Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

dehiscencia

dehiscencia [lat.] —

1. bot. → pukanie plodu;

2. lek. rozstup, rozostúpenie, prasknutie, napr. dehiscencia vulneris – rozostúpenie okrajov rany. Dehiscencia rany môže vzniknúť ako dôsledok pôsobenia zvýšeného tlaku alebo ťahu na ranu (napr. opuch pri zápale rany).

dechtárstvo

dechtárstvo — výroba dechtu (nazývaného aj smola) ako vedľajšieho produktu pri výrobe drevného uhlia, t. j. tepelným rozkladom štiepaného ihličnatého dreva alebo brezovej kôry bez prístupu vzduchu v jamách alebo v milieroch. Ako špecifická výroba je dechtárstvo doložené už vo veľkomoravskom období a zachované názvy osád (Gemerské Dechtáre, Smolenice, Smolník a i.) svedčia o jeho rozšírení. Tradičné dechtárstvo sa udržalo na Záhorí a v Gemeri v súvislosti s brdárstvom do 20. stor. (decht sa používal na prípravu kolomaže používanej na smolenie dratvy spájajúcej jednotlivé lúče brda).

Dei gratia

Dei gratia [deí grácijá; lat.], D. G. — z Božej milosti. Predikát používaný už od 5. stor. biskupmi a arcibiskupmi na znamenie pokory a zbožnosti, ako aj toho, že za svoj úrad ďakujú Bohu. Od obdobia vlády Pipina III. Krátkeho (751 – 768) ho vo svojej titulatúre používali franskí a neskôr všetci kresťanskí panovníci, čím chceli vyjadriť božský pôvod svojej vladárskej moci.

Deimos a Fobos

Deimos a Fobos — v gréckej mytológii synovia gréckeho boha vojny Area (Arés) a bohyne lásky a krásy Afrodity. Po boku svojho otca sa zúčastňovali vo všetkých bitkách, zosobňovali strach a hrôzu (odtiaľ ich mená), ktoré sprevádzajú každú vojnu. Podľa Deima a Foba sú nazvané mesiace planéty Mars (latinské meno boha Area).

deixa

deixa [gr.] — priame odkazovanie na objekty reality pomocou zámen (osobných alebo ukazovacích), prísloviek, prípadne aj vlastných mien.

dej

dej [tur.] — titul osmanských miestodržiteľov v Alžírsku. Predstavitelia miestnej vlády ho používali v rokoch 1671 – 1830 až do začiatku francúzskej okupácie Alžírska.

déjà vu

déjà vu [deža vü; fr.] — už videné; zdanie, klamný pocit (ilúzia), pri ktorej človek akoby to, čo v skutočnosti vidí alebo prežíva po prvýkrát, videl alebo prežil (déjà vécu) už v minulosti.

dejekčný kužeľ

dejekčný kužeľ, sutinový kužeľ, úsypový kužeľ — forma georeliéfu utváraná akumuláciou horninového materiálu vo vyústení skalných žľabov najmä vo vysokých pohoriach. Forma má tvar časti plášťa kužeľa a tvorí ju neopracovaná skalná sutina. Ak kužeľ formuje najmä opadávanie skalných úlomkov, utvára sa kužeľ s priamym profilom a s gravitačne triedeným materiálom (väčšie úlomky majú väčšiu hybnosť, a preto sa skotúľajú až na spodný okraj, menšie ostávajú v jeho hornej časti). Kužeľ výraznejšie modelovaný aj občasnými vodnými tokmi nemá takto triedený materiál a v smere nadol sa jeho sklon zmierňuje.

Na území Slovenska sú najväčšie dejekčné kužele vo Vysokých Tatrách, a to najmä v záveroch trogov.

dejstvo

dejstvo, akt — individuálna, do seba uzavretá, no súčasne s celkom dejovo spätá časť dramatického diela. Jednotlivé dramatické diela sa môžu skladať z viacerých, ale aj z jediného dejstva (napr. tzv. jednoaktovky). V inscenáciách sa dejstvá oddeľujú prestávkami.

