Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 562 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

akče

akče [tur.] — turecká strieborná minca, základná menová jednotka v Osmanskej ríši do konca 17. stor. Vznikla podľa vzoru mince nazývanej asper, razenej v Trapezuntskom cisárstve. Na averze aj reverze bola len legenda. Na Slovensku túto mincu používala turecká okupačná správa v 16. a 17. stor. Obsah striebra v nej sa časom menil, čím sa menila i jej hodnota.

akčná turbína

akčná turbína, rovnotlaková turbína — spoločné pomenovanie rovnotlakovej parnej turbíny a rovnotlakovej vodnej turbíny.

akčné výbory Národného frontu

akčné výbory Národného frontu — represívne orgány bez zákonného podkladu, ktoré po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948) uskutočňovali v Československu politicky motivované čistky v politických stranách, záujmových organizáciách, verejnej správe, štátnom a hospodárskom aparáte a kultúrnych inštitúciách. Po vytvorení Ústredného akčného výboru Národného frontu v Prahe 23. 2. 1948 a následne aj v Bratislave sformovali komunisti tisícky akčných výborov Národného frontu v krajoch, okresoch, obciach, závodoch, úradoch a i. Čistky sa uskutočňovali najintenzívnejšie od konca februára do zač. apríla 1948, ale pokračovali aj neskôr. Národné zhromaždenie prijalo 21. 7. 1948 zákon o úprave niektorých pomerov na ochranu verejných záujmov, podľa ktorého sa spätne legalizovali všetky opatrenia a rozhodnutia akčných výborov Národného frontu, a to aj vtedy, keď neboli v súlade s právnym poriadkom. Akčné výbory Národného frontu v závodoch, inštitúciách a úradoch už vtedy splnili svoje poslanie a zanikli na rozdiel od akčných výborov Národného frontu v ústredí, krajoch, okresoch a obciach, ktoré až do 1954 pôsobili ako koordinačné orgány na presadzovanie politiky režimu v okruhu svojej pôsobnosti.

akčný polomer

akčný polomer, akčný rádius — vzdialenosť, ktorú prekoná motorový dopravný prostriedok (lietadlo, plavidlo) so zásobou energie bez dopĺňania spravidla s návratom na východiskové miesto.

akčný potenciál

akčný potenciál — funkčná jednotka prenosu informácie na vzrušivých štruktúrach; šíriaca sa vlna elektrickej negativity na biologickej membráne, ktorá vzniká zrušením pokojového potenciálu, pričom sa mení povrch membrány z elektropozitívneho na elektronegatívny (proces sa označuje ako depolarizácia). Zmena je dôsledkom zvýšenej priepustnosti membrány pre ióny sodíka, nastáva ich presun do bunky (rýchle sodíkové kanály). Zmena sa vyrovnáva zvýšením priepustnosti membrány pre ióny draslíka z bunky. V okamihu, keď výtok draslíka prevýši vtok sodíka, začína sa obnovovať pôvodný stav, polarita biologickej membrány a pokojový potenciál (proces sa označuje ako repolarizácia). Udržiavanie akčného potenciálu je aktívnou vlastnosťou biologických membrán. Pokojový potenciál majú všetky biologické membrány, ale len nervové a svalové bunky môžu aktívne meniť priestupnosť svojej membrány.

Akčný program utvorenia Nového medzinárodného ekonomického poriadku

Akčný program utvorenia Nového medzinárodného ekonomického poriadku — jeden z 3 základných dokumentov prijatých 1974 na pôde OSN (ďalšie dokumenty: Deklarácia o utvorení Nového medzinárodného ekonomického poriadku, Charta hospodárskych práv a povinností štátov); dokumenty vyjadrujú koncepciu zásadnej prestavby existujúceho systému ekonomických vzťahov; → Nový medzinárodný ekonomický poriadok.

