Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 42 z celkového počtu 42 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

dévadásí

dévadásí [sanskrit] — juhoindické hinduistické chrámové tanečnice, ale aj prostitútky pre bohatých pútnikov a priaznivcov chrámu. Prvé zmienky o ich existencii pochádzajú zo 7. stor. V súčasnosti bola inštitúcia dévadásí oficiálne zrušená.

Dévadatta

Dévadatta [sanskrit] — Buddhov bratanec a učeník. Pripisuje sa mu brojenie proti Buddhovi a rozkol v sanghe, kde sídlila prvá buddhistická obec, ktorý sa však napokon urovnal vďaka Buddhovmu zmierlivému postoju a pôsobeniu mníchov Šáriputra a Maudgaljájana. Dévadatta vo svojom učení vyzýval na prísny asketizmus a obvinil Buddhu zo zmäkčilosti. Podarilo sa mu získať na svoju stranu 500 novozasvätených mníchov. V okamihu smrti údajne svoje názory odvolal a vyhlásil Buddhu za jediné útočisko viery. Podľa svedectiev čínskych pútnikov zvyšky Dévadattovej sekty prežívali ešte v 7. stor. n. l.

de visu

de visu [dé vízú; lat.] — nahliadnutím, prezretím; z videnia.

dextrokardia

dextrokardia [lat. + gr.] — vrodená anomália charakteristická uložením srdca v pravej časti hrudníkovej dutiny, pričom jeho dlhá os i hrot smerujú doprava. Môže sa vyskytovať ako izolovaná anomália uloženia srdca (situs solitus) alebo aj ostatných vnútorných orgánov (situs viscerum inversus totalis). Dextrokardia sa často spája s inými vrodenými chybami srdca. Ak nie je združená s inými chybami, nespôsobuje zdravotné problémy, a preto nevyžaduje liečbu.

dezertifikácia

dezertifikácia [lat.] — premena územia na púšť; proces degradácie produktívnej pôdy v suchých, polosuchých a subhumídnych oblastiach nepriaznivým pôsobením krátkodobých (obdobia sucha) i dlhodobých klimatických zmien a činnosťou človeka. Prejavuje sa najmä v citlivých ekosystémoch, najčastejšie v suchých a polosuchých oblastiach. Je vyvolaná rastúcou nerovnováhou medzi prírodnými zdrojmi a populačným tlakom, spôsobujúcou degradáciu životného prostredia (miznutie prirodzenej vegetácie, ktorého následkom je erózia pôdy, pokles hladiny spodnej a ubúdanie povrchovej vody, zasolenie pôdy). Typickým príkladom nepriaznivej činnosti človeka je spásanie trávy veľkým množstvom dobytka na malej ploche, odlesňovanie bez následnej obnovy lesných porastov, využívanie zásob povrchovej a podzemnej vody na zavlažovanie, na priemyselné účely i v domácnostiach. Medzi najviac postihnuté oblasti patrí Sahel v Afrike, kde obdobie sucha v rokoch 1968 – 73 urýchlilo rozširovanie Sahary na juh.

V roku 1977 sa celosvetovými dôsledkami dezertifikácie zaoberala Konferencia OSN o dezertifikácii v Nairobi. V roku 1994 bol prijatý Dohovor OSN o boji proti dezertifikácii v krajinách postihnutých vážnym suchom a/alebo dezertifikáciou, hlavne v Afrike (v platnosti od 1996, do marca 2017 dohovor ratifikovalo alebo k nemu pristúpilo 196 krajín, SR 2002), ktorý vyčleňuje päť základných oblastí: Afriku (ako hlavnú oblasť), Áziu, Latinskú Ameriku a karibskú oblasť, severné Stredomorie, strednú a východnú Európu. Štáty, ktoré podpísali dohovor, sa zaviazali, že na národnej, regionálnej i podregionálnej úrovni budú ako súčasť svojej environmentálnej politiky rozvíjať programy zamerané na boj s dezertifikáciou. Nový pripravovaný strategický rámec OSN pre boj proti dezertifikácii na roky 2018 – 30 je najkomplexnejším globálnym záväzkom na dosiahnutie zastavenia znehodnocovania pôdy s cieľom obnoviť produktivitu na obrovských plochách znehodnotenej pôdy, zlepšiť živobytie pre viac ako 1,3 mld. ľudí a znížiť vplyvy sucha na zraniteľných obyvateľov s cieľom vybudovať budúcnosť, ktorá zabráni, minimalizuje a zastaví dezertifikáciu (resp. degradáciu pôdy) a zmierni účinky sucha v postihnutých oblastiach na všetkých úrovniach v súlade s Agendou 2030 pre udržateľný rozvoj, ktorú schválila OSN 2015.

