Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 33 z celkového počtu 33 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

dendroklimatológia

dendroklimatológia [gr.] — časť klimatológie zaoberajúca sa skúmaním zmien klímy na základe poznania súvislostí medzi klimatickými pomermi a vývojom drevín. Z analýzy šírky letokruhov stromov, ktorá závisí od prevládajúceho charakteru počasia, vyplýva, aké boli klimatické pomery v minulosti. To prispieva k poznaniu kolísania a zmien klímy počas desaťročí až storočí posledného milénia aj v prípadoch, keď nie sú k dispozícii výsledky prístrojových meraní klimatických prvkov. Dendroklimatologické postupy sa využívajú napr. na datovanie drevených predmetov, príp. archeologických nálezov (→ dendrochronológia).

Denisov, Edison Vasilievič

Denisov, Edison Vasilievič, 6. 4. 1929 Tomsk – 24. 11. 1996 Paríž — ruský hudobný skladateľ, predstaviteľ hudobnej avantgardy.

Absolvoval štúdium na moskovskom konzervatóriu (o. i. u Vissariona Jakovleviča Šebalina), od 1960 tam pôsobil ako pedagóg, od 1992 ako profesor. Jeho tvorivá i teoretická činnosť boli v rozpore s oficiálnou sovietskou socialistickou hudobnou estetikou. Udržiaval aj písomný kontakt s viacerými osobnosťami západnej hudby, najmä s Pierrom Boulezom. Venoval sa štúdiu hudby Bélu Bartóka, Igora Stravinského a reprezentantov druhej viedenskej školy, neskôr si osvojil tvorivú poetiku Pierra Bouleza, Karlheinza Stockhausena, Witolda Lutoslawského, Luigiho Nona a i., u ktorých nachádzal podnety na formovanie vlastného kompozičného štýlu. Premiéra skladby Slnko Inkov (Solnce Inkov, 1964) pre soprán a 11 nástrojov v Leningrade (dnes Petrohrad) a jej následné uvedenie v Paríži, Bruseli a Berlíne mu otvorili cestu do sveta západoeurópskej hudby. Jeho diela interpretovali významní svetoví umelci. V roku 1990 sa stal riaditeľom Asociácie pre súčasnú hudbu v Moskve (ASM-2), 1990 – 91 pracoval v IRCAM (Výskumný a koordinačný ústav pre akustiku a hudbu) v Paríži.

Diela: opery Vojak Ivan (Soldat Ivan, 1959), Pena dní (Pena dnej, 1981), komorná opera Štyri mladé dievčatá (Četyre devuški, 1986), balet Spoveď (Ispoveď, 1985, podľa Alfreda de Musseta); oratóriá Sibírska zem (Sibirskaja strana, 1960), História života a smrti nášho Pána Ježiša Krista (Istorija žizni i smerti Gospoda našego Isusa Christa, 1992); Rekviem pre soprán, tenor, zbor a orchester (Rekvijem dlja soprano, tenora, chora i orkestra, 1980); Crescendo a diminuendo pre čembalo a 12 sláčikových nástrojov (1965); Catullove spevy pre bas a tri pozauny (Pesni Katulla, 1962); komorná kantáta Päť príbehov o pánovi Keunerovi pre tenor a sedem nástrojov (1966); Romantická hudba (Musica romantica, 1968); Komorná symfónia (Kamernaja simfonija, 1982); inštrumentácia nedokončenej opery Clauda Debussyho Rodrigue et Chimène (1993) a i. Tvoril aj hudbu k filmom a scénickú hudbu (najmä pre Divadlo na Taganke v spolupráci s Jurijom Petrovičom Ľubimovom). Je autorom teoretických diel Bicie nástroje v súčasnej hudbe (1982), Súčasná hudba a otázky kompozičnej evolučnej techniky (1986) a i.

Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, o. i. Grand Prix de la Ville de Paris (1993).

deň Jahveho

deň Jahveho, hebr. Jom Jahve — v ľudovom judaizme pôvodne deň, ktorý mal prísť v čase medzi panovaním kráľa Šalamúna a vystúpením proroka Amosa (10. – 8. stor. pred n. l.). Očakávalo sa, že Jahve prinesie blahobyt a zničí nepriateľov Izraela. Po babylonskom zajatí sa tieto nádeje eschatologizovali. Proroci hovorili o súdnom dni, v ktorý mali byť zničení pohania, očistení Židia a mal prísť Mesiáš. V kresťanstve sa deň Jahveho stal dňom očakávanej parúzie Ježiša Krista.

denotácia

denotácia [lat.] — vzťah označovania medzi určitým výrazom (alebo podľa G. Fregeho vlastným menom) a predmetom, ktorý označuje. Napr. meno (vo Fregeho zmysle) autor románu Waverley denotuje Waltera Scotta. Z hľadiska odlišných denotátov sa rozlišujú základné druhy mien: mená indivíduí, mená vlastností, mená vzťahov a mená pravdivostných hodnôt. Pre denotáciu podľa Fregeho platí princíp funkcionality (extenzionality): denotát zloženého výrazu je jednoznačne určený denotátmi jeho zložiek alebo zložky denotátu a spôsob ich spojenia určujú výsledný denotát.

Podľa Fregeho denotačnej teórie významu (1892) každé meno vyjadruje zmysel a označuje denotát. Zmysel mena (výrazu) je spôsob danosti denotátu, metóda jeho identifikácie. Práve zmysly výrazov sú tým, čo tvorí spoločnú zásobu myšlienok a každý si ju osvojuje pri učení sa jazyka. Výrazy s odlišnými zmyslami môžu označovať to isté. Napr. výrazy najjasnejší objekt rannej oblohy (okrem Slnka a Mesiaca), skrátene Zornička, a najjasnejší objekt večernej oblohy, skrátene Večernica, vyjadrujú odlišné zmysly, ale majú ten istý denotát – označujú tú istú planétu Venušu. Podobne v Churchovom dopracovaní Fregeho sémantiky výrazy obyvatelia najväčšieho mesta SR a obyvatelia hlavného mesta SR vyjadrujú odlišné vlastnosti (vo všeobecnosti najväčšie mesto nemusí byť hlavným mestom krajiny), ale v tomto prípade označujú tú istú množinu obyvateľov Bratislavy. Mená vzťahov vyjadrujú vzťahy a označujú relácie (množiny usporiadaných n-tíc indivíduí), napr. meno (výraz) byť starší ako... vyjadruje vzťah a označuje množinu usporiadaných dvojíc, v ktorých prvý prvok je starší ako druhý). Výroky vyjadrujú objektívne myšlienky (súdy) či technickejšie propozície a označujú jednu z pravdivostných hodnôt pravda, nepravda.

dentalgia

dentalgia [lat. + gr.] — bolesť zubov vznikajúca najčastejšie pri zápale zubnej drene.

dentícia

dentícia [lat.] — prerezávanie (erupcia) zubov; → chrup.

Deň zmierenia

Deň zmierenia, Jom Kipur, aj Dlhý deň, Pôstny deň — najvýznamnejší sviatok židovského kalendára; pôstny deň pripadajúci na desiaty deň mesiaca tišri, ktorým sa začína židovský rok (september/október). V čase jestvovania prvého jeruzalemského chrámu sa v tento deň konali zmierlivé obety a vyznávanie hriechov obce, ktoré veľkňaz prenášal na obetného capa. Po obrade ho vyniesli do púšte, kde zahynul (→ Azázél). Celé obdobie medzi židovským Novým rokom (1. tišri) a Dňom zmierenia (10. tišri) je obdobím pokánia a meditácie a vrcholí v Deň zmierenia. V tento deň je nariadený úplný 24-hodinový pôst týkajúci sa jedenia aj pitia. Často ho dodržiavajú aj Židia, ktorí sú k náboženským príkazom počas celého roka celkom ľahostajní.