Antické tragédie sa nečlenili na dejstvá, boli rytmizované nástupmi zborov. Senecove drámy s delením na dejstvá sa stali vzorom pre francúzsku klasicistickú tragédiu (P. Corneille, J. Racine) s prísnym uplatňovaním troch jednôt: deja (jeden príbeh), miesta (scéna pred palácom) a času (príbeh sa musel odohrať v priebehu jedného dňa). Anglickí a španielski renesanční dramatici (W. Shakespeare, Lope de Vega) nezávisle od týchto pravidiel voľne pracovali s časom, príbehom i s priestorom. Dramatici na konci 19. stor. (H. Ibsen, G. Hauptmann, A. P. Čechov) sa priklonili k štyrom alebo k piatim dejstvám. Naproti tomu A. Strindberg zjednotil dej do jednoaktovky a B. Brecht uprednostnil princíp členenia podľa obsahového zamerania a spôsobu prezentácie.

Moderní dramatici používajú pojem dejstvo veľmi voľne a nezáväzne, a to najmä pod vplyvom filmu (strihy), čím sa významovo oslabilo postavenie dejstva ako určujúceho predelu.

dekapsulácia

dekapsulácia [lat.] — operačné odstránenie puzdra (kapsuly) niektorého orgánu, pričom orgán sa ponechá na pôvodnom mieste (v súčasnosti sa nevykonáva).

dekúria

dekúria, lat. decuria — najmenšia jednotka jazdy v rímskom vojsku zložená z desiatich mužov (desiatka; z lat. decem = desať).

delenie slov

delenie slov — rozdeľovanie slov v písme, ak sa celé nezmestia na koniec riadka. Delia sa iba viacslabičné slová, a to na rozhraní morfém (chlap-mi, roz-ísť sa) alebo slabík (ka-me-nár). V slovenčine sa nerozdeľujú zložkové písmená ch, dz, .

delič

delič, oddeľovač — súčasť žacieho mechanizmu zberových strojov na krmoviny, obilniny a niektoré špeciálne plodiny. Zabezpečuje oddelenie pása koseného porastu pri pohybe zberového stroja od ostatného (nekoseného) porastu v pozdĺžnom smere. Podľa konštrukčného vyhotovenia sa deliče rozdeľujú na pasívne (nepohyblivé), ktoré oddeľujú porast svojím tvarom, polohou a vplyvom pohybu stroja, a aktívne (pohyblivé), ktoré oddeľujú kosený porast aj vlastným pohybom (rotačný alebo priamočiary – vratný pohyb).

DeLillo, Don

DeLillo, Don, plným menom Donald Richard DeLillo, 20. 11. 1936 New York — americký prozaik. Vyrastal v taliansko-americkej štvrti Bronxu Fordham. V roku 1958 ukončil bakalárske štúdium komunikačného umenia na Fordhamskej univerzite (Fordham University) v New Yorku, 1959 – 64 pracoval ako copywriter (tvorca reklamných textov) v reklamnej agentúre Ogilvy & Mathers. Od 1964 je spisovateľom v slobodnom povolaní, žije v ústraní a odmieta publicitu.

Je popredným predstaviteľom amerického postmoderného románu. Ponúka kritické, často kontrastné pohľady na Ameriku rozmaznanú materiálnym blahobytom a otupenú vyprázdnenou masovou kultúrou a politikou. Darí sa mu identifikovať kultúrne trendy a tendencie ešte pred tým, než získajú na spoločenskom význame. Debutoval poviedkou Rieka Jordán (The River Jordan, 1960) v literárnom časopise Cornellovej univerzity Epoch (Epocha). Prvý román Americana (1971) je príbehom mladého, úspešného, no vnútorne vyhoreného riaditeľa reklamnej agentúry, ktorý odchádza z New Yorku na americký stredozápad v nádeji, že medzi obyčajnými ľuďmi nájde dušu svojho národa. Načrtol v ňom témy, ktoré rozvíjal aj vo svojich neskorších románoch: kritiku korporátneho sveta a neschopnosti filmu vierohodne zachytiť realitu. Výrazný úspech si získal románom Biely šum (White Noise, 1985) o profesorovi hitlerológie Jackovi Gladneym, ktorý je kvôli havárii a následnému úniku nebezpečnej chemikálie a toxickému zamoreniu ovzdušia nútený čeliť svojmu najväčšiemu strachu – zo smrti. V dômyselnej kombinácii spoločenskej satiry a metafyzických úvah DeLillo kritizuje bezbrehý konzumný život, masmediálnu manipuláciu, informačnú presýtenosť a moderný intelektualizmus, zachytáva zvláštnosť života zoči-voči možnej smrti a zamýšľa sa nad úlohou rodiny v čase, keď je ohrozený samotný zmysel ľudskej existencie.