Od 1995 si svet 17. júna na podnet OSN každoročne pripomína Svetový deň boja proti suchu a rozširovaniu púští (World Day to Combat Desertification).

dezodoračné prostriedky

dezodoračné prostriedky, dezodoranty — kozmetické prípravky zoslabujúce zápach potu. Obsahujú antimikrobiálne látky obmedzujúce činnosť baktérií na pokožke, rozklad potu a vznik zápachu. Niektoré majú aj antiperspiračné (obsahujú hlinité soli a komplexy; → antiperspiranty) a dezinfekčné vlastnosti (obsahujú chlorofyl, hexachlorofén a i. dezinfekčné látky). Parfumácia dezodorantov pomáha prekryť pach potu, ale ich zloženie, funkcia a použitie sa od parfumov a kolínskych vôd odlišujú. Predávajú sa vo forme sprejov, tuhých tyčiniek, valivých guľôčok a pod.

dezorganizácia

dezorganizácia [fr. + gr.] — rozpad, hrubé narušenie organizácie, neporiadok v organizácii; zmätok, chaos.

Dhammapada

Dhammapada [pálijsky] — najznámejšie a najcitovanejšie dielo buddhistického pálijského kánonu, druhá časť Oddielu drobností (Khuddaka-nikája), ktorá je súčasťou Suttapitaky (→ buddhistická literatúra, → Tipitaka). V 423 mravoučných veršoch rozdelených do 26 kapitol vysvetľuje základy buddhistickej, najmä etickej náuky. V trochu odlišných verziách existuje aj v sanskrite a čínštine. Obľúbené je v krajinách juhovýchodnej Ázie u théravádových aj mahájánových buddhistov, na Cejlóne slúži po stáročia ako príručka pre novicov.

dharma

dharma [sanskrit] —

1. v hinduizme súhrn náboženských a spoločenských povinností človeka, ktorými sa začleňuje do prirodzeného, bohmi určeného poriadku všetkých vecí a ktoré vyplývajú z jeho príslušnosti k spoločenskej vrstve (kaste) i z danej fázy života (→ ášram). V klasickej védskej literatúre sa dharma chápe ontologicky: bytie vzniká zo správneho konania, kým nesprávne konanie vedie k nebytiu;

2. v buddhizme (aj v pálijskej podobe dhammó) sa dharma chápe ako vesmírny zákon príčinnosti, ktorý riadi svet, a podoba, v akej o ňom učil Buddha, čiže aj vo význame Buddhovo učenie; v pluráli vo význame javov sveta, ako ich vníma naša myseľ, i ako zložky a pojmy, ktorých súvzťažnosťou sa prejavuje existencia. Dharma spolu s Buddhom a sanghou tvorí tzv. trojklenot buddhizmu (triratnam).

dhjánibuddha

dhjánibuddha [sanskrit] — pätica transcendentných buddhov (Amitábha, Amóghasiddhi, Akšóbhja, Ratnasambhava, Vairóčana), ktorí symbolizujú rozličné stránky osvieteného vedomia. Pri rozjímaní bývajú rozlišovaní, hoci sú v podstate prejavmi jediného buddhovského princípu.

diabetický

diabetický [gr.] — vzťahujúci sa na cukrovku; určený pre chorých na cukrovku.