Ústrednou myšlienkou sviatka je zmierenie človeka s Hospodinom, ale aj človeka s jeho blížnymi a očistenie svedomia prostredníctvom úprimného pokánia. V Deň zmierenia môže veriaci žid získať od Hospodina odpustenie za hriechy s výnimkou tých, ktorými sa previnil proti svojim blížnym. Na zmierenie medzi ľuďmi je potrebné odpustenie človeka, ktorému bolo ublížené.

depalatalizácia

depalatalizácia [lat.] — zmena foneticky mäkkej (palatálnej) spoluhlásky na tvrdú založená na posune jej artikulácie k tvrdému podnebiu (palatu); opak: palatalizácia. V staršom období vývinu slovenčiny (asi v 11. – 12. stor.) prebiehala depalatalizácia napr. v spoluhláskových skupinách v koreni slov, a to na celom území (deňdňa) alebo na jeho častiach (tma v strednej slovenčine a cma v časti západnej a východnej slovenčiny). V mladšom období vývinu slovenčiny (13. – 16. stor.) sa takmer na celom území depalatalizovali mäkké párové i nepárové spoluhlásky.

depersonalizácia

depersonalizácia [lat.] — odosobnenie; psychol. psychická porucha subjektívneho prežívania vlastnej identity, ktorá sa prejavuje pocitmi odcudzenia a celkovou stratou zmyslu pre skutočnosť vo vzťahu k vlastným myšlienkam, citom a ďalším psychickým prejavom (autopsychická depersonalizácia), k vlastnému telu, ktoré človeku pripadá zmenené (somatopsychická depersonalizácia), alebo k iným ľuďom a okoliu (alopsychická depersonalizácia).

depositum

depositum [-zi-; lat.] — v rímskom súkromnom práve reálny kontrakt (→ contractus), na základe ktorého deponent (ukladateľ) odovzdal depozitárovi (uschovávateľovi) nezastupiteľnú, ale hnuteľnú vec určenú individuálnymi znakmi, aby ju bezodplatne opatroval pre deponenta a po skončení úschovy ju (t. j. tú istú vec) deponentovi vrátil. Depositum vytváralo dvojstranný záväzkový vzťah (→ obligatio) založený na dobromyseľnosti (→ bona fides), v ktorom bol depozitár povinný opatrovať uschovanú vec. Zodpovedal za dolus a culpa lata (→ culpa), a ak uschovanú vec svojvoľne (bez súhlasu deponenta) užíval, aj za krádež úžitku (furtum usus). Deponentovi patrila vo vzťahu k depozitárovi žaloba z úschovy na vrátenie uschovanej veci a na náhradu škody (actio depositi directa), naopak, depozitár mohol proti deponentovi na náhradu nákladov vynaložených na uschovanú vec, príp. na náhradu škody spôsobenej uschovanou vecou využiť kontrárnu žalobu z úschovy (actio depositi contraria). Z hľadiska vecného práva sa depozitár považoval len za detentora uschovanej veci bez práva na ochranu pred tretími, naopak deponent sa považoval naďalej za držiteľa uschovanej veci (→ possessio);

v súčasnom práve úschova.

derealizácia

derealizácia [lat.] — chorobné odcudzenie od reality; prežívanie má ráz snivosti, inscenovanosti, neskutočnosti vo vzťahu k okoliu, pričom býva zachovaný kritický odstup od poruchy (chorý realitu vníma, ale jeho pocit je zmenený). Derealizácia môže byť prechodná, napr. pri ťažkej únave, intoxikáciách (LSD), alebo dlhodobá, napr. pri depresii, epilepsii a poruchách najmä spánkového laloka mozgu.