DeLillo rozvíja aj historické myslenie a ukazuje, ako súčasnosť nesie stopy významných historických udalostí. V románe Váhy (Libra, 1988; slov. 2005) tematizuje atentát na J. F. Kennedyho a konšpiračné teórie s ním spojené, pričom sa neusiluje potvrdiť ani vyvrátiť oficiálnu verziu jeho vraždy, no zameriava sa na osobu jeho údajného vraha L. H. Oswalda a prostredníctvom jeho osudu poukazuje na prítomnosť násilia a agresivity v samom srdci americkej identity. Atentát na Kennedyho neprezentuje len ako koniec éry politickej nevinnosti, ale aj ako medzník, keď médiá začali nenávratne meniť postoj Američanov k svetu. V románe Podsvetie (Underworld, 1997) skúma, ako sa počas studenej vojny stala neoddeliteľnou súčasťou americkej identity paranoja, a dokazuje, že americké víťazstvo v tejto vojne bolo spôsobené tak činnosťou amerických médií a konzumnej kultúry, ako aj vojenskou prevahou. Hoci jeho diela vychádzajú z tradície realistického románu, často využíva i formálne inovatívne prvky, napr. princíp montáže štýlov, tónov a žánrov.

Je autorom románov Konečná zóna (End Zone, 1972), Ulica Great Jones (Great Jones Street, 1973), Ratnerova hviezda (Ratner’s Star, 1976), Hráči (Players, 1977), Bežiaci pes (Running Dog, 1978),  Mená (The Names, 1982), Mao II (1991), Umelkyňa tela (The Body Artist, 2001), Kozmopolis (Cosmopolis, 2003), Padajúci muž (Falling Man, 2007), Bod Omega (Point Omega, 2010) a Nula kelvinov (Zero K, 2016), zbierky poviedok Anjel Esmeralda. Deväť poviedok (The Angel Esmeralda. Nine Stories, 2011) a i. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Národnej knižnej ceny (1985 za román Biely šum), Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1999) a Národnej knižnej ceny, medaily za významný prínos americkej literatúre (2015).

délsky problém

délsky problém, délska úloha — jedna z troch najslávnejších klasických úloh gréckej antickej matematiky. Jej obsahom je konštrukcia hrany kocky, ktorej objem sa rovná dvojnásobku objemu danej kocky. Pôvod úlohy sa podľa tradície prisudzuje veštbe, podľa ktorej mali obyvatelia ostrova Délos sužovaní morovou epidémiou dvojnásobne zväčšiť oltár boha Apolóna v tvare kocky pri zachovaní tvaru, aby ich za to boh zbavil nákazy (pod dvojnásobným zväčšením sa rozumelo zväčšenie charakteristickej miery telesa – jeho objemu). Algebraizácia úlohy vedie k rovnici tvaru \(x^3=2 a^3\), kde \(a\) je dĺžka hrany pôvodnej kocky a \(x\) hľadaná dĺžka hrany novej kocky. Riešením úlohy sa zaoberali mnohí poprední matematici antiky aj neskorších období. Hippokratés z Chia (5. stor. pred n. l.) pretransformoval úlohu na zloženú úmeru \(a : x = x : y = y : 2a\), ktorú využil Menaichmos (4. stor. pred n. l.) na riešenie úlohy pomocou prieniku kužeľosečiek. Archytas z Tarentu (5. – 4. stor. pred n. l.) podal riešenie pomocou prieniku troch rotačných plôch – anuloidu, rotačnej valcovej plochy a rotačnej kužeľovej plochy. Riešením úlohy sa zaoberali aj Eudoxos z Knidu, Platón, Eratosthenés z Kyrény, Nikomédés, Apollónios z Pergy, Herón, Filón Byzantský, Dioklés, Sporos (3. stor.), Pappos z Alexandrie a iní význační matematici antiky a stredovekých arabských krajín. Všetky geometrické riešenia vykonané prostriedkami euklidovských konštrukcií (pravítko, kružidlo) majú aproximatívny charakter. Povahu úlohy v novovekej európskej matematike vysvetlil François Viète, ktorý ukázal, že každú kubickú rovnicu s kladným diskriminantom (→ diskriminant algebraickej rovnice) možno previesť na rovnicu „zdvojnásobenia“ kocky.