diáda

diáda [gr.] — dvojica; jaz. dvojica slov (zvyčajne spojených spojkou) s rovnakou slovnodruhovou platnosťou, ktorá má podobu viacnásobného vetného člena. Diáda sa používa najmä v umeleckom štýle na zvýšenie expresivity: Všetko je tu nádherné, hora aj dolina, kostolík so zámkom, jeleň so sokolom.

diafýza

diafýza [gr.] — telo dlhej kosti (→ kosť), ktoré prechádza na koncoch do hrubších zakončení, epifýz.

diakritický pravopis

diakritický pravopis — pravopis, v ktorom sa na odlíšenie písmen používajú diakritické znamienka. Je zastúpený vo veľkej miere v slovenčine, češtine, poľštine, lužickej srbčine (hornej i dolnej), portugalčine, francúzštine, lotyštine, litovčine, vietnamčine a v severoamerickom indiánskom jazyku navaho. V ďalších jazykoch sa používajú v menšej alebo v malej miere (napr. v chorvátčine, slovinčine, rumunčine, nemčine, španielčine, nórčine, švédčine). Niektoré jazyky ho nemajú (latinčina, angličtina). Diakritický pravopis sa uplatňuje aj v pravopisných sústavách odvodených z cyrilskej azbuky, v arabskom písme a v písmach z neho odvodených, ako aj v indických systémoch písma. V mnohých jazykoch sa používa zložkový pravopis často v kombinácii s diakritickým (napr. v poľštine, maďarčine a v severoamerickom indiánskom jazyku navaho).

diaľkový prenos znečisťujúcich látok

diaľkový prenos znečisťujúcich látok — prenos látok znečisťujúcich ovzdušie na veľké vzdialenosti a cez hranice štátov. Prenos prebieha najmä v hraničnej vrstve atmosféry a znečisťujúce látky sa môžu presunúť na vzdialenosť niekoľko sto až niekoľko tisíc kilometrov počas niekoľkých dní. Typickým príkladom bol diaľkový prenos oxidu siričitého (SO2) zo spaľovania tuhých palív, ktorého dôsledkom bol vznik kyslého dažďa v celej strednej a severozápadnej Európe vrcholiaci začiatkom 80. rokov 20. storočia. Ročná emisia oxidu siričitého v Európe sa v tom čase pohybovala okolo 55 mil. ton. Prijatie Dohovoru Európskej hospodárskej komisie OSN o diaľkovom prenose znečistenia ovzdušia prechádzajúcom hranicami štátov (1979 v Ženeve, v platnosti od 1983) viedlo v Európe do 1993 k poklesu emisie oxidu siričitého o 30 %. Tento pokles neskôr pokračoval vďaka dôslednému uplatňovaniu politiky Európskej únie zameranej na zníženie emisií znečisťujúcich látok. Smernica Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie z 2001 stanovila pre členské štáty od 2010 stropy celkových ročných emisií oxidu siričitého, oxidov dusíka, nemetánových prchavých organických zlúčenín a amoniaku. V rokoch 1990 – 2010 došlo v EÚ k zníženiu emisií oxidu siričitého o 80 %, oxidov dusíka o 47 %, nemetánových prchavých organických zlúčenín o 56 % a amoniaku o 28 %. R. 2016 bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie, ktorou sa sprísňujú národné limity emisií vybraných antropogénnych emisií so zreteľom na dosiahnutie strategických cieľov EÚ v kvalite ovzdušia do 2030 a po 2030 (program Čisté ovzdušie pre Európu z 2013).

diamantovanie

diamantovanie [gr. > fr.] — dekoratívna úprava čiel kamenných kvádrov obkladu do štvorbokých ihlanov predstupujúcich pred líce muriva. Diamantovanie sa používalo najmä v renesančnej a barokovej palácovej architektúre. Podľa tvaru úpravy sa rozoznáva ihlanovité, valbové, zrkadlové, príp. pozitívne a negatívne diamantovanie (vystupujúci a zapustený ihlan). Diamantovanie sa môže robiť v plastickej rustike (→ bosáž) alebo výtvarnou technikou sgrafita, kedy je dvojrozmerné (stvárnené v ploche).

