Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 565 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

akrylamid

akrylamid [gr.], CH2=CHCONH2 — amid kyseliny akrylovej. Bezfarebná kryštalická látka s teplotou topenia 84,5 °C, rozpustná vo vode, v etanole, acetóne, nerozpustná v benzéne a heptáne. Pri normálnej teplote je akrylamid stály, pri tavení môže náhle spolymerizovať. Absorbuje sa pokožkou, je jedovatý a dráždivý. Pôvodne sa vyrábal hydrolýzou akrylonitrilu pôsobením kyseliny sírovej a následnou neutralizáciou amoniakom. Ako vedľajší produkt vzniká síran amónny (NH4)SO4. Novšie postupy nepoužívajú kyselinu sírovú; hydrolýza je katalyzovaná meďou. Akrylamid vzniká aj pri tepelnom spracovaní (smažení a pečení) v potravinách bohatých na sacharidy (→ Maillardova reakcia). Akrylamid je surovina na výrobu polymérov a kopolymérov, ktoré sa používajú na výrobu farbív, lepidiel, kontaktných šošoviek, na spevňovanie konštrukcií základov priehrad a tunelov, v papiernickom a textilnom priemysle. Používa sa však hlavne na výrobu polyakrylamidu, ktorý je výborným flokulačným činidlom pri čistení odpadových vôd a flotačnej úprave rúd.

akrylan

akrylan [gr.] — obchodný názov polyakrylonitrilovej striže patentovanej v USA. Patrí medzi najlepšie a najpoužívanejšie polyakrylonitrilové vlákna (PAN) na odevné účely.

akrylonitril

akrylonitril [gr.], vinylkyanid, CH2=CH–C≡N — nitril kyseliny akrylovej. Bezfarebná kvapalina so slabým štipľavým zápachom, veľmi jedovatá, čiastočne rozpustná vo vode, miešateľná s bežnými organickými rozpúšťadlami; teplota varu 77,2 °C, hustota 0,81 g/cm3. Ľahko polymerizuje. Vyrába sa takmer výhradne amoxidáciou propénu 2 CH3–CH=CH2 + 2 NH3 + 3 O2 → 2 CH2=CH–C≡N + 6 H2O, v malej miere adíciou kyanovodíka HCN na acetylén. Asi dve tretiny celosvetovej produkcie akrylonitrilu sa spotrebuje na výrobu polyakrylonitrilových vláken (PAN), zvyšok na výrobu kopolymérov (ABS, styrén-akrylonitril), syntetického kaučuku, na výrobu nitrilu kyseliny adipovej, akrylamidu a lyzínu. Medziprodukt vo výrobe antioxidantov, liečiv, farbív a povrchovo aktívnych látok. Používa sa aj na zadymovanie dlhodobo skladovaného obilia v skladoch ako pesticídna ochrana.

al-Aksá

al-Aksá — mešita v Jeruzaleme na Chrámovej hore (arab. al-Harám aš-šaríf, t. j. Vznešené miesto), jedna z najstarších jeruzalemských islamských kultových stavieb. Považovaná za tretie najposvätnejšie miesto islamu (po Mekke a Medine). Postavená krátko po 638 na mieste zničeného bývalého kresťanského chrámu vybudovaného na platforme Druhého Chrámu (→ jeruzalemský Chrám) najprv z dreva, začiatkom 7. stor. za umajjovských kalifov (Abdalmalik ibn Marván) nahradená kamennou stavbou. Dnešnú podobu získala najmä prestavbou v 11. stor., začiatkom 12. stor. križiakmi čiastočne prestavaná na palác (sídlo jeruzalemských kráľov), po dobytí Jeruzalema vojskami sultána Saláhaddína (Saladina) 1187 obnovená, interiér výrazne upravený; zreštaurovaná v 20. stor.

Aksakov, Konstantin Sergejevič

Aksakov, Konstantin Sergejevič, 10. 4. 1817 Nové Aksakovo – 19. 12. 1860 ostrov Zakynthos — ruský publicista, spisovateľ, historik a filológ. S bratom Ivanom Sergejevičom Aksakovom (*1823, †1886) patrili k popredným predstaviteľom a ideológom slavianofilstva. Aksakov idealizoval ruskú a slovanskú patriarchálnu spoločnosť, odmietal názory tzv. západníkov. Bol zástancom niektorých buržoázno-liberálnych reforiem a zrušenia nevoľníctva v Rusku.