akébia

akébia [jap.], Akebia — rod dvojklíčnolistových popínavých lián, čeľaď lardizabalovité. Pestujú sa pre okrasné kvety a listy. Sú mrazuvzdorné, opadavé alebo poloopadavé, jednotlivé rastliny majú zriedka plody, väčšinou rastú na slnečných stanovištiach. Patria sem napr. akébia päťpočetná (Akebia quinata) s listami zloženými z 5 podlhovastých al. obrátenovajcovitých lístkov, ktorá koncom jari vytvára hnedastopurpurové kvety voňajúce vanilkou a jej klobásovité plody sú fialkasté, a akébia trojlistá (Akebia trifoliata) s listami zloženými z 3 širokovajcovitých lístkov a s previsnutými strapcami purpurových kvetov.

akeda

akeda [hebr.] — v judaizme zviazanie obetného zvieraťa; Abrahámovo zviazanie Izáka, keď ho mal obetovať Bohu.

Aken

Aken — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na ľavom brehu Labe; 7,8 tis. obyvateľov (2015). Priemysel sklársky, lodiarsky, ťažba magnezitu. Založené pravdepodobne v pol. 12. stor. ako sídlo flámskych kolonistov, v 13. stor. plánovito vybudované. Neskororománske kostoly.

Aker

Aker — boh v starovekom Egypte predstavujúci zem, no najmä podsvetie, kde mal ochrannú funkciu. Zobrazovaný ako 2 zrastené sfingy. Podľa jednej zo staroegyptských kozmologických predstáv prechádzal boh Slnka v noci jeho vnútrom; večer vstupoval jeho západnou hlavou a z východnej sa ráno vynáral.

aker

aker [lat. > angl.], acre, značka ac — jednotka používaná na určovanie plošného obsahu pozemkov najmä v USA a v Spojenom kráľovstve (→ britsko-americká sústava jednotiek); nie je jednotkou sústavy SI. 1 ac = 4 840 yd2 = 43 560 ft2 = 4 046,86 m2. Aker je menší ako hektár, 1 ac = 0,404 7 ha.

akeramický neolit

akeramický neolit, predkeramický neolit — obdobie formovania hospodárskych znakov neolitu, ale ešte bez znalosti výroby keramiky; často synchronizovaný s protoneolitom. Geograficky a chronologicky nesúrodý pojem. Akeramický neolit je doložený na Blízkom východe, v oblasti Egejského mora, v Strednej Amerike, Južnej Amerike a v juhovýchodnej Ázii. Podľa novších poznatkov najstaršia keramika vznikala v niektorých oblastiach (Japonsko, Taiwan) už pred existenciou poľnohospodárstva. V Tesálii boli doložené znalosť pestovania poľnohospodárskych plodín a chov domácich zvierat bez znalosti výroby keramiky. Tá sa na Blízkom východe objavila až v 7. tisícročí pred n. l.

åkermanit

åkermanit, Ca2MgSi2O7 — minerál, kremičitan vápnika a horčíka. Kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Vytvára krátke hrubostĺpcovité kryštály. Je bezfarebný, sivozelený alebo hnedastý. Vyskytuje sa napr. v balvanoch na Vezuve (Taliansko). Nazvaný podľa švéd. metalurga Andersa Richarda Åkermana (*1837, †1922).

Akiba ben Jozef

Akiba ben Jozef, aj Akiva ben Jósef, asi 50 Lúd – okolo 132 Caesarea (Caesarea Palestinae) — židovský učenec, jeden z najvýznamnejších tanaitov, nazývaný otcom talmudistického judaizmu. Na dve tisícročia určil smer rabínskeho judaizmu (→ judaizmus). O jeho živote rozpráva množstvo legiend. Z jeho školy vyšli viacerí významní rabíni, hagada hovorí o 12-tis. žiakoch. Jeho účasť na povstaní Bar Kochbu nie je hodnoverne doložená. Podstúpil mučenícku smrť za nedodržanie Hadriánovho ediktu, ktorý zakazoval plnenie príkazov židovského náboženstva a vyučovanie. Autor mnohých sentencií (mišnajot), ktorých hlavnou témou bola skromnosť.