dermatovenerológia

dermatovenerológia [gr. + lat. + gr.] — súhrnný názov medicínskeho odboru zaoberajúceho sa problematikou kožných (dermatológia) a pohlavných (venerológia) chorôb.

dermatóza

dermatóza [gr.] — všeobecné označenie kožných chorôb. Dermatológia zahŕňa viac než 600 dermatóz, ktoré patria k najčastejším chorobám v lekárskej praxi; postihujú 15 – 20 % pacientov všetkých vekových kategórií.

derviš

derviš [perzsky] — príslušník mystického islamského bratstva vyznačujúci sa asketickým spôsobom života, cvičením vo viere, rozjímaním a celoživotnou cestou za poznaním; v neskoršom období aj pejoratívne označenie žobrákov.

Na Blízkom východe sa derviši začali objavovať v 8. – 10. stor. a postupne sa združovali okolo významného učiteľa (arabsky taríka; aj vo význame cesta poznania) do voľných skupín, v 11. – 12. stor. do inštitucionizovaných dervišských rádov. Dervišov charakterizoval skromný odev, zvyčajne zo záplat (arab. chirka) alebo z hrubej vlny (arab. súf, z čoho je odvodený názov súfizmus), a charakteristická pokrývka hlavy (arab. tádž). Celibát pre dervišov nebol povinný, smeli uzavrieť manželstvo a žiť v rádovom útulku, ale spravidla putovali, žobrajúc od jedného rádového domu k druhému.

dervišské rády

dervišské rády — islamské mystické bratstvá dervišov, ktorí sa v rádových domoch a útulkoch na svojej celoživotnej ceste za poznaním venovali pod vedením predstavených a zároveň učiteľov (arabsky šajch, pír) duchovným a extatickým cvičeniam, meditácii a sebazdokonaľovaniu. Dervišské rády nie je možné stotožňovať s kresťanskými rádmi.

desať rán egyptských

desať rán egyptských — podľa Biblie (2 M 7 – 12) tresty zoslané Bohom na Egypt, keď egyptský faraón neposlúchol Boží príkaz a ani na opakovanú Mojžišovu výzvu nechcel prepustiť Izraelitov z otroctva: 1. premena vody na krv, 2. veľké rozmnoženie žiab, 3. rozmnoženie komárov (moskytov), 4. záplava ovadov, 5. mor dobytka, 6. všetci Egypťania pokrytí vredmi, 7. krupobitie sprevádzané búrkami, 8. mračná kobyliek, 9. tma v celej krajine, 10. pozabíjanie egyptských prvorodencov (ľudí aj zvierat) anjelom smrti.

desert

desert [dezt; angl.] — púšť.

desiderata pia

desiderata pia [dézíderá-; lat.] — zbožné priania. Túžby, ktoré nemajú nádej na splnenie. Slovné spojenie sa častejšie vyskytuje v jednotnom čísle (→ pium desiderium).

destilovaná voda

destilovaná voda, aqua destillata — voda zbavená rozpustných solí a plynov. Pripravuje sa destiláciou pitnej vody. Obsahuje zvyčajne stopy CO2 pohlteného zo vzduchu, ktorý sa odstraňuje zahriatím na teplotu varu a následným ochladením bez prístupu vzduchu. Destilovaná voda používaná na prípravu injekčných a infúznych roztokov sa musí pripravovať osobitným postupom a uchovávať bez styku so vzduchom.

detektívka

detektívka [lat.] — jeden z najrozšírenejších žánrov zábavnej literatúry. Tematikou detektívky je postupné odhaľovanie záhady (predovšetkým zločinu) v napínavom príbehu. Spravidla je komponovaná podľa schémy konfliktu jednoznačne kladných a záporných síl, pričom spravodlivosť víťazí nad nespravodlivosťou, dobro nad zlom. Jej ústrednou a pravidelne sa vyskytujúcou postavou je detektív (policajný úradník, amatér a pod.). Kým dejové napätie sa v detektívke dosahuje obratným skĺbením jednotlivých častí a prekvapivým riešením, v kriminálnom románe sa riešia psychologické alebo sociálne predpoklady uskutočnenia zločinu a v trileri je v popredí akčnosť deja.