Aksakov, Sergej Timofejevič

Aksakov, Sergej Timofejevič, 1. 10. 1791 Ufa – 12. 5. 1859 Moskva — ruský prozaik, prekladateľ, ideológ slavianofilstva. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Jeho statok Abramcevo pri Moskve sa stal centrom slavianofilstva. Zo začiatku sa venoval prekladateľskej činnosti (Sofoklés, Molière). Vo svojich dielach sa zaoberal tematikou spojenia človeka s prírodou a dedinského prostredia s rodinou. Jeho črty o poľovníkoch a rybároch, napr. Rozprávanie a spomienky poľovníka na rôzne poľovačky (Rasskazy i vospominanija ochotnika o raznych ochotach, 1855), sa stali základom filozofickej podstaty jeho najvýznamnejších diel – autobiografickej románovej dilógie Rodinná kronika (Semejnaja chronika, 1856) a Detské roky Bagrova-vnuka (Detskije gody Bagrova-vnuka, 1858, slovensky 1960), zachytávajúcich životný štýl ruského statkárstva na prelome 18. a 19. stor., ktoré sa stali základom žánru ruskej románovej kroniky (N. S. Leskov, M. J. Saltykov-Ščedrin, M. Gorkij a i.). Autor memoárov o N. V. Gogoľovi Príbeh mojej známosti s Gogoľom (Istorija mojego znakomstva s Gogolem, posmrtne 1890), L. N. Tolstom, M. Gorkom a i.

aksamietnica

aksamietnica [gr.], Tagetes — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Jednoročné alebo trváce byliny pochádzajúce z tropickej Ameriky. Má perovito zárezové až perovito zložené protistojné listy, kvety v úboroch (jednotlivé alebo usporiadané vo vrcholíkoch), plod nažka. Patrí sem okolo 50 druhov, na Slovensku sa ako letničky pre žlté a oranžové úbory kvitnúce až do jesenných mrazov pestujú napr. aksamietnica vzpriamená (Tagetes erecta) a aksamietnica rozložitá (Tagetes patula) a ich kultivary.

aksamietový orgán

aksamietový orgán [gr.] — rastlinný orgán pokrytý veľmi hustými jemnými a mäkkými odstávajúcimi chlpmi, napr. pri rode ibiš (Althaea).

Aksamitka

Aksamitka — jaskyňa na Slovensku vo vých. časti Pienin pri obci Haligovce. Vchod sa nachádza vo vých. svahu Tupého vrchu vo výške 750 m n. m. Puklinová jaskyňa má 3 hlavné chodby dlhé 330 m so slabou a značne zničenou kvapľovou výzdobou. R. 1874 prvý paleolitický nález v Uhorsku (aurignacien), nálezy neolitického a stredovekého osídlenia. Nazvaná podľa bratríckeho veliteľa P. Aksamita z Lidéřovic a Kosova. Národná prírodná pamiatka (1979).

Aksamit z Lidéřovic a Kosova, Petr

Aksamit z Lidéřovic a Kosova, Petr, ? – 21. 5. 1458 pri Blatnom Potoku, dnes Sárospatak, Maďarsko — veliteľ bratríckych žoldnierskych vojsk operujúcich na Slovensku. Spočiatku pôsobil vo vojsku J. Jiskru z Brandýsa a stal sa kapitánom hradu Plaveč. Neskôr sa osamostatnil a viedol bojové akcie najmä na vých. Slovensku. Bratrícke hnutie za jeho velenia dosiahlo najväčší rozmach (→ bratríci). Padol v bitke pri Blatnom potoku (Sárospatak), v ktorej zvíťazili oddiely kráľa Mateja I. Korvína.

Aksionov, Vasilij

Aksionov, Vasilij, 20. 8. 1932 Kazaň, Tatársko – 6. 7. 2009 Moskva — ruský prozaik a dramatik. R. 1979 bol zakladateľom a autorom nezávislého almanachu Metropol, v ktorom vydal kontroverznú divadelnú hru Štyri temperamenty (Četyre temperamenta), 1980 musel opustiť Rusko, bol zbavený občianstva (do 1990); do 2004 žil v USA, neskôr striedavo vo Francúzsku a v Moskve. V 60. rokoch 20. stor. v novele Kolegovia (Kollegi, 1960, slovensky 1962; aj rovnomenná divadelná hra, sfilmovaná 1962), v románoch Hviezdny lístok, Zviozdnyj bilet, 1961, slovensky 1965; sfilmovaný pod názvom Môj mladší brat, Moj mladšij brat, 1962) a Je čas, priateľ môj (Pora, moj drug, pora, 1964) zobrazil prostredníctvom mládežníckeho žargónu a slangu kritické postoje svojej generácie. Neskôr vo svojich dielach využíval prelínanie reálnych a ireálnych prvkov, grotesknosť, absurdnosť a paródiu (novela Pomaranče z Maroka, Apeľsiny iz Marokko, 1963, slovensky 1965; divadelná hra Vždy na predaj, Vsegda v prodaže, 1965; novela Sudy osudu, Zatovarennaja bočkotara, 1968; kniha pre deti Môj dedko – pomník, Moj deduška – pamiatnik, 1972). V USA vydal v ruštine autobiografický román Spálenina (Ožog, 1976) a utopický román Ostrov Krym (O. K., 1979). V 90. rokoch 20. stor. využíval postmodernistickú poetiku (trilógia Moskovská sága, Moskovskaja saga, 1989 – 93, sfilmovaná 2004; Nový sladký štýl, Novyj sladostnyj stiľ, 1996). Autor románu Voltairovci a voltairiánky (Voľteriancy i voľterianki, 2004), za ktorý získal Ruskú Bookerovu cenu, knihy spomienok Zrenička oka (Zenica oka, 2005), románov Moskva-kva-kva (M.-kva-kva, 2006; slovensky 2008), Vzácne krajiny (Redkije zemli, 2007), Tajomná vášeň. Román o šesťdesiatnikoch (Tainstvennaja strasť. Roman o šestidesiatnikach, 2009) a i. Nositeľ viacerých ocenení.