Akidos, Ambróz

Akidos, Ambróz, 12. 10. 1894 Odesa, Ukrajina – 9. 11. 1960 Ružomberok — slovenský maliar. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Odese, od 1919 žil vo Viedni, neskôr v Taliansku, vo Švajčiarsku a vo Francúzsku, od 1929 v Brne (Brnianske predmestie, 1930). R. 1937 sa usadil v Ružomberku; motívy čerpal najmä z liptovského prostredia (Ružomberok v zime, 1942). Tvoril prevažne krajinomaľby a sociálne ladené portréty (Cigánka, 1933) ovplyvnené impresionizmom a expresionizmom (O. Kokoschka, M. Chagall a i.).

Akihito

Akihito, 23. 12. 1933 Tokio — osobné meno japonského cisára obdobia vlády Heisei, vládol 1989 – 2019 ako 125. tennó. Najstarší syn cisára Hirohita a cisárovnej Nagako, od 1952 korunný princ. Absolvoval štúdium politológie a ekonómie, 1959 sa oženil s Mičiko Šódovou (Šóda, *1934; občianskeho pôvodu), s ktorou ako korunný princ oficiálne navštívil asi 40 krajín. Dňa 30. apríla 2019 zo zdravotných dôvodov abdikoval a bol mu udelený titul džóko (jap. emeritný cisár).

Aki, Keiiti

Aki, Keiiti, 3. 3. 1930 Jokohama – 17. 5. 2005 Réunion — americký seizmológ japonského pôvodu. Profesor na Massachusettskom technologickom inštitúte, neskôr na univerzite v Los Angeles. Navrhol univerzálnu veličinu charakterizujúcu ohnisko zemetrasenia – seizmický moment, objasnil rozptyl a s ním spojený útlm seizmických vĺn v litosfére, zaviedol nové metódy výskumu laterálnych nehomogenít v Zemi, prispel k poznaniu vulkanickej činnosti. Množstvom a dôležitosťou svojich príspevkov ovplyvnil celú modernú seizmológiu. Spoluautor učebnice seizmológie Kvantitatívna seizmológia (Quantitative Seismology, 1980).

akinakés

akinakés [gr.] — krátky dvojsečný meč zo železa či z bronzu nosený na pravom boku v pošve. Bol obľúbený u Skýtov (nálezy zo skýtskych mohýl Vettersfelde, Kelermes, Čertomlyk a i.), Sarmatov, Peržanov a v Prednej Ázii. Honosné exempláre mali rukoväť potiahnutú zlatým plechom alebo zlatú bohato zdobenú čepeľ. Dolná časť rukoväti bola oddelená od čepele obráteným srdcovitým rozšírením.

akinéta

akinéta [gr.] — nepohyblivá asexuálna spóra siníc odolná proti nepriaznivým podmienkam prostredia (vysychanie, chlad, nedostatok živín), schopná ich pretrvať.

akinéza

akinéza [gr.] — neschopnosť pohybovať končatinami, ochrnutie, zmeravenie. Ako porucha hybnosti sa vyskytuje pri niektorých neurologických ochoreniach (nádory mozgu, Parkinsonova choroba), ale aj pri niektorých psychiatrických stavoch (hystéria, stupor).

Akita

Akita — prístavné mesto v Japonsku na severozápade ostrova Honšu, administratívne stredisko a najväčšie mesto prefektúry Akita; 333-tis. obyvateľov (2015). Založené 733 ako pevnosť. Priemysel petrochemický, chemický, textilný, strojársky, v meste a v okolí ťažba ropy. Dopravný uzol a kultúrne centrum. Univerzita (založená 1949), múzeá.

Akkad

Akkad

1. doposiaľ neobjavené historické mesto v Mezopotámii. Pravdepodobne ležalo medzi riekami Eufrat a Tigris v blízkosti Babylonu medzi mestami Kiš a Sippar. Prvé zmienky o jeho existencii sú z 2. pol. 25. stor. pred n. l., keď bol Akkad menej významným regionálnym centrom. Sargon Akkadský (2334 – 2279 pred n. l.) ho značne rozšíril, prestaval a ustanovil ho hlavným mestom Akkadskej ríše;

