsky kanonik, 1199 livónsky biskup. R. 1201 založil mesto Riga, ktoré sa stalo biskupským sídlom, 1202 podľa vzoru templárov zriadil livónsky rád. Na týchto základoch vyrástol v Pobaltí livónsky štát (→ Livónsko).

Albert

Albert, ? – ? Aversa, Kampánia — protipápež (1101 – ?). Prívrženec protipápeža Klementa III., biskup zo San Rufina. Zvolený hneď po zatknutí a uväznení protipápeža Teodoricha začiatkom 1101, zosadený a doživotne väznený v kláštore San Lorenzo v Averse.

Albert

Albert, 26. 8. 1819 zámok Rosenau pri Coburgu, Nemecko – 14. 12. 1861 Windsor — britský princ zo sasko-kobursko-gothskej dynastie. Manžel kráľovnej Viktórie, jej vplyvný poradca a minister, 1857 získal titul Prince Consort (princ manžel). Venoval sa verejnej práci, rozvoju britského priemyslu a obchodu, podporoval umenie (1843 prezident Kráľovskej spoločnosti umení), najmä dizajn. S Henrym Colom (Cole, *1808, †1882) projektoval sériu národných výstav dizajnu, iniciátor 1. svet. výstavy v Londýne 1851. Dozeral na rozvoj londýnskej School of Design a umeleckopriemyselného múzea v South Kensingtone (založeného 1852), dnešného Viktóriinho a Albertovho múzea v Londýne.

d’Albert, Eugen Franz Karl

d’Albert, Eugen Franz Karl (Eugène Francis Charles), 10. 4. 1864 Glasgow, Spojené kráľovstvo – 3. 3. 1932 Riga — nemecký klavirista a skladateľ francúzskeho pôvodu. Žiak J. Pauera, H. Richtera a F. Liszta. Svetoznámy klavírny virtuóz, uznávaný interpret J. S. Bacha a L. van Beethovena. Od 1907 riaditeľ konzervatória v Berlíne. Autor 21 opier, v ktorých vychádzal z talianskeho veristického a powagnerovského štýlu (najznámejšia z nich Nížina, Tiefland, mala premiéru 1903 v Prahe), 2 sláčikových kvartet, 2 klavírnych koncertov, koncertu pre violončelo a orchester, drobných inštrumentálnych a vokálnych skladieb, ako aj kritických vydaní diel J. S. Bacha, L. van Beethovena a F. Liszta.

Alberta

Alberta — provincia na západe Kanady; 661 200 km2, 4,197 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Edmonton. Rozprestiera sa na úpätí Kordiller a ich zvlnenom predhorí, na juhu hraničí s USA. Územím prechádzajú Skalnaté vrchy, ktoré sa postupne skláňajú k severovýchodu. Najväčšiu výšku dosahujú v národnom parku Jasper (vyše 3 700 m n. m., tam i najvyšší vrch územia Columbia, 3 747 m n. m.). Vých. a severových. časť Alberty zaberajú Veľké prérie, ktoré sem prechádzajú z USA, na severe sa začína Arktická nížina. Mierne suché pevninské podnebie, v Kordillerách vysokohorské.

Dôležitá poľnohospodárska oblasť Kanady s pestovaním obilia, cukrovej repy a chovom dobytka. Poľnohospodárska výroba sa sústreďuje prevažne na veľkých farmách na necelých 19 mil. ha pôdy. Po 2. svet. vojne značný rozvoj priemyslu, najmä po objavení nálezísk ropy a zemného plynu i nekonvenčnej ropy. Väčšina ropy a zemného plynu sa ťaží v ložiskách Pembina, Rainbow, Leduc a Redwater, nekonvenčná ropa v oblasti mesta Fort McMurray. Rozvinutý ropný, potravinársky (spracovanie mäsa, mlyny) priemysel. Hlavné centrá: Edmonton, Calgary, Fort Saskatchewan. Naftovody a plynovody vedú do Ontária, Vancouveru a USA.

Albertazzi, Adolfo

Albertazzi [-cci], Adolfo, 8. 9. 1865 Bologna – 10. 5. 1924 tamže — taliansky spisovateľ a literárny kritik, žiak G. Carducciho. Známym sa stal literárnohistorickou štúdiou Román (Il Romanzo, 1902 – 04). Autor zábavných noviel z ľudového prostredia Humoristické novely (Novelle umoristiche, 1900), Láska a láska (Amore e amore, 1914), Diabol v ampulke (Il diavolo nell'ampolla, 1918) a Kráčaj, kráčaj, kráčaj... (Cammina, cammina, cammina..., 1920) i románov, napr. L'Ave (1896).