Aksu

Aksu, čín. A-kche-su-che, oficiálny prepis Akesuhe — rieka v Kirgizsku a Číne, jedna zo zdrojníc rieky Tarim; dĺžka 400 km, rozloha povodia 28 500 km2. Vyteká z ľadovcov str. Ťanšanu. Na hornom úseku v Kirgizsku názov Sarydžaz.

Aksu

Aksu, čín. A-kche-su, oficiálny prepis Akesu — mesto v záp. Číne v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang na brehu rieky Aksu; 458-tis. obyvateľov (2010). Osídlené už v staroveku, centrum poľnohospodárskej oblasti, spracovanie ryže, hodvábu, umelecké remeslá (výrobky z nefritu), v okolí ložiská kamennej soli.

Aksu

Aksu — rieka vo vých. časti Kazachstanu, jedna z riek Sedemriečia; dĺžka 316 km, rozloha povodia 5 040 km2. Vyteká z ľadovcov Džungarského Alataua, ústi do vých. časti Balchašského jazera. Využívaná na zavlažovanie.

Aksuat

Aksuat — slané jazero na severozápade Kazachstanu v strede Turgajskej brány vo výške okolo 100 m n. m. Jeho plocha kolíše od 50 do 150 km2, hĺbka asi 3 m. Skladá sa z Veľkého Aksuatu a Malého Aksuatu spojených 700 m dlhým kanálom. Do jazera ústi rieka Karasu.

Akša

Akša — archeologická lokalita na záp. brehu Nílu v sev. Sudáne asi 30 km juž. od Abú Simbelu. Nachádzal sa tam chrám zasvätený bohovi Amonovi a bohovi Re i zbožštenému Ramessemu II., ktorý ho dal postaviť. V rámci záchrannej akcie UNESCO (v súvislosti s výstavbou Asuánskej priehrady) boli zachované zvyšky chrámu premiestnené do Národného múzea v Chartúme. Pohrebiská v okolí Akše dokazujú prítomnosť núbijskej kultúry (skupiny A až X).

akt

akt [lat.] —

1. úkon, konanie; čin;

2. div. → dejstvo;

3. práv. → právny akt

4. výtv. pôvodne označenie nahého ľudského modelu, ktorý pózoval v pôsobivom pohybe (actus) alebo v postoji. Neskôr sa termín preniesol na štúdiu aktu, predovšetkým kreslenú. Od 19. stor. termín označuje zobrazenie nahého ľudského tela (ženského, mužského alebo detského); polakt je zobrazenie nahého tela po pás. Akty sa nachádzajú na neskoropaleolitických skalných maľbách, maľbách starovekého Orientu, Ďalekého východu a predkolumbovskej Ameriky. V antike bola pre ľudské telo po prvýkrát vytvorená teória proporčného kánonu, ktorý bol v stredoveku nahradený schémou nahosti nerozlišujúcej pohlavie. Akty sa vyskytovali len tam, kde to téma priamo vyžadovala (napr. výjavy z raja, Adam a Eva, Kristov krst, Ukrižovanie, Posledný súd ap.). Nový figurálny kánon, ktorý ovplyvnil manieristické umenie 16. stor. (Parmigianino, Tintoretto, El Greco), vytvoril Michelangelo Buonarroti. Návrat k prirodzenosti ľudskej postavy dosiahli bratia A. a A. Carracciovci, ktorí vytvorili novú tradíciu siahajúcu cez barok a akademizmus až po 19. stor. Proti klasicistickej idealizácii aktu vzniklo opticko-zmyslové chápanie vrcholiace v erotických obrazoch francúzskeho rokoka (F. Boucher). Nahota, ktorá už nie je viazaná na mytologický alebo na historický námet, sa vyskytuje u E. Maneta (Raňajky v tráve, 1863; Olympia, 1863). V umení 20. stor. je akt nositeľom výtvarných tendencií umeleckých názorov (H. Matisse, A. Modigliani).