2. historické územie v starovekej Mezopotámii v severnej Babylonii, ktoré bolo od 1. polovice 3. tisícročia pred n. l. osídlené semitskými Akkadmi hovoriacimi akkadským jazykom a podnikajúcimi výboje do Sumeru v južnej Babylonii. Približne v roku 2334 pred n. l. sa vlády v sumerskom mestskom štáte Kiš zmocnil Sargon Akkadský, ktorý bol akkadského pôvodu. Postupne ovládol zvyšný Sumer (čiastočnú samostatnosť si udržalo iba sumerské náboženské stredisko Nippur) a pod nadvládou Akkadu zjednotil severnú a južnú Babyloniu do Akkadskej ríše (skrátene nazývanej aj Akkad). Svoje hlavné sídlo premiestnil do mesta Akkad. Utvoril tak prvú semitskú ríšu a zároveň prvý centralizovaný štátny útvar v dejinách Mezopotámie (na rozdiel od partikulárnych sumerských mestských štátov). Vojenskými výpravami za hranice Babylonie rozšíril ríšu o Sýriu a časť Malej Ázie, pod jeho kontrolu dostal aj Elam pri Perzskom zálive (na území dnešného juhozápadného Iránu). Sargonovou vládou sa v dejinách Babylonie začalo tzv. akkadské obdobie (2334 – 2154 pred n. l.), počas ktorého v Babylonii vládla akkadská dynastia. Sargonovi synovia Rímuš a Man-ištúšu však Sýriu a Elam stratili, šírili sa aj vnútorné nepokoje. Rozvrat sa podarilo zastaviť Sargonovmu vnukovi Narám-Sínovi (vládol 2254 – 2218 pred n. l.), za ktorého vlády prežívala ríša najväčší rozmach. Rastúce vnútorné rozbroje a oslabovanie ústrednej moci, ako aj prenikanie amorejských kmeňov zo západu však ríšu natoľko oslabili, že okolo 2150 pred n. l. zanikla. Na jej zničení sa pravdepodobne podieľal aj pastiersky kmeň Gutejcov, ktorý po zániku Akkadskej ríše obsadil časť severnej Babylonie, v ostatných častiach regiónu sa vytvorilo viacero samostatných štátnych útvarov.

al-Akkád, Abbás Mahmúd

al-Akkád, Abbás Mahmúd, 28. 6. 1889 Asuán – 12. 3. 1964 Káhira — egyptský básnik a literárny kritik. Časť tvorby vydal súborne v zbierke Díván (Básnická zbierka, 1916), neskôr doplnená o ďalšiu tvorbu (pod tým istým názvom, 1916). Z neskoršej tvorby: zbierky Hrdličkin dar (Hadijjat al-karaván, 1933), Víchrice západu, Po víchriciach (A’ásír magrib, Ba’da a’ásír, 1950) a i.

Akkadi

Akkadi — semitské obyvateľstvo, ktoré v 1. polovici 3. tisícročia pred n. l. osídlilo severnú časť Babylonie (južnú časť starovekej Mezopotámie) z etnicko-geografického hľadiska označovanú ako Akkad (južná časť Babylonie sa nazývala Sumer). Zjednotením Akkadu so Sumerom vytvorilo Akkadskú ríšu (→ Akkad). Akkadi hovorili akkadským jazykom. Ich kultúru výrazne ovplyvnili Sumeri, od ktorých prevzali písmo a ďalej ho rozvinuli (→ akkadské písmo), na sumerské tradície nadviazali v mytológii (→ sumersko-akkadská mytológia), ako aj vo výtvarnom umení a v architektúre (→ mezopotámske výtvarné umenie a architektúra).

akkadská dynastia

akkadská dynastia — panovnícka dynastia v Akkade (2334 – 2154 pred n. l.). Spolu 11 panovníkov; zakladateľ Sargon Akkadský (Šarru-kín). Za jeho vlády vznikla prvá centralizovaná ríša na Blízkom východe (siahala od Elamu pri Perzskom zálive až po Sýriu a Malú Áziu), ktorá ovládla aj väčšinu sumerských miest.