Za zakladateľa detektívky sa považuje E. A. Poe (novely Vražda v ulici Morgue, 1841; Tajomstvo Márie Rogettovej, 1842 – 43; Ukradnutý list, 1844). K najvýznamnejším predstaviteľom detektívky patria É. Gaboriau, W. Collins, v ktorého románe Mesačný kameň (1868) vystupuje prvá postava detektíva v anglickej literatúre (seržant Cuff), neskôr A. C. Doyle, tvorca populárnej postavy detektíva Sherlocka Holmesa, G. K. Chesterton (postava otca Browna), A. Christie (slečna Marplová a Hercule Poirot), D. L. Sayersová, E. S. Gardner (Perry Mason), G. Simenon (komisár Maigret), R. Chandler (detektív Marlowe), E. McBain (detektív Steve Carella), D. Francis a i. V slovenskej literatúre sa detektívnej tvorbe venovala K. Lazarová, P. Andruška, Ľ. Jurík a i. Jej žánrové východiská však využili aj autori umelecky ambicióznejšej literatúry ako P. Vilikovský (Prvá veta spánku) či D. Mitana (Koniec hry).

determinácia

determinácia [lat.] — určovanie, ohraničovanie, vymedzovanie;

1. biol. a) určovanie (identifikácia) príslušnosti jednotlivého organizmu k taxónu na základe jeho vlastností, proces zistenia vedeckého názvu organizmu; b) určenie vývinu určitej časti zárodku (buniek a orgánových základov) na určitú časť (bunkový, tkanivový či fyziologický typ s určitou funkčnou a tvarovou charakteristikou) dospelého jedinca počas individuálneho vývinu mnohobunkových organizmov, napr. determinácia kmeňovej bunky pri krvotvorbe na červenú alebo na bielu krvinku; → diferenciácia, → organogenéza;

2. genet. determinácia pohlavia — mechanizmus určenia pohlavia. Pri niektorých druhoch organizmov je pohlavie určované v čase oplodnenia skladbou chromozómov samčej pohlavnej bunky – spermie oplodňujúcej samičiu pohlavnú bunku – vajíčko (typ drozofila známy aj ako cicavčí typ; napr. človek, drozofila, konopa). Pri tomto type spermia s chromozómom Y určuje vývin samčieho pohlavia a spermia s chromozómom X vývin samičieho pohlavia; samčie pohlavie má skladbu pohlavných chromozómov XY a samičie XX. Pri iných druhoch rozhodujú o pohlaví ďalšej generácie pohlavné bunky samičieho organizmu (typ abraxas; aj vtáčí typ, napr. vtáky, motýle, jahoda), vtedy má samičie pohlavie pohlavné chromozómy XY a samčie XX;

3. jaz., log. určovanie — významový vzťah, pri ktorom jeden prvok bližšie určuje (špecifikuje) druhú zložku spojenia. Určujúci člen rozvíja, obohacuje obsahovú náplň určovaného člena, ale zároveň zužuje jeho rozsah. Napr. strom – ovocný strom, plávať – vrcholovo plávať.

determinatív

determinatív [lat.] — jaz. určovaný člen zloženého slova umiestnený spravidla na druhom (koncovom) mieste: veľkomesto, černozem.

determinatívna syntagma

determinatívna syntagma, podraďovací sklad — druh syntagmy, ktorý vyjadruje závislosť (subordináciu) určujúceho (vedľajšieho) člena od riadiaceho, hlavného člena syntagmy. Determinatívna syntagma je najfrekventovanejším druhom syntagmy. Rozlišujú sa substantívne (náš otec, vysoký strom), slovesné (pekne píše, píše matke, píše ceruzkou), adjektívne (málo sladké) a príslovkové determinatívne syntagmy (neskoro večer).