Aktaión

Aktaión — grécky mytologický hrdina pochádzajúci z Téb. Náruživý lovec, raz pri poľovačke vstúpil do jaskyne, kde sa pripravovala na kúpeľ bohyňa Artemida. Tá ho v hneve premenila na jeleňa a vzápätí ho uštvali a roztrhali jeho vlastné psy.

aktant

aktant [fr.] — účastník deja v štruktúrnej syntaxi L. Tesnièra závislý od slovesa. Rozlišuje sa prvý aktant (subjekt, t. j. aktant, ktorý akciu vykonáva), druhý aktant (priamy objekt, t. j. aktant, ktorý akciu znáša), tretí aktant (nepriamy objekt, t. j. aktant, v prospech alebo neprospech ktorého akcia prebieha). Vo flektívnych jazykoch býva prvý aktant v nominatíve, druhý v akuzatíve a tretí v datíve. V protiklade k aktantu býva cirkumstant. Pojem aktant ďalej upresňovali Tesnièrovi nasledovníci vo valenčnej teórii a v pádovej gramatike.

aktijské hry

aktijské hry — atletické súťaže v antickom Ríme založené 31 pred n. l. cisárom Augustom na počesť víťazstva pri myse Aktion. Konali sa každý štvrtý rok a boli zaradené do cyklu panhelénskych hier ako piate. Počas Augustovej vlády bol pokus o ich zavedenie do oficiálnej chronológie (podľa antických olympijských hier). Mali bohatý športový program podľa gréckych hier, získali značnú popularitu a boli organizované až do rozpadu Rímskej ríše.

aktín

aktín [gr.] — svalová bielkovina vytvárajúca tenké vlákna, ktorá spolu s myozínom umožňuje zmršťovanie svalu (→ aktomyozín). Je to polymér (F aktín) skladajúci sa z globulárnych podjednotiek G aktínu. Aktín je dôležitou zložkou cytoskeletu mnohých eukaryontných buniek. Často sa vyskytuje naviazaný na iné bielkoviny. V organizme spolupôsobí aj pri zrážaní krvi, vylučovaní hormónov a delení buniek.

aktinídia

aktinídia [gr.], Actinidia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď aktinídiovité. Dvojdomé drevité ovíjavé opadavé liany s väčšími striedavými srdcovitými listami, v lete so súkvetiami drobných bielych kvetov. Majú vajcovité, väčšinou chutné jedlé plody. Pochádzajú z vých. Ázie; v Európe sa bežne pestujú druhy aktinídia kolomiktová (Actinidia colomicta, aj aktinídia ovocná, kolomikta) a aktinídia význačná (Actinidia arguta). Najznámejšia je z Nového Zélandu pochádzajúca aktinídia čínska (Actinidia chinensis) s chlpatými hnedými plodmi vnútri so zelenou dužinou (→ kivi).

aktinídiovité

aktinídiovité [gr.], Actinidiaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín pochádzajúcich z južnej a východnej Ázie. Známe sú 3 rody a 380 druhov. Prevažne dvojdomé liany, šplhavé kry alebo stromy, plod tobolka alebo bobuľa bohatá na kyselinu askorbovú. Niektoré druhy sa pestujú pre ozdobu (aktinídia polyganická, Actinidia polygama), iné pre plody (aktinídia čínska a jej kultivary; → kivi).

aktíniový rad

aktíniový rad, aktinouránový rad — prirodzený rádioaktívny premenový rad začínajúci sa aktinouránom AcU (235U) a končiaci sa izotopom olova (207Pb), pri ktorom vznikajú rádionuklidy s nukleónovým číslom 4n + 3 (n je celé číslo). Nukleónové číslo členov radu vznikajúcich premenou alfa sa mení o 4 jednotky, pri premene beta sa nukleónové číslo nemení.

aktínium

aktínium [gr.], actinium, zn. Ac — rádioaktívny prvok 3. skupiny periodickej sústavy, protónové číslo 89. Striebrobiely mäkký kov podobný lantánu, veľmi reaktívny; teplota topenia 1 050 °C, teplota varu 3 027 °C, hustota 10,06 g/cm3. Objavený 1899 A. Debiernom v odpadoch pri chemickom spracovaní uránovej rudy. Názov pochádza z gr. aktis (lúč). Kovové aktínium bolo získané v miligramových množstvách redukciou fluoridu AcF3 parami lítia pri teplote 1 000 °C. Je známych 25 rádioizotopov, z nich najdôležitejšie sú 227Ac (doba polpremeny 21,77 roka) a 228Ac (doba polpremeny 6,13 hodiny). Ďalšie rádioizotopy sú krátkožijúce, viaceré boli pripravené bombardovaním tória rôznymi časticami. V zlúčeninách, ktoré sa podobajú zlúčeninám lantánu, má atóm aktínia oxidačné číslo III.

aktino-

aktino- [gr.] — prvá časť slov vyjadrujúca vzťah k lúčom, žiareniu, žiarivej energii.

aktinoidová kontrakcia

aktinoidová kontrakcia — pokles iónového polomeru alebo atómového polomeru so vzrastom protónového čísla pri aktinoidoch. Pribúdajúce elektróny neobsadzujú vonkajšie orbitály, ale difúzne orbitály 5f, ktoré dostatočne netienia kladne nabité jadro. S rastúcim protónovým číslom aktinoidov preto plynulo rastie priťahovanie vonkajších elektrónov jadrom, polomery častíc (atómov alebo iónov) sa nezväčšujú, ale klesajú od aktínia k lawrenciu.