2334 – 2279 pred n. l. Sargon Akkadský
2278 – 2270 pred n. l. Rímuš
2269 – 2255 pred n. l. Man-ištúšu
2254 – 2218 pred n. l. Narám-Sín
2217 – 2193 pred n. l. Šar-kali-šarrí
2192 – 2190 pred n. l. obdobie zmätkov
2189 – 2169 pred n. l. Dudu
2168 – 2154 pred n. l. Šú-Turul






akkadská literatúra

akkadská literatúra — texty vznikajúce a tradované na území Mezopotámie od polovice 3. do konca 1. tisícročia pred n. l., písané v akkadčine (→ akkadský jazyk) a v obidvoch jej dialektoch (babylončine a asýrčine) klinovým písmom (najčastejšie na hlinené tabuľky). Akkadské literárne texty sú početnejšie a rozličnejšie od 18. stor. pred n. l. Najviac ich vzniklo zrejme koncom starobabylonského obdobia a v kassitskom období. Od 13. stor. pred n. l., keď sa upevnila literárna tradícia a vytvoril sa literárny kánon, tradovalo sa kánonické znenie textov v literárnom jazyku, ktorý nepodliehal vývojovým zmenám hovoreného jazyka; vznikali aj nové diela. Zachované odpisy sú predovšetkým z novoasýrskeho obdobia, najmä z Aššurbanipalovej knižnice v Ninive (7. stor. pred n. l.), a z novobabylonského obdobia. V akkadskej literatúre sú zastúpené mýty a epické skladby o činoch bohov, polobohov, kráľov a legendárnych hrdinov, napr. Epos o Gilgamešovi, epos o Tukultí-Ninurtovi I., mýty o Atramchasísovi, Etanovi, Adapovi, Anzuovi, Nergalovi a Ereškigal, o Errovi, o zostúpení bohyne Ištar do podsvetia, kozmogonický mýtus Enuma eliš a i., historické i pseudohistorické legendy a kroniky spojené najmä s osobnosťami panovníkov akkadskej dynastie Sargonom Akkadským a Narám-Sínom, historické správy, kráľovské nápisy a anály, mnohé s vysokou literárnou hodnotou (napr. Prekliatie Akkadu). V lyrike sú zastúpené chválospevy na bohov (Ištar, Šamaš), panovníkov a chrámy, náreky (Nárek nad skazou mesta Ur), modlitby i žalmy, zriedkavejšie ľúbostná lyrika. Bohato sú dokumentované zaklínania, z múdroslovnej literatúry bájky, literárne spory a príslovia, filozofické úvahy obsahujú skladby Babylonský Jób (Ludlul bél némeki) a Babylonská Teodicea. Zastúpená je aj humoristická literatúra (Dialóg pesimizmu, Príbeh o chudobnom mužovi z Nippuru) či listy fiktívnym adresátom.