Díaz Mirón, Salvador

Díaz Mirón [dyjas], Salvador, vlastným menom Salvador Antonio Edmundo Espiridión y Francisco de Paula Díaz Ibáñez, 14. 12. 1853 Veracruz – 12. 6. 1928 tamže — mexický básnik. V roku 1914 odišiel do Španielska, potom bol profesorom matematiky v Havane. V roku 1920 sa vrátil do Mexika a do roku 1927 viedol univerzitnú prípravku vo Veracruze.

Jeho prvotiny sú ovplyvnené romantizmom rétorického hugovského a byronovského typu, neskôr modernizmom. Vyvrcholením jeho tvorby je básnická zbierka Úlomky (Lascas, 1901), v ktorej prešiel k poézii klasického výrazu, starostlivo prepracovanej a obohatenej novými rýmovými prostriedkami a hudobnosťou, čím dosiahol nezvyčajné zmyslové až telesne pôsobiace efekty. Svojou tvorbou, napriek jej neveľkému rozsahu, výrazne ovplyvnil celú hispanoamerickú poéziu. Medzi ďalšie diela patrí zbierka Básne (Poemas, 1918), jeho celoživotné dielo vyšlo viackrát pod názvom Zobrané básne (Poesías completas, prvýkrát 1941).

diamóniumfosfát

diamóniumfosfát [gr.] — dvojzložkové priemyselné hnojivo s vysokým obsahom dusíka a fosforu (18 % N, 46 % P2O5) vhodné na hnojenie všetkých poľnohospodárskych plodín. Vyrába sa neutralizáciou kyseliny fosforečnej amoniakom; brečka sa granuluje. Používa sa aj na výrobu komplexných NPK hnojív ako nositeľ vodorozpustnej fosforečnej zložky.

diapedéza

diapedéza [gr.] — prestup krvných elementov, najmä leukocytov, z krvného riečiska (osobitne z mikrocirkulácie) neporušenou cievnou stenou do okolitého prostredia (tkaniva). Uskutočňuje sa na začiatku zápalovej reakcie za účasti leukoadhezívnych molekúl na povrchu cirkulujúcich leukocytov a cievnych endotelových buniek. Regulačne ju ovplyvňujú rôzne cytokíny a mediátory zápalu.

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

Dibák, Igor

Dibák, Igor, 5. 7. 1947 Spišská Nová Ves – 8. 2. 2021 Bratislava — slovenský skladateľ, dramaturg a pedagóg.

V rokoch 1962 – 66 študoval hru na klavíri a dirigovanie na konzervatóriu v Žiline, 1966 – 71 kompozíciu u Jána Cikkera na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1969 – 72 pôsobil ako dramaturg a 1972 – 79 ako zástupca šéfredaktora Hlavnej redakcie hudobného vysielania, 1987 – 90 šéfredaktor Hlavnej redakcie hudobných programov Československej (resp. Slovenskej) televízie v Bratislave. V rokoch 1979 – 87 bol šéfredaktorom hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave, 1996 – 1998 dramaturgom Slovenskej televízie, 1998 – 2009 odborným asistentom na Katedre kompozície a dirigovania na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Je autorom orchestrálnych a komorných diel Musica festiva (1972), Fantázia pre violu a orchester (1980), Suita pre symfonický orchester (1996), symfonických skladieb, baletu Portrét (1977), opier Svietnik (1975), Majstri speváci drakopevci (1992), Prorok Rak (1993) a i.

dictum, factum

dictum, factum [dik- fak-; lat.] — povedané, vykonané (Terentius: Dievča z Andru, 381. verš).

didaktická literatúra

didaktická literatúra — druh poučnej a výchovnej literatúry. Jej cieľom je priamo sprostredkovať morálne, náboženské, výchovné, svetonázorové, praktické a iné ponaučenia, čo je nadradené umeleckej funkcii. K základným žánrom didaktickej literatúry patria bájka, parabola, alegória, gnóma, maxima, spor, podobenstvo a i. Na didaktické účely sa využívali básnické, prozaické i dramatické útvary umeleckej literatúry.