delta

delta [gr.] — forma georeliéfu, ktorá sa utvára v ústiach riek do morí a jazier v dôsledku náhleho poklesu rýchlosti, a teda i energie riečneho prúdu, pričom dochádza k usádzaniu prenášaného materiálu.

Rieka sa štiepi na ramená, ktoré sa ukladaním materiálu posúvajú k moru či jazeru. Na formovaní delty sa podieľajú i morské (jazerné) prúdy a vlnenie. Utvára sa tak forma podobná náplavovému kužeľu, v pôdoryse často tvaru gréckeho písmena Δ (je však veľmi plochá). Ak delta vypĺňa morský záliv, nazýva sa výplňová, ak utvára výbežky v mori, výbehová (pôsobením morských prúdov môžu byť výbežky spájané kosami, pričom vznikajú lagúny).

Ak vývoj delty nenarúšajú intenzívne pobrežné procesy, môže rásť veľmi rýchlo (rieka Terek v ústí do Kaspického mora postupuje až 500 m ročne, Mississippi 40 – 100 m, Pád 70 m). Niektoré delty dosahujú značnú plochu (Níl 22 000 km2, Mississippi 95 000 km2 , Ganga 150 000 km2).

demikát

demikát [rum.] — bryndzová polievka. Bola typická pre horské oblasti Slovenska s rozvinutým chovom oviec. Jej príprava spočívala v rozvarení bryndze vo vode s následným zahustením a dochutením. V iných oblastiach Slovenska pripravujú demikát z kravského tvarohu alebo zo syra, niekedy i s pridaním rasce a chleba.

De Morgan, Augustus

De Morgan, Augustus, 27. 6. 1806 Madura (dnes Madurai, India) – 18. 3. 1871 Londýn — britský logik a matematik. R. 1828 – 66 (s výnimkou 1831 – 36) profesor matematiky na University College v Londýne. Spoluzakladateľ (1866) a prvý prezident Londýnskej matematickej spoločnosti, 1866 člen Kráľovskej astronomickej spoločnosti. Zaviedol a definoval pojem matematickej indukcie. Rozvíjal sylogistiku (teóriu → sylogizmov), teóriu pravdepodobnosti, algebru, a najmä matematickú logiku. Sú po ňom nazvané De Morganove pravidlá. Autor diel Základy aritmetiky (The Elements of Arithmetic, 1830), Formálna logika alebo kalkul dedukcie, nevyhnutného a očakávaného (Formal Logic, or The Calculus of Inference, Necessary and Probable, 1847), Trigonometria a dvojitá algebra (Trigonometry and Double Algebra, 1849). Napísal viac ako 700 článkov do Penny Cyclopædia.

de mortuis nil nisi bene

de mortuis nil nisi bene [dé -tuís -zi; lat.] — o mŕtvych len dobre. Latinská parafráza gréckej sentencie, ktorú Diogenés Laërtský (Životopisy slávnych filozofov) prisudzuje Sparťanovi Cheilónovi (6. stor. pred n. l.) a Demostenes (Reč proti Leptinovi) aténskemu zákonodarcovi Solónovi.