akkadský jazyk

akkadský jazyk, akkadčina — v súčasnosti mŕtvy semitský jazyk patriaci do severnej periférnej (severových.) skupiny afroázijskej jazykovej rodiny, ktorým sa hovorilo na území Mezopotámie, ale aj v iných oblastiach Blízkeho východu počas celého staroveku, t. j. asi od polovice 3. tisícročia pred n. l. približne do začiatku n. l. Nazvaný podľa mesta Akkad. Najstarší písomne doložený semitský jazyk, zapisoval sa klinovým písmom prevzatým od Sumerov (→ akkadské písmo). Za Sargona I. (Akkadského), zakladateľa akkadskej dynastie (vládol 2334 – 2279 pred n. l.), sa akadčina rozšírila od Stredozemného mora po Perzský záliv a okolo 2000 pred n. l. ako hovorený jazyk juž. Mezopotámie (Babylonie) nahradila sumerský jazyk (sumerčina sa naďalej používala ako literárny jazyk). Približne v tom istom období sa rozdelila na dva dialekty, na asýrčinu (v → Asýrii v sev. Mezopotámii) a babylončinu (v Babylonii v juž. Mezopotámii). Z hľadiska vývojových fáz sa rozlišuje staroakadčina (od prvých dokladov až do obdobia okolo 2000 pred n. l.), staroasýrčina (2000 – 1400 pred n. l.) a starobabylončina (2000 – 1600 pred n. l.), stredoasýrčina (1400 – 1000 pred n. l.) a stredobabylončina (1600 – 1000 pred n. l.), novoasýrčina (1000 – 600 pred n. l.) a novobabylončina (1000 – 500 pred n. l.), poslednú fázu predstavuje neskorá babylončina (500 pred n. l. – 1. stor. n. l.). Asýrčina sa v zásade používala len na území vlastnej Asýrie, a to skôr na zaznamenávanie textov hospodárskeho a administratívneho charakteru (dokladom sú napr. → Kapadócke tabuľky, 2. polovica 20. až 1. polovica 19. stor. pred n. l.), kým texty reprezentatívneho charakteru, ktoré súviseli s politikou alebo náboženstvom (kráľovské nápisy, mytologické skladby ap.), sa aj v Asýrii zapisovali väčšinou v babylončine. Textovo lepšie zdokumentovaná babylončina sa okolo 9. stor. pred n. l. stala linguou francou na Blízkom východe, používala sa nielen v Mezopotámii, ale už od 2. tisícročia pred n. l. slúžila ako jazyk medzinárodnej diplomacie na Blízkom východe (dokladom sú napr. diplomatické archívy zo sýrskeho Mari, chetitského Chattušašu či egyptskej Tell el-Amarny). Babylončina neskôr podliehala rozličným zmenám a v 7. a 6. stor. pred n. l. začala ustupovať aramejčine (→ aramejský jazyk). Naďalej sa však používala na zápis matematiky, astronómie a i. vied a napokon v 1. stor. n. l. celkom zanikla. Rozlúštená bola v 19. stor.

Akko

Akko, arab. ‘Akko — mesto na severozápade Izraela na pobreží Stredozemného mora v sev. časti Haifského zálivu; 47-tis. obyvateľov (76 % populácie tvoria Židia, zvyšok Arabi, 2011). Hutnícky priemysel (železiareň). Prístav pre menšie lode.

Založené začiatkom 2. tisícročia pred n. l., postupne významné obchodné centrum, v 1. tisícročí pred n. l. sa dostalo pod vplyv Feničanov, v helenistickom období nazývané Ptolemais, od 65 pred n. l. bolo rímske, od 636 n. l. arabské. V čase križiackych vojen významný oporný bod križiakov, 1191 – 1291 hlavné mesto Latinského cisárstva. Od 1948 po izraelsko-arabskej vojne súčasť Izraela. V meste sa nachádza najväčšia a najvýznamnejšia mešita v Izraeli (1781). Jedno z významných stredísk bahaizmu. Múzeum. R. 2001 bolo staré mesto zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Akkra

Akkra, angl. Accra — hlavné mesto Ghany pri Guinejskom zálive čiastočne ležiace na 8 – 12 m vysokom útese, obklopené zvlnenou nížinou; 2,070 mil. obyvateľov (2010). Hlavné finančné, obchodné, priemyselné a kultúrne stredisko štátu. Priemysel strojársky (automobilový), elektrotechnický, farmaceutický, potravinársky, textilný, drevársky. Tradičná zlatnícka výroba. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko, morský prístav. Vzniklo v 19. stor. z 3 opevnených obchodných stredísk založených v 17. stor. Európanmi – z pevností Fort Saint James (Angličania), Fort Crevecoeur (Holanďania) a hradu Christiansborg Castle (Dáni), ktoré boli v 17. – 19. stor. strediskami obchodu s otrokmi. V 19. stor. Akkra obsadená Britmi, 1876 správne stredisko kolónie Zlaté pobrežie (aj Zlatonosné pobrežie), od 1957 hlavné mesto Ghany. Národná knižnica, archív, múzeum, divadlo (1992), katedrála (1947), vedeckovýskumné ústavy, univerzita (založená 1948, sídli na predmestí Legon).

akládium

akládium [lat.] — bot. stopka vrcholového kvetu vrcholíkového (cymózneho) súkvetia.

aklamácia

aklamácia [lat.] — hromadný, zjavný prejav súhlasu napr. pri voľbách; hromadné volanie na pozdrav;

hud. v chrámovom speve zborovo prednášané zvolania (amen, aleluja, Kyrie eleison), v byzantskom speve osobitný druh spevov na oslavu panovníka a najvyšších cirkevných hodnostárov pri procesiách, triumfálnych sprievodoch a cirkevných slávnostiach.