Didaktická literatúra je jednou z najstarších pamiatok starovekých kultúr, napr. zbierka bájok indického pôvodu Pančatantra, starožidovská biblická Kniha prísloví, bájky pripisované Ezopovi a i. Jej rozkvet zodpovedal najmä stupňu vývoja starovekých kultúr, keď veda pestovaná spoločne s poéziou nebola ešte schopná oslobodiť sa od jej foriem (synkretizmus), napr. výklad eleatskej filozofie v básňach Xenofana z Kolofónu a Parmenida z Eley, viaceré kozmogónie a teogónie (napr. Hésiodova), náučné básne zahŕňajúce rôzne oblasti mytológie cez prírodné vedy, lekárstvo, gramatiku až po praktické rady o love, včelárstve a pod. Napriek tomu, že postupujúca diferenciácia vedy obmedzila oblasti didaktickej literatúry, tradícia náučných básní pretrvala až do neskorej rímskej doby (Lukrécius: De rerum natura; Vergílius: Georgica, a i.) a nadväzovali na ňu aj ojedinelé pokusy o výklad kresťanského náboženstva básnickou formou (Commodianus, asi 4. stor.). Stredoveká didaktická literatúra sa uplatňovala v alegórii, parabole, bájke, a najmä v žánroch tzv. veršovaného sporu a dramatických moralít. Začínajúc renesanciou a jej antikizujúcimi tendenciami sa obnovila tradícia náučných básní kultivovaných humanistami (M. Opitz), a najmä klasicistami (N. Boileau-Despréaux: L’Art poétique), hojne boli zastúpené bájky (J. de La Fontaine) a maximy i sentencie s vtipnou didaktickosťou (F. La Rochefoucauld). V klasicizme sa pestovali aj výchovné romány (Candide od Voltaira; v slovenskom kontexte má prvky výchovného románu najmä dielo René mláďenca príhodi a skúsenosťi od J. I. Bajzu). S nástupom romantizmu didaktická literatúra postupne zanikala, jej funkciu preberala tzv. tendenčná literatúra vyhýbajúca sa didaktickosti. V kontexte modernej literatúry sa pokúsil využiť tradičnú básnickú didaktickosť v niektorých hrách B. Brecht (tzv. Lehrstücke).

Na Slovensku bola didaktická literatúra reprezentovaná v stredoveku drobnými i rozsiahlejšími literárnymi žánrami prevažne cudzej proveniencie, v 15. stor. latinskými veršovanými kalendármi (cizioján mnícha Elifanta, 1432), lekárskymi radami (Bartolomej z Münsterbergu, 15. stor.), kozmológiami (Alain z Lille), právnymi ustanoveniami a i. V období humanizmu a renesancie sa latinská didaktická literatúra zaoberala ideálom panovníka a štátu (M. Rakovský) a didakticko-pedagogickými otázkami (V. Benedikt z Nedožier), v období baroka latinskými témami z fyziky (Ján Purgina, *1719, †1748) a slovenskými témami z medicíny (Ján Tonsoris, *1721/1724, †1781). V neskoršom období bola didaktická literatúra zriedkavá (Pavel Šramko, *1743, †1831; J. Ribay; Matej Markovič, *1707, †1762; J. Palkovič, B. Tablic, G. Fejérpataky-Belopotocký), v 19. stor. sa dostala na perifériu literatúry.

didaktická technológia

didaktická technológia — náuka o spôsoboch (prostriedkoch, procese, štruktúre) vedúcich k dosahovaniu cieľov vo vyučovaní, ktorými sa rozvíja aj samoučenie jedinca.

didaktické princípy

didaktické princípy — zovšeobecnené požiadavky na obsah a proces vyučovania. Ich dodržiavanie ovplyvňuje dosahovanie vzdelávacích cieľov a celkovú efektívnosť výchovno-vzdelávacieho procesu.

didaktické testy

didaktické testy — zisťovanie učebných výsledkov pomocou štandardizovaných alebo neštandardizovaných súborov otázok a úloh.