aktinoidy

aktinoidy [gr.] — skupina 14 chemických prvkov nasledujúcich za aktíniom s protónovým číslom od 90 do 103. Názov zaviedol G. T. Seaborg 1944 ako analógiu lantanoidov, pretože s rastúcim protónovým číslom prvkov elektróny postupne obsadzujú orbitály 5f (→ aktinoidová kontrakcia), čo nemá takmer nijaký vplyv na chemické vlastnosti aktinoidov. Prvé členy radu, tórium (Th), protaktínium (Pa), urán (U), sa vyskytujú v prírode. Tórium sa získava z monazitu vo forme ThO2, zdrojom uránu sú uránové rudy, napr. uraninit (smolinec). Ostatné (transurány), neptúnium (Np), plutónium (Pu), amerícium (Am), curium (Cm), berkélium (Bk), kalifornium (Cf), einsteinium (Es), fermium (Fm), mendelevium (Md), nobelium (No), lawrencium (Lr), sa pripravujú umelo ako rozpadové produkty izotopov uránu (235U a 238U), častejšie však jadrovými reakciami. Posledný člen radu, lawrencium, bol objavený 1961. Všetky aktinoidy sú nestabilné a podliehajú rádioaktívnemu rozpadu. Typické je oxidačné číslo III, pre nižšie aktinoidy (Th, Pa, U, Np, Pu, No, Am) sú typické aj väčšie oxidačné čísla (IV – VII). Aktinoidy sú neušľachtilé kovy, ochotne reagujú s väčšinou nekovov, a to najmä pri zvýšenej teplote. Aktinoidy najčastejšie tvoria oxidy, hydroxidy, fluoridy, fosforečnany. Sú súčasťou zliatin a intermetalických zlúčenín. Najvýznamnejšie sú urán a plutónium, ktoré sa používajú ako jadrové palivo.

aktinometer

aktinometer [gr.] — prístroj na meranie intenzity priameho slnečného žiarenia. Na rozdiel od pyrheliometra je relatívnym prístrojom. Je založený na princípe premeny žiarivej energie na tepelnú energiu. Aktinometer meria termoelektrické napätie vyvolané teplotným rozdielom medzi prijímacou časťou prístroja a okolitým prostredím alebo deformáciu bimetalického prúžka zahrievaného slnečnými lúčmi. Aktinometer prispôsobený na nepretržitú registráciu priameho slnečného žiarenia sa nazýva aktinograf.

aktinometria

aktinometria [gr.] —

1. chem. metóda na meranie intenzity svetla, ktoré sa látkou pri fotochemickej reakcii absorbuje. Platí vzťah:

\(\displaystyle{-\frac{dc}{dt} = \frac{\Phi\cdot I_{abs}}{V}}\),

t. j. úbytok koncentrácie \(c\) ožarovanej zlúčeniny za jednotku času \(t\) v objeme ožarovaného roztoku \(V\) sa rovná súčinu intenzity absorbovaného svetla \(I_{abs}\) a kvantového výťažku \(\Phi\). Aktinometria sa využíva predovšetkým pri stanovovaní kvantových výťažkov fotochemických reakcií. Na meranie intenzity žiarenia sa používajú vhodné štandardné fotochemické reakcie, ktorých kvantový výťažok je priamo alebo nepriamo stanovený na základe známeho svetelného toku zdroja. Tento sa obyčajne určí pomocou termočlánku, resp. fotonásobiča. V zásade sa môže použiť každá fotochemická reakcia, ak je tento systém chemicky stabilný v daných podmienkach, ak má dostatočne veľký kvantový výťažok a dá sa jednoducho a ľahko zmerať konverzia reaktantu pri vlnovej dĺžke použitého svetla. Takýmto chemickým aktinometrom je napr. roztok šťaveľanu železito-draselného v kyseline sírovej. Jeho ožarovaním sa železité ióny Fe3+ redukujú na železnaté Fe2+; ich množstvo sa stanovuje spektrofotometricky v komplexe s fenantrolínom pri vlnovej dĺžke 510 nm. Tento aktinometer možno použiť v širokom intervale vlnových dĺžok 254 – 577 nm;

2. meteorol. odbor meteorológie, ktorý sa zaoberá štúdiom a meraním slnečného žiarenia, vyžarovania zemského povrchu a atmosféry (→ žiarenie zemského povrchu, → žiarenie atmosféry). Úloha aktinometrie spočíva v meraní jednotlivých žiarivých tokov, ako aj v poznávaní zákonitostí prenosu žiarivej energie v atmosfére. Sleduje zákonitosti absorpcie, rozptylu a odrazu žiarivých tokov v atmosfére a na zemskom povrchu, ako aj vplyv meteorologických činiteľov na celkovú bilanciu žiarenia v systéme Zem – atmosféra.