Alberti, Rafael

Alberti, Rafael, 16. 12. 1902 El Puerto de Santa María, provincia Cádiz – 28. 10. 1999 tamže — španielsky básnik a dramatik. Príslušník Generácie 27. V začiatkoch tvorby vychádzal z ľudovej tradície Andalúzie, ovplyvnený klasickou poéziou, napr. v zbierkach Námorník na zemi (Marinero en tierra, 1925), Milenka (La amante, 1926) a Fialka za úsvitu (El alba de alhelí, 1927). V zbierke Vápno a kameň (Cal y canto, 1929) prešiel k barokovej poetike a tradičným spôsobom s ironickým podtónom zachytil všedné stránky moderného života. Neskôr sa priklonil k surrealizmu, o čom svedčí zbierka O anjeloch (Sobre los ángeles, 1929), v ktorej vyjadruje úzkosť zo smrti, samoty a z apokalyptickej vízie zničenia sveta, ako aj zbierka Kázne a príbytky (Sermones y moradas, 1930). V 30. rokoch 20. stor. písal spoločensky a politicky angažovanú poéziu: zbierky Heslá (Consignas, 1933), 13 pruhov a 48 hviezd. Báseň o Karibskom mori (13 bandas y 48 estrellas. Poema del mar Caribe, 1936), Na prelome (De un momento a otro, 1937).

Po nástupe fašizmu žil od 1940 v Argentíne, 1963 sa presťahoval do Ríma, 1977 sa vrátil do Španielska. V jeho tvorbe sa postupne prejavil subjektívno-nostalgický a lyrický tón veršov. Vynikal majstrovskou technikou a hlboko individuálnym výrazom. Autor zbierok Medzi klinčekom a mečom (Entre el clavel y la espada, 1941), Príliv (Pleamar, 1944), Na maliarstvo (A la pintura, 1948), Balady a básne od Parany (Baladas y canciones del Paraná, 1954), Otvorené v ktorúkoľvek hodinu (Abierto a todas horas, 1964), Básne o láske (Poemas de amor, 1967), Rím, nebezpečenstvo pre pútnikov (Roma, peligro para caminantes, 1968) a i., ako aj lyrických drám Rozkvitnutá ďatelina (El trébol florido, napísaná 1940, vydaná 1950, uvedená 1957), Pôvabná (La Gallarda, napísaná 1945, vydaná 1950, uvedená 1992) a Vojnová noc v múzeu Prado (Noche de guerra en el Museo del Prado, napísaná a vydaná 1956, uvedená 1973). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Premeny býka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Cervantesovej ceny (1983).

Albertiho bas

Albertiho bas — klavírna technika sprievodného hlasu založeného na figuratívnom opakovaní rozložených akordov. Objavuje sa od 18. stor. v klavírnej hudbe. Nazvaná podľa talianskeho speváka, čembalistu a skladateľa Domenica Albertiho (*1710, †1740), ktorý ju údajne použil ako prvý.

Albertina

Albertina — galéria výtvarného umenia vo Viedni, jedna z najvýznamnejších a najväčších zbierok grafiky a kresby na svete. Sídli v rovnomennom klasicistickom paláci, ktorý je súčasťou Hofburgu. Jej jadro tvoria zbierky grafiky a kresby, ktoré systematicky zhromaždilo knieža Albert Kazimír, ktoré bolo 1765 – 80 miestodržiteľom Uhorska a od 1766 sídlilo na Bratislavskom hrade (po jeho odchode bola zbierka odvezená do Bruselu; pôvodne mala aj didaktickú funkciu). Ako rok založenia zbierky sa uvádza 1776, keď počas cesty (Grand Tour) do Talianska získal Albert Kazimír kolekciu kresby a grafiky (prostredníctvom diplomata grófa Giacomma Durazza, *1717, †1794). Od začiatku 90. rokov 18. stor. sídli v paláci, ktorý 1801 – 04 klasicisticky prestaval architekt Louis Montoyer (*1747, †1811) a počas 19. stor. slúžil ako rezidencia habsburských arcivojvodov a arcivojvodkýň (prístupné sú reprezentačné Štátne apartmány reštaurované v 20. stor.), budova bola prestavaná a upravená v 20. stor. a začiatkom 21. stor. (vstup navrhol H. Hollein, 2001 – 03). R. 1919 sa zbierka aj palác stali majetkom štátu, 1920 sa jej súčasťou stala kolekcia grafiky z Cisárskej dvorskej knižnice. Od 1921 sa oficiálne nazýva Albertina. V súčasnosti zbierkové fondy tvorí zbierka grafiky a kresby (okolo 1 milióna zbierkových predmetov z obdobia od 15. stor. do súčasnosti), architektonická zbierka (okolo 40-tis. kresieb, plánov a modelov z obdobia od stredoveku do súčasnosti), zbierka fotografií (okolo 100-tis. kusov), zbierka moderného umenia (Batlinerova zbierka), zbierka súčasného umenia (Esslova zbierka) a zbierka historického nábytku. Má stálu expozíciu, usporadúva aj dočasné výstavy.

d’Albertis, Luigi Maria

d’Albertis, Luigi Maria, 21. 11. 1841 Voltri – 2. 9. 1901 Sassari (Sardínia) — taliansky cestovateľ a geograf. R. 1871 – 72 podnikol cestu do oblasti Indonézie a Novej Guiney. Vystúpil na niekoľko tropických vrcholov, splavil rieku Fly a jej pramennú oblasť nazval Pohorie Viktora Emmanuela. Zhromaždil na svoju dobu unikátne poznatky o Novej Guinei (najmä orografické a hydrografické).