detrit

detrit [lat.] —

1. biol., ekol., aj detritus — zmes organického materiálu, odumreté časti rastlín (napr. opadané lístie), živočíchov (ich časti, trus) a odumretých mikroorganizmov vo vode a v pôde; významné pre vznik organickej zložky pôdy – humusu;

2. geol. klastický materiál alebo drvina, ktoré vznikli nahromadením úlomkov hornín a minerálnych zŕn, úlomkov schránok alebo živočíšnych a rastlinných tiel. V užšom zmysle v uhoľnej petrografii zmes veľmi drobných, väčšinou mikroskopických úlomkov rastlín, ktorých zuhoľnatením vzniká uhoľná hmota.

detské integračné centrum

detské integračné centrum — špeciálne zariadenie, ktoré formou krátkodobých pobytov, ambulantnej starostlivosti a návštev v rodinách v spolupráci so zdravotníckymi zariadeniami a s orgánmi sociálneho zabezpečenia poskytuje diagnostickú, rehabilitačnú, psychologickú, psychoterapeutickú a špeciálnopedagogickú starostlivosť zdravotne postihnutým deťom najmä v ranom a predškolskom veku, ako aj podporu rodinám s postihnutými deťmi formou dennej starostlivosti v predškolskom zariadení. Niektoré detské integračné centrá boli pretransformované na centrá špeciálnopedagogického poradenstva a prevencie.

detské jasle

detské jasle — zariadenie poskytujúce starostlivosť o deti od šesť mesiacov spravidla do troch rokov veku. Táto starostlivosť o deti je kvalifikovaná ako sociálna služba s cieľom podporiť zladenie rodinného a pracovného života rodičov. Starostlivosť o deti v detských jasliach je zabezpečená odborným kvalifikovaným personálom opatrovateliek, ktoré výchovno-opatrovateľskou činnosťou zaručujú správny duševný a telesný vývoj dieťaťa. Okrem detských jaslí (štátnych i súkromných) podobnú sociálnu službu môžu poskytovať aj detské centrá a rodičia starajúci sa o detskú skupinu za odplatu.

detské opatrovne

detské opatrovne — zariadenia na výchovu detí predškolského veku (3 – 6 rokov), ktoré začali vznikať na našom území v 1. polovici 19. stor. (1829 v Banskej Bystrici, 1830 v Bratislave, 1832 v Trnave). V roku 1948 boli premenované na materské školy.

detský domov

detský domov — zariadenie sociálnych služieb poskytujúce nevyhnutnú sociálnu (stravovanie, bývanie, zaopatrenie) starostlivosť a zabezpečujúce výchovnú, ako i ďalšiu starostlivosť (napr. poradenstvo) nahrádzajúcu prirodzené rodinné prostredie deťom od narodenia po dosiahnutie plnoletosti, resp. až po osamostatnenie, najdlhšie do veku 25 rokov.

Do detského domova možno prijať dieťa iba na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej výchovy, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená a výchovné opatrenia neviedli k náprave, ak z iných vážnych príčin nemôžu rodičia výchovu dieťaťa zabezpečiť, ak dieťa nemožno zveriť do výchovy iného občana ako rodiča, do pestúnskej starostlivosti, do výchovy opatrovníka alebo osvojiť ho. Starostlivosť v detskom domove je organizovaná v skupinách (zariadenia internátneho typu), v rodinách (na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti vo vlastnom rodinnom prostredí) a v samostatných skupinách, ktoré poskytujú starostlivosť a výchovu blízku rodinnému prostrediu najmä samostatným stravovaním a hospodárením s vyčleneným rozpočtom a môžu byť zriadené v samostatnom byte alebo v rodinnom dome.