Didgorská bitka

Didgorská bitka — víťazná bitka gruzínskeho kráľa Dávida IV. Budovateľa a jeho 50-tisícovej armády (z toho 100 križiakov) proti seldžucko-moslimskej koalícii (300-tisícové vojsko) o vplyv na Kaukaze a v Prednej Ázii. Odohrala sa 12. augusta 1121 v okolí Didgoru neďaleko Tbilisi; po nej sa skončila nadvláda moslimov v tejto oblasti.

Didyma

Didyma — archeologická lokalita na maloázijskom pobreží neďaleko mesta Söke v dnešnom Turecku asi 15 km južne od gréckeho antického mesta Milét, v staroveku preslávená Apolónovým chrámom.

Pôvodne posvätné miesto Károv, ktorí už pred gréckou kolonizáciou (11. – 10. stor. pred n. l.) uctievali tamojší vodný prameň. Mýtickým zakladateľom veštiarne bol pastier Branchos, ktorý dostal dar veštenia od Apolóna, po výstavbe druhého Apolónovho chrámu pôsobili v chráme a vo veštiarni veštci odvodzujúci od neho svoj pôvod (veštiareň nazývaná podľa rodu veštcov aj Branchidai). Ako významná veštiareň východného gréckeho sveta zažila vrchol svojho rozkvetu a vplyvu v archaickom období. Posvätný okrsok, ktorého centrom bol chrám, bol spojený s mestom Milét (resp. s jeho prístavom Panormos) svätou cestou, ktorá bola v blízkosti vstupu do chrámu pôvodne lemovaná votívnymi sochami.

Približne v období 700 – pol. 6. stor. pred n. l. bol pri prameni postavený prvý chrám Apolóna Didymaia (Didymaios; označovaný ako archaický chrám I), spolu s Apolónom tam boli uctievané aj bohyne Létó, Artemida a Hekata. V pol. 6. – zač. 5. stor. pred n. l. vznikol na jeho mieste druhý, väčší chrám v iónskom štýle (archaický chrám II). Jeho súčasťou bol rozsiahly vnútorný otvorený (nekrytý) dvor obkolesený peristylom, v ktorého strede bol malý antový chrám s pôvodným prameňom (označovaný ako Naiskos I, vybudovaný okolo 574 – okolo 550 pred n. l.). Chrám zničil 494 pred n. l. perzský kráľ Dareios I. Veľký alebo 479 pred n. l. Xerxés I.

Okolo 300 pred n. l. sa začala výstavba tretieho chrámu, ktorý nebol nikdy dostavaný (stavba pokračovala až do rímskeho obdobia) a ktorý patril k najväčším chrámom gréckeho antického sveta (→ grécky antický chrám). Navrhli ho architekti Dafnis z Miléta (†okolo 300 pred n. l.) a Paiónios z Efezu (*okolo 350 pred n. l., †okolo 310 pred n. l.). Bol koncipovaný ako pendant Artemidinho chrámu v Efeze (Apolón a Artemida boli dvojčatá, gr. didymos = dvojča, pravdepodobne odtiaľ názov), mal podobu hypaithra. Počas dlhého obdobia jeho výstavby bola vztýčená približne polovica z plánovaných 120 stĺpov a vzhľadom na obrovské rozmery nebol nikdy zastrešený. Vnútorný otvorený dvor bol obkolesený okolo 25 m vysokým múrom s pilastrami. V západnej časti dvora sa nachádzal antový chrám s prameňom (Naiskos II; 1. pol. 3. stor. pred n. l.), vo východnej strane dvora fasáda s monumentálnym schodiskom vedúcim k trom portálom, ktoré ústili do predsiene vysokej okolo 20 m s dvoma voľne stojacimi korintskými stĺpmi. Chrámový okrsok bol od 6. stor. pred n. l. opevnený a prístupný bránou. Okrem chrámu sa v ňom nachádzali aj dalšie stavby a menšie svätyne (zasvätené Artemide a Afrodite). V období antiky sa na štadióne nachádzajúcom sa južne od chrámu každoročne konali hry (atletické a umelecké súťaže). Okolo 100 – 101 n. l. dal cisár Traján vydláždiť svätú cestu, v 2. stor. tam vznikli bazilika a trh. Okolo roku 250 bol peristyl Apolónovho chrámu premenený na pevnosť (pravdepodobne proti Gótom), vo 4. stor. bol komplex čiastočne deštruovaný zemetrasením. V 5. – 6. stor. bola v chrámovom dvore vybudovaná kresťanská bazilika. V stredoveku bol chrám využívaný ako pevnosť (rozšírená v 10. – 13. stor.), 1453 zničený zemetrasením. Archeologické výskumy a rekonštrukčné práce uskutočnila 1906 – 13 nemecká expedícia na čele s Theodorom Wiegandom (*1864, †1936), obnovené boli 1975.