aktinomycéty

aktinomycéty [gr.], Actinomyces — rod grampozitívnych, prevažne striktne anaeróbnych baktérií vytvárajúcich dlhé vetvené vlákna tvoriace mycélium. Vlákna majú tendenciu rozpadať sa na paličky alebo koky. Sú citlivé na antibakteriálne antibiotiká. Niektoré druhy sú patogénne pre ľudí, zvieratá alebo rastliny; ich patogenita pravdepodobne súvisí so zložením bunkových stien. V prírode sú veľmi rozšírené, napr. v pôde pôsobia pri rozklade organických látok (pôdne aktinomycéty), vyskytujú sa aj v ústnej dutine ľudí, kde môžu spôsobiť rozrušenie závesného aparátu zubov, ich postupné uvoľňovanie až stratu. Viaceré aktinomycéty sa využívajú v priemyselnej výrobe antibiotík a vitamínov. Zástupcovia: Actinomyces pyogenes, Actinomyces bovis, Actinomyces israelii, Actinomyces naeslundii.

aktinomycín

aktinomycín [gr.], actinomycin — antibiotikum získané z baktérií Streptomyces antibioticus.

aktinomykóza

aktinomykóza [gr.], actinomycosis

1. lek. chronické hnisavé ochorenie rôznych tkanív spôsobené aktinomycétami. Prameňom nákazy je sám človek, nakazí sa z vlastného vnútorného prostredia (napr. z ústnej dutiny). Aktinomykóza postihuje pľúca, oblasť hrudníka a krku alebo brucho. Lieči sa penicilínom, v prípade potreby chirurgicky;

2. pri zvieratách chronický zápal vyvolaný aktinomycétami. Vyskytuje sa najmä pri hovädzom dobytku (postihuje mäkké častí ústnej dutiny a jazyka) a ošípaných (postihuje vemeno). Klinické príznaky sa vyvíjajú dlhodobo – tvorba podkožných opuchlín s častým porušením citlivosti kože. Pri postihnutí jazyka vzniká jeho výrazný opuch (tzv. drevený jazyk), jazyk vyčnieva z ústnej dutiny a má obmedzenú pohyblivosť;

3. choroba rastlín spôsobená niektorým druhom prokaryontných jednobunkových organizmov z radu Actinomycetales. Zvyčajne sa prejavuje chrastavitosťou. Vyskytuje sa pri zemiaku, repe a mrkve.

aktinón

aktinón [gr.], zn. An — krátko žijúci izotop radónu 219Rn (doba polpremeny 3,96 s) objavený E. Rutherfordom 1900 v aktíniovom rade. Vzniká z 223Ra premenou alfa. Chemicky inertný plyn. Šíri sa do okolia atmosféry (→ rádioaktívna emanácia) a produkty jeho premeny sa ukladajú na predmetoch v okolí.

aktinostéla

aktinostéla [gr.], radiálna protostéla, radiálny cievny zväzok — typ stély, cievneho zväzku, vyznačujúci sa rozdelením drevných a lykových častí cievnych zväzkov na samostatné lúčovito sa striedajúce pruhy. Aktinostéla sa vyvinula z protostély, vyskytovala sa pri mnohých vývojovo pokročilejších rodoch, napr. pri rode Asteroxylon, ktorý sa považuje za predchodcu plavúňorastov. Dodnes sa zachovala v koreňoch všetkých semenných rastlín pred ich druhotným hrubnutím.

aktinourán

aktinourán [gr.], zn. AcU — izotop uránu 235U. Vyskytuje sa v prírodnom uráne (0,72 %). Prvý člen aktíniového radu, žiarič alfa s dobou polpremeny 704 mil. rokov. Získava sa z prírodného uránu v obohacovacích závodoch. Používa sa ako štiepny materiál v jadrových reaktoroch, vysoko obohatený v jadrových zbraniach. Chemické vlastnosti aktinouránu sú podobné uránu.

aktinula

aktinula [gr.] — larválne štádium mechúrnikov, ktoré má už vyvinuté ústa.

aktinuly

aktinuly [gr.], Actinulida — rad z kmeňa pŕhlivce (Cnidaria), trieda polypovce (Hydrozoa).

Aktion

Aktion, lat. Actium — mys v sev. časti Akarnánie na záp. pobreží Grécka, oddeľuje Ambrakijskú zátoku od Iónskeho mora. R. 31 pred n. l. v jeho blízkosti porazilo Oktaviánovo (budúci cisár Augustus) loďstvo M. Antonia a Kleopatru. Po víťazstve založil Oktavián na protiľahlom brehu osadu Nikopolis a na jeho pamiatku aj aktijské hry.

aktív

aktív [lat.] — pracovná schôdzka. V minulosti sa v socialistických krajinách konali aktívy členov alebo funkcionárov komunistickej strany, odborov a organizácií, pomocou ktorých sa komunistická strana a vláda snažili aktivizovať ich činnosť.

aktíva

aktíva [lat.] — akákoľvek hodnota (peniaze, akcie ap.) vo vlastníctve jednotlivca, domácnosti alebo firmy;

1. súhrn majetku a pohľadávok vo vlastníctve ekonomického subjektu (investičný majetok, zásoby, peňažné prostriedky, pohľadávky, cenné papiere, realizovateľná hodnota firmy, goodwill a ďalšie aktíva);