Predchodcami detských domovov boli sirotince, ktoré v roku 1949 prešli pod správu štátu. V roku 1997 boli k detským domovom pričlenené aj dojčenské ústavy, ktoré poskytovali zdravotnú a výchovnú starostlivosť deťom od narodenia do veku 1 roka. Zariadenie poskytujúce starostlivosť deťom s telesným postihnutím, duševnými poruchami alebo s poruchami správania od narodenia do skončenia povinnej školskej dochádzky alebo do ukončenia vzdelania za osobitných podmienok, resp. do ukončenia prípravy na povolanie, najdlhšie do veku 25 rokov, sa nazýva domov sociálnych služieb pre deti.

detský folklór

detský folklór — slovesné, hudobné, tanečné a dramatické prejavy detí i tvorba dospelých pre deti rôzneho veku; súčasť tradičnej ľudovej kultúry.

K detskému folklóru patria riekanky, tanečné a pohybové hry, vyčítanky, hádanky, slovné hry, skomoleniny, jazykolamy, piesne, tance i niektoré zvyky dospelých, ktoré deti pozmenené (napr. ako hra, pieseň, riekanka) prebrali do svojho repertoáru. Deti sa prostredníctvom dospelých už v ranom veku uspávankami a riekankami oboznamujú s rytmom a taktmi folklórneho prejavu. Detské piesne majú nenáročnú melódiu s úzkym tónovým rozsahom, výrazný rytmus a príťažlivý námet a text. Najčastejšie sa spievajú pri hrách, niekedy sú spojené s tancom. Detský tanečný prejav sa v predškolskom veku postupne rozvíja najmä formou tanečných hier (Oli, Olijanko; Kolo, kolo mlynské). Tanečné motívy sú viazané na jedného alebo na viac partnerov (kolesová chôdza, krútenie, prepletanie za ruky), najčastejším priestorovým útvarom je koleso. V školskom veku si deti osvojujú tanečný repertoár dospelých. Na žiacky vek sa viažu aj ďalšie prejavy detského folklóru ako verbovanie do školy na Gregora, chlapčenské fašiangovanie, dievčenské či dievčensko-chlapčenské vynášanie Moreny a Deda, realizovanie vianočných a novoročných vinšov, betlehemských a trojkráľových hier, bábkových hier (Džafkulina) či účasť na iných zvykoslovných podujatiach. V hudobnom prejave i pri hrách sa uplatňujú detské hudobné nástroje (klepačky, hrkálky, rapkáče, bzučadlá, bunkoše, palice, biče, píšťalky a i.) i zjednodušené zmenšeniny nástrojov dospelých (husličky ap.) s obmedzenými tónovými možnosťami.

Detvan

Detvan — lyrickoepická skladba A. Sládkoviča patriaca k vrcholným dielam slovenskej romantickej poézie. Vznikla v roku 1845, bola uverejnená v 5. ročníku almanachu Nitra (1853). Jednoduchý dej členený na desaťveršové strofy a zasadený do historického rámca čias kráľa Mateja I. Korvína (Matiáša) je rozvrhnutý do 5 spevov (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka). Jednotlivé spevy sú v podstate idylické obrázky zo života detvianskeho ľudu a prírody, ktorá ho obklopuje. Hlavnou postavou stelesňujúcou pozitívne vlastnosti slovenského ľudu je sebavedomý Martin, ktorý sa kráľovi priznáva, že zabil jeho sokola a zo zajatia zbojníkov vyslobodil svoju milú. Svojimi činmi a správaním si získal dôveru kráľa, ktorý ho prijal do Čierneho pluku a udelil mu aj isté výsady. V popredí diela je idealizácia etických vlastností prostého človeka v spätosti s krásou prírody a harmonizačným princípom urovnávajúcim spoločenské problémy. Hlavného hrdinu, jeho milú Elenu a kráľa Matiáša zobrazil ako osobnosti bez etických chýb. Básnická skladba sa stala podkladom rovnomennej opery (1924 – 26) V. Figuša-Bystrého podľa libreta E. B. Lukáča.