dielňa

dielňa

1. priestor na vykonávanie remeselnej alebo priemyselnej výroby. Zariadenie dielne tvoria nástroje, náradie a stroje;

2. jedna z organizačných foriem závodu alebo podniku;

3. umeleckoremeselné prostredie plniace aj funkciu výučby. Inštitúcia umeleckých dielní sa formovala už v staroveku, vrchol dosiahla v stredoveku, keď sa dielne vytvárali v kláštoroch, pri biskupstvách alebo na kráľovských dvoroch a vznikali aj putovné dielne. Špecializovali sa na rozličné umelecké činnosti – od ručného písania, zdobenia a viazania kníh až po realizáciu nástenných malieb. Každú z nich viedol majster, ktorému pomáhali tovariši a učni. Renesancia priniesla postupné strácanie anonymity dielenskej tvorby, prestávalo sa hovoriť o dielni ako celku a vyzdvihoval sa umelecký vklad majstra. Súviselo to so zmenou spoločenského postavenia umelca, ktorý sa v záujme slobodnejšej umeleckej sebarealizácie postupne vymaňoval z pevnej hierarchie dielní, cechov a hút.

V súčasnosti sa pojem dielňa používa v oblasti reštaurovania, konzervácie a úžitkového umenia (v maľbe, sochárstve, architektúre a vo fotografii sa používa pojem ateliér), ako aj na označenie odborných seminárov a diskusií. Zaužívanou praxou je vytváranie dočasných tematických umeleckých – tvorivých dielní (workshop), ktorých účelom je osvojenie si umeleckých techník a postupov, štúdium a prezentácia.

dies

dies [dijés; lat.] — deň; dies ad quem — končiaca lehota, do dňa; dies a quo — začiatočná lehota, odo dňa; dies ater — čierny, nešťastný deň; dies natalis — deň narodenia; dies nefasti — v rímskom kalendári dni, v ktorých sa nesmeli konať žiadne štátne úkony (zhromaždenia ľudu, schôdze senátu) ani závažné právne (obchody) alebo náboženské úkony; dies officiosus — úradný deň.

Diet

Diet — najvyšší zákonodarný orgán (parlament) v Japonsku.

dietetická liečba

dietetická liečba, dietoterapia — liečba niektorých chorôb pomocou diéty, súčasť liečebno-preventívnej starostlivosti, ktorá významne ovplyvňuje liečebný proces – napomáha navrátiť a upevniť zdravie; liečebná výživa. Odborné usmernenie a zabezpečenie liečebnej výživy chorých (→ výživa) sa realizuje podľa diétneho systému pre nemocnice (→ diéta).

dievča

dievča — nedospelá alebo dospievajúca osoba ženského pohlavia. V tradičnom dedinskom spoločenstve bol v minulosti za dolnú hranicu dospievania dievčaťa považovaný čas ukončenia školskej dochádzky (9 – 10 rokov), za hornú hranicu vstup do manželstva (vo veku 15 – 18 rokov, príp. i skôr).