Aklavik

Aklavik — mesto v Kanade v Severozápadných teritóriách severne od severnej polárnej kružnice pri ľavom ramene delty rieky Mackenzie neďaleko úpätia horského pásma Richardson Mountains; 633 obyvateľov (2011). V okolí ložiská ropy a zemného plynu.

aklimácia

aklimácia [gr.] — prispôsobovanie sa organizmu zmene len jedného faktora vonkajšieho prostredia (napr. zmene teploty).

aklimatizácia

aklimatizácia [gr. > lat.] — prispôsobovanie sa organizmov novému, cudziemu prostrediu, predovšetkým zmeneným klimatickým podmienkam, druh adaptácie. Komplexná reakcia organizmu na pravidelne sa opakujúce zmeny atmosférického prostredia, resp. na trvalú zmenu klimatických podmienok s cieľom vytvoriť si nový, optimálny funkčný stav. Schopnosť aktívne sa prispôsobovať novým podmienkam je jedným z charakteristických znakov živého organizmu. Na rozdiel od naturalizácie nastáva pri aklimatizácii aj zmena dedičnosti organizmu, teda aklimatizované rastliny alebo zvieratá v nových podmienkach nielen rastú, ale sa aj rozmnožujú a dávajú plodné potomstvo. Možnosť a trvanie aklimatizácie závisí od stupňa zmeny klimatických podmienok, dôležitých fyziologických zmien (napr. zvýšenie alebo zníženie látkovej premeny, utvorenie alebo odbúranie tukovej vrstvy), ako aj od schopnosti organizmu rozmnožovať sa v zmenených klimatických podmienkach. Pri teplokrvných živočíchoch spočíva v prispôsobení termoregulácie novým podmienkam, pri studenokrvných sa posúva hranica letálnych teplôt i vplyvu teplôt na životné procesy, čo sú v značnej miere vrodené možnosti adaptácie.

Každý druh, odroda alebo plemeno má inú schopnosť aklimatizácie, niektoré nemožno aklimatizovať vôbec. Pri aklimatizácii rastlín a živočíchov ide spravidla o zámernú činnosť človeka prenášajúceho úžitkové rastliny a živočíchy do prostredia, ktoré nie je pôvodné a má menej priaznivé klimatické podmienky (množstvo zrážok, priebeh teplôt počas dňa a roka, dĺžka slnečného svitu, dĺžka vegetačného obdobia), napr. aklimatizácia (presídlenie) bažanta poľovného, Phasianus colchicus, v strednej Európe. Trvalá aklimatizácia sa dosahuje novošľachtením, pri ktorom sa získavajú odrody organizmov schopné produkcie aj v nepriaznivých podmienkach, napr. nové odrody rastlín, ktoré sú pôvodné v teplejších oblastiach, sa pestujú v chladnejších oblastiach (→ introdukcia).

U človeka nastáva aklimatizácia vtedy, keď sú vplyvy vonkajšieho prostredia také intenzívne, že prekračujú kapacitu bežných homeostatických reakcií. Organizmus sa vtedy prispôsobuje jednému (tlak, teplota alebo vlhkosť vzduchu) alebo celému komplexu zmenených klimatických faktorov. Dostáva sa do stresovej situácie, mobilizujú sa jeho energetické zdroje s cieľom zachovať homeostázu. Keď tieto záťažové situácie zvládne, intenzita reakcií sa znižuje. Napr. pri aklimatizácii na vysoké teploty nastáva zvýšené potenie; pri aklimatizácii na vysokohorské prostredie sa organizmus vyrovnáva so zníženým množstvom kyslíka zrýchlením frekvencie dýchania a srdcovej činnosti. Aklimatizačné procesy sú pritom reverzibilné a po návrate do pôvodného prostredia postupne ustupujú.

aklína

aklína [gr.] — čiara na geomagnetickej mape spájajúca miesta zemského povrchu s nulovou magnetickou inklináciou; nulová izoklína.