Albert, Joseph

Albert, Joseph, 5. 3. 1825 Mníchov – 5. 5. 1886 tamže — nemecký umelecký fotograf a tlačiar. R. 1868 zdokonalil tlačovú techniku svetlotlače zo sklených platní a ako prvý využil fotografiu pri reprodukcii. Objavil nový fotografický proces nazvaný podľa neho albertotypia.

Albert Kazimír

Albert Kazimír, plným menom Albert (Albrecht) Kazimir August Ignaz Pius Franz Xaver, 11. 7. 1738 Moritzburg, Sasko – 10. 2. 1822 Viedeň — sasko-tešínske knieža; syn poľského kráľa a saského kurfirsta Augusta III., oženil sa s Máriou Kristínou (*1742, †1798), najmladšou dcérou Márie Terézie. R. 1765 – 80 miestodržiteľ Uhorska, 1780 – 92 generálny guvernér Rakúskeho Nizozemska. Počas pôsobenia v Bratislave vytvoril na Bratislavskom hrade rozsiahlu zbierku rytín a malieb, základ umeleckej galérie Albertina vo Viedni.

Albertova línia

Albertova línia — opevnená línia medzi riekami Mása a Šelda, najvýznamnejšie obranné postavenie belgických ozbrojených síl pred 2. svet. vojnou. Mala znemožniť prienik nepriateľských vojsk do belgického vnútrozemia zo severových. smeru, Nemci ju však prelomili hneď na začiatku svojej ofenzívy do záp. Európy v máji 1940.

Albertovo jazero

Albertovo jazero, fr. Lac Mobutu-Sese-Seco, angl. Lake Albert — tektonické jazero v Afrike na hranici Konžskej demokratickej republiky a Ugandy vo Východoafrickej priekopovej prepadline vo výške 620 m n. m.; plocha 5 350 km2, dĺžka 150 km, maximálna hĺbka 63 m. Od východu doň vteká Viktóriin Níl, ktorý z neho vyteká ako Albertov Níl. Od juhu vteká rieka Semliky odvodňujúca Eduardovo jazero. Albertovo jazero bolo objavené 1862 britskými cestovateľmi J. H. Spekom a J. A. Grantom. Rybolov a lodná doprava.

Albertov prieplav

Albertov prieplav, Albertkanaal — prieplav v severových. Belgicku; vodná cesta medzi Másou a Šeldou; dĺžka 130 km, hĺbka 4 m (pre lode s výtlakom do 2-tis. t). Preprava uhlia a stavebných látok. Od 1940 spája veľké priemyselné centrá Belgicka.

Albert Veľký

Albert Veľký, sv., Albertus Magnus, Albert von Lauingen, nesprávne Albert von Bollstädt, pravdepodobne 1193 (alebo okolo 1206) Lauingen – 15. 11. 1280 Kolín nad Rýnom — nemecký filozof, teológ a prírodovedec, člen dominikánskeho rádu. Študoval v Benátkach, Padove, Kolíne nad Rýnom a Bologni, vyučoval na univerzite v Paríži a v Kolíne nad Rýnom. R. 1254 – 57 provinciál nemeckej provincie dominikánov, 1260 – 63 biskup v Regensburgu.

Prívrženec aristotelovskej filozofie a presvedčený novoplatonik, odporca averroizmu a scholastického dogmatizmu. Prostredníctvom aristotelovských ideí sa v diele Teologická suma (Summa theologiae) pokúsil o vypracovanie uceleného kresťanského filozoficko-teologického systému. Jeho tvorba zahŕňa okrem všetkých oblastí teológie a filozofie aj prírodovedné traktáty z oblasti astronómie, botaniky, mineralógie, zoológie a pôrodníctva, ako aj spisy z oblasti alchýmie, bájky s biblickou tematikou a legendy. Opísal bájne zviera – jednorožca. V botanike sa venoval opisu rastlín a ich vývoju od semena po dospelého jedinca; založil botanickú záhradu. Bol pokladaný za najväčšieho učenca svojej doby (už za života bol nazývaný Veľký) a medzi prostým ľudom mal povesť čarodejníka. Jeho najvýznamnejším žiakom a nasledovníkom bol Tomáš Akvinský.

R. 1622 blahorečený, 1931 svätorečený a vyhlásený za učiteľa cirkvi, 1941 vyhlásený za patróna prírodovedcov. Zobrazovaný v dominikánskom rúchu s opátskou berlou a mitrou, jeho atribútom je aj kniha alebo pero. Sviatok 15. novembra.

Albertville

Albertville [-bervil] — mesto v juhovýchodnom Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergne-Rhône-Alpes v departemente Savoie v Savojských Alpách na rieke Arly; 19-tis. obyvateľov (2013). Dejisko ZOH 1992.