2. v účtovníctve ľavá strana súvahy (bilancie) firiem vyjadrujúca stav imania (majetku).

aktivácia

aktivácia [lat.] — uvedenie do činnosti, účinnosti; povzbudenie do činnosti; opak: inaktivácia;

1. biol. čistenie odpadových vôd, ktoré sa po sedimentácii tuhých nečistôt privádzajú do aktivačnej nádrže, kde sa aktivujú pridaním aktivovaného kalu (biokalu) pri intenzívnom prevzdušňovaní;

2. fyz. jadrový proces, pri ktorom sa účinkom žiarenia (žiarenia γ, neutrónov, častíc α, protónov) premieňa neaktívna látka na rádioaktívnu. V praxi sa najčastejšie uskutočňuje v jadrových reaktoroch, prípadne pomocou urýchľovačov častíc, a to jadrovými reakciami na jadrách atómov aktivovanej látky;

3. chem. úprava katalyzátora na heterogénnu katalýzu, a to mechanicky (napr. dlhotrvajúcim jemným mletím), chemicky, tepelne (zahriatím) alebo pridaním aktivátorov. Aktivátor je látka, ktorá zvyšuje aktivitu katalyzátora, ale sama zvyčajne nemá katalytické účinky. Niekedy tiež zabraňuje nežiaducim vedľajším reakciám.

aktivačná analýza

aktivačná analýza — analytická metóda stanovenia prvkov, pri ktorej sa analyzovaná vzorka aktivuje prúdom častíc (zvyčajne neutrónmi). Jadrovými reakciami prvkov prítomných vo vzorke s dopadajúcim žiarením vznikajú rádionuklidy s charakteristickými vlastnosťami (doba polpremeny, druh a energia žiarenia), čo sa využíva v kvalitatívnej i v kvantitatívnej analýze. Na aktiváciu sa okrem neutrónov (neutrónová aktivačná analýza) používajú aj nabité častice urýchlené v urýchľovačoch (napr. protóny, deuteróny, častice alfa), ako aj fotóny (žiarenie gama). Množstvo prvku vo vzorke sa spravidla stanovuje relatívnou porovnávacou metódou, keď sa za rovnakých podmienok aktivuje a meria aktivita štandardu a vzorky. Aktivačná analýza patrí k najcitlivejším metódam stanovenia niektorých prvkov, pričom umožňuje merať vo vzorke viacero prvkov súčasne. Využíva sa na stanovovanie stopových prvkov vo vode, v ovzduší, v polovodičových materiáloch ap.

aktivačná nádrž

aktivačná nádrž — objekt čistiarne odpadových vôd umožňujúci biologické čistenie odpadových vôd ich prevzdušňovaním a aktivovaným kalom. Buduje sa z vodostavebného betónu, z ocele alebo z plastických látok. Premiešavanie a prevzdušňovanie vody sa zabezpečuje mechanickým (kefové, vrtuľové, bubnové zariadenia), pneumatickým (kompresormi sa do vody vháňa vzduch cez pórovité materiály, tvarovky, dierované potrubia) alebo kombinovaným spôsobom.

aktivátor

aktivátor [lat.] —

1. bioch. látka, ktorá umožňuje prechod enzýmov do aktívneho stavu. Aktivátory sú nízkomolekulové látky, napr. katióny (Fe2+, Mg2+, Zn2+), anióny (Cl) a nešpecifické redukčné a komplexotvorné zlúčeniny. Niektoré z nich majú charakter koenzýmov;

2. genet. bielkovina viažuca sa na deoxyribonukleovú kyselinu (DNA), ktorá pozitívne reguluje expresiu jedného alebo viacerých génov. To znamená, že dochádza k zvýšeniu rýchlosti transkripcie, ak sa aktivátor viaže na DNA;

3. chem. → aktivácia.

aktivita

aktivita [lat.] — činnosť, činorodosť, zovšeobecnené pomenovanie pohybu;