akmé

akmé [gr.] — vrchol, vyvrcholenie ochorenia. Vo vzťahu k horúčke sa často používa na označenie jej najvyššej hodnoty, v psychoanalýze ako synonymum orgazmu.

akméizmus

akméizmus [gr.] — smer v ruskej poézii 1912 – 22. Jeho teoretikom bol Sergej Gorodeckij (*1884, †1967), najvýznamnejšími predstaviteľmi N. Gumiľov, A. Achmatovová a O. Mandeľštam združení v skupine Cech poetov (Cech básnikov). Publikovali v časopise Apollon (1909 – 17). V opozícii k mystike symbolizmu sa orientovali na prvotný význam slova a jasnosť básnického vyjadrenia. Akméizmus odmietol kult symbolu a nahradil ho kultom samotných vecí, lebo napr. ruža je ružou, a nie symbolom čohosi iného. Preto sa označoval aj ako klarizmus (z lat. clarus = jasný) a vzhľadom na bezprostredné vnímanie reality a uprednostňovanie prírodných princípov aj ako adamizmus (od praotca Adama). V kontexte európskej literatúry predstavuje odnož neoklasicizmu.

Akmola

Akmola, Aqmola — v období 1992 – 98 názov mesta Nursultan.

akné

akné [gr.], uhry, acne — chronické zápalové ochorenie mazových žliaz a vlasových vačkov. Postihuje najmä dospievajúcich jedincov oboch pohlaví (vo veku medzi 12. a 25. rokom; dĺžka trvania je individuálna). Na jeho vznik vplývajú pohlavné hormóny, istú úlohu hrajú aj dedičnosť a mikrobiálna infekcia. V puberte sa ľahšie formy akné považujú takmer za normálne. Vyskytuje sa na tvári, na horných častiach hrudníka a chrbta a sprevádza ho zvýšený mazotok. Začiatočným prejavom je uhrovitosť – čierne bodkovité uhry (komedá), ktoré upchávajú vývody mazových žliaz. Tvoria ich maz, olúpaná výstelka vývodu, prach a baktérie. Ich zapálením vznikajú pupencovité vyklenutia so začervenaním a následne hnisavé vyrážky. Povrchové formy akné sa hoja bez jazvičiek. Niekedy vznikajú väčšie (v priemere 10 – 15 mm) bolestivé a splývajúce uzly, ktoré môžu hnisať a môžu sa aj zjazviť bez prevalenia hnisu navonok. Následkom tejto formy akné sú jazvy. Liečba nie je jednoduchá a vzhľadom na dlhé trvanie vyžaduje trpezlivosť pacienta. Okrem miestneho dezinfekčného ošetrovania, zlupovania a uvoľňovania uzlov incíziou sa pri liečení využívajú antibiotiká a lieky odvodené od vitamínu A; u žien aj lieky zasahujúce do ovulačného cyklu, ktoré znižujú činnosť mazových žliaz.

Ákóla

Ákóla — mesto v strednej Indii v sev. časti členského štátu Maháraštra; 426-tis. obyvateľov (2011). Pestovanie a spracovanie bavlny, stredisko obchodu s ňou, výroba rastlinných olejov a cigariet. Železničná križovatka.

akoláda

akoláda [fr.] — svorka spájajúca notové osnovy, na ktorých je zaznamenaná skladba (pri klavírnych kompozíciách dve, v partitúre podľa potreby).

akolyta

akolyta [gr.] — podľa kánonického práva v rímskokatolíckej cirkvi do 1972 bohoslovec s najvyšším svätením spomedzi 4 nižších svätení vykonávajúci pomocné úkony pri liturgii. Službou akolytu môžu byť poverení aj muži laici.

akomodácia

akomodácia [lat.] — prispôsobenie sa, prispôsobovanie sa okolnostiam, iným podmienkam;

1. psychol. v terminológii J. Piageta prispôsobovanie sa poznania subjektu meniacej sa realite, resp. novým skúsenostiam;

2. v sociálnej psychológii (sociológii) prispôsobovanie sa jednotlivcov, skupiny alebo aj národa.