Dospievajúcemu dievčaťu, dievke, bola v spoločnosti na rozdiel od úlohy mládenca prisudzovaná pasivita a ústupčivosť voči druhému pohlaviu a väčšia poslušnosť voči rodičom, najmä pri ich rozhodovaní o budúcom partnerovi. Očakávané a schvaľované kontakty dievok s mládencami sa uskutočňovali pri rôznych spoločenských a pracovných príležitostiach (zábavy, svadby, páračky a pod.). Znaky dievoctva sa odrážali v bežnom i vo sviatočnom odeve (→ dievčenský ľudový odev).

dievčenské školy

dievčenské školy — výchovno-vzdelávacie inštitúcie pre dievčatá. V období pred koedukáciou chlapci a dievčatá nemali rovnaký prístup k vzdelávaniu a odlišný bol aj obsah a rozsah vzdelávania, napr. po roku 1868 boli ľudové školy pre chlapcov (vyššie) trojročné a pre dievčatá dvojročné a meštianske školy pre chlapcov šesťročné a pre dievčatá štvorročné. Pri dievčenských meštianskych školách sa zriaďovali kurzy ručných prác, vedenia domácnosti a obchodnícke kurzy. Od konca 19. stor. sa zriaďovali vyššie dievčenské školy, rodinné školy a od začiatku 20. stor. gazdinské školy. Prvú vyššiu slovenskú rodinnú školu zriadila Živena v roku 1919 v Martine. Gazdinské školy (prvá na Slovensku bola zriadená vo Veličnej v roku 1920) boli jednoročnými internátnymi školami, ktoré navštevovali najmä dievčatá zo zámožnejších gazdovských rodín. Po roku 1948 boli zrušené, od roku 1990 sa opätovne začali zriaďovať aj dievčenské odborné školy.

dievčenský román

dievčenský román — typ prozaického žánru určený dospievajúcim dievčatám. Jeho hlavnou hrdinkou je dievča, je zameraný na citovú problematiku života hrdinky, jeho konflikty sa viažu na typické prostredie (škola, penzionát, rodina a pod.), v ktorom sa najviac osvedčujú mravné kvality dievčaťa. Vývoj dievčenského románu súvisí so sentimentálnym románom 18. stor. (S. Richardson, J.-J. Rousseau), často sa však nevyhol gýčovej sentimentalite, stereotypu, iluzionizmu, nevierohodnému deju a psychologickej povrchnosti (napr. edícia Červená knižnica, Modrá knižnica a pod.). K umelecky hodnotným dievčenským románom 19. a 20. stor. patria Anna zo Zeleného domu od L. Montgomeryovej, Jana Eyrová od Ch. Brontëovej, Zomierala mladučká od F. E. Sillanpääho, Sibirôčka od L. A. Čarskej, Robinsonka od M. Majerovej a i. V slovenskej literatúre sa tvorbe románov pre dievčatá venovali E. Čepčeková, F. Gabaj, H. Zelinová, K. Jarunková a i.

dievocká rozlúčka

dievocká rozlúčka — v slovenskom zvykosloví predsvadobná obyčaj v predvečer sobáša alebo tesne pred ním potvrdzujúca vylúčenie nevesty zo spoločenstva slobodných dievčat. Dievocká rozlúčka mala vážny, obradný priebeh, spievali sa na nej piesne s motívmi rozlúčky, ktoré vyvolávali plač nevesty; súčasne sa pripravovali obradové predmety (svadobný veniec, pierka a pod.). Dnes sa zriedkavo zachováva pôvodný zmysel dievockej rozlúčky, stretnutie dievčat je zamerané najmä na pomoc pri príprave svadby.

dievocké ľudové piesne

dievocké ľudové piesne — nerovnorodá skupina lyrických ľudových piesní zobrazujúcich životné postoje, problémy a očakávania dospievajúcich dievčat (dievok). Dievocké ľudové piesne sú tematicky rôznorodé, k hlavným okruhom patria sociálne vyhrotené vzťahy (chudobné dievča zaznávané bohatšími dievkami, mládencami a ich matkami) a na druhej strane chudoba spájaná s krásou, úprimnosťou, pracovitosťou a pod., čiastočne sa prekrývajú s ľúbostnými, rodinnými a i. piesňami. Hudobná zložka je nevyhranená, texty sú poprepájané nápevmi odlišných štýlov a i. piesňových žánrov (trávnice, svadobné piesne). Dievocké ľudové piesne dodnes patria k živým folklórnym prejavom.