1. schopnosť človeka, živočíchov, predmetov, javov, systémov atď. byť účinne činnými, konať vo vzájomnom pôsobení s okolím, pôsobiť naň ako príčina, meniť ho. V aktivite sa prejavuje samopohyb predmetov, javov atď. Stupeň aktivity vecí a javov závisí od stupňa ich štruktúrovanosti a organizovanosti. Absolútna aktivita v realite neexistuje, vždy ide o určitý vzťah aktivity a jej opaku, pasivity, ktorá podlieha určitým zmenám v individuálnom vývine každého systému (→ regenerácia, → pokoj). Aktivita živočíchov ako zjavný pohyb organizmov spojený s ich životnými prejavmi je na jednej strane ovplyvnená podmienkami prostredia, na druhej strane vnútornými (endogénnymi) rytmami, ktoré sú organizmom vrodené. Počas 24 hodín sa rozlišuje ranná (aurorálna), denná (diurnálna) aktivita, aktivita pri stmievaní (krepuskulárna), večerná (vesperálna) a nočná (nokturnálna) aktivita. Napr. čas pasenia a lovu väčšiny cicavcov sa riadi presnými časovými intervalmi. Ich aktivitu však ovplyvňuje vo veľkej miere počasie, ročné obdobie, dostatok potravy, obdobie párenia, vekové zloženie populácie a celý rad iných faktorov. Aktivita človeka ako činnosť podmienená vlastnou snahou dosiahnuť určitý cieľ sa primárne delí na fyzickú a psychickú. Pri fyzickej aktivite je zaťažená prevažne svalová sústava, čo si nevyhnutne vyžaduje správnu životosprávu, ktorá má zvlášť významnú úlohu v období rastu a vývoja. Má byť pravidelná, dlhodobá a diferencovaná podľa veku, pohlavia, telesnej zdatnosti a zdravotného stavu. Významná je v prevencii a liečbe niektorých ochorení. Nadmerná fyzická aktivita vedie k únave, vyčerpaniu, úrazom, poškodeniu pohybového systému. Psychická aktivita vyjadruje buď istý stav pripravenosti reagovať (→ vigilancia), alebo jednu z čŕt osobnosti (aktívna, pasívna). Tu prevláda zaťaženie vyššej nervovej činnosti, využívajú sa psychické procesy a funkcie (vnímanie, pozornosť, vedomie, predstavy, fantázia, pamäť, učenie, emócie ap.). Vyžaduje vysokú úroveň analytickej a syntetickej činnosti mozgovej kôry. Dôležitá je z hľadiska harmonického rozvoja osobnosti, vzdelania a zvyšovania celkovej kultúrnej úrovne človeka. Nadmerná psychická aktivita môže viesť k preťaženiu nervového systému, k únave, vyčerpaniu, nedostatku telesného pohybu. Podľa zámeru sa aktivity človeka rozdeľujú na aktivity smerujúce k udržaniu určitého stavu a na aktivity zamerané na jeho zmenu, z hľadiska použitých metód na radikálne a umiernené aktivity, z hľadiska aktéra (nositeľa aktivity) na individuálne a skupinové aktivity. Napr. v modernej demokracii pôsobí nový mechanizmus, v ktorom je aktivita prísne individuálna a vplyv výlučne skupinový (všeobecne tajné voľby). Akt volieb nemožno totiž uskutočňovať skupinovo, no ich výsledky sa prejavia iba na základe úplného zrátania všetkých hlasov. Jednotlivec teda nerozhoduje o ničom, skupina o všetkom (→ politická aktivita, → sociálna aktivita);

2. fyz., zn. A — fyzikálna veličina vyjadrujúca počet spontánnych jadrových premien v danom množstve rádionuklidu pripadajúcich na jednotku času, t. j. \(A = \Delta N/\Delta t\), kde \(\Delta N\) je počet premien a \(\Delta t\) príslušný malý časový interval. Jednotkou aktivity je becquerel, staršou jednotkou curie. Aktivitu možno vyjadrovať aj v prepočítaní na jednotku hmotnosti (hmotnostná aktivita), objemu (objemová aktivita) alebo látkového množstva (molárna aktivita);

3. genet. → génová aktivita;

4. chem. termodynamická funkcia, ktorá vyjadruje fyzikálnochemické vlastnosti sústav a vo vzťahoch opisujúcich ich správanie nahrádza koncentráciu. V reálnych sústavách nie je na rozdiel od ideálnych sústav splnený predpoklad, že častice tvoriace takúto sústavu sa navzájom neovplyvňujú. Vzájomné pôsobenie častíc v reálnej sústave (napr. vodný roztok soli) vedie k odchýlkam od ideálneho správania, ktoré sa vyjadruje koncentráciou. Aktivita sa volí tak, aby vzťahy platiace pre ideálne sústavy platili aj pre reálne sústavy, čím umožňuje porovnať vlastnosti oboch sústav. Aktivita závisí od zloženia fázy, koncentrácie príslušnej látky, tlaku a teploty. Číselná hodnota aktivity závisí od voľby štandardného stavu, vzhľadom na ktorý sa vyjadruje. Aktivita môže byť úmerná parciálnemu tlaku, mólovému zlomku (racionálna aktivita), molalite (praktická aktivita) a molarite (molárna aktivita). Dá sa stanoviť experimentálnymi metódami z tlaku nasýtených pár, osmotického tlaku, kryoskopicky, z rozpustností, elektrochemickými metódami alebo teoretickým výpočtom (pri roztokoch elektrolytov je najpoužívanejšia Debyova-Hückelova teória).

aktivita katalyzátora

aktivita katalyzátora — kritérium účinnosti katalyzátora. Posudzuje sa porovnávaním reakčnej rýchlosti dosiahnutej pri použití daného katalyzátora v porovnaní so zvolenou štandardnou reakčnou rýchlosťou. Pri heterogénnej katalýze prebieha reakcia v aktívnych miestach (centrách) katalyzátora. Aktivita katalyzátora je určená počtom týchto miest (čo súvisí s pórovitosťou katalyzátora), ich prístupnosťou a kvalitou (danou zložením aktívnych miest a aktiváciou).